Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-66-2019.pdf
PDF · 127.86 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/66/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobkyne: V. V., nar. X.XX.XXXX, bytom G. L. X, K., zastúpená: In Medias Res, s.r.o., so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, proti žalovanému: X. V., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XX, K., zastúpený advokátkou: JUDr. Barbora Petrovič, Hlavná 44, Trnava, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 27C/77/2017-55 zo dňa 14. januára 2019, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu I. inštancie s a p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému sa p r i z n á v a právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd I. inštancie zamietol žalobu, ktorou sa domáhala žalobkyňa vrátenia daru, ktorého predmetom bol byt. Z dôvodu, že dúfala, že sa o ňu obdarovaný - jej mladší syn - postará. Musí mu telefonovať, aby prišiel, vyhodiť smeti, lieky. Doma vypína mobil, aby ho nerušila. Byt mu dala v čase, keď sa domnievala, že sa končí jej život a že potrebuje pomoc. Žalovaný sa vyjadril, že by sa pri nej zbláznil, že má svoj život, aby šla do nemocnice a tam sa o ňu postarajú. Žalobkyňa uviedla, že chce zomrieť doma a nie inde. Výrokom II. súd žalovanému priznal nárok voči žalobkyni na náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba nie je podaná dôvodne. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa darovala predmetný byt žalovanému, vklad darovacej zmluvy bol povolený 18.9.2017 v pondelok a už v piatok 22.9.2017 doručila súdu podanie, ktorým sa domáhala vrátenia daru. Po výzve súdu na odstránenie vád žaloby, podaním doručeným súdu dňa 28.11.2017, sa domáhala určenia vlastníctva k predmetnému bytu. K podaniu pripojila aj podací lístok, z ktorého je zrejmé, že dňa 27.11.2017 zaslala výzvu na vrátenie daru žalovanému zo dňa 27.11.2017, čo uvádza i vo svojom podaní. Výzvu nepripojila a ani ju nemá k dispozícii jej právny zástupca. Podaním doručeným súdu dňa 24.1.2018 požiadala o pripustenie zmeny petitu, ktorú upresnila aj na pojednávaní a súd následne zmenu petitu pripustil. Predmetom konania po úpravách žaloby bolo vypratanie bytu žalovaným na základe výzvy žalobkyne na vrátenie daru. V konaní nebolo sporné, že byt užíva do súčasnosti výlučne žalobkyňa. Žalovaný v nehnuteľnosti nebýva a podľa tvrdenia žalobkyne za ňou do bytu od povolenia vkladu dňa 18.9.2017 nechodí, a ani s ňou nekomunikuje. Toto tvrdenie žalobkyne žalovaný nesporoval, teda že nekomunikuje so žalovanou a ani, že za ňou nechodí. Sporný bol dôvod jeho tvrdeného nezáujmu, pričom žalovaný uviedol, že ho žalobkyňa odmieta odkedy sa k nej odmietol prisťahovať. Za daného skutkového stavu, kedy je nesporné, že žalovaný predmetnú nehnuteľnosť žiadnym spôsobom neužíva, nevstupuje do nej, vzhľadom na rozsudočný petit, súd žalobu zamietol, nakoľko vypratanie bytu žalovaným nie je možné a ani vykonateľné. Z uvedených dôvodov súd nevykonal okrem oboznámenia sa so žalobou a listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu a prednesmi právnych zástupcov
ďalšie navrhnuté dôkazy, nakoľko vzhľadom na nesporné skutkové tvrdenia by ďalšie dokazovanie bolo nadbytočné a nehospodárne. K námietke právneho zástupcu žalobkyne, že vypratania nehnuteľnosti sa domáha na základe poučenia súdu o úprave petitu vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 14C/84/2011, (súd pri vrátení daru uložil povinnosť odporkyni vypratať nehnuteľnosť), súd uvádza, že daným rozhodnutím nie je viazaný, a zároveň nie je ani zrejmé, či ide o konečné rozhodnutie. Ide o úplne iné skutkové okolnosti, nakoľko v danom prípade odporkyňa bývala v darovanej nehnuteľnosti spolu s darkyňou - navrhovateľkou, teda nehnuteľnosť reálne užívala a vypratanie nehnuteľnosti bolo možné a aj vykonateľné. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). V konaní plne úspešnému žalovanému súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením.
3. Odvolanie žalobkyne: Žalobkyňa podáva prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti uvedenému rozsudku odvolanie v zákonom stanovenej lehote a to s poukazom na odvolacie dôvody vyplývajúce z ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f), g), h) CSP. Napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie neobstoja v kontexte objektívne ustáleného dôkazného stavu. Súd I. inštancie oprel svoje závery o viacero vyvrátiteľných domnienok, ktoré nie sú podložené a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobkyňa za účelom preukázania svojich tvrdení predložila súdu v rámci dokazovania všetky dostupné a pre merito veci zásadné dôkazy (listinné dôkazy, judikáty), ktoré by boli s určitosťou objektívne potvrdené i vykonanými svedeckými výpoveďami, ktoré však súd I. inštancie bezdôvodne odmietol vykonať. Žalovaný neprodukoval žiadne relevantné dôkazy, ktoré by hodnoverným spôsobom preukázali jeho tvrdenia, resp. rozporovali tvrdenia a nárok žalobkyne uplatňovaný v tomto konaní. Napadnuté rozhodnutie a predovšetkým jeho odôvodnenie je založené na viacerých vyvrátiteľných domnienkach súdu, ktoré však nevychádzajú z relevantne vykonaného dokazovania v tomto konaní, nemožno ich tým pádom aplikovať na individuálne prejednávanú vec a v prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť (dôvod na zrušenie v odvolacom konaní), ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdom tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 6/0, z 13. marca 2003). Nedostatočné odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu treba preto aj s ohľadom na uvedené skutočnosti považovať podľa ustáleného názoru ústavného súdu za porušenie základného práva účastníka konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je nepochybne aj požiadavka, aby sa všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Objektívne však postup a predmetné rozhodnutie súdu I. inštancie uvedené atribúty nespĺňa a je v rozpore so základnými princípmi Civilného sporového poriadku, konkrétne s čl. 2 (rámcový princíp právnej istoty), čl. 3 ods. 1 (princíp ústavnosti a súladu s predpismi EÚ) a čl. 15 ods. 1 CSP. Právo na spravodlivý súdny proces je neoddeliteľne spojené s výkonom práva na súdnu a inú právnu ochranu. Jedným zo zavŕšení poskytnutia riadnej právnej ochrany cestou súdu je súdne rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené možno objektívne ustáliť, že sa jedná o arbitrárny postup v konaní (pre účastníka nepredvídateľný) majúci za následok predčasné rozhodnutie vo veci bez zákonného dokazovania a odôvodnenia. Žalobkyňa nielen skutočnosťami obsiahnutými v podanej žalobe, ale i predloženými listinnými dôkazmi dostatočným spôsobom v tomto konaní preukázala legitímnosť podaného návrhu. Žalobkyňa opakovane súdu zdôraznila, že žalovaný sa k nej sústavne správa systémom "ignorácie" jej osoby, nekomunikuje s ňou, nezabezpečuje jej ani žiadnu starostlivosť, ku ktorej sa zaviazal a prenáša zodpovednosť na doposiaľ mobilnú žalobkyňu, prípadne na druhého syna žalobkyne X. V., čím koná vedome a preukázateľne v rozpore so záväzkami, ku ktorým sa zaviazal v rámci uzavretej darovacej zmluvy a vecného bremena
z nej vyplývajúcej. V správaní sa žalovaného voči žalobkyni absentuje akákoľvek vďaka, či úcta k nej za to, že mu darovala majetok. Táto skutočnosť podstatným spôsobom dolieha na samotnú žalobkyňu, nesmierne trpí a zásadným spôsobom to negatívne vplýva aj na jej súčasný psychický stav. Žalovaný sa v podstate len účelovými a zavádzajúcimi tvrdeniami v úmysle vyhnúť sa meritu veci vyjadril v tom zmysle, že žalobkyňa naopak odmieta jeho osobu a akúkoľvek komunikáciu - takéto vyjadrenie je v prvom rade ničím nepodložené a zároveň jednoducho vyvrátiteľné, kedy v priebehu celého konania žalovaný neuviedol ani len jeden konkrétny moment, či skutočnosť, ktorou by hmatateľne podložili takýto svoj záver. Žalobkyňa by vo svojej výpovedi v priebehu konania, ktorú jej však súd I. inštancie bezdôvodne odoprel, do značnej miery i potvrdila zásadné skutočnosti pre spravodlivé rozhodnutie súdu v tejto veci a to konkrétne to, že žalobkyni nie je umožnené neužívanie nehnuteľnosti (predmetu daru) tak, ako je tomu uvedené v čl. VI darovacej zmluvy, keď napríklad za obdobie viac ako dvoch rokov nebol so žalobkyňou ani raz, keď to žalobkyňa potrebovala, u lekára, nezaujíma sa o jej zdravotný stav alebo základné životné potreby. Od momentu uzavretia darovacej zmluvy žalobkyňa v žiadnom prípade neužíva predmet daru bezplatne (pravidelné mesačné platby žalobkyne - viď predložené dôkazy). Žalobkyňa bola preto nútená pred podaním samotnej žaloby na vrátenie daru k tunajšiemu súdu vyzvať žalovaného v zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka na vrátenie predmetného daru a to vcelku a v určenej lehote, keďže zo strany žalovaného ako obdarovanej neboli dodržiavané dobré mravy v správaní sa voči darcovi a členom jeho rodiny určitým spôsobom a v zákonom určenej kvalite. Z dikcie zákona potom objektívne vyplýva, že týmto jednostranným úkonom žalobkyne adresovaným žalovaného, ktorý sa preukázateľne dostal do sféry jej dispozície (výzva na vrátenie daru bola riadne žalovaným prevzatá, ako to potvrdil na pojednávaní v tomto konaní), došlo zo zákona k zániku darovacieho vzťahu medzi účastníkmi konania a teda i predmetnej darovacej zmluvy zo dňa 17.08.2017. Z uvedeného je zrejmé, tak ako to už vyplynulo z vykonaného dokazovania, že zo strany žalovaného sa jedná objektívne o správanie, ktorým dochádza k porušovaniu dobrých mravov vo vzťahu k osobe žalobkyne dlhodobo, resp. sústavne (ustálené nevhodné správanie sa žalovaného, ktorý so žalobkyňou nekomunikuje, nenavštevuje ju, neprejavuje o ňu absolútne žiaden záujem). Rovnako tak "neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi" bolo v tomto konaní dostatočným spôsobom preukázané, konkrétne predloženými čestnými prehláseniami osôb, ktoré sú známymi žalobkyne a navštevujú sa, na pojednávaní v tomto konaní. Za daného skutkového a právneho stavu je potom zrejmým i postup súdu v rozpore s ust. § 220 ods. 3 CSP, keď sa v tomto konaní súd I. inštancie odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia takýto svoj postoj (odklon) žiadnym spôsobom nezdôvodnil a nepodložil. Súd I. inštancie, ako to vyplýva z bodu 15 napadnutého rozhodnutia, prekvapivo a bez akéhokoľvek zdôvodnenia "nevykonal ďalšie doplnenie dokazovania, okrem oboznámenia sa s listinnými dôkazmi, vzhľadom na rozsudočný návrh z dôvodu hospodárnosti a to výsluch strán sporu, navrhnutých svedkov a doposiaľ nepredložených listinných dôkazov" (?!). Takýto postup súdu sa javí do značnej miery nepresvedčivý, nepreskúmateľný a v jednoznačnom rozpore s čl. 2 základných princípov CSP. Naviac, ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu (ktoré však v tomto konaní podľa názoru žalobkyne zistené neboli) rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu, k čomu však rovnako napadnutým rozhodnutím súdu I. inštancie nedošlo. Uvedený záver potom nepochybne zakladá odvolací dôvod k takto nepresvedčivému postupu súdu (odňatie možnosti konať pred súdom a uplatňovať týmto spôsobom svoje práva a záujmy), ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia súdu. Úvaha súdu v bode 18. týkajúca sa časového obdobia medzi uzavretím, resp. zavkladovaním, predmetnej darovacej zmluvy a podaním návrhu v tomto konaní pôsobí zmätočne a nevedno, čo s ňou vôbec príslušný súd sledoval (?). Smerodajným pre samotné konanie a nárok žalobkyne uplatňovaný v tomto konaní je tá skutočnosť, že dňa 24.01.2018 došlo podaním žalobkyne k zmene petitu v znení: "Žalovaný je povinný vypratať a vrátiť žalobkyni nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX ...", ktoré nové znenie bolo objektívne určité, zrozumiteľné a vykonateľné. Súd I. inštancie túto zmenu nepochopiteľne pripustil až po uplynutí jedného roka od spomínaného podania (na pojednávaní dňa 14.01.2019), aj to v neúplnom a modifikovom znení, od čoho sa následne odvíja aj ďalšia zmätočná argumentácia súdu obsiahnutá v bodoch 19 až 22 napadnutého rozhodnutia. Súd I. inštancie v bode 19 napadnutého rozhodnutia v podstate bez akéhokoľvek dôvodu úplne otočil pohľad na merito veci v tomto konaní a nepochopiteľne začal skúmať a hodnotiť výlučne "vypratanie" spornej nehnuteľnosti (?!) v jednoznačnom rozpore so samotnou podstatou vedeného konania, obsahom podanej žaloby i vzájomnou argumentáciou oboch účastníkov konania ešte pred samotným pojednávaním smerujúcou bez akýchkoľvek pochybností k zamýšľanému a prejednávanému inštitútu "vrátenia daru". Zo strany súdu tak došlo k závažnému pochybeniu a opomenutiu elementárnej zásady posudzovania vôle účastníka konania vo vzťahu k uskutočnenému právnemu úkonu, kedy je obsah právneho úkonu smerodajným a prevyšujúcim formu tohto úkonu.
Nie je potom zrejmým, ako súd I. inštancie vedome opomenul takúto zásadnú skutočnosť pre konanie a nárok v ňom preskúmavaný v podstate už od roku 2017. Ako totiž vyplýva z priebehu celého konania, je objektívne zrejmým, že predmetom konania je požiadavka žalobkyne o vrátenie daru a s tým prípadne spojené i vypratanie nehnuteľnosti zo strany žalovaného ako subsidiárna povinnosť priamo súvisiaca s primárnou povinnosťou žalovaného vrátiť nehnuteľnosť žalobkyni v tomto konaní. V tejto spojitosti treba poukázať, že sa vzhľadom na absenciu dôvodnosti takéhoto postupu súdu vyššie opísaným spôsobom jedná o závažný rozpor s čl. 2 ods. 3 základných princípov CSP. Súd I. inštancie v bode 20 napadnutého rozhodnutia ďalej pokračuje vo svojej voľnej úvahe a uvádza, že "za daného skutkového stavu, kedy je nesporné, že žalovaný predmetnú nehnuteľnosť žiadnym spôsobom neužíva, nevstupuje do nej, vzhľadom na rozsudočný petit, súd žalobu zamietol, nakoľko vypratanie bytu žalovaným nie je možné a ani vykonateľné". K uvedenému záveru treba len uviesť toľko, že súd I. inštancie k ustáleniu tejto skutočnosti nevykonal žiaden relevantný dôkaz (viď spisový materiál) a nemožno tak pri absencii výslovného vyjadrenia účastníkov konania, ktoré súd odmietol na pojednávaní bezdôvodne vykonať, "nesporne" ustáliť, ako sám tvrdí, že žalovaný predmetnú nehnuteľnosť žiadnym spôsobom neužíva. Jedná sa v tomto prípade o nepreskúmateľnú vyvrátiteľnú domnienku súdu bez hmatateľného podkladu. Súd I. inštancie objektívne v priebehu konania (viď spisový materiál) nezisťoval faktický stav a správanie sa žalovaného ako obdarovaného v tomto konaní ani v nevyhnutnej miere pre verifikáciu jeho tvrdení, aby bol spôsobilý následne hodnotiť a ustáliť tak rozporuplné a sporné závery ohľadne jeho "miery zavinenia" na aktuálnom stave majúcom za následok vedené predmetné súdne konanie. Takýto záver súdu možno jednoznačne a bez ďalších pochybností hodnotiť ako v rozpore s čl. 2, čl. 3 a čl. 15 základných princípov CSP. Súd I. inštancie v neposlednom rade v bode 21 napadnutého rozhodnutia určitým spôsobom odobruje svoj postup v otázke absolútneho zamietnutia akéhokoľvek návrhu na dokazovanie zo strany účastníkov konania, pričom je zrejmé, že v danom konaní a rovnako tak v napadnutom rozhodnutí jednoznačne absentujú pri tejto otázke nesporné skutkové tvrdenia a práve odstránením viacerých rozporov by došlo v rámci nevyhnutného dokazovania k zákonnému rozhodnutiu súdu vo veci samej. Pohnútka súdu k takýmto úvahám do určitej miery svedčí len o tom, že návrh v tomto konaní bol zo strany žalobkyne podaný dôvodne a len nesprávnym ustálením skutkových zistení zo strany súdu došlo k takémuto nespravodlivému rozhodnutiu v zrejmom rozpore s príslušnou zákonnou úpravou. Správanie sa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi bolo v tomto konaní preukázané "neúplným" dokazovaním zapríčinením nezákonným postupom zo strany súdu I. inštancie, ktorý objektívne odňal žalobkyni možnosť riadne konať pred súdom a prispel tak k jednoznačnému porušeniu práva na spravodlivý proces a zásady právnej istoty. V konečnom dôsledku možno konštatovať, že v podstate ani samotný žalovaný nepopieral a nepopiera, že sa so žalobkyňou nerozpráva, nenavštevuje ju, nepomáha jej, že žalobkyňa nemá oprávnenie v zmysle darovacej zmluvy užívať nehnuteľnosť bezodplatne (zálohové platby za byt a i.). Žalovaný naopak súdu do dnešného dňa nepredložil ani jeden dôkaz, nenavrhol súdu ani jeden dôkaz, ktorým by preukázal súdu užívanie predmetu daru spôsobom upraveným v predmetnej darovacej zmluve. Rozhodnutie súdu I. inštancie tak možno považovať za rozhodnutie, ktoré trpí množstvom skutkových i právnych vád, bolo vydané ako prekvapivé v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, keď súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V konečnom dôsledku možno konštatovať, že rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza objektívne z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa žiada, aby odvolací súd po preskúmaní podaného odvolania s poukazom na ust. § 389 ods. 1 písm. b), písm. c) CSP v spojitosti s ust. § 391 CSP napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 14.01.2019, sp. zn. 27C/77/2017, zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že žalobkyni prizná náhradu trov konania tak pred súdom I. inštancie, ako i v konaní pred odvolacím súdom a to v plnom rozsahu.
4. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu: Žalovaný považuje napadnutý rozsudok za v celom rozsahu správny a to aj vrátane náležitého odôvodnenia. Súd po pripustení zmeny petitu rozhodoval iba o vyprataní bytu ako o predmete konania. Žalobkyňa opakovane a to už aj vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach namieta to, ako sa žalovaný v konaní „bráni“, aké dôkazy produkuje a neustále sa zaoberá tým, čo nie je predmetom konania a to, či je dôvodné vrátenie daru, tiež to, ako sa žalovaný k žalobkyni správa a podobne. Žalobkyňa tvrdí, že súd zaujal pozíciu „advokáta“ žalovaného. Uvedené tvrdenie sa javí absurdným z týchto dôvodov:- je na žalobcovi niesť a uniesť dôkazné bremeno, - žalovaný môže byť v tomto smere aj úplne pasívny a pokiaľ je raz žaloba žalobcu na zamietnutie, nie je toto potrebné považovať za „pomoc“ žalovanému a to najmä, ak bolo v konaní jasne preukázané, že vypratanie bytu žalobcom ako petit je zásadne nevykonateľným, - je žalobca zastúpený advokátom, ktorý v priebehu
konania upravil petit tak, že sa žalobkyňa domáhala uloženia takej povinnosti, ktorú splniť možné nie je,
- ako je potom postup súdu arbitrárny? - opakované zmeny petitu (a to aj napriek zastúpeniu žalobkyne advokátom) a následné pripustenie zmeny petitu súdu neumožnili ani rozhodnúť inak. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že súd založil svoje rozhodnutie na akýchsi vyvrátiteľných domnienkach, tieto však žalobkyňa nekonkretizuje. Úvod odvolania je veľmi všeobecný, následne sa odvolateľ zameriava na dokazovanie, ktoré by bolo dôvodné pri inom predmete konania a nie v danom spore. Ak by súd pripustil žalobkyňou navrhované dokazovania, ktoré znovu uvádza aj v odvolaní, bolo by toto nad rámec prejednávanej veci, konanie by bolo nehospodárne, k predmetu konania by nič nepriniesol. Čo má relevanciu pre predmet konania (vypratanie bytu) je to, či žalovaná strana byt užíva, či je tu dôvod žalovaného vypratať. Uvedené bolo úplne jasne a nesporne preukázané. Súd na pojednávaní dňa 14.1.2019 vyslovil podľa § 181 ods. 2 CSP, že nesporným je, že žalobkyňa nehnuteľnosť užíva a žalovaný ju neužíva. Žalovaný sa opakovane vyjadril a to aj vo svojich písomných vyjadreniach, že byt neužíva a toto nesporovala žalobkyňa, k tomuto žiadne dokazovanie nenavrhla, ani na pojednávaní nebolo toto spochybnené zo strany žalobkyne! Pokiaľ žalobkyňa tvrdí opak, t.j. že neobývanie nehnuteľnosti žalovaným nie je preukázané, mala žalobkyňa povinnosť toto vyvrátiť, či VČAS navrhnúť prostriedky procesnej obrany a útoku. Toto sa však nestalo. Nejedná sa teda o žiadnu domnienku súdu, že žalovaný byt neužíva, ktorá podľa žalobkyne vychádza iba z výpovede žalovaného. Nehnuteľnosť žalovaný neobýva, že toto vyplýva aj zo žalobkyňou predložených písomných vyhlásení, z ktorých je zrejmé, že žalovaný žalobkyňu nenavštevuje, t.j. logicky v byte so žalobkyňou nebýva. Tiež dodávame, že ani po vydaní žalobkyňou napadnutého rozsudku žalobkyňa nesúhlasí s kontaktom so žalovaným. Odmieta ho stále vpustiť do bytu, nesúhlasí ani s tým, aby ju žalovaný navštívil. Žalobkyňa odmieta akúkoľvek komunikáciu so žalovaným. Žalobkyňa predložila súdu jednak judikát, ktorý vychádzal z iného skutkového stavu a jednak neprávoplatný rozsudok súdu I. inštancie, ktorý taktiež vychádza z iných skutkových okolností. Súd sa riadne a obsiahlo vyporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku (v bode 22). Napriek námietkam žalobkyne je rozsudok plne zrozumiteľný a jasný, súd sa dokonca zaoberal argumentáciou žalobkyne aj nad rámec nevyhnutného. Tu vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku poukazujeme aj na to, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej ako aj právnej stránky rozhodnutia, avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku, nie je súd povinný dať na každý argument podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25. 9. 2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike - sťažnosť č. 59102/08). Uvedené sa v predmetnej veci stalo. Napadnutý rozsudok je z tohto hľadiska náležite a dostatočne odôvodnený (argument aj súdu v bode 23). Vzhľadom k uvedenému navrhuje žalovaný, aby Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 14. 1. 2019 č. k. 27C/77/2017 podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozsudok súdu I. inštancie je vecne správny.
6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde I. inštancie, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd I. inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. K veci je potrebné dodať nasledovné:
7. Žalobkyňa podala na súd písomné podanie dňa 22.9.2017, ktoré bolo nezrozumiteľné a nejasné. Nasledovali jej ďalšie podanie o prejednanie veci z 2.10. a 3.11.2017. Súd I. inštancie formou uznesenia zo dňa 9.11.2017 vyzýva žalobkyňu na odstránenie vád podania, ktoré má byť návrhom. Žalobkyňa
odstraňuje vady podania 28.11.2017 s petitom, že nehnuteľnosti patria do vlastníctva žalobkyne. Priložila podací lístok ako tvrdila o výzve na vrátenie daru, ale výzvu nepredložila. Advokátskou kanceláriou doplnenie žaloby z 24.1.2018 je zdôvodnené aj návrhmi na vypočutie účastníkov a svedkov Ing. V. X. a Bc. V. F., ktorí sa starajú o žalobkyňu. Doplnenie žaloby obsahuje petit o „povinnosti vrátiť a vypratať“ predmetné nehnuteľnosti. Priložení je výzva na vrátenie daru adresovaná žalovanému zo dňa 22.1.2018 bez podacieho lístku. Po vyjadrení žalovaného k žalobe a vyjadrení žalobkyne k tomuto vyjadreniu; repliky a dupliky, na pojednávaní 14.1.2018 bola pripustená zmena petitu po upresnení právnym zástupcom žalobkyne na: „Žalovaný je povinný vypratať nehnuteľnosti zapísané Okresným úradom Trnava, katastrálny odbor, k. ú. K. na LV č. XXXX byt č. XX na 2. p. bytového domu súp. č. XXXX ul. U. L. X v K., postaveného na parc. č. 1487, spoločne so spoluvlastníckym podielom 69/1770 na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel parc. reg. „C“ č. 1487 o výmere 637 m2 zastavané plochy a nádvoria zapísaný na LV č. XXXX v 69/1770, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.“
8. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní predložil prehľad nákladov na starostlivosť o mamu a byt od 10/2017 do 12/2018, ktorý nebol podpísaný a ani z neho nie je zrejmé, kto ho vyhotovil. Ďalej predložil Potvrdenie Bytového družstva Trnava so sídlom v Trnave o úhrade nákladov za zálohové platby spojené s užívaním predmetného bytu od 8/2017 do 12/2018 menom žalobkyne. Zároveň predložil 5 čestných prehlásení, v ktorých sa uvádza, že žalovaný sa nestará o žalobkyňu a nechodí za ňou.
9. Žalobkyňa je matkou žalovaného. Z darovacej zmluvy zo dňa 17.8.2017, ktorej vklad bol povolený 18.9.2017 vyplýva, že žalobkyňa darovala predmetný byt žalovanému. Súčasťou zmluvy je dohoda strán o zriadení vecného bremena v prospech darkyne a to jej právo doživotného bezodplatného užívania a bývania v predmetnom byte v bode VI.1. a v bode VI.3. vecné bremeno „dochovať a pochovať“. Žalobkyňa predmetný byt užíva do súčasnosti sama. Žalovaný s ňou nebýva. Zálohové platby za jeho užívanie platí žalobkyňa správcovi bytu. Žalovanému neplatí žiadnu čiastku za užívanie bytu. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný žiadal od žalobkyne, aby za užívanie bytu platila.
10. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní uvádzal, že žalobkyňa jednostranne požiadala o vrátenie daru, a to podaním zo dňa 22.1.2018, pričom predchádzajúce podanie, ktorým žiadala vrátiť dar pred jeho vstupom do konania nemá k dispozícii. Na základe žiadosti žalobkyne o vrátenie daru, vznikla povinnosť žalovanému vypratať a vrátiť nehnuteľnosť žalobkyni, z dôvodu jeho dlhodobého porušovania povinností, najmä umožniť žalobkyni bezodplatne užívať byt a žalobkyňu dochovať. Poukázal na obdobné konanie vo veci OS Trnava 14C/84/2011, kde súd žalobe vyhovel s tým, že nemusí ísť o hrubé porušenie dobrých mravov, ale o sústavné porušovanie. Zmenu petitu na vypratanie nehnuteľnosti navrhol práve s ohľadom na poučenie súdu a rozhodnutie vo veci 14C/84/2011. Súd musí rozhodovať podľa skutkového stavu ku dňu rozhodnutia a nie podania žaloby či do výzvy na vrátenie daru. K bezodplatnému užívaniu bytu uviedol, že komentár k § 630 OZ jednoznačne uvádza, že obdarovaný s vďakou prijíma predmetný dar v prípade bezodplatnosti sa jedná o absolútnu bezodplatnosť. Čestné prehlásenia preukazujú porušovanie vecného bremena dochovať.
11. Právna zástupkyňa žalovaného poukázala, že po pripustení zmeny petitu žalovaný nemôže vypratať byt, pretože v ňom nebýva. Nebolo preukázané sústavné a hrubé porušenie dobrých mravov, najmä ak k nemu malo dôjsť za obdobie 5 dní od vkladu darovacej listiny do podania žaloby na súd. Podanie žaloby považuje za dôsledok toho, že žalovaný sa odmietol prisťahovať do bytu žalobkyne a následne mu táto neumožňuje vstup do bytu, a preto jej nemôže starostlivosť poskytnúť. Konanie žalobkyne ovplyvňuje druhý syn. Výzva na vrátenie daru zo dňa 22.1.2018 bola po podaní žaloby vhodená do schránky. K bezodplatnému užívaniu bytu uviedla, že žalobkyňa žalovanému žiadnym spôsobom neplatí odplatu za užívanie bytu. K predloženému rozhodnutiu uviedla, že z neho nevyplýva, či ide o rozhodnutie konečné, nemá vyznačenú právoplatnosť.
12. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. K zániku darovacieho vzťahu podľa § 630 OZ dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním voči darcovi alebo voči členom jeho rodiny, pričom musí ísť o porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo o ich sústavné porušovanie. Zákonné ustanovenie umožňuje osobitný spôsob zániku právneho vzťahu, ktorý môže darca vyvolať tým, že jednostranným úkonom vyzve obdarovaného na vrátenie daru.
13. Predmetom konania po úpravách žaloby je vypratanie bytu žalovaným na základe výzvy žalobkyne na vrátenie daru. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa darovala predmetný byt žalovanému, vklad darovacej zmluvy bol povolený 18.9.2017 v pondelok a už v piatok 22.9.2017 doručila súdu podanie, ktorým sa domáhala vrátenia daru. Súd I. inštancie na pojednávaní dňa 14. 1. 2019 vyslovil podľa § 181 ods. 2 CSP, že nesporným je, že žalobkyňa nehnuteľnosť užíva a žalovaný ju neužíva. Žalovaný sa vo svojich písomných vyjadreniach vyjadril, že byt neužíva a toto nesporovala žalobkyňa, za ňou do bytu od povolenia vkladu dňa 18.9.2017 nechodí, a ani s ňou nekomunikuje. Vyplýva to aj zo žalobkyňou predložených písomných vyhlásení, z ktorých je zrejmé, že žalovaný žalobkyňu nenavštevuje. Žalovaný uviedol, že ho žalobkyňa odmieta odkedy sa k nej odmietol prisťahovať. Na základe týchto skutkových okolností, teda že žalovaný predmetnú nehnuteľnosť žiadnym spôsobom neužíva, do nej nevstupuje do nej, vzhľadom na petit, súd správne žalobu zamietol, nakoľko vypratanie bytu žalovaným nie je možné a ani vykonateľné. Preto aj súd správne na pojednávaní uviedol, rovnako aj v rozhodnutí odôvodnil, že nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy , čo by vzhľadom na skutkové tvrdenia ďalšie dokazovanie nehospodárne. Tiež sa vyjadril súd I. inštancie a jednoznačne aj odvolací súd, že predložené rozhodnutie žalobkyňou pod sp. zn. 14C/84/2011, nie konečné rozhodnutie, právoplatnosť nie je vyznačená, daným rozhodnutím nie je viazaný a jedná sa o iné skutkové okolnosti, odporkyňa bývala v darovanej nehnuteľnosti spolu s darkyňou.
14. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej ako aj právnej stránky rozhodnutia, avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku, nie je súd povinný dať na každý argument podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25. 9. 2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike - sťažnosť č. 59102/08). Vo svojom odôvodnení súd I. inštancie to správne uvádza odkaz na rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 vzhľadom na odôvodnenie rozhodnutia, s tým že nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil, je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania je výstižným a relevantným vzhľadom na myšlienkový pochod súdu pri zdôvodňovaní rozhodnutia. Rozsudok je z tohto hľadiska dostatočne odôvodnený.
15. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu I. inštancie s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
16. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP v odvolaní neúspešnému žalobcovi. Žalovaný si ich náhradu uplatnil, preto mu boli odvolacím súdom priznané. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
17. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).