Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/148/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v spore žalobcu: D. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, U., zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária LYSO & PARTNERS s.r.o., IČO: 36 862 347, Nám. Sv. Michala 30/27, Hlohovec, proti žalovanému: L. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. M. U. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Júlia Vestenická, Ševčenkova 5, Bratislava, o zaplatenie 17.100,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.

- 184 zo dňa 17.04.2019, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne :

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 17.100,- € s 9 % ročným úrokom z omeškania z istiny od 1.4.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu“

2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím , , , , , , , , a nar. Vlády SR č. 87/1995 Zb, a tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.8.2014, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť sumu 17.100,- € s úrokom z omeškania 9% ročne od 1.4.2012 do zaplatenia z titulu prevzatého dlhu pôvodného dlžníka. Žalovaný 2/ sa k riadne doručenej žalobe dňa 16.7.2015 nevyjadril, na pojednávania sa nedostavil. Súd konanie voči žalovanému 2/ zastavil uznesením čl. 138 zo dňa 20.4.2018, nakoľko žalovaný 2/ zomrel počas konania dňa XX.XX.XXXX, a dedičské konanie po nebohom bolo zastavené pre nemajetnosť. Napriek zastaveniu konania je z dôvodu zrozumiteľnosti v texte naďalej označovaný ako „žalovaný 2/ alebo pôvodný dlžník“.

3. Predmetom konania je teda nesplatená pohľadávka žalobcu voči žalovanému, ktorý pristúpil k záväzku pôvodného dlžníka - žalovaného 2/ z titulu zmluvy o pôžičke.

4. Žalobca a pôvodný žalovaný 2/ uzatvorili dňa 29.09.2011 písomnú Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobca požičal dlžníkovi sumu 18.000,- eur, ktorú sa zaviazal odovzdať pri podpise zmluvy a dlžník potvrdil svojim podpisom prevzatie uvedenej peňažnej čiastky a zaviazal sa pôžičku vrátiť do 15.11.2011. Pravosť podpisu dlžníka bola overená na matrike v rovnaký deň.

5. Z potvrdenia A. Q. a.s. zo dňa 31.08.2016 (č.l. 97), a správy zo dňa 16.03.2017 (č.l. 116, 118) súd zistil, že dňa 29.09.2011 bola z účtu žalobcu odúčtovaná suma 17.000,- eur, odoslaná na účet spoločnosti Realfinanz Slovakia s.r.o., s poznámkou „pôžička“. Následne z tohto účtu uskutočnil výbery žalovaný 2/ vo výške 10.000,- eur, 6.000,- eur, 250,- eur a 50,- eur. Žalovaný 2/ mal v tom čase podpisové právo k predmetnému účtu, teda bol v tom čase osobou oprávnenou nakladať s účtom.

6. Dňa 18.01.2012 uzavreli strany sporu písomnú zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobca požičal žalovanému 1/ sumu 4.000,- eur v hotovosti, ktorú sa zaviazal žalovaný vrátiť do 31.03.2012. V čl. 3 zmluvy žalovaný prebral záväzok zo zmluvy o pôžičke špecifikovanej v predchádzajúcom odseku odôvodnenia. Zaviazal sa zaplatiť žalobcovi aj túto skôr poskytnutú pôžičku v prospech žalovaného 2/ vo výške 18.000,- eur do 31.03.2012.

7. Z predloženého pohybu na účte žalobcu je zrejmé, že dňa 22.03.2012 prijal sumu 4.000,- eur a dňa 27.03.2012 sumu 900,- eur a 2.500,- eur od žalovaného.

8. Z Oznámenia o odstúpení od zmluvy zo dňa 25.02.2015 súd zistil, že žalovaný odstúpil od zmluvy o pôžičke z dôvodu, že ju uzatvoril v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Jeho úmyslom nebolo nikdy prebrať dlh svojho bývalého spoločníka žalovaného 2/, ktorý aj jemu dlžil peniaze, nerozprával sa s ním. Z nehnuteľnosti, ktorú vlastnil, žalovaný 2/ predával veci a zariadenie, naviac prišlo k odpojeniu energií v nehnuteľnosti. Nemal peniaze na zaplatenie dlhu na energiách a vzhľadom na zimné mesiace mu hrozili rozsiahle škody a tiež potreboval vymeniť zámky na dome. Za bezúročnú pôžičku 900,- eur vymenil zámky na dome. Pri ďalšej pôžičke bol oboznámený s nutnosťou podpísať aj prevzatie dlhu žalovaného 2/. Bol uistený žalobcom, že ide len o formalitu a peniaze mal žalobca získať ako províziu za sprostredkovanie predaja nehnuteľnosti, žiadne kroky k jej predaju však nevykonal. Pri uzatvorení zmluvy bol z týchto dôvodov pod psychickým tlakom, v tiesni, v strachu z následných exekúcií a straty na majetku, preto prijal pôžičku 4.000,- eur s podmienkou prebratia dlhu žalovaného 2/. Zásielku podal žalovaný na pošte dňa 25.02.2015 a dňa 17.03.2015 mu bola vrátená neprevzatá v odbernej lehote.

9. Žalovaný podaním zo dňa 14.05.2018 poprel, že došlo k odovzdaniu peňazí žalovanému 2/ a to nielen v hotovosti vo výške 1.000,- eur, ale i prevodom na účet firmy Realfinanz Slovakia s.r.o., nakoľko sa domnieva, že ide o iný záväzok žalobcu a žalovaného 2/ a nie o pôžičku, a teda takýto záväzok nemohol ani prevziať. Navrhol doplniť dokazovanie tak, že súd zabezpečí účtovnú dokumentáciu firmy Realfinanz Slovakia s.r.o. za september 2011 za účelom zistenia spôsobu zaúčtovania pôžičky 17.000,- eur. Poukázal na rozhodnutie NS ČR z 31.03.2010 sp. zn. , v zmysle ktorého vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky, pričom pri peňažnej pôžičke môže dôjsť k odovzdaniu požičanej sumy aj bezhotovostným prevodom na účet dlžníka. Svedok D. D. dňa 10.10.2018 uviedol, že nemal kamarátsky vzťah so stranami sporu, poznal sa s nimi obchodne, venoval sa realitám. Bol prítomný pri uzatvorení zmluvy o pôžičke so žalovaným 2/ na žiadosť žalobcu. Zmluvu pripravil žalovaný 2/. Nepamätal si odovzdanie sumy 1.000,- eur žalovanému 2/, ale potvrdil, že na matrike žalobca povedal žalovanému 2/, že má pri sebe len 1.000,- eur. So žalobcom a žalovaným 2/ išiel aj do banky, kde nechceli bez ohlásenia vopred vyplatiť žalobcovi vyššiu sumu, preto obaja predložili pracovníčke banky kartičky od účtu a tá vyplnila pravdepodobne prevodný príkaz. Následne videl, ako žalovaný 2/ odovzdal žalobcovi nejakú listinu. Potom odišiel so žalobcom k nemu domov, kde mal bicykel a odišiel. V tom období rokoval so žalovanými o predaji nehnuteľnosti v U., pričom sa nevedeli dohodnúť medzi sebou o ich podieloch na jej cene. Následne upustil od sprostredkovania, pretože neustále menili kúpnu cenu. Žalovaný ho požiadal o vypracovanie zmluvy o pôžičke 4.000,- eur, podmienky zmluvy dolaďoval so žalovaným bez prítomnosti žalobcu. Zmluva okrem pôžičky mala obsahovať aj prebratie záväzku žalovaného 2/, zaplatiť pôžičku 18.000,- eur. V tom čase mu žalovaný povedal, že to nie je problém, pretože sa predá nehnuteľnosť, aj tak je písaná na neho a z tohto vyplatí dlh. Zmluvu vypracoval, pri jej podpise nebol.

10. V záverečnej reči po vyjadrení žalovaného právny zástupca žalobcu poprel tvrdenie žalovaného, že sa žalobca zaviazal ústne k pomoci s predajom nehnuteľnosti. Ďalej uviedol, že pri pôžičke nemusí dôjsť nutne ku skutočnému odovzdaniu peňazí hotovostne, ale i bezhotovostne prevodom na účet, inak by bola obmedzená autonómia vôle zmluvných strán, ak by nebolo prípustné určiť bankový účet tretej osoby ako miesta, kam má byť predmet pôžičky prevedený, ak sa na tom strany dohodnú. Uskutočnením

prevodu je potom splnená podmienka prevodu pôžičky dlžníkovi. Poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. . Za preukázané považoval dohodu žalobcu a žalovaného 2/ o platobnom mieste tým, že označil žalobcovi účet, na ktorý mu má poslať peniaze a to tak, že predložil kartičku so svojím číslom, na ktorý žalobca potom aj peniaze poukázal. Svedčí o tom výpoveď svedka D.. Žalobca nemal dôvod skúmať, či žalovaným 2/ označený účet je skutočne jeho účtom, alebo účtom jeho spoločnosti s.r.o. Poukázal na zmluvu o pôžičke so žalovaným 2/, ktorá obsahuje explicitné potvrdenie o tom, že pôžičku dlžník prevzal, čo potvrdil aj svojim podpisom na tejto zmluve. Aj v samotnej zmluve o pôžičke zo dňa 29.09.2011 sú ako zmluvné strany označené žalobca a pôvodný dlžník - žalovaný 2/, čo svedčí o prejavenej vôli strán poskytnúť pôžičku pôvodnému dlžníkovi ako fyzickej osobe ( ). V zmluve o pôžičke z 18.01.2012 v článku 3 písm. b/ je zreteľne identifikovaná zmluva o pôžičke z 29.09.2011 a jasne je vyjadrená vôľa žalovaného prevziať záväzok pôvodného dlžníka.

11. Právny zástupca žalovaného v záverečnej reči uviedol, že žalovaný nerozporuje uzatvorenie oboch zmlúv o pôžičke. Namietol, že v konaní nebolo hodnoverne preukázané odovzdanie peňazí vo výške 18.000,- eur. Podľa tejto zmluvy mala byť finančná čiastka 18.000,- eur vyplatená v hotovosti, avšak z dokazovania bolo preukázané, že bola vyplatená na účet spoločnosti Realfinanz suma 17.000,- eur. Ďalej spochybnil osobu pôvodného dlžníka, kedy nie je zrejmé, či medzi žalobcom a žalovaným 2/, resp. jeho spoločnosťou, neexistovalo viacero právnych vzťahov. Z dôvodu neodovzdania sumy 18.000,- eur pôvodná zmluva o pôžičke z 9/2011 ani nevznikla, z tohto dôvodu sú neplatné i nasledujúce právne vzťahy. Poukázal na rozpory a nepravdivé tvrdenia žalobcu, ktorý uviedol, že po poskytnutí pôvodnej pôžičky sa stretol so žalovaným, avšak táto skutočnosť bola vyvrátená samotným žalovaným a zároveň svedkom D., ktorý uviedol, že z A. išiel so žalobcom k nemu domov. Zároveň žalobca opieral odovzdanie hotovosti vo výške 1.000,- eur žalovanému 2/ o svedeckú výpoveď p. D., ktorý si na danú skutočnosť nepamätá.

12. Vzhľadom na zistený skutkový stav súd nevykonal navrhnuté dôkazy stranami sporu z dôvodu nadbytočnosti. Nedoplnil dokazovanie dopytom na A. a.s. o úhradách žalovaného na účet žalobcu za mesiace január až marec 2012, nakoľko sám so žalobou predložil potvrdenie banky o úhradách žalovaného na účet žalobcu. Dopytom na U. Q. P. a.s. komu patril účet, z ktorého boli vykonané tieto platby, nakoľko nebolo sporné, že žalovaný zaplatil dve pôžičky a sumu 900,- eur žalobcovi a je nadbytočné zisťovať kto bol vlastník účtu, z ktorého uvedené platby boli zrealizované. Ďalej ako nadbytočné nevykonal dokazovanie zabezpečovaním účtovnej dokumentácie spoločnosti Realfinanz Slovakia s.r.o. na spôsob zaúčtovania pôžičky, nakoľko bolo nesporné, že sám žalovaný 2/ označil tento účet a neskôr aj z neho vybral časť poskytnutej pôžičky ako osoba oprávnená. Spôsob zaúčtovania vloženej sumy v s.r.o. nemá vplyv na platnosť pôžičky, nakoľko zaúčtovanie nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť žalobca. Vzhľadom na obranu žalovaného sa súd v prvom rade zaoberal zmluvou o pôžičke zo dňa 29.09.2011 uzatvorenou s pôvodným dlžníkom (žalovaným 2/). Súd považuje za preukázané, že žalobca pôvodnému dlžníkovi požičal sumu 18.000,- eur, ktorú sa zaviazal vrátiť do 15.11.2011. K tomuto záveru súd dospel z dôvodu, že dlžník výslovne v zmluve svojim podpisom potvrdil prevzatie uvedenej peňažnej čiastky, pričom v zmluve nie je uvedené, že pôžička bola poskytnutá v hotovosti. Podpis dlžníka bol úradne overený v rovnaký deň. Bolo by úplne nelogické, aby dlžník podpísal a úradne overil svoj podpis, ak by predmet pôžičky neobdržal. K rovnakému záveru dospel aj Najvyšší súd ČR sp. zn. , ktorý uviedol, že celkom zrejmý obsah zmluvných dojednaní účastníkov zmluvy o pôžičke nemôže byť vyvrátený na základe prostého popretia zo strany účastníka, ktorý nechce niesť následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu. Naviac pôvodný dlžník prevzal žalobu dňa 16.07.2015 a až do svojej smrti XX.XX.XXXX sa k žalobe nevyjadril, tvrdenia v nej uvedené nerozporoval, nepoprel uzatvorenie zmluvy o pôžičke a ani jej výšku. V konaní bolo ďalej preukázané, že zmluvu pripravil dlžník. Svedok D. potvrdil, že pri podpise zmluvy žalobca dlžníkovi oznámil, že hotovosť v požadovanej výške nemá pri sebe, mal len sumu 1.000,- eur. Dlžník podpísanú kópiu zmluvy o pôžičke odovzdal žalobcovi až po prevode sumy 17.000,- eur na účet, ktorý určil ako platobné miesto. K prevodu peňazí na účet určený dlžníkom došlo v deň podpisu zmluvy v rámci jednej banky. Je irelevantné, že vlastníkom bankového účtu bola právnická osoba, ak sa zmluvné strany dohodli, že na tento účet žalobca prevedie peniaze. K obdobnému záveru dospel aj Najvyšší súd ČR sp. zn. , ktorý uviedol že by išlo o zbytočné a neodôvodnené obmedzenie autonómie vôle zmluvných strán nepripustiť určenie bankového účtu tretej osoby ako miesta, kam má byť predmet pôžičky prevedený, ak sa na tom strany zmluvy o pôžičke dohodnú. Naviac bolo preukázané, že pôvodný dlžník mal podpisové právo k účtu, na ktorý žalobca previedol sumu 17.000,- eur a následne z účtu aj peniaze vybral.

13. Nebolo sporné, že pôvodný dlžník pôžičku nevrátil. Žalovaný dňa 18.01.2012 uzatvoril písomnú zmluvu o pôžičke 4.000,- eur, ktorá sama o sebe nie je predmetom konania, nakoľko žalovaný v lehote splatnosti do 31.03.2012 dlh splnil. V čl. 3a) zmluvy je presne špecifikovaná zmluva o pôžičke zo dňa 29.09.2011 a v čl. 3b) žalovaný prevzal záväzok pôvodného dlžníka a zaviazal sa zaplatiť veriteľovi aj túto pôžičku 18.000,- eur za pôvodného dlžníka do 31.03.2012. Pristúpenie k záväzku má všetky zákonom požadované náležitosti (v zmysle ). Žalovaný sa bez súhlasu dlžníka písomne dohodol so žalobcom - veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok. Z pristúpenia k záväzku nie sú ex lege vylúčené žiadne záväzky, teda je možné pristúpiť k záväzku splatnému, nesplatnému alebo premlčanému, relatívne neplatnému. Preto na platnosť pristúpenia k záväzku nemá vplyv, že žalovaný pristúpil už k splatnému záväzku a strany sa dohodli na novej lehote na zaplatenie dlhu.

14. Žalovaný tiež namietol relatívnu neplatnosť pristúpenia k dlhu, nakoľko konal bez súhlasu svojej manželky. V danom prípade nešlo o bežnú vec, a preto ak bol žalovaný v tom čase ženatý, mal pristúpiť k dlhu až po súhlase svojej manželky v zmysle . Žalovaný nepreukázal, že by sa jeho manželka dovolala relatívnej neplatnosti tohto úkonu a sám sa v zmysle relatívnej neplatnosti svojho úkonu dovolávať nemôže. Žalobca z opatrnosti namietol i premlčanie relatívnej neplatnosti, pričom súd uvádza, že právo (manželky, nie žalovaného) domáhať sa relatívnej neplatnosti sa premlčalo 19.01.2015 v zmysle , pričom žalovaný sa nemôže domáhať relatívnej neplatnosti tak, ako je uvedené vyššie.

15. Ďalej žalovaný namietal, že zmluvu o pôžičke, v rámci ktorej pristúpil k dlhu, uzatvoril v tiesni, nakoľko nevyhnutne potreboval finančnú hotovosť 4.000,- eur. Tieseň zdôvodnil tým, že v tom čase mu rozpredával žalovaný 2/ jeho veci a zariadenie z domu, dodávatelia mu odpojili energie a hrozili mu z tohto dôvodu škody na dome, nemal peniaze aj z dôvodu splátok úveru na dom a zaplatenia kúpnej ceny domu v U.. V tom čase mal so žalovaným 2/ spory a nezrovnalosti, ktoré vznikli na základe pohľadávok, ktoré mal voči žalovanému 2/, a preto nemal záujem na prevzatí dlhu žalovaného 2/. Na pojednávaní uviedol, že nemal problém, aby sa doriešila aj pôžička 18.000,- eur, ak sa predá dom a išlo by o kvázi províziu za jeho predaj, s čím mu mal podľa ústnej dohody žalobca pomôcť. Zároveň uviedol, že zmluva bola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok pričom poukázal na nepomer medzi poskytnutou pôžičkou 4.000,- eur a výškou dlhu, ku ktorému pristúpil.

16. Žalobca poprel tieseň žalovaného a poukázal na to, že žalovaný vlastnil nehnuteľnosť v hodnote 450.000,- eur na predaj, býval v inom dome, kúpil si auto, mal herňu a druhú herňu zariaďoval. Uvedené tvrdenia žalobcu žalovaný nespochybnil. Žalobca uviedol, že pred poskytnutím pôžičky sa dohodli, že žalovaný predá dom a vyplatí pôžičku 18.000,- eur žalovaného 2/, čo potvrdil aj svedok D., ktorý pripravoval zmluvu. Nebolo sporné, že v čase pôžičky 18.000,- eur spolu žalovaný a pôvodný dlžník podnikali.

17. Žalovaný v konaní nepreukázal žiadnym spôsobom, že v čase pristúpenia k dlhu bol v tiesni a to napriek tomu, že žalobca tieseň žalovaného poprel. Dôkazné bremeno preukázania tiesne, ak bola popretá protistranou, zaťažovalo žalovaného a tento okrem svojho tvrdenia, tieseň žiadnym spôsobom nepreukázal. Naviac žalobca preukázal, že mu žalovaný pred uplynutím dohodnutej lehoty dňa 22.03.2012 vrátil pôžičku 4.000,- eur a dňa 27.03.2012 pôžičku 2.500,- eur a tiež sumu 900,- eur, teda v krátkom čase mu zaplatil sumu 7.400,- eur, čo nenasvedčuje tiesni žalovaného. To, že si žalovaný požičiaval peniaze od žalobcu, súd nepovažuje za dôkaz tiesne, vzhľadom na podnikanie žalovaného, ktorý prevádzkoval kaviareň, vlastnil herňu a ďalšiu herňu zariaďoval. Naviac síce nebolo preukázané, že pôžičku 18.000,- eur poskytol žalobca na spoločné podnikanie žalovaných, ale sám žalovaný potvrdil, že nemal problém s tým, aby sa po predaji domu vyplatila aj pôžička 18.000,- eur, i keď podľa jeho tvrdenia ako províziu za sprostredkovanie predaja. Žalobca naopak takúto ústnu dohodu poprel.

18. Žalovaný odstúpil od zmluvy o pôžičke podaním zo dňa 25.02.2015, teda po doručení žaloby 16.02.2015. Odstúpenie sa dostalo do dispozičnej sféry žalobcu, avšak žalobca ho neprevzal a bolo mu následne doručené súdom spolu s vyjadrením žalovaného 16.09.2015. Podľa , účastník, ktorý zmluvu uzavrel v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť. Z uvedeného vyplýva, že platne odstúpiť je možné len, ak sú súčasne splnené dva predpoklady, a to že v čase uzatvorenia zmluvy bol účastník v tiesni a zmluva musí byť uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok. Z vykonaného dokazovania tak, ako je uvedené vyššie nevyplynulo, že by žalovaný v čase

uzatvorenia zmluvy bol v tiesni, a preto súd dospel k záveru, že odstúpenie je neplatné. Vzhľadom na preukázané spoločné podnikanie žalovaných v čase, keď bola uzatvorená zmluva o pôžičke 18.000,- eur súd nepovažuje za nápadne nevýhodnú podmienku skutočnosť, že žalovaný pristúpil k dlhu pôvodného dlžníka - svojho spoločníka v s.r.o. Pristúpenie k dlhu bolo v zmluve jednoznačne špecifikované, ak žalovaný nechcel k dlhu svojho spoločníka pristúpiť, nič mu nebránilo v tom, aby si peniaze, ktoré potreboval na krátky čas 2 mesiacov požičal aj od inej osoby, resp. inštitúcie.

19. V konaní nebolo sporné zaplatenie sumy 900,- eur žalovaným dňa 27.03.2012, i keď žalovaný tvrdil, že ide o plnenie z titulu ďalšej bezúročnej pôžičky 861,- eur. Súd uzatvorenie tejto pôžičky nepovažuje za preukázané, nakoľko žalobca poprel toto tvrdenie. Žalobca sumu 900,- eur započítal ako splátku pôžičky 18.000,- eur a domáha sa zaplatenia rozdielu vo výške 17.100,- eur. Súd z dôvodov uvedených vyššie žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 17.100,- eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne z istiny od 01.04.2012 do zaplatenia. Výšku úroku z omeškania si žalobca uplatnil v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami a žalovaný sa dostal do omeškania nasledujúcim dňom po uplynutí dohodnutej lehoty na plnenie.

20. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z rozhodnutia vo veci samej a plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania podľa v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd podľa po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

21. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný tvrdiac, že rozsudok považuje za prekvapivý a v rozpore s vykonaným dokazovaním. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil získané dôkazy, ako aj právny a skutkový stav v danej veci. Primárne poukázal na pochybnosti vzniku pôvodnej pôžičky zo dňa 29.09.2011 medzi žalobcom a G. M.. Pred prvostupňovým súdom bolo zistených viacero rozporov a nejasností ohľadom poskytnutia plnenia (teda pôžičky vo výške 18.000,- eur) zo strany veriteľa - žalobca namieta vznik reálneho kontraktu. Je nesporné, že zmluva o pôžičke zo dňa 29.09.2011 bola uzatvorená, resp. podpísaná G. M. ako dlžníkom, avšak žalobca nepreukázal, že tieto peňažné prostriedky aj reálne G. M. ako dlžníkovi odovzdal. Pre zmluvu o pôžičke je charakteristické, že veriteľ prenecháva dlžníkovi určité množstvo druhovo určených vecí s tým, že táto zmluva má reálnu (nie len konsenzuálnu) povahu a vznik pôžičky predpokladá nie len dohodu strán, ale aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky (Rozsudok NS ČR z 31.03.2010, sp. zn. ). S poukazom na podstatnou náležitosťou obsahu dohody medzi veriteľom a dlžníkom je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky, pričom z obsahy zmluvy musí vplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu. Keďže táto je reálnou zmluvou - kontraktom, kde k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom ( - rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.06.2010). Žalobca tvrdí, že bezhotovostný prevodom poukázal na bankový účet G. M. sumu vo výške 17.000,- eur aj napriek skutočnosti, že v zmluve o pôžičke zo dňa 29.09.2011 bolo odovzdanie peňažných prostriedkov dojednané tak, že ich veriteľ odovzdá dlžníkovi pri podpise zmluvy. Sám žalobca sa na pojednávaní dňa 16.11.2016 vyjadril, že peňažné prostriedky titulom pôžičky dlžníkovi pri podpise zmluvy neodovzdal, mal ich pritom previesť bezhotovostným prevodom na účet dlžníka a tak žalovaný ich mal ihneď v deň podpisu zmluvy a zadania príkazu na platbu vo výške 17.000,- eur obratom vybrať z účtu. V zmysle odpovede na žiadosť zo dňa 16.03.2017 zo strany A. Q., a.s. je zrejmé, že z bankového účtu, ktorý bol vedený na spoločnosť Realfinanz Slovakia, s.r.o. boli po dátume 29.09.2011 uskutočnené štyri hotovostné platby vo výške 10.000,- eur, 6.000,- eur, 250,- eur a 50,- eur, ktoré vykonal G. M.. Nie je teda pravdou, že G. M. mal pôžičku ihneď vybrať v deň podpisu zmluvy a taktiež z listinného dôkazu je zrejmé, že finančné prostriedky boli poskytnuté na účet právnickej osoby - spoločnosti Realfinanz Slovakia, s.r.o. Je vysoko pravdepodobné, že suma vo výške 17.000,00 eur bola iným záväzkovo-právnym vzťahom medzi žalobcom a G. M. a nemala žiadnu spojitosť medzi žalobcom a G. M.. Zmluva o pôžičke ani reálne nevznikla tak ako to tvrdí žalobca. Žalovaný sa domnieva, že sa jedná o iný záväzok žalobcu a G. M., ku ktorému však žalovaný nepristúpil. Pokiaľ však záväzok v sume 18.000,- eur nevznikol, tak ako prezentuje žalobca, nemohol teda žalovaný zmluvu o pôžičke zo dňa 18.01.2012 tento záväzok dlžníka G. M. ani prevziať. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. K doručenému odvolaniu sa vyjadril žalobca s tým, že s argumentáciou žalovaného v odvolaní spočívajúcu v tvrdení, že nedošlo k vzniku zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a pôvodným dlžníkom G. M., a teda ani k pristúpeniu žalovaným k tomu záväzku nesúhlasí, nakoľko ide o obdobnú argumentáciu žalovaného akú predniesol v konaní pred súdom prvej inštancie a poukazuje na svoje predchádzajúce vyjadrenia. Na základe dohody o pôžičke vznikne pôžičkový pomer medzi veriteľom a dlžníkom a v jeho rámci najmä povinnosť veriteľa odovzdať predmet pôžičky a oprávnenie dlžníka požadovať jeho odovzdanie. Ku skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky nemusí nutne dôjsť len v čase uzavretia zmluvy o pôžičke, ale sa môže uskutočniť aj osobitným spôsobom a to aj bezhotovostným prevodom na účet dlžníka. Obdobnú situáciu rieši aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. zo dňa 11.11.2008). Dohoda žalobcu a pôvodného dlžníka o platobnom mieste bola v konaní jasne preukázaná. Pôvodný dlžník (G. M.) označil žalobcovi (D. R.) v pobočke banky účet, na ktorý mu má poslať peniaze a to tak, že predložil kartičku so svojím číslom, na ktorý žalobca peniaze potom poukázal. Svedkom toho bol svedok D.. Tento svedok vo svojej výpovedi dňa 10.10.2018 túto skutočnosť jednoznačne a opakovane dosvedčil. Žalobca nemal dôvod pri poskytovaní pôžičky skúmať, či pôvodným dlžníkom označený účet je skutočne jeho účtom, alebo účtom jeho spoločnosti (pôvodný dlžník G. M. bol v čase uzavretia zmluvy o pôžičke z 29.09.2011 jediným spoločníkom ((od: 08.09.2010 do: 10.04.2012) a konateľom (od: 04.08.2011 do: 10.04.2012) spoločnosti Realfinanz Slovakia s.r.o.). Je bežnou praxou pri poskytovaní pôžičiek, že tieto sú odovzdávané na účty označené dlžníkmi. Táto prax sa ešte viac zvýraznila po nadobudnutí účinnosti o obmedzení platieb v hotovosti, ktorý zakazuje vykonávať platby v hotovosti prevyšujúce sumu 15.000,- eur, ak sa jedná o platby medzi fyzickými osobami - nepodnikateľmi resp. 5.000,- eur medzi podnikateľmi. Listina obsahujúca zmluvu o pôžičke neobsahuje len samú zmluvu o pôžičke, ale v článku I veta posledná aj potvrdenie dlžníka o prevzatí finančnej čiastky. Teda už len veta „Prevzatie uvedenej peňažnej čiastky potvrdzuje dlžník svojim podpisom na tejto zmluve“ plne preukazuje odovzdanie pôžičky dlžníkovi a to bez ohľadu na spôsob odovzdania a bez ohľadu na platobné miesto. Z obsahu zmluvy jednoznačne vyplýva aj prejav vôle žalobcu poskytnúť pôžičku pôvodnému dlžníkovi ako fyzickej osobe a nie právnickej. Svedčí o tom označenie zmluvných strán v zmluve o pôžičke, svedecká výpoveď svedka D. o tom, akým spôsobom označil pôvodný dlžník žalobcovi číslo účtu, na ktorý mala byť poukázaná pôžička a tiež časové súvislosti medzi podpísaním zmluvy o pôžičke, poukázaním pôžičky pôvodnému dlžníkovi a odovzdanie písomného potvrdenia o poskytnutí pôžičky. Žalovaný uzavrel Zmluvu o pôžičke zo dňa 18.01.2012, ktorou pristúpil k Zmluve od pôvodného dlžníka zo dňa 29.09.2011, to znamená, že až po uplynutí takmer 4 mesiacov a teda by nebolo racionálne, ak by pristúpil k tejto pôvodnej pôžičke bez toho, že by o jej existencii (vrátane skutočnosti, že táto zmluva aj vznikla) vôbec nevedel. Žalovaný vo svojej výpovedi nevedel rozumne prijateľným spôsobom vysvetliť, prečo pristupoval k pôžičke, o ktorej teraz tvrdí, že táto neexistovala. Takáto argumentácia je nepresvedčivá. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

23. K tomuto vyjadreniu sa opätovne vyjadril žalovaný zotrvávajúc na svojom odvolaní. Žalovaný sa vyjadril aj k tomuto vyjadreniu s tým, že považuje predmetný rozsudok v rozpore s vykonaným dokazovaním. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ani bremeno tvrdenia, kedy žalobca spochybnil odovzdanie finančných prostriedkov a taktiež rozporov v osobe pôvodného dlžníka, to znamená namieta vznik reálneho kontraktu. Znovu poukázal na charakter zmluvného vzťahu, ktorý má reálnu, nielen konsenzuálnu povahu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 31.03.2010, ). Zotrval na návrhu o zrušení napadnutého rozsudku.

24. K tomuto vyjadreniu sa vyjadril žalobca tvrdiac, že z predmetného vyjadrenia vyplýva, že žalovaný nepopiera uzavretie zmluvy o pôžičke, ale spochybňuje odovzdanie finančných prostriedkov dlžníkovi. S touto argumentáciou nemožno súhlasiť, pretože v konaní bolo riadne tvrdené a preukázané, že žalobca uzavrel s pôvodným dlžníkom zmluvu o pôžičke a tiež, že žalobca a pôvodný dlžník G. M. sa dohodli na platobnom mieste, ktorým bol predmetný účet v banke a na tento mu žalobca aj finančné prostriedky odovzdal. Uvedené skutočnosti sa už v predchádzajúcom vyjadrení podrobne vyjadrili a preto znovu poukázal na to, že samotná existencia zmluvy zo dňa 29.09.2011 a to, že v tejto zmluve sú ako zmluvné strany označené žalobca a pôvodný dlžník svedčí o prejavenej vôle žalobcu poskytnúť pôžičku pôvodnému dlžníkovi ako fyzickej osobe a nie právnickej osobe. O tejto vôli zmluvných strán svedčí označenie zmluvných strán, svedecká výpoveď svedka D.. O tom akým spôsobom označil pôvodný dlžník žalobcovi číslo účtu, na ktorý mala byť poukázaná pôžička tiež v časovej súvislosti medzi

podpísaním zmluvy o pôžičke, poukázaním pôžičky pôvodnému dlžníkovi, ďalej odovzdanie písomného potvrdenia o poskytnutí pôžičky obsiahnutého v listine označenej ako Zmluva o pôžičke z 29.09.2011, v ktorej je explicitne uvedené v článku I. veta tretia, že dlžník prevzatie pôžičky potvrdzuje. Dohoda žalobcu a pôvodného dlžníka o platobnom mieste bola v konaní jasne preukázaná, keď svedok D. vo svojej výpovedi uviedol, že pôvodný dlžník označil žalobcovi v pobočke banky účet, na ktorý mu má poslať peniaze a to tak, že predložil kartičku so svojím číslom, na ktorý žalobca potom peniaze aj poukázal. Uskutočnenie prevodu je splnená podmienka odovzdania predmetu pôžičky dlžníkovi podľa .

25. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( účinného od 1.7.2016 - ďalej len ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( , aktuálne ), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( , akt. ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal ( a 202 , akt. ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( , akt. a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( , ktoré má ekvivalent v ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle .

26. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe, aj napriek jeho námietkam vyhovel v plnom rozsahu.

27. Podľa odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

28. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

29. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. , odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti.

31. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

32. Podľa obsahu spisu žalobca a pôvodný žalovaný 2/ uzatvorili dňa 29.09.2011 písomnú Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobca požičal dlžníkovi sumu 18.000,- eur, ktorú sa zaviazal odovzdať pri podpise zmluvy a dlžník potvrdil svojim podpisom prevzatie uvedenej peňažnej čiastky a zaviazal sa pôžičku vrátiť do 15.11.2011. Pravosť podpisu dlžníka bola overená na matrike v rovnaký deň.

33. Z potvrdenia A. Q. a.s. zo dňa 31.08.2016 (č.l. 97), a správy zo dňa 16.03.2017 (č.l. 116, 118) súd zistil, že dňa 29.09.2011 bola z účtu žalobcu odúčtovaná suma 17.000,- eur, odoslaná na účet spoločnosti Realfinanz Slovakia s.r.o., s poznámkou „pôžička“. Následne z tohto účtu uskutočnil výbery žalovaný 2/ vo výške 10.000,- eur, 6.000,- eur, 250,- eur a 50,- eur. Žalovaný 2/ mal v tom čase podpisové právo k predmetnému účtu, teda bol v tom čase osobou oprávnenou nakladať s účtom.

34. Dňa 18.01.2012 uzavreli strany sporu písomnú zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobca požičal žalovanému 1/ sumu 4.000,- eur v hotovosti, ktorú sa zaviazal žalovaný vrátiť do 31.03.2012. V čl. 3 zmluvy žalovaný prebral záväzok zo zmluvy o pôžičke špecifikovanej v predchádzajúcom odseku odôvodnenia. Zaviazal sa zaplatiť žalobcovi aj túto skôr poskytnutú pôžičku v prospech žalovaného 2/ vo výške 18.000,- eur do 31.03.2012.

35. Nebolo sporné, že pôvodný dlžník pôžičku nevrátil. Žalovaný dňa 18.01.2012 uzatvoril písomnú zmluvu o pôžičke 4.000,- eur, so žalovaným, ktorá sama o sebe nie je predmetom konania, nakoľko žalovaný v lehote splatnosti do 31.03.2012 dlh splnil. V čl. 3a) zmluvy je presne špecifikovaná zmluva o pôžičke zo dňa 29.09.2011 a v čl. 3b) žalovaný prevzal záväzok pôvodného dlžníka a zaviazal sa zaplatiť veriteľovi aj túto pôžičku 18.000,- eur za pôvodného dlžníka do 31.03.2012. Tieto skutočnosti medzi stranami neboli sporné. Pristúpenie k záväzku má všetky zákonom požadované náležitosti (v zmysle ). Žalovaný sa bez súhlasu dlžníka písomne dohodol so žalobcom - veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok. Z pristúpenia k záväzku nie sú ex lege vylúčené žiadne záväzky, teda je možné pristúpiť k záväzku splatnému, nesplatnému alebo premlčanému, relatívne neplatnému. Preto na platnosť pristúpenia k záväzku nemá vplyv, že žalovaný pristúpil už k splatnému záväzku a strany sa dohodli na novej lehote na zaplatenie dlhu.

36. Posúdenie, či medzi účastníkmi vznikol záväzkovo-právny vzťah na základe písomne uzavretej zmluvy, v časti ktorej sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi 18.000,- eur, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - v danom prípade ustanovení , najmä čo do preukázania zákonom predpokladaných náležitostí na vznik zmluvy (záväzkovo-právneho vzťahu). Ak sa teda žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia žalovanej sumy a tvrdil, že táto suma súvisí s písomne uzavretou zmluvou s pôvodným dlžníkom, na ňom spočíva dôkazné bremeno o tomto tvrdení. Rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré konkrétne musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, teda právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný. Odtiaľ tiež vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena. V odvolacej argumentácii žalovaný len zotrval, tak ako počas celého konania pred súdom prvej inštancie, na spochybnení plnenia žalobcom pôvodnému dlžníkovi podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 29.09.2011. Tvrdil pritom, že pokiaľ peniaze pôvodnému dlžníkovi neboli žalobcom reálne odovzdané nešlo o pôžičku a poukázanie sumy 17.000,- eur na účet spoločnosti Realfinanz Slovakia s.r.o. malo svoj základ v inom zmluvnom vzťahu medzi žalobcom a G. M.. Súd prvej inštancie sa však s touto obranou žalovaného dostatočne vysporiadal a rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Nebol dôvod pochybovať a pravdivosti svedka D., ktorý jasne a presvedčivo opísal sled udalostí a úkonov vykonaných žalovaným v súčinnosti s G. M., ktoré na seba nenadväzovali a ich výsledkom bolo, dňa 29.09.2011, že G. M. od žalobcu prevzal 1.000,- eur a bezhotovostným prevodom poukázal na účet spoločnosti Realfinanz Slovakia s.r.o. patriacej G. M. sumu 17.000,- eur s poznámkou pôžička. V uvedený deň došlo aj k podpísaniu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej žalobca požičal dlžníkovi sumu 18.000,- eur, ktorú sa zaviazal odovzdať pri podpise zmluvy a dlžník potvrdil svojim podpisom prevzatie uvedenej peňažnej čiastky a zaviazal sa pôžičku vrátiť do 15.11.2011. Pravosť podpisu dlžníka bola overená na matrike v rovnaký deň. Po preúčtovaní sumy 17.000,- eur na účet spoločnosti G. M. odovzdal žalobcovi predmetnú zmluvu, ktorú on dal pripraviť a dal si na nej overiť podpis.

37. I keď nemožno poprieť, podstatnou náležitosťou obsahu zmluvy o pôžičke je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , zo dňa 30. júna 2010), že pôžička je reálnym kontraktom.

38. V odvolaní žalovaný argumentuje rozhodnutiami, z ktorých treba vyvodiť povinnosť preukázania reálneho plnenia, pričom pri rozhodovaní nie je možné nevziať do úvahy vývoj platobného styku a vylúčiť možnosť dohody strán zmluvy o určení miesta plnenia a platobného miesta) a to aj bezhotovostným platobným prevodom na účet.

39. Už aj podľa uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. <. zo dňa 12.10.2016, „Zaplacení určité částky na účet třetí osoby u peněžního ústavu představující sjednané platební místo s úmyslem dostát smluvenému závazku je třeba pokládat za plnění druhé smluvní straně, a nikoliv majiteli účtu. Takováto platba směřuje ke splnění závazku jedné smluvní strany vůči druhé, nezakládá právní vztah mezi osobou zasílající peníze a majitelem účtu a v důsledku její realizace v podstatě nabývá plnění osoba odlišná od subjektu, pro nějž byl zřízen bankovní účet. Proto plnění poskytnuté na základě určitého (byť později odpadnuvšího) právního důvodu mezi dvěma subjekty na bankovní účet třetí osoby vymezený coby platební místo nelze pokládat za bezdůvodné obohacení majitele tohoto účtu na úkor osoby peníze zasílající.“

40. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 29.09.2010, „Smlouva o půjčce je smlouvou reálnou, což znamená, že nevzniká pouhou dohodou stran (účinným přijetím návrhu na uzavření smlouvy), ale až skutečným odevzdáním (slovy zákona „přenecháním“) předmětu půjčky dlužníku. Věřitel, který se soudně domáhá po dlužníku vrácení půjčených peněz, musí v intencích ustanovení § 657 obč. zák. splnit důkazní povinnost (unést důkazní břemeno) nejen o tom, že s dlužníkem v určité době uzavřel smlouvu o půjčce peněz a že peníze měly být v dohodnuté době vráceny, ale i o tom, že tyto peníze dlužníku skutečně půjčil (přenechal mu je). Přitom peníze lze dlužníku půjčit nejen v hotovosti, nýbrž i formou bezhotovostního platebního styku.“ V odôvodnení súd uviedol: „Z obsahu spisu se podává, že po předchozí dohodě mezi účastníky dala žalobkyně dne 28. 2. 1996 příkaz, aby z jejího účtu vedeného u B. Q. a. s., č. XXXX-XXXXXXXXXX/ XXXX, byla na žalovaným označený účet č. XXXXXXXX/XXXX, o němž žalobkyně nevěděla, že patří třetí osobě a žalovaný k němu má dispoziční oprávnění, poukázána částka 1,000.000,- Kč představující půjčku žalovanému. O tomto právním úkonu byla dne 01.03.1996 sepsána listina zachycující podmínky půjčky a její splatnost, do níž žalovaný dopsal číslo účtu, na který byly peníze již předem poukázány a potvrdil připsání půjčky na dohodnutý účet. Jestliže žalobkyně na základě požadavku žalovaného bezhotovostně poukázala peníze na jím určený účet přesto, že jeho majitelkou byla třetí osoba, nemůže obstát jeho argumentace, že mu peníze nepřenechala podle § 657 obč. zák.; plněním na bankovní účet označený žalovaným žalobkyně svůj závazek ze smlouvy o půjčce (přenechat peníze) splnila. Jelikož se dovolateli prostřednictvím dovolacího důvodu podle § 241a odst. 2 písm. b) o. s. ř. nepodařilo zpochybnit správnost napadeného rozhodnutí, Nejvyšší soud jeho dovolání v této části podle § 243b odst. 2 části věty před středníkem o. s. ř. zamítl.“

41. Odvolací súd poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 24.11.2004, „Poukázal-li dlužník dlužnou peněžitou částku na účet třetí osoby na základě pokynu věřitele, došlo tím k zániku závazku dlužníka vůči věřiteli splněním dluhu, nikoli ke vzniku bezdůvodného obohacení třetí osoby na úkor dlužníka.“

42. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. : „jestliže konstantní judikatura, ve shodě s odbornou literaturou (srov. Švestka, Spáčil, Škárová, Občanský zákoník, komentář, II. díl, Praha, C. H. Beck 2008, str. 1690) nevyžaduje fyzické předání předmětu půjčky dlužníkovi, bylo by zbytečným a neodůvodněným omezením autonomie vůle smluvních stran nepřipustit určení bankovního účtu třetí osoby jako místa, kam má být předmět půjčky převeden, pokud se na tom strany smlouvy o půjčce dohodnou. Uskutečněním převodu pak je splněna podmínka předání předmětu půjčky dlužníkovi podle § 657 obč. zák.!“

43. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. mája 1999, sp. zn. (Zb. NS vydanie 5 ročník 1999 str. 49 pod č. 102/1999), „Ak úverová zmluva určuje, že veriteľ poskytuje peňažné prostriedky dlžníkovi na kúpu konkrétnej nehnuteľnosti, dlžník môže požiadať veriteľa, aby poskytnutý úver zaplatil priamo na účet predávajúceho. Dlžník nemôže v konaní o vrátenie takto poskytnutých peňažných prostriedkov úspešne namietať, že veriteľ mu peňažné prostriedky na kúpu nehnuteľnosti neposkytol.“ Vzhľadom na závery tohto rozhodnutia je zrejmé, že ide o rozhodnutie plne

použiteľné na riešenie prípadov žaloby veriteľa voči tretej osobe a možnosti plnenia záväzku na cudzí účet. Vzhľadom na dané okolnosti dlžník takýmto označením účtu určil, čo sa považuje za riadne poskytnutie pôžičky. Plnením na tento účet potom veriteľ splnil všetky povinnosti v zmysle uzavretej zmluvy o pôžičke, čo zahŕňa aj odovzdanie peňazí dlžníkovi (zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt toto požaduje) ako dovŕšenie zmluvného vzťahu zo zmluvy o pôžičke. Zároveň to značí, že tretia osoba nie je v zmluvnom vzťahu k veriteľovi, t.j. nie je voči nemu v postavení dlžníka. V tomto prípade je účet tretej osoby len platobným miestom, tretia osoba však nie je zaviazaná ako dlžník voči veriteľovi. Zaviazaný podľa zmluvy o pôžičke zostáva aj v tomto prípade dlžník a on je povinný veriteľovi peniaze vrátiť a to bez ohľadu nato, že peniaze priamo neobdržal. Z toho vyplýva, že aj keď veriteľ poslal peniaze ako pôžičku na účet tretej osoby, ale zmluvu a jej podmienky dohodol s dlžníkom, musím v súdnom konaní žalovať na vrátenie dlhu dlžníka a nie tretiu osobu.

44. Vychádzajúc z vyššie citovaných rozhodnutí a ich zdôvodnení, odvolací súd sa stotožnil so záverom, že žalobca dostatočne preukázal súdu ponúknutými dôkazmi, že časť poskytnutej pôžičky v sume 17.000 Eur plnil pôvodnému dlžníkovi na základe dohody s ním bezhotovostným prevodom na účet spoločnosti Realfinanz Slovakia s.r.o, ktorej spoločníkom a konateľom bol G. M. a predmetnému účtu mal podpisové resp. dispozičné právo.

45. Len spochybnenie dôvodu plnenia žalovaným pôvodnému dlžníkovi bez dôkazov, potom nebolo postačujúce na vyvrátenie žalobcom preukázaných skutočností. V neposlednom rade za dôležité treba považovať i to, že pôvodný dlžník na zmluve potvrdil prevzatie poskytnutej pôžičky. Pravosť podpisu pôvodného dlžníka na zmluve bola overená, preto nemohli vzniknúť v tomto smere pochybnosti. Bolo by nelogické, že by G. M. potvrdil podpisom prevzatie poskytnutej pôžičky 18.000,- eur, pokiaľ by túto sumu reálne v skutočnosti neprevzal, resp., že by sa mu nedostalo možnosti disponovania touto sumou. Zmluva uzavretá medzi žalobcom a G. M. je obsahovo čistá, určitá, zrozumiteľná, pričom z nej jasne vyplýva nielen úmysel jej účastníkov, dohodnúť pre dlžníka od žalobcu pôžičku, ale aj poskytnutie dohodnutej pôžičky s dohodnutými pravidlami jej vrátenia. Obsah týchto dojednaní zmluvných strán nemôže byť vyvrátený jednoduchým spochybnením žalovaného, ktorý nechce znášať následky svojho konania v súvislosti s pristúpením k záväzku pôvodného dlžníka. Okrem toho pôvodný dlžník v konaní zo začiatku bol stranou sporu, žaloba mu bola doručená 16.07.2015 a až do svojej smrti XX.XX.XXXX nevyužil možnosť sa k jej obsahu vyjadriť a poprieť v nej uvedené tvrdenia žalobcu.

46. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

47. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. ako vecne správny potvrdil.

48. Žalobca má voči žalovanému podľa . a . nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať ( .). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

49. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).