Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_36Cb-21-2018.pdf
PDF · 269.24 KB
Case nature
Area
Subarea
36Cb/21/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v Bratislave sudkyňou JUDr. Antóniou Bednarčík v právnej veci žalobcu: ASTOM ND, s. r. o., so sídlom Šebešťanová 253, 017 04 Považská Bystrica, IČO: 35 978 147, zast. Advokátska kancelária Juraj Seitz s.r.o., so sídlom Moyzesova 36, 040 01 Košice, IČO: 47 157 437, proti žalovanému: Západoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Čulenova 9, 816 47 Bratislava, IČO: 36 361 518, zast. Allen & Overy Bratislava, s.r.o., so sídlom Eurovea Central 1, Pribinova 4, 811 09 Bratislava IČO: 35 857 897, o zaplatenie 20.055 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému súd p r i z n á v a právo na náhradu trov konania vo výške 100 % voči žalobcovi, pričom o výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 14.03.2018 domáhal, aby žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 20.055 eur spolu s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca podniká na území Slovenskej republiky v oblasti energetiky, je výrobcom elektriny podľa ustanovenia § 3, písm. b) bod 1. zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon č. 251/2012 Z.z."). Žalobca pred dátumom 25.10.2011 podnikal pod obchodným menom Inštitút techniky ochrany prostredia - ITOP s.r.o. Žalovaný podniká na území Slovenskej republiky v oblasti energetiky, je prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy podľa ustanovenia § 3, písm. b) bod 3 zákona č. 251/2012 Z.z.. Z právnej oblasti energetiky je podstatným právnym predpisom citovaný zákon o energetike a k uvedenému zákonu aj prislúchajúca platná a účinná Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa upravuje cenová regulácia v elektroenergetike. Dňa 30.07.2013 nadobudla účinnosť Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z. (ďalej len „vyhláška č. 221/2013 Z.z."). Uvedená vyhláška zaviedla vo vzťahu k výrobcom elektriny, ktorí zároveň odoberajú elektrinu z distribučnej sústavy, povinnosť platiť tzv. platby za prístup do distribučnej sústavy (ďalej aj ako „G - komponent"). Ďalej žalobca citoval § 26 ods. 23 uvedenej vyhlášky s tým, že výrobca elektriny bol preto povinný platiť poplatok za prístup (G - komponent) prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, a to aj v prípade, že nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Zavedením tejto povinnosti vo vyhláške konal Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej aj ako „ÚRSO") nad rámec zákona, keďže mohol len regulovať ceny /odplatu/ za skutočne poskytované služby a nie zavádzať ďalší nový poplatok nad rámec stanovený zákonom. K „poplatku za prístup (G-komponent)" bol vydaný aj nález Ústavného súdu SR zo dňa 22.06.2016 sp. zn. PL. ÚS 17/2014-132 (ďalej aj ako „nález Ústavného súdu SR"), ktorým bolo Ústavným súdom SR potvrdené, že § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v časti „ak výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a teda uvedená časť vyhlášky je protiústavná. Ústavný súd SR jednoznačne konštatoval, že právna úprava povinnosti výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy (G - komponent), a to aj v prípade, ak výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, je v rozpore s Ústavou SR. V nadväznosti na vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR, a to aj s v zmysle čl. 125 ods. 3 a iných ustanovení Ústavy SR, ÚRSO reflektoval na neústavnosť časti vyhlášky č. 221/2013 Z.z. tak, že prijal novú vyhlášku č. 260/2016 Z. z. zo dňa 19.09.2016 (ďalej aj ako „vyhláška č. 260/2016 Z.z."), ktorá s účinnosťou od 01.01.2017 odstránila nesúlad vyplývajúci z vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu SR, keďže povinnosť platiť poplatok za prístup (G - komponent) už nebola platbou pre všetkých výrobcov automaticky, ale tento poplatok sa vzťahoval len na tých výrobcov, ktorí službu - prístup do distribučnej sústavy „reálne" využívali na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny. Vyhláška č. 260/2016 Z.z. bola následne zmenená a to tak, že sa v celom rozsahu nahradila s účinnosťou od 10.02.2017 novou vyhláškou ÚRSO č. 18/2017 (ďalej aj ako „vyhláška č. 18/2017 Z.z."). Vyhláška č. 18/2017 Z.z. opätovne zaviedla povinnosť platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy tak, že sa vrátila k pôvodnému zneniu § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z., avšak bez tej časti, ktorú Ústavný súd SR vyhlásil za protiústavnú. t.j. povinnosť platiť za prístup do distribučnej sústavy v prípade, ak výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom distribučnej sústavy platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, vo vyhláške č. 18/2017 Z.z. absentuje. Po zohľadnení vyššie uvedeného teda vyplýva, že: (i) povinnosť výrobcov elektriny, ktorí nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny, platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy, nemá právny základ a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy nie je oprávnený od takýchto výrobcov elektriny platbu za prístup do distribučnej sústavy požadovať; (ii) uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je právom, nie povinnosťou výrobcu elektriny /vyplýva to aj zo zákona č. 251/2012; (iii) podľa zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu PL. ÚS 1/06-4 zo dňa 11.10.2006 má rozhodnutie Ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu účinky ex tunc (spätne do minulosti), na základe čoho platby, ktoré výrobcovia elektriny bez platne uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny už uhradili, boli vykonané bez právneho dôvodu, čím došlo na strane regionálnych distribučných sústav, v prospech ktorých sa platby uhrádzali, k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré sú podľa právneho poriadku Slovenskej republiky títo prevádzkovatelia povinní výrobcom vrátiť. Žalobca je vlastníkom stavby o podiele 1/1, s označením stavby: „Bioplynová stanica Nový Dvor", ktorá je postavená na pozemku parcely registra „C" KN č. XXXX/X, v k.ú. S. O. (ďalej len „zariadenie").Vzhľadom k tomu, že žalobca je výrobcom elektriny, o ktorú mal záujem žalovaný, bola medzi žalobcom /predtým podnikajúcim pod obchodným menom Inštitút techniky ochrany prostredia - ITOP s.r.o./ a žalovaným dňa 15.03.2010 uzatvorená Zmluva o pripojení odberného zariadenia žiadateľa do distribučnej sústavy spoločnosti ZSE Distribúcia, a.s., číslo operácie: 120153408 (neskôr doplnená Dodatkom č. 1 zo dňa 16.03.2010 a Dodatkom č. 2 zo dňa 29.03.2011), predmetom ktorej bol záväzok žalovaného pripojiť zariadenie žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného a zároveň záväzok žalobcu ako žiadateľa za pripojenie do distribučnej sústavy zaplatiť žalovanému príslušný (pripojovací) poplatok, spôsobom a za podmienok uvedených v predmetnej zmluve. Bez uvedenej zmluvy o pripojení, ak by uzatvorená medzi stranami nebola, by nemohol žalobca následne ani dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného, a to ďalšou zmluvou o dodávke elektriny. Zmluva o dodávke elektriny č. 98/14 bola uzatvorená dňa 10.12.2013 medzi žalobcom a osobou poverenou žalovaným (ďalej aj ako „Zmluva o dodávke"). Na základe Zmluvy o dodávke sa žalobca zaviazal do odovzdávacieho miesta žalobcu ako dodávateľa dodávať v dohodnutom množstve, kvalite a čase elektrinu spoločnosti ZSE Energia, a.s., Čulenova 6, 816 47 Bratislava, IČO: 36 677 281 ako osobe poverenej žalovaným (ďalej aj ako „ZSE Energia, a.s." a/alebo „poverená osoba") a spoločnosť ZSE Energia, a.s. sa zaviazala odoberať uvedenú elektrinu od žalobcu, ako aj platiť žalobcovi dohodnutú cenu za dodávku elektriny, všetko spôsobom a za podmienok uvedených v Zmluve o dodávke. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné poznamenať, že elektrina je komoditou /tovarom/, ktorú žalobca na základe Zmluvy o dodávke len vyrábal a odovzdával do distribučnej sústavy žalovaného, ktorú v danom odbernom mieste žalovaný, resp. ním poverená osoba od žalobcu preberala a za tým účelom s ňou ďalej nakladala. Ako vyplýva aj z vyššie uvedeného, žalobca mal záujem svoju vyrobenú elektrinu zo zariadenia len vyrábať a dodávať do distribučnej sústavy žalovaného. Nikdy však žalobca nemal záujem okrem dodávania elektriny do distribučnej sústavy žalovaného aj disponovať určitou kapacitou z distribučnej sústavy žalovaného, z ktorej by skutočne a fakticky distribuoval energiu pre niekoho iného. Pokiaľ by účelom žalobcu bolo
okrem výroby a dodávky elektriny do distribučnej sústavy žalovaného aj distribúcia elektriny z distribučnej sústavy žalovaného /z dohodnutej prenosovej kapacity na to určenej/, Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny by so žalovaným uzatvoril už v čase, keď so žalovaným uzatvoril aj Zmluvu o pripojení, čo sa nestalo. Výlučným cieľom žalobcu bolo len sa pripojiť do distribučnej sústavy žalovaného a následne dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného, túto aj odovzdať a za jej dodanie získať odplatu, a to bez akejkoľvek distribučnej činnosti zo strany žalobcu. Zmluva o pripojení medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená dňa 15.03.2010. Až následne vyhláškou č. 221/2013 Z.z. bolo zavedený § 26 ods. 23, že každý výrobca, bez ohľadu na to, či má alebo nemá uzatvorenú Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, je povinný platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent). V čase, keď nadobudla predmetná vyhláška účinnosť (t.j. dňa 30.07.2013) nemal žalobca uzatvorenú so žalovaným žiadnu Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny, a ani o túto zmluvu nemal žalobca záujem z dôvodu, že elektrinu nedistribuoval, ale len vyrábal a dodával do distribučnej sústavy žalovaného. Vyššie uvádzanú Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny nemal žalobca uzatvorenú, a to ani v roku 2014. Aj napriek tomu, že medzi žalobcom a žalovaným nebola uzatvorená Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny, žalovaný v roku 2014 fakturoval žalobcovi tzv. poplatok (G - komponent), čím postupoval žalovaný nezákonne a protiústavne. Napriek tomu, že Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny nebola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená, žalovaný fakturoval žalobcovi poplatok za prístup do distribučnej sústavy (t.j. G
- komponent) v roku 2014 faktúrami bližšie špecifikovanými v predmetnej žalobe spolu 20.055 eur s DPH. Žalobca odôvodňuje svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo skutočnosti, že v priebehu roka 2014 platil poplatky žalovanému za tzv. G-komponent) bez uzatvorenej Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny podľa zákona č. 251/2012 Z.z.. Na základe vyššie uvedených skutočností si žalobca uplatňuje popri istine dlžnej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia aj zákonný úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 20.055 eur odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému až do zaplatenia a paušálne náklady v sume 40 eur.
2. Žalovaný sa vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 28.02.2019, v ktorom uviedol, že za účelom zabezpečenia technickej možnosti pripojenia zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy a zabezpečenia maximálnej rezervovanej kapacity pre pripojenie zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy bola dňa 17.12.2008 uzatvorená medzi žalovaným ako prevádzkovateľom a spoločnosťou ENETRA, s.r.o., IČO 36 721 689 ako žiadateľom Zmluva o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy ZSE Distribúcia číslo 039-4681-08. Dňa 09.03.2010 bola za účelom postúpenia všetkých práv a povinností zo Zmluvy o pripojení uzavretá Zmluva o postúpení práv a povinností výrobcu elektriny medzi žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy, spoločnosťou ENETRA, s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, na základe ktorej sa žalobca stal zmluvnou stranou Zmluvy o pripojení na strane žiadateľa namiesto spoločnosti ENETRA, s.r.o. Dňa 16.03.2010 bol v súlade so Zmluvou o pripojení uzavretý medzi žalovaným ako prevádzkovateľom a žalobcom ako žiadateľom Dodatok č. 1 k zmluve o pripojení a dňa 29.03.2011 bol v súlade so Zmluvou o pripojení uzavretý medzi žalovaným ako prevádzkovateľom a žalobcom ako žiadateľom Dodatok č. 2 k Zmluve o pripojení. Zmluvu o pripojení a prislúchajúce Dodatky, Zmluvu o prístupe a Zmluvy o dodávke elektriny uzavrel žalobca z dôvodu, že mal záujem podnikať v energetike v oblasti výroby elektriny a dodávky elektriny, pričom žalovaný a ním poverená osoba tieto zmluvy so žalobcom uzavrel z dôvodu zákonnej povinnosti tieto zmluvy uzavrieť, nie z dôvodu, že žalovaný mal záujem o elektrinu vyrobenú žalobcom v zariadení na výrobu elektriny. Dňa 16.12.2010 bol žalovaným vo vzťahu k Zariadeniu na výrobu elektriny vydaný Protokol o technickej kolaudácii zdroja, na základe ktorého bolo žalovaným povolené uvedenie Zariadenia na výrobu elektriny do skúšobnej prevádzky a dňa 10.03.2011 bol žalovaným vydaný Protokol o schválení výrobne do trvalej prevádzky, na základe ktorého bola povolená trvalá prevádzka. Protokolmi žalovaný potvrdil, že prístup do zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy- užívanie distribučnej sústavy pripojením zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy je uskutočňovaný v súlade s technickými požiadavkami žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Dňa 09.12.2014 bola uzavretá medzi žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy a žalobcom ako výrobcom elektriny Zmluva o prístupe zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy č. 12000140191, ktorou bola formálne potvrdená skutočnosť, že vo vzťahu k zariadeniu na výrobu elektriny je zo strany žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy zabezpečovaný a zo strany žalobcu ako výrobcu elektriny vyrábajúceho elektrinu v zariadení na výrobu elektriny využívaný prístup do distribučnej sústavy. Sú preto nepravdivé tvrdenia žalobcu, že so žalovaným nemal zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy nikdy uzatvorenú. Zariadenie na výrobu
elektriny (jeho výroba a dodávka elektriny) je fyzicky pripojené do distribučnej sústavy v odovzdávacom mieste s EIC kódom odovzdávacieho miesta 24ZZSVYR0000241C (ďalej len „odovzdávacie miesto"). Zariadenie na výrobu elektriny (jeho odber elektriny) je fyzicky pripojené do distribučnej sústavy v odbernom mieste s EIC kódom odberného miesta 24ZZS70957430006 (ďalej len „odberné miesto"). Žalobca využíva zákonom o podpore garantovanú podporu výroby elektriny v zariadení na výrobu elektriny formou odberu vyrobenej elektriny žalovaným (konkrétne ním poverenou osobou-ZSE Energia, a.s.) ako odberateľom tejto elektriny za cenu elektriny na straty s účinnosťou od 18.10.2010, a to tým, že s účinnosťou od 18.10.2010 dodáva elektrinu vyrobenú v zariadení na výrobu elektriny v odovzdávacom mieste žalovanému ako odberateľovi elektriny na základe Zmluvy o dodávke elektriny č. 98/10/514 zo dňa 13.10.2010, Zmluvy o dodávke elektriny č. 98/11/514 zo dňa 27.12.2010, Zmluvy o dodávke elektriny č. 98/12/514 zo dňa 23.12.2011 a Zmluvy o dodávke elektriny č. 98/13 zo dňa 21.12.2012 a Zmluvy o dodávke elektriny 98/14 zo dňa 10.10.2013 (na rok 2014 a nasledujúce) (ďalej spoločne len „Zmluvy o dodávke elektriny"). Bez toho, aby žalobca distribučnú sústavu využíval, by fyzicky nebol schopný elektrinu vyrobenú v zariadení na výrobu elektriny do distribučnej sústavy dodať a musel by ju spotrebovať sám, alebo dodať priamym vedením inému odberateľovi elektriny. Zariadenie na výrobu elektriny však na žiadne priame vedenie pripojené nie je (v danej oblasti sa totiž žiadne priame vedenie nenachádza) a žalobca elektrinu vyrobenú v zariadení na výrobu elektriny ani sám nespotrebúva, keďže ako žalovaný uviedol, ju dodáva na základe Zmlúv o dodávke elektriny v odovzdávacom mieste do distribučnej sústavy. Žalobca je teda ako výrobca elektriny v zariadení na výrobu elektriny a ako dodávateľ takto vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy bezpochyby užívateľom sústavy. Ďalej upozornil na § 3, písm. b) bod 15 zákona č. 251/2012 Z.z. a § 2 písm. a) bod 34 vyhlášky č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 24/2013 Z.z."), v zmysle ktorej je užívateľom sústavy okrem iného aj osoba, ktorá dodáva elektrinu prostredníctvom distribučnej sústavy. Na základe Zmluvy o prístupe a v súlade s vyhláškou č. 221/2013 Z.z. a cenovým rozhodnutím ÚRSO na rok 2014 zo dňa 18.11.2013 č. 0013/2014/ E žalovaný vystavil a doručil žalobcovi faktúry na platbu za prístup do distribučnej sústavy. Faktúry boli žalobcom v plnej výške uhradené. Následne sa žalovaný zaoberal nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014, ktorý vyslovil nesúlad len nepatrnej časti napádanej právnej úpravy platby za prístup. Podľa názoru žalovaného tým Ústavný súd SR de facto potvrdil, že platba za prístup do distribučnej sústavy účtovaná prevádzkovateľmi distribučných sústav výrobcom elektriny nie je v rozpore s Ústavou SR. Pripomenul, že pod absenciu písomne uzavretých zmlúv o prístupe do distribučnej sústavy sa podpísala rovnako tak skutočnosť, že prístup zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy nebol zo strany prevádzkovateľov distribučnej sústavy až do 01.01.2014 spoplatňovaný, keďže napriek tomu, že táto platba podliehala regulácii, nebola zo strany ÚRSO regulovaná. Písomné uzavretie zmlúv predstavovalo formálny akt potvrdzujúci realizáciu prístupu do distribučnej sústavy zo strany výrobcov elektriny. Ako už vyplýva z definície užívateľa sústavy, distribučnú sústavu využíva každý výrobca elektriny, ktorý do nej dodáva elektrinu, teda aj žalobca. Žalobca ako výrobca elektriny potrebuje mať prístup do distribučnej sústavy, pretože ak by ho nemal, nemal by komu dodávať elektrinu, ktorú vyrobí. Bez prístupu do distribučnej sústavy by ju musel spotrebovať sám, alebo dodávať priamym vedením. Žalobca ako výrobca elektriny teda distribučnú sústavu na výkon svojho podnikania potrebuje a aj skutočne využíva. Žalobca ako výrobca elektriny teda nemôže tvrdiť, že nemá do distribučnej sústavy prístup a zároveň využívať výhody, ktoré mu takýto prístup poskytuje. Výrobca elektriny sa teda pripája do sústavy len za účelom získania prístupu. V tejto súvislosti upozornil aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.10.2017, sp. zn. 4 Cob 181/2017. Ďalej sa žalovaný zaoberal výkladom pojmu pripojenie, prístup a distribúcia elektriny. Distribúcia elektriny je však prevádzkovateľom distribučnej sústavy výlučne poskytovaná odberateľovi elektriny, nie výrobcovi elektriny ako sa domnieva žalobca. V prípade zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy má výrobca podľa zákona č. 251/2012 Z.z. povinnosť ju uzavrieť. V prípade zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy (typovo najbližšie vymedzená podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012, avšak bez distribúcie elektriny, ktorá výrobcovi elektriny nie je zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy poskytovaná, keďže tá je poskytovaná zo strany prevádzkovateľa iba odberateľovi elektriny) a zmluve o dodávke elektriny (uzatvára s výkupcom elektriny ako odberateľovi elektriny) má výrobca elektriny právo ich uzavrieť, keďže existujú prípady, kedy výrobca elektriny vyrobenú elektriny nedodá do distribučnej sústavy, ale vyrobenú elektrinu dodá buď priamym vedením inému odberateľovi elektriny alebo ju sám spotrebuje. Okrem týchto dvoch prípadov je výroba elektriny a jej dodávka iným odberateľom elektriny-výkupcom elektriny bez použitia distribučnej sústavy objektívne nemožná, nakoľko nie je možné elektrinu do distribučnej sústavy dodať a zároveň distribučnú sústavu nepoužiť. Ak by však takéto zmluvy výrobca elektriny neuzavrel a napriek tomu by bol pripojený
do distribučnej sústavy z titulu užívania distribučnej sústavy (prístupu do nej) bez právneho titulu a zároveň bez zazmluvnenia takejto dodávky elektriny zmluvou o dodávke elektriny s výkupcom elektriny, by takéto konanie bolo protiprávne, zakladajúce nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Navyše žalobca predložil namiesto Zmluvy o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy zmluvy o pripojení odberného elektrického zariadenia do distribučnej sústavy, z čoho žalovaný vychádza, že si pletie právny režim odberného miesta s právnym režimom odovzdávacieho miesta. V prípade odovzdávacieho miesta (výroba elektriny) spája službu prístupu so službou distribúcie elektriny. Podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2019 však výrobca elektriny uzatváral vo vzťahu k odovzdávajúcemu miestu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a nie zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúcia elektriny výrobcovi elektriny nie je zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy poskytovaná. Distribúcia elektriny je poskytovaná zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy iba odberateľovi elektriny do jeho odberného miesta, a to na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalobca je bez akýchkoľvek pochybností typom výrobcu elektriny, ktorý elektrinu vyrobenú v zariadení na výrobu elektriny dodáva do distribučnej sústavy, čoho dôkazom sú ním uzavreté Zmluvy o dodávke elektriny. Na záver súdu preto žalovaný navrhol, aby súd predmetnú žalobu v celom rozsahu zamietol.
3. Žalobca v podaní doručenému súdu dňa 16.09.2019 poukázal na nesprávny výklad termínov pripojenie a prístup s ohľadom na § 2 písm. a) bod 12 zákona č. 251/2012 Z.z., ktorý jasne a zrozumiteľne definuje, čo je prístup do distribučnej sústavy a na základe akého zmluvného vzťahu sa má prístup do distribučnej sústavy uskutočniť. Je to len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorej všetky záväzky, ktoré musí daná zmluva obsahovať, sú bližšie upravené v § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z., teda záväzok na vykonanie distribúcie elektriny. Navyše špecifikácia daného poplatku bola zaradená v § 26 ods. 23 vyhlášky 221/2013 Z.z., ktorý sa nachádza v časti vyhlášky pod označením: „Prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny prevádzkovateľom distribučnej sústavy". Vyhláška sa netýka Zmluvy o prístupe zariadenia, ale výlučne sa týka zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z.. Žalobca zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny so žalobcom ako výrobcom neuzatvoril. Medzi žalobcom ako výrobcom a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy bola uzatvorená len akási Zmluva o prístupe zariadenia, ktorá nie je a ani nemôže byť zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je absurdné, že Zmluve o prístupe zariadenia (ak by aj bola Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, čo nie je, nakoľko neobsahuje predovšetkým záväzok distribúcie) by sa mala vzťahovať žalovaným fakturované platby žalobcovi za obdobie januára 2014 do decembra 2014, prípadne do časti pár dní v mesiaci december 2014, keďže Zmluva o prístupe zariadenia bola uzatvorená až dňa 09.12.2014. Okrem iného, bol to práve žalovaný, ktorý danú Zmluvu o prístupe zariadenia vnútil žalobcovi ako výrobcovi, aby ju žalobca so žalovaným uzatvoril, čo vyplýva z listu žalovaného zo dňa 01.12.2014, ktorý ju adresoval žalobcovi. Z listu vyplýva, že ak by žalobca ako výrobca Zmluvu o prístupe zariadenia so žalovaným neuzatvoril do 10 dní od jej doručenia, tak žalovaný by zamedzil žalobcovi ako výrobcovi prístup zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy v odovzdávacom mieste a zariadenie na výrobu elektriny v odovzdávacom mieste odpojil od distribučnej sústavy žalovaného. Hoci Zmluva o prístupe zariadenia nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, tak neobsahuje ani jedno ustanovenie vo vnútri jej obsahu, z ktorého by zmluvne vyplývalo, že žalobca je povinný platiť za prístup tzv. poplatok za prístup (G- komponent). V takejto Zmluve o prístupe zariadenia nie je vyjadrená žiadna poplatková povinnosť (či už určitým spôsobom alebo určitou konkrétnou výškou), čo nemôže jej absenciu doplniť ani vyhláška a rozhodnutie ÚRSO, nakoľko vyhláška odkazuje len na Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, čo Zmluva o prístupe zariadenia nie je. Z tohto pohľadu je potrebné považovať Zmluvu o prístupe zariadenia za neplatnú, či už z hľadiska neurčitosti a zmätočnosti alebo aj z dôvodu rozporu so zákonom, resp. jeho obchádzaním. V nadväznosti na právny záver Ústavného súdu SR, výrobcovia elektriny, nie sú povinní platiť G-komponent, ak nie je s nimi uzatvorená pre tieto účely zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, s ktorou jedinou zmluvou sa tento poplatok aj v zmysle vyhlášky spája, resp. spájal. Ak takáto zmluva absentuje (čo je potvrdené aj v tomto konaní), tak žalovaný si fakturoval od žalobcu poplatok za prístup (G-komponent) neoprávnene (od výrobcov elektriny, a teda aj od žalobcu), čo nemá oporu v zákone č. 251/2012 Z.z. a ani v inom podzákonnom právnom predpise a ani v žiadnom rozhodnutí ÚRSO, nakoľko ide o fakturáciu a uplatnenie akéhosi nároku nad rozsah zákona a ďalších podzákonných právnych predpisov a iných vydaných rozhodnutí ÚRSO, na ktoré žalovaný odkazuje. S poukazom na vyššie uvedené, na základe Zmluvy o pripojení
disponuje žalobca fyzickým pripojením do distribučnej sústavy v tzv. odovzdávacom mieste, t.j. v mieste fyzického pripojenia zariadenia na výrobu elektriny žalobcu, cez ktoré vie žalobca „vpustiť do distribučnej sústavy vyrobenú elektrinu". Samotná dodávka vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy sa teda v zmluvne dojednanej kapacite uskutočňuje v tzv. odovzdávacom mieste, t.j. v mieste fyzického pripojenia zariadenia žalobcu do distribučnej sústavy. Vzhľadom k tomu, že žalobca využíva Zákonom o podpore OZE garantovanú podporu podľa § 4 ods. 10 Zákona o podpore OZE je žalobca „povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, prípadne ním poverenej osobe, celý objem vyrobenej elektriny". Tzn. že žalobca vzhľadom k textácií citovaného ustanovenia nesmie, ale ani nemôže (pretože po dodaní celého objemu vyrobenej elektriny žalovanému, prípadne ním poverenej osobe už ďalším nedisponuje) využívať distribučnú sústavu žalovaného. Žalovaný zjednodušuje výklad pojmu „prístup do distribučnej sústavy", keď uvádza, že prístupom je právo využívať distribučnú sústavu. S uvedeným tvrdením možno súhlasiť iba čiastočne, avšak v žiadnom prípade s ním nie je možné súhlasiť vo vzťahu k povinnosti výrobcu elektriny (teda aj žalobcu) platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorý je výrobca povinný platiť výlučne v prípade, ak distribučnú sústavu využíva, a pre tento účel uzatvoril so žalovaným zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalobca nedistribuoval elektrinu a ani to objektívne nemohol vykonávať, keď si uplatňoval nárok na podporu, keďže dodával celú vyrobenú elektrinu žalovanému, prípadne ním poverenej osobe do distribučnej sústavy žalovaného. K žiadnej distribúcii elektriny teda nemohlo dochádzať, nakoľko ak žalobca dodával/dodáva celú elektrinu žalovanému, prípadne ním poverenej osobe (do distribučnej sústavy žalovaného), tak objektívne nie je možné, aby túto elektrinu súčasne distribuoval iným odberateľom elektriny. Sám žalovaný potvrdil vo vyjadrení, že žalobca distribúciu ani nevykonával, keď žalobcovi nefakturoval žiadne poplatky spojené s distribúciou. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Cb/167/2016, Okresného súdu Košice I zo dňa 01.04.2019, sp. zn. 31Cb/67/2018.
4. Žalovaný v duplike doručenej tunajšiemu súdu dňa 02.12.2019 poukázal na rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I v konaniach sp. zn. 28 Cb 185/2014 a sp. zn. 28 Cb 188/2014. Správnosť argumentácie žalovaného potvrdzuje aj znenie zákona č. 251/2012 Z.z. po novele účinnej od 01.01.2019, ktoré jednoznačne vyvracia všetky argumenty žalobcu spochybňujúce právnu relevanciu zmluvy o prístupe. Zákonodarca novelou zákona o energetike vyjasnil mimo akúkoľvek pochybnosť, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. predstavuje dostatočný právny základ na účtovanie G-komponentu aj vtedy, ak neupravuje záväzok poskytnúť službu distribúcie elektriny; žalobca ako výrobca elektriny využíva distribučnú sústavu žalovaného, a teda má k tejto sústave prístup, za ktorý je povinný platiť cenu určenú regulačným úradom; a žalobca ako výrobca elektriny je povinný uzavrieť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ak do nej dodáva elektrinu. Žalovaný sa v tomto smere zaoberal predmetnou novou úpravou a prechodnými ustanoveniami k novele. Žalovaný vysvetlil, že rozhodnutie Ústavného súdu SR jednoznačne potvrdilo, že G-komponent sám osebe nie je neústavnou ani nezákonnou platbou, pretože štát má právo zaviesť nový poplatok pre výrobcov elektriny, právnym základom účtovania platby za prístup do distribučnej sústavy je zmluva o prístupe uzatvorená medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Ústavný súd SR sa nezaoberal ďalšími nadväzujúcimi otázkami vyžadujúcimi si detailné skúmanie energetickej regulácie, ako napr. otázkou náležitostí zmluvy, na základe ktorej môže byť účtovaný poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Zdôraznil, že žalovaný sa nemohol bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu, pretože účtoval G-komponent na základe platnej zmluvy o prístupe, ktorá stanovuje jednoznačnú a určitú povinnosť poskytnúť prístup do distribučnej sústavy za cenu určenú cenovým rozhodnutím ÚRSO. Žalobca dňa 09.12.2014 písomne uzavrel so žalovaným Zmluvu o prístupe zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy. Podľa spomínaného rozhodnutia Ústavného súdu SR: „Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy". V súlade s týmto rozhodnutím teda Zmluva o prístupe predstavuje bezchybný právny základ na úhradu platby za prístup do distribučnej sústavy. Zmluva o prístupe má všetky náležitosti, ktoré sú zákonom požadované pre platnosť zmluvy ako právneho úkonu. Žalobca ju uzavrel slobodne, dobrovoľne a vážne. Jej obsah je zrozumiteľný a určitým spôsobom upravuje práva a povinnosti zmluvných strán. Prístup do distribučnej sústavy predstavuje trvajúce plnenie spočívajúce v práve dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy zo strany výrobcu. Medzi stranami nie je sporné, že počas celého obdobia, za ktoré si žalobca nárokuje peňažné plnenie (celý rok 2014), mal od žalovaného zabezpečené právo vpúšťať (právo prístupu) žalobcom vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného a že toto vpúšťanie aj reálne vykonával. Služba prístupu je žalobcovi poskytovaná za odplatu. Cena za poskytnutie prístupu síce nie
je v Zmluve o prístupe výslovne upravená, ale to ani nie je potrebné. Trh energetiky je regulovaným trhom, kde je regulovaná cenotvorba a cena je jednoznačne stanovená regulátorom (ÚRSO). Každý výrobca pripojený do tej istej regionálnej distribučnej sústavy platí za užívanie distribučnej sústavy rovnakú jednotkovú cenu určenú podľa cenovej regulácie ÚRSO. Preto aj napriek tomu, že cena poplatku za prístup nie je explicitne uvedená v Zmluve o prístupe nemožno mať akékoľvek pochybnosti o tom, aká je výška poplatku za prístup. Ak by žalobca Zmluvu o prístupe neuzavrel, užíval by distribučnú sústavy bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho by vznikalo na jeho strane bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníka distribučnej sústavy. Uvedené preukazuje aj aktuálne znenie zákona o energetike, ktoré zákon spresňuje tým, že zavádza výslovnú právnu povinnosť výrobcu elektriny, ktorý dodáva elektrinu do sústavy, uzavrieť zmluvu o prístupe (§ 27 ods. 2 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z.). Nesplnenie tejto povinnosti sankcionuje ako tzv. neoprávnené dodávanie elektriny do sústavy. Žalovaný sa preto nemohol bezdôvodne obohatiť, keďže platby za prístup v roku 2014 vyberal na základe platných právnych základov, akými bola konkludentná zmluva o prístupe do 08.12.2014 a od 09.12.2014 na základe písomnej Zmluvy o prístupe. Žalovaný účtoval žalobcovi poplatok za prístup do distribučnej sústavy od 09.12.2014 poplatok na základe Zmluvy o prístupe. Dovtedy žalobca fakturoval poplatok za prístup na základe konkludentne uzavretej zmluvy o prístupe, ktorá bola uzatvorená v momente využívania sústavy žalobcom. Zákon o energetike ani iný súvisiaci predpis pred 01.01.2019 nevyžadoval písomnú formu pre uzavretie zmluvy o prístupe. Až posledná novela zákona o energetike zaviedla povinnú písomnú formu jednotlivých zmlúv uzatváraných podľa § 26 zákona č. 251/2012 Z.z., vrátane zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Táto novela nadobudla účinnosť od 01.01.2019. Zákonodarca navyše v prechodnom ustanovení zákona o energetike k úprave účinnej od 01.01.2019 (§ 96f ods. 2) potvrdil jednak to, že všetci výrobcovia elektriny, ktorí dodávajú elektrinu do sústavy, aj pred 01.01.2019 využívali prístup do sústavy a boli povinní uzavrieť zmluvu o prístupe. Zákonodarca ďalej implicitne tiež potvrdil, že zmluvu o prístupe bolo možné pred 01.01.2019 uzavrieť aj inak ako v písomnej forme, keď výslovne počíta so situáciou, že výrobca má uzavretú zmluvu o prístupe, ktorá nie je v písomnej forme. Písomnú formu zmluvy o prístupe nevyžaduje ani rozhodnutie Ústavného súdu SR. Žalovaný reálnym, vedomým a dlhodobým využívaním prístupu prejavil vôľu uzavrieť zmluvu o prístupe. Žalobca totiž prejavil jednoznačnú vôľu uzavrieť zmluvu o prístupe, a to podpísaním písomnej Zmluvy o prístupe dňa 09.12.2014. Už pred týmto dňom žalobca prejavil vôľu uzavrieť zmluvu o prístupe vedomým dlhodobým využívaním prístupu do distribučnej sústavy žalovaného na dodávku elektriny. V prípade zmluvy o prístupe, ktorá je zmluvou o užívaní veci, je obdobným vyjadrením prejavu vôle podľa § 275 ods. 4 ObZ (faktické užívanie veci, alebo zaplatenie ceny za užívanie). Využívanie prístupu do distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu bolo rovnaké v čase pred aj po uzavretí písomnej zmluvy - žalobca rovnakým spôsobom využíval distribučnú sústavu žalovaného na dodávku elektriny do nej a rovnakým spôsobom a v rovnakej výške uhrádzal aj platby za tento prístup. Žalobca teda podpisom zmluvy potvrdil podmienky, za ktorých užíval distribučnú sústavu žalovaného už predtým. Žalobca síce využívanie distribučnej sústavy žalovaného popiera, na druhej strane však vďaka tomu, že má zo strany žalovaného umožnený prístup do distribučnej sústavy, dodáva ním vyrobenú elektrinu odberateľom práve prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného. Vedomým a reálnym využívaním prístupu do distribučnej sústavy žalobca prejavil jednoznačnú vôľu uzavrieť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ktorú následne potvrdil podpisom písomnej zmluvy a úhradou platieb za prístup do distribučnej sústavy, ktoré mu zo strany žalovaného boli fakturované s účinnosťou od 01.01.2014. V tomto smere žalovaný upozornil aj na ďalšie výkladové pravidlá prejavu vôle. Žalovaný ako osoba, ktorej bol prejav vôle žalobcu určený, nemohol objektívne pochybovať o tom, že úmyslom žalobcu je dodávať ním vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy, a teda využívať prístup do nej, keďže žalobca bez prerušenia dodával elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného a nikdy neprejavil vôľu prestať dodávať alebo odpojiť sa od distribučnej sústavy žalovaného. Žalobca nikdy výslovne neprejavil vôľu neuzavrieť zmluvu o prístupe; naopak - podpisom písomnej zmluvy túto vôľu jednoznačne potvrdil. V prípade výrobcu elektriny zmluva o prístupe ani nemôže obsahovať úpravu distribúcie, pretože výrobcovi táto služba nie je poskytovaná. Žalobca argumentuje, že prístup do distribučnej sústavy je neoddeliteľne spojený s distribúciou elektriny. Ako však vyplýva aj zo zákonnej definície prístupu, prístup je faktická kategória a rozumie sa ním právo využívať distribučnú sústavu. Využívanie prístupu do sústavy nemožno odvodzovať od existencie alebo neexistencie nejakého konkrétneho zmluvného vzťahu. Existencia prístupu je v prvom rade faktickou otázkou, a v prípade výrobcu elektriny závisí jedine od toho, či výrobca má možnosť (právo) dodávať elektrinu do sústavy alebo nie. Zo zákona o energetike vyplýva, že prístup a distribúcia sú v rámci trhu s elektrinou dve zreteľne odlišné činnosti. Oddelenie prístupu a distribúcie je evidentné aj okrem legálnej definície aj z niektorých ustanovení zákona o energetike účinného do 31. decembra 2018, keď vo výpočte povinností prevádzkovateľa distribučnej sústavy v § 31 ods. 2 písm.
c) uvádza povinnosť zabezpečiť prístup do sústavy; a na inom mieste v § 31 ods. 2 písm. e) uvádza zabezpečenie distribúcie elektriny. Zároveň žalovaný upozornil na aktuálne znenie zákona o energetike, ktoré striktne oddeľuje prístup od distribúcie. Prístupom je už samotné právo dodávať elektrinu do distribučnej sústavy. Uvedené závery ďalej potvrdzujú aj prechodné ustanovenia zákona č. 251/2012 Z.z. k úpravám účinným od 01.01.2019 (§ 96f). Zákonodarca uvedenou úpravou potvrdil, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy v prípade výrobcu elektriny nemusí obsahovať záväzok prevádzkovateľa distribučnej sústavy prepraviť elektrinu pre výrobcu. Nejde o zmenu právnej úpravy - teologický výklad príslušných ustanovení viedol k rovnakému záveru aj predtým, čo jednoznačne potvrdzuje aj dôvodová správa k novele. Stanovisko Ministerstva hospodárstva SR potvrdzuje, že prístup a distribúcia boli oddelené aj pred poslednou novelou zákona o energetike. Žalobca nedodáva ním vyrobenú elektrinu žiadnemu koncovému odberateľovi elektriny. To ani nemôže, keďže využíva podporu vo forme povinného výkupu elektriny zo strany spoločnosti ZSE Energia, a.s. ako osoby poverenej žalovaným. V tomto režime je povinný všetku vyrobenú elektrinu dodávať iba tomuto jednému odberateľovi. ZSE Energia, a.s. následne zabezpečuje distribúciu tejto elektriny vo vzťahu ku koncovým odberateľom. Tvrdenie, že zmluva o prístupe medzi žalobcom a žalovaným musí byť spojená s distribúciou, popiera logiku trhu, pretože distribúcia elektriny je v prípade žalobcu zabezpečovaná úplne iným subjektom. Keďže žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľného zdroja energie (OZE) si službu distribúcie neobjednáva (a ani mu nemôže byť poskytovaná), bolo by nezmyselné upravovať poskytovanie takejto služby v zmluve medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca nevysvetlil, prečo považuje za potrebné a rozumné uzavrieť zmluvu upravujúcu podmienky poskytovania služby, ktorá mu poskytovaná nie je a ani nikdy nebola, a o ktorú ako sám žalobca tvrdí, nemá ani záujem. Zmluvy, ktoré sú uzatvárané podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. a obsahujú tak dohodu o prístupe ako aj dohodu o distribúcii, nie sú určené pre výrobcov, ale pre odberateľov, ktorí si sami zabezpečujú distribúciu elektriny. Ak v zmluve o prístupe nemusí byť dohodnutý záväzok distribúcie, nie je dôvod, aby bola dojednávaná distribučná kapacita. V prvom rade, zákon o energetike v znení účinnom do 31.12.2018 výslovne upravoval aj zmluvu o prístupe do sústavy (bez distribúcie), a to konkrétne v § 27 ods. 1 písm. b), ktoré medzi práva výrobcu elektriny zaraďovalo aj právo uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy. Uvedené potvrdzuje aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4 Cob/181/2017, v ktorom súd uviedol, že: „z ust. § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z. z. je tiež zrejmé, že citovaný zákon upravuje nielen zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (§ 26 ods. 5), ale aj zmluvu o prístupe do sústavy". V druhom rade § 26 zákona č. 251/2012 Z.z. je nazvané „Základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou". Výraz „základné" jasne indikuje, že zákonodarca predpokladá a pripúšťa aj uzavretie iných zmluvných vzťahov ako „základných". Ustanovenie § 269 ods. 2 ObZ dovoľuje účastníkom uzavrieť akúkoľvek „nepomenovanú" zmluvu (vrátane takej, ktorej náležitosti nie sú v zákone výslovne upravené), pokiaľ účastníci dostatočne určia predmet svojich záväzkov a obsah zmluvy nie je v rozpore zákonom. Účastníci trhu s elektrinou teda môžu uzavrieť aj zmluvu upravujúcu iba prístup do distribučnej sústavy (a nie aj distribúciu), ak je to odôvodnené povahou ich právneho vzťahu. Jedným zo základných princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1, ako aj čl. 2 ods. 3 Ústavy SR je princíp zmluvnej slobody a autonómie zmluvných strán. Numerus clausus zmluvných typov podľa zákona o energetike by bol závažným zásahom do týchto princípov. Dohoda o poskytovaní služby, ktorá výrobcovi elektriny poskytovaná nie je, nemôže byť podstatnou náležitosťou zmluvy o prístupe, ak je táto zmluva uzatváraná s výrobcom elektriny. Ak by tvrdenie žalobcu o nedostatku podstatných náležitostí Zmluvy o prístupe bolo pravdivé, znamenalo by to, že Zmluva o prístupe je nepomenovanou zmluvou, ktorú je možné uzavrieť aj v rámci zákona č. 251/2012 Z.z.. Pokiaľ ide o obsah záväzkov dohodnutých v nepomenovanej zmluve, práva a povinnosti zmluvných strán sa v prípade uzavretia nepomenovanej zmluvy spravujú tým, čo si strany dohodli v zmluve. Ak strany niektorý zo svojich záväzkov neupravili zmluvne dostatočne jasne (alebo ho neupravili vôbec), podľa § 491 ods. 2 OZ sa na takéto záväzky použije analogicky ustanovenie zákona, ktoré upravuje záväzky im najbližšie. V prípade Zmluvy o prístupe uzavretej s výrobcom elektriny je zrejmé, že svojou povahou je táto zmluva najbližšia práve zmluve podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. Ustanovenia týkajúce sa tohto typu zmluvy sa preto v súlade s § 491 ods. 2 OZ musia analogicky aplikovať aj na nepomenovanú zmluvu, ktorá je svojou povahou najbližšia zmluve podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. (s jediným rozdielom, že je uzavretá s výrobcom elektriny, a teda úplne logicky neobsahuje úpravu služby distribúcie, ktorá výrobcovi elektriny nie je poskytovaná). Zákon o energetike nestanovuje numerus clausus zmluvných typov a účastníkom trhu umožňuje uzavrieť aj iné typy zmlúv než zákon výslovne predpokladá. Navyše, uzavretie zmluvy upravujúcej distribúciu elektriny zo strany výrobcu elektriny, ktorý službu distribúcie nevyužíva, by bolo nezmyselné. Navyše, aj keby distribúcia bola podstatnou náležitosťou zmluvy o prístupe, absencia tejto náležitosti nespôsobuje neplatnosť zmluvy o prístupe. Žalobca uvádza, že Zmluvu o prístupe mu vnútil žalovaný a túto zmluvu
uzatvoril nie z vlastnej a slobodnej vôle, ale výlučne na urgenciu žalovaného s vnútením a pod hrozbou odpojenia z distribučnej sústavy. Žalovaný nemohol vyvolať omyl, resp. o ňom nemohol vedieť, keďže poplatok za prístup začal účtovať výlučne vzhľadom na legislatívne zavedenie platby za prístup (G-komponentu). Preto nemožno pripustiť výklad na ťarchu žalovaného, keď sa žalovaný snažil plniť svoje zákonné povinnosti. Zároveň rozhodnutie Ústavného súdu SR považuje platbu za prístup za plne legitímnu, ak na ňu existuje právny základ, ktorým ako žalovaný preukázal je v tomto prípade Zmluva o prístupe, resp. konkludentne uzatvorená zmluva o prístupe. Žalobca prístup do distribučnej sústavy jednoznačne potrebuje a využíva, pričom prístup je spoplatnenou službou. Preto je plne odôvodnené a v súlade s dobrými mravmi, aby žalobca za túto službu platil. Je na mieste, aby žalobca platil za službu, ktorú mu žalovaný poskytuje, a ktorú žalobca reálne využíva. Každý výrobca, ktorý dodáva elektrinu do distribučnej sústavy, túto sústavu využíva. Akákoľvek dodávka elektriny do sústavy predstavuje jej využívanie, bez ohľadu na to, kto je odberateľom alebo kde sa nachádza odovzdávacie miesto. Upozornil na to, kto je v zmysle legálnej definície užívateľom distribučnej sústavy podľa § 3 písm. b) ods. 15 zákona č. 251/2012 Z.z. v spojení s čl. 2 bod 18 Smernice Európskeho Parlamentu a Rady 2009/72/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorý definuje užívateľa sústavy. V nadväznosti na uvedené, popísal využívanie distribučnej sústavy z technického (fyzikálneho) hľadiska a obchodného hľadiska. Žalobcovo účelové popieranie využívania distribučnej sústavy a právnej relevancie Zmluvy o prístupe v snahe vyhnúť sa plateniu obvyklej ceny za prístup v podobe G-komponentu je zároveň v rozpore so zásadou nemo potest venire contra factum proprium. Táto zásada predstavuje integrálnu súčasť ustáleného inštitútu dobrých mravov. Podľa nej nikto nesmie svoje práva vykonávať spôsobom, ktorý je v rozpore s jeho predchádzajúcim konaním.
5. Žalovaný podaním doručeným súdu dňa 18.02.2020 doplnil svoju argumentáciu o ďalšie rozhodnutia, na ktoré odkázal, a to rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týka problematiky platby za prístup
- uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.2019 sp. zn. 3 Obdo 18/2019 a ďalšie rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo 17.12.2019, sp. zn. 35 Cb 41/2017. Následne sa žalovaný zaoberal odôvodnením predmetných rozhodnutí. Žalovaný pre prípad, ak by súd nepovažoval Zmluvu o prístupe za dostatočný právny základ účtovania poplatku za prístup, vzniesol kompenzačnú námietku vo výške 20.055 eur. Ak Zmluva o prístupe nepredstavuje dostatočný právny základ na účtovanie G-komponentu (čo poprel), nemôže predstavovať ani platný právny základ pre žalobcu na užívanie distribučnej sústavy. Ak by teda argumentácia žalobcu v tomto konaní bola správna, zároveň by muselo platiť, že žalobca užíval v rozhodnom období distribučnú sústavu žalovaného bez právneho dôvodu a bez akejkoľvek odplaty. K užívaniu prístupu dochádzalo na úkor žalovaného, ktorý musel znášať náklady na budovanie, prevádzku a údržbu distribučnej sústavy. Na strane žalobcu by tak vzniklo bezdôvodné obohatenie z dôvodu užívania distribučnej sústavy žalovaného bez právneho dôvodu a bez primeranej odplaty.
6. Na pojednávaní dňa 03.03.2020 predložil žalobca svoje písomné stanovisko k duplike žalovaného, v ktorom zhrnul, že pre správny výklad je potrebné postupovať vo vzťahu k roku podľa platnej právnej úpravy, teda zákona platného a účinného č. 251/2012 Z.z. Rovnako tak stanovisko Ministerstva hospodárstva SR nie je záväzným pres súdy Slovenskej republiky, tak ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 31 Cb 67/2018, na ktorý odkázal. Právna norma (§ 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z.) sa musí vykladať prioritne tak ako je vyjadrená, najmä z pohľadu gramatického výkladu. Zmluva o prístupe zariadenia nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny, pričom neobsahuje ani jedno ustanovenie vo vnútri jej obsahu, z ktorého by zmluvne vyplývalo, že žalobca je povinný platiť za prístup do distribučnej siete žalovanému poplatok. Túto absenciu nemôže doplniť ani vyhláška, ani cenové rozhodnutie. Z predmetného súdneho konania nevyplynulo, že pre tieto účely ako podklad pre fakturáciu poplatku na rok 2014 bola uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v znení jej všetkých zákonných záväzkov. Následne zopakoval rozhodné argumenty pre neplatnosť zmluvy o prístupe zo dňa 09.12.2014. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 18/2019 žalobca uviedol, že posudzovaná situácia bola odlišná ako v predmetnom konaní. V predmetnom rozhodnutí medzi stranami nebola uzatvorená písomná zmluva, cez ktorú si žalovaný odôvodňuje oprávnenosť vykonanej fakturácie G-komponentu. Rovnako tak pre tunajšie konanie nie je možné použiť ani rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 35 Cb 41/2017, keďže z bodu 54 odôvodnenia vyplýva, že posudzovaná zmluva o prístupe do sústavy obsahovala dohodu o spôsobe určenia ceny za prístup do sústavy, keďže zmluva, ktorá sa týka tohoto konania neobsahuje ani žiadne dojednanie o poplatkovom záväzku na strane žalobcu, vylučuje sa odplatnosť prístupu. Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke žalobca podal námietku premlčania. Súd na predmetnom pojednávaní
oboznámil strany s predbežným právnym posúdením súdu a zdôraznil, že v predmetnej veci bude aplikovať eurokonformný výklad s poukazom na konkrétne rozhodnutia Súdneho dvora EÚ.
7. Na pojednávaní konanom dňa 02.06.2020 sa strany pridržiavali svojich záverečných stanovísk, návrhy na doplnenie dokazovania nemali. V záverečnom písomnom stanovisku žalobca zdôraznil, že predbežná právna argumentácia súdu nevychádza zo správne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho aj uvedený predbežný právny názor nemôže byť správny. Spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo vydané v inej veci a v kontexte iného skutkového stavu ako sa rieši v tomto konaní, keďže toto riešilo situáciu vo vzťahu k inému výrobcovi a inému prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, medzi ktorými nebola uzatvorená žiadna zmluva o prístupe, resp. žiadna zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v písomnej forme. V tomto konaní však k uzatvoreniu akejsi písomnej Zmluvy o prístupe zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy došlo, a to dňa 09.12.2014. Uvedená Zmluva o prístupe zariadenia nie je Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (v kontexte § 26 ods. 5 t. č. platného a účinného zákona č. 251/2012 Z.z.), čo sám aj žalovaný v konaní potvrdil. Zároveň platí, že len so Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa viaže poplatok (G-komponent). Keďže žalovaný pred duplikou netvrdil, že by existovala aj iná zmluva o prístupe v konkludentnej forme, vedel a bolo mu zrejmé, resp. muselo mu byť zrejmé, že tým pádom absentovala aj jeho vôľa, ktorá je pre takýto perfektný právny úkon okrem iného potrebná. Platí, že aj pre konkludentný právny úkon musia byť predsa splnené všetky náležitosti právneho úkonu, ktoré splnené ale neboli, a to nielen na strane žalobcu, ale aj na strane žalovaného. Ak by konkludentná zmluva o prístupe existovala a bola by skutočne platná, nebol by predsa žiaden dôvod, aby sa uzatvorila ešte aj písomná Zmluva o prístupe zariadenia. Okrem iného, je to len prvé rozhodnutie senátu, pričom na Najvyššom súde SR sú v riešení aj obdobné prípady, o ktorých sa ešte nerozhodlo, čo znamená, že dané rozhodnutie nemôže byť smerodajné a kľúčové pre vydanie rozhodnutia v tomto konaní. Navyše prvé rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nebolo zverejnené ani v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Je potrebné vychádzať len z toho, že medzi stranami existovala len akási písomná Zmluva o prístupe zariadenia a len túto je potrebné preskúmať z pohľadu t.č. platného a účinného zákona č. 251/2012 Z.z., či spĺňa všetky náležitosti a či na základe nej si mohol žalovaný fakturovať G-komponent (vo vzťahu k žalobcovi). Vyhláška č. 221/2013 Z.z. reflektovala výlučne na jeden konkrétny typ zmluvy, a to na Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. A keďže takáto zmluva uzatvorená nebola, tak fakturácia žalovaného vo vzťahu ku G-komponentu bola neoprávnená a nezákonná. Zmluva o prístupe zariadenia neobsahuje ani záväzok odplatnosti a ani určenie výšky odplaty, prípadne spôsob jej určenia, čo má za následok, že takáto zmluva z pohľadu § 269 ods. 2 ObZ nie je uzatvorená, resp. je neplatná. Eurokonformný výklad, prípadne aj závery vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré konajúci súd poukázal vyššie, nie je možné aplikovať na túto vec a za tým účelom aj nahradiť/doplniť chýbajúce náležitosti v Zmluve o prístupe zariadenia, nahradiť/doplniť dojednanie medzi stranami o záväzku odplatnosti, výške odplaty alebo aspoň o určení spôsobu jej určenia.
8. Žalovaný sa vyjadril v písomnom záverečnom stanovisku, na ktoré odkázal aj na pojednávaní dňa 02.06.2020. K údajnej bezprávnej vyhrážke spočívajúcej v hrozbe odpojenia zo sústavy žalovaného listom zo dňa 01.12.2014 uviedol, že bezprávnou vyhrážkou však môže byť len taký úkon, ktorým je „vynucované niečo, čo nesmie byť vynucované" (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cdon 1522/96). V situácii kedy žalobca zjavne využíval prístup do distribučnej sústavy žalovaného bolo zo strany žalovaného úplne opodstatnené, aby trval na uzatvorení písomnej zmluvy upravujúcej podmienky užívania služby prístupu. K bezprávnej vyhrážke zo strany žalovaného nemohlo dôjsť aj preto, že žalobca bol povinný uzatvoriť zmluvu o prístupe. Zákon o energetike účinný v čase užívania služby prístupu žalobcom (zákon o energetike č. 656/2004 Z.z. ) v ustanovení § 21 ods. 2 písm. a) ukladal žalobcovi výslovnú povinnosť uzavrieť zmluvu o prístupe so žalovaným. Aj keby neexistovala takáto explicitná zákonná úprava, na to, aby žalobca mohol distribučnú sústavu využívať, je povinný uzavrieť zmluvu o prístupe. To výslovne potvrdzuje aj aktuálne znenie zákona o energetike. Rovnako to však platilo aj pred účinnosťou novely tohto zákona, keď zákon zmätočne radil uzatvorenie zmluvy o prístupe medzi práva výrobcu elektriny, čo bolo spresnené novelou účinnou od 01.01.2019. Ak by žalobca zmluvu o prístupe neuzavrel, užíval by distribučnú sústavu bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho by vznikalo na jeho strane bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníka distribučnej sústavy. Jedinou možnosťou, ako by žalovaný mohol zabrániť neoprávnenému užívaniu jeho distribučnej sústavy by bolo vykonanie potrebných technických opatrení spočívajúcich v odpojení výrobného zariadenia od distribučnej sústavy. Ak je výrobné zariadenie fyzicky pripojené do distribučnej sústavy, elektrina vyrobená v tomto zariadení prúdi z výrobného zariadenia
pripojeného výrobcu do distribučnej sústavy. Túto nevyhnutnosť rozpoznáva už aj aktuálna právna úprava (§ 46a ods. 1 písm. c). Bezprávnosť nie je možné vytýkať ani povinnosti za prístup platiť. Účtovanie poplatku za prístup nebolo svojvôľou prevádzkovateľov distribučných sústav. Regulačný rámec výslovne zaväzoval prevádzkovateľov distribučných sústav k účtovaniu tohto poplatku. Ak by prevádzkovatelia distribučných sústav tento poplatok neúčtovali, nemali by ako pokryť svoje náklady na prevádzku a údržbu distribučnej sústavy. V dôsledku toho by nemohli plniť svoju základnú zákonnú povinnosť, teda zabezpečiť bezpečnú a spoľahlivú prevádzku tejto sústavy. Navyše, aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, aj rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I považujú platbu za prístup za plne legitímnu, ak dochádza k užívaniu tejto služby zo strany výrobcu. Je evidentné, že žalobca sa tvrdeniami o nedostatku vôle uzavrieť zmluvu o prístupe snaží účelovo vyhnúť povinnosti za prístup platiť. Zdôraznil, že nedostatok vôle začal žalobca namietať až v marci 2018 (dátum podania žaloby), viac ako 3 roky po uzatvorení Zmluvy o prístupe a viac ako 7 rokov potom, čo mu vzniklo právo dodávať elektrinu do sústavy (dátum uzatvorenia zmluvy o dodávke). Takémuto konaniu nemožno priznať žiadnu ochranu. Ak by aj v čase uzatvárania Zmluvy o prístupe existovala na strane žalobcu pochybnosť o rozsahu jeho práv a povinností, túto pochybnosť žalobca nekomunikoval. Práve naopak, žalobca Zmluvu o prístupe podpísal do 3 dní od zaslania sprievodného listu a po dobu celého sporného obdobia, t.j. 12 mesiacov, žalobca dobrovoľne uhrádzal poplatok za prístup. Takéto konanie nemožno vyložiť inak ako tak, že žalobca uzatvoril Zmluvu o prístupe slobodne, dobrovoľne a vážne. Záväzok platiť poplatok za prístup vzniká už samotným užívaním služby prístupu a akákoľvek dohoda strán o cene prístupu by bola nadbytočná, pretože výška poplatku je pevne stanovená cenovou reguláciou ÚRSO. Trh energetiky je regulovaným odvetvím s regulovanou cenotvorbou. Presná cena poplatku za prístup je upravená v aktuálnej vyhláške ÚRSO, ktorou sa upravuje cenotvorba a aktuálnym cenovým rozhodnutím ÚRSO. Zmluvná úprava ceny by teda bola nadbytočná, pretože cena automaticky vyplýva z cenovej regulácie. Dohoda zmluvných strán o cene, ktorá by sa priečila cenovej regulácii, by bola neplatná. Takisto nemožno pochybovať o určitosti dohody o cene. Každý výrobca pripojený do tej istej regionálnej distribučnej sústavy platí za užívanie distribučnej sústavy rovnakú jednotkovú cenu určenú podľa cenovej regulácie ÚRSO. Niet žiadnych pochýb o tom, ktoré cenové rozhodnutie ÚRSO sa vzťahuje na žalobcu a aká má byť výška poplatku za prístup podľa tohto rozhodnutia. Preto aj napriek tomu, že cena poplatku za prístup nie je v zmluve explicitne uvedená, nemožno mať akékoľvek pochybnosti o tom, aká výška poplatku za prístup bola dohodnutá. Záväzok platiť poplatok za prístup vzniká už samotným užívaním služby prístupu, bez potreby tento záväzok osobitne upravovať v zmluve. Ak by aj dojednanie o cene za prístup bolo jednou z podstatných náležitosti Zmluvy o prístupe, jeho absencia by neznamenala neplatnosť Zmluvy o prístupe. Absencia podstatnej náležitosti zmluvy totiž neumožňuje zmluvným stranám zbaviť sa svojich platne dohodnutých záväzkov. K existencii konkludentnej zmluvy o prístupe uviedol, že žalovaný už však vo vyjadrení k žalobe jasne indikoval, že písomná Zmluva o prístupe je len formálnym potvrdením existujúcej dohody o užívaní prístupu do sústavy žalovaného. Žalovaný pritom konzistentne tvrdil, že prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo dodávať elektrinu do sústavy, a že každý výrobca s možnosťou dodávať elektrinu do jeho sústavy je povinný uzavrieť zmluvu o prístupe. K formalizácii Zmluvy o prístupe pristúpil žalovaný preto, aby zjednotil existujúce zmluvy o prístupe pre účely jeho interného účtovníctva a dokumentácie. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že Zmluvu o prístupe strany uzatvorili preto, že dovtedy medzi stranami neexistovala dohoda o prístupe. Rovnako nesprávna je domnienka žalobcu, že konkludentná zmluva o prístupe mala vzniknúť až 01.01.2014. Žalovaný túto skutočnosť nikdy netvrdil. S účinnosťou od 01.01.2014 bola rozhodnutím regulátora zavedená poplatková povinnosť za službu prístupu na strane výrobcov elektriny. Týmto dátumom sa preto začína aj sporné obdobie platieb za prístup, ktoré si žalobca nárokuje v tomto konaní. Žalovaný nevidí dôvod, prečo by mal v rámci svojej procesnej obrany preukazovať existenciu zmluvy o prístupe aj mimo sporného obdobia. Z doterajšej argumentácie žalovaného je pritom jasné, že za vznik konkludentnej zmluvy o prístupe považuje vznik práva dodávať vyrobenú elektrinu do sústavy. Skutočnosť, že v spornom období existovala medzi stranami konkludentná zmluva o prístupe preukazuje najmä to, že žalobcovi bola počas celého sporného obdobia zabezpečovaná služba prístupu (t.j. mal zabezpečené právo dodávať ním vyrobenú elektrinu do sústavy žalovaného) a žalovanému bol za poskytovanie tejto služby počas celého sporného obdobia uhrádzaný poplatok. Táto skutočnosť nie je medzi stranami sporná. Uzavrieť zmluvu upravujúcu podmienky užívania cudzej veci - distribučnej sústavy je povinnosťou každého výrobcu elektriny, ktorý dodáva elektrinu do sústavy. Nemožno akceptovať taký výklad zákona o energetike (v znení účinnom medzi 01.09. 2012 a 31.12. 2018), že výrobca môže využívať distribučnú sústavu, a zároveň si môže podľa vlastného ničím neobmedzeného uváženia vybrať, či uzavrie zmluvu a o práve ju využívať a podmienkach jej využívania (teda zmluvu o prístupe), a či bude za užívanie platiť. Právo výberu výrobcu elektriny, na
ktoré referuje aj žalobca, sa preto vzťahuje len na otázku, či sústavu využívať alebo nie. Ak sa raz výrobca rozhodne užívať distribučnú sústavu, je povinný uzatvoriť zmluvu o prístupe. Ak distribučnú sústavu využíva bez právneho titulu, vzniká na jeho strane bezdôvodné obohatenie na úkor jej vlastníka, ktorý takéto protiprávne užívanie nie je povinný strpieť. Vo vzťahu k námietke premlčania kompenzačnej námietky, žalovaný uviedol, že túto jednak uplatnil prvý krát už vo vyjadrení k žalobe (str. 12 a 13) a jednak upozornil na § 404 ods. 1 ObZ v spojitosti s § 388 ods. 2 písm. a) ObZ.
9. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi doloženými v spise ako napr. s výpismi z obchodného registra, s faktúrami žalovaného uvedenými v tabuľke, s prehľadom exportov z bankového účtu žalobcu, s rozhodnutím ÚRSO č. 0033/2014/E-PE, s potvrdením ÚRSO o splnení oznamovacej povinnosti č. 0568/2011/E-PT, so zmluvou o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy spoločnosti ZSE Distribúcia, a.s., číslo 039-4681-08 zo dňa 17.12.2008, so zmluvou o postúpení práv a povinností výrobcu elektriny zo dňa 09.03.2010, s Dodatkom č. 1 zo dňa 16.03.2010, s Dodatkom č. 2 zo dňa 29.03.2011, s Protokolom o technickej kolaudácii zdroja zo dňa 16.12.2010 a s Protokolom o schválení výrobne do trvalej prevádzky zo dňa 10.03.2011, so Zmluvou o prístupe zariadenia na výrobu elektriny o distribučnej sústavy č. 12000140191 zo dňa 09.12.2014, s komparatívnou tabuľkou legislatívnych zmien zavedených poslednou novelou zákona o energetike, so stanoviskom Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 20. apríla 2018, so znaleckým posudkom č. 89/2019 zo dňa 15. septembra 2019 vypracovaný znalcom doc. Ing. Karolom Kluchom, PhD., s ďalšími písomnými a ústnymi prednesmi strán konania.
10. Súd vec právne posúdil podľa nasledujúcich ustanovení:
11. Podľa § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
12. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
13. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Podľa § 215 ods. 2 CSP, skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
14. Podľa § 218 ods. 1 CSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje samostatne.
15. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
16. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
17. Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ") prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.
18. Podľa § 35 ods. 3 OZ právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.
19. Podľa § 451 ods. 1, ods. 2 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
20. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „ObZ") právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých tento zákon spočíva. Podľa § 2 ods. 2 písm. a) ObZ podnikateľom podľa tohto zákona je osoba zapísaná v obchodnom registri.
21. Podľa § 261 ods. 1 ObZ táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
22. Podľa § 266 ods. 1 ObZ prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.
23. Podľa § 266 ods. 2 ObZ v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1 <aspi:// module='ASPI'&link='513/1991%20Zb.%2523266'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.
24. Podľa § 266 ods. 3 ObZ pri výklade vôle podľa odsekov 1 <aspi://module='ASPI'&link='513/1991%20Zb.%2523266'&ucin-k-dni='30.12.9999'> a <aspi:// module='ASPI'&link='513/1991%20Zb.%2523266'&ucin-k-dni='30.12.9999'> sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.
25. Podľa § 269 ods. 2 ObZ účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
26. Podľa § 272 ods. 1, ods. 2 ObZ zmluva vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch ustanovených v zákone, alebo keď aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej forme. Ak písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne.
27. Podľa § 275 ods. 4 ObZ s prihliadnutím na obsah návrhu na uzavretie zmluvy alebo v dôsledku praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, alebo s prihliadnutím na zvyklosti rozhodné podľa tohto zákona, môže osoba, ktorej je návrh určený, vyjadriť súhlas s návrhom vykonaním určitého úkonu (napr. odoslaním tovaru alebo zaplatením kúpnej ceny) bez upovedomenia navrhovateľa. V tomto prípade je prijatie návrhu účinné v okamihu, keď sa tento úkon urobil, ak došlo k nemu pred uplynutím lehoty rozhodnej pre prijatie návrhu.
28. Podľa čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy SR právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
29. Podľa čl. 2 bod 18 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (ďalej len „smernica") je „užívateľ sústavy" fyzická alebo právnická osoba, ktorá dodáva elektrinu do prenosovej alebo distribučnej sústavy, alebo ktorej je elektrina z týchto sústav dodávaná.
30. Podľa § 2 písm. a) bod 22 zákona č. 656/2004 Z.z. pripojením do sústavy alebo do siete fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete, podľa bodu 23 prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o prístupe do 23.1. prenosovej sústavy a prenose elektriny, 23.2. distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
31. Podľa § 21 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 656/2004 Z.z. výrobca elektriny má právo pripojiť zariadenie na výrobu elektriny k sústave, ak spĺňa technické a obchodné podmienky prístupu a pripojenia do sústavy; dodávať elektrinu vyrobenú vo vlastnom zariadení na výrobu elektriny pre vlastnú spotrebu.
32. Podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. výrobca elektriny je povinný uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy.
33. Podľa § 24 ods. 2 písm. a), b), c), h) zákona č. 656/2004 Z. z. je prevádzkovateľ distribučnej sústavy okrem iného povinný zabezpečiť spoľahlivé a bezpečné prevádzkovanie sústavy, zabezpečiť užívateľom distribučnej sústavy nediskriminačné podmienky na pripojenie k sústave, zabezpečiť prístup do sústavy na transparentnom a nediskriminačním princípe s výnimkou plnenia povinností vo všeobecnom hospodárskom záujme a uzatvoriť zmluvu o prístupe a zmluvu o pripojení k sústave, ak sú splnené technické a obchodné podmienky prístupu a pripojenia k sústave.
34. Podľa § 27 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 656/2004 Z.z. dodávateľ elektriny má právo na prenos a distribúciu elektriny, ak má uzatvorenú zmluvu o prenose elektriny s prevádzkovateľom prenosovej sústavy alebo uzatvorenú zmluvu o distribúcii elektriny s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, na prenos elektriny, ak má uzatvorenú zmluvu o zúčtovaní odchýlky účastníka trhu so zúčtovateľom odchýlok.
35. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 251/2012 Z.z. v čase podpisu zmluvy o prístupe podľa bodu 11 pripojením do sústavy alebo do siete zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave alebo v sieti a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete, podľa bodu 12 prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o (12.1.) prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny, pričom prístupom do prenosovej sústavy sa rozumie právo využívať prenosovú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej prenosovej kapacity, (12.2.) prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.
36. Podľa § 3 písm. b) bod 15 zákona č. 251/2012 Z.z. užívateľom sústavy osoba, ktorá elektrinu dodáva alebo elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy alebo má s prevádzkovateľom prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah.
37. Podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.
38. Podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. výrobca elektriny má právo uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky prístupu do sústavy.
39. Podľa prechodného ustanovenia § 96 ods. 7 zákona č. 251/2012 Z.z. zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti. Ustanovenia zmlúv uzatvorených podľa doterajších predpisov, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, sú účastníci zmlúv povinní uviesť do súladu s týmto zákonom do 31. decembra 2012.
40. Podľa prechodného ustanovenia § 96f ods. 1 zákona č. 251/2012 Z.z. v znení účinnom po novele platnej od 01.01.2019 zmluvy uzatvorené medzi prevádzkovateľom prenosovej sústavy alebo prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcom elektriny do 31. decembra 2018, ktorých predmetom je umožnenie prístupu výrobcu elektriny do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy, sa považujú za zmluvy podľa § 26 ods. 4 alebo ods. 5, aj keď neobsahujú záväzok prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy prepraviť príslušné množstvo elektriny. Účastníci zmlúv sú povinní uviesť uzatvorené zmluvy do súladu s týmto zákonom do 31. marca 2019.
41. Žalobca sa podanou žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného, ktoré mal získať úhradou platieb na základe fakturácie poplatku za prístup do distribučnej sústavy, tzv. G- komponentu za obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2014 v celkovej sume 20.055 eur, ktoré mu žalobca uhradil. Predmetný poplatok upravovala vyhláška č. 221/2013 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2014.
42. Nespornou skutočnosťou je, že žalobca ako výrobca elektriny je vlastníkom zariadenia - stavby o podiele 1/1, s označením stavby: „Bioplynová stanica Nový Dvor", ktorá je postavená na pozemku parcely registra „C" KN č. R., v k. ú. XXX/XXXX. Dňa 17.12.2008 bola uzatvorená Zmluva o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy ZSE Distribúcia číslo 039-4681-08 medzi žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a právnym predchodcom žalobcu (dňa 09.03.2010 uzatvorená zmluva o postúpení práv a povinností so žalobcom ako postupníkom) ako žiadateľom. Dňa 16.03.2010 bol v súlade so Zmluvou o pripojení uzavretý medzi stranami Dodatok č. 1 a dňa 29.03.2011 Dodatok č. 2. Dňa 16.12.2010 bol žalovaným vo vzťahu k zariadeniu na výrobu elektriny vydaný Protokol o technickej kolaudácii zdroja a dňa 10.03.2011 Protokol o schválení výrobne do trvalej prevádzky, na základe ktorého bola povolená trvalá prevádzka. Protokolmi žalovaný potvrdil, že pripojenie zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy je uskutočňovaný v súlade s technickými požiadavkami žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Zmluva o dodávke elektriny č. 98/14 bola uzatvorená dňa 10.12.2013 medzi žalobcom a osobou poverenou žalovaným. Na základe Zmluvy o dodávke sa žalobca zaviazal do odovzdávacieho miesta žalobcu ako dodávateľa dodávať v dohodnutom množstve, kvalite a čase elektrinu spoločnosti ZSE Energia, a.s. a predmetná spoločnosť sa zaviazala odoberať uvedenú elektrinu od žalobcu. Dňa 09.12.2014 bola uzavretá medzi žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy a žalobcom ako výrobcom elektriny Zmluva o prístupe zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy č. 12000140191. Žalobca nevykonával distribúciu elektriny, mal záujem a vykonával výrobu elektriny a dodávku elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy prostredníctvom poverenej osoby, čo v konaní nebolo sporné. Sporným medzi stranami nebolo ani to, že žalobca v zmysle fakturácie žalovaného za obdobie roka 2014 uhradil platby za prístup do distribučnej sústavy v celkovej výške 20.055 eur.
43. Sporným sa stal výklad samotného nálezu v kontexte žalobcovho tvrdenia, že platba za prístup do distribučnej sústavy žalovaného za rok 2014 je neoprávneným a neústavným plnením prijatým žalovaným. Podľa žalobcu v čase, keď nadobudla predmetná vyhláška účinnosť (t.j. dňa 30.07.2013) nemal žalobca uzatvorenú so žalovaným žiadnu Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny a ani o túto zmluvu nemal záujem z dôvodu, že elektrinu nedistribuoval, ale len vyrábal a dodával do distribučnej sústavy žalovaného. Táto zmluva nebola uzatvorená vôbec, a to ani v roku 2014. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy podľa žalobcu nemôže nahradiť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny požadovanú zákonom č. 251/2012 Z.z. (§ 26 ods. 5), na základe ktorej ako jedinej je možné vymáhať spornú platbu. V tejto súvislosti žalobca tvrdil, že elektrinu na základe Zmluvy o dodávke len vyrábal a odovzdával do distribučnej sústavy žalovaného, ktorú v danom „odbernom" (správne má byť „odovzdávacom") mieste žalovaný, resp. ním poverená osoba od žalobcu preberala a za tým účelom s ňou ďalej nakladala, a preto nemal záujem okrem dodávania elektriny do distribučnej sústavy žalovaného aj disponovať určitou kapacitou z distribučnej sústavy žalovaného, z ktorej by skutočne a fakticky distribuoval energiu pre niekoho iného (mal záujem len o výrobu a dodávku elektriny). Z tohto dôvodu žalobca poprel, že by so žalovaným uzavrel konkludentne zmluvu o prístupe do distribučnej siete. V kontexte uvedeného sa medzi stranami stal sporný výklad pojmu „prístup do distribučnej sústavy", keďže podľa žalobcu zákon č. 251/2012 Z.z. jasne a zrozumiteľne definuje čo je prístup do distribučnej sústavy a na základe akého zmluvného vzťahu sa má prístup do distribučnej sústavy uskutočniť. Naopak žalovaný za jasný a dostatočný právny základ platby za prístup do distribučnej sústavy považoval konkludentnú zmluvu upravujúcu umožnenie prístup do distribučnej sústavy žalovaného v období od 01.01.2014 do 08.12.2014 v zmysle zákona č. 656/2004 Z.z. a od 09.12.2014 písomnú zmluvu o prístupe v zmysle § 27 ods. 1, písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. Žalobca namietal vady vôle, pre ktoré je zmluva o prístupe zo dňa 09.12.2014 absolútne neplatná, pretože nebola uzatvorená slobodne, dobrovoľne a vážne, keďže k jej uzavretiu bol žalobca donútený pod hrozbou odpojenia zo sústavy žalovaného listom zo dňa 01.12.2014. Žalobca namietal aj neplatnosť písomnej zmluvy pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť, keď v zmluve o prístupe neboli zahrnuté podstatné náležitosti vyjadrené v § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z., a to dojednanie poplatkovej povinnosti (či už určitým spôsobom alebo určitou konkrétnou výškou), záväzok na vykonanie distribúcie elektriny a dojednanej distribučnej kapacity. Absenciu podstatnej náležitosti, ktorou je poplatková povinnosť, nemôže podľa žalobcu doplniť ani vyhláška č. 221/2013 Z.z. a cenové rozhodnutie ÚRSO, nakoľko vyhláška odkazuje len na Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, čo podľa žalobcu Zmluva o prístupe zariadenia nie je. Spornou bola aj kompenzačná námietka vznesená žalovaným a jej prípadné premlčanie, ktoré uplatňoval žalobca.
44. Zhrňujúc kruciálne argumenty strán pre posúdenie predmetného sporu je rozhodujúcim vyriešenie otázky, či platba za prístup do distribučnej siete fakturovaná žalobcovi za rok 2014 je v súlade so zákonom, teda posúdenie vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného prijatím platieb žalobcu z dôvodu prístupu do distribučnej sústavy, a to v kontexte nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 22.06.2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014. V predmetnej veci preto súd považoval predovšetkým za potrebné v prvom rade ozrejmiť výklad nálezu Ústavného súdu SR, ktorý si strany vykladali rozdielne. V tomto smere je treba zdôrazniť, že žalobca si citovaný nález tendenčne prispôsobil v snahe vyhnúť sa úhrade nákladov na chod distribučnej sústavy, ktorú v rozhodnej dobe evidentne využíval. Napriek tomu, že predmetný nález a z neho vyplývajúce závery nemôžu dopadať na právne vzťahy medzi stranami konania bez zohľadnenia skutkových okolností prípadu, žalobca práve v rozpore s vyššie uvedeným prevzal v rámci svojej argumentácie z citovaného nálezu veľmi zjednodušený (a pre žalobcu výhodný) záver o „neústavnosti platieb za G-komponent bez uzatvorenej písomnej Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny", čo tunajší súd nepovažuje za správny výklad zohľadňujúci zmysel a účel obsahu nálezu Ústavného súdu SR, a preto pred samotnou analýzou konkrétnych právnych a skutkových okolností prípadu, na ktoré citovaný nález aplikoval, považoval súd v rámci interpretácie tohto nálezu za potrebné uviesť nasledovné.
45. Dňa 30.07.2013 nadobudla účinnosť vyhláška č. 221/2013 Z.z., ktorá zaviedla vo vzťahu k výrobcom elektriny povinnosť platiť prevádzkovateľovi distribučnej sústavy platby za prístup do distribučnej sústavy, tzv. G - komponent, a to aj v prípade ak strany nemali uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Ústavný súd SR v náleze zo dňa 22.06.2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 vyhlásil, že § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v časti „ak výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a teda uvedená časť vyhlášky je protiústavná. Z tohto nálezu ďalej vyplýva, že uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je právom, nie povinnosťou výrobcu elektriny. Z odôvodnenia nálezu v bode 21.1. je zrejmé, že výrobca elektriny bol v zmysle dotknutého ustanovenia platbu za prístup povinný platiť aj vtedy, keď nemal s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, teda keď reálne samotný prístup do regionálnej distribučnej sústavy (t.j. právo „vpúšťať" do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu) nemá zmluvne dohodnutý. Z predmetného konštatovania je celkom zrejmé, že Ústavný súd SR považoval za prístup do regionálnej distribučnej sústavy právo vpúšťať do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektriny a definoval tak pojem prístupu do distribučnej sústavy v súlade so zákonom a právom Európskej únie (pozri bližšie bod 50 odôvodnenia rozsudku). Navyše z predmetného znenia tohto bodu vyplýva, že dôvodom vyhlásenia neústavnosti časti znenia § 26 ods. 23 vyhlášky boli paušálne poplatky pre všetkých výrobcov elektriny bez ohľadu na to, či právo na prístup do distribučnej siete vpustením elektriny do distribučnej sústavy využívali alebo nie. Súd má v uvedenom kontexte za to, že ak výrobca elektriny využíva distribučnú sústavu vpustením elektriny do tejto sústavy, má prístup do distribučnej sústavy a z tohto dôvodu je daný aj zmluvný základ, ktorý spočíva práve v dohode medzi stranami o práve prístupu do distribučnej sústavy zo strany výrobcov elektriny, čo ale na druhej strane znamená aj povinnosť výrobcov elektriny podieľať sa na úhrade v prípade vzniku nákladov na chod distribučnej siete. Na doplnenie k uvedenému tunajší súd dodáva, že rovnako tak aj z bodu 21.7. odôvodnenia nálezu (obdobne aj z bodu 22.1. nálezu) vyplýva, že časť vyhlášky, ktorá bola vyhlásená za neústavnú, je v rozpore z dôvodu paušálneho prístupu - povinnosti úhrady poplatkov za prístup aj pre výrobcov, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy (Ústavný súd SR nestanovuje pre daný zmluvný vzťah povinnosť písomnej, či taxatívne pomenovanej zmluvy a rovnako tak nepomenúva zmluvu o prístupe širším spôsobom zahŕňajúcim aj službu distribúcie elektriny). Uvedené tak platí najmä z dôvodu možnej existencie tzv. ostrovnej prevádzky a spotreby elektriny samého výrobcu elektriny alebo dodanie elektriny výrobcom priamym vedením iným odberateľom elektriny bez využitia prístupu do distribučnej sústavy prevádzkovateľa distribučnej siete, medzi ktorými tak nie je ani dôvod existencie akéhokoľvek zmluvného základu. Vymáhanie paušálneho G-komponentu, teda aj pre týchto výrobcov elektriny, by bolo v dôsledku tejto neústavnej časti vyhlášky nespravodlivým základom pre uplatňovanie tejto povinnosti plošne pre všetkých výrobcov elektriny, ktorí ale prístup do distribučnej siete nevyužívajú. Naproti tomu ústavný súd v bode 22.1. odôvodnenia predmetného nálezu zreteľne uvádza, že pre výrobcov elektriny, ktorí sú pripojení do distribučnej sústavy a majú zároveň s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, je právnym základom ich povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy už samotná uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, zatiaľ čo vyhláška o cenovej regulácii v praxi len stanovuje spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z..
46. Ústavný súd SR v citovanom náleze teda neuvádza, že musí ísť o zmluvu písomnú, rovnako tak ani zákon nestanovuje povinnosť písomnej formy, z čoho je zrejmé, že predmetná zmluva môže byť uzatvorená písomne, alebo ústne, resp. aj konkludentne v zmysle § 35 ods. 1 OZ. Rovnako tak sa Ústavný súd SR nezaoberá podstatnými náležitosťami tejto zmluvy a nestanovuje taxatívny výpočet týchto zmlúv v zmysle zákona č. 251/2012 Z.z. Ústavný súd SR aj v bode 21.6. odôvodnenia nálezu (bližšie pozri aj bod 21.5., 21.7. nálezu) opätovne pomenúva prípadnú zmluvu medzi stranami len ako zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného (nie ako zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny) a už vôbec Ústavný súd SR v citovanom náleze neuvádza, že predmetná zmluva musí obsahovať dojednaný záväzok distribúcie elektriny. Rovnako tak tunajší súd upozorňuje, že ústavný súd neskúmal právny základ práva prístupu do distribučnej sústavy žalovaného z pohľadu zákona č. 656/2004 Z.z. v spojení s prechodným ustanovením § 96 ods. 7 zákona č. 251/2012 Z.z. k predchádzajúcej právnej úprave.
47. Vo vzťahu k zákonu č. 251/2012 Z.z. sa Ústavný súd SR v bode 21.5. odôvodnenia nálezu zaoberal len povinnosťou výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. a výslovne pomenúva takúto zmluvu ako zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v zmysle zákona č. 251/2012 Z.z. je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona č. 251/2012 Z.z.]. Opätovne však tunajší súd pripomína, že uvedené platí len z pohľadu zákona č. 251/2012 Z.z., na rozdiel od zákona č. 656/2004 Z.z., v rámci ktorého bolo uzavretie zmluvy o prístupe obligatórnou povinnosťou (§ 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z.), čo však Ústavný súd SR s ohľadom na nastolené otázky ani neposudzoval, a preto nebral ani do úvahy. Uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v zmysle zákona č. 251/2012 Z.z. je právom, nie povinnosťou výrobcu elektriny, čo však neznamená, že v prípade ak prístup do distribučnej siete výrobca elektriny fakticky využíva („vpustením" elektriny do distribučnej sústavy žalovaného), koná tak bez akejkoľvek dohody a z toho dôvodu nie je povinný uhrádzať poplatky s využívaním tohto prístupu. V takom prípade (využívaním práva prístupu do distribučnej siete výrobcom bez zmluvného základu), by došlo zo strany výrobcu elektriny k zneužitiu tohto práva a neoprávnenému využívaniu prístupu do distribučnej siete, následnému vzniku nákladov na ujmu prevádzkovateľa distribučnej sústavy, a tým aj k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane výrobcov elektriny. Právo na uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v zmysle výkladu nálezu Ústavného súdu SR v skutočnosti znamená absenciu povinnosti predmetnú zmluvu uzavrieť v prípade, kedy výrobca elektriny nevyužíva distribučnú sústavu prevádzkovateľa distribučnej sústavy, a to v rámci ostrovnej prevádzky alebo ak dodáva elektrinu priamym vedením iným odberateľom elektriny.
48. Avšak v prípade dohody medzi stranami o využívaní prístupu do distribučnej sústavy (aj bez písomnej formy zmluvy), táto zakladá zmluvný vzťah medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom distribučnej sústavy, ktorý spočíva v práve výrobcov elektriny využívať distribučnú sieť prevádzkovateľov distribučných sústav, ale zároveň aj povinnosť výrobcov elektriny sa podieľať aj na prípadných nákladoch, ktoré v dôsledku využitia tohto prístupu môžu vzniknúť (v opačnom prípade by došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane výrobcov elektriny). Tento vzťah následne môže byť regulovaný aj poplatkovou povinnosťou v zmysle rozhodnutí ÚRSO o cenovej regulácii a vyhláškami týkajúcimi sa cenotvorby týchto poplatkov. K legitímnym očakávaniam výrobcov elektriny ústavný súd totiž v bode 23.2. odôvodnenia nálezu uviedol, že samotný pojem „legitímne očakávania" nesie v sebe komponent opodstatnenosti (legitímnosť). Podľa názoru ústavného súdu výrobcovia elektriny vzhľadom na skutočnosť, že odvetvie, v rámci ktorého majú úmysel začať podnikať, je regulovaným odvetvím (t. j. odvetvie elektroenergetiky), nemôžu očakávať, že sa podmienky ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť, resp. že nebudú prijímané nové právne predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky podnikania v danom regulovanom odvetví. Nemôže byť podľa
ústavného súdu v tomto smere a v tom duchu reč o legitímnom očakávaní výrobcov elektriny, že počas určitého právnou normou vymedzeného regulačného obdobia nebude zavedená určitá poplatková povinnosť, ktorá navyše vyplýva zo samotného zákona o energetike, ktorý predpokladá uzatváranie zmlúv o prístupe do distribučnej sústavy medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi distribučných sústav, ktorou sa výrobcovia elektriny zaväzujú zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb (§ 26 ods. 5 zákona o energetike). Okrem iného z uvedeného vyplýva aj legitímnosť platby za prístup do distribučnej sústavy prevádzkovateľov distribučných sústav, keďže ide o regulované odvetvie energetiky, a preto mohli (a mali) výrobcovia elektriny očakávať zmenu právnych predpisov a podmienok podnikania, teda aj prípadne zavedenie predmetného poplatku. Z uvedeného vyplýva, že vznik týchto nákladov spojený práve s úhradou za využívanie distribučnej sústavy a spôsobom výpočtu týchto nákladov v zmysle vyhlášky ÚRSO, musí v zmysle spravodlivého posúdenia niesť ten subjekt, v dôsledku ktorého činnosti a využívaniu práva „vpúštať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy" takéto náklady aj vznikli.
49. Právnym základom na základe, ktorého je možné zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy požadovať úhradu poplatku za prístup do distribučnej sústavy bola v období do 08.12.2014 konkludentná zmluva o prístupe a v období od 09.12.2014 písomne uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné posudzovať dotknuté zmluvy podľa rozhodného znenia vtedy platného a účinného zákona, kedy boli uzatvorené. S ohľadom na tú skutočnosť, že žalobca so žalovaným uzavrel zmluvu o pripojení dňa 17.12.2008 je potrebné ústnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy posudzovať podľa platnej úpravy v rozhodnom čase, kedy bola uzavretá, t.j. dňa 17.12.2008 (uzavretie zmluvy o pripojení), teda podľa zákona č. 656/2004 Z.z. (bližšie pozri výklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 18/2019).
50. S ohľadom na posudzovanú vec je treba prihliadať aj na právny rámec fungovania vnútorného trhu s elektrinou upravenom v práve Európskej únie. V zmysle čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy SR je treba v rámci eurokonformného výkladu prihliadať na smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou. Predmetná smernica predpokladá zabezpečenie otvoreného prístupu na trh s elektrinou. Podľa čl. 2 odsek 18 smernice pod pojmom „užívateľ sústavy" sa rozumie fyzická alebo právnická osoba, ktorá dodáva elektrinu do prenosovej alebo distribučnej sústavy, alebo ktorej je elektrina z týchto sústav dodávaná. Súdny dvor EÚ v rozsudku zo dňa 29.09.2016 vo veci C-492/14 Essent Belgium NV vychádzajúc z predmetnej smernice v bode 72, 73 odôvodnenia vysvetlil a definoval pojem prístup do distribučnej sústavy, ktorého výklad bol sporný aj v predmetnej veci, a preto na neho tunajší súd odkazuje. Pokiaľ ide na jednej strane o pojem „prístup do sústavy", Súdny dvor EÚ spresnil, že tento pojem treba chápať nie ako pripojenie, ktoré zodpovedá fyzickému spojeniu so sústavou, ale ako právo používať elektrické sústavy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 09.10.2008, Sabatauskas a i., C-239/07, EU:C:2008:551, bod 42). Pojem „prístup" sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa náklady na službu. V tejto súvislosti čl. 2, 6, 13, 15 a 17 smernice 2003/54 najmä zdôrazňujú, že uvedený prístup musí byť dostupný za spravodlivú cenu a na základe nediskriminačných taríf s cieľom zabezpečiť efektívny prístup na trh pre všetkých účastníkov na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 09.10.2008, Sabatauskas a i., C-239/07, EU:C:2008:551, bod 40). Na druhej strane v bode 74, 75 odôvodnenia Súdny dvor EÚ konštatoval, že pokiaľ ide o pojem „tretie strany" v zmysle toho istého čl. 20 ods. 1 smernice 2003/54, treba pripomenúť, že samotné znenie uvedeného ustanovenia spresňuje tento pojem aj pomocou použitia pojmu „užívateľ sústavy", ktorý je definovaný v čl. 2 bode 18 smernice a zahŕňa fyzické alebo právnické osoby, ktoré dodávajú prenosovej alebo distribučnej sústave, alebo ktorých tieto sústavy zásobujú. Medzi uvedenými užívateľmi sa nachádzajú dodávatelia elektrickej energie, pričom Súdny dvor EÚ najmä upravil, že aby si oprávnení zákazníci, mohli slobodne vybrať dodávateľov, títo musia mať možnosť prístupu do distribučných sústav, ktoré prenášajú elektrickú energiu až k odberateľom (pozri bližšie rozsudok z 09.10.2008, Sabatauskas a i., C-239/07, EU:C:2008:551, bod 32, 33 a 43, 44). Článok 16 zakazuje členským štátom, aby prístup do sústavy organizovali diskriminačným spôsobom, pričom takýto zákaz sa všeobecne týka akejkoľvek diskriminácie, teda aj prípadnej diskriminácie v rovine nákladov, ktoré treba znášať v prípade používania distribučnej sústavy (bod 78 odôvodnenia rozsudku, pozri bližšie rozsudky zo 14.04.2005, AEM a AEM Torino, C-128/03 a C-129/03, EU:C:2005:224, bod 59, ako aj zo 07.06.2005, VEMW a i., C-17/03, EU:C:2005:362, bod 36, 45 a 46).
51. Citovaná smernica teda priamo predpokladá a zaväzuje členské štáty zabezpečiť nediskriminačné tarify za prístup pre všetkých užívateľov distribučnej sústavy. Najvyšší súd SR preto v uznesení z
20.11.2019, sp. zn. 3 Obdo 18/2019 (bod 23 odôvodnenia uznesenia) zastáva názor, že v rámci posúdenia zmluvy o pripojení uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným za použitia zákona č. 656/2004 Z. z. je potrebné vychádzať aj zo smernice a v rámci interpretácie právnych noriem treba siahnuť aj po eurokonformnom výklade.
52. Súd sa pri posudzovaní predmetného prípadu zaoberal citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktorý v rámci dovolacieho konania skúmal právnu otázku, ktorá má aj pre danú vec rozhodný význam. Na uvedenú skutočnosť súd upozornil strany konania v rámci vysloveného predbežného právneho názoru. Žalobca v tejto súvislosti namietal, že spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo vydané v inej veci a v kontexte iného skutkového stavu ako sa rieši v tomto konaní. Na námietku žalobcu je treba reagovať tým, že aj keď predmetné rozhodnutie bolo vydané medzi inými stranami konania, nič to nemení na situácii, že v merite veci sa dovolací súd zaoberal právnymi otázkami, ktoré súvisia aj s predmetnou vecou a sú založené na podobnom skutkovom a právnom základe, navyše ktorého závery ako súdu najvyššej inštancie tunajší súd nielenže rešpektuje, ale sa s nimi aj v plnom rozsahu stotožňuje, čo bližšie odôvodňuje súd v bodoch 51 až 55 rozsudku. Okrem iného je zarážajúce, že samotný žalobca, ktorý odkazoval na rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 27.10.2017, č. k. 18Cb/167/2016-384, ktorého právne závery Najvyšší súd SR (v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.09.2018, č. k. 13Cob/38/2018-547) posudzoval, následne potom, čo dovolací súd rozhodol tak, že toto rozhodnutie zrušil, nepovažuje skutkovú a právnu situáciu tunajších strán konania za analogickú. Okrem iného na pojednávaní konanom dňa 02.06.2020 súd strany konania upozornil, že aj iné senáty Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci rozhodli v zhode s vyššie vysloveným právnym záverom, preto tunajší súd tieto považuje za závery smerodajné v rámci vývoja judikatúry v nastolených otázkach. Ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31.03.2020, sp. zn. 2 Obdo 9/2019 a sp. zn. 2 Obdo 15/2019, zo dňa 19.02.2020, sp. zn. 1 Obdo 18/2019 a sp. zn. 1 Obdo 25/2019, zo dňa 05.03.2020, sp. zn. 1 Obdo 13/2019, zo dňa 29.04.2020 sp. zn. 4 Obdo 95/2018.
53. Na vysvetlenie použiteľnosti záverov Najvyššieho súdu SR z citovaného rozhodnutia senátu 3 Obdo, ale aj vyššie uvedených, súd zdôrazňuje nasledovné. Skutočnosť, že v predmetnom konaní došlo k uzatvoreniu písomnej zmluvy o prístupe dňa 09.12.2014 neznamená, že konkludentná zmluva o prístupe zariadenia do distribučnej siete, ktorá bola uzavretá oveľa skôr, teda spolu so zmluvou o pripojení dňa 17.12.2008, by sa mala posudzovať podľa iného zákona (zákona č. 251/2012 Z.z.), ako toho, ktorý bol rozhodný v čase jej uzavretia (zákon č. 656/2004 Z.z.). Z vykonaného dokazovania je evidentné, že žalobca ako výrobca elektriny distribučnú sieť žalovaného využíval „vpustením" elektriny v odovzdávacom mieste, a to práve aj na účely plnenia zmluvy o dodávke elektriny uzavretej s poverenou osobou. Predmetné konštatovanie je v súlade s názorom Ústavného súdu SR vyslovenom v citovanom náleze týkajúcom sa vysvetlenia, čo sa myslí pod pojmom „prístup do sústavy" (bod 45 odôvodnenia rozsudku), ako aj eurokonformným výkladom smernice a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Podľa názoru Najvyššieho súdu vysloveného v citovanom rozhodnutí pri riešení nastolenej právnej otázky je potrebné vychádzať z toho, že platnosť právneho úkonu, resp. jeho neplatnosť možno posudzovať so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho uskutočnenia. Uvedené znamená, že právny úkon, ktorý v čase jeho uskutočnenia zodpovedal všetkým zákonným požiadavkám a bol preto platný, sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali po jeho vzniku nemôže stať dodatočne neplatným a naopak (rovnako aj 1 MObdoV 16/2006). Pokiaľ ide o obsah právneho úkonu, ustanovenie § 35 ods. 2 OZ predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti, a pre tento prípad zákon formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu povinnosť tieto pochybnosti odstrániť výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu slovne (nie len konkludentne podľa § 35 ods. 3 OZ) podrobiť skúmaniu i vôľu, resp. úmysel konajúcich osôb (bod 20 a 20.1 odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR).
54. Vzhľadom na vyššie uvedený právny záver a popísané skutkové okolnosti predmetného sporu je zrejmé, že Zmluva o pripojení uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, ktorá založila vzájomný právny vzťah medzi stranami sporu, vznikla už za účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z., ktorý súd na daný prípad vo vzťahu ku konkludentne uzavretej zmluve platnej a účinnej do 08.12.2014. Predmetnú zmluvu následne nahradila písomne uzavretá zmluva o prístupe zo dňa 09.12.2014 podľa zákona č. 251/2012 Z.z., ktorú súd skúmal v ďalšej časti rozsudku (bod 60 a nasl. odôvodnenia rozsudku). V tomto smere je treba zdôrazniť, že zmluva uzatvorená podľa zákona č. 656/2004 Z.z. nebola v rozpore so zákonom č. 251/2012 Z.z., a preto nebolo povinnosťou zmluvných strán uzatvoriť novú zmluvu, keďže táto ostávala platná. Napriek uvedenému strany predmetnú zmluvu uzavreli.
55. Podľa dovolacieho súdu tak platí, že žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy bol podľa právnej úpravy účinnej v čase vzniku zmluvného vzťahu povinný na základe zmluvy umožniť pripojenie a zároveň prístup do distribučnej sústavy všetkým výrobcom elektriny za rovnakých (t.j. nediskriminačných) podmienok. Bez existencie takéhoto zmluvného vzťahu bezpodmienečne vyžadovaného zákonom č. 656/2004 Z.z. nemohol mať výrobca elektriny prístup do distribučnej sústavy a nemohol byť ani do nej pripojený. V zmysle zákona č. 656/2004 Z.z. nebolo možné, aby výrobca elektriny uzatvoril s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy bez toho, aby súčasne neuzatvoril aj zmluvu o prístupe (resp. aby táto zmluva nebola súčasťou zmluvy o pripojení). Bez uzatvorenia zmluvy o prístupe, ktorú zákon č. 656/2004 Z.z. priamo vyžadoval, by nemohol výrobca elektriny pôsobiť na trhu s elektrinou, keďže by nespĺňal zákonnú podmienku priamo vyplývajúcu z ustanovenia § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. Zjednodušene povedané, aby mohol výrobca elektriny (t. j. žalobca) vyrábať elektrinu a dosahovať zisk z predmetu svojej činnosti ako základného znaku podnikania, musel rešpektovať zákonnú úpravu a splniť všetky podmienky stanovené zákonom č. 656/2004 Z.z. vrátane uzavretia zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave so žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Následne sa výrobca elektriny nemôže s úspechom brániť tvrdením, že jeho vôľou (resp. úmyslom) nebolo uzavrieť zmluvu o prístupe, keďže táto je obsiahnutá už v tom, že chcel ako výrobca pôsobiť na otvorenom trhu s elektrinou, s ktorým je spojené splnenie všetkých zákonných podmienok (resp. povinností). Povinnosti prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy umožniť výrobcovi elektriny pripojenie a prístup do distribučnej sústavy na základe zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave predpokladanej zákonom č. 656/2004 Z.z. (k tomu viď ustanovenie § 21 ods. 2 písm. a), ako aj § 24 ods. 2 písm. h) zákona č. 656/2004 Z.z.) zodpovedá právo prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy požadovať od výrobcu elektriny odplatu za túto poskytnutú (zákonom predpokladanú a zároveň vyžadovanú) službu, vrátane platby za prístup. Na tejto skutočnosti nemení nič ani zmena právnej úpravy obsiahnutá v zákone č. 251/2012 Z. z., ktorá upravuje niektoré zmluvné typy medzi subjektmi vykonávajúcimi činnosť na trhu s elektrinou odlišne od zákona č. 656/2004 Z. z. Ak však zmluva uzatvorená podľa § 656/2004 Z. z. nie je priamo v rozpore so zákonom č. 251/2012 Z.z. nebolo povinnosťou zmluvných strán uzatvoriť novú zmluvu, keďže táto ostáva platná. Ak bola medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa zákona č. 656/2004 Z. z., táto zmluva neodporuje novej právnej úprave, a preto nie je potrebné, aby medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená nová zmluva podľa zákona č. 251/2012 Z.z. (bližšie pozri odôvodnenie bodu 23.1., 23.2, 23.3, 23.4., 23.5. uznesenia Najvyššieho súdu SR 3 Obdo; rovnako tak obdobne aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 9/2019, sp. zn. 2 Obdo 15/2019, sp. zn. 1 Obdo 18/2019, sp. zn. 1 Obdo 25/2019, sp. zn. 1 Obdo 13/2019, sp. zn. 4 Obdo 95/2018).
56. Na danom mieste súd pripomína právne závery vyslovené v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.10.2017, sp. zn. 4 Cob 181/2017, ktorý v odôvodnení uviedol, že k dodávke elektriny dochádza na odovzdávacom mieste výrobcu elektriny (t.j. na prahu). Podľa názoru krajského súdu (s ktorým sa tunajší súd stotožňuje), ak je zariadenie žalobcu fyzicky pripojené do distribučnej sústavy takým spôsobom, že má zabezpečenú možnosť dodávať elektrinu do distribučnej sústavy, dochádza z jeho strany k využívaniu sústavy. Súd konštatoval, že žalobca je ako výrobca elektriny v zariadení na výrobu elektriny a ako dodávateľ takto vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy (na základe zmluvy o výkupe elektriny) užívateľom distribučnej sústavy. Existujú prípady, kedy výrobca elektriny vyrobenú elektrinu nedodá do distribučnej sústavy, nakoľko ju sám spotrebuje alebo ju dodá priamym vedením iným odberateľom elektriny. Okrem uvedených prípadov je výroba elektriny a jej dodávky iným odberateľom elektriny bez použitia distribučnej sústavy objektívne nemožná (bližšie pozri uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 8/2017 a sp. zn. 3 Cob 4/2017).
57. Na preukázanie skutočnosti, že výrobca elektriny používa distribučnú sieť, ak dodáva elektrinu z fyzikálneho hľadiska, predložil žalovaný v konaní znalecký posudok č. 89/2019 Doc. Ing. Karola Klucha, PhD. Súd s ohľadom na obsah a rozsah znaleckého posudku, akceptoval závery znalca len pri odpovediach na technické otázky. Znalec v závere posudku uviedol, že výrobca elektriny fyzicky odovzdáva elektrinu ďalšiemu účastníkovi trhu s elektrinou výhradne prostredníctvom distribučnej sústavy. Distribučná sústava zabezpečuje a udržiava stav sústavy tak, aby mohla prijať vyrobenú elektrinu v rámci maximálne rezervovanej kapacity. Toto nepretržité zabezpečenie a udržiavanie bezpečného a spoľahlivého stavu vyžaduje nemalé náklady, a to znalec považuje za službu prístupu
do distribučnej siete. Znalec tiež uviedol, že dodávka elektriny výrobcom do distribučnej siete je bez prístupu z fyzikálneho hľadiska nemožná.
58. S ohľadom na vyslovené skutkové a právne závery preto súd dospel k záveru, že zmluva o prístupe v období do 08.12.2014 bola uzatvorená konkludentne spolu so zmluvou o pripojení v zmysle § 35 ods. 1, 3 OZ, keďže jej existencia podmieňovala oprávnenie žalobcu pôsobiť na otvorenom trhu s elektrinou ako výrobcu elektriny. Zo skutkového stavu vyplýva, že žalobca pôsobil (a pôsobí) na trhu s elektrinou ako výrobca elektriny, a teda nepochybne pre výkon svojej podnikateľskej činnosti musel mať za účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z. so žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe a o pripojení do distribučnej sústavy. Súd okrem zákonnej povinnosti vyslovenej v zákone č. 656/2004 Z.z. posudzoval aj samotný prejav vôle žalobcu predmetnú zmluvu uzavrieť, čo má vplyv aj pre prejav vôle žalobcu uzavrieť následne písomnú zmluvu o prístupe dňa 09.12.2014 (právo uzavrieť zmluvu o prístupe) v súlade so zákonom č. 251/2012 Z.z. V tomto smere je treba upozorniť, že žalobca ako výrobca elektriny dodával vyrobenú elektrinu poverenej osobe v zmysle zmlúv o dodávke, pričom aj z uvedeného je zrejmé, že prístup do distribučnej siete využíval práve vpustením elektriny do distribučnej siete žalovaného. O predmetnej skutočnosti svedčia aj vyjadrenia samotného žalobcu, keď uvádzal, že mal záujem „len o výrobu a dodávku elektriny", avšak úplne účelovo opomenul, že pokiaľ výrobca elektriny využíva distribučnú sieť prevádzkovateľa distribučnej sústavy vpustením elektriny do tejto sústavy na účely dodávky elektriny poverenej osobe, musí mať zároveň aj prístup do tejto distribučnej sústavy. Skutočnosť, že výrobca nevykonáva samotnú distribúciu elektriny nemá na posúdenie a výkladu pojmu prístup do distribučnej siete žiaden vplyv. Rovnako tak vo vzťahu k zmluve uzavretej podľa zákona č. 656/2004 Z.z. konkludentne, je treba upozorniť na § 275 ods. 4 ObZ, keďže zmluva bola uzavretá medzi podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej činnosti, kedy osoba, ktorej bol návrh určený vyjadrila súhlas s návrhom vykonaním určitého úkonu, a to práve využívaním prístupu do distribučnej sústavy. Súd skúmal preto platnosť zmluvy z hľadiska prejavenej vôle v zmysle vyššie uvedeného a dospel k záveru, že neexistuje dôvod na vyslovenie neplatnosti predmetnej zmluvy. V čase uzatvárania zmluvy o prístupe podľa § 24 ods. 2 písm. h) zákona č. 656/2004 Z.z. sa rozlišovala zmluva o prístupe a zmluva o pripojení k sústave, pričom zákon nepožadoval ako súčasť zmluvy automaticky uzatvoriť aj dohodu o distribúcii. Z uvedeného teda jasne vyplýva vôľa strán sporu sa dohodnúť na prístupe, ktorý s ohľadom na náklady, ktoré musel žalovaný znášať, bude spoplatnený a ktorý je predpokladom dodávania elektriny výrobcom tretej osobe.
59. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca zároveň využíva zákonom o podpore garantovanú podporu výroby elektriny v zariadení na výrobu elektriny formou odberu vyrobenej elektriny žalovaným (konkrétne ním poverenou osobou-ZSE Energia, a.s.) ako odberateľom tejto elektriny za cenu elektriny na straty s účinnosťou od 18.10.2010. S účinnosťou od uvedeného dátumu žalobca dodáva elektrinu vyrobenú v zariadení na výrobu elektriny v odovzdávacom mieste žalovanému ako odberateľovi elektriny na základe Zmluvy o dodávke elektriny č. 98/10/514 zo dňa 13.10.2010, Zmluvy o dodávke elektriny č. 98/11/514 zo dňa 27.12.2010, Zmluvy o dodávke elektriny č. 98/12/514 zo dňa 23.12.2011 a Zmluvy o dodávke elektriny č. 98/13 zo dňa 21.12.2012 a Zmluvy o dodávke elektriny 98/14 zo dňa 10.10.2013 („Zmluvy o dodávke elektriny"). Žalobcovo podnikanie spočíva v tom, že vyrába elektrinu, ktorú za odplatu dodáva spoločnosti ZSE Energia, a.s. a zároveň na túto elektrinu poberá podporu vo forme doplatku podľa zákona o podpore OZE. Ak by žalobca nemal prístup k distribučnej sústavy, nemohol by ani dodávať elektrinu spoločnosti ZSE Energia, a.s, ani poberať podporu podľa zákona o podpore OZE. Všetky zdroje jeho príjmov sú teda naviazané na prístup k distribučnej sústave. Najvyšší súd v tomto smere potvrdil vyššie uvedenú argumentáciu žalovaného, že využívanie služby prístupu do sústavy je nevyhnutným predpokladom výkonu podnikateľskej činnosti každého výrobcu elektriny (teda aj žalobcu), v prípade ak výrobca elektriny nefunguje v ostrovne prevádzke alebo nedodáva elektrinu priamym vedením. Žalobca teda elektrinu dodáva, a spoločnosť ZSE Energia, a.s. túto elektrinu nakupuje, na účel jej prepravy (distribúcie) koncovým odberateľom prostredníctvom distribučnej sústavy. Táto elektrina predstavuje pre distribučnú sústavu rovnakú záťaž, a vyžaduje od prevádzkovateľa sústavy vynaloženie rovnakých nákladov. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s tvrdením, že žalobca ako výrobca elektriny sa slobodne rozhodol využívať výhody distribučnej siete žalovaného (na rozdiel od výrobcov, ktorí sami spotrebujú vyrobenú elektrinu alebo výrobcov, ktorí vyrobenú elektrinu sami priamym vedením dodávajú odberateľom) a vytvoriť si tým predpoklady na poberanie podpory a spor je snahou o zachovanie výhod tohto spôsobu výroby elektriny (v prípade úspechu) bez povinnosti prispievať na chod distribučnej siete.
60. V ďalšej časti sa súd zaoberal písomnou zmluvou o prístupe zo dňa 09.12.2014, ktorú strany medzi sebou uzavreli, a to napriek tej skutočnosti, že základom daného vzťahu medzi stranami, na podklade ktorej bol účtovaná platba za prístup do 08.12.2014 bola práve zmluva o prístupe uzavretá síce neformálnym spôsobom v zmysle zákona č. 656/2004 Z.z., avšak tak ako bolo vysvetlené už vyššie stále platná a právne perfektná zmluva. S ohľadom na prechodné ustanovenie § 96 ods. 7 zákona č. 251/2012 Z.z. zmluva uzavretá podľa doterajších predpisov zostala v platnosti, a to do momentu uzavretia písomnej zmluvy o prístupe v zmysle zákona č. 251/2012 Z.z., ktorá ju potvrdila formálnym spôsobom. Zmluva neodporovala novej právnej úprave, a preto nebolo potrebné, aby medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená nová zmluva podľa zákona č. 251/2012 Z.z., no napriek uvedenému sa strany zmluvy rozhodli uzavrieť zmluvu, ktorej zmyslom bola úprava využívania distribučnej siete žalovaného. Právny režim zmluvy uzavretej dňa 09.12.2014 a vzťahy z nej následne vyplývajúce je treba však už posudzovať podľa zákona platného v čase jej uzavretia, teda podľa zákona č. 251/2012 Z.z. Keďže žalobca namietal platnosť predmetnej písomnej zmluvy z hľadiska absencie slobodnej vôle, vážnosti a podstatných náležitostí v zmysle § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z., súd sa zaoberal aj z tohto pohľadu predmetnou argumentáciou žalobcu v ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súdu.
61. Žalobca tvrdil, že písomnú zmluvu o prístupe mu vnútil žalovaný, čo malo vyplývať z listu žalovaného zo dňa 01.12.2014, ktorý adresoval žalobcovi. K údajnej bezprávnej vyhrážke spočívajúcej v hrozbe odpojenia zo sústavy žalovaného listom zo dňa 01.12.2014 žalovaný uviedol, že bezprávnou vyhrážkou však môže byť len taký úkon, ktorým je „vynucované niečo, čo nesmie byť vynucované" (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cdon 1522/96). V skutkovej situácii, kedy žalobca zjavne využíval prístup do distribučnej sústavy žalovaného však bolo právne opodstatnené, ale aj žiaduce, aby žalovaný trval na úprave vzťahov medzi stranami aj písomnou formou, v rámci ktorého by si strany upravili podmienky užívania služby prístupu. Jedinou možnosťou, ako by žalovaný mohol zabrániť neoprávnenému užívaniu jeho distribučnej sústavy by bolo vykonanie potrebných technických opatrení spočívajúcich v odpojení výrobného zariadenia od distribučnej sústavy. Ak je výrobné zariadenie fyzicky pripojené do distribučnej sústavy, elektrina vyrobená v tomto zariadení prúdi z výrobného zariadenia pripojeného výrobcu do distribučnej sústavy. Tvrdenie žalobcu o údajnej „bezprávnej vyhrážke" a „vnútenom podpise písomnej zmluvy" považuje súd za účelové tvrdenia. Zmluva o prístupe bola uzatvorená slobodne, vážne a bez nátlaku.
62. Strany sporu sa rozchádzali aj vo výklade vzťahu ustanovení § 26 ods. 5 a § 27 ods. 1 zákona č. 251/2012 Z.z.. Žalobca tvrdil, že zákon č. 251/2012 Z.z. predpokladá, že prístup do distribučnej sústavy musí byť v každom prípade spojený s distribúciou elektriny, keďže jediným účelom zmluvy o prístupe musí byť zabezpečenie distribúcie elektriny. Súd sa v tomto smere stotožnil s názorom Okresného súdu Bratislava I vyslovenom v rozhodnutí sp. zn. 35 Cb 41/2017, ktorý v obdobnej skutkovej a právnej veci ustálil, že § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. sa vzťahuje na všetkých účastníkov trhu (výrobcov aj odberateľov), kým § 27 ods. 1 zákona č. 251/2012 Z.z. sa týka len výrobcov. Z toho dôvodu je zmluva v § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. označená ako zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny pre výrobcov aj odberateľov a zmluva v § 27 ods. 1 zákona č. 251/2012 Z.z. len ako zmluva o prístupe pre výrobcov. Distribúcia ako taká nie je predmetom dohody žalovaného s výrobcami (teda aj žalobcom), ale výhradne s odberateľmi nakoľko spôsob distribúcie a platba za distribúciu je náležitosťou práve vzťahov s odberateľmi elektriny. O dôvodnosti uvedenej konštatácie svedčí skutočnosť, že distribúciu má prevádzkovateľ distribučnej siete zmluvne upravenú len s odberateľom, zatiaľ čo s výrobcom je nevyhnutné a dôvodné upraviť len prístup do siete. Na základe uvedeného podľa názoru súdu nie je možné konštatovať absolútnu neplatnosť zmluvy strán sporu z dôvodu absencie úpravy distribúcie. Žalobca argumentuje, že prístup do distribučnej sústavy je neoddeliteľne spojený s distribúciou elektriny. Ako však vyplýva aj z definície prístupu, prístupom sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu. Existencia prístupu závisí od toho, či výrobca má možnosť (právo) dodávať elektrinu do sústavy alebo nie.
63. Zo Zmluvy o prístupe zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy (č. l. 157) má súd za preukázané, že strany sporu dohodli, že predmetom tejto zmluvy je záväzok žalovaného umožniť žalobcovi za podmienok ďalej dohodnutých v tejto zmluve prístup zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného po splnení technických a obchodných podmienok žalovaného. Zmluva o prístupe obsahuje dohodu zmluvných strán o práve výrobcu na prístup do sústavy, o hodnote rezervovanej kapacity ako aj o možnosti zabezpečenia distribúcie. Zmluva sa uzatvorila na dobu neurčitú. V zmluve bola upravená rezervovaná kapacita odberu, o čom svedčí tá skutočnosť,
že distribučná sieť „prijala" zmluvne dohodnutý rozsah elektriny vyrobenej žalobcom počas celého sporného obdobia. Po preskúmaní obsahu zmluvy súd dospel k záveru, že Zmluva o prístupe spĺňa náležitosti na to, aby bola považovaná za zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, a to v súlade s odôvodnením nálezu Ústavného súdu SR. Súd nezistil dôvody, pre ktoré by Zmluva o prístupe bola neplatnou.
64. Žalobca musel byť pri podpise tejto zmluvy (v prípade písomne uzatvorenej zmluvy), ale aj zmluvy uzavretej konkludentne plne vedomý, že podniká v regulovanom odvetví s regulovanou cenotovorbou, a preto nebolo nutné žalobcu osobitne poučovať o vydaní cenového rozhodnutia a poplatku zavedeného za prístup v zmysle platnej a účinnej vyhlášky. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v spomínanom rozhodnutí potvrdil, že výška odplaty za prístup do distribučnej sústavy nemusí byť v zmluve explicitne upravená, keď uzavrel, že prevádzkovatelia distribučných sústav majú právo na odplatu voči výrobcom elektriny, ktorý dodávajú elektrinu do ich distribučnej sústavy, a to aj napriek tomu, že medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom distribučnej sústavy nebola uzavretá osobitná písomná zmluva o prístupe, a teda medzi nimi neexistovala žiadna výslovná dohoda o cene za poskytovanie prístupu (bod 23.3. odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR). S účinnosťou od 01.01.2014 však došlo k zmene regulačného rámca na základe vyhlášky č. 221/2013 Z.z., ktorá odbremenila koncových odberateľov elektriny tým, že časť nákladov na prevádzku distribučnej sústavy preniesla na výrobcov zavedením platby za prístup do sústavy, tzv. G-komponentu. Cena teda nie je určená rozhodnutím žalovaného, ale je priamo určená cenovou vyhláškou ÚRSO a teda vyplýva priamo zo všeobecných právnych predpisov a cenových rozhodnutí (vyhláška ÚRSO č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v energetike v znení neskorších predpisov a cenové rozhodnutie ÚRSO na rok 2014 zo dňa 18.11.2013 číslo 0013/2014/E). Platby tvoriace predmet konania sú platbami za prístup do distribučnej siete vo výške upravenej regulátorom, ktorými zákonodarca stanovil náklady udržiavania sústavy v prevádzkyschopnom stave. Z uvedeného vyplýva, že prijaté platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného neboli jeho ziskom, ale úhradou nákladov udržiavania distribučnej siete v prevádzkyschopnom stave. V tomto smere dal súd za pravdu žalovanému, ktorý tvrdil, že ak by žalobca zmluvu o prístupe neuzavrel, užíval by distribučnú sústavu bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho by vznikalo na jeho strane bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníka distribučnej sústavy. V takom prípade by žalobca navýšil svoj zisk o poplatok na chod a udržiavanie siete za rozhodné obdobie na úkor nákladov udržiavania siete a ostatných výrobcov elektriny, čím by celkom jednoznačne došlo na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu vo výške nákladov prevádzky siete vo výške G - komponentu a žalovaným vznesená kompenzačná námietka by spôsobila zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Námietka premlčania vznesenej kompenzačnej námietky by s ohľadom na § 404 ods. 1 v spojení s § 388 ods. 2 ObZ (tak ako vysvetlil žalobca) nebola dôvodná. Uvedené je však len veľmi stručne zhrnuté, keďže tunajší súd dospel k jednoznačnému záveru dôvodnosti a oprávnenosti platieb za prístup do distribučnej sústavy na zmluvnom základe.
65. Keďže žalobca prístup v rozhodnom období využíval, teda vpúšťal vyrobenú energiu do distribučnej sústavy, a to najprv do 08.12.2014 na základe konkludentne uzatvorenej dohody medzi stranami za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. a následne od 09.12.2014 na základe písomne uzatvorenej Zmluvy o prístupe na základe § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z., v súlade s nálezom Ústavného súdu SR žalobcovi vznikla povinnosť platiť poplatok za prístup do distribučnej siete žalovaného. Súd v zmysle vyššie uvedeného preto žalobu zamietol.
66. S ohľadom na vyšší vyslovený záver súdu, nebolo dôvodné, aby sa súd zaoberal námietkami žalovaného týkajúce sa relevantnosti novej právnej úpravy zákona o energetike, keďže by tieto závery mali pre skutkové a právne posúdenie len akademický charakter.
67. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
68. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
69. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, keďže žalovaný bol v plnom rozsahu úspešný, pričom tieto mu v konaní vznikli.
70. O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie tak, ako to predpokladá § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie bude predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 365 CSP.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného predpisu môže návrh podať aj Justičná pokladnica (§ 48 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z.-Exekučný poriadok).