Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/240/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu: Pavel Hlaváč INPEX, s miestom podnikania 038 42 Rakovo 179, IČO: 47 018 771, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, advokátkou, so sídlom M. XX, XXX XX U., proti žalovanej: Iveta Hlaváčová INPEX, s miestom podnikania 038 42 Rakovo 110, IČO: 33 775 788 (žalovaná má pozastavenú podnikateľskú činnosť od 03.07.2017 do 03.07.2020), zastúpenej právnou zástupkyňou JUDr. Lenkou Maďarovou, advokátkou, so sídlom X. XX/XX, XXX XX. K., v konaní o návrhu na vydanie vecí, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k. -105 zo dňa 20. júla 2018 v spojení s uznesením (opravným) Okresného súdu Martin č.k. -289 zo dňa 20.9.2019 a uznesením (opravným) Okresného súdu Martin č.k. -304 zo dňa 15.11.2019, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. -105 zo dňa 20. júla 2018 v spojení s uznesením (opravným) Okresného súdu Martin č.k. -289 zo dňa 20.9.2019 a uznesením (opravným) Okresného súdu Martin č.k. -304 zo dňa 15.11.2019 p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravnými uzneseniami okresný súd výrokom I. uložil žalovanej povinnosť vydať žalobcovi osobné motorové vozidlo továrenskej značky Audi Q7, 3.0 TDI, VIN: WAUZZZ4L17D019369, čierna metalíza, EČ: MT 488 BO, osobné motorové vozidlo továrenskej značky Nissan 350Z GT- pack, továrenské číslo: JN1GAAZ33U0003716, rok výroby 2003, sivá metalíza, EČ: MT350BL, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vydania vecí špecifikovaných v petite rozsudku. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o predaji podniku z 02.04.2013 žalovaná ako predávajúca predala žalobcovi ako kupujúcemu podnik bližšie špecifikovaný v zmluve a v prílohách č. 1 až č. 19 a zaviazala sa ho žalobcovi odovzdať a previesť vlastnícke právo ku všetkým veciam a právam a ostatným majetkovým hodnotám, ktoré slúžia na prevádzkovanie podniku, bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v zmluve výslovne uvedené. Medzi veci patriace predávanému podniku patrili aj osobné motorové vozidlo Audi Q7 3.0 TDI a Nissan 350Z GT - pack. Tieto veci žalovaná žalobcovi neodovzdala do času podania žaloby.

2. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že nárok žalobcu je nedôvodný. Žalobca k žalobe pripojil výstupy z účtovníctva v podobe prehľadu dlhodobého majetku, na ktorých absentuje podpis žalovanej a súhlas s uvedenými skutočnosťami. Prílohy k Zmluve č. 1 až č. 19 sú opatrené podpismi obidvoch strán a všetko, čo patrilo k podniku, bolo žalobcovi odovzdané. Osobné motorové vozidlá sú výlučným

vlastníctvom žalovanej, o čom svedčia zápisy v technických preukazoch. O tom, že žalobca predkladá nepravé dôkazy, svedčí aj príloha číslo 13 k zmluve o predaji podniku, ktorou je zmluva o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam spolu s prílohou číslo 1. V tejto prílohe nie je uvedené Audi Q7 evidenčné číslo MT 488 BO, rok výroby 2006, čím je preukázané, že k nemu žalobca nikdy nemal vlastnícke právo. Žalobca nadobudol vlastnícke právo k inému motorovému vozidlu s rovnakým typovým označením Audi Q7, avšak rok výroby 2012. Práve k tomuto vozidlu bolo zriadené aj záložné právo v prospech žalovanej ako záložného veriteľa. Pokiaľ ide o kuchynské spotrebiče a záhradný nábytok, tieto skutočnosti žalobca preukazuje skladovými zásobami, ktoré nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, lebo netvorili žiadnu z príloh zmluvy o predaji podniku. Pokiaľ ide o kuchynské spotrebiče, všetko, čo patrilo podniku, žalovaná riadne odovzdala.

3. Okresný súd konštatoval, že záväzkový vzťah medzi účastníkmi sa podľa ust. (ďalej aj len „OBZ“) bude spravovať ustanoveniami . K námietke premlčania uplatnenej žalovanou okresný súd uviedol, že právo žalobcu nie je premlčané, pretože aj premlčanie sa spravuje ustanoveniami , podľa ktorého platí všeobecná štvorročná premlčacia lehota. Keďže vlastnícke právo k všetkým veciam žalobca nadobudol dňom účinnosti zmluvy, a to dňom 16.04.2013 a žaloba o vydanie veci bola podaná 31.03.2017, tak bola podaná v rámci štvorročnej premlčacej lehoty. Žalobca svoje právo odvodzoval od Zmluvy o predaji podniku zo dňa 02.04.2013, vo vzťahu ku ktorej okresný súd konštatoval, že ju vyhodnotil ako platnú. Pokiaľ ide o účinnosť tejto zmluvy, uviedol okresný súd s poukazom na dojednanie čl. XV., bod 15.1. tejto zmluvy, že zmluva nadobúda účinnosť kumulatívnym splnením dvoch odkladacích podmienok, a to pripísaním prvej časti kúpnej ceny v zmysle čl. IV. ods. 4.3. písm. a) tejto zmluvy na účet predávajúceho a právoplatnosťou rozhodnutia miestne príslušného správcu dane podľa miesta podnikania kupujúceho o pridelení DIČ ako registrovaného platcu DPH. Okresný súd tak konštatoval, že zmluva nadobudla účinnosť dňom 16.4.2013, kedy boli obidve podmienky splnené, keď prvá časť kúpnej ceny v sume 230.914,50 Eur bola pripísaná na účet žalovanej dňa 16.4.2013, o čom svedčí výpis z účtu žalobcu, a k splneniu druhej podmienky došlo dňa 4.3.2013, kedy bol žalobca registrovaný pre daň z pridanej hodnoty. Okresný súd k žalobe žalobcu uviedol, že žalobca svoj nárok odôvodňoval tým, že medzi ním a žalovanou došlo k uzavretiu zmluvy o predaji podniku a že nie všetky veci a hodnoty, ktoré boli predmetom predaja, nadobudol do svojej držby. Okresný súd k zmluve o predaji podniku uviedol, že táto sa od kúpnej zmluvy podľa ust. odlišuje tým, že predmetom zmluvy nie je prevod jednotlivých vecí, ale súbor majetku podniku ako takého. Pri predaji celého podniku netreba majetkové hodnoty, veci alebo práva špecificky individualizovať a stačí, ak je presne označený podnik, čo v danom prípade bolo splnené. Podľa okresného súdu je možné v danom prípade vychádzať aj z účtovnej dokumentácie, a to s poukazom na ustanovenie , kde sa aj kúpna cena určuje na základe údajov o súhrne vecí v účtovnej evidencii. Účtovná dokumentácia tak v danom prípade môže slúžiť ako relevantný dôkaz. K ustanoveniam a okresný súd uviedol, že tieto sú dispozitívne, a teda sa možno od nich odchýliť. Jedná sa o ustanovenia, na ktoré poukazovala právna zástupkyňa žalovanej. Pokiaľ teda nebola podľa ust. a vyhotovená zápisnica, má to pre žalobcu ten dôsledok, že sa nemôže domáhať nárokov z vád, napr. zľavy z kúpnej ceny. V danom prípade je však podstatné ust. , teda nevyhnutnosť žalobcu pri žalobe na vydanie vecí preukázať, že v čase podania žaloby boli veci v držbe žalovanej. Pokiaľ ide o osobné motorové vozidlá, bolo jednoznačne osvedčeniami o evidencii motorového vozidla preukázané, že vozidlá v čase nadobudnutia účinnosti zmluvy o predaji podniku boli evidované na Iveta Hlaváčová INPEX, k tomu podporne slúži aj predložená účtovná dokumentácia. Bolo preto povinnosťou žalovanej tieto vozidlá odovzdať žalobcovi. Aktuálnymi osvedčeniami o evidencii vozidiel bolo preukázané, že po účinnosti zmluvy ich žalovaná dala zaevidovať do svojho vlastníctva a ani nepopierala, že ich užíva. V tejto časti preto okresný súd žalobe vyhovel.

4. Vo vzťahu k zostávajúcim veciam, a to elektrospotrebičom zn. Gorenje - varná doska, vstavaná rúra, práčka, chladnička, umývačka, okresný súd uviedol, že v tomto prípade žalobca dôkazné bremeno neuniesol a nepreukázal, že by sa tieto veci nachádzali v držbe žalovanej, hoci na neho vlastnícke právo prešlo. Žalobca je vlastníkom, ale nepreukázal, že ku dňu podania žaloby, ani ku dňu rozhodovania okresného súdu by tieto veci boli v držbe žalovanej. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na to, že v čase uzavretia zmluvy bolo miesto podnikania C. B. na adrese E. XXX. Po predaji podniku toto miesto podnikania podľa výpisu zo Živnostenského registra prešlo na žalobcu. Keďže malo ísť o elektrospotrebiče, ktoré boli vstavané, tak okresný súd predpokladal, že tam zostali a nebol preukázaný opak. Pokiaľ ide o záhradný nábytok, rovnako nebolo ku dňu podania žaloby preukázané, že by ním žalovaná disponovala, resp. ho mala v držbe. Vzhľadom k tomu bola v zostávajúcej časti týchto vecí

žaloba zamietnutá. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa a žiadnej zo strán nepriznal právo na ich náhradu. Okresný súd vychádzal z toho, že zhruba v polovici bola úspešná každá zo strán, a preto rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

5. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku I. a výroku III., podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná cestou právnej zástupkyne. Odvolanie odôvodnila tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovanej okresný súd výrokom I. uložil povinnosť vydať osobné motorové vozidlá osobe, ktorá nie je subjektom povinnosti, v prospech osoby, ktorá nie je nositeľom práva. Dotknuté vozidlá sú výlučným vlastníctvom žalovanej ako fyzickej osoby, nie podnikateľa a tieto nadobudla pred uzatvorením zmluvy o predaji podniku, hoci k formálnemu prepisu na dopravnom inšpektoráte z osoby podnikateľa na fyzickú osobu došlo o pár dní neskôr, tzn. dňa 22.04.2013 (Audi Q7) a dňa 17.07.2013 (Nissan 350Z). Účtovné doklady predložené žalovaným (pozn. krajského súdu: správne malo byť zrejme uvedené žalobcom) sú bez akéhokoľvek podpisu zmluvných strán a nie sú dôkazom skutočného stavu veci. Napadnutý rozsudok nie je dostatočne jasne odôvodnený a jeho závery nemajú skutkový ani právny základ. Nie zanedbateľnou je aj skutočnosť, že predmetné motorové vozidlá boli ku dňu prevodu podniku účtovne odpísané, tzn. že netvorili majetkový substrát podniku. Aj to bol jeden z dôvodov, pre ktorý boli tieto vozidlá so súhlasom žalovaného (pozn. krajského súdu: správne malo byť zrejme uvedené žalobcu) prevedené na žalovanú ako fyzickú osobu z osoby podnikateľa. Tieto vozidlá nikdy neslúžili ani k prevádzkovaniu podniku. Žalovaný (pozn. krajského súdu: správne malo byť zrejme uvedené žalobca) tak nie je aktívne legitimovaný na ich vydanie, nakoľko tieto nikdy neslúžili k prevádzkovaniu podniku, a teda ich žalovaná nemohla nadobudnúť v súvislosti s predajom podniku. O tom, že tieto vozidlá sú výlučným vlastníctvom žalovanej, svedčí okrem iného aj správanie žalovaného (pozn. krajského súdu: správne malo byť zrejme uvedené žalobcu), ktorý od 16.04.2013 do podania žaloby dňa 31.03.2017 (teda takmer 4 roky) nepotreboval uvedené vozidlá k prevádzkovaniu podniku. Okresný súd sa nevysporiadal ani s námietkou vecnej legitimácie a napadnutý rozsudok je nevykonateľný, nakoľko k povinnosti vydať predmetné vozidlá zaväzuje žalovaného ako podnikateľa s pozastaveným prevádzkovaním živnosti, a nie fyzickú osobu, na ktorú sú motorové vozidlá vedené. Osoba zaviazaná rozsudkom nie je v súčasnosti podnikateľom, tzn. Iveta Hlaváčová INPEX nemôže nadobúdať práva a povinnosti a nemôže byť zaviazaná ako podnikateľka ani k povinnosti vydať akúkoľvek vec. Motorové vozidlá, ktoré má vydať, sú v držbe fyzickej osoby, nie podnikateľa, tzn. že prípadný nútený výkon napadnutého rozsudku nie je možný pre absenciu povinnej osoby.

6. Žalovaná ďalej v odvolaní poukázala na ust. , podľa ktorého sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov. Podľa žalovanej tak existuje ďalší titul ich nadobudnutia do jej výlučného vlastníctva ako fyzickej osoby, a to vydržaním, keď osobné motorové vozidlo Audi Q7 nadobudla uplynutím troch rokov odo dňa jeho prepisu, tzn. dňom 22.04.2016, a osobné motorové vozidlo Nissan dňom 17.07.2016. Žalobca podal žalobu dňa 31.03.2017, teda po tom, ako nadobudla vlastnícke právo k týmto vozidlám vydržaním. Žalovaná ďalej uviedla, že okresný súd konštatoval, že žalovaná vzniesla námietku premlčania ohľadom odovzdania vozidiel. Okresný súd citoval znenie zmluvy o predaji podniku, podľa ktorého sa s podnikom prevádzajú všetky veci, ktoré slúžia na prevádzkovanie podniku. Predmetné osobné motorové vozidlá neslúžili k prevádzkovaniu podniku, ale slúžili žalovanej ako fyzickej osobe a jej synovi, preto pokiaľ žalovaný (pozn. krajského súdu: správne malo byť zrejme uvedené žalobca), ktorý tieto vozidlá nikdy nemohol nadobudnúť prevodom podniku, by sa aj chcel domáhať neplatnosti ich prevodu zo žalovanej ako podnikateľa na fyzickú osobu, mohol tak urobiť najneskôr do 17.07.2016, resp. do 22.04.2016. Po uplynutí týchto lehôt žalovaný (pozn. krajského súdu: správne malo byť zrejme uvedené žalobca) stratil akékoľvek právo týkajúce sa uvedených vozidiel. Súd prvého stupňa sa tak nesprávne vysporiadal s námietkou premlčania uplatnenia práva žalovaného (pozn. krajského súdu: správne malo byť zrejme uvedené žalobcu) na vydanie veci. Vo vzťahu k výroku III. o náhrade trov konania žalovaná namietla, že tento výrok je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, keď uvádza, že každá zo strán bola úspešná zhruba v polovici, a preto žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Takýto postup okresného súdu nie je v súlade s právom na riadne odôvodnenie rozsudku. Žalovaná tak žiadala rozsudok okresného súdu zrušiť alebo tento rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanej priznať nárok na plnú náhradu trov konania.

7. Proti výrokom II. a III. rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca cestou právneho zástupcu, a to z dôvodov, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd k osobným motorovým vozidlám správne ustálil, že bolo preukázané, že v čase nadobudnutia účinnosti zmluvy o predaji podniku boli tieto evidované na žalovanú. K ostatným veciam okresný súd konštatoval, že nebolo preukázané, že by tieto veci mala žalovaná v držbe. Vo vzťahu k elektrospotrebičom žalobca namietal, že je nesprávny a nelogický záver okresného súdu ohľadom miesta podniku žalovanej na adrese E. XXX, ktoré miesto podnikania prešlo na žalobcu, s tým, že vstavané elektrospotrebiče tam zostali. Žalobca uviedol, že predmetom predaja podniku bola aj stavba súp. č. XXX, ktorá je druhom stavby: iná budova, popis stavby: sklad, hala a administratíva INPEX. Nejde tak o druh stavby, ktorá by svojou dispozíciou a funkčnosťou mala charakter, aby v nej boli umiestnené, resp. zabudované vstavané elektrospotrebiče. Žalobca v konaní nikdy netvrdil, že tieto elektrospotrebiče boli zabudované v budove súp. č. XXX a uvádzal, že elektrospotrebiče zn. GORENJE boli ku dňu 31.12.2012 súčasťou skladových zásob, a teda patria do majetku prevádzaného podniku a mali sa nachádzať v sklade ako tovar. Žalobca preukazoval, že uvedené spotrebiče žalovaná neoprávnene použila na zariadenie nehnuteľnosti - rodinného domu súp. č. XXX v E., ktorý je v jej vlastníctve. Žalobca do tejto nehnuteľnosti nemá prístup, a teda nebolo v jeho možnostiach a schopnostiach predložiť fotodokumentáciu zariadenia kuchyne tohto rodinného domu. Vo vzťahu k záhradnému nábytku žalobca uviedol, že okresnému súdu predložil faktúru, dodací list a výdavkový pokladničný doklad vystavený žalovanou a opodstatnenosť nároku preukazuje aj skutočnosť, že časť záhradného nábytku - stôl sa nachádza u žalovanej na dvore jej nehnuteľnosti v E.. Záhradný nábytok je výlučne v dispozícii žalovanej, ktorá ho neoprávnene užíva. Okresný súd tak dospel k prekvapujúcemu a nelogickému ustáleniu ohľadne elektrospotrebičov zn. GORENJE a záhradného nábytku. Podľa žalobcu sa okresný súd náležitým spôsobom nevyporiadal s vydaním veci a v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom neuviedol ako predmetné dôkazy vyhodnotil. Keďže v prílohách zmluvy o predaji podniku nebola uvedená presná špecifikácia hmotného a nehmotného majetku a ani presná špecifikácia zásob tovaru, vychádzalo sa z účtovnej evidencie, kde tieto položky, a to elektrospotrebiče a záhradný nábytok, boli zapísané. Žalobca je tak vlastníkom predmetných vecí, ktoré žalovaná v rozpore so zákonom a zmluvnou povinnosťou odmieta žalobcovi vydať. Žalobca v konaní navrhol, že v prípade, ak bude protistrana rozporovať účtovný stav k času účinnosti zmluvy, aby bol vypočutý účtovník podniku, ktorý výsluch však uskutočnený nebol. Žalovaná naviac nepredložila žiadny relevantný dôkaz o svojich tvrdeniach, resp. ňou predložené dôkazy boli len neúplné a skreslené. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalobca uviedol, že tento považuje za nesprávny. Ustálenie okresného súdu, že v konaní bola zhruba v polovici úspešná každá zo strán, je nesprávne a nelogické. Predmetom sporu bolo vydanie vecí, ktoré majú určitú hodnotu, a je zrejmé, že osobné motorové vozidlá Audi Q7 a Nissan 350Z GT mali nespochybniteľne väčšiu hodnotu ako elektrospotrebiče a záhradný nábytok. Nadobúdacia hodnota uvedených osobných motorových vozidiel bola približne 149.912,09 Eur a nadobúdacia hodnota elektrospotrebičov a záhradného nábytku bola 6.859,38 Eur. Žalobca má za to, že jeho úspech v súdnom konaní bol podstatne vyšší a je spravodlivé, aby mu bola priznaná náhrada trov konania v celom rozsahu. Žalobca tak žiadal, aby okresný súd rozsudok okresného súdu vo výroku II. a III. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že na základe zmluvy o predaji podniku malo byť naňho prevedené vlastnícke právo ku všetkým veciam a právam, ako aj ku ostatným majetkovým hodnotám, ktoré slúžili alebo mali slúžiť na jeho prevádzkovanie. Tvrdenie žalovanej, že motorové vozidlá nadobudla ako fyzická osoba pred uzatvorením zmluvy o predaji podniku a že k formálnemu prepisu na dopravnom inšpektoráte došlo o pár dní neskôr, je potrebné považovať výlučne za účelové. Žalobca poukázal na ust. Čl. 5 , podľa ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Predmetom zmluvy o predaji podniku boli hnuteľné veci podľa ich stavu ku dňu 31.12.2012, t.j. k prepisu by muselo dôjsť ešte pred týmto dátumom. Žalobca nesúhlasil s novým tvrdením žalovanej, že motorové vozidlá ku dňu prevodu podniku boli účtovne odpísané, s tým, že toto tvrdenie je nepravdivé a zavádzajúce. Žalobca nikdy neprejavil súhlas, aby si žalovaná mohla previesť motorové vozidlá na seba ako fyzickú osobu. Za irelevantné a nepravdivé považuje žalobca aj tvrdenie žalovanej, že motorové vozidlá nikdy neslúžili prevádzkovaniu podniku. Žalobca do konania predložil okrem iného leasingové zmluvy, z ktorých preukázateľne vyplýva, že motorové vozidlá boli brané na podnikateľské účely. Podstatnou skutočnosťou tak je, že motorové vozidlá boli majetkom predávaného podniku (Iveta Hlaváčová INPEX) tak ku dňu 31.12.2012, ako aj ku dňu podpísania zmluvy 02.04.2013 a tiež ku dňu nadobudnutia jej účinnosti 16.04.2013. Žalobca pred podaním žaloby žalovanú niekoľkokrát vyzýval na vydanie vecí, a to aj cestou právneho zástupcu.

9. Žalobca k tvrdeniu žalovanej o nevykonateľnosti rozsudku z dôvodu námietky vecnej legitimácie uviedol, že sa jedná o irelevantné, zmätočné a zavádzajúce tvrdenie. V čase podania žaloby žalovaná nemala pozastavenú živnosť a žalobca nemal vedomosť o tom, že si predmetné veci žalovaná previedla na seba ako fyzickú osobu. Napriek tomu tieto veci má v užívaní tá istá osoba bez ohľadu na to, či ide o samostatne zárobkovo činnú osobu alebo o fyzickú osobu - nepodnikateľa. Žalovaná má podnikateľskú činnosť len pozastavenú od 03.07.2017 do 03.07.2020. K pozastaveniu živnosti tak došlo až po podaní žaloby. Pri exekúciách vedených voči samostatne zárobkovo činným osobám je exekútor oprávnený siahnuť nielen na príjmy plynúce živnostníkovi z podnikania, ale aj na jeho súkromný majetok, a to vrátane majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Navyše žalovaná v konaní nepoprela skutočnosť, že motorové vozidlá užíva. V prejednávanom prípade nemohlo dôjsť ani k nadobudnutiu motorových vozidiel vydržaním, ako to účelovo uviedla žalovaná. Ustanovenie , na ktoré poukázala žalovaná, nie je možné aplikovať, pretože k vydržaniu môže dôjsť výlučne len v prípade oprávneného držiteľa, t.j. dobromyseľného, čo žalovaná nie je. Žalovaná bola niekoľkokrát vyzývaná na vydanie vecí, ktoré sú predmetom žaloby, a mala vedomosť o tom, že motorové vozidlá patria k prevádzanému podniku. Podľa ust. 131 ods. 1 prvá veta neoprávnený držiteľ je povinný vždy vydať vec vlastníkovi spolu s jej plodmi a úžitkami a nahradiť škodu, ktorá neoprávnenou držbou vznikla. K tvrdeniu žalovanej vo vzťahu k námietke premlčania poukázal žalobca na správne odôvodnenie súdu prvej inštancie. Žalovaná tak v podanom odvolaní neuviedla skutočnosti, pre ktoré by bol výrok I. týkajúci sa vydania motorových vozidiel nesprávny.

10. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobcu uviedla, že žalobca vo vyjadrení relevantným spôsobom nevyvrátil odvolacie námietky žalovanej. Žalovaná trvá na námietke, že je výlučnou vlastníčkou predmetných vozidiel. Žalobca nevyvrátil rozhodujúce skutočnosti, že účtovný zápis vozidiel je v rozpore so skutočným reálnym stavom. Predmetné vozidlá neboli nikdy reálnym majetkom podniku a nikdy neslúžili na podnikanie. Vozidlo Nissan 350Z používal spoločný syn žalobcu a žalovanej a vozidlo Audi Q7, r.v. 2006, používala výlučne žalovaná, ale nie na podnikateľské účely. Jedná sa o nesporný a preukázaný fakt, ktorý nemôže nahradiť účtovný zápis. Keďže vozidlá neslúžili na podnikanie, nemohli byť predmetom prevodu podniku. Po prevode podniku sa na dopravnom inšpektoráte len zosúladil skutočný stav s právnym stavom. Keďže existovali dve vozidlá Audi Q7, žalobca sám navrhol, že každý má to, ktoré používa, t.j. jemu zostalo vozidlo z roku 2012 a žalovanej vozidlo z roku 2006. Nie je pravdou, že by žalobca žalovanú kedykoľvek od prevodu podniku do podania žaloby vyzýval na vydanie uvedených vozidiel. Ak by aj žalovaná nebola vlastníčkou uvedených vozidiel, stala by sa ňou vydržaním. Žalovaná bola v užívaní týchto vozidiel dobromyseľná, ktorú skutočnosť nikto nevyvrátil. Vozidlo Nissan 350Z bolo darované synovi v deň jeho nadobudnutia dňa 26.10.2005, čím je úplne vylúčené jeho zaradenie do majetku podniku. Vozidlo Audi Q7 žalovanej bývalý manžel - žalobca oficiálne daroval a bolo len „účtovne“ súčasťou podniku. Žalovaná zotrvala na námietke, že napadnuté rozhodnutie je nevykonateľné pre absenciu povinnej osoby. U žalovanej trvá pozastavenie živnosti od 30.06.2014 a nie od 03.07.2017 ako uvádza žalobca. S námietkou premlčania sa okresný súd nesprávne vyporiadal, nakoľko sa nezaoberal nadobúdacím titulom, a to darovaním pred viac ako 10 rokmi a v extrémnom prípade vydržaním.

11. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaná písomne nevyjadrila.

12. Na doručené vyjadrenie žalovanej žalobca písomne nereagoval.

13. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal vec v medziach ust. , bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. . Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

14. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -317 zo dňa 29.05.2020 s tým, že podľa ust. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 04.06.2020 na základe čoho

boli, v spojení s ustanovením , splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

15. Podľa odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

16. Podľa odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

17. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

18. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích dôvodov žalobcu a žalovanej. Tak žalobca ako aj žalovaná v podanom odvolaní namietali nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Krajský súd k týmto námietkam vo všeobecnosti uvádza, že ak žalobca a žalovaná namietali skutkové závery okresného súdu, ich námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. , v zmysle ktorého ... „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov () a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.

19. Žalovaná v podanom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie uložil povinnosť vydať dve osobné motorové vozidlá osobe, ktorá nie je subjektom povinnosti, v prospech osoby, ktorá nie je nositeľom práva. V tejto súvislosti uviedla, že dotknuté vozidlá jej patria ako fyzickej osobe, nie podnikateľovi, a napadnutý rozsudok je preto nevykonateľný, nakoľko povinnosť vydať tieto vozidlá ukladá podnikateľovi s pozastaveným prevádzkovaním živnosti a nie fyzickej osobe, na ktorú sú motorové vozidlá vedené. Žalovaná tým spochybnila vecnú legitimáciu strán sporu vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobcom.

Krajský súd vo vzťahu k otázke vecnej legitimácie vo všeobecnosti uvádza, že vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník súdneho konania je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a je teda aktívne vecne legitimovaný, a druhý účastník na opačnej procesnej strane je subjektom hmotnoprávnej povinnosti, a teda je pasívne vecne legitimovaný (obdobne uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. ). Aktívnou vecnou legitimáciou sa tak rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. V dotknutom prípade je namieste posudzovať otázku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie sporových strán s prihliadnutím na nárok, ktorý žalobca v konaní uplatnil. Žalobca svoj nárok vymedzil ako nárok na vydanie hnuteľných vecí, ktoré mu vlastnícky patria na základe zmluvy o predaji podniku, uzatvorenej so žalovanou, teda na vydanie vecí, ktoré slúžili prevádzkovaniu tohto podniku. Otázku aktívnej a pasívnej legitimácie sporových strán je preto nutné hodnotiť aj s prihliadnutím na právny vzťah, z ktorého postavenie tak žalobcu, ako aj žalovanej vyplýva, a to konkrétne Zmluvu o predaji podniku zo dňa 2.4.2013 (č.l. 4

- 10 spisu). Z tejto zmluvy je zrejmé, že ju uzatvorila žalovaná označená obchodným menom Iveta Hlaváčová INPEX, Rakovo 179, 038 42 Rakovo, IČO: 33 775 788 ako predávajúci so žalobcom Pavlom Hlaváčom INPEX, s miestom podnikania Rakovo 110, 038 42 Rakovo, IČO: 47 018 771 ako kupujúcim. Z tohto hmotnoprávneho vzťahu založeného uvedenou zmluvou tak plynie aj vyriešenie otázky aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie sporových strán vrátane ich označenia v tomto súdnom spore. Okresný súd preto nepochybil, ak označil žalobcu a žalovanú v súlade s ich označením tak, ako to vyplýva z dotknutej zmluvy o predaji podniku s tým, že do označenia žalovanej doplnil aktuálny stav, v zmysle ktorého má žalovaná ako podnikateľský subjekt pozastavenú podnikateľskú činnosť. Ak žalovaná namieta, že osoba Iveta Hlaváčová INPEX nie je v súčasnosti podnikateľom, a preto nemôže nadobúdať práva a povinnosti a nemôže byť ani zaviazaná ako podnikateľka k povinnosti vydať akúkoľvek vec, tak uvádza krajský súd, že v prípade fyzických osôb nie je namieste rozlišovať ich právnu subjektivitu, týkajúcu sa ich podnikateľskej činnosti, a subjektivitu, ktorá sa podnikateľskej činnosti netýka. V prípade fyzickej osoby sa jedná o ten istý právny subjekt bez ohľadu na skutočnosť, či vykonáva alebo nevykonáva podnikateľskú činnosť a rozlišovanie v označení s uvedením údajov, ktoré identifikujú fyzickú osobu ako podnikateľa, alebo s uvedením údajov, ktoré fyzickú osobu identifikujú ako občana - nepodnikateľa, má relevanciu len v prípade rozlišovania právnych vzťahov, do ktorých takáto fyzická osoba môže vstupovať jednak ako podnikateľ, jednak ako fyzická osoba nepodnikateľ. Vo vzťahu k nadobúdaniu práv a povinností takouto fyzickou osobou a rovnako tak vo vzťahu k vykonateľnosti rozsudku je podstatné len to, aby dotknutá fyzická osoba na základe označenia v tomto rozsudku ako v prípadnom exekučnom titule bola jednoznačne a nezameniteľne identifikovateľná, čo označenie žalovanej uvedením jej údajov ako podnikateľa, vrátane údaja IČO, s poznámkou o pozastavení podnikateľskej činnosti, spĺňa. Neobstojí námietka, že žalovaná bola zaviazaná na vydanie hnuteľných vecí ako podnikateľka, nakoľko priamo zo záhlavia odvolaním napadnutého rozsudku je zrejmé, že má aktuálne pozastavenú podnikateľskú činnosť. V zmysle uvedených zhodnotení preto nemôže obstáť ani námietka, že prípadný nútený výkon napadnutého rozsudku cestou exekúcie nie je možný pre absenciu povinnej osoby. Ako už bolo konštatované, fyzická osoba, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, zostáva tou istou fyzickou osobou so svojou právnou subjektivitou bez ohľadu na skutočnosť, či práva a povinnosti aktuálne nadobúda z právnych vzťahov, do ktorých vstupuje ako podnikateľ, alebo z právnych vzťahov, do ktorých vstupuje ako fyzická osoba - nepodnikateľ.

20. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že okresný súd ohľadom dotknutých motorových vozidiel nesprávne vychádzal len z účtovných dokladov, a k námietke, že dotknuté motorové vozidlá žalovaná nadobudla ako fyzická osoba pred uzatvorením zmluvy o predaji podniku, uvádza krajský súd, že uvedené skutočnosti z dôkazov, tak ako tieto dôkazy vykonal súd prvej inštancie, ktorým skutkovým stavom je krajský súd ako súd odvolací viazaný v zmysle ust. , nevyplývajú. Zo zmluvy o predaji podniku je zrejmé, že jej predmetom boli okrem iného hnuteľné veci podľa stavu ku dňu 31.12.2012, teda aj dotknuté motorové vozidlá tak, ako tento účtovný stav vyplýva z prehľadu dlhodobého majetku založeného na č.l. 11 spisu. Ak žalovaná predmetný súpis ako súčasť účtovníctva spochybňovala tvrdením, že nie je možné vychádzať len z týchto účtovných dokladov, je podľa krajského súdu namieste zvýrazniť znenie čl. 1 bod 1.1. predmetnej zmluvy o predaji podniku, podľa ktorého žalovaná ako predávajúci touto zmluvou predáva žalobcovi ako kupujúcemu bližšie špecifikovaný podnik a zaväzuje sa kupujúcemu odovzdať a previesť naňho vlastnícke právo ku všetkým veciam a právam, ako aj ku všetkým ostatným majetkovým hodnotám, ktoré slúžia alebo majú slúžiť na prevádzkovanie predmetného podniku a ktoré patria predávajúcemu, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú výslovne v tejto zmluve uvedené. V bode 1.4. tohto zmluvného článku sú uvedené nehnuteľné veci, hnuteľné veci,

práva, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov a iné majetkové hodnoty, ktoré sú súčasťou podniku, pričom tieto nie sú uvedené ich taxatívnym výpočtom, ale príkladným vymedzením s použitím slova „najmä“. Z citácie tohto článku tak v zhode so zákonnou úpravou ust. vyplýva, že žalovaná ako predávajúci touto zmluvou o predaji podniku previedla na žalobcu ako kupujúceho vlastnícke právo ku všetkým veciam, právam a iným majetkovým hodnotám, ktoré slúžili prevádzkovaniu jej podniku. Žalovaná síce do spisového materiálu predložila Osvedčenie o evidencii motorového vozidla AUDI Q7 (č.l. 39 spisu), podľa ktorého je od 22.4.2013 vedená ako vlastník tohto vozidla s uvedením jej mena, priezviska a dátumu narodenia, a predložila tiež Osvedčenie o evidencii vo vzťahu k motorovému vozidlu Nissan 350Z (č.l. 40 spisu), podľa ktorého je ako vlastník tohto vozidla vedená od 17.7.2013 s uvedením rovnakých údajov, teda mena, priezviska a dátumu narodenia, v tomto smere je však potrebné zvýrazniť, že k prevodu vlastníckeho práva k veciam, ktoré slúžili prevádzkovaniu podniku, dochádzalo podľa stavu ku dňu 31.12.2012, tak ako to vyplýva z uzatvorenej zmluvy. Z pôvodných osvedčení o evidencii je vo vzťahu k dotknutým motorovým vozidlám zrejmé, že motorové vozidlo AUDI Q7 (osvedčenie založené na č.l. 78 spisu) a motorové vozidlo NISSAN 350Z (osvedčenie založené na č.l. 77 spisu) boli pôvodne evidované na žalovanú ako podnikateľský subjekt s uvedením vlastníka týchto vozidiel: Iveta Hlaváčová INPEX, IČO: 33 775 788, a to v prípade obidvoch vozidiel ku dňu 18.04.2012. Z vykonaných dôkazov tak nie je možné ustáliť záver, že by tieto motorové vozidlá ku dňu 31.12.2012 neboli súčasťou majetku podniku, ktorý žalovaná dotknutou zmluvou predala žalobcovi.

21. Čo sa týka námietky žalovanej, že tieto vozidlá nikdy neslúžili prevádzkovaniu podniku, jedná sa o tvrdenie žalovanej, ktoré je v rozpore s vykonanými dôkazmi. Z prehľadu dlhodobého majetku, ktorý je založený na č.l. 11 spisu a ktorý je vystavený ku dňu 31.12.2012, je zrejmé, že obidve dotknuté motorové vozidlá boli nadobudnuté na základe leasingovej zmluvy, pričom z už spomínaných osvedčení o evidencii týchto motorových vozidiel vyplýva, že obidve tieto vozidlá ku dňu 18.04.2012 boli evidované práve na predmetný podnik Iveta Hlaváčová INPEX. Ak by tieto vozidlá, tak ako to tvrdí žalovaná, neslúžili prevádzkovaniu dotknutého podniku, tak nie je zrejmé, na základe akých skutočností bola žalovaná ako podnikateľský subjekt evidovaná ako ich vlastník a držiteľ. Ak by žalovanou bolo toto tvrdenie preukázané, vyvstala by tiež otázka, či v prípade, ak tieto vozidlá neboli skutočne používané na podnikateľské účely, nebola ich evidencia viazaná na žalovanú ako podnikateľský subjekt v rozpore s príslušnými účtovnými a daňovými predpismi. Rovnako nemôže obstáť ani námietka v tom smere, že tieto motorové vozidlá mali byť ku dňu ich prevodu na základe zmluvy o prevode podniku účtovne odpísané, t.j. že netvorili majetkový substrát podniku. Samotná skutočnosť, že dotknuté motorové vozidlá boli účtovne odpísané, neznamená, že tieto motorové vozidlá prestali byť predmetom vlastníckeho práva, keďže len na základe ich účtovného odpísania neprestali existovať ako veci v právnom zmysle. Odpísanie hnuteľného majetku v zmysle účtovných a daňových predpisov nemá samo o sebe žiaden vplyv na zmenu vlastníckeho práva k týmto veciam. Ako nedôvodnú možno hodnotiť tiež námietku žalovanej, že správanie žalobcu, ktorý predmetné vozidlá takmer 4 roky nepotreboval na prevádzkovanie podniku, má svedčiť o tom, že vozidlá sú výlučným vlastníctvom žalovanej. Otázka, či si žalobca uplatňoval alebo neuplatňoval vlastnícke právo a v akej lehote k tomuto uplatneniu z jeho strany došlo, sama o sebe nemá žiaden vplyv na riešenie v konaní relevantnej otázky, či tieto vozidlá boli súčasťou predávaného podniku žalovanej. Žalobca sa ich vlastníkom stal na základe zmluvy o predaji podniku a skutočnosť, že toto právo určitý čas neuplatňoval, nemá bez ďalšieho za následok jeho zánik, ani záver, že by vlastníkom týchto vecí mala byť žalovaná.

22. Žalovaná v podanom odvolaní argumentovala tiež tvrdením, že vlastnícke právo k predmetným motorovým vozidlám nadobudla vydržaním uplynutím troch rokov odo dňa ich prepisu, teda ku dňu 22.04.2016 vo vzťahu k vozidlu AUDI Q7 a ku dňu 17.07.2016 vo vzťahu k vozidlu Nissan. Krajský súd vo vzťahu k tejto argumentácii žalovanej uvádza, že vo vyvolanom odvolacom konaní môžu byť z odvolacích dôvodov žalovanej vzaté do úvahy len tie, ktoré nemali charakter novo tvrdených skutočností, neuvádzaných žalovanou v konaní pred súdom prvej inštancie. Rozsudok okresného súdu mohol byť preto posudzovaný na základe podaného odvolania len v medziach tých odvolacích dôvodov, ktoré nemali charakter skutočností neuplatnených pred súdom prvej inštancie. V prejednávanom prípade nebol daný žiaden z dôvodov v zmysle ust. , len za naplnenia ktorých by v odvolaní bolo možné použiť prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje aj na zákonnú koncentráciu konania, upravenú v ust. , v zmysle ktorého možno uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, ktoré uznesenie bolo vyhlásené na pojednávaní pred okresným súdom dňa 20.7.2018 (zápisnica založená na č.l. 99 - 101 spisu). Krajský

súd ako súd odvolací bol preto v zmysle ust. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Vyhodnotenie námietky vydržania uplatnenej sporovou stranou až v odvolacom konaní nie je možné len na základe skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, čím je táto námietka nevyhnutne spojená s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov. Zvýrazňuje krajský súd, že koncepcia odvolacieho konania vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, v ktorom je obmedzené právo strany použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli stranou včas uplatnené pred súdom prvej inštancie. Žalovaná mala v konaní pred okresným súdom vytvorené možnosti tieto prostriedky použiť a ak túto možnosť nevyužila, nebol pre krajský súd vytvorený priestor, aby v rámci odvolacieho konania tieto novo tvrdené prostriedky procesnej obrany preskúmaval.

23. Obdobne možno posudzovať aj tvrdenie žalovanej v jej písomnom vyjadrení zo dňa 01.03.2019 (č.l. 183 spisu), v ktorom žalovaná ako prostriedok svojej obrany uviedla tvrdenie, že motorové vozidlo Nissan 350Z bolo darované synovi v deň jeho nadobudnutia a vozidlo AUDI Q7 jej daroval bývalý manžel - žalobca a len účtovne bolo vedené ako súčasť podniku žalovanej. Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu žalovanej uvádza krajský súd, že sa jedná o tvrdenie, ktoré obdobne ako tvrdenie o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním nebolo žalovanou uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, a zároveň sa nejedná o tvrdenie, ktoré by zo strany žalovanej bolo uvedené ako odvolací dôvod do okamihu uplynutia lehoty na podanie odvolania. Krajský súd v tomto smere zvýrazňuje ust. , podľa ktorého odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Obdobne ako na tvrdenie žalovanej o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním, tak ani na jej tvrdenie o tom, že vlastnícke právo k jednému z vozidiel mal nadobudnúť syn a vlastnícke právo k druhému z vozidiel mala nadobudnúť samotná žalovaná, a to darovaním, nemal krajský súd v rámci vyvolaného odvolacieho konania vytvorený priestor, aby tieto novo tvrdené prostriedky procesnej obrany žalovanej preskúmaval.

24. Napriek uvedenému však krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a v priebehu vyvolaného odvolacieho konania boli zo strany žalovanej uvádzané viaceré tvrdenia ohľadom spôsobu a času, kedy mala vlastnícke právo k dotknutým motorovým vozidlám nadobudnúť. Tieto tvrdenia v časti, kde žalovaná uvádzala, že sa stala výlučnou vlastníčkou dotknutých motorových vozidiel vydržaním po uplynutí lehoty troch rokov odo dňa, kedy boli tieto vozidlá prepísané na žalovanú ako fyzickú osobu na dopravnom inšpektoráte, sú pritom v rozpore s jej ďalším tvrdením o tom, že vlastníkom jedného z týchto vozidiel je jej syn a vlastníkom druhého vozidla je žalovaná, a to na základe darovacích zmlúv. Samotná obrana žalovanej sa tak javí ako rozporuplná a nekonzistentná, čo procesnú obranu žalovanej výrazne spochybňuje.

25. Žalovaná v podanom odvolaní namietla tiež skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s jej námietkou premlčania uplatnenia práva žalovaného na vydanie veci. Krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na skutočnosť, že žalobca uplatnil svoj nárok na vydanie veci titulom uplatnenia svojho vlastníckeho práva podľa ust. . Krajský súd v tomto smere nad rámec argumentácie súdu prvej inštancie o nedôvodnosti námietky premlčania považuje za potrebné poukázať na znenie ust. , v zmysle ktorého sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou práva vlastníckeho.

26. Na základe uvedených zhodnotení krajský súd ako súd odvolací dospel k záveru o nedôvodnosti odvolacích námietok žalovanej a konštatuje vecnú správnosť výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť vydať žalobcovi dotknuté osobné motorové vozidlá AUDI Q7 a Nissan 350Z.

27. Vo vzťahu k odvolaniu podanému žalobcom voči výroku II. rozsudku okresného súdu, ktorým bola vo zvyšnej časti žaloba zamietnutá, krajský súd rovnako konštatuje nedôvodnosť odvolacích námietok. Ako už bolo uvedené, žalobca podanou žalobou uplatnil svoje právo na vydanie vecí, ktoré na ne vlastnícky prešli na základe zmluvy o predaji podniku. Žalobca tak v konaní uplatnil svoj nárok v zmysle ust. . V zmysle tohto zákonného ustanovenia patrí žalobcovi ako vlastníkovi právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Žalobca ako vlastník sa môže najmä domáhať vydania vecí od toho, kto mu tieto veci neoprávnene zadržuje. Okresný súd sa preto zaoberal otázkou, či v konaní bolo preukázané, či sa dotknuté elektrospotrebiče a záhradný nábytok nachádzajú v držbe žalovanej. Okresný súd konštatoval, že na základe zmluvy

o predaji podniku na žalobcu síce prešlo vlastnícke právo k týmto veciam, avšak nebolo preukázané, že ku dňu rozhodovania okresného súdu tieto veci boli v držbe žalovanej. Z vykonaného dokazovania v zhode so súdom prvej inštancie krajský súd konštatuje, že zo žiadneho z dôkazov neplynie záver, ktorý by preukazoval skutočnosť, že žalovaná dotknutými elektrospotrebičmi a záhradným nábytkom skutočne disponuje. Len samotná skutočnosť, že z účtovných dokladov vyplýva, že žalovaná ako podnikateľka predmetné elektrospotrebiče a záhradný nábytok nadobudla, ešte nie je možné vyvodiť, že aktuálne tieto veci neprávom zadržuje. Na rozdiel od osobných motorových vozidiel, vo vzťahu ku ktorým nebolo v konaní sporné, že týmito motorovými vozidlami žalovaná disponuje, nebolo možné ustáliť, že by žalovaná disponovala aj predmetnými elektrospotrebičmi a záhradným nábytkom. Ak žalobca uplatňuje voči žalovanej v konaní nárok na vydanie vecí na základe uplatnenia svojho vlastníckeho práva, tak je v konaní povinný preukázať všetky okolnosti, ktoré svedčia dôvodnosti jeho nároku. Žalobca síce na jednej strane preukázal, že takto označené veci vlastnícky nadobudol na základe zmluvy o predaji podniku, avšak nepreukázal, že je to práve žalovaná, ktorá do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje tým, že by týmito vecami disponovala a tieto by nedôvodne žalobcovi zadržiavala. Nad rámec argumentácie okresného súdu pritom krajský súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že žalobca predmetné hnuteľné veci vymedzil len označením: práčka GORENJE, doska varná GORENJE, rúra vstavaná GORENJE, umývačka riadu GORENJE, chladnička GORENJE a záhradný nábytok. Na rozdiel od presnej špecifikácie osobných motorových vozidiel, ktoré boli predmetom podanej žaloby a ktoré boli identifikované uvedením továrenskej značky, evidenčného čísla a čísla VIN, absentuje vo vzťahu k dotknutým spotrebičom a záhradnému nábytku ich bližšia špecifikácia tak, aby tieto boli určené jednoznačným a nezameniteľným spôsobom, aby prípadne mohli byť predmetom núteného výkonu rozhodnutia. Aj na základe uvedených okolností krajský súd dospel k záveru o vecnej správnosti výroku II. odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobu žalobcu vo zvyšnej časti ako nedôvodnú zamietol. Konštatovanie okresného súdu ohľadom umiestnenia dotknutých elektrospotrebičov v budove súp. č. XXX v Obci E. nemá s ohľadom na uvedené žiadny vplyv na vecnú správnosť predmetného výroku rozsudku okresného súdu. Ak by aj zo strany žalobcu bolo v konaní preukázané jeho tvrdenie, že elektrospotrebiče boli použité na zariadenie domácnosti žalovanej, ani tak by nebolo možné bez presnej identifikácie a špecifikácie týchto elektrospotrebičov a záhradného nábytku a bez preukázania, že práve žalovaná aktuálne ku dňu rozhodnutia vo veci samej zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu, žalobe vyhovieť. Na týchto záveroch by nemohla nič zmeniť ani výpoveď účtovníka podniku, ktorý dôkaz navrhol žalobca a ktorý dôkaz okresným súdom nebol uskutočnený. Žalobca tento dôkaz žiadal vykonať len vo vzťahu k vedeniu účtovníctva dotknutého podniku žalovanej a nie vo vzťahu k relevantným otázkam týkajúcim sa preukázania skutočnosti, že je to práve žalovaná, kto dotknuté elektrospotrebiče a záhradný nábytok neoprávnene zadržiava.

28. Na základe uvedených zhodnotení krajský súd ako súd odvolací dospel k záveru o nedôvodnosti odvolacích námietok žalobcu a konštatuje vecnú správnosť výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá.

29. Žalobca a žalovaná zhodne v podaných odvolaniach napadli výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žiadnemu z účastníkov nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Žalovaná namietala jeho nedostatočné odôvodnenie, keď okresný súd uviedol, že zhruba v polovici bola úspešná každá zo strán. Žalobca namietal, že predmetom sporu bolo vydanie vecí, ktoré majú určitú hodnotu, s tým, že je zrejmé, že osobné motorové vozidlá mali nespochybniteľne väčšiu hodnotu ako elektrospotrebiče a záhradný nábytok, pričom poukázal na nadobúdaciu hodnotu týchto motorových vozidiel a nadobúdaciu hodnotu elektrospotrebičov a záhradného nábytku. Krajský súd vo vzťahu k týmto námietkam primárne uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu v tejto časti je napriek jeho stručnosti dostatočné pre možnosť preskúmania myšlienkových pochodov a úvah okresného súdu odvolacím súdom. K náhrade trov krajský súd vo všeobecnosti zvýrazňuje, že pre rozhodnutie o náhrade trov bol rozhodujúci výsledok konania, v ktorom žalobca uplatnil nárok na vydanie viacerých hnuteľných vecí. Okresný súd o uplatnenom nároku rozhodol tak, že v časti motorových vozidiel žalobe žalobcu vyhovel a v časti elektrospotrebičov a záhradného nábytku žalobu zamietol. V prípade rozhodovania o náhrade trov konania sa uplatňuje zásada zodpovednosti za výsledok, teda zásada úspechu v konaní. Pre posúdenie otázky, ktorej zo sporových strán bude priznaná náhrada trov konania, je preto nevyhnutné zistiť, ktorá zo strán bola vo veci úspešná. Takéto zistenie je možné vykonať výlučne porovnaním žalobnej žiadosti a výroku rozsudku, ktorým sa vo veci samej rozhodlo. V prípade plného úspechu bude strane, ktorá bola v konaní úspešná, priznaná plná náhrada trov. V prípade čiastočného úspechu je založený nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania, prípadne na to, aby žiadnemu z účastníkov právo na

náhradu trov konania priznané nebolo. Rozsah úspechu je potrebné vždy posudzovať so zreteľom na nárok uplatnený žalobcom v súdnom konaní. V zásade platí, že žalobca mal plný úspech vo veci vtedy, ak súd v celom rozsahu jeho žalobe vyhovie a žalovaný má vo veci plný úspech vo veci vtedy, keď súd žalobu v celom rozsahu zamietne. Ak žalobe nebolo v celom rozsahu vyhovené, nemožno hovoriť o plnom úspechu na strane žalobcu, ani na strane žalovaného, a preto je potrebné posúdiť rozsah čiastočného úspechu sporových strán a náhrada trov konania musí byť rozdelená v pomere tohto čiastočného úspechu a čiastočného neúspechu sporových strán. Ústavný súd SR v tomto smere v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že ...„účinná právna úprava v tomto smere inštruuje, že ak mala strana úspech v spore len čiastočný, potom sa náhrada trov konania pomerne rozdelí, prípadne sa vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo“... s tým, že „situácia, pri ktorej by išlo o zásadne rovnaký čiastkový úspech oboch strán (t.j. o približne rovnaký neúspech), by mohla viesť k záveru o tom, že žiadna zo strán nebude mať nárok na náhradu trov konania.“

30. Ako už bolo konštatované, v prejednávanom prípade žalobca predmet sporu vymedzil žalobnou žiadosťou o vydanie v petite žaloby špecifikovaných hnuteľných vecí. Zároveň zo žiadneho z tvrdení, či už žalobcu alebo žalovanej v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné konštatovať určenie hodnoty týchto vecí ku dňu podania žaloby alebo ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie. Zo strany žalobcu bolo po prvýkrát uplatnené tvrdenie ohľadom rozdielnej hodnoty motorových vozidiel na jednej strane a elektrospotrebičov a záhradného nábytku na strane druhej až v ním podanom odvolaní voči výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie. V čase rozhodovania tak súd prvej inštancie nemal vytvorené podmienky, aby na základe tvrdení sporových strán a v konaní vykonaných dôkazov mohol pri rozhodovaní o náhrade trov konania posudzovať mieru procesného úspechu sporových strán s prihliadnutím na hodnotu vecí, vo vzťahu ku ktorým žalobe vyhovel, a vecí, vo vzťahu ku ktorým žalobu zamietol. Nemôže v tomto smere obstáť odvolacia námietka žalobcu, ktorý konštatoval značnú disproporciu v hodnote motorových vozidiel a ďalších vecí, ktorých vydanie žalobou žiadal, kde žalobca poukazoval na nadobúdaciu hodnotu motorových vozidiel a na nadobúdaciu hodnotu elektrospotrebičov a záhradného nábytku. Nadobúdacia hodnota motorových vozidiel nadobudnutých v roku 2005 a 2006 bez ďalšieho nič nevypovedá o tom, aká bola hodnota týchto vozidiel v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, čo obdobne možno aplikovať aj na tvrdenia žalobcu ohľadom nadobúdacej hodnoty elektrospotrebičov a záhradného nábytku. Aj z hľadiska procesnej ekonómie a hospodárnosti konania nebol pre súd prvej inštancie vytvorený priestor, aby výlučne za účelom rozhodovania o náhrade trov konania vykonával dokazovanie, či iné procesné úkony za účelom ustálenia hodnoty vecí, ktorých sa podaná žaloba týka. Ak procesné strany nevytvorili pre okresný súd možnosť pri rozhodovaní o náhrade trov konania porovnať hodnotu jednotlivých hnuteľných vecí, ktorých vydanie bolo predmetom sporu, bolo namieste, aby okresný súd za situácie, kedy žalobe čiastočne ohľadom dvoch hnuteľných vecí vyhovel a čiastočne ohľadom ďalších hnuteľných vecí, a to elektrospotrebičov a záhradného nábytku, žalobe nevyhovel, rozhodol o náhrade trov konania tak, že konštatoval obdobnú mieru úspechu sporových strán, a teda žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal. Z uvedených zhodnotení potom krajský súd nevyhodnotil ako dôvodné ani odvolanie žalobcu, ani odvolanie žalovanej voči výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania.

31. K námietkam žalobcu, ktorý spochybňoval závery súdu prvej inštancie a ich odôvodnenie v odvolaním napadnutom rozsudku s konštatovaním o jeho arbitrárnosti, krajský súd uvádza, že nezistil opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nepochybne patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Zároveň však judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký argument, ktorý pre rozhodnutie vo veci samej nie je podstatný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd SR opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (). Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe v časti vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol. Neobstojí námietka, že by v rozhodnutí okresného súdu chýbalo logické vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol relevantné skutkové zistenia a uviedol právne predpisy, na základe ktorých posudzoval uplatnený nárok žalobcu. Rozhodnutie okresného súdu preto nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené,

keď sa súd v skutkovej a právnej rovine zaoberal nosnou argumentáciou sporových strán a túto argumentáciu, aj pokiaľ išlo o tvrdenia žalobcu, riadne vyhodnotil. Okresný súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a význam v kontexte relevantných zistení o skutkovom stave vo veci. Z judikatúry ÚS SR vyplýva, že iba skutočnosť, že sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti rozhodnutia súdu (). Okrem toho krajský súd považuje za potrebné uviesť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (Stanovisko občiansko-právneho kolégia NS SR č. 2 zo dňa 03. decembra 2015, Zbierka Stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016). V danom prípade napadnutý rozsudok okresného súdu i čo do odôvodnenia spĺňal kritériá vecne správneho rozhodnutia za dostatočného rešpektovania ust. .

32. Po vykonaní odvolacieho prieskumu vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu a žalovanej tak krajský súd uzaviera, že napadnutý rozsudok okresného súdu je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu a žalovanej, než aby rozsudok okresného súdu potvrdil podľa . „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, ; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012).

33. V zmysle uvedených zhodnotení bolo preto dôvodné napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa ust. ako vecne správne rozhodnutie vo všetkých jeho výrokoch.

34. O náhrade trov odvolacieho konania bolo krajským súdom rozhodnuté za aplikácie ust. v spojení s ust. a ust. . V odvolacom konaní bol žalobca ohľadom ním podaného odvolania neúspešnou sporovou stranou a obdobne žalovaná bola neúspešnou sporovou stranou vo vzťahu k svojmu odvolaniu. Krajský súd potom, s prihliadnutím na rovnaký pomer úspechu a neúspechu obidvoch sporových strán ohľadom nimi podaných odvolaní, rozhodol o náhrade trov tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.