Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21C/4/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcov : 1.) W. Z., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom Z. XXX/XX, Y. W., 2.) F. Č., nar. X. X. XXXX, s trvalým pobytom W. XXXX/X, Ž., a 3.) W. Y., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom O.Ý. Č.. XXX, všetci traja zastúpení JUDr. Miloslavom Hrickom, advokátom, so sídlom ul. 1. mája č. 709, Liptovský Mikuláš proti žalovaným : 1.) V.. X. M., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom I. XXX/XX, I. X., a 2.) W. W., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom O. Č.. XXX, a 3.) F. G., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom O. XXX, o určenie vlastníckeho práva, takto

rozhodol:

I. U r č u j e, že ku dňu smrti poručiteľa - W. Y., nar. X. XX. XXXX, naposledy bytom O. XX, ktorý zomrel 19. 3. 2002, boli bezpodielovými vlastníkmi pozemku registra „E“ parc. č. 1977, orná pôda, o výmere 180 m2, katastrálne územie O., obec Východná, okres Liptovský Mikuláš, zapísanom na čiastočnom výpise z listu vlastníctva č. XXXX - W. Y., nar. X. XX. XXXX a F. Y., nar. XX. X. XXXX, obaja vtedy bytom O. XX, v spoluvlastníckom podiele 1/1.

II. Z a s t a v u j e konanie o vzájomnej žalobe žalovaných v 2. a 3. rade z 25. 3. 2020.

III. Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý nahradiť žalobcom v 1. až 3. rade k ich ruke spoločnej a nerozdielnej náhradu trov konania o žalobe v rozsahu 33,33 %, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

IV. Žalobcom v 1. až 3. rade n e p r i z n á v a voči žalovaným v 2. a 3. rade nárok na náhradu trov konania o žalobe.

V. Žalovaní v 2. a 3. rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom v 1. až 3. rade k ich ruke spoločnej a nerozdielnej trovy konania o vzájomnej žalobe žalovaných v 2. a 3. rade z 25. 3. 2020 v plnom rozsahu, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou na tunajší súd 10. 2. 2020 sa žalobcovia domáhali rozhodnutia, ktorým by súd určil, že ku dňu smrti W. Y., nar. X. XX. XXXX, naposledy bytom O. XX, ktorý zomrel 19. 3. 2002 boli bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku registra „E“ parc. č. 1977, orná pôda, o výmere 180 m2, katastrálne územie O.H. - F. Y., nar. XX. X. XXXX a W. Y., nar. X. XX. XXXX, obaja bytom O. XX v spoluvlastníckom podiele 1/1. Tento žalobný návrh odôvodnili tým, že žalovaní v 1. až 3. rade sú evidovaní ako podieloví spoluvlastníci tohto pozemku, každý v spoluvlastníckom podiele 1/3. Ide o pozemok, ktorý tvorí časť záhrady prislúchajúcej k rodinnému domu súp. č. XX, ktorý rodinný dom je v podielovom spoluvlastníctve žalobcov v 1. a 2. rade. Uvedený pozemok nadobudli rodičia žalobcov v 1.

až 3. rade kúpnou zmluvou z 19. 12. 1963, ktorá bola registrovaná Štátnym notárstvom v Liptovskom Mikuláši pod číslom Reg. I 277/66. Účastníci tejto kúpnej zmluvy 24. 11. 1965 podpísali prehlásenie, na základe ktorého bol vykonaný zápis v evidencii nehnuteľností. Omylom však do prehlásenia nezahrnuli aj pozemok registra „E“ parc. č. 1977. Z dôvodu, že nedošlo k zápisu zmeny vlastníctva na základe tejto kúpnej zmluvy do pozemkovej knihy, resp. do evidencie nehnuteľností, bol pozemok predmetom dedenia po pôvodných vlastníkoch (predávajúcich) až po žalovaných v 2. a 3. rade a V. W., nar. XX. X. XXXX, bytom O. XXX. Okresný súd Žilina uznesením sp.zn.: zo 14. 3. 2018 vyhlásil na majetok V. W. konkurz. Pri speňažovaní majetku tohto dlžníka správca konajúci v mene dlžníka uzatvoril so žalovaným v 1. rade kúpnu zmluva, ktorej predmetom bol okrem iného aj sporný pozemok, registra „E“ parc. č. 1977. Žalovaný v 2. a 3. rade ani V. W. ako právny predchodca žalovaného v 1. rade, však neboli skutočnými (spolu) vlastníkmi pozemku, pretože ich právni predchodcovia spoluvlastnícky podiel na pozemku predali právnym predchodcom žalobcov v 1. až 3. rade - ich rodičom. Preto ani žalovaný v 1. rade nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku, a to ani kúpnou zmluvou uzatvorenou pri speňažovaní v rámci konkurzu, hoci podľa - o konkurze a reštrukturalizácii, v konkurze nadobúda kupujúci vlastníctvo aj keď úpadca nebol vlastníkom vo veci. Toto ustanovenie totiž v prípade oddlženia konkurzom neplatí. Ustanovenie upravuje právne vzťahy pri speňažovaní majetku v konkurze podľa druhej časti V prípade V. W. však išlo o oddlženie podľa štvrtej časti zákona, ktorá obsahuje komplexnú právnu úpravu oddĺženia, vrátane speňažovania majetku v a nasledovne. Tam však už ustanovenie o nadobudnutí vlastníctva od nevlastníka nie je uvedené. Žalovaní v 2. a 3. rade a V. W., ani ich právni predchodcovia nemohli spoluvlastnícky podiel na pozemku nadobudnúť do vlastníctva ani vydržaním. Na to, aby sa tak stalo, museli by mať pozemok v držbe. Pozemok však tvorí záhradu prislúchajúcu k rodinnému domu súp. č. XX, katastrálne územie O. a nachádza sa v rámci oploteného dvora so záhradou a vždy ho tak užívali a teda mali aj v držbe výlučne právni predchodcovia žalobcov v 1. až 3. rade a neskôr žalobcovia v 1. a 2. rade. Právni predchodcovia žalobcov sa stali vlastníkmi sporného pozemku aj napriek tomu, že vlastníctvo nebolo zaevidované v pozemkovej knihe, resp. v evidencii nehnuteľností, nakoľko k nadobudnutiu vlastníckeho práva zo strany právnych predchodcov žalobcu došlo už registráciou zmluvy štátnym notárstvom v zmysle vtedy účinného . Keďže právni predchodcovia žalovaných v 2. a 3. rade a V. W. vlastníctvo k spornému pozemku previedli, nemohli vlastnícke právo k nemu žalovaní v 2. a 3. rade a V. W. nadobudnúť vlastnícke právo ani dedením. A ak V. W. nebol vlastníkom pozemku, nemohol vlastníctvo k nemu nadobudnúť ani žalovaný v 1. rade. Vzhľadom na to, že kvôli viacerým zmenám v evidencii katastra nehnuteľností, nemožno nápravu zjednať zápisom do katastra, žalobcom nezostalo nič iné ako sa domáhať nápravy žalobou na súde. Sporný pozemok nebol predmetom dedenia po žiadnom z rodičov žalobcov, hoci bol v ich bezpodielovom spoluvlastníctve, preto sa žalobcovia domáhajú určenia, že ich rodičia boli ku dňu smrti ich otca, ktorý umrel skôr, bezpodielovými spoluvlastníkmi sporného pozemku.

2. Vo vyjadrení k žalobe (č.l. 66) žalovaný v 1. rade uviedol, že žalobcami uplatnený nárok neuznáva v celom rozsahu a podrobne opisoval skutkové okolnosti ako v rámci konkurzu oddlžením mal nadobudnúť spoluvlastnícky podiel k uvedenému pozemku v rozsahu 1/3 od svojho právneho predchodcu - V. W., na ktorého bol vyhlásený tento konkurz. Žalovaný v 1. rade tiež poukázal na to, že po zápise jeho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností podal daňové priznanie k dani z nehnuteľností z tohto pozemku správcovi dane (obci Východná.) Následne listom z 15. 1. 2019 navrhol žalobcom v 1. a 2. rade usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku tak, že im svoj spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/3 odpredá. Tieto mimosúdne vysporiadania však neboli úspešné. Žalovaný v 1. rade ďalej uviedol, že ako nadobúdateľ tohto spoluvlastníckeho podielu bol dobromyseľný, pretože nemal dôvod pochybovať o správnosti a hodnovernosti údajov uvedených v katastri nehnuteľností. Táto jeho dobromyseľnosť bola umocnená zápisom tejto nehnuteľnosti do súpisu všeobecnej podstaty majetku úpadcu v rámci konkurzu. Žalovaný v 1. nespochybňuje existenciu nadobúdacieho titulu u právnych predchodcov žalobcov, avšak vzhľadom na odstup času a najmä spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva z jeho strany, žaloba nemôže byť v súčasnosti dôvodná. Žalovaný v 1. rade ďalej poukázal na účel konkurzu, ktorým je ako podľa 2., tak aj podľa 4. časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii (za ingerencie štátu) uspokojiť veriteľov dlžníka (úpadcu) v čo najširšom možnom rozsahu, a preto podľa neho ústavne konformný je len taký výklad ust. § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý pravidlo v ňom upravené vztiahne na všetky typy konaní podľa tohto zákona, predmetom, ktorých je odplatné speňažovanie majetku zapísaného do súpisu majetku. Ďalej žalovaný v 1. rade poukázal na to, že žalobcovia počas konkurzného konania nepodali podľa námietky u správcu proti zápisu predmetného pozemku do súpisu majetku úpadcu, a to napriek tomu, že Obchodný vestník

je verejným informačným systémom, vo vzťahu ku ktorému platí, že zverejnením údajov sa má za to, že sú tretím osobám prístupné. Žalovaný v 1. rade sa od počiatku správal ako vlastník a plnil si všetky svoje zákonné povinnosti (podal daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti a bez zbytočného odkladu písomne kontaktoval žalobcov v 1. a 2. rade s návrhom na vysporiadanie majetkových vzťahov - zosúladenie užívacieho stavu so stavom právnym.) Pre prípad, že by súd dospel k záveru, že ust. § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa na oddlženie konkurzom podľa 4. časti tohto zákona nevzťahuje, domáhal sa žalovaný v 1. rade, aby mu bola poskytnutá právna ochranu z titulu dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva. Vzhľadom na zápis pozemku v katastri nehnuteľností, vykonaný súpis majetku, postup správkyne konkurznej podstaty a neexistenciu zápisu námietok zo strany žalobcov, nemal žalovaný v 1. rade dôvod pochybovať o vlastníckom práve svojho právneho predchodcu - V. W. a po vykonaní vkladu do katastra nehnuteľností sa začal správať ako vlastník pozemku. Na druhej strane žalobcovia v 1. až 3. rade (ako právni nástupcovia svojich rodičov) v tejto veci konali nedbalo. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie O. vyplýva, že (minimálne) od roku 2007, kedy došlo k zápisu ROEP pre katastrálne územie O.Ý. (Z 1779/07) mohli namietať nesprávnosť údajov v katastri nehnuteľností, ktoré boli a sú verejne prístupné. Ide už o obdobie 13 rokov, čo je dostatočne dlhá doba, aby si vlastníci všimli, že údaje katastra nehnuteľností nie sú v súlade s právnymi listinami (nadobúdacími titulmi, ktorými disponujú), najmä ak je obsah katastra na internete verejne prístupný už viac ako 10 rokov. Pokiaľ tak žalobcovia v 1. až 3. rade neučinili, musia znášať následky svojej nedbalosti. Navyše, k nadobudnutiu (spolu)vlastníckeho práva k tomuto pozemku jeho právnym predchodcom (V. W.) došlo už skôr (ako to tiež vyplýva z nadobúdacieho titulu ostatných podielových spoluvlastníkov - žalovaných v 2. a 3. rade, z uznesenia o dedičstve sp.zn.: D 426/00 - 117, ktoré bolo do katastra nehnuteľností zapísané pod č. Z 1255/03, PVZ 92/2003.) Teda už od tohto momentu mohli žalobcovia v 1. až 3. rade namietať správnosť tejto verejnej listiny (uznesenia o dedičstve) a domáhať sa svojho práva prostredníctvom určovacej žaloby. V tejto súvislosti tiež poukázal žalovaný v 1. rade na právny názor uvedený v náleze Ústavného súdu SR sp.zn.: zo 16. 3. 2016. Ďalej žalovaný v 1. rade poukázal na to, že v Obchodnom vestníku č. 14/2019 z 21. 1. 2019 (a následne č. 53/2019 z 15. 3. 2019) bol zverejnený zámer na zostavenie rozvrhu výťažku a ukončenie konkurzu z dôvodu splnenia rozvrhu v prospech veriteľov dlžníka. Na záver svojho vyjadrenia žalovaný v 1. rade vyhlásil, že žalobný návrh v tejto veci nie je vykonateľný a súladný s aktuálnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky. Z návrhu totiž nie je zrejmé, či sa žalobcovia domáhajú určenia, že vec patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch. Žalobcami navrhované určenie, že ich právni predchodcovia boli bezpodielovými spoluvlastníkmi nie je v súlade s .

3. Vo vyjadrení k žalobe (doručenom na tunajší súd 30. 3. 2020 v elektronickej forme bez zaručeného elektronického podpisu a následne 31. 3. 2020 podľa doplnenom v listinnej podobe) žalovaní v 2. a 3. rade (v podstate) uznali žalobou uplatnený nárok v celom rozsahu, avšak s poukazom na to, že žalobcovia sa pred podaním žaloby (s nimi) nepokúsili o mimosúdnu dohodu, pričom žalovaní v 2. a 3. rade by im už vtedy uznali ich nárok, mohli tak predísť trovám tohto súdneho konania, a preto žalobcovia zavinili tieto trovy a preto požiadali, aby im súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom podľa a . V rámci tohto podania žalovaná v 1. a 2. rade tiež podali (voči žalobcom) vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhali náhrady výdavkov spojených s vlastníctvom predmetnej nehnuteľnosti spočívajúcich v každoročnom platení dane z nehnuteľnosti, pričom dodali, že v súčasnej mimoriadnej situácii nie je možné túto sumu vyčísliť, a preto bude dodatočne vyčíslená po odpadnutí právnej prekážky vyhláseného mimoriadneho stavu. Na záver svojho podania výslovne požiadali súd, aby vo veci rozhodol tak, že určí vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti v súlade so žalobným petitom žalobcov a zaviaže žalobcov nahradiť žalovaným v 2. a 3. rade náklady na zaplatenú daň z nehnuteľnosti vo výške, ktorú dodatočne vyčíslia a prizná žalovaným v 2. a 3. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. V podaní doručenom na tunajší súd 20. 5. 2020 (z vlastnej iniciatívy žalovaného v 1. rade - č.l. 130) tento doplnil, že žalobcovia mali dostatok času (minimálne od 31. 7. 2007) zosúladiť stav v katastri nehnuteľností zo skutočným právnym stavom. Dňom zápisu do katastra nehnuteľností sa údaje katastra (prešetrené v rámci ROEP) stali hodnovernými a záväznými a tiež verejne prístupnými. Žalobcom nič nebránilo, aby sa s týmito údajmi (nahliadnutím do katastra, resp. do verejného kataster-portálu) mohli oboznámiť a vykonať príslušné právne kroky na zabezpečenie svojich nárokov. V súčasnosti však už odvtedy ubehlo takmer 13 rokov, čo je dostatočne dlhá doba na to, aby sa žalobcovia mohli považovať za nedbalých vlastníkov, resp. nedbalých právnych nástupcov.

5. V replike doručenej na tunajší súd 9. 6. 2020 žalobcovia v 1. až 3. rade k vyjadreniam žalovaného v 1. rade uviedli, že keď tento opisuje skutkové okolnosti, za ktorých mal nadobudnúť vlastníctvo v rámci konkurzu, resp. jednotlivé štádiá oddlženia, ako aj okolnosti po oddlžení, tak žalobcovia tieto skutkové tvrdenia nepopierajú. K právnemu posúdeniu žalovaným v 1. rade však uviedli, že sa nesprávali nedbalo, ich právni predchodcovia pri nadobúdaní spornej nehnuteľnosti splnili všetky podmienky, ktoré v danom čase právny poriadok vyžadoval pre určenie prevodu vlastníctva. K omylu došlo pri spracovaní prehlásenia, ktoré bolo podkladom pre zápis v evidencii nehnuteľností, ale na vecno-právne účinky prevodu postačovala registrácia zmluvy na štátnom notárstve, ku ktorej došlo. Právni predchodcovia žalobcov boli preto odôvodnene v dobrej viere, že im sporná nehnuteľnosť patrí a ich od dobrej viery odvádzajú svoju dobrú vieru aj žalobcovia v 1. až 3. rade ako ich právni nástupcovia. Rovnako ako rodičia nemali ani oni žiaden dôvod domnievať sa, že im sporná nehnuteľnosť nepatrila. Ani dedenie právneho predchodcu žalovaného v 1. rade, ani ROEP nespochybňujú, že žalobcovia konajú v dobrej viere a o majetok sa starali so starostlivosťou riadneho hospodára, a spoliehajúc na to, že zmluva o prevode nehnuteľností bola zaregistrovaná, nemali dôvod sledovať zápisy v katastri. O nadobudnutí dedením osobitne informovaní neboli a odôvodnene predpokladali, že v riadne spracovanom ROEP bude zaevidovaný aj prevod vlastníctva registrovaný štátnym notárstvom. Ide o starších ľudí, pre ktorých nie je bežné pracovať s internetom a vyhľadávať si údaje v katastri nehnuteľností online. Až do nadobudnutia vlastníctva žalovaným v 1. rade tiež nikto nevznášal nároky na spornú nehnuteľnosť, hoci ich (od nadobudnutia ich právnymi predchodcami) a neužíval nikto iný. Aj to bol dôvod prečo nesledovali príslušné zápisy v katastri nehnuteľností. Dobrú vieru a riadnu starostlivosť žalobcov pritom nespochybnili ani oznámenia a rozhodnutia uverejnené v Obchodnom vestníku. Sledovanie obsahu Obchodného vestníka nie je bežné ani medzi odborníkmi, nie to ešte medzi laikmi a nemožno ho považovať za predpoklad riadneho hospodárenia s vecou. Aplikácii ust. § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v rámci oddlženia podľa 4. časti zákona bráni zásada, že špeciálna právna úprava vylučuje použitie všeobecnej právnej úpravy. V tomto prípade je špeciálna právna úprava úprava oddlženia, ktorú predstavuje celá 4. časť tohto zákona. V niektorých ohľadoch sa tam odkazuje aj na ustanovenia mimo 4. časti, avšak nie v otázke nadobnutia vlastníctva od nevlastníka. Neprichádza tu pritom ani analogické použitie ust. § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pretože analógia je vo verejnom práve neprípustná a tento predpis je predpisom verejného práva. Ani ústavne konformným výkladom nemožno dospieť k použitiu ust. zákona o konkurze a reštrukturalizácii na prípad oddlženia konkurzom, skôr naopak, pretože z vyplýva, že každý zásah do vlastníckeho práva je (popri splnení iných predpokladov) možný iba na základe zákona. Preto akékoľvek obmedzenie vlastníctva by malo vyplývať zo zákona. Žalobcovia takisto odmietli námietku žalovaného v 1. rade, že petit žaloby nie je dostatočne určitý a vykonateľný. Podľa žalobcov nie je ani v rozpore s ust. , práve naopak vychádza z neho, pretože určuje vlastníctvo ku dňu smrti toho z manželov, ktorý zomrel skôr. Žalobcovia sa nemôžu domáhať určenia, že vec patrí do dedičstva, bolo by to určenie právnej skutočnosti, ktoré je prístupné iba v prípade, ak to zákon pripúšťa. Prelomenie zásady „nemo plus iuris“ neodôvodňuje ani zákon, ani dobrá viera žalovaného v 1. rade, pretože ju vyvažuje dobrá viera žalobcov. Preto sa žalobcovia museli domáhať určenia existencie vlastníckeho práva, čomu zodpovedá aj nimi formulovaný petit. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaných v 2. a 3. rade žalobcovia poukázali na to, že títo v podstate nepopreli nárok žalobcov. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania poukázali na to, že vzhľadom na spor so žalovaným v 1. rade, im nezostáva iná možnosť ako vec riešiť žalobou na súde a keďže stranou sporu v takom prípade musia byť všetky osoby evidované ako spoluvlastníci v katastri nehnuteľností, musela žaloba smerovať aj voči žalovaným v 2. a 3. rade.

6. V duplike doručenej na tunajší súd 30. 6. 2020 žalovaný v 2. a 3. rade vyhlásili, že nepopierajú žalobcami uplatnený nárok vo veci samej a vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu trov konania poukázali na to, že žalobcovia sa pred podaním žaloby vo vzťahu k nim nepokúsili o mimosúdnu dohodu a nikdy ich nekontaktovali, hoci títo by to uvítali a uznali by vlastnícke právo žalobcov aj mimosúdne, čím sa tak mohlo predísť trovám súdneho konania, a preto s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa podľa požiadali, aby súd nepriznal žalobcom voči žalovaným v 2. a 3. rade nárok na náhradu trov konania.

7. Žalovaný v 1. rade právo na dupliku nevyužil.

8. Na pojednávaní 8. 9. 2020 žalobcovia v 1. až 3. rade poukázali na svoje písomné vyjadrenia a zobrali späť návrh na vykonanie dôkazu ich výsluchom ako strán sporu. Za sporné nepovažovali skutkové okolnosti, ale len ich právne posúdenie, a to najmä právne hodnotenie straty, resp. nadobudnutia

vlastníckeho práva. Upresnili, že k registrácii kúpnej zmluvy z 19. 12. 1963 došlo 24. 5. 1966, pričom v tejto súvislosti poukázali na odtlačok pečiatky na notárskom protokole N 648/63 z 15. 1. 1964. Žalobcovia súhlasili so späťvzatím vzájomnej žaloby o nahradenie zaplatenej dane z nehnuteľnosti, ku ktorému späťvzatiu došlo na tomto pojednávaní zo strany žalovaných v 2. a 3. rade. Žalobcovia tiež vyjadrili ochotu mimosúdne nahradiť žalovaným v 2. a 3. rade zaplatenú daň z nehnuteľnosti, pričom poukázali na zmätok u správcu dane (Obce Východná), ktorá vydala (aj) žalobkyni v 1. rade potvrdenie o zaplatení dane z tohto pozemku. Nález ústavného súdu, na ktorý sa odvolával žalovaný v 1. rade sa podľa žalobcov týkal odlišného skutkového stavu, pretože v danej veci nebolo preukázané, že by nehnuteľnosti prevádzal na tretiu osobu nevlastník. Žalobcovia síce vedia o inej judikatúre, ktorá pripúšťa ochranu dobrej viery a nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ale tieto rozhodnutia sa týkajú nadobúdania vlastníctva v prípade odstúpenia od zmluvy, t.j. keď nadobúdateľ podľa zmluvy previedol vlastníctvo ďalej na 3. osobu a neskôr prevádzajúci od tejto zmluvy odstúpil. Dobrú vieru žalovaného v 1. rade by mal súd posudzovať aj s prihliadnutím na okolnosť, že nadobudol vlastníctvo k tomu pozemku v rámci konkurzu, kedy sa kupovala „mačka vo vreci“, nejde teda o prípad porovnateľný s bežnou kúpnou zmluvou, tu prebehla verejná súťaž a vybral sa ten účastník, ktorý ponúkol najvýhodnejšiu cenu za celý balík speňažovaného majetku úpadcu. Žalovaní v 2. a 3. rade podľa žalobcov v podstate uznali nárok žalobcov. K námietke žalovaných v 2. a 3. rade, pokiaľ ide o trovy konania, ponechali žalobcovia rozhodnutie na úvahu súdu, pričom uviedli, že nebudú mať výhrady, ak súd aj prípadne rozhodne v zmysle svojho na pojednávaní prezentovaného predbežného právneho posúdenia (kde súd vyslovil, že žalobcovia by nemali mať nárok na náhradu trov konania o žalobe, pretože tu sú okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa - pozn. súdu.)

9. Na pojednávaní 8. 9. 2020 žalovaný v 1. rade uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich písomných vyjadrení a dodal, že takisto nepovažuje za skutkový stav za sporný. Vo vzťahu k poslednému vyjadreniu žalobcov, kde títo uviedli, že nepovažovali za potrebné kontrolovať údaje v katastri nehnuteľností, žalovaný v 1. rade uviedol, že vzhľadom na dobu 13 rokov, odkedy došlo k úprave zápisu v katastri, kedy bol sporný pozemok zapísaný na list vlastníctva, a kedy sa stal tento údaj stal hodnoverný a verejne prístupný, uplynula už dostatočne dlhá doba (a to aj pre laikov), aby mohli učiniť príslušné právne kroky na vrátenie veci do pôvodného stavu. Žalovaný v 1. rade pritom nemal dôvod pochybovať o spornosti svojho vlastníckeho práva a o správnosti zápisu v katastri nehnuteľností. Poukázal na podľa neho prelomový nález ústavného súdu z roku 2015, kde došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris“, ktorý nález už uvádzal vo svojom písomnom vyjadrení, a ktorý sa týkal preferovania ochrany dobromyseľných nadobúdateľov pred ochranou nedbalých vlastníkov, a ktorý podľa neho už aj všeobecné súdy začínajú v praxi aplikovať. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých žalovaný v 1. rade uzatváral zmluvu a dĺžku doby počas ktorej mali žalobcovia možnosť vykonať potrebné právne kroky, sú tak splnené podmienky, aby súd aplikoval ochranu jeho dobromyseľnosti a zamietol žalobu. Žalovaný v 1. rade vo svojej záverečnej reči poukazoval na rozhodnutie ústavného súdu, ktoré však nevedel bližšie konkretizovať (a z dôvodu, aby si ho vyhľadal navrhol odročiť pojednávanie), podľa ktorého už mala byť prekonaná judikatúra Najvyššieho súdu SR sp.zn.: (zverejnená v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2011, R 32/11), nakoľko v takomto prípade určovacia žaloba neslúži potrebám praktického života, nakoľko ak by aj súd skúmal len právny stav veci ku dňu smrti, nevylučuje to prípadne následnú ďalšiu určovaciu žalobu prípadného vydržiteľa alebo dobromyseľného nadobúdateľa, ktorá by bola podaná potom, čo by takýto majetok bol prejednaný v dodatočnom dedičskom konaní. Žalovaný v 1. rade tiež odmietol, že by sa z hľadiska ochrany dobrej viery malo rozlišovať medzi kúpnou zmluvou uzatvorenou v rámci konkurzu oddlžením a bežnou kúpnou zmluvou, naopak tým, že proces konkurzu je zverejňovaný v rámci Obchodného vestníka a kúpnu zmluvu posudzuje pred povolením vkladu správny orgán sú to skutočnosti, ktoré umocňujú jeho dobromyseľnosť ako nadobúdateľa.

10. Súd návrh na odročenie pojednávania prednesený žalovaným v 1. rade v jeho záverečnej reči na tomto pojednávaní uznesením zamietol, pretože žalobcom uvedený dôvod (potreba dohľadať rozhodnutie ústavného súdu preukazujúce jeho právnu argumentáciu) nepovažoval za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania podľa . Súd pozná právo a odkaz na takéto rozhodnutie, ktoré má len preukázať žalovaným v 1. rade už prednesenú právnu argumentáciou, ktorú argumentáciu strana sporu ani nie je povinná uvádzať, pretože súd je povinný ju poznať ex offo, by mohla byť vyhodnotená ako úkon smerujúci k zbytočným prieťahom v konaní. Navyše, v ďalšom odôvodnení tohto rozsudku sa súd s týmto rozhodnutím ústavného súdu podrobne vysporiadava, takže žalovaný v 1. rade nemohol utrpieť žiadnu ujmu na právach.

11. Na pojednávaní 8. 9. 2020 si žalovaný v 2. rade nevedel vysvetliť ako mohlo dôjsť k tomu, že v katastri je v jeho prospech zapísaný spoluvlastnícky podiel na tomto pozemku. Nikdy si nemyslel, že v tejto časti obce niečo vlastní, hoci pred troma rokmi mu na úrade povedali, že by tam mal niečo vlastniť. Na tomto pojednávaní žalovaný v 2. rade výslovne zobral späť svoju vzájomnú žalobu, ktorou sa voči žalobcom domáhal náhrady dane z nehnuteľnosti platenej za predmetný pozemok.

12. Na pojednávaní 8. 9. 2020 žalovaná v 3. rade si rovnako ako žalovaný v 2. rade nevedela vysvetliť ako mohlo dôjsť k tomu, že v katastri je v jej prospech zapísaný spoluvlastnícky podiel na tomto pozemku. Nevedela, že tento pozemok vlastní. Taktiež na tomto pojednávaní zobrala späť svoju vzájomnú žalobu, ktorou sa voči žalobcom domáhala náhrady dane z nehnuteľnosti platenej za predmetný pozemok.

13. Na tomto pojednávaní súd vykonal dokazovanie, pričom dospel k nasledovným skutkovým zisteniam.

14. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX (na č.l. 90), vyhotoveného 18. 3. 2020, katastrálne územie O., obec Východná, okres Liptovský Mikuláš súd zistil, že ako spoluvlastníci pozemku registra „E“ parc. č. 1977, o výmere 180 m2, orná pôda sú evidovaní žalovaní v 1. až 3. rade, každý so spoluvlastníckym podielom v rozsahu 1/3, pričom pri žalovanom v 2. a 3. rade je evidovaný ako titul nadobudnutia ROEP- Z1779/07 a pri žalovanom v 1. rade kúpna zmluva V-4995/2018, vklad povolený 20. 12. 2018.

15. Z osvedčenia o dedičstve sp.zn.: D 331/02, (na č.l. 14 až 28) vyplynulo, že W. Y., nar. X. XX. XXXX, naposledy bytom O. XX (otec žalobcov v 1. až 3. rade) zomrel 19. 3. 2002, pričom predmetom dedičského konania po ňom nebol pozemok registra „E“ parc. č. 1977, katastrálne územie O..

16. Z osvedčenia o dedičstve sp.zn.: , D/not/91/2010 z 24. 1. 2011 (na č.l. 9 až 13) vyplynulo, že ani predmetom dedičského konania po poručiteľke F. Y., nar. XX. X. XXXX (matke žalobcov v 1. až 3. rade) nebol pozemok registra „E“, parc. č. 1977, katastrálne územie O..

17. Z notárskeho protokolu sp.zn.: N 648/63 z 15. 1. 1964 (na č.l. 29 až 30) súd zistil, že touto formou došlo k uzatvoreniu kúpno-predajnej zmluvy medzi právnymi predchodcami žalovaných v 1. až 3. rade (ako predávajúcimi) a rodičmi žalobcov v 1. až 3. rade (ako kupujúcimi), pričom na tomto notárskom protokole je odtlačok pečiatky s uvedením dátumu registrácie tejto kúpnej zmluvy na štátnom notárstve (24. 5. 1966.)

18. Zistený skutkový stav súd právne posúdil pričom aplikoval nasledovné právne ustanovenia.

19. Podľa - v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

20. Podľa - účinného v čase registrácie kúpnej zmluvy z 19. 12. 1963, t.j. k 24. 5. 1966 (ďalej len „OZ1“) k zmluve o prevode nehnuteľnosti je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy.

21. Podľa () - (účinného od 1. 1. 1951 do 31. 3. 1964) sa v období od 1. 1. 1951 do 1. 7. 1957 vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobúdalo už samotnou zmluvou o prevode nehnuteľností, pričom zápis do pozemkovej knihy zostal zachovaný, avšak vo vzťahu k zmene vlastníka nemal (oproti minulosti) konštitutívny význam (mal len evidenčný charakter.) Teda aj ak nedošlo k intabulácii zmluvy došlo uzavretím zmluvy k prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti. Dôsledkom tohto stavu bolo množstvo zmien v osobách vlastníkov nehnuteľností bez toho, aby táto zmena našla svoj odraz v pozemkovej knihe. Ešte v priebehu účinnosti tohto (od 1. 1. 1951 do 31. 3. 1964) došlo k prijatiu (samostatného) (účinného od 1. 7. 1957 do 31. 3. 1964), ktorý pre svoje obdobie účinnosti (bez súčasnej zmeny právnej úpravy v ) v podmienil platnosť zmluvy o prevode nehnuteľností zápisom do poplatkového registra (registráciou na štátnom notárstve), teda už v období od 1. 7. 1957 do 1. 4. 1964 (napriek úprave v účinnom ) bola podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe zmluvy jej registrácia na štátnom notárstve (zápis v pozemkovej knihe

mal naďalej len evidenčný charakter.) V období od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1993 bola podľa - nového k zmluve o prevode nehnuteľnosti potrebná jej registrácia štátnym notárstvom, s tým, že vlastníctvo prechádzalo touto registráciou zmluvy. V tomto období pozemkovú knihu nahradila tzv. evidencia nehnuteľností, avšak ani vtedy nebol podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zápis v evidencii nehnuteľností. Až od 1. 1. 1993 sa na základe () upravilo, že ak sa prevádza nehnuteľnosť na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností (obnovil sa intabulačný princíp z obdobia pred 1. 1. 1951.)

22. V prejednávanej veci kúpna zmluva ohľadne nehnuteľnosti (pozemku registra „E“ parc. č. 1977, katastrálne územie O.) bola 19. 12. 1963 uzatvorená medzi rodičmi žalobcov v 1. až 3. rade (ako kupujúcimi) a právnymi predchodcami žalovaných v 1. až 3. rade (ako predávajúcimi.) Po účinnosti nového (po 1. 4. 1964), konkrétne 24. 5. 1966 bola kúpna zmluva zaregistrovaná Štátnym notárstvom v Liptovskom Mikuláši pod č. Reg. I 277/66. V čase registrácie účinné znenie na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti (na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti) vyžadovalo len jej registráciu na štátnom notárstve, s tým, že touto registráciou došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Teda 24. 5. 1966 došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetnému pozemku rodičmi žalobcov v 1. až 3. rade a to napriek tomu, že tento prevod nebol (z dôvodu omylu) zapísaný do (vtedajšej) evidencii nehnuteľností. Takýto zápis do evidencie nehnuteľností mal len evidenčný (deklaratórny), a nie konštitutívny charakter.

23. Súdna prax aj právna teória akceptuje žaloby o určenie, či poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu svojej smrti, pričom alternatívne pripúšťa tiež formuláciu žalobného petitu „o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi“ (viď aj komentár k , C.H.BECK, 2016, str. 469, autori: Tomašovič a kolektív, ale tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: , zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2011, R 32/11, ktorého závery potvrdilo aj uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.: z 20. 7. 2016.) Ide tu o osobitný druh určovacej žaloby podľa , pričom naliehavý právny záujem ako zákonná podmienka tejto určovacej žaloby je v takomto prípade daná, pretože ak sa vyhovie žalobe, bude sa môcť žalobca v (dodatočnom) dedičskom konaní domáhať práv, ktoré mu patria titulom dedenia (viď aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: z 8. 9. 2015, ktorého závery boli potvrdené v uznesení Ústavného súdu SR sp.zn.: z 20. 7. 2016.)

24. Predmetom tohto konania je otázka, či rodičia žalobcov v 1. až 3. rade boli ku dňu smrti otca (ktorý umrel ako prvý z rodičov) bezpodielovými spoluvlastníkmi tohto pozemku, a preto okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu v tejto veci, t.j. nemôžu byť pre posúdenie opodstatnenosti tejto žaloby relevantné (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2011, R 32/11, ktorého závery potvrdilo aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.: z 20. 7. 2016.) A preto argumentácia žalovaného v 1. rade namietajúca okolnosti, ku ktorým malo dôjsť až po dni smrti poručiteľa (otca žalobcov), ku ktorému dňu žiadali žalobcovia určenie, že vec patrila do dedičstva po ich rodičoch, je v tejto civilnej veci irelevantná.

25. Žalovaný v 1. rade totiž argumentoval, že vychádzajúc zo zápisu v katastri nehnuteľností, ako aj z priebehu konkurzu oddlžením po jeho právnom predchodcovi - V. W., bol (v roku 2018) dobromyseľným nadobúdateľom (spolu)vlastníckeho podielu na tomto pozemku (v rozsahu 1/3), a tiež pritom poukazoval na nedbalé správanie žalobcov v 1. až 3. rade (ako vlastníkov), ktorí od roku 2007 (kedy došlo po prešetrení v rámci ROEP k zápisu vlastníckeho práva jeho právneho predchodcu na list vlastníctva v katastri nehnuteľností, ktorého údaje sa tým stali hodnovernými, záväznými a verejne prístupnými, a teda žalobcovia sa s nimi mohli oboznámiť), t.j. po dobu takmer 13 rokov sa neoboznámili s takýmto nesprávnym zápisom v katastri nehnuteľností a nepodnikli v tomto smere nápravu, a ktorí tiež v rámci prebiehajúceho konkurzu oddlžením (vedenému voči jeho právnemu predchodcovi - V. W.), v rámci ktorého žalovaný v 1. rade na základe kúpnej zmluvy nadobudol spoluvlastnícky podiel k tomuto pozemku, nesledovali Obchodný vestník a nepodali námietky voči zaradeniu ich pozemku do súpisu majetkovej podstaty úpadcu. V dôsledku tejto nedbalosti žalobcov ako (vtedajších) vlastníkov a v dôsledku existencie dobrej viery na strane žalovaného v 1. rade ako nadobúdateľa pozemku, tak (vychádzajúc z aktuálnej zmeny v judikatúre ústavného súdu, a všeobecných súdov, v rámci ktorej sa začal preferovať princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa pred princípom „nemo plus iuris“,

teda nemožnosti získania vlastníckeho práva od nevlastníka) mali preto žalobcovia prísť o svoje (spolu)vlastnícke právo (aj) v prospech žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade tiež argumentoval, že pre prípad, ak by súd neuznal jeho právne posúdenie odôvodňujúce nadobudnutie vlastníckeho práva (od nevlastníka) v dôsledku prelomenia zásady „nemo plus iuris“, mal by na základe ústavno- konformného výkladu vzťahovať ust. § 93 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní (v zmysle ktorého je v konkurze podľa 2. časti zákona možné nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka) aj na konkurz oddĺžením, ktorý je upravený v 4. časti zákona. Avšak aj táto argumentácia žalovaného v 1. rade je (bez ohľadu na jej prípadnú správnosť) je v tomto konaní bez právneho významu, keďže konkurz oddlžením jeho právneho predchodcu V. W., kde malo dôjsť k takémuto nadobudnutiu vlastníctva žalovaným v 1. rade prebiehal v roku 2018, čím takisto (ako aj vyššie uvedené okolnosti) spadá do obdobia po dátume, ku ktorému žalobcovia žiadali určiť, že pozemok patril do vlastníctva ich rodičov (po 19. 3. 2002.)

26. Jediná právne relevantná argumentácia žalovaného v 1. rade (prednesená až v záverečnej reči) spočívala v poukaze na nové rozhodnutie ústavného súdu (ktoré však nevedel nijako bližšie konkretizovať), podľa ktorého už mala byť prekonaná judikatúra Najvyššieho súdu SR sp.zn.: (zverejnená v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2011, R 32/11), a v zmysle ktorého rozhodnutia určovacia žaloba (o určení vlastníckeho práva k momentu smrti poručiteľa) neslúži potrebám praktického života, pretože ak by aj súd skúmal len právny stav veci ku dňu smrti, nevylučuje to následnú určovaciu žalobu vydržiteľa alebo dobromyseľného nadobúdateľa, ktorá by bola podaná potom, čo by takýto majetok bol prejednaný v dodatočnom dedičskom konaní. Žalovaný v 1. rade zrejme poukazoval na právny názor vyjadrený v rozhodnutí z 3. 5. 2017, v ktorom sa odmietli staršie judikatórne závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.: a sp.zn.: , z dôvodu, že ak má mať určovacia žaloba preventívny charakter (má predchádzať ďalším sporom), nemožno vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník sa neskúmala aj v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to cez splnenie procesnej podmienky, ktorou je naliehavý právny záujem na určenie, a aby tak všeobecné súdy predlžovali stav právnej neistoty a nútili strany do podávania ďalších zbytočných žalôb, v ktorých by sa táto otázka následne riešila. Ústavný súd v tomto rozhodnutí tiež uviedol, že rozhodnutie o takomto určení musí deklarovať existenciu právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia podľa (teraz .)

27. Uvedený nález Ústavného súdu SR, sp.zn.: z 3. 5. 2017 sa síce vysporiadava s judikatórnymi závermi Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: a sp.zn.: , avšak vôbec sa nevysporiadava so závermi vyjadrenými v uznesení Ústavného súdu SR, sp.zn.: z 20. 7. 2016. Takže tunajší súd, ktorý má podľa článku 2 ods. 2 Základných princípov rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (medzi ktoré nepochybne patrí aj ústavný súd a najvyšší súd) je v tejto veci postavený pred skutočnosť, že zhruba v rovnakom čase dva rôzne senáty ústavného súdu prijali k tej istej otázke dva protichodné závery. Na jednej strane je tu uznesenie Ústavného súdu SR, sp.zn.: z 20. 7. 2016, ktoré potvrdzuje staršie ustálené judikatórne závery Najvyššieho súdu SR sp.zn.: a sp.zn.: (rozhodnutie sp.zn.: bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2011, R 32/11), a na druhej strane je tu nález Ústavného súdu SR sp.zn.: z 3. 5. 2017, ktoré odmieta tieto staršie judikatórne závery Najvyššieho súdu SR, ale nijako nereaguje na o (necelý rok) staršie uznesenie Ústavného súdu SR. Pred prípadnou aplikáciou , resp. (upravujúcou podmienky odklonu súdu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít) bolo preto potrebné ujasniť si, čo možno v tomto prípade vlastne považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a čo možno považovať skôr za názor výnimočný, ktorý z tejto ustálenej praxe vybočuje. Tunajší súd dospel k záveru, že za takýto výnimočný názor, ktorý vybočuje z ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít (najvyššieho súdu, ústavného súdu) treba považovať nález Ústavného súdu SR sp.zn.: z 3. 5. 2017, a za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít treba považovať rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.: a sp.zn.: , (rozhodnutie sp.zn.: bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2011, R 32/11) v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn.: z 20. 7. 2016, ktoré tieto staršie judikatórne závery najvyššieho súdu potvrdzuje (s ktorým sa nález Ústavného súdu SR sp.zn.: z 3. 5. 2017 vôbec nevysporiadava.) Len (v poslednej dobe z čoraz potrebnejšej) opatrnosti (pre prípad, že by bol právny názor vyslovený v rozhodnutí ústavného súdu z 3. 5. 2017 dodatočne vyhodnotený ako prelomový, v zmysle, že sa ním založila nová ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít),

tunajší súd v súlade s a odôvodňuje „odklon“ od záverov vyslovených v náleze Ústavného súdu SR sp.zn.: z 3. 5. 2017 nasledovne.

28. Pokiaľ ide o argumentáciu v tomto náleze (), že rozhodnutie o určovacej žalobe musí deklarovať existenciu právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia podľa (teraz ), tunajší súd uvádza, že pri formulácii : „súd určuje, že poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu smrti“ len zdanlivo určuje právo podľa právneho stavu v minulosti. V skutočnosti tomu tak však nie je, pretože takúto formuláciu je potrebné vykladať po obsahovej stránke tak, že aktuálny stav (v čase vyhlásenia rozsudku) je ten, že vec ešte nebola ako dedičstvo prejednaná a stále môže (má byť) ako dedičstvo prejednaná (viď aj komentár k , C.H.BECK, 2016, str. 499, autori Tomašovič a kolektív.) Taktiež je možné poukázať v tomto smere na právne závery uvedené v (protichodnom) uznesení Ústavného súdu SR sp.zn.: (s ktorou sa tunajší stotožňuje a v plnom rozsahu na ňu odkazuje), podľa ktorých aplikácia ods. (teraz ) je v tomto prípade irelevantná, keďže citované ustanovenie sa nedotýka hmotnoprávnych predpisov, ktoré vznik, zmenu alebo zánik práv, či povinností viažu na určitý okamih, teda ani na posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom označenej nehnuteľnosti.

29. Pokiaľ ide o ďalšiu argumentáciu v tomto náleze (), že určovacia žaloba vzhľadom na jej preventívny charakter má predchádzať ďalším sporom a nemožno preto vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, neskúmala už v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to cez splnenie procesnej podmienky, ktorou je naliehavý právny záujem na určenie, a aby tak všeobecné súdy len predlžovali stav právnej neistoty a nútili strany do podávania ďalších zbytočných žalôb, ktorými by sa táto otázka riešila, tunajší súd uvádza, že súhlasí so všeobecným záverom ústavného súdu, že súdy by (ak to nie je nevyhnutné) nemali svojím rozhodovaním vyvolávať ďalšie spory a predlžovať tým stav právnej neistoty účastníkov konania a odkazovať ich tak na podávanie ďalších žalôb, avšak skúmanie otázky dobrej viery nadobúdateľa zapísaného v katastri nehnuteľnosti (jeho naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníctva tunajší súd nespochybňuje) v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patria do dedičstva (t.j. v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrila ku dňu smrti poručiteľa do jeho vlastníctva), na ktorý tento názor ústavného súdu všeobecné súdy zaväzuje, nedáva v okolnostiach tohto prípadu, keď nadobúdateľ poukazuje len na nadobudnutie vlastníckeho práva v období po smrti poručiteľa, žiaden zmysel, pretože aj prípadné zistenie dobrej viery nadobúdateľa pri nadobudnutí vlastníctva k pozemku (v konaní o určenie, že pozemok patril ku dňu smrti do jeho vlastníctva, resp. presnejšie BSM oboch manželov), k čomu by došlo po dni smrti poručiteľa, ku ktorému sa má určiť, že pozemok patril do jeho vlastníctva, by nemohol viesť k zamietnutiu žaloby o určenie, že pozemok patril ku dňu smrti poručiteľa do jeho vlastníctva. Teda, ak by aj tunajší súd v súlade s uvedeným názorom ústavného súdu skúmal otázku dobrej viery nadobúdateľa a dokonca by aj dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade je na základe tejto dobrej viery (od roku 2018) objektívne (spolu)vlastníkom tejto nehnuteľnosti (či na základe spornej aplikácie § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v konkurze oddlžením), aj tak by nemohol zamietnuť žalobu žalobcov v 1. až 3. rade o určenie, že ku dňu smrti otca žalobcov (19. 3. 2002) boli vlastníkmi pozemku rodičia žalobcov, ale (vychádzajúc z ostatných dôkazov) by musel tejto žalobe vyhovieť, a teda aj tak by nebolo možné vyhnúť sa ďalším súdnym sporom (vyplývajúcim z tohto rozhodnutia súdu.) Súd v tejto veci bol viazaný obsahom žalobného petitu, ktorým sa žalobcovia dožadovali určenia, že ku dňu smrti otca žalobcov boli vlastníkmi pozemku rodičia žalobcov, mohol ho buď zamietnuť alebo mu vyhovieť, nemohol (v snahe o predchádzanie ďalším sporom) v tomto konaní namiesto tohto rozhodnúť, že žalovaný v 1. rade je spoluvlastníkom pozemku v rozsahu 1/3 len aby žalovaný v 1. rade a žalobcovia už v budúcnosti nemuseli znášať ďalšie súdne procesy.

30. Teda pokiaľ ide o námietku žalovaného v 1. rade, že (vychádzajúc per analogiam zo záverov nálezu ústavného súdu ) z dôvodu uprednostnenia ochrany jeho dobrej viery pred ochranou žalobcov v zmysle zásady „nemo plus iuris“ nadobudol v roku 2018 (v rámci konkurzu oddlžením) (spolu)vlastnícke právo k predmetnému pozemku, čo má byť podľa neho dôvodom na zamietnutie žaloby o určenie, že rodičia žalobcov boli ku dňu smrti otca žalobcov (v roku 2002) vlastníkmi pozemku, tunajší súd uvádza, že aj prípadné nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku žalovaným v 1. rade týmto spôsobom v roku 2018 (t.j. pre jeho dobrú vieru pri nadobúdaní a súčasne pre nedbalé správanie žalobcov ako dovtedajších vlastníkov - k čomu sa však tunajší súd z dôvodu hospodárnosti nevyjadruje), táto okolnosť by nebola spôsobilá nič zmeniť na tom, že predtým (pred rokom 2018) boli vlastníkmi pozemku žalobcovia (dedičstvo sa nadobúda už smrťou poručiteľa a rozhodnutie v dedičskom konaní

má len deklaratórny charakter), hoci prípadne na základe nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným v 1. rade o toto svoje vlastnícke v roku 2018 prišli, ale (minimálne) dovtedy boli vlastníkmi (čo vlastne nespochybňuje ani žalovaný v 1. rade), a preto nemohlo prípadné nadobudnutie vlastníctva žalovaným v 1. rade v roku 2018 v žiadnom prípade vylúčiť, že k času úmrtia otca žalobcov (v roku 2002) boli vlastníkmi pozemku rodičia žalobcov, a teda táto okolnosť (prípadného nadobudnutia vlastníctva žalovaným v 1. rade v roku 2018) vôbec nie je spôsobilá odôvodniť zamietnutie žaloby o určenie, že rodičia žalobcov boli ku dňu smrti otca žalobcov vlastníkmi pozemku. A preto je okolnosť, že nejaká osoba nadobudla po smrti poručiteľa vlastnícke právo k nehnuteľnosti v tomto konaní irelevantná.

31. Obdobne pokiaľ ide o (eventuálnu) námietku žalovaného v 1. rade, že v súlade so o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov () mohol v roku 2018 nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku aj v konkurze oddlžením, hoci úpadca (jeho právny predchodca

- V. W.) nebol vlastníkom, čo má byť podľa neho dôvodom na zamietnutie žaloby o určenie, že rodičia žalobcov boli ku dňu smrti otca žalobcov (2002) vlastníkmi pozemku, tunajší súd obdobne uvádza, že aj prípadné nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným v 1. rade týmto spôsobom v roku 2018 (k čomu sa súd z dôvodu hospodárnosti nevyjadruje), táto okolnosť nie je spôsobilá nič zmeniť na tom, že predtým boli vlastníkmi pozemku žalobcovia (to vlastne nespochybňuje ani samotný žalovaný v 1. rade), ktorí len na základe (prípadného) nadobudnutia (spolu) vlastníckeho práva žalovaným v 1. rade v roku 2018 podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii (§ 93 ods. 3) o toto vlastnícke právo prišli, avšak dovtedy nimi boli, a preto toto nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným v 1. rade nemohlo vylúčiť, že k času úmrtia otca žalobcov (v roku 2002) boli vlastníkmi pozemku rodičia žalobcov, a teda to ani nemohlo odôvodniť zamietnutie žaloby, a preto je táto okolnosť v tomto konaní irelevantná.

32. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v 1. rade, že nedbalosť vlastníka možno vidieť už (aj) v tom, že od roku 2003, kedy došlo k zápisom vlastníckych práv žalovaných v 2. a 3. rade, resp. jeho právneho predchodcu (V. W.) do katastra nehnuteľností, súd uvádza, že za prvé argumentácia vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade nie je zo strany žalovaného v 1. rade na mieste, za druhé pokiaľ ide o argumentáciu právnym predchodcom žalovaného v 1. rade, (ako sám uviedol a preukázal žalovaný v 1. rade) až od roku 2007 boli vlastnícke pomery na liste vlastníctva k tomuto pozemku (v plnom rozsahu) usporiadané, a preto argumentovať obdobím roku 2003 neprichádza do úvahy, a za tretie aj obdobie roku 2003 je časovo po dni úmrtia poručiteľa -19. 3. 2002 (súd v tomto smere z dôvodu hospodárnosti odkazuje na svoju už opakovane uvádzanú argumentáciu.) Za úplne nezmyselný treba považovať argument žalovaného v 1. rade, ktorý videl nedbalosť žalobcov v 1. až 3. rade vo vzťahu k „nenamietaniu“ uznesení o dedičstve, ktoré sa týkali jeho právneho predchodcu z roku 2003, o ktorých dedičských konaniach po právnych predchodcoch V. W. nemohli mať žalobcovia v 1. až 3. rade vôbec vedomosť.

33. K námietke žalovaného v 1. rade týkajúcej sa vykonateľnosti žalobného petitu, tunajší súd poukazuje na to, že prípad riešený v rámci uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn.: z 20. 7. 2016 bol aj po skutkovej stránke veľmi podobný prejednávanej veci, pretože aj v tomto prípade sa malo určiť (bezpodielové) spoluvlastníctvo (manželov) k nehnuteľnosti ku dňu úmrtia prvého z manželov.

34. Žalovaní v 2. a 3. rade uznali žalobou uplatnený nárok, preto súd (okrem náhrady trov konania) nepovažoval za hospodárne vyporiadavať sa s obsahom ich vyjadrení vo veci samej (k vydaniu rozsudku pre uznanie nároku podľa nedošlo len preto, že žalobcovia v 1. až 3. rade nenavrhli vydania takéhoto rozsudku.)

35. Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu žalovaných v 2. a 3. rade z 25. 3. 2020, ktorou sa domáhali od žalobcov v 1. až 3. rade náhrady dane z nehnuteľností, ktorú mali platiť po celú dobu ich evidencie ako spoluvlastníkov predmetného pozemku (ktorej výšku nevedeli k času jej podania vyčísliť), tak vzhľadom na to, že na pojednávaní 8. 9. 2020 výslovne zobrali túto vzájomnú žalobu späť, súd podľa v spojení s (za súhlasu žalobcov v 1. až 3. rade so spävzatím vzájomnej žaloby podľa v spojení s ) konanie o tejto vzájomnej žalobe zastavil.

36. Keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ku dňu úmrtia otca žalobcov (19. 3. 2002) boli rodičia žalobcov bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetného pozemku, pretože registráciou kúpnej zmluvy z 19. 12. 1963 na štátnom notárstve 24. 5. 1966 (objektívne) nadobudli (spolu)vlastnícke právo k prevedenému pozemku, pričom len v dôsledku omylu boli v evidencii nehnuteľností (a neskôr aj v

katastri nehnuteľnosti) nesprávne zápisy o vlastníckom práve k tomuto pozemku, a keďže súčasne v tomto konaní nebolo tvrdené a preukázané okolnosti, podľa ktorých by mali rodičia žalobcov (do času úmrtia otca žalobcov) toto spoluvlastnícke právo stratiť, súd podľa OZ1 vyhovel žalobe podľa .

37. V súvislosti s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania treba uviesť, že v rámci tohto konania prebiehali v podstate dve samostatné konania, a to konanie o pôvodnom žalobnom petite a konanie o vzájomnej žalobe žalovaných v 2. a 3. rade z 25. 3. 2020, preto bolo potrebné rozhodnúť o náhrade trov konania v každom z týchto konaní osobitne.

38. Pokiaľ ide o konanie o žalobe, tak vzhľadom na to, že súd žalobe vyhovel, boli plne úspešnými v konaní o žalobnom petite žalobcovia v 1. až 3. rade, ktorí by preto v zásade mali mať podľa voči žalovaným v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Avšak vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade (ktorí uznali a uvítali žalobou uplatnený nárok a boli tak ochotní urobiť aj pred podaním žaloby, avšak žalobcovia ich pred podaním žaloby vôbec nekontaktovali, keďže vzhľadom na povahu tejto veci a nesúhlas žalovaného v 1. rade považovali tento úkon za zbytočný), súd dospel k záveru, že v týchto okolnostiach možno vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa podľa (ako na to tiež poukazovali žalovaní v 2. a 3. rade vo svojom poslednom písomnom vyjadrení v dôsledku, ktorého súd mal za to, že tiež zobrali späť svoj návrh na priznanie nároku na náhradu trov konania uvedený v ich predchádzajúcom písomnom vyjadrení k žalobe), a preto podľa nepriznal úspešným žalobcom v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 2. a 3. rade. Keďže však tieto dôvody hodné osobitného zreteľa nebolo možné vidieť na strane žalovaného v 1. rade, súd priznal žalobcom v 1. až 3. rade voči žalovanému v 1. rade pomernú (na neho pripadajúcu) časť náhrady trov konania, t.j. v rozsahu 33,33 %. Žalobcom pritom priznal tento nárok voči žalovanému v 1. rade ako solidárnym veriteľom, pretože títo žalobcovi ako potencionálne určení budúci dedičia po svojich rodičoch majú v tomto konaní postavenie solidárnych veriteľov.

39. Pokiaľ ide o konanie o vzájomnej žalobe podanej žalovanými v 2. a 3. rade (v rámci ich prvého písomného vyjadrenia k žalobe), tak späťvzatím tejto vzájomnej žaloby (bez akéhokoľvek odôvodnenia) sa malo za to, že procesne zavinili zastavenie konania o vzájomnej žalobe z 25. 3. 2020, a preto ich podľa bol súd povinný zaviazať na náhradu trovy konania o tejto vzájomnej žalobe žalobcom v 1. až 3. rade. Vzhľadom na spoluvlastnícky pomer žalovaných v 2. a 3. rade, mal súd za to, že títo sú v tomto konaní v postavení solidárnych dlžníkov a žalobcovia (ako potenciálni budúci dedičia) v postavení solidárnych veriteľov. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že žalovaný v 1. rade nebol účastníkom konania o vzájomnej žalobe, preto sa rozhodnutia o náhrade trov konania o vzájomnej žalobe sa na žalovaného v 1. rade nevzťahuje.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Žiline.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :

a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.