Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Cob-39-2019.pdf
PDF · 158.32 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/39/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Viery Zoľákovej, v spore žalobcu: A-typ, architektonický ateliér, spol. s r.o., Strojnícka 1, 080 01 Prešov, IČO: 31 653 880, právne zastúpeného PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s. r. o., Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36 854 581, proti žalovanému: MERKURY MARKET SLOVAKIA, s.r.o., Duklianska 11, 080 01 Prešov, IČO: 36 501 891, právne zastúpenému JUDr. Marcelom Dolobáčom, PhD., advokátom so sídlom Žižkova 39, 040 01 Košice, IČO: 45007063, o zaplatenie 72.144,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 22Cb/71/2016-185 z 28. januára 2019 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutý rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 72.144,18 eur spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania od 1.4.2016 do zaplatenia a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, že žalobca ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ dňa 22.11.2005 uzavreli zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo zhotovenie projektovej dokumentácie stavby „Obchodné centrum MERKURY MARKET Košice“. V zmysle čl. VIII ods. 8.2 zmluvy zhotoviteľ mal právo uplatniť voči objednávateľovi zmluvnú pokutu v prípade omeškania objednávateľa s úhradou faktúry vo výške 0,5 % z fakturovanej ceny za každý deň omeškania. Žalobca za vypracovanie projektovej dokumentácie vystavil žalovanému faktúru č. 2007002 na sumu 297.500,00 Sk (9.875,19 Eur), splatnú dňa 20.02.2007. Keďže žalovaný cenu diela v lehote splatnosti nezaplatil, žalobca si predmetný nárok uplatnil dňa 23.12.2008 podaním žaloby o zaplatenie ceny diela na Okresnom súde Prešov, ktorý rozsudkom, č. k. 18Cb 27/2009-239 zo dňa 16.12.2014 rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.875,19 Eur so 14,25 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 9.875,19 Eur od 21.02.2007 do zaplatenia. Krajský súd v Prešove rozsudkom, č. k. 2Cob/43/2015-319 zo dňa 24.03.2016 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobe vo veci samej bolo vyhovené, potvrdil. Žalovaný dňa 31.03.2016 zaplatil žalobcovi sumu 9.875,19 Eur.
3. Predmet sporu súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 301, veta prvá Obchodného zákonníka s použitím čl. II ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
4. Poukazom na citované ustanovenia súd prvej inštancie uviedol: „...že medzi stranami bola uzatvorená zmluva o dielo, z ktorej vyplývajúci záväzok, a to zaplatiť žalobcovi cenu diela, žalovaný nesplnil riadne a včas, čím vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie dojednanej zmluvnej pokuty. Medzi stranami nebola sporná platnosť dojednania zmluvnej pokuty, ako ani spôsob jej určenia. Žalovaný však namietal primeranosť zmluvnej pokuty vo vzťahu k hodnote zabezpečovanej pohľadávky a navrhoval jej zníženie. Účelom zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka k riadnemu splneniu záväzku pod hrozbou majetkovej sankcie. Zmluvná pokuta plní jednak funkciu prevenčnú, ako aj uhradzovaciu. Zároveň predstavuje sankciu pre toho, kto povinnosť porušil. Zákon za určitých okolností umožňuje súdu neprimerane vysokú zmluvnú 22Cb/71/2016 - 6 - pokutu na návrh znížiť, aj napriek tomu, že veriteľovi na jej zaplatenie vznikol nárok. Účelom moderačného práva je umožniť súdu, dodatočne po vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, túto znížiť predovšetkým v záujme odstránenia tvrdosti zákona a zabrániť tak neadekvátnym majetkovým dôsledkom na ktorejkoľvek strane. Zákon ustanovuje dve kritériá pre posúdenie primeranosti zmluvnej pokuty, a to hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti, ktoré však nemožno zovšeobecniť a vyžaduje sa ich individuálne posúdenie. Súd v rámci moderačného práva nemôže zasahovať do spôsobu určenia výšky zmluvnej pokuty, ktorý je vo výlučnej právomoci zmluvných strán, ale len do jej výslednej výšky. Nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty bol nesporný, súd preto skúmal primeranosť dojednanej zmluvnej pokuty. Výška zmluvnej pokuty predstavuje 0,5 % zo sumy 9.875,19 Eur za 1.461 dní (uplatnené 4 roky omeškania), čo činí sumu 72.144,18 Eur. Hodnota zabezpečovanej pohľadávky predstavuje sumu vo výške 9.875,19 Eur. Z ustálenej rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že i zmluvnú pokutu niekoľkonásobne prevyšujúcu hodnotu zabezpečovanej pohľadávky možno s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu považovať za primeranú. Je treba zdôrazniť, že neprimeranosť zmluvnej pokuty nemožno vyvodzovať výlučne z jej celkovej výšky, pokiaľ je táto dôsledkom dlhodobého omeškania s úhradou pohľadávky a s tým spojeného nárastu o primeranú dennú sadzbu zmluvnej pokuty. Dlhodobé neplnenie zo strany dlžníka tak nemôže byť na ťarchu veriteľa, nakoľko by bol spochybnený základný účel tohto zabezpečovacieho inštitútu. Všeobecné súdy opakovane prijali záver, že zmluvná pokuta dojednaná vo výške 0,5 % z ceny zabezpečovanej pohľadávky za každý deň omeškania je z pohľadu dobrých mravov všeobecne akceptovateľná. Zmluvná pokuta v uplatnenej výške síce nie je zanedbateľným postihom, ale výsledná suma výšky zmluvnej pokuty je výlučne dôsledkom omeškania žalovaného v trvaní 9 rokov. Keďže sporové strany ako podnikatelia mohli a mali odborne a zodpovedne posúdiť primeranosť a únosnosť zmluvnej pokuty a zároveň žalovaný na seba tento záväzok prevzal dobrovoľne, súd dojednanú zmluvnú pokutu nepovažoval za akýkoľvek exces v rámci zabezpečovacích inštitútov, a to ani napriek tomu, že jej výsledná výška mnohonásobne prevyšuje hodnotu zabezpečovanej pohľadávky. Pevne stanovenú zmluvnú pokutu vo výške niekoľkonásobku zabezpečovanej pohľadávky by bolo možné za určitých okolností hodnotiť ako neprimeranú. Rovnako však nemožno postupovať v prípade percentuálneho určenia zmluvnej pokuty, ako akejsi sadzby za stanovenú časovú jednotku, ktorej výška je podmienená práve dĺžkou omeškania. Zákonite platí, že čím dlhšie je dlžník v omeškaní s plnením záväzku, tým väčšiu zmluvnú pokutu je povinný zaplatiť, tak ako je tomu v tomto konkrétnom prípade. Aj keď žalovaný namietal, že cenu diela nezaplatil v dôsledku prieťahov súdneho konania o zaplatenie hlavnej pohľadávky, súd mal za to, že dĺžka tohto konania je bez ďalšej relevancie vo vzťahu k uplatnenému nároku. Žalovaný si bol vedomý existencie dojednania zmluvnej pokuty a počas plynúcich 9 rokov omeškania mu nič objektívne nebránilo čo i len časť pohľadávky zaplatiť, a teda mohol kedykoľvek zabrániť ďalšiemu nárastu zmluvnej pokuty, ako aj úroku z omeškania. Práve žalovaný svojím konaním výslednú výšku zmluvnej pokuty podstatne ovplyvnil. Rešpektujúc princíp právnej istoty teda protiprávne konanie žalovaného nemôže byť na ujmu žalobcu. Súd s ohľadom na uvedené dospel k záveru, že dôvodnosť nároku žalobcu bola preukázaná a zároveň výšku uplatnenej zmluvnej pokuty vzhľadom ku všetkým okolnostiam prípadu možno považovať za primeranú, a preto žalobe v celom jej rozsahu vyhovel.“
5. Úrok z omeškania bol priznaný žalobcovi v súlade s ustanovením § 365 Obchodného zákonníka v nadväznosti na § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.1.2013.
6. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 CSP, teda úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %.
7. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný. Odvolacie dôvody podriadil pod ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f/, g/, h/ CSP, teda namietal nesprávne skutkové
zistenia, to, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšej prostriedky procesného úkonu, ktoré neboli uplatnené a nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaný mal za to, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty neexistuje, keďže dohoda o zmluvnej pokute v sume 0,5 % z fakturovanej sumy za každý deň omeškania sa prieči dobrým mravom, a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Ak by aj dohoda o zmluvnej pokute sa nepriečila dobrým mravom, tak ju treba posúdiť ako dohodu o zmluvných úrokoch z omeškania, pretože hoci žalobcom uplatnený nárok bol dojednaný a formálne označený ako zmluvná pokuta, tento nárok bol dojednaný ako 0,5 % z fakturovanej sumy za každý deň omeškania s jej zaplatením, teda svojou podstatou materiálne, obsahovo a hospodársky zodpovedá úroku z omeškania. O úroku z omeškania však už bolo rozhodnuté v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 18Cb/27/2009. Ak by dohoda o zmluvnej pokute nebola posúdená ako dohoda o zmluvných úrokoch z omeškania, uplatnenie nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty zo strany žalobcu je výkonom práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktorý v zmysle § 265 Obchodného zákonníka nepožíva právnu ochranu. Zdôraznil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 18Cb/27/2009 bol zaviazaný k povinnosti zaplatiť žalobcovi popri istine vo výške 9.875,19 eur aj úrok z omeškania v sadzbe 14,25 % ročne zo sumy 9.875,19 eur od 21.12.2007 do 31.3.2016, čo predstavuje sumu 12.819,15 eur a tiež mal povinnosť nahradiť trovy konania. O sedem rokov neskôr po podaní žaloby na zaplatenie ceny diela s príslušenstvom podal žalobca žalobu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 72.144,18 eur s príslušenstvom, ktoré konanie je podľa žalovaného potrebné považovať za špekulatívne, keďže najprv požadoval zaplatenie úrokov z omeškania a potom nechal zmluvnú pokutu účelovo narastať do neúmernej výšky.
8. Za predpokladu, že odvolací súd dospeje k záveru, že zmluvná pokuta bola dojednaná platne a nárok na jej zaplatenie existuje, vzniesol žalovaný námietku proti existencii nároku na zaplatenie úroku z omeškania ako príslušenstva pohľadávky na zaplatenie zmluvnej pokuty. Ak totižto uplatnený nárok svojou podstatou materiálne, obsahovo a hospodársky zodpovedá úroku z omeškania, tak žalobca de facto požaduje zaplatenie úrokov z úrokov, čo nie je prípustné. Vyslovil názor, že pri posudzovaní nároku na zaplatenie úrokov z omeškania je potrebné vychádzať zo skutočného úmyslu zmluvných strán, ako aj z povahy, podstaty a účelu daného nároku a nie z toho, ako bol po formálnej stránke daný nárok označený.
9. Pre prípad, žeby odvolací súd dospel k záveru, že zmluvná pokuta bola dojednaná platne a nárok na jej zaplatenie exituje, vzniesol žalovaný voči celému uplatnenému nároku námietku premlčania. Premlčanie uplatneného nároku je podľa jeho názoru potrebné posudzovať obdobne ako premlčanie nároku na zaplatenie úroku z omeškania. Pokiaľ by teda nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty platne vznikol, dostal sa žalovaný s povinnosťou zaplatiť zmluvnú pokutu do omeškania dňa 21.2.2007, pričom žaloba o zaplatenie zmluvnej pokuty bola súdu prvej inštancie doručená až dňa 04.04.2016, teda po uplynutí premlčacej doby. Odvolateľ zdôraznil, že pri posudzovaní premlčania určitého nároku je potrebné vychádzať zo skutočného úmyslu zmluvných strán ako aj z povahy podstaty účelu toho ktorého nároku a nie z formálneho označenia nároku.
10. V prípade, že odvolací súd dospeje k záveru, že zmluvná pokuta bola dojednaná platne, nárok na jej zaplatenie existuje a nie je premlčaný, žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pokiaľ kritérium hodnoty a významu zabezpečovanej povinnosti nesprávne považoval za kritérium primeranosti zmluvnej pokuty namiesto toho, aby ich správne posudzoval ako kritéria pre určenie rozsahu moderačného práva. Poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 32Odo/400/1004 z 18.1.2005 vyslovil názor, že rozhodnutie súdu o použití moderačného práva je výsledkom procesu rozhodovania, ktorý zahŕňa tri fázy. V prvej fáze súd rieši otázku, či bola dojednaná neprimerane vysoká zmluvná pokuta. Pre toto posúdenie zákon neustanovuje žiadne kritéria, ale je vecou voľného uváženia súdu. Ak súd dospeje k záveru o neprimeranosti zmluvnej pokuty, nasleduje druhá fáza, v ktorej súd posudzuje, či moderačné právo použije alebo nepoužije. Ak bude výsledkom druhej fázy rozhodovania súdu záver o tom, že moderačné právo využije, je súd povinný prihliadnuť na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Uviedol, že aj keď zákon nevylučuje, aby súd už pri prvej fáze rozhodovania (o primeranosti zmluvnej pokuty) prihliadol na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, súd prvej inštancie nepostupoval správne, ak tieto kritéria považoval za výlučné, pričom im podriadil všetky svoje ďalšie právne úvahy. Vyslovil názor, že pri posudzovaní primeranosti zmluvnej pokuty je potrebné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Za sporný považoval záver súdu prvej inštancie, že pevne stanovenú zmluvnú
pokutu vo výške niekoľkonásobku zabezpečovanej pohľadávky by bolo možné za určitých okolností hodnotiť ako neprimeranú, no rovnako nemožno postupovať v prípade percentuálneho určenia zmluvnej pokuty vo forme sadzby za časovú jednotku. Takýmto výkladom súd prvej inštancie vylúčil, aby v prípade percentuálneho určenia zmluvnej pokuty mohla byť táto kvalifikovaná ako neprimeraná, a to bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu. V takomto prípade by ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka strácalo svoj zmysel. Žalovaný mal za to, že takéto posúdenie by znamenalo, že percentuálne určenie zmluvnej pokuty vo forme sadzby za časovú jednotku nikdy nebude možné posúdiť ako neprimerané. Zdôraznil, že funkciou zmluvnej pokuty nie je umožniť získanie hospodársky neodôvodneného a neprimeraného majetkového prospechu a ak hrozí, že zmluvná pokuta sa stane takýmto nástrojom, tak je potrebné považovať ju za neprimeranú. V súvislosti s touto argumentáciou poukázal žalovaný na rozhodnutie Krajského obchodného súdu v Brne z 9.1.1995, sp. zn. 24Cm 597/93.
11. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že primeranosť zmluvne pokuty bolo potrebné posudzovať aj s ohľadom na význam ďalších nárokov žalobcu voči žalovanému, konkrétne úrokov z omeškania. Výsledkom konania vedeného pod sp. zn. 18Cb/27/2009 bolo to, že žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi popri istine vo výške 9.875,19 eur aj úrok z omeškania v sadzbe 15,25 % ročne z uvedenej sumy od 21.12.2007 do 31.3.2016, konkrétne vo výške 12.819,25 eur. Zároveň však s nárokom na zaplatenie zmluvnej pokuty požaduje zaplatenie ďalšieho 8,05 % ročného úroku z omeškania od 1.4.2016 do zaplatenia. Napriek tomu, že ide o rôzne právne inštitúty, kedy zmluvná pokuta je zabezpečovacím prostriedkom a úrok z omeškania je dôsledkom omeškania, porušenie tej istej povinnosti je fakticky sankcionované dvakrát, na čo je potrebné prihliadnuť, aby zmluvná pokuta zodpovedala významu, hodnote a podmienkam plnenia zabezpečovanej povinnosti. Do pozornosti odvolacieho súdu dal žalovaný skutočnosť, že súd prvej inštancie na výšku úrokov z omeškania vôbec neprihliadol a naviac, omeškanie so zaplatením ceny diela pripísal výlučne na ťarchu žalovaného. Prvoinštančný súd tiež odmietol prihliadnuť na skutočnosť, že omeškanie žalovaného bolo v podstatnej miere zapríčinené prieťahmi v súdnom konaní o zaplatenie hlavnej pohľadávky, ktoré trvalo viac ako sedem rokov, v ktorom konaní sa žalovaný v dobrej viere v neoprávnenosť nárokov žalobcu bránil proti jeho žalobe. Trval na tom, že bolo potrebné prihliadať aj na skutočnosť, že žalobca si nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty neuplatnil v konaní o zaplatenie hlavnej pohľadávky, ale až o sedem rokov neskôr. Žalobca tak pohľadávku na zaplatenie zmluvnej pokuty účelovo nechal narastať do neúmernej výšky. Žalovaný mal za to, že ak by žalobca pohľadávku na zaplatenie zmluvnej pokuty uplatnil bez zbytočného odkladu a konanie o zaplatenie hlavnej pohľadávky, spolu so zmluvnou pokutou by netrvalo neúmerne dlhú dobu, tak by nedošlo k takému radikálnemu nárastu zmluvnej pokuty. V príčinnej súvislosti s výškou zmluvne pokuty tak nie je konanie žalovaného, ale konanie žalobcu a súdu v konaní o zaplatenie hlavnej pohľadávky.
12. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, alebo rozsudok zmeniť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi z titulu zmluvnej pokuty sumu 5.000,- eur a vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta, resp. predmetný rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V nadväznosti na odvolací návrh navrhol aj zmenu vo výroku o náhrade trov konania.
13. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 23.6.2018. K odvolacej námietke spočívajúcej v rozpore zmluvného dojednania o zmluvnej pokute s dobrými mravmi a v jej uplatnení v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku žalobca uviedol, že žalovaný nekonkretizoval, v čom vidí dojednanú zmluvnú pokutu premrštenú a odporujúcu dobrým mravom, a to bez akejkoľvek komparácie tejto úvahy s konkrétnymi prípadmi prejednávanými najvyššími súdnymi autoritami. Pokiaľ odvolateľ poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 2Cdo/172/2007, tak tento judikát považuje za primeranú zmluvnú pokutu vo výške 1 % denne z dlžnej sumy po dobu omeškania, čo je oproti situácii v tomto konaní dvojnásobnou hodnotou. Právny názor žalovaného v tomto smere tak považoval žalobca za zjavne nepresvedčivý. Vo vzťahu k namietanej špekulatívnosti spôsobu uplatňovania žalovaného nároku žalobca zdôraznil, že k vzniku nároku by nebolo vôbec došlo, ak by si žalovaný včas a riadne plnil svoje zmluvné a zákonné povinnosti. Za irelevantné považoval to, kedy a v akom rozsahu si proti žalovanému uplatní svoj nárok žalobca pred súdom, keďže ide o výkon práva v súlade s účelom zmluvnej pokuty ako zabezpečovacieho prostriedku. Aj keď v čase uplatnenia nároku išla preventívna funkcia do úzadia, došlo k zvýrazneniu reparačnej a sankčnej funkcie zmluvnej pokuty, ktoré sú s preventívnou funkciou rovnocenné. Vznik a výška sankcie bola plne závislá od vôle porušovateľa povinnosti - žalovaného, ktorý sa dobrovoľne rozhodol nesplniť zmluvnú povinnosť. Do pozornosti odvolacieho súdu dal žalobca fakt, že nesplnenie povinnosti uhradiť cenu diela žalovaným
nebolo spôsobené jeho zlou ekonomickou situáciou, ale v dôsledku špekulácie žalovaného, preto práve správanie sa žalovaného bolo v rozpore s poctivým obchodným stykom. K odvolacím námietkam žalovaného vyslovil názor, že tieto nie sú procesne spôsobilé podporiť uplatnené odvolacie dôvody, keďže žalovaný v doterajšom konaní tieto námietky nevzniesol a keďže sa netýkajú výnimiek podľa § 366 CSP, odvolací súd na nich nemôže prihliadať.
14. Názor žalovaného spočívajúci v údajnom transformovanom chápaní prejavov vôle sporových strán formálne označených ako zmluvná pokuta pod inštitút úroku z omeškania nemá podľa žalobcu žiadne právne relevantné racio, nevychádza zo žiadnych vykonaných dôkazov a dokonca doposiaľ žalovaným ani neboli tvrdené skutočnosti, ktoré by takému záveru nasvedčovali. Žalobca mal za to, že žalovaný tendenčne aplikuje výkladové pravidlá právnych úkonov v situácii, keď je písomne zachytený prejav vôle sporových strán gramaticky a výrazovo jednoznačný. Poukázal na znenie čl. VIII zmluvy o dielo, v ktorom si zmluvné strany dojednali zmluvné pokuty recipročne v osobitnej, riadne označenej časti zmluvy, čo znamená, že sporové strany týmto inštitútom rozumeli a v žiadnom prípade nedošlo k ich zámene. V nadväznosti na to považoval žalobca námietky žalovaného k príslušenstvu uplatnenej zmluvnej pokuty ako aj vznesenú námietku premlčania za neopodstatnené. Aj v tomto prípade však považoval akékoľvek polemiky o právnej stránke veci za nehospodárne, pretože sa nimi nemôže odvolací súd zaoberať s poukazom na ustanovenie § 366 CSP.
15. Namietanú neprimeranosť celkovej priznanej výšky zmluvnej pokuty považoval žalobca za jediný prípustný, avšak neopodstatnený odvolací dôvod. Zdôraznil, že jeho stanovisko ako oprávneného zo zmluvnej pokuty vychádza z ustálenej judikatúry, ktorá sa v značnom rozsahu prikláňa v obdobných situáciách v prospech oprávnených zo zmluvnej pokuty. Pokiaľ žalovaný svoju námietku podporil rozsudkom Krajského obchodného súdu v Brne z roku 1995, tak k tomu uviedol, že nejde o názor najvyššej súdnej autority, že tento nie je už aktuálny, keďže je 24 rokov starý a nepovažuje sa za ustálený. Mal za to, že predmetné rozhodnutie zahraničného nižšieho súdu bolo judikatúrou vyšších súdov toho istého štátu prekonané, čo preukázal zoznamom judikatúry predloženej dňa 9.10.2018 v predmetnom spore. Pokiaľ žalovaný poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/172/2007 z 30.9.2008, tak aj toto rozhodnutie sa vyjadruje jednoznačne v prospech argumentácie žalobcu. Žalobca zdôraznil, že v úvahe najvyšších súdnych autorít vidí preferenciu zásady „pacta sunt servanda“ a v širšom slova zmysle aj zásadu právnej istoty pred zásadou „nikto sa nemá obohatiť na úkor iného“, pretože obohatenie o zmluvnú pokutu na strane oprávneného má legitímny a legálny základ, plne napĺňa reparačnú a sankčnú funkciu zmluvnej pokuty ako zabezpečovacieho inštitútu a moderácia prípadnej vyššej výslednej sumy zmluvnej pokuty by bola nespravodlivá z dôvodu bezprecedentného zvýhodnenia toho, kto dlhodobo nedbalo alebo úmyselne porušuje svoju povinnosť, pričom zabránenie tohto stavu je v jeho plnej dispozícii.
16. Žalobca súhlasil so žalovaným s názorom, že posúdenie okolnosti prípadu je pre spravodlivé rozhodnutie veci podstatné, avšak toto posúdenie musí byť komplexné a nie selektívne, ako to prezentoval žalovaný v odvolaní. Medzi podstatné okolnosti prípadu je podľa žalobcu potrebné zaradiť skutočnosť, že žalovaný je z ekonomického hľadiska oproti žalobcovi gigantom a v čase priebehu omeškania s úhradou ceny diela boli jeho ekonomické ukazovatele výrazne pozitívne, pričom žalobca bol v tom istom období dokonca v strate alebo len v miernom zisku. Do pozornosti odvolacieho súdu dal skutočnosti, že
- cena diela, s ktorej úhradou bol žalovaný dlhodobo v omeškaní je v porovnaní s majetkom a tržbami žalovaného zanedbateľná a je vylúčené, aby bola akákoľvek relevantná prekážka jej včasnej a riadnej úhrady;
- omeškanie s úhradou zabezpečenej pohľadávky trvalo z dobrovoľného rozhodnutia žalovaného celkom deväť rokov a k jej úhrade došlo až po právoplatnom rozhodnutí súdu;
- žalovaný účelovo tvrdí, že za omeškanie s úhradou môžu súdne prieťahy, avšak v konaní vedenom pod sp. zn. 18Cb/27/2009 tieto prieťahy nenamietal a neboli konštatované žiadnym relevantným subjektom ochrany zákonnosti, resp. ústavnosti;
- v zmluve o dielo medzi sporovými stranami boli zmluvné pokuty dojednané recipročne, avšak s výrazne posilnenou pozíciou žalovaného, ktorému v prípade omeškania žalobcu patrila zmluvná pokuta, ktorej základ sa odvíjal od celkovej ceny diela, nielen z fakturovanej sumy;
- ak by žalovaný pristupoval k plneniu svojich povinnosti s odbornou starostlivosťou a mal záujem vyhnúť sa riziku vzniku neúmernej zmluvnej pokuty, mal možnosť plniť dlh včas a následne si uplatniť domnelé nároky na súde v osobitnom konaní.
Obviňovanie žalovaného, že žalobca nechal narásť zmluvnú pokutu do neúmerných výšok považoval žalobca, pri zohľadnení skutočnosti, že žalovaný mohol splnením dlhu nárast zmluvnej pokuty kedykoľvek zastaviť, za procesnú obranu ad absurdum.
17. Žalobca odvolanie žalovaného považoval za nedôvodné a navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
18. V replike žalovaný uviedol, že už v konaní pred súdom prvej inštancie namietal rozpor dojednanej zmluvnej pokuty s dobrými mravmi, a to v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 24.8.2016. Zároveň uviedol, že koncentrácia podľa § 366 CSP sa vzťahuje výhradne na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, a teda nevzťahuje sa na právne dôvody platnosti a neplatnosti zmluvy, resp. zmluvného dojednania, preto všetky dôvody, ktoré poukazujú na neplatnosť zmluvy o zmluvnej pokute predostreté v odvolaní sú spôsobilé na prejednanie v odvolacom konaní.
19. Poukazom na znenie čl. VIII zmluvy o dielo zo dňa 22.11.2005 zdôraznil, že slovné spojenie „v prípade“ vyjadruje udalosť, ktorá nastane ako jediný moment v určitom konkrétnom časovom okamihu. V tomto smere sa jedná o odlišné vymedzenie časového hľadiska ako pri slovnom spojení „počas“, ktoré vymedzuje určitý časový úsek ohraničený začiatkom a koncom. Preto je nutné vykladať čl. VIII zmluvy tak, že právnou skutočnosťou zakladajúcou vznik nároku na zmluvnú pokutu bol vstup žalovaného do omeškania, čo nastalo v konkrétnom časovom okamihu bezprostredne po neuhradení zročnej fakturovanej ceny diela. Preto k vzniku nároku zo zmluvnej pokuty došlo jednorázovo, v rovnaký moment ako sa dostal žalobca do omeškania, t.j. k 21.2.2007. Zmena výšky nároku plynutím času znamenala len prirastanie sumy zmluvnej pokuty založenej ako jediný a ucelený právny nárok. Tento nárok sa uplynutím štvorročnej lehoty dňa 22.2.2013 premlčal. Vznesenie námietky premlčania pretransformovalo nárok zo zmluvnej pokuty v celosti na naturálnu obligáciu, a to vrátane tých častí sumy zmluvnej pokuty, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania. Trval na dôvodnosti vznesenej námietky premlčania.
20. Žalovaný trval na vyššie uvedenom výklade čl. VIII zmluvy o dielo, keďže opačný výklad tohto ustanovenia by predpokladal existenciu zmluvného typu, ktorý zaväzuje k opakujúcemu sa plneniu, t.j. úhrady zmluvnej pokuty ako samostatných nárokov za každý deň omeškania v zásade v neobmedzenom čase. V takomto prípade by bolo potrebné čl. VIII zmluvy chápať ako samostatnú, nepomenovanú zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným na dobu neurčitú, obsahujúcu záväzok na opakované plnenie. Mal za to, že žalobcovi boli adresované úkonu, z ktorých vyplýva úmysel žalovaného nebyť zaviazaný na plnenie ďalších peňažných povinností žalobcovi. Poukázal na zápočet vzájomných pohľadávok zo dňa 5.3.2007, ktorý úkon po obsahovej stránke zodpovedá výpovedi dohody o zmluvnej pokute, ktorú by mal v načrtnutých súvislostiach predstavovať čl. VIII zmluvy. Žalovaný pre prípad, ak by sa súd nepriklonil k výkladu jednorazového vzniku nároku na zmluvnú pokutu u žalobcu, navrhol nepriznať nárok na zmluvnú pokutu z dôvodu výpovede zmluvy uzatvorenej na dobu neurčitú, ktorá mala takýto opakovaný nárok na plnenie vo forme zmluvnej pokuty zakladať.
21. Žalovaný vo svojej replike poukázal aj na nesprávny výpočet zmluvnej pokuty, keďže 0,5 % zo sumy 9.875,19 eur vynásobený počtom dní 1461 predstavuje sumu 72.138,26 eur a nie sumu 72.144,18 eur. Nesprávnu sumu určil súd prvej inštancie z dôvodu zaokrúhlenia sumy zmluvnej pokuty pripadajúcej na jeden deň na celé eurocenty, t.j. na sumu 49,38 a až následne túto vynásobil počtom dní. Správne sa mala vypočítať celá suma zmluvnej pokuty dojednaným vzorcom, t.j. ako násobok 0,5 % x 9.875,19 eur x 1461 dní a až takto vypočítaná suma sa mala zaokrúhliť.
22. Žalovaný trval na neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty, a to aj v percentuálnom určení v prípade, ak dosiahne peňažná suma zmluvnej pokuty určenej percentuálne takú výšku, ktorá je zjavne neprimeraná. V zásade sa takýto stav neodlišuje od situácie, kedy je rovnaká neprimeraná výška zmluvnej pokuty určená pevnou peňažnou sumou. Mal za to, že úlohou súdu je starostlivo zvážiť limity, do ktorých môže byť vymožená na zaviazanom zmluvná pokuta, bez ohľadu na spôsob jej výpočtu. Vyslovil názor, že uplatnenie moderácie pri zmluvnej pokute určenej percentuálne nevedie k zvýhodneniu dlžníka, ktorý je dlhodobo v omeškaní, keďže rovnako by sa mohlo konštatovať, že moderovanie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty určenej pevnou sumou zvýhodňuje zaviazaných, ktorý si dohodli neprimerane vysokú zmluvnú pokutu. Trval na tom, že za každých okolností uplatnenie sankčnej moderácie by malo viesť k vyvažovaniu neprimeranej výšky zmluvnej pokuty, čím sa vytvára rovnovážny pomer medzi sankčnou a satisfakčnou funkciou zmluvnej pokuty. Preto nie je ani v tomto prípade aplikácia sudcovskej moderácie
zmluvnej pokuty vylúčená. Súd by mal dať odpoveď, prečo pri zmluvnej pokute zodpovedajúcej viac ako 7 - násobku primárneho nároku a pri zohľadnení ostatných relevantných okolností k moderácii neprikročil. Presvedčivé zdôvodnenie v tomto smere v rozsudku súdu prvej inštancie absentuje, teda rozsudok sa odkláňa od požiadavky materiálnej spravodlivosti.
23. Za nepravdivé považoval žalovaný tvrdenie žalobcu, že dojednania o sankčných nárokoch boli medzi stranami v rovnováhe, resp. s výrazne posilnenou pozíciou žalovaného. Na strane žalobcu totižto existoval dodatočný posilnený peňažný sankčný nárok v podobe zmluvného úroku z omeškania, ktorý v zásade materiálne, obsahovo a hospodársky zodpovedal dojednaniu o zmluvnej pokute. Trval na svojom odvolacom návrhu.
24. K replike žalovaného predložil dupliku žalobca podaním z 12.8.2019. Tvrdenie žalovaného, že rozpor s dobrými mravmi namietal už v podanom odpore proti platobnému rozkazu považoval za nepravdivé. Žalobca zotrval na prednesom názore, že námietka žalovaného o rozpore dojednania zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % z fakturovanej sumy denne s dobrými mravmi nie je v odvolacom konaní prípustný prostriedok procesnej obrany. Žalovaný v podanom odpore spomínal dobré mravy len v skutkovom kontexte uplatnenia vysokej celkovej výšky zmluvnej pokuty k pomerne nízkej cene diela a k už zaplateným úrokom z omeškania. Tento skutkový podklad námietky žalovaného však nekorešponduje so znením odvolania, kde žalovaný namietal iba výšku denného koeficientu zmluvnej pokuty, ktorú okolnosť namietol prvý krát až v odvolaní. Na podporu svojho názoru poukázal na vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 29.1.2008, v zmysle ktorého žalovaný priznal, že rozpor výšky koeficientu zmluvnej pokuty s dobrými mravmi nenamieta. Pre prípad, že by odvolací súd prikročil k skutkovo-právnemu hodnoteniu platnosti dojednania o zmluvnej pokute v jeho kontexte s už zaplatenými zákonnými úrokmi z omeškania, predložil žalobca judikatúru k danej problematike.
25. K argumentácii žalovaného ohľadne premlčania uplatneného nároku poukázal opätovne žalobca na to, že ide o hmotnoprávnu námietku vznesenú až v podanom odvolaní, preto v zmysle § 366 CSP sa na ňu neprihliada. Napriek tomu poukázal na ustálenú judikatúru, ktorá argumentáciu žalovaného vyvracia.
26. K argumentácii žalovaného, že zo strany žalovaného došlo k vypovedaniu zmluvy v časti zmluvnej pokuty, preto nárok na zmluvnú pokutu ďalej nemal vznikať, žalobca poukázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu. Zdôraznil, že zmluvná pokuta ako osobitný záväzok slúži na zabezpečenie primárneho záväzku, s ktorým je akcesoricky spojená, teda ju nemožno separatne ukončiť jednostrannou výpoveďou. Zákon nevylučuje možnosť dojednania výšky zmluvnej pokuty, či spôsobu jej určenia percentuálnou sumou za každý deň, mesiac, či rok omeškania s platením peňažného záväzku. Argumentáciu žalovaného považoval za neopodstatnenú a ako dôvod odvolania za irelevantnú.
27. K nesprávnemu výpočtu zmluvnej pokuty poukázal žalobca na § 2 ods. 3 zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro, ktorý sa uplatňuje pri všetkých právnych vzťahoch pri prepočte súm z bývalej slovenskej meny SKK na menu Euro a v zmysle ktorého sa podľa § 2 ods. 3 predmetného zákona konečné sumy po prepočte na menu Euro zaokrúhľujú na dve desatinné miesta na najbližší eurocent nahor. Ak každým dňom omeškania vzniká samostatný nárok na zmluvnú pokutu, tak pri fakturovanej sume, s ktorou bol žalovaný v omeškaní vo výške 297.500,- SKK je výška denného nároku zmluvnej pokuty 1.487,50 SKK, čo je po prepočte na menu Euro suma 49,37595... Po zaokrúhlení ide o sumu 49,38 EUR, s ktorou počítal aj súd prvej inštancie. Ak tento denný nárok na zmluvnú pokutu vynásobíme počtom dní omeškania 1461, za ktoré si žalobca nárok uplatnil, je súdom priznaná suma 72.144,18 € správna. Zároveň zdôraznil, že námietku spočívajúcu v nesprávnom prepočte vzniesol žalovaný až v odvolacom konaní, a to po lehote na podanie odvolania.
28. Vo vzťahu k opätovnej argumentácii žalovaného k spôsobu moderácie postupne vznikajúcej zmluvnej pokuty súdom, odkázal žalobca na svoje vyjadrenie k odvolaniu s tým, že žalovaný na toto vyjadrenie nedokázal vecne zareagovať. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval žalobca za dostatočne odôvodnené. Zdôraznil, že súd prvej inštancie nebol povinný starostlivo zvažovať a odpovedať na dôvody odmietnutia moderácie zmluvnej pokuty, ale naopak, v zmysle čl. II ods. 3 CSP by tak musel učiniť práve vtedy, ak by sa od tejto ustálenej súdnej praxe odklonil. Vo vzťahu k dôvodnosti priznaného nároku poukázal žalobca na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky. V závere zdôraznil, že súdne konanie o zaplatenie ceny diela vedené pod sp. zn. 18Cb/27/2009, ktoré žalovaný vidí ako objektívnu prekážku svojej včasnej úhrady zabezpečenej
sumy, bolo vedené v lepšom prípade len kvôli jeho nesprávnemu právnemu úsudku a v horšom prípade, účelovo a úmyselne in fraudem creditoris. Obe skutočnosti však nie sú pre postoj a postup žalovaného ospravedlniteľné. Pokiaľ žalovaný poukázal na posilnenie pozície žalobcu spočívajúcej v dojednanom zmluvnom úroku z omeškania, tak k tomuto žalobca poukázal na taký istý zmluvný úrok, ale ešte s vyšším výpočtovým základom, dohodnutý v prospech žalovaného. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
29. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
30. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
31. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
32. Súd prvej inštancie v predmetnom spore vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie prvoinštančným súdom, s ktorým sa stotožňuje. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného je potrebné uviesť nasledovné.
33. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku poukázal na zhodu strán sporu v konštatovaní platnosti „dojednanej zmluvnej pokuty“. K tomuto záveru dospel po dôslednej analýze prejavov žalovaného v provinštančnom konaní, ku ktorému záveru sa prikláňa aj odvolací súd, zdôrazňujúc vyjadrenie žalovaného na pojednávaní 29.01.2018. Pre odvolací súd, vzhľadom na odvolaciu námietku žalovaného tak vznikla povinnosť posúdenia platnosti, či neplatnosti tejto dohody z úradnej povinnosti.
34. Namietaný rozpor s dobrými mravmi, či poctivým obchodným stykom je potrebné posúdiť v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 265 Obchodného zákonníka.
35. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
36. Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
37. Otázka dobrých mravov, či poctivého obchodného styku, ktoré sú svojou podstatou z pohľadu posudzovania pravidiel v spoločnosti uznávaných (bez ohľadu na charakter vzťahu) totožné, odvolací súd posúdil v súlade s ustálenou judikatúrou, v zmysle ktorej zmluvná pokuta predstavuje zabezpečovací inštitút, ktorým sa zabezpečuje splnenie zmluvnej povinnosti niektorou zmluvnou stranou. Účelom dohody o zmluvnej pokute je tak primárne zabezpečiť záväzok pre prípad jeho nesplnenia zo strany dlžníka riadne a včas. Okrem zabezpečovacej funkcie je významná aj funkcia prevenčná, ktorá núti dlžníka plniť riadne a včas, uvedomujúc si hroziacu sankciu a v konečnom dôsledku funkciu sankčnú, ktorá v určitom zmysle predstavuje paušalizovanú náhradu škody. Pokiaľ žalovaný namietal výšku dohodnutej zmluvnej pokuty v rozpore s dobrými mravmi, čo by malo spôsobovať v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka jej neplatnosť, tak odvolací súd poukazuje na početné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorých bola riešená primeranosť zmluvnej pokuty (porovnaj rozhodnutie 2Obdo/39/2010, 33Odo/61/2005, 33Odo/1779/2006). Primeranosť zmluvnej pokuty z pohľadu dobrých mravov je dôležité posúdiť s prihliadnutím na hodnotu a výzvam zabezpečovanej povinnosti, prípadne zohľadniť iné skutočnosti, ako je hospodárska pozícia zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy, spôsob zapracovania zmluvnej pokuta do zmluvy, reciprocita zmluvnej pokuty, druh zavinenia dlžníka, skutočnosť, či došlo k vzniku škody alebo nie a pod.
38. Vychádzajúc zo zmluvy o dielo je potrebné dospieť k jednoznačnému záveru, že v čl. VIII zmluvy bola dohodnutá zmluvná pokuta recipročne, teda tak pre prípad porušenia povinnosti žalobcu ako aj žalovaného. Predmetom zmluvy o dielo bolo zhotovenie projektovej dokumentácie stavby „Obchodné centrum MERKURY MARKET Košice“, ktorého cena diela nebola ani čiastočne žalovaným žalobcovi zaplatená a následne bola predmetom súdneho konania. Znamená to, že žalobca uplatnil zmluvnú pokutu za podstatné porušenie zmluvnej povinnosti žalovaným a nie len za splnenie nejakej ďalšej, menej významnej povinnosti, prípadne za nesplnenie povinnosti čiastočne. Odvolateľ rozpor s dobrými mravmi dôvodil iba neprimerane vysokou dohodnutou výškou zmluvnej pokuty a nie aj inými okolnosťami, či právne významnými skutočnosťami predchádzajúcimi uzavretiu tejto zmluvy. Z uvedeného odvolací súd uzatvára, že dohodnutá výška zmluvnej pokuty nie je v rozpore s dobrými mravmi, preto túto odvolaciu námietku žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú.
39. Pokiaľ žalovaný namietal domáhanie sa zmluvnej pokuty žalobcom v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obchodného zákonníka, tak k tejto odvolacej námietke je dôležité uviesť, že domáhanie sa zákonného nároku, premietnutého do zmluvných dojednaní, nemôže byť výkonom práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, v dôsledku čoho by mala byť žalobcovi odopretá právna ochrana. Argumentácia žalovaného pri tejto odvolacej námietke z pohľadu nárokov, ktoré už žalobca vysúdil, teda priznanie istiny ako ceny diela s úrokom z omeškania, by bolo popretím základného práva žalobcu domáhať sa zákonných nárokov súdnou cestou v prípade nedobrovoľného plnenia záväzku druhou zmluvnou stranou. Bez právneho významu je v tejto súvislosti aj samotné vyčíslenie úrokov z omeškania z priznanej istiny a teda poukázanie na uspokojenie finančných nárokov žalobcu v pomerne vysokej výške, pokiaľ výška plnenia v prospech žalobcu bola spôsobená výlučne konaním žalovaného. Akýkoľvek iný výklad ust. § 265 Obchodného zákonníka, v dôsledku ktorého by sa žalobcovi neposkytla právna ochrana, by bol odmietnutím spravodlivosti.
40. Žalovaný predložil odvolaciemu súdu výklad časti zmluvy o dielo týkajúcej sa zmluvnej pokuty ako dohody o zmluvných úrokoch z omeškania. Tento vyhodnotil odvolací súd ako zmätočný a zavádzajúci. Je len ťažko uveriteľné, že tak významný podnikateľský subjekt, akým je žalovaný s niekoľkoročnou existenciou na trhu (vznik spoločnosti 20.01.2005) by sa dopustil nepresnosti, či nejasností pri dohadovaní zmluvných podmienok. Zmluva o dielo jasne pomenovala v článku VIII. bod 8., 1., 8., 2. právo žalobcu a žalovaného na zmluvnú pokutu pri porušení vymedzených povinností. Zmluvná pokuta teda nebola dohodnutá len pre prípad omeškania žalovaného so zaplatením ceny diela, ale aj pre prípad porušenia povinnosti žalobcu, pri nesplnení termínu odovzdania predmetu diela. Z gramatického a logického výkladu čl. VIII je potrebné dospieť k jednoznačnému záveru, že v tejto časti zmluvy o dielo bola jasným, zrozumiteľným a určitým spôsobom dohodnutá zmluvná pokuta a nie iný nárok. Zmluvná pokuta dohodnutá v percentuálnom dennom vyjadrení je obvyklý spôsob dohody o zmluvnej pokute.
41. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd neposúdil dohodu o zmluvnej pokute ako dohodu o úrokoch z omeškania, preto nebolo možné zohľadniť ani odvolaciu námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že žalobca sa domáha zaplatenia úrokov z úrokov, čo by bolo neprípustné.
42. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
43. Podľa § 152 CSP hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany.
44. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
45. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
46. Odvolaciu námietku žalovaného predstavujúcu námietke premlčania žalovaného nároku nevyhodnotil odvolací súd ako námietku, ktorá by mohla privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Vychádzajúc z obsahu spisu dospel odvolací súd k záveru, že žalovaný vzniesol námietku premlčania až v podanom odvolaní, preto v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami odvolací súd na túto hmotnoprávnu námietku neprihliadol a v odvolacom konaní sa s ňou nevysporiadaval.
47. Podľa § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.
48. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že zmluvná pokuta je jedným zo špeciálnych zabezpečovacích právnych prostriedkov, predpokladom vzniku ktorého je platná dohoda účastníkov. Ide o samostatný druh záväzku, aj keď má akcesorickú povahu, teda jeho vznik predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého má slúžiť. Nie je však vylúčené, aby dohoda o zmluvnej pokute bola uzavretá až po uzavretí zabezpečovanej zmluvy. Keďže účinky takejto dohody nastávajú až v prípade porušenia zmluvnej povinnosti, časový moment vzniku tohto nároku môže byť rozdielnym, v závislosti od momentu porušenia povinnosti. V súdenom prípade bolo nesporným to, že žalovaný porušil povinnosť zaplatiť cenu diela v termíne jeho splatnosti, ktorým momentom vznikol žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu.
49. Posledná odvolacia námietka žalovaného sa týkala nesprávnej aplikácie moderačného práva súdom prvej inštancie.
50. Podľa § 301 Obchodného zákonníka neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373 a nasl.
51. Aplikácia citovaného ustanovenia bola viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hodnotená ako zásah do zmluvnej voľnosti účastníkov obchodného záväzkového vzťahu, ktorá je prípustný iba vo výnimočných prípadoch, ak sa výška pokuty javí ako neprimerane vysoká. Pri posudzovaní primeranosti výšky zmluvnej pokuty súd prihliada na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, teda v prípadoch využitia moderačného práva by sa mal súd zaoberať všetkými relevantnými okolnosťami prípadu pri rešpektovaní zásady pacta sunt servanda. Nemožno pri tom opomenúť ani zásadu poctivého obchodného styku, v súlade s ktorou je plnenie zmluvných záväzkov a nie ich nerešpektovanie a porušovanie. (rozhodnutie NS SR č. 1ObdoV/93/2004, 3Obo/283/1998, 2Obdo/39/2010).
52. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Českej republiky, je potrebné zdôrazniť, že pre správnu aplikáciu ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka musia byť splnené viaceré predpoklady.
53. Prvotným predpokladom je, že k moderácii zmluvnej pokuty treba pristupovať podľa konkrétnych okolností prípadu, v nadväznosti na zistený skutkový stav veci.
54. Zároveň sa musí prihliadať aj na výšku dojednanej zmluvnej pokuty, povahu a význam zabezpečovanej povinnosti, ako aj na to, či porušením zmluvnej povinnosti vznikla druhej strane škoda a ak vznikla, aj na jej výšku. Okrem týchto predpokladov priamo upravených v ustanovení § 301 Obchodného zákonníka treba zohľadniť aj druh zavinenia dlžníka, jeho postoj k ním prevzatej zmluvnej povinnosti, ako aj skutočnosť, že zaplatenie zmluvnej pokuty má predstavovať sankciu za porušenie zmluvnej povinnosti.
55. Osobitne k predpokladom priamo upraveným v ustanovení § 301 Obchodného zákonníka odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o povahu a význam zabezpečovanej povinnosti, je nevyhnutné pri rozhodovaní o možnej moderácii zmluvnej pokuty zohľadniť to, či je zmluvnou pokutou zabezpečená hlavná povinnosť zmluvnej strany, ktorá tvorí podstatnú náležitosť zmluvy (napr. zaplatenie ceny diela objednávateľom), alebo ide o zabezpečenie nepodstatnej (fakultatívnej) povinnosti dohodnutej stranami v zmluve, a ktorej splnenie jednou zmluvnou stranou (dlžníkom) nie je nevyhnutné pre plnenie zmluvy druhou zmluvnou stranou (veriteľom).
56. Rovnako je potrebné posúdiť to, aká je výška zabezpečovanej povinnosti a aký význam má jej splnenie pre druhú zmluvnú stranu. Z tohto hľadiska môže byť podstatný rozdiel, ak je zmluvnou pokutou zabezpečené bagateľné plnenie, alebo ak je zabezpečené plnenie vo vyššej výške, ktorého nesplnenie môže mať pre veriteľa vážne negatívne ekonomické (prípadne až likvidačné) dôsledky.
57. Pokiaľ ide o výšku dohodnutej zmluvnej pokuty, je nevyhnutné (ako to vyplýva aj zo skôr citovanej judikatúry) dôsledne rozlišovať medzi zmluvnou pokutou určenou pevnou sumou, ktorú je dlžník povinný zaplatiť bez ohľadu na závažnosť porušenia zmluvnej povinnosť, a zmluvnou pokutou, ktorá je dohodnutá vo forme určitej sadzby za určené časové obdobie (či už v podobe percentuálneho vyjadrenia za rok/deň, alebo v podobe určitej peňažnej čiastky za každý deň nesplnenia zmluvnej povinnosti, napr. omeškania).
58. Osobitne v prípade zmluvnej pokuty dohodnutej vo forme určitej sadzby za určené časové obdobie treba zohľadniť to, že jej výška závisí od postoja dlžníka, ktorý nesplnil povinnosť, ktorú na seba zmluvne prevzal. Dlžník môže kedykoľvek zabrániť rastu celkovej výšky zmluvnej pokuty tým, že svoju zmluvnú povinnosť dodatočne splní, čím dôjde k naplneniu účelu zmluvnej pokuty (t. j. splneniu zabezpečeného záväzku). Dlžník, ktorý (vedome) dlhodobo porušuje (ignoruje) svoje záväzky (a neplní si zmluvné povinnosti), nemôže byť následne zvýhodňovaný v súdnom konaní tým, že v dôsledku jeho nečinnosti presiahne celková výška zmluvnej pokuty výšku zabezpečovanej povinnosti, v dôsledku čoho pristúpi súd k uplatneniu moderačného práva.
59. Vo vzťahu k možnej moderácii zmluvnej pokuty odvolací súd poukazuje aj na rozsudok z 30.09.2008, sp. zn. 2Cdo/172/2007, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že „z pohľadu primeranosti výšky zmluvnej pokuty je totiž namieste hodnotiť inak zmluvnú pokutu dojednanú vo forme pevne stanovenej čiastky a zmluvnú pokutu dojednanú formou určitej sadzby za stanovenú časovú jednotku. Pevne stanovenú zmluvnú pokutu vo výške trojnásobku zabezpečenej čiastky by bolo zrejme možné (pri súčasnom zohľadnení všetkých okolností daného prípadu) považovať za neprimeranú právom s ohľadom na pomer medzi hodnotou zabezpečenej pohľadávky a výškou zmluvnej pokuty, ktorú by v takomto prípade bol dlžník povinný zaplatiť veriteľovi len za niekoľko dní omeškania. Rovnaké kritérium však nemožno dobre použiť, ak dosiahne celková výška zmluvnej pokuty trojnásobku zabezpečenej pohľadávky v dôsledku dlhodobého omeškania dlžníka; tu výška zmluvnej pokuty plne závisí od doby, po ktorú dlžník svojou zmluvnou pokutou zabezpečenú povinnosť neplní - čím dlhšia je doba omeškania, tým vyššia je zmluvná pokuta. Inak povedané, neprimeranosť zmluvnej pokuty nemožno usudzovať z jej celkovej výšky, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú „dennú sadzbu“ zmluvnej pokuty. Opačný záver je neprijateľný, lebo by vo svojich dôsledkoch zvýhodňoval dlžníka (čím by dlhšie dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodňovaný pri posudzovaní prípadnej neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty), a znamenalo by to spochybnenie funkcií, ktoré má zmluvná pokuta plniť.“
60. Rovnako tak odvolací súd podporne poukazuje aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, z ktorých vyplývajú nasledovné závery: „V rozhodovanej veci konečná výška zmluvnej pokuty celkom závisela na dĺžke doby, v priebehu ktorej žalovaní nesplnili povinnosť, ktorú sami zmluvne prevzali. Výsledná výška zmluvnej pokuty je
tak dôsledkom relatívne dlhej doby, ktorá uplynula odo dňa splatnosti zabezpečenej pohľadávky. Z pohľadu primeranosti zmluvnej pokuty je na mieste hodnotiť inak zmluvnú pokutu dojednanou vo forme pevne stanovenej čiastky a zmluvnú pokutu dojednanú vo forme určitej sadzby za určené časové obdobie. Neprimeranosť zmluvnej pokuty nemožno posudzovať len z jej celkovej výšky, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú „dennú sadzbu“ zmluvnej pokuty. Opačný záver je neprijateľný, lebo by vo svojom dôsledku zvýhodňoval dlžníka (čím dlhšie by dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodnený pri posudzovaní prípadnej neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty) a znamenal by spochybnenie funkcií, ktoré má zmluvná pokuta plniť. Žalovaní mohli zabrániť rastu celkovej výšky zmluvnej pokuty tým, že by v čo najkratšom čase splnili svoju povinnosť vrátiť dlžnú sumu, na ktorú sa zmluvne zaviazali s poukazom na dobré mravy“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. novembra 2006, sp. zn. 33Odo/61/2005, obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. júna 2009, sp. zn. 33Odo/1779/2006).
61. Nesprávna by bola aplikácia ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka, ak by sa výška zmluvnej pokuty posúdila ex post, vzhľadom na celkovú výšku zmluvnej pokuty, na ktorú vznikol žalobcovi nárok ku dňu rozhodovania. V súdenej veci bolo správne prihliadnuť na zmluvnú pokutu a jej výšku vzhľadom na stav, ktorý existoval v čase porušenia zabezpečenej povinnosti žalovaným, t.j. v čase vzniku omeškania žalovaného so zaplatením ceny diela (porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Obdo/11/2019).
62. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % ako primeranú, nebol daný priestor na moderáciu takejto zmluvnej pokuty len z dôvodu dĺžky trvania porušovania povinnosti žalovaným, keďže z ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka vyplýva moderačné právo len vo vzťahu k neprimerane dohodnutej vysokej zmluvnej pokute (v danom prípade k pokute 0,5 % denne). Celkovú výšku pokuty nemôže ovplyvniť ani dlhotrvajúce súdne konanie, keďže žalovanému nič nebránilo, aby svoju základnú zmluvnú povinnosť kedykoľvek, a to aj v priebehu súdneho konania splnil, čím by sa vyhol narastaniu celkovej výšky zmluvnej pokuty.
63. Odvolací súd sa stotožnil aj so samotným výpočtom zmluvnej pokuty, ktorý považoval za vecne správny.
64. S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, vrátane zodpovedajúceho výroku o trovách konania.
65. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v nadväznosti na § 255 ods. 1 CSP, teda úspešnému žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému.
66. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).