Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-112-2019.pdf
PDF · 93.98 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/112/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, vo veci žalobkyne: Slovenský plynárenský priemysel, a.s., Mlynské nivy 44/a, Bratislava, IČO: 35 815 256, zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: L. Y., nar. X. M. XXXX, bytom M., o zaplatenie 401,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 2. januára 2019 č. k. 3Csp/27/2016-69, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 320,38 eur spolu s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 298,16 eur od 1.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 22,22 eur od 12.11.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšku žalobu zamietol, III. a IV. žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 59,42 % s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 2 písm. c/, § 48 ods. 2 písm. a/ až c/, § 49 ods. 1, § 54 ods. 7, § 59 ods. 1 písm. g/ zákona č. 656/2004 Z. z. energetike a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1, 2, § 488, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. z.“), § 1 ods. 1, 2 vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 155/2005 Z. z., ktorou sa ustanovuje spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom plynu, § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom do 31.1.2013, § 297 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že medzi stranami sporu bola dňa 25.2.2011 uzavretá zmluva o dodávke plynu pre odberateľa plynu v domácnosti. Na cenu za dodaný zemný plyn vystavila žalobkyňa žalovanému faktúru č. 7444205577 na sumu 298,16 eur s dátumom splatnosti dňa 31.7.2015, faktúru č. 7415879630 na sumu 22,22 eur s dátumom splatnosti 11.11.2015. Faktúrou č. 3102094349 na sumu 3 eur s dátumom splatnosti do 25.8.2015 účtovala žalobkyňa žalovanému poplatok za upomienku a faktúrou č. 4900105946 na sumu 78,53 eur s dátumom splatnosti do 1.10.2015 poplatok za prerušenie/obmedzenie dodávky zemného plynu z titulu neoprávneného odberu. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetná zmluva je zmluva spotrebiteľská. Dodal, že medzi stranami nebolo sporné, že bola medzi nimi uzavretá zmluva o dodávke plynu a nebola sporná ani dodávka plynu. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa mala povinnosť dodávať plyn na dohodnuté odberné miesto a žalovaný mal povinnosť zaplatiť za dodaný zemný plyn vo faktúre uvedenú cenu spotrebovaného plynu. Žaloba bola podaná dôvodne len v časti sumy 320,38 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania (neuhradená cena za dodaný plyn), v tejto časti preto žalobe vyhovel. Z dôvodu, že žalovaný sa dostal s plnením do omeškania, súd prvej
inštancie priznal žalobkyni i príslušný úrok z omeškania. Vo zvyšku (poplatok za upomienku, poplatok za prerušenie/obmedzenie dodávky zemného plynu) súd žalobu ako nedôvodnú zamietol pre neunesenie dôkazného bremena. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 CSP, vecne úspechom žalobkyne v rozsahu 59,42 % (79,71 % úspech žalobkyne - 20,29 % ako úspech žalovaného).
2. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podala včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu v napadnutej časti vyhovením žalobe, alternatívne navrhla zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti pre neunesenie dôkazného bremena bez nariadenia pojednávania, čím znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 písm. b/ CSP). Uviedla, že neboli splnené podmienky na rozhodnutie podľa § 297 písm. b/ CSP. Ak žalovaný nespochybnil tvrdenia žalobkyne, skutkové tvrdenia žalobkyne boli nesporné. Poukázala na nerešpektovanie § 181 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v danej veci nevyslovil svoje predbežné právne posúdenie veci, neprezentoval pred stranami žiadnu skutočnosť ako spornú a teda nevytvoril zákonný priestor na doplnenie dôkazov. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/824/2018.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.
4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie založil svoju právnu argumentáciu v zamietajúcej napadnutej časti na konštatovaní o neunesení dôkazného bremena.
6. Súd prvej inštancie verejne vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania dňa 2.1.2019 (§ 219 ods. 1 a 3 CSP) s odkazom na § 297 písm. b/ CSP (osobitné ustanovenia o pojednávaní v spotrebiteľských sporoch).
7. V predmetnej veci bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu významné vyriešiť si najskôr tú procesnoprávnu otázku, či súd prvej inštancie mohol podľa § 177 ods. 2 písm. a/ resp. § 297 písm. b/ CSP vo veci samej rozhodnúť bez nariadenia pojednávania za situácie, keď podľa neho žalobkyňou neboli predloženými listinnými dôkazmi preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti a súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie vo veci na závere o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou (v zamietajúcej časti, ktorá je odvolaním napadnutá).
8. Podľa § 177 ods. 1 a 2 CSP súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak a) ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur, b) strany s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo c) to ustanovuje tento zákon.
9. Na prejednanie veci samej sa v zásade nariaďuje pojednávanie. Ustanovenie v odseku 2 upravuje prípady, kedy pojednávanie nie je potrebné nariaďovať. Ide tu o vyjadrenie fakultatívnosti nariadenia pojednávania, a teda je na rozhodnutí súdu, či aj v prípade, ak je naplnený niektorý z dôvodov predpokladaných v odseku 2 pre nenariadenie pojednávania, pojednávanie nariadi. Pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak sú kumulatívne splnené predpoklady uvedené v odseku 2 písm. a/, a teda ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a zároveň hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur. Ak sú splnené podmienky podľa odseku 2 písm. a/, nie je potrebné nariadiť pojednávanie, pretože súd rozhoduje na základe nesporných tvrdení strán a pôjde len o právne posúdenie sporu.
10. Podľa § 297 písm. b/ CSP súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.
11. Formulácia § 297 písm. b/ CSP korešponduje s formuláciou § 177 ods. 2 písm. a/ CSP. Ich spoločnými znakmi sú jednoduché právne posúdenie veci, nespornosť skutkových tvrdení strán a bagateľný cenzus (ktorého výška je však rozdielna). Cieľom prvých dvoch znakov je, aby pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať v zásade v takých sporoch, kde nie je potrebné dokazovanie a nie je nevyhnutné ústne pred súdom prejednať argumenty strán týkajúce sa právneho posúdenia sporu.
12. V zmysle § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 (prednesy strán na pojednávaní) súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.
13. Ak ustanovenia § 177 ods. 2 písm. a/ a § 297 písm. b/ CSP upravujú podmienku, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné, vyjadrujú tým nielen požiadavku, aby súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal, samozrejme okrem zhodných tvrdení strán resp. zo skutkových tvrdení strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela (§ 151 ods. 1 CSP), z iného dôkazu ako z listín predložených stranami (ich zástupcami alebo splnomocnencami), ale aj podmienku, že všetky rozhodujúce skutočnosti budú zhodnými resp. nespornými tvrdeniami strán a nimi predloženými listinami náležite preukázané a že teda podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie nebude (aj) neunesenie dôkazného bremena (tak ako je tomu v danom prípade).
14. Ak sa ukáže, že strana doteraz nesplnila svoju povinnosť tvrdenia (neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti alebo ich uviedla neúplne) alebo povinnosť dôkaznú (nenavrhla dôkazy potrebné na preukázanie všetkých svojich sporných tvrdení, ktoré sú pre právne posúdenie veci významné), musí súd prvej inštancie, aj keby išlo o spor podľa § 177 ods. 2 písm. a/ resp. § 297 písm. b/ CSP (ako to bolo v danom prípade) vždy nariadiť pojednávanie (§ 177 ods. 1 CSP), pretože si musí splniť obligatórnu povinnosť v zmysle citovaného § 181 ods. 2 CSP a informovať strany o rozsahu sporných a nesporných skutočností a o rozsahu dokazovania, čo bez nariadenia pojednávania nie je možné. Postup súdu totiž musí byť pre strany predvídateľný a transparentný.
15. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie uvedeným spôsobom nepostupoval, ale namiesto vykonania dokazovania meritórne rozhodol, odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom, a to vykonávať procesné úkony v rámci dokazovania a realizovať tak svoje právo na súdnu ochranu, garantované článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.).
16. Ak žalobkyňa uplatňovala právo na peňažné plnenie, ktoré nevyplývalo z tvrdení obsiahnutých v žalobe a z listinných dôkazov pripojených k žalobe, nebolo možné žalobkyňu sankcionovať zamietnutím žaloby (v časti) bez nariadenia pojednávania.
17. Splnenie povinnosti tvrdenia, ako i unesenie dôkazného bremena, sa neviaže výlučne na žalobu a k nej pripojené listinné dôkazy. Ak žaloba obsahovala zákonom stanovené náležitosti (ak by išlo o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán boli nesporné a hodnota sporu zodpovedala zákonnému limitu) o veci bolo možné rozhodnúť len na základe listinných dôkazov, teda ak z nich vyplynul tvrdený skutkový stav a právne posúdenie, ktoré by súd mohol vziať za základ svojho rozhodnutia vo veci.
18. Z koncepcie ustanovenia § 177 ods. 2 písm. a/ a § 297 písm. b/ CSP vyplývalo, že zákonodarca chcel zjednodušiť procesný postup súdu vo veciach, v ktorých žalobe vyhovie spravidla v celom rozsahu. Bolo by v rozpore s účelom a princípmi CSP zamietať žalobu bez nariadenia pojednávania v prípadoch, ak tvrdený skutkový stav je možné preukázať vykonaním dokazovania na pojednávaní. Preto ak súd dospel k záveru, po splnení formálnych predpokladov na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania, že tvrdený skutkový stav v danom štádiu konania nie je možné vziať za základ rozhodnutia, pretože vyžaduje ďalšie dokazovanie, mal nariadiť pojednávanie.
19. Konanie pred súdom má zabezpečiť pre strany konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Preto im musí byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných práv. Všeobecný súd je tak povinný na všetky procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky, alebo sa bráni ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 85/2015-17 z 12. februára 2015).
20. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
22. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).
23. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).
24. Porušením práva na spravodlivý proces je možné podľa odvolacieho súdu chápať i taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva Civilný procesný poriadok za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi.
25. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznával Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Medzi najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred súdom možno zaradiť situácie, keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené podmienky, ak účastníka na pojednávanie riadne nepredvolal alebo ak rozhodol bez toho, aby bola dodržaná zákonom ustanovená lehota na prípravu pojednávania (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 96/2010, zo dňa 20. mája 2010).
26. S poukazom na vyššie uvedené je potom potrebné konštatovať, že ak súd prvej inštancie vo veci vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b/ CSP (resp. § 177 ods. 2 písm. a/ CSP), nepostupoval v zmysle § 181 ods. 2 CSP (neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci), znemožnil žalobkyni realizáciu procesných práv pre ďalší jej procesný postup v kontradiktórnom sporovom konaní, najmä vytvorenie jej priestoru na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku (procesnej obrany) vo vzťahu k ochrane subjektívnych práv a oprávnených záujmov, keď jej žalobu v časti zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena.
27. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP preto odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania (ako závislý výrok) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalobkyni),
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo možné v konaní pred odvolacím súdom napraviť (odvolacie konanie nenahrádza konanie pred súdom prvej inštancie).
28. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, umožniť stranám v konaní, teda aj žalobkyni, v súlade s procesnými pravidlami preukázať jej nárok (v časti, ktorá zostala predmetom konania). Pri vykonaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať aj zásadu predvídateľnosti postupu súdu.
29. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
30. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.