Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-55-2020.pdf
PDF · 173.74 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/55/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobkyne: K. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H., N. XX, zastúpená: JUDr. Lucia Lehmanová, advokátka, Advokátska kancelária so sídlom Nitra, Fr. Mojtu 43, proti žalovanej: A. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H., N. XXX/XX, zastúpená: Mgr. Ing. Ronald Kočiščák, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Nitra, Farská 12, o zaplatenie sumy 9.620,04 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. októbra 2019, č. k. 18C/401/2016-186, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 14. januára 2020, č. k. 18C/401/2016-226, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 5.130 eur s príslušenstvom a výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
Žalobkyni voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 17. októbra 2019, č. k. 18C/401/2016-186 rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 5.130 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 01.09.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok). 1.2. Vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok). 1.3. Konanie v časti zaplatenia sumy 4.490,04 eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 01.03.2015 do zaplatenia zastavil (III. výrok).
1.4. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (IV. výrok).
2. Rozhodnutie vo veci samej po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 657 Občianskeho zákonníka a výrok o náhrade trov konania odôvodnil podľa § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP. 3.1. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobkyňa sa podanou žalobou zo dňa 10.10.2016 domáhala zaplatenia sumy 9.620,04 eur s príslušenstvom, dôvodiac tým, že dňa 28.07.2014 poskytla žalovanej v hotovosti bezúročnú pôžičku vo výške 9.500 eur, ktorú sa žalovaná zaviazala vrátiť v lehote do 1 mesiaca, t.j. najneskôr do 31.08.2014. Pri prevzatí peňažnej čiastky mala žalovaná vedomosť o tom, že finančnou hotovosťou disponuje žalobkyňa len na základe úveru, ktorý jej poskytla banka K.., a ktorý splácala mesačnými splátkami vo výške 195,24 eur. Úver, z ktorého žalovanej poskytla pôžičku, si brala zo SLSP, a.s. vo výške 10.000 eur ešte v decembri roku 2013. Žalovaná sumu 9.500 eur v dohodnutej lehote splatnosti nevrátila, pričom bola i dohoda v tom smere, že žalovaná, M. N. ako i E. U. jej budú dávať na splátku jej úveru, až kým sa nevrátia požičané peniaze. Zároveň v žalobe poprela, že suma 1.950 eur bola jej vlastnou investíciou do produktu ZENIT.
3.2. Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní uviedla, že predmetný nárok si uplatňujú titulom pôžičky a titulom náhrady škody. Súdu predložila výpis z účtu od novembra 2016 do decembra 2017, z ktorého je zrejmé, že žalovaná doposiaľ zaplatila sumu 850 eur, a preto v tejto časti žalobu zobrala späť. Medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o pôžičke, na základe ktorej žalobkyňa požičala žalovanej sumu vo výške 9.500 eur, ktorú sa žalovaná zaviazala vrátiť do 31.08.2014. Žalobkyni vznikla aj škoda, pretože si musela žalobkyňa zobrať úver, pričom požičaná suma bola z úveru. Splátky, ktoré si vyčíslili sú za obdobie od septembra 2014 do júna 2016 vo výške 3.630,04 eur, čo vznikla žalobkyni náhrada škody. Žalovaná vedela, že žalobkyni bola vrátená suma 10.000 eur, ktorou chcela splatiť úver, avšak žalovaná žalobkyňu požiadala o pôžičku, ktorú mala žalovaná vrátiť v lehote do jedného mesiaca a následne žalobkyňa z vrátených finančných prostriedkov mala vyplatiť úver. Úver, ktorý si brala v roku 2013 žalobkyňa si brala na podnet žalovanej. Uplatnený nárok po čiastočnom späťvzatí predstavuje sumu vo výške 5.130 eur ako nesplatená časť pôžičky, ktorú prevzala, keď žalovaná prevzala 9.500 eur, pričom žalovaná nepoprela prevzatie peňazí, rozporné tvrdenia žalovanej boli vyvrátené, nebol preukázaný žiadny právny vzťah medzi žalobkyňou a inými osobami. Túto skutočnosť potvrdili i vypočutí svedkovia, ktorí riešili pôžičky medzi nimi a žalovanou a nie so žalobkyňou. Pani N. a pán U. potvrdili, že uhrádzali dlžné sumy žalovanej a bol iný vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou, keď žalovaná poukazovala finančné prostriedky na účet žalobkyni, teda bol založený zmluvný vzťah medzi stranami sporu, ktoré sa zhodli na tom, že zo strany žalovanej bola žalobkyni vrátená suma vo výške 4.370 eur. Žalobkyňa nemala uzatvorené žiadne zmluvy o pôžičkách so svedkami, len so žalovanou. Ich nezaujímal vzťah medzi žalovanou a svedkami, týmto len preukazovali nepravdivosť tvrdení žalovanou. Poukázala na pripojený trestný spis, z ktorého vyplýva, že žalovaná nepodávala trestné oznámenie titulom škody, ktorú jej mala spôsobiť pani N. len na sumu 1.950 eur. Žalovaná podávala trestné oznámenie vo vlastnom mene ako poškodená a to na celú finančnú čiastku, pričom žalovaná tvrdila, že tieto peniaze poukazovala na účet, ktorý je bol poskytnutý zo strany pani N.. Teda nevystupovala, či už ako zástupkyňa pani N., žalobkyni, alebo pána U.. Riešila podanie vo vlastnom mene, že jej vznikla škoda, a teda je zrejmé, že žalovaná nakladala s týmito finančnými prostriedkami ako s vlastnými. Pán U. potvrdil, že na stretnutí potvrdila žalobkyňa, že ona ani nevedela, že išli nejaké finančné prostriedky na jej meno, že mala byť investovaná nejaká čiastka, čo v konaní preukázané nebolo. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa požičala žalovanej sumu 9.500 eur, ktorú žalovaná neuhradila v plnej výške, a preto navrhla, aby súd žalobe vyhovel. 3.3. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že bola v kontakte s pani N. s ktorou ju kontaktovala žalovaná, pričom jej navrhli, že by mohla investovať. Nemala však finančné prostriedky, ktoré by použila ako investíciu do nejakých fondov. Navrhli jej, aby si zobrala úver, že jej úver poskytnú s tým, že 4 % úrok bude splácať pani N.. Chceli, aby si zobrala úver vo výške 20.000 eur, išla teda do banky a bol jej poskytnutý úver len vo výške 10.000 eur. Je pravdou, že pani N. jej splácala 4% úrok, pričom polovicu sumy dávala na splátku úveru a polovicu si nechávala. Jej pani N. 10.000 eur vrátila 28.7.2014 s tým, že mala oznámiť žalovanej, či všetko prebehlo v poriadku. Poslala jej sms-ku, že peniaze má, na čo žalovaná napísala, že o hodinu je u nej, čo sa čudovala, pretože sa len nedávno rozlúčili. Žalovaná však nešla ani do vnútra, bola pred výťahom, pričom ju požiadala o poskytnutie pôžičky. Povedala jej, že tieto peniaze musí ísť vrátiť do banky, pričom však žalovaná bola ochotná jej požičané peniaze do jedného mesiaca vrátiť. To však neurobila, doposiaľ jej vrátila 4.370 eur a tým pádom musí ďalej splácať úver a z toho dôvodu si uplatňovala škodu. Pred uzatvorením pôžičky nekomunikovala s pani N. ani s pánom U.. Jej žalovaná spomínala nejaké penzijné fondy, ale keď prišla za ňou, chcela požičať sumu 10.000, mala však sumu 9.500 eur, a preto jej túto sumu požičala. Nekontaktovala sa s pani N. a s pánom U., s nimi sa kontaktovala až po roku, v júli 2015, kde bola aj žalovaná, tam sa vlastne dozvedela celú pravdu, že peniaze sa investovali na 5 účtov, malo ísť na nejaký dlhodobý fond do dôchodku. Nevedela však o tom, údajne mala sama investovať 1.950 eur a mali byť jej peniaze použité aj pre iných ľudí, o čom vôbec nemala vedomosť. Na stretnutí im vysvetlila, že si zobrala úver, ktorý musí splácať, pričom pán U. a pani N. uviedli, že jej budú prispievať na úver, teda aj pani žalovaná. Pár mesiacov sa to tak plnilo, do konca roka 2015. Nepodpisovala žiadnu dohodu o investíciách, ani ústnu ani písomnú. Vyzývala žalovanú, aby jej podpísala, že si od nej požičala finančné prostriedky, čo však odmietala. So žalovanou mala ústnu dohodu, že pôžičku jej mala vrátiť do jedného mesiaca, nemali uzatvorenú písomnú dohodu. Žalovanú začala oslovovať, aby jej podpísala, že prevzala finančné prostriedky titulom pôžičky po pol roku. Žalovaná jej zavolala, aby prišla k nej, tam ju zoznámila s pani N., pýtali sa jej ako sa má a navrhli jej produkt investovania finančných prostriedkov. Povedala im, že prišla z misie, ale peniaze nemá, a preto navrhli, aby si zobrala úver a že úrok jej bude platiť pani N. s tým, že časť týchto finančných prostriedkov pôjde do banky a časť bude mať ona do vačku. Žalovaná jej mala vrátiť 9.500 eur, iná dohoda nebola a keď už mala finančné prostriedky v ruke, povedala jej vo výťahu, že 7.000 eur jej vráti do mesiaca
a 2.500 eur do pol roka. Boli tam prítomné iba ony dve. O pani N. a pánovi U. počula z rozprávania pani žalovanej a k stretnutiu medzi nimi prišlo po roku. Oznámila N. a pánovi U., že podala vec na súd, podpísali čestné prehlásenia, pričom sa vyjadrili, že nevedeli, že finančné prostriedky sú z úveru. 4. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol, že žaloba je zmätočná, v žalobe sú uvádzané odporujúce skutočnosti, ktoré sú uvádzané účelovo aj čo sa týka úveru. Ťažko sa mu na takýto nezmyselný žalobný návrh reaguje aj čo sa týka uplatnenej náhrady škody. Žalobu ako celok považoval za nedôvodnú, predmetom konania po čiastočnom späťvzatí je suma 5.130 eur. Túto sumu dlhujú žalobkyni iba pán U., syn žalovanej a pani N.. Nie žalovaná, ktorá nikdy neuzatvorila ústnu, ani inú dohodu na sumu 9.500 eur. Požičala si sumu 1.950 eur, ktorú aj v zmysle dohody zaplatila. Poukázal na to, že medzi pani N., pánom U. a žalobkyňou existoval právny vzťah, ktorý aj podľa vyjadrení svedkov splácali žalobkyni finančné prostriedky. Je predsa nelogické, aby niekto vracal finančné prostriedky, ak si nič nepožičal. Proste oni splácali a uhrádzali svoj dlh. Pani N., pán U. a žalobkyňa zneužili situáciu, aby oni nemuseli zdieľať stratu s poukazom na program ZENIT, preniesli to na žalovanú. Čo sa týka trestného oznámenia, na podanie trestného oznámenia žalovanú požiadala žalobkyňa. Podávala to sama ako poškodená, pretože finančné prostriedky vkladala iba ona a nebolo potrebné, aby trestné oznámenie podávali ďalšie osoby, pričom trestné oznámenie bolo podané z dôvodu, že mala byť spôsobená škoda vo výške 11.700 eur. Trval na vznesenej námietke premlčania, nakoľko si žalovaná žiadne finančné prostriedky nepožičala. Je zrejmé, že pán U. sa dohodli s pani žalobkyňou, pretože keď prišiel na pojednávanie vedel o čo ide v danej veci, komunikoval so žalobkyňou, teda je zrejmé, že sa dohodli. Suma bola vrátená spoločne v splátkach, tak ako bolo dohodnuté na stretnutí. Poukázal na bod 12 vyjadrenia pani N., a keďže plnenie bolo dohodnuté v splátkach, žaloba je podaná predčasne. Aj žalobkyňa sa podieľala na investícii v sume 1.950 eur, čo bolo preukázané. Z týchto dôvodov navrhol žalobu zamietnuť v plnom rozsahu. 5. Žalovaná na pojednávaní uviedla, že si požičala od žalobkyni sumu 1.950 eur dňa 29.07.2014, pričom ju mala vrátiť maximálne do 4 mesiacov. Ostatné peniaze, ktoré prevzala sa vložili na účet pani N.. Tieto finančné prostriedky mali byť použité na prilepšenie dôchodku, teda vložila sa suma 11.700 eur, pretože aby to bolo výhodné, tak tam malo vložiť 7 ľudí po 1.950 eur a pani N. po 3 mesiacoch mala dostať odmenu 7.000 eur, ktoré mala odovzdať žalobkyni na účet, alebo do ruky a následne sa malo výnosmi splatiť žalobkyni zostatok sumy do 9.500 eur. Nestalo sa tak, riešila to aj s pani N., uviedla ich do omylu, podala aj trestné oznámenie. V tomto boli zainteresovaní pani N. ako aj pán E. U.. Dňa 28.07.2014 prevzala sumu 9.500 eur, tieto peniaze si nepožičala pre jej potrebu. Ju poprosila pani N., aby peniaze odovzdala do banky. Vedela o tom, že sa telefonicky dohodla N. s U. so žalobkyňou, že im ona požičia peniaze, čo jej obaja potvrdili. Nevedela ako sa dohodli na vrátení týchto finančných prostriedkov. Ona si svoju pôžičku splatila, a keď boli ostatní v omeškaní, upozorňovala ich na to. Nepodpísala žiadnu dohodu o investíciách. Na pani N. podala trestné oznámenie, vie, že tam bolo aj stíhanie aj z iného mesta. Svoj dlh si splatila, keď zaplatila aj niečo naviac s poukazom na to, že si požičala sumu 1.950 eur k tomu by uviedla, že mali takúto dohodu splácania, týkalo sa to projektu, na ktorom pracovala i pani N. a to produkt Zenit. Finančné prostriedky žalobkyni vrátila, kedy to bolo presne, v ktorom roku to nevedela, keď je vo výpise z účtu poznámka, že Janka E. znamená to, že to boli finančné prostriedky, ktoré poukazovala žalobkyni z dôvodu poskytnutej pôžičky a keď sú tam uvedené mená iných osôb, znamená to, že tieto finančné prostriedky boli od týchto osôb. Celá suma 11.700 eur bola odovzdaná pani N., ktorá spolu s pánom U. vkladali na jej účet finančné prostriedky a ona ich potom posielala K., to znamená žalobkyni. Vtedy im aj hovorila, že prečo to takto robia, prečo to priamo nezasielajú žalobkyni. Žalovanej zaplatila celkovo sumu 4.370 eur. Medzi nimi bola taká dohoda, že mali vrátiť žalobkyni v splátkach požičanú sumu, vrátila sumu 4.370 eur. Zo sumy 9.500 je potrebné odrátať 1.950 eur, ktoré patrili žalobkyni, a teda žalobkyňa mala vrátiť sumu 7.550 eur. Túto sumu 7.550 eur mali vrátiť všetci spoločne. Z tejto sumy sa vrátila suma 4.370 eur. Jej boli preposielané peniaze na jej účet a z jej účtu mali peniaze posielať na účet žalobkyni. Tvrdila, že žalobkyni poukázala sumu 1.950 eur, pán U. zaplatil 720 eur, tieto poukázala žalobkyni. Pani N. zaplatila 1.700 eur, tieto jej poukázala a jej syn A. nezaplatil nič. Teda, keď tieto sumy sa zrátajú, je to suma 4.370 eur. 6. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalovaná zoznámila žalobkyňu so T. N., ktorá jej ponúkla možnosť zarobiť si peniaze prostredníctvom investovania cez akciové fondy Frenklin Templeeton Investments do bánk v Lichtenštajnsku, ale keďže nemala v hotovosti žiadny finančný obnos, zobrala si úver z banky. So T. N. boli dohodnuté, že jej sumu 10.000 eur vráti do konca roka 2014 s tým, že jej každý mesiac bude vyplácať sumu 400 eur. Asi niekedy v máji roku 2014 jej žalovaná volala, nech si peniaze od T. N. vyžiada, keďže viacerým prestala vyplácať provízie a hrozilo, že príde o investované peniaze a navyše nebude vedieť splácať úver v banke. T. N. celú sumu 10.000 eur žalobkyni na vyzvanie vrátila dňa 28.07.2014. Žalovaná požiadala žalobkyňu dňa 28.07.2014 o pôžičku v sume
10.000 eur na investovanie do penzijných fondov. Žalobkyňa žalovanej odovzdala dňa 28.07.2014 sumu vo výške 9.500 eur na adrese Nitra, Štúrova 14. Žalovaná sumu 9.500 eur v plnej výške žalobkyni nevrátila. 7. Dňa 09.07.2015 došlo k stretnutiu, ktorého sa zúčastnila žalobkyňa, žalovaná, M. N. a E. U., kde sa vysvetlila celá situácia týkajúca sa produktu Zenit, do čoho sa peniaze investovali a o aký produkt išlo. Prišlo k dohode, že všetci traja, vrátane žalovanej, budú dávať na splátku úveru žalobkyni, až kým sa jej nevrátia požičané peniaze. Peniaze mali byť investované aj v mene A. E. (syna žalovanej). Žalobkyňa poprela, že by sumu 9.500 eur požičala žalovanej s tým, že suma 1.950 eur bola jej vlastnou investíciou do produktu ZENIT. Žalovaná tvrdila, že si požičala od žalobkyni sumu 1.950 eur, ktorú aj vrátila. 8. Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní dňa 20.02.2018 vzala žalobu späť v časti zaplatenia sumy 850 eur a dňa 17.09.2019 vzala žalobu späť v časti zaplatenia sumy 3.640,04 eur s prísl., právny zástupca žalovanej súhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby, a preto súd postupoval podľa § 145 ods. 2 CSP a konanie v časti 4.490,04 eur s prísl. zastavil. 9.1. Po čiastočnom späťvzatí žaloby bol predmetom konania nárok žalobkyne uplatnený titulom uzatvorenej zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu, na základe ktorej mala žalobkyňa požičať žalovanej sumu vo výške 9.500 eur. V konaní nebolo sporné, že prišlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu, nebolo sporné, že žalovaná vrátila žalobkyni sumu 4.370 eur, sporná bola výška pôžičky. S poukazom na výsluch svedkyne N. je zrejmé, že svedkyňa vrátila žalobkyni požičané peňažné prostriedky, teda žalobkyňa disponovala finančnými prostriedkami, a tieto následne požičala žalovanej. Žalobkyňa tvrdila, že žalovanej požičala sumu 9.500 eur, žalovaná tvrdila, že si požičala sumu 1.950 eur, ktorú i žalobkyni vrátila. 9.2. Súd s poukazom na vykonané dokazovanie, vrátane výsluchu svedkov T. N., Z.. E. U. a jeho čestného prehlásenia, ako aj písomnej výpovede M. N. a zisteniami zo spisu ČVS:ORP-1315/4-VYS- NR-2016 mal za preukázané, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená ústne, konkludentne, došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky, finančných prostriedkov žalobkyňou žalovanej. Dôkazom svedčiacim o tom, že zmluva o pôžičke v ústnej forme bola uzatvorená je okrem tvrdenia žalobkyne aj výpoveď žalovanej, ktorá uviedla, že si požičala od žalobkyni sumu 1.950 eur dňa 28.07.2014, pričom ju mala vrátiť maximálne do 4 mesiacov. Ostatné peniaze, ktoré prevzala sa vložili na účet pani N.. Žalovaná v priebehu konania existenciu právneho vzťahu so žalobkyňou nerozporovala a potvrdila prevzatie finančných prostriedkov. Súd mal za to, že peňažné prostriedky sa dostali do dispozičnej sféry žalovanej vo výške 9.500 eur a žalovaná následne s nimi disponovala a nakladala. Je nepochybné, že prišlo k investovaniu finančných prostriedkov do produktu Zenit žalovanou, ale nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané a nebolo ani žalobkyňou tvrdené, že by uzatvorila zmluvu o pôžičke s N., s U., ktorý potvrdil, že nemal žiaden záväzkový vzťah so žalobkyňou a nemal ani uzatvorenú či už písomne alebo konkludentným spôsobom so žalobkyňou zmluvu o pôžičke. Súd poukázal i na výpoveď M. N., ktorá potvrdila, že peňažné prostriedky, ktoré žalovaná investovala i za ňu považovala za jej vlastné, pretože žalovaná sa správala tak, že bola presvedčená, že sú to jej vlastné prostriedky. V konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa ako aj svedkovia E. U. a M. N. dali súhlas žalovanej, aby v ich mene investovala cudzie finančné prostriedky do finančného programu, nebola preukázaná žiadna dohoda o investíciách, či už formou ústnou, alebo písomnou, nebol preukázaný žiaden právny vzťah medzi žalobkyňou a týmito osobami. Súd poukázal i na rozhodnutie Okresnej prokuratúry Nitra zo dňa 19.12.2016, v ktorom je konštatované, že žalovaná sa rozhodla investovať do penzijného programu sama a z vlastnej vôle, za tým účelom zaslala peniaze na bankový účet, ktorý jej uviedla N.. 9.3. Mal za to, že žalobkyňa svoje tvrdenia o existencii zmluvného vzťahu medzi ňou a žalovanou vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke preukázala, žalovaná si bola vedomá toho, že finančné prostriedky žalobkyni je povinná vrátiť a počas trvania záväzkového vzťahu v prospech žalobkyne uhradila čiastku 4.370 eur. V konaní naopak nebolo preukázané, že by nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí vo výške 9.500 eur, žalovaná nepredložila, ani neoznačila relevantné dôkazy na svoje tvrdenia ohľadom výšky poskytnutej pôžičky vo výške 1950 eur, neuniesla preto bremeno dôkazu a musí niesť následky nesplnenia si svojej procesnej povinnosti označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, následkom čoho je neúspech v tomto súdnom konaní. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 5.130 eur. 10. Zároveň žalobkyni priznal i úrok z omeškania s poukazom na § 517 ods. 1, 2 obč. zák. a § 3 vl. nar. č. 87/95 Z. z., a to od 01.09.2016, teda odo dňa, kedy sa žalovaná dostala do omeškania. Žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, že by so žalovanou dojednala dobu, do uplynutia ktorej by mala žalovaná predmetnú pôžičku vrátiť. V danom prípade z vykonaného dokazovania v podstate zo zhodných prednesov oboch strán súd vyvodil, že nedošlo k dohode času splnenia záväzku žalovanej voči žalobkyni, taktiež tento čas kedy by bola žalovaná povinná splniť svoj dlh voči žalobkyni nevyplýva
z právneho predpisu, ani nebol určený v rozhodnutí, preto súd na určenie splatnosti aplikoval ust. § 563 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu je v danom prípade ust. § 564 OZ vylúčené, pričom ustanovenie § 564 predpokladá, že ak má byť čas splnenia záväzku ponechaný na vôli dlžníka, musia existovať prejavy vôle zmluvných strán, resp. prejav vôle veriteľa z ktorého bude zrejmé, že čas splatnosti záväzku resp. jeho určenie sú ponechané na vôli dlžníka. V tomto prípade však žiadne takéto prejavy vôle z ktorých by vyplývalo, že žalovaná bola oprávnená určiť splatnosť svojho dlhu voči žalobkyni, v konaní preukázané neboli. Z tohto dôvodu preto súd zaujal stanovisko, že v tomto prípade bola žalovaná ako dlžník povinná splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie žalobkyňa ako veriteľ požiadala. Žalobkyňa vyzvala žalovanú predžalobnou výzvou, ktorú žalovaná prevzala dňa 04.08.2016. V uvedenom písomnom prejave vôle žalobkyňa stanovila splatnosť dlhu žalovanej na deň 31.08.2016, lebo vyzvala žalovanú, aby sumu 9.500 eur uhradila najneskôr do 31.08.2016. Súd žalobu vo zvyšku zamietol, keďže súd počiatok omeškania stanovil na deň od 01.09.2016 a z toho dôvodu priznal aj zákonný úrok z omeškania, ktorý bol v danom čase vo výške 5 %. 11. K uplatnenej námietke premlčania zo strany právneho zástupca žalovanej súd prvej inštancie poznamenal, že ju považoval za nedôvodnú, keďže k ústnej zmluve o pôžičke prišlo dňa 28.07.2014, splatnosť dlhu bola stanovená na deň 31.08.2016 a žaloba bola podaná na súd dňa 10.10.2016. 12. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a náhradu trov konania pomerne rozdelil. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 9.620,04 eur (100 %), čiastočné späťvzatie žalobkyne v sume 4.490,04 eur súd vyhodnotil podľa § 256 ods. 1 CSP, že práve žalobkyňa zavinila čiastočné zastavenie konania, a preto je potrebné to vyhodnotiť ako jej neúspech, nakoľko žalovaná sumu vo výške 4.370 eur vrátila žalobkyni a napriek tomu žalobkyňa žalobu nezobrala späť (žalobkyňa si uhradené peňažné prostriedky započítala na splátky úveru) a v časti zaplatenia sumy 120,04 eur nebola žaloba podaná dôvodne. Žalobkyňa bola úspešná v časti zaplatenia sumy 5.130 eur ( 53 %), úspech žalovanej bol 47 %. Čistý úspech žalobkyne a žalovanej bol približne rovnaký, a preto súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 13.1. Okresný súd Nitra dňa 14. januára 2020 vydal pod č. k. 18C/268/2013-226 opravné uznesenie, ktorým opravil záhlavie rozsudku č. k. 18C/401/2016-186 zo dňa 17.10.2019 tak, že správne má znieť: Okresný súd Nitra sudkyňou JUDr. Marianou Podbehlou v spore žalobkyne: K. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XX, H., zast.: JUDr. Lucia Lehmanová advokátska kancelária, so sídlom Fr. Mojtu 43, Nitra, proti žalovanej: A. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XXX/XX, H., zast.: Mgr. Ing. Ronald Kočiščák, advokát, so sídlom Farská 12, Nitra o zaplatenie sumy 9.620,04 eur s prísl. takto. Zároveň opravil aj Zápisnicu o vyhlásení rozsudku Okresného súdu Nitra vo veci sp. zn. 18C/401/2016 zo dňa 17.10.2019, v časti dátumu uskutočnenia pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku a to tak, že správne má znieť: 17.10.2019. 13.2. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že súd vydal dňa 17.10.2019 rozsudok č. k. 18C/401/2016-186, ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 5.130 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 01.09.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Súd konanie v časti zaplatenia sumy 4.490,04 eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 01.03.2015 do zaplatenia zastavil. Žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Po predložení spisu súdu druhej inštancie na rozhodnutie o odvolaní žalovanej proti uvedenému rozsudku, bolo kontrolou spisu zistené, že súd v záhlaví rozsudku pri mene právneho zástupcu žalovanej neuviedol, že ide o advokáta. Zároveň súd druhej inštancie uviedol, že v Zápisnici o vyhlásení rozsudku je v rozpore so skutočným priebehom nesprávne uvedený dátum vyhlásenia rozsudku, keď súd uviedol „17.09.2019“, pričom správne malo byť uvedené „17.10.2019“. Keďže pri vypracovávaní písomného vyhotovenia rozsudku, ako aj Zápisnice o vyhlásení rozsudku, došlo k chybám v písaní, súd s poukazom na ust. § 224 CSP rozhodol o vykonaní opravy predmetného rozsudku. 14. Proti tomuto rozsudku v časti výroku o vyhovení žaloby a výroku o náhrade trov konania podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ CSP). 15.1. Poukázala na to, že súd prvej inštancie odôvodnil rozhodnutie, ktorým žalobe vyhovel, najmä o skutočnosť, že považoval za preukázané platné uzavretie zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovanou v celkovej sume 9.500 eur a že nedošlo k premlčaniu nároku. Žalovaná má za to, že ani jeden z uvedených dôvodov, ktorých splnenie je nevyhnutné pre priznanie nároku žalobkyni, tak ako je to uvedené v rozsudku, nebol splnený. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti posúdenia platnosti právneho úkonu - ústnej zmluvy o pôžičke je nesprávne. Súd prvej inštancie v rozpore s vyjadrením
žalovanej posúdil uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovanou v celkovej sume 9.500 eur aj napriek výslovnému vyjadreniu žalovanej, že od žalobkyne si nikdy nepožičala sumu 9.500 eur, ale sumu 1.950 eur. 15.2. Je nepochybné, že medzi žalobkyňou a žalovanou nikdy nebola uzavretá zmluva o pôžičke, na základe ktorej by si žalovaná požičala od žalobkyne sumu 9.500 eur. Tvrdenia žalobkyne o tom, že si údajne mala žalovaná požičať sumu 9.500 eur namiesto sumy 1.950 eur sú nepravdivé a účelové iba s cieľom dosiahnuť plnenie od žalovanej namiesto od svedkov U., N. a syna žalovanej. Rovnako nie je možné opomenúť aj skutočnosť, že suma 1.950 eur z celkovej sumy, ktorú prevzala žalovaná od žalobkyne, nikdy nebola pôžičkou a ani nemohla byť posudzovaná ako prípadné bezdôvodné obohatenie, pretože táto suma bola investíciou samotnej žalobkyne, ktorú urobila žalovaná s jej súhlasom a vedomím. Tieto skutočnosti pritom potvrdzujú aj vyjadrenia svedkov U. a N.. V tejto súvislosti je absolútne nelogické, aby tieto osoby uhrádzali akékoľvek sumy v prospech žalobkyne (prostredníctvom žalovanej), ak by nebolo pravdivé tvrdenie žalovanej, že peniaze, ktoré prevzala od žalobkyne slúžili na investíciu pre uvedených svedkov a neboli tak pôžičkou žalovanej, ale pôžičkou žalobkyne v prospech týchto osôb. Platenie platieb týchto svedkov v prospech žalovanej, ktorá ich iba administratívne následne preposielala žalobkyni, potvrdzujú tvrdenia žalovanej, že v časti sumy presahujúcej 1.950 eur nikdy so žalobkyňou neuzavrela zmluvu o pôžičke. Z uvedeného dôvodu preto ani nemohol byť tento právny úkon posudzovaný ako platne uzavretá ústna zmluva o pôžičke, ale iba ako prípadné bezdôvodné obohatenie žalovanej na úkor žalobkyne. 15.3. Žalovaná nikdy nepožiadala žalobkyňu o poskytnutie pôžičky vo výške 9.500 eur tak ako sa uvádza v bode 12. rozsudku. Toto tvrdenie súdu, ktoré vychádza iba z tvrdenia žalobkyne, nebolo nikdy v konaní potvrdené ako nesporné, naopak žalovaná ho dôrazne namietala. Súd prvej inštancie aj napriek tomu neodôvodnil, prečo toto tvrdenie žalobkyne považoval za pravdivé a rovnako sa nijako nevyjadril k podstatnej skutočnosti a to tvrdeniu, že žalovaná nikdy nemala v úmysle požičať od žalobkyne sumu 9.500 eur, teda neprejavila vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke v sume 9.500 eur, ale iba v sume 1.950 eur. Odôvodnenie súdu prvej inštancie, kedy súd uvádza, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania, že si nepožičala sumu 9.500 eur, ale sumu 1.950 eur je podľa názoru žalovanej nesprávne, preto žalovaná nikdy nerozporovala, že od žalobkyne prevzala sumu 9.500 eur, rozporovala uzavretie zmluvy o pôžičke vo vzťahu k celej tejto sume. Pretože zo strany žalovanej došlo k riadnemu popretiu skutočnosti tvrdenej žalobkyňou, teda uzavretia zmluvy o pôžičke v sume 9.500 eur bolo tvrdenie žalobkyne ohľadom platného uzavretia zmluvy spochybnené a žalovaná následne nemala možnosť dokazovať negatívnu skutočnosť, ktorá nikdy nenastala, to je nemožné. Žalovaná nemá ako súdu dokazovať, že právny úkon neurobila, okrem svojho vyjadrenia, že nikdy neprejavila vôľu takýto právny úkon urobiť. Pre úplnosť uviedla, že ak by súd aj posúdil toto konanie žalovanej (prevzatie sumy 9.500 eur) ako konanie, ktorým preukázala, že by mala vôľu urobiť právny úkon spočívajúci v uzavretí zmluvy o pôžičke, je nepochybne možné konštatovať, že z výpovede žalovanej ako aj všetkých svedkov vyplýva, že žalovaná konala v omyle, a teda prevzatie peňazí, ktoré boli určené na investovanie pre svedkov nikdy nepovažovala za prejav vôle, ktorý by ju zaväzoval voči žalobkyni tak, že by bola žalovaná povinná vrátiť tieto finančné prostriedky ako pôžičku. 16.1. Žalovaná má teda za to, že súd prvej inštancie sa s vyhodnotením tvrdení žalovanej o tom, že si od žalobkyne nepožičala sumu 9.500 eur, ale sumu 1.950 eur v odôvodnení rozsudku nedostatočne vysporiadal, a preto je potrebné túto skutočnosť opätovne riadne posúdiť a v nadväznosti na toto posúdenie ďalej rozhodnúť o premlčaní nároku tak ako uvádza ďalej v tomto odvolaní. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia uzavretia zmluvy o pôžičke súdom prvej inštancie tak ako je uvedené bode 1. tohto odvolania preto bola následne nesprávne posúdené námietka premlčania vznesená žalovanou. Premlčacia doba v časti prevzatej sumy vo výške 7.550 eur uplynula dňa 28.07.2016, žaloba bola podaná dňa 10.10.2016, na základe čoho žalovaná má za to, že nárok žalobkyne v časti 7.550 eur je premlčaný. V zostávajúcej časti 1.950 eur nebolo medzi stranami sporné, že túto sumu žalovaná žalobkyni ako pôžičku vrátila v celom rozsahu, čoho dôkazom je späťvzatie žaloby v rozsahu, ktorý dokonca prevyšoval sumu pôžičky 1.950 eur, teda v sume, ktorú ako jedinú si žalovaná platne od žalobkyne aj požičala. 16.2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý v rozpore s vyjadrením žalovanej rozhodol o tom, že žalovaná platne uzatvorila so žalobkyňou zmluvu o pôžičke, je teda nesprávne. Žalovaná sa vyjadrila, že nikdy nemala vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke so žalobkyňou tak, že by si od žalobkyne požičala sumu 9.500 eur, toto tvrdenie potvrdzuje iba jediná žalobkyňa, ktorá toto tvrdí iba účelovo z dôvodu, aby sa vyhla uplynutiu premlčacej doby v prípade uplatnenia svojho nároku. Žiadny iný svedok ani listinný dôkaz nepreukazuje tvrdenie o uzavretí zmluvy o pôžičke vo výške 9.500 eur medzi žalovanou a žalobkyňou. Ani svedecké výpovede svedka U. a N. nikdy nepotvrdili to, že by medzi žalovanou a žalobkyňou došlo
k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke v sume 9.500 eur. Títo svedkovia sa k tejto skutočnosti nemohli ani vyjadriť, lebo neboli prítomní pri uzavretí zmluvy o pôžičke a prevzatí ostatnej sumy peňazí. Rovnako je potrebné zohľadniť motiváciu svedkov vypovedať v neprospech žalovanej a v prospech žalobkyne, keďže v prípade, ak by potvrdili pravdivú skutočnosť, teda že využili žalovanú na to, aby prevzala ich pôžičky od žalobkyne, vystavili by sa sami možnosti, že si žalobkyňa bude od nich uplatňovať nárok na vrátenie pôžičky. Je preto možno konštatovať, že žalovaná preukázala, že žalobkyni uhradila celú dlžnú sumu pôžičky vo výške 1.950 eur, nad rámec svojho dlhu uhradila tiež sumu vo výške 1.950 eur ako dlh za svojho syna. Žalobkyňa sama uznala aj v čase podania žaloby, že žalovaná jej uhradila sumu prevyšujúcu 1.950 eur, teda dlh žalovanej voči žalobkyni. Žalobkyňa tiež nikdy nepreukázala svoje tvrdenia o tom, že by si s ňou žalovaná platne uzavrela zmluvu o pôžičke v sume 9.500 eur, a teda žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, pretože žalovaná výslovne poprela tieto tvrdenia žalobkyne a táto ich ničím ďalej nepreukázala. Súd prvej inštancie však tento rozpor tvrdení v napadnutom rozsudku nevysvetlil, pričom ide o najpodstatnejšiu skutočnosť vo vzťahu k rozhodnutiu o priznaní, respektíve nepriznaní nároku uplatneného žalobkyňou. S poukazom na uvedené skutočnosti žalovaná navrhuje, aby Krajský súd Nitra ako odvolací súd rozhodol tak, že zmení rozsudok Okresného súdu Nitra č. 18C/401/2016 zo dňa 17.10.2019 a žalobu zamietne v celom rozsahu a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu, alebo alternatívne zruší rozsudok Okresného súdu Nitra č. 18 C/401/2016 zo dňa 17.10.2019 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania nové rozhodnutie. 17.1. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že odvolanie zo strany žalovanej je podané celkom nedôvodne, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v plnom rozsahu vecne správny. Súd z vykonaného dokazovania nemohol dospieť k iným právnym záverom ako sú konštatované vo výroku rozhodnutia a v jeho odôvodnení. Naopak, žalovaná v rámci konania pred súdom prvej inštancie nevyužila naplno všetky prostriedky procesnej obrany a jej obhajoba je založená len na „jej“ ničím nepodloženej výpovedi (žalovaná nepredložila a neoznačila ani jeden dôkaz na podporu svojich tvrdení), ktorá bola v mnohých častiach navyše vyvrátená výlučne žalobkyňou navrhovanými dôkazmi. Podľa čl. 8 CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Žalovaná v odvolaní uvádza, že súd „v rozpore s jej vyjadrením“ posúdil uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke medzi žalovanou a žalobkyňou vo výške 9.500 EUR, keďže podľa nej je nepochybné, že takáto zmluva medzi nimi nikdy uzavretá nebola. Navyše suma 1.950 EUR mala byť z prevzatej sumy investícia žalobkyne a nemohla byť teda pôžičkou. Na vyššie uvedenom vyjadrení je zjavné, že žalovaná úplne nekriticky hodnotí vykonané dôkazy a výsledky dokazovania dezinterpretuje tak, aby slúžili v jej prospech. 17.2. Je absolútne nesprávne vyvodiť záver z výpovedí svedkov p. U. a p. N., že títo svedkovia posielali platby v prospech žalobkyne prostredníctvom žalovanej (ktorá ich iba „administratívne“ preposielala), a teda zmluva o pôžičke bola uzavretá medzi žalobkyňou a svedkami a nie medzi žalobkyňou a žalovanou. Obaja svedkovia popreli a rovnako aj žalobkyňa popiera, že by niekedy mala uzavretú zmluvu o pôžičke so svedkami alebo by žalovanej odovzdala len tak finančnú čiastku 9.500 EUR, aby ju investovala na mená rôznych osôb do finančného produktu. Peniaze v celkovej výške 9.500 EUR žalobkyňa požičala priamo a výlučne žalovanej a ona ako s nimi ďalej naložila, že ich bez vedomia žalobkyne investovala do finančného produktu, má byť na jej zodpovednosť a škodu. 18.1. Žalobkyňa poukázala na výpoveď svedkyne N., ktorá uviedla, že bola presvedčená, že sú to vlastné prostriedky žalovanej, lebo táto jej jasne povedala: „ Ja ti požičiam“. Zároveň potvrdila, že žalobkyňu spoznala až neskôr, keď už bola investícia niekoľko mesiacov vykonaná a jednoznačne vyhlásila, že si nepožičala žiadne finančné prostriedky od žalobkyne. Svedok U. uviedol, že nemal žiaden záväzkový vzťah so žalobkyňou a nemal ani pôžičku od žalobkyne. Žalovaná mala investovať aj za neho, o čom dostal potvrdenie, tak to začal riešiť. Finančné prostriedky poukazoval na účet žalovanej lebo s ňou mal veľmi dobré vzťahy, a keďže žalovaná bola moc iniciatívna a on si nepožičal, bola to iba jeho dobrá vôľa, že tieto finančné prostriedky vracal. Z výpovedí svedkov nie je možné prijať záver, že žalobkyňa mala s nimi uzavretú zmluvu o pôžičke, resp. akúkoľvek inú zmluvu, no napriek tomu žalovaná tvrdí, že ich výpovede ničomu inému nesvedčia. 18.2. Na preukázanie svojich tvrdení uvedených v žalobe žalobkyňa súdu predložila výpisy sms komunikácie, z ktorej jednoznačne vyplýva, že žalovanej poskytla ako pôžičku celú sumu 9.500 EUR a túto žiadala vrátiť od nej samotnej. Rovnako to potvrdil aj svedok Z. a následne aj sama žalovaná sa svojím trestným oznámením v konaní vedenom na OR PZ Nitra ČVS:ORP-1315/4-VYS-NR-2016 usvedčila z toho, že prostriedky vložené do produktu Zenit (vrátane tých požičaných od žalobkyne vo výške 9.500 EUR) považovala za svoje vlastné a tak aj s nimi nakladala, keďže sa sama označila za poškodenú. Z výpisov z účtu žalobkyne ako aj svedeckých výpovedí je tiež zrejmé, že vyjadrenia
žalovanej sú vo viacerých ohľadoch nepravdivé a protichodné a z toho dôvodu ich nemožno považovať za dôveryhodné, a teda za riadne popretie žalobkyňou tvrdených skutočností. Napríklad žalovaná tvrdí, že svoju časť pôžičky vo výške 1.950 splatila. Z výpisov z účtu žalobkyne je evidentné, že platby s poznámkou mena žalovanej však prekračujú sumu 1950 EUR. Na otázku právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní dňa 17.05.2018, prečo platby od žalovanej s poznámkou jej mena prevyšujú sumu 1950 EUR nevedela žalovaná odpovedať (17.05.2018 str. 3 zápisnice o pojednávaní). V odvolaní však už žalovaná uviedla, že to platila aj za svojho syna, čo však predtým nikdy na pojednávaní neuvádzala. Žalovaná tiež uviedla na pojednávaní 20.02.2018, že predtým ako prevzala sumu 9.500 EUR žalobkyňa na balkóne žalovanej telefonovala so svedkyňou N., čo nie je pravda, pričom toto tvrdenie žalovanej jednoznačne vyvrátila aj svedkyňa N.. So svedkyňou N. žalobkyňa nehovorila a nebola v kontakte pred odovzdaním sumy 9.500 EUR žalovanej. Žalovanej tvrdenie sa aj v tomto ohľade ukázalo ako nepravdivé. Žalovaná sama svojimi protichodnými vyjadreniami na pojednávaniach degradovala svoju výpoveď výlučne na účelovú a zavádzajúcu procesnú obranu, a preto popretie tvrdení žalobkyne nepovažuje žalobkyňa za účinné. 19. Z dôkazov vykonaných v súdnom konaní niet pochýb o tom, že v predmetnej veci nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení, keďže suma 9.500 EUR bola poskytnutá na základe platne uzavretej zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovanou. Žiadny dôkaz nenasvedčuje tomu, že prevzatie sumy 9.500 EUR je bezdôvodným obohatením, keďže aj samotná žalovaná sa bráni tým, že minimálne sumu 1950 EUR si požičala od žalobkyne. Je nelogické, aby žalobkyňa zvyšné peniaze žalovanej odovzdala len tak, bez účelu a bez toho, aby ich žiadala vrátiť, navyše ak to boli peniaze z úveru, ktorý žalobkyňa mesačne splácala takmer sumou 200 EUR. Žalobkyňa navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť. 20. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané žalovanou ako oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario CSP, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 5 130 eur s príslušenstvom a výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 21.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 21.2. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). 21.3. V ustanovení § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. 22. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. V zmysle § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. 23. Rozsah odvolania predstavujú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie, dôvody odvolania sú námietky uvedené odvolateľom podľa ustanovení § 365 a 366 CSP. Odvolací súd je
tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Odvolací súd však nie je viazaný odvolacím návrhom, t. j. petitom odvolania. Odvolací súd teda pri svojom rozhodovaní môže napríklad rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, aj keď sa navrhuje jeho zmena, alebo ho zmeniť, keď sa navrhuje jeho zrušenie. Odvolací súd je vždy viazaný kvantitatívnou stránkou odvolania (teda rozsahom a dôvodmi odvolania s výnimkami podľa § 379 CSP), nie je však viazaný kvalitatívnou stránkou odvolania (teda odvolacím petitom). 24. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 25. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej proti výroku I. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.130 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 01.09.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie ohľadne tohto výroku rozsudku správne zistil skutkový stav veci, skutkové zistenia sú postačujúce aj pre odvolací súd, správne tiež aplikoval právne predpisy a vo veci aj správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia rozsudku súdu prvej inštancie uvedenými v jeho odôvodnení. 26. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
27. Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Q. c. Španielsko a D. C./Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).
28. Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010, či sp. zn. II. ÚS 537/2010).
29. Odvolací súd vychádzajúc z uvedených skutočností a s prihliadnutím na judikatúru najvyšších súdnych autorít zastáva právny názor, že napadnuté rozhodnutie vo veci samej i v časti výroku o náhrade trov konania je dostatočne a v súlade so zákonom odôvodnené, pretože prvoinštančný súd vysvetlil, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel k vyneseniu napadnutého rozhodnutia, a preto rozhodol odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
30. Na margo vecnej správnosti odvolaním žalovanej napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, že medzi žalobkyňou ako veriteľkou a žalovanou ako dlžníčkou bola dňa 28.07.2014 uzatvorená zmluva o pôžičke sumy 9.500 eur v ústnej forme odvolací súd poznamenáva, že žalovaná v Oznámení o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, ktoré spísala dňa 22.06.2016 a
adresovala Okresnej prokuratúre v Nitre, ktoré bolo zaevidované v spise pod sp. zn. 1Pn 935/16/4403 a následne vedené na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru, odbor kriminálnej polície v Nitre pod sp. zn. ČVS. ORP-1315/4-VYS-NR-2016 KN uviedla: „V roku 2014 som bola oslovená osobou M. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. č. XXX, XXX XX T. s ponukou výhodného investovania finančných prostriedkov. Na základe jej ubezpečovania o výhodách investovania som sa rozhodla poskytnúť tejto osobe požadovanú sumu vo výške 11.700 Eur a zároveň sa s ňou dohodla, že po poskytnutí tejto sumy mi doručí kompletnú dokumentáciu k investovanej sume. V súlade s pokynmi M. N. som vložila dňa 29.07.2014 v hotovosti na účet, ktorého číslo mi oznámila ona a tento účet mal podľa jej vyjadrenia patriť M. N., sumu vo výške 11.700 Eur “. Ďalej v tomto oznámení žalovaná uviedla, že následne po vklade uvedenej sumy v prospech účtu oznámeného M. N. zistila, že účet, na ktorý mala podľa požiadavky tejto osoby vložiť predmetné finančné prostriedky nepatrí tejto osobe, ale osobe s menom Z. B. X.. Po vykonaní vkladu na účet podľa požiadaviek M. N. sa dožadovala doručenia dokladov o investícii tak ako jej to prisľúbila, ale ani po opakovaných žiadostiach jej táto osoba žiadne doklady o investícii neposkytla, na základe čoho nadobudla presvedčenie, že zo strany M. N. išlo o podvodné konanie s cieľom vylákať od nej finančné prostriedky. Z uvedených dôvodov ju požiadala o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré jej však nevrátila v celosti, ale iba čiastočne splátkami spolu v celkovej výške 987 Eur, na základe čoho jej konaním vznikla oznamovateľke škoda vo výške najmenej 10.713 Eur.
31. Už len z tohto oznámenia žalovanej vyplýva, že finančné prostriedky v sume 11.700 eur, v ktorých bola aj suma 9.500 eur poskytnutá žalovanej od žalobkyne na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 28.07.2014, považovala žalovaná za svoje vlastné finančné prostriedky, nevrátením ktorých jej zo strany M. N. mala vzniknúť škoda najmenej vo výške 10.713 eur. Z písomnej výpovede svedkyne M. N. z 20.05.2019 vyplýva, že si žiadne finančné prostriedky od žalobkyne nepožičala, nevedela, odkiaľ boli peniaze na investovanie, ale pani E. sa správala tak, že bola presvedčená, že sú to jej vlastné prostriedky. Pani E. jej povedala, že jej požičia, respektíve, že má peniaze na investovanie aj za ňu (N.). Žalobkyňu poznala až neskôr, keď už bola investícia niekoľko mesiacov vykonaná.
32. Aj svedok Z.. E. U. vo svojej výpovedi na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 14.11.2018 uviedol, že vie o tom, že žalovaná si požičala finančné prostriedky od žalobkyne, toto sa riešilo na stretnutí, kde bol prítomný. Pôžičku od žalobkyne nemal a žiadne peniaze ani neprijal. Na stretnutí u pani E. sa žalobkyňa vyjadrila, že keby vedela, že finančné prostriedky, ktoré požičala žalovanej, budú vložené do nejakého programu, tak by jej ich nikdy nepožičala.
33. Podstata zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka spočíva v tom, že na základe nej prenecháva veriteľ dlžníkovi určité množstvo druhovo určených (zastupiteľných) vecí na voľné nakladanie, resp. spotrebovanie. Tým, že tieto veci prechádzajú do vlastníctva dlžníka, zmluva o pôžičke by sa mohla zaradiť i medzi scudzovacie zmluvy. Ide však len o tzv. nepravú scudzovaciu zmluvu, pretože na rozdiel od pravých scudzovacích zmlúv (kúpna zmluva, darovacia zmluva, zámenná zmluva) je dlžník povinný vrátiť nie síce tie isté (identické) veci, ale veci rovnakého druhu. Ďalším charakteristickým znakom zmluvy o pôžičke je, že má reálnu (nie len konsenzuálnu) povahu. Na vznik záväzkového vzťahu nestačí uzavretie zmluvy, ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi (Fekete, L: Občiansky zákonník 2. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011. s. 1965).
34. Posúdenie, či medzi žalobkyňou a žalovanou vznikol záväzkovoprávny vzťah na základe uzavretej zmluvy, záviselo od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - v danom prípade ustanovení § 657 Občianskeho zákonníka, najmä čo do preukázania zákonom predpokladaných náležitostí na vznik zmluvy (záväzkovoprávneho vzťahu). Ak sa teda žalobkyňa domáhala od žalovanej zaplatenia žalovanej sumy a tvrdila, že táto suma súvisí s ústne uzavretou zmluvou medzi žalobkyňou a žalovanou, spočívalo na žalobkyni dôkazné bremeno o tomto tvrdení. Rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré konkrétne musí strana žalobcu preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, teda právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný. Odtiaľ tiež vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena.
35. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú, i tú sporovú stranu , ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nedostatočne potvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení tejto strany.
36.1. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
36.2. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.
36.3. Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou. (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 55/98)
37. Pre určenie rozsahu dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena je potrebné vychádzať z hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný právny pomer účastníkov konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. septembra 2010, sp.zn. 3 M Cdo 6/2010). Pokiaľ teda žalobkyňa tvrdila, že poskytla žalovanej pôžičku v sume 9.500 eur, bola povinná preukázať, že pôžička vznikla, že na jej základe prevzala žalovaná peňažné plnenie a poskytnutú pôžičku nevrátila v celosti.
38.1. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa preukázala uzavretie zmluvy o pôžičke so žalovanou, preukázala teda vznik pôžičky aj výšku pôžičky v sume 9.500 eur a pokiaľ žalovaná ako protistrana spochybňovala výšku pôžičky, nastúpila jej dôkazná povinnosť, aby preukázala, že išlo o pôžičku vo výške 1.950 eur, dochádza tak k prenosu dôkazného bremena na tú stranu, ktorá tvrdila iné skutočnosti než žalobkyňa. Žalovaná, ktorá nesporne prevzala od žalobkyne dňa 28.07.2014 sumu 9.500 eur bola povinná preukázať, prečo a za akým účelom, na základe akých skutočností a pre koho prevzala aj sumu 7.550 eur, čo však nepreukázala a svedkovia U. a N. nepotvrdili, že by žalovanú požiadali, aby pre nich požičala od žalobkyne nejaké peniaze. Podľa názoru odvolacieho súdu vyhodnotenie dôkazov prvoinštančným súdom je v súlade s obsahom spisu, aj so zásadami formálnej logiky a tento súd správne vychádzal pri svojom rozhodovaní zo skutkových zistení, ktoré správne vyhodnotil, pri hodnotení dôkazov nemožno prvoinštančnému súdu vyčítať pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré žalovaná namieta v odvolaní.
38.2. K vecnej stránke odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil na základe tvrdení žalobkyne v žalobe, jej výpovede pred súdom, že poskytla žalovanej sumu 9.500 eur ako bezúročnú pôžičku dňa 28.07.2014, ktorú jej mala žalovaná vrátiť, a to sumu 7.000 eur pôvodne do konca augusta 2014 a zvyšných 2.500 eur do konca februára 2015, avšak dňa 09.07.2015, kedy sa žalobkyňa stretla so žalovanou za účasti svedkov M. N. a E. U., sa žalobkyňa dozvedela, do čoho sa investovali peniaze z pôžičky a o aký produkt išlo, takže až vtedy žalobkyňa zistila, že žalovaná mala investovať požičané peniaze aj na konto žalobkyne, preto jej žalovaná odmietla vrátiť celú žalovanú sumu. Vtedy sa dohodli, že jej všetci traja, vrátane žalovanej, budú dávať na splátku jej pôžičky, až kým jej nebudú vrátené požičané peniaze. Žalovaná jej od septembra 2015 posielala pravidelne sumu v priemere 160 eur a ku dňu rozhodnutia prvoinštančného súdu o žalobe jej žalovaná z požičanej sumy vrátila iba sumu 4.370 eur. Uvedené tvrdenia žalobkyne boli hodnoverné a ani v odvolaní neboli tvrdené okolnosti spochybnené hodnoverným a účinným spôsobom. Žalovaná žiadnym dôkazom nepreukázala, že by si od žalobkyne nepožičala sumu 9.500 eur, ktorú od nej nepochybne prevzala, čo ani nepoprela, nepreukázala, že by si od žalobkyne požičala len sumu 1.950 eur a rovnako tak nepreukázala, že by sumu 7.550 eur požičala pre iné osoby (U., N. a syna žalovanej A. E.) za účelom investovania týchto peňazí na mená uvedených osôb. Ak si však žalovaná so súhlasom uvedených troch osôb požičala pre nich sumu 7.550 eur, t.j. pre každého po 1.950 eur, o čom žalobkyňa v čase uzavretia ústnej zmluvy o pôžičke nemala vedomosť, potom ide o právny vzťah medzi žalovanou a uvedenými osobami, na mená ktorých investovala požičané peniaze.
39. Ďalšou otázkou, od riešenia ktorej bolo závislé správne právne posúdenie veci prvoištančným súdom, t.j. jeho právny záver o premlčaní uplatneného práva, bola otázka, odkedy začína plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba.
40.1. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§§ 101 až 110). Na premlčanie sa prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
40.2. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
40.3. Podľa § 563 OZ ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
41. Účelom inštitútu premlčania upraveného v ustanoveniach §§ 100 až 114 OZ je okrem stimulácie veriteľa k rýchlemu (včasnému) uplatneniu jeho práv (podľa zásady vigilantibus iura) aj snaha predchádzať v konkrétnych prípadoch dôkaznej núdzi na strane veriteľa v súdnom konaní a prispieť k právnej istote účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť práva, žalobné právo) možno odvrátiť námietkou premlčania. Ide o uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti. Premlčanie je objektívnou skutočnosťou nezávislou na vedomosti veriteľa či dlžníka. Vyžaduje márne uplynutie premlčacej doby stanovenej zákonom spojené s nevykonávaním subjektívneho práva veriteľom. Podľa súčasnej právnej teórie i praxe samotným uplynutím premlčacej doby v spojení s nevykonávaním práva oprávneným subjektom sa na právnom vzťahu dlžníka a veriteľa v zásade nič nemení. Právo veriteľa (aj keď premlčané) naďalej existuje a povinnosť dlžníka splniť dlh naďalej trvá. Subjektívne právo veriteľa zostáva i po márnom uplynutí premlčacej doby vybavené nárokom ako kvalitatívnou zložkou subjektívneho práva zaručujúcou jeho vynutiteľnosť na súde alebo inom príslušnom orgáne, prípadne vynutiteľnosť svojpomocou oprávneného. Márne uplynutie premlčacej doby má za následok vznik oprávnenia pre dlžníka vzniesť pred súdom námietku premlčania a spôsobiť tak zánik nároku. Pokiaľ dlžník námietku premlčania skutočne účinne vznesie, dochádza v okamihu jej vznesenia k zániku nároku. V medziobdobí od okamihu, v ktorom sa právo premlčalo, do okamihu účinne vznesenej námietky premlčania ide o tzv. podmienený nárok, to znamená nárok, ktorý môže na základe námietky premlčania zaniknúť (Eliáš K. a kol. : Občanský zákoník - Velký akademický komentář, 1. svazek. Linde Praha, a.s., 2008, str. 415).
42. Pokiaľ ide o námietku premlčania uplatneného nároku vznesenou žalovanou, odvolací súd ju nepovažuje za dôvodnú, lebo peňažné nároky sa premlčiavajú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, a keďže k uzavretiu pôžičky došlo 28.07.2014, splatnosť dlhu vo výške 9.500 eur bola v predžalobnej výzve stanovená do 31.08.2016 a žaloba bola na Okresný súd Nitra podaná dňa 10.10.2016, k uplatneniu nároku došlo v rámci trojročnej premlčacej doby. Odvolací súd sa ohľadne premlčania stotožnil s odôvodnením prvoinštančného súdu v odseku 18 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že splatnosť dlhu bola stanovená na deň 31.08.2016 a túto skutočnosť nespochybnila ani žalovaná.
43. Odvolací súd vychádzajúc z uvedených skutočností a s prihliadnutím na judikatúru najvyšších súdnych autorít zastáva právny názor, že napadnuté rozhodnutie vo veci samej i v časti výroku o náhrade trov konania je dostatočne a v súlade so zákonom odôvodnené, pretože prvoinštančný súd vysvetlil, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel k vyneseniu napadnutého rozhodnutia, a preto rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku.
44.1. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní.
44.2. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
45. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).