Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_12Co-131-2019.pdf
PDF · 101.6 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/131/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Intrum Slovakia, s. r. o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 831 154, právne zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava Staré Mesto, IČO: 37 927 795, proti žalovanému B. Y., narodený XX. XX. XXXX, trvale pobytom M. XXX/X, XXX XX Y., o zaplatenie 2.965,79 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 13Csp/89/2019 - 135 zo dňa 29. apríla 2019, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „prvostupňový súd“) rozhodol tak, že žalobu zamietol (I. výrok) a žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania (II. výrok).
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 2.965,79 Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že jeho právny predchodca
- Slovenská sporiteľňa a. s., so sídlom Tomášikova 48 Bratislava, IČO: 00 151 653, poskytol žalovanému na základe zmluvy o splátkovom úvere č. 5036418823 zo dňa 13. 12. 2012 (ďalej len „zmluva o úvere“), úver vo výške 2.001,- Eur, s dohodnutou výškou úrokovej sadzby 18,9%, ktorý sa žalovaný zaviazal uhradiť formou zmluvne dojednaných pravidelných mesačných splátok. Nakoľko žalovaný si svoj záväzok riadne neplnil, právny predchodca žalobcu vyhlásil ku dňu 22. 08. 2016 mimoriadnu splatnosť úveru. Keďže žalovaný na výzvy právneho predchodcu nereagoval a dlh nezaplatil, právny predchodca ako postupca uzavrel so žalobcom ako postupníkom dňa 09. 12. 2016 zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1119/2016/CE (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávky“), na základe ktorej bola okrem iného postúpená aj pohľadávka voči žalovanému z titulu nezaplateného úveru zo zmluvy o úvere v celosti t. j. vo výške 3.178,16 Eur. Okresný súd uviedol, že žalobca si v konaní voči žalovanému uplatňoval len časť postúpeného nároku vo výške nesplatenej dlžnej istiny úveru vo výške 1.960,85 Eur a zmluvných úrokov vo výške 1.004,94 Eur spolu s príslušenstvom ako aj nároku na náhradu trov konania.
3. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, pričom dospel k záveru, že žalobca v konaní touto nedisponuje, a preto žalobu zamietol. Poukázal na to, že aktívna vecná legitimácia žalobcu sa odvíjala zo zmluvy o postúpení pohľadávky, pričom dospel k záveru, že pohľadávka nebola postúpená z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu v súlade so zákonom, a to konkrétne v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z .z. o bankách v znení platnom a
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky (ďalej len „zákon o bankách“). Konštatoval, že predpokladom platného postúpenia je skutočnosť, že žalovaný ako dlžník bol na zaplatenie dlhu vopred vyzvaný v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca síce preukázal, že takáto výzva bola písomne vyhotovená ako aj to, že bola dňa 13. 07. 2016 odovzdaná na prepravu. Uviedol, že samotné zaslanie výzvy na poštovú prepravu samo o sebe nepostačuje, nakoľko pre taký úkon je potrebné, aby bolo preukázané, že sa skutočne dostala do dispozičnej sféry žalovaného t. j. žalovaný mal možnosť sa s touto zásielkou oboznámiť. Nakoľko žalobca nepreukázal túto skutočnosť, mal súd prvej inštancie za to, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, a teda nedošlo ani k platnému uplatneniu si práva zo strany žalobcu pre absenciu jeho aktívnej vecnej legitimácie.
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len ,,CSP“) tak, že žalovanému napriek jeho úspechu v spore právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli.
5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca navrhol rozhodnutie zmeniť tak, že jeho návrhu bude v celom rozsahu vyhovené a rovnako mu bude priznaná náhrada trov konania v plnom rozsahu.
6. Uviedol, že rozhodnutie prvoinštančného súdu nie je správne, nakoľko svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore preukázal oznámením o postúpení pohľadávky, ktoré bolo žalovanému zaslané na adresu uvedenú žalovaným v zmluve o úvere „Farská Lúka 1609/74, 986 01 Fiľakovo, ktorá je zároveň adresou jeho trvalého pobytu. Poukázal na to, že za účelom preukázania aktívnej legitimácie predložil okresnému súdu výzvu na zaplatenie omeškaných splátok zo dňa 11. 07. 2016 s podacím hárkom, ktorým preukázal odoslanie výzvy do dispozičnej sféry žalovaného pod podacím č. RQ178931568SK dňa 13. 07. 2016. Argumentoval tým, že žalovaný zmenu adresy na doručovanie písomnosti žalovaný žalobcovi ani právnemu predchodcovi neoznámil. Podľa jeho názoru nie je na mieste zamieňať povinnosť odoslania výzvy, ktorá vyplýva z § 92 ods. 8 zákona o bankách, s povinnosťou jej faktického doručenia. Vytýkal súdu prvej inštancie, že tento nepovažoval ním predloženú výzvu zo dňa 23. 08. 2016 spolu s doručenkou za riadnu a dôvodnú výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, a s touto sa nijako nevysporiadal. Bol toho názoru, že práve oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti s výzvou na plnenie zo dňa 23. 08. 2016 predstavovala výzvu banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/210/2001 zo dňa 11. 06. 2003 v ktorom dovolací súd vyslovím názor, že: „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudicionálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.“
7. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne nevyjadril.
8. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 CSP, preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario) len v rozsahu odvolania žalobcu podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených odvolaním podľa § 380 ods. 1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
9. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je nielen dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).
12. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty sporu, ktorými reaguje na argumenty žalobcu uvedené v odvolaní.
13. Žalobca odvolací dôvod videl v nesprávnom právnom posúdení veci zo strany súdu prvej inštancie. Pod pojmom právne posúdenie sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
14. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia, odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je daný, nakoľko rozhodnutie prvoinštančného súdu netrpí vytýkanou vadou.
15. V sporovom konaní, CSP ako strany konania označuje žalobcu a žalovaného (§ 60 CSP). Žalobcom je ten, kto podal žalobu a žalovaným ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného označil.
16. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej na strane žalobcu alebo pasívnej na strane žalovaného, je podstatnou súčasťou každého súdneho skonania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu tzn. ex offo, a to aj v prípade, že ju žiadna zo strán konania nenamietala, pričom zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 205/2009 z 29. 06. 2010). V prípade, ak konajúci súd, opomenul vyriešenie otázky existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, protirečí takéto konanie obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 266/2014).
17. Prvoinštančný súd správne postupoval, ak z úradnej povinnosti skúmal vecnú legitimáciu strán sporu, a dospel k záveru, že žalobca v konaní nedisponoval aktívnou vecnou legitimáciou. Pod pojmom aktívna vecná legitimácia je potrebné rozumieť také hmotnoprávne postavenie, z ktorého žalobcovi prináleží ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania.
18. Odvolací súd v danom prípade zastáva ten názor, že nie je postačujúce, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej lem „OZ“), ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo210/2001 (na ktoré poukázal v odvolaní aj žalobca), podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obo/9/2008 zo dňa 14. 05. 2008, rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28. 01. 2009, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24. 08. 2018 (publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 8/2018 pod R 60/2018), podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok
absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.
19. Odvolací súd v tomto smere rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“
20. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale ustanovuje aj osobitné podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, a preto ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam OZ o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl. OZ). V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona o bankách sa pre platné postúpenie pohľadávky banky resp. pobočky zahraničnej banky, vyžaduje splnenie ďalších obligatórnych podmienok, a to zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi, ktorý je v omeškaní a následne jeho nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní, pričom zaslaná výzva sa musí preukázateľne dostať do dispozičnej sféry dlžníka, v tomto prípade žalovaného. Toto sú špeciálne zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia, čo i len časti pohľadávky na tretí (nebankový) subjekt, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k OZ. Rovnako podstatou tejto špeciálnej úpravy je aj ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany, aby banky po uzavretí zmluvy o úvere, nepostupovali kedykoľvek pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá by tak napríklad nepodliehala dozoru a dohľadu Národnej banky. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 OZ, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, súd prvej inštancie správne postupoval, ak zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.
21. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že svoju aktívnu legitimáciu preukázal výzvou zo dňa 11. 07. 2016, ktorá bola zo strany jeho právneho predchodcu zaslaná na doručenie, pod podacím č. RQ178931568SK dňa 13. 07. 2016, čo preukázal predloženým podacím hárkom. Podanie zásielky na prepravu samo o sebe nepreukazuje, že výzva bola doručená do dispozičnej sféry žalovaného. Žalobca uviedol, že výzva bola zaslaná na adresu trvalého pobytu žalovaného - Y. L. XXXX/XX Y., pričom žalovaný žalobcovi, a ani jemu právnemu predchodcovi zmenu adresy nemal oznámiť. Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že toto tvrdenie žalobcu nie je pravdivé, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný oznámil právnemu predchodcovi žalobcu zmenu adresy trvalého pobytu. Uvedená skutočnosť vyplýva z dodatku k zmluve o splátkovom úvere č. 5036418823 zo dňa 25. 10. 2013 (č. l. 23 spisu), ktorú uzavrel právny predchodca žalobcu so žalovaným, a v ktorej právny predchodca označil žalobcu s miestom trvalého pobytu na adrese XXXXXX/X, XX.X. Uvedenú skutočnosť mal preukázanú z dokladu totožnosti, ktorý žalovaný pri uzatvorení citovaného dodatku predložil právnemu predchodcovi žalobcu, a preto podľa názoru odvolacieho súdu došlo zo strany žalovaného k riadnemu oznámeniu zmeny adresy v súlade s bodom 10.5 všeobecných podmienok k zmluve o úvere. Z tohto dôvodu, nie je odvolaciemu súdu zrejmé, prečo napriek tejto skutočnosti právny predchodca žalobcu, následne doručoval výzvu zo dňa 11. 07. 2016 ako aj oznámenie o vyhlásení mimoriadne splatnosti zo dňa 23. 08. 2016 na pôvodnú
adresu žalovaného, aj keď už v tom čase mal vedomosť o jeho novej, súčasnej adrese trvalého pobytu. Z tohto dôvodu nemohlo dôjsť ani k účinnému doručeniu výzvy do dispozičnej sféry žalovaného.
22. S poukazom na vyššie uvedené neboli odvolacie námietky žalobcu dôvodné.
23. Keďže záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu bol správny, odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
24. Odvolací súd taktiež potvrdil výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania (druhý výrok), keďže tento vykazoval vecnú správnosť a odvolateľ ho ani nenapadol konkrétnymi odvolacími dôvodmi.
25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Zo spisu však odvolací súd zistil, že žalovanému žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli, preto mu odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).