Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_18Cb-167-2016.pdf
PDF · 195.11 KB
Case nature
Area
Subarea
18Cb/167/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou v spore žalobcu FVE Krásna, s.r.o., so sídlom kpt. Nálepku 19, 040 01 Košice, IČO: 45 663 734, zast. POLÁČEK & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 50 568 124, proti žalovanému Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s. so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, o zaplatenie 41.305,20 Eur s prísl., takto
rozhodol:
Súd konanie v časti uplatnených úrokov z omeškania za obdobie od 26.04.2014 do 30.09.2016 a v časti uplatnených úrokov z omeškania presahujúcich výšku 9% ročne zo sumy 18.931,55 Eur, zastavuje.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 41.305,20 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 41.305,20 Eur od 01.10.2016 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobcovi sa priznáva náhrada trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Dňa 11.10.2016 bol Okresnému súdu Žilina doručený žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia sumy v celkovej výške 41.305,20 Eur s príslušenstvom. Následne uznesením zo dňa 27.10.2017 bola pripustená zmena návrhu, ktorá spočívala v zmene úroku z omeškania a podaním zo dňa 25.10.2017 žalobca zobral žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania prevyšujúcich výšku 9% ročne zo sumy 18.391,55 Eur a v časti úrokov z omeškania za obdobie od 26.04.2014 do 30.09.2016, späť a teda žiadal zaviazať žalovaného zaplatiť sumu vo výške 41.305,20 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 41.305,20 Eur od 01.10.2016 do zaplatenia. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal Vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorou od 01.01.2014 zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu s názvom - platba za prístup do distribučnej sústavy“ (tzv. G-komponent). Túto platbu mali povinnosť uhrádzať všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či prístup do distribučnej sústavy využívajú, alebo nie, resp. bez ohľadu na to, či uzatvorili so žalovaným zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy alebo nie. Dňa 22.06.2016 Ústavný súd SR rozhodol, že právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná. Žalobca tieto platby uhrádzal od roku 2014, hoci nikdy nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe so žalovaným, preto dané platby považuje za protiústavné. Spolu s návrhom predložil rozhodnutia URSO, faktúry s potvrdeniami o úhrade.
2. Následne súd po vykonaní procesných úkonov v zmysle CSP nariadil pojednávanie na 20.04.2017 a 27.10.2017, na ktorých vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:
3. Žalobca podaním z 25.10.2017 (l.č. 363) zobral žalobu v časti späť a zároveň požadoval zmenu žaloby.
4. Podľa § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.
5. Podľa § 140 ods.1 CSP zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo.
6. Podľa § 145 ods.2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvtzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
7. Podľa § 146 ods.1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí.na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednania sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
8. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu súd za splnenia všetkých zákonných podmienok konanie o návrhu v časti uplatnených úrokov z omeškania prevyšujúcich výšku 9% ročne z celkovej o sumy 18.931,55 eur (pôvodne požadoval rôznu výšku úrokov z omeškania z dielčich faktúr, pričom úroky z omeškania nad 9% ročne požadoval z celkovej sumy 18.931,55 eur) a v časti uplatnených úrokov z omeškania z celkovej sumy za obdobie od 26.04.2014 do 30.09.2016, zastavil. Žalovaný nenamietal späťvzatie.
9. Súd mal zistené, že žalobca je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny zo slnečnej energie s celkovým inštalovaným výkonom 988 kW, nachádzajúcom sa v k.ú. V. na pozemku parc. KNC č. XXX/X. Uvedenú skutočnosť preukazuje rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0936/2014/E-OZ zo dňa 31.10.2013. Žalovaný je prevádzkovateľom distribučnej sústavy, do ktorej je pripojený žalobca. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné.
10. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal Vyhlášku, ktorou od 01.01.2014 zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu s názvom - platba za prístup do distribučnej sústavy“ (tzv. G-komponent). Túto platbu mali povinnosť uhrádzať všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či prístup do distribučnej sústavy využívajú, alebo nie, resp. bez ohľadu na to, či uzatvorili so žalovaným zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy alebo nie. Výšku platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje prostredníctvom cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové rozhodnutie vydáva Úrad pre každý kalendárny rok.
11. Na základe toho žalobca dané platby uhrádzal aj napriek tomu, že so žalovaným nemal uzatvorenú žiadnu takú zmluvu o prístupe.
12. Dňa 22.06.2016 Ústavný súd SR nálezom sp.zn. I. ÚS 17/2014-132, rozhodol, že právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná. Podľa Ústavného súdu SR povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nebol splnomocnený na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Toto rozhodnutie bolo dňa 21.07.2016 publikované v Zbierke zákonov, čím sa stálo všeobecne záväzným. Ústavný súd SR v konaní o súlade predpisu dňa 22.6.2016 nálezom rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR stratilo účinnosť ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Podľa odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy,
uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy.“ Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“ Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 Ústavy SR, keďže Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“ Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii, ústavný súd konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých základ je daný zákonom o energetike a zákonom o regulácii (...).“ Pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 zákona o energetike. Pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone.“ Na základe vyššie uvedeného Ústavný súd SR jednoznačne konštatoval, že je neústavné, aby výrobca elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Ústavný súd SR rovnako konštatoval, že na zavedenie takejto platby Úrad nebol oprávnený.
13. Podľa bodu 21.7 nálezu - povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.
14. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie Ústavného súdu SR potvrdilo, že ten, kto nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe, nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup.
15. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR účinky jeho rozhodnutia o nesúlade právneho predpisu pôsobia spätne (t.j. ex tunc) aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. (PLz. ÚS 1/06-4) Rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je možné aplikovať len
na situácie po jeho publikácii v Zbierke zákonov. Ak Ústavný súd SR konštatuje neústavnosť právneho predpisu, dané ustanovenie právneho predpisu bolo neústavným od už momentu jeho platnosti. Rozhodnutie Ústavného súdu SR o nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. Všeobecný súd je viazaný názorom Ústavného súdu SR o ústavnosti/neústavnosti právnych predpisov a preto je v čase rozhodovania povinný aplikovať len tie predpisy, ktoré Ústavný súd SR neoznačil za protiústavné. Uvedené vychádza z rozhodnutí Ústavného súdu SR, ktorého plénum sa k účinkom rozhodnutia vyjadrilo v zjednocujúcom stanovisku prijatom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, v ktorom ÚS SR vyriešil rozpor medzi rozhodovacou praxou tretieho senátu s rozhodovacou praxou prvého a druhého senátu. Podstatou tohto rozporu bolo, či rozhodnutie ÚS SR o nesúlade právnych predpisov má účinky len od jeho vydania, t.j. ex nunc (názor tretieho senátu), alebo či tieto účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia Ústavného súdu, a teda toto rozhodnutie má účinky ex tunc (názor prvého a druhého senátu).
16. Teda Ústavný súd SR nálezom sp.zn. I.ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 konštatoval, že ust. § 26 ods. 23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. je v časti - „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny“ v zásadnom rozpore s čl. 13 ods.1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods.1, čl. 2 ods.2, čl. 20 ods.1 a čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa uznesenia ÚS SR sp.zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 08.06.206, ktoré bolo potvrdené aj v zjednocujúcom stanovisku pléna ÚS SR, sp.zn. PLz. ÚS 1/06 - „hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenie o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov ex tunc.“
17. V zmysle vyššie citovaného nálezu ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, je poplatok za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent), ktorý bol stanovený v rámci údajnej pôsobnosti Úradu vo vyhláške č. 221/2013 Z.z. a ktorý si žalovaný v zmysle § 26 ods.23 vyhl.č. 221/2013 Z.z. od žalobcu uplatňoval, protiústavný.
18. Z právnej argumentácie a záverov obsiahnutých v náleze ÚS SR - ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, ktorý bol publikovaný 21.07.2016 pod č. 220/2016 v Z.z., nie je možné polemizovať nad povinnosťou žalobcu platiť akýkoľvek poplatok alebo sumu za prístup do distribučnej sústavy za dodanú el.energiu v prípade, kedy výrobu elektrickej energie, v tomto prípade aj žalobca, nemá s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú príslušnú zmluvu o prístupe do sústavy. Uzatvorenie takej zmluvy je právom žalobcu a tento výslovne uviedol, že nikdy toto svoje právo nevyužil, teda nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v žiadnej forme.
19. Žalovaný trval na tom, že rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014-132 nemožno v tomto spore aplikovať, keďže neústavné platby boli vyberané ešte pred týmto rozhodnutím a zároveň že by došlo k retroaktivite, ktorú Ústava SR nepripúšťa. Súd poukazuje, že čo sa týka rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 zo dňa 17.2.1999, závery tohto rozhodnutia však už boli dávno prekonané. V tejto súvislosti súd opakovane poukazuje na zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu SR, sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, ktoré otázku účinkov rozhodnutia ústavného súdu vyriešilo. Toto stanovisko je rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR rešpektované a neexistuje žiadne neskoršie rozhodnutie, ktoré by jeho právne závery spochybnilo. Z odôvodnenia tohto nálezu je zrejmé, že Ústavný súd SR porovnával právne názory troch senátov Ústavného súdu SR len a výlučne tých, ktoré súviseli s nálezom PL. ÚS 38/03-89. Táto námietka nijakým spôsobom nespochybňuje správnosť právneho názoru, ktorý Ústavný súd SR vyslovil. ÚS SR v konaniach o súlade právnych predpisov vždy posudzuje konkrétny právny predpis a konkrétne právne problémy ktoré sa s jeho znením spájajú. Právne názory ÚS SR ako najvyššej právnej autority, sú však vždy rešpektované a aplikované všeobecnými súdmi aj v iných súdnych sporoch. Ústavný súd SR vo výroku Zjednocujúceho stanoviska k danej právnej otázke jasne uviedol, že „hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 38/03-89 (...) nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc.“ Preto názor žalovaného je nesprávny.
20. Súd má za potrebné uviesť k účinkom nálezov ÚS SR, že za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Ide najmä o tie ustanovenia, z ktorých možno vyvodiť právne účinky nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Hoci Ústava Slovenskej republiky a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty (Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 51/06, sp.zn. I. ÚS 60/06 z 08. júna 2006, sp.zn. I. ÚS 195/06 zo 17. októbra 2006 a sp.zn. I. ÚS 320/06 zo 6. decembra 2006).
21. Je nepochybné, že dňa 11.07.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad“) vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška“). Vyhláška pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 01.01.2014 (ďalej len „platba za prístup“).
22. Je nepochybné, že žalobca uvedené platby za prístup uhrádzal, pričom žalobca tvrdil, že nikdy nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe so žalovaným, preto dané platby považuje za protiústavné, nakoľko boli uhrádzané na základe neústavného právneho predpisu. Preto má za to, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu. Žalobca zdôraznil, že so žalovaným nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe a celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovenia Vyhlášky, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu.
23. V zmysle Vyhlášky mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“).
24. V zmysle § 26 ods. 23 Vyhlášky platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (...) na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.“
25. Čo sa týka výšky platby za prístup do distribučnej sústavy, tá sa určuje podľa cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové rozhodnutie vydáva Úrad pre každý kalendárny rok. Pre roky 2014 až 2016 vydal Úrad nasledovné cenové rozhodnutia: - cenové rozhodnutie č. 0024/2014/E zo dňa 28.11.2013, č. 0015/2015/E zo dňa 28.11.2014 a č. 0013/2016/E zo dňa 27.11.2015 a týmito rozhodnutiami bola stanovená 12-mesačná rezervovaná kapacita za príslušný rok (2014, 2015, 2016). Cenové rozhodnutia stanovujú 12-mesačnú rezervovanú kapacitu v rovnakej výške 4.845,60 Eur/MW/mesiac.
26. Súd mal nepochybne preukázané vystavenie faktúr žalovaným žalobcovi na mesačnej báze, a to faktúry za platbu za prístup, ktoré boli zo strany žalobcu riadne uhradené: faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.04.2014 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.04.2014 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.04.2014 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.05.2014 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 06.06.2014 na sumu 1.721,05 EUR s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.07.2014 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 06.08.2014 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 05.09.2014 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.10.2014 na sumu 1.721,05 Eur, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.11.2014 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.12.2014 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 09.01.2015 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa
05.02.2015 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.03.2015 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.04.2015 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 06.05.2015 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.06.2015 na sumu 1.721,05 Eur s DPH , faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 06.07.2015 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.07.2015 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.09.2015 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 06.10.2015 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.11.2015 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.12.2015 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.01.2016 na sumu 1.721,05 Eur s DPH, spolu 41.305,20 eur.
27. Úhrady daných faktúr a teda platby za prístup neboli medzi stranami sporné, pričom vyplýva to aj z predložených faktúr a výpisov z účtu.
28. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
29. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
30. Sporným bolo posúdenie pojmu pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike (ako aj zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov) striktne rozlišujú medzi pripojením a prístupom do distribučnej sústavy. Ide o dve úplne odlišné záležitosti. Súd sa preto zaoberal uvedenými pojmami, ako aj obsahom zmluvy, nakoľko zmluvu je nutné posudzovať podľa obsahu a nie podľa názvu a zároveň sa zaoberal aj vôľou zmluvných strán.
31. Žalobca ako výrobca elektriny, vyrobenú elektrinu dodáva do distribučnej sústavy žalovaného, ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby danú elektrinu mohol dodať do distribučnej sústavy, musí byť k tejto sústave fyzicky pripojený. Toto fyzické pripojenie sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení, ktorú uzatvorí výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Výrobca elektriny odovzdáva vyrobenú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v tzv. odovzdávacom mieste (t.j. v mieste fyzického pripojenia do distribučnej sústavy). K odovzdaniu elektriny teda dochádza na hranici s distribučnou sústavou. Výrobca elektriny tak vôbec distribučnú sústavu nevyužíva, ani ju využívať nepotrebuje.
32. Súd mal zistené a medzi stranami bolo nesporné, že za pripojenie do distribučnej sústavy a na zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave na pripojenie každý výrobca riadne zaplatil jednorazový poplatok - ide o tzv. pripojovací poplatok, ktorého výška je stanovená v závislosti od maximálnej rezervovanej kapacity. Súd poukazuje na to, že výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sú oprávnení na „výrobu a dodávku elektriny“ až po tom, ako si splnia tzv. „oznamovaciu povinnosť“ a je im následne zo strany Úradu vydané oznámenie o splnení oznamovacej povinnosti. Výrobcovia elektriny z OZE tak po podpise zmluvy o pripojení, po samotnom pripojení do distribučnej sústavy a po splnení si oznamovacej povinnosti reálne vyrábajú a dodávajú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy.
33. Súd mal preukázané, že žalobca ako odberateľ a žalovaný ako prevádzkovateľ uzavreli dňa 28.09.2010 Zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy. Predmet zmluvy bol špecifikovaný v bode I Zmluvy, v zmysle ktorého žalovaný sa zaviazal zabezpečiť a umožniť odberateľovi za podmienok dohodnutých v zmluve pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D. (l.č. 117 obsahu spisu)
34. Podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.“ Dané ustanovenie upravuje, že prístupom je využívanie distribučnej sústavy prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Zákon zároveň vyžaduje, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
35. S ohľadom na tvrdenia žalovaného, od ktorých žalovaný odvíja svoju argumentáciu, považuje súd za nevyhnutné opätovne uviesť, čo sa v zmysle platnej právnej úpravy a rozhodnutia Ústavného súdu SR rozumie pod pojmom prístup do distribučnej sústavy: Podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.“ Zo zákonnej definície prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutej v citovanom ustanovení je zrejmé, že sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorou je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je evidentné, že nebola dohodnutá distribučná kapacita, pokiaľ ide o rezervovanú kapacitu, bolo to len 1- stranné určenie/stanovenie maximálnej rezervácie zo strany žalovaného.
36. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b) bodu 4 Zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny.
37. Podstatné náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny vymedzuje ustanovenie § 26 ods. 5 Zákona o energetike, podľa ktorého platí, že „Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.“
38. Podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.
39. Z uvedeného vyplýva, že v zmysle vyššie citovaného Zákon o energetike záväzne definuje pojem prístup, ako aj upravuje špecifické zmluvné vzťahy, ktoré v danej regulovanej oblasti vznikajú. Je nutné zdôrazniť, že Zákon o energetike vyžaduje, aby - prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny; - zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu, a teda distribuovať vyrobenú elektrinu inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy.
40. Zákon o energetike teda priamo prostredníctvom zákonnej definície vymedzuje, čo je prístup do distribučnej sústavy a zároveň jednoznačne uvádza, v akej zmluve je tento prístup do distribučnej sústavy možné dohodnúť. (t.j. zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa ust. § 26 ods. 5 Zákona o energetike). Prístup do distribučnej sústavy je teda pojmom, ktorý je neoddeliteľne spojený s prepravou elektriny distribučnou sústavou koncovému odberateľovi, t.j. distribúciou elektriny (o tom svedčí kumulatívna spojka „a“ ako definičný znak zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny). Inak povedané, na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny si výrobca elektriny zabezpečuje prepravu elektriny vyrobenej vo svojich zariadeniach na výrobu elektriny ku koncovým odberateľom elektriny.
41. ÚS SR vychádza z definície prístupu do distribučnej sústavy, ktorú upravuje samotný Zákon o energetike, keď v bode 21.1 svojho rozhodnutia konštatoval, že samotný prístup do distribučnej sústavy je „právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu.“ Je zrejmé, že výrobca elektriny, pri uzatvorení zmluvy o prístupe si dohodne to, že môže elektrinu vpúšťať ako aj to, že táto elektrina bude distribuovaná (prepravená) odberateľom, alebo iným účastníkom trhu. V prípade žalobcu však k ničomu takému nedošlo. Žalobca elektrinu len dodá distribučnej spoločnosti, a tá si s touto elektrinou nakladá podľa vlastného uváženia. Potom, ako distribučná spoločnosť odoberie elektrinu, žalobca nad ňou nemá žiadnu moc a nijako nemôže ovplyvniť jej distribúciu.
42. Teda prístup do distribučnej sústavy znamená, že výrobca elektriny túto elektrinu nedodá priamo prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v mieste pripojenia, ale využije jeho distribučnú sústavu na to, aby ju dodal inému konkrétnemu subjektu, ktorý si sám určí.
43. Súd má za to, že žalovaný účelovo vychádza len z prvej časti podstaty prístupu uvedenej v dotknutom rozhodnutí ÚS SR, a to práva „vpustiť elektrinu“. Prehliada však druhú podstatnú vec, a to, že zmluva o prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byť distribuovaná (prepravená) do stanoveného miesta. Uvedené vyplýva ako z definície prístupu podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike a rovnako aj z dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu SR. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že vymedzenia pojmu prístup do distribučnej sústavy, ktoré vo svojich vyjadreniach uvádza žalovaný nekorešpondujú so zákonnou definíciou prístupu do distribučnej sústavy a rovnako ani s právnym názorom ÚS SR, ktorý je uvedený v predmetnom náleze. Žalovaný svojimi tvrdeniami vytvára bez opory v právnej úprave akýsi vlastný inštitút „prístupu“, ktorý považuje za nevyhnutný predpoklad pre výrobu elektriny a jej dodávku na základe zmluvy o výkupe elektriny na straty zo strany žalobcu.
44. Pokiaľ žalovaný odkazuje na bod 40 rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-239/07 s tým, že v danom bode je definícia pojmu prístup do sústavy s tým, že pojem prístup sa spája s dodávkou el.energie, súd zdôrazňuje, že v danom bode, ako aj v celom tom rozsudku sa uvádza, aký má byť prístup - nediskriminačný, transparentný,...., avšak dané konštatovania nemajú vplyv na vyslovený názor súdu v tomto rozhodnutí, nakoľko nerieši spornú otázku tohto konania, pričom súd má za to, že toto rozhodnutie nie je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora.
45. Žalobca uviedol, že výrobcovia elektriny z OZE žiadnu distribúciu elektriny nevykonávajú a nijakým spôsobom distribučnú sústavu nevyžívajú a preto prístup do distribučnej sústavy nepotrebujú. Ako bolo uvedené, výrobca elektriny z OZE elektrinu vyrobí a odovzdá (dodá) prevádzkovateľovi distribučnej sústavy pred vstupom do jeho distribučnej sústavy. Výrobcovia elektriny z OZE sú zo strany Úradu oprávnení iba na výrobu a dodávku elektrinu (tak aj znie potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti). Dodávka a distribúcia sú odlišné pojmy a nemožno ich zamieňať. Výrobcovia elektriny z OZE ani nemôžu elektrinu distribuovať a dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. V opačnom prípade by prišli o zákonnú podporu. Podľa § 4 ods. 10 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie sú títo výrobcovia povinní „dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporou, celý objem vyrobenej elektriny. Výrobcom elektriny tak z podstaty veci neostáva žiadna elektrina, ktorú by mohli prepravovať distribučnou sústavou k ďalším odberateľom.
46. Z uvedeného teda vyplýva, že Vyhláška nútila výrobcov elektriny platiť za prístup do distribučnej sústavy, a to aj napriek tomu, že žiadnu zmluvu (ktorú Zákon o energetike vyžaduje) uzavretú nemajú.
47. K tvrdeným skutočnostiam sa vyjadril podrobne aj žalovaný, pričom z jeho vyjadrenia možno konštatovať, že za právny základ platieb za prístup považuje „zmluvu o prístupe“, ktorá by mala byť zahrnutá v zmluvách o pripojení. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal, že danou zmluvou má žalobca zabezpečenú maximálnu rezervovanú kapacitu vo výške stanovenej v zmluve o pripojení. Z prílohy č.1 k zmluve o pripojení označenej ako Špecifikácia odberného miesta vo forme tabuľky je uvedená „maximálna rezervovaná kapacita 0,988 MW“, čo považuje za dôkaz uzavretia Zmluvy o prístupe. Žalovaný výslovne uviedol, že uvedené považujú za prístup, za ktorý bol žalobca povinný platiť poplatok. Súd poukazuje na to, že čo sa týka maximálnej rezervovanej kapacity, tak tá je podstatnou náležitosťou zmluvy o pripojení, čo vyplýva zo zákonnej definície zmluvy o pripojení, v ktorej daná hodnota musí byť uvedená, avšak netýka sa zmluvy o prístupe. Žalobca poprel akékoľvek uzavretie zmluvy o prístupe s tým, že prístup ani nikdy nevyužíval a nemal ani žiadny prístup. Platbu za prístup bol nútený vykonávať z dôvodu Vyhlášky.
48. Žalovaný trval na tom, že z technického hľadiska je využívanie distribučnej sústavy žalobcom nesporné, čo vraj vyplýva aj z predloženej odbornej analýzy. Žalobca dané tvrdenie popiera. V tejto súvislosti s poukazom na vyjadrenie žalovaného súd uvádza, že jeho tvrdenie a dohady nemajú žiaden základ v skutkovom stave, ani v príslušnej právnej úprave. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nemôže byť zamieňaná za zmluvu o pripojení, ani nie je obsiahnutá v tejto zmluve. Jedná sa o dve rôzne zmluvy, ktoré sú jasne odlíšené, a to nielen svojím predmetom, ale aj zákonnou definíciou.
49. S ohľadom na uvedené súd poukazuje na bod 1.1. Zmluvy o pripojení zo dňa 28.09.2010, podľa ktorého: „SSE-D sa zaväzuje zabezpečiť a umožniť odberateľovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D. (l.č. 117 obsahu spisu)
50. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je zrejmé, že predmetom Zmluvy o pripojení je výlučne pripojenie žalobcovho zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, a nie dohoda o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup je možné dohodnúť len v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Obsah, ako aj podstatné náležitosti zmluvy o pripojení a zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, sú odlišné. Aj zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike, v znení účinnom od 01.01.2011 do 31.07.2012 (ďalej len „Starý zákon o energetike“) rozlišoval medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy. Starý zákon o energetike (rovnako ako v súčasnosti platný Zákon o energetike), taktiež obsahoval zákonnú definíciu prístupu do distribučnej sústavy. Podľa § 2 písm. a), bodu 23.2. „Starého“ zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
51. Je nepochybné, že aj predchádzajúca právna úprava jednoznačne vyžadovala, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b), bodu 7. „starého“ zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia“. Z uvedených ustanovení vyplýva, že aj podľa predchádzajúceho znenia zákona o energetike sa zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zabezpečoval prístup do distribučnej sústavy, a to výlučne len pre účely prepravy elektriny distribučnou sústavou prevádzkovateľom na časti vymedzeného územia, tzn. na účely distribúcie elektriny (o tom svedčí kumulatívna spojka „a“ ako definičný znak zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny).
52. V zmysle vyššie uvedeného vyplýva, že aj predchádzajúca právna úprava záväzne definovala pojem prístup a vyžadovala, aby: prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny inému subjektu, a teda upravovala podmienky takéhoto využívania a distribúcie. Zhrňujúc vyššie uvedené podľa predchádzajúceho zákona o energetike k pripojeniu síce dochádzalo na základe „zmluvy o prístupe a pripojení“, ktorú bol výrobca elektriny podľa § 21 ods. 2 písm. a) povinný uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, avšak jej predmetom bolo výlučne fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy. Napokon aj zmluvy o pripojení, ktoré uzatvoril žalobca so žalovaným, obsahujú výlučne dohodu o pripojení žalobcových zariadení na výrobu elektriny do distribučnej sústavy. Z uvedeného je zrejmé, že právo prístupu do distribučnej sústavy bolo aj podľa tzv. starého zákona o energetike výlučne predmetom zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Aj z uvedených dôvodov (pojmových nejasností) došlo Zákonom o energetike k spresneniu zákonných definícií prístupu do distribučnej sústavy a pripojenia do distribučnej sústavy. Dôvodová správa k § 2 Zákona o energetike v tejto súvislosti uvádza, že „Zmena reaguje na skutočnosť, že v aplikačnej praxi dochádza často k zámene pojmov pripojenie a prístup. “ Tvrdenia žalovaného ohľadom toho, že má zabezpečený zmluvný vzťah prístupu do distribučnej sústavy na základe Zmluvy o pripojení nenachádzajú oporu v hmotnom práve a v konečnom dôsledku ani v samotnom predmete Zmluvy o pripojení.
53. Strany predložili viaceré zmluvy, ktoré však nepreukazujú relevantný stav. Pokiaľ predložili Zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny zo dňa 27.12.2010 (l.č. 257), táto sa týka výlučne zmluvného vzťahu medzi žalobcom a SSE, a.s. Taktiež aj Zmluva o distribúcii elektriny - Rámcová zmluva, ako aj Zmluva o výkupe elektriny na krytie strát, tie sú uzavreté medzi žalovaným a tretím subjektom, teda nejde o vzťah sporných strán. Predložené zmluvy sa netýkajú predmetu spotu, ale výlučne právnych vzťahov odberu elektriny z distribučnej sústavy žalovaného, a nie dodávky vyrobenej elektriny, za ktorú bola zo strany žalovaného účtovaná platba za prístup do distribučnej sústavy a vôbec nesúvisia s predmetom konania. Predložené listiny nepreukazujú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Taktiež za Zmluvu o prístupe nemožno považovať ani predloženú Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát uzavretú medzi stranami konania. Právna úprava v spojitosti s vysloveným názorom Ústavného súdu SR jednoznačne stanovuje uzavretie Zmluvy o prístupe.
54. Bolo preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným len Zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy dňa 28.09.2010. Predloženú zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát zo dňa 04.12.2015 uzavrel žalobca s tretím subjektom. Predmetné zmluvy nie sú zmluvami o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Predložená zmluva o distribúcii elektriny je uzavretá medzi žalovaným a tretím subjektom, ktorým nie je žalobca. Taktiež aj predložená Rámcová distribučná zmluva nie je zmluvou so žalobcom. Žalobca uzavrel síce Zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny zo dňa 27.12.2010, ktoré sa však po účinnosti súčasného Zákona o energetike považuje za zmluvu o združenej dodávke elektriny a predmetná zmluva nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Navyše, žalobca ju uzatvoril s tretím subjektom, a to so spoločnosťou - Stredoslovenská energetika, a.s. Je pri tom zrejmé, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny môže uzatvoriť len žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy (§ 26 ods. 5 Zákona o energetike). Podľa názoru súdu je absurdné, že v prípade postavenia žalobcu ako odberateľa, sa žalovaný snaží preukázať existenciu zmluvy o prístupe tak, že odkazuje na iný druh zmluvy, ktorú navyše so žalobcom uzatvoril úplne iný subjekt ako žalovaný. Žalobca od začiatku tvrdí, že nemá so žalovaným uzatvorenú žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a to ani ako odberateľ.
55. Žalovaný predložil nákres - schému spolu s grafom na preukázanie, že skutočne žalobca mal prístup, za ktorý by mal platiť poplatok. (l.č. 370) Daný nákres súd však nepovažuje za hodnoverný dôkaz, pričom ide o veľmi zjednodušenú schému, ktorá je čiastočne zavádzajúca, pretože prepojenie do distribúcie je aj pri dodávke, pri dodávaní do prenosnej sústavy a ide o nákres vyhotovený žalovaným bez relevantného preukázania tých skutočností, ktoré žalobca rozporoval.
56. Žalobca jednoznačne uviedol, že nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, nikdy neprejavil takú vôľu. Ak mu bol poskytnutý, nejde o prístup do distribučnej sústavy, teda nie taký prístup, za ktorý boli vystavené faktúry.
57. Žalovaný potvrdil, že nebola so žalobcom uzavretá žiadna zmluva o prístupe do distribučnej sústavy. Zároveň spomenul neoprávnený odber, avšak následne pred súdom vyslovil, že nepovažuje daný odber za neoprávnený, ale má za to, že bol daný prístup. Vzhľadom k tomu, že ani žalobca, ani žalovaný nepovažujú, že ide o neoprávnený odber, pričom žalovaný ani neučinil žiadny procesný úkon, protinávrh ohľadom toho, súd sa ďalej nezaoberal neoprávneným odberom, nakoľko to nebolo predmetom sporu.
58. Čo sa týka argumentácie žalovaného, žalobca správne uviedol a zdôraznil, že celý spor sa týka vzťahov výroby a dodávky do sústavy. Žiadnym spôsobom sa netýka odberu elektriny, ale len výroby a dodávky do sústavy. Zdôraznil, že G-komponent bol fakturovaný na výrobe a na dodávke pri výrobe elektriny a žiadnym spôsobom nesúvisí s odberom. Zdôraznil, že prístup má svoju zákonnú definíciu v zákone o energetike. Predmetom sporu je po právnej stránke to, či existoval právny základ pre účtovanie platby za prístup a takým právnym základom je podľa zákona o energetike a zákonnej definície prístupu a tak isto aj Ústavného súdu SR, zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny. Takú zmluvu žalovaný nepredložil, jej vznik nepreukázal, taká zmluva neexistuje. Žalobca výslovne uviedol, že nemá prístup do distribučnej sústavy, nevyužíval prístup do distribučnej sústavy a vie sa zaobísť bez prístupu do distribučnej sústavy, za ktoré mu boli vystavované faktúry. Žalovaný nepreukázal opak a pokiaľ žalovaný tvrdí opak, bolo jeho povinnosťou to preukázať, na ňom je dôkazné bremeno. Žalovaný však toto nepreukázal a nevyvrátil relevantnými dôkazmi. Predložený graf, či schéma, či iné predkladané dôkazy, sú pre také preukázanie nepostačujúce, nie sú hodnovernými dôkazmi. Pokiaľ navrhoval vypočuť svedka p.D., ktorý sa mal vyjadrovať k rezervovanej kapacite, ide o zamestnanca žalovaného, ktorý posudzuje danú kapacitu pre výrobcu, čo je pre daný spor vykonanie takého dôkazu neefektívne, ako ani výsluch svedka p. Z., ktorý sa mal vyjadriť k technickej stránke, avšak navrhovaný svedok je v pozícii svedka, nejde o znalca a pod., preto ani vykonanie tohto dôkazu nie je efektívne.
59. Žalobca trval na tom, že nedochádza k neoprávnenému odberu, pričom správne poukázal na to, že žalovaný poukazuje na neoprávnený odber zjavne účelovo, keď tvrdí, že keď odberateľ nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny na odbere, tak dochádza k neoprávnenému odberu. Nejde o neoprávnený odber, čo výslovne potvrdil aj žalovaný a zároveň trval na tom, že prístup, za ktoré mu boli vystavené faktúry, zo strany žalobcu nebol využívaný.
60. Žalovaný je sporovou stranou vo viacerých konaniach na tunajšom súde v obdobných veciach, v ktorých postupne prispôsobuje a teda zároveň aj mení argumentáciu podľa rozhodnutia súdu. (súd má o tom vedomosť zo svojej súdnej praxe) Vo svojej rozsiahlej argumentácii si rozporuje, keď na jednej strane tvrdil, že bola uzavretá zmluva o prístupe, zároveň uviedol, že táto zmluva o prístupe vyplýva zo zmluvy o pripojení, a to konkrétne z jej Prílohy č.1, v ktorej je zakotvená maximálna rezervovaná kapacita, ktorú považuje za podstatnú skutočnosť a dôkaz o uzavretí zmluvy o prístupe. Zároveň namieta zjednocovacie stanovisko ÚS SR o účinkoch rozhodnutia ÚS SR, teda účinky ex tunc, pričom poukázal na viaceré rozhodnutia ÚS SR, ktoré majú tento názor o účinkoch ex tunc vyvracať. Súd však poukazuje na to, že tieto rozhodnutia už boli prekonané novšími rozhodnutiami ÚS SR a to predovšetkým aj zjednocovacím stanoviskom s poukazom na vyššie uvedené. Následne žalovaný poukazuje okrem uzavretých zmlúv aj na schému vyhotovenú pravdepodobne žalovaným, ktorá má preukazovať tvrdenie o prístupe, avšak takáto schéma preukazuje iba určitý postup dodávky,..., ale nie uzavretie zmluvy o prístupe do sústavy, za ktorú požadoval žalovaný poplatok, hoci žiadna taká zmluva nie je uzavretá a jej písomná forma sa vyžaduje a bez nej nie je možné požadovať poplatok stanovený URSOm.
61. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca predsa dobrovoľne hradil dané platby za prístup, žalobca toto vysvetlil tým, že bol nútený vyhláškou tieto platby uhrádzať. Pokiaľ žalobca dobrovoľne platil dané platby, neznamená to automaticky, že plnil na základe nejakého právneho dôvodu. Bolo nepochybne preukázané a vyplývajúce z vyššie uvedeného odôvodnenia, že žalobca platil platby bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho došlo k bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor. Súd sa nestotožnil, že zmluva o pripojení je zároveň aj zmluvou o prístupe, nakoľko nemá dané náležitosti a z ničoho nevyplýva vôľa žalobcu zmluvu o prístupe uzavrieť. Zo špecifikácie predmetu zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva, že nejde o zmluvu o prístupe. Predsa žalovaný je právnickou osobou a pokiaľ mal záujem uzavrieť aj zmluvu o prístupe, bolo v jeho záujme takú zmluvu s požadovanými náležitosťami uzavrieť a nie subsumovať ju pod uzavretú zmluvu, hoci nebol žiadny zmluvný základ zo strany žalobcu na jej uzavretie. Je pravdou, že zmluvu o prístupe možno uzavrieť aj v ústnej forme, avšak skutočnosť o platení poplatku za prístup nespôsobuje a nepreukazuje jej uzavretie v ústnej forme, ako ani vôľu žalobcu na jej uzavretie. Je nepochybné, že tieto platby bol žalobca nútený vykonávať v zmysle vyhlášky, čo však ÚS SR posúdil za neústavné. Nie je možné uhrádzať dané platby bez zmluvného základu, či už písomného alebo ústneho a v danom prípade nemožno subsumovať danú zmluvu pod zmluvu o pripojení, ktorá ani z ničoho nevyplýva, ako ani vôľa zo strany žalobcu. Zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý je prejavom vôle oboch zmluvných strán, v danom prípade však vôľa žalobcu absentuje. Žalobca popieral akékoľvek uzavretie zmluvy o prístupe a teda jej existenciu s tým, že nie je možné odvolávať sa na zmluvu o pripojení, ktorú je povinný uzavrieť na rozdiel od zmluvy o prístupe (§ 27 ods.1 a 2) a zo žiadneho prejavu vôle žalobcu nevyplýva a nemožno vyvodiť záver o zámere žalobcu uzavrieť takú zmluvu, pričom zmluva o prístupe je špecifickou zmluvou, ktorá musí spĺňať náležitosti v zmysle § 26 ods.5 cit.zák. a žalobca nemal v úmysle uzavrieť takú zmluvu. Podľa jeho názoru neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by vyžadovalo pre dodávku elektriny s právom na podporu uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy.
62. S poukazom na uvedené skutočnosti súd posúdil, že ide o bezdôvodné obohatenie z dôvodu neuzavretia zmluvy o prístupe, ktoré je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi. Keďže zmluva o prístupe nebola uzavretá, žalobca nebol povinný platiť, jeho povinnosť z ničoho zákonného nevyplýva a predsa vyhláška nemôže stanovovať dané povinnosti, čo konštatoval aj Ústavný súd SR.
63. Žalovaný predložil technickú odbornú analýzu s názvom „Technicko - odborné posouzení využívaní kapacity distribuční soustavy výrobci elektriny. Žalovaný sa touto analýzou usiloval preukázať, že dodávka elektriny žalobcom je akýmsi využívaním kapacity distribučnej sústavy. Z tohto žalovaný odvodzuje, že sa jedná o prístup. Žalovaný uvedeným postupom však mieša technické a právne otázky a zároveň sa vyhýba záväznej právnej úprave. Dodávka je však odlišný pojem ako distribúcia, čo však žalovaný zamieňa. Jediným právnym základom pre uhrádzanie platieb za prístup do distribučnej sústavy je podľa zákona o energetike a Nálezu ÚS SR zo dňa 26.6.2016, sp. zn.: PL. ÚS 17/2016, platne uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
64. S poukazom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že predmetom tohto sporu je výlučne právna otázka, a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo nie. Predložená technická analýza, ako ani schéma, žiadnym spôsobom nedáva odpoveď na túto právnu otázku. Táto analýza nepreukazuje existenciu
obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je jediným právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup. Predmetný listinný dôkaz je tak irelevantný a žiadnym spôsobom nespochybňuje legitímny nárok žalobcu na vrátenie uhradených platieb za prístup do distribučnej sústavy.
65. Žalovaný navrhoval výsluch svedka Z., ktorý sa mal vyjadriť k technickej otázke. Súd navrhovaný dôkaz - výsluch svedka nevykonal, nakoľko posúdil, že jeho vykonanie by bolo neefektívne vzhľadom na predloženie listín ohľadom technickej otázky, pričom predmetom konania je sporná otázka právna - či bola oprávnená platba z prístup alebo nie. Technicko-odborné posúdenie využívania kapacity je pre danú vec irelevantné, nakoľko podstatou je právne posúdenie a technické otázky a odpovede sú pre právne posúdenie s poukazom na zákonné definície sporných pojmov a rozhodnutia ÚS SR, irelevantné. Výklad žalovaného by mal za následok, že Úrad môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu spravodlivostí a návratu týchto platieb. Takýto stav nemožno označiť za ústavnokonformný, ani za napĺňajúci princíp právnej istoty. Ak totiž má byť zachovaný princíp právnej istoty, jeho nevyhnutným predpokladom je, že nová právna úprava nebude neústavne zasahovať do práv subjektov. K takémuto zásahu však došlo zavedením neústavnej platby za prístup, čím bola jasne zasiahnutá právna istota výrobcov elektriny. V právnom štáte je nevyhnutné, aby v prípade neústavného zásahu došlo následne aj k spravodlivej náprave. Pokiaľ žalovaný namieta, že aplikáciou nálezu ÚS SR by v tomto spore boli neproporcionálne postihnuté jeho práva, toto tvrdenie nie je pravdivé a nemá žiaden argumentačný základ. V prvom rade totiž poškodeným subjektom je žalobca, nie žalovaný. Nie je dôvod, prečo by práva žalovaného, ktorý poberal neústavné platby, mali prevážiť nad právami žalobcu, ktorý tieto platby bol nútený uhrádzať. Žalobca zdôraznil, že k neproporcionálnemu zásahu by došlo jedine v prípade, ak by žalobcovi ani po rozhodnutí ÚS SR, neboli tieto platby vrátené a že predsa žalobca sa nedomáha žiadnej náhrady škody, žalobca sa domáha len toho, čo bolo bez právneho dôvodu uhradené žalovanému. Je v absolútnom rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby sa výrobca elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným predpisom roky nútený uhrádzať. Tieto platby navyše uhrádzal žalovanému „za nič“. Prístup totiž žalobca nikdy nevyužíval, ani nechcel využívať. Nemožno chrániť subjekty profitujúce na neústavnej právnej úprave na úkor poškodených subjektov.
66. Z vykonaného dokazovania, ako aj z právneho posúdenia vzhľadom na citované zákonné ustanovenia vyplýva, že je potrebné odlišovať medzi zmluvou o pripojení a medzi zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy. Súd mal preukázané iba uzatvorenie zmluvy o pripojení stranami v konaní ako zmluvnými stranami. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny (na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods.2 a) zák. o energ.). Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorá zaviedla platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá sa uplatňovala od 01.01.2014, pričom platba za prístup bola len na základe zmluvného záväzkového vzťahu. V tejto súvislosti bolo nutné posúdiť, či medzi stranami sporu bola vôľa uzatvoriť aj zmluvu o prístupe.
67. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
68. Podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
69. Podľa § 266 ods.1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.
70. Podľa § 269 ods.2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
71. Súd nemal preukázané, že by žalobca prejavil vôľu takú zmluvu o prístupe uzavrieť. Súd skonštatoval, že žalobca nikdy neuzavrel predmetnú zmluvu a taká zmluva nie je ani obsiahnutá v uzavretej zmluve o pripojení, nakoľko neobsahuje náležitosti zmluvy o prístupe, ako bolo vyššie uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. Predmet zmluvy bol jednoznačne stanovený a špecifikovaný v zmluve
a nevyplýva z ničoho, že by táto zmluva zahŕňala aj zmluvu o prístupe. Z ničoho nevyplýva uzavretie danej zmluvy aj v ústnej forme. Súd teda skonštatoval, že medzi stranami nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe. Pokiaľ žalovaný poukazoval aj na nejakú rámcovú zmluvu, táto nebola uzavretá medzi stranami konania, teda nejde o záväzkový vzťah medzi stranami konania ako zmluvnými stranami. Pokiaľ žalovaný poukazoval na údaj obsiahnutý v prílohe č.1 zmluvy o pripojení - maximálna rezervovaná kapacita, ktorý považoval za dôkaz dojednania prístupu, teda uzavretia zmluvy o prístupe, súd sa s tým nestotožňuje, nakoľko jednak išlo o náležitosť zmluvy o pripojení, nebola preukázaná vôľa oboch zmluvných strán na uzavretie aj zmluvy o prístupe, zo zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva predmet týkajúci sa pripojenia a nie prístupu a išlo o 1-stranné stanovenie rezervácie zo strany žalovaného bez vplyvu žalobcu.
72. Žalovaný tvrdil, že distribučná kapacita bola dohodnutá medzi dodávateľom a žalobcom a takto ju dodávateľ dojednal so žalovaným a v takom rozsahu ju poskytuje dodávateľ, čo bolo dohodnuté medzi žalovaným a SSE, a.s.. Z toho jednoznačne vyplýva, že zmluvný vzťah ohľadom toho bol iba medzi žalovaným s spol. SSE, a.s., ale nie aj medzi žalobcom. Teda nepochybne nebola dohodnutá distribučná kapacita medzi stranami konania. Žalobca jednoznačne uviedol, že sústavu využíval na základe zmluvy o pripojení.
73. Súd mal preukázané, že strany konania uzavreli zmluvu o pripojení, v rámci ktorej bola určená maximálna rezervovaná kapacita.
74. - V ust. § 26 ods.4 zák.č. 251/2012 Z.z. je definícia zmluvy o pripojení, v zmysle ktorej sa prevádzkovateľ zaväzuje umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny vo výške rezervovanej kapacity v prenosovej sústave.
- V ust. § 26 ods.5 cit.zák. je definícia zmluvy o prístupe, podľa ktorej prevádzkovateľ distribučnej sústavy sa zaväzuje rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu.
75. Z uvedeného nepochybne vyplýva rozdiel medzi danými zmluvami a podstatný odlišný predmet zmluvy. Kým zmluvou o pripojení sa žalovaný zaväzuje prepraviť množstvo elektriny vo výške rezervovanej kapacity, ktorá je uvedená v prílohe zmluvy o pripojení a teda stanovená jednostranne zo strany žalovaného, v zmluve o prístupe sa žalovaný zaväzuje rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu. Teda jednak dohodnutú a jednak distribučnú kapacitu, nie elektrinu vo výške rezervovanej kapacity určenej žalovaným. Teda pokiaľ poskytoval žalovaný nejakú rezervovanú kapacitu, bolo len v zmysle zmluvy o pripojení, nie v zmysle zmluvy o prístupe, ktorej uzavretie z ničoho nevyplýva.
76. Je nutné rozlišovať pojmy - pripojenie a prístup, medzi ktorými je v zmysle zákonných definícií diametrálny rozdiel. Aj ÚS SR rozlišuje medzi danými pojmami a konštatuje rozdiel a ich rozdielnu podstatu. V dôsledku toho je nutné rozlišovať aj predmet daných zmlúv a nemožno ich zamieňať, resp. subsumovať jednu pod druhú. Pokiaľ nebola dohodnutá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, nemôže žalovaný požadovať platby od žalobcu. Ak žalovaný poskytoval, nebolo to zmluvne dojednaná. Pokiaľ požaduje platby za prístup, resp. mal záujem taký prístup fakturovať, bolo v jeho záujme, aby si to zmluvne dojednal. Zmluva je 2-stranný právny úkon, v rámci ktorého dochádza k prejavu vôle zmluvných strán, teda ak sa má konštatovať o zmluvnom vzťahu ohľadom prístupu, v žiadnom prípade nemôže jedna strana jednostranne umožňovať, ukladať,... bez prejavu vôle druhej strany, v danom prípade žalobcu.
77. Súd teda jednoznačne skonštatoval, že nebola zmluvne dohodnutá distribučná kapacita, preto nemožno vysloviť, že bola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a z toho dôvodu žalovaný nemá nárok na platby za taký prístup s poukazom na konštatovaný záver ÚS SR, ktorý vyslovil, že platby možno požadovať len na zmluvnom základe. Napriek tomu, že taká zmluva nebola uzavretá, žalovaný požadoval dané platby, hoci v zmysle nálezu ÚS SR sú také platby v rozpore s právnymi predpismi. Žalovaný hoci vedel, že taká zmluva nie je uzavretá, vystavoval faktúry a nedomáhal sa svojho nároku iným spôsobom než uvedeným. Žalovaný v konaní nevykonal žiadne procesné úkony, návrhy na uplatnenie nejakých svojich nárokov. Žalovaný v konaní len využil procesnú obranu argumentáciou vyššie uvedenou, žiadny vzájomný návrh nepredložil, preto súd sa zaoberal iba bezdôvodným obohatením žalovaného na úkor žalobcu. Žalovaný trval na tom, že platby boli oprávnené, avšak takýto názor je v rozpore s konštatovaním ÚS SR.
78. Pokiaľ žalovaný postavil svoju obranu okrem iného aj na účinky rozhodnutia ÚS SR, s jeho argumentáciou sa súd nestotožňuje s poukazom na to, že ÚS SR jednoznačne vyslovil účinky svojho rozhodnutia - ex tunc, teda účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia ÚS SR, prednosť má princíp ústavnosti. ÚS SR vo svojom zdôvodnení rozlíšil pripojenie a prístup do distribučnej sústavy tak, že pripojenie je zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave a fyzické pripojenie zariadenia. Uzavretie zmluvy o pripojení je povinnosťou výrobcu. (V prípade obnoviteľných zdrojov energie je tiež dôležité uviesť, že dodávka elektriny distribučnej spoločnosti a poskytovanie doplatku nie sú v zákone viazané na prístup, ale len na pripojenie) Prístup je právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. V zmluve o prístupe a distribúcii sa distribútor zaväzuje rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť vyrobenú elektrinu podľa dohodnutej kapacity. Keďže ide o právo, výrobca sa môže rozhodnúť, či chce distribuovať elektrinu cez sústavu. Z ničoho nevyplýva, že by bola dohodnutá kapacita, bola maximálne len určená zo strany žalovaného, čo však nie je dohoda, ale nejaký jednostranný akt zo strany žalovaného. Toto však nenapĺňa znaky zmluvnej voľnosti a prejavu vôle oboch strán. Pokiaľ žalovaný predložil rozhodnutia ÚS SR, ktoré by mali podporovať jeho tvrdenia, súd poukazuje, že tieto rozhodnutia už boli prekonané novšími rozhodnutiami a zjednocujúcim stanoviskom. Zároveň súd poukazuje na to, že žalovaný správne poukázal na to, že ÚS SR posúdil platby za prístup za opodstatnené, avšak je nutné zdôrazniť, že iba v tom prípade, že je uzavretá zmluva o prístupe, čo tiež ÚS SR skonštatoval, avšak žalovaný argumentuje daným nálezom iba výrokmi vytrhnutými z kontextu. Súd v tomto konaní posúdil, že zmluva o prístupe, ktorá by zakladala právo na platby za prístup do distribučnej sústavy, uzavretá nebola.
- Žalobca jednoznačne a nepochybne vyslovil, že nemal prístup do distribučnej sústavy, nevyužíval prístup do distribučnej sústavy a bez daného prístupu sa vie zaobísť. Pokiaľ žalovaný tvrdil opak s tým, že žalobca mal tento prístup a ho aj využíval, toto ničím relevantným nepreukázal. Predložené dôkazy (schéma, graf, zmluvy s tretím subjektom, navrhované výsluchy zamestnanca žalovaného,...) nepreukazujú tvrdenia žalovaného. Pokiaľ žalovaný trval na svojom, bolo jeho povinnosťou to aj preukázať, avšak neuniesol dôkazné bremeno.
79. Súd poukazuje na to, že žalovaný nepreukázal žiadny prejav vôle takú zmluvu o prístupe uzavrieť, nepreukázal ani to, že zmluva o pripojení obsahuje náležitosti zmluvy o prístupe a ani zo samotnej zmluvy nevyplýva, že by obsahovala aj zmluvu o prístupe. Jeho tvrdenia sú teda len účelovou a špekulatívnou obranou s cieľom vyhnúť sa vráteniu fakturovaných úhrad, ktoré s poukazom na vyššie uvedené boli fakturované neoprávnene a v rozpore so zákonom a keďže k úhradám skutočne došlo, tak došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného na úkor žalobcu, a preto nárok žalobcu je opodstatnený, pokiaľ požaduje vrátenie takého plnenia. Z predložených listín nepochybne vyplývajú faktúry a ich úhrady.
80. Keďže sa žalobca domáha vrátenia už uhradených platieb za prístup, nie je možné odmietnuť žalobcovo priznanie jeho nárokov opierajúc sa o neústavné právne normy, ktoré vyberanie platby za prístup umožňovali. Vykonaným dokazovaním súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného. Zároveň mal za to, že prípadné ďalšie dokazovanie by bolo nehospodárne a nadbytočné, keďže dostatočným dokazovaním a vyjadrením sa strán bolo nepochybne preukázané, že zmluva o prístupe nebola uzavretá, nevyplýva zo zmluvy o pripojení a nevyplýva ani žiadny prejav vôle zo strany žalobcu takú zmluvu uzavrieť a teda ak boli fakturované dané platby, v spojitosti s rozhodnutím ÚS SR vystavenie takých faktúr bolo nedôvodné a v rozpore s právnymi predpismi. Keďže došlo k ich úhradám, je povinnosťou žalovaného dané úhrady vrátiť. Čo sa týka vyjadrenia I., jedná sa o technické vyjadrenie, o technické posúdenie, avšak podstatou sporu bola skutočnosť, či došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe a teda či platby boli opodstatnené, na čo súd skonštatoval, že neboli, a preto je povinnosťou žalovaného ich vrátiť v celom rozsahu.
81. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 41.305,20 Eur od 01.10.2016 z dôvodu, že bola daná výzva na vrátenie daných platieb doručená dňa 20.09.2016 s lehotou na plnenie 10 dní od doručenia. Medzi stranami to bolo nesporné.
82. Podľa § 369 Obchodného zákonníka: (1) Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. (2) Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. (3) Ak záväzok vznikol zo
spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
83. Podľa § 1 ods.1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania.
84. Ak má byť bezdôvodné obohatenie vydané v peniazoch a dlžník nesplní svoju povinnosť riadne a včas, veriteľ má právo požadovať aj úroky z omeškania. Ak sa dlžník dostane s plnením tohto dlhu do omeškania, žalobca ako veriteľ si nárok na úhradu úrokov z omeškania uplatňuje dôvodne a v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka. (R5/2002) (judikát sa uplatní aj obchodných vzťahoch) Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o obchodno-záväzkový vzťah, pre bezdôvodné obohatenie sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak na úroky z omeškania sa aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Teda všetko ostatné (úroky z omeškania,...) sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka, pokiaľ to upravuje, čo v danom prípade upravuje. Ide o vzťah medzi podnikateľmi, preto je neopodstatnené aplikovať právnu úpravu úrokov z omeškania podľa Občianskeho zákonníka. Pri výške súd postupoval podľa nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., v zmysle čoho úroková sadzba v rozhodnom období je vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
85. Súd mal nesporné, že žalobca vyzval na vrátenie daných úhrad, v dôsledku čoho sa dostal žalovaný do omeškania nasledujúcim dňom uplynutia stanovenej lehoty, t.j. od 01.10.2016. Čo sa týka výšky úrokov z omeškania, súd danú uplatnenú výšku priznal, nakoľko ide o výšku stanovenú osobitným predpisom. Výšku úrokovej sadzby súd osobitne nedokazoval, a to v zmysle CSP, nakoľko má o nej vedomosť z inej sporovej agendy. Z vyššie uvedených dôvodov súd úroky z omeškania posúdil za opodstatnené a v primeranej výške od nasledujúceho dňa po uplynutí lehoty na plnenie v rozsahu uvedenom vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
86. Súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia. Súd zároveň poznamenáva, že pokiaľ žalovaný navrhoval rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, súd jednak nie je viazaný takým jeho návrhom a jednak nebolo to dôvodné a hospodárne vzhľadom na možné vyriešenie všetkých právnych otázok a zhodnotenie všetkých skutkových tvrdení v konečnom rozhodnutí a nebolo potrebné najprv rozhodnúť len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku, keďže samotná žalovaná istina bola nesporná medzi stranami, a že bola zo strany žalobcu žalovanému skutočne v takej výške aj uhradená. Súd záverom zdôrazňuje, že súd nemal preukázaný prístup, za ktorý boli žalobcovi vystavené faktúry, ani žiadna zmluva nebola uzavretá. Súdny dvor vo svojom rozhodnutí z 09.10.2008 sa vyjadruje k pojmom o prístupe a pripojení, avšak nerieši otázku tohto konania medzi stranami konania tak, ako sa mylne domnieva žalovaný. Tieto pojmy sú riadne definované v zákone o energetike (§ 26 ods.4, 5) a podrobne sa nimi zaoberá aj ÚS SR vo svojom náleze tak, ako je vyššie uvedené. Teda zmluva nebola uzavretá a aj žalobca tvrdí, že prístup do distribučnej sústavy nebol, žalovaný nepreukázal opak. Súd poukazuje na to, že aj v Rozhodnutí URSO z 28.11.2013, č. 0024/2014/E (l.č. 19) v článku V., bod 1 je stanovené, že „výrobca elektriny pripojený do DS SSE-D uhrádza platbu za prístup do distribučnej sústavy (tarifu za rezervovanú kapacitu) vo výške 30% hodnoty MRH dojednanej v zmluve o pripojení....“ Teda všetko sa odvíja zo zmluvy o pripojení, čo ÚS SR posúdil za rozpor a predsa poplatok za prístup do distribučnej sústavy môže byť iba pri uzatvorenej zmluve o prístupe do DS. Ak má žalobca dohodnutú kapacitu, má ju dohodnutú s tretím subjektom, nie so žalovaným (l.č. 257). Strany sa zhodli, že nejde o neoprávnený odber podľa § 46 ods.1 a) cit.zák., avšak žalovaný aj v takom prípade nevzniesol žiadny protinávrh, či iný procesný úkon. Predmetom bol iba návrh žalobcu a posúdenie opodstatnenosti jeho žaloby, ktorú súd posúdil za opodstatnenú v celom rozsahu.
87. Podľa § 255 CSP
(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
88. Podľa § 262 ods.1 a ods.2 CSP (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
89. Podľa čl.4 CSP
(1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. (2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
90. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal náhradu trov žalobcovi v rozsahu 100%, a to aj napriek tomu, že v časti uplatnených úrokov z omeškania za obdobie od 26.04.2014 do 30.09.2016 a v časti prevyšujúcich výšku 9% ročne, zastavil, a to na základe dispozitívneho úkonu žalobcu. Súd hoci rozhodoval podľa pomeru úspechu a neúspechu, posúdil, že neúspech žalobcu v zastavenej časti sa týka iba časti úrokov z omeškania, teda iba príslušenstva. Preto súd v zmysle zaužívanej súdnej praxe v spojitosti s článkom 4 CSP rozhodol, že priznal žalobcovi náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom súd má za to, že za týchto okolností je vhodné a spravodlivé aplikovať čl. 4 CSP a posúdil, že ide len o nepatrný úspech žalovaného, či neúspech žalobcu, preto nebol dôvod pomerne rozdeľovať trovy. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
91. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§127 CSP), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 363 CSP) Podľa § 365 CSP 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).