Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-149-2019.pdf
PDF · 144.55 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/149/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka, v spore žalobcu: U. M., nar. X.X.XXXX, trvale bytom P. X, X., zastúpeného JUDr. Jozefom Adamovským, advokátom, so sídlom v Košiciach, Žižkova 6, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti právnych úkonov a vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 18. júna 2018 č.k. 15C/1340/2015-134 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom: I/ určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 12. Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru zmluvy o úvere č. 902700027 zo dňa 26.2.2013 v znení: „Dohoda o vyplnení zmeniek: Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmeniek vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi, vystavil vystaviteľ dve zmenky, v ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku zúročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavených zmeniek zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Remitent má právo uplatniť si celý svoj peňažný nárok vyplnením ktorejkoľvek zmenky. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na prvej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že remitent je oprávnený vyplniť druhú nevyplnenú zmenku v prípade, ak zmenka, ktorá bola vyplnená ako prvá, bola zničená alebo stratená, a to tak, že zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia druhej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na druhej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zmluvné strany sa dohodli, že takto vyplnená zmenka bude predstavovať samostatný zmenkový nárok veriteľa voči dlžníkovi a ručiteľovi,“ je neprijateľná zmluvná podmienka,
II/ určil, že zmluvná podmienka obsiahnutá v Dohode zo zrážkach zo mzdy a iných príjmov zo dňa 26.2.2013, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným na zabezpečenie pohľadávky žalovaného
na zaplatenie zmenkovej sumy spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo zmenkovej sumy a zákonného (sankčného úroku) vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
III/ žalovanému uložil povinnosť v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 103,66 € spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 16.4.2016 až do zaplatenia,
IV/ žalobcovi a štátu priznal právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. Vyhovel tak v celom rozsahu žalobe žalobcu, založenej najmä na tvrdení žalobcu, že na základe úverovej zmluvy č. 902700027 dňa 26.2.2013 žalobcovi bola poskytnutá suma 1.000 €, ktorú sa žalobca zaviazal (v spojení s dohodou o plnení v splátkach) žalovanému splatiť v 12 mesačných splátkach po 164 € počnúc dňom 15.3.2013, a to spolu s „príslušným poplatkom“ v celkovej sume 1.968 €, pri RPMN 304,10 % vyčíslenej v Dohode o plnení v splátkach, hoci priemerná RPMN činila v aktuálnom čase 36,73 % ročne, pričom zo sumy 968 € činil sumu 391,50 € úrok, čo predstavovalo 39,15 %, aj to len za predpokladu, že by nebolo ihneď dohodnuté plnenie v splátkach - po tejto dohode sa uvedený úrok zvýšil na 89,74 %, suma 576,50 € činila „administratívny poplatok“ ako časť odplaty, predstavujúci 57,65 % sumy poskytnutého úveru. Dohoda o zrážkach zo mzdy zo dňa 26.2.2013 slúžila na zabezpečenie pohľadávky zo zmenky vystavenej v tento deň, upravenej v čl. 12 VPPÚ, ktorou sa mal žalobca zviazať uhradiť žalovanému zmenkovú sumu spolu s 0,25 % denným úrokom zo zmenkovej sumy a súčasne 6 % ročný sankčný úrok odo dňa omeškania žalobcu. Súd poukázal i na tvrdenie žalobcu, že k podpisovaniu daných listín došlo naraz a to tak, že žalobcovi boli dokumenty predložené v kôpke, na ktorých mu bolo iba označené miesto, kde sa má podpísať a bez toho, aby mu bolo ozrejmené, čo vlastne podpisuje, s tým, že podpis žalobcu je nevyhnutý na to, aby mu úver bol vôbec poskytnutý.
3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie poukázal i na obranu žalovaného, že sa nejedná o zmluvu spotrebiteľskú zmluvu, ale o zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, t.j. zmluvu nepomenovanú, že podľa dohody o splátkach je RPMN 304,10 %, lebo dlžníka táto dohoda oprávňovala plniť nie jednorazovo, kedy by RPMN bola 96,80 %, že dohoda o zrážkach zo mzdy bola individuálne dohodnutá, zmenka nie je vylúčená ani v spotrebiteľských vzťahoch, neprípustnosť zabezpečenia pohľadávky zmenkou bola zavedená v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z. až od 1.5.2014. Dodal, že žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 9.10.2017 oznámil že úhrady na tento úver boli realizované iba zrážkami zo mzdy a to dňa 12.5.2014 v sume 164 €, dňa 12.3.2015 v sume 0,01 €, dňa 12.5.2015 v sume 125,49 €, dňa 12.6.2015 v sume 301,93 € a dňa 10.7.2015 v sume 512,23 €, t.j. za celé obdobie spolu: 1.103,66 €.
4. Odkazom na znenie § 52 Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu uzavretia zmluvy, § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy, a na znenie tohto ustanovenia účinné dňom 1.12.2011, súd prvej inštancie uzavrel, že posudzovaná úverová zmluva, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi sumu 1.000 €, ktorú sa zaviazal splatiť v jednej splátke spolu „s príslušným poplatkom“ 968 €, t.j. v celkovej sume 1.968 € do 15.2.2014, pri RPMN 96,80 % a v ten istý deň uzavretá Dohoda o plnení v splátkach, ktorou sa splatenie sumy 1.968 € rozložilo na 12 splátok po 164 €, splatných k 15. dňu v mesiaci počnú dňom 15.3.2013, pri RPMN 304,1 %, je spotrebiteľská, čo napokon vyplýva aj z označenia žalobcu ako dlžníka, identifikovaného iba rodným číslom, ktorému boli peniaze poskytnuté za účelom jeho osobnej spotreby.
5. Po právnom posúdení veci podľa § 9 ods. 2 písm. i), j), k), y), § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného dňa 26.2.2013, § 52 ods. 2 a 6, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka, § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 v znení účinnom dňa 26.2.2013, § 298 CSP ods. 1 a 2 CSP, súd usúdil, že RPMN je neurčitá a teda neplatná v situácii, ak doba splatnosti úveru bola určená lehotou 12 mesiacov t.j. 1 roka, pričom nie je rozhodujúce, či počas tohto obdobia bude daná suma splácaná po častiach (v splátkach) alebo jednorazovou sumou, a ak v zmluve je RPMN uvedená sadzbou 96,80 %, no v Dohode o splátkach je uvedená v sadzbe 304,10 %, teda ide o dva rozdielne údaje, ktoré sú v zjavnom nepomere. Konštatoval, že žalovaný prezentoval výšku úrokovej sadzby 39,15 % (v kapitalizovanej výške 391,50 €) a zvyšok - suma 576,50 € mala činiť „administratívny poplatok“, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že obchodné banky obvykle za spracovanie zmluvy a administratívou s tým spojenou účtujú od 1 - max. 3 % požičanej sumy, čo je v zjavnom nepomere so sumou 576,50 €, a teda obchádzanie zákona, naviac, ak pri tomto type úveru si v danom období obchodné banky obvykle účtovali od 15 - max. 20 %, výška 39,15 % predstavuje dvojnásobok stropu úrokovej miery vyžadovanej
bankami, a preto v rozpore so zákonom. Z uvedeného súd vyvodil, že okrem požičaných peňazí 1.000 €, žalovanému nič iné nepatrí. Vychádzajúc zo zistenia, že Dohoda o zrážkach zo mzdy zo dňa 26.2.2013 sa vzťahovala jedine na zmenku, ktorou sa žalobca zaviazal na rad veriteľa zaplatiť zmenkovú sumu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zmenkovej sumy a súčasne zákonný úrok vo výške 6 % ročne dlžnej sumy odo dňa omeškania a „súhlasil“ s tým, aby sa uspokojenie pohľadávky veriteľa zabezpečilo vykonaním pravidelných mesačných zrážok, a aby jeho zamestnávateľ: XXXX zrážal mesačne z jeho mzdy čiastku 164 € a to na účet č. XXXX, VS: - číslo úverovej zmluvy, prvoinštančný súd usúdil, že takto vymedzený záväzok žalobcu ako dlžníka v ničom nekorešponduje s jeho záväzkom z úverovej zmluvy a uzavrel, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je súčasne neplatná aj pre rozpor so zákonom. Dôvodil pritom, že dohoda o zrážkach zo mzdy nezabezpečovala pohľadávku zo zmluvy, ale pohľadávku z protiprávne vyplnenej zmenky so zjavne odlišným obsahom než úverová zmluva a navyše žalovaný túto zmenku vyplnil ako zabezpečovaciu zmenku, ktorú zase zabezpečovala dohoda o zrážkach zo mzdy, hoci inštitút zabezpečenia zabezpečovacieho prostriedku náš právny poriadok nepozná, a žalovaný túto dohodu o zrážkach zo mzdy už uplatnil u platiteľa mzdy žalobcu, čo bolo preukázané aj jeho písomným podaním, doručeným 9.10.2017, v ktorom žalovaný potvrdil, že plnenie v sume 1.103,66 € bolo poskytnutých zrážkami zo mzdy.
6. Vychádzajúc z úsudku, že v zmluve zo dňa 26.2.2013 a na ňu nadväzujúcej dohode o splátkach z 26.2.2013 sú uvedené dve rozličné RPMN, čo znamená, že úver je bezúročný a bez poplatkov, že úroková sadzba 39,15 % a výška administratívneho poplatku 576,50 € sú pre rozpor s dobrými mravmi neplatné a v rozpore so zákonom (§ 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z.) bola neplatne vystavená zabezpečovacia zmenka a na jej základe zabezpečovacia dohoda o zrážkach zo mzdy, súd vyhovel dôvodne podanej žalobe v rozsahu, ktorým sa žalobca domáhal určenia neplatnosti zmluvnej podmienky, upravenej v čl. 12 VPPÚ týkajúcej sa zmenky ako takej, ako aj že zmluvná podmienka obsiahnutá v Dohode zo zrážkach zo mzdy a iných príjmov zo dňa 26.2.2013 na zabezpečenie pohľadávky žalovaného na zaplatenie zmenkovej sumy spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo zmenkovej sumy a zákonného (sankčného úroku) vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca zrážkami zo mzdy zaplatil na základe neplatnej dohody o zrážkach mzdy sumu 1.103,66 €, sumu bezdôvodného obohatenia vo výške 103,66 € zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi spolu s úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému (15.4.2016) t.j. od 16.4.2016 až do zaplatenia podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP s tým, že osobitným uznesením bude po právoplatnosti rozsudku rozhodnuté o výške trov žalobcu i štátu, ktorému patrí náhrada trov voči žalovanému, lebo žalobca je od platenia súdnych poplatkov zo zákona oslobodený a táto povinnosť prešla podľa § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch na žalovaného.
8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z dôvodu, že v civilnom konaní došlo k vade uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, tvrdiac, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj z odvolacieho podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j. z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/) CSP a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný vo svojom odvolaní podčiarkol, že žalobca bol v omeškaní s úhradou istiny viac ako 1 rok, a tak mu okrem istiny poskytnutého úveru patril nepochybne aj zákonný úrok z omeškania, trovy mediačného konania, či zmluvná pokuta. Citujúc znenie čl. 2 ods. 3, § 220 ods. 2 druhá veta CSP, poukazom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5Obdo 32/2013, 4MCdo 6/2013, 2MCdo 24/2012, 7Cdo 69//2013, 2Cdo 11/2010, 2Cdo 170/2005, 5Obo/52/2010, 4Cdo 136/2009) a ustanovenie § 451 a nasl. a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, čl. 4, 5 a čl. 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, žalovaný namietol, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Zdôraznil, že žalobca bol dlhodobo v omeškaní s úhradou dlžnej sumy a v prípade, ak by žalovaný nepredložil zamestnávateľovi žalobcu spornú dohodu o zrážkach zo mzdy, žalobca by dobrovoľne neuhradil ani len istinu poskytnutého úveru, prijatie plnenia od žalobcu tak nemožno považovať za bezdôvodné. Dodal, že aj v prípade, ak by súd považoval zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov, nemožno prijať tvrdenie, že každé plnenie nad rámec istiny poskytnutého úveru prijaté žalovaným je plnením bez právneho dôvodu, lebo
žalovanému patrí zákonný úrok z omeškania, ktorý nie je možné považovať za odplatné plnenie alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise zmluvy o úvere alebo ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že mu v súvislosti s omeškaním žalobcu a neochotou uhradiť ani len istinu poskytnutého úveru, vznikli ďalšie náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ako aj značné náklady vo výške 20 € v súvislosti so zasielaním výziev a upomienok na úhradu dlhu (dokopy 5 písomných upomienok zaslaných na adresu pobytu). Zopakoval, že žalobca mal možnosť v prípade, že sa dočasne ocitol v nepriaznivej finančnej situácii požiadať o bezplatný posun splátkového kalendára, v prípade, že nesúhlasil s odplatou za poskytnutý úver navrhnúť mediáciu, napriek tomu tak neurobil a po dobu viac ako 4 rokov ignoroval výzvy a upomienky na úhradu dlhu, vzhľadom na čo žalovaný využil možnosť mediácie v zmysle vyššie uvedenej mediačnej dohody a vznikli mu tým okrem iného náklady na mediáciu vo výške 284,79 €, ako i nárok na zmluvnú pokutu vo výške 312 € podľa čl. 5 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru 4. veta, lebo žalobca porušil zmluvné podmienky a je dlhodobo v omeškaní s úhradou istiny. Dodal, že Občiansky zákonník síce súdu priznáva moderačné právo, ktorým možno zmierniť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, nie však ju úplne zamietnuť. Podľa žalovaného dojednania o mediačnej dohode, poplatku za zasielanie upomienok, či zmluvnej pokute boli dojednané jasne, určito a zrozumiteľne a týkajú sa samotného predmetu plnenia zo zmluvy (istiny) nakoľko zabezpečujú jeho úhradu a nemožno ich považovať za neprijateľné. Žalovaný žiadal súd, aby prihliadol na konkrétne okolnosti prípadu (dlhodobé omeškanie žalobcu), ktorý by v prípade neexistencie dohody o zrážkach zo mzdy nebol do dnešného dňa dobrovoľne uhradil ani len istinu, a preto využitie predmetných zabezpečovacích inštitútov bolo na mieste a nemožno ho považovať za nespravodlivé a nezákonné, tak ako sa snaží naznačiť žalobca. Žalovaný opätovne poukázal na prehlásenie v spodnej časti zmluvy o úvere a zdôraznil, že toto žalobca potvrdil samostatne svojim vlastnoručným podpisom, a podpísal aj zmluvu o úvere, a preto podľa žalovaného nie je dôvod pochybovať o jeho vôli pristúpiť aj na všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Žalovaný ďalej v odvolaní tvrdil, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem, ktorý je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Uviedol, že okrem nedostatku naliehavej potreby osobitného určovania neexistencie práva na výkon dohody o zrážkach zo mzdy, v danom prípade žalobca požaduje určenie neexistencie práva len vo vzťahu k časti jej právneho vzťahu založeného zmluvou so žalovaným, avšak požadované určenie sa nijako nedotýka určenia a vyjasnenia ďalšieho obsahu právneho vzťahu (súvisiaceho s právom žalovaného na vrátenie istiny, eventuálne s právom žalovaného na zaplatenie prípadných zákonných úrokov z omeškania), teda požadované určenie nie je spôsobilé vyriešiť celý komplex právnych vzťahov so žalovaným, neurčuje jeho pevný právny rámec a nevylučuje tak ďalšie právne spory v budúcnosti. Žalovaný opätovne tvrdil, že dohoda o zrážkach zo mzdy bola medzí ním a žalobcom individuálne dojednaná, lebo dohoda o zrážkach zo mzdy obsahuje predpísané náležitosti, nesplývala s ostatnými zmluvnými dojednania, bola uzatvorená na samostatnom liste papiera, bola zreteľne označená ako dohoda o zrážkach zo mzdy, slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej odmietnutie by nemalo žiaden vplyv na obsah zmluvy. Podľa názoru žalovaného z napádaného rozsudku nie je zrejmé, že by žalobca preukázal, že by nebol o následkoch uzavretia tejto dohody osobitne poučený, lebo dlžník s dohodou súhlasil, na znak čoho bola dohoda podpísaná s uvedením rozsahu vykonávaných zrážok vo výške 168,20 € a náležitou identifikáciou platiteľa mzdy, a tak dohodu o zrážkach zo mzdy nemožno vyhlásiť za neplatnú. Žalovaný vo svojom odvolaní namietol záver súdu, že v prípade dohody o zrážkach zo mzdy môže dôjsť k nekontrolovanému konaniu zo strany veriteľa, pretože: a) právny predpis (§ 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka) obsahuje zákonný limit výšky vykonávaných zrážok tým, že zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie, ako by boli v prípade výkonu rozhodnutia; b) predbežným opatrením súdu možno uložiť aj povinnosť platiteľa mzdy nevykonávať zrážky podľa účastníkmi dohodnutej dohody o zrážkach zo mzdy (R 47/1974) a c) ak by sa stalo, že platiteľ mzdy by zrazil dlžníkovi zo mzdy viac, než bol oprávnený a povinný zraziť, a tieto sumy by poukázal veriteľovi, veriteľ by sa na úkor dlžníka bezdôvodne obohatil, a preto by musel tieto sumy vrátiť (Lazar, J. a kol. Občianske právo hmotné. 2. diel. 3. doplnené a prepracované vydanie. Bratislava, IURA EDITION 2006, s. 79). Označiac dohodu o zrážkach zo mzdy za platnú, žalovaný tvrdil, že nedošlo k naplneniu § 451 Občianskeho zákonníka. Opätovne zdôraznil, že dohoda o zrážkach zo mzdy je pre spotrebiteľské úvery prípustná a neexistuje žiaden zákonný dôvod na to, aby dohoda o zrážkach zo mzdy ako zabezpečovací inštitút nemohla byť so spotrebiteľmi uzatváraná. Podľa žalovaného so žalobcom uzavrel platne aj dohodu o vyplnení zmenky, ktorá je cenným papierom, a nie spotrebiteľskou zmluvou, a teda vzťahy zo zmenky nemôžu byť spotrebiteľské, neprípustnosť zmenky pre zabezpečenie spotrebiteľských vzťahov je platná až od 1.5.2014 v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z.. a navyše pracovník obchodnej služby dostatočne informoval žalobcu o následkoch zmenky, výška zmenkového úroku bola dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným pri vystavení zmenky, pričom zákon č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový šekový, žiadnym spôsobom
nelimituje výšku dojednaného úroku v súvislosti s postihom pre prípad nezaplatenia zmenky, pričom zmenkový úrok v dohodnutej výške je vo vzťahu k okolnostiam daného prípadu primeraný aj s ohľadom na význam a hodnotu zabezpečovaných povinností a toto dojednanie sa neprieči zásadám poctivého obchodného styku.
9. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny. K vyjadreniu žalovaného k zmenke, resp. k dohode o vyplnení zmenky, žalobca uviedol, že nemal žiadnu vedomosť, že by nejakú zmenku vôbec podpísal. O skutočnosti, že medzi podpísanými dokumentárni figuruje aj zmenka, pracovník žalovaného vôbec neinformoval a teda ho ani nemohol informovať o následkoch podpísania zmenky (ako tvrdí žalovaný). Žalobca opätovne tvrdil, že nevedel, aké dokumenty vôbec podpísal a v tejto súvislosti znova poukázal na základné okolnosti podpisu zmluvy o úvere a súvisiacich dokumentov: a) mandatár žalovaného predostrel žalobcovi na podpis kôpku dokumentov, pričom navrchu bol zmluva o úvere s tým, že ich je potrebné všetky podpísať, a že je to podmienkou poskytnutia úveru, b) tento mandatár len dvíhal spodné konce strán a ukazoval žalobcovi, kde sa má podpísať bez toho, aby mu povedal čo podpisuje a po podpise ihneď odišiel, c) uvedené sa dialo v aute na prístrojovej doske pod časovým stresom vyvolaným mandatárom žalobcu. Rovnako ako v predchádzajúcich podaniach žalobca uviedol, že neprípustnosť zmenky pre zabezpečenie spotrebiteľských vzťahov bola už v čase podpisu spotrebiteľského úveru, t.j. 26.2.2013, jasne vyjadrená v § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a preto je tvrdenie žalovaného, že neprípustnosť zmenky na zabezpečenie spotrebiteľských vzťahov platí až od 1.5.2014 (z dôvodu úpravy zákazu zmeniek v zákone o ochrane spotrebiteľa) bezpredmetné. Žalobca poukazom na znenie bodu 12 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ktoré by mali tvoriť zadnú a žalobcom nepodpísanú stranu zmluvy o úvere) opätovne zdôraznil, že žalovaný nemal právo nechať si vystaviť zabezpečovacie zmenky, nemal právo na vyplnenie takýchto zmeniek a teda ani právo na plnenie z takto vyplnenej zmenky - či už priame alebo cez dohodu o zrážkach zo mzdy, a prostredníctvom zmenky sa žalovaný len snažil nekalo obísť postavenie žalobcu ako spotrebiteľa a tým ho pripraviť o ochranu, ktorá mu zákona prináleží. Podľa žalobcu neobstojí ani názor žalovaného, že zmluva o úvere nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy, a že žalobca nemá status spotrebiteľa. K časti IV. odvolania žalovaného žalobca poukázal na to, že žalovaný si dohodou o zrážkach zo mzdy nechal zabezpečiť plnenie zo zabezpečovacej zmenky, pričom splniť dlh zo spotrebiteľského úveru alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou nebolo možné, keďže v zmysle textu Dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov táto slúži na uspokojenie pohľadávky veriteľa z titulu zmenky vystavenej dňa 26.2.2013, v ktorej sa žalobca zaviazal zaplatiť na rad žalovaného zmenkovú sumu spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo zmenkovej sumy a súčasne sankčný úrok vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy odo dňa omeškania žalobcu. Dohodou o zrážkach zo mzdy si tak žalovaný nezabezpečil záväzok zo spotrebiteľského úveru, ako to tvrdí sám žalovaný, ale zo zabezpečovacej zmenky, ktorú si nechal vystaviť v rozpore s právnymi predpismi. Žalobca ďalej podčiarkol, že podľa čl. II Dohody o zrážkach mal žalobca dokonca súhlasiť s tým, aby mu zamestnávateľ zrážal mesačne aj vyššiu ako dohodnutú čiastku (164 €) až do zákonom stanovenej hranice pre výkon zrážok, pričom zamestnávateľ tak aj učinil, a navyše po ukončení poslednej zrážky mal žalovaný zaslať zamestnávateľovi výpočet zmenkových a zákonných úrokov, ktoré medzičasom pribudnú a túto čiastku zamestnávateľ odvedie na účet žalobcu. Zopakoval, že prostredníctvom zrážok zo mzdy tak mohlo dôjsť k nekontrolovanému plneniu v prospech žalovaného, keďže zmenkovú sumu vyplňoval žalovaný a pozostávala zo všetkých nárokov (čo je neurčité vymedzenie) voči žalobcovi, čo nebolo založené na objektívnom vyhodnotení výšky dlhu, ale na subjektívnej predstave žalovaného. K otázke naliehavosti právneho záujmu na vyslovení neprijateľnosti zmluvných podmienok mal žalobca zato, že absolútna neplatnosť zmluvných podmienok uvedená v § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka sa spája s konkrétnou zmluvnou podmienkou a v prípade sporu má spotrebiteľ vždy naliehavý právny záujem vyslovenie neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky (napr.: Dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov, resp. dohody o vyplnení zmenky). Naliehavý právny záujem je daný európskym právom a transpozíciou Smernice Rady 93/13/EHS, pričom jeho prítomnosť sa prezumuje a spotrebiteľ nie je povinný ho preukázať. Dodal, že naliehavosť právneho záujmu možno vidieť v existencii právnej neistoty na strane spotrebiteľa, či zmluvná podmienka je alebo nie je neprijateľná (Števček a kol., Občiansky zákonník I. § 1 - 450, Veľký komentár, Praha: C.H.Beck 2015, str. 549), pričom vyslovenie neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky mohol učiniť súd v zmysle § 298 CSP aj bez samotného návrhu žalobcu, keďže toto ustanovenie predpokladá, že ak spotrebiteľ v spore nenavrhne vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, tak ju vysloví súd aj bez návrhu spotrebiteľa. Žalobca označil tvrdenie žalovaného, že rozsudok je nepreskúmateľný a došlo ním k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces, za účelové. Súd podľa žalobcu v predmetnom rozsudku jasne uviedol a odôvodnil, čo ho viedlo k záverom
vysloveným vo výrokovej časti rozsudku ako aj k záveru súdu o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov a pod. Opätovne podčiarkol, že údaj RPMN na zmluve je iný ako údaj na Dohode o plnení v splátkach, ktorou došlo k výraznému a bezdôvodnému zhoršeniu podmienok úveru - keď namiesto jednorazového plnenia po roku došlo ihneď pri podpise zmluvy o úvere k zmene podmienok na plnenie v 12 splátkach (so splatnosťou poslednej splátky po roku), pričom RPMN stúpla na závratných 304,1 %. Z tohto dôvodu je podľa žalobcu aj rozhodnutie o povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi sumu 103,66 € správne, keďže žalobca uhradil žalovanému sumu 1.103,66 € (nie je pravdou tvrdenie žalovaného uvedené na strane 8 odvolania, že žalobca doposiaľ neuhradil ani istinu poskytnutého úveru), a teda sumu o 103,66 € vyššiu ako mu bol poskytnutý spotrebiteľský úver (bezúročný a bez poplatkov).
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok je vecne správny a je potrebné ho potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
11. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutej časti rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Ani skutočnosti uvedené žalovaným v odvolaní neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Vo svojom odvolaní žalovaný v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie aj správne a vyčerpávajúco pri rozhodovaní vo veci vysporiadal. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Preto odvolací súd poukazuje na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie a len na zdôraznenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:
12. V prvom rade žalovaný neopodstatnene uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pokiaľ v tomto smere súdu prvej inštancie žalovaný vytkol, že rozsudok súdu je nepreskúmateľný.
13. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, aké prostriedky procesnej obrany použil, súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
14. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalobcu i žalovaného prednesenými v konaní na súde prvej inštancie správne a dostatočne presvedčivo vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu tvrdení žalobcu i žalovaného, uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom žalobcovi i žalovanému boli vytvorené procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje procesné práva. Z odôvodnenia rozsudku je totiž úplne zrejmé, prečo neprisvedčil námietkam žalovaného a z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac pritom všetky žalobné námietky, argumentáciu žalobcu i žalovaného v priebehu súdneho sporu.
15. Odvolací súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, pri výklade aplikácií zákonných predpisov sa podľa názoru odvolacieho súdu neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, ak I/ určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 12. Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru zmluvy o úvere č. 902700027 zo dňa 26.2.2013 je neprijateľná zmluvná podmienka, II/ určil, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je i zmluvná podmienka obsiahnutá v Dohode zo zrážkach zo mzdy a iných príjmov zo dňa 26.2.2013, uzavretá medzi
žalobcom a žalovaným na zabezpečenie pohľadávky žalovaného na zaplatenie zmenkovej sumy spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo zmenkovej sumy a zákonného (sankčného úroku) vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy, a ak III/ žalovanému uložil povinnosť v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 103,66 € spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 16.4.2016 až do zaplatenia. Súd svoje úvahy, ako dospel k tomuto rozhodnutiu, zrozumiteľne uviedol v odôvodnení preskúmavanej časti rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval.
16. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalovaný sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 188/06). Do práva na spravodlivý súdny proces totiž nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, s navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 252/04), ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (por. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 3/97 a sp. zn. II.ÚS 251/03).
17. Neboli zistené ani vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore.
18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP je daný vtedy, keď konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorý dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
19. Odvolací súd dospel k záveru, že ani tieto žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.
20. Rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak žalobe vyhovel, vychádzajúc z úsudku, že posudzovaná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, ktorou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§
52 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou, hoci má charakter absolútneho obchodu. Správne preto prvoinštančný súd postupoval, ak označenú úverovú zmluvu posúdil i podľa predpisov na ochranu spotrebiteľa. V posudzovanom spore nie je totiž sporné, že žalovaný je dodávateľom služby, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v Obchodnom registri a že žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere bezpochyby vystupoval ako fyzická osoba, keďže zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, žeby konal s cieľom smerujúcim (vzťahujúcim) sa k jej obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm. a/, b/ Smernice Rady č. 93/13/ EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Zmluva o úvere bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý žalovaný bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti. Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, a teda aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka tak, ako to správne učinil súd prvej inštancie v danom spore. Z obsahu súdneho spisu zároveň plynie, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní všetky rozhodné skutočnosti zisťoval z obsahu žaloby a skutkových tvrdení žalobcu v žalobe, v ktorej je v zmysle § 132 ods. 1 CSP potrebné okrem všeobecných náležitostí podania uviesť označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh, a so zreteľom na to, že podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
21. V okolnostiach posudzovaného prípadu súd prvej inštancie postupoval v súlade s povinnosťou stanovenou v prvom diele druhej hlavy tretej časti Civilného sporového poriadku, keďže bezpochyby v súdenej veci ide o spor s ochranou slabšej strany - spotrebiteľský spor. Samotným východiskom je pritom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zo stretu autonómie vôle a z myšlienky rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, t.j. spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov.
22. Na zdôraznenie vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku i k odvolacím námietkam žalovaného možno doplniť, že v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zákonodarca vymedzil všeobecnú zásadu, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). To neplatí iba v prípade, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa však nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Uvedené zásady sa vzťahujú aj na vedľajšie zmluvné ustanovenia formulárovej povahy (záložné zmluvy, dohody o ručení, dohody o zrážkach zo mzdy, rozhodcovské zmluvy a pod.). Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza systém ochrany zavedený smernicou, pritom odôvodňujú povinnosť vnútroštátneho súdu ex offo (z úradnej moci) posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, a taktiež povinnosť súdu zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak jej ďalšia existencia je možná bez nekalých podmienok (čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS). Je preto nesporné, že aj v posudzovanej veci prislúchalo súdu posúdiť, či dohodu o zrážkach zo mzdy možno kvalifikovať ako neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku v úverovej zmluve uzavretej medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom, ktorý pri uzavretí zmluvy aj podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne mal postavenie spotrebiteľa.
23. Žalovaný, na strane ktorého bolo dôkazné bremeno, v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že žalobcovi bol úver poskytnutý na účel výkonu podnikania alebo povolania. Vzhľadom na všetky zákonné kritériá súd správne považoval úverovú zmluvu uzavretú medzi stranami sporu za zmluvu spotrebiteľskú (o spotrebiteľskom úvere), a uplatnený nárok v právnom vzťahu založenom touto zmluvou správne posúdil podľa relevantných právnych noriem v oblasti spotrebiteľského práva.
24. Dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorá má zabezpečovať uspokojenie pohľadávok žalovaného z uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, poskytuje žalovanému ako veriteľovi priamo právny priestor pre postihnutie majetku žalobcu, a to vymáhaním okrem (nad rámec) dlžnej sumy istiny úveru a zákonných nárokov (príslušenstva) - aj tých plnení v jeho prospech, ktoré sa zakladajú na prípadných neprijateľných podmienkach uvedených v spotrebiteľskej zmluve, čím reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech práv žalobcu ako spotrebiteľa. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy ako zabezpečovací prostriedok upravený v § 551 Občianskeho zákonníka sa totiž od ostatných zabezpečovacích prostriedkov líši tým, že uspokojenie pohľadávky veriteľa nielen zabezpečuje, ale súčasne ide o prostriedok splácania veriteľovej pohľadávky. Účinnosť dohody nastáva okamihom jej predloženia platiteľovi mzdy dlžníka (jeho zamestnávateľovi), keď na jej základe sa pohľadávka veriteľa postupne uspokojuje vykonávanými zrážkami zo mzdy dlžníka, ktoré zamestnávateľ pravidelne vypláca veriteľovi, a to až do úplného zaplatenia veriteľovej pohľadávky, pričom nie je vylúčené, že takto by platiteľ mzdy dlžníka mohol realizovať (zraziť z jeho mzdy) aj neprípustné plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Výška vymáhanej pohľadávky (vrátane jej príslušenstva) je totiž založená iba na subjektívnej predstave veriteľa, a nie na objektívnom (komplexnom) posúdení a vyhodnotení obsahu spotrebiteľskej zmluvy a prípadnej nekalej povahy zmluvných podmienok v nej obsiahnutých po (ex offo) preskúmaní súdom, v súlade so zákonnými požiadavkami ochrany spotrebiteľa stanovenými vnútroštátnymi zákonmi a Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
25. So zreteľom na uvedené neobstojí obrana žalovaného a jeho námietky uvedené v odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku uvedenú v bode 12. Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru zmluvy o úvere č. 902700027 zo dňa 26.2.2013 v znení: „Dohoda o vyplnení zmeniek: Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmeniek vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi, vystavil vystaviteľ dve zmenky, v ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku zúročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavených zmeniek zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Remitent má právo uplatniť si celý svoj peňažný nárok vyplnením ktorejkoľvek zmenky. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na prvej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že remitent je oprávnený vyplniť druhú nevyplnenú zmenku v prípade, ak zmenka, ktorá bola vyplnená ako prvá, bola zničená alebo stratená, a to tak, že zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia druhej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na druhej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zmluvné strany sa dohodli, že takto vyplnená zmenka bude predstavovať samostatný zmenkový nárok veriteľa voči dlžníkovi a ručiteľovi,“, ako i zmluvnú podmienku obsiahnutú v Dohode zo zrážkach zo mzdy a iných príjmov zo dňa 26.2.2013, uzavretú medzi žalobcom a žalovaným na zabezpečenie pohľadávky žalovaného na zaplatenie zmenkovej sumy spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo zmenkovej sumy a zákonného (sankčného úroku) vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy.
26. Zo všetkých dôvodov, ako i z dôvodov ako ich uviedol súd prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátane vecného správne výroku o trovách konania, a podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolaní procesne úspešnému žalobcovi s tým, že o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v samostatnom rozhodnutí, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).