Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11CoPr-6-2019.pdf
PDF · 232.93 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/6/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: Ing. D., zast. Mgr. Marcelom Fandákom, LL.M., advokátom so sídlom Košice, Kováčska 40, proti žalovanému: Howe Slovensko s.r.o., so sídlom v Košiciach, Magnezitárska 10, IČO: 36 586 773, zast. Masnyk Legal s.r.o., so sídlom Košice, Ťahanovské riadky 25, IČO: 36 668 257, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 15Cpr 1/2016-420 zo dňa 13.12.2018 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
O d m i e t a odvolanie proti výroku rozsudku o vylúčení nároku na náhradu mzdy na samostatné konanie.
V ostatnej časti p o t v r d z u j e rozsudok.
Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou žalovaného zo dňa 29.7.2015 je neplatné (I.), žalobu o náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie (II.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III.).
2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu dňa 31.12.2015, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému určenia, že skončenie jeho pracovného pomeru výpoveďou žalovaného z 29.7.2015 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné, ako aj zaplatenia náhrady mzdy na tom skutkovom základe, že na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 13.12.2004 pracoval u žalovaného vo funkcii „Plant manager“, následne na základe pracovnej zmluvy z 9.5.2005 v znení jej dodatkov z 30.6.2006, 1.7.2007, 1.7.2008 a 1.7.2010 v pracovnej pozícii riaditeľa závodu, s dohodnutým dňom nástupu do práce dňa 1.6.2005, že okrem toho v čase od 14.3.2005 do 15.6.2015 bol žalobca aj členom štatutárneho orgánu a konateľom žalovanej spoločnosti a z tejto funkcie bol odvolaný k 15.6.2015 rozhodnutím jediného spoločníka žalovaného. Dňa 31.7.2015 bola žalobcovi doručená zo strany žalovaného výpoveď zo dňa 29.7.2015 z dôvodu nadbytočnosti podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, ktorá podľa svojho obsahu sa viaže k pracovnoprávnemu vzťahu uzatvorenému medzi žalobcom a žalovaným na základe pracovnej zmluvy zo dňa 13.12.2014, pričom dôvodom výpovede mala byť organizačná zmena, na základe ktorej bola zrušená pracovná pozícia „Plant manager“, v dôsledku čoho sa žalobca stal pre žalovaného nadbytočným. Žalobca považoval výpoveď za neplatnú a mal za to, že jeho pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný ukončil výpoveďou právny vzťah založený na základe pracovnej zmluvy z 13.12.2004, následne však vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej 9.5.2005,
ktorý naďalej trvá a pre danie výpovede neboli splnené podmienky stanovené Zákonníkom práce, žalovaný výpoveďou sledoval obchádzanie zákona, v dôsledku čoho je tento právny úkon postihnutý vadou neplatnosti. Žalobca argumentoval ďalej riadnym plnením všetkých svojich povinností počas celého pôsobenia na všetkých pozíciách u žalovaného, zo strany zamestnávateľa mu nebolo vytknuté žiadne porušenie povinností či pracovnej zmluvy, napriek tomu mu žalovaný doposiaľ neprideľuje žiadnu prácu a neumožňuje mu vstup do jeho priestorov, pred daním výpovede mu neponúkol iné vhodné pracovné miesto v súlade s ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom ponuková povinnosť zamestnávateľa je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede a zamestnávateľ je povinný ju uskutočniť ešte pred daním výpovede. Pri ponukovej povinnosti bol žalovaný povinný zohľadniť viaceré kritériá, predovšetkým schopnosti a kvalifikáciu žalobcu, miesto výkonu práce a jeho zdravotný stav, pričom i za predpokladu, že by mu žalovaný nemohol ponúknuť prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, bol povinný mu pred daním výpovede ponúknuť hoc aj pracovné miesto vyžadujúce nižšiu kvalifikáciu, či pracovnú pozíciu na kratší pracovný čas, ktorú povinnosť si žalovaný voči žalobcovi nielenže nesplnil, ale žiadnym spôsobom sa o to ani nepokúsil, nerokoval s ním o ponuke iného pracovného miesta pred daním výpovede ako krajným riešením skončenia pracovného pomeru a ani ho v tomto smere nekontaktoval. Pritom v spoločnosti, ktorá v súčasnosti zamestnáva viac ako 1000 zamestnancov s veľkou fluktuáciou predovšetkým na vyšších administratívnych a manažérskych pozíciách, je takmer nulová pravdepodobnosť, že žalovaný v čase doručenia výpovede nebol schopný žalobcovi poskytnúť ani len nižšie postavenú manažérsku pozíciu zohľadňujúcu jeho kvalifikáciu a pracovné skúsenosti. Podľa názoru žalobcu týmto postupom žalovaného došlo k obchádzaniu ust. § 61 ods. 3 Zákonníka práce, keďže hoci pracovné miesto žalobcu ako také zaniklo a žalovaný síce zrušené pracovné miesto opätovne nevytvoril, avšak kompetencie zrušeného pracovného miesta rozdelil na ďalšie novovzniknuté pracovné miesta, obsadené osobami predtým u žalovaného nezamestnanými, časť pracovných úloh prešla na výkonného predstaviteľa a jediného spoločníka žalovaného spoločnosť Howe Automotive Limited a zvyšná časť jeho pracovných úloh prešla na osoby zamestnané v iných pracovných pozíciách u žalovaného: General finance manager, General logistics manager, General cutting manager a General finishing manager, ktoré pracovné pozície boli vytvorené v období dania výpovede žalobcovi.
3. Po vykonaní dokazovania a právnom posúdení prejednávanej veci podľa ustanovení § 1 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2, § 43 ods. 1, § 18 a § 54 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom do 29.7.2015, t.j. v čase dania výpovede žalobcovi (ďalej tiež len „ZP“) a ust. § 39 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná. Konštatoval, že podľa Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa stane zamestnanec nadbytočným, je považované za tzv. faktický úkon zamestnávateľa (iná právna skutočnosť) a je hmotnoprávnym predpokladom pre uplatnenie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP a aj keď ho nemožno preskúmať z hľadiska jeho platnosti, súd sa musí zaoberať tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté, resp. nebolo predstierané a či ho vydal príslušný orgán zamestnávateľa právnickej osoby, resp. iný oprávnený zamestnanec. Keďže ZP výslovne neupravuje, kto je oprávnený vykonávať u zamestnávateľa takéto tzv. faktické úkony, je potrebné vychádzať zo zásad uvedených v ust. § 9 ods. 1, 2 a § 10 ods. 1 ZP, teda že ten, kto je oprávnený robiť v mene zamestnávateľa právne úkony, je oprávnený v jeho mene aj k tzv. faktickým úkonom a aj takéto konanie zamestnávateľa zaväzuje (porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/564/2000 z 30.8.2000). Súd uviedol, že i podľa záverov súdnej praxe a právnej teórie v Slovenskej republike rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktoré má za následok nadbytočnosť zamestnanca, prijíma ten, kto je oprávnený za zamestnávateľa uskutočňovať právne úkony (Barancová a kol., Zákonník práce, str. 610, C.H. Beck, 2017). Zamestnávateľ sám rozhoduje o počte svojich zamestnancov aj ich kvalifikačnom zložení tak, aby zamestnával taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. O tom, ktorý zamestnanec je pre zamestnávateľa nadbytočný a teda miesto ktorého zamestnanca zruší, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a v tomto smere súd jeho rozhodnutie nepreskúmava s výnimkou diskriminačného postupu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 124/2010 zo dňa 31.10.2011). Ust. § 63 ods. 2 ZP upravuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa pri výpovedi danej z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) ako hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede. Súd poukázal na závery právnej praxe, podľa ktorých ponúkaná práca nemusí nevyhnutne zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy, môže byť ňou aj práca na kratší pracovný čas, resp. akákoľvek práca v mieste doterajšieho výkonu
práce, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady a na výkon ponúknutej práce sa nemusí podrobiť predchádzajúcej príprave. Pritom ponuka vhodného zamestnania sa musí uskutočniť predtým, než zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď. Ak zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, nemá pre zamestnanca žiadnu prácu alebo žiadnu vhodnú prácu, svoju ponukovú povinnosť podľa ZP nemôže splniť. V prípade vzniku súdneho sporu musí zamestnávateľ preukázať, že predtým, než dal zamestnancovi výpoveď, nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce. Na platnosť výpovede zo strany zamestnávateľa sa vyžaduje nielen ponuka iného vhodného zamestnania zo strany zamestnávateľa, ale aj preukázanie jej odmietnutia zo strany zamestnanca, najmä v prípade vzniku súdneho sporu. ZP zamestnávateľovi dáva dve alternatívy: 1) ak nemá možnosť zamestnanca naďalej zamestnávať, čo treba vykladať tak, že nemá pre zamestnanca žiadnu prácu (ide o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať), ponukovú povinnosť nemá, 2) ak má pre zamestnanca také voľné miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný pred daním výpovede túto prácu zamestnancovi ponúknuť; inak nie je splnená podmienka uvedená v § 63 ods. 2 písm. b) ZP a výpoveď je neplatná. Pritom splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, t.j. či zamestnávateľ má alebo nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, treba posudzovať podľa stavu, ktorý tu je v čase určenia výpovede. Ponuková povinnosť zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 2 ZP platí aj v prípade, ak v rámci organizačnej zmeny sa súčasne stali nadbytoční viacerí zamestnanci.
4. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že v danom prípade žalovaný, ktorého ako zamestnávateľa zaťažovalo v dôkazné bremeno, nepreukázal splnenie materiálnych predpokladov platnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 29.7.2015 danej žalobcovi, a to splnenie ponukovej povinnosti alebo existenciu absolútnej nemožnosti žalobcu ďalej zamestnávať ako hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede z pracovného pomeru, a ani existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi zrušením pracovného miesta žalobcu na základe organizačnej zmeny platnej od 31.7.2015 a nadbytočnosťou žalobcu, keďže práca, ktorú vykonával žalobca v pracovnej pozícii riaditeľa závodu, neprestala byť v dôsledku rozhodnutia o organizačnej zmene pre žalovaného potrebná, práca tohto druhu bola aj po rozhodnutí o organizačnej zmene zo dňa 31.5.2015 naďalej vykonávaná na iných pracovných pozíciách a inými osobami. Podľa názoru súdu rozhodnutie o organizačnej zmene nepochybne bolo v kompetencii konateľa žalovanej spoločnosti, žalobca však v čase výpovede nebol nadbytočný, keďže v konaní nebolo sporné, že po doručení výpovede došlo k prerozdeleniu jeho pracovných úloh na iné osoby, časť z nich prešla na konateľa žalovanej spoločnosti Ing. P. a časť na osoby v iných - nových pracovných pozíciách, ktoré vznikli v čase výpovede, a to „Finance manager“ a „Plant manager - Finishing“, na ktoré od 1.9.2015 žalovaný prijal nových zamestnancov. Súd prvej inštancie vyšiel z názoru, že uvedené pracovné funkcie mohol žalobca vykonávať vzhľadom na svoje schopnosti, kvalifikáciu či zdravotný stav a mohli mu byť zo strany žalovaného ponúknuté, čo sa však nestalo. Žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť, lebo v čase výpovede mal voľné pracovné miesta, ktoré žalobcovi mohol ponúknuť, keď z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že v jednotlivých mesiacoch roka 2015 i v čase dania výpovede, v žalovanej spoločnosti Howe Slovensko s.r.o. bolo obsadzovaných niekoľko pracovných miest spoločnosťou ADECCO s.r.o. a okrem toho samotný žalovaný v printových médiách informoval verejnosť, že prijíma nových zamestnancov. Obranu žalovaného založenú na tvrdení, že v čase dania výpovede neexistovala žiadna voľná pracovná pozícia, ktorú by žalobca vzhľadom ku svojim schopnostiam a kvalifikácii mohol vykonávať, a to ani po predchádzajúcej príprave, a preto žalobcovi nebolo ponúknuté žiadne pracovné miesto, súd posúdil ako nedôvodnú. Taktiež argumentáciu žalovaného vo vzťahu k ponuke menej prestížnej pracovnej pozície ako (ne)vhodnej práce, považoval za právne neakceptovateľnú, pričom v tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 261/2007, podľa ktorého „nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii podľa § 55 ZP. Pokiaľ by konaním žalovaného v dôsledku organizačnej zmeny došlo k znižovaniu počtu zamestnancov, tiež v tomto prípade by musel splniť ponukovú povinnosť. Zvýšenie efektívnosti práce môže totiž zamestnávateľ dosiahnuť aj rozhodnutím o organizačnej zmene, pri ktorej dôjde k úprave pracovného času, napríklad vtedy, keď má rovnaké úlohy plniť ten istý počet zamestnancov, avšak pracujúcich v skrátenom pracovnom čase. Rozhodnutie, či túto ponuku zamestnanec využije, je výlučne na ňom. Ak ponuku odmietne, potom je splnená podmienka podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce pre platnosť výpovede“. Súd poukázal na to, že za vhodnú prácu možno považovať aj prácu, pri ktorej sa v plnej miere nevyužíva kvalifikácia
zamestnanca, že v záujme ochrany zamestnanca je zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi dotknutému organizačnou zmenou iné vhodné pracovné miesto predovšetkým na dobu neurčitú, avšak v prípade ak nemá voľné pracovné miesto na dobu určitú, ale má reálnu potrebu výkonu práce v niektorom pracovnom mieste na určitý čas a ide o prácu pre dotknutého zamestnanca vhodnú, je povinný mu ponúknuť i také pracovné miesto. Keďže žalovaný nepreukázal splnenie materiálnych predpokladov platnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalobcovi, z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel a vyslovil, že výpoveď žalovaného zo dňa 29.7.2015 daná žalobcovi je neplatná. Ako nedôvodnú posúdil námietku žalovaného, že žaloba bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty, s poukazom na to, že výpoveď bola žalobcovi daná dňa 29.7.2015, trojmesačná výpovedná doba začala plynúť dňa 1.8.2015 a uplynula by dňom 31.10.2015, žalobca neplatnosť skončenia pracovného pomeru mohol uplatniť na súde v dvojmesačnej lehote podľa ust. § 77 ZP, teda najneskôr do 31.12.2015, kedy bola žaloba doručená súdu, čo vyplýva z prezenčnej pečiatky súdu, ktorou opatrila žalobu podateľňa súdu v súlade so Spravovacím a kancelárskym poriadkom pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy, a preto súd uzavrel, že žaloba bola podaná v stanovenej lehote. Za nespornú súd pokladal otázku existencie pracovného pomeru medzi stranami sporu a konštatoval, že pracovná zmluva zo dňa 13.12.2004 bola platne uzatvorená, ktorá bola nahradená dvoma dohodami o vykonaní práce uzatvorenými na obdobia od 1.2.2005 do 31.3.2005 a následne od 1.4.2005 do 31.5.2005 s tým, že podľa tejto pracovnej zmluvy obsahom pracovnej náplne žalobcu v pracovnej pozícii „Plant manager“ bolo uskutočňovanie prípravných prác súvisiacich s rozbehom spoločnosti, žalobcovi na jej základe bola vyplácaná mzda, pričom obsahom pracovnej náplne na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 9.5.2005 v znení jej dodatkov boli už konkrétne činnosti súvisiace s užívaním novej technológie v spoločnosti žalovaného, uzatvorené pracovné zmluvy teda na seba chronologicky nadväzovali, a preto tvrdenie žalovaného o neexistencii pracovnej zmluvy zo dňa 13.12.2004 súd vyhodnotil ako neopodstatnené (bod 28 rozsudku). Nárok o zaplatenie náhrady mzdy, o ktorom je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, súd vylúčil na samostatné konanie podľa ust. § 166 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. Rozsudok vo všetkých výrokoch napadol včas podaným odvolaním žalovaný, odôvodniac ho tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Žalovaný považuje žalobu za nedôvodnú a napadnutý rozsudok za nespravodlivý mal za to, že sú dané dôvody na jeho zrušenie. V rámci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces vytkol porušenie práva na prístup k súdu a na zákonného sudcu, práva na prejednanie sporu v primeranej lehote, práva navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, práva na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami zo strany súdu a práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Uviedol, že žalobca doručil žalobu na súd pravdepodobne formou faxového podania dňa 31.12.2015 a v listinnej podobe podľa pečiatky Okresného súdu Košice I bola doručená súdu dňa 4.1.2016, následne jej bola pridelená sp. značka 15Cpr/1/2016, preto podľa názoru žalovaného bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty v zmysle ust. § 77 ZP. Je nepochybné, že žaloba mala byť doručená súdu najneskôr dňa 31.12.2015 a žalovanému nie je zrejmé, z akých dôkazov súd vychádzal, keď v napadnutom rozsudku v rozpore so svojím predbežným právnym posúdením veci konštatoval, že žaloba bola podaná včas. V prípade, že boli porušené pravidlá pri prideľovaní spisovej značky, spisu či prideľovaní konkrétneho podania sudcovi, ide nepochybne o porušenie práva žalovaného na zákonného sudcu, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo vykonaným dokazovaním preukázané ani v napadnutom rozsudku dostatočne vysvetlené a zdôvodnené, akým spôsobom bola vec pridelená sudcovi. Namietal tiež porušenie práva na prejednanie sporu v primeranej lehote z dôvodu, že v konaní pred súdom bolo vytýčených celkovo 13 pojednávaní, z toho 6 pojednávaní bolo zrušených alebo odročených bez toho, aby došlo k prejednaniu veci samej a k vyhláseniu napadnutého rozsudku došlo po takmer troch rokoch od podania žaloby. Citoval ust. § 220 ods. 2 CSP a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a mal za to, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, že vyhodnotil len dôkazy navrhnuté žalobcom a žalovaným predložené a navrhnuté dôkazy ani len nevymenoval, neodôvodnil odmietnutie ich vykonania alebo spôsob ich vyhodnotenia, odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa požiadavky dané legislatívou (vrátane európskej) na riadne odôvodnenie rozhodnutia a kvôli nedostatočnému odôvodneniu je rozhodnutie
nepreskúmateľné (rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2232/07). V rámci skutkových vád rozhodnutia žalovaný namietal, že: 1/ v konaní pred súdom prvej inštancie nebol ustálený skutkový stav a nebolo preukázané, či žaloba bola podaná včas, že konajúca sudkyňa na pojednávaní dňa 2.11.2017 vyslovila predbežné právne posúdenie podľa § 181 ods. 2 CSP, podľa ktorého bola žaloba podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty, v napadnutom rozsudku však konštatuje presný opak, a teda, že žaloba žalobcu bola podaná včas a nezabezpečila na preukázanie tvrdenia žalovaného ním navrhnutý dôkaz predložením (údajného) faxového podania žalobcu dňa 31.12.2015 od žalobcu, ako aj od súdu/súdov na účely preukázania dodržania lehoty na podanie žaloby stanovenej Zákonníkom práce a prečo bolo tomuto sporu (žalobe) pridelené číslo konania z r. 2016, ak bola žaloba (údajne) podaná ešte v r. 2015, 2/ súd nevykonal dôkaz výsluchom žalobcu, resp. že výsluch žalobcu na pojednávaní dňa 15.6.2017 neukončil tak, ako bolo potrebné a nevyhnutné pre ustálenie skutkového stavu, keďže pojednávanie bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania a žalovaný nemal možnosť vypočuť žalobcu vo vzťahu ku všetkým nezrovnalostiam uvedeným v žalobe, resp. k ďalším otázkam relevantným pre predmet konania, očakával preto zabezpečenie jeho prítomnosti zo strany jeho právneho zástupcu i na pojednávaní dňa 22.5.2018, na ktorom však žalobca nebol prítomný, pričom žalovaný potrebu výsluchu žalobcu riadne odôvodnil návrhom vypočuť ho k otázke, či odmietol zotrvať v spoločnosti pri rozhovore s jej konateľom Ing. Sedlákom, k relevantným otázkam jeho kvalifikácie žalobcu vykonávať označené pracovné pozície a jeho zdravotnej a inej spôsobilosti vykonávať akékoľvek iné pracovné pozície a tiež k otázke výšky ním uplatneného nároku, 3/ súd nevykonal ním navrhnuté znalecké dokazovanie za účelom zistenia zdravotného stavu žalobcu a jeho spôsobilosti vykonávať robotnícke pozície a 4/ súd nevyžiadal potvrdenie spoločnosti Addeco, keďže z jej písomného potvrdenia z 26.9.2018 nie je zrejmé, aké konkrétne pozície sa obsadzovali, 5/ súd opätovne nevyžiadal potvrdenie od Sociálnej poisťovne, keď z jej písomného potvrdenia zo dňa 11.9.2018 nie je zrejmé, aké konkrétne pozície sa obsadzovali, ale len konštatácia toho, koľko zamestnancov žalovaný zamestnával a 6/ na návrh žalovaného nezaviazal žalobcu k povinnosti predložiť doklady o jeho vzdelaní a odbornej spôsobilosti. Vytkol súdu prvej inštancie, že vyhlásil dokazovanie za skončené bez bližšieho odôvodnenia, prečo dané dôkazné návrhy žalovaného zamieta a k uvedeným dôkazom nezaujal žiadne stanovisko ani v samotnom napadnutom rozsudku. Žalovaný mal za to, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z predložených pracovných zmlúv p. Svrčinu zo dňa 19.6.2015 na pozíciu plant manager - finishing, p. Janeka zo dňa 2.7.2015 na pozíciu finance manager a p. Verešpeja zo dňa 6.7.2016 na pozíciu manažéra logistiky vyplýva, že pracovné pozície označené žalobcom boli v čase výpovede obsadené a nebolo možné mu ich ponúknuť pred daním výpovede ako voľné, na čom nič nemení ani tá skutočnosť, že nástup do práce bol v zmluvách dohodnutý deň: 1.9.2015, nakoľko momentom podpisu pracovnej zmluvy oboma účastníkmi zmluvy boli pracovné miesta obsadené (je logické, že pracovné pozície musia existovať už v čase, kedy dochádza k podpisu pracovných zmlúv na obsadenie týchto pozícií) a pracovné pozície finance manager a plant manager - finishing teda nevznikli až 1.9.2015, ako to nesprávne súd uvádza v napadnutom rozsudku. Za nesprávne žalovaný považoval i hodnotenie súdu, že uvedené pracovné funkcie mohol žalobca vykonávať vzhľadom na svoje schopnosti, kvalifikáciu či zdravotný stav a mohli mu byť ponúknuté, lebo ako vyplýva zo samotných pracovných zmlúv, tieto boli uzatvorené ešte pred podaním výpovede žalobcovi - datovanej dňom 29.7.2015 a doručenej žalobcovi dňa 31.7.2015, z čoho je zrejmé a nepochybné, že tieto žalobcom označené pracovné miesta neboli voľné, preto mu nemohli byť ponúknuté, ako to nesprávne v napadnutom rozsudku uvádza súd. Žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom vyhodnotenia dôkazov predložených žalobcom, konkrétne článkov uverejnených v printových médiách, ktorým malo byť preukázané, koľko mal voľných pracovných miest v čase podania výpovede žalobcovi. Tento dôkaz podľa žalovaného nie je spôsobilý dokázať konkrétny/akýkoľvek počet voľných pracovných miest a tvrdenie žalobcu, že v čase podania výpovede mal žalovaný k dispozícii vhodné voľné pracovné miesto, ktoré mu malo byť ponúknuté, lebo ide len o informovanie verejnosti o plánovanom nábore, a nie potvrdenie skutočného stavu, a teda súd tento dôkaz vyhodnotil nesprávne. Z vyjadrenia Sociálnej poisťovne z 11.9.2018 je zrejmé len to, že žalovaný v období od 1.1.2015 do 31.12.2015 zamestnával 1.557 osôb, tento listinný dôkaz nie je spôsobilý dokázať tvrdenie žalobcu, že v čase dania výpovede žalobcovi mal žalovaný k dispozícii voľné pracovné miesto, ktoré mu malo byť ponúknuté. Rovnako nie je spôsobilý preukázať toto tvrdenie žalobcu ani dôkaz - vyjadrenie spoločnosti Addeco zo dňa 26.9.2018, z ktorého je zrejmý počet obsadených pozícií pre žalovaného v období roka 2015 a že v relevantnom období žalovaný síce obsadil nejaké pracovné miesta, avšak cez inštitút dočasného pridelenia, cez ktorý sú obsadzované ,,najnižšie“ najmenej „kvalitné“ a „krátkodobé/prechodné“ pracovné pozície v spoločnosti. Podľa žalovaného súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom pochybenie súdu je o to závažnejšie, že ust. § 319 CSP výslovne upravuje povinnosť
súdu aj bez návrhu obstarať alebo zabezpečiť dôkaz nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci a predpokladá teda zvýšenú aktivitu súdu pri dokazovaní v individuálnych pracovnoprávnych sporoch. V rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaný vytkol súdu, že jednak na prejednávanú vec neaplikoval správnu právnu normu a tiež obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval a aplikoval. Citoval ust. čl. 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 a § 77 Zákonníka práce a k otázke dôkazného bremena poukázal na právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 138/2012, podľa ktorého „predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Spravidla je bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno rozdelené medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. ...Ak však zamestnávateľ uvádza, že v čase výpovede nemal možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, lebo nemal v mieste výkonu práce žiadne voľné pracovné miesto, je pre posúdenie otázky splnenia jeho ponukovej povinnosti určujúce zistenie, či v rozhodnom čase v mieste výkonu práce boli miesta voľné alebo či boli obsadené. ...Ak zamestnanec v rámci procesnej obrany v konaní tvrdí, že ku dňu výpovede zamestnávateľ mal v mieste výkonu práce voľné pracovné miesta, stáva sa existencia obsadenosti zamestnancom označeného pracovného miesta spornou, z ktorého dôvodu ju treba samostatne dokazovať. Splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca predpokladá, že zamestnanec označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. Nepostačuje, ak napr. len všeobecne uvedenie počet voľných pracovných miest. Dôkazné bremeno preukázať, že zamestnancom označené pracovné miesto bolo ku dňu výpovede obsadené iným pracovníkom (napr. predložením pracovnej zmluvy) leží aj v takomto prípade na zamestnávateľovi“. K otázke splnenia tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 222/2009 a mal za to, že skončenie pracovného pomeru žalobcu bolo vykonané v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, výpoveď ako jednostranný právny úkon zamestnávateľa smerujúci k skončeniu pracovného pomeru zamestnanca mala všetky náležitosti dané Zákonníkom práce, existencia výpovedného dôvodu v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b) ZP pre nadbytočnosť žalobcu na základe rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách bola zo strany žalovaného riadne preukázaná predložením rozhodnutia o organizačných zmenách zo dňa 15.6.2015, organizačnej štruktúry žalovaného a taktiež výpoveďou konateľa žalovanej spoločnosti pred súdom, ktorý uviedol, že z trojstupňovej - riadiacej organizačnej štruktúry bola len dvojstupňová - riadiaca organizačná štruktúra a zodpovednosti prešli smerom nadol na jednotlivé oddelenia a v časti smerom nahor na konateľa spoločnosti, na ktoré dôkazy súd vôbec neprihliadol ani ich nevyhodnotil. Z uvedeného je zrejmé, že agenda žalobcu prešla na iné v spoločnosti už existujúce pozície, a teda je preukázané, že bol nadbytočný. V súvislosti s danou organizačnou zmenou nevznikli nové pracovné pozície, ktoré by boli obsadené novými zamestnancami. Žalovaný obchádzanie zákona v tomto smere úplne vylučuje. K splneniu ponukovej povinnosti žalovaný mal za to, že predložením organizačnej štruktúry a tiež predložením pracovných zmlúv, na základe ktorých boli obsadené žalobcom označené pracovné pozície, preukázal svoje tvrdenie, že pred podaním výpovede nemal pre žalobcu iné vhodné voľné pracovné miesto, ktoré by mu mohol ponúknuť. Tieto pracovné pozície už boli obsadené, pričom sám žalobca ako riaditeľ spoločnosti ich obsadzoval a nemohli byť žalobcovi ponúknuté ako voľné. Navyše na tieto (obsadené) pracovné pozície nemal žalobca ani potrebnú kvalifikáciu, napr. v žiadnom prípade nespĺňal predpoklady na riadny výkon funkcie finančného riaditeľa (navyše obsadenej) kvôli chýbajúcemu vzdelaniu a potrebnej dlhoročnej praxe. Tvrdil ďalej, že žalobca nemal záujem pracovať na inej ako na ,,riaditeľskej pozícii“, čo potvrdil vo svojej výpovedi pred súdom súčasný konateľ spoločnosti, ktorý uviedol, že žalobca sa v priestoroch spoločnosti vyslovene vyjadril, že riaditeľ odchádza z firmy len preč (teda nie na nižšie pozície). Ak žalobca v súdnom spore účelovo poukazuje na údajné porušenie ponukovej povinnosti zo strany žalovaného, tak z jeho strany dochádza k zneužitiu ponukovej povinnosti a toto jeho konanie nemá požívať právnu ochranu. Podľa názoru žalovaného v tomto súdnom konaní nie je možné obísť tú skutočnosť, že žalobca pracoval v spoločnosti na najvyššej pozícii - ako jej riaditeľ a je v rozpore s dobrými mravmi a vôbec právnymi zásadami, na ktorých spočíva právny poriadok Slovenskej republiky, domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru z dôvodu, že mu nebolo ponúknuté pracovné miesto operátora výroby a pod., ktorého mzda sa pohybuje na úrovni 3,- €/ hod., pričom mzda žalobcu pri jeho odchode zo spoločnosti bola 6.919,- €. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne a právne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. K námietke týkajúcej sa zmeškania prekluzívnej lehoty na podanie žaloby citoval znenie ustanovení § 42 ods. 1, § 57 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v znení aktuálnom v čase podania žaloby (ďalej len O.s.p.) a poukázal na to, že žaloba bola podaná elektronickými prostriedkami a faxom dňa 31. decembra 2015 (čo v podanom odvolaní potvrdzuje aj žalovaný), pričom následne bola riadne doplnená predložením originálu okresnému súdu dňa 4.1.2016 (3. januára 2016 bola nedeľa), a teda žaloba bola podaná, ako aj doplnená originálom riadne a včas, o čom nie sú žiadne pochybnosti. K tejto „spornej“ otázke zaujal okresný súd jednoznačné stanovisko potvrdzujúce správnosť argumentačnej línie žalobcu. Samotné pridelenie spisovej značky bolo nepochybne spôsobené tým, že v čase podania žaloby 31.12.2015 sa už na okresnom súde nik nenachádzal a výlučne z tohto dôvodu bola danej veci prostredníctvom technických prostriedkov pridelená spisová značka patriaca už k roku 2016. Pokiaľ sudkyňa v rámci predbežného právneho posúdenia predniesla, že žaloba bola podaná oneskorene, išlo v tom čase o zjavne nesprávny právny názor súdu, ktorý vychádzal z predpokladu, že žalobu je potrebné podať do dvoch mesiacov odo dňa doručenia výpovede, ktorá skutočnosť bola pritom v relevantnom čase riadne známa aj právnemu zástupcovi žalovaného. Uvedenú námietku žalovaného preto žalobca považoval za absolútne nedôvodnú a nebolo potrebné k nej vykonávať ďalšie dokazovanie. Za rovnako nedôvodnú považuje žalobca i námietku týkajúcu sa neprerokovania sporu v primeranej lehote, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že k samotnej dĺžke súdneho konania prispel svojou procesnou činnosťou práve žalovaný, ktorý v priebehu konania predkladal nerelevantné námietky, dôkazné prostriedky, ktoré nenapomáhali objasneniu veci v primeranej lehote a tiež žiadal vykonať také dôkazné prostriedky, ktoré skutkovú stránku veci neposúvali do roviny jej náležitého objasnenia. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok nespĺňa podmienky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 CSP, žalobca poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Ohľadom nevykonania, resp. nepokračovania v jeho výsluchu žalobca poukázal na to, že v konaní bol riadne vypočutý na pojednávaní konanom 15.6.2017, kde ho mal možnosť vypočuť aj žalovaný, pričom zo zápisnice z pojednávania žiadnym spôsobom nevyplýva, že by tento výsluch bol ukončený predčasne, ani že by zástupca žalovaného nemal možnosť položiť mu plánované otázky, či vypočuť ho ku všetkým skutočnostiam. Žalovaný mohol žalobcu vypočuť k otázke jeho zdravotného stavu, jeho odbornej kvalifikácie, ako aj k výške ním uplatňovaného nároku a to, že tak neučinil, nemožno klásť za vinu ani žalobcovi ani okresnému súdu, lebo je procesnou zodpovednosťou každej sporovej strany, aby riadne využila svoj priestor na položenie otázok druhej sporovej strane, prípadne svedkom, a v prípade, ak túto svoju možnosť nevyužije, nemožno túto jej nečinnosť nahrádzať opakovaným výsluchom. Podľa názoru žalobcu žalovaným navrhnuté dôkazy znaleckým dokazovaním za účelom zistenia jeho zdravotného stavu a predloženia dokladov o jeho odbornej spôsobilosti, nebolo potrebné vykonávať, pretože nemali žiadny vzťah ku skutočnostiam dôležitým pre rozhodnutie vo veci. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že podstatnou skutočnosťou pre určenie neplatnosti výpovede žalovaného danej žalobcovi bolo to, že si nesplnil svoju ponukovú povinnosť, keďže v rozhodujúcom čase boli u žalovaného viaceré voľné pracovné miesta, ktoré však žalobcovi ani neponúkol. Učinil tak pritom bez toho, aby mal k dispozícii akékoľvek legálne získané informácie o odbornej kvalifikácii a zdravotnom stave žalobcu, nakoľko počas trvania pracovného pomeru mohol tento od žalobcu získavať výlučne informácie týkajúce sa jeho zdravotného stavu a odbornej kvalifikácie potrebných na jeho aktuálnej pracovnej pozícii. Akékoľvek iné informácie týkajúce sa zdravotného stavu a odbornej kvalifikácie na iné pracovné pozície mohol žalovaný od žalobcu získať legálnym spôsobom jedine prostredníctvom jeho vyjadrenia sa k ponukovej povinnosti žalovaného, ktorú však tento nikdy neučinil. Účelom tohto konania totiž nie je ex post zisťovanie zdravotného stavu a odbornej spôsobilosti zamestnanca, pretože toto mohlo byť riadne zistené v nadväznosti na splnenú ponukovú povinnosť zamestnávateľa, ale účelom tohto konania je zisťovanie, či mal žalovaný v rozhodujúcom čase voľné pracovné miesta a či si splnil svoju ponukovú povinnosť. V konaní bolo riadne a nepochybne zistené, že žalovaný voľné pracovné miesta v tomto čase mal, avšak napriek tomu si svoju ponukovú povinnosť nesplnil. Za úplne absurdný žalobca označil návrh žalovaného z 13.12.2018, aby súd vyžiadal potvrdenie od spoločnosti Addeco o tom, aké pracovné pozície sa v rozhodnom čase obsadzovali. K uvedenému uviedol, že v prvom rade sa predpokladá procesná aktivita sporových strán, a prípadná edičná povinnosť nastupuje až v prípade, ak príslušná sporová strana z objektívnych dôvodov nie je schopná zabezpečiť
konkrétny dôkaz. Vzhľadom k tomu, že spoločnosť Addeco bola zmluvným partnerom práve žalovaného, keďže pre neho poskytovala zamestnancov prostredníctvom dočasného pridelenia, ale aj vykonávala výberové konania za účelom výberu zamestnancov do trvalého pracovného pomeru, bolo procesnou povinnosťou žalovaného si od tejto spoločnosti predmetný dôkaz zabezpečiť. Súd totiž nie je povinný, ale ani oprávnený nahrádzať procesnú nečinnosť sporovej strany a zabezpečovať za ňu označené dôkazy, ktoré sú pre ňu dostupné vo sfére jej pôsobnosti. Čo sa týka skutočnosti, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opomenul vysporiadať s dôkazmi, ktoré žalovaný navrhoval, ako aj s tým, prečo tieto dôkazy odmietol vykonať, mal žalobca za to, že ide o vadu odstrániteľnú odvolacím súdom bez potreby zrušenia napadnutého rozhodnutia a jeho vrátenia na ďalšie konanie okresnému súdu. Vzhľadom k tomu, že žalovaným navrhované dôkazy sa nevzťahujú k predmetu konania a nie sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej, podľa názoru žalobcu pred odvolacím súdom už nie je potrebné vykonávať žiadne nové dokazovanie a rovnako dokazovanie ani opakovať, akurát je potrebné, aby odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia aspoň rámcovo vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré nebolo potrebné tieto dôkazy vykonávať. V uvedenej rovine ide v podstate iba o formálnu stránku napadnutého rozhodnutia, keďže je prima facie zrejmé, že žalovaným navrhované dôkazné prostriedky nemajú žiaden vplyv na mieru objasnenia rozhodujúcich skutočností. Žalobca v tomto smere apeloval aj na hospodárnosť konania a podmienky poskytnutia súdnej ochrany, ktorá má byť rýchla a účinná. Námietky žalovaného týkajúce sa nesprávnych skutkových zistení (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) považoval za nedôvodné a špekulatívne, keď vykonaným dokazovaním bolo nesporne zistené, že výpoveď mu bola žalobcovi daná písomnosťou datovanou 29.7.2015, pričom z vyjadrení žalovaného prezentovaných počas konania (bod 20. napadnutého rozsudku) je zrejmé, že už dňa 5.6.2015, teda s časovým odstupom pred doručením výpovede mu žalovaný ponúkol skončenie pracovného pomeru dohodou a odstupné vo výške 12 - násobku priemernej mesačnej mzdy, ktorú ponuku mal žalobca odmietnuť. Pokiaľ teda žalovaný uzatvoril pracovnú zmluvu na pozíciu Plant manager - finishing dňa 19.6.2015 a pracovnú zmluvu na pozíciu Finance manager dňa 2.7.2015, a to s osobami, ktoré v jeho spoločnosti nikdy predtým nepracovali, pričom na tieto pracovné pozície prešla časť pracovnej náplne žalobcu, je úplne zrejmé, že tak činil v snahe obchádzať zákon, a to konkrétne ust. § 61 ods. 3 a § 63 ods. 2 ZP, keďže v tomto čase už vedel, že so žalobcom sa na skončení pracovného pomeru nedohodne a potreboval sa ho „zbaviť“ iným spôsobom. Predmetné námietky žalovaného teda nemenia absolútne nič na tom, že tieto pracovné pozície mali byť žalobcovi riadne ponúknuté v rámci ponukovej povinnosti ešte pred tým, ako mu bola daná výpoveď. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa oboznámených listinných dôkazov, tieto poukazujú na nepochopenie inštitútu dôkazného bremena a jeho prenosu zo strany žalovaného. Aj zo samotnej rozhodovacej činnosti, na ktorú vo svojom odvolaní poukazuje žalovaný, je zrejmé, že dôkaznou povinnosťou žalobcu v tomto konaní bolo označenie voľných pracovných miest u žalovaného, čo bolo nepochybne splnené jednak označením pracovných pozícii Plant manager - finishing a Finance manager, ale aj prostredníctvom označenia voľných pracovných miest obsadzovaných spoločnosťou Addeco v rozhodujúcom čase. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie v bode 8. napadnutého rozsudku, z potvrdenia spoločnosti Addeco z 28.9.2018 jednoznačne vyplynulo, že pre žalovaného v mesiaci jún 2015 obsadili dočasne 8 miest a interný stav 1 miesto, v mesiaci júl 2015 obsadili dočasne 16 miest a interný stav 1 miesto, v mesiaci august 2015 obsadili dočasne 17 miest a interný stav 2 miesta a v mesiaci september 2015 obsadili dočasne 21 miest a interný stav 5 miest, pričom minimálne v prípade interného stavu išlo o pracovné miesta, ktoré mohli byť žalobcovi ponúknuté. Pokiaľ žalovaný cituje z rozsudku Najvyššieho súdu SR, je nepochybné, že túto citáciu umelo prispôsobuje svojim potrebám, pretože riadny text tohto rozsudku v relevantnej časti znie: „Splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca predpokladá, že zamestnanec označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. Nepostačuje, ak napr. len všeobecne uvedie počet voľných pracovných miest zistených ku koncu kalendárneho roka (nie ku dňu výpovede), ktoré pripadajú nie na jeho miesto výkonu práce, ale sa týkajú celého pracoviska. Dôkazné bremeno preukázať, že zamestnancom označené pracovné miesto bolo ku dňu výpovede obsadené iným pracovníkom (napr. predložením pracovnej zmluvy), leží aj v takomto prípade na zamestnávateľovi...“. Z uvedeného vyplýva značný rozdiel medzi dôkaznou situáciou vo veci rozsudku NS SR a prejednávanou vecou, keďže v prípade riešenom cit. rozsudkom NS SR bol zamestnancom uvedený len počet voľných miest k zásadne odlišnému obdobiu od obdobia podania výpovede, pričom však v prejednávanej veci bol zistený presný počet obsadzovaných miest spoločnosťou Addeco pre žalovaného, a to v čase podania výpovede, čo možno považovať za dostatočnú konkretizáciu voľných pracovných miest. V dôsledku uvedeného nepochybne došlo k presunu dôkazného bremena na žalovaného, ktorý v prípade, ak chcel byť v spore úspešný, bol povinný preukázať, že žalobcom označené pracovné miesta neboli v čase podania výpovede voľné. Keďže si
však túto povinnosť nesplnil, neuniesol dôkazné bremeno, čo logicky vyústilo v jeho procesný neúspech v tomto spore. Samotné námietky žalovaného, že predmetné dôkazy nie sú spôsobilé preukázať tvrdenia žalobcu o voľných pracovných miestach, podľa žalobcu sú výlučne subjektívnym názorom žalovaného. K ust. 319 CSP žalobca uviedol, že toto ust. slúži na ochranu zamestnanca, ktorý je slabšou stranou v individuálnych pracovnoprávnych vzťahoch a vzťahuje sa výlučne na iniciatívu súdu na vykonanie tých dôkazov, ktoré slúžia v prospech zamestnanca a zamestnanec ich nenavrhol. V žiadnom prípade však toto ustanovenie neslúži na ochranu zamestnávateľa, u ktorého sa v plnom rozsahu prejavuje kontradiktórny princíp a zodpovednosť za procesnú aktivitu. Keďže však boli v predmetnej veci vykonané dôkazy v dostatočnej miere preukazujúce tvrdenia žalobcu, okresný súd nemusel k použitiu tohto ustanovenia ani pristúpiť. K námietkam žalovaného v rámci uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalobca poukázal na to, že si jednoznačne splnil svoju povinnosť označenia pracovných miest, ktoré boli v rozhodujúcom čase u žalovaného voľné, resp. ktoré žalovaný obsadil s úmyslom obchádzať zákon, a povinnosťou žalovaného vyvrátiť relevantnými dôkazmi tieto tvrdenia žalobcu, čo však neučinil, a teda neuniesol dôkazné bremeno. Otázka odborných kvalifikačných predpokladov a zdravotného stavu by bola na mieste len v prípade, ak by si žalovaný svoju ponukovú povinnosť splnil, nakoľko až v takomto prípade by od žalobcu mohla legálnym spôsobom požadovať informácie o tom, či na ponúkané pracovné pozície spĺňa kvalifikačné predpoklady a či má vyhovujúci zdravotný stav. Skúmanie týchto predpokladov nie je možné ex post v súdnom konaní, pokiaľ si zamestnávateľ túto povinnosť nesplnil. Stotožnenie sa s argumentáciou žalovaného, že je namieste skúmanie odbornej kvalifikácie a zdravotného stavu žalobcu na voľné pracovné pozície v súdnom konaní, pokiaľ si žalovaný nesplnil svoju absolútnu ponukovú povinnosť, by bolo v rozpore s potrebou ochrany zamestnancov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch. V takomto prípade by to bol signál aj pre ostatných zamestnávateľov, že nemusia plniť ponukovú povinnosť s poukazom na to, že sa domnievajú, že príslušný zamestnanec nespĺňa kvalifikačné či zdravotné predpoklady (hoci legálne sa to dozvedieť nemohli) s tým, že táto skutočnosť by sa aj tak skúmala v súdnom konaní, avšak len v prípade, ak by ho zamestnanec inicioval (čo samozrejme v mnohých prípadoch ani nenastane). Podľa žalobcu jediným subjektom, u ktorého možno v prejednávanej veci tvrdiť, že konal v rozpore s dobrými mravmi a porušoval a obchádzal ustanovenia Zákonníka práce, je žalovaný. Pokiaľ žalovaný v snahe „zbaviť sa“ žalobcu sa s týmto nedohodol na ukončení pracovného pomeru, následne prijal na novoutvorené pracovné miesta s náplňou práce prelínajúcou sa s náplňou pracovnej pozície žalobcu osoby, ktoré v jeho spoločnosti nikdy nepracovali a to s nástupom do práce plánovaným po daní výpovede žalobcovi, a následne bez splnenia ponukovej povinnosti žalobcovi dal výpoveď pre nadbytočnosť, možno celé toto jeho konanie okrem toho, že ide o konanie nezákonné, hodnotiť aj ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že konateľ spoločnosti sa vo svojej výpovedi pred okresným súdom vyjadril tak, že žalobca mu mal pred podaním výpovede sám oznámiť, že nemá záujem o ďalšiu prácu u žalovaného, toto tvrdenie žalovaného bolo niekoľkokrát vyvrátené tvrdením žalobcu, že sa takto nikdy pred konateľom žalovanej nevyjadril a žalovaný ho nepreukázal, neuniesol svoje dôkazné bremeno ani v tomto smere. Podstatné je však to, že aj samotný konateľ žalovaného vo svojom vyjadrení nepochybne potvrdil, že žalobcovi žiadna pracovná pozícia ponúknutá nebola a pokiaľ žalobcovi nebolo nič ponúknuté, nemohol ani nič odmietnuť. Žalobca mal za to, že ďalším dôvodom neplatnosti výpovede, ktorú mu dal žalovaný, je skutočnosť, že podaná výpoveď smerovala k ukončeniu už neexistujúceho pracovného pomeru, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy z 13.12.2004. Tento pracovný pomer bol následne nahradený dohodami o vykonaní práce, a teda zanikol na základe iných právnych skutočností, pričom až na základe pracovnej zmluvy z 9.5.2005 žalobcovi opätovne vznikol pracovný pomer u žalovaného, kde však už predmetom činnosti boli konkrétne činnosti súvisiace s riadením a chodom žalovanej spoločnosti. Keďže výpoveď bola formulovaná tak, že je žalobcovi daná z pracovného pomeru vzniknutého na základe pracovnej zmluvy z 13.12.2004, teda z neexistujúceho pracovného pomeru, je žalobca toho názoru, že jeho pracovný pomer založený pracovnou zmluvou z 9.5.2005 do dnešného dňa nezanikol a trvá, nakoľko nedostal žiadnu výpoveď týkajúcu sa tohto pracovného pomeru. Z argumentácie súdu prvej inštancie uvedenej v bode 28. napadnutého rozhodnutia žalobcovi vyplynulo, že súd sa stotožnil s jeho argumentáciou, že podaná výpoveď smerovala k už neexistujúcemu pracovnému pomeru, pretože v čase podania výpovede medzi žalobcom a žalovaným existoval už len jediný pracovný pomer založený na základe pracovnej zmluvy z 9.5.2005, ktorý výpoveďou ukončený nebol. Výpoveď má striktné formálne vymedzené náležitosti, medzi ktoré podľa žalobcu možno zaradiť aj náležité špecifikovanie konkrétneho pracovného pomeru konkrétneho zamestnanca, najmä prostredníctvom právneho dôvodu (najčastejšie formou pracovnej zmluvy), pod ktorý je potrebné zaradiť aj presné špecifikovanie pracovného pomeru. Pokiaľ nie je ukončovaný pracovný pomer riadne špecifikovaný, a to aj prostredníctvom skutočností týkajúcich sa
dňa vzniku pracovného pomeru, zvlášť v prípadoch nejednoznačných (ako sa to ukázalo aj v prípade žalobcu, kde tento najskôr pracoval u žalovaného v jednom pracovnom pomere, ktorý následne na základe iných právnych skutočností zanikol, a neskôr mu vznikol u žalovaného ďalší pracovný pomer), spôsobuje táto výpoveď významné pochybnosti. Uvedený dôvod žalobca pokladal za prvoradý, a jeden z podstatných dôvodov neplatnosti výpovede. Keďže tento dôvod, teda to, že výpoveď smeruje ku skončeniu už neexistujúceho pracovného pomeru, predstavuje prvoradý dôvod neplatnosti výpovede danej žalovanou žalobcovi, má žalobca za to, že vzhľadom k tomu, že i okresný súd sa s jeho argumentáciou v odôvodnení napadnutého rozsudku v tomto smere stotožnil, navrhol žalobca, aby sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s týmto dôvodom neplatnosti dostatočne vysporiadal tak, že ide o dôvod neplatnosti napadnutej výpovede, ktorý nedostatok je možné odstrániť aj bez potreby zrušenia napadnutého rozhodnutia, a to v súlade so zásadou hospodárnosti konania.
7. Žalovaný v odvolacej replike zopakoval skutočnosti a argumenty uvedené v odvolaní a uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, že zisťovanie jeho zdravotného stavu a jeho odbornej spôsobilosti (vrátane predloženia dôkazov) nebolo potrebné vykonávať, pretože nemali žiadny vzťah ku skutočnostiam dôležitým pre rozhodnutie vo veci. Bol toho názoru, že posúdenie zdravotnej a odbornej spôsobilosti zamestnanca má vplyv na posúdenie platnosti alebo neplatnosti výpovede, keďže je pri dokazovaní nevyhnutné ustáliť, či žalovaný mal alebo nemal pre žalobcu voľné pracovné miesto, pričom vhodnosť pracovného miesta nemožno posúdiť inak, ako s ohľadom na zdravotnú a odbornú spôsobilosť žalobcu. Ak by sa preukázala pravdivosť tvrdenia, že žalobca trpí zdravotnými problémami, ktoré sú nezlučiteľné s výkonom prác na tých pracovných pozíciách, ktoré boli voľné v relevantnom období (robotnícke pozície a navyše vykonávané prevažne v stoji), preukázalo by to pravdivosť tvrdenia žalovaného, že nemal k dispozícii iné vhodné pracovné miesto. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca pracoval v žalovanej spoločnosti vyše 10 rokov a jeho zdravotný stav vrátane zdravotných problémov (ortopedického charakteru) boli v spoločnosti „všeobecne“ známe, žalovaný (jej konateľ či iní zamestnanci) presne vedeli, že žalobca nie je spôsobilý na výkon žiadnej inej voľnej pracovnej pozície - napr. dlhodobá práca operátora v stoji. Konanie súdu prvej inštancie, ktorý nepripustil vykonanie navrhovaných dôkazov (posúdenie zdravotného stavu, riadne ukončenie výsluchu žalobcu a požiadavku na predloženie dokladov preukazujúcich odbornú kvalifikáciu žalobcu a pod.) efektívne znemožnili žalovanému dokázať svoje tvrdenia. Trval na tom, že v čase podania výpovede nemal pre žalobcu žiadne voľné vhodné pracovné miesto, pracovné miesta na pozície „Finance manager“ a „Plant manager
- finishing“ boli ku dňu podania spornej výpovede obsadené, čo preukázal predloženými pracovnými zmluvami uzatvorenými dňa 19.6.2015, resp. dňa 2.7.2015, t.j. z obdobia pred podaním výpovede žalobcovi, na novovzniknuté pracovné pozície, pričom pracovná náplň z nich vyplývajúca, nebola výlučnou pracovnou náplňou žalobcu. Žalobca v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukázal, čo presne bolo pracovnou náplňou plant managera. Je prirodzené, že vzhľadom na skutočnosť, že plant manager bol najvyššou pracovnou pozíciou v spoločnosti, podieľal sa v rovine kontrolnej a dozornej na všetkých čiastkových úlohách súvisiacich s chodom spoločnosti. Podstatu týchto prác však vykonávali konkrétni jemu podriadení - odborní zamestnanci (predaja, výroby, financií atď.). V dôsledku organizačných zmien došlo k tomu, že sa pozícia plant managera, ktorá duplicitne a paralelne vykonávalo „to isté“, čo konateľ spoločnosti, zrušila a zamestnanci dovtedy podriadení plant managerovi naďalej vykonávali to, čo dosiaľ, a to pod dohľadom a supervíziou konateľa spoločnosti. To je ale v súlade s právom a len preukazuje, že organizačné zmeny, ku ktorým v žalovanej spoločnosti došlo, boli skutočné a nie len fiktívne, ako sa snaží tvrdiť žalobca. Vykonanie rovnakého množstva práce s nižším počtom zamestnancov, je logickou prapodstatou organizačných zmien, ako spôsobu zefektívnenia práce, a preto podľa žalovaného je zarážajúce, že žalobca sa existenciu tohto „javu“ pokúša vykresliť ako protiprávnu. K ponuke zamestnávateľa skončiť pracovný pomer dohodou pred tým, než pristúpil k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou, uviedol, že táto ponuka je v súlade so Zákonníkom práce a je štandardnou praxou zamestnávateľov, ktorí chcú uprednostniť skončenie pracovného pomeru dvojstrannou dohodou pred jednostranným úkonom zo strany zamestnávateľa. Ponuka zamestnávateľa skončiť pracovný pomer dohodou nijakým spôsobom nespôsobuje neplatnosť výpovede, resp. neznamená obchádzanie zákona. Poukázal na to, že v čase, kedy žalovaný ponúkol žalobcovi možnosť skončiť pracovný pomer dohodou, ešte pracovné pozície „Plant manager - finishing“ a „Finance manager“ u zamestnávateľa neboli vytvorené, preto mu ich ani ako voľné pracovné pozície nemohol ponúknuť. V tomto čase ale ani nebola podaná žalobcovi výpoveď, a teda mu žalovaný nemal dôvod ponúkať inú prácu. Poukazovanie žalobcu na návrh na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru nesúvisí s otázkou ne/platnosti výpovede
- jedná sa o diametrálne odlišné inštitúty, ktoré na seba nemusia nadväzovať a nie sú vzájomne
podmienené. Návrh na ukončenie pracovného pomeru dohodou bol jedným z mnohých úkonov v rámci organizačných zmien, ktoré boli v tom čase vykonávané a ktoré sa v každom živom normálne fungujúcom podniku priebežne dejú. O obchádzanie zákona by išlo v prípade, ak by zamestnávateľ len predstieral prijatie organizačného opatrenia a existenciu organizačných zmien. Zákonník práce však ustanovuje, že zamestnávateľ nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca, pričom zo žiadnych dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie nevyplýva, že by žalovaný v uvedenej lehote vytvoril pracovné miesto na pozíciu plant managera. Práve naopak, z organizačnej štruktúry predloženej zo strany žalovaného je zrejmé, že takáto pozícia otvorená nebola. Zo žiadnych dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie nevyplýva, že by pracovná náplň pozície plant managera, ktorú vykonával žalobca, prešla na nových, v spoločnosti dovtedy nepôsobiacich zamestnancov. Práve naopak, z výpovede štatutárneho orgánu žalovanej spoločnosti vyplýva, že pracovná náplň žalobcu prešla na v spoločnosti už existujúce pracovné pozície a tiež na konateľa spoločnosti. Pracovné pozície finance manager a plant manager - finishing vznikli pred rozhodnutím o organizačných zmenách a pred podaním výpovede žalobcovi, a preto na tieto pozície nemohla prejsť pracovná náplň žalobcu. Obchádzanie zákona v konaní nebolo preukázané, preto tvrdenia žalobcu v tomto smere žalovaný odmietol. Z dokazovania jednoznačne vyplynulo (konkrétne z dátumov uzatvorenia pracovných pomerov uvedených na predložených pracovných zmluvách), že žalobcom konkrétne označené dve pracovné pozície boli pred podaním výpovede obsadené, a teda voľné neboli. V tomto smere dôkazné bremeno zo strany žalobcu unesené nebolo. Názor žalobcu, že okresný súd sa stotožnil s jeho argumentáciou, podľa ktorej podaná výpoveď smerovala k už neexistujúcemu pracovnému pomeru - založenému pracovnou zmluvou z 13.12.2004, keďže v čase podania výpovede medzi stranami existoval už len jeden jediný pracovný pomer založený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2005 - žalovaný považoval za mylný poukazujúc na to, že súd na žiadnom mieste v rozsudku neuviedol, že podaná výpoveď smerovala k už neexistujúcemu pracovnému pomeru, ako to podsúva žalobca vo svojom vyjadrení. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že tvrdenie žalovaného o neexistencii pracovnej zmluvy zo dňa 13.12.2004 vyhodnotil ako neopodstatnené a dospel k záveru, že pracovná zmluva zo dňa 13.12.2004 je platná. S uvedeným posúdením žalovaný nesúhlasí s poukazom na to, že túto pracovnú zmluvu podpísal p. M. N., ktorý nikdy nebol konateľom žalovanej spoločnosti ani povereným zamestnancom konať v pracovnoprávnych vzťahoch podľa Zákonníka práce. V tejto súvislosti vytkol súdu, že vôbec neuviedol úvahy, akými sa zaoberal pri hodnotení platnosti/neplatnosti pracovnej zmluvy z 13.12.2004. Platnosť pracovnej zmluvy z 13.12.2004 totiž automaticky neznamená, že žalobca mal u žalovaného dva pracovné pomery - jeden založený zmluvou z 13.12.2004 a druhý údajne založený zmluvou z 9.5.2005. V tomto smere prezentoval názor, že ak sa teoreticky pripúšťa platnosť pracovnej zmluvy z 13.12.2004, ak nebolo preukázané, že tento pracovný pomer sa skončil (čo preukázané nebolo) a ak vezmeme do úvahy, že pracovná pozícia plant managera (pozícia uvedená v zmluve z 13.12.2004) a pozícia riaditeľa závodu (uvedená v zmluve z 9.5.2005) je identická v rôznych jazykoch prezentovaná pozícia, potom je logické, že od 13.12.2004 jestvoval až do podania výpovede len jeden jediný pracovný pomer, ktorý bol vypovedaný napadnutou výpoveďou. Žalobca pracoval u žalovaného na pozícii riaditeľa závodu a mal vždy len jeden platne založený pracovný pomer, pričom táto skutočnosť nikdy počas pôsobenia žalobcu (viac ako desať rokov) u žalovaného nebola sporná. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd platnosť, resp. neplatnosť výpovede posudzoval na základe úplne iných skutočností, a nie na základe dátumu podpisu pracovnej zmluvy uvedenom vo výpovedi. Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd sa stotožnil s jeho argumentáciou, podľa ktorej prípadná nesprávna administratívna referencia vo výpovedi nemá žiaden vplyv na platnosť výpovede, že tvrdeniami uvedenými v odvolaní a v tomto písomnom vyjadrení preukázal, že sú dané dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 CSP a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojich vyjadreniach obsiahnutých vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného z 2.4.2019, v ktorom obsiahlym spôsobom vyvrátil všetky odvolacie námietky žalovaného, pričom žalovaný vo svojom najnovšom vyjadrení v podstate už len opakuje ním už v minulosti niekoľkonásobne uplatnené námietky a jeho vyjadrenie neprináša žiadnu novú zásadnú argumentáciu. Vo vzťahu k niektorým námietkam žalovaného uviedol, že nedodržanie vysloveného predbežného právneho názoru sudcu v konečnom rozhodnutí nemožno za žiadnych okolnosti vyhodnotiť ako dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko predbežné právne posúdenie nie je ani pre súd ani pre účastníkov žiadnym spôsobom záväzné a môže v priebehu konania podliehať zásadným zmenám, že dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku taktiež nie je údajné neprerokovanie sporu v primeranej lehote, ktoré jednak žiadnym spôsobom nemá vzťah k správnosti/nesprávnosti napadnutého
rozhodnutia a jeho skutkových a právnych záverov a navyše na nápravu a odstránenie prieťahov v konaní slúžia iné právne prostriedky, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom počas konania pred súdom prvej inštancie nevyužil. Podľa žalobcu žalovaným navrhované dôkazy sa nevzťahujú k predmetu konania a nie sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej, pred odvolacím súdom už nie je potrebné vykonávať žiadne nové dokazovanie a rovnako dokazovanie ani opakovať, akurát je potrebné, aby odvolací súd odstránil vadu napadnutého rozhodnutia tým, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia aspoň rámcovo vysporiada s dôvodmi, pre ktoré nebolo potrebné tieto dôkazy vykonávať. Napadnuté rozhodnutie vo všeobecnosti považoval za dostatočne odôvodnené, nakoľko okresný súd sa vysporiadal so všetkými pre posúdenie veci podstatnými argumentmi, pričom podľa ustálenej rozhodovacej praxe súd nie je povinný v odôvodnení rozhodnutia dať vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré sú pre posúdenie veci rozhodujúce. Pokiaľ žalovaný opätovne tvrdí, že v rámci konania mal byť skúmaný zdravotný stav a odborná spôsobilosť žalobcu, nepredložil žiadnu rozumnú argumentáciu, ktorá by odôvodňovala oprávnenosť tejto požiadavky; samotná otázka skúmania zdravotnej spôsobilosti žalobcu a jeho odbornej kvalifikácie by bola akiste namieste jedine vtedy, ak by si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť a ponúkol mu voľné pracovné miesta v spoločnosti. Mal za to, že bez príslušných odborných podkladov, prípadne lekárskych správ, alebo jeho vyhlásenia, žalovaný nedisponoval žiadnymi legálnym spôsobom získanými a vierohodnými podkladmi, na základe ktorých by si mohol bez splnenia ponukovej povinnosti vyhodnotiť, že žalobca nespĺňa odborné či zdravotné predpoklady na tú ktorú pracovnú pozíciu. Námietky žalovaného pokladal za vyslovene účelové v snahe dosiahnuť zrušenie napadnutého rozhodnutia, avšak už bez hlbšieho zmyslu, nakoľko tieto námietky ako nevzťahujúce sa k skutkovej či právnej stránke veci, nemôžu v zásade žiadnym relevantným spôsobom ovplyvniť výsledok tohto konania. Trval na názore, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku možno vyvodiť dôvod neplatnosti výpovede danej mu žalovaným nielen z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti, ale taktiež a prvorado aj z dôvodu, že výpoveď bola daná z už neexistujúceho pracovného pomeru. Pokiaľ totiž mal najskôr jeden pracovný pomer z 13.12.2004, následne pre žalovaného pracoval na základe dohôd o vykonaní práce a po skončení platnosti týchto dohôd bola s ním uzatvorená ďalšia pracovná zmluva z 9.5.2005, nemohlo ísť za žiadnych okolností o jeden pracovný pomer trvajúci nepretržite od 13.12.2004 až do podania výpovede. Zákonník práce ani žiadne iné právne predpisy nepoznajú žiadny inštitút spočívania či prerušenia pracovného pomeru z dôvodu výkonu práce na základe dohody o vykonaní práce s tým istým zamestnávateľom, a teda logicky časový sled mohol byť len taký, že jeho pracovný pomer z 13.12.2004 zanikol ku dňu, kedy začal pre žalovaného vykonávať prácu na základe dohody o vykonaní práce, a až následne k 9.5.2005 mu mohol vzniknúť nový pracovný pomer so žalovaným na základe novej pracovnej zmluvy. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalovaného o tom, že pracovná pozícia „plant manager“ uvedená v pracovnej zmluve z 13.12.2004 a pracovná pozícia riaditeľ závodu v pracovnej zmluve z 9.5.2005 sú totožné, nakoľko pracovná pozícia „plant managera“ súvisela predovšetkým s pracovnou náplňou týkajúcou sa etablovania podniku a úkonov spojených so založením a rozbehnutím prevádzky, pričom pracovná pozícia - riaditeľ závodu v sebe zahŕňala pracovné úlohy súvisiace s riadením prevádzky už rozbehnutého podniku žalovaného. Záverom žalobca odkázal na svoju doterajšiu argumentáciu, ktorú uviedol vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného a navrhol napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne a právne správny potvrdiť a priznať mu 100 % náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému.
9. Žalovaný v reakcii na odvolaciu dupliku žalobcu (podanie zo dňa 5.8.2019) uviedol, že tvrdenia žalobcu preukazujú buď nepochopenie jeho argumentácie alebo predstavujú zámerne vytrhnutie jeho tvrdení z kontextu. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že vady týkajúce sa náležitostí odôvodnenia rozsudku ohľadom opomenutia vysporiadať sa s ním navrhnutými dôkazmi a ich odmietnutia súdom prvej inštancie, nie sú dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku, že ním navrhnuté dôkazy sa nevzťahujú k predmetu konania a nie sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej, že pred odvolacím súdom už nie je potrebné vykonávať nové dokazovanie a rovnako dokazovanie ani opakovať, že výsluch žalobcu na pojednávaní dňa 15.6.2017 bol riadne ukončený, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku možno vyvodiť dôvody neplatnosti výpovede z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti žalovaného a taktiež a prvorado aj z dôvodu, že výpoveď bola žalobcovi daná z už neexistujúceho pracovného pomeru (súd ani na jednom mieste nekonštatoval, že výpoveď bola žalobcovi daná z už neexistujúceho pracovného pomeru a z toho dôvodu by mala byť neplatná, ako to podsúva žalobca). Súd v rozsudku uviedol, že pracovná zmluva zo dňa 13.12.2004 je platná, ale už neuviedol, aký a či vôbec má táto skutočnosť dopad na platnosť výpovede; otázku platnosti pracovnej zmluvy z 13.12.2004 síce posúdil, avšak bez uvedenia bližšej súvislosti s výpoveďou a so skončením pracovného pomeru žalobcu žalovaným. Pokiaľ vo výpovedi danej žalobcovi bol uvedený odkaz na pracovnú zmluvu uzatvorenú dňa 13.12.2004 (nad
rámec zákonných požiadaviek), k tejto skutočnosti žalovaný uviedol, že ide o právne bezvýznamnú administratívnu chybu, ktorú je bezpochyby možné preklenúť výkladom a poukázal na náležitosti výpovede podľa Zákonníka práce, ktorými sú: písomná forma výpovede, skutkové vymedzenie dôvodu výpovede tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a doručenie výpovede zamestnancovi, pričom jedine nedodržanie týchto podmienok môže spôsobiť neplatnosť výpovede. Akcentoval v tejto súvislosti, že žalobca mal platne založený vždy len jeden pracovný pomer, ktorú skutočnosť v priebehu 10 - ročného pôsobenia na pozícii riaditeľa závodu nikdy nespochybnil, pričom mu bola vyplácaná mzda plynúca len z jedného pracovného pomeru (desať rokov plnenia vykazujúcich daňových poistných a odvodových povinností k jedinému pracovnému pomeru). Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu v odvolacej duplike, že výpoveďou danou žalobcovi obchádzal zákon a k uvedenému poukázal na chronológiu relevantných udalostí a dôkaznú situáciu zaznamenanú v súdnom spise. Poukázal na to, že z dôvodu organizačných zmien jeho spoločník rozhodol o zrušení pracovnej pozície žalobcu dňa 15.6.2015 (toto písomné rozhodnutie je súčasťou spisu), potom bolo zrejmé, že pracovný pomer žalobcu musí skončiť, či už dohodou o skončení pracovného pomeru alebo výpoveďou. Ponuka skončiť pracovný pomer dohodou bola žalobcovi predložená dňa 19.6.2015 (teda nie 5.6.2015, ako je uvedené v napadnutom rozsudku) s ponukou na vyplatenie odstupného vo výške 6 - násobku mesačnej mzdy, ktorú žalobca odmietol. Žalovaný prejavil ochotu vyhnúť sa skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a dňa 7.7.2015 opätovne zaslal žalobcovi návrh dohody o skončení pracovného pomeru, súčasťou ktorej malo byť vyplatenie odstupného vo výške 12 - násobku mesačnej mzdy žalobcu, no žalobca aj túto ponuku odmietol a žiadal odstupné vo výške 5 - násobku jeho ročnej mzdy. Keďže spoločníkovi bolo jasné, že dohoda so žalobcom skončení pracovného pomeru nebude možná, pristúpil k poslednej možnosti
- a to k podaniu výpovede, keďže pracovná pozícia žalobcu už bola zrušená. Výpoveď bola žalobcovi daná dňa 29.7.2015, pričom žalobca nemal záujem o žiadne pracovné pozície spoločnosti. Pracovné miesta, ktoré označil žalobca ako voľné, boli už obsadené, keďže pracovné zmluvy na tieto pozície boli so zamestnancami podpísané ešte v júni 2015, teda nemohli byť žalobcovi ponúknuté ako voľné pred podaním výpovede. V tejto súvislosti opätovne zdôraznil, že pracovná náplň žalobcu prešla na už existujúce pracovné pozície, resp. na konateľa spoločnosti, čo potvrdil na pojednávaní dňa 22.5.2018 svojou výpoveďou súčasný konateľ spoločnosti, konkrétne prešla na finančného manažéra spoločnosti, manažéra ľudských zdrojov a manažéra výroby (pozície existujúce a obsadené pred zrušením pracovnej pozície žalobcu), preto nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že jeho pracovná náplň prešla na nové - v spoločnosti dosiaľ neexistujúce pozície. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, ním uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku o vylúčení nároku na náhradu mzdy na samostatné konanie, muselo byť odmietnuté podľa § 386 písm. c) CSP, lebo v tejto časti smeruje proti rozhodnutiu, ktorým sa upravuje vedenie konania, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
11. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 23.9.2020 o 10.05 hod., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach a pri zachovaní zákonnej lehoty v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.
12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu odvolacích námietok žalovaného obsiahnutých v odvolaní nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné alebo nesprávne, nezodpovedajúce vykonaným dôkazom alebo, že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyplynuli z tvrdení strán, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli v konaní najavo, alebo aby použil nesprávny právny predpis, nesprávne právnu normu interpretoval alebo na vec aplikoval. Súd prvej inštancie na podklade výsledkov riadne vykonaných a v súlade so zákonom vyhodnotených dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom, aplikoval na vec relevantné hmotnoprávne normy, ktoré aj správne
vyložil, zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán, a v súlade so zákonom tak posúdil žalobcom uplatnený nárok v danom spore.
13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správne a úplne zisteným skutkovým základom rozhodnutia, ako i s právnymi závermi súdu prvej inštancie v prejednávanej veci s tým, že zároveň v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje vecnú správnosť preskúmavaného rozsudku i jeho dôvodov, v ktorých sa súd prvej inštancie v plnom súlade so zákonom i závermi ustálenej právnej praxe vysporiadal s podstatnými tvrdeniami a právnymi argumentmi strán relevantnými pre konanie a rozhodnutie sporu, pri správnej interpretácii a aplikácii príslušných právnych predpisov, a preto odvolací súd na dôvody napadnutého rozsudku v podrobnostiach odkazuje.
14. Skutočnosti a argumenty, ktoré žalovaný uviedol v podanom odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových zistení alebo právnych záverov, na ktorých je preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie založené a neodôvodňujú prijať rozhodnutie o spore v prospech žalovaného.
15. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru, že žalovaný nepreukázal splnenie materiálnych predpokladov platnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 29.7.2015 danej žalobcovi podľa ust. § § 63 od. 1 písm. b) ZP, a to splnenie ponukovej povinnosti alebo existenciu absolútnej nemožnosti žalobcu ďalej zamestnávať v zmysle ust. § 63 ods. 2 ZP, a nepreukázal ani existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi zrušením pracovného miesta žalobcu na základe organizačnej zmeny platnej od 31.7.2015 a nadbytočnosťou žalobcu, pričom v súlade so zákonom súd posúdil i otázku dôkazného bremena strán v danom pracovnoprávnom spore. Podľa názoru odvolacieho súdu výpoveď žalovaného zo dňa 29.7.2015 daná žalobcovi bola dôvodne posúdená ako neplatná už z dôvodu nedodržania ponukovej povinnosti žalovaného (zamestnávateľa) vyplývajúcej z ust. § 63 ods. 2 ZP, ktorú zákon formuluje ako hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede z pracovného pomeru danej zamestnancovi z dôvodu nadbytočnosti podľa ust. § 63 od. 1 písm. b) ZP. Aj podľa ustálenej judikatúry i záverov právnej praxe splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle tohto zák. ustanovenia je zákonným predpokladom danosti výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, pričom samotná existencia tohto výpovedného dôvodu zamestnávateľa nezbavuje právnej povinnosti ponúknuť zamestnancovi ešte pred uplatnením výpovede vhodnú prácu tak, ako ju vymedzuje ust. § 63 ods. 2 ZP v znení platnom v čase výpovede. Jej zmysel spočíva v ochrane pracovného pomeru tým, že pred jeho skončením uprednostňuje zmenu dojednaných pracovných podmienok, a že umožňuje jednostranné skončenie pracovného pomeru až po splnení stanovených podmienok. Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca. Ide o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu schopný vykonávať. Okrem toho výkon tejto povinnosti zamestnávateľa musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z čl. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov zneužívať (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 306/2008). Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, t.j. či zamestnávateľ má, resp. nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, treba posudzovať podľa stavu, ktorý tu je v čase dania výpovede. Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej zmluve, príp. jeho kvalifikácii. Rozhodnutie, či túto ponuku zamestnanec využije, je výlučne na ňom, pričom ak ponuku odmietne, potom je splnená podmienka uvedená v § 63 ods. 2 ZP pre platnosť výpovede. Táto podmienka je splnená aj v prípade, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu pre neho nemá, pretože v takom prípade ponuková povinnosť odpadá. Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 261/2007 z 27.11.2008).
16. K povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z § 63 ods. 2 ZP sa Najvyšší súd SR vyjadril v rozsudku sp. zn. 6Cdo 138/2012 z 30.9.2013, v ktorom uviedol, že splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať
zamestnávateľ. To znamená, že zamestnávateľ musí tvrdiť a dokázať, že zamestnancovi pred daním výpovede ponúkol inú pre neho vhodnú prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Ak však zamestnávateľ uvádza, že v čase výpovede nemal možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, lebo nemal v mieste výkonu práce žiadne voľné pracovné miesto, je pre posúdenie otázky splnenia jeho ponukovej povinnosti určujúce zistenie, či v rozhodnom čase v mieste výkonu práce boli pracovné miesta voľné alebo či boli obsadené. V takomto prípade je na zamestnávateľovi, aby tvrdil a preukázal, že ku dňu výpovede všetky pracovné miesta boli obsadené inými zamestnancami (ide tu totiž o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať). Ak zamestnanec v konaní nevznesie proti tvrdeniu zamestnávateľa, že nemal ku dňu výpovede v mieste výkonu práce zamestnanca voľné pracovné miesta žiadne námietky, treba mať za to, že zamestnávateľom tvrdená skutočnosť je taká, ktorú účastníci nečinia spornou, a preto existenciu obsadenosti pracovných miest netreba jednotlivo dokazovať. Ak však zamestnanec v rámci procesnej obrany tvrdí, že ku dňu výpovede zamestnávateľ mal v mieste výkonu práce voľné pracovné miesta, stáva sa existencia obsadenosti zamestnancom označeného pracovného miesta spornou, z ktorého dôvodu ju treba samostatne dokazovať. Splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca predpokladá, že zamestnanec označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. Nepostačuje, ak napr. len všeobecne uvedie počet voľných pracovných miest zistených ku koncu kalendárneho roka (nie ku dňu výpovede), ktoré pripadajú nie na jeho miesto výkonu práce, ale sa týkajú celého pracoviska. Dôkazné bremeno preukázať, že zamestnancom označené pracovné miesto bolo ku dňu výpovede obsadené iným pracovníkom (napr. predložením pracovnej zmluvy), leží aj v takomto prípade na zamestnávateľovi. Preukázanie reálnej neexistencie obsadenosti pracovného miesta nemožno totiž od zamestnanca spravodlivo požadovať, lebo sa zásadne nedokazuje to, čo neexistuje, ale to, čo existuje (existencia právnej skutočnosti).
17. Pri posudzovaní hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede v zmysle ust. § 63 ods. 2 ZP súd prvej inštancie vo svojich úvahách vyšiel z vyššie uvedených kritérií a zásad, ktoré sú pre jej naplnenie určujúce, v plnom súlade so závermi ustálenými právnou praxou posúdil i otázku bremena tvrdenia a dôkazného bremena strán sporu a vyvodil správny právny záver, že žalovaný, ktorého o dodržaní tejto zákonnej podmienky zaťažovalo v danom spore bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno, splnenie ponukovej povinnosti v zmysle ust. § 63 ods. 2 ZP v danom spore nepreukázal. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že v žalovanej spoločnosti v čase organizačnej zmeny a dania výpovede žalobcovi z dôvodu jeho nadbytočnosti (jún - júl 2015) boli voľné pracovné miesta, ktoré žalovaný obsadzoval jednak prostredníctvom personálnej spol. Adecco s.r.o. i náborom nových zamestnancov prostredníctvom inzerátov v printových médiách, pričom v konaní nebolo sporné, že žalobcovi pred uplatnením výpovede nebola ponúknutá žiadna možnosť v spoločnosti naďalej pracovať či už na inej riadiacej pozícii alebo inom voľnom pracovnom mieste. Je potrebné prisvedčiť správnosti názoru súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného žalobcovi pred daním výpovede mohli (a mali) byť ponúknuté i novovytvorené pracovné pozície „Finance manager“, príp. „Plant manager - Finishing“, na ktoré prešla časť pracovných činností vykonávaných žalobcom, čo sa nestalo. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný prijal na tieto novovytvorené manažérske pozície do pracovného pomeru nových zamestnancov na základe pracovných zmlúv, ktoré boli uzatvorené v dňoch 19.6.2015 a 2.7.2015 (č.l. spisu 278 - 282, 289 - 293), t.j. v čase prijatia rozhodnutia o zrušení pracovnej pozície „Plant manager“ a nadobudnutia účinnosti organizačnej zmeny (rozhodnutie konateľa žalovanej spoločnosti Ing. P. zo dňa 15.6.2015 o zrušení pracovného miesta plant manažéra, s účinkami ku dňu 31.7.2015), pričom za deň nástupu do práce bol s prijatými zamestnancami dohodnutý deň 1.9.2015, t.j. po daní výpovede žalobcovi (výpoveď datovaná dňa 29.7.2015, ktorá žalobcovi bola doručená 31.7.2015). Tento postup žalovaného podľa odvolacieho súdu jednoznačne nemožno posúdiť inak ako účelový a protiprávny z dôvodu obchádzania zákonného ust. § 63 ods. 1 ZP, čím dôvodne v spore argumentoval i žalobca.
18. V kontexte preukázaných skutkových okolností uplatnenej výpovede, zrušenia pracovnej pozície zastávanej žalobcom a vytvorenia nových pracovných pozícií, na ktoré boli presunuté pracovné činnosti vykonávané žalobcom a ktoré boli v čase prijatia a nadobudnutia účinnosti organizačnej zmeny obsadené novými zamestnancami, postup žalovaného odôvodňuje i záver, že žalobca sa v skutočnosti nestal pre zamestnávateľa nadbytočným (podľa záverov právnej praxe totiž stav nadbytočnosti zamestnanca je potrebné skúmať ku dňu účinnosti organizačnej zmeny, teda nie ku dňu dávania výpovede či ku dňu rozhodnutia o organizačnej zmene - vzhľadom na podobnosť právnych úprav k uvedenému porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 4027/2007) a že prijatá organizačná
zmena u žalovaného, ktorá bola dôvodom výpovede z pracovného pomeru danej žalobcovi pre nadbytočnosť, bola len fiktívna a účelová, ako to tvrdil v danom spore žalobca, a teda žalovaný nemohol pracovný pomer so žalobcom platne skončiť výpoveďou z tohto dôvodu (k uvedenému porov. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2204/2003 z 27.4.2004). Ak totiž dôjde k zmene organizácie práce a nestane sa pre zamestnávateľa nadbytočný druh práce zamestnanca, takáto zmena nie je podkladom pre výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, pretože chýba príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnou zmenou, napr. ak dôjde len k zániku jedného odboru a vzniku druhého odboru u zamestnávateľa s tým, že činnosti, úlohy a zamerania odborov sú veľmi podobné (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 2793/2008, tiež 21 Cdo 3446/2007).
19. V konaní nebolo sporné, že žalovaný pred uplatnením výpovede z pracovného pomeru neponúkol žalobcovi novovytvorené manažérske pozície aj napriek tomu, že ku dňu prijatia a účinnosti organizačnej zmeny tieto neboli obsadené, a teda zostali voľnými pracovnými miestami, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu pred uplatnením výpovede mali byť žalobcovi zo strany žalovaného ponúknuté (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 14/2010 z 30.3.2011). Nelogicky vyznieva tvrdenie žalovaného, že pre výkon práce v novovzniknutých manažérskych pozíciách „Finance manager“, príp. „Plant manager - Finishing“ žalobca nespĺňal kvalifikačné predpoklady, čo je nepravdepodobné, keďže žalobca pracoval v spoločnosti na najvyššej manažérskej pozícii „Plant manager“ viac než 10 rokov a v tejto funkcii sa v rovine kontrolnej a dozornej podieľal na všetkých úlohách a činnostiach súvisiacich s chodom spoločnosti, ktoré sa týkali predaja, výroby, financií, atď. (vyjadrenie žalovaného v odvolacej replike - podanie zo dňa 10.5.2019 na č.l. 492 - 496). Podľa odvolacieho súdu možno usudzovať, že v prípade zrušenej a novovytvorených pracovných pozícií ide o manažérske pracovné miesta s podobnou, resp. prekrývajúcou sa pracovnou náplňou a činnosťami, čo je zrejmé i z výpovede konateľa žalovanej spoločnosti Ing. Dušana Sedláka, ktorý na pojednávaní dňa 22.5.2018 (zápisnica o pojednávaní na č.l. 211 - 216) k novej organizačnej štruktúre v spoločnosti prijatej v súvislosti so zrušením pracovnej pozície žalobcu uviedol, cit.: „Čo sa týka budgetovania spoločnosti, ktoré robil pán Duda, prešlo to na finančného manažéra, ja som bol manažér kvality a takisto konateľ spoločnosti. Ďalej pán Duda zasahoval do riadenia výroby, to prešlo na manažérov výroby ako plná zodpovednosť plant manažéra, ľudské zdroje takisto...“. Za neakceptovateľnú pokladá obranu žalovaného, že novovzniknuté pracovné miesta boli už obsadené, keďže pracovné zmluvy na tieto pozície boli so zamestnancami podpísané v júni 2015, a teda nemohli byť žalobcovi ponúknuté ako voľné pred podaním výpovede. Žalovaný neponúkol žalobcovi ani žiadne iné pracovné miesto (v spore ani netvrdil opak), ktoré v mieste výkonu jeho práce bolo voľné a v rozhodnom čase ich žalovaný obsadzoval novými zamestnancami. Tvrdenia žalovaného, že žiadne zodpovedajúce (vhodné) pracovné miesto v čase dania výpovede žalobcovi v spoločnosti nebolo voľné a z toho dôvodu nemohol splniť svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 ZP, je nedôvodné, nezodpovedajúce výsledkom vykonaných dôkazov a nepreukázané. Odvolací súd sa preto stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný v konaní nepreukázal, že po zrušení pracovnej pozície „Plant manager“ nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať žiadnou inou prácou, a to ani po predchádzajúcej príprave, neuniesol v tomto smere svoje dôkazné bremeno a z tohto dôvodu je výpoveď z pracovného pomeru pre nadbytočnosť daná žalobcovi neplatná. Pre úplnosť k tvrdeniam žalovaného vo vzťahu k voľným pracovným miestam v čase doručenia výpovede i v kontexte jeho námietok obsiahnutých v odvolaní, pokiaľ argumentuje tým, že ak v relevantnom období obsadil nejaké pracovné miesta cez inštitút dočasného pridelenia, išlo o ,,najnižšie“ najmenej „kvalitné“ a „krátkodobé/ prechodné“ pracovné pozície v spoločnosti, ktoré pre žalobcu neboli vhodné, odvolací súd pripomína, že v zmysle záverov právnej praxe zamestnávateľ má povinnosť zamestnancovi pred uplatnením výpovede z pracovného pomeru ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, a nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, príp. jeho kvalifikácii, ponúkaná práca teda nemusí nevyhnutne zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy, ale v mieste doterajšieho výkonu práce to môže byť akákoľvek práca, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady, a to aj také miesto, ktoré je napríklad o niekoľko riadiacich úrovní nižšie, resp. kvalifikačne nenáročné, ako je pracovné miesto prepúšťaného zamestnanca, príp. ním môže byť aj pracovné miesto na dobu určitú. V prípade, ak si zamestnávateľ nesplní ponukovú povinnosť, výpoveď je neplatná.
20. Ďalšími odvolacími námietkami žalovaný vytýkal nesprávnosť skutkových zistení z dôvodu nevykonania ním navrhovaných dôkazov. Logickým predpokladom naplnenia odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. c) CSP, podstata ktorého spočíva v neúplnosti skutkových zistení pre nevykonanie navrhnutých dôkazov, je aby v konaní pred súdom prvej inštancie bol navrhnutý dôkaz, ktorý podľa
odvolacej námietky nebol pre náležité zistenie skutkového stavu vykonaný a zároveň, aby skutočnosť, ktorá má byť týmto dôkazom objektivizovaná, bola pre rozhodnutie významná.
21. Žalovaný navrhoval vykonať dôkazy, ktorými mali byť preukázané kvalifikácia žalobcu a jeho odborná spôsobilosť vykonávať ním označené pracovné pozície, jeho zdravotná a iná spôsobilosť vykonávať akékoľvek iné pracovné pozície, zdravotný stav či vzdelanie žalobcu, ktoré skutočnosti vzhľadom na dôkaznú situáciu neboli pre posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 29.7.2015 a rozhodnutie sporu významné, resp. boli nadbytočné. Tieto otázky - posudzovanie zdravotnej a odbornej spôsobilosti žalobcu by mali pre rozhodnutie právny význam iba v takom prípade, pokiaľ by žalovaný pred uplatnením výpovede bol dodržal ponukovú povinnosť v zmysle ust. § 63 ods. 2 ZP, urobil žalobcovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o preradení na inú prácu a žalobca by ponúknutú prácu ako nevyhovujúcu odmietol; v posudzovanej veci sa však o takú skutkovú situáciu nejedná. Súd nemal dôvod vykonať ani žalovaným navrhnutý dôkaz vyžiadaním potvrdenia od spoločnosti Addeco s.r.o. o tom, aké konkrétne pracovné pozície sa v rozhodujúcom čase u žalovaného obsadzovali, lebo ani tento dôkaz nebol spôsobilý objasniť skutkové okolnosti relevantné pre rozhodnutie sporu o určenie neplatnosti výpovede, a navyše, žalovaný nevysvetlil, z akých (objektívnych) dôvodov nebol schopný tento dôkaz zabezpečiť si sám vo sfére svojej pôsobnosti a predložiť ho súdu, keďže spol. Adecco, s.r.o. bola jeho zmluvným partnerom, a rovnako tak mohol žalovaný postupovať i v prípade ním navrhovaného potvrdenia od Sociálnej poisťovne. Keďže nárok o zaplatenie náhrady mzdy bol vylúčený na samostatné konanie, ani skutková otázka výšky žalobcom uplatneného nároku nebola pre rozhodnutie sporu v časti určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru významná (táto otázka bude predmetom dokazovania o vylúčenom nároku). Súd prvej inštancie nemal povinnosť vykonať ani žalovaným navrhované dôkazy na preukázanie včasnosti podania žaloby na súde v lehote ustanovenej § 77 ZP, nakoľko tieto skutočnosti sú nepochybne zrejmé z obsahu spisu (žaloba faxovým podaním bola doručená Okresnému súdu Košice I dňa 31.12.2015, čo vyplýva z podacej pečiatky súdu na tomto podaní a doplnená bola originálom podaným osobne do podateľne súdu dňa 4.1.2016 v súlade s ust. § 42 O.s.p. účinného do 30.6.2016, t.j. v čase podania žaloby) a záver súdu, že žalobca neplatnosť skončenia pracovného pomeru uplatnil na súde v zákonom stanovenej dvojmesačnej prekluzívnej lehote v zmysle ust. § 77 ZP, treba považovať za správny. V súvislosti s touto námietkou odvolací súd pripomína, že žalovaný ako strana sporu v prípade vzniku pochybností mal možnosť si túto skutočnosť overiť nahliadnutím do súdneho spisu. Pokiaľ ide o sp. značku pridelenú podaniu (žalobe) v r. 2016 (15Cpr 1/2016), uvedené možno vysvetliť tým, že faxové podanie bolo súdu doručené v posledný deň v roku 31.12.2015 už po skončení úradných hodín, a preto bolo zaevidované elektronickou podateľňou do príslušného registra až prvý pracovný deň Nového roka 2016, čo je v plnom súlade s vyhl. č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov a uvedeným postupom súdu prvej inštancie pri zaevidovaní podania žaloby preto nebolo žalovanému odňaté právo na prístup k súdu a na zákonného sudcu a nebolo žiadnym spôsobom porušené ani jeho právo na spravodlivý proces.
22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie nezaťažil skutkovou vadou tým, že nevykonal žalovaným navrhnuté dôkazy, a pokiaľ sa s dôkaznými návrhmi žalovaného, ktoré z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci vo vzťahu k otázke splnenia ponukovej povinnosti v zmysle ust. § 63 ods. 2 ZP v kontexte tvrdení a obrany žalovaného v spore boli bez výpovednej hodnoty, nevysporiadal ani v odôvodnení napadnutého rozsudku, týmto postupom nebola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom ani nebolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.
23. Právne neopodstatnené sú i výhrady žalovaného proti postupu súdu, pokiaľ sudkyňa v rozhodnutí nedodržala na pojednávaní predbežne vyslovený právny názor k otázke včasnosti podania žaloby. K týmto námietkam odvolací súd uvádza, že (mylne) formulovaný právny názor sudkyne na túto otázku podľa ust. § 181 ods. 2 CSP mal iba predbežný charakter, ktorým súd nebol striktne viazaný. Táto nesprávnosť v postupe súdu vzhľadom na smerovanie ďalšieho konania a dokazovania k vecnému prejednaniu žaloby, v ktorom stranám sporu sa stalo právne nazeranie na vec súdom prvej inštancie zrejmým a bol im poskytnutý priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov, nemala žiadny vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku a ani na spravodlivosť procesu. Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto smere je daná tiež možnosťou podania odvolania neúspešnou stranou sporu ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalovaný v predmetnej veci aj
využil. Rovnako žiadny negatívny dopad na právo žalovaného na spravodlivé konanie nemalo ani prípadné neprejednanie daného sporu súdom prvej inštancie v primeranej lehote, na nápravu ktorého porušenia slúžia stranám sporu iné prostriedky právnej ochrany.
24. K námietkam žalovaného, ktorými namieta porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, odvolací súd uvádza, že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia, vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé konanie Ústavný súd SR formuloval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
25. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol jasné, dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil tak po stránke skutkovej ako i stránke právnej, zrozumiteľne a logicky vysvetlil svoju úvahu, ktorou sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a na podklade ktorej dospel k záveru o neplatnosti výpovede zo dňa 29.7.2015 z pracovného pomeru danej žalobcovi zo strany žalovaného, vysporiadal sa s podstatnou skutkovou a právnou argumentáciou strán a dal odpoveď na tie nastolené otázky stranami sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam a možno preto konštatovať, že napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný a zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP a plne rešpektuje právo strán (žalovaného) na spravodlivý proces. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu, preto odvolaciu námietku žalovaného, že postupom súdu bolo porušené právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces pre nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť rozsudku, nemožno akceptovať a uplatnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP v prejednávanej veci nie je preukázaný. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, nejde o porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania (strany sporu) a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garancie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá účastník konania (napr. II. ÚS 437/08, IV. ÚS 340/04). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že rozhodnutie súdu musí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka, ale z hľadiska odôvodnenia rozhodnutie musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p., od 1.7.2016 ust. § 220 ods. 2 a 3 CSP); súd musí v rozhodnutí uviesť všetky pre rozhodnutie podstatné (zásadné) skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia a presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené (porov. II. ÚS 76/07, III. ÚS 115/2003). Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby súd dal podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (strany sporu), súd však musí odpovedať na argumenty rozhodujúce a námietky účastníka spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92).
26. Odvolací súd nepovažuje za potrebné vyjadrovať sa v tomto rozhodnutí k ďalším prípadným dôvodom neplatnosti spornej výpovede danej žalobcovi, ktoré neboli predmetom pozornosti súdu prvej inštancie a za nadbytočné pokladá vyjadrovať sa i k dôvodu neplatnosti výpovede namietanému žalobcom, podľa ktorého výpoveď mu bola daná z neexistujúceho pracovného pomeru vzhľadom na to, že v písomnej výpovedi zo dňa 29.7.2015 je uvedený odkaz na pracovnú zmluvu uzatvorenú medzi stranami dňa 13.12.2004. S tvrdením žalobcu, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku možno
vyvodiť prvorado (aj) tento dôvod neplatnosti výpovede danej mu žalovaným, nemožno súhlasiť. Súd prvej inštancie totiž na žiadnom mieste odôvodnenia svojho rozhodnutia neformuloval i tento dôvod neplatnosti výpovede, iba - vzhľadom na tvrdenie žalovaného o neexistencii pracovnej zmluvy zo dňa 13.12.2004 konštatoval záver o platnosti tejto pracovnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená dňa 13.12.2004, nahradená dvoma dohodami o vykonaní práce uzatvorenými na obdobia od 1.2.2005 do 31.3.2005 a od 1.4.2005 do 31.5.2005, zároveň súd poukázal na obsah pracovnej náplne žalobcu a vyslovil názor, že pracovná zmluva z 13.12.2004 a pracovná zmluva uzatvorená dňa 9.5.2005 v znení jej dodatkov na seba chronologicky nadväzovali bez toho však, aby uviedol ďalšie súvislosti a dopad tejto skutočnosti na platnosť posudzovanej výpovede v pracovného pomeru danej žalobcovi (bod 28 rozsudku).
27. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP v prejednávanej veci nie sú preukázané a napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v 100 % rozsahu s tým, že jej výške rozhodne súd prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).
29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).