Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14C-297-2015.pdf
PDF · 176.02 KB
Case nature
Area
Subarea
14C/297/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Milinou Jánoškovou v spore žalobcu: O. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, práv. zast. Advokátska kancelária, JUDr. Ondrej Polák, s.r.o. so sídlom Železničná 90/12, Považská Bystrica, IČO: 47 248 432 proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky so sídlom Štúrova 2, Bratislava o náhradu škody takto
rozhodol:
I. Konanie v časti o zaplatenie 9.743,12 € sa z a s t a v u j e .
II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 1 000 € a titulom náhrady majetkovej škody sumu 601,16 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Vo zvyšku sa žaloba z a m i e t a .
IV. Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 7.8.2015 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu 19.000€ a majetkovú škodu 1.740,68€ a náhradu trov konania titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uviedol, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Trenčíne sp.zn. ČVS: ORP- 326/OEK-TN-2009 Jv zo dňa 29.06.2009 bol stíhaný ako obvinený pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, ktorý mal spáchať tým, že sa W. T. telefonicky vyhrážal, že „mu vyletí auto do vzduchu a vypichne mu oči, ak nezaplatí p. V., ktorému dlhuje peniaze a že bude posledný, koho v živote uvidí a že sa nedožije rána“ ako aj tým, že „sa má do hodiny spojiť s p. V. a vyplatiť mu všetky peniaze a pokiaľ tak neurobí, do rána ho zlikviduje “. Na základe výsledkov vyšetrovania podal prokurátor Okresnej prokuratúry v Trenčíne dňa 25.1.2010 obžalobu č. 2Pv 234/09 na Okresný súd v Trenčíne. Okresný súd Trenčín vydal 03.06.2011 trestný rozkaz sp.zn. 2T/11/2010, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo zločinu vydierania podľa § 189 ods.1 Trest. zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2 roky. Proti trestnému rozkazu podal dňa 30.6.2011 odpor. Vo veci prebehli 4 hlavné pojednávania a Okresný súd Trenčín dňa 23.11.2012 sp. zn. 2T/11/2010 vyhlásil rozsudok, ktorým ho spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal on. Na pojednávaní podal prokurátor odvolanie, ktoré odôvodnil podaním na súd dňa 9.1.2013, doručeným súdu 7.3.2013 a dňa 19.11.2013 Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 2To/36/2013 vyhláseným na verejnom zasadnutí odvolanie prokurátora zamietol. V zmysle § 15 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. dňa 7.7.2014 žalobca zaslal na Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorej požadoval náhradu nemajetkovej škody a náhradu trov obhajoby v trestnom konaní. Dňa 14.7.2014 dostal oznámenie, že jeho žiadosť bola postúpená na Generálnu prokuratúru SR z dôvodu vecnej nepríslušnosti, tá ju zaslala na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré ju opätovne zaslalo na Generálnu prokuratúru SR o čom ho
informovali prípisom zo dňa 31.10.2014. Poukázal na ust. § 15 ods.2, § 16 ods.2,4 zák.č. 514/2003 Z.z. a vzhľadom k tomu, že jeho nárok nebol riadne uspokojený, podal žalobu na súd. Od 1.1.2013 je účinný zák.č. 412/2012 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. a podľa § 4 ods.1 písm.f/ zák.č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1 , koná v mene štátu Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní , v trestnom konaní alebo v správnom konaní. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak prokurátor zamietol sťažnosť v prípravnom konaní a podal v trestnej veci obžalobu, vo veci náhrady škody v mene štátu zodpovedá Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. V ust. § 3 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci sa vymedzuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť. Predpokladmi zodpovednosti za škodu je samotné nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Obžaloba je rozhodnutím „sui generis“ a touto sa začína samotné konanie pred súdom a prokurátor podal v predmetnej trestnej veci obžalobu a v priebehu prípravného konania zamietal sťažnosť žalobcu, čím spôsobil žalobcovi tak majetkovú škodu z dôvodu vzniku trov obhajoby ako aj nemajetkovú ujma. Žalobca uviedol, že bol poškodený na svojich právach tým, že bol predvolávaný na výsluchy, zúčastňoval sa hlavných pojednávaní, čím bol obmedzovaný vo svojej zárobkovej činnosti a pred očami susedov a ostatnej verejnosti musel trpieť tým, že bol označený za „kriminálnika“. Trestné stíhanie sa odzrkadlilo aj v jeho pracovnej oblasti, pretože sa výrazne oslabila jeho spolupráca s inými pracovnými partnermi. Ťažko sa vysvetľuje, že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný nespáchal, resp. že konanie, ktorého sa dopustil nie je trestným činom. O jeho trestnom stíhaní sa rýchlo dozvedeli ľudia z jeho okolia, na základe čoho nikto nechcel pokračovať v spolupráci s „kriminálnikom“. Poukázal na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody spôsobenej v prípade, ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 3Cdo/194/2010 uvádza , že oslobodenie obžalovaného spod obžaloby je „ špecifický prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom je treba vychádzať analogického výkladu úpravy najbližšej a to u úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.“ V dôsledku trestného stíhania bol žalobca od roku 2009 až do jeho oslobodenia v 11/2013 vystavený enormnému psychickému tlaku, každodennému duševnému stresu, ktorý vyústil do jeho zdravotných problémov a viedol k srdcovému kolapsu dňa 1.5.2013 a hospitalizácii v nemocnici v Považskej Bystrici, musel sa podrobiť operácii srdca, implantovali mu kardiostimulátor a 17.7.2013 bol uznaný za ZŤP. Krátko na to mu bol priznaný invalidný dôchodok vo výške 273€. Jeho zdravotný stav je trvalý a nezvratný a v dôsledku stresov je postihnutá aj jeho rodina, pretože ako živiteľ rodiny musel zmeniť zamestnanie. Odišiel zo zamestnania, kde pôsobil ako stavbyvedúci a vybavil si živnostenské oprávnenie na činnosť požičovne stavebného náradia a drobných stavebných prác, čo však v dnešnej kríze a útlme stavebnej výroby neprosperovalo. Od 1.9.2014 sa zamestnal ako majster odborného výcviku na Strednej odbornej škole strojníckej v Považskej Bystrici, kde pôsobí ako učiteľ pre praktické vyučovanie odborného výcviku. S poukazom na ust. § 17 ods. 4 zák.č. 514/2003 a zákona č. 245/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi minimálna mzda v roku 2015 predstavuje 380€. V zmysle § 17 a § 18 zák.č. 514/2003 Z.z. si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 19.000€, pretože vzhľadom na jeho osobu, doterajší život, prostredie v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy ( invaliditu), ktorý nadobudol v dôsledku trestného stíhania a taktiež závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote ako aj v spoločenskom uplatnení je táto suma neprimerane nízka, pretože zákon pripúšťa priznať maximálne 50 -násobok minimálnej mzdy podľa § 17 ods.4 cit. predpisu. Ďalej si uplatňuje náhradu majetkovej škody a to účelne vynaložených trov konania, ktorých súčasťou sú aj trovy obhajoby , ktoré mu vznikli tým, že si zvolil obhajcov JUDr. Poláka , ktorému na základe faktúry za dňa 6.4.2010 uhradil 759,50€ a JUDr. Kanabu, ktorému na základe faktúry č. XXXX/X zaplatil zálohovo dňa 1.4.2010 sumu 500€ a dňa 16.12.12013 sumu 497,56€, trovy obhajoby predstavovali sumu spolu 1.740,68€. Svoj nárok preukazoval žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo 7.7.2014, odpoveďou GP SR zo dňa 13.11.2014, vrátením žiadosti z Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 31.10.2014, postúpením nároku zo dňa 17.10.2014, vrátením postúpenia z Ministerstva spravodlivosti na GP SR zo dňa 13.10.2014, postúpením žiadosti z GP SR na Ministerstvo spravodlivosti SR zo dňa 22.7.2014, postúpením žiadosti z Ministerstva vnútra SR zo dňa 14.7.2014, uznesením ČVS: ORP-326/OEK-TN-2009 Jv zo dňa 29.6.2009, trestným rozkazom
Okresného súdu Trenčín sp.zn. 2T/11/2010, obžalobou Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 21.1.2010, rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 2T/11/2010 zo dňa 23.11.2012, uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 2To/36/2013-274 zo dňa 19.11.2013, faktúrou zo dňa 6.4.2010 od JUDr. Ondreja Poláka, príjmovými pokladničnými dokladmi vystavenými JUDr. Kanabom, prehľadom vyúčtovania zo dňa 30.1.2014 právnych služieb JUDr. Kanabom, faktúrou č. XXXX/X, pracovným posudkom spol. SATES, a.s., posudkom na žalobcu od obce I. zo dňa 14.3.2019, správou o povesti žalobcu z Mesta N. D., výpisom z registra trestov žalobcu, lekárskych správ o jeho zdravotnom stave, odborným posudkom o invalidite zo Sociálnej poisťovne, rozsudkom tunajšieho súdu vo veci sp.zn. 27C/15/2016 a navrhoval v rámci dokazovania vypočuť ako svedkov svoju manželku Q. V. a syna O. V. ml. a W. U. 2. Žalovaná - zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky žiadala žalobu zamietnuť. Uviedla, že nie je oprávnená vo veci konať za štát s poukazom na nesplnenie hmotnoprávnych predpokladov na postup podľa § 4 ods.1 písm. f/ zák.č. 514/2003 Z.z. pretože škodu nespôsobila prokuratúra a navrhovala, aby súd v konaní pokračoval s Ministerstvom spravodlivosti SR ( § 4 ods.2 cit. zákona) . Pri vydaní uznesenia o vznesení obvinenia prokurátor nič nevykonal ani neopomenul , ani sa na jeho vydaní nepodieľal; naviac účinky uznesenia o vznesení obvinenia ( škoda) nastávajú jeho vydaním ( predbežná vykonateľnosť) bez ohľadu na to, či a kedy je prokurátorovi doručené, preto prokurátor škodu nielenže spôsobiť nemôže ( § 4 ods.1 písm.f/ zák.č. 514/2003 Z.z.) ale jej vzniku žiadnym spôsobom v tomto štádiu konania ani zabrániť a úvaha o jeho zodpovednosti je preto absurdná. Úvaha o tom, že podanie obžaloby zakladá príslušnosť prokuratúry , nemá oporu v zákone, v opačnom prípade by tiež musela byť akceptovaná úvaha o zodpovednosti za súdu vo všetkých prípadoch, keď súd po preskúmaní a predbežnom prejednaní obžaloby nariadil hlavné pojednávanie ( teda uznal a potvrdil zákonnosť prípravného konania -§ 238 ods.1 Trest. poriadku) ako aj vo všetkých prípadoch, keď súd v súdnom konaní rozhodol ( hoci neprávoplatne ) o uznaní viny a uložení trestu, pretože rozhodujúce je súdne konanie a dôkazy v ňom vykonané. Žalobu nemožno akceptovať ani vecne ( bez ohľadu na to, ktorý orgán ho zastupuje), pretože je nedôvodná. Uznesenie o vznesení obvinenia nemožno v danom prípade automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila ( napr. Ústavný súd SR II.ÚS 163/13) a v danom prípade až rozsiahle súdne konanie ustálilo skutkový a právny stav a súd rozhodol len s použitím zásady „in dubio pro reo“. K uplatňovanej škode žalovaný poznamenal, že táto ( trovy konania ) musí byť nielen zaplatená, teda musí dôjsť k zmenšeniu majetku, teda nestačí len jej rozpis ( špecifikácia) resp. fakturácia ale trovy konania musia byť aj účelne vynaložené a preukázané hodnovernými dokladmi ; rovnako nemajetkovú ujmu nestačí len tvrdiť treba ju aj preukázať. V rámci dokazovania navrhol pripojiť spis tunajšieho súdu 2T/11/2010 a vypočuť žalobcu. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, nie je ničím preukázaná príčinná súvislosť medzi vydanými rozhodnutiami a zhoršením sociálnych väzieb žalobcu v jeho osobnom a rodinnom živote. Žalobca ničím konkrétnym nepreukázal príčinnú súvislosť medzi jeho srdcovým kolapsom a trestným stíhaním, napr. akútne zhoršovanie jeho zdravotného stavu do doručenia obžaloby na súd a dokonca ani do vydania prvostupňového oslobodzujúceho rozsudku v novembri 2012, ktorý bol pre neho pozitívnou okolnosťou. Zhoršenie jeho zdravotného stavu nastalo až po vydaní oslobodzujúceho rozsudku v máji 2013, pričom za posledné meritórne rozhodnutie prokuratúry v tejto veci možno považovať obžalobu doručenú okresnému súdu dňa 25.1.2010. V súvisiacej trestnej veci nebolo vydané žiadne nezákonné rozhodnutie ( v zmysle § 6 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z.) zo strany orgánov činných v trestnom konaní, zaplatenie trov obhajoby nebolo žalobcom riadne zdokumentované. Žalovaný poukázal na ust. § 16 ods.4 cit. zákona s tým, že pri uplatnení nároku na súde z dôvodu, že žalovaný neuspokojil nárok na náhradu škody v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody nie je možné uplatňovať nárok vo vyššej výške, než ktorý bol predbežne prerokovaný a žalobca si uplatnil viac, než bolo predmetom predbežného prerokovania nároku, preto je žaloba v tejto časti zmätočná a žiadal ju zamietnuť. Trovy konania si neuplatnil. 3. Počas konania, až po prvom pojednávaní dňa 19.3.2019 zobral žalobca žalobu v časti, ktorá nebola predbežne prerokovaná späť( prerokované bolo náhrada nemajetkovej ujmy 10.000€ + trovy 997,56€ spolu 10.997,56€) a žalobou požadoval zaplatenie sumy 20.740,68€ ( náhrada nemajetkovej ujmy 19.000€ + trovy 1.740,68€) späťvzaté bolo v časti sumy 9.743,12€. 4. Podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej tiež „CSP“), ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. 5. V dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, za súhlasu žalovaného s týmto späťvzatím, súd konanie v časti o zaplatenie sumy 9.743,12€ zastavil. Predmetom sporu zostala náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000€ a trovy trestného konania 997,56€.
6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením predložených listinných dokladov, replikou žalovaného, duplikou žalobcu, pripojil spis 2T/11/2010 a vypočul žalobcu ako aj oboch ním navrhnutých svedkov- jeho manželku a syna, teda vykonal všetky dôkazy, ktoré strany navrhli vykonať, s výnimkou výsluchu W. U., ktorý súd vo vzťahu k prejednávanej veci považoval za zbytočný, pretože bol spoluobvinený v rovnakom konaní 2T/11/2010 a jeho konanie v predmetnej vedci už bolo preskúmané právoplatným rozhodnutím súdu a v konaní pred tunajším súdom sp.zn. 27C/15/2016 ( pripojený rozsudok na č.l. 72 spisu). 7. Takto bolo preukázané, že uznesením ČVS:ORP-326/OEK-TN-2009Jv zo dňa 29.06.2009 bolo začaté trestné stíhanie žalobcu pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko dňa 27.2.2009 v čase od 16,34 hod. a v čase o 16,36 hod., potom, čo zavolal z telefónneho čísla XXXXXXXXXX na tel.č. XXXXXXXXXX W. T., nar. XX.X.XXXX, trvalo bytom K. č. XXX sa tomuto vyhrážal tým, že „mu vyletí auto do vzduchu a vypichne mu oči ak nezaplatí pánovi V., ktorému dlhuje peniaze a že bude posledný, koho v živote uvidí a že nedožije rána“ ako aj že „ sa má do hodiny spojiť s pánom V. a vyplatiť mu všetky peniaze a pokiaľ tak neurobí, do rána ho zlikviduje .“ 8. Voči uvedenému uzneseniu podal žalobca sťažnosť zo dňa 7.7.2009, kde poprel spáchanie zločinu, ktorý sa mu kládol za vinu a nepoprel, že s W. T. telefonoval a požiadal ho, aby zaplatil pohľadávku jeho syna C. V., ktorý pre firmu W. T. pracoval a žiadal vysvetlenie, prečo nezaplatil dodávateľom za prácu a poprel, že by použil akékoľvek vyhrážky alebo ho vydieral. Sťažnosť bola uznesením č.k. 2Pv 234/2009 zo dňa 17.07.2009 zamietnutá, nakoľko nebola dôvodná. Žalobca si v predmetnej trestnej veci zvolil obhajcu JUDr. Ondreja Poláka, čo dokladá plnomocenstvo zo dňa 06.03.2009. Z oznámenia o prevzatí obhajoby vyplýva, že žalobca dňa 01.04.2010 vypovedal JUDr. Ondrejovi Polákovi plnú moc a zvolil si za obhajcu JUDr. Jána Kanabu. 9. Zo zápisnice o výsluchu žalobcu ako obvineného zo dňa 16.07.2009 na útvare Policajného zboru v Dubnici nad Váhom vyplynulo, že žalobca nebol súdne trestaný, pracoval ako vedúci stavby v spol. I. , a.s. N. D. ( od roku 2004) ako vedúci stavby a bol ženatý s príjmom 650-700€. Vo vzťahu ku skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie žalobca uviedol, že celý život sa živil poctivo a bolo mu cudzie riešiť problémy násilnou formou. Okrem práce v spol. I. vykonával aj funkciu predsedu bytového spoločenstva v N. D. a nikdy nemal problémy so zákonom. Jeho syn C. V. v minulosti pracoval pre p. T. a od syna vedel, že sú s ním problémy, lebo viackrát nezaplatil načas finančné prostriedky. Vo februári 2009 mu volal rozhorčený syn C. V., že peniaze nedostali ani nedostanú , kým neprídu v pondelok do práce. On si pýtal telefón na p. T., hoci mu ho syn nechcel spočiatku dať a tomuto zavolal, napriek tomu, že ho syn žiadal, aby sa do toho nemiešal. Po získaní telefónneho čísla zavolal p. T. s tým, prečo má syn prísť do práce a za čo má prísť do práce s tým, že on sa mu nijako nevyhrážal. Počas výsluchu na polícii bol žalobca požiadaný, aby zo svojho telefónu z čísla XXXXXXXXXX zavolal na tel.č. XXXXXXXXXX a potom ako sa objavilo jeho tel. číslo vyšetrovateľ sa ho opýtal, prečo mal v čase volania na telefón p. T. utajené tel. číslo, čo žalobca odôvodnil tým, že jeho telefón občas „blbne“ a on na ňom nič neprepínal. 10. Z trestného rozkazu č.k. 2T/11/2010-197 zo dňa 03.06.2011 vyplýva, že ním bol žalobca uznaný za vinného zo skutku uvedeného v obžalobe pre trestný čin vydierania a bol odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke 2 roky s podmienečným odkladom na 2 roky. Voči uvedenému trestnému rozkazu podal obhajca žalobcu odpor. 11. Z rozsudku č.k. 2T/11/2010-243 zo dňa 23.11.2012 vyplýva, že žalobca bol zo žalovaného skutku oslobodený, nakoľko nebolo preukázané, že skutok spáchal obžalovaný. Žalobca na hlavnom pojednávaní uviedol, že dňa 27.2.2009 poškodenému zavolal s tým, že žiadal o vysvetlenie, prečo jeho synovi nezaplatil peniaze, keďže ho musel žalobca finančne dotovať. Poškodený T. sa správal arogantne a povedal mu, že to nie je jeho vec a nemá sa sním o čom baviť. Poškodenému telefonoval iba raz a tento v noci 2.3.2009 peniaze vyplatil v plnej výške. 12. Z uznesenia č.k. 2To/36/2013-274 zo dňa 19.11.2013 bolo zamietnuté odvolanie prokurátora, pričom odvolací súd uviedol, že nebolo preukázané, že sa obžalovaní dopustili skutku a uviedol, že v prípade pochybností musí súd postupovať v prospech obžalovaného, pričom je nutné uviesť, že vzhľadom na dôkaznú situáciu u obžalovaného U. dokonca pretrváva pochybnosť, či sa skutok (vyslovenie vyhrážok) vôbec stal, čo by odôvodňovalo priaznivejší ustanovenie oslobodení. Výrok Okresného súdu Trenčín však zmeniť nemohol, nakoľko odvolanie podal iba prokurátor. 13. Žalobca bol v trestnom konaní zastúpený aj advokátom JUDr. Jánom Kanabom a to na základe plnej moci zo dňa 1.4.2010 a obhajca si vyúčtoval ( č.l. 32 spisu) v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. nasledovné úkony právnej pomoci : dňa 1.4.2010 príprava a prevzatie veci, dňa 30.6.2010 podanie odporu 2x po 90,17€/úkon + 2x 7,21€ paušál , za účasť na pojednávaní v dňoch 19.9.2012, 24.10.2012 a 23.11.2012 3x po 95,37€/úkon + 3x 7,63€ paušál, za ďalšiu poradu vo veci dňa 21.11.2012 po 95,37€/ úkon + 7,63€ paušál, za ďalšiu poradu vo veci 18.11.2013 a účasť na verejnom zasadnutí na KS Trenčín 2x po 97,62€/úkon, + 2x 7,81€ paušál + 20% DPH vo výške 163,52€, spolu trovy právneho zastúpenia
817,61€ s DPH vo výške 981,13€. Tieto trovy si vyúčtoval faktúrou č. XXXX/X, ktorú žalobca prevzal dňa 30.1.2014. Celkove žalobca JUDr. Kanabovi uhradil na základe predložených príjmových pokladničných dokladov zálohovo sumu 500€ dňa 1.4.2010 a sumu 497,56€ dňa 16.12.2013, spolu 997,56€. 14. Z obsahu trestného spisu 2T/11/2010 vyplýva, že JUDr. Kanaba počas trestného konania žalobcu v prospech žalovaného vykonal nasledovných 7 úkonov právnej pomoci : 1/ príprava a prevzatie veci dňa 1.4.2010 ( č.l. 191 trest. spisu ); 2/ podanie odporu proti trest. rozkazu doručený súdu dňa 4.7.2011 ( č.l. 200 trest. spisu); 3/ účasť na hlavnom pojednávaní dňa 22.6.2012 konanom v čase od 8,30 hod. do 11,20 hod. ( č.l. 213-214 spisu); 4/ účasť na hlavnom pojednávaní dňa 19.9.2012 konanom v čase od 10,30 hod. do 12,30 hod. ( č.l. 222-223 trest. spisu); 5/ štúdium spisu dňa 20.9.2012 v čase od 10,30 hod. do 10,40 hod. ( č.l.227 trest. spisu); 6/ účasť na hlavnom pojednávaní dňa 23.11.2012 konanom v čase od 11,00 hod. do 14,00 hod. ( č.l. 237-240 trest. spisu); 7/ účasť na verejnom zasadnutí na KS Trenčín dňa 19.11.2013 konanom v čase od 11,30 hod. do 12,10 hod .( čl. 271-272 trest. spisu). 15. V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalobca pred začatím trestného stíhania ako aj po ňom bol bezúhonný, nemal žiaden záznam v registri trestov a nedopustil sa ani priestupku. Z pracovného posudku jeho zamestnávateľa spol. I., a.s. vyplýva, že tam pracoval od roku 2005 ako stavbyvedúci. Bol to bezproblémový zamestnanec, viackrát odmenený za dobré pracovné výsledky. Zo správy z obce I. vyplýva, že si žalobca v tejto obci kúpil dom, od 3.11.2011 bol prihlásený k trvalému pobytu na adrese I. XXX. Žije v spoločnej domácnosti s manželkou a synom O., usporiadaným rodinným životom a každý ho v obci pozná ako bezkonfliktného a slušného človeka. Nikdy nebol prejedávaný v komisii verejného poriadku, zapája a do aktivít poriadaných obcou a riadne platí dane. V obci má dobrú povesť a je pre ňu prínosom. Dňa 1.5.2013 bol žalobca (ako 52 ročný) prijatý do nemocnice pre fibriláciu srdcových predsiení a bol mu implantovaný kardiostimulátor. Bol uznaný za invalidného dňa 17.7.2013 ( č.l.70 spisu) z dôvodu poklesu pracovnej schopnosti o 55%, z toho 45% pre hlavnú diagnózu driekovú dorzalgiu po 2 operáciách platničky ( r. 2006 a 2009) s pretrvávajúcou radikulopatiou S1 vľavo a poruchou statodynamiky a 10% pre stav po implantácii kardiostimulátora -SSS syndróm a paroxyzmálnu fibriláciu predsiení a bol mu priznaný invalidný dôchodok. V posudku sociálnej poisťovne ( čl.70) sú uvedené aj odporúčania pre pracovné zaradenie žalobcu : na pôvodnom pracovisku „áno“ na trhu práce „áno“ a z hľadiska obmedzení môže vykonávať prácu len prostredí bez ťažkej fyzickej námahy bez dvíhania bremien, v klimaticky vyváženom prostredí bez blízkosti elektromagnetického poľa s tým, že ostatné práce môže vykonávať za uvedených podmienok. V čase vydania posudku pracoval ako SZČO so zameraním na obchodnú a stavebnú činnosť. 16. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že v roku 2009, keď bolo voči nemu vznesené obvinenie, sa mu otočil svet. Stále rozmýšľal nad tým, čo bude, keď bude právoplatne odsúdený, vyšetrovateľ hovoril o sadzbe 8 rokov. Bol ako duchom neprítomný, stále sa vracal k situácii, čo sa môže stať a podporu zo strany rodiny mal, žena mu hovorila, aby to vypustil z hlavy a deti mu tiež verili. Má zato, že už nebol pre deti takým vzorom bezúhonného človeka ako predtým. V tom čase bol ženatý, mal 3 deti, 2 synov a dcéru, ktorí sú slušne vychovaní. Pôsobil ako predseda spoločenstva vlastníkov bytov v bytovom dome v N. D., kde v tom čase bývali. Bolo tam 46 bytov, bol známy ako slušný človek, ktorý nemá s nikým problémy a pracoval vo firme I. ako stavbyvedúci. Po vznesení obvinenia sa o tom všetci dozvedeli, pretože polícia prišla zobrať do vyšetrovačky W. U., ktorý býval v susednom vchode a pracoval s jeho synom C. V. s tým, že polícia mu neskôr, teda o 2 dni, poslala predvolanie, aby vo veci sám vypovedal. Keď sa stal obvineným, pociťoval to ako veľkú psychickú krivdu, pretože bol vždy slušný človek, čo si ctil zákony a s nikým nemal problémy. Trestné stíhanie sa podpísalo hlavne na jeho psychickom stave. Do roku 2014 stále musel na ten problém myslieť; ako sa môže stať, že nejaký človek, ktorý má peniaze, si môže na polícií niečo takéto vybaviť a tento človek sa pokúšal sa zničiť jeho rodinu. Žalobca uviedol, že sa nikdy psychiatricky ani psychicky neliečil a snažil sa so situáciou vyrovnať sám. Manželstvo to nepoznamenalo, sú s manželkou spolu, avšak neskôr sa pre pohľady ľudí z domu, z bytovky odsťahovali do I., kde kúpili starší rodinný dom. Vo firme mu nikto nič priamo nepovedal, avšak dávali mu najavo, že s ním nepočítajú, napríklad, keď sa stavbyvedúcim dávali nové auta, jemu ho nedali s odôvodnením, že až sa problém vyrieši s políciou. On mal zmluvu na dobu neurčitú, v práci sa necítil diskriminovaný a odišiel v roku 2010 na základe dohody na vlastnú žiadosť a stal sa živnostníkom. S riaditeľom spol. I. mal korektné vzťahy, so susedmi tak isto, nikto mu nič zlé nepovedal priamo do očí. Má zato, že sa mu stala ujma hlavne po psychickej stránke, vnímal to ako krivdu, vzhľadom na predchádzajúci bezúhonný spôsob života. Nakoniec mal problémy so srdcom a toto pripisuje tomuto trestnému konaniu, pretože pred kolapsom v roku 2013 problémy so srdcom nemal, nebral lieky ani na krvný tlak ani na depresie. Žalobca uviedol, že sa nedomáhal od pána T. satisfakcie v občianskom súdnom konaní formou ochrany osobnosti, resp. trest. oznámením pre krivú výpoveď, lebo sa nechcel zaťažovať ďalším súdnym sporom a po oslobodzujúcom rozsudku mal vec za uzavretú.
17. Svedok K.. O. V., ml. -syn žalobcu vypovedal, že v čase, keď sa začalo trestné stíhanie, žil s rodičmi v spoločnej domácnosti v N. D. a odsťahoval sa asi v roku 2013 do podnájmu s manželkou. Obvinenie sa otca dotklo, pretože bol slušný, nekonfliktný človek. Malo to vplyv na vzťahy v domácnosti, pretože bol ustavične nervózny, hlavu mal úplne inde a postupne sa zmenili vzťahy v bytovom dome. Bol predseda spoločenstva vlastníkov bytov. Svedok však nevedel uviesť, prečo v tej funkcii skončil, avšak ohľadom takého trestného stíhania sa reči rozšírili. So susedmi sa zmenili vzťah tak, že predtým sa so žalobcom rozprávali, chodili si po rady, potom sa zo zmenilo len na bežné pozdravy a nakoniec sa rodičia, aj kvôli vzťahom, odsťahovali z bytovky preč. Vedel, že žalobca bral lieky na srdce, ale nie pred kolapsom, psychologicky sa neliečil a susedia mohli mať obavy z toho, že keď je obvinený z takéhoto činu, môže byť agresívny a môže sa to isté stať aj im. Svedok predpokladal, že susedia sa mohli o trestnom stíhaní žalobcu dozvedieť z internetu. Poukázal na to, že v rámci internetu našlo, keď si zadal meno a priezvisko žalobcu, informácie o trestnom stíhaní, meno obvineného aj z trestného činu a kto chce, si informácie nájde. Svedok uviedol, že svojmu otcovi veril a obvinenie mal za nepravdivé. Pokiaľ ide o ďalších súrodencov a matku, tí taktiež tomuto obvineniu neverili. Svedok uviedol, že správanie žalobcu sa po prvom oslobodzujúcom rozsudku nezmenilo, napätie ostalo rovnaké, pretože rozhodnutie nebolo právoplatné a stále bol v rovnakom strese, že sa to môže zmeniť. Okrem toho bola aj zhoršená situácia s priateľmi a známymi, pričom aj keby to mali čierne na bielom, že žalobca sa skutku nedopustil, už tieto pochybnosti tam zostávajú. Svedok sa rozprával so žalobcom aj o výške trestu, ktorý by mohol dostať, avšak nie sú študovaní a nemysleli si, žeby nastala situácia, že by bol žalobca odsúdený ale obávali sa, že môže ísť do väzenia kvôli nespravodlivému obvineniu. 18. Svedkyňa Q. V. -manželka žalobcu uviedla, že ich manželstvo trvá, majú dobré vzťahy a je pravda, že po obvinení z trestnej činnosti žalobcu to ich rodinu zasiahlo. Ona tomu neverila, pretože žalobca bol diplomat, dával si pozor na to, čo komu povie a toto malo stresujúci dopad na ich rodinu. Žalobca bol zlomený, pretože viedol slušný život a obvinil ho človek, ktorý neplatil zamestnancom a ich syn C. V. tiež uňho pracoval ako živnostník. Ju sa žalobca snažil od týchto vecí chrániť, keď sa ho na niečo opýtala, nechcel nič povedať, dusil to v sebe a malo to na naňho fyzický dopad, pretože jedného dňa ju odviezol do práce a večer jej volali, že je na ARO problémy so srdcom. Ich odsťahovanie z bytovky nemalo žiaden súvis s trestným stíhaním, pretože svedkyňa odjakživa chcela chalupu a keď sa im naskytla príležitosť, tak sa odsťahovali. Žalobca robil funkciu predsedu byt. spoločenstva a ľudia ho mali radi. On chcel tú funkciu viackrát zložiť, lebo to bolo náročne na čas a keď sa vrátil ako stavbyvedúci z práce, ľudia ho čakali, aby s ním riešili ich problémy. Žalobca bol rád, že keď sa odsťahovali, že sa niekto na to našiel, čo to po ňom prevzal a ľudia ich dodnes zastavujú, že sa nemali odsťahovať a aby sa vrátili, pretože žalobca tam bol obľúbený. Svedkyňa nepotvrdila, že mali so susedmi problémy, kvôli trestnému stíhaniu žalobcu, pretože aj keď polícia prišla po jej syna C. s majákmi, kvôli uvedenej trestnej veci, keď nasadal do policajného auta povedal, že ide pomôcť kamarátovi a syn nebol taký, že by rozprával o takýchto veciach s ľuďmi, takže susedia nevedeli o tomto nič. Svedkyňa uviedla, že mali finančné problémy, pretože pred trestným stíhaním žalobca pracoval ako stavbyvedúci, mal iba pracovné povinnosti, doma mal o všetko postarané a po trestnom stíhaní sa pridali starosti, stále o tom premýšľal, doma bola hustá atmosféra, pretože na otázky, čo mu je, odpovedal: „nič, nechaj ma, rozmýšľam“. Svedkyňa bola rozhodnutá na 99 %, že podá návrh na rozvod. Potom musel odísť z práce, pretože sa tam nevedel sústrediť, bol nezamestnaný, finančne na tom neboli dobre, pretože žili z jej platu predavačky. Žalobca sa zamestnal ako živnostník, veľa peňazí domov nedoniesol a potom prišiel jeho kolaps so srdcom a zas bol doma. Situácia sa dostala do normálu, keď trestné stíhanie skončilo. Zasa sa mu vrátila do života iskra, manželstvo pretrvalo a našiel si zamestnanie. 19. Žalovaný mal žalobu aj po výsluchu žalobcu a svedkov za nedôvodnú. Nebol splnený predpoklad existencie nezákonného rozhodnutia a prokurátor nemal inú možnosť, v prípade, ak ide o dve skupiny protichodných dôkazov, postupovať inak než, podať na súd obžalobu a o tejto môže rozhodnúť súd podľa zásady „ in dubio pro reo“ a žalobcu oslobodiť. Prokurátor neporušil žiadne povinnosti v rámci dozoru a pokiaľ ide o namietanú dĺžku konania 4,5 roka, toto si mal žalobca uplatňovať pred Ústavným súdom SR, pretože v rámci prípravného konania polícia a prokuratúra vec uzavrela do 7 mesiacov, čo je štandardná lehota. Počet pojednávaní na súde bol spôsobený obštrukčným konaním svedkov, ktorí na pojednávania nechodili. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, táto nebola ničím preukázaná, žalobca odišiel zo zamestnania sám, problémy so susedmi v súvislosti s trestným stíhaním neboli preukázané, pretože ako vyplynulo z výpovede svedkyne - manželky žalobcu, polícia si prišla pre ich syna a susedia nemali ako z tohto vyvodiť, že trestne stíhaný je práve žalobca a nie jeho syn. Pokiaľ ide o zdravotné problémy žalobcu, kolaps nastal v 5/2013, teda už po oslobodzujúcom rozsudku vo veci a priama príčinná súvislosť medzi trestným konaním a zdravotným stavom žalobcu, ktorý už mal vtedy po 50- tke, nebola preukázaná.
20. Podľa § 3 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení nesk. predpisov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. 21. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení nesk. predpisov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 22. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení nesk. predpisov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. 23. Podľa § 15 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení nesk. predpisov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. 24. Podľa § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení nesk. predpisov zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil. 25. Podľa § 16 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení nesk. predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. 26. Podľa § 17 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení nesk. predpisov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 27. Podľa § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení nesk. predpisov v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 28. Podľa § 17 ods. 3 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení nesk. predpisov výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 29. Podľa § 17 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení nesk. predpisov výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu . 30. Podľa § 18 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
31. Podľa § 18 ods. 3 zák.č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. 32. Podľa § 189 ods.1 Trestného zákona kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až šesť rokov. 33. Podľa § 12 ods.3 písm.b/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (účinnej do 28.2.2017) pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina výpočtového základu. 34. Podľa § 14 ods.1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. ( účinnej do 30.6.2013) odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, 4) pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny, d) vypracovanie právneho rozboru veci okrem trestnoprávnej veci, e) návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, mimoriadne dovolanie, podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, f) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie. 35. Podľa § 1 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (ďalej tiež „Vyhlášky“) v znení do 30.6.2013, výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka (ďalej len „výpočtový základ“).
36. Podľa § 1 ods. 3 Vyhlášky v znení od 1.7.2013, výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak (ďalej len „výpočtový základ“).
37. Podľa § 1 ods. 4 Vyhlášky v znení od 1.7.2013, výpočtovým základom na účely výpočtu tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní a konaní o priestupkoch je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu výpočtový základ podľa odseku 3.
38. Podľa § 16 ods.3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (účinnej do 28.2.2017) od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol. 39. Podľa § 18 ods.3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (účinnej do 30.6.2013) ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu. 40. Súd sa zaoberal námietkou žalovaného, že nie je oprávnený v uvedenej veci konať za štát a dospel k záveru, že nie je dôvodná. Podľa ust. § 4 ods.1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení nesk. predpisov vo veci náhrady škody , ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1 cit. zákona koná v mene štátu Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. Žalobca si uplatnil v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody ( dňa 7.7.2014) škodu vo výške 997,56€ a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000€ pretože bolo uznesením OR PZ ČVS:ORP-326/OEK-TN-2009 zo dňa 29.6.2009 vznesené obvinenie voči žalobcovi pre zločin vydierania a dňa 25.1.2010 bola pod sp.zn. 2Pv 234/09 na Okresný súd Trenčín proti nemu podaná obžaloba a rozsudkom Okresného súdu Trenčín 2T/11/2010 zo dňa 23.11.2012 bol spod obžaloby oslobodený, lebo nebolo dokázané, že spáchal skutok, pre ktorý bol obžalovaný. Súd dospel k záveru, že okruh orgánov verejnej moci zodpovedajúcich za škodu v trestnom konaní je stanovený v § 4 cit. zákona a teda je to orgán, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal alebo ktorého nesprávnym úradným postupom škoda vznikla. Z dikcie § 4 zákona je zrejmé, že zákonodarca zodpovednosť rozdelil medzi 3 subjekty : a/ Ministerstvo spravodlivosti SR ( § 4 ods.1 písm. a/ prvý
bod), 2/ Ministerstvo vnútra SR ( § 4 ods.1 písm. b) a Generálnu prokuratúru SR ( § 4 ods.1 písm. f/ ) a z pohľadu priebehu trestného konania a jednotlivých štádií, ktoré ho tvoria je vymedzenie okruhu orgánov konajúcich v mene v mene štátu odvodené od zodpovednosti za to ktoré štádium trestného konania. V prípade trestného konania za zákonnosť prípravného konania je primárne zodpovedný prokurátor a vyšetrovateľ ( výnimočne súd ak rozhoduje v prípravnom konaní) a za zákonnosť súdnej fázy trestného konania súd, ktorý práve v tejto časti konania vykonáva samotné trestné konanie, v rámci ktorého môže dôjsť k nezákonnému úradnému postupu. Z obsahu predbežného prerokovania nároku na náhradu škody je zrejmé, že žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku vznesenia obvinenia a podania obžaloby, teda za fázu, v ktorej primárne zodpovednosť nesie prokurátor. Z tohto dôvodu súd mal za to, že v mene štátu zodpovedá za vzniknutú škodu Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR a s ňou v konaní pokračoval. 41. Pokiaľ ide o žalovaným namietanú neexistenciu zodpovednosti štátu za škodu v prípade oslobodzujúceho rozsudku v trestnej veci súd v súlade s princípom právnej istoty ( článkom 2 ods.2 C.s.p.) poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít uvedenú v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/66/2018 zo dňa 21.11.2018, kde dovolací súd priamo odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18. augusta 2010 sp. zn. 4 MCdo 15/2009. Toto rozhodnutie, ktoré sa týkalo náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., bolo po jeho prerokovaní občianskoprávnym kolégiom publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 37/2014, právna veta ktorého znie: „Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. V čase po rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 15/2009 najvyšší súd nevydal rozhodnutie, ktoré by v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo založené na odlišných právnych záveroch a napríklad v rozhodnutia z 30. januára 2011 sp. zn. 4 Cdo 54/2011, z 12. decembra 2012 sp. zn. 7 Cdo 145/2011, z 19. júna 2013 sp. zn. 7 Cdo 87/2012 a z 19. februára 2014 sp. zn. 7 MCdo 27/2012 tiež spočívajú na právnych záveroch zodpovedajúcich záverom ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí zo 7. júla 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016 konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania", a ktorý k tomu v ďalšej časti svojho rozhodnutia dodal, že „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca". Od publikovania judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila (nie je rozdielna) v tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby (prejednávaný prípad), treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.“ V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe je teda táto námietka žalovaného nedôvodná. 42. Predpokladmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím , ktoré musia byť splnené pre priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sú: existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou a medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou. V prejednávanej veci žalobcovi nepochybne v súvislosti s trestným konaním vo veci ČVS:ORP-326/OEK-TN-2009 Jv zo dňa 29.6.2009, podaním obžaloby a konaním na Okresnom súde Trenčín spod sp. zn. 2T/11/2010 a Krajskom súde v Trenčíne vznikla majetková škoda, spočívajúca v zmenšení jeho majetku o sumu 997,56€ ( uplatnenú žalobou a v tomto rozsahu so žalovaným predbežne prerokovanú), ktorú uhradil zvolenému obhajcovi JUDr. Jánovi Kanabovi na základe faktúry XXXX/X v 2 splátkach dňa 1.4.2010 po 500€ a dňa 16.12.2013 po 497,56€ o čom predložil príjmové pokladničné doklady. Táto škoda je v priamej príčinnej súvislosti s trestným konaním, vedúcim k oslobodeniu spod obžaloby a trovy konania by žalobcovi neboli vznikli, ak by nebol trestne stíhaný a obžalovaný z vyššie uvedenej trestnej činnosti.
43. Žalovaný však môže zodpovedať ( § 18 ods. 3 zák.č. 514/2003 Z.z.) len za trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súd preto porovnal vyúčtovanú odmenu so skutočne vykonanými/ faktúrovanými úkonmi právnej pomoci v spise 2T/11/2010, kde boli preukázateľne vykonané nasledovné úkony : 1/ príprava a prevzatie veci dňa 1.4.2010 ( č.l. 191 trest. spisu ); 2/ podanie odporu proti trest. rozkazu doručený súdu dňa 4.7.2011 ( č.l. 200 trest. spisu); 3/ účasť na hlavnom pojednávaní dňa 22.6.2012 konanom v čase od 8,30 hod. do 11,20 hod. ( č.l. 213-214 spisu); 4/ účasť na hlavnom pojednávaní dňa 19.9.2012 konanom v čase od 10,30 hod. do 12,30 hod. ( č.l. 222-223 trest. spisu); 5/ štúdium spisu dňa 20.9.2012 v čase od 10,30 hod. do 10,40 hod. ( č.l.227 trest. spisu); 6/ účasť na hlavnom pojednávaní dňa 23.11.2012 konanom v čase od 11,00 hod. do 14,00 hod. ( č.l. 237-240 trest. spisu); 7/ účasť na verejnom zasadnutí na KS Trenčín dňa 19.11.2013 konanom v čase od 11,30 hod. do 12,10 hod ( čl. 271-272 trest. spisu). 44. Pokiaľ ide o výpočtový základ pre úkony vykonané do 30.6.2013, je ním priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka (rok 2010 vo výške 721,40€, rok 2011 vo výške 741€, rok 2012 vo výške 763€). Za jeden úkon právnej služby vykonaný dňa 19.11.2013 - účasť na verejnom zasadnutí, je výpočtovým základom priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu výpočtový základ podľa odseku 3, t.j. vo výške 695,41 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za rok za rok 2010 je vo výške 90,17€ (721,40/8), za rok 2011 vo výške 92,63€ (741/8) za rok 2012 vo výške 95,37€ (763/8) a za rok 2013 vo výške 86,93€ (695,41/8). Obhajca mal takisto nárok na režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 cit. vyhlášky vo výške 1/100 výpočtového základu. Výška režijného paušálu tak predstavuje za rok 2010 v sume 7,21 €, za rok 2011 v sume 7,41€ , za rok 2012 v sume 7,63 € a za rok 2013 v sume 7,81 €.
45. Súd považoval za skutočnú škodu preukázané a účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia za úkony právnej pomoci vykonané JUDr. Jánom Kanabom, vyplývajúce z trestného spisu 2T/11/2010 : dňa 1.4.2010 ( príprava a prevzatie veci -predložená plná moc pre JUDr. Kanabu) po 90,17€/úkon + 7,21€ paušál; za podanie odporu proti trestnému rozkazu zo dňa 30.6.2011 po 92,63€/úkon + 7,41€ paušál, za účasť na 3 hlavných pojednávaniach na súde I. inštancie v dňoch 19.9.2012, 22.6.2012 a 23.11.2012 3x po 95,37€/úkon + 3 x 7,63€ paušál a účasť na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Trenčíne dňa 19.11.2013 po 86,93€/úkon + 7,81€ paušál, spolu 601,16€. Obhajca si uplatnil trovy za odpor podľa sadzieb v roku 2010, hoci úkon bol v skutočnosti vykonaný 30.6.2011, uplatnil si trovy za účasť na pojednávaní dňa 24.10.2012, hoci tohto pojednávania sa nezúčastnil vôbec ( odročené v dôsledku jeho neprítomnosti a ospravedlnenia na deň 23.11.2012) a v skutočnosti sa zúčastnil pojednávania dňa 22.6.2012, ktoré si neúčtoval a nepreukázal žiadnymi listinnými dôkazmi 2 účtované porady s klientom v dňoch 21.11.2012 a 18.11.2013 ako ani to, že je platcom DPH, hoci si daň z pridanej hodnoty vo výške 20% faktúroval vo faktúre XXXX/X. Preto súd považoval za skutočnú škodu len účelne vynaložené a podložené trovy trestného konania vo výške 601,16€ a túto škodu zaviazal žalovaného uhradiť a vo zvyšku nárok nepovažoval za dôvodný a žalobu v prevyšujúcej časti majetkovej škody zamietol. 46. V ďalšej časti sa súd zaoberal uplatnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000€. Súd postupoval podľa záverov judikátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/44/2017 zo dňa 21.6.2018, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že treba rozlišovať okolnosti, ktoré sú dovolené a právne významné pri posudzovaní samotnej zodpovednosti štátu za škodu (nemajetkovú ujmu) spôsobenú nezákonným trestným stíhaním a okolnosti, ktoré sú dovolené a relevantné pri posudzovaní spôsobu a rozsahu náhrady škody, v tomto prípade nemajetkovej ujmy. Pri posudzovaní spôsobu a rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza z ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zadosťučinenie v peňažnej forme je v zákone upravené ako spôsob subsidiárny, nastupujúci vtedy, ak dostačujúcim prostriedkom nápravy sa nejaví samotné konštatovanie práva, resp. ak nie je možné nemajetkovú ujmu uspokojiť inak (typické v trestnom konaní, a to vo forme zmiernenia ukladaného trestu). To znamená, že aj v prípade, ak je žalobou uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, povinnosťou súdu je skúmať, či nie je postačujúce poskytnutie zadosťučinenia vo forme konštatovania porušenia práva. Zákon neuvádza v súvislosti s určením vhodnej formy zadosťučinenia žiadne okolnosti, podľa ktorých sa forma zadosťučinenia určuje. Aj pri úvahe o forme zadosťučinenia bude preto potrebné vychádzať predovšetkým z kritérií uvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z. V citovanom ustanovení sú síce vymenované viaceré kritériá, ide však o výpočet demonštratívny. Vzhľadom na rozmanitosť jednotlivých prípadov, treba túto normu považovať za normu z relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd vzhľadom na konkrétne okolnosti každého individuálneho prípadu, sám vymedzil okolnosti významné pre určenie formy, resp. výšky zadosťučinenia. V prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, bude potrebné popri povahe a dĺžke trestného konania prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie sa samotného poškodeného. Pri úvahe o forme zadosťučinenia treba preto zohľadniť aj konanie poškodeného, ktorým k vzniku nemajetkovej ujmy prispel. V tomto kontexte možno prihliadnuť aj na dôvody, pre ktoré k oslobodeniu spod obžaloby došlo. Nemožno vylúčiť, že tieto okolnosti budú dôležité aj z hľadiska závažnosti konkrétnej ujmy v osobnostnej sfére poškodeného (napr. morálnej sfére poškodeného). Ktoré konkrétne sféry osobnosti môžu byť trestným stíhaním v konkrétnom prípade narušené, nie je možné vopred stanoviť. Je preto úlohou súdu, aby v každom jednotlivom prípade posudzoval závažnosť ujmy predovšetkým vo vzťahu k tým jednotlivým osobnostným sféram, ktoré poškodená osoba v žalobe uplatňuje. Treba zdôrazniť, že dovolací súd pri prieskume správnosti určenia formy zadosťučinenia (jej výšky), v zásade posudzuje právne otázky spojené s výkladom podmienok a kritérií vyplývajúcich z § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom výsledkom sa zaoberá, ak by bola súdom určená forma zadosťučinenia (jej výška), vzhľadom na aplikáciu tohto ustanovenia na konkrétny prípad, zjavne neprimeraná. 47. V danej veci sa súd pri posúdení spôsobu a rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy najskôr zaoberal vecou z hľadiska, či vzhľadom na závažnosť ujmy spôsobenej žalobcovi nezákonným rozhodnutím, nie je dostatočným zadosťučinením iba samotné konštatovanie porušenia práva. Pri určení primeranosti formy zadosťučinenia, závažnosť ujmy skúmal predovšetkým vo vzťahu k tým osobnostným sféram, ktoré žalobca v konaní uplatnil (v morálnej sfére, vo sfére súkromnej a pracovného uplatnenia). V súvislosti s posudzovaním závažnosti ujmy spočívajúcej v psychickej nepohode žalobcu v čase trestného stíhania súd prihliadol na dôvody, ktoré viedli Okresný súd Trenčín k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby, a zároveň aj na samotné konanie žalobcu, ktorým k vzniku nemajetkovej ujmy prispel. Išlo o okolnosti, ktoré mali nepochybne vplyv na intenzitu žalobcom tvrdenej ujmy (znižovali jej intenzitu) a ktoré možno zahrnúť pod okolnosti, za ktorých došlo k nemajetkovej ujme. 48. Súd dospel k záveru, že dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím, nemožno považovať len samotné konštatovanie porušenia práva ale je nutné priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy , pričom pri stanovovaní primeranej výšky sa súd riadil kritériami v § 17 ods.3 zák.č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ ide o osobu poškodeného, tento bol ženatý, mal dobrú povesť, žil/žije usporiadaným rodinným životom. Nikdy nebol trestne stíhaný a to ani za priestupok a má čistý trestný register. V čase začatia trestného stíhania pracoval ako stavbyvedúci a manželka mu vytvárala potrebné rodinné zázemie a poskytovala podporu v ťaživých životných situáciách, ktorým nepochybne trestného stíhanie bolo. Jeho deti ani manželka neverili, že sa skutku, ktorý mu bol kladený za vinu dopustil a je predpoklad, že vo vzťahu k vznesenému obvineniu vzhľadom na jeho predchádzajúci bezúhonný život a nekonfliktné správanie vnímalo aj širšie okolie ( susedia a pod.) . Manželka ho neopustila ho ani vtedy, keď sa jeho správanie v dôsledku trestného stíhania zmenilo ( bol nekomunikatívny, podráždený, duchom neprítomný, nevedel sa sústrediť ). Z okolností , z akých sa začalo trestné stíhanie je zrejmé, že osoby, o ktoré sa polícia primárne zaujímala a ktorých si prišla vyzdvihnúť v domácom prostredí ( policajnými vozidlami) nebol žalobca ale jeho syn C. a W. U.. Verejnosť sa teda o skutku, ktorý bol žalobcovi kladený za vinu mohla dozvedieť primárne od jeho osoby, alebo jeho rodiny a žalobca tak mal možnosť týmto osobám vysvetliť svoje vnímanie skutku, za ktorý bol stíhaný. O trestnom stíhaní žalobcu sa verejnosť nemala ako dozvedieť, pretože žalobca nebol stíhaný väzobne, polícia ho neodviedla priamo z domu, ale vypočúvali ho na základe predvolania. Za policajnej asistencie bol na výsluch prevezený jeho syn C. a ten to okoliu zatajil, prečo si po neho prišla polícia, z čoho vyplýva, že nebola snaha hovoriť o rodinných problémoch s cudzími ľuďmi. Z výsluchu svedkov sa jednoznačne nepreukázalo, že po začatí trestného stíhania sa vzťahy medzi žalobcom a jeho okolím zásadne zmenili, že bol považovaný za „nebezpečného kriminálnika“, resp. stigmatizovaný okolím. Navyše, stigmatizácia jeho osoby i u väčšiny po oslobodzujúcom rozsudku pominula. Žalobca pracoval aj po začatí trest. stíhania naďalej v domovej správe, z funkcie odišiel na vlastnú žiadosť a už v roku 2011 sa s manželkou odsťahovali do inej obce, kde ich nepoznali. Manželka žalobcu nepotvrdila výpoveď svedka K.. O. V., že sa sťahovali pre trestné stíhanie žalobcu s tým súvisiace a zhoršené vzťahy s okolím. Dôvodom bola skutočnosť, že manželka žalobcu chcela vždy bývať v chalupe a tvrdila, že susedom v bytovke bolo za nimi ľúto, lebo žalobcu tam mali radi. V
obci I., kam sa presťahovali, sa žalobca teší veľmi dobrej povesti, zo zamestnania neodišiel v dôsledku problémov so zamestnávateľom v priamej príčinnej súvislosti s trest. stíhaním ale na vlastnú žiadosť a stal sa živnostníkom. V konaní sa nepreukázalo, že by sa trestné stíhanie žalobcu nejako podpísalo na poklese jeho zárobkov v rámci živnostenského podnikania, kvôli tomu, že by bol obchodnými partnermi považovaný za „kriminálnika“ a ničím nebolo podložené, že by ktokoľvek s ním odmietol obchodne spolupracovať kvôli trestnému stíhaniu. Vzhľadom k dôkaznej núdzi nemal žalobca dôvod sa domnievať, že by bol odsúdený ako bezúhonný na nepodmienečný trest odňatia slobody, čo mu nepochybne musel vysvetliť už jeho právnik JUDr. Polák a tiež JUDr. Kanaba. Priama príčinná súvislosť medzi zlým zdravotným stavom žalobcu- jeho srdcovým kolapsom dňa 1.5.2013 a trestným stíhaním tiež nebola preukázaná, nakoľko žalobca mal stresujúce zamestnanie ako stavbyvedúci od roku 2005, po práci sa ešte angažoval v správe bytového domu, čo tiež bolo psychicky náročné, mal už po 50 -tke a invalidným sa nestal v dôsledku choroby srdca, ale dorzalgie, čo je poškodenie chrbtice. Z týchto dôvodov mal súd za to, že žalobca okrem psychických problémov a nepohody v dôsledku stresov z eventuálnych následkov trestného konania, trvajúceho cca 3,5 roka ( do oslobodzujúceho rozsudku vyhláseného dňa 23.11.2012 ) neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal žiadne závažné následky, ktoré mu mali v tejto súvislosti vzniknúť v súkromnom živote, pracovnom živote a v spoločenskom uplatnení. Treba v tejto súvislosti poukázať na to, že sa do tejto situácie žalobca dostal sám tým, že sa zamiešal do obchodných sporov dvoch dospelých, ktoré sa ho netýkali a to z vlastnej iniciatívy, hoci syn C. mu povedal, aby sa do toho nemiešal a p. T. mu pri prvom telefonáte tiež povedal : „čo sa do toho stará “( výpoveď žalobcu v trestnom spise 2T 11/2010 na strane 35). Vzhľadom na tieto skutočnosti súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie za psychické následky žalobcu sumu 1.000€ a vo zvyšku nárok ako nepreukázaný zamietol. Lehotu na plnenie vzhľadom na výšku priznanej sumy súd určil na 3 dni od právoplatnosti rozsudku ( § 232 ods.3 C.s.p. veta prvá)
49. Podľa § 255 ods.1 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 50. Podľa § 256 ods.1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 51. V danom prípade čiastočné zastavenie konania zavinil späťvzatím žaloby žalobca a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy konania. V zostávajúcej časti mal žaloba len pomerný úspech; žaloval sumu 20.740,68€ a súd mu priznal sumu 1.601,16€, čo predstavuje 92,28% neúspech a 7,72% úspech. Pomer úspechu a neúspechu v prospech žalovaného predstavuje 84,56%, pričom čiastočné späťvzatie žaloby súd posúdil ako procesný neúspech. Žalobca by mal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 84,56% avšak žalovaný si trovy konania neuplatnil a preto mu súd ich náhradu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Trenčín v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania), proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a)neboli splnené procesné podmienky, b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.