Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoPr/4/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: S. R., nar. X.X.XXXX, bytom L. XX, zastúpený Prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátom, so sídlom Ku Potoku 4, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 3.547,23 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 18. decembra 2018, č.k. -202

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi 100% trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- Eur (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania (III).

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou si podľa jej skutkového vymedzenia žalobca uplatnil náhradu „škody“ v sume 3.547,23 Eur, spôsobenú mu žalovaným porušením práva Európskej únie. Žalobca v podstatnom tvrdil, že v období rokov 2013 až 2016 vykonával štátnu službu ako príslušník Hasičského a záchranného zboru, s miestom zaradenia na pracovisku v Košiciach, že služobný úrad rozvrhoval jeho pracovný čas tak, že na 16,5 (16) hodinovú pracovnú zmenu, počas ktorej vykonával riadnu službu nadväzovala vždy 7,5 (8) hodinová pohotovosť v nočných hodinách a že pri počte takto nariadených pracovných zmien v priebehu jedného mesiaca (10 až 11) strávil na pracovisku týždenne v priemere 56 hodín. V nadväzujúcej argumentácii žalobca poukázal na to, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003, o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej tiež len „smernica 2003/88/ES“) vo svojom čl. 6 písm. b) zaväzuje členské štáty prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Podľa jeho názoru, hoc žalovaný v prílohe č. 4 , o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení neskorších zmien a doplnkov, deklaroval, že do jeho znenia premietol (tiež) smernicu 2003/88/ES, v skutočnosti tak vo vzťahu k predmetnému čl. 6 písm. b) neurobil, nakoľko úpravou pracovného času, zvlášť nezahrnutím pracovnej pohotovosti do služobného času, nezabezpečil dodržiavanie úniového práva na 48 hodinový pracovný čas, naopak, umožnil taký spôsob rozvrhnutia pracovného času, pri ktorom v praxi dochádzalo a i naďalej dochádza k porušovaniu tohto práva. Žalobca argumentačne odvodzoval zodpovednosť štátu za ujmu spôsobenú mu porušením práva Európskej únie od judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ESD), podľa ktorej je takáto zodpovednosť súčasťou zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. V otázke povahy spôsobenej ujmy žalobca v priebehu konania (v podaní zo dňa 12.7.2018), spresnil, že sa domáha náhrady za morálnu ujmu utrpenú v dôsledku straty

času odpočinku výkonom prác nad zmieňovanou smernicou určený limit, pričom i v tejto otázke našiel žalobca argumentačnú oporu v rozhodovacej praxi ESD, predovšetkým však v jeho rozhodnutí C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Günter Fuss proti Stadt Halle.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení, zodpovedajúcich tvrdeniam žalobcu o spôsobe rozvrhovania pracovného času jeho služobným úradom v rozhodnom čase a mal za preukázané tiež, že v mesiacoch august, september, október, november a december 2013, január, máj, júl, august, október, november a december 2014, január, marec, apríl, máj, jún, júl, november a december 2015 a február, apríl, máj a júl 2016 pracovný čas žalobcu prevyšoval 48 hodín. Podľa skutkového nálezu prvoinštančného súdu, v sledovanom období žalobca odpracoval spolu 1.955,32 hodín služobnej pohotovosti, ktoré neboli započítané do fondu jeho pracovného času.

4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia a , a , a , , , a a , o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení neskorších zmien a doplnkov (HZZ), , , a a , , , v znení neskorších zmien a doplnkov a čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Na ich základe dospel k záveru, že žalovaný vo vnútroštátnej úprave náležite nepremietol 48 hodinový limit týždenného pracovného času, vyplývajúci z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a že za škodu spôsobenú žalobcovi porušením tohto práva Európskej únie, zodpovedá žalovaný. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, k záveru o nesprávnej transpozícii smernice do vnútroštátnej úpravy, dospel súd prvej inštancie na podklade úvahy, že z ustanovenia HZZ (podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom „Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne), z ustanovenia tohto zákona (podľa ktorého Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni), vyplýva, že služobná pohotovosť podľa zákona HZZ sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Súd prvej inštancie na podporu tohto interpretačného záveru poukázal tiež na ust. zákona HZZ, ktorý spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a ods. l tohto zákona, v ktorom sa uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa “. Napokon takáto právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa podľa úsudku súdu prvej inštancie premietla aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Z ust. zákona HZZ v tomto smere vyplýva, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia v spojení s ustanovením zákona HZZ).V závere o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva Európskej únie, súd prvej inštancie vyšiel z toho, že nakoľko nevyplýva z vnútroštátnej úpravy, je potrebné ju v súlade s judikatúrou ESD (C - 429/09, Fuss, C - 118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales) vyvodzovať zo samotnej podstaty zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. Ozrejmil v tejto súvislosti, že táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy, alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy“, alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Súd prvej inštancie akcentoval, že zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v jeho mene škodu spôsobil. Súd prvej inštancie zároveň vysvetlil, že v rozhodovacej praxi ESD bolo tiež ustálené, že uplatňovanie škody jednotlivcom voči štátu z jeho zodpovednosti za porušenie práva Európskej únie je možné za splnenia predpokladov, že 1/ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2/ porušenie je dostatočne závažné a 3/ medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Všetky tieto podmienky boli podľa posúdenia prvoinštančného súdu splnené. Skonštatoval v tejto súvislosti, že skutočnosť, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje normu, ktorá jednotlivcom

priznáva priamo uplatniteľné právo, explicitne vyjadril ESD v rozhodnutí vo veci C - 429/09 Fuss. V otázke závažnosti porušenia tejto normy prvoinštančný súd vyšiel z toho, že z judikatúry ESD jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES. Interpretačné závery ESD, podľa úvahy prvoinštančného súdu, neponechávajú priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti o tom, že do pracovného času mal byť zahrnutý aj čas pracovnej pohotovosti. Pokiaľ napriek tomu žalobca v sledovanom období pracoval nad limit stanovený čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, jedná sa podľa názoru súdu prvej inštancie o zjavné porušenie judikatúry ESD, a preto sa musí považovať za dostatočne závažné porušenie práva Európskej únie. Napokon súd prvej inštancie považoval za splnené aj tretie z už zmienených kritérií, ktorými ESD vo svojej rozhodovacej praxi podmieňuje vznik zodpovednosti štátu za porušenie právnej normy Európskej únie vo vzťahu k jednotlivcovi. Podľa jeho úvahy totiž tým, že v dôsledku nezarátania pracovnej pohotovosti do pracovného času žalobca musel pracovať nad 48 hodinový týždenný limit, prišiel o čas odpočinku a bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv na súkromie a rodinný život. Pokiaľ ide o formu a spôsob odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá tým žalobcovi vznikla, súd prvej inštancie vyšiel z toho, že porušenie práva na 48 hodinový pracovný týždeň ESD v rozhodnutí vo veci C - 429/09, Fuss samo o sebe kvalifikoval ako závažný zásah. Súd prvej inštancie ďalej v tejto otázke prihliadol na to, že k porušovaniu tohto práva žalobcu dochádzalo dlhodobo a vo veľkej intenzite (v niektorých prípadoch dĺžka pracovného času presahovala smernicou určený limit o 10 a viac hodín). Prvoinštančný súd mal na zreteli tiež, že, mimo nemajetkovej sféry sa porušenie práva Európskej únie u žalobcu neprejavilo a že nemalo dopad ani na jeho zdravotný stav. Na podklade týchto skutočností a s prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov pri odškodňovaní morálnej ujmy, konštatujúc v tejto súvislosti, že v žalobcom uplatnenej výške sa priznáva náhrada v prípadoch zásahu do práva na ochranu osobnosti spočívajúceho v porušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich informácií, súd prvej inštancie považoval za primeranú relutárnu satisfakciu v priznanej sume 1.500,- Eur. V tomto rozsahu uplatnený nárok žalobcovi priznal a vo zvyšnej časti jeho žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust. výlučným procesným úspechom žalobcu v spore. Skonštatoval v tejto súvislosti nakoľko stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, nevyhovenie žalobe v celom jej rozsahu, nepredstavovalo procesný neúspech žalobcu.

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal tiež s námietkou premlčania, vznesenou v konaní žalovaným, a tiež s ďalšími podstatnými otázkami, ktoré strany v spore nastolili svojou protichodnou právnou argumentáciou. Pri posudzovaní premlčania súd prvej inštancie odmietol názor žalovaného, že žalobca si priznanú náhradu uplatnil až v priebehu konania zmenou žaloby. Vysvetlil v tomto smere, že žalobca sa žalobou domáhal priznania toho istého nároku na podklade toho istého skutkového deja, ktorý v žalobe pôvodne len inak právne kvalifikoval. Konštatoval, že právne posúdenie uplatneného nároku nie je zákonom predpísanou náležitosťou žaloby a jeho právna kvalifikácia je ponechaná výlučne súdu. Preto odlišná právna argumentácia žalobcu (oproti žalobe) pri inak rovnakom predmete konania (nároku a jeho skutkovom základe), v procesných súvislostiach neprestavuje zmenu žaloby. Na základe námietky žalovaného sa súd prvej inštancie v konaní zaoberal tiež s otázkou právomoci súdu prejednať túto vec. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku prvoinštančný súd svoju právomoc vyvodil v podstatnom na podklade úvahy, že v slovenskom právnom systéme o takomto nároku nemôže rozhodnúť žiaden iný orgán a preto jedine všeobecný súd je v zmysle ustanovenia oprávnený (a povinný) rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie a v akej výške. K žalovaným namietanej neaplikovateľnosti smernice 89/392/EHS na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, súd prvej inštancie medzi iným poukázal na to, že ESD v rozhodnutí vo veci C

- 429/09 Fuss vyšiel z toho, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V tomto rozhodnutí ESD konštatoval, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. V odpovedi na žalovaným nastolené otázky spôsobu interpretácie smernice 2003/88/ES, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, že i otázku, či do rozsahu

pracovného času možno zaradiť stav pracovnej pohotovosti hasičov vyriešil ESD vo svojom rozsudku C

- 429/09 Fuss, a to tak, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo tejto veci, týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov, ESD explicitne vyjadril že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES“. Preto podľa jeho interpretačného záveru právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice. Súd prvej inštancie v tejto otázke upriamil pozornosť tiež na záver vyplývajúci z rozhodnutia ESD vo veci C-437/05 Vorel, v zmysle ktorého „... pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104/ES, nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti“. Obdobne ESD tiež vo svojom rozhodnutí vo veci C-397/01, Pfeiffer formuloval záver (vo vzťahu k pracovníkom rýchlej zdravotnej služby), že „...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ Z toho podľa záveru súdu prvej inštancie vyplýva, že ESD považuje vo svojej judikatúre za rozhodujúci faktor pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a by mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti (podporne súd prvej inštancie odkázal tiež na rozhodnutie ESD C-14/04, Dellas). Súd prvej inštancie akcentoval podobnosť prejednávanej veci s prípadom C - 429/09 Fuss a poukázal na to, že vo vzťahu k sťažovateľovi p. Fussovi, ktorý bol hasičom pracujúcim pre mesto Halle, v ňom ESD konštatoval, že i taký pracovník záchrannej služby má právo priamo sa dovolávať ustanovenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal tiež s argumentáciou žalovaného, majúcou za cieľ spochybniť jeho vecnú legitimáciu v spore. Skonštatoval v tomto smere, že za dodržiavanie práva Európskej únie je zodpovedný štát a ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa náhrady škody (tiež) voči verejnoprávnemu zamestnávateľovi, zodpovednosť žalovaného za škodu nevylučuje. I v tomto svojom závere súd prvej inštancie odkázal na už niekoľkokrát zmieňované rozhodnutie C - 429/09 Fuss, v ktorom ESD (v obdobnej skutkovej situácii) skonštatoval, že v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času má poškodený právo domáhať sa náhrady škody (aj) proti členskému štátu. Napokon aj v ostatnej zo žalovaným nastolených otázok súd prvej inštancie vyšiel zo záverov uvedeného rozhodnutia ESD. Skonštatoval, že je pravdou, že z pohľadu judikatúry ESD je pre priznanie náhrady škody potrebné preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu, akcentoval však, že v rozhodnutí C - 429/09 Fuss ESD tieto skutočnosti nepovažoval za obdobných okolností za relevantné, a preto im relevanciu nepripisoval ani prvoinštančný súd v tomto konaní.

6. Len proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania tohto rozsudku (I a III) podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil a žalobu zamietol a priznal žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. V úvodnej časti odvolania žalovaný namietal nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu zo zodpovednosti štátu za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho právneho poriadku. Zastával názor, že všeobecnému súdu neprináleží posudzovať súlad vnútroštátneho poriadku so smernicami Európskej únie. Preto ani v prejednávanej veci súd prvej inštancie podľa odvolateľa nemohol posudzovať súlad zákona HZZ so smernicou 2003/88/ES a cez to ani vyvodiť záver o transpozičnej nesprávnosti tejto vnútroštátnej normy. Žalovaný v tejto súvislosti zároveň vytkol napadnutému rozsudku nedostatočné odôvodnenie záveru o porušení práva Európskej únie žalobcu. V ďalšej časti odvolania žalovaný namietal vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku hneď v niekoľkých argumentačných líniách. Prvou skupinou odvolacích námietok odvolateľ polemizoval so záverom prvoinštančného o jeho vecnej legitimácii v spore. Argumentoval, že pre rozhodnutie o uplatnenom nároku malo nezastupiteľný význam zodpovedanie otázky, či k rozvrhnutiu pracovného času žalobcu spôsobom odporujúcim smernici 2003/88/ES došlo z dôvodu jej nesprávneho prebratia do vnútroštátneho poriadku, alebo nesprávnou aplikáciou vnútroštátnych noriem, ktorými došlo k inak správnemu prebratiu tejto smernice. Odvolateľ akcentoval, že povinnosť

transpozície smernice nespočíva v doslovnom prenesení jej ustanovení, alebo v nej použitých formulácií. Zastával preto názor, že iba z dôvodu, že zákon HZZ neobsahoval ustanovenie explicitne limitujúce dĺžku pracovného času na 48 hodín, nemožno vyvodiť, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bol do tohto predpisu prebratý nesprávne. Podľa jeho názoru, nemožno v okolnostiach prípadu vylúčiť, že k vzniku protiprávneho stavu viedol nesprávny výklad zákona HZZ zo strany zamestnávateľa, v ktorom prípade by ale znášal zodpovednosť za prípadnú škodu on a nie štát. Vo svetle tejto argumentácie podľa odvolateľa neobstojí záver súdu prvej inštancie o právnej bezvýznamnosti rozlíšenia, či k vzniku škody došlo v dôsledku vadnej transpozície štátom alebo kvôli nesprávnej aplikácii zákona zamestnávateľom. Žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s jeho námietkou premlčania. Zastával názor, že pokiaľ si žalobca, podľa explicitného vyjadrenia v žalobe, uplatnil nárok zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa a v priebehu konania aplikáciu tohto zákona vylúčil s tým, že uviedol, že nárok vyplýva zo zodpovednosti štátu za porušenie práva Európskej únie, je zrejmé, že sa v konečnom dôsledku domáhal iného práva než uplatneného v žalobe. Podľa odvolateľa sa jedná o kvalitatívnu zmenu rozhodujúcich skutočností, pripustenie ktorej podlieha súhlasu súdu. Žalovaný v tejto spojitosti vytkol súdu prvej inštancie tiež, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, poukazujúcou na to, že ust. rozumie pod zmenou žaloby nie len zmenu skutkových tvrdení ale tiež ich podstatné doplnenie. Ďalšou skupinou odvolacích námietok žalovaný zvádzal argumentačný dialóg s úvahami prvoinštančného súdu, na podklade ktorých, podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, dospel k záveru o aplikovateľnosti smernice 2003/88/ES na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky. Prezentoval vlastné nazeranie na spôsob posúdenia pôsobnosti tejto smernice, podstata ktorého spočívala na interpretácii čl. 2 ods. 2 Smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej tiež len „smernica 89/391/EHS“), a to v tom zmysle, že podľa žalovaného je možné službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru subsumovať pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré sú podľa tohto ustanovenia smernice 89/391/EHS z pôsobnosti smernice 2003/88/ES, v zmysle jej čl. 1 ods. 3, vyňaté. V súvisiacej argumentácii žalovaný poukázal na zákonom stanovené úlohy Hasičského a záchranného zboru na úseku civilnej ochrany, predovšetkým však v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Podľa žalovaného nie sú závery rozhodnutia ESD vo veci C - 429/09 Fuss pre posúdenie pôsobnosti smernice 2003/88/ES na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného použiteľné, preto, že sťažovateľom v tejto porovnávanej veci bol mestský hasič, ktorého pracovný režim je odlišný od výkonu prác príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, ktorým sú naviac poskytované rôzne osobitné výhody - od definitívy až po systém sociálneho zabezpečenia. Žalovaný v odvolaní spochybnil tiež záver prvoinštančného súdu o vzniku škody žalobcovi ako jedného z predpokladov pre vznik jeho zodpovednosti. Argumentoval v tejto súvislosti, že sám žalobca vymedzil ujmu, ktorá mu následkom porušením úniového práva vznikla, nejasne a zdôraznil, že za čas pracovnej pohotovosti bol žalobca odmeňovaný a že počas jej výkonu, pokiaľ mu nebol nariadený služobný zásah, mohol žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti; prakticky sa v tom čase od neho žiaden pracovný výkon nežiadal. Odvolateľ v rámci ďalšieho odvolacieho argumentu poukázal na záver formulovaný ESD v rozhodnutí vo veci C-46/93 Brasserie du Pécheur, v zmysle ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca snahu o zabránenie vzniku škody nevyvinul; neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a nedal najavo, že jej výkonom uňho dochádza k vzniku morálnej ujmy. Preto podľa argumentácie žalovaného zamestnávateľ ani nemohol prípadnému vzniku takejto ujmy zamedziť. Napokon žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou formy a rozsahu priznaného odškodnenia nemajetkovej ujmy. Domnieval sa, že priznanie relutárnej satisfakcie sa z pohľadu ust. nemohlo zaobísť bez zdôvodnenia, čím došlo u žalobcu k zníženiu dôstojnosti v značnej miere a bez vysvetlenia, prečo nebolo pre žalobcu postačujúce morálne odškodnenie podľa ust. . V súvisiacej argumentácii žalovaný akcentoval akcesorickú povahu peňažného odškodnenia, ktoré nastupuje len vtedy, keď je nemajetková ujma tak závažná, že len morálne zadosťučinenie je pre jej odškodnenie nepostačujúce. Podľa odvolateľa v okolnostiach prípadu nebol takýto závažný následok preukázaný. Žalovaný v odvolaní prezentoval názor, že žalobcovi výkon prác nad určený 48 hodinový týždenný limit neprekáža a že jeho nespokojnosť pramení len z nedostatočného odmeňovania za výkon pracovnej pohotovosti, respektíve z toho, že čas pracovnej pohotovosti nie je započítavaný do fondu pracovného času. Z tohto dôvodu sa podľa odvolateľa žalobca ani nedomáha, aby sa od neoprávneného zásahu

do budúcna upustilo. Žalovaný odvolaním napadol tiež rozhodnutie o trovách konania, domnievajúc sa, že so zreteľom na to, že z uplatneného nároku 3.547,23 Eur bola žalobcovi prisúdená len suma 1.500,- Eur, mal súd prvej inštancie s použitím ust. § 255 ods. 2 priznať nárok na náhradu trov konania jemu, keďže bol v spore úspešnejší, a to v rozsahu pomeru procesného úspechu a neúspechu strán v spore. Zároveň odvolateľ zastával názor, že priznaniu nároku na náhradu trov konania v danom prípade bránil tiež fakt, že žalobca napriek tomu, že bol v spore zastúpený advokátom, uplatnil si nárok na finančné odškodnenie nemajetkovej ujmy v neprimeranom rozsahu. Za týchto okolností by podľa názoru odvolateľa žalobca nemal byť považovaný za procesne úspešného. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesplnenie procesných podmienok, na procesné zlyhanie súdu prvej inštancie pri odôvodňovaní rozhodnutia, na nesprávnosť skutkových nálezov na základe vykonaných dôkazov a na prítomnosť právnych vád rozhodnutia, žalovaný podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) V odvolaní žalovaným formálne označený odvolací dôvod podľa ust. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod žalovaným materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu argumentoval, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, a tak vo svetle dôvodov napadnutého rozsudku ani v tomto štádiu konania nespochybnil samotnú podstatu sporu, ktorá spočíva na porušovaní 48 hodinového týždenného limitu pri rozvrhovaní prác jeho služobným úradom. Žalobca poukázal na to, že k všetkým odvolacím argumentom žalovaného sa už vyjadril v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a ten sa s ňou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite vysporiadal.

8. Výrok rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu (II) nebol odvolaním napadnutý. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. a a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

9. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku I a tiež závislému a zároveň napadnutému výroku o trovách konania III) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. , , a a dospel k záveru, že podmienky konania boli v danom prípade splnené a že súd prvej inštancie vo svojom procesnom postupe nepochybil a správne vec posúdil po skutkovej i právnej stránke; preto odvolanie žalovaného z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 6.5.2020 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust.

10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v súlade s ust. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne ( ), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami ( veta prvá ). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaného v odvolaní ( veta druhá ), odvolací súd dodáva:

11. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust , nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného

postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne postrádal vysvetlenie úvah, ktorými sa súd prvej inštancie riadil vo svojich záveroch o svojej právomoci na prejednanie a rozhodnutie tejto veci a tiež vo svojich záveroch o nesúlade zákona HZZ so smernicou 2003/88/ES a o forme a rozsahu priznaného odškodnenia.

12. Podľa ust. , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

14. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď ). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. , , a ). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle “, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. , do 30.6.2016 ust. ) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. C.s.p ( v spojení s ust. ) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia

rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

15. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho

- ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovaného proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. Inak ako len nespokojnosť žalovaného so skutkovými a právnymi závermi nemožno podľa odvolacieho súdu vnímať ani jeho námietku smerujúcu proti spôsobu odôvodnenia už zmienených záverov prvoinštančného súdu. Pokiaľ ide o žalovaným nastolenú otázku právomoci, prvoinštančný súd dal na ňu podrobnú, presvedčivú a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. aj vecne správnu odpoveď v bode 15 odôvodnenia. Len na doplnenie jeho úvah v reakcii na odvolaciu argumentáciu žalovaného, považuje odvolací súd za potrebné kategoricky odmietnuť správnosť jeho názoru, že vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad vnútroštátneho práva s unijným právom. Práve naopak. ESD vo svojej judikatúre (napr. tiež v rozhodnutí vo veci C-456/98 Centrosteel) explicitne požaduje od vnútroštátnych sudov, aby správnosť preberania smerníc kontrolovali, ktorá činnosť napokon predstavuje základný kameň, na ktorom je vystavaná jeho doktrína priamej a nepriamej aplikácie unijných smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Výstižným je v tejto spojitosti na vnútroštátnej úrovni tiež záver formulovaný Ústavným súdom SR v jeho rozhodnutí z 11.10.2016 sp. zn. , v zmysle ktorého „...ak ide o sféru regulácie unijným normotvorcom, je potrebne túto konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie“. Inak sa k tejto otázke nestavia ani právna teória, podľa ktorej „V prípade, že v konaní pred slovenským súdom alebo správnym orgánom vyvstane otázka aplikácie smernice Únie, nevyhne sa tento orgán komparácii ustanovení smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do ktorého bola smernica transponovaná ..., aby zistil, či má smernicu aplikovať nepriamym alebo priamym spôsobom. Na tento účel by sa súdny alebo správny orgán nemal uspokojiť iba s uvedením predmetnej smernice v prílohe slovenského transpozičného predpisu ... a považovať tým smernicu za správne transponovanú, ale mal by porovnať konkrétne znenia ustanovení slovenského transpozičného predpisu so zneniami ustanovení transponovanej smernice“. (z publikácie M. Siman, M. Slašťan, Primárne právo Európskej únie, aplikácia a výklad práva Únie s judikatúrou, 3. vydanie, 1097s, str. 181).

16. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, ani odvolateľom nastolenej otázke súladu zákona HZZ so smernicou 2003/88/ES, z hľadiska vysvetlenia svojich záverov, súd prvej inštancie nezostal nič dlžný. V bodoch 63 a 64 v tomto smere ozrejmil, na základe akých úvah uzavrel, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebol do transformačného zákona HZZ prebratý správne. Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zákon HZZ svojou úpravou nie len že nereflektuje 48 hodinový týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti a ich usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno smelo konštatovať, zvlášť so zreteľom na spôsob, akým žalobca aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia zákona HZZ interpretuje, že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nad tento rozsah sa v tejto úprave priamo rátalo, spoliehajúc sa na to, že pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ES regulovaného fondu práce nespadá a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov vyňatá.

17. Napokon za dôvodné nemožno považovať ani výhrady odvolateľa k spôsobu, akým súd prvej inštancie zdôvodnil svoje závery o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy. Svoje úvahy v

týchto otázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v bodoch 73 až 78 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom v kontexte odvolacej argumentácie žalovaného možno v tejto súvislosti konštatovať, že zdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu (viď. bod 77 odôvodnenia napadnutého rozsudku) a ozrejmil tiež dôvody, na podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia (viď bod 78 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd má v zhode s názorom prvoinštančného súdu za to, že všeobecné okolnosti za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C - 429/09 Fuss považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie limitu pravidelne aj o viac ako 10 hodín týždenne) a jeho trvanie (len posudzovanom období viac ako 3 roky), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou. Ostáva dodať, že súd prvej inštancie správne posudzoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy tiež v kontexte hierarchii iných osobnostných hodnôt a že jeho predstava o primeranosti odškodnenia je konzistentná s výškou náhrad, ktoré súdy priznali v obdobných (kolegovia žalobcu) veciach (por. napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , a ).

18. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. , učinil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť spôsobu právneho posúdenia otázky jeho vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie na túto, žalovaným už v priebehu prvoinštančného konania nastolenú esenciálnu otázku, odpovedal v jeho neprospech, a to vo svojej podstate s vysvetlením, že z pohľadu judikatúry ESD sa štát zodpovednosti za porušenie unijného práva nemôže zbaviť a že ESD vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj v prípadoch porušenia unijného práva zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na podporu tohto svojho názoru súd prvej inštancie výstižne poukázal na závery, vyplývajúce z rozhodnutia ESD vo veci C - 429/09 Fuss. Už len takýmto zdôvodnením súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu uspokojivo zodpovedal žalovaným nastolenú otázku jeho vecnej legitimácie. Odvolaciemu súdu sa i napriek tomu žiada na margo odvolateľovej argumentácie v odvolacom konaní, majúcej za cieľ presvedčiť, že porušenie limitu týždenného pracovného bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou transpozičnej normy zo strany zamestnávateľa, poznamenať, že ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia právnej istoty (por. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že ani samotná súdna prax (už vôbec nie prax v rámci realizácie súkromnoprávnych vzťahov) interpretujúca vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky jasnosti a presnosti (por. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku).

19. Rovnako ani právnym úvahám, na podklade ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, niet čo vytknúť. Odvolací súd sa v tomto smere predovšetkým bez výhrad stotožňuje s jeho názorom o aplikovateľnosti čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (tiež) na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorý plne zodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal ESD v rozhodnutí vo veci C - 429/09 Fuss. Odvolací súd nezdieľa názor odvolateľa, že len preto, že p. Fuss vykonával práce hasiča v pracovnom pomere pre mesto Halle, a teda nie v štátnej službe, nemožno závery tohto rozhodnutia vztiahnuť na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu, ESD sa v tomto rozhodnutí jasne vyjadril k povahe práce hasičov ako takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v tejto súvislosti prehliadať ani to, že v tomto rozhodnutí ESD nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už kategoricky vyjadril k spôsobu interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti verejných služieb“, použitého pri negatívnom vymedzení pôsobnosti smernice 2003/88/ES. ESD v tomto smere vo svojom rozhodnutí vo veci C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer a iní uzavrel, že „...výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 (bola) prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy“. Konštatoval zároveň, že „Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od záchrany zranených a chorých, ktorá je predmetom vnútroštátneho sporu“ (pozn. odvolacieho súdu: činnosť rýchlej zdravotnej služby vykonávaná v 24 hodinových pracovných zmenách s obdobným rozvrhnutím, ako je tomu v prejednávanej veci). Podľa ESD „ Aj keď služba, ako ju popísal vnútroštátny súd musí čeliť

udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, ale naopak sa na ňu použije táto smernica“.

20. Žalovaný vo svojej argumentácii evidentne prehliadol tiež, že ESD v skutkovo veľmi podobnom prípade C - 429/09 Fuss, ktorý sa tak stal prirodzene pilierom právneho posúdenia tejto veci, zaujal stanovisko tiež v otázke potrebnosti preventívneho pôsobenia zamestnancov uplatňujúcich unijné práva, vo svetle predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa judikatúry ESD (napr. vo veci C

- 46/93 Brasserie du pecheur a Factortame). ESD v tomto rozhodnutí vyjadril, že „pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať“. Ďalej uviedol, že „ Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka“. Žiada sa v tejto súvislosti dodať, že k takémuto negatívnemu opatreniu zo strany zamestnávateľa došlo práve aj vo vzťahu k p. S., ktorý požiadal o dodržiavanie 48 hodinového týždenného limitu pracovného času a v nadväznosti na to došlo k jeho preloženiu. ESD v tomto rozhodnutí ďalej vo vzťahu k tejto veci výstižne skonštatoval, že „článok 6 písm. b) smernice 2003/88 ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b). Na podklade týchto úvah ESD uzavrel, že „ nemožno považovať za primerané požadovať od takého pracovníka, ktorému rovnako ako G. Fußovi vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi“.

21. Celkom správne sa súd prvej inštancie vysporiadal v rámci posudzovania námietky premlčania vznesenej v konaní žalovaným, tiež s disproporciou medzi právnou kvalifikáciou uplatneného nároku v žalobe a právnou argumentáciou žalobcu v ďalšom priebehu konania. Prvoinštančný súd v tomto smere celkom správne vyšiel z toho, že skutkový dej, na podklade ktorého si žalobca uplatnil nárok, zostal v priebehu celého konania nezmenený (škoda spôsobená v dôsledku porušenia práva Európskej únie) a že spôsob jeho právneho posúdenia v žalobe, ale aj v ďalšom priebehu konania bol vo svojej podstate nadbytočný, keďže právna kvalifikácia uplatneného nároku je vždy vecou súdu. Ani pokiaľ ide o predmet konania nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že žalobou bol uplatnený iný nárok než ten, o ktorom bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté. V žalobe totiž žalobca explicitne vyjadril, že hoc nárok označil ako „škodu“ a vyčíslil ju podľa mzdových údajov, neuplatňuje si mzdový nárok, pričom následným podaním, ktoré z pohľadu skorším vyjadrením vnesenej nejasnosti, je potrebné považovať za spresnenie žaloby (teda nie jej zmenu a ani podstatné doplnenie ako sa žalovaný mylne domnieva), jasne uviedol, že pod uplatnenou škodou je potrené rozumieť nemajetkovú ujmu spôsobenú mu porušením práva Európskej únie.

22. Napokon neopodstatnenými sú tiež odvolacie námietky žalovaného, smerujúce proti rozhodnutiu o trovách konania. Ako už bolo zmienené na inom mieste tohto odôvodnenia, nespokojnosť žalovaného so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s touto otázkou, spočíva na jeho názore, že nevyhovenie žalobe, smerujúcej k náhrade nemajetkovej ujmy, je potrebné z hľadiska rozhodnutia o trovách konania posúdiť ako procesný neúspech žalobcu. S týmto názorom žalovaného sa odvolací súd nemohol stotožniť. Na úvod svojej argumentácie v tejto otázke odvolací súd kriticky poznamenáva, že nesprávnosť právneho uvažovania žalovaného, pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, má celkom nepochybne pôvod v nejasnej právnej úprave, ktorá bola zavedená rekodifikáciou procesného poriadku. Pokiaľ totiž predchádzajúci procesný predpis (, ) vo svojom ust. výslovne upravoval, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, mala strana nárok na plnú náhradu trov konania aj pokiaľ bola v spore čiastočne neúspešná, v súčasnosti platný sporový poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad evokuje predstavu, že od tohto usporiadania zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii

a už aj v právnej praxi sa však takéto nazeranie na zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová procesná úprava predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho usporiadania. Tento názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu alebo na znaleckom posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť a preto prípadné nevyhovenie žalobe v celom jej rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 926). Premietnutím tohto spôsobu nazerania na prejednávaný prípad odvolací súd uzavrel, že pokiaľ je forma a rozsah ochrany pred porušením práva Európskej únie štátom, včítane výšky relutárnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu tým spôsobenú, v konečnom dôsledku výsledkom úvahy súdu o primeranosti formy a výšky náhrady, možno mať za to, že nepriznanie peňažnej náhrady v celom uplatnenom rozsahu, nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu, a tak je namieste v rozhodnutí o trovách konania aplikovať ust. , v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z týchto dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie, priznávajúce plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, vecne správne. Ostáva dodať, že pri rozhodovaní o výške trov konania bude súd prvej inštancie vychádzať, pokiaľ ide o hodnotu sporu, z výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, a preto argumentácia žalovaného, poukazujúca na účelové premrštenie výšky uplatnenej náhrady, je celkom zrejme neprístojná.

23. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku, a tiež vo výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore.

24. Podľa ust. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

25. Podľa ust. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

26. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona a na podklade dôvodov vyjadrených už v bode 22 tohto odôvodnenia, odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné ( ).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( )