Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Csp-188-2019.pdf
PDF · 94.64 KB
Case nature
Area
Subarea
17Csp/188/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava - Staré Mesto, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom 841 05 Bratislava - Karlova Ves, Majerníková 3479/3A, IČO: 42 185 190, proti žalovanému: V. R., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX N. č. XXXX, o zaplatenie 99,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 99,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 14. 11. 2019 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.
Súd žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 23. 9. 2019 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 99,- eur, odplatu 27,72 eura, zmluvnú pokutu vo výške 33,- eur, poplatky za upomienky vo výške 180,- eur, zmluvný úrok vo výške 41,7 % ročne zo sumy 99,- eur od 23. 9. 2015 do zaplatenia, zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 126,72 eura od 24. 9. 2016 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.
2. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, zo dňa 23. 9. 2015 uzatvorenej podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení žalobca, ako veriteľ, poskytol žalovanému, ako dlžníkovi, úver vo výške 99,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť a zaplatiť odplatu pri poskytnutí finančných prostriedkov a úrok spojený so spotrebiteľským úverom. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo výške 27,72 eura a úrok vo výške 41,70 % ročne z poskytnutého úveru. Termín konečnej splatnosti poskytnutého úveru bol medzi žalobcom a žalovaným dohodnutý na 23. 9. 2016. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa žalobca a žalovaný dohodli, že ak spotrebiteľ neuhradí celkovú čiastku úveru v lehote dohodnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere, žalovaný sa zaväzuje žalobcovi zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 33,- eur. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých podmienok, čím porušil dojednania predmetnej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a stratil výhodu splátok, žalobca vyzval žalovaného na úhradu jeho záväzku. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi za každú zaslanú upomienku čiastku 30,- eur. Žalovanému bolo zaslaných spolu 6 upomienok. Žalovaný
je povinný zaplatiť 180,- eur za zaslané upomienky. Žalovaný doposiaľ uhradil žalobcovi sumu vo výške 0,- eur.
3. Podaním doručeným súdu dňa 16. 10. 2019 a 30. 1. 2020 v nadväznosti na výzvu súdu zaslal žalobca vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žalobca v zmysle § 144 a násl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, berie žalobu späť a to v časti:
- zmluvnej pokuty 33,- eur,
- poplatkov za upomienky vo výške 180,- eur,
- zmluvného úroku vo výške 41,7 % ročne zo sumy 99,- eur od 23. 9. 2015 do zaplatenia, a žiadal tunajší súd, aby vo zvyšku žaloby rozhodol tak, ako je uvedené v návrhu na začatie konania.
4. O čiastočnom spätvzatí žaloby súd s poukazom na ust. § 145 ods. 3 CSP nerozhodoval, nakoľko k uvedenému procesnému úkonu žalobcu došlo pred doručením žaloby žalovanému. Predmetom sporu tak zostal nárok žalobcu na zaplatenie istiny vo výške 99,- eur, odplaty vo výške 27,72 eura a zákonného úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 126,72 eura od 24. 9. 2016 do zaplatenia.
5. Žaloba, čiastočné späťvzatie žaloby a ostatné písomnosti spolu s výzvou na vyjadrenie sa k žalobe v lehote 15 dní boli žalovanému doručené do vlastných rúk dňa 12. 11. 2019. Žalovaný sa k podanej žalobe nevyjadril, nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu ani požadovanú sumu na zaplatenie.
6. Právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať. Súd poukazuje na Uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009 z 24. 2. 2010 (Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. (teraz § 150 CSP), podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.) ako aj na Rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7. 2009 (Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má
to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci.).
7. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise a zistil tento skutkový a právny stav veci:
8. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník (spotrebiteľ) pravdepodobne uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 99,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s odplatou a úrokom, čo by v prípade riadneho splatenia úveru v dohodnutom termíne predstavovalo sumu 69,- eur, teda zaplatiť celkovú čiastku vo výške 168,- eur. Keďže žalobca súdu nepredložil celé znenie zmluvy o úvere, súd nemal za preukázané, či došlo k podpisu zmluvy, kedy sa tak malo stať a za akých podmienok bolo dohodnuté vrátenie úveru a aký bol termín splatnosti úveru.
9. V uvedenom prípade, pretože žalobca neuniesol bremeno dôkazu, súd vychádzal z toho, že žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky vo výške 99,- eur, ktorých poskytnutie sa však nespravuje zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s poukazom na § 1 ods. 3 písm. f/ cit. zák. (Spotrebiteľským úverom nie sú úver, ktorého výška je menej ako 100 eur a viac ako 75 000 eur; ak je na rovnaký alebo obdobný účel uzavretých v období 12 mesiacov viac zmlúv o úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver podľa tohto zákona.).
10. Podľa § 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom k 23. 9. 2015, (1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Podľa § 53 ods. 1 OZ, Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 6 OZ, Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 657 OZ, Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podľa § 658 ods. 1 OZ, Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
Podľa § 559 ods. 1 a 2 OZ, Splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas.
Podľa § 563 OZ, Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
11. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podstatnými náležitosťami tejto zmluvy je dohoda o a) prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), b) druhovom určení veci, c) povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu, d) určení času vrátenia. Pri uzavieraní spotrebiteľských zmlúv, predmetom ktorých je poskytnutie peňažných prostriedkov, treba rozlišovať, či ide o spotrebiteľský úver v zmysle
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, alebo o iné zmluvy. Ak ide o spotrebiteľský úver, vzťahuje sa naň úprava, ktorá je predmetom cit. zákona. Ak sa uzavrie iná zmluva o poskytnutí peňažných prostriedkov, treba aplikovať § 53 ods. 6 OZ v znení po novele (zákon č. 129/2010 Z.z.), ktorý upravuje výšku odplaty, ako aj § 53b upravujúci sankcie za omeškanie. Splatnosť pohľadávky môže byť dohodnutá v zmluve alebo určená právnym predpisom (§ 696, 697), prípadne rozhodnutím súdu (§ 160 OSP). Toto ustanovenie sa týka tých prípadov, keď čas splnenia nebol určený žiadnym z uvedených spôsobov. Právo určiť čas plnenia má podľa tohto ustanovenia veriteľ. Ak čas splnenia nebol dohodnutý a nebol daný ani na voľbu dlžníka, veriteľ môže kedykoľvek, hoci aj na druhý deň po uzavretí zmluvy, vyzvať dlžníka, aby plnil. Dlžník je povinný predmet záväzku splniť v nasledujúci deň po obdržaní výzvy (upomienky). V tom prípade platí na splnenie čas, ktorý určil veriteľ vo svojej výzve dlžníkovi.
12. Ustanovenie § 658 ods. 1 OZ umožňuje pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Výška úrokov, ktoré možno dohodnúť, nie je limitovaná. To však neznamená, že možno dohodnúť akúkoľvek výšku úrokov. Výška úrokov nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1). O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu úrokovú mieru poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia dohody. Na druhej strane treba bez ďalšieho pripustiť úroky vo výške zodpovedajúcej výške úrokovej miery poskytovanej v peňažných ústavoch pri vkladoch občanov. Od úrokov dohodnutých podľa § 658 ods. 1 treba odlišovať úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2. Pri omeškaní dlžníka s plnením peňažného dlhu veriteľ má právo nielen na dohodnuté úroky, ale aj na úroky z omeškania. Ak k omeškaniu došlo do 31. decembra 2008, výška úrokov z omeškania sa určí vo výške zodpovedajúcej dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (§ 10a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.).
13. Vzhľadom na zistený skutkový stav a neunesenie dôkazného bremena žalobcu súd vychádzal z toho, že k písomnému uzatvoreniu zmluvy o úvere nedošlo, preto sa jedná o uzatvorenie ústnej zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ bez dohodnutých úrokov podľa § 658 ods. 1 OZ. S poukazom na uvedené je žalovaný preto povinný vrátiť žalobcovi poskytnutú istinu - 99,- eur. Vo zvyšnej časti súd preto žalobu zamietol (odplaty vo výške 27,72 eura).
14. Keďže doba plnenia nebola dohodnutá, podanie žaloby na súd a jej doručenie žalovanému súd považoval za výzvu na plnenie podľa § 563 OZ. Žaloba bola doručená žalovanému dňa 12. 11. 2019 (utorok), preto žalovaný bol povinný plniť dňa 13. 11. 2019 a keďže neplnil, dňom 14. 11. 2019 sa dostal do omeškania.
15. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
16. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1. 2. 2013, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
17. V konaní nebolo sporným, že žalovaný sa s plnením svojho dlhu dostal do omeškania, súd preto priznal žalobcovi aj úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho od 14. 11 2019 do zaplatenia a len zo sumy priznanej istiny (nie aj z odplaty, v tejto časti príslušenstva súd žalobu zamietol).
18. O nároku žalovaného na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP, pričom žalovaný bol v konaní viac úspešnejší ako žalobca. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t. j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2011, sp. zn. 8 Sžo 215/2010). Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je
povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Ak žalobca zobral žalobu späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie žalovaného (čo je aj daný prípad), a teda nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanému, znáša trovy žalovaného žalobca. Aj keď procesne súd nerozhodoval o čiastočnom zastavení konania s poukazom na § 145 ods. 3 CSP, pre účely určenia povinnosti na náhradu trov konania súd musel prihliadnuť aj na čiastočné späťvzatie žaloby, ktoré bolo zavinené žalobcom. Keďže žalovaný bol v konaní úspešnejší ako žalobca, mal by právo na náhradu trov konania, žiadne mu však nevznikli, preto mu ich náhradu súd nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP).
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť. Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.