Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2obo/9/2008

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

UZ N E SE N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J., zast. JUDr. R., proti

žalovanému: F. , zast. JUDr. Š., advokát, S., o zaplatenie 97 833 Sk, na odvolanie žalovaného

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. apríla 2007 č.k. -221 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

25. apríla 2007 č.k. -221 z r u š u j e a vec vracia súdu l. stupňa na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť

žalobcovi 97 833 Sk istiny a 32 029 Sk na náhradu trov konania.

Podľa odôvodnenia žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 15.4.2003 ako údajný

vlastník pohľadávok voči žalovanému domáhal ich zaplatenia celkom v sume 97 833 Sk.

Tieto pohľadávky majú predstavovať súčet úrokov z omeškania žalovaného s plnením

peňažných dlhov, ktoré mal žalovaný voči osobám oprávneným na vyplatenie menovitých

hodnôt a výnosov dlhopisov emitovaných F. podľa a súv. ,

o podmienkach prevodu majetku štátu a iné osoby v znení neskorších predpisov.

Súd zistil, že zmluvami o postúpení pohľadávok v zmysle § 524 až 530 Obč. zák.

v počte 62 kusov, uzatvorenými medzi žalobcom a vlastníkmi dlhopisov žalovaného postúpil

postupcovi žalobcovi pohľadávky v celkovej výške 97 833 Sk, pričom omeškanie žalovaného

vzniklo oneskoreným vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov.

Odvolávajúc sa na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp.zn. PL

ÚS 13/97 z 19. júna 1998, zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 84,

pod číslom 221/1998, uvádza, že v zmysle ust. v znení

doplnkov, dlhopis sa stal splatným dňom 31.12.2000.

Súd konštatoval, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty a výnosov dlhopisov

dotknutým osobám nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote. Žalovaný sa dostal do omeškania

s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov ich bývalým majiteľom, nakoľko dátum

rozhodným pre posúdenie, kedy mal žalovaný splniť dlhopisy, bol 31.12.2000 a nie

31.12.2001.

Súd dospel k záveru, že počnúc dňom 1.1.2001 sa žalovaný dostal do omeškania

(v zmysle ustanovenia ), pretože pohľadávky veriteľov

nadobudli novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenia dlhopisu už bolo teda žalovateľné, a to aj

s úrokmi z omeškania.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa

Proti tomuto rozsudku sa odvolal žalovaný a navrhol ho buď zmeniť a žalobu

zamietnuť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu l. stupňa na ďalšie konanie.

Tvrdí, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd

neúplne zistil skutkový stav, nakoľko sa nevysporiadal s navrhnutými dôkazmi a že rozsudok

je nepreskúmateľný, keďže súd v jeho odôvodnení neuviedol ako hodnotí všetky žalovaným

navrhnuté dôkazy.

Namieta najmä, že sa súd nevysporiadal s jeho argumentáciou, že nemohol byť

v omeškaní v zmysle § 520 Obč. zák., pretože mu veritelia neposkytli súčinnosť potrebnú na

splatenie dlhopisu, konkrétne sa žiaden z majiteľov dlhopisu nedostavil do miesta sídla

žalovaného, aby ho vyzval na plnenie a plnenie prevzal. Pokiaľ žalobca tvrdí, že uplatnené

nároky nadobudol zmluvami o postúpení pohľadávok namieta, že úrok z omeškania je

právom spojeným s cenným papierom, ktorý nemožno previesť bez súčasného prevodu

cenného papiera. Namieta ďalej, že žalobca nepreukázal pravosť podpisov pôvodných

veriteľov žalovaného na zmluvách ich zoznam nebol zverejnený, takže žalovaný nemal

legálnu možnosť tieto osoby identifikovať. Namieta tiež, že podpisy za žalobcu na zmluvách

nie sú podpismi štatutárnych zástupcov žalobcu a sú preto neplatné.

Podľa jeho mienky žalobca ako zahraničná právnická osoba neoprávnene skupovaním

sporných úrokov neoprávnene podnikal na území SR, čo vyvodzuje z ust. § 21 ods. 3 Obch.

zák. a tvrdí, že by mu nemala byť poskytnutá právna ochrana, nakoľko postupoval v rozpore

so zákonom, dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku.

Podľa jeho názoru žalobca nepreukázal, že osoby, od ktorých sporné nároky získal

boli dňa 31.12.2000 vlastníkmi dlhopisov, ktorých sa uplatnený nárok týkal, že im konkrétny

dlhopis bol vyplatený a kedy, ani exaktne nevyčíslil uplatnený úrok z omeškania.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť

a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

Čo do námietky žalovaného, že mu veritelia neposkytli súčinnosť potrebnú na

splatenie dlhopisov tvrdí, že poskytnutie súčinnosti zo strany vlastníkov dlhopisov by bolo

neúčinné z dôvodu, že žalovaný nebol pripravený na vyplácanie menovitých hodnôt

a výnosov z dlhopisov. Žalovaný začal s vyplácaním dlhopisov až v apríli 2001, kedy získal

peňažné prostriedky na ich vyplácanie.

Na odvolateľovu mienku, že právo na úrok z omeškania je spojený s cenným

papierom od momentu jeho vydania tvrdí, že ide o právo vzniknuté za sekundárneho

/zodpovednostného/ vzťahu, ktoré je primárnym záväzkovým vzťahom iba podmienené.

Čo do odvolateľom tvrdeného nepreukázania hodnovernosti podpisov veriteľov

žalovaného na zmluvách o postúpení pohľadávky, ktorými žalobca od pôvodných vlastníkov

dlhopisov nadobudol nároky na úroky z omeškania, poukazuje na skutočnosť, že Občiansky

zákonník nevyžaduje, aby boli podpisy zmluvných strán na zmluve o postúpení úradne

overené.

Uvádza tiež, že činnosti, na základe ktorých dochádzalo k nákupu predmetných

pohľadávok uskutočňoval na území Slovenskej republiky prostredníctvom svojho

zmluvného agenta /t.j. na základe zmluvného zastúpenia/, ktorým bola slovenská spoločnosť

zapísaná v obchodnom registri a majúca oprávnenie na vykonávanie podnikateľskej činnosti

na území republiky a porovnáva, že pri akceptácii argumentácie žalovaného by napríklad

nákup cenných papierov na B. zahraničným subjektom prostredníctvom slovenského

obchodníka s cennými papiermi, ktorý koná v mene a na účet klienta, musel byť rovnako

považovaný za neplatný z titulu nezákonného podnikania.

Oponuje, že nakoľko predmetná činnosť žalobcu všetky uvedené definičné znaky

podnikania preukázateľne nespĺňala, nemohlo ísť z jeho strany v žiadnom prípade

o podnikanie, ako to tvrdí žalovaný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie podľa bez

naradenia pojednávania zmysle ods1 písm. e/ a dospel k záveru, že je dôvodné.

Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobou došlou súdu dňa

15.4.2003 si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie 97 833 Sk titulom úroku

z omeškania žalovaného s plnením peňažných dlhopisov ich majiteľom, ktorý žalobca získal

od nich zmluvami o postúpení pohľadávok.

Uplatnený nárok oprel o spomenuté zmluvy o postúpení pohľadávky, o tvrdenie, že

podľa dlhopis bol splatný 31.12.2000 a preto treba jeho

neskoršie splatenie posudzovať ako plnenie záväzku s omeškaním v zmysle § 517 ods. l Obč.

zák.. K žalobe pripojil aj kópiu oznámenia o postúpení pohľadávky spojenú s výzvou na

dobrovoľné zaplatenie pohľadávky, pokus o zmier zo dňa 7.2.2003, v ktorom je

u jednotlivých mien postupníkov uvedená aj výška pohľadávky a dátum, ku ktorému je

uplatnená výška úroku počítaná. Z pripojených kópii zmlúv o postúpení pohľadávok je

zrejmé, že žalobca nadobudol pohľadávky od jednotlivých postupníkov za sumu 200 Sk.

Žalovaný už v odpore proti Okresným súdom Bratislava II vydanému platobnému

rozkazu okrem námietky vecnej nepríslušnosti okresného súdu konať vo veci, uvádzal

rovnaké dôvody neopodstatnenosti žaloby z dôvodu neexistencie jej titulu, ako ich uplatňuje

v odvolaní, teda stručne povedané, že súd l. stupňa nezohľadnil čas daný mu zákonom na

splatenie dlhopisov, že nemohol byť v zmysle § 520 Obč. zák. v omeškaní, nakoľko mu

veritelia neposkytli súčinnosť potrebnú na zaplatenie, že sporné nároky sú spojené

s dlhopismi, ktoré nebolo možné previesť bez súčasného prevodu dlhopisu, namieta tiež že

nemal legálnu možnosť postupníkov zo zmlúv o postúpení pohľadávky identifikovať, že

žalobca ako zahraničná právnická osoba podnikal na území SR neoprávnene, nemal tu

v rozpore s ust. 21 ods. 3 Obch. zák. zriadený podnik ani organizačnú zložku, postupoval teda

v rozpore so zákonom, nemal by teda mať súdnu ochranu . Upozorňuje tiež na skutočnosť, že

žalobca nepreukázal, že konkrétne dlhopisy, z ktorých nevčasného splatenia si uplatňuje

postúpený úrok z omeškania boli v čase 31.12.2000 vo vlastníctve postupcu, nakoľko do

31.12.2000, bolo možné dlhopisy prevádzať a mohli nastať aj iné skutočnosti, na ktorých

základe bolo splatenie dlhopisu realizované na účet inej osoby.

Odvolací súd zistil, že vecne a miestne príslušný Krajský súd v Bratislave rozhodol vo

veci až napadnutým rozsudkom. Ďalej odvolací súd zistil, že Krajský súd v Bratislave

a následne Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodoval v skutkovo a právne totožných

konaniach tak, že súd l. stupňa žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaný sa nedostal so

splatením dlhopisov do omeškania a odvolací súd rozsudok l. stupňa potvrdil a že Najvyšší

súd SR rozsudkom zo dňa 7.12.2004 pripustil vo veci dovolanie s odôvodnením, že je

potrebné posúdiť, či sa vzhľadom na ust. a v platnom znení

dostal žalovaný do omeškania, keď svoj dlh splnil do konca roka 2001. Na tomto základe na

dovolanie žalobcu, Najvyšší súd SR ako súd dovolací rozsudkom zo dňa 26.11.2006 sp. zn.

rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu l. stupňa vo veci vedenej na

Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. zrušil a vec vrátil súdu l. stupňa na ďalšie

konanie. V tomto rozsudku dovolací súd vyslovil záver, že počnúc dňom 1.1.2001 sa

žalovaný dostal do omeškania /v zmysle ods. 6/, pretože pohľadávky veriteľov nadobudli

novú kvalitu. Totiž do doby, kým sa veriteľove pohľadávky stanú splatné, nemôžu veritelia

požadovať na dlžníkovi ich splnenie akonáhle sa ale pohľadávka stane splatnou, dlžník je

povinný ju uhradiť a ak tak neurobí, tak veriteľ je oprávnený domáhať sa jej splnenia na súde

a to podaním príslušnej žaloby na plnenie. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už teda bolo

žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania /je tu actio nata/.

Súd l. stupňa oprel v odôvodnení napadnutého rozsudku svoje rozhodnutie o nález

Ústavného súdu č. 8/1955 sp. zn. , z 19 júna 1998, zrejme však ovplyvnený

spomenutým rozsudkom dovolacieho súdu zo dňa 26.10.2006 sp.zn. ,

pričom vzal do úvahy len žalobcom tvrdený a žalovaným popieraný vznik nároku na úrok

z omeškania, teda len jedna z námietok, ktorú žalovaný vzniesol proti žalobcom uplatnenému

nároku, ostatné nevzal do úvahy, nezaoberal sa nimi, ani sa s nimi nevysporiadal, čoho

výsledkom nevyhnutne je nesprávne právne posúdenie veci, posúdenie len z jedného zreteľa

a odvolací súd, ktorý to konštatoval, musel preto v súlade s ust.

napadnutý rozsudok súdu l. stupňa zrušiť a vec podľa ust. 221 ods. 3 vrátiť súdu

l. stupňa na ďalšie konanie, v ktorom sa tento súd vysporiada so všetkými námietkami

vznesenými žalovaným v priebehu konania l. stupňa a stručne zopakovaných v odvolaní

a výrok rozsudku bude výrazom právneho posúdenia veci aj zo zreteľa námietok žalovaného

vznesených.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 29.mája 2008

JUDr. Jozef Štefanko, v.r.

predseda senátu