Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/137/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobkyne: I. Y., rod. K., nar.: XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, XXX XX K., právne zastúpená: JUDr. Ambróz Motyka, Advokátska kancelária, so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Home Credit Slovakia a.s., IČO: 36 234 176, so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, právne zastúpeného: Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. Mája 173/11, 911 01 Trenčín, adresa pred doručovanie: Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 13.01.2016 č. k. 2C 113/2015-42 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 400,- Eur.

M e n í rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu nad 400,- a o trovách konania tak, že v tejto časti žalobu z a m i e t a.

Žalobkyni sa p r i z n á v a náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) I. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a II. výrokom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol III. výrokom, v ktorom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy konania v sume 378,59 Eur na účet jej právneho zástupcu B.. Q. M. do 3 dní odo právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa sa podanou žalobou proti žalovanému domáhala zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.518,81 Eur a to titulom, že dňa 09.08.2005 žalovaná uzavrela so žalovaným úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX. Predmetom tejto zmluvy bol spotrebiteľský úver v celkovej výške 13.347,- Sk (443,04 Eur). Tento klasický spotrebiteľský úver aj riadne splatila. Po splatení tohto úveru jej bola zaslaná úverová karta s možnosťou čerpania finančných prostriedkov. Z úverovej karty finančné prostriedky vyčerpala a uhrádzala aj pravidelné mesačné splátky. Koncom roka 2009 sa však dostala do zlej finančnej situácie a tento úverový rámec nevedela splácať. Žalovaný sa preto žalobou doručenou rozhodcovi dňa 27.5.2011 domáhal od nej zaplatenia sumy 952,18 Eur s prísl. a náhrady trov konania. Následnej jej bol doručený rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom B.. P. C., sídlo A. XXXX/X, XXX XX I., sp. zn. O.- V. D XXX/XXXX z 26.10.2011, v ktorom bola zaviazaná na zaplatenie žalovanej istiny vo výške 952,18 Eur (tvorenou dlžnou istinou, zosplatnenou výškou úveru a dlžnými poplatkami) spolu s úrokom vyčísleným súčtom čiastky 356,35 Eur a čiastky stanovenej vo výške 26,52 % ročne z čiastky 952,18 Eur odo dňa 26.5.2011 do zaplatenia. Zároveň bola zaviazaná zaplatiť trovy konania vo výške 210,28 Eur.

Keďže sa dozvedela, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej odvodil rozhodca svoju právomoc sa považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, domáhala sa žalobou na všeobecnom súde zrušenia tohto rozhodcovského rozsudku. Okresný súd Svidník rozsudkom zo dňa 17.4.2014, č.k. 7C/66/2012-152 jej žalobe vyhovel a predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 29.7.2014 a stal sa vykonateľným dňa 2.8.2014. Týmto rozsudkom Okresného súdu Svidník je preukázané, že žalovaný porušil jej právo tým, že voči nej uplatnil svoju pohľadávku na rozhodcovskom súde na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 neplatná. Ujma, ktorá jej objektívne hrozila, bola vo výške 1.518,81 Eur, skladajúca sa zo súm, ktoré boli žalovanému priznané zrušeným rozhodcovským rozsudkom, vrátane trov konania. Z uvedeného dôvodu považovala žalovaná rovnakú sumu finančného zadosťučinenia za primeranú.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie z rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 7C/66/2012

- 152 zo dňa 17.04.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.07.2014 za preukázané, že žalovaný porušil právo žalobkyne tým, že si voči nej uplatnil svoju pohľadávku na rozhodcovskom súde na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 neplatná. Ujma, ktorá žalobkyni objektívne hrozila, bola vo výške 1.518,81 Eur. Bol toho názoru, že účelom inštitútu finančného zadosťučinenia je nahradiť určitú ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom finančného zadosťučinenia je teda samotný vznik takejto ujmy. Pri nároku na primerané finančné zadosťučinenie postačuje samotná hrozba ujmy. V prípade žalovaného nešlo len o hrozbu akademickú (možnú v budúcnosti) ale išlo už o priame naplnenie hrozby tým, že žalovaný podal na rozhodcovský súd žalobu a rozhodca odvodil svoju právomoc a rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Na súde žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie jej práva. Ujma, ktorá jej objektívne hrozila, bola vo výške 1.518,81 Eur, ktorá sa skladala zo súm priznaných žalovanému zrušeným rozhodcovským rozsudkom vrátane trov konania. Z uvedených dôvodov, preto má žalobkyňa podľa názoru súdu prvej inštancie právo v dôsledku porušenia jej práv ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa ako aj osobitnými predpismi zo strany žalovaného, na primerané finančné zadosťučinenie. Žalobkyni jednoznačne vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keďže konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť jej ujmu vo sfére jej rodinného života. Žalobkyňa bola vystavená nedôvodne psychickému vypätiu zo strany žalovaného v dôsledku jeho konania a zavádzania ako spotrebiteľa. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia dospel súd prvej inštancie k záveru, že bude pre žalobkyňu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur. Túto sumu považoval súd za primeranú z ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako spotrebiteľa. Súd ma za to, že priznané finančné zadosťučinenie, vzhľadom na okolnosti vo výške 1000,- Eur je postačujúce a preto v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

4. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie postupoval v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania a žalobkyni priznal náhrada trov právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorá pozostávala z odmeny za 4 úkony právnej pomoci podľa § 10 ods. 2 AT po 61,41 Eur a to: prevzatie a príprava zastúpenia (§13a ods. 1 písm. a/ AT), podanie žaloby dňa 17.6.2015 (§13a ods. 1 písm. c/ AT), písomné stanovisko zo dňa 19.8.2015 (§13a ods. 1 písm. c/ AT), zastúpenie na pojednávaní dňa 13.1.2016 (§13a ods. 1 písm. d/ AT), 3 x 8,39 Eur a 1x 8,58 Eur režijný paušál, cestovného na pojednávanie dňa 13.01.2016 v sume 7,50 Eur, náhrady za stratu času za dve začaté polhodiny v sume 28,60 Eur a 20 % DPH v sume 63,10 Eur. Celkom trovy žalobkyne predstavujú sumu 378,59 Eur.

5. Proti tomuto rozsudku, v časti jeho I. a III. výroku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, z dôvodu nesprávneho skutkového zistenia, nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne zmenil tak, že podanú žalobu zamietne v celom rozsahu. Namietal, že súd v odôvodnení rozsudku síce konštatuje, že žalovaná porušila Zákon o ochrane spotrebiteľa ale neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenie zákona ochrane spotrebiteľa bolo zo strany žalovaného porušené, aby v zmysle striktne stanovených podmienok podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa vznikol nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný ma za to, kebyže súd zistí porušenie Zákona o ochrane spotrebiteľa tak v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. ma povinnosť uviesť porušenie konkrétneho ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré žalovaný porušil. Keďže súd po vykonaná dokazovania nezistil porušenie ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa v zmysle ustanovenia hmotnoprávneho predpisu

§ 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa nebola splnená kumulatívna podmienka na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný ďalej namieta skutočnosť, že súd bez vykonania náležitého dokazovania výlučne len na základe svojvoľnej úvahy bez predloženia akéhokoľvek dôkazu, bez vypočutia samotnej žalobkyne dospel k záveru, že žalobkyňa bola vystavená psychickému vypätiu zo strany žalovanej vo sfére jej rodinného života, pričom žalobkyňa v podanom návrhu na začatie konania, v písomných a ústnych vyjadreniach nikdy netvrdila, že bola vystavená psychickému vypätiu zo strany žalovanej. Ako potrebné uviedol, že k finančnému zadosťučineniu sa postavil zdržanlivo aj Krajský súd v Prešove rozhodnutím č.k. 14Co/91/2012-141 zo dňa 10.10.2013, ktorým súd zamietol žalobu na primerané finančné zadosťučinenie, keďže iným rozhodnutím súdu bola nastolená v predmetnom vzťahu rovnováha zmluvných strán. Súd prvej inštancie taktiež, žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil prečo nevykonal navrhnutý dôkaz žalovanej a nezoberal sa skutočnosťou či na základe vydaného rozhodcovského rozsudku by bolo súdnemu exekútorovi vydané poverenia v zmysle § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z.. Konajúci súd týmto konaním odmietol preveriť či hrozila ujma žalobkyni vydaním nulitného rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky. Pokiaľ má byť finančné zadosťučinenie chápané v zmysle uloženia sankcie žalovanému ako dodávateľovi ako potrebné uviedol, že žalovaný dobrovoľne upustil od vymáhania pohľadávok v rozhodcovskom konaní a už niekoľko rokov si uplatňuje vzniknuté nároky v civilných konaniach pred vecne a miestne príslušnými všeobecnými súdmi SR, ktoré podrobujú uplatnené nároky žalovaného prísnej súdnej kontrole. K priznanej výške finančného zadosťučinenia žalovaný poukázala aj na skutkové okolnosti predmetného vzťahu, ktorými žalobkyňa odôvodňovala výšku finančného zadosťučinenia, kde pri porovnaní výšky žalobkyňou vyčerpaného revolvingového úveru a skutočne uhradenej čiastky žalobkyňou, ktoré bola menšia ako bol žalobkyni poskytnutý úver vyplýva, že v prípade nadobudnutia právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie uhradí žalovaný žalobkyni celkovú čiastku 2027,26 Eur, pričom reálne dlžníkom je žalobkyňa, ktorá neuhradila ani výšku poskytnutého vyčerpaného úveru, čo žalovaný považuje za zneužitie práva žalobkyne ako pôvodnej dlžníčky voči žalovaného ako pôvodnému veriteľovi. Žalovaný zároveň vzniesol legitímnu námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobkyne na priznanie finančného zadosťučinenia, podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa si uplatnila právo na priznanie finančného zadosťučinenia na základe rozhodcovskej doložky v uzavretej úverovej zmluve zo dňa 09.08.2006. Rozhodcovský rozsudok, ktorým mala byť žalobkyni spôsobená ujma bol žalobkyni doručený dňa 28.11.2011. Keďže dňom doručenia sa stal rozhodcovský rozsudok právoplatný, deň doručenia rozhodcovského rozsudku žalovanej je nutné považovať za rozhodujúci okamih od kedy si mohla žalobkyňa uplatniť spolu s podaním návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku začala plynúť lehota na uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie. Žalobkyňa si uplatnila nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia na súdu prvej inštancie až v roku 2015 po uplynutí 3 ročnej premlčacej doby.

6. Na základe doručenej výzvy súdu sa k podanému odvolaniu žalovaného vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že hypotéza § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vyžaduje splnenie dvoch predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zák. č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Bez právneho významu je to, či ujma spotrebiteľovi vznikla, nakoľko postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Zo skutkového stavu v prejednávanej veci nepochybne vyplýva, že žalobkyňa si nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 17.04.2014 č. k. 7C/66/2012-152 úspešne na súde uplatnila porušene svojich práv, teda preukázateľne splnila prvú podmienku stanovenú citovaným zákonným ustanovením zákona o ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni spôsobilý privodiť ujmu vo výške 1.518,81 Eur, teda aj druhá podmienka citovaného ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa je splnená. S poukazom na uvedené preto považuje aj námietku premlčania vznesenú žalovaným v jeho odvolaní za nedôvodnú, nakoľko lehota na uplatnenie práva neplynie od doručenia rozhodcovského rozsudku, ale od právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 17.04.2014 č. k. 7C/66/2012-152, ktorým bol rozhodcovský rozsudok zrušený. Za takého konania, kedy si žalovaný uplatnil svoj nárok na rozhodcovskom súde na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, musí niesť následky a to právo vo forme primeraného zadosťučinenia voči spotrebiteľke, ktorej práv boli porušené. V predmetnej veci súd prvej inštancie správne ustálil splnenie oboch podmienok vyžadovaných v ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a po celkovom zhodnotení veci určil podľa svojej úvahy výšku finančného zadosťučinenia, ktoré považoval za primerané. S poukazom na uvedené považuje žalobkyňa právnu argumentáciu uvedenú v odvolaní žalovaného za nesprávnu, preto navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdiť. Žalobkyňa si zároveň uplatnila náhradu trov odvolacieho konania za predmetné podania v celkovej výške 83,99 Eur.

7. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle pravidiel uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle zásad § 379 a § 380 C.s.p., spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je len čiastočne dôvodné.

8. Odvolateľ má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona slovenskej národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

10. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

11. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci").

12. A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle už citovanej judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.

13. Žalobkyňa voči žalovanému úspešne uplatnila porušenie práva na Okresnom súde Svidník, ktorý rozsudkom zo dňa 17.04.2014, č. k. 7C/66/2012-152, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.07.2014 zrušil rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom JUDr. P. C., so sídlom A. XXXX/X, XXX XX I., sp. zn. O.-V. D XXX/XXXX zo dňa 26.10.2011 a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 648,67 Eur, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia, na účet právneho zástupcu žalobkyne (č. l. 7 spisu).

14. Pri vyššie uvedenom rozsudkom mal súd za to, že v prejednávanej veci išlo o spotrebiteľský vzťah založený úverovou zmluvou. Súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka, ktorá nebola individuálne dojednaná, ale bola naformulovaná v štandardnej zmluve dodávateľom. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná z dôvodu, že ak rozhodcovské konanie vyvolá dodávateľ, tak sa mu už musel žalobca nezvratne podrobiť a tak riešiť jeho spor pred rozhodcom, ktorý je pre neho nepredvídateľným. Akákoľvek forma mimosúdneho riešenia sporov musí byť procesne a hmotnoprávne súladná so zákonnými požiadavkami na ochranu spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel.

15. Odvolací súd nepopiera, že pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na okolnosti prípadu, pokiaľ však žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa žiadnym spôsobom v konaní nepreukázala svoje tvrdenia a zo záverov súdu prvej inštancie nie je zrejmé aké konkrétne ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa boli zo strany žalovaného porušené, odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že bol to žalovaný kto nepostupoval s odbornou starostlivosťou, predostrel žalobkyni formulárovú zmluvu obsahujúcu neprijateľnú podmienku, spočívajúcu v tom, že žalobkyni bola znemožnená voľba dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde a spotrebiteľ sa v takom prípade musel podrobiť rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom zvoleným žalovaným. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach je preto nepochybná. Navyše zmluvnú podmienky predloženú a pripravenú žalovaným posúdil súd prvej inštancie v konaní 7C/66/2012 ako neprijateľnú zmluvnú podmienky v rozpore so zákonmi na ochranu spotrebiteľa. V zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa z uvedeného preto vyplýva splnenie predpokladu na primerané finančné zadosťučinenie pri uplatnenom porušení práva alebo povinnosti ustanovenej nielen samotným zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ale aj osobitnými predpismi.

16. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu s ohľadom na závažné porušenie práva žalobkyne zo strany žalovaného, ktorého ochrany sa žalobkyňa úspešne domáhala na súde je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Pri určení výšky priznaného zadosťučinenia odvolací súd je toho názoru, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 400 Eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia na základe úvahy odvolacieho súdu, tento prihliadol na všetky skutkového okolnosti daného prípade, vrátane odvolacích námietok žalovaného. Odvolací súd mal za to, že žalobkyňa sa úspešne domáhala porušenia práva na súde a zrušenia rozhodcovského rozsudku vydaného na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, čím predišla vzniku majetkovej škody. Napriek skutočnosti, že je bez právneho významu pri uplatnení primeraného finančného zadosťučinenia, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy, nemožno sa pri určení výšky finančného zadosťučinenia striktne držať ujmy, ktorá žalobkyni objektívne hrozila. Aj v súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného o výške poskytnutého a čerpaného revolvingového úveru žalobkyňou a skutočne splatenej výške úveru žalobkyňou, kedy nedošlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného na úkor žalobkyni a vzniku jej škody, v uvedenom prípade nemôže slúžiť inštitút primeraného finančného zadosťučinenia na finančné obohatenie sa žalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcií účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Vzhľadom na porušenie práva spotrebiteľa v danom prípade vo forme rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je priznaná výška finančného zadosťučinenia odvolacím súdom primeraná vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam prípadu

17. Ako nedôvodnú považuje odvolací súd žalovaným vznesenú námietku k uplatnenému nároku žalobkyne na priznanie finančného zadosťučinenia vzhľadom na to, že zo vyššie citované znenie §

3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá v prípade ak si na súde úspešne uplatní toto porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto a osobitným predpismi. To znamená, že žalovaná si na súde úspešne uplatnila porušenie práva nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 17.04.2014, č. k. 7C/66/2012-152, kedy jej začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia.

18. K odvolacej námietke žalovaného o porušení práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08. 06. 2006, I. ÚS 188/06).

19. Odvolací súd v zmysle vyššie uvádzaných dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.) vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 400,- eur a rozsudok v prevyšujúcej časti zmenil (§ 388 C.s.p.) a žalobu v časti zaplatenia sumy nad 400,- eur zamietol.

20. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p.. Podľa tohto ustanovenia môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške. Ide o prípady, ak výška nároku závisí od úvahy súdu, čo je prípad prejednávanej veci. Úvaha súdu sa teda týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Aj v súčasnosti podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 C.s.p. sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).