Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-161-2019.pdf
PDF · 188.75 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/161/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobcu: Ing. O. A., nar. XX. A. XXXX, trvalo bytom K. XXX/XX, J., zastúpeného splnomocnenkyňou: Marián Galbavý, advokátska kancelária s.r.o., Kapitulská 448/6, 917 01 Trnava, IČO: 51436108, proti žalovanej: Mgr. K. I., nar. XX. B. XXXX, trvalo bytom V. s. č. XXX, zastúpená advokátkou: JUDr. Barbora Petrovič, Hlavná 44, 917 01 Trnava, IČO: 42155070, o zaplatenie 13.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 22. októbra 2018 č. k. 19C/76/2017-106, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 454 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov). Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 24.11.2017 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 13.000 eur s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 13.000 eur od 18.11.2017 do zaplatenia, na tom skutkovom základe, že žalovaná dňa 6.3.2017 v pozícii kupujúcej uzavrela s predávajúcou B. A. kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol odplatný prevod vlastníckeho práva k osobnému motorovému vozidlu MAZDA 3 z predávajúcej na žalovanú. Podpisom kúpnej zmluvy sa žalovaná zaviazala na úhradu kúpnej ceny vo výške 13.000 eur, k úhrade kúpnej ceny malo prísť v deň podpisu zmluvy, a to v hotovosti k rukám predávajúcej. Žalovaná v čase uzavretia kúpnej zmluvy nedisponovala finančnými prostriedkami na úhradu kúpnej ceny, preto už v procese dojednávania kúpy automobilu MAZDA 3 prejavil žalobca vôľu uhradiť kúpnu cenu za žalovanú. Pre účely získania finančných prostriedkov na financovanie kúpy vozidla žalovanou uzavrel žalobca dňa 10.2.2017 zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalovaná do dnešného dňa neuhradila žalobcovi žiadnu sumu, aj napriek tomu, že žalobca za žalovanú uhradil celú kúpnu cenu za nadobudnutie vlastníctva k automobilu MAZDA 3. So žalobcom žalovaná nezotrvala v partnerskom spolužití, automobil MAZDA 3 užíva a neprejavila vôľu žalobcovi finančné prostriedky vrátiť. Na základe uvedeného bola žalovaná žalobcom vyzvaná na vrátenie finančných prostriedkov predžalobnou výzvou z 20.10.2017, v ktorej prejavil vôľu sa mimosúdne dohodnúť, k predžalobnej výzve však obdržal negatívne stanovisko. Na základe skutkového stavu je žalobca názoru, že na strane žalovanej prišlo k bezdôvodnému obohateniu, žalovanej vznikla uzavretím kúpnej zmluvy povinnosť uhradiť predávajúcej kúpnu cenu vo výške 13.000 eur, takúto povinnosť žalovaná nesplnila, kúpnu cenu za žalovanú uhradil v celom rozsahu žalobca, žalovaná získala bezdôvodné obohatenie vo výške 13.000 eur, keďže žalobca za žalovanú plnil to, čo
mala podľa zmluvy a § 588 O.z. plniť ona. Žalovaná bola predžalobnou výzvou vyzvaná na úhradu žalovanej sumy do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy, k doručeniu výzvy prišlo dňa 7.11.2017, lehota na plnenie uplynula dňa 17.11.2017, k omeškaniu s úhradou žalovanej sumy prišlo preto dňa 18.11.2017. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe, doručenom súdu 10.5.2018, uviedla, že v celom rozsahu nesúhlasí so žalobou žalobcu, žiadnu časť uplatneného nároku neuznáva. Žalovaná popiera a odmieta, že by sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila, resp. by sa bezdôvodne aj t.č. obohacovala. Uvedené oznámila žalobcovi už aj vo vyjadrení z 11.11.2017 k predžalobnej výzve z 20.10.2017. Žalobca neplnil za žalovanú bez právneho dôvodu a ani z neplatného právneho úkonu. Žalobca žalovanej osobné motorové vozidlo zn. MAZDA 3 daroval uhradením kúpnej ceny za prevod vlastníckeho práva k tomuto vozidlu. Uvedené potvrdzuje aj sám žalobca v žalobe v čl. II bod 3, kde konštatuje, že prejavil vôľu uhradiť kúpnu cenu za žalovanú. Žalovaná má za to, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná a túto navrhuje po vykonaní dokazovania zamietnuť. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej, doručenom súdu 28.6.2018, uviedol, že žalovaná popiera, že by sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila a zároveň uvádza, že medzi žalobcom a žalovanou prišlo k darovaniu osobného motorového vozidla. Žalobca nikdy nebol vlastníkom predmetného motorového vozidla, t. j. nemohol s osobným motorovým vozidlom disponovať, preto je absolútne vylúčené, že by mohlo prísť k darovaniu vozidla žalovanej tak, ako to uvádza žalovaná v žalobnej odpovedi. Medzi žalobcom a žalovanou nikdy neprišlo k uzavretiu darovacej zmluvy k predmetnému osobnému motorovému vozidlu. Pokiaľ ide o sľub darcu, t. j. konsenzuálnu formu darovacej zmluvy pri ktorej k odovzdaniu a prevzatiu predmetu daru dochádza neskoršie, zákon vyžaduje písomnú formu darovacej zmluvy. Nedodržanie písomnej formy takejto darovacej zmluvy má za následok neplatnosť darovacej zmluvy. Medzi žalobcom a žalovanou nikdy neprišlo k uzavretiu darovacej zmluvy, ktorej predmetom malo byť neskoršie odovzdanie daru. Motorové vozidlo je hnuteľná vec, vlastnícke právo k hnuteľnej veci sa nadobúda odovzdaním a prevzatím veci medzi darcom a obdarovaným, k čomu medzi žalobcom a žalovanou nikdy neprišlo, a ani prísť nemohlo, vzhľadom na absenciu vlastníckeho práva žalobcu k motorovému vozidlu. Zároveň poukázal aj na skutočnosť, že samotná žalovaná mala vedomosť o tom, že žalobca zrealizuje úhradu kúpnej ceny za žalovanú z prostriedkov spotrebného úveru, aj táto skutočnosť svedčí o tom, že žalobca nemal vôľu darovať motorové vozidlo, keďže financovanie bolo realizované prostredníctvom úverových prostriedkov. Žalovaná uzavrela kúpnu zmluvu k predmetnému motorovému vozidlu, vozidlo prevzala, z kúpnej zmluvy vznikla predávajúcej povinnosť predmet kúpy kupujúcej odovzdať a kupujúcej povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň dohodnutú kúpnu cenu. Právnou povinnosťou žalovanej ako kupujúcej bolo teda nielen prevziať motorové vozidlo ale aj zaplatiť predávajúcej dohodnutú kúpnu cenu. Túto povinnosť si žalovaná nesplnila, kúpnu cenu zaplatil predávajúcej žalobca. Takto žalovaná získala bezdôvodné obohatenie, keď za ňu plnil žalobca, čo podľa kúpnej zmluvy mala plniť ona. Vzhľadom na vyššie uvedené zastáva názor, že medzi žalobcom a žalovanou neprišlo k uzavretiu darovacej zmluvy, ktorej predmetom malo byť osobné motorové vozidlo, žalobca nikdy nebol vlastníkom osobného motorového vozidla a medzi žalobcom a žalovanou nikdy nemohlo preto prísť k odovzdaniu a prevzatiu motorového vozidla v pozícii darcu a obdarovanej. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu, doručenom súdu dňa 17.8.2018, uviedla, že žaloba je nedôvodná, žiadnu časť uplatneného nároku neuznáva, žalobca žiada vydať bezdôvodné obohatenie - žalovanú istinu. Na druhej strane žalobca svojou žiadosťou z 25.7.2018 požiadal žalovanú, aby mu sumu 13.000 eur ako dar vrátila. Je absurdné, aby žalobca na jednej strane tvrdil predmetným vyjadrením, že kúpnu cenu za osobné motorové vozidlo uhradil žalobca namiesto žalovanej a teda plnil za žalovanú, čo mala plniť žalovaná a teda sa bezdôvodne na jeho úkor obohatila a na druhej strane v žiadosti o vrátenie daru - sumy 13.000 eur žiada žalobca vrátenie údajného daru z dôvodu právnej istoty. Ak raz žalobca tvrdí, že žalovaná sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu, nemôže ani z dôvodu právnej istoty žiadať totožnú sumu vrátiť ako dar, nakoľko týmto sám priznáva, že potencionálne môže ísť o dar. Žalobca vo svojom vyjadrení, doručenom súdu dňa 20.8.2018, uviedol, že zotrváva na doterajšom stanovisku, podľa ktorého žalobca nikdy nebol vlastníkom predmetného motorového vozidla, t. j. nemohol s osobným motorovým vozidlom disponovať, preto je absolútne vylúčené, že by mohlo prísť k darovaniu vozidla žalovanej. Medzi žalobcom a žalovanou nikdy neprišlo k uzavretiu darovacej zmluvy k predmetnému osobnému motorovému vozidlu, a zároveň neprišlo medzi žalobcom a žalovanou ani k darovaniu finančných prostriedkov, nakoľko vlastnícke právo k hnuteľnej veci sa nadobúda odovzdaním a prevzatím veci medzi darcom a obdarovaným, k čomu medzi žalobcom a žalovanou nikdy neprišlo. Keďže žalovaná zvolila takúto procesnú obranu (že sa jedná o darovanie) , žalobca pristúpil z opatrnosti k uplatneniu práva podľa § 630 O.z.. Realizáciu práva podľa § 630 O.z. považuje za procesný útok vo vzťahu k obrane žalovanej, ktorá uvádza, že medzi účastníkmi prišlo k uzavretiu darovacej zmluvy. Aj
napriek tomu, že naďalej zastáva názor, že na strane žalovanej prišlo k bezdôvodnému obohateniu, nemôže ísť na ťarchu žalobcu, že zvolí takýto spôsob procesného útoku/obrany a uvedie aj alternatívny titul uplatnenia žalovanej sumy. Žalobca pred súdom uviedol, že počas poskytnutia finančných prostriedkov na kúpu vozidla spolu so žalovanou už nežili asi dva týždne, pred tým ho opustila, v tom čase bola vo vysokom štádiu tehotenstva, jazdila na starom aute a požiadala ho o poskytnutie finančných prostriedkov na kúpu vozidla, on jej ich poskytol ako kompenzáciu výdavkov a príjmov ktoré mala v tom čase v súvislosti s tehotenstvom. Na kúpu vozidla si musel finančné prostriedky požičať, a to sumu 10.000 eur formou úveru, zvyšok finančných prostriedkov teda sumu 3.000 eur mal našetrené, tieto finančné prostriedky jej neposkytol bezodplatne, nikdy medzi nimi nedošlo k darovaniu týchto finančných prostriedkov. Vedela, že mu ich bude musieť splatiť. Daroval jej iné hmotné drahé dary. Počas spolužitia jej poskytol 850 eur a tieto nežiada naspäť, má za to, že boli darované. Žalovaná pred súdom uviedla, že žalobca asi tri mesiace pred kúpou auta na ňu naliehal, že jej kúpi nové auto, pretože jej starý Golf je nebezpečný, nepraktický, nevhodný na to, aby sa ním vozila s maloletou dcérou, ktorá sa jej mala narodiť, trval na tom, že jej kúpi auto, ona od neho nikdy nežiadala žiadne finančné prostriedky ani darčeky, on má obsesiu kupovať si ľudí. Poukázala na chatovú komunikáciu, z ktorej tieto jej tvrdenia vyplývajú. Kúpna cena bola uhradená tak ako uvádza žalobca, čiže on odovzdal peniaze pani A., pochopiteľne auto viedla z Banskej Bystrice do Trnavy ona, keďže tam išli jedným autom, jeho služobným, ktoré môže riadiť iba on. Poukázala na to, že žalobca odo nej žiada 13.000 eur, pričom ona od neho žiadnych 13.000 eur nedostala, nebola pri tom keď odovzdával peniaze pani A., to čo mu ona podpísala je medzi nimi. Žalovaná nevie potvrdiť koľko peňazí jej dal. Žalovaná má na to aj svedkov, ktorí jej vedia potvrdiť, že jej daroval auto, týmto sa vystatoval aj potom keď odišla, povedal „bože daroval som jej auto“. Na otázku zástupcu žalobcu či prišlo niekedy medzi žalobcom a žalovanou k písomne uzavretej darovacej zmluve, ktorej predmetom by boli finančné prostriedky na auto alebo predmetom by bolo motorové vozidlo, žalovaná uviedla, že písomne nie. Na jeho ďalšiu otázku či v čase kúpy motorového vozidla zdieľali spoločnú domácnosť, žalovaná uviedla, že žalobca ju opakovane vyhodil z domu, aj vtedy bola čerstvo vyhodená z domu a toto bol spôsob ako si ju získať naspäť, bol to štandardný spôsob jeho udobrovania sa s ňou. Na otázky či sa po kúpe motorového vozidla vrátila do spoločnej domácnosti, na akú dobu a kedy definitívne opustila spoločnú domácnosť, žalovaná uviedla, že tam ešte bola komunikácia medzi nimi a vrátila sa, nepamätá si na akú dobu, dňa 28.5.2017 definitívne opustila spoločnú domácnosť a pokiaľ žalobca chce narážať na to, že to bolo účelové kvôli autu, poukázala na to, že žalobca ju vyhodil už tehotnú v septembri 2016, v novembri 2016, v decembri 2016 zničil vianočný stromček, s plačom od neho odišla. Žalovaná bola ochotná, keďže ho ľúbila sa k nemu vrátiť, v máji 2017, keď sa jej narodila dcéra si uvedomila čo je pre ňu dôležité, keďže maloletá pre žalobcu nič neznamenala, tak odišla. Na otázku či po tom všetkom vyvinula nejakú aktivitu aby doriešila túto situáciu s autom, či si ho ponechá za náhradu, alebo prevedie vlastníctvo na žalobcu, alebo čo mieni, žalovaná uviedla, že nemala dôvod, bolo darované a dary sa nevracajú, takže ho nemusí vracať keď nechce. Na otázku prečo po niekoľkonásobnom vyhodení z domácnosti pristúpila k podpísaniu predmetnej kúpnej zmluvy s vedomím že kúpnu cenu zaplatí žalobca, žalovaná uviedla, že vzhľadom na pretrvávajúce city žalobcu ku nej, na jeho naliehanie, na jeho argumentáciu prečo chce, aby nové auto mala, ona reagovala, že dobre, on chcel aby predala jej auto a ona s tým súhlasila, svoje auto nakoniec nepredala, lebo prišiel s nápadom ako sa jej staré auto hodí jej mame. Žalobca k výpovedi žalovanej uviedol, že namieta klamstvá žalovanej, že ju vo februári vyhodil, ona odišla zo spoločnej domácnosti 27.2.2017 dobrovoľne, 3.3.2017 boli spoločne vyhlásiť na matrike otcovstvo k vtedy ešte nenarodenej dcére, 6.3.2017 boli kúpiť auto, nič nenasvedčuje tomu, že ju vyhodil, strávili spolu Valentína 2017 a večeru s jej matkou v marci 2017, boli pozerať dokonca pozemky, kde chcela tráviť ich spoločnú budúcnosť. V danej veci sa žalobca domáhal svojho nároku titulom vydania bezdôvodného obohatenia, keď mal za to, že poskytnutím finančných prostriedkov na kúpu vozidla pre žalovanú za ňu plnil, čo ako kupujúca mala plniť sama. Žalovaná sa v konaní bránila tým, že tieto finančné prostriedky poskytol žalobca na základe vlastného rozhodnutia, nežiadal ich vrátiť, mala za to, že sa jedná o dar. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že nárok žalobcu je nedôvodný. Medzi stranami nebolo sporné, že kupujúcou predmetného osobného motorového vozidla bola žalovaná, ktorá sa stala i vlastníčkou vozidla; nebola sporná ani skutočnosť, že kúpnu cenu vo výške 13.000 eur zaplatil žalobca. Medzi stranami bolo sporné akým titulom žalobca zaplatil túto kúpnu cenu a či má nárok na vrátenie týchto finančných prostriedkov. Predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia podľa § 454 O.z. sú dve skutočnosti: 1. predovšetkým musí ísť o plnenie, ktoré mal iný subjekt na základe svojej povinnosti plniť sám, 2. okrem toho je potrebné,
aby ten, kto plní za iného, nemal sám povinnosť plniť. Takýto prípad sa môže vyskytnúť napríklad vtedy, keď niekto omylom plní za iného, pretože sa domnieva, že má sám povinnosť plniť (napr. v prípade spôsobenia škody, v prípade platenia výživného za iného). (prof. JUDr. Karol Plank, DrSc. a kolektív, Občianske právo s vysvetlivkami, IURA EDITION) V predmetnom spore je jednoznačné, že žalobca mal vedomosť, že kúpnu cenu platí za žalovanú, ktorá bola kupujúcou, čo nevyhnutne predpokladalo dohodu medzi ním a žalovanou o kúpe vozidla ako i o tom, kto uhradí kúpnu cenu, keď žalovaná ani nemala na to finančné prostriedky. Následne však absentuje preukázanie existencie akejkoľvek dohody o tom, že by tieto finančné prostriedky mala žalovaná žalobcovi vrátiť, čo žalovaná v konaní aj popierala. Z tvrdeného skutkového stavu žalobcom mal súd za to, že jeho vyjadrenia v predmetnom konaní sú účelové a ich cieľom je dosiahnuť za každých okolností vrátenie finančných prostriedkov, keď žalobca na jednej strane tvrdil, že plnil za žalovanú s tým, že mu má finančné prostriedky vrátiť, pritom ale neuviedol žiadne dohodnuté podmienky vrátenia finančných prostriedkov. Na druhej strane žalobca (napriek tomu, že stále trvá na tom, že k darovaniu nedošlo), vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena - nepreukázanie vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanej, chce sa domôcť vrátenia finančných prostriedkov titulom vrátenia daru. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že v danom prípade došlo medzi žalobcom a žalovanou ku ,,skrytému darovaniu“ finančných prostriedkov, ktoré bolo právnym dôvodom plnenia žalobcu, čo vylučuje nárok na ich vrátenie titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Súd nezistil ani iný právny titul na základe ktorého by mal žalobca nárok na vrátenie finančných prostriedkov, preto žalobu zamietol. Na záver uviedol, že sa nezaoberal a nevyhodnocoval listinné dôkazy predložené žalovanou - chatovú komunikáciu medzi stranami sporu, keď skutočnosti, ktoré týmto dôkazom žalovaná preukazovala mal súd i tak za preukázané; nevyhovel žiadosti zástupcu žalobcu o poskytnutie lehoty za účelom písomného vyjadrenia - prípravy odôvodnenia písomného podania a to bližšieho zdôvodnenia v čom vidí hrubé porušenie dobrých mravov, čím zdôvodňoval žiadosť o vrátenie daru, keď súd poukazuje na tzv. spätnú koncentráciu konania, predmetom tohto konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia na úplne inom skutkovom základe. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 a § 470 ods. 1 CSP (zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov), vecne plným úspechom žalovanej v konaní, z ktorého dôvodu jej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca, s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo na jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Vytkol súdu prvej inštancie, že vyslovuje nesprávny a neodôvodnený záver, podľa ktorého v prípade vedomosti žalobcu o uhrádzaní kúpnej ceny za žalovanú musí nevyhnutne existovať akási dohoda medzi žalobcom a žalovanou o kúpe vozidla a úhrade kúpnej ceny. Takáto dohoda však nevyhnutne existovať nemusí. V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca uhradil za žalovanú kúpnu cenu za kúpu vozidla, pričom záväzok na úhradu kúpnej ceny zaťažoval žalovanú. To, či žalovaná mala, alebo nemala finančné prostriedky na kúpu vozidla, považuje žalobca jednak za nepreukázané a zároveň za irelevantné pre posúdenie veci. Pokiaľ by existovala dohoda o vrátení finančných prostriedkov, resp. iná dohoda medzi žalobcom a žalovanou, žalobca by mohol v teoretickej rovine uplatňovať nároky z nesplneného záväzku. Pri plnení za iného je však rozhodujúce, že osoba, ktorá bez akejkoľvek zmluvnej alebo zákonnej povinnosti splnila dlh inej osoby, ktorej dlh vyplýval či už zo zákona, alebo zo zmluvy. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia vo forme plnenia za iného nevyžaduje existenciu akejkoľvek dohody medzi osobou, ktorá plní a osobou, za ktorú sa plní. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia vo forme plnenia za iného je naplnená za predpokladu, že ten, kto plnil inému (poskytol mu plnenie, ktoré má majetkovú hodnotu), túto povinnosť nemal a plnil namiesto toho, kto bol na toto plnenie povinný (t. j. namiesto dlžníka). Nie je rozhodujúce, či plnenie bolo poskytnuté so súhlasom dlžníka. Predpokladom je, že prijatím plnenia veriteľom zanikol dlh dlžníka. Dlžník, za ktorého bolo plnené, sa tak stáva obohateným na úkor toho, kto za neho veriteľovi plnenie poskytol. Takýmto splnením dlžníkovho dlhu sa jeho majetkový stav neznížil, ako by tomu bolo, pokiaľ by svojmu veriteľovi plnil zo svojho. Žalovaná získala bezdôvodné obohatenie, keď za ňu plnil žalobca, čo podľa kúpnej zmluvy mala plniť ona. Ide o prípad bezdôvodného obohatenia upravený v ustanovení § 454 O.z. Žalobcovi nie je zrejmé, čo mal súd prvej inštancie na mysli pod „skrytým darovaním finančných prostriedkov“. Skryté darovanie nie je zákonným pojmom, pričom súd prvej inštancie ani neuvádza argumentáciu, z ktorej by bolo možné vyvodiť, či mal súd prvej inštancie na mysli simulovaný právny úkon (čo absolútne neprichádza do úvahy vzhľadom na to prítomnosť tretej strany - predávajúcej, ktorá osobné motorové vozidlo riadnou kúpnou zmluvou predala
kupujúcej žalobkyni). Zároveň, žalovaná ani netvrdila, že žalobca jej daroval finančné prostriedky. Takýto záver sa nám javí ako svojvoľný, bez opory vo vykonanom dokazovaní. Žalobca poukázal na § 628 ods. 1 a ods. 2 O.z., z ktorých vyplýva, že pri darovaní hnuteľných vecí sa písomná forma darovacej zmluvy nevyžaduje v prípade, ak príde k odovzdaniu a prevzatiu veci. Darovacia zmluva vzniká spravidla reálne, t. j. prejavom vôle oboch účastníkov spojeným s faktickým odovzdaním a prevzatím daru (traditio). Základnou povinnosťou darcu je teda povinnosť odovzdať dar obdarovanému a povinnosť obdarovaného riadne ponúknutý dar prevziať. Pokiaľ ide o sľub daru, t. j. konsenzuálnu formu darovacej zmluvy, pri ktorej k odovzdaniu a prevzatiu predmetu daru dochádza neskoršie, zákon vyžaduje písomnú formu darovacej zmluvy. Nedodržanie písomnej formy takejto darovacej zmluvy má za následok neplatnosť darovacej zmluvy. V prejednávanej veci medzi žalobcom a žalovanou nikdy neprišlo k uzavretiu darovacej zmluvy a zároveň žalobca nikdy neodovzdal žalovanú sumu (kúpnu cenu) žalovanej, absentujú podstatné náležitosti darovacej zmluvy, k darovaniu finančných prostriedkov medzi žalobcom a žalovanou nemohlo v žiadnom prípade prísť. Konštatovanie o skrytom darovaní finančných prostriedkov nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ide o konštatovanie bez bližšieho vysvetlenia, zdôvodnenia a detailnejšieho konkretizovania momentu darovania, resp. vo všeobecnosti, ako a kedy malo prísť k naplneniu podstatných náležitostí darovacej zmluvy. Žalovaná sama uviedla konajúcemu súdu existenciu vážnych vzťahových problémov medzi ňou a žalobcom v čase kúpy motorového vozidla, aj napriek tomu pristúpila dobrovoľne k podpisu kúpnej zmluvy, pričom súdu prvej inštancie uviedla, že dôvodom podpisu zmluvy boli okrem iného city žalobcu a jeho naliehanie. Takéto vyjadrenie však vyvoláva značnú pochybnosť o úmysloch a vôli žalovanej, s prihliadnutím na partnerské problémy a nezhody, ktoré predchádzali kúpe motorového vozidla. Zároveň, o vôli a úmysloch žalovanej možno mať pochybnosť aj vzhľadom na neskoršie správanie žalovanej, ktorá opustila spoločnú domácnosť po narodení dieťaťa a, ako sa sama vyjadrila, nemala dôvod vyriešiť otázku úhrady kúpnej ceny za vozidlo žalobcom. Na poklade tvrdení žalovanej sa nemožno stotožniť so záverom o existencii darovania, a síce že by žalovaná za týchto okolností bez problémov bezodplatný dar prijala. Zároveň, žalovaná sa sama vyjadrila, že finančné prostriedky na kúpu vozidla od žalobcu nikdy nedostala. Podmienkou na vznik bezdôvodného obohatenia v podobe plnenia za iného nie je preukázanie podmienok vrátenia finančných prostriedkov, potrebu preukázania podmienok vrátenia neuvádzala ani žalovaná. Žalovaná naproti tomu neustále tvrdila, že ide o darovanie motorového vozidla, k čomu nemohlo za žiadnych okolností prísť z dôvodu absencie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu na strane žalobcu. Žalobca dôrazne odmietol účelovosť jeho tvrdení. V konaní produkoval dôkazy, ktoré jednoznačne preukazujú, že plnil za žalovanú to, čo mala podľa kúpnej zmluvy plniť sama. Popri protichodných tvrdeniach strán sporu predložil súdu listinné dôkazy, ktoré preukazujú uzavretie kúpnej zmluvy žalovanou a uhradenie finančných prostriedkov žalobcom. Zároveň predložil dôkazy o tom, že na uhradenie kúpnej ceny vynaložil finančné prostriedky, ktorými nedisponoval, finančné prostriedky z poskytnutého strednodobého úveru (4 roky), ktorý čerpal a spláca. Jeho tvrdenia teda boli podporené aj majetkovými pomermi, keďže nedisponoval voľnými finančnými prostriedkami. Na túto skutočnosť však súd prvej inštancie neprihliadol, a ani sa s ňou nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, hoci žalobca ju považuje za mimoriadne dôležitú, podporujúcu jeho tvrdenia. Citoval z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 13.11.2014 sp. zn. 19Co/313/2012: „Odvolací súd vychádzal pri vzájomne protikladných výpovediach účastníkov konania predovšetkým z listinných dôkazov, nachádzajúcich sa v spise, rovnako ako aj súd prvého stupňa, ale prihliadal aj na to, že tvrdenia navrhovateľov sú podporené aj majetkovými pomermi navrhovateľa, ktoré svedčia o tom, že práve jeho majetkové pomery neumožňovali navrhovateľovi poskytnúť dar odporkyni v sume 18.700 Eur. Navrhovateľ sám takouto čiastkou nedisponoval. Neprimeranosť výšky tvrdeného daru k majetkovým pomerom navrhovateľa bola ozrejmená aj tým, že navrhovateľ časť finančných prostriedkov zabezpečil zmluvou o splátkovom úvere(...)“. V predmetnej právnej veci vedenej na Krajskom súdu v Trenčíne súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, zhodne skonštatovali vznik bezdôvodného obohatenia na strane osoby, za ktorú plnil iný pri kúpe motorového vozidla. Závery uvedených súdov podporujú tvrdenie žalobcu, že medzi žalovanou a žalobcom neprišlo a ani nemohlo prísť k darovaniu motorového vozidla, alebo finančných prostriedkov. Žalobca tiež vytkol súdu prvej inštancie použitie troch výkričníkov v odôvodnení a vyslovenie nepravdivého záveru o tom, že sa chcel domôcť vrátenia daru vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena. Ide podľa jeho názoru o svojvoľné konštatovanie, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V podaní zo 16.8.2018 opakovane zdôraznil, že odmieta tvrdenie, podľa ktorého malo prísť medzi žalobcom a žalovanou k uzavretiu darovacej zmluvy k finančným prostriedkom alebo motorovému vozidlu. Z celého podania je zrejmé, že obranu v podobe žiadosti o vrátenie daru zvolil len z procesnej opatrnosti vzhľadom na obranu žalovanej, ktorá spočívala práve v tvrdení o existencii darovania medzi žalobcom a žalovanou. Vyslovene zdôraznil, že takýto postup volí len z opatrnosti, pričom ide len o reakciu / procesný útok voči
tvrdeniam žalovanej. Ním zvolený postup nepovažuje za postup, ktorý by mal byť pričítaný na ťarchu žalobcu. Úlohou žalobcu je v civilnom súdnom konaní uviesť súdu rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých si súd v zmysle zásady iura novit curia žalovaný nárok kvalifikuje. O tom, že ním zvolený postup nebol odrazom neunesenia dôkazného bremena, ale len preventívnou reakciou na obranu žalovanej, svedčí ním navrhovaný postup predbežného prejednania sporu, resp. vyslovenia predbežného právneho názoru. V spojení so zásadou hospodárnosti a efektivity, s prihliadnutím na celkovú ekonomiku sporu, sa vyjadril, že je pripravený jeho tvrdenia o splnení podmienok na vrátenie daru ďalej preukázať. Keďže je aj naďalej presvedčený, že medzi žalobcom a žalovanou neprišlo k darovaniu, vyslovene súdu prvej inštancie uviedol, že takýto postup považuje za najhospodárnejší, a rovnako v rámci pojednávania vo veci samej požiadal (v prípade, ak by súd vyjadril predbežný právny názor o existencii darovania medzi žalobcom a žalovanou) o dodatočnú lehotu na predloženie všetkých dôkazov preukazujúcich hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej voči žalobcovi, čomu však vyhovené nebolo. Záverom uvedeného podania opätovne zdôraznil, že trvá na kvalifikovaní titulu žalobného nároku tak, ako uvádza od samého počiatku, a síce že na strane žalovanej prišlo k bezdôvodnému obohateniu, a že odmieta existenciu darovania medzi žalovanou a žalobcom. Jeho postup, ktorý považuje za logickú formu obrany voči tvrdeniam a argumentom žalovanej, súd prvej inštancie pričítava na ťarchu žalobcu a vyslovuje neodôvodnenú domnienku, že uvedený postup zvolil z dôvodu neunesenia dôkazného bremena, čo je v priamom rozpore s ním uvádzanými skutočnosťami v podaní zo 16.8.2018. Takýto záver však striktne odmieta a postup súdu prvej inštancie považuje za nesprávny. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považuje žalobca za nepreskúmateľné, formalistické a arbitrárne, nespĺňajúce ani základnú funkciu kladenú na presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia rozhodnutia, ktoré sú na odôvodnenia rozhodnutí kladené z hľadiska aktuálnej judikatúry Ústavného súdu SR ale najmä Európskeho súdu pre ľudské práva. Práve zo skutočnosti, že súdny proces musí byť „spravodlivý“, vyvodzuje Európsky súd pre ľudské práva povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, § 26; Hadjianastassiou v. Grécko, § 33). Povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva aj z práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. (I. ÚS 108/07, II. ÚS 410/06). Z toho vyplýva, že Ústavný súd SR vykladá čl. 46 ods. 1 ústavy tak, že podobne ako čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaručuje čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Len ak sú vydávané odôvodnené rozhodnutia, môže existovať verejná kontrola výkonu súdnictva.“ (napr. Suominen v. Fínsko, § 37, 1. júl 2003; Tatishvili v. Rusko, § 58, 22. február 2007). Podobne podľa Ústavného súdu SR „Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.“ (III. ÚS 311/07). Súd prvej inštancie sa obmedzil na prezentovanie svojej úvahy v rozsahu dvoch bodov (body 16 a 17), v ktorých absolútne nedostatočným spôsobom zdôvodňuje svoje stručné konštatovania. Odôvodnenie postráda prezentovanie myšlienkových postupov a úvah o skutkových zisteniach a ich právnom posúdení. Zároveň sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými, mimoriadne dôležitými dôkazmi vykonanými v priebehu konania (najmä listinné dôkazy ohľadom majetkových pomerov žalobcu v čase kúpy motorového vozidla a výsluch žalovanej). Rovnako chýba dôsledné prezentovanie argumentov vedúcich súd prvej inštancie k záveru o existencii „skrytého“ darovania, resp. neexistencii bezdôvodného obohatenia. Uvedený nedostatok v podobe nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia predstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces.
3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila tak, že navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť, považujúc ho aj za náležite odôvodnený. Dôvodila, že plne súhlasí s konštatovaním súdu, že keďže žalobca uhradil kúpnu cenu za vozidlo za žalovanú, musela medzi stranami sporu existovať nejaká dohoda o tomto spôsobe úhrady kúpnej ceny. Žalobca nepreukázal, že by nevedel o tom, že platil kúpnu cenu za žalovanú, resp. že by bez svojho vedomia túto kúpnu cenu uhradil. Práve naopak žalobca pri plnom vedomí mal vôľu a dohodu kúpnu cenu uhradiť. Je nelogické a až absurdné, že by sa na tomto so žalovanou nedohodol. Nejde o žiadne opomenutie alebo mimovoľné, resp. náhodné konanie žalobcu, ale o konanie plne úmyselné. Súd správne konštatuje, že sa nejedná o bezdôvodné obohatenie, resp. že je vylúčený nárok na vrátenie prostriedkov titulom bezdôvodného obohatenia. Tiež je správne konštatovanie, že súd nezistil akýkoľvek iný právny titul, na základe ktorého by mal žalobca nárok na vrátenie finančných prostriedkov. Žalobca ním tvrdené a namietané nijako a už vôbec nie dostatočne, nepreukázal, čím sa dostal do dôkaznej núdze a neuniesol dôkazné bremeno. Uvedené je aj právnym záverom súdu prvej inštancie. Tiež je plne opodstatnená aj úvaha súdu o absurdnom postupe žalobcu, ktorý vzhľadom na neunesie
dôkazného bremena - nepreukázanie bezdôvodného obohatenia žalovanej, mení svoj postoj a chce sa domôcť vrátenia prostriedkov titulom vrátenia daru, a to v konaní o zaplatenie peňažnej sumy. Úvahy žalobcu o tom, ako prišlo k bezdôvodnému obohateniu, sú následne nepodložené. Čo sa týka darovania prostriedkov, toto je naopak zrejmé aj z predložených listinných dôkazov žalovanou, čiže nie je pravdou, že by žalovaná darovanie nepotvrdila. Žalovaná darovanie potvrdila a to aj pred súdom na pojednávaní. Predložené listinné dôkazy (screenshoty chatovej komunikácie medzi stranami sporu) jednoznačne potvrdzujú darovanie vozidla žalobcom, toto žalobca sám opakovane potvrdil, chválil sa tým, resp. snažil sa tým pôsobiť na city žalovanej. Žalobca takto darovanie potvrdil dokonca ešte aj dňa 15.10.2017 (t. j. ešte mesiac pred podaním žaloby) a to v rámci chatovej komunikácie, ktorú žalovaná komplexne predložila súdu v priebehu konania. Žalobca namieta, že nedisponoval voľnými finančnými prostriedkami na úhradu kúpnej ceny za zakúpenia vozidla, čo má mať zásadný význam pre vec, kedy jeho majetkové pomery nemali umožňovať poskytnúť žalovanej dar a preto čerpal úver. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 13.11.2014 č.k 19Co/313/2012, ktorý je však založený na úplne odlišnom skutkovom základe. Tu je zásadné poukázať na majetkové pomery žalobcu. Žalobca v tom čase, a to až doposiaľ má nadštandardný príjem, konkrétne v čase čerpania úveru na úhradu kúpnej ceny mal čistý príjem v mesiaci marec 2017 vo výške 5.436,26 eur mesačne. Žalobca je vlastníkom nehnuteľností, a to rodinného domu v Zelenči a priľahlých pozemkov v 1/1 + rodinného domu v Z. v nevyporiadanom BSM s bývalou manželkou + priľahlých pozemkov v 1/1. Tiež je žalobca podielovým spoluvlastníkom pozemku v obci Z. v 1/2. Žalobca si taktiež v júni 2017 previedol na svoj účet v Slovenskej republike z účtu v Českej republike sumu 90.000 eur, t. j. v inkriminovanom období mal aj voľné prostriedky na svojom účte (dňa 13. 6. 2017) a jeho majetkové pomery boli taktiež nadštandardné. Žalovaná v prílohe vyjadrenia predložila prehľad zárobku žalobcu, výpisy z LV č. XXXX pre k.ú. J., z LV č. XXXX pre k.ú. Z., z LV č. XXX pre k.ú. Z. a príkaz k SEPA platbe z 13. 6. 2017. Majetkové pomery žalobcu teda neboli také, že by žalobcu vystavovali určitému riziku, resp. núdzi a to aj napriek tomu, že čerpal úver. Jednalo sa o jeho vôľu s úmyslom obdarovať žalovanú, ktorá v tom čase (6. 3. 2017 - zakúpenie vozidla) bola tehotná so žalobcom a čakala s ním spoločnú dcéru, ktorá sa narodila dňa 22. 5.2017 (mal. G. Z.). Pomery žalobcu bez akýchkoľvek iných pochybností umožňovali poskytnúť dar žalovanej. Pokiaľ žalobca konštatuje, že odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné, toto nie je pravdou, nakoľko už len samotná skutočnosť, že žalobca žiada vydať bezdôvodné obohatenie a teda nesprávne žaluje, je postačujúce na vyvodenie záveru o potrebe návrh (žalobu) zamietnuť. Tiež je primárnou otázka unesenia dôkazného bremena žalobcom, ktorý nepreukázal vznik bezdôvodného obohatenia a teda neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca si účelovo prispôsobuje skutkový stav, kedy dokonca aj žiadal vrátenie daru, pričom sám vylučuje že by prišlo k darovaniu. A je irelevantné, či tak činí iba z dôvodu procesnej opatrnosti. Je neprípustné takto kalkulovať a skrývať to za procesnú opatrnosť. Pokiaľ raz zásadne žalobca darovanie odmieta, ako môže a to už z akýchkoľvek dôvodov žiadať vrátanie daru?! Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku žalovaná poukázala na to, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej ako aj právnej stránky rozhodnutia, avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku, nie je súd povinný dať na každý argument podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25. 9. 2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike - sťažnosť č. 59102/08). Uvedené sa v predmetnej veci stalo. Napadnutý rozsudok je z tohto hľadiska náležite a dostatočne odôvodnený.
4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej vyjadril v jeho podaní z 8.3.2019 tak, že zotrval na svojom odvolacom návrhu. Bol názoru, že v zmysle § 451 ods. 2 O.z. je práve plnenie bez právneho dôvodu
- čo považuje v danom prípade za synonymum, ekvivalent, výrazu právny titul - zakladá existenciu bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného potom, aj z hľadiska negatívnej dôkaznej teórie nie je možné dokazovať neexistenciu nejakého javu, skutočnosti. Podľa jeho názoru súd teda nemal/nezisťoval žiadny právny titul na vrátenie finančných prostriedkov, ale práve v zmysle in contrario, ak neexistoval právny titul na poskytnutie prostriedkov - a bolo súhlasným tvrdením sporových strán preukázané, že áno - potom vice versa ide o bezdôvodné obohatenie. Žalobca nemôže dokazovať existenciu samotného bezdôvodného obohatenia a teda ani nemožno hovoriť o tom, či v tomto smere uniesol dôkazné bremeno alebo nie. Dokazovanie existencie bezdôvodného obohatenia by bolo jednoznačne v rozpore s negatívnou dôkaznou teóriou. Keďže zo zákonnej definície bezdôvodného obohatenia vyplýva, že vznik bezdôvodného obohatenia je daný neexistenciu právneho dôvodu (titulu) na plnenie, dokazovanie samotného bezdôvodného obohatenia by bolo dokazovaním neexistencie právneho dôvodu, čo je z
hľadiska už spomínanej negatívnej dôkaznej teórie nemožné (napr. NS SR 6Cdo/81/2010 z 31.52010; NS SR 6MCdo/17/2010 z 28.3.2012, NS ČR 1Afs/30/2012 zo 14.6.2012; KS KE 3Cob/112/2014 z 25.11.2015). Žalobca je presvedčený o správnosti jeho postupu a odmieta tvrdenia o jeho neprípustnosti. Je právnou povinnosťou právneho zástupcu žalobcu ako advokáta postupovať pri zastupovaní svojho klienta s náležitou odbornou starostlivosťou (§ 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z, o advokácii). Právny zástupca žalobcu na základe jeho opisu skutkového stavu identifikoval právny stav ako vznik bezdôvodného obohatenia a takto svoj nárok odôvodnil v žalobe. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla právny názor, že došlo k darovaniu. Žalobca je presvedčený, že bolo právnou povinnosťou reagovať na vzniknutý procesný stav. Vzhľadom, na to, že právny zástupca sa ako advokát zodpovedá klientovi za „ustriehnutie“ plynutia premlčania, vyplývalo z povinnosti náležitej odbornej starostlivosti reagovať na možný procesný vývoj, pretože by mohlo dôjsť k premlčaniu, kým by súd právoplatne rozhodol vo veci. Z toho dôvodu aj právny zástupca vyslovene uviedol, že reaguje na daný procesný stav a pre prípad, že by súd právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou vyhodnotil ako darovanie, žiada vrátenie daru. Vzhľadom na to, že počas rozhodovania súdu vo veci premlčacie doby nespočívajú, mohol by sa žalobca vystaviť riziku, že pri prípadnom rozhodnutí v zmysle vyššie uvedeného, by už došlo k premlčaniu. Žalobca citoval z uznesenia Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010 sp. zn. 5 Cdo 196/2009 s tým, že sa domnieva, že žaloba nemôže byť zamietnutá už len preto, že žalobca svoj nárok označil ako bezdôvodné obohatenie a teda nesprávne žaluje, pretože súd nie je viazaným právnym posúdením veci účastníkom. V rozsudku NS SR 5Cdo/93/2000 z 25.10.2000 najvyšší súd konštatuje, že prekvapivé rozhodnutie súdu je neprípustné. Žalobca v konaní tvrdil, že ide o bezdôvodné obohatenie, pretože poskytol plnenie v prospech žalovanej (táto skutočnosť bola v konaní preukázaná ako nesporná) bez právneho dôvodu, naopak, žalovaná opakovane tvrdila, že došlo k darovaniu auta. V zmysle uvedeného považuje žalobca rozhodnutie súdu za prekvapivé, pretože v konaní strany argumentovali a protiargumentovali v zmysle bezdôvodného obohatenia a darovania auta, pričom žalobca opakovane argumentoval, že auto darovať nemohol, pretože nikdy jeho vlastníkom nebol. Súd však urobil prekvapivé rozhodnutie, pretože rozhodol, že žalobca daroval kúpnu cenu auta, čiže v právnej reči: previedol na žalovanú vlastníctvo peňazí a nie auta. Ako sme už skonštatovali v konaní žiadna zo strán v zmysle darovania peňazí neargumentovala. Žalobca v plnom rozsahu namietal autenticitu listinných dôkazov predložených žalovanou - screenshotov vzájomnej komunikácie medzi žalobcom a žalovanou, ktoré mali preukazovať vôľu žalobcu darovať žalovanej vozidlo. Žalobca si nie je vedomý toho, že by správy v takomto znení odoslal, žalovaná v iných konaniach na príslušnom súde predkladala ako listinné dôkazy screenshoty komunikácie, ktoré neboli autentické. Má za to, že v zmysle de lege lata je tzv. screenshot elektronickej komunikácie listina podľa § 204 CSP, pričom platnosť tejto listiny bola sporovou stranou spochybnená.
5. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu vyjadrila v jej podaní z 12.4.2019 tak, že z ust. § 451 ods. 2 O.z. vyplýva, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie v prípade majetkového prospechu bez právneho dôvodu. Súd však netvrdí, že žalovaná získala majetkový prospech bez právneho dôvodu, ani žalobca nepreukázal opak. Práve naopak súd konštatoval, že musela medzi stranami sporu existovať nejaká dohoda o tomto spôsobe úhrady kúpnej ceny, žalobca nepoprel a nepreukázal, že by nevedel o tom, že uhradil kúpnu cenu, resp. že by bez svojho vedomia túto kúpnu cenu uhradil. Práve naopak žalobca pri plnom vedomí mal vôľu a dohodu kúpnu cenu uhradiť, bola uhrádzaná dokonca tak, že túto priamo žalobca odovzdal predávajúcej. Nešlo o žiadne opomenutie alebo mimovoľné, resp. náhodné konanie žalobcu, ale o konanie plne úmyselné a vedomé. Majetkový prospech bez právneho dôvodu je plnenie, kde od začiatku chýbala právna skutočnosť, na základe ktorej sa plní, t.j. absentuje akékoľvek dojednanie, na základe ktorého sa plní. Nejedná sa teda o daný prípad, pretože to by nemohol existovať medzi stranami sporu žiaden vzťah, resp. žiadna dohoda o tom, že žalobca uhradí kúpnu cenu. Žalobca dobre vedel, prečo plní a mal jednoznačnú vôľu plniť. Dokazovanie neexistencie právneho dôvodu z pohľadu negatívnej dôkaznej teórie teda nie je dôvodné a ani dané v predmetnom spore, keďže žalobca konal vedome a aj súd konštatuje, že medzi stranami sporu dohoda existovať musela, t.j. nejedná sa o plnenie bez akejkoľvek právnej skutočnosti alebo dôvodu. Napriek tomu, že žalobca stále trvá na správnosti svojho procesného postupu, žalovaná má za to, že tento postup správny nebol, čo uznáva žalobca tým, že pripúšťa aj rozhodnutie o vrátení daru, t. j. nie je si istý žalobou a žalobným petitom. Je pre rozhodovanie vo veci irelevantné, ako žalobca popísal svojmu zástupcovi skutkový stav, resp. aké doklady mu k spísaniu žaloby predložil. Uvedený postup nemôže byť na úkor žalovanej. Jedná sa výlučne o vzťah medzi advokátom (zástupcom žalobcu) a klientom (žalobcom). Súd koná na základe podanej žaloby a v nej uplatneného nároku. Súd je viazaný žalobným petitom žaloby a rozhoduje o ňom. Judikát, na ktorý žalobca poukazuje nesúvisí s predmetným prípadom. Súd nemôže meniť žalobný petit
podľa potrieb žalobcu a to navyše zastúpeného advokátom. V danom prípade sa nejednalo o žiadne prekvapivé rozhodnutie súdu, ktorý riadne na pojednávaní podľa § 181 ods. 2 CSP určil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, tiež uviedol, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. V neposlednom rade avšak súd vyjadril svoje predbežné posúdenie sporu. Tvrdenie žalobcu, že súd považoval za darovanú kúpnu cenu peňazí a nie auta, považujeme za zavádzajúce a nemajúce relevanciu vo vzťahu k predmetu sporu, ktorý bol určený žalobcom a to vydanie bezdôvodného obohatenia. Tvrdenie, či si je alebo nie žalobca vedomý toho, či konkrétne správy posielal alebo neposielal, zakladá pochybnosti o stave jeho vôle a vedomia, t.j. či si je vedomý následkov svojho konania. Žalobca sa totiž ani na pojednávaní 22.10.2018 nevedel vyjadriť ani k tomu aké telefónne čísla kedy používal a nevedel (máme za to, že nechcel) uviesť ani svoje súkromné telefónne číslo. Screenshoty sú dôkazom bežne akceptovaným súdmi a nie je dôvod v tomto smere polemizovať. Žalovaná sa zároveň zásadne ohradzuje voči obvineniu zo strany žalobcu, že mala predložiť screenshoty bez autenticity v iných konaniach. Uvedené žalobca konštatuje úplne suverénne bez toho, že by toto bolo kedykoľvek preukázané, t.j. že by sa potvrdilo, že by žalovaná mala akokoľvek manipulovať s predložených screenshotmi. Žalovaná zároveň vyhlasuje, že vždy predložila pravdivo a riadne vyhotovené screenshot. Keďže bola žaloba zamietnutá nie s ohľadom na tento dôkaz, nebola potreba v tomto smere dokazovať, čo súd napokon konštatuje v bodu 17 napadnutého rozsudku.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalobcu považovať za vecne správny.
7. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
8. Podľa § 454 O. z. bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Ust. § 454 O. z. dopĺňa výpočet skutočností, ktoré sú považované za bezdôvodné obohatenie. Je ním prospech, o ktorý sa obohatil ten, kto mal sám plniť. Predpokladom naplnenia hypotézy tejto právnej normy teda je: povinnosť plniť mala osoba, ktorá sa bezdôvodne obohatila, k plneniu inou osobou došlo bez právneho dôvodu, plnením došlo k bezdôvodnému obohateniu. Vo svojej podstate síce nedochádza k navýšeniu majetku toho, kto sa obohatil, ale nedochádza ani k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt, ku ktorému by inak došlo. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje, aby medzi subjektmi, medzi ktorými došlo k plneniu, bolo zrejmé, že je plnené za iného. Pre určenie pasívnej legitimácie je rozhodujúce to, či prijatím plnenia veriteľom dlh zanikol. Iba zánik dlhu má totiž za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane dlžníka. V takom prípade má zánik dlhu súčasne aj za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane pôvodného dlžníka veriteľa. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) sp. zn. 33Odo/872/2004: Darovacia zmluva vzniká spravidla reálne, t. j. prejavom vôle darcu predmet daru bezplatne prenechať a prejavom vôle obdarovaného dar prijať, spojenými s odovzdaním a prijatím predmetu daru. Prevzatím veci v zmysle § 628 ods. 2 O.z. sa síce zvyčajne myslí faktické prebranie veci („z ruky do ruky“), avšak nemožno vylúčiť prevzatie hnuteľných vecí aj inak. Či odovzdanie a prevzatie daru je splnené aj bez fyzického odovzdania darovanej veci do rúk obdarovaného a či teda stačí prevzatie len symbolické, z ktorého vyplýva vôľa oboch strán, aby sa obdarovaný stal držiteľom veci, záleží vždy od okolností
konkrétneho prípadu, najmä povahy darovanej veci, na situácii, v ktorej k darovaniu došlo a pod. Ak je uzavretá darovacia zmluva ohľadom peňažnej sumy, je podmienka odovzdania a prevzatia veci pri darovaní splnená, ak darca poukázal finančnú čiastku určenú na kúpnu cenu, ktorú je obdarovaný povinný zaplatiť tretej osobe (predávajúcemu), s vedomím a súhlasom obdarovaného, priamo na účet predávajúceho. V takomto prípade nemusí mať darovacia zmluva písomnú formu. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 33Odo/515/2001: Ak bola žalovanej odovzdaná finančná hotovosť bez toho, aby odovzdávajúci dal akokoľvek najavo úmysel požadovať plnenie späť a robil tak s vedomosťou, že žalovaná peniaze použije na úhradu svojho dlhu a že mu ich nie je schopná vrátiť, resp. túto skutočnosť akceptoval, a žalovaná peniaze za rovnakých okolností prijala, možno takto zistený skutkový dej podradiť ustanoveniam § 628 ods. 1 O. z., teda vyvodzovať, že medzi odovzdávajúcim a žalovanou došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy; znalosť potrieb aj pomerov žalovanej bola motiváciou k poskytnutiu finančného daru. Pokiaľ odvolateľ namietal neexistenciu dohody medzi stranami o kúpe vozidla a úhrade kúpnej ceny za žalovanú, ďalej že mu nie je zrejmé, čo mal súd prvej inštancie na mysli pokiaľ použil pojem „skryté darovanie finančných prostriedkov“, že nejde o zákonný pojem, že v tomto smere absentuje argumentácia súdu ako a kedy malo prísť k naplneniu podstatných náležitostí darovacej zmluvy a tento záver je svojvoľný bez opory vo vykonanom dokazovaní, odvolací súd k tomu uvádza nasledovné: Pojem „skryté darovanie“ je používaný v judikatúre, napríklad v Cpj 37/1978, R 1/1979 /NS SR/, podľa ktorého judikátu na vrátenie poskytnutého plnenia ako plnenia bez právneho dôvodu je nárok iba vtedy, ak ten kto plnil, nemal vedomosť o tom, že nie je povinný plniť, alebo že ten komu plní, nie je oprávnený plnenie prijať. Inak by sa totiž súd musel zaoberať otázkou, či medzi vlastníkmi nedošlo napríklad ku skrytému darovaniu, ktoré by bolo právnym dôvodom na plnenie a vylučovalo by nárok na jeho vrátenie z titulu neoprávneného majetkového prospechu. V predmetnej veci síce žalobca žalobou neuplatnil nárok titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 O.z.) ale titulom vydania bezdôvodného obohatenia od toho, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám (§ 454 O.z.), avšak vzhľadom na skutkové okolnosti uvedené stranami sa súd prvej inštancie správne zaoberal otázkou či medzi stranami nedošlo k darovaniu finančných prostriedkov a dospel aj podľa názoru odvolacieho súdu k správnemu záveru, že k takémuto darovaniu v predmetnej veci skutočne došlo, toto bolo právnym dôvodom na plnenie a vylučovalo tak nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Darovacia zmluva vznikla prejavením žalobcom vôle predmet daru (peňažné/finančné prostriedky) bezplatne prenechať a prejavom vôle žalovanej ako obdarovanej dar prijať, spojenými s odovzdaním a prijatím predmetu daru, ku ktorému došlo poukázaním žalobcom finančnej čiastky určenej na kúpnu cenu vozidla, ktorú bola obdarovaná povinná zaplatiť tretej osobe (predávajúcej), s vedomím a súhlasom obdarovanej, priamo na účet predávajúcej, v ktorom prípade nemusí mať darovacia zmluva písomnú formu. Nakoľko bola žalovanej žalobcom odovzdaná a žalovanou prijatá finančná hotovosť (poukázaním žalobcom finančnej čiastky určenej na kúpnu cenu vozidla, ktorú bola žalovaná povinná zaplatiť tretej osobe, s vedomím a súhlasom žalovanej, priamo na účet predávajúcej) bez toho, aby žalobca dal akokoľvek najavo úmysel požadovať plnenie späť a robil tak s vedomosťou, že žalovaná peniaze použije na úhradu svojho dlhu a že mu ich nie je schopná vrátiť, resp. túto skutočnosť akceptoval, a žalovaná peniaze za rovnakých okolností prijala, možno takto zistený skutkový dej podradiť ust. § 628 ods. 1 O. z., teda vyvodzovať, že medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy dňa 6.3.2017 (kedy prišlo k uzavretiu kúpnej zmluvy aj zaplateniu kúpnej ceny); znalosť potrieb aj pomerov žalovanej zo strany žalobcu (žalobca už v žalobe tvrdil, že žalovaná nedisponovala finančnými prostriedkami na úhradu kúpnej ceny, žalovaná to nezospornila, žalovaná uviedla tvrdenia o svojich pomeroch v jej prvom vyjadrení k žalobe, ktoré tvrdenia žalobca zospornil len vo vzťahu k nákladom dieťaťa a otázke oslobodenia žalovanej od platenia súdnych poplatkov) a očakávanie narodenia spoločného dieťaťa a v tej súvislosti potreba bezpečného cestovania žalovanej boli zjavnou motiváciou k poskytnutiu finančného daru. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie z vyššie uvedených dôvodov aj s poukazom na vyššie citované rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo/515/2001, pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutie KS v Trenčíne sp. zn. 19Co/313/2012, v uvedenej veci nebol totožný skutkový stav ako v predmetnej veci (kupujúca nesúhlasila aby jej bolo vozidlo kúpené ako dar pod stromček, pri podpise zmluvy sa strany dohadovali na koho bude vozidlo vedené atď.), preto jeho závery neboli aplikovateľné. Skutočnosť, že kúpnu cenu vozidla žalobca uhradil z úverových prostriedkov sama o sebe nepreukazuje, že majetkové pomery neumožňovali žalobcovi poskytnúť žalovanej dar v takejto hodnote, ani že nedisponoval takouto čiastkou ani neprimeranosť výšky daru jeho majetkovým pomerom, nakoľko motiváciou čerpania úveru nemusí byť iba akútny nedostatok finančných prostriedkov, ale napr. aj výhodná úroková sadzba úveru, aktuálny nedostatok voľných finančných prostriedkov (napr. z dôvodu iba dočasnej nemožnosti alebo
nevýhodnosti ich použitia) a pod. Žalovaný netvrdil, že v čase kúpy vozidla nedisponoval finančnými prostriedkami alebo že by jeho majetkové pomery neumožňovali poskytnúť žalovanej dar v hodnote kúpnej ceny vozidla, ale tvrdil že nedisponoval voľnými finančnými prostriedkami a na uhradenie kúpnej ceny vozidla vynaložil finančné prostriedky z úveru, ktorý čerpal a spláca.
9. Podľa § 153 ods. 1 až 3 CSP: (1) Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. (2) Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. (3) Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Koncentrácia tvorí funkčnú a teleologickú jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej úpravy sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku (čl. 10 CSP). Vychádza sa z názoru, že sudca so znalosťou konkrétnej veci vie najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie je podľa predkladateľa plne odôvodnené a žiaduce. Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda najmä skutkové tvrdenia, popretia skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a hmotnoprávne námietky) nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Ak strana nepredložila prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, súd nemusí (fakultatívne) na ne prihliadnuť, pričom Civilný sporový poriadok demonštratívnym výpočtom uvádza, že môže ísť napríklad o situáciu, ak by prihliadnutie na tieto prostriedky vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ide napríklad o situáciu, keď by strana podala návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka až v rámci záverečnej reči (§ 182 CSP), pričom tento dôkaz mohla navrhnúť vykonať už skôr, napríklad vo vyjadrení podľa § 167 CSP. Práve z tohto dôvodu je súd povinný poučiť v prípadoch podľa § 167 ods. 3 a 4 CSP o sudcovskej koncentrácii konania. Ak by súd aplikoval § 153 ods. 2 CSP, a teda neprihliadol by na neskoro predložené prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, môže sa stať, že skutkový stav v čase vyhlásenia rozsudku môže byť iný než súdom zistený skutkový stav, preto je v ustanovení § 217 ods. 1 CSP ustanovené, že aj napriek tomu, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté. V prípade, ak súd na prostriedky procesného útoku/obrany z dôvodu aplikácie sudcovskej koncentrácie konania neprihliadol, musí to uviesť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenie § 153 ods. 3 CSP teda dopĺňa povinné náležitosti odôvodnenia rozsudku uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, samozrejme, ak súd neaplikoval sudcovskú koncentráciu konania. Možnosť ďalšieho dokazovania po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, v CSP neprichádza do úvahy. Strana sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Ide o špecifikáciu všeobecnej procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). V prípade porušenia povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas môže nastúpiť sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3 CSP, prípadne však aj iné právne následky. Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné, je definované v § 153 ods. 1 vety druhej CSP. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Toto pravidlo je lex generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na vykonanie určitého procesného úkonu. Lex specialis k § 153 ods. 1 vety druhej CSP je v označenom zmysle ust. § 167 CSP. Prostriedky procesnej obrany, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalovaného k žalobe (§ 167 ods. 2 a 4 CSP) a prostriedky procesného útoku, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe (§ 167 ods. 3 CSP) sú predložené včas, ak sú predložené v lehotách
podľa § 167 CSP. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Napriek tomu je v diskrečnej právomoci súdu poskytnúť strane sporu na pojednávaní lehotu na dodatočné splnenie povinnosti tvrdiť a navrhnúť dôkazy (§ 181 ods. 4 CSP). Ustanovenie § 181 ods. 4 CSP je vo vzťahu k § 153 ods. 1 vety CSP lex specialis. Ak súd na pojednávaní určí lehotu na dodatočné splnenie povinnosti tvrdiť a navrhnúť dôkazy, považujú sa prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany uplatnené stranou v tejto lehote za predložené včas. Ako už bolo uvedené, ustanovenie § 153 ods. 2 a 3 CSP zakotvuje sankciu za to, že strana sporu nesplnila povinnosť uloženú v § 153 ods. 1 CSP. Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie strany ospravedlniť a na jej procesný úkon prihliadnuť, alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný procesný úkon neprihliadnuť (nepriznať mu procesnoprávne účinky). O tom, či súd omeškaný procesný úkon strany ospravedlní, alebo nie, nevydáva procesné uznesenie. V odôvodnení rozsudku vo veci samej však vysvetlí, že na procesný úkon strany neprihliadol a z akých dôvodov. Uplatnenie diskrečného práva súdu závisí od okolností konkrétneho prípadu. Oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany môže súd ospravedlniť na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť sporu) alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť účastníka rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti). V predmetnej veci boli strany poučené o sudcovskej koncentrácii konania podľa § 153 ods. 1 a 2 (žalobca dňa 14.2.2018, kedy mu boli doručené Poučenia o procesných právach a povinnostiach strán sporu, a tiež dňa 21.6.2018, kedy mu bolo doručené uznesenie č.l. 72, obsahujúce poučenie), súd prvej inštancie aplikoval ust. § 153 ods. 2 CSP a teda neprihliadol na neskoro predložené prostriedky procesného útoku/obrany (zástupca žalobcu žiadal o poskytnutie lehoty za účelom písomného vyjadrenia - prípravy odôvodnenia písomného podania, a to bližšieho zdôvodnenia v čom žalobca vidí hrubé porušenie dobrých mravov, čím žalobca zdôvodňoval žiadosť o vrátenie daru), aplikoval sudcovskú koncentráciu konania, uviedol to v súlade s § 153 ods. 3 CSP v odôvodnení napadnutého rozsudku v 17. bode, dôvodiac, že predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia na úplne inom skutkovom základe. Na pojednávaní konštatoval, že nie sú splnené zákonné podmienky pre odročenie pojednávania z dôvodov uvedených zástupcom žalobcu. Odvolací súd uvádza, že až potom čo súd konanie skoncentroval žalobca zmenil - rozšíril skutkové tvrdenia v predmetnom spore a tiež požiadal o poskytnutie lehoty na bližšie zdôvodnenie v čom vidí hrubé porušenie dobrých mravov, čím žalobca zdôvodňoval žiadosť o vrátenie daru, a pokiaľ na tieto prostriedky procesného útoku/obrany, ktoré neboli uplatnené včas (žalobca ich mohol predložiť už skôr ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania), súd prvej inštancie neprihliadol, čo v napadnutom rozsudku riadne odôvodnil, odvolací súd sa s jeho postupom stotožňuje a považuje ho za správny.
10. Odvolateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, formalistické, arbitrárne, nepresvedčivé a nedostatočne odôvodnené, a že súd sa nevysporiadal s listinnými dôkazmi ohľadom majetkových pomerov žalobcu v čase kúpy vozidla a výsluchom žalovanej, absentujú argumenty vedúce k záveru o existencii skrytého darovania resp. neexistencii bezdôvodného obohatenia, čo predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. S časťou týchto odvolacích námietok sa vysporiadal odvolací súd v predchádzajúcich bodoch. Napadnuté rozhodnutie nemohlo byť prekvapivé, nakoľko súd prvej inštancie na pojednávaní 22.10.2018 uviedol predbežné právne posúdenie veci, o.i. oboznámil strany s tým, že má za to, že v danej veci žalobca nepreukázal, že mu vznikol nárok na vrátenie finančných prostriedkov, a že v danom prípade došlo k darovaniu finančných prostriedkov, taktiež určil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné. Nedôvodná bola i odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, s poukazom na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právny predpis, ktorý aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil správne právne závery, ktoré náležite vysvetlil. Súd prvej inštancie konštatoval, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a ktoré sporné zostali. Následne vyhodnotil unesenie dôkazného bremena. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/04).
Odvolací súd sa preto nestotožnil s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zasiahol do jeho práva na spravodlivý súdny proces, garantovaný Ústavou Slovenskej republiky. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov strán, listinných dôkazov, žiadne podstatné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul. Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikovaný právny predpis a daný právny vzťah správne právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie; jeho zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku, je v ňom totiž dostatočne vysvetlené z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal aj ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdil, u nevykonaných dôkazov ich nevykonanie riadne zdôvodnil, s jeho zdôvodnením sa odvolací súd stotožňuje. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
11. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a odvolacími dôvodmi nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.
12. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Z dôvodu, že žalovaná bola plne úspešná v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP jej proti žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaná), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobca), keď odvolací súd nevidel v predmetnej veci žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP).
13. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)