Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-31-2020.pdf
PDF · 131.01 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/31/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v spore žalobcu: T. X., nar. XX.XX.XXXX, adresa N., M. XXX/X, zastúpeného advokátskou kanceláriou: LEGAL CARTEL, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Bratislava, Na Hrebienku 5433/40, proti žalovanej: J. U., nar. XX.X.XXXX, adresa M., Q. XXX/X, zastúpenej advokátom: JUDr. Andrej Gara, so sídlom Bratislava, Štefánikova 14, o zaplatenie 8.600,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 38C/49/2018-60 zo dňa 13.11.2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. vyslovil, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 488, § 489 a § 657 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v účinnom znení (ďalej len OZ), § 150 ods. 1 a § 151 ods. 1 a 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP).
3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca na účet žalovanej bezhotovostným prevodom previedol v období od 06.12.2011 do 30.07.2013 celkom sumu 9.600,- Eur, pričom suma 1.000,- Eur mu bola vrátená na jeho účet bezhotovostným prevodom z účtu žalovanej dňa 30.01.2013. Nebolo sporné, že v Informácii pre príjemcu v detaile popisu transakcie zo dňa 30.01.2013 je uvedené: E. R.. Sporným medzi stranami bolo na základe akého titulu boli predmetné finančné prostriedky poskytnuté žalovanej, keď žalobca tvrdil, že žalovanej boli poskytnuté titulom pôžičky a žalovaná tvrdila, že išlo o platby, resp. zálohové platby za stavebné práce vykonané jej vtedajším priateľom R. E. pre žalovaného, keď bolo žalobcom plnené v prospech jej účtu.
4. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje skutkové tvrdenia, že žalobca so žalovanou uzavreli celkom 7 zmlúv o pôžičke, a to dňa 06.12.2011 na sumu 2.000,- Eur, so splatnosťou časti pôžičky vo výške 1.000,- Eur do 31.01.2013 a zvyšnej časti 1.000,- Eur do 31.12.2016, dňa 27.01.2012 na sumu 1.000,- Eur, dňa 20.11.2012 na sumu 2.000,- Eur, dňa 11.12.2012 na sumu 300,- Eur, dňa 17.12.2012 na sumu 1.300,- Eur, dňa 20.03.2013 na sumu 1.000,- Eur, dňa 30.07.2013 na sumu 2.000,- Eur, všetky s dohodnutou lehotou splatnosti do 31.12.2016.
5. Skonštatoval, že žalobca svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy odvodzoval a preukazoval bezhotovostnými finančnými prevodmi na účet žalovanej, pričom v žalobe ako aj v replike tvrdil, že tieto žalovanej poskytol ako pôžičku. Podľa názoru súdu ale žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia a súdu dostatočne nepreukázal, že medzi ním a žalovanou došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, resp. že by medzi nimi vôbec vznikol akýkoľvek záväzkovo právny vzťah. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe a v duplike účinne poprela skutkové tvrdenia žalobcu. Účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu žalovanou mal súd za preukázané svedeckou výpoveďou R. E.. Predmetná výpoveď podporila a preukázala skutkové tvrdenia žalovanej, že finančné prostriedky, ktoré boli na jej účet odoslané bezhotovostným prevodom z účtu žalobcu boli platbami za vykonané stavené práce a materiál, resp. zálohovými platbami, nakoľko svedok - R. E., v tom čase, vykonával podnikateľskú činnosť a práce pre žalobcu, na základe ústnej dohody. Žalovaná účinne rozporovala aj tvrdenia žalobcu, ktorými poprel vykonanie akýchkoľvek prác, resp. poskytnutia materiálu svedkom žalobcovi pre absenciu objednávky, faktúry alebo aspoň sms komunikácie. Svedok potvrdil, že finančné prostriedky boli poukazované žalobcom na účet žalovanej, ale len z toho dôvodu, že on nemal súkromný účet. Keďže boli susedia a poznali sa od detstva, so žalobcom sa dohodli ústne a žalobca doklad k tomu nepotreboval, resp. vôbec ho nechcel. Svedok tiež hodnoverne vysvetlil z akého dôvodu došlo k prevodu sumy 1.000,- Eur z účtu žalovanej na účet žalobcu, že práce zrejme pre žalobcu nevykonal, pretože sa nepracovalo. Svedok vysvetlil tvrdenie žalovanej uvedené vo vyjadrení k žalobe, že finančné prostriedky poslala žalobcovi na pokyn svedka. Dokonca sám svedok uviedol, že mu nie je známy žiaden iný dôvod, pre ktorý by žalobca poskytol žalovanej akékoľvek finančné prostriedky titulom pôžičky, keďže sa vôbec nepoznali, stretli sa asi dvakrát.
6. Na základe vykonaného dokazenia mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná svoje tvrdenia o neexistencii akéhokoľvek záväzkového vzťahu so žalobcom dostatočne preukázala, keď súd uzavrel, že v predmetnej veci bola len platobným miestom a tieto finančné prostriedky neboli určené jej, ale jej vtedajšiemu priateľovi R. E.. Napriek tomu žalobca zotrval na svojich skutkových tvrdeniach, že išlo o pôžičku, ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania ale nenavrhol. Naďalej tvrdil, že si žiadne práce neobjednal, že ide len o nepreukázané tvrdenia a že žalobca tieto finančné prostriedky poskytol prítomnému svedkovi na účet žalovanej, nakoľko svedok nemal zriadený účet. Doplnil, že svedok a žalovaná prerábali dom a potrebovali tieto finančné prostriedky na prerobenie nehnuteľnosti. Žalobca finančné prostriedky poskytol v dobrej viere ako pôžičku svedkovi, ktorý účet v banke nemal. Na splatnosti pôžičky sa tiež dohodli len ústne. K uvedeným tvrdeniam súd dodal, že zo strany žalobcu išlo o doplnenie, resp. zmenu jeho skutkových tvrdení, keď sám uviedol, že tieto finančné prostriedky poskytol svedkovi ako kamarátovi. Podľa názoru súdu toto tvrdenie žalobcu uvedené na pojednávaní podporuje predchádzajúce tvrdenia žalovanej a zároveň tú skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovanou žiaden záväzkový vzťah nevznikol a teda absentuje akýkoľvek hmotnoprávny základ. Tu súd musel dať za pravdu tvrdeniam žalovanej, že žalovaná bola nanajvýš platobným miestom, pri existencii záväzkového vzťahu medzi žalobcom a svedkom. Súd následne už nevykonával dokazovanie na preukázanie existencie a typu záväzkového vzťahu medzi žalobcom a svedkom, nakoľko svedok nebol sporovou stranou.
7. S poukazom na uvedené a vykonané dokazovanie súd uzavrel, že žalovaná nie je v danej veci vecne pasívne legitimovaná z dôvodu neexistencie hmotnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom a pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej.
8. Záverom súd prvej inštancie dodal, že ďalšie dôkazy navrhnuté žalovanou nevykonal nakoľko tieto by boli nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, keďže skutkový stav tvrdený žalovanou mal súd za preukázaný už na základe svedeckej výpovede svedka R. E.. Navyše následne žalovaná na ich vykonaní netrvala. Súd tiež neprihliadal na nové tvrdenia žalobcu, že finančné prostriedky poskytol spoločne žalovanej a svedkovi (jej vtedajšiemu priateľovi) ako kamarátovi, teda ide o spoločný záväzok oboch, keď jednak išlo o úplne nové tvrdenia žalobcu a toto svoje tvrdenia upravil až po prezentovaní názoru právnym zástupcom žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca tiež neuviedol čo bránilo žalobcovi uviesť takéto skutkové tvrdenie už skôr, resp. hneď pri podaní žaloby. Tu súd poukázal na ustanovenie § 150 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, pričom s poukazom na koncentráciu konania, keď strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas a ak nie sú uplatnené včas, nemusí súd na ne prihliadnuť. Navyše súdu sa
nejavilo logické, že by žalobca poskytol žalovanej finančné prostriedky v takej vysokej sume v relatívne dlhšom časovom období, postupne po rôznych sumách, siedmymi samostatnými pôžičkami, bez toho aby so žalovanou uzavrel písomnú zmluvu o pôžičke a tiež bez toho aby mu bola nejaká časť vrátená. Pochybnosti vzbudzuje aj to, že po požičaní sumy 6.600,- Eur v priebehu viac ako jedného roka, keď podľa tvrdenia žalobcu mu mala žalovaná vrátiť sumu 1.000,- Eur až po roku, by jej následne opätovne požičal ďalšiu nezanedbateľnú sumu 3.000,- Eur. Ďalšími námietkami a skutkovými tvrdeniami strán sporu sa súd už nezaoberal, nakoľko tieto neboli dôvodné, prípadne nesúviseli s prejednávaným sporom.
9. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v konaní plne úspešná, preto jej priznal voči žalobcovi (ako neúspešnej strane) nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mohol výnimočne postupovať v zmysle § 257 CSP, tieto neboli tvrdené ani stranami počas konania. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením súdny úradník.
10. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, pri uplatnení odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
11. Žalobca dôvodil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Svoje rozhodnutie oprel jedine o výsluch svedka žalovanej (jej bývalého priateľa) a o skutočnosti, ktoré svedok uviedol na pojednávaní, hoci nie sú ničím podložené a žalobca sa s nimi nikde nestotožnil. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie nevykonal žiaden dôkaz, ktorý by svedčil o pravdivosti výpovede svedka in concreto neverifikoval tvrdenie, či svedok ne/mal bankový účet, či finančné prostriedky boli za služby a aké, resp. či boli za materiál a aký. Žalobca v priebehu konania namietal akúkoľvek existenciu ústnej dohody medzi žalobcom a svedkom ohľadom stavebných prác. So svedkom nikdy neuzavrel žiadnu dohodu, na základe ktorej by mal svedok pre žalobcu niečo vykonať, poprípade niečo dodať. Neexistuje žiaden dôkaz o takejto dohode a svedok pre žalobcu ani nikdy nič nevykonal. Súd prvej inštancie sa tvrdením žalobcu o tom, že nikdy nedošlo k uzavretiu žiadne dohody o vykonaní prác alebo poskytnutí materiálov medzi ním a svedkom vôbec nezaoberal. Jediné čo uviedol bolo, že svedok túto situáciu vysvetlil, hoci na preukázanie týchto tvrdení neexistujú žiadne dôkazy. Naviac zdôraznil, že svedkom bol bývalý priateľ žalovanej a teda je logické, že vypovedal v jej prospech. Žalobca na pojednávaní 13.11.2019 uviedol, že finančné prostriedky v celkovej výške 9.600,- Eur poslané z jeho účtu na bankový účet žalovanej boli pôžička pre žalovanú a svedka a súd na to neprihliadol. Súd pri rozhodovaní vychádzal z pocitu svedka, že „práce zrejme pre žalobcu nevykonal“ (ohľadne vrátenia sumy 1.000,- Eur z účtu žalovanej na účet žalobcu), čo malo byť dôvodom vrátenia finančných prostriedkov. Súd sa v tejto súvislosti nevysporiadal s otázkou, prečo by svedok prostredníctvom žalovanej v januári 2013 vrátil žalobcovi 1.000,- Eur z dôvodu, že sa pre neho už nepracovalo a zároveň v marci a júli toho istého roka žalobca zaslal na účet žalovanej ďalšie finančné prostriedky údajne za materiál a práce svedka. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že sa mu nejaví logické, že by žalobca poskytol žalovanej finančné prostriedky v takej vysokej sume v relatívne dlhšom časovom období siedmimi samostatnými pôžičkami bez toho, aby so žalovanou uzavrel písomnú zmluvu, a tiež bez toho, aby mu bola nejaká časť vrátená, žalobca uviedol, že vzhľadom k tomu, že išlo o pôžičku pre žalovanú a svedka (jeho dlhoročného priateľa) nevidel dôvod na uzatváranie písomnej pôžičky a navyše časť finančných prostriedkov vo výške 1.000,- Eur mu bola vrátená. Žalobca má za to, že rozsudok vychádza jedine zo skutočností, ktoré na pojednávaní uviedol svedok, hoci neboli ničím podložené, ani preukázané a súd nevyhodnotil všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach, keďže tieto súvislosti vo viacerých smeroch chýbajú. Žalobca dal do pozornosti, že žalovaná pred vydaním platobného rozkazu nijakým spôsobom nezareagovala na výzvu advokáta na vrátenie pôžičky - pokus o zmier, ale prostriedky procesnej obrany využila až po doručení platobného rozkazu. Žalovaná navyše vzniesla námietku premlčania, čo podľa žalobcu svedčí o tom, že mala vedomosť o uzatvorení zmlúv o pôžičke ústnou formou a o reálnom poskytnutí pôžičky žalobcom, inak nevidí dôvod, prečo by vzniesla námietku premlčania. Žalobca má za to, že vznesením námietky premlčania vo vzťahu k ústne uzavretej zmluve o pôžičke potvrdila jej existenciu, hoci nepriamo. Žalobca má za to, že z vykonaných dôkazov je nepochybné, že žalobca zaslal na bankový účet žalovanej celkom 9.600,- Eur titulom ústne uzavretej
zmluvy o pôžičke medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou a svedkom ako dlžníkmi a z požičaných finančných prostriedkov bola žalobcovi vrátená len časť vo výške 1.000,- Eur.
12. V závere žalobca zdôraznil, že všetky skutočnosti uvedené svedkom na pojednávaní sú nepravdivé a ničím nepreukázané. Zastáva názor, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vykonané dôkazy nevyhodnotil vo vzájomných súvislostiach, čím je naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP.
13. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu žalobcu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Zdôraznila, že žalobca opomína základnú podstatu sporového konania a to, že je to práve žalobca, ktorý má dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku a keď teda tvrdil, že boli uzavreté zmluvy o pôžičkách, mal túto skutočnosť preukázať. Žalobca však v konaní neprodukoval jediný dôkaz na preukázanie jeho tvrdení. Žalovaná nemôže preukázať neexistenciu zmlúv o pôžičke (negatívna dôkazná teória), keď tieto uzatvorené objektívne nikdy neboli. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie nevykonal žiaden dôkaz, aby verifikoval tvrdenia svedka, pripomína, že ak by súd sám vykonal dôkazy nad rámec návrhov strán, bolo by to porušením zásady kontradiktórnosti a rovnosti strán v konaní. Žalobca neuplatnil ďalšie prostriedky procesnej obrany a útoku, dokonca takéto otázky nekládol ani svedkovi a nemal žiadny návrh na doplnenie dokazovania. Žalobca tak nemôže uvedené reklamovať ako vadu postupu a rozhodnutia súdu. Okrem toho by nešlo o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ale o dôvod podľa § 365 písm. e), prípadne písm. b) CSP. Žalobca nikdy netvrdil, že by uzatvoril trojstrannú pôžičku so žalovanou aj svedkom. Predovšetkým žalobca na pojednávaní tvrdil, že finančné prostriedky boli poskytnuté priamo svedkovi a až po tom, čo žalovaná namietala jej pasívnu vecnú legitimáciu, prostredníctvom svojho právneho zástupcu upravil tieto tvrdenia. Žalobca tak priamo priznal, že pôžička nebola uzatvorená, najmä nebola uzatvorená so žalovanou a peniaze poskytol svedkovi na základe úplne iného právneho dôvodu. Žalovaná zdôraznila, že žalobca argumentácia ohľadom súdom rezultovaného skutkového stavu je bezpredmetná, pretože žalovaná z dôvodu právnej istoty vzniesla námietku premlčania, ktorá beztak bráni tomu, aby súd mohol žalobe vyhovieť. Žalobca však nepochopiteľne vznesenú námietku premlčania z dôvodu právnej istoty vykladá ako nepriamy dôkaz existencie pôžičky. V procesnej stránke upozornila na ust. § 383 CSP, podľa ktorého odvolací súd je viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov ak dokazovanie zopakuje, alebo doplní, pričom žalobca nenavrhol žiadne doplnenie, ani zopakovanie dokazovania. Odvolací návrh žalobcu žalovaná považuje tiež za procesne nezmyselný, pretože žalobca žiada napádaný rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Jediný odvolací dôvod subsumoval pod § 365 ods. 1 písm. f) CSP, pričom však v takomto prípade nemožno v zmysle § 389 CSP rozhodnutie prvej inštancie zrušiť.
14. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zastúpenia predložil aj písomné vyjadrenie k doručenému vyjadreniu žalovanej, v ktorom zotrval na svojom návrhu na zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prioritne nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že žalobca na preukázanie svojich tvrdení nepredložil jediný dôkaz. Už k žalobe pripojil listinné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o tom, že žalovanej poskytol finančné prostriedky celkom 9.600,- Eur, z ktorých žalovaná vrátila 1.000,- Eur. Žalovaná sa voči tvrdeniam žalobcu bránila popretím týchto skutkových tvrdení a na ich preukázanie navrhla ako dôkaz výsluch svedka R. E.. Žalobca najskôr v písomnom podaní zo dňa 11.6.2018 poprel, že by so svedkom uzavrel akúkoľvek ústnu alebo písomnú dohodu, ktorej predmetom malo byť údajné vykonanie prác a dodanie materiálu od svedka žalobcovi, na pojednávaní potom poprel tvrdenia svedka. Pokiaľ súd prvej inštancie uveril obrane žalovanej len na základe jej popretia žalobcom tvrdených skutočností, mal rovnako postupovať aj v prípade žalobcovho popretia skutkových tvrdení, ktoré na pojednávaní uviedol svedok, ktorý na preukázanie svojich tvrdení nepredložil jediný dôkaz. V tejto súvislosti odkázal na odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku v ods. 24. Zdôraznil, že žalovaná v priebehu celého konania nijakým spôsobom nerozporovala tvrdenia žalobcu, ktorými poprel vykonanie akýchkoľvek prác, resp. poskytnutie materiálu svedkom žalobcovi. Na podporu tvrdení svedka neexistuje jediný dôkaz a žalobca jeho tvrdenia zásadne poprel. Žalobca je preto názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že svedok nijakým spôsobom nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení, hoci ich žalobca poprel. K tvrdeniu žalovanej, že žalobca mal priznať, že pôžička nebola uzatvorená, najmä nebola uzatvorená so žalovanou a peniaze poskytol svedkovi na základe úplne iného právneho dôvodu, uviedol, že nie je pravdou, že by kedykoľvek v priebehu konania priznal, že finančné prostriedky, ktoré sú predmetom sporu, poskytol svedkovi na základe iného právneho dôvodu ako zmluvy o pôžičke.
Nikdy sa nevyjadril, že finančné prostriedky boli žalovanej a svedkovi poskytnuté z iného titulu, ako z titulu zmlúv o pôžičke. Opätovne poprel, že by medzi ním a svedkom došlo k uzatvoreniu akejkoľvek dohody na základe ktorej by mal žalobca poskytnúť svedkovi finančné prostriedky ako údajnú odplatu za služby svedka. Pokiaľ by žalobca mal záujem o práce alebo materiál „bez papiera“, neposielal by predsa peniaze na bankový účet, ale tieto by svedkovi poskytol v hotovosti, keďže sa malo jednať o práce načierno. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní vyzval svedka na doloženie dokumentov preukazujúcich jeho tvrdenia, napríklad sms komunikáciu, e-mailovú komunikáciu, písomnú dohodu, alebo faktúry za materiál. Žiadne takéto dokumenty zo strany svedka neboli doložené. Navyše z výpovede svedka vyplýva, že tento si ani presne nepamätal aké údajné práce, alebo materiál mal pre žalobcu vykonať alebo dodať. Žalobca zastáva názor, že takýmito tvrdeniami žalovanej a svedka išlo o účelovú obranu, ktorá v konaní nebola nijakým relevantným spôsobom preukázaná a súd preto vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca považuje za nespravodlivé, aby súd prvej inštancie uveril tvrdeniam svedka o údajnej ústnej dohode medzi ním a žalobcom bez toho, aby o takejto dohode existoval jediný dôkaz a na druhej strane neuveril tvrdeniam žalobcu o ústnej dohode o pôžičke, hoci na podporu svojich tvrdení doložil do konania výpisy z účtu.
15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).
16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý bol viazaný odvolacími dôvodmi uplatnenými žalobcom, bolo posúdiť ne/správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie vedúcich k záveru o potrebe zamietnutia žaloby žalobcu v celom rozsahu jednak z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom, ako aj pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej.
17. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o dokazovaním preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa skutkové aj právne závery súdu prvej inštancie vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:
18. V zmysle čl. 8 základných princípov CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
19. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
20. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
21. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
22. Podľa § 185 ods. 1 a 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (ods. 1). Súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2).
23. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
24. V zmysle § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
25. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu (§ 185 ods. 2 a 3 CSP), je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
26. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
27. Žalobca si žalovaný nárok voči žalovanej uplatňoval z titulu pôžičky v zmysle súdom prvej inštancie aplikovaného ust. § 657 OZ. Vychádzajúc z hypotézy tejto právnej normy bolo jeho povinnosťou a na ňom ležalo dôkazné bremeno preukázať, že medzi ním a žalovanou bola uzavretá aspoň ústna zmluva o pôžičke, na základe ktorej žalovanej reálne poskytol požičiavanú sumu a tiež, že žalovaná mu peniaze nevrátila. Žalovaný ním poskytnutými dôkazmi a to výpismi z jeho účtu preukázal iba to, že z jeho účtu na účet žalovanej postupne v období od decembra 2011 do júla 2013 zaslal spolu sumu 9.600,- Eur a zároveň, že z účtu žalovanej na účet žalobcu bola dňa 30.1.2013 zaslaná suma 1.000,- Eur. Žalovaný iba tvrdil, že právnym titulom pre poskytnutie týchto súm žalovanej bola ústne uzavretá zmluva o pôžičke so žalovanou, neskôr so žalovanou a jej vtedajším priateľom svedkom R. E.. Na toto svoje tvrdenie o dôvode - právnom titule zaslania peňazí na účet žalovanej, ale žalobca neposkytol žiaden dôkaz. Žalovaná pritom nepopierala, že uvedené sumy z účtu žalobcu na jej účet boli postupne zaslané, ani že suma 1.000,- Eur bola zaslaná z jej účtu na účet žalobcu, avšak popierala uzavretie akejkoľvek zmluvy o pôžičke medzi sporovými stranami, pričom tvrdila, že išlo o platby žalobcu v prospech jej vtedajšieho priateľa svedka E. z titulu vykonania stavebných prác a poskytovania materiálu svedkom žalobcovi. Na toto svoje tvrdenie žalovaná ako dôkaz navrhla výsluch svedka Grobarčíka, ktorý jej tvrdenia vo svojej výpovedi pred súdom potvrdil. Žalobca v konaní pred prvoinštančným súdom, napriek tomu, že mal na pojednávaní priestor, ani nenavrhol žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
28. Vychádzajúc z uvedeného, súd prvej inštancie v preskúmavnom rozsudku správne uzavrel, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že medzi ním a žalovanou došlo k uzavretiu siedmich zmlúv o pôžičke, resp. že by medzi nimi vznikol akýkoľvek záväzkovoprávny vzťah. Ničím nevyvrátil ani tvrdenia žalovanej a svedka E., že predmetné finančné prostriedky boli na účet žalovanej ako platobné miesto zaslané žalobcom svedkovi E. z titulu odplaty za vykonané stavebné práce a dodaný materiál. Súd prvej inštancie pritom s poukazom na cit. ust. § 185 ods. 2 CSP v danom prípade nebol oprávnený vykonať žiadne ďalšie dôkazy bez návrhu strán. Preto výtka žalobcu
v bode 11 jeho odvolania, že súd nevykonal žiadny dôkaz, ktorý by svedčil o pravdivosti výpovede svedka neobstojí. Bolo na procesnej aktivite žalobcu, aby vykonanie takýchto dôkazov súdu navrhol, čo sa nestalo. Keďže v zmysle vyššie uvedeného dôkazné bremeno spočíva na stranách súdneho konania, neobstojí ani námietka žalobcu v odvolacom konaní, že svedok na preukázanie svojich tvrdení nepredložil jediný dôkaz (bod 12, 14 vyjadrenia žalobcu zo dňa 23.3.2020). Pokiaľ sa žalobcovi zdala výpoveď svedka na pojednávaní nejasná, nepresná, alebo nedostatočná (bod 18 odvolania), mohol on sám alebo prostredníctvom svojho právneho zastúpenia klásť otázky na doplnenie výpovede, čo ale na pojednávaní náležite nevyužil. Obdobne svedkovi nepoložil otázku, prečo by boli v januári 2013 vrátené žalobcovi finančné prostriedky vo výške 1.000,- Eur z dôvodu, že sa pre neho už nepracovalo, ale zároveň v marci a júli toho istého roka žalobca zaslal na účet žalovanej ďalšie finančné prostriedky.
29. V zmysle cit. ust. § 215 ods. 1 CSP súd vo veci rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu veci. Predmetom zisťovania v civilnom procese nie je celá objektívna realita, ktorá bola a je prítomná v čase od vzniku právneho vzťahu o ochranu ktorého v konaní ide do času rozhodovania súdu prvej inštancie, teda skutočný stav veci. V občianskom súdnom konaní sa uplatňuje princíp tzv. formálnej pravdy. V sporovom súdnom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie objektívnej, či materiálnej pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces vytvárania skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne. Neúspešnej strane sa tak môže skutkový stav javiť ako zistený nedostatočne, avšak jeho zisťovanie bolo v súlade s koncepciou sporového konania ukončené ako dôsledok nedostatočnej procesnej aktivity tejto strany sporu. Súd teda rozhoduje na základe takého rozsahu skutkového stavu, aký je v konaní zistený v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v spore tak ide o to, ktoré z objektívne relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku podarilo súdu preukázať do skončenia dokazovania pred súdom prvej inštancie. S poukazom na uvedené v danom prípade je preto rozhodujúce, že žalobca v predmetnom konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie svojho základného tvrdenia, že predmetné finančné prostriedky poskytol žalovanej, resp. aj jej priateľovi z titulu zmluvy o pôžičke. Z tohto hľadiska je potom nedôvodné a nebolo ani potrebné, aby súd prvej inštancie sám hľadal odpovede na všetky ďalšie aj čiastkové otázky nastoľované žalobcom, dokonca až v odvolacom konaní.
30. Odvolací súd považoval za nerozhodné, že žalovaná namietala svoju pasívnu legitimáciu až na pojednávaní prvoinštančného súdu, že pred vydaním platobného rozkazu nereagovala na výzvu advokáta žalobcu na vrátenie pôžičky - pokus o zmier, ale bránila sa až po doručení platobného rozkazu (22. a 23. odvolania). Nemôže sa stotožniť ani s tvrdením odvolateľa, že skutočnosť, že žalovaná vzniesla námietku premlčania nepriamo potvrdila existenciu ústne uzavretej zmluvy o pôžičke, naviac ak sama pri vznesení námietky premlčania zdôraznila, že ju podáva výlučne dôvodu právnej istoty a zároveň, že žiadna z tvrdených pôžičiek nebola nikdy uzatvorená.
31. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
32. S poukazom na vyššie uvedené, v spojení s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia, prvoinštančný súd dospel k správnemu záveru, že z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom
aj pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej bolo nevyhnutné predmetnú žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výrokoch vecne správny, včítane vzhľadom na výsledok konania správneho a odvolacími dôvodmi inak osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, s použitím ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
33. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
34. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
35. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
36. V tomto odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto podľa citovaných ustanovení žalovanej vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).