Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_6S-14-2019.pdf
PDF · 296.33 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/14/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov senátu JUDr. Mareka Kotoru a JUDr. Zuzany Stolárovej v právnej veci žalobcu Z. Q., živnostníka s obchodným označením Z. - súkromná firma, I. XXX/X, D., U. : XXX XXX XX, zastúpeného JUDr. Mariánom Pállom, advokátom, so sídlom kancelárie Bauerova 14, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102132189/2018 zo dňa 26.10.2018, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 14.01.2019, doručenou Krajskému súdu v Košiciach elektronicky prostredníctvom Ústredného portálu verejnej správy dňa 18.01.2019 sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102132189/2018 zo dňa 26.10.2018, ktorým žalovaný ako správny orgán druhého stupňa podľa zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov a konajúc podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozhodol podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 101244109/2018 zo dňa 28.06.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5,6 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane v sume 85.821,32 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013 tak, že rozhodnutie Daňového úradu Košice potvrdil.
2. Žalovaný a Daňový úrad Košice ako správne orgány v oblasti daní vychádzali vo svojich rozhodnutiach z obsahu a záverov vyplývajúcich z daňovej kontroly vykonanej u žalobcu na dani z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj : „DPH“) za zdaňovacie obdobie január až november 2013, o výsledku ktorej správca dane vyhotovil Protokol č. 100518882/2018 zo dňa 08.03.2018. Protokol spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 100518903/2018 bol doručený daňovému subjektu dňa 12.03.2018.
3. Správca dane - Daňový úrad Košice v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia z 28.06.2018 uviedol nasledovné dôkazné zistenia a z nich vyplývajúce právne názory: „Daňový subjekt Z. Q. do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9801403/5/4884543/2014 uviedol, že v roku 2013 sa prevažne zaoberal predajom hutného materiálu a kovového odpadu. Zamestnanci správcu dane požiadali p. Q. o predloženie účtovných a daňových dokladov za zdaňovacie obdobia január až december 2013. P. Q. uviedol, že všetky doklady za uvedené zdaňovacie obdobia mu boli zhabané a
sú na PPZ v Bratislave. Sú tam doklady jeho, aj tie ktoré mala ekonómka, za roky 2011, 2012 a 2013. K dispozícii nemá žiadne doklady. Zamestnanci správcu dane sa dňa 08. a 09.09.2015 dostavili do PPZ, Národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava, kde im boli poskytnuté účtovné a daňové doklady daňového subjektu Z. Q., za zdaňovacie obdobia január až december 2013. Zamestnanci správcu dane si vyhotovili fotokópie dostupných dokladov. Zo získaných účtovných a daňových dokladov zamestnanci správcu dane zistili, že kontrolovaný daňový subjekt v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach deklaroval trojstranný obchod podľa § 45 zákona o DPH v riadkoch 35, 36 DP. Správca dane vykonal vo veci trojstranných obchodov tieto šetrenia: Nadobudnutie tovaru prvým odberateľom podľa § 45 ods. 2 bolo deklarované od spoločnosti: VIMEX SPÓLKA AKCYJNA, PULAWSKA 45B Ml 5, 05-500 PIASECZNO, Poľsko, (predtým 26-600 RADOM ul. Warszawska 20), IČ DPH: PL9482195856. Dodanie tovaru prvým odberateľom pri trojstrannom obchode podľa § 45 bolo deklarované spoločnostiam: MAX Business s.r.o., Holečkova 789/49, Praha, Česko, IČ DPH : CZ01438743 LEVEL 1 group s.r.o., Nezamyslova 509/2, 128 00 PRAHA 2 - NUSLE, Česko, IČ DPH : CZ 241 46 111, VIMEX SPÓLKA AKCYJNA, PULAWSKA 45B M15, 05-500 PIASECZNO, Poľsko (predtým 26-600 RADOM ul. Warszawska 20), IČ DPH: PL9482195856. Správca dane doklady získané k výkonu daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobia skúmal nie len z formálnej, ale aj vecnej stránky. Konal v súlade s ustanovením zákona č. 76/2007 Z. z. o medzinárodnej spolupráci pri správe daní v znení neskorších predpisov za účelom získania informácií a požiadal o medzinárodnú výmenu informácií Poľsku daňovú správu, pričom predmetom preverovania bol deklarovaný trojstranný obchod u prvého dodávateľa VIMEX SPÓLKA AKCYJNA. V odpovedi na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií Poľska daňová správa uviedla, že suma uvedená v B12 (dodanie tovaru) sa týka priamych dodávok v sume 8.586.755,00 PLN a trojstranných dodávok v sume 204.314,00 PLN. Dňa 28.06.2017 Okresný súd vyhlásil likvidáciu (bankrot) spoločnosti VIMEX S.A. K dnešnému dňu bolo predstavenstvo zbavené práva konať a zastupovať spoločnosť VIMEX S.A. Daňový subjekt ukončil obchodnú činnosť v máji 2017, prepustením väčšiny zamestnancov. Od vyhlásenia bankrotu spoločnosť VIMEX S.A., nemá oddelenie nákupu a predaja a likvidátor vymenovaný súdom nemá možnosť poskytnúť detaily transakcie so slovenským daňovým subjektom. Predtým, ako spoločnosť VIMEX S.A. vyhlásila bankrot sa zlikvidovali: skladová hala, skladovacie priestory a zariadenie na nakladanie tovaru. Likvidátor spoločnosti VIMEX S.A. vymenovaný súdom nemá možnosť, v dôsledku obmedzených finančných a osobných zdrojov, pripraviť kópie dokladov, týkajúcich sa transakcie s daňovým subjektom Z. Q. v roku 2013. MAX Business s.r.o., Holečkova 789/49, Praha, Česko, IČ DPH : CZ01438743 Správca dane ďalej požadoval o medzinárodnú výmenu informácií Českú daňovú správu, pričom predmetom preverovania bol deklarovaný trojstranný obchod u druhého odberateľa MAX Business s.r.o., Holečkova 789/49, Praha, Česko, IČ DPH : CZ01438743. Z odpovede na medzinárodnú žiadosť o informácie vyplynulo, že daňový subjekt MAX Business s.r.o. so správcom dane dlhodobo nespolupracuje. Daňový subjekt je pre správcu dane nekontaktný. Správca dane má podozrenie o zapojení daňového subjektu do reťazca obchodu s betonárskou oceľou. Spoločnosť MAX Business s.r.o. podala za zdaňovacie obdobia 4-6/2013 nulové daňové priznania k DPH, za obdobia 7-8/2013 podala daňové priznania k DPH, kde neuviedla žiadne obstaranie tovaru z iných členských štátov, ani formou trojstranného obchodu. Za tieto obdobia boli zahájené postupy k odstráneniu pochybností, kedy daňový subjekt so správcom dane nespolupracoval a nepredložil žiadne daňové doklady. Od 09/2013 daňový subjekt nepodáva žiadne daňové priznania k DPH, ku dňu 19.05.2015 mu bola z úradnej moci zrušená registrácia DPH. Vzhľadom k nekontaktnosti daňového subjektu, česká daňová správa nevedela odpovedať na otázky uvedené v žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Obstaranie tovaru nebolo potvrdené. V súvislosti s prebiehajúcou daňovou kontrolou na DPH za zdaňovacie obdobie 9/2013 u českého daňového subjektu BE Group s.r.o., DIČ:CZ26916347 bolo zistené, že jedným z možných dodávateľom (i vzhľadom k údajom z VIES) betonárskej ocele na území Českej republiky v uvedenom zdaňovacím období bol daňový subjekt Z. Q., IČ DPH:SK1020629247. Schéma obchodného reťazca: ? -> Z. --> MAX Business s.r.o. --> BONUS WORLD s.r.o. --> BE Group s.r.o. --> IBOOL Sp. z .o.o. -> d'alší poľskí platitelia. Pre úplnost' uviedli poľských platiteľov, ktorým bol tovar následne predaný subjektom IBOOL Sp. z o.o. - Tabo Kuzimski Spólka z o.o., VAT ID: PL8351347348 - Zetbud Zbigniew Zmarlicki, VAT ID: PL8730222740 - Top Trade Patryk Blaskiewicz, VAT ID: PL6492136049 - Presso Trans Spólka z
o.o., VAT ID: PL6793083081 Daňový subjekt MAX Business s.r.o. zaujíma v obchodnom reťazci pozíciu „stratený obchodník“. V rámci českého šetrenia sa tak nepodarilo získať žiadne doklady k nákupu betonárskej ocele. Podľa údajov z VIES daňový subjekt Z. Q. uskutočnil v mesiaci september 2013 dodávky tovaru v prospech subjektu MAX Business s.r.o. vo výške 466.909,- EUR. Tieto dodávky boli deklarované ako trojstranný obchod. Následne však došlo ku zmene obratu v plnej výške - 466.909,- EUR. Správca dane má podozrenie, že obchodovaný tovar - betonárska oceľ bol zasiahnutý podvodom na DPH, neprebiehajúcim izolovane iba na území Českej republiky, ale s presahom do zahraničia. Ďalej existuje podozrenie, že obchodovaný tovar bol účastníkmi obchodného reťazca odoberaný hlavne od sesterskej obchodnej korporácie BE Group Slovakia, s.r.o., IČ DPH: SK2022031781. A ďalej, že obchodovaný tovar nebol odoslaný na územie Českej republiky a predmetný tovar bol určený pre iného príjemcu v inej členskej krajine. Správca dane ďalej požiadal o medzinárodnú výmenu informácií Českú daňovú správu, pričom predmetom preverovania bol deklarovaný trojstranný obchod u druhého odberateľa LEVEL 1 group s.r.o., Nezamyslova 509/2, 128 00 PRAHA 2 - NUSLE, IČ DPH: CZ 24146111. Z odpovede na žiadosť o medzinárodnú informáciu vyplynulo, že u preverovaného daňového subjektu prebehla kontrola na dani z pridanej hodnoty so záverom, že v prípade nákupu od Z. Q. dôkazné prostriedky svedčia o realizácii plnenia. Skutočnosť, že tak odberatelia, ako aj dodávatelia daňového subjektu sú buď nekontaktní, alebo sú stredobodom záujmu policajných a finančných orgánov, nasvedčuje účelovej realizácii transakcií, ktoré mali zastrieť skutočný záujem zúčastnených, a to neodvedenia dane a čerpanie nároku na odpočet v inom členskom štáte. Tomu odpovedá aj skutočnosť, že tovar prepravený z Poľska na Slovensko (nákup Z.. Q.) sa doňho opäť práve prostredníctvom firmy LEVEL 1 group s.r.o. zase vracia. Český správca dane posúdil jednanie daňového subjektu LEVEL 1 group s.r.o. ako zneužitie práva a v období máj 2013 vylúčil prijaté aj uskutočnené plnenia. V záujme objektívneho hodnotenia dôkazov správca dane bral do úvahy všetky dôkazy a zistenia, ktoré mal k dispozícii, pritom dodržiaval ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zároveň dodržiaval ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a v daňovom konaní postupoval v súlade so všeobecne záväznými pravidlami, chránil záujmy štátu a dbal pri tom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov."
4. V rozhodnutí Daňového úradu Košice z 28.06.2018 sa ďalej uvádza ako reakcia na vyjadrenie daňového subjektu nasledovné: „Zamestnanci správcu dane si preštudovali doklady predložené daňovým subjektom vo vyrubovacom konaní. Jedná sa o faktúry a k nim prislúchajúce objednávky, vytlačené z PC bez pečiatok a podpisov, prípadne sa na nich nachádza pečiatka Z. Q. a podpis. Konkrétne boli predložené k spoločnosti MAX BUSINESS s.r.o. faktúry od dodávateľa Z. Q., Potvrdenia o prijatí tovaru, kde odberateľ je uvedený spoločnosť MAX BUSINESS s.r.o., ktoré sú opatrené pečiatkou Z. Q. a podpisom. Tieto potvrdenia nijakým spôsobom nepreukazujú, že tovar bol prevzatý českým odberateľom. K odberateľovi MIRO TRADE s.r.o. boli predložené faktúry od dodávateľa Z. Q. vytlačené z PC + e-mail od D. v poľštine. Predložené faktúry a e-mailová komunikácia medzi Z. Q. a pravdepodobne spoločnosťou VIMEX a.s. nie sú dôkazom toho, že tovar bol prepravený a prevzatý spoločnosťou MIRO TRADE s.r.o. K odberateľovi Level 1 GROUP s.r.o. boli predložené faktúry od dodávateľa Z. Q. s pečiatkou Z. Q. a podpisom, Výpis z PC - ČSOB InternetBanking 24 Evidencia DPH za máj 2013, Contract of sale - zmluvy o predaji v anglickom jazyku, objednávka, výpis z BU vedeného v ČSOB, a.s., doklad v poľštine - elektronická váha. K spoločnosti PZM "VIMEX" S.A. boli predložené faktúry F-ra Proforma od predajcu PZM "VIMEX" S.A., bez akejkoľvek pečiatky, či podpisu v poľštine, e- mailová komunikácia od a@b.c K spoločnosti PATRÓN GROUP SE boli predložené objednávky, faktúry + MR doklady, e-mailová komunikácia, kniha pohľadávok Z. Q. od 11.12.2013 do 20.02.2014. Ďalej boli predložené výpisy z ČSOB InternetBanking 24 a objednávky - odberateľ Z. Q., opatrené pečiatkou Z. Q. a podpisom. Väčšina predložených dokladov je vytlačených z PC, nie sú opatrené pečiatkami ani podpismi, na niektorých sa nachádza pečiatka Z. Q.Š. a podpis. Potvrdenia o prijatí tovaru, bez akejkoľvek pečiatky odberateľa nijakým spôsobom nepreukazujú, že tovar bol prevzatý českým odberateľom. Samotné faktúry bez ďalšieho nie sú dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne tovar nakúpil, prípadne predal. K predloženým dokladom správca dane uvádza, že s daňovým subjektom Z. Q. bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9801403/5/4884543//2014 zo dňa 05.11.2014. Kontrolovaný daňový subjekt do zápisnice uviedol, že nevie predložiť účtovné a daňové doklady za január až december 2013, pretože asi od apríla roku 2014 sú na PPZ v Bratislave. Sú tam doklady daňového subjektu, aj tie, ktoré
mala ekonómka a tiež doklady za roky 2011,2012 a 2013. Zamestnanci správcu dane sa dňa 08. a 09.09.2015 dostavili do PPZ, Národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava, kde im boli poskytnuté účtovné a daňové doklady daňového subjektu Z. Q., za zdaňovacie obdobia január až december 2013. Zamestnanci správcu dane si vyhotovili fotokópie dostupných dokladov. Dňa 13.04.2018 daňový subjekt do Zápisnice o ústnom pojednávaní uviedol, že počítač mu polícia vrátila, nespomínal si kedy. V zmysle § 45 ods. 2 písm. d/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia. V zmysle uvedeného daňový subjekt mal predložené doklady predložiť ešte počas výkonu daňovej kontroly. Na základe dokladov získaných správcom dane boli zaslané žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, pričom odpovede na tieto žiadosti sú podrobne rozpísané v protokole z daňovej kontroly. Daňový subjekt vo svojom vyjadrení namieta, že zo žiadnej z týchto odpovedí jednoznačne nevyplýva, že tovar nebol predmetom dane v IČŠ. Z odpovedí jednoznačne vyplýva, že preverované daňové subjekty so správcom dane nekomunikujú už od roku 2013, sú nekontaktné, sídlia na virtuálnych adresách, nepodávajú daňové priznania, sú šetrené políciou a pod. Napr. v odpovedi ohľadom spoločnosti MIRO TRADE s.r.o. sa okrem iného uvádza, že spoločnosť je šetrená Políciou českej republiky, Útvarom odhaľovania korupcie a finančnej kriminality. Vykonávala fiktívne obchody s hutným materiálom, jednalo sa o zapojenie v reťazci firiem, a to aj z iných členských štátov. Do tohto fiktívneho obchodu boli zapojení aj prepravcovia. Jedná sa najmä o dopravnú spoločnosť PECHAR TRANS s.r.o. Konateľka daňového subjektu MIRO TRADE s.r.o. p. I. bola len nastrčenou osobou. Ohľadom spoločnosti TRANS-FER Sp. Z o.o. bolo okrem iného zistené, že spoločnosť je nekontaktná. Na uvedenej adrese spoločnosť nevykonáva obchodnú činnosť. Od 2013 spoločnosť nepredložila žiadne súhrnné výkazy. Z odpovede českej daňovej správy ohľadom DS MAX Business s.r.o. bolo o. i. zistené, že správca dane má podozrenie, že obchodovaný tovar - betonárska oceľ bol zasiahnutý podvodom na DPH neprebiehajúcim izolovane iba na území Českej republiky, ale s presahom do zahraničia. Ohľadom spoločnosti LEVEL 1 group s.r.o. česká daňová správa uviedla, že skutočnosť, že tak odberatelia, ako aj dodávatelia daňového subjektu sú buď nekontaktní, alebo sú stredobodom záujmu policajných a finančných orgánov, nasvedčuje účelovej realizácii transakcií, ktoré mali zastrieť skutočný záujem zúčastnených, a to neodvedenia dane a čerpanie nároku na odpočet v inom členskom štáte. Z uvedeného vyplýva, že sa nejedná o jedného strateného dodávateľa, ale každý z dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu je buď zmiznutý, alebo šetrený políciou v súvislosti s podvodom na DPH. Na základe uvedených skutočností sa nemožno tváriť, že správca dane je v dôkaznej núdzi, alebo že k dodaniu tovaru reálne došlo, keď ani v jednom z preverovaných prípadov to nebolo potvrdené, naopak dodanie tovaru česká daňová správa vyvrátila. Daňový subjekt uvádza, že ako prvý odberateľ pri trojstrannom obchode vznik a existenciu predmetu dane preukázal účtovnými dokladmi o objednaní tovaru a skončení prepravy v IČŠ a o jeho prevzatí nadobúdateľom. Daňový subjekt predložil účtovné a daňové doklady až vo vyrubovacom konaní, napriek tomu, že v zmysle § 45 ods. 2 písm. d/ zákona č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), tieto doklady mal predložiť v priebehu daňovej kontroly. Správca dane preštudoval predložené účtovné a daňové doklady predložené vo vyrubovacom konaní. Jedná sa o faktúry a objednávky a potvrdenia, ktoré buď nie sú opatrené pečiatkami a podpísané, alebo sú na nich pečiatky Z. Q. a podpis. Takéto doklady nie sú potvrdením existencie tovaru, prepravy, či dodania tovaru. Faktúra ako daňový doklad sama o sebe nie je takým dôkazom, že určité plnenie bolo uskutočnené, ale je len tvrdením o takejto udalosti. Ani skutočnosť, že určitý doklad má všetky náležitosti faktúry a je riadne zaúčtovaný a zaevidovaný v evidencii DPH, nie je dôkazom o tom, že k obchodom skutočne došlo. Takýmto dokladom je len vtedy, ak bol vystavený na základe skutočného reálneho plnenia, čo v rámci daňovej kontroly nebolo preukázané. Daňový subjekt ďalej namieta, že správca dane preverovaním v IČŠ v rámci MVI požadoval informácie, nielen či bol tovar predmetom dane v IČŠ, ale aj to, či nadobúdatelia v IČŠ splnili svoje daňové povinnosti. Správca dane vo všetkých žiadostiach o MVI popísal rozsah vykonávanej daňovej kontroly a žiadal o preverenie obchodov medzi našim daňovým subjektom Z. Q. a preverovaným daňovým subjektom v roku 2013 a zaslanie všetkých dostupných dokladov. Máme za to, že v žiadostiach o MVI správca dane žiadal informácie potrebné k výkonu daňovej kontroly a informácie rozhodujúce pre správne určenie dane.
Vo svojom vyjadrení daňový subjekt opakovane namieta, že na základe odpovedí na MVI o nekontaktnosti, nepodávaní daňových priznaní atď., nemôžeme konštatovať, že k nadobudnutiu tovaru nedošlo.... Tak ako bolo podrobne rozpísané v predošlom odseku, nejedná sa o jedného strateného dodávateľa, ale každý z dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu je buď zmiznutý, alebo šetrený políciou v súvislosti s podvodom na DPH. Na základe uvedených skutočností sa nemožno tváriť, že správca dane je v dôkaznej núdzi, alebo že k dodaniu tovaru reálne došlo, keď ani v jednom z preverovaných prípadov to nebolo potvrdené, naopak dodanie tovaru česká daňová správa vyvrátila. K namietaniu správca dane uvádza, že súpis kontrolovaných dokladov ku kontrole je uvedený v protokole z daňovej kontroly. Avšak samotná existencia dokladov nedeklaruje, že k plneniu došlo. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry a iných dokladov, hoci by tieto obsahovali všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nich uvedené v ich vzájomných súvislostiach naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Ako dôkaz možno použiť v zmysle § 24 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Správca dane v tejto súvislosti použil odpovede na MVI.
Ďalej daňový subjekt uvádza, že SD ani nevyzval DS, aby preukázal predmet dane ... Správca dane v prvej zápisnici, počas výkonu daňovej kontroly, požiadal daňový subjekt o predloženie účtovných a daňových dokladov, na čo daňový subjekt uviedol, že žiadne doklady nemá k dispozícii ani on, ani jeho účtovníčka. Správca dane nevyzval daňový subjekt na predloženie ďalších dokladov, nakoľko mal vedomosť o tom, že daňový subjekt nemá k dispozícii žiadne doklady a daňový subjekt zase oboznámil správcu dane so skutočnosťou že KR PZ mu vrátilo časť prípadne všetky doklady. Zamestnanci správcu dane majú za to, že v záujme objektívneho hodnotenia dôkazov správca dane bral do úvahy všetky dôkazy a zistenia, ktoré mal k dispozícii, pritom dodržiaval ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zároveň dodržiaval ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a v daňovom konaní postupoval v súlade so všeobecne záväznými pravidlami, chránil záujmy štátu a dbal pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.
V tomto bode daňový subjekt opakovane poukazuje na odpovede na MVI a na účtovnú dokumentáciu. K tomuto sa správca dane vyjadril už v dvoch predošlých bodoch. Pri výkone daňovej kontroly u daňového subjektu Z. Q. za kontrolované zdaňovacie obdobia január 2013 až november 2013 správca dane postupoval v zmysle ustanovení § 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok), ktoré ukladá správcovi dane povinnosť postupovať pri správe daní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chrániť záujmy štátu a obcí a dbať pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.
Kontrolou bolo zistené, že v prípade v daňovom priznaní deklarovaných trojstranných obchodov neboli naplnené podmienky trojstranného obchodu ani v jednom prípade, z ktorého dôvodu došlo správcom dane k ich preklasifikovaniu, a to:
- v prípade dodávok do CZ bolo preukázané, že kontrolovaný DS nadobudol tovar v CZ pričom uviedol IČ DPH pridelené v SR, a teda v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zákona o DPH, ak nadobúdateľ tovaru objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný, ako je členský štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Odsek 1 týmto nie je dotknutý. Ako vyplýva zo zistení uvedených v bode 1.3. protokolu a tiež z dôvodu, že platiteľ nepreukázal, že toto nadobudnutie pri dodávkach tovaru z Poľskej republiky bolo predmetom dane v Českej republike, miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je tuzemsko.
V prípade uvedených dodávok nevzniká právo na odpočítanie dane (viď napr. rozsudok ESD v spojených veciach C 536/08 a C 539/08 (zdaniteľná osoba, ktorá sa nachádza v situácii opísanej v prvom
pododseku posledného uvedeného ustanovenia, nemá právo na okamžitý odpočet DPH, ktorou bolo na vstupe zaťažené nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva), a preto uvedené preklasifikovanie dodávok deklarovaných ako trojstranný obchod nemá vplyv na odpočítanie dane v tuzemsku a na príslušné riadky daňového priznania.
Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane práva uvedené v § 45 ods. 1 písm. c), f). Je na daňovom subjekte, či svoje práva využije. Zamestnanci správcu dane daňovému subjektu nijakým spôsobom nebránili, aby počas daňovej kontroly svoje práva využil. Dňa 06.03.2018 pri ústnom pojednávaní, o ktorom bola spísaná Zápisnica č. 100492810/2018 správca dane oboznámil daňový subjekt s priebehom a výsledkom daňovej kontroly vykonávanej na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až november 2013. Po oboznámení s priebehom a výsledkom daňovej kontroly správca dane položil daňovému subjektu otázku, či sa chce k uvedenému vyjadriť. P. Q. odpovedal: „Nie, vyjadrím sa k protokolu." Na základe uvedeného nebol dôvod, nevydať následne po oboznámení protokol, keď kontrolovaný daňový subjekt neprejavil záujem sa k výsledku daňovej kontroly vyjadriť.
V tomto bode správca dane poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na neuplatňovanie precedenčného práva v Slovenskej republike, postup v zmysle Rozsudkov súdneho dvora EÚ je záväzný pre správcu dane vo veci, v ktorej sa pojednávalo. Zamestnanci správcu dane majú za to, že v záujme objektívneho hodnotenia dôkazov správca dane bral do úvahy všetky dôkazy a zistenia, ktoré mal k dispozícii, pritom dodržiaval ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zároveň dodržiaval ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a v daňovom konaní postupoval v súlade so všeobecne záväznými pravidlami, chránil záujmy štátu a dbal pri tom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. A z tohto dôvodu už nie je potrebné dopĺňať žiadne dôkazy, prípadne prehodnotiť získané dôkazy.
Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane dospel k názoru, že s vyjadreniami kontrolovaného daňového subjektu sa v rámci vyrubovacieho konania vysporiadal, nie je potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie a daňový subjekt už nepredložil žiadne nové dôkazy, preto sa táto zápisnica v zmysle § 68 ods. 3 zákona 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) považovala za poslednú zápisnicu.
Na otázku správcu dane daňovému subjektu, či sa chce k uvedenému vyjadriť, p. Q. odpovedal, že nie."
5. Žalobca vo včas podanom odvolaní zo dňa 30.07.2018 proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 28.06.2018 uviedol nasledovné odvolacie námietky: „SD použil ako dôvody na „preklasifikovanie " kontrolovaného daňového subjektu (ďalej len „DS") z prvého odberateľa na nadobúdateľa v zmysle § 17 ods. 2 ZDPH, odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI"). V týchto odpovediach sa k činnosti druhých odberateľov uvádza: MIRO TRADE s.r.o. - so správcom dane nekomunikuje..., na výzvy nereaguje..., je šetrená políciou..., podľa predbežnej odpovede polície vykonávala fiktívne obchody, konateľka bola nastrčenou osobou, polícia nedisponuje účtovnými dokladmi. TRANS-FER Sp Zo. o. - nekontaktnosť ... MAX Business s.r.o. - nekontaktnosť, nespolupráca so zahraničným správcom dane (ďalej len „ZSD"), podozrenie o zapojení do reťazca...nespolupracoval so ZSD, nepredložil daňové doklady... neuviedol žiadne obstaranie tovaru z IČŠ...nepodáva daňové priznania...daňová sprava nevedela odpovedať na otázky uvedené v žiadosti o MVI...stratený obchodník. ZSD má podozrenie, že tovar bola zasiahnutý podvodom, že tovar nebol odoslaný na územie ČR. SD v Protokole k tomu skonštatoval, že: „obstaranie tovaru nebol potvrdené." LEVEL 1 group s.r.o. - dôkazné prostriedky svedčia o realizácii plnenia...avšak ZSD posúdil jednanie LEVEL 1 group s.r.o. ako zneužitie práva a v období máj 2013 vylúčil prijaté aj uskutočnené plnenia... PATRON GROUP SE - bolo zistené, že s DS bolo obchodované len v zdaňovacom období december 2013... faktúra za prepravu však predložená nebola... údajne DS tretej osobe povedal, že má problémy s políciou... SD v Protokole k tomu skonštatoval, že:
Trojstranný obchod nie je potvrdený, tovar bol nakúpený z SK a dodaný opäť do SK. Odpovede na MVI týkajúce sa preverovania druhých odberateľov teda obsahovali: nekontaktnosť druhého odberateľa, nespolupráca so ZSD, nepriznanie dane druhým odberateľom, nedostupnosť účtovnej dokumentácie, nevedomosť o tom, kde tovar skončil, prívlastky „predbežné odpovede,“ „ údajne povedal" atď. Konštatujeme: Výsledkom týchto odpovedí je nemožnosť získať relevantné informácie k preukázaniu alebo nepreukázaniu vzniku predmetu dane v IČŠ. SD svojou „preklasifikáciou " z uvedených dôvodov preniesol daňové povinnosti na DS. Namietame nezákonnosť týchto dôvodov. Zo žiadnej z týchto odpovedí jednoznačne nevyplýva, že tovar nebol predmetom dane v IČŠ. Nemožnosť získania informácií o daňových povinnostiach druhých odberateľov neznamená, že tovar v IČŠ druhí odberatelia nenadobudli, ale je stavom dôkaznej núdze na strane správcu dane, a nie dôkazom samotným, ani dôvodom na tuzemské zdanenie prvého odberateľa. Nezákonnosť v tomto bode namietame v dvoch rovinách, a to: Prvou rovinou nezákonnosti je nesprávna právna kvalifikácia osoby DS ako nadobúdateľa. Na to, aby SD „neklasifikoval“ DS na nadobúdateľa v zmysle § 11 ods. 1 a aby použil právnu domnienku miesta nadobudnutia v zmysle § 17 ods. 2 ZDPH, neuviedol SD žiadne dôkazy. Takýmito dôkazmi by mohli byť napr. objednávky DS a doklady o prevzatí tovaru DS s miestom nadobudnutia buď v SR alebo v IČŠ, ale bez následného predaja druhému odberateľovi. Jednalo by sa výlučne o dvojstranný obchod. Žiadne takéto dôkazy SD neuviedol. Naopak, z účtovnej dokumentácie DS vyplýva, že všetky preverované obchody boli trojstrannými obchodmi a DS podmienky uvedené v 45 ods. 1 ZDPH splnil. Ak SD z vyššie uvedených dôvodov preklasifikoval a označil DS ako nadobúdateľa v pravom slova zmysle, teda ako nadobúdateľa vlastníckeho práva k tovaru, konal bezdôvodne, protiprávne, špekulatívne a v rozpore s námietkami uvedenými v bodoch 2., 3. tohto vyjadrenia, pretože DS ako prvý odberateľ nadobúdateľom nikdy nemohol byť. SD pristúpil k „preklasifikácii" trojstranného obchodu na dvojstranný podľa § 17 ods. 2 ZDPH, pretože DS nepreukázal vznik a existenciu predmetu dane v štáte skončenia prepravy a SD to nepotvrdili ani odpovede na MVI. Predmet dane je definovaný v § 2 ods. 1 písm. c) ZDPH ako nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát"). Toto ustanovenie platí rovnako v legislatíve všetkých ČŠ. Podstatnými náležitosťami vzniku a existencie predmetu dane je určenie miesta, teda ČŠ nadobudnutia a určenie, identifikácia nadobúdateľa. Po vzniku a existencii predmetu dane následne vzniká daňová povinnosť (§ 20 ZDPH), t.j. zákonná povinnosť nadobúdateľa, aby splnil svoje daňové povinnosti, teda podať príslušné výkazy a daňové priznania a povinnosť platenia dane v ČŠ nadobudnutia. Predmet dane a daňová povinnosť sú dve rozdielne, i keď úzko súvisiace právne skutočnosti. DS ako prvý odberateľ pri trojstrannom obchode vznik a existenciu predmetu dane preukazuje účtovnými dokladmi o objednaní tovaru a skončení prepravy v IČŠ a o jeho prevzatí nadobúdateľom. Teda DS povinnosť preukázania predmetu dane v IČS, ako z predložených dôkazov vyplýva, splnil. DS iné možnosti na preukázanie nemá. SD má povinnosť postupovať rozhodovať v zmysle zásady zákonnosti zakotvenej v § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z .z. (ďalej len „DP") a povinnosti môže ukladať iba na základe zákona a v súlade so zákonom. Podľa § 24 ods. 1 DP „Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane... " Ust. § 17 ods. 2 ukladá daňovému subjektu povinnosť preukázať vznik a existenciu predmetu dane v IČŠ. Podľa § 44 ods. 1 DP „Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1) Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu." Ak SD „preklasifikoval" DS na nadobúdateľa, tak v prípade aplikácie § 17 ods. 2 ZDPH, skutočnosťou rozhodujúcou pre správne určenie dane, ktorú mal správca dane oprávnenie a povinnosť preverovať bolo to, či bol tovar predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Druhá rovina nezákonnosti spočíva v nasledovnom: SD preverovaním v IČŠ v rámci MVI požadoval informácie, nielen či bol tovar predmetom dane v IČS, ale aj to, či nadobúdatelia v IČŠ splnili svoje daňové povinnosti. Teda preveroval aj existenciu skutočností, ktoré neboli rozhodujúce pre správne určenie dane skutočnosti, ktorých preukazovanie § 17 ods. 2 ZDPH nevyžaduje. Toto preverovanie prinieslo informácie, že druhí odberatelia boli nekontaktní, nepodávali daňové priznania, atď., teda neplnili svoje daňové povinnosti a že sú problémy s platením a vymáhaním dane v IČŠ. Z odpovedí nevyplynulo jednoznačné zistenie, že k nadobudnutiu tovaru v týchto IČŠ nedošlo. Preverovanie teda neprinieslo žiadne odpovede na to, či tovar bol, alebo nebol v IČŠ predmetom dane. Namietame: Na základe odpovedí na MVI o nekontaktnosti, nepodávaní daňových priznaní, atď., SD získal informácie o neplnení daňových povinností druhých odberateľov, nie neexistencii predmetu dane v IČŠ. SD na základe takýchto odpovedí nemôže konštatovať, že k nadobudnutiu tovaru nedošlo a že predmet dane v IČŠ nevznikol, resp. že nebol preukázaný. Aj keď u SD pretrvávajú pochybnosti o vzniku
a existencii predmetu dane v IČŠ, samotné pochybnosti nie sú dôkazom v daňovom konaní. Na strane SD nastal stav dôkaznej núdze, ktorý mu nedáva oprávnenie na konštatovanie, že „obstaranie tovaru nebolo potvrdené," alebo že Trojstranný obchod nie je potvrdený, tovar bol nakúpený z SK a dodaný opäť do SK. V dôsledku tohto stavu dôkaznej núdze, nie relevantných dôkazov, vyvodil SD záver, že DS predmet dane v IČŠ nepreukázal a zdanil ho ako nadobúdateľa na území SR. Namietame: SD sa nezaoberal, resp. neuviedol, čo zistil z účtovných dokladov DS na polícii, neuviedol, či sa tam nachádzali, či nenachádzali doklady o nadobudnutí druhými odberateľmi v trojstrannom obchode, ale jednoznačne skonštatoval, že druhí odberatelia tovar nenadobudli a označil DS za nadobúdateľa vo všetkých prípadoch. SD ani nevyzval DS, aby preukázal predmet dane, vôbec sa nezaoberal otázkou, kde a u koho skončilo obrovské množstvo tovaru deklarovaného DS....? Prijaté odpovede na MVI SD vôbec mu nedávajú oprávnenie na konštatovanie, že „obstaranie tovaru nebolo potvrdené" a že „tovar bol dodaný opäť do SK,“ lebo odpovede toto neobsahovali, ani žiadne takéto zistenia k dispozícii nemá, ani ich v Protokole neuviedol. DS ako prvý odberateľ pri trojstrannom obchode vznik a existenciu predmetu dane preukazuje účtovnými dokladmi o objednaní tovaru a skončení prepravy v IČŠ a o jeho prevzatí nadobúdateľom. Teda DS povinnosť preukázania predmetu dane v IČŠ, ako z predložených dôkazov vyplýva, splnil. SD iba na základe odpovedí na MVI, z dôvodov nemožnosti získať informácie o nadobudnutí rozhodol, že na DS aplikuje §17 ods. 2 ZDPH. Namietame: Ak zahraničný SD v IČŠ uviedol v odpovediach nekontaktnosť druhého odberateľa, nemožnosť získať a podať informácie, nedostupnosť účtovnej dokumentácie, predbežnú odpoveď polície, nepriznanie dane druhým odberateľom, nevedomosť o tom, kde tovar skončil, atď., neznamená to, že nadobudnutie nemalo byť predmetom dane v tomto IČŠ. Práve, že z účtovnej dokumentácie DS vyplýva, že toto nadobudnutie bolo (!) predmetom dane v IČŠ, a nie na území SR. DS iné dôkazy, ako vlastnú účtovnú dokumentáciu k dispozícii nemá. SD mal povinnosť v rámci dokazovania tieto dôkazy zhodnotiť a ak nemal „protidôkazy," iba pochybnosti, mal povinnosť uviesť relevantné dôvody, prečo tieto dôkazy neprijíma. Namietame: Iba pochybnosti SD bez relevantných dôkazov nie sú dôvodom na to, aby „preklasifikoval“ trojstranný obchod na dvojstranný, označil prvého odberateľa za nadobúdateľa a určil mu daňovú povinnosť na území SR. Takýto záver je neodôvodnený, protiprávny, pretože nadobudnutie nemohlo byť, ani nebolo predmetom dane na území SR, ako to „preklasifikoval" SD, daňová povinnosť na území SR nevznikla a daň nepatrí rozpočtu SR. Postup SD je nezákonný a je zneužitím právomoci. Závery správcu dane uvedené v Protokole sú nezákonné aj z ďalších dôvodov, a to neuznaním práva na odpočítanie dane. Ak SD „preklasifikoval" a označil DS za nadobúdateľa, tak sa jednoznačne mohlo jednať iba o dvojstranný obchod, intrakomunitárne dodanie a nadobudnutie. Poukazujeme na znenie zákona: § 49 ZDPH „Odpočítanie dane platiteľom“ ustanovuje: Ods. 1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. ods. 2 posledná veta. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň ods. 2 písm. c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a. Tu je zakotvený princíp tzv. samozdanenia. Okamihom vzniku daňovej povinnosti pri nadobudnutí tovaru z IČŠ, vzniká právo na odpočítanie dane. Matematickým výsledkom zo samozdanenia je nula, pretože podkladom výpočtu daňovej povinnosti aj práva na odpočítanie dane sú faktúry od dodávateľa tovaru z IČS. Namietame: Nezákonnosť spočíva v tom, že správca dane nepriznal DS právo na odpočítanie dane v zmysle uvedených ustanovení ZDPH. Princíp DPH spočíva vždy a zásadne na práve odpočítania dane v okamihu vzniku daňovej povinnosti. SD nezákonnou preklasifikáciou DS na nadobúdateľa určil daňovú povinnosť z nadobudnutia, avšak bez priznania práva ma odpočítanie dane. Ak SD určil daňovú povinnosť z nadobudnutia v tuzemsku, mal povinnosť aplikovať cit. ust. § 49 ods. 1, 2 písm. c) ZDPH, čím by sa výsledky kontroly absolútne zmenili. Ak tak neučinil, postupoval a určil daň nezákonne. Dôvody neuznania práva na odpočítanie dane, ktoré SD uvádza citáciou rozsudku ESD (C-356/08 a C-359/08), citujeme z Rozhodnutia, že „zdaniteľná osoba, ktorá sa nachádza v situácii opísanej v prvom pododseku uvedeného ustanovenia, nemá právo na okamžitý odpočet DPH, ktorou bolo na vstupe zaťažené nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva,, sú vytrhnuté z kontextu, a tým nezrozumiteľné. Žiaden rozsudok v právnom poriadku SR nie je prameňom práva, nie je zákonom. Môže byť iba podkladom pre výklad konkrétnych ustanovení zákonov. Je neprípustný postup SD, keď ako dôvody svojich záverov a rozhodnutí o určení dane použil citáciu z rozsudku bez toho, aby uviedol, ktorého konkrétneho ustanovenia zákona sa rozsudok týka. Teda, na základe ktorého konkrétneho ust. zákona SD postupoval a rozhodoval, ak právo na odpočítanie dane nepriznal. Iba konkrétne ustanovenia zákona môžu byť dôvodom na neuznanie práva na odpočítania dane. Žiadne takéto ustanovenie SD v Protokole neuviedol. Výsledky kontroly sú z tohto dôvodu nezákonné a Rozhodnutie nepreskúmateľné.
Namietame porušenie práv DS uvedených § 45 ods. 1 písm. c), f) DP, citujeme: „predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia a vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim." SD dňa 06.03.2018 oboznámil DS zápisnicou č. 100492810/2018 so zistenými skutočnosťami. Z tejto zápisnice vyplynuli pre DS možné mimoriadne závažné dôsledky, pretože zo záverov SD vyplynula dorubená daň je vo výške 422.241,02 EUR. Dňa 08.03.2018 bol spracovaný a odoslaný Protokol so zisteniami. Namietame porušenie uvedených ustanovení zákona, pretože pri tak závažnom a vysokom dorube na DPH, SD neposkytol DS dostatočne a primerane dlhú lehotu na vyjadrenie, a o 2 dni po tomto oboznámení spracoval a odoslal poštou Protokol. Uvedený čas 2 dni považujeme za absolútne nedostatočný a neprimeraný na vyjadrenie k tak závažným zisteniam. SD postupoval nezákonne a rovnako porušil zásadu proporcionality konania, pretože sám mal na spracovanie zistení a vyčíslenie výsledkov kontroly lehotu 1 roka (prerušovanie od r. 2014) a pritom poskytol DS lehotu na uplatnenie jeho práv iba 2 dni. Takýto postup SD považujeme za porušenie uvedenej zásady proporcionality a zásady zákonnosti v zmysle ust. § 3 ods 1 DP. Na podporu dôvodov našich námietok k otázke dokazovania, dôkazného bremena a dôkaznej núdze, vyberáme z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. 7S/151/2014 z 29.11.2017: „Z judikatúry Najvyššieho súdu i z aplikovateľných rozhodnutí Súdneho dvora EU vyplýva, že na daňový subjekt nemôže byť prenášaná zodpovednosť za preukazovanie skutočností v dodávateľskom reťazci, ktorého sa stal súčasťou, ibaže by vedel alebo mohol vedieť, že obchod je poznačený podvodom (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6Sžf/10/2012). I z rozsudkov Najvyššieho súdu, ktoré poukázal žalobca (sp. zn. 3Sžf/1/2011, 3Sžf/94/2013, 3Sžf/1/2010), okrem iného vyplýva, že „ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho, subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzi i správca dane." Z uvedených dôvodov navrhujeme odvolaciemu orgánu, aby rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101244109/2018 zrušil z dôvodov jeho nezákonnosti a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie."
6. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia zo dňa 26.10.2018 po zhrnutí výsledkov a záverov vyplývajúcich z úkonov vykonaných Daňovým úradom Košice u žalobcu, reagujúc na jeho námietky uvedené v riadnom opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu, dospel k záveru, že prvostupňový orgán rozhodol vo veci správne a zákonným spôsobom a preto jeho rozhodnutie potvrdil.
7. Žalovaný správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia vydaného dňa 26.10.2018 uviedol: „Finančné riaditeľstvo SR k námietke nezákonného konania správcu dane a porušenia zásady proporcionality konania spočívajúcej v tom, že správca dane neposkytol daňovému subjektu dostatočne a primerane dlhú lehotu na vyjadrenie sa ku skutočnostiam, s ktorými bol daňový subjekt oboznámený dňa 06.03.2018, uvádza, že v danom prípade uskutočnil správca dane s daňovým subjektom ústne pojednávanie, počas ktorého ho oboznámil so zisteniami z daňovej kontroly, čím si správca dane splnil zákonom stanovenú povinnosť. O priebehu ústneho pojednávania bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100492810/2018 zo dňa 06.03.2018 v zmysle § 19 Daňového poriadku. Z predmetnej zápisnice, z prijatých opatrení a záverov, je zrejmé, že daňový subjekt neprejavil záujem vyjadriť sa k obsahu zápisnice, preto nebol dôvod v rámci tohto pojednávania poskytnúť daňovému subjektu lehotu na vyjadrenie ku skutočnostiam uvedeným v zápisnici, a to aj vzhľadom na to, že o poskytnutie lehoty na vyjadrenie daňový subjekt na ústnom pojednávaní nepožiadal a na otázku správcu dane, či sa chce vyjadriť k zisteniam uviedol: „nie, vyjadrím sa k protokolu". Správca dane následne dňa 08.03.2018 vyhotovil protokol z daňovej kontroly, ktorý bol dňa 12.03.2018 doručený daňovému subjektu. Z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane poskytol daňovému subjektu zákonnú lehotu, ktorá sa vzťahuje k doručenému protokolu - na podanie vyjadrenia v zmysle § 46 ods. 8 Daňového poriadku. Z uvedeného dôvodu považuje Finančné riaditeľstvo SR túto námietku odvolávajúceho sa za neopodstatnenú. K námietkam týkajúcich sa dokladov (zabavenie účtovných dokladov políciou, uskutočnenie trojstranných obchodov vedel daňový subjekt preukázať iba kópiami dokladov z počítača, pri prezeraní dokladov na polícii nemusel správca dane vidieť všetky relevantné doklady, správca dane neuviedol,
ktoré doklady si zaobstaral, nemožnosť daňového subjektu vyjadriť sa k dokladom) Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že daňová kontrola na DPH za zdaňovacie obdobia roka 2013 začala u daňového subjektu dňa 31.10.2014. Daňový subjekt sa dňa 05.11.2014 dostavil k správcovi dane a k požiadavke správcu dane, aby predložil všetky účtovné a daňové doklady uviedol, že ani on, ani ekonómka nemajú žiadne účtovné a daňové doklady za obdobie január až december 2013 k dispozícii, pretože asi od apríla roku 2014 sú na PPZ v Bratislave. Z uvedeného dôvodu správca dane obstaral účtovné a daňové doklady daňového subjektu od PPZ v Bratislave a pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie máj 2013 preveroval aj prostredníctvom inštitútu medzinárodného dožiadania
- žiadostí o MVI.
V žiadosti o MVI týkajúcej sa preverenia prvého dodávateľa - poľskej spoločnosti VIMEX S.A. žiadal aj o zaslanie všetkých dostupných dokladov deklarujúcich obchody medzi touto spoločnosťou a daňovým subjektom. Poľská finančná správa vo svojej odpovedi nezaslala správcovi dane žiadne účtovné a daňové doklady spoločnosti VIMEX S.A. z dôvodu, že likvidátor tejto spoločnosti má obmedzené finančné a osobné zdroje na prípravu kópií dokladov. Likvidátor poľskej spoločnosti poskytol zoznam faktúr a výpis zúčtovacieho účtu z účtovného systému spoločnosti VIMEX S.A. Správca dane požiadal aj českú finančnú správu o zaslanie všetkých dostupných dokladov deklarujúcich obchody medzi daňovým subjektom a druhým odberateľom - českou spoločnosťou MAX Business s.r.o. Česká finančná správa taktiež nezaslala žiadne doklady spoločnosti MAX Business s.r.o. z dôvodu, že ich táto spoločnosť nepredložila a je nekontaktná. Z dôvodu, že daňový subjekt sa na začiatku výkonu daňovej kontroly vyjadril, že nedisponuje žiadnymi dokladmi, správca dane ho nevyzýval na preukázanie predmetu dane. Daňový subjekt uvádza, že nie je zrejmé, aké doklady daňového subjektu si vlastne správca dane zaobstaral. Finančné riaditeľstvo SR nesúhlasí s týmto tvrdením odvolávajúceho sa a uvádza, že správca dane v Protokole z daňovej kontroly v časti 1.2 uviedol súpis kontrolovaných dokladov a iných písomností, z ktorých vyplýva, že správca dane si k daňovej kontrole, okrem daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie máj 2013 podaného a vyplneného daňovým subjektom, obstaral súhrnný výkaz za august 2013 a všetky dostupné doklady daňového subjektu - faktúry a dodacie listy od poľskej spoločnosti VIMEX S.A. a faktúry s prílohami vystavené pre českú spoločnosť MAX Business s.r.o. a LEVEL 1 group s.r.o.. Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že súčasťou predloženého administratívneho spisu boli objednávky daňového subjektu pre poľského odberateľa VIMAX S.A. získané správcom dane na PPZ v Bratislave. K námietkam týkajúcim sa dokladov, ktoré daňový subjekt predložil dodatočne vo vyrubovacom konaní, Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že je otázne z akého dôvodu daňový subjekt, na ktorom je vo veci preukázania splnenia podmienok pre oslobodenie od dane podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj pri trojstranných obchodoch dôkazné bremeno, nepredložil tieto doklady vytlačené z počítača už počas výkonu daňovej kontroly, keďže ako sám uvádza v odvolaní, počítač a USB kľúč mu boli PPZ v Bratislave vrátené dňa 15.07.2014. Daňový subjekt takýmto postupom porušil povinnosť, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku, podľa ktorého má kontrolovaný daňový subjekt vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia.... K námietkam týkajúcich sa dôkazného bremena (námietka prenesenia daňových povinností na daňový subjekt, do dôkaznej núdze sa dostal správca dane, pochybnosti správcu dane nie sú dôvodom na určenie daňovej povinností daňovému subjektu, poukázanie na rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 7S/151/2014 z 29.11.2017), Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že správca dane neprenášal daňové povinnosti na daňový subjekt, ale od daňového subjektu požadoval splnenie jeho dôkaznej povinnosti. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009 daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinností; povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinností realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z, z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť, a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Aj z ustálenej judikatúry NS SR (napríklad č. 2SžF/2S/2010 zo dňa 18.05.2011) ako aj z judikatúry Nejvyššího správního
soudu (napr. rozsudok č. 9Afs/60/2012-44, 2Afs/24/2007-1 19) vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Keďže daňový subjekt podaným daňovým priznaním k DPH deklaroval uskutočnenie trojstranných obchodov s oslobodením od dane (na riadkoch 35 a 36), bolo jeho povinnosťou preukázať pri deklarovaných obchodoch boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z., pretože, ako to vyplýva z vyššie uvedeného procesná povinnosť preukázať uplatnené nároky je na strane daňového subjektu, ktorý si túto povinnosť nemôže vysvetľovať ako svoje právo požadovať od správcu dane, aby prevzal aktívnu úlohu pri preukazovaní daňovým subjektom tvrdených skutočností. Z predloženého administratívneho spisu a z dokazovania, ktoré vo veci vykonal správca dane je zrejmé, že správcovi dane vznikli opodstatnené pochybnosti o tom, či deklarovaní druhí odberatelia tovaru - české spoločnosti MAX Business s.r.o. a LEVEL 1 group s.r.o. objednali u daňového subjektu Z. Q. tovar - betonársku oceľ pod svojím IČ DPH, či im bol tovar z Poľska do Českej republiky prepravený, či tento tovar prevzali a teda sú osobami povinnými platiť daň z týchto deklarovaných trojstranných obchodov s betonárskou oceľou. Daňový subjekt tieto pochybnosti správcu dane žiadnym spôsobom neodstránil, teda vo veci preukázania pravdivosti údajov uvedených v ním podanom daňovom priznaní k DPH neuniesol dôkazné bremeno.....Na základe takto zistených skutočností Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.“
II.
Správna žaloba a vyjadrenie žalovaného
8. V správnej žalobe zo dňa 14.01.2019 žalobca obsahovo zhodne s dôvodmi uvedenými v riadnom opravnom prostriedku zopakoval svoje žalobné námietky: „K námietke odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, bod 4, vo veci nezákonného postupu SD a porušenia zásady proporcionality konania, spočívajúcej v tom, že SD neposkytol daňovému subjektu dostatočne a primerane dlhú lehotu na vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam, s ktorými bol daňový subjekt oboznámený dňa 06.03.2018, žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že túto námietku považuje za neopodstatnenú. Zdôvodnil to tým, že „je zrejmé, že daňový subjekt neprejavil záujem vyjadriť sa k obsahu zápisnice č. 100492810/2018 o oboznámení so zistenými skutočnosťami, preto nebol dôvod v rámci tohto pojednávania poskytnúť daňovému subjektu lehotu na vyjadrenie ku skutočnostiam uvedeným v zápisnici, a to aj vzhľadom na to, že o poskytnutie lehoty na vyjadrenie daňový subjekt na ústnom pojednávaní nepožiadal.“ Námietka žaloby: Žalovaný sa zjavne vyhol podstate námietky o porušení zásady proporcionality konania, ako to bolo uvedené v bode 4. odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu. Jej podstata je v tom, že SD dňa 06.03.2018 oboznámil žalobcu zápisnicou č. 100492810/2018 so zistenými skutočnosťami. Z tejto zápisnice vyplynuli pre žalobcu možné mimoriadne závažné dôsledky, pretože zo záverov SD vyplynula dorubená daň za všetky kontrolované obdobia roka 2013 vo výške 422.241,02 EUR. Už o dva dni na to - dňa 08.03.2018 bol spracovaný a odoslaný Protokol so zisteniami z kontroly. Svojim oboznámením a vyčíslením výsledkov kontroly doslova šokoval osobu žalobcu, ktorá v danom okamihu nevedela primerane reagovať. Podľa § 45 ods. 1 písm. c), f) DP, má daňový subjekt právo: „predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia a vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.“ Podľa § 46 ods. 5 DP: „Ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.“ SD ani raz v priebehu daňovej kontroly nijakým spôsobom neoznámil žalobcovi, aké zistenia už k dispozícii má, že tieto zistenia vyvolávajú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov...nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril, vysvetlil, doplnil, atď. Preto aj v tejto žalobe namietame porušenie uvedených ustanovení zákona, porušenie práv žalobcu podľa § 45 ods. 1 písm. f) DP - vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam... Navyše, pri tak závažnom a vysokom rozdiele dane vyčíslenom v Protokole, SD neposkytol žalobcovi dostatočne primeranú lehotu na vyjadrenie, a už o 2 dni po zápisnici o oboznámení spracoval a odoslal
poštou Protokol. Uvedený čas 2 dní považujeme za absolútne nedostatočný a neprimeraný na vyjadrenie sa k tak závažným zisteniam. SD postupoval nezákonne, porušil práva žalobcu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam... a rovnako porušil zásadu proporcionality konania, pretože sám mal na spracovanie zistení a vyčíslenie výsledkov kontroly lehotu 1 roka (prerušovanie od r. 2014) a pritom poskytol žalobcovi lehotu na uplatnenie jeho práv iba 2 dni. Keďže i žalovaný tento postup uznal za správny, považujeme prvostupňové i napadnuté rozhodnutie z uvedených dôvodov za nezákonné a za flagrantné porušenie zásady zákonnosti v zmysle ust. § 3 ods. 1 DP. V napadnutom rozhodnutí žalovaný uvádza: „Finančné riaditeľstvo SR nesúhlasí s tvrdením odvolávajúceho sa, že účelom nasledujúceho vyrubovacieho konania je ďalšie dokazovanie a predkladanie dôkazov a uvádza, že daňový subjekt je vo vyrubovacom konaní oprávnený vyjadriť sa v lehote určenej správcom dane k zisteniam správcu dane uvedeným v protokole z daňovej kontroly a predkladať, resp. označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly.“ Námietka žaloby: Žalovaný týmto nesúhlasom popiera samotný účel vyrubovacieho konania, pretože § 68 ods. tretia veta DP ustanovuje: „Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie.“ V súlade s týmto ustanovením žalobca na základe výzvy na vyjadrenie k Protokolu navrhol v závere svojho písomného vyjadrenia k Protokolu, citujeme: „Navrhujeme, aby SD dôkladne preskúmal nami predložené dôkazy - účtovnú dokumentáciu z obnovených dát v počítači, ktorú sme v priebehu kontroly nemohli predložiť, aby zhodnotil obsah našich námietok a aby svoje zistenia prehodnotil a zrušil výsledky kontroly uvedené v Protokole.“ Na základe týchto právnych skutočností mal SD povinnosť zaoberať sa dôkazmi, ktoré žalobca v rámci vyrubovacieho konania navrhol a predložil, pričom sa týmito dôkazmi nezaoberal. Pochybnosť žalovaného v napadnutom rozhodnutí že: „je otázne, z akého dôvodu daňový subjekt, na ktorom je vo veci preukázania splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri trojstranných obchodoch dôkazné bremeno, nepredložil tieto doklady vytlačené z počítača už počas výkonu daňovej kontroly, keďže ako sám uvádza v odvolaní, počítač a USB kľúč mu boli vrátené dňa 15.07.2014,“ nemôže viesť žalovaného k nečinnosti a ignorovaniu týchto dôkazov predložených vo vyrubovacom konaní v súlade s § 68 ods. 3 DP. Poukazujeme pritom na skutočnosť, že SD vedel, že doklady žalobcu sú na polícii, pričom po celý čas výkonu kontroly nežiadal od žalobcu žiadne dôkazy, žalobca ani nemohol tušiť, že by mal nejaké dôkazy predkladať, pretože o žiadnych zisteniach ho SD priebežne neoboznamoval. Správca dane nepostupoval v súlade s ustanovením § 46 ods. 5 DP, neoznámil žalobcovi žiadne pochybnosti, preto žalobca nemal dôvod žiadne doklady, či dôkazy predkladať. Skutočnosť, že účtovné doklady boli políciou zabavené, nemôže byť žalobcovi na škodu, lebo nemal možnosť účinne sa brániť. Za dôležitú skutočnosť považujeme i to, že od 12.03.2014, do dnešného dňa polícia nezačala vo veci trestné stíhanie, ani proti osobe žalobcu nevzniesla žiadne obvinenie. Ako z prvostupňového i z napadnutého rozhodnutia vyplýva, SD ani žalovaný nevzali do úvahy žalobcom predložené doklady, pretože ich vyhodnotili tak, že citujeme z napadnutého rozhodnutia: „skutočnosť, že získané a daňovým subjektom dodatočne predložené faktúry obsahovali slovnú informáciu o trojstrannom obchode a že deklarované zdaniteľné obchody uviedol daňový subjekt do súhrnného výkazu nie sú dôkazom o tom, že boli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. ...Takéto doklady nie sú potvrdením o tom, že boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. pre uplatnenie oslobodenia od dane pri deklarovaných trojstranných obchodoch a Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že tieto doklady nemajú schopnosť, vzhľadom na ostatné zistenia, zvrátiť závery správcu dane.“ Za týchto okolností, keď žalobcovi boli doklady políciou zhabané, žalobca vykonal všetky možné opatrenia, aby trojstranné obchody preukázal. Preto predložil vo vyrubovacom konaní správcovi dane doklady, ktoré bol schopný z počítača obnoviť a predložiť. Tvrdíme, že doklady, ktoré si SD zaobstaral od polície a ako sú uvedené v súpise kontrolovaných dokladov v Protokole, i žalobcom predložené doklady, preukazujú splnenie podmienok pre trojstranné obchody. Ani SD, ani žalovaný ich formálny obsah nepoprel, pretože v napadnutom rozhodnutí sa uvádza, že „správca dane si k daňovej kontrole, okrem daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie marec 2013 podaného a vyplneného daňovým subjektom, obstaral evidenciu DPH ..., súhrnné výkazy, faktúry a dodacie listy od poľskej spoločnosti... a faktúry s prílohami vystavené pre českú spoločnosť... Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že sa správcovi dane podarilo získať aj CMR doklady deklarujúce prepravu tovaru z Poľska do Českej republiky, ktoré sú súčasťou predloženého administratívneho spisu.“
Poukazujeme na to, že uvedené doklady sú presne tými dokladmi, ktoré vyžaduje § 45 ZDPH na splnenie podmienok pre trojstranný obchod a oslobodenie od dane. Žalovaný v Rozhodnutí uviedol: „Nadobúdateľom tovaru v členskom štáte skončenia prepravy alebo odoslania tovaru, ktorý nadobudol tovar za účelom jeho dodania v tomto členskom štáte, môže byť len prvý odberateľ.“ Námietka žaloby: Považujeme tento výklad za zmätočný, pretože nadobúdateľom tovaru pri trojstrannom obchode v štáte skončenia prepravy alebo odoslania tovaru nikdy nemôže byť prvý odberateľ. Ten sa pri trojstrannom obchode stáva „papierovým“ nadobúdateľom výlučne v štáte, ktorý mu pridelil identifikačné číslo pre daň, (t.j. SR), pod ktorým tovar objednal a tento štát je iný, ako je členský štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, t.j. ČR. Toto vyplýva z ust. § 45 ods. 1 ZDPH. Prvého odberateľa vylučuje z pozície nadobúdateľa v štáte skončenia prepravy a odoslania aj ust. § 17 ods. 4 písm. c) ZDPH. Totiž § 17 ods. 2 ZDPH priznáva nadobúdateľovi alternatívnu možnosť byť osobou identifikovanou pre daň v dvoch ČŠ, a to ako v štáte skončenia prepravy, tak aj v štáte „materskom.“ Je to v súlade s pozíciou nadobúdateľa pri dvojstrannom obchode, keď tento má právo určiť v objednávke miesto skončenia prepravy a nadobudnutia aj v inom, ako „materskom“ ČŠ za predpokladu, že aj tam má tiež pridelené identifikačné číslo pre daň. Ak by svoje daňové povinnosti z nadobudnutia v tomto IČŠ nesplnil, tak nastupuje právna domnienka miesta nadobudnutia a vzniku daňových povinností v štáte „materskom.“ Avšak pri trojstrannom obchode, ako to vyplýva z ust. § 17 ods. 4 písm. c) a ust. 45 ods. 1 písm. c) ZDPH, je možnosť prvého odberateľa byť osobou identifikovanou pre daň v dvoch ČŠ vylúčená, pretože prvý odberateľ nesmie byť osobou identifikovanou pre daň v ČŠ skončenia prepravy. Vždy musí byť osobou identifikovanou pre daň iba v jednom štáte („materskom“), pričom preprava tovaru končí zásadne v inom ČŠ, kde je osobou identifikovanou pre daň druhý odberateľ. Iba za splnenia tejto podmienky (ako aj ďalších, uvedených v § 45 ZDPH), je prvý odberateľ zbavený v tuzemsku daňových povinností vo vzťahu k DPH. V danom prípade bol prvým odberateľom a nadobúdateľom žalobca, a to na území SR. Aby boli splnené podmienky pre trojstranný obchod a došlo tak k oslobodeniu prvého odberateľa od dane, musel tento preukázať, že splnil podmienky podľa § 45 ods. 1 ZDPH. Tie žalobca splnil. Nič iné preukazovať mu zákon neukladá. Rozhodne mu toto ustanovenie, ani žiadne iné neukladá povinnosť preukazovať plnenie daňových povinností iných subjektov na území iných členských štátov, v danom prípade ČR. Správca dane však napriek tomu preveroval, či tovar bol predmetom plnenia daňových povinností v inom členskom štáte. Jeho zistenia o nekontaktnosti, nemožnosti preveriť daňové povinnosti druhých odberateľov, atď. ho priviedli k záveru, že v prvostupňovom rozhodnutí „preklasifikoval“ trojstranný obchod na dvojstranný, použil § 17 ods. 2 ZDPH tak, že ak nadobúdateľ (žalobca) nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru, tak za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň a nezákonne naň preniesol daňové povinnosti, ktoré mali znášať subjekty v ČR! Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že „boli rozhodujúce zistenia, že nebol preukázaný príjem tovaru prepraveného z Poľska do Českej republiky druhým odberateľom.“ Ďalej uviedol, že „Vzhľadom na skutočnosť, že všetky zákonom stanovené podmienky trojstranného obchodu neboli splnené, zjednodušený postup pri trojstrannom obchode nie je možné použiť a námietky odvolávajúceho sú z uvedeného dôvodu neopodstatnené.“ Námietka žaloby: SD postupoval nezákonne, keď vyžadoval pri trojstrannom obchode preukazovanie povinností, ktoré zákon žalobcovi neukladá, daňové povinnosti žalobcovi určil mimo rámec zákonov SR, pretože predmet dane a daňové povinnosti vznikli na území ČR, nie SR. SD i žalovaný, ktorý tento postup potvrdil, rozhodovali mimo rámca legislatívy SR. Ust. § 17 ods. 2 ZDPH, ktorým svoje rozhodnutie o preklasifikácii odôvodnili, je hmotnoprávnym ustanovením, ktoré rieši alternatívne miesto nadobudnutia tovaru pri dvojstranných obchodoch. Takéto obchody žalobca v danom prípade nerealizoval. Vyplýva to aj z konštatovania žalovaného o kontrolovaných dokladoch, ktoré si SD zaobstaral, a ktoré svedčili o trojstranných obchodoch. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza: „Keďže daňový subjekt podaným daňovým priznaním k DPH deklaroval uskutočnenie trojstranných obchodov s oslobodením od dane (na riadkoch 35 a 36), bolo jeho povinnosťou preukázať, že pri deklarovaných obchodoch boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z.“ Námietka žaloby: Sám žalovaný s poukazom na ust. § 45 ZDPH dáva do pozornosti, v čom spočívala preukazovacia povinnosť žalobcu. Ak čítame bod po bode celé ust. § 45 ZDPH, nikde sa tam nenachádza povinnosť preukazovať vznik alebo plnenie daňových povinností druhých odberateľov na
území iného členského štátu. Z toho vyplýva, že naše námietky vo veci nezákonného preverovania týchto skutočností správcom dane a rozhodovania na základe, že sa tieto skutočnosti nepodarilo zistiť, sú namieste. V napadnutom rozhodnutí sa uvádza: „Finančné riaditeľstvo SR poukazuje na 2. bod cit. článku šiestej smernice Rady, podľa ktorého bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, za miesto nadobudnutia vnútri Spoločenstva podľa článku 28a ods. 1 písm. a) sa bude považovať miesto na území členského štátu, ktorý vydá identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty, pod ktorým osoba nadobúdajúca tovar uskutočnila toto nadobudnutie, s výnimkou prípadu, ak osoba, získavajúca tovar nepreukáže, že nadobudnutie bolo predmetom dane podľa ods. 1. Z uvedenej formulácie je zrejmé, že nadobúdateľ je tou osobou, ktorá musí preukázať miesto nadobudnutia tovaru. Ak teda nadobúdateľ tovaru nepreukáže, že nadobudnutie tovaru bolo predmetom dane v mieste, kde sa preprava tovaru skončila, miestom nadobudnutia tovaru je miesto na území členského štátu, ktorý vydal identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ tovar objednal.“ Námietka žaloby: Žalovaný neustále poukazuje na povinnosť žalobcu preukazovať predmet dane. Pod predmetom dane rozumie plnenie si daňových povinností druhých odberateľov v ČR. Tu je nutné zdôrazniť, že takéto chápanie predmetu dane žalovaným je nesprávne a scestné. Už v odvolaní sme uviedli a trváme na tom, že: V Rozsudku Súdneho dvora, na ktorý poukazuje SD (C-356/08 a C-359/08), sa k ustanoveniu článku 28b A ods. 2 šiestej smernice uvádza, citujeme: „Na účely použitia prvého pododseku sa nadobudnutie tovaru vnútri spoločenstva považuje za predmet dane podľa odseku 1, keď boli splnené nasledujúce podmienky:
- nadobúdateľ preukáže, že toto nadobudnutie vnútri spoločenstva uskutočnil pre potreby následnej dodávky uskutočnenej v členskom štáte uvedenom v odseku 1, pre ktorú príjemca tovaru bol označený ako platca [platiteľ - neoficiálny preklad] dane v súlade s článkom 28c časťou E ods. 3,
- nadobúdateľ splnil povinnosť podať deklaráciu stanovenú [vyhlásenie stanovené - neoficiálny preklad] v poslednom pododseku článku 22 ods. 6 písm. b), to znamená „súhrnný výkaz“ Z toho jasne vyplýva, že predmetom dane je nadobudnutie tovaru, nie plnenie daňových povinností druhých odberateľov, ako to podsúva žalovaný. Žalobca, ako prvý odberateľ a nadobúdateľ na území SR, pre potreby preukázania trojstranného obchodu musel disponovať faktúrami, že nadobudnutý tovar z Poľska následne dodal platiteľovi do iného ČŠ, v danom prípade ČR a splniť povinnosť podať súhrnný výkaz. Z týchto právnych noriem vyplýva, že žalobca mal zákonnú povinnosť preukázať trojstranné obchody predovšetkým faktúrami za dodanie tovaru od dodávateľov, faktúrami na ten istý tovar pre odberateľov, dokladmi o preprave tovaru do miesta skončenia odoslania alebo prepravy a podať súhrnné výkazy. Žalobca všetky tieto podmienky splnil, pretože toto všetko SD k dispozícii mal. Druhými odberateľmi podľa odberateľských faktúr boli platitelia dane z Českej republiky, kde sa preprava skončila. Tým žalobca svoju povinnosť preukazovania trojstranného obchodu splnil. Z celého Protokolu, prvostupňového rozhodnutia i z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný nedbal na tieto podstatné povinnosti preukazovania trojstranných obchodov, ale bezdôvodne a nezákonne trval na preukázaní splnenia daňových povinností druhých odberateľov. Iba a výlučne na základe toho, že plnenie ich daňových povinností nevedel overiť, vykonal absurdné rozhodnutie a preniesol nezákonne daňovú povinnosť na žalobcu. V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný obhajuje postup SD, jeho medzinárodné preverovania. SD iba na základe odpovedí na tieto preverovania, z dôvodov nemožnosti získať informácie o nadobudnutí a plnení daňových povinností druhých odberateľov v ČR rozhodol, že na žalobcu aplikoval § 17 ods. 2 ZDPH. Námietka žaloby: Ak zahraničný SD v IČŠ uviedol v odpovediach nekontaktnosť druhého odberateľa, nemožnosť získať a podať informácie, nedostupnosť účtovnej dokumentácie, predbežnú odpoveď polície, nepriznanie dane druhým odberateľom, nevedomosť o tom, kde tovar skončil, atď., neznamená to, že k nadobudnutiu v tomto IČŠ nedošlo. Práve, že z účtovnej dokumentácie žalobcu vyplýva, že nadobudnutie spojené s daňovými povinnosťami sa uskutočnilo v IČŠ, a nie na území SR. Žalobca iné dôkazy, ako vlastnú účtovnú dokumentáciu k dispozícii nemá, ani nepotrebuje mať. SD mal povinnosť v rámci dokazovania tieto dôkazy zhodnotiť a ak nemal „protidôkazy,“ iba pochybnosti, mal povinnosť uviesť relevantné dôvody, prečo tieto dôkazy neprijíma. Iba samotné pochybnosti SD bez relevantných dôkazov nie sú dôvodom na to, aby „preklasifikoval“ trojstranný obchod na dvojstranný, označil prvého odberateľa za nadobúdateľa na území SR a určil mu daňovú povinnosť na území SR. Takýto záver je neodôvodnený, nezákonný, pretože k nadobudnutiu tovaru na území SR došlo tak, že bolo súčasťou trojstranného obchodu, konečným nadobúdateľom tovaru bol vždy druhý odberateľ na území ČR. Daňová povinnosť na území SR nevznikla a daň nepatrí rozpočtu SR. Postup SD je nezákonný a je zneužitím právomoci.
Za zmienku stojí aj poukázanie na nedôslednosť SD v hodnotení dôkazov v preverovaných obchodoch vo všetkých vzájomných súvislostiach. V odvolaní sme namietali, že SD vôbec sa nezaoberal otázkou, kde a u koho skončilo obrovské množstvo tovaru deklarovaného žalobcom (ak tvrdí, že tovar nebol prijatý druhými odberateľmi v ČR), za čo prijal žalobca na účet od českých odberateľov v roku 2013 sumu rádovo 2,5 mil. EUR? Toto sú podľa nášho názoru natoľko závažné skutočnosti, že sa nimi SD i žalovaný mal zaoberať a vysporiadať.“
9. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 17.04.2019 reagujúc na hore uvedené žalobné námietky v správnej žalobe argumentoval nasledovne: „K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný a správca dane neodôvodnene nevzali do úvahy a spochybnili dôkazy, ktoré žalobca predložil ku kontrole, žalovaný uvádza, že žalobca k daňovej kontrole nepredložil žiadne doklady. K žalobným dôvodom uvedeným v časti 2.1 podanej žaloby žalovaný uvádza, že správca dane u žalobcu ako daňového subjektu vykonal daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia január 2013 až november 2013 (pozn. súdu; žalobca nesprávne vo svojom vyjadrení uviedol január 2013 až december 2013), ktorou preveroval pravdivosť údajov uvádzaných žalobcom v daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“ alebo „DPH“). Žalobca podaným daňovým priznaním k DPH za zdaňovacie obdobie august 2013 deklaroval, že ako prvý odberateľ uskutočnil trojstranné obchody podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z. z., čo uviedol aj v riadkoch 35 a 36 podaného daňového priznania k DPH. K uvedenému však počas daňovej kontroly nepredložil žiadne účtovné a daňové doklady s odôvodnením, že tieto mu boli zhabané. Správca dane z dokladov, ktoré sa mu podarilo získať od Prezídia Policajného zboru SR, Národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava, zistil, že žalobca mal v zdaňovacom období august 2013 nadobudnúť tovar - betonársku oceľ v celkovej sume 429.106,62 eura od poľskej spoločnosti VIMEX S.A. Dodanie tovaru žalobcovi poľskou daňovou správou nebolo potvrdené, pretože poľská spoločnosť ukončila obchodnú činnosť v máji 2017, likvidátor vymenovaný súdom nemohol poskytnúť detaily transakcie v dôsledku obmedzených finančných a osobných zdrojov. Tovar mal daňový subjekt podľa dokladov získaných správcom dane následne dodať pri trojstranných obchodoch českým odberateľským spoločnostiam za sumu spolu 464.152,47 eura, a to spoločnosti MAX Business s.r.o. v celkovej sume 452.587,00 eur a spoločnosti LEVEL 1 group s.r.o v sume 11.565,60 eura. Nadobudnutie tovaru českou spoločnosťou MAX Business s.r.o. nebolo potvrdené, keďže český správca dane uviedol, že táto česká spoločnosť so správcom dane dlhodobo nespolupracuje, je nekontaktná, český správca dane uviedol, že má podozrenie o jej zapojení do reťazca obchodu s betonárskou oceľou. Za zdaňovacie obdobia apríl - jún 2013 podala spoločnosť MAX Business s.r.o. nulové daňové priznania k DPH, za obdobia júl -august 2013 podala daňové priznania k DPH, v ktorých neuviedla žiadne obstaranie tovaru z iných členských štátov, od septembra 2013 nepodáva žiadne daňové priznania k DPH a k 19.05.2015 jej bola z úradnej moci zrušená registrácia k DPH. Z odpovede na žiadosť o MVI v súvislosti s preverením deklarovaných zdaniteľných obchodov so spoločnosťou LEVEL 1 group s.r.o. vyplynulo. že u tejto spoločnosti prebehla daňová kontrola so záverom, že v prípade nákupu od žalobcu - Z. Q., dôkazné prostriedky svedčia o realizácii plnenia. Skutočnosť, že tak odberatelia, ako aj dodávatelia sú buď nekontaktní, alebo sú stredobodom záujmu policajných a finančných orgánov, nasvedčuje účelovej realizácii transakcií, ktoré mali podľa českej finančnej správy zastrieť skutočný záujem zúčastnených, a to neodvedenie dane a čerpanie nároku na odpočet v inom členskom štáte. Tomu odpovedá aj skutočnosť, že tovar prepravený z Poľska na Slovensko sa doňho opäť práve prostredníctvom spoločnosti LEVEL 1 group s.r.o. zase vracia. Český správca dane posúdil jednanie tejto spoločnosti ako zneužitie práva a vylúčil prijaté aj uskutočnené plnenia. K žalobnému dôvodu žalobcu, že sa nikdy nestal vlastníkom tovaru v plnom slova zmysle (podľa § 123 Občianskeho zákonníka) a že takýmto vlastníkom sa pri trojstrannom obchode stáva druhý odberateľ, žalovaný uvádza, že žalobca síce uvedené namieta, avšak počas daňovej kontroly, následného vyrubovacieho konania a ani v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že sa takýmto vlastníkom stali české odberateľské spoločnosti MAX Business s.r.o., resp. LEVEL 1 group s.r.o. a že im vznikla daňová povinnosť. K žalobnému dôvodu žalobcu týkajúceho sa porušení zásady proporcionality konania žalovaný uvádza, že daňová kontrola u žalobcu začala dňa 31.10.2014. Dňa 05.11.2014 sa k správcovi dane dostavil žalobca a oznámil mu, že nevie predložiť žiadne účtovné a daňové doklady. Z uvedeného dôvodu správca dane za účelom získania dokladov žalobcu opakovane kontaktoval Prezídium Policajného zboru SR, Národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava. Daňový poriadok v ustanovení § 61 ods. 1 písm. b) umožňuje správcovi dane daňovú kontrolu prerušiť, ak je potrebné získať informácie
spôsobom podľa osobitného predpisu. Správca dane v zmysle tohto ustanovenia Daňového poriadku, na základe informácií poskytnutých Prezídiom Policajného zboru SR, daňovú kontrolu prerušil z dôvodu potreby preveriť deklarované zdaniteľné obchody formou medzinárodného dožiadania, a to v období od 29.05.2015 do 10.04.2017 (Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 20286552/2015 zo dňa 27.05.2015, Oznámenie č. 100681472/2017 z 24.04.2017) a v období od 20.07.2017 do 09.02.2018 (Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 101590182/2017 zo dňa 18.07.2017, Oznámenie č. 100345944/2018 zo dňa 12.02.2018). Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa ustanovenia § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynú, pričom správca dane až do ukončenia prerušenia nesmie robiť priamo výkon daňovej kontroly, nesmie preverovať skutočnosti, ktoré vedú k správnemu určeniu dane (napr. nesmie požadovať od daňového subjektu predložiť doklady, dôkazy alebo vysvetlenia). Správca dane však môže napr. umožniť daňovému subjektu nazrieť do spisu, pretože sa nejedná o preverovanie skutočností zamestnancami správcu dane. Žalobcovi nič nebránilo, aby sa kedykoľvek v priebehu výkonu daňovej kontroly dostavil k správcovi dane a informoval sa o priebežných zisteniach. Správca dane v súlade s ustanovením § 61 ods. 4 Daňového poriadku po doručení odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií pokračoval v daňovom konaní a túto skutočnosť písomne oznámil daňovému subjektu. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane po prerušení daňovej kontroly, pokračoval v jej výkone a dňa 22.02.2018 sa telefonicky spojil so žalobcom, aby s ním dohodol termín ústneho pojednávania za účelom jeho oboznámenia so zisteniami, ktoré vyplynuli z medzinárodného dožiadania a z analýzy získaných dokladov (Úradný záznam č. 100432105/2018 zo dňa 22.02.2018). Dňa 06.03.2018 sa žalobca dostavil k správcovi dane, o priebehu ústneho pojednávania bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100492810/2018 zo dňa 06.03.2018, ktorú žalobca podpísal a voči jej obsahu nemal žiadne výhrady. Z opatrení a záverov predmetnej zápisnice je zrejmé, že žalobca sa na ústnom pojednávaní k obsahu zápisnice nevyjadril a nepožiadal správcu dane o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa k zisteniam. Práve naopak, na otázku správcu dane, či sa chce vyjadriť k zisteniam uviedol: „nie, vyjadrím sa k protokolu“. Právo žalobcu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam teda nebolo porušené správcom dane, ako to namieta žalobca, ale z vyššie uvedeného vyjadrenia je zrejmé, že toto svoje právo sa rozhodol nevyužiť žalobca. Správca dane následne dňa 08.03.2018 vyhotovil protokol z daňovej kontroly, ktorý bol dňa 12.03.2018 doručený žalobcovi. Z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane počas daňovej kontroly v záujme úplného a presného zistenia skutkového stavu aktívne vyhľadával doklady žalobcu, na základe čiastkových informácií poskytnutých Prezídiom Policajného zboru SR preveroval uskutočnenie deklarovaných trojstranných obchodov aj u správcov dane dodávateľa a druhého odberateľa z iných členských štátov a po obdržaní informácií informoval žalobcu o svojich zisteniach. Žalobca, na ktorom bolo v danej veci dôkazné bremeno, neprejavil záujem vyjadriť sa k zisteniam správcu dane počas daňovej kontroly a z uvedeného dôvodu považuje žalovaný aj tento žalobný dôvod za nedôvodný. K žalobným dôvodom uvedeným v časti 2.2 podanej žaloby (žalovaný poprel účel vyrubovacieho konania, správca dane mal povinnosť zaoberať sa dôkazmi vo vyrubovacom konaní, správca dane a žalovaný ignorovali doklady predložené žalobcom vo vyrubovacom konaní, žalobca nemohol tušiť o tom, že by mal predkladať dôkazy, keďže správca dane ho o zisteniach priebežne neinformoval, predložené doklady preukazujú splnenie podmienok pre trojstranný obchod a oslobodenie od dane), žalovaný uvádza, že daňová kontrola je zákonom upravená tak, že v priebehu daňovej kontroly sa má čo najúplnejšie vykonať zisťovanie a preverovanie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. Daňový subjekt počas daňovej kontroly, na rozdiel od vyrubovacieho konania, disponuje pomerne rozsiahlymi právami a zároveň má povinnosti vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane. Predkladanie dôkazov je upravené ako právo a zároveň povinnosť daňového subjektu v daňovej kontrole. Toto právo je po skončení daňovej kontroly už obmedzené, keďže daňový subjekt po doručení protokolu môže označiť dôkazy alebo predložiť listinné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Žalovaný sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobcu, že správne orgány ignorovali dôkazy predložené žalobcom. Z rozhodnutia správcu dane, ako aj zo žalobou napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správca dane a žalovaný sa dôkazmi predloženými až vo vyrubovacom konaní zaoberali, vyhodnotili ich a uviedli, z akého dôvodu ich nemožno považovať za hodnoverné a nespochybniteľné dôkazy o tom, že sa deklarované trojstranné obchody uskutočnili tak, ako to tvrdí žalobca. Žalobcom dodatočne predložené doklady- faktúry, resp. pro-forma faktúry, objednávky, e-mailová komunikácia v poľskom jazyku a potvrdenia, ktoré buď nie sú opatrené pečiatkami a podpísané, alebo sú na nich pečiatky Z. Q. a podpis, nie sú potvrdením o tom, že boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj podmienky pre uplatnenie oslobodenia od dane. Tieto dodatočne predložené doklady nemali, vzhľadom na ostatné zistenia správcu dane (napr. že žiadna z dožiadaných finančných správ nepotvrdila uskutočnenie deklarovaných obchodov, všetky spoločnosti, s ktorými
žalobca obchodoval boli nekontaktné, nepredložili doklady), takú vypovedaciu schopnosť, aby vedeli zvrátiť závery správcu dane. K tvrdeniu, že žalobca netušil, že by mal predkladať dôkazy, pretože ho správca dane priebežne o zisteniach neinformoval, žalovaný uvádza, že dňa 05.11.2014 sa žalobca na ústnom pojednávaní vyjadril, že nevie predložiť žiadne doklady, pretože mu ich zhabala polícia. Z uvedeného dôvodu správca dane nevyzýval žalobcu počas daňovej kontroly na predkladanie dôkazov. Žalovaný uvádza, že ak žalobca, na ktorom bolo v danej veci dôkazné bremeno, disponoval počas daňovej kontroly dôkazmi preukazujúcimi pravdivosť údajov uvádzaných v daňových priznaniach k DPH, nič mu nebránilo, aby správcovi dane tieto dôkazy kedykoľvek počas daňovej kontroly predložil. Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobcovi boli počítač a USB kľúč vrátené už dňa 15.07.2014, teda ešte pred začatím daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia roka 2013, napriek tomu žalobca dňa 05.11.2014 tvrdil, že k daňovej kontrole nevie doložiť žiadne doklady. Žalobca v podanej žalobe deklaruje svoj nesúhlas s tvrdením žalovaného, že „je otázne, z akého dôvodu daňový subjekt, na ktorom je vo veci preukázania splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri trojstranných obchodoch dôkazné bremeno, nepredložil tieto doklady vytlačené z počítača už počas výkonu daňovej kontroly, ktorá začala dňa 31.10.2014, keďže ako sám uvádza v odvolaní, počítač a USB kľúč mu boli PPZ v Bratislave vrátené dňa 15.07.2014,“ avšak ani v podanej žalobe neuviedol, z akého dôvodu dodatočne predložené doklady nepredložil už k daňovej kontrole. K tvrdeniu, že doklady, ktoré si správca dane zaobstaral od polície i žalobcom predložené doklady preukazujú splnenie podmienok pre trojstranné obchody, žalovaný uvádza, že skutočnosť, že správca dane si zabezpečil faktúry a že žalobca dodatočne predložil niektoré neúplné faktúry a objednávky neznamená, že došlo k preukázaniu splnenia zákonných podmienok pre klasifikáciu deklarovaných obchodov ako trojstranných a k preukázaniu oslobodenia dodávok tovaru od dane. Faktúra ako daňový doklad sama o sebe nie je takým dôkazom, že určité plnenie bolo uskutočnené, ale je len tvrdením o takejto udalosti. Nestačí byť len držiteľom takýchto listinných dokladov a tieto predložiť správcovi dane, ale je potrebné preukázať obsah skutočností uvedených v týchto listinách, pričom správca dane je oprávnený a zároveň povinný vierohodnosť a pravdivosť údajov uvedených v týchto dokladoch preverovať. Zákon č. 222/2004 Z. z. vyžaduje na uznanie oslobodenia od dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda žalobca musí preukázať, že doklady, ktorými preukazuje opodstatnenosť oslobodenia dodávok tovaru od dane, sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. Žalobca v bode 2.3 podanej žaloby uvádza svoje úvahy týkajúce sa trojstranného obchodu, ustanovenia § 17 ods. 2 a 4 zákona č. 222/2004 z. z. a namieta zmätočný výklad žalovaného. Žalovaný uvádza, že trojstranný obchod znamená, že na ten istý tovar sa vzťahujú dve „dodania tovaru,“ pričom jedna z týchto dodávok je tzv. pohyblivá dodávka, t. j dodávka od prvého dodávateľa k prvému odberateľovi a druhá z týchto dodávok je tzv. nepohyblivá dodávka (len faktúra), t. j. dodávka od prvého odberateľa k druhému odberateľovi. Keby neexistovala úprava trojstranného obchodu, teda ak by neexistoval zjednodušený postup pri trojstrannom obchode, prvý odberateľ, teda žalobca by sa musel registrovať v členskom štáte, v ktorom skončí odoslanie alebo preprava tovaru, pretože v tomto členskom štáte má zdaniteľný obchod, t. j. nadobudnutie tovaru z iného členského štátu (získa právo disponovať s tovarom ako vlastník v členskom štáte, kde sa preprava tovaru skončila, čiže tam, kde je tovar odovzdaný). Okrem toho prvý odberateľ uskutočňuje následné dodanie tovaru druhému odberateľovi v členskom štáte druhého odberateľa, čo znamená, že ak by neplatil zjednodušený postup pri trojstrannom obchode, prvý odberateľ v členskom štáte druhého odberateľa vykonáva činnosť, ktorá je predmetom dane v tomto štáte a aj z tohto dôvodu by mu vznikla registračná povinnosť. Aby sa prvý odberateľ nemusel registrovať v členskom štáte, v ktorom skončí odoslanie alebo preprava tovaru, daňová povinnosť prechádza na kupujúceho (druhého odberateľa) v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru. Prvý odberateľ musí do súhrnného výkazu uviesť dodanie tovaru do iného členského štátu (v súhrnnom výkaze označí tento zdaniteľný obchod pod osobitným symbolom trojstranného obchodu - kód 1). Prvému odberateľovi nevznikne povinnosť zaplatiť daň z nadobudnutia tovaru v členskom štáte, kde sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a rovnako ani povinnosť zaplatiť daň z následného dodania tovaru druhému odberateľovi, avšak len za podmienky, že sú splnené všetky podmienky trojstranného obchodu. K poukázaniu žalobcu na ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. žalovaný uvádza, že toto ustanovenie upravuje osobitné určenie miesta nadobudnutia tovaru a možno ho použiť, len ak sú splnené všetky podmienky trojstranného obchodu uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. V preverovanom prípade nebolo preukázané splnenie podmienok na oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode uvedené v ustanovení § 45 ods. 1 písm. e) a f) zákona č. 222/2004 Z. z., pretože v prípade deklarovaných trojstranných obchodov medzi spoločnosťami VIMEX S.A. (PL) - daňový subjekt Z. Q. (SR) - MAX Business s.r.o. resp. LEVEL 1 group s.r.o.(CZ) nebolo preukázané, že české spoločnosti ako druhí odberatelia použili identifikačné číslo pre daň pridelené Českou republikou ako členským
štátom, v ktorom sa preprava tovaru skončila. Taktiež nebolo preukázané, že tieto české spoločnosti sú osobami povinnými platiť daň, teda nebol preukázaný príjem tovaru prepraveného z Poľska do Českej republiky druhým odberateľom. Z uvedeného dôvodu deklarované zdaniteľné obchody nie sú trojstrannými obchodmi a nie je možné na ne aplikovať ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. K žalobnému dôvodu, že správca dane postupoval nezákonne, keď od žalobcu vyžadoval preukazovanie daňových povinností iných subjektov, žalovaný uvádza, že to bol práve žalobca, ktorý podaným daňovým priznaním k DPH deklaroval uskutočnenie trojstranných obchodov s oslobodením od dane (na riadkoch 35 a 36), a teda bolo jeho povinnosťou preukázať, že pri deklarovaných obchodoch boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. Z predloženého administratívneho spisu a z dokazovania, ktoré vo veci vykonal správca dane je zrejmé, že správcovi dane vznikli opodstatnené pochybnosti o tom, či deklarovaný druhý odberateľ tovaru - česká nekontaktná spoločnosť MAX Business s.r.o., resp. LEVEL 1 group s.r.o. objednala u žalobcu tovar - betonársku oceľ pod svojím IČ DPH, či jej bol tovar z Poľska do Českej republiky prepravený, či tento tovar česká spoločnosť prevzala a či je osobou povinnou platiť daň z týchto deklarovaných trojstranných obchodov s betonárskou oceľou. Žalobca tieto pochybnosti správcu dane žiadnym spôsobom neodstránil, teda vo veci preukázania pravdivosti údajov uvedených v ním podanom daňovom priznaní k DPH neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že „podsúva,“ že predmetom dane je plnenie daňových povinností druhých odberateľov a nie nadobudnutie tovaru. Žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že vo veci preukázania splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode je dôkazné bremeno na žalobcovi. Žalobca v podanom odvolaní, ale aj v podanej žalobe poukázal na 1. bod článku 28b A šiestej smernice Rady 77/388/EHS Rady zo 17.05.1977, ktorý sa zaoberá otázkou miesta nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva. 1. bod článku 28b A šiestej smernice Rady (čl. 40 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006) upravuje všeobecné pravidlo, podľa ktorého sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva považuje miesto, kde sa tovar nachádza v okamihu ukončenia prepravy nadobúdateľovi. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na 2. bod cit. článku šiestej smernice Rady (čl. 41 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006), podľa ktorého sa za miesto nadobudnutia vnútri Spoločenstva podľa článku 28a ods. 1 písm. a) bude považovať miesto na území členského štátu, ktorý vydá identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým osoba nadobúdajúca tovar uskutočnila toto nadobudnutie, ak osoba získavajúca tovar nepreukáže, že nadobudnutie bolo predmetom dane podľa ods. 1. Keďže žalobca ako nadobúdateľ tovaru uvedené nepreukázal, neuniesol tak v danej veci dôkazné bremeno. Žalobca v podanej žalobe deklaruje svoj nesúhlas so závermi správcu dane a žalovaného, avšak nijakým konkrétnym spôsobom nepreukazuje žiadne skutočnosti a nepredkladá dôkazy, ktoré by mali viesť k tomu, že závery, ku ktorým dospel správca dane a žalovaný, nie sú správne. Vzhľadom na uvedené žalovaný zastáva názor, že všetky žalobné dôvody žalobcu nepreukazujú nezákonnosť postupu správcu dane a žalovaného, žalobca nebol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Z obsahu rozhodnutí jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi. Správca dane pri vyrubení rozdielu dane za preverované zdaňovacie obdobie postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi.“
10. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného na základe výzvy správneho súdu zo 03.05.2019 (doručená toho istého dňa) replikou v súdom stanovenej lehote a ani neskôr nevyjadril.
III.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu
11. Súd v konaní podľa ust. § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného a po oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP), bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok uvedených v ust. § 107 ods. 2 a § 105 ods. 2 písm. a) a c) SSP) dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov.
12. Podľa ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
13. Podľa ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
14. Podľa ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie alebo vybratie dane.
15. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
16. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
17. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
18. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k ním.
19. Podľa § 24 ods. 5 Daňového poriadku, na doklad znejúci na existujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada.
20. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi.
21. Podľa § 17 ods. 2 zákona o DPH, ak nadobúdateľ tovar objedná, tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný ako je členský štát, v ktorom sa končí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Odsek 1 týmto nie je dotknutý.
22. Podľa § 17 ods. 3 zákona o DPH, ak nadobúdateľ podľa ods. 2 preukáže, že nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru, opraví základ dane, pričom na opravu základu dane sa primerane vzťahuje § 25.
23. Podľa § 17 ods. 4 zákona o DPH, miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu pri trojstrannom obchode podľa § 45 je miesto podľa ods. 1 ak a/ prvý odberateľ preukáže, že tovar nadobudol na účely následného dodania tovaru v členskom štáte, v ktorom skončí odoslanie alebo preprava tovaru a druhý odberateľ je osobou identifikovanou pre daň v členskom štáte, v ktorom skončí odoslanie alebo preprava tovaru a je osobou povinnou platiť daň b/ prvý odberateľ splní povinnosť uviesť následné dodanie tovaru v súhrnom výkaze podľa § 80 c/ prvý odberateľ nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, bydlisko alebo sa obvykle nezdržiava v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a
d/ odoslanie alebo preprava tovaru sa uskutoční podľa § 45 ods. 1 písm. a/.
24. Podľa § 45 ods. 1 zákona o DPH, trojstranným obchodom sa rozumie, ak a/ sa na obchode zúčastňujú tri osoby a predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravný priamo od I. dodávateľa k II. odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu b/ osoby zúčastnené na obchode sú identifikované pre daň troch rôznych členských štátov c/ prvý odberateľ nemá v členskom štáte druhého odberateľa sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, bydlisko alebo sa obvykle v členskom štáte II. odberateľa nezdržiava a voči prvému dodávateľovi a II. odberateľovi použije rovnaké identifikačné číslo pre daň d/ tovar odoslal alebo prepravil prvý dodávateľ alebo prvý odberateľ, alebo iná osoba na ich účet z členského štátu iného ako je členský štát identifikácie prvého odberateľa členského štátu druhého odberateľa e/ druhý odberateľ použije identifikačné číslo pre daň pridelené členským štátom, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru skončí a f/ druhý odberateľ je osobou povinnou platiť daň.
25. Podľa § 45 ods. 2 zákona o DPH, ak sú splnené podmienky pre trojstranný obchod podľa ods. 1, prvý odberateľ nie je povinný platiť daň pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu a nadobudnutie tovaru u tejto osoby sa považuje za zdanené.
26. Správny súd k obsahu žalobných námietok v prvom rade považuje za potrebné, potvrdzujúc právnu argumentáciu žalovaného správneho orgánu poukázať na právne podmienky oslobodenia od dane pri trojstrannom obchode podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Trojstranný obchod predpokladá, že ten istý tovar je súčasne predmetom dvoch dodaní, pričom iba jedna z týchto dodávok je tzv. pohyblivá dodávka (preprava tovaru a faktúra) a druhá z týchto dodávok je tzv. nepohyblivá dodávka (len faktúra). V ustanovení § 17 ods. 4 zákona o DPH je právne definované miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu pri trojstrannom obchode. Podľa § 17 ods. 1 zákona o DPH miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi. V súlade s ustanoveniami § 17 ods. 4 písm. a) až d) zákona o DPH je povinnosťou prvého odberateľa preukázať, že tovar nadobudol na účely následného dodania tovaru v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a druhý odberateľ je osobou identifikovanou pre daň v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, a je osobou povinnou platiť daň. Zároveň je povinnosťou prvého odberateľa splniť povinnosť uviesť následné dodanie tovaru v súhrnom výkaze podľa § 80 zákona o DPH. Ďalšími podmienkami pre naplnenie danej právnej procedúry pri trojstranných obchodoch je právna požiadavka na prvého odberateľa nemať sídlo, miesto podnikania, bydlisko alebo sa obvykle nezdržiavať v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a zároveň odoslanie alebo preprava tovaru sa uskutoční podľa § 45 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Prvému odberateľovi (v danej právnej veci žalobcovi) nevznikne povinnosť zaplatiť daň z nadobudnutia tovaru iba za podmienky, že sú splnené všetky skutkové a právne podmienky trojstranného obchodu. Dôkazná povinnosť na preukázanie skutočností rozhodujúcich pre oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode je na daňových subjektoch.
27. Správny súd po oboznámení sa s obsahom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, rozhodnutia správcu dane, ako aj pripojených administratívnych spisov správnych orgánov zistil, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach január 2013 až november 2013 sa žalobca zaoberal prevažne predajom hutného materiálu a kovového odpadu. Žalobca k výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne účtovné a daňové doklady za zdaňovacie uvedené obdobia, čo odôvodnil tým, že mu boli zhabané a tak prvostupňový správny orgán sa dostavil na Prezídium Policajného zboru SR, Národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava v dňoch 08.09.2015 a 09.09.2015 a vyhotovil si fotokópie dostupných dokladov žalobcu.
28. Správny súd zhodne so správcom dane, ako aj žalovaným konštatuje, že žalobca podaným daňovým priznaním k DPH za zdaňovacie obdobie august 2013 deklaroval, že ako prvý odberateľ uskutočnil trojstranné obchody podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z. z., čo uviedol aj v riadkoch 35 a 36 podaného daňového priznania k DPH. Správca dane z dokladov, ktoré sa mu podarilo získať od Prezídia Policajného zboru SR, Národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava, zistil, že žalobca mal v zdaňovacom období august 2013 nadobudnúť tovar - betonársku oceľ v celkovej sume 429.106,62
eura od poľskej spoločnosti VIMEX S.A. Dodanie tovaru žalobcovi poľskou daňovou správou nebolo potvrdené, pretože poľská spoločnosť ukončila obchodnú činnosť v máji 2017, likvidátor vymenovaný súdom nemohol poskytnúť detaily transakcie v dôsledku obmedzených finančných a osobných zdrojov. Tovar mal daňový subjekt podľa dokladov získaných správcom dane následne dodať pri trojstranných obchodoch českým odberateľským spoločnostiam za sumu spolu 464.152,47 eura, a to spoločnosti MAX Business s.r.o. v celkovej sume 452.587,00 eur a spoločnosti LEVEL 1 group s.r.o v sume 11.565,60 eura. Nadobudnutie tovaru českou spoločnosťou MAX Business s.r.o. nebolo potvrdené, keďže český správca dane uviedol, že táto česká spoločnosť so správcom dane dlhodobo nespolupracuje, je nekontaktná, český správca dane uviedol, že má podozrenie o jej zapojení do reťazca obchodu s betonárskou oceľou. Za zdaňovacie obdobia apríl - jún 2013 podala spoločnosť MAX Business s.r.o. nulové daňové priznania k DPH, za obdobia júl - august 2013 podala daňové priznania k DPH, v ktorých neuviedla žiadne obstaranie tovaru z iných členských štátov, od septembra 2013 nepodáva žiadne daňové priznania k DPH a k 19.05.2015 jej bola z úradnej moci zrušená registrácia k DPH. Z odpovede na žiadosť o MVI v súvislosti s preverením deklarovaných zdaniteľných obchodov so spoločnosťou LEVEL 1 group s.r.o. vyplynulo, že u tejto spoločnosti prebehla daňová kontrola so záverom, že v prípade nákupu od žalobcu - Z. Q., dôkazné prostriedky svedčia o realizácii plnenia. Skutočnosť, že tak odberatelia, ako aj dodávatelia sú buď nekontaktní, alebo sú stredobodom záujmu policajných a finančných orgánov, nasvedčuje účelovej realizácii transakcií, ktoré mali podľa českej finančnej správy zastrieť skutočný záujem zúčastnených, a to neodvedenie dane a čerpanie nároku na odpočet v inom členskom štáte. Tomu odpovedá aj skutočnosť, že tovar prepravený z Poľska na Slovensko sa doňho opäť práve prostredníctvom spoločnosti LEVEL 1 group s.r.o. zase vracia. Český správca dane posúdil jednanie tejto spoločnosti ako zneužitie práva a vylúčil prijaté aj uskutočnené plnenia. Deklarované trojstranné obchody medzi spoločnosťami VIMEX S.A. (PL) - žalobca Z. Q. (SR) - MAX Business s.r.o., resp. LEVEL 1 group s.r.o. (CZ) tak nemožno na základe uvedeného považovať za trojstranné obchody, pretože neboli splnené podmienky trojstranného obchodu podľa § 45 ods. 1 platného zákona č. 222/2004 Z. z. V preverovaných prípadoch nebolo jednoznačne preukázané, že tovar bol odoslaný alebo prepravený priamo k druhému odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu, nebolo preukázané, kde skutočne preprava tovaru skončila a nebol preukázaný príjem tovaru, ktorý mal byt' prepravený z Poľska do Českej republiky druhým odberateľom. Správny súd má za to, že bolo na žalobcovi, ktorý ak mal iné vedomosti o spoločnostiach, s ktorými uskutočňoval obchody, aby predložil o tom dôkazy a uniesol tak dôkazné bremeno.
29. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ďalej vyplýva, že daňová kontrola u žalobcu začala na základe žiadosti Prezídia Policajného zboru SR, odboru boja proti podvodom. Súčasťou administratívneho spisu je aj korešpondencia správcu dane s Ministerstvom vnútra SR, Prezídiom Policajného zboru, Národnou kriminálnou agentúrou, z obsahu ktorej vyplýva, že účtovné doklady k výkonu daňovej kontroly si správca dane musel zabezpečovať prostredníctvom uvedeného orgánu (žiadosť správcu dane o súčinnosť z 23.04.2015, odpoveď MV SR, Prezídia Policajného zboru z 08.06.2015). Súčasťou účtovnej dokumentácie predloženej správcovi dane policajnými orgánmi, sú aj objednávky na dodávku rebrovanej betonárskej ocele, vystavené žalobcom dodávateľovi PZM VIMEX S.A., Poľsko, ktorý následnú realizáciu žalobca deklaroval pred správcom dane, a to s uplatnením si nároku na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty. V súvislosti s hodnotením dôkazného stavu veci správcom dane, ktoré je podľa zistení správneho súdu opierajúcich sa o obsah administratívneho spisu daňových orgánov oboch stupňov v súlade so zadováženými listinnými dôkazmi, správca dane už v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 06.03.2018 (č.l. 24 administratívneho spisu) jasne formuloval svoje závery k žalobcom deklarovaným trojstranným obchodom, s ktorými sa správny súd plne stotožňuje. Ide totiž o právnu argumentáciu správcu dane plne súladnú so znením ustanovení § 17 a § 45 zákona o DPH, keď prvostupňový správny orgán po náležitom vyhodnotení dôkazov zabezpečených v rámci medzinárodnej výmeny informácií z Poľska a Českej republiky formuloval nasledovné právne závery: „Keďže neboli vo vyššie uvedenom prípade splnené podmienky trojstranného obchodu v zmysle § 45 platného zákona o DPH, nemôže sa uplatniť osobitný režim pre tento druh obchodu. Ide o nadobudnutie tovaru slovenským platiteľom dane, aj napriek tomu, že tento tovar nebol prepravený do tuzemska, pretože miestom nadobudnutia tovaru je v zmysle § 17 ods. 2 ten členský štát, ktorý pridelil odberateľovi identifikačné číslo, to znamená tuzemsko. Podľa § 17 ods. 1 zákona o DPH je miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi. V zmysle § 17 ods. 2 zákona o DPH, ak nadobúdateľ tovaru objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré
mu pridelil členský štát iný, ako členský štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Na základe vyššie uvedeného predmetné dodávky sú v zmysle § 17 ods. 2 považované za nadobudnutia tovaru, ktoré sú predmetom dane v tuzemsku v celkovej hodnote 429.106,62 Eur, a teda kontrolovanému platiteľovi dane vznikla daňová povinnosť odviesť daň z takto nadobudnutých tovarov v tuzemsku v celkovej výške 85.821,32 Eur.“ Spôsob vysporiadania sa správcu dane s obsahom vyjadrenia žalobcu k Protokolu z daňovej kontroly č. 100518882/2018 z 08.03.2018 je obsahom ďalšej zápisnice o ústnom pojednávaní z 25.06.2018 (č.l. 34 administratívneho spisu), voči obsahu ktorej žalobca nevzniesol žiadne námietky.
30. Správny súd k žalobným dôvodom uvedeným v správnej žalobe, ktoré sú obsahovo zhodné s námietkami uplatnenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane (rozšírené len o citácie z odvolania a zo žalovaného rozhodnutia), uvádza, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie na zistenie, či žalobcom predložené objednávky VIMEX S.A. objednanie tovaru - betonárskej ocele v mesiaci august 2013 preukazujú skutočnosť nákupu a následného predaja betonárskej ocele, kedy tento tovar bol nakupovaný z iného členského štátu, deklarovaný ako nadobudnutie tovaru prvým odberateľom podľa § 45 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a následne bol predaný ako dodanie tovaru prvým odberateľom pri trojstrannom obchode podľa § 45 (riadok 36 daňového priznania).
31. Správny súd má za to, že správca dane pri vykonanom dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal zo zásad daňového konania uvedených v ust. § 3 Daňového poriadku, vykonal rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či fakturovaný tovar bol prijatý od spoločnosti uvedenej na dokladoch a či údaje uvedené na faktúrach sú v súlade so zistenými skutočnosťami. Vykonané dôkazy hodnotil podľa správnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane hodnotil dôkazy, ktoré si zaobstaral objektívne, a v rámci svojej dôkaznej povinnosti spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok pre prijatie tovaru a jeho následného dodania. Daňový úrad ako správca dane zasielal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií z dôvodu preverenia dodania tovaru a zistil, že sa v predmetnom prípade nejedná o trojstranný obchod nakoľko neboli splnené podmienky trojstranného obchodu podľa § 45 ods. 1 zákona o DPH.
32. Na základe vyššie uvedeného skutkového stavu v preskúmavanej veci možno zhodne so správcom dane, ako aj žalovaným dospieť k záveru, že deklarované trojstranné obchody medzi spoločnosťami VIMEX S.A. (PL) - žalobca Z. Q. (SR) - MAX Business s.r.o., resp. LEVEL 1 group s.r.o. (CZ) nemožno na základe uvedeného považovať za trojstranné obchody, pretože neboli splnené podmienky trojstranného obchodu podľa § 45 ods. 1 platného zákona č. 222/2004 Z. z. V preverovaných prípadoch nebolo jednoznačne preukázané, že tovar bol odoslaný alebo prepravený priamo k druhému odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu, nebolo preukázané, kde skutočne preprava tovaru skončila a nebol preukázaný príjem tovaru, ktorý mal byt' prepravený z Poľska do Českej republiky druhým odberateľom.
33. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázal aj žalovaný, vyplýva, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
34. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov.
35. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná.
36. Zvýraznenie dôkazného bremena prvého odberateľa pre posúdenie oprávnenosti uplatnenia odpočítania dane pri takto deklarovanom trojstrannom obchode vyplýva okrem hore uvedenej argumentácie aj z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf/1/2016 z 24.05.2017, vydaného v obsahovo podobnej právnej veci. Najvyšší súd SR potvrdzujúc správnosť záverov krajského súdu, podľa ktorých okrem inej argumentácie: „z ustanovenia § 17 ods. 2 zákona o DPH vyplýva, že (žalobca) bol povinný zdaniť tovar v Slovenskej republike, lebo žalobca si objednal tovar pod slovenským identifikačným číslom pre DPH a nepreukázal, že k zdaneniu nadobudnutého tovaru došlo v Českej republike.“ Navyše NS SR v uvedenom rozsudku konštatoval, že „v danom prípade bolo miestom nadobudnutia tovaru územie Českej republiky, kde pri nadobudnutí tovaru vznikla daňová povinnosť. Okrem toho je však potrebné vychádzať aj zo zásady, že zdanenie nadobudnutia tovaru bude v tuzemsku, pretože objednávateľ si objednal tovar pod identifikačným číslom DPH, ktoré mu bolo pridelené v tuzemsku, a to z dôvodu, že objednávateľ nepreukázal, že k zdaneniu nadobudnutia tovaru došlo v členskom štáte, kde sa skončila preprava tovaru.“
37. V súvislosti s dôkaznými postupmi a závermi v preskúmavanej právnej veci správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp.zn. 4Sž/136/1999) vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného
bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.
38. K obsahu ďalšej žalobnej námietky týkajúcej sa právnej kvality odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správny súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti žalobcu, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21.01.2009 vo veci veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, zn. III. ÚS 260/06) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaný pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia takto postupoval a jeho žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu a nemožno hovoriť o jeho svojvôli pri rozhodovaní.
39. Správny súd ďalej k obsahu žaloby poznamenáva, že žalovaný správny orgán správne odôvodnil aj námietku konštatujúcu nezákonnosť konania a porušenie princípu proporcionality konania, spočívajúcu najmä v tom, že daňový úrad neposkytol žalobcovi primerane dlhú lehotu na vyjadrenie sa ku všetkým skutočnostiam. Danú námietku považuje správny súd za neopodstatnenú, keďže žalobca bol dňa 06.03.2018 oboznámený so všetkými skutočnosťami vyplývajúcimi z obsahu a priebehu daňovej kontroly a k zisteniam uviedol: ,,nie, vyjadrím sa k protokolu.“ Následne daňový úrad dňa 08.03.2018 vyhotovil protokol z daňovej kontroly, ktorý bol žalobcovi dňa 12.03.2018 doručený. Z predloženého spisu vyplýva, že daňový úrad poskytol žalobcovi zákonnú lehotu na podanie vyjadrenia v zmysle § 46 ods. 8 Daňového poriadku.
40. K námietke žalobcu o nezákonnosti rozhodnutia z dôvodu neuznania práva na odpočítanie dane správny súd uvádza, že okamihom vzniku daňovej povinnosti pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu nevzniká toto právo ex lege, ale je povinnosťou platiteľa dane preukázať že k nemu došlo. Súdny dvor vo svojom rozhodnutí C-536/08 a C-539/08 zo dňa 22.04.2010 v článku 17 ods. 2 a 3 dospel k záveru že zdaniteľná osoba, nemá právo na okamžitý odpočet DPH, ktorou bolo na vstupe zaťažené nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva.
41. Súd v tejto súvislosti reagujúc na žalobné námietky ohľadne aplikácie rozsudku Súdneho dvora, ktorý žalobca uvádza v správnej žalobe dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/2018-18 zo dňa 23. januára 2018, podľa ktorého: ,,netreba opomínať, že Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach opakovane judikuje, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112/ES, preto sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie; prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. V tejto súvislosti Súdny dvor napr. v rozsudku z 13. februára 2014 vo veci C-18/13 (Maks Pen EOOD proti Direktor na Direkcija „Obžalvane i danăčno-osiguritelna praktika“ Sofija) vyslovil: „1. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby si zdaniteľná osoba odpočítala daň z pridanej hodnoty, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť. 2. V prípade, ak vnútroštátne súdy majú povinnosť alebo
možnosť ex offo vzniesť právne dôvody založené na záväznom pravidle vnútroštátneho práva, musia to robiť vo vzťahu k záväznému pravidlu práva Únie, akým je aj pravidlo, ktoré požaduje, aby vnútroštátne orgány a vnútroštátne súdy zamietli právo na odpočet dane z pridanej hodnoty, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že sa toto právo nárokuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Týmto vnútroštátnym súdom prináleží pri posúdení podvodného alebo zneužívajúceho charakteru tohto nároku na odpočet dane vykladať vnútroštátne právo s čo najväčším ohľadom na znenie a účel smernice 2006/112 s cieľom dosiahnuť ňou sledovaný výsledok, čo vyžaduje, aby urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané. 3. Smernica 2006/112, ktorá podľa svojho článku 242 požaduje najmä, aby každá zdaniteľná osoba viedla na účely uplatnenia dane z pridanej hodnoty a jej kontroly daňovým úradom dostatočne podrobné účtovníctvo, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby dotknutý členský štát požadoval v medziach ustanovení článku 273 tej istej smernice od všetkých zdaniteľných osôb, aby v tejto súvislosti dodržiavali všetky vnútroštátne právne normy v oblasti účtovníctva, ktoré sú v súlade s medzinárodnými účtovnými štandardmi, pod podmienkou, že opatrenia prijaté v tomto zmysle nejdú nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov spočívajúcich v zabezpečení riadneho výberu dane a predchádzaniu podvodom.“
42. Žalobná námietka týkajúca sa nepredloženia podkladov správcovi dane je podľa súdu taktiež neopodstatnená, keďže daňový subjekt - žalobca má povinnosť riadne viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať svojich obchodných partnerov, aby mohol v ktoromkoľvek štádiu predložiť tieto doklady správcovi v daňovom konaní. Tieto závery sú zhrnuté aj v judikatúre Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok 3Sžf/81/2013).
43. Na záver sa správny súd zaoberal námietkou týkajúcou sa preverovania prostredníctvom medzinárodného dožiadania, a to konkrétne skutočnosti, či bol tovar predmetom dane v inom členskom štáte, pretože daňový subjekt - žalobca správcovi dane žiadne takéto doklady nepredložil a tak správca dane nemal na základe čoho posúdiť, či v danom prípade išlo o trojstranné obchody tak, ako to uvádzal, no relevantným spôsobom nepreukázal žalobca ako daňový subjekt. Zo získaných účtovných a daňových dokladov zamestnanci správcu dane zistili, že žalobca v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach deklaroval trojstranný obchod podľa § 45 zákona o DPH a preto správca dane - Daňový úrad Košice vykonal šetrenia, a to konkrétne nadobudnutie tovaru prvým odberateľom podľa § 45 ods. 2 od spoločnosti VIMEX SPÓLKA AKCYJNA, PULAWSKA 45B Ml 5, 05-500 PIASECZNO, Poľsko, a následne dodanie prvým odberateľom žalobcom pri trojstrannom obchode podľa § 45 bolo deklarované žalobcom voči spoločnostiam (za celé kontrolované obdobie aj u ďalších spoločností) : MIRO TRADE s.r.o., Petržílkova 2570/2, Praha 5, Česko, IČ DPH: CZ28472501, TRANS-FER Sp. Z o.o., Miedzytzecze Gorne 165, Poľsko IČ pre daň: PL9492158495, LEVEL 1 group s.r.o., Nezamyslova 509/2, 128 00 PRAHA 2 NUSLE, Česko IČ DPH: CZ24146111. Český správca dane, ale v odpovedi uviedol, že u daných spoločností má podozrenie o ich zapojení do reťazca s betonárskou oceľou. Česká a Poľská finančná správa v odpovediach jednoznačne poukazujú na skutočnosť, že vyššie uvedené spoločnosti nekomunikujú s finančnými správami. Na základe týchto skutočností aj správny súd konštatoval dôvodnosť pochybností o reálnosti dodávania tovaru spôsobom, ako to uvádza žalobca.
44. K ostatným procesným námietkam žalobcu, okrem už vyššie uvedeného súd uvádza, že žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom a v súlade s ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku vysporiadal s námietkami žalobcu, ktoré boli aj obsahom odvolania žalobcu. Z obsahu rozhodnutí správcu dane a žalovaného jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery žalovaným a správcom dane sú vecne správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z., ako aj Daňového poriadku. Preto súd uzatvára, že postup správcu dane, ako aj žalovaného nebol v rozpore s citovanými právnymi predpismi, a preto ani subjektívne práva žalobcu nemohli byť porušené.
45. Správny súd záverom k veci uvádza, že zneužiteľnosť a zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty odôvodňuje zvýšenie požiadaviek nielen na prácu daňových orgánov, ale aj na daňové subjekty uplatňujúce si daňové nároky v súvislosti s ich povinnosťou preukazovať existenciu nároku nielen v rovine existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že sa bez pochybností deklarovaným spôsobom aj uskutočnili. V danom prípade pritom dôvodné pochybnosti daňových orgánov majú zásadný právny význam
z hľadiska posudzovania reálnosti plnenia žalobcom deklarovaných dodávok. Vyplývajú z okolnosti konštatovaných daňovými orgánmi týkajúcich sa dodávateľskej a odberateľskej spoločnosti, ako žalobcom deklarovaného druhého odberateľa, či už ich nespolupráce s daňovými orgánmi, resp. nekontaktnosti neumožňujúcej potvrdenie žalobcom deklarovaných obchodov.
46. V závere odôvodnenia správny súd poukazuje na to, že pred tunajším súdom už bolo rozhodnuté o žalobách o preskúmanie rozhodnutí, ako aj procesného postupu žalovaného, ktorými rozhodoval na základe záverov vyplývajúcich z Protokolu z daňovej kontroly č. 100518882/2018 zo dňa 08.03.2018 vykonanej u žalobcu, týkajúce sa zdaňovacieho obdobia máj 2013 - rozsudok zo dňa 12.12.2019 v konaní vedenom pod sp. zn. 8S/7/2019, ako aj zdaňovacieho obdobia september 2013 - rozsudok zo dňa 12.12.2019 v konaní vedenom pod sp. zn. 8S/5/2019, na odôvodnenie ktorých sa správny súd odvoláva v tomto konaní v zmysle § 140 SSP, pretože ide o veci totožných účastníkov konania, rovnaké dôvody rozhodnutia, ako aj totožné žalobné dôvody.
47. Vychádzajúc z hore uvedeného skutkového a právneho stavu veci správny súd žalobu zamietol procesným postupom podľa § 190 SSP.
48. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.
49. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).