Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Csp-1-2023.pdf
PDF · 112.85 KB
Case nature
Area
Subarea
4Csp/1/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Stará Ľubovňa, sudkyňou JUDr. Janou Srokovou, v sporovej veci žalobcov: v 1. rade A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX D., v 2. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX D., právne zastúpených: JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom Advokátska kancelária, ul. Sovietskych hrdinov č. 163/66, Svidník, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, práv. zast. Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, Košice, v konaní o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 349,18 eur takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade sumu 50,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalobcom v 1. a 2. rade p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 23.06.2023 sa žalobcovia domáhali od žalovaného zaplatenia sumy 349,18 eur predstavujúcej primerané finančné zadosťučinenie a náhrady trov konania.
2. Žalobu odôvodnili tým, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 4Csp/9/2019 sa domáhali vydania bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, pričom v označenom konaní boli úspešní, keďže súd žalobe rozsudkom sp. zn. 4Csp/9/2019 zo dňa 29.04.2022, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 7CoCsp/28/2022 zo dňa 30.01.2023, vyhovel. Za porušenie spotrebiteľských práv, ktoré boli nútení brániť v základnom konaní, si ako spotrebitelia uplatňujú satisfakciu v podobe primeraného zadosťučinenia z dôvodu, že teda svoje práva si museli brániť podaním skoršej žaloby. Uviedli, že finančné zadosťučinenie má sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má aj funkciu relutárnu, ktorá predstavuje odškodnenie spotrebiteľa za to, že podstúpil súdne konanie, v ktorom bol úspešný. Poukázali na to, že v týchto prípadoch nepripadá do úvahy morálne zadosťučinenie a len finančná satisfakcia môže slúžiť na dovŕšenie nápravy porušeného práva. Mali za to, že vo veciach, v ktorý je predmetom konania finančná čiastka je jediným objektívnym kritériom rozhodujúcim pre určenie výšky finančného zadosťučinenia suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil alebo chcel obohatiť a pri nepeňažných nárokoch recidíva porušovania spotrebiteľského práva. Žalobcovia tak mali za to, že jeho nárok na finančné zadosťučinenie je dôvodný vo výške 49,18 eur vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu a vo výške 300,- eur vo vzťahu k určeniu neprijateľnej zmluvnej podmienke.
3. Žaloba bola žalovanému doručená na vyjadrenie dňa 28.06.2023. V podaní zo dňa 13.7.2023 uviedol, že v podobe prezentovanej žalobcami má žaloba až nehorázny a amorálny rozmer. Nielen že žalobcovia hrubo pošliapavajú ich procesné práva, keď v žalobe neuviedli zásadné skutočnosti na splnenie predpokladov príslušného typu nároku, čím efektívne zbavujú možnosti relevantnej procesnej obrany, ale predovšetkým požadujú pod zámienkou údajného zadosťučinenia za akúsi ich bližšie nešpecifikovanú nemateriálnu ujmu, v spojení so sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ktorá už voči ním bola vyvodená, a samozrejme po navýšení aj o trovy právneho zastúpenia tak v spore sp. zn. 4Csp/9/2019, ako aj v aktuálnom spore, by sa ich banka mala ocitnúť v pozícii, keď dlžníci de facto nemusia vrátiť ani len plnú istinu úveru, čo úplne popiera zmysel a ekonomickú funkciu zmluvného typu úveru/pôžičky. Žalobnú požiadavku v tomto konaní preto nemožno označiť inak ako neobhájiteľné šikanovanie veriteľského subjektu. Je nežiaducou podporou vypočítavosti a špekulantstva u spotrebiteľov a stigmatizuje podnikanie bánk. Inštitút finančného zadosťučinenia slúži vždy na zavŕšenie ochrany poskytovanej dotknutému subjektu, keď po vyčerpaní ostatných právnych prostriedkov nápravy stále pretrváva zásah do jeho nemateriálnej sféry, ktorý nemožno odstrániť alebo reparovať inak. V prípade žalobcami napadnutých zmluvných podmienok však nebol uplatnený žiaden reštitučný nárok, nedomáhali sa odstránenia prípadných škodlivých následkov vzniknutých z ich použitia, ani vrátenia akýchkoľvek veriteľom prípadne neoprávnených prijatých plnení alebo náhrady akejkoľvek prípadnej škody. Dosiahnutie finančného zadosťučinenia bolo preto u žalobcov úplne zjavne jediným dôvodom a motiváciou všetkých nimi iniciovaných súdnych konaní. Ide o obyčajné „prilepšenie si“ z majetku cudzieho, hoci nedošlo k žiadnej ujme, ktorá by takto mala byť odškodnená. V tomto ohľade ide o vrcholne nežiaduci spoločenský jav, na bujnení ktorého by súdna moc nemala za žiadnych okolností participovať. Malo by byť preto úlohou konajúceho súdu, aby z vlastnej iniciatívy vykonal aj šetrenia za účelom posúdenia žalobného nároku v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany. V súlade s konštantným prístupom súdnej praxe, podľa ktorého sa pri každom žalobnom nároku má prednostne skúmať jeho prípadné premlčanie, vznášajú námietku premlčania práva na zaplatenie zadosťučinenia, ako ho uplatnili žalobcovia podanou žalobou. Uviedol, že niet žiadnej pochybnosti, že toto právo podlieha ako právo majetkovej povahy premlčaniu (§ 100 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ďalej len „Občiansky zákonník“). Keďže žiaden zákon nezavádza osobitné pravidlá jeho premlčania, je potrebné použiť všeobecnú občianskoprávnu reguláciu, najmä ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“ Je zároveň plne namieste aplikovať ho v súlade s ustáleným prístupom k posudzovaniu premlčania nárokov, ktoré má byť závislé výlučne od objektívnych skutočností, a do ktorej kategórie patrí aj žalobou uplatnený nárok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 250/2007 Z. z.“), na rozdiel od premlčania napr. nárokov na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia, kde sa právne významnou stáva aj subjektívna vedomosť dotknutého subjektu. Dôraz sa teda musí klásť na čas, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, a nie na okamih, keď oprávnený subjekt právo mohol vykonať po prvý raz. Začiatok plynutia premlčacej doby takto najmä nesmie byť závislým na subjektívnom rozhodnutí spotrebiteľa iniciovať súdne konanie, v ktorom uplatní porušenie práva alebo povinnosti zo sféry spotrebiteľského práva. V zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania by tak totiž došlo k neprípustnému posunutiu začiatku premlčacej doby, a to prakticky neobmedzene a podľa ľubovôle spotrebiteľa. Poukázal na rozsudok NS SR 2Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.2012 - „......Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo.“ Ďalej namietali, že žaloba trpí nesplnením základných procesných povinností tvrdenia a dôkazu vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sú významné z hľadiska aplikácie relevantnej hmotnoprávnej normy. Ide najmä o samotnú podstatu zadosťučinenia (satisfakcie). Nebolo totiž prednesené žiadne presvedčivé tvrdenie o konkrétnej ujme, ktorú mali žalobcovia utrpieť, resp. ktorá im mala hroziť, a ktorá by mala byť bankou prostredníctvom inštitútu zadosťučinenia odškodnená (teda čomu má byť vlastne učinené zadosť). V žalobe úplne absentuje tvrdenie akýchkoľvek konkrétnych skutočností, čomu má byť učinené zadosť; je to o. i. významné z hľadiska posúdenia, či vôbec môže ísť o odškodniteľnú ujmu a či nejde o ujmu, na náhradu ktorej sú v právnom poriadku dezignované iné nástroje, v ktorom prípade by išlo o
neprípustnú duplicitu. Žalobcovia iba kuso udávajú, že požadované finančné zadosťučinenie „vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu uplatňujeme vo výške 49,18 eura, to je vo výške, o ktorú sa žalovaný na náš úkor bezdôvodne obohatil; vo vzťahu v Základnom konaní judikovanej neprijateľnej zmluvnej podmienke, si uplatňujeme PFZ vo výške 300,- eur“, ktoré však slúži len na prospechárske zakrývanie zjavného faktu, že im žiadna odškodniteľná ujma nevznikla, a tak ani nedokážu sformulovať kritérium, podľa ktorého by im od sporovej strany mala patriť satisfakcia v určitej výške. Z procesného hľadiska teda žalobcovia nepredniesli žiadne tvrdenie na splnenie jedného zo základných znakov hypotézy hmotnoprávnej normy, ktorej aplikácie sa sami dovolávajú. Navrhli žalobu zamietnuť v celom rozsahu a zaviazať žalobcov na náhradu trov konania.
4. Žalobcovia prostr. práv. zást. k tomuto vyjadreniu uviedli, že nesúhlasia s tvrdeniami žalovanej strany uvedenými vo vyjadrení. Poukázali na to, že v základnom konaní úspešne namietali porušenie povinnosti dodávateľa uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere všetky obligatórne náležitosti s následným následkom bezdôvodného obohatenia na strane dodávateľa a nepoužívať neprijateľné zmluvné podmienky, čo je zrejmé z rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4Csp/9/2019 zo dňa 29.04.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/28/2022 zo dňa 30.01.2023. Rozsudkom vydaným v základnom konaní došlo k judikovaniu konkrétneho nároku spotrebiteľa, čo citujúc odôvodnenie rozsudku uviedli v žalobe. Za nesprávnu, až priam iluzórnu považujú aj vznesenú námietku premlčania voči nároku na priznanie PFZ z dôvodu, že od uzavretia zmluvy uplynuli viac ako tri roky. Nárok na priznanie PFZ je v zmysle § 3 ods. 5 posledná veta zákona o ochrane spotrebiteľa spätý s úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi v podobe právoplatného rozhodnutia súdu. Preto až moment „úspešného uplatnenia“ je conditio sine qua non pre súdne uplatnenie tohto nároku. V tomto smere poukázali na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2Co/137/2016-71 z 24.05.2017. K posudzovaniu výšky PFZ poukázali na zásadné uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/53/2016, zo dňa 04.10.2016, ako aj ďalšie, z ktorého poukázali na odôvodnenie odsek 16.: „Podľa názoru odvolacieho súdu odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty prevyšujúca nad 50 % sumy, o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť, aby veriteľ niesol riziko straty, keďže sa chcel bezdôvodne na úkor spotrebiteľa obohatiť. Aj keď výška PFZ je vecou voľnej úvahy súdu, tak táto voľná úvaha by mala zodpovedať individuálnym konkrétnym danostiam tej ktorej veci, s dôrazom na objektívne kritériá, lebo len tieto objektívne kritériá sú pre voľnú úvahu aj objektívne porovnateľné. Taktiež poukázali na jedno z najaktuálnejších rozhodnutí, a to rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8CoCsp/19/2021 zo dňa 31.01.2022: Vzhľadom na uvedené, žiadali, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanú zaviazal k náhrade trov konania v plnom rozsahu.
5. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 31.01.2024, na ktorom právni zástupcovia strán sporu trvali na svojich doterajších stanoviskách a vyjadreniach.
6. Súd sa oboznámil so skutkovými tvrdeniami strán sporu a na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu zistil tento skutkový stav:
7. V konaní nebolo sporné to, že rozsudkom Okresného súdu v Starej Ľubovni č.k.4Csp/9/2019 zo dňa 29.04.2022 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom KS Prešov č.k. 7CoCsp/28/2022-498 zo dňa 30.01.2023 právoplatným dňa 15.02.2023 súd rozhodol tak, že I. „Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v1. a 2. rade sumu vo výške 49,18 eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 49,18 eur od 31. 7. 2019 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalovaný v 2. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v1. a 2. rade sumu vo výške 950,- eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 950,- eur od 30.7.2019 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. III. U r č u j e, že zmluvné podmienky uvedené v Zmluve o splátkovom úvere č. 0531075044 zo dňa 4.6.2008 v časti I. Základné podmienky, bod 1 v znení: "Spracovateľský poplatok: 2 699,-Sk uhradený z prostriedkov úveru a Poplatok za správu úveru 60,- Sk mesačne, sú neprijateľné. IV. Žalobcom v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %.“
8. Predmetom konania 4Csp/9/2019 bolo určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok uvedených v zmluve o splátkovom úvere a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Tieto zmluvné podmienky boli výslovne uvedené v zmluve o splátkovom úvere a medzi stranami sporu nebolo sporné ich znenie, teda obsah týchto zmluvných podmienok. Sporným bolo len to, či tieto zmluvné podmienky mali charakter neprijateľných zmluvných podmienok alebo nie. V prejednávanej veci žalobcovia dostatočným spôsobom preukázali dôvodnosť nimi uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd zároveň vyslovil neplatnosť zmluvných podmienok tak, ako to vyplýva z jeho výrokovej časti.
Právny stav.
9. Podľa § 290 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) Spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
10. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“
11. Podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej ,,zákon č.250/2007 Z. z.“), Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
12. Po vykonaní dokazovania súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán a dospel k záveru, že žaloba v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia je v základe dôvodná a vo vzťahu k jej výške čiastočne dôvodná.
13. Z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. vyplýva, že spotrebiteľovi prináleží právo požadovať primerané finančné zadosťučinenie len vtedy, ak úspešne uplatní svoje právo na súde, v konaní o ktorom preukáže, že dodávateľ skutočne porušil niektorú z povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo osobitný predpis. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie teda nemôže dôjsť kedykoľvek. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Z hypotézy právnej normy v časti, na základe ktorej možno priznať spotrebiteľovi právo na finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom (zákonom č. 250/2007Z. z.) a osobitnými predpismi zodpovedá, jednoznačne vyplýva podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva, alebo povinnosti ustanoveného zákonom č. 250/2007 Z. z., alebo osobitnými predpismi spotrebiteľom. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby bola spotrebiteľovi privodená nejaká konkrétna majetková ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde a toto je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu.
14. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi na súde, čo v danom prípade splnené bolo. Finančné zadosťučinenie spočíva v satisfakcii za stav, ktorý žalobca musel trpieť a skladá sa z náhrady morálnej ujmy a výdavkov spojených s reparáciou navodeného stavu. Za nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa je možné považovať každé obmedzenie spotrebiteľovho komfortu, všetko čo mu berie čas a kľud. Základom pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia je primeranosť a súd ho určuje na základe vlastnej úvahy. Pre priznanie finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi a určenie jej výšky nie je podľa názoru súdu podstatná jeho sankčná a represívna funkcia, ktorá v podstate vyplýva zo samotnej jeho povahy, keď dodávateľ, ktorý sa dopustil nezákonného a neprijateľného konania, v jeho majetkovej sfére každopádne postihuje. Uplatňovanie sankčných prostriedkov voči zákonom zakázanému správaniu dodávateľov na voľnom trhu je zverené odvetviami verejného práva predovšetkým orgánom kontroly, dozoru a dohľadu nad voľným trhom, resp. nad finančným trhom, napríklad Slovenskej obchodnej
inšpekcii, Národnej banke Slovenska, Ministerstvu financií Slovenskej republiky, ktoré disponujú širokým rozsahom oprávnení ukladať za nezákonné konanie sankcie. Tu je však potrebné poukázať aj na limity ochrany spotrebiteľov, ktorá nesmie pri aplikácii práva proti nekalej súťaži, alebo neférovým praktikám dodávateľa, dominovať nad ochranou súťažiteľa. Aj keď je spotrebiteľ slabšou stranou v spore a zákonodarca mu poskytuje zvýšenú ochranu, nič sa nemení na tom, že ako žalobca, ktorý je dokonca zastúpený právnym zástupcom, má povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť (obdobne rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23Co/83/2017 zo 16.4.2018).
15. Z okolností zistených a konštatovaných v konaní vedenom pod sp. zn. 4Csp/9/2019 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom KS v Prešove č.k. 7CoCsp/28/2022-498 zo dňa 30.01.2023 je nepochybné, že žalobcom bolo vo vyššie označenom súdnom konaní relevantným spôsobom preukázané porušenie zákonnej povinnosti žalovaného, a to poskytnúť spotrebiteľský úver bez neprijateľných a teda neplatných zmluvných podmienok a od žalobcov ako spotrebiteľov nevyžadovať tú časť plnenia, na ktorú pre neplatnosť konkrétnych zmluvných podmienok, resp. zákonnú sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, žalovaný nemal zákonný nárok. Konkrétne KS v Prešove v potvrdzujúcom rozsudku 7CoCsp/28/2022-498 konštatoval, že „ Zásadné stanovisko vo vzťahu k otázke, čo tvorí celkovú výšku spotrebiteľského úveru, vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 30.06.2022 sp. zn. 9Cdo 287/2021 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2022 pod č. 49. Podľa tohto rozhodnutia, celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Aj keď išlo o rozhodnutie prijaté v súvislosti so zákonom č. 129/2010 Z.z., pri rovnakom pojme „celková výška spotrebiteľského úveru“ použitom aj v ustanovení § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, je aplikovateľné i na prejednávanú vec. Navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie a tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy. Zmluvné dojednanie umožňujúce veriteľovi hneď pri uzavretí zmluvy zraziť poplatok za poskytnutie úveru z istiny, je okolnosťou vyvolávajúcou nielen sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ale zároveň predstavuje aj neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
16. Z obsahu uvedeného právoplatného rozsudku vyplýva, že toto namietané porušenie bolo spôsobilé privodiť ujmu a k tejto ujme aj došlo tým, že žalobcovia žalovanému vyplatili čiastku presahujúcu nárok žalovaného voči ním a že nápravu tejto situácie žalobcovia žiadali až v nimi iniciovanom súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 4Csp/9/2019 . Žalobcovia tak v označenom konaní úspešne uplatnili porušenie práva spotrebiteľa, a preto majú právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý nesie za porušenie jeho práva zodpovednosť. Keďže žalovaný preukázateľne porušil právo žalobcov ako spotrebiteľov, dôsledkom je právo požadovať od neho finančné zadosťučinenie.
17. Pokiaľ ide o námietku premlčania súd poukazuje na ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej ,,zákon č.250/2007 Z. z.“), v zmysle ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. V súvislosti s výkladom tohto zákonného ustanovenia súd poukazuje aj na samotné odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku KS v Prešove č. k. 7CoCsp/28/2022, ktorý v bode 70. odôvodnenia uviedol: „S určením určitej zmluvnej podmienky za neprijateľnú je spojený významný právny následok spočívajúci v tom, že dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi, čo vyplýva z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Okrem uvedeného takéto určenie má význam aj pre spotrebiteľa, ktorý mal v konaní o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky úspech a to v tom, že mu vzniká možnosť uplatniť si ďalšie právo a to právo na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. K uplatneniu tohto práva totiž nemôže dôjsť kedykoľvek, nakoľko vzniká po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je súd toho názoru, že predmetný nárok nie je premlčaný, nakoľko spotrebiteľ jednoznačne až po úspešnom uplatnení porušenia práva alebo povinnosti má právo domáhať
sa primeraného finančného zadosťučinenia, v danom prípade po právoplatnosti rozsudku 4Csp/9/2019 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom KS v Prešove 7CoCsp/28/2022, právopl. 15.02.2023. Predmetná žaloba bola na súd podaná 23.06.2023, t.j. včas.
18. Pokiaľ ide o určenie výšky finančného zadosťučinenia bolo podľa názoru súdu v danom prípade potrebné zohľadniť skutočnosť, že vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobcovia domohli až so značným časovým odstupom od času, kedy u žalovaného začalo vznikať, pričom úrok z omeškania z neho im bol označeným rozsudkom priznaný až od júla 2019. Tiež bolo potrebné prihliadať vo všeobecnosti na útrapy vzniknuté žalobcom ako spotrebiteľom tým, že boli nútení domáhať sa svojho práva voči žalovanému súdnou cestou ako aj na zistenie, že zmluva o úvere, na podklade ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver obsahovala aj neprijateľnú zmluvnú podmienku.
19. Pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia však bolo potrebné zobrať na zreteľ aj dopad rozhodnutia súdu na žalovaného, ktorého okrem týmto rozsudkom priznanú povinnosť zaplatiť finančné zadosťučinenie, zaťažuje aj strata úrokov a poplatkov z ním poskytnutého úveru, povinnosť náhrady trov konania a súdnych poplatkov tohto konania, ako aj v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn.4Csp/9/2019, ako aj povinnosť vydania bezdôvodného obohatenia žalobcovi. Vychádzajúc z uvedeného súd považuje za dostatočné finančné zadosťučinenie vo výške 25,- eur, a to vo vzťahu k úspechu žalobcov týkajúceho sa bezdôvodného obohatenia a vo výške 25,- eur vo vzťahu k úspechu žalobcov o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky , t.j. spolu 50,- eur. Súd je toho názoru, že táto suma je pre žalobcov dostatočnou satisfakciou a v okolnostiach veci zodpovedá kritériu primeranosti, povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu, ako aj účelu finančného zadosťučinenia, ktoré svojím rozsahom sekundárne odrádza dodávateľa aj od ďalšieho porušovania spotrebiteľských práv žalobcov, či iných spotrebiteľov.
20. Potrebné je aj konštatovať, že žalobcovia v podanej žalobe v podstate neprodukovali a ani nepreukázali žiadne tvrdenia o konkrétnych dôsledkoch, ktoré malo protiprávne konanie žalovaného na ich postavenie, na psychický či fyzický stav vyvolaný predchádzajúcim súdnym konaním a ani ako inak ich takéto súdne konanie poškodilo (obdobne napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17CoCsp/25/2020 z 18.8.2020 , 25CoCsp/7/2023 zo dňa 07.12.2023) okrem tých, ktoré by neboli už v konaní súdom zhodnotené a pre ktoré by bolo odôvodnené priznať im finančné zadosťučinenie vo vyššej sume. Je nutné podotknúť, že finančné zadosťučinenie je nárok, ktorý je priznávaný spotrebiteľovi nad rámec už skorším rozhodnutím reparovanej ujmy.
21. Na základe horeuvedených právnych úvah súd priznal žalobcom v 1. a 2. rade voči žalovanému na dovŕšenie nápravy vyplývajúcej z konštatovaného porušenia práva rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 4Csp/9/2019 ako finančné zadosťučinenie sumu 50,- eur a zvyšnú časť uplatneného nároku zamietol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. Pri svojej úvahe o priznaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd vychádzal z toho, že žalobcom bolo priznané bezdôvodné obohatenie v horeuvedenom konaní vo výške 49,18 eur a zároveň bola vyslovená neprijateľnosť zmluvnej podmienky, a teda súd im priznal z titulu porušenia ich práv spotrebiteľa sumu vo výške cca 50 % z tejto priznanej sumy a to za každý uplatnený nárok. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške požadovanej žalobcom v podanej žalobe, by už podľa názoru súdu malo znaky konania spotrebiteľa v snahe získať finančné prostriedky v neadekvátnej výške. Vzhľadom na takto ustálený skutkový a právny stav, súd už nepovažoval za potrebné nezaoberať sa ďalšími námietkami žalovaného.
22. Podľa ustanovenia § 262 ods.1 CSP., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
23. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
24. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. spojení s §262 ods. 1 CSP. Žalobca bol vo veci čo do základu nároku plne úspešný, pretože v prípadoch, keď rozhodnutie závisí od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, možno za plný úspech považovať aj
rozhodnutie, ktorým bol uznaný základ nároku, ale zároveň bola priznaná nižšia suma ako bola v žalobe žiadaná . V takomto prípade majú tak žalobcovia právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak pri určovaní výšky trov konania sa musí vychádzať len z prisúdenej sumy.
25. O výške trov konania žalobcu rozhodne súd v súlade s ustanovením § 262 odsek 2 C.s.p. samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, vakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania .Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.