Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sa/49/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobkyne: R. V., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť V., bez dokladov totožnosti, toho času miesto pobytu Ú.V. A. R. A. Y., N. XX, Z., právne zastúpená JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, so sídlom Štúrova č. 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Petrovce, Petrovce č. 30, 072 62 Koromľa, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 28.08.2020, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO13-9-019/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, takto

rozhodol:

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Petrovce, Petrovce č. 30, 072 62 Koromľa, č. PPZ-HCP- SO13-9-019/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, týkajúce sa žalobkyne: R. V., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť V., bez dokladov totožnosti.

II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňa: R. V., nar. XX.XX.XXXX, bola bezodkladne prepustená zo zaistenia.

III./ Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa správnou žalobou zo dňa 28.08.2020 domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO13-9-019/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, ktorým žalovaný podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) podľa ZoPC rozhodol o zaistení žalobkyne na účel výkonu administratívneho vyhostenia vydaného pod číslom PPZ-HCP-S013-9-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020.

2. Napadnuté rozhodnutie žalovaného považovala za nezákonné z dôvodov (ďalej „“), SSP a . Poukazovala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 19. 10. 2010 a následného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 12. 4. 2011 a naňho nadväzujúcej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu (napr. zo dňa 28. 3. 2018) z ktorých vyplýva, že vyhostenie cudzinca do V. je, vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v tejto krajine, nereálne a správny orgán v rozhodnutí o vyhostení nemôže opodstatnene uvádzať možnosť vyhostenia, ak spoľahlivo nezistí aspoň reálnosť možnosti vyhostenia žalobkyne do tretej krajiny. Z týchto rozhodnutí vyplýva, že zaistenie možno považovať za zákonné len vtedy, ak je spôsobilé naplniť cieľ zaistenia, čo v tomto prípade znamená, že účastník konania je reálne vyhostiteľný, pričom v prípade žalobkyne

takáto možnosť reálne neexistuje. Je potrebné uviesť, že rozhodnutie správneho orgánu, ktorým bola žalobkyňa vyhostená a ktoré žalobkyňa napadla odvolaním, nemožno považovať za zákonné.

3. Rozhodnutie správneho orgánu o vyhostení považovala za nezákonné a absolútne nepreskúmateľné, keďže správny orgán nezistil pred jeho vydaním spoľahlivo skutkový stav tak, ako mu to ukladá citované ustanovenie § 3 ods. 5 a § 46 Správneho poriadku. Na jednej strane správny orgán konštatuje, že žalobkyňa výslovne uviedla, že pochádza z V., na druhej strane konštatuje, že identita, a teda aj štátna príslušnosť žalobkyne je neznáma, pretože nebola úradne uvedená. Spoľahlivému zisteniu skutočného stavu veci však zodpovedá požiadavka, aby správny orgán pred vydaním rozhodnutia spoľahlivo zistil, či neexistujú prekážky vyhostenia cudzinca, uvedené v ust. § 81 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Keďže žalobkyňa nedisponovala žiadnymi dokladmi a jej totožnosť nebola úradne overená, správny orgán neurčil krajinu, do ktorej má byť vyhostená. Ide o nezákonné rozhodnutie, keďže nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a v skutočnosti je len prostriedkom, ktorý má zabezpečiť, aby správny orgán mohol vydať rozhodnutie o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC. Následne správny orgán konštatoval, že skúmal prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, ods. 2, ods. 4 ZoPC a nezistil prekážky jej administratívneho vyhostenia „do niektorej krajiny“. Zároveň vylúčil odkladný účinok odvolania.

4. Aj keď z § 81 ods. 5 ZoPC vyplýva pre správny orgán možnosť neposudzovať prekážky administratívneho vyhostenia podľa ods. 1 až 4 v konaní o administratívnom vyhostení tak jedinou výnimkou je, že o týchto dôvodoch už právoplatne rozhodol iný orgán v inom konaní, čo však nie je prípad žalobkyne, pretože žiadne takéto rozhodnutie v jej veci vydané nebolo. Samotná skutočnosť, že § 77 ods. 1 umožňuje v konaní o administratívnom vyhostení aj neuviesť krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený v prípade, že nie je možné takúto krajinu určiť, nezbavuje správny orgán povinnosti skúmať spoľahlivo existenciu či neexistenciu prekážok vyhostenia. Pritom je nesporné, že V. L. F., ktorej je štátnou príslušníčkou, je krajinou, v ktorej je ohrozená jej bezpečnosť, pričom žiadnu inú krajinu, do ktorej by ju bolo možné čo i len teoreticky vyhostiť, však správny orgán neuviedol.

5. Napriek tomu, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalobkyňa bola zadržaná spolu s jej dvoma maloletými deťmi, v odôvodnení rozhodnutia nemožno nájsť zmienku o tom, akým spôsobom sa táto skutočnosť prejavila pri posúdení správneho orgánu, či ide o primerané opatrenie a či nie je možné uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Zdôraznila, že obe maloleté detí sú vo veku 3, resp. 11 rokov, boli rovnako zaistené samostatnými rozhodnutiami a zaistený bol aj jej manžel. Mala zato, že takýto zásah je nielenže neprimeraný a vyznačujúci sa nedostatkom individuálneho posúdenia okolností veci, ale je zároveň aj v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá poukazuje na to, že umiestňovanie maloletých detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, je porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj keď rozhodnutie sa týka žalobkyne, maloleté deti boli zaistené spolu s ňou. V napadnutom rozhodnutí správneho orgánu sa však tento nijakým spôsobom s uvedeným hľadiskom nevyrovnal, dokonca s výnimkou časti, kde opisuje jej výpoveď, sa skutočnosti, že s ňou boli zaistené aj jej maloleté deti, ani nezmieňuje. Nebolo jej jasné, z akého dôvodu považoval správny orgán takýto zásah, akým je obmedzenie osobnej slobody, za súladný s právom žalobkyne na osobnú slobodu a na rešpektovanie jej osobného a súkromného života (čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Rovnako zostalo nezodpovedaným, akým spôsobom zohľadnil správny orgán čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2008/115/ES, a v čom videl vylúčenie možnosti uplatniť iné, miernejšie donucovacie opatrenia.

6. V tejto súvislosti poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 14.06.2016, pričom nevyhnutnosť posudzovať zaistenie cudzincov s maloletými deťmi z týchto hľadísk potvrdil kasačný súd aj vo svojich ďalších rozhodnutiach (rozsudok zo dňa 28. 3. 2018).

7. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-SO13-9-019/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020 zaistil toho istého dňa účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia vydaného pod č. PPZ-HCP-SO13-9-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, ktorým bol účastník konania administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“). Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 31.01.2021 a umiestnil ho do Ú. A. R. A. Y. Z. (ďalej „Ú. Z.“).

8. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že s ňou bola spísaná zápisnica v ktorej opísala priebeh svojej cesty až na územie SR, pričom uviedla, že cestovala spolu so svojím manželom a 2 maloletými deťmi.

9. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 04.09.2020 navrhol správnu žalobcu zamietnuť. K námietkam žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že táto bola dňa 09.08.2020 medzi obcami N. a C. v okrese Z., kontrolovaná hliadkami a následne predvedená na OHK PZ Vyšné Nemecké. Žalobkyňa sa na území SR zdržiavala bez platného cestovného dokladu, pričom sa dopustila priestupku na úseku pobytu. Vykonaným šetrením bolo zistené, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiaval na území SR bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mal neoprávnený pobyt na území SR podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom k tomu, že sa na území Slovenskej republiky zdržiavala neoprávnene, žalovaný začal správne konanie vo veci jej neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Na základe týchto skutočností žalovaný vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne.

10. Mal za to, že pri vydaní rozhodnutia o zaistení žalobkyne správne posúdil vec, zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, ako aj konkrétne hmotnoprávne ustanovenia zákona o pobyte cudzincov. Dodal, že skúmal skutkový stav tak, ako mu to ukladá citované ustanovenie § 3 ods. 5 a § 46 Správneho poriadku. Pred vydaním rozhodnutia o zaistení sa zaoberal či obmedzenie osobnej slobody žalobkyne zaistením je spôsobilé naplniť cieľ zaistenia v podobe reálnej možnosti vyhostenia žalobkyne. Pred vydaním rozhodnutia o zaistení vychádzal zo skutočností uvedených v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, z ktorého vyplýva, že „Správny orgán pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2, 4 zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán ďalej konštatuje, že nezistil prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania ani podľa Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny orgán vychádzal aj z vyjadrení účastníka konania uvedených v zápisnici, kde neuviedol, že jeho vyhostením bude dotknutý jeho súkromný a rodinný život a neuviedol, že by mu v krajine pôvodu hrozilo mučenie, bol by podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo že mu tam hrozí trest. Účastník konania nečelil zo strany štátu, ani zo strany neštátnych pôvodcov, žiadnym konkrétnym individuálnym problémom alebo hrozbám.“ Na základe toho vyhodnotil, že nie sú známe prekážky administratívneho vyhostenia žalobkyne.

11. Žalovaný zaistil žalobkyňu na účel výkonu administratívneho vyhostenia, kde podkladom bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, v ktorom nebola určená krajina vyhostenia, pričom o pobyte cudzincov obligatórne ani neustanovuje povinnosť správnemu orgánu určiť krajinu vyhostenia, ale dáva mu možnosť určiť krajinu vyhostenia, ak je známa, čo vyplýva z ustanovenia ZoPC. Poukazoval pritom na rozsudok NS SR sp. zn. z 1. februára 2018.

12. Pokiaľ sa týka zaistenia maloletých, žalovaný uviedol, že pri ich zaistení správny orgán konal v ich záujme a v súlade s článkom 3 Dohovoru o právach dieťaťa a to tak, že umiestnením maloletého spolu s rodičmi zabezpečuje dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom bral ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, v súlade so zákonnými opatreniami. Správny orgán rešpektoval súkromný a rodinný život žalobkyne a jej detí a konal v ich záujme, pretože žalobkyňa sa so svojimi maloletými deťmi nachádza na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez víz, či povolenia na pobyt, bez udelenia medzinárodnej ochrany, finančných prostriedkov a zabezpečeného ubytovania, ktorými by vedel zabezpečiť nielen svoju existenciu, ale aj existenciu detí na území Slovenskej republiky. Rovnako rešpektoval právo dieťaťa na zachovanie rodinných zväzkov a zabezpečil, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli. Žalobkyňa nemá na území Slovenskej republiky žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, preto správny orgán považuje zaistenie a umiestnenie maloletých spolu s rodičmi za najlepší záujem dieťaťa. S poukázaním na vyššie uvedené a na § 83 ods. 8 písm. a) zákona o pobyte cudzincov správny orgán dospel k záveru, že zaistenie maloletej účastníčky konania je v jej záujme, nakoľko bude administratívne vyhostená spolu s rodičmi a maloletým bratom. Zaistením maloletej účastníčky konania nedôjde k rozdeleniu (odlúčeniu) od rodiny.

13. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny

b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

14. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

15. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

16. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

17. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

18. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

19. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

20. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

21. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

22. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), V prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.

23. Podľa , Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

24. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

25. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

26. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

27. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

28. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.

29. Podľa o správnom konaní (ďalej len „“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

30. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

31. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

32. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

33. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

34. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

35. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:

36. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- SO13-9-019/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, ktorým žalovaný zaistil žalobkyňu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia vydaného pod č. PPZ-HCP- SO13-9-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, ktorým bola žalobkyňa administratívne vyhostená z územia SR a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 31.01.2021 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ju umiestnil v Ú. Z..

37. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO9-9-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020 žalovaný podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostil žalobkyňu z územia SR a zároveň podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC uložil zákaz vstupu. Nakoľko je bez akýchkoľvek dokladov, jej totožnosť nie je úradne overená, správny orgán v zmysle ZoPC krajinu, do ktorej má byť vyhostená, neurčil. V zmysle ZoPC policajný útvar neurčil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie a podľa o správnom konaní vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

Krajina, kam má byť žalobkyňa administratívne vyhostená, určená nebola.

38. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenia žalobkyne je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dna 10.08.2020. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je realizácia administratívneho vyhostenia.

39. Žalobkyňa bola teda zaistená podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, v zmysle ktorého policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia.

40. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

41. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (napr. rozsudok sp. zn. zo dňa 27.04.2011). Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR, vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.

42. V zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení je preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.

43. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 19.10.2010 je limitom zaistenia práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP, napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. (...) Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver, týkajúci sa vyhostenia, padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave a Dohovore.

44. Rovnako v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. z 09.10.2013 správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V zmysle § 40 Správneho poriadku je povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potencionálne možný.

45. Správny súd dodáva, že pri posudzovaní reálnosti vyhostenia nič nemení na tom, že v samotnom rozhodnutí, ktorým bolo žalobkyni uložené administratívne vyhostenie, nie je uvedená krajina, kam má byť žalobkyňa vyhostená. Žalovaný však vôbec nezisťoval, aké sú podmienky v krajine pôvodu žalobkyne, resp. aké sú tieto podmienky v krajine, ktorá by bola vôbec ochotná ju prijať, resp. ako sa v danej krajine aplikuje princíp non-refoulement. Možno preto akceptovať žalobnú námietku nenaplnenia

účelu jej zaistenia, keďže jej vyhostenie do krajiny pôvodu, resp. do krajiny, v ktorých dochádza k porušeniu medzinárodného princípu non-refoulement, by došlo aj k porušeniu článku 3 Dohovoru. Je pritom nepochybné, že krajina pôvodu žalobkyne nie je bezpečnou krajinou.

46. Správny súd uvádza, že zaistenie žalobkyne nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (zaistenie jej maloletých detí ako aj manžela) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov.

47. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

48. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

49. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).

50. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobkyne v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“, v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca.

51. V prípade, ak by správny súd ponechal žalobkyňu v zaistení po tom, čo by došlo k prepusteniu zo zaistenia jej maloletých detí došlo by tým aj k porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, teda najlepšieho záujmu maloletého cudzinca, ktorý má právo byť so svojim rodičom ako zákonným zástupcom. Teda ponechaním žalobkyne v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. Správny súd má zato, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletých cudzincov (detí žalobkyne), zaistenie žalobkyne so zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru).

52. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 06.02.2015).

53. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa a z dôvodov uvedených v a napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil žalovanému, aby žalobkyňa bola bezodkladne prepustená zo zaistenia.

54. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.