Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/86/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobkyne: M.. U. Ž., nar. X.XX.XXXX, bytom Z. XX, zastúpenej advokátkou JUDr. Adrianou Krajníkovou, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 57, proti žalovanému: Petit Press, a.s., IČO: 35 790 253, so sídlom v Košiciach, Letná 47, zastúpenému advokátskou kanceláriou PALŠA&PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom v Prešove, Masarykova 13, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 18. októbra 2018 sp. zn.

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 18. októbra 2018 č. k. -142.

Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd alebo súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 18.10.2018 č. k. -142 rozhodol tak, že výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak na základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému nariadenia povinnosti uverejniť v tlačovine Korzár a jeho internetovej forme text, že: „Článok uverejnený dňa 29.11.2012 pod názvom „Exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba“, týkajúci sa M.. U. Ž., exekútorky, so sídlom v O., sa nezakladal na pravde. Za uvedené konanie voči M.. U. Ž. sa redakcia ospravedlňuje.“ Žalovaný je povinný článok uverejnený dňa 29.11.2012 pod názvom „Exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba“ odstrániť z jeho webovej stránky. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165.970 EUR do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni na účet právnej zástupkyne trovy konania do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

3. Súd ustálil skutkový stav, podľa ktorého žalobkyňa v sídle svojho exekútorského úradu na základe poverenia vykonala dňa 13.9.2006 dražbu nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX katastrálne územie N. patriacu povinnému L. O. - O., za priklepnutú sumu 600.000 Sk, ktorú obdržala na exekútorský účet od vydražiteľa. Za nesporné mal tiež tvrdenie, že žalobkyňa ako súdna exekútorka v predmetnej exekúcii z nadobudnutých finančných prostriedkov nepoukázala v zmysle ust. § 165 ods. 1 Exekučného poriadku do siedmich dní od právoplatného schválenia rozvrhu výťažku zo dňa 13.3.2010, resp. po úplnom zaplatení najvyššieho podania oprávneným osobám v celkovej sume 6.414,59 EUR, ale tieto finančné prostriedky použila na chod svojej exekútorskej kancelárie, a že oprávneným osobám získané finančné prostriedky vyplatila až po viacerých písomným urgenciách rôzne, najskôr pre oprávneného I. Z. v apríli 2010, najneskôr do 14.11.2010, t.j. do začatia trestného stíhania vedeného voči nej ako

exekútorke. Ďalej nesporným bola okolnosť, že Okresný súd Košice-okolie uznesením z 19.11.2012 sp. zn. v trestnej veci obžalovanej M.. U. Ž. pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona v súbehu s prečinom sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona rozhodol tak, že vec postúpil disciplinárnej komisii Slovenskej komore exekútorov Bratislava, pretože zistil, že nejde o trestné činy, ale, že skutok by mohol iný orgán prejednať ako disciplinárne previnenie, o ktorom je tento orgán príslušný rozhodovať. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia tiež vyplýva, že obžalovaná na hlavnom pojednávaní prehlásila, že sa necíti vinná zo spáchania skutkov, pretože ako exekútorka po schválení výťažku súdom zo dňa 14.1.2010 s právoplatnosťou dňa 13.3.2010 v rámci svojich finančných možností hneď začala plniť pohľadávky oprávneným, keď dňa 30.3.2010 začala vyplácať najvyššiu pohľadávku pre oprávneného Z.. Omeškanie s úhradou ostatným dôvodila tým, že od januára 2004 do januára 2007 mala pozastavenú činnosť, čím sa dostala do finančných problémov, pretože aj napriek pozastavenej činnosti musela naďalej zabezpečiť chod úradu. Dodala, že všetkým oprávneným vyplatila ich pohľadávky pred začatím trestného konania a nikdy nemala úmysel peniaze z dražby využiť pre svoj prospech. 4. Za preukázané mal tiež to, že žalovaný v denníku Korzár dňa 29.11.2012 uverejnil článok s názvom „Exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba“, v úvode uvádza, že „Pre podozrenie zo zneužívania právomoci verejného činiteľa stála pred súdom michalovská exekútorka U. Ž.. Prokuratúra jej kládla za vinu, že v roku 2006 vydražila byt dlžníka, ale peniaze, ktoré tým získala, neposlala jeho veriteľovi. Okresný súd Košice-okolie mal na konanie žalobkyne iný názor a to ten, že sa nedopustila predmetného trestného činu (a to prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu s prečinom sprenevery), teda skutočnosť, aby svojvoľne použila predmetné finančné prostriedky v zmysle obžaloby, nebola preukázaná“. Je teda nesporné, že žalovaný v tomto napadnutom článku uverejnil celé meno a priezvisko žalobkyne, spolu s označením jej povolania a skutkovým dejom týkajúcim sa obdobia pred a po hlavnom pojednávaní dňa 19.11.2012, na ktorom bolo vyhlásené rozhodnutie týkajúce sa žalobkyne. 5. Právne vec posúdil podľa ust. , , , ods. 2, a ods. 2 SR, čl. 10 ods. 1 vety prvej a druhej, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich, , , a Exekučného poriadku. 6. Súd prvej inštancie vykonal test proporcionality medzi základnými ústavnými právami strán sporu, t.j. test vhodnosti, test potrebnosti a test primeranosti v užšom zmysle, a to v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. decembra 2009. 7. V súvislosti s testom vhodnosti uzavrel, že primárnym cieľom článku bolo oboznámiť verejnosť s činnosťou, resp. s nesprávnym úradným postupom kritizovanej osoby, ktorá bola v tom čase verejne činnou osobou. Z tohto pohľadu súd považoval uvedený zásah žalovaného do práv žalobkyne za vhodný, pretože umožňuje dosiahnuť legitímny cieľ, a to právo občanov na informácie o verejne činných osobách. 8. Pri posúdení článku žalovaného z hľadiska testu nevyhnutnosti súd dospel k záveru, že na dosiahnutie primárneho účelu článku neexistuje iný vhodný nástroj, ako napísanie článku v periodiku, spracovanie televízneho, či rozhlasového príspevku, pričom práve uverejnenie článku v denníku s lokálnou pôsobnosťou čiastočne zmiernilo zásah do základného práva žalobkyne alebo ho aspoň čiastočne eliminovalo. 9. Z hľadiska posúdenia kto je kritizovaný, súd zohľadnil stupeň tzv. dovolenej kritiky, ktorý sa mení podľa charakteristiky adresáta, pričom hranice akceptovateľnosti sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov. V spore malo byť pritom porušené právo žalobkyne v čase, keď vykonávala funkciu súdnej exekútorky a v súvislosti s výkonom tejto funkcie. U osôb verejne činných je miera oprávneného zásahu iná, ako pri súkromnej osobe, je pomerne vyššia, a teda osoba verejne činná a známa osoba musí strpieť vyššiu mieru zásahu do svojho súkromia a prejavov svojej osoby, ako osoba súkromná a hranice ochrany jej osobnostných práv v určitých prípadoch sú nižšie ako hranice ochrany bežných ľudí. Do tejto kategórie osôb patria tiež exekútori. Preto vzhľadom na profesionálne postavenie žalobkyne je nepochybné, že v čase vydania článku žalobkyňa musela zniesť vyššiu mieru kritiky na svoju osobu ako na súdnu exekútorku a súčasne žalobkyňa nemohla byť postupom žalovaného dotknutá na právach fyzickej osoby. V tejto súvislosti súd tiež poukázal na to, že v uvedenom článku neboli uverejnené žiadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce informácie a použitie mena žalobkyne sa uskutočnilo primerane danej situácii a v rámci práva na slobodu slova a informovania o stave pozorovanej veci. 10. Z pohľadu posúdenia kto kritizuje, súd mal za zrejmé, že tzv. privilegovanou skupinou sú žurnalisti. Novinári majú v demokratickej spoločnosti nielen právo, ale hlavne sociálnu povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitosti verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostávať, pričom je novinárom dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Sloboda prejavu novinára zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie

alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, keďže zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú osobami, ktoré sú zodpovedné za obsah toho, čo publikujú. Z uvedeného preto vyplýva záver o tom, že novinár žalovaného mal nielen právo, ale dokonca povinnosť poskytovať informácie týkajúce sa verejného záujmu v rozsahu svojho zamerania, a teda aj o otázkach výkonu funkcie súdneho exekútora žalobkyňou, pričom sa na autora článku vzťahuje zvýšená ochrana žurnalistov. Úlohou novinára v článkoch týkajúcich sa osôb verejného záujmu je nepochybne pranierovať a poukazovať, či dokonca kritizovať neduhy spoločnosti tak, ako je tomu aj v tomto prípade, keď žalovaný poukázal na konanie žalobkyne, ktoré bolo v rozpore so zákonom. 11. Ďalej súd posúdil sporné ústavné práva strán sporu z pohľadu toho, čo je kritizované. V predmetnom článku bol kritizovaný postup žalobkyne ako súdnej exekútorky pri výplate sumy oprávneným osobám získanej v dražbe od vydražiteľa. Zo zhodných tvrdení strán sporu pritom mal súd za preukázané, že žalobkyňa v dražbe nehnuteľnosti zo dňa 13.9.2006 získala priklepnutú sumu 600.000 Sk, ktorú mala do 7 dní od 13.3.2010, resp. od obdržania priklepnutej sumy na svoj účet, poukázať na účty oprávnených osôb, čo však neurobila, a namiesto toho tieto finančné prostriedky svojvoľne použila na úhradu pohľadávok týkajúcich sa chodu svojho exekútorského úradu. Právo svojvoľne použiť vymožené finančné prostriedky žalobkyni nevyplynulo zo žiadneho právneho predpisu, a to bez ohľadu na to, či mala alebo nemala existenčné problémy vo svojom exekútorskom úrade a bez ohľadu na to, kto tieto problémy spôsobil. Je absolútne nemysliteľné, aby súdny exekútor svojvoľne použil výťažok z dražby vo svoj prospech. A o tom, že použitím týchto finančných prostriedkov išlo o vlastný prospech žalobkyne svedčí to, že tieto peniaze boli použité na chod jej exekútorského úradu, v rámci jej podnikateľskej činnosti, čo je konanie vo vlastný prospech. Preto tvrdenie žalobcu v názve „že si peniaze nechala pre seba“ v zmysle, že ich použila na vlastnú podnikateľskú činnosť, súd nepovažuje za klamlivé a zavádzajúce. Z toho pohľadu nie je podstatné, či by ich použila na vlastnú domácnosť alebo na svoj exekútorský úrad, keďže ich použila na základe vlastného rozhodnutia pre svoj účel, čo bolo v rozpore s ust. § 165 Exekučného poriadku, pretože ich nepoužila na účel, na ktorý boli zákonom určené, na uspokojenie oprávnených osôb v exekúcii, ktorú viedla. Uzavrel tak preto, že informácie uvedené v napadnutom článku sa týkali tém verejného záujmu, neboli nepravdivé a pri informovaní o témach verejného záujmu má spravidla prednosť sloboda prejavu pred ochranou osobnosti, pretože úlohou novinárov (médií) zároveň nie je len prijímať a sprostredkúvať informácie, ktoré sú spoločensky prijateľné, ale šíriť aj tie informácie, ktoré môžu šokovať a byť pre určité konkrétne osoby nepríjemné. 12. Súd tiež riešil kde je kritizované, t.j. miesto uverejnenia sporných výrokov. Uviedol, že vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa distribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V tomto spore bol sporný článok uverejnený v denníku Korzár s miestnou, nie celoslovenskou pôsobnosťou, a vo vzťahu k tejto lokalite s primeraným nákladom, ako aj v jeho internetovom vydaní, pričom autorom článku bol novinár žalovaného, ktorý má tzv. privilegované postavenie novinára, čo spolu s osobou žalobkyne, ako verejne činnou osobou v čase vydania článku, do určitej miery neutralizuje kritérium miesta pôsobenia článku a znižuje stupeň nebezpečenstva porušenia osobnostných práv. 13. V ďalšom sa súd zaoberal posúdením kedy je kritizované s tým, že načasovanie kritiky je potrebné vnímať nielen z hľadiska aktuálnosti predmetu kritiky, ale aj z hľadiska spoločenského načasovania. Článok bol o žalovanej napísaný 10 dní po vyhlásení trestného rozhodnutia na hlavnom pojednávaní dňa 19.11.2012, na ktorom bol novinár žalovaného osobne prítomný ako verejnosť, kedy sa o výsledku konania bezprostredne dozvedel. Z hľadiska časového, teda žalovaný poskytol aktuálne informácie pre verejnosť o veciach verejného záujmu. Z hľadiska spoločenského načasovania je téma zneužívania postavenia a moci verejnými činiteľmi v našej spoločnosti dlhodobo aktuálna. 14. Napokon súd zaujal stanovisko k tomu, ako bolo kritizované, t.j. akým spôsobom boli informácie o žalobkyni vypovedané. V tejto súvislosti mal za to, že kritizovaný článok bol v prevažnej väčšine, v odseku I., II., aj III. opisom skutkových tvrdení, t.j. faktov, ktorých pravdivosť je overiteľná, a ktoré sa týkali hlavne súdnej exekúcie vedenej žalobkyňou, dražby vedenej žalobkyňou, citácie exekučného poriadku, rozhodnutia súdu v trestnej veci, v ktorom bolo konané so žalobkyňou ako obžalovanou, ďalej citácie tvrdenia žalobkyne na hlavnom pojednávaní, informácie o predchádzajúcom obvinení žalobkyne ako súdnej exekútorky a o pozastavení činnosti súdneho exekútora, informácie o uplatnení práva žalobkyne na odškodné od štátu za spôsobené problémy v súvislosti s predchádzajúcim obvinením a pozastavením činnosti súdneho exekútora a čiastočne bol článok aj hodnotiacim úsudkom, subjektívnym názorom novinára, ktorý zaujal k danému faktu určitý postoj konkrétne v názve článku, kde uviedol, že „Exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba“. Tento hodnotiaci úsudok novinára vzhľadom na všetky okolnosti prípadu vychádzal z dostatočného faktického základu. Úlohou nadpisu článku je čitateľa

upútať, pričom nadpis by mal vystihovať podstatu obsahu článku, ale pritom nesmie ísť o nepravdivý údaj. Cieľom celého článku podľa názoru súdu bola kritika nesprávneho postupu žalobkyne ako verejne činnej osoby, čomu zodpovedá názov článku s uvedením mena žalobkyne. Je totiž nepochybné, že žalobkyňa ako súdna exekútorka peniaze získané v rámci exekučnej činnosti z dražby použila namiesto uspokojenia oprávnených osôb na chod svojej kancelárie, teda tieto peniaze si de facto ponechala pre seba a podstatné je, že ich použila v rozpore s ust. § 165 Exekučného poriadku na účel, na ktorý neboli určené. Na takéto použitie peňazí z exekúcie žalobkyňa nemala žiadne zákonné alebo zmluvné oprávnenie. Z kontextu celého článku je potom zrejmé, že výlučne len názov článku, kde novinár uviedol v citácii „Exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba“, možno považovať za hodnotiaci, kritický, mierne sarkastický úsudok, určite však nie za nepravdivý, zákerný, či zlomyseľný, ako sa domnieva žalobkyňa. Článok vo zvyšnej časti sa venuje opisom skutkových tvrdení, ktoré vyznievajú opisne, zodpovedajú pravde, určite nie neslušne, urážlivo, či arogantne. Článok je teda v prevažnej miere pravdivým skutkovým tvrdením. 15. Vzhľadom na všetky uvedené skutkové okolnosti prípadu, nemožno obsah uverejneného článku z 29.11.2012 posúdiť ako vážny zásah do osobnostných práv žalobkyne, a to ani napriek tomu, že k určitému, minimálnemu zásahu do osobnostných práv kritickým, mierne sarkastickým konštatovaním v nadpise článku došlo, jeho intenzitu však nemožno vyhodnotiť za takú, že by bolo možné konštatovať neprípustný zásah do osobnostných práv žalobkyne. Na základe vykonania testu proporcionality u oboch proti sebe stojacich ústavných práv strán sporu (u žalobkyne právo na ochranu osobnosti a u žalovaného právo na slobodu prejavu) súd dospel k záveru, že nakoľko intenzita zásahu do práva žalobkyne spočívajúca v tvrdení, že „exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba“ v nadpise článku, s ohľadom na skutkové tvrdenie opierajúce sa o objektívnu realitu vo zvyšku textu článku, s ohľadom na skutočné porušenie ust. § 165 ods. 1 Exekučného poriadku žalobkyňou, bola nízka, preto je nutné konštatovať, že právo žalovaného na slobodu prejavu pri informovaní o veci verejného záujmu, má v tomto prípade prednosť pred právom žalobkyne na ochranu osobnosti, a teda záujem verejný prevyšuje záujem jednotlivca (dotknutej osoby) na ochrane jeho osobnostných práv. 16. Následne potom, čo súd prvej inštancie v bodoch 68. až 82. popísal stanoviská zo súdnej praxe, právne uzavrel, že zo všetkých uvedených dôvodov žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol (keďže nedošlo k porušeniu osobnostných práv žalobkyne, tak jej nevznikol ani nárok na požadované zadusťučinenie, či nápravu). 17. O trovách konania rozhodol podľa ust. , keď priznal procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 18. Proti predmetnému rozsudku podala žalobkyňa odvolanie, a to z odvolacích dôvodov podľa ust. , , a navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.

19. V odvolaní uviedla, že predmetnou žalobou sa domáhala ochrany proti konaniu žalovaného, ktorý svojim článkom zo dňa 29.11.2012 zasiahol do jej práv na ochranu osobnosti. V predmetnom článku v titulke uviedol jemu známu lož, že cit. : „Exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba“, pričom zverejnil celú jej osobnú, ako aj profesnú identitu. Zo strany žalovaného išlo o vedome lživé informovanie verejnosti o skutočnosti, zvýraznenej v titulke článku. S poukazom na postačí, aby zásah bol objektívne spôsobilý narušiť, alebo ohroziť práva chránené zákonom, pričom v dôsledku uvedeného článku - konkrétne označenej titulky, došlo zo strany diskutujúcich čitateľov pod článkom aj k reálnym nenávistným prejavom voči jej osobe, čo vzhľadom k zverejneniu celej jej identity, bolo v danom čase aj bezpečnostným rizikom. V príčinnej súvislosti s ich nenávistnými prejavmi bol práve namietaný titulok článku. Uviedla, že základnú otázku jej žalobnej námietky, a to lož v titulke článku, že „Exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba“, zodpovedal dňa 19.11.2012 (10 dní pred vydaním namietaného článku) Okresný súd Košice-okolie, ktorý v konaní sp.zn. za prítomnosti žalovaného vyniesol verdikt s obsahom, že exekútorka si peniaze z dražby nenechala pre seba, ale z dôvodu jej dlhšieho pozastavenia exekučnej činnosti musela zabezpečovať chod úradu, čo ovplyvnilo jej finančnú neschopnosť práve s úhradou predmetných peňazí voči dotknutým oprávneným. Nešlo teda o spreneveru - ponechanie si peňazí pre seba, ale platobnú neschopnosť exekútorky, a to ani nie zo subjektívnych, ale dokonca z objektívnych dôvodov. Keďže nešlo o trestný čin, súd vec pre nedodržanie lehoty na výplatu výťažku z dražby oprávneným postúpil na disciplinárne konanie. Žalovaný bol pri uvedenom prítomný, napriek tomu uverejnil článok so lživým (nie kritickým) titulom, že si peniaze z dražby nechala pre seba. Keďže súd vec postúpil na disciplinárne konanie, z tohto výroku súdu muselo byť žalovanému zrejmé, že peniaze si neponechala a ani len nemohla ponechať pre seba, inak by šlo o trestný čin a vec by nebola postúpená na disciplinárne konanie, ale s vecným záverom prejednaná na hlavnom pojednávaní súdu. S uvedeným korešponduje uznesenie trestného

súdu zo dňa 19.11.2012, kde cit.: „V konaní nebola preukázaná ani subjektívna stránka žalovanej trestnej činnosti, teda úmysel obžalovanej v tejto súvislosti spôsobiť inému škodu alebo sebe zadovážiť neoprávnený prospech, resp. prisvojiť si cudziu vec, ktorá jej bola zverená a spôsobiť takýmto činom na cudzom majetku väčšiu škodu, čo vyplýva jednak zo zistenia, že obžalovaná všetky finančné prostriedky poškodeným uhradila do začatia trestného stíhania a tiež s poukazom na okolnosti celého prípadu, najmä skutočnosť, že obžalovaná mala po dlhší čas pozastavenú činnosť exekútorky, počas čoho však musela zabezpečovať chod úradu, čo ovplyvnilo jej platobnú neschopnosť“. Je zrejmé, že základná otázka posúdenia lživosti titulku článku spočíva na tom skutkovom základe, že peniaze si nenechala pre seba, o čom žalovaný mal priamu a autentickú vedomosť z výroku súdu, pričom súčasne platí prezumpcia neviny. V odvolaní ďalej vysvetlila, že základom skutku v predmetnom trestnom konaní bolo ňou nerealizované vyplatenie výťažku dražby oprávneným v zákonnej lehote, čo preukázaním v označenom trestnom konaní nespočívalo na tom základe, aby si bola peniaze ponechala pre seba, ako to uvádza článok žalovaného namietaný v predmetnom konaní, ale v objektívnej okolnosti jej platobnej neschopnosti, titulom predchádzajúceho pozastavenia výkonu jej exekučnej činnosti (kedy pre trestné stíhanie, spod ktorého bola neskôr oslobodená, mala dočasne pozastavený výkon funkcie). Táto okolnosť nezákonného pozastavenia výkonu jej funkcie (počas doby troch rokov), mala za následok jej celkovú platobnú neschopnosť, pre ktorú nemohla predmetný výťažok uhradiť v zákonnej lehote, čo ako otázka objektívnej zodpovednosti exekútora, bola odstúpená na prejednanie v disciplinárnom konaní. Pre účely tohto súdneho konania je podstatné, že bol vylúčený trestný čin, teda okolnosť „ponechania si peňazí pre seba“. 20. Ďalej v odvolaní poukázala na odôvodnenie napadnutého rozsudku v bodoch 41. a 81. so záverom, že v celom kontexte napadnutého rozsudku súd prvého stupňa nevybavil podstatnú okolnosť jej žalobnej námietky, že predmetné peniaze si neponechala pre seba, a teda, že zo strany žalovaného nešlo o vyššiu mieru kritiky prezentovanú v titulke článku, ale o evidentnú lož, ktorou zasiahol do jej práv. Preto otázka skúmania dovolenej kritiky, čomu súd prvého stupňa venoval všetku pozornosť, nezaoberal sa jej skutočnou námietkou lži, je právne irelevantná. Naviac, súd prvého stupňa bez existencie akéhokoľvek dôkazu o tom, že peniaze si ponechala pre seba a zároveň v zjavnom rozpore s citovaným uznesením trestného súdu, že tieto peniaze si pre seba neponechala, prijal záver, že skutok „nevyplatenia výťažku z dražby oprávneným osobám a ich použitím na vlastné účely žalobkyne“ sa reálne stal a nejde tu o prípad, že by k skutku vôbec nebolo došlo a novinár by si takúto informáciu vymyslel. Ide o hrubú dezinterpretáciu skutočnosti a hrubú lož zo strany súdu prvého stupňa, kde v zjavnom rozpore s právoplatným rozhodnutím trestného súdu, o neponechaní si peňazí pre vlastné účely, a bez akejkoľvek opory v dokazovaní v tomto konaní, vytvoril si svojvoľne vlastnú premisu, podľa ktorej predmetný titulok obsahoval reálny základ a žalovaný si ho nevymyslel. Preto jeho predmetná kritika je voči nej ako verejnému činiteľovi dovolená. Súd prvého stupňa však sám vyfabuloval tento skutkový stav, a to bez dokazovania a v zjavnom rozpore s právoplatným rozhodnutím iného súdu, ktoré túto premisu vylúčilo. Je zrejmé, že v predmetnej veci nejde o otázku dovolenej kritiky (ktorú súd podrobne právne rozobral), ale o otázku vedomej lži. Lož však v spoločenských a právnych vzťahoch nepožíva ochranu zákona. Preto záver súdu prvého stupňa, že vzhľadom na svoje profesionálne postavenie musela zniesť vyššiu mieru kritiky, je právne irelevantný, nakoľko namietaná otázka nespočíva na kritike, ale na lži a zniesť vedomú lož nie je povinný ani verejný činiteľ. Súd prvého stupňa sa nijako nevysporiadal s jej žalobným argumentom, že vo veci nejde o kritiku, ale o lož. Naopak, skutkový stav v zmysle uznesenia Okresného súdu Košice-okolie, podľa ktorého si peniaze neponechala pre seba, pozmenil na taký, že peniaze si ponechala pre seba. Týmto vytvoril skutkový základ, že žalovaný nekonal v rozpore so zákonom a ako verejný činiteľ potom bola pre svoje nezákonné konanie povinná zniesť danú mieru kritiky. Uvedený skutkový stav nie je podložený žiadnym vykonaným dokazovaním, naopak, je v hrubom rozpore s iným právoplatným rozhodnutím potvrdzujúcim, že peniaze si neponechala pre seba, ktoré rozhodnutie si v čase pred uverejnením článku, žalovaný dokonca vypočul. Súd prvého stupňa účelovo vyprodukoval absolútne odlišný stav veci, než bol v skutočnosti reálny, z tejto vlastnej fabulácie vychádzal pri vydaní rozhodnutia. Na základe uvedeného a v rozpore s vykonaným dokazovaním následne žalobu nedôvodne zamietol.

21. Odvolateľka na základe uvedených skutočností preto žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, kde by súd prvého stupňa jej nárok posúdil z pohľadu zásahu do jej osobnosti z dôvodu lživej informácie uvedenej v titule posudzovaného článku. Tento titulok bol v príčinnej súvislosti so zákonom predpokladaným následkom zásahu do jej osobnosti (kde postačí, aby zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením ), pričom informácia z tejto titulky vyvolala voči nej dokonca vlnu nenávisti, teda aj reálne negatívne zasiahla do jej práv. Aj napriek

nezabezpečeniu celého trestného spisu do konania, súd prvého stupňa disponoval s jeho právoplatným uznesením, ktoré vypovedá o opaku skutkového stavu, než z ktorého vychádza napadnutý rozsudok, pričom iný dôkaz, korešpondujúci s názorom súdu o „reálnom stave ponechania si peňazí“ a na tomto základe dovolenej kritiky zo strany žalovaného, produkovaný nebol.

22. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, ktorému predchádzalo sporové konanie vedené podľa ustanovení , a preto dôvody odvolania neobstoja. Mal za to, že nedôvodnosť odvolacej námietky podľa vyplýva priamo z obsahu súdneho spisu a zápisnice o pojednávaní zo dňa 18.10.2008, kedy žalobkyňa a jej právna zástupkyňa na dotaz súdu po oboznámení s obsahom spisu a obdržaní informácie, že trestný spis sa nenachádza ani na súde, ani na SKE, tieto uviedli, že nemajú žiadne ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Navyše výrok a obsah rozhodnutia súdu v trestnej veci predsa ani sporný nebol, čo opäť vyplýva z obsahu súdneho spisu. Nedôvodnosť odvolacej námietky podľa a taktiež vyplýva priamo z obsahu súdneho spisu a najmä z vyčerpávajúceho odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie reagujúceho na všetky podstatné prednesy, či námietky sporových strán, na ktoré žalovaný plne odkazuje. Z vykonaného dokazovania realizovaného podľa zásad a ustanovení vyplynulo, že článok uverejnený dňa 29.11.2012 sa na pravde zakladal. Článok podal informáciu o prebiehajúcom súdnom trestnoprávnom konaní voči súdnej exekútorke - verejnej činiteľke. Zákonom upravené konanie, či správanie sa súdnej exekútorky pri nakladaní s výťažkom z dražby, najmä, ak do veci vstúpil svojou intervenciou orgán dozoru a dohľadu nad zákonnosťou - prokuratúra, pričom následkom tejto činnosti bola podaná obžaloba, ktorú všeobecný súd Slovenskej republiky prijal na trestnoprávne konanie a následne viedol trestné konanie a nariadil hlavné pojednávanie, je legitímnou témou verejného záujmu a sociálnej, vrátane kritickej diskusie. Žalobkyňa tak vo výsostnom postavení verejného činiteľa vo vzťahu k výkonu svojej profesie musí strpieť nižšiu mieru ochrany osobnostných práv. Z konečného verdiktu súdu v trestnom konaní vyplynulo čosi iné, ako uvádza odvolateľka a to, že súd vec neposúdil tak, že skutok sa nestal, ale posúdil vec tak, že nejde o trestný čin a práve s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania trestný súd vec postúpil orgánu príslušnému na ďalšie rozhodnutie. V predmetnom článku bol zrozumiteľným spôsobom opísaný skutkový stav veci, podobne tak bolo zrozumiteľne a výstižne opísané, aký verdikt súd vyslovil a najmä, že súd vec uzatvoril tak, že konanie nie je trestný činom. Bolo plne legitímne venovať sa danej justičnej spoločenskej téme a informovať verejnosť o prebiehajúcom súdnom konaní a o jeho záveroch, či výsledku. Článok obsahoval citáciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia: „Súd vidí zavinenie v tom, že exekútorka nedodržala lehotu, lebo sumy naozaj nevyplatila. Lehota 7 dní je poriadková lehota. Preto skutok má maximálne znaky disciplinárneho previnenia, ktoré je možné riešiť disciplinárnym postihom.“ Je tak nepochybné, že skutok popísaný v obžalobe sa stal, no nešlo o trestnoprávny skutok, ale o také možné zavinené konanie, ktoré je potrebné posúdiť vo vzťahu k previneniu podľa iných právnych noriem, teda v disciplinárnom konaní. Z uznesenia súdu v trestnom konaní a zo záverečnej reči obžalovanej v trestnom konaní predsa vyplynulo, že vymožené peniaze podľa exekútorky nebolo možné odovzdať, lebo v rokoch 2004-2007 mala pozastavený výkon funkcie, a že sumy vyplatí, keď bude finančne odškodnená od štátu. Súd prvej inštancie tak vec právne správne vyhodnotil, pretože publikovaním článku žalovaný neopustil priestor chránený slobodou prejavu. Zákonným spôsobom realizoval právo na slobodu prejavu. Predmetom záujmu bolo naplnenie účelu exekučného konania a kompetencií zverených zákonodarcom súdnemu exekútorovi. Účelom exekučného konania je predsa nútený výkon súdneho či iného rozhodnutia uspokojiť pohľadávku oprávneného. V danom prípade článok čitateľov informoval, že došlo k nútenému výkonu rozhodnutia, no nedošlo k uspokojeniu veriteľa (dôchodcu) spôsobom jednoznačne predpokladaným v Exekučnom poriadku. Tieto skutkové a právne závery jednoznačne správne súd prvej inštancie zistil a aplikoval pri rozhodnutí o veci samej, čo bezpochyby vyplýva z obsahu odôvodnenia rozsudku. Z týchto dôvodov navrhol o predmetnom odvolaní rozhodnúť tak, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdí. 23. Žalobkyňa v odvolacej replike uviedla, že predmetom konania je ochrana osobnosti žalobkyne z dôvodu lživej informácie žalovaného, uvedenej v jeho elektronickom periodiku, ktorá naviac vyvolala nenávistné prejavy verejnosti voči žalobkyni. Lživosť informácie je preukázaná tou skutočnosťou, že žalobkyňa nebola pre dôvody uvedené v titulke článku, že „Exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba“ uznaná vinnou, ale naopak, pre preukázanie, že peniaze si pre seba nenechala, ale pre iný objektívny dôvod bola v omeškaní so svojimi zákonnými povinnosťami, bola jej trestná vec postúpená na konanie o tejto objektívnej zodpovednosti. Mala za to, že skutkové tvrdenie, teda mediálna informácia, že „Exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba“, môže mať povahu iba trestného činu, nie však

disciplinárneho deliktu. Z tejto zákonnej premisy je treba vychádzať pri posúdení celej predmetnej veci. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. : „Zásah, spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch“. V čase vydania článku skutkový a právny stav veci bol ten, že neexistoval právoplatný rozsudok o uznaní viny, že exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba, ba dokonca ani disciplinárne rozhodnutie o objektívnej zodpovednosti za nevyplatenie predmetných peňazí v zákonnej lehote, aj ktorý takýto stav by nekorešpondoval so skutkovým tvrdením žalovaného, že exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba. Pokiaľ žalovaný poukázal na nedôvodnosť odvolacej námietky podľa uviedla, že je síce pravdou, že nežiadala o ďalšie doplnenie dokazovania, to však neznamená, že netrvala naďalej na navrhovanom dôkaze - pripojiť trestný spis. Predmetný návrh bol raz riadne procesne uplatnený, konajúci súd sa na poslednom pojednávaní nedotazoval, či na ňom trval alebo nie, iba sa dotazoval, či má ďalší návrh, keďže tento ďalší nemala, súčasne už raz podaný návrh nevzala späť, preto tento už raz podaný návrh bol stále procesne živý. Súčasne je právne irelevantné, aby súd poukazoval účastníkom konania na to, že navrhovaný dôkaz sa nenachádza na príslušnom súde, ani na žiadnom relevantnom orgáne. V ďalšom zdôraznila, že správnosť výroku trestného uznesenia nie je otázkou v tomto konaní, pretože otázkou v tomto konaní je teda fakt, že práve z dôvodu poznania tohto výroku už na hlavnom pojednávaní trestného konania a súčasne za stavu zákonnej povinnosti rešpektovať prezumpciu neviny, žalovaný uviedol vo svojom periodiku hrubú lož. Súd prvého stupňa akoby účelovo hájil obranu žalovaného, pričom v prejednávanej veci nejde o zložitú právnu otázku slobody názoru a informovania verejnosti vo verejnom záujme, ale o jednoduchú otázku lži. Pokiaľ podľa výroku uznesenia trestného súdu, súd postúpil trestnú vec na disciplinárne konanie, je bez pochýb zrejmé, že nemôže platiť tvrdenie žalovaného, že: „Exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba“. Naviac zo samotného odôvodnenia uznesenia trestného súdu, s ktorým sa oboznámil tiež súd prvého stupňa, je zrejmé, že žalobkyňa nemala žiaden a v žiadnom okamihu ani len najmenší úmysel si peniaze z dražby ponechať pre seba. Otázkou pre toto konanie je teda otázka samotnej lži, ktorá bola uverejnená a dokonca vyvolala voči jej osobe nenávisť, ktorá viedla až k vyhrážkam. Súd prvého stupňa nevybavil skutočne prednesenú problematiku, ale odklonil ju do všeobecných akademických úvah. V ďalšom vyjadrila názor, že článok žalovaného zaujal práve pre jeho živý nadpis a poukaz žalovaného na plnú legitimitu venovania sa justičnej spoločenskej téme a informovania verejnosti o prebiehajúcom súdnom konaní a o jeho záveroch, je relativizujúcou formulou pre popretie závažnosti nezákonnej časti článku. Titulok je mienkotvornou informáciou obsahu článku, teda dáva tomuto článku nosnú informačnú hodnotu. Viac čitateľov si prečíta nadpis článku a jeho začiatok, než celý článok a bez nadpisu. Predmetné články sú určené širokej verejnosti a bežný priemerný čitateľ určite neanalyzuje prečítaný text spôsobom, aby nadpis článku konfrontoval alebo vyvracal s jeho obsahom. Nadpis článku má vždy určujúci charakter. Lož, ako exces z práva spoločenských noriem nie je dovolená a nepoužíva ochranu zákona. Predmetná lož bola nosným pilierom uvedenej mediálnej informácie žalovaného, ktorej odozva je bez pochýb preukázaná agresivitou čitateľov voči jej osobe. Zavádza do spoločnosti nespokojnosť na základe lží, je nedovoleným konaním a podnecovaním k občianskej nenávisti. Mediálny priestor nemôže byť v slušnej a demokratickej spoločnosti miestom na šírenie lží a hoaxov, proti čomu sa stavia tiež európska legislatíva. V ďalšom poukázala na to, že predmet žaloby a objektívny stav veci je taký, že článok uverejnený dňa 29.11.2012 sa na pravde nezakladal, pretože je objektívne danou skutočnosťou, že titulok predstavuje nepravdivé skutkové tvrdenie. K argumentácii žalovaného o tom, že v danom prípade trestný súd neposúdil vec tak, že skutok sa nestal, ale posúdil vec tak, že nejde o trestný čin, namietala a uviedla, že výsledkom názoru žalovaného je to, že postúpenie trestného skutku na disciplinárne prejednanie nie je potvrdenie neexistencie trestného skutku, ale v podstate jeho potvrdenie, ale v akejsi inej forme a pre iné konanie, týmto žalovaný právne, ale aj logicky ad absurdum, účelovým výkladom ďalej zastáva legitimitu nepravdivého skutkového tvrdenia, teda lži v titulke článku. V ďalšom poukázala na to, že pokiaľ namietaný titulok obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie, v zmysle ust. má osoba ohľadne ktorej periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie, právo žiadať o uverejnenie opravy nepravdivého skutkového tvrdenia, na základe čoho vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní opravu uverejniť bezodplatne. V ďalšom poukázala na princíp právnej istoty ako súčasť práva na súdnu ochranu a to v súvislosti s tým, že pokiaľ k otázke ochrany osobnosti v žalobe označila príslušné rozhodnutia, ktoré pojednávali analogickú otázku ochrany osobnosti u verejného činiteľa, súd prvej inštancie bol povinný na tieto príslušné rozhodnutia prihliadať. Následne odcitovala relevantné časti odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.zn. , rozsudok NS SR sp.zn. a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. . V závere zdôraznila, že v prejednávanom prípade

nešlo iba o možný nepriaznivý dopad na jej česť, pretože bol v zmysle preukázaný závažnejší dôsledok, a to ohrozenie jej života a zdravia, keď v dôsledku agresívne naladených čitateľov titulom podnecujúcej lživej informácie podanej v znení titulku článku, bola vystavená znevažujúcim, výhražným a agresívnym náladám čitateľov. Celá verejná diskusia článku, aj tá menej agresívna, sa niesla v ovzduší jej viny, vedenej v titulke článku. Bežný čitateľ na rozdiel od tvrdenia titulky o vine nerozlišoval čiastočne iný obsah samotného textu, ale skutkové tvrdenie o vine žalobkyne v titulke článku bral za dané a toto bolo pre neho určujúce. 24. Žalovaný v duplike zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu. 25. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.

26. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. potvrdil.

27. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30. júna 2020 o 09.45 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 24.6. 2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. , . 28. Žalobkyňa v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. , , , t.j. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

29. K jednotlivým odvolacím dôvodom uplatneným žalobkyňou odvolací súd uvádza nasledovné.

30. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

31. Odvolací dôvod podľa ust. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. (do 30.6.2016 s ust. ), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

32. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. , a (do 30.6.2016 z ust. až 135 ).

33. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

34. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

35. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. a , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd nezistil ani žiadne porušenie procesných práv a ani inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

36. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje ( ). Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd uvádza nasledovné.

37. Predmetom konania sú nároky žalobkyne uplatnené voči žalovanému titulom tvrdeného neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobkyne v súvislosti s článkom zo dňa 29.11.2012 v týždenníku žalovaného Korzár.

38. Podľa Čl. 19 ods. 1, ods. 2 , (1) Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. (2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

39. Podľa Čl. 26 ods. 1, ods. 2 veta prvá SR, (1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. (2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

40. Podľa ust. (ďalej len ), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

41. Ako správne uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, každá fyzická osoba má ústavné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, ako aj právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (Čl. 19 ods. 1 a 2 SR), ktoré je upravené tiež v ust. , oproti ktorému právu súčasne stojí právo na slobodu prejavu, ktoré v sebe zahŕňa okrem práva na slobodu prejavu občana, aj právo na slobodu prejavu novinára, ako garantovaného práva (Čl. 26 ods. 1, ods. 2 veta prvá SR, ktoré je bližším spôsobom upravené o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve).

42. Aj keď u niektorých základných práv nie je výslovne stanovená možnosť ich obmedzenia, každé základné právo môže byť obmedzené z dôvodu kolízie s iným základným právom. Žiadne základné právo totiž nemá absolútnu prednosť pred iným a ktorékoľvek z nich môže v určitej situácii prevážiť nad iným. Typickým prípadom kolízie je stret slobody prejavu a ochrany dobrej povesti podľa Čl. 19 ods. 1 SR, podľa ktorého má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. neustanovuje žiadnu možnosť obmedzenia tohto základného práva, hoci v určitých prípadoch môže mať prednosť aj sloboda prejavu, ale len za predpokladu, že je vyslovená v dobrej viere bez snahy poškodiť osobu, na ktorú sa tento prejav vzťahuje.

43. Podstatou sporu je konflikt medzi právom na ochranu osobnosti žalobkyne a slobodou prejavu žalovaného. Podstatou rozhodovania vo väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných

zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (, , m. m. , ). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (, ).

44. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k "informáciám" a "myšlienkam", ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o "demokratickej spoločnosti" (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

45. Pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu treba dbať na to, aby s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola neodôvodnenie daná prednosť pred druhým právom. Súčasne je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, t.j., aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi, pričom musí ísť o zásah neoprávnený. K takémuto zásahu dochádza iba vtedy, ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitou prípustnou intenzitou takú mieru, ktorú v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať.

46. Aj v prejednávanom prípade bolo úlohou súdu posúdiť vzájomnú vyváženosť vzťahu na strane jednej, t.j. právo žalobkyne na ochranu osobnostných práv a na strane druhej právo žalovaného na slobodu prejavu. Hovoríme o strete práva týchto dvoch práv, ktorý je potrebné zo strany súdu podrobiť testu proporcionality tak, ako to tiež uviedol vo svojom Náleze Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. z 15.12.2009.

47. Z odôvodnenia rozsudku nepochybne vyplýva, že súd sa testom proporcionality zaoberal a to náležitým a dostatočným spôsobom.

48. Správne je vyhodnotenie súdu, že primárnym cieľom článku bolo oboznámiť verejnosť s činnosťou žalobkyne ako kritizovanej osoby, v tom čase verejne činnou osobou.

49. Kľúčovým poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať). K otázkam verejného záujmu v prvom rade patria veci súvisiace s činnosťou orgánov verejnej moci, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Osobitne je to za situácie, ak u žalobkyne ako kritizovanej osoby sa prelína jej funkcia súdnej exekútorky s vtedajším procesným postavením obvinenej v trestnom konaní, pričom obvinenie bezprostredne súviselo s výkonom jej funkcie. Kritika sa teda týkala profesijného a nie súkromného života žalobkyne.

50. Z uvedeného vyplýva, že z pohľadu naplnenia primárneho cieľu článku, išlo o dovolený zásah žalovaného do práv žalobkyne, pretože predmetný článok umožnil dosiahnuť legitímny cieľ, a to právo občanov na informácie o verejne činných osobách a o verejných veciach.

51. Správnym je tiež posúdenie súdu, podľa ktorého miera zásahu je primeraná sledovanému cieľu. Z hľadiska testu nevyhnutnosti, na oboznámenie verejnosti s činnosťou verejne činnej osoby (v prejednávanej veci žalobkyne), predstavuje uverejnenie článku v denníku s lokálnou pôsobnosťou vhodný nástroj.

52. Súd prvej inštancie z hľadiska vykonania testu primeranosti v užšom zmysle posudzoval odpovede na otázky: kto je kritizovaný, kto kritizuje, čo je kritizované, kde je kritizované, kedy je kritizované a ako bolo kritizované (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 15.12.2009).

53. V konaní nebolo sporným, že subjektom kritiky bola žalobkyňa ako súdna exekútorka, to znamená ako osoba verejne činná, vo vzťahu ku ktorej kategórii v porovnaní s bežnými občanmi, sú hranice akceptovateľnosti kritiky širšie, keď osoba verejne činná musí strpieť vyššiu mieru zásahu do svojho súkromia a prejavov svojej osoby ako osoba, ktorá nie je verejne činnou osobou alebo inak verejne

známou osobou. Je správne vyhodnotenie súdom o tom, že žalobkyňa v predmetnom článku bola označená menom, vekom a profesionálnym postavením, ktorých použitie sa v danej situácii uskutočnilo primerane a v rámci práva na slobodu slova a informovania o stave pozorovanej veci.

54. Správny je záver súdu pri odpovedi na otázku kto kritizuje, keď súd zhodnotil, že v tomto prípade išlo o hodnotenie privilegovanej skupiny, medzi ktorú nepochybne patria novinári. Títo majú v demokratickej spoločnosti nielen právo, ale tiež sociálnu povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu, keď sloboda prejavu novinára zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Sloboda prejavu zahrňuje tiež povinnosti a zodpovednosť, na základe čoho môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povinností alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Novinár žalovaného mal nielen právo, ale dokonca povinnosť poskytovať informácie týkajúce sa verejného záujmu v rozsahu svojho zamerania, a teda aj o otázkach výkonu funkcie súdnej exekútorky, ktorou v čase zverejnenia článku žalobkyňa nepochybne bola, pre ktorý prípad sa na autora článku vzťahuje zvýšená ochrana.

55. Ako správne súd uviedol, v predmetnom článku bol kritizovaný postup žalobkyne ako súdnej exekútorky v rámci výkonu jej exekučnej činnosti, konkrétne týkajúcej sa exekučného konania, v ktorom žalobkyňa v dražbe nehnuteľností zapísaných na LV č. 8246 kat. úz. Bardejov zo dňa 13.9.2006 získala priklepnutú sumu 600.000,-Sk, ktorú mala v zmysle Exekučného poriadku v lehote do 7 dní od 13.3.2010 (schválenia rozvrhu z výťažku tejto dražby), resp. obdržania priklepnutej sumy na svoj účet, poukázať na účty oprávnených osôb, čo však neurobila a namiesto toho tieto finančné prostriedky použila na úhradu pohľadávok týkajúcich sa svojho exekútorského úradu. Takýto postup súdnej exekútorky nevyplynul zo žiadneho právneho predpisu, a to bez ohľadu na to, či žalobkyňa ako súdna exekútorka mala alebo nemala finančné problémy ohľadne svojho exekútorského úradu a bez ohľadu na to, kto tieto problémy spôsobil. 56. Súd prvej inštancie správnym spôsobom zhodnotil tiež odpoveď na otázku kde je kritizované, t.j. miesto uverejnenia sporného článku, kedy je kritizované a ako bolo kritizované, t.j. akým spôsobom boli informácie o žalobkyni vypovedané. Sporný článok bol uverejnený v denníku Korzár s miestnou, nie však celoslovenskou pôsobnosťou a súčasne vo vzťahu k danej lokalite s primeraným nákladom, súčasne v jeho internetovom vydaní, pričom autorom článku bol novinár žalovaného. Novinár žalovaného predmetný článok napísal 10 dní po vyhlásení trestného rozhodnutia príslušného súdu, ktorého vyhlásenia na hlavnom pojednávaní dňa 19.11.2012 sa osobne zúčastnil ako verejnosť. Z hľadiska časového preto žalovaný poskytol aktuálne informácie pre verejnosť o veciach verejného záujmu, pričom z hľadiska spoločenského načasovania bola tak poskytnutá téma, ktorá je v našej spoločnosti dlhodobo aktuálna. Článok v prevažnej miere predstavuje opis skutkových tvrdení, t.j. faktov, ktorých pravdivosť je overiteľná a čiastočne článok predstavoval hodnotiace úsudky najmä, pokiaľ ide o názov predmetného článku. 57. Podstatou odvolacích námietok žalobkyne bol jej poukaz na to, že skutkové tvrdenie, teda mediálna informácia, že „exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba“, môže mať povahu iba trestného činu (zneužitia právomoci verejného činiteľa v súbehu so spreneverou). Pokiaľ však žalobkyňa nebola pre dôvody uvedené v titulke článku, že: exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba, uznaná vinnou, ale naopak, pre iný objektívny dôvod bola v omeškaní so svojimi zákonnými povinnosťami, bola jej trestná vec postúpená na konanie o tejto objektívnej zodpovednosti. Neexistoval teda v čase vydania článku právoplatný rozsudok o uznaní viny, že exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba, ba dokonca ani disciplinárne rozhodnutie. Ide teda o lživú informáciu, ktorú navyše žalovaný uviedol vedome. 58. Odvolacie námietky teda vychádzali z dvoch kľúčových momentov. Prvým bolo tvrdenie žalobkyne, že titulok predstavuje lož (lživú informáciu) a druhým bolo spojenie tejto lživej informácie s prezumpciou neviny, keďže v čase vydania článku skutkový a právny stav veci bol ten, že neexistoval právoplatný rozsudok o uznaní viny, že exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba, ba dokonca ani disciplinárne rozhodnutie o objektívnej zodpovednosti za nevyplatenie predmetných peňazí v zákonnej lehote.

59. Z Nálezu ÚS SR sp. zn. vyplýva, že prezumpcia neviny nebráni informovať o trestnom konaní alebo okolnostiach, ktoré môžu opodstatňovať záver, že sa niekto dopustil trestnej činnosti; vyplývajú z nej však určité medze, ak ide o spôsob, akým má k takému prejavu dôjsť. 60. S právom informovať o trestnom konaní často krát súvisí kritika spoločenských javov, ktorá je nielen dovolená, ale aj potrebná. V tejto súvislosti je potrebné zaoberať sa posúdením, či článok obsahuje skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky a kritické stanoviská a ak áno, akej sú povahy (z hľadiska ich ne/pravdivosti).

61. Pravdivá informácia spravidla nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný spôsobom, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímna, že by odporovala právu na ochranu súkromia a ľudskej dôstojnosti. Hodnotiaci úsudok vždy vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý zaujíma k danej skutočnosti určitý postoj tak, že ju hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti. Avšak aj v tomto prípade je potrebné skúmať, či sa tento názor zakladá na pravdivej informácii, či je primeraná forma jeho prezentácie a či je zásah do osobnostných práv nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky, t.j. či primárnym cieľom nie je hanobenie a zneuctenie danej osoby (, Veľký komentár, I. Fekete, Eurokódex 2011, 1. diel, str. 102). 62. Pokiaľ ide o hodnotiace úsudky, ani zveličovanie a preháňanie, hoci by bolo tvrdé, nerobí prejav sám o sebe nezákonným. Iba v prípade, že ide o kritiku veci, či konanie verejne činných osôb, ktorej chýba vecný základ a pre ktorú nemožno nájsť žiadne zdôvodnenie, je potrebné považovať takú kritiku za neprimeranú. Pritom je nevyhnutné vždy hodnotiť celý prejav uskutočňujúci sa vo forme literárneho, redakčného alebo iného útvaru; nikdy nemožno posudzovať iba jednotlivý vytrhnutý výrok alebo vetu (, Veľký komentár, I. Fekete, Eurokódex 2011, 1. diel, str. 103) 63. Tak ako správne uviedol súd v napadnutom rozsudku, článok v odseku I., II. aj III. predstavuje opis skutkových tvrdení a jeho názov predstavuje hodnotiaci úsudok. Nebolo sporným, že skutkové tvrdenia sa týkali hlavne exekúcie vedenej žalobkyňou, dražby vedenej žalobkyňou, výňatku z exekučného poriadku, rozhodnutia súdu v trestnej veci, citácie vyjadrenia žalobkyne na hlavnom pojednávaní, informácií o predchádzajúcom obvinení žalobkyne ako súdnej exekútorky a o pozastavení jej činnosti, o uplatnení práva žalobkyne na odškodné od štátu za spôsobené problémy v súvislosti s predchádzajúcim obvinením a pozastavením činnosti exekútorky. Údaje obsiahnuté v predmetnom článku vychádzajú pritom z pravdivých informácii. 64. Uvedené korešponduje s odvolaním žalobkyne, ktorá za lživú informáciu považuje samotný titulok (názov) článku. 65. Záver o tom, že titulok článku je lživá informácia, by však podľa názoru odvolacieho súdu bolo možné vyvodiť iba v prípade, ak by súd hodnotil nadpis článku izolovane od ostatného obsahu článku, teda bez jeho vzájomného logického a obsahového prepojenia so samotným zverejneným článkom. 66. V konaní o ochranu osobnosti sa posudzovaním titulku článku v printových médiách zaoberal Ústavný súd SR vo svojom Náleze zo dňa 18.9.2012, sp. zn. , v ktorom o. i. uviedol: „Ústavný súd už ale uviedol (pozri úvahy v častiach II.2.2 a II.2.3 tohto nálezu), že nepovažuje za správne, ak všeobecný súd rozhodujúci o veci nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom. Pri izolovanom posudzovaní by totiž väčšinu titulkov (nadpisov) uverejňovaných v tlači bolo potrebné charakterizovať ako skutkové tvrdenia (fakty), hoci skutočným zámerom ich autorov je len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Zároveň treba tiež zdôrazniť, že izolovaným posudzovaním titulku spravidla nemožno dôjsť hodnoverne k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebo naopak, nepravdivé. V posudzovanom prípade izolovaným posúdením inkriminovaného titulku krajský súd (a pred ním v zásade aj okresný súd) dospel k záveru, že výrok v ňom obsiahnutý je nepravdivý, pričom nepovažoval za potrebné zohľadniť pri formulovaní tohto záveru obsah inkriminovaného článku (napadnutý rozsudok krajského súdu síce obsahuje na s. 8 všeobecnú úvahu o tom, kedy možno považovať kritiku za oprávnenú, a teda prípustnú, ale odvolací súd z tejto úvahy zjavne nevyvodil žiadne závery: „... V prejednávanej veci totiž o kritiku nejde. Do občianskej cti navrhovateľa bolo zasiahnuté zverejnením difamujúceho skutkového tvrdenia, resp. publikovaním neprípustného titulku....). Takéto zjednodušené vyvodzovanie kľúčových záverov pre potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok.“

67. Aj v prejednávanom prípade bolo zámerom autora článku, pokiaľ ide o konkrétne znenie jeho titulku, upútať pozornosť čitateľa na predmetný článok, čo môže byť v ponúkanom množstve iných článkov

a správ veľmi ťažké. Titulok (názov) článku je spravidla prvým a súčasne rozhodujúcim faktorom pri rozhodovaní čitateľa, či si ponúkaný článok reálne prečíta, alebo či zostane pre čitateľa nepovšimnutým.

68. Hoci navonok sa môže v prejednávanej veci názov článku javiť ako hodnotiaci úsudok, ktorý nemá základ v pravdivej informácii, takýto záver nevyplýva z pohľadu vnímania titulku v kontexte celého obsahu článku a tiež jeho legitímneho cieľa.

69. Primárnym cieľom nebolo informovať výlučne o predmetnom trestnom konaní, ale poskytnúť verejnosti informácie o veciach verejných, ktorých súčasťou bolo tiež informovanie o ukončenom trestnom konaní. Z tohto dôvodu je potom logicky namieste vnímať text titulky článku vo väzbe na celý obsah samotného článku, teda nie iba v súvislosti s trestným konaním. Odvolateľka preto nesprávne spája posúdenie titulky článku výlučne v kontexte s výsledkom predmetného trestného konania. Podstatou článku totiž je poukaz na tú okolnosť, že exekútorka v konkrétnej exekučnej veci nedodržala konkrétne ustanovenie exekučného poriadku (§ 165 ods. 1), keď v stanovenej lehote 7 dní nevyplatila peňažné prostriedky oprávneným osobám, teda nepostupovala podľa zákona, a pretože súčasne nie je sporným, že tie isté peňažné prostriedky najprv použila na chod exekučného úradu a až neskôr uspokojila všetky oprávnené osoby ich vyplatením, údaj uvedený v nadpise článku má oporu v pravdivom skutkovom základe. Aj z predmetného trestného uznesenia vyplýva, že trestný súd nevyhodnotil vec tak, žeby sa nestal skutok, ktorý sa dával za vinu žalobkyni na základe podanej obžaloby. Uvedené korešponduje aj s textom článku, pokiaľ ide v citácii podané vyjadrenie sudkyne O. B. (t.j. v predmetnej trestnej veci, pozn. odvolacieho súdu): „Súd vidí zavinenie v tom, že exekútorka nedoržala lehotu, lebo sumy naozaj nevyplatila. Lehota siedmich dní je poriadková lehota. Preto skutok má maximálne znaky disciplinárneho previnenia, ktoré je možné riešiť disciplinárnym postihom“. Výsledkom trestného konania bol záver súdu o tom, že pochybenie obžalovanej nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou, a že v konaní nebola naplnená ani subjektívna stránka skutku, t. j. úmysel obžalovanej. Subjektívna stránka skutku má však význam z hľadiska trestného konania, nie z hľadiska popretia samotného skutku, ktorý sa nepochybne stal. Tomu zodpovedá tá časť textu článku, podľa ktorého sudkyňa dodala, že druhá časť obžaloby, ktorá tvrdila, že Ž. peniaze z dražby „svojvoľne použila“, sa nepreukázala. Výsledok trestného konania, teda nekvalifikovanie skutku ako trestný čin (presnejšie ako prečin, pozn. odvolacieho súdu) vyplýva zo samotného obsahu a v konaní preto ani nebol sporným. 70. Názov je potrebné vnímať ako pravdivý údaj, pokiaľ ide o tú skutkovú okolnosť, podľa ktorej žalobkyňa ako súdna exekútorka v lehote 7 dní nevyplatila peňažné prostriedky získané z dražby oprávneným osobám, teda ide o skutkovú okolnosť významnú pre konkrétny časový moment predmetného exekučného konania. Nie je pritom sporným, že tak exekútorka neurobila ani na základe výziev oprávnených osôb, ktorá skutočnosť v konečnom dôsledku bola dôvodom na to, aby jeden z oprávnených osôb podal na ňu trestné oznámenie. Pre daný časový moment potom platí to, čo je uvedené v titulke článku a to, že: „Exekútorka si peniaze z dražby nechala pre seba“.

71. V kontexte uvedeného je následne potrebné posúdiť tiež odvolaciu námietku žalobkyne spočívajúcu v jej tvrdení o tom, že titulok predmetného článku je nutné spojiť s trestným činom. Odvolací súd sa s uvedeným nestotožňuje, pretože ako už uviedol v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozsudku, posúdenie titulku článku s trestným činom nie je možné urobiť izolovane od ostatného vecného obsahu samotného článku. Zhodnotenie titulku článku zo strany žalobkyne, teda, že mediálna informácia: „exekútorka si peniaze nechala z dražby pre seba“, môže mať povahu iba trestného činu (zneužitia právomoci verejného činiteľa v súbehu do spreneverou), predstavuje subjektívny názor odvolateľky, ktorý nemá vecný podklad v kontexte celého obsahu článku.

72. Pokiaľ odvolateľka vzhliada nepripojenie trestného spisu ako odvolací dôvod podľa ust. , ani táto odvolacia námietka nie je dôvodná. Nie je sporným, že žalobkyňa navrhovala ako dôkaz predmetný trestný spis a že súd na pojednávaní konanom dňa 21.6.2018 oboznámil strany sporu a ich zástupcov s okolnosťou, pre ktorú nebol trestný spis pripojený. Podľa názoru odvolacieho súdu nevykonanie tohto dôkazu nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, pretože z trestného spisu bolo relevantým iba konečné rozhodnutie súdu v tejto trestnej veci, ktoré ako listinný dôkaz bolo súčasťou spisu a dokazovania. Uvedené zodpovedá tiež obsahu odvolania, príp. odvolacej repliky, v ktorých odvolateľka neobjasnila (tak ako v konaní pred súdom prvej inštancie) k čomu konkrétne mal slúžiť pripojený trestný spis- na preukázanie ktorej konkrétnej okolnosti a pod. súčasne za situácie, kedy celý obsah trestného rozhodnutia nebol v prejednávanej veci sporným. V neposlednom rade

žalobkyňa v závere svojho odvolania konštatuje, že aj napriek nezabezpečeniu celého trestného spisu do konania, súd prvej inštancie disponoval s jeho právoplatným uznesením.

73. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je napadnutý rozsudok vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.

74. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. a .

75. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní neúspešná, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému preto odvolací súd priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle ust. .

76. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).