Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/33/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcov: 1/ V. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. 2, 2/ A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.. 1. mája XXX, F., Xa/ L. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. B. XXXX/X, Q., Xb/ L. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. P. XX/X/XXX, F., D. republika, Xc/ mal. L. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., 4/ T. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, M., 5/ L. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. 2, D., N. republika, 6/ V. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX a 7/ mal. B. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.. 1. mája XXX, F., žalobcovia 1/, 2/, 4/ až 6/ zast. JUDr. Vierou Žembovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom ČSA 5, Brezno, žalobkyňa 3c/ zast. zákonnou zástupkyňou S. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., žalobkyňa 7/ zast. kolíznou opatrovníčkou S. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom 1. mája XXX/X, F., proti žalovaným: 1/ L. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, 2/ H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. cesta XXX/XX, F., 3/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. B. 4, Q., všetci žalovaní zast. JUDr. Máriou Stahovcovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom ČSA 18, Brezno, v konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov 1/, 2/, 4/ až 6/ proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. -154 zo dňa 07. septembra 2018 ako súdu prvej inštancie, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku o zamietnutí žaloby p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku o nároku na náhradu trov konania m e n í tak, že žalobcovia 1/ až 7/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným 1/ až 3/ trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Žalobcovia 1/ až 7/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným 1/ až 3/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia voči žalovaným domáhali určenia, že nehnuteľnosti - parcely registra „C“ č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, obe zapísané na LV č. H. vedenom pre katastrálne územie F., parcela registra „C“ č. XXXX/X - trvalé trávne porasty o výmere XXXX m2, ktorá vznikla ako časť pôvodnej parcely reg. „C“ č. XXXX/X zapísanej na LV č. XXXX vedenom pre k. ú. F. podľa geometrického plánu č. XXXXXXXX-XXX vyhotoveného zememeračskou kanceláriou SAJ, Židlovo 3, Brezno a overeného Okresným úradom Brezno, odbor katastrálny dňa 03.12.2013 (ďalej aj „nehnuteľnosti“ alebo „pozemky“) patria ku dňu smrti poručiteľa C. R., nar. XX.XX.XXXX, zomrelého dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom Q. 2, do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov - žalobkyne 1/ a neb. manžela C. R. (I. výrok) a vyslovil, že žalovaní majú voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (II. výrok).

2. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že uvedeného sa žalobcovia domáhali titulom vydržania vlastníckeho práva manželmi na tom skutkovom základe, že žalobkyňa 1/ spoločne s neb. manželom C. R. odkúpila v roku XXXX na základe neperfektnej kúpnej zmluvy pozemok pod výstavbu rodinného domu vo výmere X XXX mX od U. Q., rod. B.. O tejto skutočnosti im vydala potvrdenie zo dňa 18.09.1962. Následne neb. manžel začal vybavovať doklady k stavbe domu, obstaral geometrické plány a požiadal o vydanie stavebného povolenia, ktoré bolo vydané dňa 30.12.1965. Po ukončení výstavby bolo v roku 1967 vydané kolaudačné rozhodnutie. Z toho právna zástupkyňa žalobcov 1/, 2/, 4/ až 6/ vyvodzovala, že manželia R. museli vtedajšiemu okresnému národnému výboru predložiť nejaké doklady o nadobudnutí pozemku. V tom čase bola parcela pod domom očíslovaná ako parc. č. XXXX/X. Po prečíslovaní sa jedná o parcely reg. „C“ č. XXXX/X, XXXX a XXXX/X, ktoré sú začlenené v k.ú. F., ale patria k obci Q.. Žalobkyňa 1/ teba s neb. manželom v roku 1962 vstúpila do dobromyseľnej držby a takto pozemok nerušene spoločne užívali až do smrti manžela (08.09.2009). Pavla Boháčová počas svojho života nikdy nespochybnila, že pozemky odpredala. V presvedčení, že sú vlastníkmi pozemkov, za tieto tiež odvádzali daň z nehnuteľností. V obci Bystrá žil aj právny nástupca Pavly Boháčovej, jej syn Milan Boháč. Ani tento si až do jeho smrti v roku 2003 nerobil žiadne právne nároky na nehnuteľnosti. Až po jeho smrti žalobcovia zistili, že parcely, ktoré dlhodobo užívali, si formou osvedčenia o vydržaní vo svoj prospech vysporiadali deti L. Q., resp. vnuci U. Q. - žalovaní, notárskou zápisnicou č. N XXX/XXXX a N XXX/XXXX. Títo pritom nesplnili jednu zo základných predpokladov na nadobudnutie vlastníctva, pretože pozemky najmenej od roku 1962 neužívali ani ich právni predchodcovia, ani samotní žalovaní.

3. Žalovaní ako obranu v konaní uviedli, že žalobcovia nepredložili jediný objektívny dôkaz, na základe ktorého by im mohlo svedčiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Už z textu poistenky zo dňa 18.09.1962 vyplýva, že táto je platná len do vybavenia kúpnej zmluvy. K uzatvoreniu kúpnej zmluvy však nikdy nedošlo. Právna predchodkyňa žalovaných, U. Q. nebola výlučnou vlastníčkou pozemkov, o čom mala žalobkyňa 1/ vedomosť. Preto ani z týchto dôvodov nemohla byť presvedčená, že na základe poistenky sa stala vlastníčkou. Ani vyplatenie sumy 1 600,- Kčs za pozemok nie je taký objektívny dôkaz, na základe ktorého by sa žalobkyňa 1/ mala cítiť ako vlastníčka pozemku. Na prevod nedal súhlas ďalší spoluvlastník nehnuteľnosti J. B.. Dobromyseľnej držbe pozemkov nesvedčí ani stavebné povolenie a ani rozhodnutie o povolení užívať stavbu. Žalované pozemky neboli pridelené ani do osobného užívania na výstavbu domu. Žalobkyňa 1/ a jej manžel teda nemali žiaden titul pre dobromyseľnú držbu. V našom právnom poriadku v tom čase platilo a platí rozdielne vlastníctvo k pozemku a stavbe, teda neplatí zásada superficies solo cedit. Ani platby daní nie sú titulom pre vstup do dobromyseľnej držby. Pre vznik vlastníctva vydržaním nestačí ani samotné užívanie pozemkov.

4. Z dokazovania vykonaného v konaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že dňa 18.09.1962 U. Q. (označená ako majiteľ pôdy) vystavila poistenku, v ktorej potvrdila, že prijala od kupujúceho R. sumu 1 600,- Kčs za pozemok pod stavbu rodinného domu vo výmere 1 600 m2. V poistenke je ďalej uvedené, že táto je platná do vybavenia kúpnopredajnej zmluvy. Prepisom pozemku vzniklé trovy znáša kupujúci.

5. Z výkazu plôch ku geometrickému plánu č. XXX/XX-XXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX, pre k.ú. F., obec L. pod L., osada Q., súd zistil, že z nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, evidovaných ako parcela č. XXX/X a XXXX/X vo vlastníctve J. B. v X a U. Q. v 1 v celkovej výmere 12 546 m2, bola k parc. č. XXX/X odčlenená časť výmery o veľkosti X XXX m2, pričom podľa nového stavu je ako vlastník uvedený C. R., Q. č. d. 1.

6. V liste zo dňa 03.08.1965 ONV - odbor výstavby v Banskej Bystrici č. Výst. -XXXX potvrdil, že C. R. má podanú žiadosť o stavebné povolenie, ktoré bude vydané po doložení dokladu o pridelení pozemku do osobného užívania.

7. Rozhodnutím odboru pre výstavbu rady ONV v Banskej Bystrici zo dňa 30.12.1965, č. Výst. XXXX/ XX bolo stavebníkovi C. R. vydané stavebné povolenie, pre miesto stavby v Mýte pod Ďumbierom - osada Bystrá.

8. Rozhodnutím ONV, odbor výstavby v Banskej Bystrici č. Výst. XXX/XXXX/Sa zo dňa XX.XX.XXXX bolo udelené C. R. povolenie užívať rodinný dom v obci Mýto pod Ďumbierom - Bystrá, na parcele č. XXX/X.

9. Z identifikácie parciel zo dňa 03.11.1999 vyplýva, že parc. č. XXXX/X - lúka o výmere XX XXX m2, zapísaná v pozkn. vložke č. XXXX, podľa stavu v katastri nehnuteľností zodpovedá parcele reg. „C“ č. XXXX - trvalé trávne porasty o výmere 1 781 m2, parcele reg. „C“ č. XXXX - zastavané plochy o výmere 365 m2 a parcele reg. „C“ č. XXXX - trvalé trávne porasty o výmere XXX m2.

10. Podľa LV č. XXXX, vedeného pre okres Q., obec F., k.ú. F., je žalobkyňa 1/ výlučnou vlastníčkou rodinného domu súp. č. 2, postaveného na parcele reg. „C“ č. XXXX/X.

11. Podľa LV č. XXXX, vedeného pre okres Q., obec F., k.ú. F., sú žalovaní 1/ až 3/ podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností - parc. reg. „C“ č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 363 m2, č. XXXX - trvalé trávne porasty o výmere 109 m2 a č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 56 m2, každý o veľkosti podielu X/X k celku.

12. Podľa LV č. XXXX, vedeného pre okres Q., obec F., k.ú. F., sú žalovaní 1/ až 3/ podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností - parcely reg. „C“ č. XXXX/X - trvalé trávne porasty o výmere X XXX m2, č. XXXX/X - trvalé trávne porasty o výmere 919 m2, č. XXXX/X - trvalé trávne porasty o výmere XXX mX a č. 2362/1 - trvalé trávne porasty o výmere XXX m2, každý o veľkosti podielu 1/3 k celku.

13. Geometrickým plánom č. XXXXXXXX-XXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX, úradne overeným dňa 03.12.2013, boli z parcely reg. „C“ č. XXXX/X - trvalé trávne porasty o výmere 1 387 m2, zapísanej na LV č. XXXX vytvorené nové parcely - parcela reg. „c“ č. XXXX/X - trvalé trávne porasty o výmere 1 128 m2 a č. XXXX/X - trvalé trávne porasty o výmere 259 m2.

14. Na základe výsledkov takto vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k nasledovným záverom:

15. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou prípustnosti určovacej žaloby v zmysle v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), keďže žaloba bola podaná ešte za účinnosti daného procesného kódexu, teda otázkou danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení Súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľnosti, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Nakoľko v danom prípade sú žalovaní v katastri nehnuteľnosti zapísaní ako vlastníci sporných nehnuteľností a žalobcovia popierajú ich vlastnícke právo s poukazom na to, že nehnuteľnosti nadobudli žalobkyňa 1/ a jej nebohý manžel vydržaním, súd prvej inštancie uzavrel, že majú naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby.

16. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že pozemky od roku 1962 užívali žalobkyňa 1/ s manželom C.. Sporným zostalo, či žalobkyňa 1/ a manžel mohli alebo nemohli nadobudnúť k sporným pozemkom vlastníctvo titulom vydržania.

17. Vzhľadom na rok uchopenia držby pozemkov žalobkyňou 1/ a jej neb. manželom (XXXX) súd prvej inštancie s poukazom na účinný od 01.01.1951 do 31.03.1964 (ďalej len „“) uviedol, že tento zákon umožňoval nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe zmluvy (). Od jeho účinnosti už podmienkou prevodu nebolo odovzdanie nehnuteľnej veci cestou intabulácie do pozemkovej knihy tak, ako to bolo podmienkou za obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950. Právne vzťahy k nehnuteľnostiam sa aj za účinnosti Stredného naďalej zapisovali do pozemkovej knihy (zápisy boli úplne zastavené až zák. č. XX/XXXX Zb. od 01.04.1964), ale tieto zápisy nemali už konštitutívny charakter. K prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam však podľa Stredného bola potrebná písomná forma a podľa o prevodoch nehnuteľností a o prenájmoch poľnohospodárskej a lesnej pôdy aj privolenie okresného národného výboru.

18. S poukazom na , a Stredného upravujúce podmienky vydržania a oprávnenej držby súd prvej inštancie konštatoval, že pre splnenie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním podľa Stredného bolo potrebné, aby oprávnená držba nehnuteľných vecí trvala minimálne 10 rokov. Pokiaľ teda žalobcovia mali vstúpiť do oprávnenej držby v roku 1962 tak ako tvrdili, oprávnená držba mala trvať do roku 1972. V tom roku však už s účinnosťou od 01. 04. 1964 platil 0/1964 Zb. v znení, ktorý držbu a vydržanie až do účinnosti novely - , t.j. do 01.04.1983 neupravoval. v ustanoveniach a nanovo upravil ochranu držby a vydržanie s možnosťou započítania času predchádzajúcej držby pred 01.04.1983 tak, že tento čas sa nemohol skončiť skôr než 01.04.1984 ( ). Podľa tejto úpravy účinnej od 01.04.1983 vlastníctvo k veci, ktorá mohla byť v osobnom vlastníctve nadobudol občan, ktorý mal hnuteľnú vec nepretržite v držbe 3 roky a nehnuteľnú vec 10 rokov, s vecou nakladal ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí. Nebolo možné však nadobudnúť vec z majetku v socialistickom vlastníctve. V prípade pozemku bolo vydržanie upravené osobitne tak, že vydržať bolo možné iba pozemok, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania. Vlastníctvo k takému pozemku však nadobudol štát a občan nadobudol zo zákona iba právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku. 19. Vychádzajúc z citovaného právneho stavu k vydržaniu vlastníckeho práva na základe oprávnenej držby žalobkyňou 1/ a jej manželom trvajúcou od roku 1962 mohlo dôjsť najskôr 01.04.1983 (súd prvej inštancie mal zrejme na mysli vzhľadom na citované ust. 01.04.1984

- poznámka odvolacieho súdu), avšak vzhľadom na obmedzenia právnej úpravy týkajúce sa vydržania pozemku účinnej od 01.04.1983 u pozemkov iba v prospech štátu. Dňom 01.01.1992 nadobudla účinnosť novela vykonaná , ktorá odstránila väčšinu pôvodných obmedzení. Podľa tejto novely od 01.01.1992 z vydržania nie je vylúčený žiadny subjekt a predmet vydržania je obmedzený len celkom okrajovo (). Podľa judikatúry všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu SR, pokiaľ v dobe nadobudnutia účinnosti tejto novely č. , t.j. ku dňu 01.01.1992 boli splnené podmienky vydržania stanovené touto novelou, došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj v prípadoch, kedy podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním boli naplňované pred účinnosťou tejto novely, kedy vydržanie bolo obmedzené. Oprávnený držiteľ sa tak stáva vlastníkom veci na základe vydržania nadobudnutím účinnosti zákona, t.j. dňom 01.01.1992, pokiaľ oprávnená držba pokračovala do tohto dňa. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa 1/ a jej manžel by sa mohli na základe držby začatej v roku 1962 stať vlastníkmi sporných pozemkov najskôr k 01.01.1992 (nie k 01.04.1984, keďže sa jednalo o pozemok), avšak za predpokladu, že boli splnené zákonné predpoklady pre vydržanie.

20. Následne súd prvej inštancie v 28. - 30. odseku odôvodnenia svojho rozsudku podal výklad právneho inštitútu vydržania. Uviedol, že vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady : a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod. Stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže

byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje.

21. Vzhľadom na uvedenú právnu teóriu a na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyňa 1/ a jej manžel sa vo vzťahu k pozemku, za ktorý zaplatili v roku 1962 U. Q. 1 600 Kčs, nemohli cítiť ako dobromyseľní (oprávnení) držitelia. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcami predložená poistenka z roku 1962 osvedčuje len tú skutočnosť, že U. Q. prevzala za pozemok vo výmere 1 600 m2 sumu 1 600,- Kčs. Z poistenky však vyplýva, že táto je platná do vybavenia kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie zdôraznil, že dobrá viera spočívajúca v presvedčení držiteľa o tom, že je vlastníkom veci, ktorú drží, sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Preto bol názoru, že len na základe „poistenky“ žalobkyňa 1/ a jej manžel nemohli nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie o tom, že im pozemok patrí, pretože vzhľadom ku všetkým okolnostiam bolo vylúčené ich akékoľvek dobromyseľné presvedčenie. Pri normálnej obvyklej opatrnosti, ktorú bolo možné v danom čase očakávať od každého, si títo museli byť vedomí, že táto listina nie je kúpnou zmluvou, na základe ktorej by mohlo prísť k prevodu vlastníctva nehnuteľnosti a na jej základe nedošlo nikdy ani k uzavretiu kúpnej zmluvy tak, ako sa to v texte poistenky uvádza. V konkrétnej veci tak mohli mať pochybnosti, že užívajú nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudli. Na základe uvedeného sa tak nemohli v roku 1962 chopiť oprávnenej držby.

22. Podporne súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia súdu žiadnu kúpnu zmluvu, ktorá vychádzajúc zo znenia poistenky mala byť vyhotovená, nepredložili. Tvrdili len, že pozemok bol kúpený na základe neperfektnej kúpnej zmluvy, z čoho súd prvej inštancie usudzoval, že sa zrejme malo jednať o kúpnu zmluvu uzavretú ústne. V tejto súvislosti však súd prvej inštancie zdôraznil, že podľa Stredného sa k prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam vyžadovala písomná forma zmluvy a navyše bol potrebný i súhlas bývalého okresného národného výboru. Podľa súdu prvej inštancie teda žalobkyňa 1/ a jej manžel nemohli byť dobromyseľnými (oprávnenými) držiteľmi, keďže museli (mali) vedieť o spôsobe nadobúdania vlastníctva k nehnuteľnostiam (písomná forma zmluvy, súhlas ONV, vklad do pozemkovej knihy), pričom spôsob nadobúdania nehnuteľností bol upravený v Strednom jasne a zreteľne.

23. Napokon súd prvej inštancie poukázal na tú skutočnosť, že pozemok mali žalobkyňa 1/ s jej manželom „kúpiť“ len od U. Q., pričom táto bola vlastníčkou pozemku len v podiele 1. Ďalším spoluvlastníkom bol J. B., rovnako v 1. O tomto mali žalobkyňa 1/ a jej manžel rovnako vedomosť, keďže to vyplýva z výkazu plôch ku geometrickému plánu č. XXX/XX-XXX-XXX zo dňa 25.07.1963, ktorí dali vyhotoviť žalobkyňa 1/ a jej manžel v spojitosti s plánovanou výstavbou rodinného domu. Aj uvedená skutočnosť tak spochybňuje ich vnútorné psychické presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva, keď tvrdenú neperfektnú kúpnu zmluva neuzavreli s oboma spoluvlastníkmi. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že čo aj len k domnelému prevodu vlastníctva nemohlo dôjsť. Súd prvej inštancie dodal, že samotné faktické nerušené užívanie sporných nehnuteľností bez splnenia aj kumulatívnej podmienky dobromyseľnosti držby, ani zaplatenie dohodnutej sumy za pozemky, či odvádzanie dane za nehnuteľnosti zákon nespája s právnym následkom nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti vydržaním.

24. Súd prvej inštancie uviedol, že nevykonal dokazovanie vyžiadaním notárskych zápisníc, na základe ktorých bolo zapísané vlastnícke právo v prospech žalovaných, ani výsluchom žalovaných, či žalobcami navrhnutých svedkov, ktorí sa mali vyjadriť k dobe trvania držby a jej nerušenosti. Vykonať takéhoto dokazovania nepovažoval za potrebné, nakoľko v konaní nepovažoval za sporné, že pozemky, ktoré boli predmetom daného sporu užívali od roku 1962 žalobkyňa 1/ a jej manžel, nie žalovaní, resp. ich právni predchodcovia, avšak s ohľadom na vyššie uvedené právne posúdenie veci by tieto navrhnuté dôkazné prostriedky nemohli priniesť pre žalobcov priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba je pre nesplnenie zákonných podmienok vydržania nedôvodná, a preto ju zamietol.

26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle podľa pomeru úspechu strán sporu vo veci. Nakoľko žalovaní 1/ až 3/ boli plne úspešní v konaní, priznal im

voči žalobcom 1/ - 7/ plnú náhradu trov konania. Súd prvej inštancie dodal, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku v súlade s

27. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/, 2/, 4/ až 6/. Rozhodnutie považovali za nesprávne z dôvodov uvedených v , , a , t. j. z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

28. Žalobcovia 1/, 2/, 4/ až 6/ v prvom rade vytýkali súdu prvej inštancie, že nevykonal dôkazy navrhnuté písomne dňa 19.09.2016, podľa nich potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to výsluch žalovaných 1/ až 3/ k okolnostiam nadobudnutia vlastníckeho práva na základe notárskych zápisníc o vydržaní, najmä k jednému z predpokladov vydržania - vyhláseniu, že nehnuteľnosti užívali po potrebnú dobu; vyžiadanie a oboznámenie sa s predmetnými notárskymi zápisnicami; výsluch navrhnutých svedkov o dobe držby a pokojnej nerušenej držbe nehnuteľností žalobkyňou 1/ a jej nebohým manželom, prehlásením obce Bystrá, daňovým priznaním za rok XXXX s vyznačením nehnuteľností, za ktoré bola platená daň, platobnými výmermi na daň z nehnuteľností za obdobie rokov 2000 - 2004 z obce Q. a za obdobie rokov 2005 - 2013 z obce F., ktoré mali preukázať dobromyseľnosť a oprávnenosť držby nehnuteľností žalobkyňou 1/ a jej nebohým manželom.

29. Porušenie práva na spravodlivý proces videli odvolatelia v tom, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nevysporiadal a nijako nevyhodnotil písomne predložené dôkazy a odmietol vypočuť navrhnutých svedkov. Výsluch žalovaných bol podľa odvolateľov dôležitý z toho pohľadu, že museli pred notárom vyhlásiť, že pozemky nepretržite užívajú, hoci to tak nebolo, nakoľko ich oplotené od polovice šesťdesiatych rokov užívala žalobkyňa 1/ spoločne s jej nebohým manželom. Odvolatelia tvrdili, že žalovaní mali vedomosť o tom, že ich stará matka U. Q. pozemky predala. Mali za to, že žalovaní konajúcu notárku uviedli do omylu. Z ich konania sa dôvodne dá vyvodiť len zámer získať opätovne od žalobkyne prípadne ostatných žalobcov vyplatenie kúpnej ceny.

30. V nadväznosti na vyššie uvedené mali odvolatelia za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v dôsledku toho k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Nesúhlasili s požiadavkou preukázania uzatvorenia písomnej kúpnej zmluvy, súhlasu ONV a vkladu do pozemkovej knihy, kladenou súdom prvej inštancie ako podmienkou vydržania. S poukazom na §§ 129 a 130 O. z. pojednávajúcimi o tom, kto je oprávnený držiteľ a že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená odvolatelia vytýkali súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní nevzal do úvahy, že v roku 1962 ľudia nemali ani zďaleka takú možnosť prístupu k informáciám, ako je tomu v súčasnosti, keď sú údaje o vlastníckych vzťahoch dostupné cez internet každému. Vlastnícke práva v tých časoch boli evidované len v pozemkových knihách, kde sa vlastníctvo zapisovalo do jednotlivých pozemnoknižných vložiek. V tých časoch tiež nie vždy ľudia mohli a vedeli, čo je potrebné a aká forma sa vyžaduje na platný prevod vlastníckych práv. V tejto súvislosti odvolatelia poukázali na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 09. 2015 (odvolatelia mylne uviedli sp. zn. ), podľa ktorého: „V čase budovania „krajších zajtrajškov“ a „reálneho socializmu“ majitelia pozemkov po obciach a vo všeobecnosti na vidieku pristupovali k vzájomnej zámene pozemkov k predaju týchto iba na základe vzájomnej dohody, kontrakt stvrdili podaním si ruky a neveľmi sa starali o zápisy či už v pozemkovej knihe alebo v evidencii nehnuteľností. Aj najvyšší súd reagoval na tieto skutočnosti a mimo pozemnoknižného prevodu alebo zápisov uznáva nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.“ Odvolatelia poukázali tiež na rozhodnutie R 44/1966, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Odvolatelia mali preto za to, že v konaní preukázali že žalobkyňa 1/ a jej neb. manžel za pozemok zaplatili celú kúpnu cenu 1 600,- Kčs, z predloženej poistenky nevyplýva, že by sa mala doplácať ďalšia časť kúpnej ceny. Z toho odvolatelia vyvodzovali, že žalobkyňa 1/ a jej neb. manžel sa držby ujali poctivým spôsobom a táto držba nerušene a nepretržite trvala až do roku 2004, resp. 2008, kedy si žalovaní vysporiadali nehnuteľnosti formou osvedčení o vydržaní s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého: „Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla skutočnosti týkajúce sa právneho

dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t.j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby).“

31. Odvolatelia ďalej argumetovali tým, že žalobkyňu 1/ a jej neb. manžela v dobromyseľnosti utvrdil aj celý rad ďalších skutočností. Pred vydaním stavebného povolenia bývalý ONV v Banskej Bystrici požadoval od manželov R. predloženie dokladu o nadobudnutí pozemkov (výzva priložená v spise), keď s najväčšou pravdepodobnosťou mohli predložiť len tzv. poistenku a bývalý ONV im bez ďalšieho v krátkom časovom slede po doručení výzvy zo dňa 03.08.1965 vydal povolenie na výstavbu rodinného domu dňa 30.12.1965 pod číslom 1035/65 a následne po dokončení stavby im vydal aj kolaudačné rozhodnutie pod číslom XXX/XXXX zo dňa 27.01.1967. Ich vnútorné presvedčenie o oprávnenosti držby podporuje aj ďalšia skutočnosť a to, že U. Q., ktorá v obci Bystrá bývala niekoľko 100 metrov od rodinného domu žalobkyne 1/ a jej nebohého manžela, do svojej smrti v roku 1977 žiadnym spôsobom nenamietala, ani nespochybňovala skutočnosť, že by pozemok odpredala, nerobila si na tento žiadne právne nároky a neurobil tak ani jej syn L. Q., ktorý vykonával dokonca funkciu starostu obce, z čoho sa dá predpokladať, že mal dostatočný prehľad aj o vlastníckych vzťahoch. Teda ani právny nástupca U. Q., L. Q. (otec žalovaných) v časovom období od úmrtia U. Q. v roku 1977 do jeho smrti v roku 2003 nepodnikol žiadne kroky ani nespochybnil vlastnícke práva žalobkyne a jej nebohého manžela k sporným nehnuteľnostiam, čo podporuje aj písomný doklad (založený v spise), z ktorého vyplýva, že z predaných 1 600 m2 muselo byť vyplatené J. Kováčikovi za 800 m2 800,- Sk. Otec žalovaných len namietal, že sa užíva viac o 655 m2 ako je odkúpené. V doklade sa uvádza: „Za túto výmeru požadujem toľko, ako ste predali pozemok pri L., 1 m2 = ?“ Navyše sporné pozemky boli od polovice šesťdesiatych rokov oplotené a súd prvej inštancie neprihliadol ani na ďalšie písomné dôkazy - doklady o platení daní za sporné nehnuteľnosti, pričom podľa názoru odvolateľov, ak dane za pozemky žalobkyňa s neb. manželom platili, museli sa cítiť aj ich vlastníkmi. Odvolatelia taktiež poukázali na rozhodnutie R 27/1999, podľa ktorého: „Ak skorší kupujúci užíval spornú nehnuteľnosť nerušene počas doby potrebnej na nadobudnutie vlastníctva vydržaním, a bez toho, aby sa dozvedel, že vlastníctvo k nej na základe neskoršej zmluvy nadobudol niekto iný, skoršiemu kupujúcemu vydržacia doba riadne plynula a po jej uplynutí nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti uvedeným spôsobom.“, ako aj na rozhodnutie R 83/2002, podľa ktorého: „Vlastníkom nehnuteľnosti sa počínajúc dňom 1. januára 1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to i v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom.“

32. Žalobcovia 1/, 2/, 4/ až 6/ preto navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

33. Žalovaní 1/ až 3/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhli odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Zotrvali na argumentácii z prvoinštančného konania, že vzhľadom na text poistenky, že je platná do vybavenia kúpnopredajnej zmluvy a vzhľadom na výkaz plôch ku geometrickému plánu z roku 1963, kde sa uvádza ako spoluvlastník v tom čase jedného pozemku aj J. B. v podiele 1 k celku, nemohli byť žalobkyňa 1/ a jej neb. manžel objektívne dobromyseľní, že nadobudli pozemok do vlastníctva a že jeho vlastníkom je len U. Q.. Podľa žalovaných sa poistenkou len poisťovalo, že ku kúpnej zmluve môže dôjsť a ani samotné vyplatenie sumy 1 600,- Kčs za pozemok nie je bez ďalšieho dôkazom, na základe ktorého by sa mohla žalobkyňa 1/ cítiť rovno ako vlastníčka pozemku, navyše ak na jeho prevod sa vyžadoval súhlas ďalšieho spoluvlastníka. Podľa žalovaných ani stavebné povolenie, ani rozhodnutie o povolení užívať stavbu nesvedčia o dobromyseľnej držbe pozemkov. Dané pozemky neboli pridelené do osobného užívania na výstavbu domu. Žalovaní v tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie NS SR sp. zn. , podľa ktorého: „Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul.“, ako aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. , podľa ktorého: „Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.“ Z uvedeného rozhodnutia taktiež vyplýva, že ani vyplatenie kúpnej ceny bez ďalšieho nepotvrdzuje oprávnenú držbu.

34. K spochybňovaniu zápisu vlastníckeho práva žalovaných k nehnuteľnostiam na základe notárskych zápisníc žalovaní uviedli, že toto nemá relevanciu k preukazovaniu titulu oprávnenej držby žalobcov, navyše uvedené parcely patrili právnym predchodcom žalovaných, avšak v listinách svedčiacich o prechode, resp. prevode vlastníckeho práva - dedičskom rozhodnutí po ich starej matke U. Q. a kúpnej zmluve svedčiacej o prevode podielu jej brata J. Kováčika jeho právnymi nástupcami na otca žalovaných sa uvádzali len čísla pozemnoknižných parciel, nakoľko v tom čase nebola ešte prevedená identifikácia parciel na nové katastrálne parcely. K pozemnoknižným parcelám neboli založené listy vlastníctva. Po založení listov vlastníctva na základe identifikácie parciel v roku 2004 si žalovaní dali pôvodné parcely notársky osvedčiť ako nové katastrálne parcely, osvedčovali si parcely po svojich právnych predchodcoch, nie cudzích vlastníkov.

35. Odvolatelia v replike v podstate zotrvali na svojej doterajšej argumentácii, ktorú podrobnejšie rozvinuli a zdôraznili, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

36. Žalovaní 1/ až 3/ v duplike len odkázali na ich vyjadrenie k odvolaniu.

37. Konanie pred súdom prvej inštancie sa začalo dňa 12. 10. 2015 za účinnosti (ďalej aj „“) a pokračovalo aj po nadobudnutí účinnosti Súd prvej inštancie rešpektujúc ustanovenie , , podľa ktorého sa nový procesnoprávny predpis použije aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky úkonov uskutočnených pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona zostávajú zachované, prejednal a rozhodol vec už podľa ustanovení Rovnako odvolanie žalobcov 1/, 2/, 4/ až 6/ bolo podané na súd prvej inštancie už za účinnosti dňa 25. 10. 2018. Odvolací súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa pri prejednaní odvolania aplikuje v zmysle príkazu ustanovenia tohto zákona.

38. Odvolací súd preto preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle , ktoré vady nezistil, bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správny a je potrebné ho podľa a potvrdiť. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie vzťahujúcim sa na tento výrok v časti pojednávajúcej o právnej teórii ohľadne inštitútu vydržania, o právnej úprave relevantnej pre posúdenie podmienok vydržania, o chýbajúcej dobromyseľnosti ohľadne putatívneho nadobúdacieho titulu pri uchopení držby žalobkyňou 1/ a jej nebohým manželom a ohľadne toho, že nehnuteľnosti nadobudli od jediného vlastníka a na toto odôvodnenie poukazuje. Nestotožňuje sa len s časťou odôvodnenia vyžadujúcou vedomosť žalobkyne 1/ a jej neb. manžela o písomnej forme nadobúdacieho titulu, súhlase ONV a vklade do pozemkovej knihy. Na zdôraznenie vecnej správnosti I. výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie reagujúc na odvolacie dôvody odvolateľov odvolací súd uvádza nasledovné:

39. Z označenia ani obsahu listiny označenej ako poistenka, z ktorej žalobcovia vyvodzujú svoju dobromyseľnosť pri uchopení držby pozemkov žalobkyňou 1/ a ich právnym predchodcom - neb. manželom žalobkyne 1/, t.j. považujú ju za domnelý (putatívny) nadobúdací titul, nemožno po prečítaní jej textu v žiadnom prípade vyvodiť, že sa jedná o kúpnu zmluvu, ani iný nadobúdací titul vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, či už podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase uchopenia držby (§ - 114 stredného ), v jej priebehu ( v znení účinnom do 31.12.1991), či podľa súčasnej právnej úpravy ( v znení účinnom od 01.01.1992). Ako správne uviedol súd prvej inštancie, žalobkyňa 1/ a jej nebohý manžel vzhľadom na text poistenky: „Poistenka je platná do vybavenia kúpnopredajnej zmluvy.“, nemohli byť objektívne dobromyseľní, že im pozemok patrí, hoci subjektívne o tom presvedčení byť mohli. V zmysle ustálenej judikatúry (porovnaj napr. rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 01.01.2013, podľa ktorého: „Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod; postačí, aby bol daný aj domnelý (putatívny) právny dôvod. Pôjde však vždy o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu taký právny dôvod svedčí.“, ako aj rozsudok NS SR č. k. zo dňa 28.11.2007, podľa ktorého: „Medzi základné okolnosti,

ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.“, alebo rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 27. 04. 2006, podľa ktorého: „Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti, sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. To neznamená, že taký titul musí byť daný; postačí, že je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy ohodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka.“) však subjektívne presvedčenie nie je právne významné pre posúdenie podmienok oprávnenosti držby a vydržania. Z textu poistenky nemožno ani vyvodiť, aký bol účel vyplatenia sumy 1 600,- Kčs za pozemok pod stavbu rodinného domu, či sa jednalo o sumu poistného na poistenie uzavretia budúcej kúpnej zmluvy, alebo zálohu na kúpnu cenu, či celú kúpnu cenu. V konaní nebolo preukázané (hoci to odvolatelia svojim výkladom poistenky tvrdia), že suma 1 600,- Kčs bola celková kúpna cena za pozemok. Vzhľadom na vyššie uvedené niet pochybností o tom, že držba pozemku žalobkyňou 1/ a jej neb. manželom v čase jej uchopenia nemohla byť oprávnená, nakoľko s prihliadnutím na text poistenky nemohli byť objektívne dobromyseľní, že im pozemok patrí.

40. Už samotná skutočnosť, že žalobkyňa 1/ a jej neb. manžel nemohli byť objektívne dobromyseľní vzhľadom na text poistenky v čase uchopenia držby, že im pozemok patrí, postačuje pre záver o nesplnení podmienok vydržania vlastníckeho práva k pozemku (v súčasnosti pozemkom). Následné skutočnosti - oplotenie pozemkov, vydanie stavebného povolenia, povolenia užívať stavbu, nerušenie v držbe až do roku 2004, či platenie daní z pozemkov sú preto právne irelevantnými, nanajvyš môžu dokazovať len subjektívne presvedčenie žalobkyne 1/ a jej nebohého manžela o tom, že im pozemky patria. Preto sú aj námietky ohľadne nevykonania dokazovania listinami o platení daní z pozemkov a výsluchom svedkov ohľadne nerušenosti v držbe pre výsledok sporu nepodstatné.

41. Podporne odvolací súd uvádza, že ak by sa aj žalobkyňa 1/ s jej nebohým manželom domnievali, že im pozemky v celosti (1/1) patria, ich dobromyseľnosť sa musela skončiť po oboznámení sa s výkazom plôch ku geometrickému plánu č. XXX/XX-XXX-XXX zo dňa 25. 07. 1963, ktorý obstaral neb. manžel žalobkyne 1/ (čo vyplýva z tvrdenia uvedeného v žalobe) a v ktorom sa ako vlastník nehnuteľností neuvádza len U. Q., ale aj J. B., obaja v podieloch 1 k celku, žalobkyňa 1/ a jej manžel tak mohli ostať dobromyseľní nanajvyš v tom, že im pozemky patria v spoluvlastníckom podiele 1 k celku. Tento záver je však len podporný vzhľadom na absenciu dobromyseľnosti v objektívnom zmysle pri uchopení držby žalobkyňou 1/ a jej neb. manželom.

42. K tvrdeniu právnej zástupkyne žalobcov 1/, 2/, 4/ až 6/, že bez predloženia listiny oprávňujúcej užívať pozemky pod stavbou by im nebolo vydané stavebné povolenie, resp. rozhodnutie o povolení užívať stavbu, odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo preukázané, či a akú listinu žalobkyňa 1/ a/ alebo jej nebohý manžel predložili ONV za účelom vydania stavebného povolenia, žalobkyňa 1/ sa k tomu nevedela vyjadriť s odôvodnením, že tieto záležitosti vybavoval jej neb. manžel. V konaní nebolo teda preukázané, že by okrem poistenky (ktorá nie je putatívnym nadobúdacím titulom), existoval iný nadobúdací titul vlastníckeho práva k pozemkom (napr. ústna kúpna zmluva), preto sa jedná len o nepreukázaný dohad právnej zástupkyne a úvahy súdu prvej inštancie o nutnosti vedomosti o písomnej forme kúpnej zmluvy ako podmienky oprávnenosti držby sú nadbytočné. Nie je vylúčené, že ONV bola predložená poistenka, jej posúdením zo strany ONV na účely stavebného, čo kolaudačného konania, však súd nie je viazaný.

43. Ako už konštatoval súd prvej inštancie pre výsledok sporu nie je právne významným ani vyžiadanie a oboznámenie sa s obsahom notárskych zápisníc o osvedčení vydržania vlastníckeho práva k pozemkom žalovanými 1/ až 3/ a výsluch žalovaných ohľadne okolností spísania zápisníc a podmienok vydržania. Ak by totiž aj bolo v konaní preukázané nesplnenie zákonných podmienok pre vydanie notárskych zápisníc, nič by to nezmenilo na skutočnosti, že žalobcovia nenadobudli vlastníckeho právo k pozemkom vydržaním pre nedostatok ich dobromyseľnosti pri uchopení držby.

44. Súd prvej inštancie v 33. odseku odôvodnenia svojho rozhodnutia jasne vysvetlil, prečo žalobcami požadované dôkazy nevykonal, preto odvolací súd nevzhliadol ani odvolací dôvod podľa Právu na spravodlivý proces zodpovedá len dostatočné odôvodnenie toho, z akých

dôvodov niektoré z navrhnutých dôkazov súd nevykonal v zmysle Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 01.01.2013 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. X/XXXX, kde sa uvádza, že za vadu konania nemožno považovať okolnosť, že súd si neosvojil tvrdenie žalovaného, prípadne nevykonal dôkaz na preukázanie skutočností, ktorá nebola podstatná pre daný spor. Neakceptovanie právneho hodnotenia súdom nemožno považovať za vadu konania v intenciách ustanovenia (teraz porušenie práva na spravodlivý proces podľa - poznámka odvolacieho súdu). Taktiež Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. z 31. augusta 2004 konštatoval, že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Napokon odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.11.2010, podľa ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS XXX/XX). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS XX/XX). Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).“

45. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre právne posúdenie a rozhodnutie sporu, vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru o nepreukázaní splnenia podmienok vydržania vlastníckeho práva žalobcami, resp. ich právnymi predchodcami a žalobu o určenie vlastníckeho práva žalobcov z tohto dôvodu zamietol.

46. V zmysle odvolací súd preskúmal aj od I. výroku vo veci samej závislý II. výrok o nároku strán sporu na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalovaných na náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci ( v spojení s ) nevykonateľným výrokom, v ktorom neuložil žalobcom povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania, neuviedol, v akej lehote má byť náhrada trov konania zaplatená a neuviedol ani vzťah žalobcov ako dlžníkov vo vzťahu k ich povinnosti nahradiť žalovaným trovy konania. Nakoľko v sporoch o určenie vlastníckeho práva tvoria strany sporu nerozlučné spoločenstvo podľa , v zmysle O. z. sú neúspešní žalobcovia čo do povinnosti na náhradu trov konania žalovaných solidárnymi dlžníkmi žalovaných, jedná sa o spoločný dlh žalobcov voči žalovanými. Zmena výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania teda súvisí s nesprávne formulovaným výrokom, v ktorom absentovali údaje o povinnosti a lehote na plnenie a spočíva aj v doplnení, že žalobcovia (rozumej všetci) majú povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť trovy prvoinštančného konania žalovaným (všetkým), teda v rozsahu, v akom trovy konania nahradí ktorýkoľvek zo žalobcov žalovaným, zanikne aj dlh ostaných žalobcov vo vzťahu k žalovaným. Príjemcom náhrady trov konania by mal byť právny zástupca žalovaných ako miesto plnenia. O výške a prijímateľovi náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne v zmysle súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie podľa od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. V II. výroku bol preto rozsudok súdu prvej inštancie zmenený podľa

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a tak, že žalobcom 1/ - 7/ spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným 1/ až 3/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania z rovnakých dôvodov, ako uviedol pri

trovách prvoinštančného konania, pretože aj odvolanie žalobcov 1/, 2/, 4/ až 6/ nie je dôvodné, plný úspech v odvolacom konaní mali žalovaní 1/ až 3/. Aj keď sa ostatní žalobcovia neodvolali, vzhľadom na nerozlučné spoločenstvo s odvolateľmi v zmysle platilo odvolanie aj pre nich, aj oni boli stranami sporu v odvolacom konaní, aj na nich sa vzťahuje rozsudok odvolacieho súdu a výsledok odvolacieho konania v zmysle , preto sú aj oni spoločne a nerozdielne so žalobcami 1/, 2/, 4/ až 6/ povinní nahradiť trovy odvolacieho konania žalovaným 1/ až 3/. Aj o výške a prijímateľovi náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, preto odvolací súd určil začiatok lehoty na plnenie náhrady trov odvolacieho konania podľa taktiež od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

48. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).