Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/27/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu J., zastúpeného W., proti žalovanému B., za účasti K., o zaplatenie 1 212,98 eur, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. -131 zo dňa 4. decembra 2019, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 212,98 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že uznesením Krajského riaditeľstva PZ C. zo dňa 9.2.2004 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za trestný čin neodvedenia dane a poistného spolupáchateľstvom. Dňa 13.2.2004 podal žalobca voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť a podaním zo dňa 2.3.2004, spísaným zvoleným obhajcom W. C., sťažnosť podrobne odôvodnil. Uznesením prokurátorky Krajskej prokuratúry v C. zo dňa 18.3.2004 bola sťažnosť žalobcu a ďalších spoluobvinených zamietnutá. Dňa 28.10.2009 Krajská prokuratúra C. podala na Okresný súd W. na žalobcu a ďalších štyroch spoluobvinených obžalobu za vyššie uvedený trestný čin. Rozsudkom Okresného súdu Partizánske zo dňa 5.12.2011 č. k. -5109 boli všetci piati obžalovaní (teda aj žalobca) podľa spod obžaloby oslobodení, pretože skutky nie sú trestným činom. Voči oslobodzujúcemu rozsudku podala prokurátorka odvolanie a Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 4.7.2012 č. k. -5144 podľa odvolanie prokurátorky zamietol. Z vyúčtovania odmeny advokáta vyplynulo, že obhajca W. C. si za úkony právnej služby poskytnutej žalobcovi ako obvinenému a obžalovanému v uvedenej trestnej veci vyúčtoval odmenu celkovo vo výške 1 212,98 eur, ktorú aj podrobne špecifikoval, pričom odmenu účtoval ako tarifnú v zmysle vyhlášky MS SR č. a vyhlášky MS SR č. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku špecifikoval jednotlivé úkony právnej služby obhajcu a ich tarifnú hodnotu, pričom dospel k celkovej sume 1 212,98 eur.

1.2 Právne súd prvej inštancie posudzoval vec podľa ustanovení , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, , , , , , až 3 o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, , , , , , vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, , až 3, až c), , , , , vyhlášky MS

SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Súd prvej inštancie mal za to, že žaloba o náhradu škody titulom zodpovednosti za nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní neprimeranou dĺžkou prípravného konania dôvodná nie je. V zmysle pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. V danej veci však žalobca nežiadal predbežne prerokovať svoj nárok z titulu neprávneho úradného postupu, tento nesprávny úradný postup namietol až na pojednávaní dňa 4.12.2019. Súd však považoval za dôvodnú žalobu o náhradu škody uplatňovanú titulom nezákonného rozhodnutia. Mal za preukázané, že nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia vznikla žalobcovi škoda v podobe nákladov obhajoby v trestnom konaní, ktorej výška bola riadne a v súlade so zákonom vyčíslená ako tarifná odmena a jej úhrada bola súdu preukázaná, preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

1.3 K námietke premlčania, vznesenej žalovaným, súd prvej inštancie uviedol, že hlavným zmyslom práva je spravodlivé usporiadanie vzťahov. Judikatúra pripúšťa v odôvodnených prípadoch nepriznať účinky námietke premlčania, ak by jej vznesenie predstavovalo výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Aj Ústavný súd SR konštatoval (), že námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie, že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. V danej veci je za uplynutie objektívnej premlčacej doby zodpovedný žalovaný štát, ktorého štátne orgány neprimeranou dĺžkou trestného konania spôsobili uplynutie objektívnej premlčacej doby. Preto vznesenie námietky premlčania žalovaným bolo podľa názoru súdu prvej inštancie výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, preto súd na vznesenú námietku premlčania neprihliadal. Okrem toho súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. , podľa ktorého počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je potrebné viazať kumulatívne na okamih doručenia uznesenia o vznesení obvinenia i na okamih vzniku samotnej škody žalobcovi. Poukázal na to, že objektívna premlčacia doba začína plynúť od udalosti, z ktorej škoda vznikla a takáto škodová udalosť zahŕňa nielen protiprávny úkon, či zákonom kvalifikovanú udalosť, ktoré viedli k vzniku škody, ale aj vznik samotnej škody. S prihliadnutím na tento právny názor by potom súd musel dospieť k záveru, že žalobcom uplatnená náhrada škody by nebola v objektívnej premlčacej dobe premlčaná v celom rozsahu, ale by bola premlčaná len škoda vo výške 199,16 eur (t. j. 6 000,- Sk), ktorá bola obhajcovi vyplatená dňa 13.2.2004, kým ostatné trovy obhajoby mu boli vyplatené v roku 2006 a neskôr, teda pred uplynutím objektívnej premlčacej doby.

2. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný včas odvolanie z dôvodov podľa , (ďalej len „“). Zdôraznil, že titulom pre uplatnenie nároku na náhradu škody bolo nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia, a nie nesprávny úradný postup spočívajúci v neprimeranej dĺžke trestného konania. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcom namietané nezákonné rozhodnutie bolo vydané dňa 9.2.2004 a žalobcovi doručené dňa 12.2.2004. Premlčacia doba pre uplatnenie nároku v zmysle teda uplynula dňa 12.2.2014. Žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený dňa 4.7.2012 a nárok na náhradu škody si uplatnil na V. žiadosťou o predbežné prerokovanie, doručenou dňa 17.7.2013. U žalobcu sa teda nejedná o prípad, kedy by k právoplatnému oslobodeniu spod obžaloby došlo až po uplynutí premlčacej doby. Žalobca mal od okamihu právoplatného oslobodenia spod obžaloby do uplynutia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby k dispozícií 19 mesiacov a 8 dní, v rámci ktorých mohol uplatniť nárok na náhradu škody riadne a včas. Skutočnosť, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku až 12 mesiacov a 13 dní po právoplatnom oslobodení spod obžaloby a návrh na vydanie platobného rozkazu 7 mesiacov a 6 dní po doručení oznámenia o výsledku predbežného prerokovania, nemôže byť vyhodnotená v neprospech žalovaného v podobe konštatovania, že práve žalovaný štát je zodpovedný za márne uplynutie 10- ročnej objektívnej premlčacej doby. Podľa žalovaného žalobca pristupoval k uplatneniu nároku na náhradu škody nedôsledne, čím sám zavinil zmarenie možnosti včasného uplatnenia nároku. Žalobcovi nebránila nijaká objektívna skutočnosť (žalobca existenciu takejto objektívnej skutočnosti ani netvrdil), aby si nárok na náhradu škody uplatnil riadne a včas, a to vrátane splnenia podmienky predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Výklad v tom zmysle, že premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, ako dôjde k vzniku škody, považuje žalovaný za arbitrárny, odporujúci zneniu, obsahu a účelu právnej normy a nemajúci oporu v právnom poriadku. Text a obsah

tohto ustanovenia je jasný, určitý a zrozumiteľný, takže nepripúšťa iný výklad okamihu začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby, ako je deň doručenia rozhodnutia, o ktorom poškodený tvrdí, že mu v jeho dôsledku bola spôsobená škoda. Žalovaný ďalej zdôraznil, že úhrada trov právneho zastúpenia ako záväzku žalobcu vo vzťahu k jeho obhajcovi v trestnom konaní, ku ktorému sa žalobca zaviazal už uzavretím zmluvy o poskytovaní právnych služieb, je vecou vzájomného právneho vzťahu existujúceho medzi klientom a jeho právnym zástupcom, pričom spôsob, forma a čas vykonania tejto úhrady je výlučne na uvážení týchto zmluvných strán. Viazanie začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby na takto variabilnú skutočnosť by neprispela k zachovaniu právnej istoty vo vzájomných vzťahoch medzi subjektmi práva, čoho si bol vedomý aj zákonodarca, keď počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby naviazal na moment doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý námietku premlčania pokladal za uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. (pravdepodobne - pozn. odvolacieho súdu) a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. a sp. zn. , na ktoré odkazoval už súd prvej inštancie, pričom zdôraznil, že vo vzťahu k termínu začiatku premlčacej doby je nevyhnutné použiť logický a nie prísne gramatický výklad zákonnej normy. Nevyhnutnosť použiť logický výklad spočíva podľa žalobcu v tom, že je neprijateľné, aby právny nárok na náhradu škody mohol byť premlčaný skôr ako škoda vznikla, dokonca skôr ako boli realizované úkony obhajoby, momentom úhrady za ktoré škoda vznikla.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť podľa v spojení s .

5. Skutkovo nebolo sporné, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie uznesením Krajského riaditeľstva PZ C. zo dňa 9.2.2004, ktoré mu bolo doručené dňa 12.2.2004, a právoplatne oslobodený (rozsudkom Okresného súdu Partizánske č. k. -5109 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -5144) bol dňa 4.7.2012. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatnil žiadosťou o predbežné prerokovanie, doručenou V. dňa 17.7.2013, a žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 25.9.2014.

6. Desaťročná objektívna premlčacia doba podľa , počítaná odo dňa, keď bolo poškodenému (žalobcovi) doručené nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia, teda uplynula dňa 12.2.2014. Po započítaní šesťmesačného obdobia, počas ktorého premlčacia doba podľa neplynula, táto premlčacia doba uplynula dňa 12.8.2014. Z toho vyplýva, že (na rozdiel od prípadov posudzovaných v žalobcom a súdom prvej inštancie odkazovaných rozhodnutiach) premlčacia doba neuplynula celá ešte skôr, než bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby. Rozpor uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi (pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu podľa resp. podľa ) pritom judikatúra konštantne viaže na uplynutie premlčacej doby ešte pred právoplatným oslobodením žalobcu, resp. iným rozhodnutím, z ktorého je zrejmá nezákonnosť rozhodnutia, od ktorého sa odvodzuje vznik škody (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. , rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. a v ňom citované ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR či Ústavného súdu SR). Táto judikatúra by podľa názoru odvolacieho súdu bola použiteľná aj v prípadoch, ak by síce premlčacia doba neuplynula celá skôr, než bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby, avšak zostatok premlčacej doby po oslobodení žalobcu by bol neprimerane krátky, čo by znemožňovalo žalobcovi riadne uplatniť svoj nárok (pripraviť a podať žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na príslušnom štátnom orgáne a následne žalobu).

7. V preskúmavanej veci však, ako už bolo uvedené, uplynula desaťročná objektívna premlčacia doba po 19 mesiacoch odo dňa, keď bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby. Vzhľadom k tomu, že nárok žalobcu spočíval len v náhrade trov obhajoby v trestnom konaní a žalobca nepreukázal a ani netvrdil, že by mu vo včasnom podaní žaloby bránili výnimočné ťažkosti, bola táto doba podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne dlhá na to, aby žalobca mohol spracovať a podať žiadosť o predbežné prerokovanie nároku a následne žalobu (pričom premlčacia doba podľa šesť mesiacov neplynula, teda lehota na včasné podanie žaloby uplynula až 25 mesiacov od

právoplatného oslobodenia žalobcu). Preto odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že žalovaným vznesená námietka premlčania žalobcovho nároku v tomto prípade nebola v rozpore s dobrými mravmi.

8. Odvolací súd sa nestotožnil s takým výkladom ustanovenia (resp. ), podľa ktorého je potrebné začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby viazať nielen na okamih doručenia nezákonného rozhodnutia, ale aj na okamih vzniku škody, ktorá (v tomto prípade) vzniká až zaplatením odmeny za obhajobu advokátovi. Takýto výklad je úplne v rozpore so znením citovaných zákonných ustanovení, ktoré jednoznačne stanovujú ako okamih začatia plynutia objektívnej premlčacej doby deň, keď poškodenému bolo doručené nezákonné rozhodnutie. Zákonodarca si musel byť vedomý toho, že objektívna premlčacia doba môže začať plynúť skôr než bude konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia, od ktorého sa škoda odvodzuje, práve preto určil takú dlhú objektívnu premlčaciu dobu. Pre prípady, keď napriek tomu objektívna premlčacia doba uplynie pred konštatovaním nezákonnosti rozhodnutia (čo je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody), sa v judikatúre ustálilo nepriznanie účinkov námietke premlčania z dôvodu, že jej vznesenie predstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, čo je legislatívne konformné riešenie. Preto odvolací súd nevidí priestor ani logický dôvod na výklad citovaných ustanovení resp. contra legem.

9. Pritom neobstojí analógia s úpravou premlčacej doby pri náhrade škody podľa : Škodová udalosť (podľa „udalosť, z ktorej škoda vznikla“) totiž zásadne nastáva nezávisle od vôle poškodeného a aj samotná škoda v prípadoch, na ktoré dopadá , vzniká nezávisle od vôle poškodeného (napr. pri dopravnej nehode škoda nevzniká až zaplatením nákladov na opravu auta, ale už jeho poškodením). Naproti tomu pri nezákonnom rozhodnutí udalosť, od ktorej je škoda odvodzovaná (vydanie nezákonného rozhodnutia), nastáva síce nezávisle od vôle poškodeného, avšak výšku, spôsob a čas vzniku konkrétnej vyčísliteľnej škody môže ovplyvniť samotný poškodený resp. jeho obhajca. Nemožno pripustiť, aby sa plynutie premlčacej doby, ktorá má byť „objektívna“, odvíjalo od dátumu, kedy poškodený po dohode so svojim obhajcom skutočne uhradí obhajcovi náklady obhajoby.

10. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď síce použil správne ustanovenie , avšak toto ustanovenie nesprávne vyložil, pričom súčasne nesprávne aplikoval na preskúmavanú vec ustanovenie (keď konštatoval rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi). Podľa právneho názoru odvolacieho súdu toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že viaže začiatok plynutia premlčacej doby výlučne na deň, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda. Vzhľadom k tomu, že táto premlčacia doba (podľa v spojení s uplynula dňa 12.8.2014 a žalobca podal žalobu až dňa 25.9.2014, považoval odvolací súd nárok žalobcu za premlčaný.

11. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol. 12. O trovách konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanoveniami , , a . Vo veci samej bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania (trov konania pred súdom prvej inštancie aj pred odvolacím súdom - tu odvolací súd poznamenáva, že aj keď v konaní pred súdom prvej inštancie bol pôvodne úspešný žalobca, odvolací súd v prípade zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie rozhoduje o trovách konania ako celku a pre toto rozhodnutie je podstatný konečný úspech strán). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku ( ).

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).