Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10Co-205-2019.pdf
PDF · 98.28 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/205/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobkyne: K. M. K., narodená XX. V. XXXX, trvalý pobyt: B. Q. XXX/X, X., proti žalovanej: Poštová banka, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpenej Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, o vydanie bezdôvodného obohatenia a finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 4. apríla 2019 č. k. 15Csp/84/2018-93, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ruší a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie, že úver zo zmluvy č. 5983261308 zo dňa 10. júna 2008 je bezúročný a bez poplatkov, ako aj o uloženie povinnosti žalovanej vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie z uvedenej úverovej zmluvy vo výške 2.512,43 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 7. mája 2018 do zaplatenia, ako aj o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 500,- eur. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté tak, že žalovanej bol priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 497 Ob. z. (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2 ,3 , 5, 6, § 524 ods. 1, 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 137 písm. a/ CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o úvere medzi stranami konania, na základe ktorej bola žalobkyni poskytnutý úver 1.659,69 eur, ktorý sa zaviazala žalobkyňa splácať mesačnými splátkami vo výške 56,46 eur, v počte splátok 50. V dôsledku nesplácania poskytnutých peňažných prostriedkov úver sa stal predčasne splatným dňom 11. marca 2009. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15. decembra 2010 žalovaná postúpila pohľadávku z úverovej zmluvy na spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED, v dôsledku čoho súd prvej inštancie konštatoval nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Žalovaná nie je subjektom, voči ktorému by bolo podanie žaloby dôvodné. Vo vzťahu k určovaciemu výroku navrhovaného žalobkyňou (úver je bezúročný a bez poplatkov), súd prvej inštancie konštatoval nepreukázaný naliehavý právny záujem zo strany žalobkyne. Ide o skúmanie správnosti zvoleného procesného nástroja ochrany práv žalujúcej strany. Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života. Určovacia žaloba tiež spravidla nie je opodstatnená, ak ňou požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo, teda ak vyriešenie predbežnej otázky ešte neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti právneho vzťahu alebo práva (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len „NS SR“ sp. zn. 3Cdo/98/2004, 3Cdo/112/2004, 1Cdo/91/206, 3Cdo/56/2011). Strana konania musí preto preukázať z akého dôvodu má záujem na poznaní obsahu svojho právneho vzťahu a z akého dôvodu sa má tento záujem prejaviť v práve na určení obsahu tohto právneho vzťahu určovacím výrokom súdu. Žalobkyňa žiadne takéto konkrétne dôvody neuviedla a preto nebol preukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení. Žalobkyňa podala žalobu 16. mája 2018, teda deväť rokov po vyhlásení predčasnej splatnosti. Už táto okolnosť spochybňuje právny záujem žalobkyne na požadovanom určení, pretože nie je zrejmé aký konkrétny účel má určovať existenciu práv z právneho vzťahu, ktorého riadne trvanie už skončilo a ktorý je zmenený prípadným omeškaním žalobkyne ako dlžníčky. Vznik bezdôvodného obohatenia zo strany žalobkyne preukázaný nebol, keďže súdu prvej inštancie nebolo riadne preukázané, že všetky úhrady, o vykonaní ktorých boli predložené listinné dôkazy, boli určené práve na splatenie predmetného úveru. Súd prvej inštancie sa preto ďalej nárokom na plnenie, ako ani jeho premlčaním, nezaoberal. Nedôvodná bola aj časť žaloby týkajúca sa primeraného finančného zadosťučinenia, ktorej predpokladom bolo úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na súde (prípadne povinnosti ustanovenej zákonom a osobitnými predpismi). Žalobkyňa v danom spore neuplatnila svoje práva úspešne (súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie ako aj naliehavého právneho záujmu). Nebol splnený už prvý predpoklad priznania náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni ako spotrebiteľovi. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého žalovanej, ktorá bola v konaní plne úspešnou stranou, vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v konaní neúspešnej. O výške náhrady trov konania mal rozhodnúť súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V plnom rozsahu trvala na podanej žalobe. Označila za nepravdivé tvrdenie žalovanej, že celková suma uhradená žalobkyňou predstavovala 1.603,89 eur. Celková výška zaplatenej sumy bola 4.172,12 eur, o čom predložila doklady o úhradách. Súd prvej inštancie na podklade vykonaných dôkazov mal dostatočne za preukázané splnenie podmienok na určenie, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov, ako aj vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške uvedenej v žalobe. Súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. K odvolaniu žalobkyňa priložila listinné dôkazy o úhradách peňažného plnenia na predmetnú zmluvu.
3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla odvolanie žalobkyne odmietnuť, resp. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. V odvolaní absentujú dôvody, pre ktoré považuje žalobkyňa rozsudok za nesprávny. Žalobkyňa sa k dôvodom, pre ktoré súd prvej inštancie zamietol žalobu, nevyjadruje, nespochybňuje ich. Tvrdí, že mala uhradiť celkovú sumu 4.172,12 eur. Súd prvej inštancie však nerozhodol rozsudkom z titulu výšky úhrad. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ani v odvolacom konaní, keď nepreukázala, že jej platby boli určené na splatenie predmetného úveru. Na predložených listinách sú uvedené rôzne variabilné symboly, preto je pochybnosť, či tvrdené platby boli skutočne adresované na žalovaný úver. Keďže tieto skutočnosti žalobkyňa nespochybňuje v odvolaní, nie sú sporné.
4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom závere nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, z dôvodu postúpenia pohľadávky na právneho nástupcu, ako aj nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Dôvodom nevyhovenia žalobe v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia bola skutočnosť, že žalobkyňa nepreukázala vznik bezdôvodného obohatenia, pretože súdu prvej inštancie nebolo riadne preukázané, že všetky úhrady, o vykonaní ktorých boli predložené dôkazy, boli vykonané za účelom splatenia úveru, ktorého bezpoplatkovosť a bezúročnosť bola predmetom sporu. Uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol vyhodnotený ako nedôvodný z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala úspešné uplatnenie porušenia práva na súde.
6. Predovšetkým je potrebné uviesť, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vysporiadať sa s argumentáciou žalobkyne k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, ktorú súd skúma ex offo (z úradnej povinnosti). Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je
imanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd skúma vecnú legitimáciu vždy aj bez návrhu, teda aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009). Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, keď je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem vecná legitimácia (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/192/2004). Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, o ktorom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný) nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.
7. Vzhľadom k tomu, že žalovaná v odvolaní trvala na podanej žalobe v plnom rozsahu, zotrvávala aj na tvrdení o pasívnej vecnej legitimácii žalovanej. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobkyňa namietala neplatnosť postúpenia pohľadávky žalovanou tretej osobe, poukazujúc aj na ustanovenie § 92 ZoB (zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v relevantnom znení), ktorým je regulovaný postup banky pri postúpení peňažného záväzku voči banke, alebo jeho časti, tretej osobe, ktorým bol povinný súd prvej inštancie sa zaoberať (už vzhľadom na námietku žalobkyne, spotrebiteľský charakter sporu a skúmanie vecnej legitimácie strán konania ex offo). Súd prvej inštancie však len skonštatoval nedostatok pasívnej vecnej legitimácie s poukazom na postúpenie pohľadávky a následky s tým spojené, bez vyporiadania sa s námietkou splnenia zákonom stanovených podmienok pre postúpenie pohľadávky bankou tretej osobe (§ 92 ods. 8 ZoB).
8. Dôvodnou bola odvolacia námietka žalobkyne týkajúca sa nedostatku preukázania naliehavého právneho záujmu na určovacom výroku navrhovaným žalobkyňou (o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru).
9. Súd prvej inštancie pri odôvodňovaní nepreukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení žalobkyňou sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s osobitnou právnou úpravou v ustanovení § 11 ods. 4 ZoSÚ, v zmysle ktorého sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Práve s ohľadom na zavedenie obsahu žaloby podľa CSP, v zmysle ktorého sa rozhoduje o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu, sa zaviedla novým ustanovením možnosť spotrebiteľa požiadať o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Súd prvej inštancie sa dotknutým ustanovením opomenul zaoberať a v kontexte uvedeného ďalšia argumentácia súdu prvej inštancie nemohla obstáť (bez vysporiadania sa s osobitným typom žaloby, upraveným v ustanovení § 11 ods. 4 ZoSÚ).
10. Žalobkyňa v odvolaní dôvodne namietala záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní všetkých vykonaných úhrad z jej strany, a tým vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, vzhľadom na nepreskúmateľnosť záveru o riadnom nepreukázaní všetkých úhrad, o vykonaní ktorých boli predložené listinné dôkazy žalobkyňou. Hoci súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa predložila listinné dôkazy o platbách v celkovej výške 2.835,26 eur, nebolo zrejmé v akej výške žalobkyňa preukázala čiastočnú úhradu dlhu a ktorými listinnými dôkazmi tvrdená skutočnosť zániku dlhu splnením preukázaná nebola.
11. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.
12. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).
13. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220 CSP. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 220 CSP pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore aj úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práva na tento argument (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).
14. Súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou strany konania, nemôže ju odmietnuť len pre nesprávnosť, ale musí uviesť, v čom táto nesprávnosť konkrétne spočíva. Rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné (s ktorými sa súd musí vyrovnať).
15. V posudzovanej veci sa súd prvej inštancie nevysporiadal s relevantnými argumentmi žalobkyne v danom spore, týkajúcimi sa zákonom stanovených predpokladov postúpenia pohľadávky podľa ZoB, osobitnou právnou úpravou o prípustnosti žaloby podľa § 11 ods. 4 ZoSÚ (o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru), ako ani s hodnotením predložených dôkazov žalobkyňou vo vzťahu k preukázaniu tvrdenej výšky bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej.
16. Ak súd na konkrétne argumenty strany konania zareaguje iba všeobecným konštatovaním, takáto argumentácia súdu nemôže byť považovaná za konkrétny protiargument a dostatočné vyrovnanie sa s argumentmi strany konania. Pokiaľ súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol z akých dôvodov považoval argumentáciu strany za skutkovo a právne bezvýznamnú, postupoval nedôvodne a nesúladne so základným právom na súdnu ochranu (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 153/07).
17. S poukazom na vyššie uvedené, rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedalo požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Postrádalo argumentačný základ, ktorého správnosť by odvolací súd preskúmal.
18. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na závislosť zamietavej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie o nepriznaní finančného zadosťučinenia vo výške 500,- eur, od predchádzajúcich výrokov napadnutého rozhodnutia (spotrebiteľ má právo na primerané finančné zadosťučinenie vtedy, ak úspešne uplatní na súde porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a osobitnými predpismi), bol daný dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v plnom rozsahu vo veci samej.
19. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu, na základe vykonaného dokazovania, posúdiť pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej z hľadiska naplnenia zákonom stanovených podmienok podľa ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB. Súd prvej inštancie sa vysporiada aj s právom žalobkyne na ochranu svojho nároku podľa osobitnej právnej úpravy, obsiahnutej v ustanovení § 11 ods. 4 ZoSÚ. Správne a úplne vyhodnotí predložené listinné dôkazy žalobkyňou z hľadiska jej tvrdenia o úhrade týchto peňažných súm na predmetnú úverovú zmluvu, tak aby bolo zrejmé v akej výške a na základe ktorých listinných dôkazov bola preukázaná úhrada dlhu, spolu s uvedením dôvodov, pre ktoré úhrada dlhu preukázaná nebola. V prípade preukázania vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, súd prvej inštancie sa vyporiada aj so vznesenou námietkou premlčania žalovanou.
20. Súd prvej inštancie bude postupovať v súlade s procesnými zásadami civilného sporového konania, vrátane zásady kontradiktórnosti konania, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, založeného na základe prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ako aj zásady predvídateľnosti postupu súdu, s prihliadaním na špecifiká v tzv. spotrebiteľských sporoch ako sporoch s ochranou slabšej strany (§ 290 CSP a nasl.).
21. Svoj právny záver súd prvej inštancie zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobkyne, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
22. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol.
23. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré žalobkyňa tvrdila, aké dôkazy označila, aké prostriedky procesného útoku použila, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná a aké prostriedky procesnej obrany použila. Jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.
24. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
25. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.