Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_41Cob-83-2019.pdf
PDF · 169.33 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/83/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sniskej a členov senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Mariána Blahu, právnej veci žalobcu SAD Banská Bystrica, a.s., so sídlom Partizánska cesta 97, 974 01 Banska Bystric,a, IČO: 36 052 205, zastúpeného BOĽOŠ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Horná 23, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 866 261, proti žalovanému MH Manažment, a. s., so sídlom Trnavská cesta 100, 821 01 Bratislava, IČO: 50 088 033, zastúpenému TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., so sídlom Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 35 905 832, o zaplatenie 9.810.209,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 60Cb/122/2012 - 500 zo dňa 29. marca 2019 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 60Cb/122/2012-500 zo dňa 29. marca 2019, p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom rozsahu a rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na okresný súd dňa 18.7.2012 domáhal voči žalovanému - Fond národného majetku Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 100, v Bratislave, IČO: 17 333 768 náhrady ujmy v sume 9.810.209,37 Eur s príslušenstvom.
3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť v celom rozsahu.
4. Súd uviedol, že v priebehu konania zistil, že zákonom č. 375/2015 Z.z. o zrušení Fondu národného majetku Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol žalovaný zo zákona zrušený, pričom v zmysle § 2 ods. 2 a 3 citovaného zákona Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky malo najneskôr do 31.12.2015 určiť právnickú osobu, ktorá bude právnym nástupcom žalovaného. Dňa 22.12.2015 vydalo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky rozhodnutie č. 49/2015 o určení právneho nástupcu Fondu národného majetku Slovenskej republiky, ktorým sa stala právnická osoba, ktorej jediným zakladateľom je štát, a to spoločnosť MH Manažment, a. s., so sídlom Trnavská cesta 100, 821 01 Bratislava, IČO: 50 088 033. Na základe tejto skutočnosti súd uznesením č.k. 60/122/2012-296 zo dňa 14.2.2017 rozhodol, že pokračuje v konaní s právnym nástupcom žalovaného so spoločnosťou MH Manažment, a. s., so sídlom Trnavská cesta 100, 821 01 Bratislava, IČO: 50 088 033. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 24.2.2017.
5. Súd uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov sporových strán a po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu zistil, že žalobca sa domáha žalobou voči žalovanému náhrady ujmy, ktorá mu vznikla predbežnými opatreniami vydanými ( nariadenými ) na návrh žalovaného v zmysle ustanovenia § 77 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, účinného do 30.6.2016 ( ďalej len „ O.s.p.“ ). Z predbežných opatrení, ktoré na návrh žalovaného v konaní v obchodnoprávnych veciach o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia žalobcu nariadil Okresný súd Banská Bystrica, vznikli žalobcovi ujmy ( ušlé zisky ) v sume 9.810.209,83 Eur. Žalovaný - Fond národného majetku Slovenskej republiky ( ďalej len „ FNM SR“ ) je jedným z akcionárov žalobcu, majúcim podiel na základnom imaní žalobcu vo výške 37,96 %, vzťah žalobcu a žalovaného je obchodnoprávnym vzťahom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka. Ujma je tvorená ušlým ziskom z neuskutočneného predaja majetku žalobcu, ktorý mal žalobca dosiahnuť, ale nedosiahol v dôsledku povinnosti ( zákazov ) uložených v predbežných opatreniach. Obidve predbežné opatrenia zanikli alebo boli zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo žalobcu bolo uspokojené ( § 77 ods. 3 O.s.p. ) Vo veci samej návrhu FNM SR súd nevyhovel, ani akékoľvek právo FNM SR nebolo uspokojené, návrhy vo veci samej boli zamietnuté. Ujmu žalobcovi spôsobil FNM SR, keď ako akcionár žalobcu v konaniach o určenie, resp. vyhlásenie uznesení valných zhromaždení žalobcu za neplatné, navrhol vydanie predbežných opatrení, súd jeho návrhom vyhovel a predbežné opatrenia so zákazmi predaja, resp. zákazmi prevodu určitého majetku žalobcu vydal ( nariadil ). Zavinenie FNM SR sa nevyžaduje.
6. Žalobca v žalobe ďalej tvrdil, že v rokoch 2006 až 2010 bol vlastníkom nehnuteľností zapísaných na T. Obec T.P. Obec T.yM. pre k.ú.Z.. Na návrh FNM SR nariadil Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 63 Cb/177/2008-57 zo dňa 16.9.2008 predbežné opatrenie ( doručené žalobcovi dňa 19.9.2008 ), ktorým okrem iného zakázal žalobcovi predať nehnuteľný majetok zapísaný na LV č. XX.X.XXXX a na LV č. XXXX až do právoplatného skončenia konania vo veci samej ( t.j. žaloby o určenie neplatnosti uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia žalobcu konaného dňa 18.8.2008 ). FNM SR žalobu vo veci samej podal a Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp.zn. 64Cb/209/2008 túto žalobu zamietol.
7. Žalobou zo dňa 28.3.2008 sa FNM SR domáhal voči žalobcovi určenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia žalobcu zo dňa 18.1.2008, a to uznesenia č.2 a č. 3. Toto konanie bolo vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 60Cb/93/2008. Na návrh FNM SR nariadil Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 60Cb/93/2008-85 zo dňa 13.8.2008 predbežné opatrenie ( doručené žalobcovi dňa 19.8.2008 ), ktorým zakázal žalobcovi okrem iného, previesť, darovať alebo inak scudziť alebo inak zaťažiť právom tretej osoby, založiť alebo vložiť svoj v uznesení definovaný nehnuteľný a hnuteľný majetok zapísaný na LV č. XXXX a na LV č. XXX až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Súd následne žalobu žalobcu vo veci samej v konaní vedenom pod sp.zn. 60Cb/93/2008 zamietol.
8. Žalobca v žalobe tvrdil, že uznesenie o nariadení predbežného opatrenia č.k. 63Cb/187/2008-57 zo dňa 16.9.2008 zaniklo podľa ustanovenia § 77 ods. 1 O.s.p., pretože návrhu vo veci samej pod sp.zn. 64Cb/209/2008 súd nevyhovel, pričom predbežné opatrenie trvalo od 19.9.2008 až do právoplatného skončenia konania vo veci samej dňa 24.7.2009. Žalobcovi preto vznikol v zmysle ustanovenia § 77 ods. 3 O.s.p. nárok na náhradu ujmy, ktorá mu týmto predbežným opatrením vznikla. Ďalšie uznesenie o nariadení predbežného opatrenia č.k. 60Cb/93/2008-85 zo dňa 13.8.2008 zaniklo podľa ustanovenia § 77 ods. 1 O.s.p., pretože návrhu vo veci samej pod sp.zn. 60Cb/93/2008 súd nevyhovel, pričom predbežné opatrenie trvalo od 19.8.2008 až do právoplatného skončenia vo veci samej dňa 3.11.2009. Žalobcovi preto vznikol v zmysle ustanovenia § 77 ods. 3 O.s.p. nárok na náhradu ujmy, ktorá mu týmto predbežným opatrením vznikla. V obidvoch prípadoch zanikli predbežné opatrenia z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo.
9. Žalobca sa domáhal podanou žalobou náhrady ujmy v sume 9.810.209,83 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 9.810.209,83 Eur od 15.8.2012 do zaplatenia, ako aj náhrady trov súdneho konania. K žalobe priložil listinné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
10. Žalovaný nárok žalobcu neuznal, čo podrobne zdôvodnil a zároveň vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu. Žalovaný mal za to, že nároku uplatňovanému v zmysle § 77 ods. 3 O.s.p. sa oprávnená osoba môže domáhať len vo všeobecnej premlčacej lehote na uplatnenie nároku na náhradu škody ( teda aj ujmy ) v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, z ktorých zákonných ustanovení vyplýva dvojročná subjektívna premlčacia lehota. Tvrdil, že predbežné opatrenie vydané v konaní sp.zn. 63Cb/177/2008 dňa 16.9.2008 zaniklo právoplatnosťou zamietnutého návrhu vo veci samej, teda dňa 24.7.2009 a predbežné opatrenie vydané v konaní sp.zn. 60Cb/93/2008 dňa 13.8.208 zaniklo dňom právoplatnosti zamietnutého návrhu vo veci samej, teda dňa 3.11.2009. Uvedené dátumy zániku predbežných opatrení, teda 24.7.2009 a 3.11.2009 sú zároveň dňami, od ktorých je potrebné začať počítať kvalifikované plynutie zákonom stanovenej objektívnej premlčacej lehoty žalobcu na uplatnenie prípadných nárokov z potencionálne spôsobenej škody ( ujmy ). Žalovaný bol toho názoru, že ak by aj nejaký potencionálny nárok žalobcu na náhradu ujmy mal existovať, z titulu zániku nariadených predbežných opatrení, v dôsledku ktorých k ujme na strane žalobcu malo dôjsť, tento nárok musel a mal byť uplatnený proti zodpovednému subjektu v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote. Nakoľko žalobca najneskôr v deň zániku nariadených predbežných opatrení zistil, kto by mal byť zodpovedným subjektom a zároveň bol objektívne schopný posúdiť rozsah jemu údajne spôsobenej ujmy, mal si svoje údajné nároky uplatniť na súde najneskôr v lehote do 24.7.2011, resp. do 3.11.2011, pričom žalobu doručil na príslušný súd až dňa 18.7.2012, teda po kvalifikovanom márnom uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty. Z tohto dôvodu považoval žalovaný nárok za premlčaný a vzniesol proti nemu v celosti námietku premlčania. Žalovaný poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp.zn. 3Mcdo/40/2012 zo dňa 27.4.2015 a následný Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS/637/2015-37 zo dňa 24.2.2016.
11. Žalobca s argumentáciou žalovaného ohľadne premlčania nesúhlasil a tvrdil, že peňažný nárok žalobcu na náhradu ujmy nie je premlčaný, keďže zodpovednostný právny vzťah medzi žalobcom ako poškodeným a žalovaným ako povinným je jednoznačne vzťah záväzkový, spravujúci sa s prihliadnutím na ustanovenie § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka treťou časťou Obchodného zákonníka ( žalovaný je jedným z akcionárov žalobcu ), pričom právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku má charakter komplexnej právnej úpravy a subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka je až na výnimočné prípady v obchodnoprávnych záväzkových vzťahoch vylúčené (NS ČR sp.zn. 32Cdo/3800/2007). Žalobca má za to, že na právnu otázku premlčania práva žalobcu na náhradu škody podľa ustanovenia § 73 ods. 3 O.s.p. ( ustanovenie § 340 ods. 1 CSP ) je potrebné aplikovať právnu úpravu podľa ustanovenia § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a z dikcie ustanovenia § 77 ods. 3 O.s.p. plynie, že náhrady ujmy vzniknutej predbežnými ( neodkladnými ) opatreniami sa mohol žalobca domáhať až potom, ako mu predbežnými ( neodkladnými ) opatreniami táto ujma vznikla a zároveň najskôr potom, ako predbežné ( neodkladné ) opatrenia zanikli ( dňa 24.7.2009 a dňa 2.11.2009 ). Podľa názoru žalobcu žaloba bola dňa 18.7.2012 podaná v rámci štvorročnej premlčacej doby ( § 397 Obchodného zákonníka ) plynúcej od zániku predbežných ( neodkladných ) opatrení. Žalobca bol toho názoru, že osobitné ustanovenie § 398 Obchodného zákonníka upravujúce začiatok plynutia premlčacej doby pri práve na náhradu škody subsumovateľnom pod ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka a ustanovenie § 757 Obchodného zákonníka sa v danom prípade neuplatní, keďže ide o právo z obchodného záväzkového vzťahu, ktoré je vymáhateľné na súde, spravuje sa premlčacia pri tomto práve v súlade s ustanovením § 1 ods. 2 prvá veta Obchodného zákonníka právnou úpravou obsiahnutou vo všeobecnom ustanovení § 397 Obchodného zákonníka a ustanovení § 391 Obchodného zákonníka.
12. Strany konania počas celého konania zotrvali na svojich právnych názoroch ohľadne premlčania uplatneného nároku.
13. Súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že spornou medzi stranami konania bola otázka uplatnenia hmotnoprávnej námietky, t.j. námietky premlčania nároku uplatneného žalobcom žalovaným. Žalobca v konaní tvrdil, že nárok uplatnený žalobou nie je premlčaný, nakoľko námietku premlčania je potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka ( uplatniť štvorročnú premlčaciu dobu ) a žalovaný zase tvrdil, že nárok uplatnený žalobou sa premlčal v dvojročnej premlčacej dobe, nakoľko námietku premlčania je potrebné posudzovať podľa Občianskeho zákonníka.
14. Súd prvej inštancie skúmal aký hmotnoprávny predpis má na uplatnenú námietku premlčania aplikovať a v akom právnom vzťahu nastala ujma a dospel k názoru, že v súdenom prípade sa jedná o zákonnú zodpovednosť sui generis, ktorá vyplýva z procesného predpisu a vo svojej podstate vytvára zodpovednostný vzťah na základe súdneho rozhodnutia ako individuálneho aktu aplikácie práva. Súd bol toho názoru, že žalobca si voči žalovanému neuplatňuje náhradu ujmy z titulu právneho vzťahu spoločnosti (žalobcu) a akcionára (žalovaného), ale z titulu zodpovednostného vzťahu vzniknutého medzi navrhovateľom neodkladného (predbežného) opatrenia, teda žalovaným ako osobou oprávnenou z neodkladného (predbežného) opatrenia a žalobcom ako povinným z neodkladného (predbežného ) oparenia. Podľa súdu prvej inštancie sa v súdenej veci nejedná o vzťah upravený v ustanovení § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka a tiež sa nejedná ani o porušenie povinnosti zo strany žalovaného
- ani zo záväzkového vzťahu, ani povinnosti stanovenej Obchodným zákonníkom. Vzhľadom na takto vymedzenú povahu žalobou uplatneného nároku bol súd toho názoru, že na súdený prípad je potrebné aplikovať právnu normu hmotného práva, ktorou je Občiansky zákonník a nie Obchodný zákonník, pretože žalobou uplatnený nárok nevychádza z obchodnoprávneho záväzkového vzťahu medzi sporovými stranami, ale zo zodpovednostného vzťahu na základe súdneho rozhodnutia ako individuálneho aktu aplikácie práva ( v zmysle ustanovenia § 77 ods. 3 O.s.p. ), resp. § 340 ods. 1 CSP .
15. Následne súd skúmal, či si žalobca uplatnil svoj nárok v zákonom stanovenej lehote, pričom zistil, že žalobou uplatnený nárok nebol podaný v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže predbežné opatrenia zanikli dňa 24.7.2009 a dňa 2.11.2009, žalobca sa v tieto dni dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Dvojročná subjektívna premlčacia doba vo veci sp.zn. 63Cb/177/2008 začala plynúť od 25.7.2009 a uplynula dňa 25.7.2011, pričom súd konštatoval, že vzhľadom na to, že žalovaný uplatnil pred súdom námietku premlčania, súd nemohol premlčané právo žalobcovi priznať.
16. Zároveň súd dodal, že v danom prípade boli časové okamihy začiatku plynutia subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby totožné, pričom právo žalobcu ako poškodeného sa premlčalo už márnym uplynutím subjektívnej ( dvojročnej ) premlčacej doby. Objektívna premlčacia doba žiadnym spôsobom nemôže predĺžiť subjektívnu premlčaciu dobu a pokiaľ sa právo premlčí už momentom márneho uplynutia subjektívnej premlčacej doby, na ďalšie plynutie objektívnej doby sa už neprihliada.
17. Súd vzhľadom na uvedené žalobu žalobcu zamietol a uviedol, že sa primárne zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným, keďže dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobou je premlčaný, a preto meritórny nárok uplatnený žalobcom už neposudzoval.
18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol.
19. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
20. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, keďže nerešpektoval právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a zároveň rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
21. K porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces žalobca uviedol, že riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva z ktorej vyplýva, že sa nevyžaduje, aby každý argument strany, a aj taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, avšak ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Tiež z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Zároveň poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 200/2009 zo dňa 19.5.2009 a Ústavného súdu Českej republiky Nález sp.zn. I.ÚS 403/2003 zo dňa 17.8.2005.
22. Žalobca tvrdil, že napriek tomu, že v konaní pred súdom prvej inštancie poukazoval na konkrétne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ako aj názory právnej vedy, súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku s touto argumentáciou žalobcu vôbec nevysporiadal ( ako by nebola vôbec uplatnená ), hoci bolo jeho zákonnou povinnosťou, aby dal jednoznačnú odpoveď na argumentáciu prezentovanú žalobcom najmä v podaní zo dňa 13.2.2010, prípadne mal zdôvodniť, prečo nepovažoval za potrebné sa v tomto smere s uvedenou argumentáciou zaoberať. Žalobca zároveň zdôraznil, že ak by súd prvej inštancie ním nastolenú argumentáciu zohľadnil ako správnu, znamenalo by to pre žalobcu meritórne posudzovanie jeho nároku uplatneného žalobou. Žalobca preto považuje svoju argumentáciu predostretú v súdnom konaní za podstatnú, vyžadujúcu si poskytnutie náležitej súdnej odpovede, ktorá ( odpoveď ) mu však zo strany súdu prvej inštancie nebola poskytnutá. Odvolateľ tvrdí, že právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo zdôvodnené a presvedčivé. Sledovanie len jednej línie právnych názorov prezentovaných žalovaným bez reflexie na právne argumenty žalobcu spôsobuje, že rozsudok je nepresvedčivý, svojvoľne vyznievajúci v prospech žalovaného a v konečnom dôsledku nepreskúmateľný. Podľa žalobcu postup, ktorý v danom prípade zvolil súd prvej inštancie z hľadiska toho, ako sa vysporiadal s argumentáciou žalobcu, nemožno v pomeroch demokratického právneho štátu, v rámci ktorého je nevyhnutné tiež plne rešpektovať právo strany sporu na spravodlivý proces, akceptovať. Z týchto dôvodov žalobca zastáva názor, že rozsudok je zjavne arbitrárny, z ústavného hľadiska neudržateľný a v konečnom dôsledku má za následok porušenie základného práva žalobcu na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež jeho právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitostí podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K žalobcom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že na súdený prípad je potrebné aplikovať právnu normu hmotného práva, ktorou je Občianky zákonník a nie Obchodný zákonník, pretože žalobou uplatnený nárok nevychádzal z obchodnoprávneho záväzkového vzťahu, ale zo zodpovednostného vzťahu na základe súdneho rozhodnutia, ako individuálneho aktu aplikácie práva, s čím žalobca nesúhlasí. Žalobca tvrdí, že keďže na uplatnenie nároku na náhradu ujmy spôsobenej predbežným ( neodkladným ) opatrením procesný predpis Civilný sporový poriadok ( Občiansky súdny poriadok ) nevymedzuje žiadnu lehotu, je potrebné tento problém preklenúť postupom podľa článku 4 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého „ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci“. Na základe uvedeného podľa žalobcu možno konštatovať, že otázku uplatnenia nároku na náhradu ujmy spôsobenej predbežným ( neodkladným ) opatrením je potrebné posúdiť podľa ustanovení hmotného práva o premlčaní s tým, že aplikovateľnosť konkrétnej právnej normy bude terminovaná povahou uplatneného nároku z hľadiska hmotného práva a právneho vzťahu, v ktorom táto ujma nastala. Pre riešenie otázky, ktorý právny predpis je nutné použiť pri posudzovaní premlčania nároku na náhradu ujmy spôsobenej predbežným ( neodkladným ) opatrením, je teda rozhodujúca podstata spoločenského vzťahu, v ktorom podnikateľ vystupoval. Žalobca zastáva názor, že právny vzťah zodpovednosti za ujmu spôsobenú predbežným (neodkladným) opatrením je samostatným právnym ( záväzkovým ) vzťahom, ktorý vznikne v prípade splnenia zákonných predpokladov. Tento zodpovednostný právny vzťah sa medzi žalobcom a žalovaným spravuje s prihliadnutím na ustanovenie § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka treťou časťou Obchodného zákonníka, keďže žalovaný je jedným z akcionárov žalobcu. Žalobca zdôraznil, že ustanovenie § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka zakladá použitie jeho ustanovení na všetky záväzkové vzťahy ( záväzky zo spôsobenia škody nevynímajúc ) medzi spoločníkom ( akcionárom ) a spoločnosťou, pričom nerozlišuje medzi zmluvnými a mimozmluvnými záväzkovými vzťahmi. Záväzkovým vzťahom medzi spoločníkom ( akcionárom ) a spoločnosťou v zmysle § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka sú nielen vzťahy zo zmlúv, ale aj zo spôsobenej škody alebo z bezdôvodného obohatenia. Ak je teda právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vzťahom obchodným, má nepochybne obchodnú povahu aj záväzkový vzťah vzniknutý z nároku na náhradu ujmy spôsobenej predbežným ( neodkladným ) opatrením. Právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku má komplexnú povahu. Skutočnosť, že procesný predpis Civilný sporový poriadok ( predtým Občiansky súdny poriadok ) výslovne neupravuje začiatok plynutia premlčacej doby a jej dĺžku, pokiaľ ide o nárok na náhradu ujmy spôsobenej predbežným ( neodkladným ) opatrením, však neznamená automatickú nutnosť aplikácie právnej úpravy Občianskeho zákonníka, ale iba to, že tieto otázky je potrebné riešiť podľa všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní. Keďže Obchodný zákonník je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku osobitným predpisom ( a nie naopak ), čo platí aj pre všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce premlčanie platí, že pri riešení otázky premlčania nároku na náhradu ujmy spôsobenej predbežným ( neodkladným ) opatrením v obchodných vzťahoch sa použije predovšetkým právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. Keďže súd prvej inštancie neaplikoval príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, ale ustanovenie § 106 ods. 1 a ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je jeho rozhodnutie nesprávne.
23. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa 8.7.2019, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Zároveň žiadal, aby odvolací súd žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
24. K námietke žalobcu o porušení práva na spravodlivý proces poukázal žalovaný na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.ÚS 115/2003 z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu ( prvostupňového, ale aj odvolacieho ), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Vzhľadom na uvedené považuje žalovaný odôvodnenie rozsudku za riadne a dostatočné, ktoré jasne objasňuje myšlienkové pochody a úvahy súdu, na základe ktorých dospel k výroku svojho rozhodnutia.
25. K odvolaciemu dôvodu - nesprávne právne posúdenie veci žalovaný uviedol, že žalobca si voči žalovanému neuplatňuje náhradu škody z titulu ich vzťahu spoločnosti a akcionára, ale z titulu ich vzťahu navrhovateľa predbežného opatrenia a osoby, voči ktorej bolo predbežné opatrenie nariadené. Žalovaný tvrdí, že v predmetnej veci sa nejedná o vzťah podľa § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka ako tvrdí žalobca, pretože si žalobca škodu voči žalovanému neuplatňuje ako spoločnosť voči akcionárovi, ale ako povinný z predbežného ( neodkladného ) opatrenia voči osobe oprávnenej z predbežného (neodkladného) opatrenia. Jedná sa o vzťah v zmysle § 77 O.s.p., resp. § 340 CSP. Žalovaný zároveň uviedol, že Obchodný zákonník upravuje iba náhradu škody, ktorá bola spôsobená porušením povinnosti. V predmetnom prípade sa však nejedná o porušenie povinností. Žalovaný žiadnu povinnosť neporušil, lebo podanie návrhu na nariadenie predbežných opatrení a následné nariadenie predbežných opatrení súdom nie je porušenie povinností žalovaného. Keďže sa v predmetnom prípade nejedná o porušenie povinnosti ( zo záväzkového vzťahu, ani povinnosti stanovenej Obchodným zákonníkom ), nie je možné postupovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka o náhrade škody. Je potrebné postupovať podľa ustanovení o náhrade škody v zmysle Zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.
26. Žalovaný v súvislosti so svojím názorom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Cdo/150/2010, v ktorom Najvyšší súd v prípade uplatňovania škody v zmysle § 77 O.s.p. odkazuje priamo na použitie ustanovení Občianskeho zákonníka a zároveň poukázal na ústavnú sťažnosť podanú proti tomuto rozsudku, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení II.ÚS 570/2013 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z tohto uznesenia Ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ krajský súd aj najvyšší súd za týchto okolností uzavreli, že ustanovenie § 77 ods. 3 O.s.p. je lex specialis, ktorý má v prerokúvanej veci prednosť pred ustanoveniami Zákona č. 58/1969 Zb., nemožno takémuto záveru z ústavného hľadiska nič vytknúť, preto treba právne názory jasne vyjadrené v odôvodnení oboch rozsudkoch považovať za ústavne konformné.
27. Žalovaný opätovne uviedol, že v danom prípade sa jedná o špecifické nároky na náhradu ujmy/ škody, ktoré si uplatňuje žalobca na základe § 77 ods. 3 O.s.p. ( resp. § 304 ods. 1 CSP ). Z uvedeného špecifického - sui generis práva a podmienok jeho vzniku je zrejmé, že žalobcom uplatnený nárok nevychádza z porušenia povinnosti tak, ako to predpokladá úprava podľa Obchodného zákonníka. Z týchto dôvodov má žalovaný za to, že náhrada škody ( ujmy ) podľa § 77 ods. 3 O.s.p. ( § 340 ods. 1 CSP ), a ako aj lehoty pre jej uplatnenie sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu žalovaný tvrdí, že nárok žalobcu uplatnený v žalobe je premlčaný.
28. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobcom uvádzaný rozsudok NS ČR sp.zn. 33Obdo/427/2005 zo dňa 31.mája 2007, na ktorý žalobca v odvolaní odkazuje, nie je na prejednávanú vec relevantný, nakoľko sa týka uplatňovania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z nájomnej zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi dvoma podnikateľskými subjektmi. Predmetný rozsudok sa teda netýka uplatňovania náhrady ujmy, ktorá bola spôsobená nariadením predbežného opatrenia.
29. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 31.7.2019, v ktorom poukázal na to, že už z obsahu jeho odvolania vyplýva, že je mu známa judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a nie právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré by dávalo odpoveď na každú poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Žalobca je však toho názoru, že jeho argumentácia v súdenom konaní, v rámci ktorej poukazoval na konkrétne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ako aj na názory právnej vedy podporujúce prijatie záveru, že peňažný nárok žalobcu na náhradu ujmy, ktorý je predmetom súdneho konania nie je premlčaný, bola pre posúdenie veci relevantná a podstatná a vyžadovala si poskytnutie náležitej súdnej odpovede. Súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou žalobcu vôbec nevysporiadal, a preto žalobca zotrval na tom, že rozsudok je nepresvedčivý, svojvoľne vyznievajúci v prospech žalovaného, nepreskúmateľný a v konečnom dôsledku porušujúci jeho základné práva na spravodlivý súdny proces.
30. Žalobca ďalej nesúhlasí s vyjadrením žalovaného k odvolaniu, v ktorom tvrdil, že žalobca si voči žalovanému neuplatňuje náhradu škody ( ujmy ) z titulu ich vzťahu spoločnosti a akcionára, ale z titulu ich vzťahu navrhovateľa predbežného opatrenia a osoby, voči ktorej bolo predbežné opatrenie nariadené. Toto tvrdenie žalovaného žalobca nepovažuje za správne a tvrdí, že si uplatňuje náhradu škody ( ujmy ) podľa ustanovenia § 77 ods. 3 O.s.p. ( § 340 ods. 1 CSP ) z titulu naplnenia hypotézy právnej normy v tomto ustanovení obsiahnutej, nie z titulu vzťahu žalobcu a žalovaného ako vzťahu spoločnosti a jej akcionára. Žalobca tvrdí, že právne postavenie žalobcu ako spoločnosti a žalovaného ako akcionára tejto spoločnosti, určuje právnu polohu každého ich záväzkového vzťahu ako vzťahu obchodného, ktorý vzťah sa ako taký s prihliadnutím na ustanovenie § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka vždy spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka, príslušného ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúceho premlčanie vzájomných nárokov žalobcu a žalovaného z každého ich záväzkového vzťahu nevynímajúc. Záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorého dôvodom vzniku je škoda ( ujma ) spôsobená predbežnými (neodkladnými) opatreniami, kvalifikáciu obchodnoprávneho vzťahu nestráca ani z dôvodu, že sa naň aplikuje skutková podstata náhrady škody ( ujmy ) upravená v ustanovení § 77 ods. 3 O.s.p. ( § 340 ods. 1 CSP ), a to na základe ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Naďalej ide o právny vzťah, ktorý má obchodný charakter, a preto v ostatnom ( mimo predpokladov vzniku uplatneného nároku, ktoré sa spravujú ustanovením § 77 ods. 3 O.s.p., resp. § 340 ods. 1 CSP ), teda napr. práve v otázke premlčania nárokov z tohto vzťahu, sa aplikuje právna úprava Obchodného zákonníka.
31. Žalobca tvrdí, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je záväzkovým vzťahom (§ 488 Občianskeho zákonníka ) zo spôsobenej škody ( § 489 Občianskeho zákonníka ), pričom vzťah medzi žalobcom a žalovaným je obchodným záväzkovým vzťahom ( § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka ), ktorý sa spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník obsahuje kompletnú právnu úpravu premlčania ( § 391 až § 408 Obchodného zákonníka ), a preto nie je v danom prípade naplnená požiadavka zákona ( § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka ), spočívajúca v tom, že ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sa podľa predpisov Občianskeho práva. Obchodný zákonník však upravuje premlčanie všetkých práv v obchodných záväzkových vzťahoch ( § 387 ods. 2 Obchodného zákonníka ). Právo žalobcu na náhrady škody ( ujmy ) podľa § 77 ods. 3 O.s.p. ( § 340 ods. 1 CSP ) síce nemožno subsumovať pod ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka a ani pod ustanovenie § 757 Obchodného zákonníka, keďže však ide o právo z obchodného záväzkového vzťahu, ktoré je vymáhateľné na súde, spravuje sa premlčacia doba pri tomto práve v súlade s ustanovením § 1 ods. 2 prvá veta Obchodného zákonníka právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 397 Obchodného zákonníka a ustanovení § 391 Obchodného zákonníka. Premlčacia doba pre právo žalobcu na náhradu škody ( ujmy ) podľa ustanovenia § 77 ods. 3 O.s.p. ( § 340 ods. 1 CSP ) je štyri roky, keďže Obchodný zákonník, ani iný zákon neustanovuje pre toto právo inak. Pri práve žalobcu na náhradu škody ( ujmy ) podľa ustanovenia § 77 ods. 3 O.s.p. ( § 340 ods. 1 CSP ) ako práve vymáhateľnom na súde plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, keďže Obchodný zákonník neustanovuje niečo iné ( § 391 Obchodného zákonníka ).
32. Žalobca ďalej vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/150/2010 a tiež k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 570/2013, na ktoré žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukazoval uvádza, že závery v týchto rozhodnutiach obsiahnuté vychádzali zo skutkového stavu, ktorý bol od skutkového stavu dosiaľ zisteného v súdenom konaní odlišný do takej miery, že na ne nemožno prihliadať. Právna otázka, či sa premlčanie nároku na náhradu škody ( ujmy ) podľa ustanovenia § 77 ods. 3 O.s.p. ( § 340 ods. 1 CSP ) z Obchodného vzťahu spravuje Občianskym zákonníkom alebo Obchodným zákonníkom, nebola v týchto konaniach vôbec riešená, keďže v danej právnej veci išlo o posúdenie, či sa predpoklady v konaní uplatneného nároku na náhradu škody spravujú ustanovením § 77 ods. 3 O.s.p. alebo zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov.
33. K Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 570/2013, na ktorý žalovaný poukázal žalobca uviedol, že tento nález sa týkal rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v konaní o nároku na náhradu škody, ktorá vznikla neoprávneným spracovaním cudzej veci, nie nároku na náhradu škody ( ujmy ) podľa ustanovenia § 77 ods. 3 O.s.p. ( § 340 ods. 1 CSP ), preto sú závery v ňom obsiahnuté pre prejednávanú veci irelevantné.
34. Na záver žalobca uviedol, že v súdenom konaní tvrdí, že právo žalobcu na náhradu škody ( ujmy ) podľa ustanovenia § 77 ods. 3 O.s.p. ( § 340 ods. 1 CSP ) síce nemožno subsumovať pod ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka a ani pod ustanovenie § 757 Obchodného zákonníka, keďže však ide o právo z obchodného záväzkového vzťahu, ktoré je vymáhateľné na súde, spravuje sa premlčacia doba pri tomto práve v súlade s ustanovením § 1 ods. 2 prvá veta Obchodného zákonníka právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 397 a ustanovení § 391 Obchodného zákonníka.
35. Žalovaný v duplike zo dňa 19.8.2019 konštatoval, že podľa jeho názoru sa súd argumentáciou žalobcu zaoberal, keďže sa zaoberal otázkou aký hmotnoprávny predpis sa má uplatniť na vznesenú námietku premlčania. Žalovaný tvrdí, že podľa jeho názoru rozsudok spĺňa všetky požiadavky na riadne odôvodnenie, pretože je z neho zrejmé, prečo súd použil ustanovenia Občianskeho zákonníka za účelom posúdenia premlčania žalobou uplatneného nároku. Žalovaný považuje odôvodnenie rozsudku za riadne a dostatočné, ktoré jasne objasňuje myšlienkové pochody a úvahy súdu, na základe ktorých dospel k výroku svojho rozhodnutia. Skutočnosť, že žalobca s rozsudkom nesúhlasí nezakladá odvolací dôvod v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku.
36. Žalovaný zotrval na svojom názore, že žalobca si neuplatňuje voči žalovanému nárok na náhradu škody z titulu ich vzťahu spoločnosti a akcionára, ale z titulu ich vzťahu navrhovateľa predbežného opatrenia a osoby, voči ktorej bolo predbežné opatrenie nariadené. Zároveň žalovaný upozornil na zjavne nesprávny právny výklad ustanovenia § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka zo strany žalobcu. Žalovaný nesúhlasí s názorom žalobcu a uvádza, že ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka, a teda kde sa uplatní právna úprava Obchodného zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku. Ustanovenie ods. 6 následne definuje tzv. absolútne obchodné záväzkové vzťahy. Pri týchto vzťahoch nie je rozhodujúci subjekt, ale objekt záväzkového vzťahu. Vzťahy, ktoré sú taxatívne vymenované v ods. 6 majú vzhľadom na podstatu vzťahu vždy povahu obchodného záväzkového vzťahu. Ide o absolútne obchodné záväzkové vzťahy. Absolútny charakter týchto vzťahov sa odvodzuje od toho, že ich podstatou je obchodný charakter, preto podliehajú režimu Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu ich subjektov, ako aj bez ohľadu na povahu ich činnosti, t.j. či vznikajú pri podnikateľskej alebo inej činnosti. Ustanovenie ods. 6 taxatívne vymedzuje päť druhov absolútnych obchodných záväzkových vzťahov. Pod písm. a) patria záväzkové vzťahy týkajúce sa obchodných spoločností a družstiev. V tomto prípade ide o vzťahy medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkom navzájom, ale len za predpokladu, že ide o také vzťahy, ktoré sa týkajú účasti na spoločnosti. Práve tento aspekt, t.j. objekt záväzkového vzťahu je rozhodujúci pre to, do akého rozsahu sa bude aplikovať režim Obchodného zákonníka. Uplatňovanie sui generis nároku na náhradu ujmy podľa § 77 ods. 3 O.s.p. celkom jednoznačne nevytvára záväzkový vzťah, ktorý by sa týkal účasti na spoločnosti.
37. Žalobca uvedené skutočnosti a znenie § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka prehliada, keď nesprávne tvrdí, že: „ právne postavenie žalobcu ako spoločnosti a žalovaného ako akcionára tejto spoločnosti určuje právnu povahu každého ich záväzkového vzťahu ako vzťahu obchodného“. Režim ustanovenia § 261 ods. 6 písm. a ) Obchodného zákonníka by sa vzťahoval na žalobcu ako spoločnosť a žalovaného ako akcionára len v tom rozsahu, v akom by išlo o právny vzťah týkajúci sa účasti na spoločnosti. Nemôže preto platiť tvrdenie žalobcu, že akýkoľvek právny vzťah medzi spoločnosťou a akcionárom sa bude považovať sa absolútny obchodný záväzkový vzťah už len z toho dôvodu, že ide o vzťah medzi spoločnosťou a jej akcionárom. Takéto tvrdenie je v zrejmom rozpore s Obchodným zákonníkom. Žalobca si v tomto prípade uplatňuje osobitný nárok na náhradu ujmy podľa § 77 O.s.p., na ktorý sa režim Obchodného zákonníka neuplatňuje.
38. Žalovaný zároveň uvádza, že Obchodný zákonník upravuje iba náhradu škody, ktorá bola spôsobená porušením povinnosti. V danom prípade sa však nejedná o porušenie povinnosti, lebo žalovaný žiadnu povinnosť neporušil. Keďže sa nejedná o porušenie povinnosti a nejde ani o vzťah, ktorý by spadal do rámca § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka, nie je možné postupovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka o náhrade škody. Je potrebné postupovať podľa ustanovení o náhrade škody v zmysle Občianskeho zákonníka. Žalovaný teda považuje nárok žalobcu za premlčaný, a preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
39. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“ ) prejednal vec podľa ustanovenia § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a takýto postup nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.
40. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
41. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
42. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
43. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP.
44. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.
45. Žalobca v podanom odvolaní okrem iného namieta porušenie základného práva na súdu ochranu. Argumentoval tým, že okresný súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, keďže neuviedol, prečo nebral do úvahy tvrdenia žalobcu, následkom čoho bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.
46. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, každý sa môže domáhať zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
47. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
48. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. K tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákona, ktorú tento článok Ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva.
49. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutie, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto rozhodnutiu. Všeobecne súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument ( rozsudok vo veci Van Hurk v. Holansko z 19.4.1994, č.16034/90, § 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí ( rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9.12.1994, č. 1839/91 ). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama o sebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania byť vypočutý a že súd posúdil tvrdenie strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí ( rozhodnutie č. 10153/82 z 13.10.1986, D.R.49, s.67,74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu ( rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, č. 20772/1992 ).
50. Citované východiská sú relevantné aj v danom prípade.
51. Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku v zmysle § 220 ods. 2.
52. V posudzovanom prípade okresný súd jasne a výstižne opísal predmet sporu a uviedol na akých skutkových tvrdeniach žalobcom uplatnený nárok založil. Zhrnul právne relevantné skutočnosti, ktorými sa odôvodňuje prejednávaný spor, stanovisko žalovaného k uplatnenému nároku s uplatnením námietky premlčania, následkom čoho skúmal aký hmotnoprávny predpis má na uplatnenú námietku premlčania aplikovať a v akom právnom vzťahu nastala ujma. Vec právne posúdil a logickým a dostatočným spôsobom odôvodnil svoj myšlienkový postup, následkom ktorého dospel k názoru, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať Občiansky zákonník.
53. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že ide o svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie, resp. také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Zároveň postup súdu prvej inštancie, ktorý odôvodnil prečo je na daný prípad nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní nemožno hodnotiť ako svojvoľný, pokiaľ v odôvodnení rozhodnutia sa nevenuje právnej argumentácii žalobcu, podľa ktorej je nutné na daný právny vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, nakoľko súd prvej inštancie odôvodnením rozsudku vlastne zodpovedal, prečo na daný právny prípad nie je možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
54. K námietke odvolateľa ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že žalobca si žalobou uplatnil zodpovednosť za ujmu spôsobenú nariadeným predbežným opatrením v súlade s § 77 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (teraz § 340 CSP).
55. Podľa § 77 ods. 3 Zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinného do 30.6.2016 ( ďalej len „ O.s.p.“ ), ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa bola uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli. Rozhodne o tom na návrh súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie.
56. Podľa § 340 ods. 1 CSP, ak neodkladné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť škodu tomu, komu neodkladným opatrením vznikla.
57. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
58. Podľa § 470 ods. 4 CSP, konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.
59. Podľa § 471 ods. 1 CSP, predbežné opatrenia nariadené predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa spravujú ustanoveniami tohto zákona o neodkladných opatreniach a zabezpečovacích opatreniach.
60. Odvolací súd konštatuje, že napriek tomu, že ustanovenie § 340 CSP (predtým § 77 ods. 3 O.s.p.) je ustanovenie nachádzajúce sa v procesnoprávnom predpise, toto ustanovenie má hmotnoprávny charakter. Na jeho základe totiž nevznikajú, nemenia sa a nerušia procesnoprávne vzťahy, ale sa ním zakladá hmotnoprávny nárok na náhradu ujmy z titulu súkromnoprávnej zodpovednosti za ujmu. Platí to aj napriek tomu, že jedným z predpokladov vzniku tejto zodpovednosti sú určité procesnoprávne vzťahy. Z teoreticko- právneho hľadiska ide o osobitný druh objektívnej zodpovednosti, pri ktorej navrhovateľ neodkladného opatrenia ( predbežného opatrenia ) zodpovedá bez ohľadu na zavinenie. K vzniku zodpovednosti môže dôjsť nielen bez ohľadu na zavinenie, ale dokonca aj bez akéhokoľvek protiprávneho konania, keďže podanie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ( predbežného opatrenia ) nie je porušením práva a treba ho považovať za realizáciu práva na súdne konanie, ktoré v sebe nenesie prvky protiprávneho konania. Uskutočňovanie procesných úkonov, teda podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ( predbežného opatrenia ) treba považovať za uplatňovanie práva, nie za porušenie povinností. Zodpovednosť za ujmu spôsobenú neodkladným opatrením ( predbežným opatrením ) je konštruovaná v Civilnom sporovom poriadku a predtým v Občianskom súdnom poriadku ako objektívna zodpovednosť a vzniká nielen bez ohľadu na zavinenie, ale dokonca bez ohľadu na protiprávnosť konania navrhovateľa neodkladného opatrenia (predbežného opatrenia), pretože podanie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ( predbežného opatrenia ) je jedným zo spôsobov realizácie práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Realizácia takéhoto práva teda nemôže byť považovaná za protiprávnu.
61. V danom prípade súd prvej inštancie sa nezaoberal skúmaním oprávnenosti uplatnenej žaloby s poukazom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného, ktorú považoval za dôvodnú, následkom čoho bolo skúmanie oprávnenosti žaloby nadbytočné a nehospodárne. Dospel k záveru, že vznesená námietka premlčania je dôvodná, keďže plynutie premlčacej lehoty je nutné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, keďže sa podľa súdu prvej inštancie v súdenej veci nejedná o vzťah upravený v ustanovení § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka tak, ako tvrdí žalobca. Tiež mal za to, že v danom prípade sa nejedná o porušenie povinnosti zo strany žalovaného, ani zo záväzkového stavu, ani povinnosti stanovenej Obchodným zákonníkom. Okresný súd dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok nevychádza z obchodnoprávneho záväzkového vzťahu medzi sporovými stranami, ale zo zodpovednostného vzťahu na základe súdneho rozhodnutia ako individuálneho aktu aplikácie práva. S názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na rozhodnutie okresného súdu odkazuje.
62. Podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka, tento zákon upravuje postavenie podnikateľa, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
63. Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, právne vzťahy uvedené v ods. 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov Občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
64. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
65. Podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú tak isto záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečenia verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.
66. Podľa § 261 ods. 5 Obchodného zákonníka, pri použití tejto časti zákona podľa ods. 1 a 2 je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu.
67. Podľa § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka, Touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ ide o vzťahy týkajúce sa účasti na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel spoločníka, medzi štatutárnym orgánom ako členom štatutárnych a dozorných orgánov spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, ako aj vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou pri zriaďovaní záležitostí spoločnosti a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a spoločnosťou pri výkone jeho povolania.
68. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
69. Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.
70. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčania doba štyri roky.
71. Podľa § 398 Obchodného zákonníka, pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím desiatich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.
72. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
73. Nakoľko odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, keď na daný spor neaplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní, keďže mal za to, že žalovaný je akcionárom žalobcu, teda ide o absolútny obchod v zmysle § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v tomto rozsahu nedôvodné, a to z nasledovných dôvodov.
74. Vzťah občianskeho a obchodného zákonníka vymedzuje ustanovenie § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého právne vzťahy, ktoré nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka sa riešia podľa Občianskeho práva. Pre vzťahy, ktoré sú upravené Obchodným zákonníkom je typické, že ide o vzťahy podnikateľov, obchodno - záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním, vrátane tzv. absolútnych obchodov vymedzených v § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka. Okrem toho § 262 ods. 3 Obchodného zákonníka umožňuje, aby si zmluvné strany bez zreteľa na ich charakter dohodli, že ich vzťahy sa budú riadiť Obchodným zákonníkom, a to bez ohľadu na to, či ich zmluvné vzťahy typologicky inak zodpovedajú vzťahom upraveným v Obchodnom zákonníku. Pre posúdenie toho, či daný vzťah treba posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka je teda predovšetkým rozhodné, či ide o obchodné vzťahy v zmysle Obchodného zákonníka. Čo sa však považuje za obchodný vzťah Obchodný zákonník expressis verbis nedefinuje. Nepriamo to však vyplýva z ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka v súvislosti s určením, čo je predmetom úpravy záväzkových ( obchodných vzťahov ). Podľa ods. 1 tohto zákonného ustanovenia táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Ostatné odseky tohto ustanovenia upravujú iba výnimky z uvedenej všeobecnej právnej úpravy záväzkových vzťahov, a to vo vzťahu k týmto vymenovaným subjektom alebo vo vzťahu k charakteru záväzkového vzťahu. Uvedené výnimky upravujúce pôsobnosť Obchodného zákonníka teda platia aj vtedy, ak by sa podľa definovania uvedeného v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka nejednalo o záväzkový vzťah, na ktorý treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, t.j. nešlo by o vzťah medzi podnikateľmi a vzťah, ktorý sa týka ich podnikateľskej činnosti. Naplnenie uvedených dvoch predpokladov je preto aj podmienkou, iba za splnenia ktorej sa vzťahy ďalších v zákone vymenovaných subjektov (§261 ods. 2 a nasl. Obchodného zákonníka) riadia ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vyžaduje sa však kumulatívne naplnenie oboch uvedených predpokladov. Treťou podmienkou posudzovania záväzkových vzťahov aj na osobitne vymenované subjekty podľa obchodného zákonníka však je, že sú naplnené predpoklady vzťahujúce sa pre tento subjekt.
75. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že vzťah špeciálnej a všeobecnej úpravy platí aj pre vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka s tým, že postavenie špeciálneho predpisu pre vzťahy upravené v Obchodnom zákonníku má Obchodný zákonník. Ak však ide o vzťah špeciálnej a všeobecnej právnej úpravy platí, že špeciálnu právnu úpravu možno aplikovať iba vtedy, ak táto špeciálne úprava ustanovuje inak. Ak však neustanovuje inak, je potrebné aplikovať všeobecnú právnu úpravu. V danej veci špeciálna právna úprava - Obchodný zákonník vo vzťahu k Civilnému sporovému poriadku (Občianskemu súdnemu poriadku) neustanovuje inak, preto na daný zodpovednostný záväzkový vzťah treba aplikovať všeobecnú právnu úpravu, ktorou je pre danú vec právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach Občianskeho zákonníka.
76. Keďže špeciálna úprava náhrady ujmy ( škody ) podľa § 340 CSP ( § 77 ods. 3 O.s.p. ) neupravuje konkrétnu lehotu na uplatnenie práva, bolo zásadnou otázkou v konaní posúdiť, podľa ktorého právneho predpisu sa bude uplatnená námietka premlčania posudzovať. Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie zastáva názor, že v danom prípade nedošlo k porušeniu povinností uložených Obchodným zákonníkom, pričom sa jedná o zákonnú zodpovednosť sui generis vyplývajúcu z procesného predpisu a jedná sa o zodpovednostný vzťah na základe súdneho rozhodnutia ako individuálneho aktu aplikácie práva, teda nejde o náhradu ujmy z titulu právneho vzťahu spoločnosti ako žalobcu a akcionára ako žalovaného, ale z titulu zodpovednostného vzťahu vzniknutého medzi navrhovateľom neodkladného ( predbežného ) opatrenia, teda žalovaným a žalobcom ako povinným z neodkladného ( predbežného ) opatrenia. Odvolací súd teda v súlade s názorom súdu prvej inštancie zastáva názor, že nejde o vzťah upravený v ustanovení § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď na súdený prípad aplikoval pre posúdenie oprávnenosti vznesenej námietky premlčania Občiansky zákonník.
77. Odvolací súd ešte dopĺňa, že Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp.zn. II.ÚS/637/2015 zo dňa 24. februára 2016 k právnemu názoru vyslovenému Najvyšším súdom Slovenskej republiky dodal, že k odôvodneniu Najvyššieho súdu má určité výhrady, v tomto prípade sa Najvyšší súd priklonil k riešeniu, ktoré Ústavný súd považuje za jedno z možných, avšak nevylučuje odlišné posúdenie otázky v budúcnosti. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že na aplikovanie obchodnoprávneho režimu je potrebné, aby existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1 alebo 2 Obchodného zákonníka. Ak nedošlo k porušeniu povinností uložených Obchodným zákonníkom, naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti treba posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu, ktorou sú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane zániku práva domôcť sa plnenia v dôsledku vznesenia námietky premlčania.
78. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
79. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
80. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)