Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Sa-50-2020.pdf
PDF · 119.84 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/50/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: X. K., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť K. B. A., bez dokladov totožnosti, toho času miesto pobytu Ú. D. Q. D. V., R. XX, E., právne zastúpený: Advokátska kancelária Peter Dittrich s.r.o., Mudroňova 29, 040 01 Košice - Juh, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly PZ Petrovce, Petrovce č. 30, 072 62 Koromľa, o správnej žalobe vo veci zaistenia, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- SO13-15-019/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenie hraničnej kontroly PZ Petrovce, Petrovce č. 30, 072 62 Koromľa, č. PPZ-HCP-SO13-15-019/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, týkajúce sa žalobcu: X. K., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť K. B. A., bez dokladov totožnosti.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca: X. K., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou na tunajší súd dňa 09.09.2020 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO13-15-019/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia vydaného pod číslom PPZ-HCP-S013-15-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020.
2. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň nepreskúmateľné. Mal zato, že zaistenie žalobcu je neúčelné a neefektívne, nakoľko správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vylúčení neurčil lehotu na vyhosteniu ani krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Zdôraznil, že je štátnym príslušníkom K. a nemožno ho vyhostiť do jeho domovskej krajiny, ani do inej krajiny. Žalovaný pochybil, keď sa v konaní o zaistení, ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu a nedostatočne sa zaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok jeho vyhostenia.
3. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu rozhodol o vyhostení žalobcu bez určenia krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Za týmto účelom - výkonom rozhodnutia o vyhostení, rozhodol o zaistení žalobcu. Dodal, že Ústavný súd SR, ako aj kasačný súd, viackrát zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod. je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom
prípade nemožno hovoriť o oddelených konania bez vzájomných súvislostí a dôsledkov. Poukazoval na rozhodnutia kasačného súdu (sp. zn. 1SZa/7/2016, 10Szak/11/2016 z 17.10.2016, sp. 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014 z 02.10.2014, sp. zn. 1Sza/8/2015, 1Sža/31/2014), ako aj Ústavného súdu SR (nález sp. zn. II ÚS 264/09-81 z 19.10.2010).
4. Navyše žalovaný v odôvodnení dĺžky doby zaistenia žalobcu spomenul, že bude vykonávať úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu a na strane 6 rozhodnutia konštatuje, že na základe značných skúseností Ú. E. súvisiacich s vykonávaním potrebných opatrení a úkonov na výkon vyhostenia štátnych príslušníkov K., čím implicitne je toho názoru, že krajina do ktorej má byť vyhostený je K.. Avšak vyhostenie žalobcu do K. za súčasnej bezpečnostnej situácie a pretrvávajúci vnútroštátny ozbrojený konflikt by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru a vyššie citovaných ustanovení zákona o pobyte cudzincov, ako aj porušenie medzinárodného princípu non-refoulement. Poukazoval aj na rozhodovaciu činnosť migračného úradu, ktorý v prípade žiadateľov z K. vo svojich anonymizovaných rozhodnutiach konštatoval, že vo všeobecnosti možno konštatovať, že otázka pretrvávajúceho konfliktu v krajine zohráva významnú rolu pri posudzovaní vážnej ujmy v prípade jeho nedobrovoľného návratu. Migračný úrad dospel k záveru, že v prípade návratu menovaného do tejto krajiny, berúc pri tom do úvahy rizikovú bezpečnostnú situáciu, princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia ochrany nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia a preto mu je potrebné poskytnúť doplnkovú ochranu na území SR.
5. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci existujú právne i faktické prekážky vyhostenia žalobcu, mal zato, že zaistenie nebolo prípustné, nakoľko zaistenie „nevyhostiteľných“ cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zaistenie nesmie byť svojvoľné, ale jeho limitom je naplnenie účelu, teda reálnosť vyhostenia. Žalovaný má v prípade zistenia neúčelnosti zaistenia cudzinca zákonnú možnosť odložiť výkon rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 ZoPC alebo možnosť rozhodnúť o tom, že účastník konania má právo zotrvať na území SR po dobu trvania prekážok administratívneho vyhostenia v zmysle § 61a ods. 1 písm. a) ZoPC. Žalovaný teda pochybil, keď sa týmito možnosťami v prejednávanom prípade dostatočne nezaoberal.
6. Rovnako mal zato, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Na realizáciu administratívneho vyhostenia žalovaný stanovil vo výroku rozhodnutia za čas nevyhnutné potrebný na zaistenie maximálnu dobu 6 mesiacov. Keďže zaistenie žalobcu je od počiatku v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, je aj stanovená maximálna doba zaistenia neopodstatnená a neodôvodnená.
7. Žalovaný pritom v napadnutom rozhodnutí neuviedol dostatočne dôkazné prostriedky, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia a ktorými odôvodňuje svoje právne závery, pretože iba blankytne a formálne uvádza, že bude vo veci vykonávať úkony a bude zabezpečovať materiálne proces vyhostenia. Takisto neuviedol, aké konkrétne úkony bude musieť zariadenie vykonať za účelom vyhostenia žalobcu a či je zrealizovanie cesty do K. v prvom rade bezpečné a možné. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia žalobcu. V zmysle rozhodovacej praxe súdov je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia.
8. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-SO13-15-019/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020 zaistil toho istého dňa účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia vydaného pod č. PPZ-HCP-SO13-15-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, ktorým bol účastník konania administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“). Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 31.01.2021 a umiestnil ho do Ú. D. Q. D. V. E. (ďalej „Ú. E.“).
9. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 08.09.2020 navrhol správnu žalobu zamietnuť. K námietke neurčenia lehoty na vyhostenie, ani krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený, konštatoval, že zákon o pobyte cudzincov obligatórne ani nestanovuje povinnosť správnemu orgánu určiť krajinu vyhostenia, ale dáva možnosť určiť krajinu vyhostenia, ak je známa. Dané vyplýva z § 77 ZoPC. Nakoľko žalobca bol bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nebola úradne overená, žalovaný v zmysle § 77 ods. 1 zákona o
pobyte cudzincov krajinu, do ktorej má byť vyhostený, neurčil. Pokiaľ je žalobca zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia je rozhodnutie správneho orgánu o jeho administratívnom vyhostení, v ktorom nie je určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť s námietkou žalobcu, že k jeho zaisteniu nemôže dôjsť z dôvodu neurčenia krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia, pripúšťa.
10. Pokiaľ ide o lehotu na vycestovanie, tá je upravená v ust. § 83 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť, alternatívne ak možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť alebo ak štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo práva a slobody iných. Z uvedeného vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, kategoricky vyjadrené výrazom „neurčí", ak sú naplnené predpoklady alebo okolnosti uvedené, resp. predvídané hypotézou. Konštatoval, že v danom prípade boli naplnené všetky predpoklady. Keďže žalobca bol zaistený, žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie neurčil, lebo to zákon o pobyte cudzincov ani nepripúšťa. Bolo by logickým nezmyslom určiť cudzincovi lehotu na vycestovanie a vzápätí ho zaistiť. Ak by potom v určenej lehote nevycestoval, cudzinec by nie z vlastnej viny maril výkon takého rozhodnutia.
11. Dodal, že žalovaný počas konania o administratívnom vyhostení nezistil žiadne prekážky, ktoré by bránili jeho vyhosteniu. Z vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že aj pri prípadnom vyhostení do ním uvedenej krajiny pôvodu, a to K., neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia. Rovnako nemal vedomosť ani o tom, že by mu mohlo hroziť nejaké prenasledovanie na území Ukrajiny.
12. Ohľadne skúmania alternatív k zaisteniu upravené v zákone o pobyte cudzincov v § 89 uviedol, že z vyjadrenia žalobcu v rámci konania o administratívnom vyhostení a konania o zaistení jednoznačne vyplýva, že nemá možnosť zabezpečenia ubytovania, na Slovensku nikoho nepozná, nemá tu žiadnu rodinu, ani žiadne iné väzby a disponuje finančnou hotovosťou len vo výške 50,- €. Keďže žalobca nespĺňa zákonné požiadavky, lebo nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške, ktoré vyžaduje § 6 zákona o pobyte cudzincov a rovnako si nevie ani zabezpečiť ubytovanie, nemožno mu uložiť jednu z alternatív zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov, nakoľko by svoju povinnosť nevedel reálne splniť, resp. vykonať a jeho vyhostenie by mohlo byť z pohľadu existencie rizika jeho úteku ohrozené. Účelnosť zaistenia je treba vidieť aj v situácii, v ktorej sa žalobca nachádza. V zariadení je obmedzená protiprávna činnosť a zároveň zabezpečená zdravotná starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni.
13. Doplnil, že žalobca, čo potvrdil aj v správnej žalobe, neprejavil úmysel požiadať o udelenie azylu na území SR a tiež nežiadal vyrozumieť zastupiteľský úrad domovskej krajiny. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že na naše územie vstúpil po neoprávnenom prekročení vonkajšej hranice z územia Ukrajiny do Slovenskej republiky. Ukrajina však neoprávnené prekročenie hranice nepotvrdila, preto bolo aplikované ustanovenie len o neoprávnenom pobyte. Žalobca sa po vstupe na územie Slovenskej republiky neprihlásil na úradoch, neodôvodnil svoj nezákonný vstup a pobyt. Žalobca chcel nelegálne migrovať do Nemecka. Žalobca nevstúpil na územie Slovenskej republiky s úmyslom požiadať o azyl, resp. o medzinárodnú ochranu, teda možno konštatovať, že jeho zaistenie je zákonné a preto aj existuje účel zaistenia v zmysle ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Účelom zaistenia na účel administratívneho vyhostenia je realizácia administratívneho vyhostenia. Dokazovaním a na základe získaných podkladov žalovaný zistil a preukázal, že v prípade žalobcu sú splnené podmienky na zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t. j. zaistenie je potrebné na účel výkonu (realizácie) administratívneho vyhostenia, pretože žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu a oprávnenia na pobyt nemá a nevie si nijako zabezpečiť žiadne finančné prostriedky a taktiež si nevie nijako zabezpečiť ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu. Žalobca sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene, bez možnosti si legálnou cestou zabezpečiť finančné prostriedky, ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu.
14. K námietke, že jeho zaistenie je nezákonné pre rozpor s čl. 15 ods. 1 tzv. Návratovej smernice 2008/115/ES uviedol, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca sa nechce vrátiť do domovskej krajiny. Je dôvodný predpoklad, že sa bude vyhýbať štátnym orgánom, aby nemohlo
dôjsť k jeho vyhosteniu a bude sa ukrývať. Na území SR nemá zabezpečené ubytovanie, nemá na Slovensku žiadnu blízku osobu a nemá ani finančné prostriedky. Žalobca nemá udelený oprávnený pobyt na Slovensku a bol mu uložený zákaz vstupu na dobu 3 rokov. Zaistenie žalobcu považoval za účelné a efektívne, pretože je tu aj riziko, že nezaistením by sa naďalej pohyboval po členských štátoch neoprávnene, bez zabezpečeného ubytovania a finančných prostriedkov, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti, nakoľko cez územie Slovenskej republiky cestoval s úmyslom tranzitu do Nemecka. Taktiež možno považovať jeho zaistenie za účelné, pretože je osobou, ktorá sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene, bez možnosti zabezpečiť finančné prostriedky, ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu.
15. S námietkou žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je neúčelné z dôvodu absencie jeho cestovných dokladov a absencie zastupiteľského úradu K. na území SR, nesúhlasil. Prevažná časť nelegálnych migrantov vstupuje alebo sa na našom území zdržiava bez platných cestovných dokladov, resp. bez akýchkoľvek dokladov. Ak by sme sa mali stotožniť s takýmto názorom žalobcu, inštitút zaistenia by potom úplne stratil na význame. Je treba uviesť, že práve počas doby zaistenia zariadenie, v ktorom je žalobca umiestnený, vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi, nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia žalobcu, je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony k samotnej realizácii administratívneho
16. K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 31.01.2021, poukázal na tú skutočnosť, že v danej veci nejde o konkrétny dátum zaistenia, ale ide o hraničný termín doby zaistenia, ktorý nevylučuje skoršie prepustenie. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, je správny orgán povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel jeho zaistenia, pričom ak účel pominie, žalovaný bude bezodkladne prepustený. Zároveň je treba uviesť, že príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Čas nevyhnutne potrebný nie je možné určiť jednoznačným dátumom, lebo závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žiadny správny orgán, a teda ani žalovaný, nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca, presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov, každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny a práve preto zákonodarca legislatívne ponechal dĺžku doby na úvahe správneho orgánu so striktným stanovením jej maximálneho limitu, pričom dĺžku doby zaistenia možno ako predĺžiť, tak aj skrátiť. Pri stanovení dĺžky doby zaistenia prihliadal aj na informáciu z Ú. E., evidovanú pod ich č.:PPZ-HCP-SE- 2018/026676-016, z ktorej vyplýva, že úlohy na úseku vybavovania náhradného cestovného dokladu plní s celoslovenskou pôsobnosťou Ú. G.. Z informácie ďalej vyplýva, že ak príslušník K. nedisponuje platným cestovným dokladom, po preštudovaní spisu sa pristupuje k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti, pričom potvrdenie totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší a preto Ú. E. odporúča zaistiť štátnych príslušníkov K. B. A. bez platného cestovného dokladu na dobu 6 mesiacov. Realizácia úkonov nepochybne závisí aj od spolupráce samotného príslušníka tretej krajiny. Žalovaný tak v súlade s vyššie uvedeným stanovil orientačnú dĺžku zaistenia.
17. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
18. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
19. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
22. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
23. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
24. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
25. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
26. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
27. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
28. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
29. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
30. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
31. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
32. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
33. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
34. Z ustanovenia § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku vyplýva, že správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
35. V zmysle tejto právnej úpravy správny súd môže preskúmať rozhodnutie správneho orgánu vo veciach zaistenia aj neformálne, bez ohľadu na uplatnené dôvody. Ak teda pri prieskume rozhodnutia správny súd zistí aj štátnym príslušníkom tretej krajiny neuplatnený dôvod nezákonnosti rozhodnutia o zaistení, bude oprávnený a povinný žalobe vyhovieť.
36. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- SO13-15-019/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia vydaného pod č. PPZ-HCP- SO13-15-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia SR a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 31.01.2021 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v Ú. E..
37. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO9-15-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020 žalovaný podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostil žalobcu z územia SR a zároveň podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC uložil zákaz vstupu. Nakoľko je bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nie je úradne overená, správny orgán v zmysle § 77 ods. 1 ZoPC krajinu do ktorej má byť vyhostený, neurčil. V zmysle § 83 ods. 2 písm. a) ZoPC policajný útvar neurčil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie a podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Krajina, kam má byť žalobca administratívne vyhostený, určená nebola.
38. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenia žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dna 10.08.2020. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je realizácia administratívneho vyhostenia.
39. Žalobca bol teda zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, v zmysle ktorého policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia.
40. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
41. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (napr. rozsudok sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011). Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR, vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.
42. V zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení je preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.
43. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 zo dňa 19.10.2010 je limitom zaistenia práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním
konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP, napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. (...) Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver, týkajúci sa vyhostenia, padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave a Dohovore.
44. Rovnako v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 09.10.2013 správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V zmysle § 40 Správneho poriadku je povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potencionálne možný.
45. Na dané vo svojej rozhodovacej činnosti nadviazal kasačný súd, ktorý v rozsudku sp. zn. 10Szak/11/2016 z 17.10.2016 uviedol, že „Zo spisového materiálu, ktorého obsahom je aj administratívny spis žalovaného vyplýva, že vo vzťahu k vyhostiteľnosti žalobcu žalovaný v rozhodnutí o vyhostení len skonštatoval, že v zmysle ustanovenia § 81 zákona č. 404/2011 Z.z. preskúmal prekážky administratívneho vyhostenia s tým, že nezistil existenciu žiadnych prekážok administratívneho vyhostenia do niektorej krajiny. Konajúci správny orgán nemôže zistiť prekážky administratívneho vyhostenia, pokiaľ mu nie je známa krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený. V ďalšom sa však správny orgán nezaoberal s tým, v akých podmienkach sa bude žalobca nachádzať v prípade vyhostenia do prípadných tretích krajín a ani otázkou hrozby následného vyhostenia žalobcu z týchto krajín do krajiny pôvodu.“
46. Správny súd dodáva, že pri posudzovaní reálnosti vyhostenia nič nemení na tom, že v samotnom rozhodnutí, ktorým bolo žalobcovi uložené administratívne vyhostenie, nie je uvedená krajina, kam má byť žalobca vyhostený. Žalovaný však vôbec nezisťoval, aké sú podmienky v krajine pôvodu žalobcu, resp. aké sú tieto podmienky v krajine, ktorá by bola vôbec ochotná ho prijať, resp. ako sa v danej krajine aplikuje princíp non-refoulement. Možno preto akceptovať žalobnú námietku nenaplnenia účelu jeho zaistenia, keďže jeho vyhostenie do krajiny pôvodu, resp. do krajiny, v ktorých dochádza k porušeniu medzinárodného princípu non-refoulement, by došlo aj k porušeniu článku 3 Dohovoru. Je pritom nepochybné, že krajina pôvodu žalobcu nie je bezpečnou krajinou.
47. S prihliadnutím na právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného preto správny súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné dôvody uplatnené v podanej správnej žalobe podrobnejšie nevyhodnocoval.
48. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
49. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a d) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
50. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.