Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41CoKR-14-2020.pdf
PDF · 133.79 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoKR/14/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej, členov senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej veci žalobcu IMAO electric, s. r. o., so sídlom Mládežnícka 108, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 44 007 841, v zastúpení JUDr. Marián Karásek, advokát, so sídlom M. R. Štefánika 136, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 37 922 556, proti žalovanému Crossdefault Management Group, k. s., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingová 56, IČO: 45 462 801, značka správcu S1433, správca konkurznej podstaty úpadcu ETOP - TRADING, a.s. „v konkurze", so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 300 314, zastúpenému JUDr. Róbertom Šimkom, advokátom, so sídlom Grösslingová 56, 811 09 Bratislava, o určenie pohľadávky proti podstate, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 31Cbi/4/2018-100 zo dňa 24.septembra 2019 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 31Cbi/4/2018-100 zo dňa 24.septembra 2019 v napadnutej druhej a tretej výrokovej vete potvrdzuje.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou žalobu o určenie, že pohľadávka žalobcu uplatnená u žalovaného v konkurze vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2R/4/2013 úpadcu ETOP - TRADING, a.s. „v konkurze“, so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 300 314, vyplývajúca z rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/255/2015 - 161 zo dňa 04. 05. 2016 vo výške 36.483,37 Eur je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii zamietol. Druhou výrokovou vetou určil, že pohľadávka žalobcu uplatnená u žalovaného v konkurze vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2R/4/2013 úpadcu ETOP - TRADING, a.s. „v konkurze“, so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 300 314, vyplývajúca z rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/255/2015 - 161 zo dňa 04. 05. 2016 vo výške 36.483,37 Eur je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. e) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Treťou výrokovou vetou žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 24. 04. 2018 domáhal určenia, že pohľadávka žalobcu uplatnená v konkurze vedenom na úpadcu ako priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vyplývajúca z rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 14Cb/255/2015 - 161 zo dňa 04. 05. 2016 vo výške 36.483,37 Eur, je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov /ďalej len „ZoKR“/, in eventum podľa § 87 ods. 2 písm. e) ZoKR. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu sa
pri správe majetku úpadcu domáhal z dôvodu potreby speňaženia tohto majetku, v konaní vedenom pred Okresným súdom Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/255/2015 voči žalobcovi zaplatenia sumy 1.405.049,76 eur s príslušenstvom, z titulu nezaplatenia kúpnej ceny. Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom č.k. 14Cb/255/2015-161 zo dňa 04. 05. 2016 žalobu zamietol a žalovaného (v konaní sp. zn. 14Cb/255/2015 v postavení žalobcu) zaviazal na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 36.483,37 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu (v konaní sp. zn. 14Cb/255/2015 v postavení žalovaného) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 8Cob/120/2016 - 189 zo dňa 07. 02. 2018 rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Na základe rozsudkov súdov, si žalobca listom zo dňa 23. 03. 2018 uplatnil u žalovaného náhradu trov priznaných rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica ako pohľadávku proti podstate úpadcu. Žalovaný odpoveďou zo dňa 29. 03. 2018 zaujal vo veci odmietavé stanovisko a žalobcom uplatnený nárok nepovažoval za pohľadávku proti podstate. Podľa názoru žalovaného, zákon taxatívne špecifikuje jednotlivé druhy pohľadávok proti podstate a žalobcom uplatnenú pohľadávku nie je možné subsumovať pod žiadnu z nich. Žalovaný neuznal právny dôvod a výšku pohľadávky proti podstate a žalobcu vyzval na podanie žaloby o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti podstate, v lehote 15 dní na príslušný súd. Žalovaný zároveň poukázal na ustanovenie § 100 ods. 2 písm. a) ZoKR, v zmysle ktorého sú z uspokojenia v konkurze vylúčene trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním.
3. Podľa názoru súdu prvej inštancie prvou spornou skutočnosťou medzi stranami sporu bolo posúdenie, či sa zo strany žalobcu nejedná o predčasne podanú žalobu nakoľko skutočnosť, či pohľadávka je alebo nie je zaradená do zoznamu pohľadávok proti podstate a otázka určenia poradia pohľadávky proti podstate, sa rieši až podaním námietok veriteľa pohľadávky do 30 dní, odkedy správca zverejní oznam o zostavení zoznamu pohľadávok proti podstate, postupom v zmysle § 96 ods. 3, 4, a 6 ZoKR.
4. Súd dospel k názoru, že je právom žalobcu domáhať sa určenia pohľadávky proti podstate, už v tomto štádiu konkurzného konania, t.j. pred zverejnením konečného zoznamu pohľadávok proti podstate. V zákone o konkurze a reštrukturalizácii neexistuje ustanovenie, ktoré by žalobcovi bránilo takúto žalobu podať a je primárnou úlohou súdu poskytovať stranám sporu rovnaké právo na súdnu ochranu. Súd sa stotožnil s procesným útokom žalobcu v tom smere, že z negatívneho stanoviska žalovaného je viac ako zrejmé, že pohľadávku proti podstate nezaradil do aktuálneho priebežného zoznamu pohľadávok proti podstate a je jasné, že jeho pohľadávka by nebola zaradená ani do konečného zoznamu pohľadávok proti podstate. Za splnenú súd považoval aj lehotu na podanie žaloby podľa § 87 ods. 8 ZoKR, t.j. podanie žaloby do 15 dní od doručenia výzvy správcu na podanie žaloby. Žalobca si pohľadávku proti podstate uplatnil podaním žalovanému doručeným dňa 26. 03. 2018 (č.l. 28 spisu). Žalovaný odpoveďou doručenou žalobcovi dňa 09. 04. 2018 (č.l. 29 spisu) jeho pohľadávku proti podstate neuznal a odkázal ho na postup podľa § 87 ods. 8 ZoKR. Z prezenčnej pečiatky súdu na podanej žalobe je zrejmé, že žaloba bola podaná dňa 24. 04. 2018, t.j. v posledný deň na jej podanie. Vzhľadom k tomu, že žaloba smeruje voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu, ktorý pohľadávku proti podstate neuznal, je zachovaná aj pasívna legitimácia žalovaného.
5. Ďalšou spornou skutočnosťou medzi sporovými stranami bolo posúdenie otázky, či sa v prípade pohľadávky žalobcu - priznané právo na náhradu trov právneho zastúpenia, nejedná o pohľadávku podľa § 100 ods. 2 písm. a) ZoKR, t.j. o pohľadávku ex lege vylúčenú z uspokojenia v konkurze.
6. Úlohou súdu bolo posúdenie, či možno konanie vedené pred Okresným súdom Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/255/2015 o zaplatenie 1.405.049,76 Eur s príslušenstvom považovať za konanie, ktoré súvisí s konkurzom vedenom na úpadcu a tým pádom, či je žalobcovi priznané právo na náhradu trov právneho zastúpenia, pohľadávkou zo zákona vylúčenou z uspokojovania v konkurze. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nepochybné, že výklad pojmov „konania vyvolané konkurzom“ a „konania súvisiace s konkurzom“ sa postupne vyvíjal a neustále vyvíja (viď napr. nález ÚS SR III. ÚS 20/2018 zo dňa 23. 01. 2018). Súd uviedol, že súčasná judikatúra Slovenskej republiky vykladá pojem „konania súvisiace s konkurzom“ skôr reštriktívnym spôsobom iba v konaní, v ktorom hmotnoprávny základ nároku vyplýva priamo z konkurzu.
7. Prihliadajúc na aktuálnu judikatúru, súd konanie, ktoré bolo vedené pred Okresným súdom Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/255/2015 nepovažoval za konanie, ktoré by súviselo s konkurzom vyhláseným na majetok úpadcu. Samotné konanie o zaplatenie pohľadávky by mohlo prebiehať aj bez vyhlásenia
konkurzu na majetok úpadcu, nakoľko sa jednalo o žalobu na zaplatenie kúpnej ceny z uzatvorenej kúpnej zmluvy podľa § 137 písm. a) CSP a vyhlásenie konkurzu nie je podmienkou na vedenie konania o splnenie povinnosti. Vzhľadom na uvedené, nemožno súdom priznanú pohľadávku žalobcu ako právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 36.483,37 Eur považovať za pohľadávku vylúčenú z uspokojenia v konkurze v zmysle § 100 ods. 2 písm. a) ZoKR, pretože nevznikla ako trovy účastníka v konaní súvisiacom s konkurzom.
8. Podľa názoru okresného súdu poslednou spornou skutočnosť bolo posúdenie, či sa v prípade pohľadávky žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia jedná o pohľadávku proti podstate a zakladá tak tejto pohľadávke status prioritného postavenia s prednostným uspokojením pred ostatnými prihlásenými a zistenými pohľadávkami nezabezpečených veriteľov.
9. Pod „správou majetku úpadcu“, je potrebné v zmysle § 86 ods. 2 ZoKR rozumieť, činnosť správcu, ktorý je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu a vymáhanie majetkových práv podliehajúcich konkurzu vrátane uplatňovania odporovacieho práva podľa tohto zákona. Vymáhanie majetkových práv podliehajúcich konkurzu, je tak potrebné chápať ako správu majetku podliehajúceho konkurzu. Preto podľa názoru súdu, v prípade ak by v takomto spore bol správca úspešný, okrem prisúdeného nároku by mu ako úspešnej strane sporu vznikol nárok na náhradu trov konania, o ktoré by sa konkurzná podstata navýšila. V opačnom prípade, teda neúspechu správcu, vzniká právo na náhradu trov konania protistrane a preto logickým dôsledkom je aj zníženie konkurznej podstaty úpadcu o trovy priznané protistrane. Preto ak vznikla žalobcovi pohľadávka na trovy súdneho konania po vyhlásení konkurzu v súvislosti s tým, že správca voči nemu v danom spore vymáhal majetkové právo podliehajúce konkurzu, tak túto pohľadávku je potrebné v zmysle § 87 ods. 2 ZoKR považovať za pohľadávku, ktorá vznikla v súvislosti so správou konkurznej podstaty a preto je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. e) ZoKR.
10. Súd ďalej uviedol, že žalobca sa eventuálne domáhal určenia, že jeho pohľadávka na náhradu trov právneho zastúpenia je pohľadávkou proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR, t.j. súvisí so speňažovaním všeobecnej podstaty. Na základe uvedeného, nakoľko pohľadávka proti podstate nemôže súčasne napĺňať definičné znaky podľa § 87 ods. 2 písm. a) a aj e) ZoKR, sa súd priklonil skôr k názoru, že súdne konania, ktoré vedie správca konkurznej podstaty za účelom vymoženia pohľadávok úpadcu, je možné vymedziť ako konanie, ktoré je správou úpadcovho majetku, pretože je spojené s účasťou správcu v súdnych sporoch za účelom vymoženia majetkových práv, ktoré nemožno považovať za bezprostredne úkony speňažovania a so speňažovaním len súvisia tým, že vytvárajú podmienky na speňažovanie, alebo ich zlepšujú.
11. Súd po zhodnotení skutočností zistených z obsahu spisu dospel k názoru, že žaloba žalobcu je dôvodná v časti o určenie, že pohľadávka žalobcu je pohľadávkou proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm. e) ZoKR. Súdne konania, ktoré vedie správca konkurznej podstaty za účelom vymoženia pohľadávok úpadcu je možné vymedziť ako konania, ktoré súvisia so správou úpadcovho majetku. Ak úspešnej strane sporu v súvislosti s týmto konaním, ktorého účelom je správa majetku úpadcu vzniknú náklady v podobe trov súdneho konania, ide o pohľadávku v súvislosti so správou majetku a preto o pohľadávku proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. e) ZoKR v znení účinnom do 31. 12. 2014.
12. Vzhľadom k tomu, že súd dospel k názoru o existencií okolností, ktoré opodstatňovali žalobcov petit v druhej navrhovanej eventualite, súd prvý petit žaloby o určenie, že žalobcova pohľadávka je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR, zamietol.
13. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o ktorých výške rozhodne postupom podľa § 262 ods. 2 CSP poverený vyšší súdny úradník.
14. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, a to voči druhej a tretej výrokovej vete rozsudku, ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel v rámci svojho právneho posúdenia na jednej strane k záveru, že žalobcom uplatnená pohľadávka má charakter nákladov súvisiacich so správou konkurznej podstaty, z čoho možno vyvodiť záver, že súd prvej inštancie posúdil konanie, v ktorom boli žalobcovi trovy priznané za konanie súvisiace so správou konkurznej podstaty, napriek uvedenému záveru však dospel súd zároveň k názoru, že žalobcom uplatnená pohľadávka nemá
charakter trov účastníka konania súvisiaceho s konkurzným konaním. Súd prvej inštancie teda posúdil jedno a to isté súdne konanie, ako konanie súvisiace so správou konkurznej podstaty a zároveň ako konanie nesúvisiace s konkurzným konaním. Uvedené právne závery súdu prvej inštancie považuje žalovaný za absolútne protichodné, nelogické a navzájom si protirečiace. Pokiaľ bol súd prvej inštancie toho názoru, že konanie, v ktorom bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania je konaním, ktoré súvisí so správou konkurznej podstaty, mal toto konanie zároveň posúdiť aj ako konanie súvisiace s konkurzným konaním.
15. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku výslovne uvádza, že vymáhanie majetkových práv podliehajúcich konkurzu je potrebné chápať ako správu majetku podliehajúceho konkurzu, teda má za to, že súdne konanie, ktoré súvisí so správou konkurznej podstaty musí logicky súvisieť so samotným konkurzným konaním.
16. Žalovaný nesúhlasí ani s argumentáciou a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne konštatovania, že z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR je nepochybné, že výklad pojmov „konania vyvolané konkurzom“ a „konania súvisiace s konkurznom“ sa postupne vyvíjal a neustále vyvíja, kedy poukazuje okresný súd napríklad na nález Ústavného súdu SR III.ÚS/20/2018 zo dňa 23.1.2018 a zároveň uvádza, že názory prezentované v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, na ktoré odkazoval žalovaný boli prekonané uzneseniami Najvyššieho súdu SR, ktoré súd prvej inštancie v rozhodnutí cituje. Výklad pojmu konania súvisiace s konkurzom, ktorý aplikuje súd prvej inštancie pri interpretácii ust. § 100 ods. 2 písm. a/ ZKR je v rozpore s obsahom a účelom Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Súd prvej inštancie sa odvoláva na rozhodnutia, ktoré podľa názoru žalovaného nemožno aplikovať na prejednávaný prípad, nakoľko sa týkajú výkladu ustanovení civilnoprocesného kódexu súdov. Ďalej uviedol, že kritériá pre vymedzenie konaní priamo vyplývajúcich z konkurzného konania alebo s ním úzko súvisiacich v zmysle nariadenia Rady (ES) z 29.mája 2000 o konkurznom konaní formulované v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ nemožno aplikovať na výklad pojmu konania súvisiace s konkurzným konaním podľa ust. § 100 ods. 1 písm. a/ ZKR.
17. Žalovaný nenamieta princíp eurokonformného výkladu ako taký, avšak má za to, že sa má uplatňovať v súlade so zmyslom a účelom právnych noriem a v prípadoch, kde je tento výklad vzhľadom na aplikáciu práva EÚ potrebný a žiaduci. Uviedol, že nariadenie rady (ES) 1346/2000 používa pojem konania vyplývajúce priamo z konkurzného konania alebo s ním úzko súvisiace v úplne iných súvislostiach a v inom kontexte ako vnútroštátna právna úprava § 100 ods. 1 písm. a/ ZKR. V tejto súvislosti poukázal na viaceré nálezy Ústavného súdu SR, napr. (I. ÚS 351/2010 z 5.10.2011, I. ÚS 306/2010 z 8.12.2010, II. ÚS 171/2005 z 27.2.2008, III. ÚS 72/2010 zo 4.5.2010 ohľadne výkladov právnych predpisov) s tým, že výklad ustanovenia § 100 ods. 2 písm. a/ ZKR súdom prvej inštancie považuje žalovaný za nesprávny, nerešpektujúci zmysel a účel uvedeného ustanovenia v kontexte systematických súvislostí zákona o konkurze a reštrukturalizácii a účel samotného konkurzného konania. Účelom konkurzného konania je maximalizácia uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov. Zákonodarca z dôvodu dosiahnutia účelu konkurzného konania oslobodil správcu od povinnosti platenia súdnych poplatkov a s výnimkou konaní o vylúčenie majetku zo súpisu aj od platenia trov súdneho konania. V opačnom prípade by totiž akékoľvek vymáhanie pohľadávok úpadcu bolo prakticky nerealizovateľné, a to vzhľadom na nedostatok majetku (finančných prostriedkov) úpadcu na úhradu trov súdnych konaní.
18. Žalovaný nepovažuje argument súdu prvej inštancie, že aj Okresný súd Považská Bystrica v konaní 14Cb/225/2015 konštatoval, že konanie nie je konaním súvisiacim s konkurzom za relevantný, nakoľko posudzovanie otázky, či trovy konania priznané žalobcovi v konaní 14Cb/255/2015 sú alebo nie sú vylúčené z uspokojenia v konkurze nebolo predmetom uvedeného súdneho konania. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M Obdo V 1/2005, ZSP č. 41/2007, v ktorom riešila otázka uspokojenia trov účastníkov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s konkurzom. Ďalej uviedol, že nesúhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie, že pohľadávka žalobcu je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. e/ ZKR. Podľa názoru žalovaného pohľadávku žalobcu nie je možné subsumovať pod žiadnu pohľadávku proti podstate definovaných v § 87 ods. 2 ZKR. Výklad súdu prvej inštancie, na základe ktorého súd vyhodnotil pohľadávku žalobcu ako náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty podľa § 87 ods. 2 písm. e/ ZKR je neprimerane rozširujúci, nerešpektujúci účel a systematiku právnej úpravy zákona o konkurze a reštrukturalizácii a tým následkom nesprávny. Poukázal na dôvodnú správu k novele z. č. 348/2011 Z. z., podľa ktorej bolo jedným z cieľov navrhovaných zmien: „znížiť náklady konkurzu a reštriktívnou úpravou rozsahu pohľadávok proti
podstate, t. j. reštriktívnym spôsobom upraviť okruh pohľadávok proti podstate tak, aby šlo výlučne o pohľadávky, ktoré súvisia so správou a speňažovaním majetku, odmenou a výdavkami správcu, prípadne prevádzkou podniku počas konkurzu“. Vzhľadom na povahu a účel ust. § 87 ods. 2 ZKR je potrebné ho vykladať reštriktívne tak, aby nedochádzalo k neodôvodnenému ukracovaniu uspokojenia pohľadávok prihlásených veriteľov.
19. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti druhej a tretej výrokovej vety zmenil a žalobu zamietol a zároveň žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný si voči žalobcovi uplatnil aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v argumentácii k dôvodnosti odvolania nesprávne spája a zamieňa pojmy „konanie“ súvisiace s konkurzom a „náklady“ súvisiace so správou konkurznej podstaty. Žalobca je toho názoru, že konanie na Okresnom súde Považská Bystrica nesporne nesúvisí s konkurzom. Je to konanie o zaplatenie, ktoré by mohlo prebiehať bez konkurzu, pričom po vyhlásení konkurzu má dopad aj na majetok úpadcu. Uvedený dopad v podobe povinnosti na zaplatenie trov konania nemení charakter samotného konania o zaplatenie a jeho vzťah ku konkurzu. Správou majetku podliehajúceho konkurzu je potrebné chápať vymáhania majetkových práv podliehajúcich konkurzu vo všeobecnosti a nielen konanie na súde, ktoré je jednou z mnohých foriem vymáhania majetkových práv.
21. Uviedol, že nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, podľa ktorého de facto všetky súdne konania po vyhlásení konkurzu je potrebné chápať ako konania súvisiace s konkurzom, pretože iný výklad by bol v rozpore s obsahom a účelom zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Charakter konania určuje hmotnoprávny základ uplatňovaného práva v konaní, a to, či tento základ vyplýva z konkurzu alebo nie. Právnym základom v konaní na Okresnom súde Považská Bystrica bo záväzok vyplývajúci z obchodnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a úpadcom a teda záväzok, ktorého existencia nesúvisí so samotným konkurzom úpadcu. Poukázal aj na názor Krajského súdu v Banskej Bystrici vyslovený v rozsudku sp. zn. 43CoKR/31/2017 z 27.3.2018. Potieranie práv tretích osôb daných im inými právnymi normami preto, aby boli uspokojené práva veriteľov v konkurze podľa ZKR by bolo porušením ústavnej zásady rovnosti v právach, a preto súd nemôže brať pri rozhodovaní o priznaní iných práv tretích osôb zreteľ na riziko menšieho uspokojenia veriteľov v konkurze, a to ani s argumentáciou svedčiacou v prospech podpory uspokojenia základných zásad konkurzného konania, t. j. minimalizáciou nákladov speňažovania a správy podstaty a maximalizáciou výťažku a zásadou rýchlosti speňažovania majetku, na ktoré poukazuje žalovaný v odvolaní.
22. V otázke začlenenia priznanej náhrady trov konania do kategórie pohľadávok proti podstate, a to konkrétne nákladov súvisiacich so správou konkurznej podstaty podľa § 87 ods. 2 písm. e/ ZKR žalobca súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že vymáhania majetkových práv úpadcu v konaní na súde sú podľa § 86 ods. 2 ZKR činnosťou posudzovanou ako správa konkurznej podstaty a náklady s tým spojené potom obligatórne pohľadávkou proti podstate podľa uvedeného zákonného ustanovenia.
23. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania.
24. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný, ktorý uviedol, že naďalej v celom rozsahu zotrváva na podanom odvolaní a na všetkých v ňom uvedených dôvodoch. Nesúhlasí s argumentáciou a tvrdeniami žalobcu, ktorý uvádza, že žalovaný nesprávne spája a zamieňa pojmy „konanie“ súvisiace s konkurzom a „náklady“ súvisiace so správou konkurznej podstaty. Žalovaný nestotožňuje pojem konanie súvisiace s konkurzným konaním s pojmom náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty, ani netvrdí, že všetky konania začaté po vyhlásení konkurzu sú automaticky konaniami súvisiacimi s konkurzom. Tvrdí a naďalej na tomto tvrdení trvá, že konanie, ktoré súvisí so správou konkurznej podstaty (akým je nepochybne aj konanie, predmetom ktorého je vymáhanie majetku v prospech konkurznej podstaty), musí logicky súvisieť so samotným konkurzným konaním. Súvislosť takéhoto konania vrátane konania vedeného na Okresnom súde Považská Bystrica s konkurzným konaním vyplýva z viacerých skutočností, ktoré žalovaný podrobne rozvádza v texte svojho odvolania a na ktoré týmto v podrobnostiach odkazuje.
25. Žalovaný nesúhlasí ani s argumentáciou žalobcu, že popieranie práv tretích osôb daných inými právnymi normami preto, aby boli uspokojované práva veriteľov v konkurze podľa ZKR by bolo porušením ústavnej zásady rovnosti v právach, preto súd nemôže brať pri rozhodovaní o priznaní iných práv tretích osôb zreteľ na riziko menšieho uspokojenia veriteľov v konkurze, pretože ani výška, ani právny dôvod žalobcom uplatnenej pohľadávky neboli správcom popreté. Správcom bolo aj je rozporované poradie uspokojovania pohľadávky žalobcu v konkurze úpadcu ako pohľadávky proti podstate, teda pohľadávky s prednostným postavením pri uspokojovaní pred prihlásenými pohľadávkami veriteľov. Žalovaný podotýka, že právna úprava konkurzného konania je špeciálnou právnou úpravou, ktorá sa vyznačuje určitými špecifikami a osobitnými pravidlami uspokojovania pohľadávok veriteľov úpadcu s tým, že taká osobitná právna úprava reflektuje základné princípy a ciele konkurzného konania, medzi ktoré sa radí aj dosiahnutie čo najvyššej miery uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu.
26. Ďalej uviedol žalovaný, že v podrobnostiach odkazuje na text svojho odvolania, ktorého sa v plnom rozsahu pridržiava.
27. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril a uviedol, že žalovaný vo svojom podaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, preto žalobca v celom rozsahu zotrváva na svojich tvrdeniach uvedených najmä vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, ako aj tvrdeniach uvedených v jeho predchádzajúcich podaniach realizovaných v predmetnom konaní a opätovne navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých častiach výrokov ako vecne správny potvrdil.
28. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
29. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 24.4.2018 domáhal určenia, že pohľadávka žalobcu uplatnená v konkurze vedenom na úpadcu ako priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vyplývajúca z rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 14Cb/255/2015-161 zo dňa 4.5.2016 vo výške 36.483,37 eur je pohľadávkou proti podstate podľa ust. § 87 ods. 2 písm. a/ ZKR eventuálne podľa § 87 ods. písm. e/ ZKR.
30. Pred Okresným súdom Považská Bystrica prebehlo súdne konanie pod sp. zn. 14Cb/255/2015, v ktorom si správca konkurznej podstaty úpadcu ETOP-TRADING, a. s. „v konkurze“ Banská Bystrica uplatnil voči žalovanému IMAO electric, s. r. o. Považská Bystrica (v tomto konaní žalobca) zaplatenie 1.405.049,76 eur s príslušenstvom titulom zaplatenia kúpnej ceny. Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom č. k. 14Cb/255/2015-161 zo dňa 4. mája 2016 žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 36.483,37 eur. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací rozsudkom č.k. 8Cb/120/2016-189 zo dňa 7.februára 2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.
31. Žalobca si prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne dňa 23.3.2018 uplatnil u žalovaného (správcu) právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 36.483,37 eur v termíne bezodkladne po doručení predmetného listu, s tým, že trovy právneho zastúpenia v predmetnom konaní nie sú trovami účastníka konania, ktoré vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním, preto nie sú vylúčené z uspokojenia v konkurze podľa § 100 ods. 2 písm. a/ ZKR.
32. Žalovaný písomne dňa 29.3.2018 reagoval na list právneho zástupcu žalobcu „Uplatnenie náhrady trov právneho zastúpenia“ zo dňa 23.3.2018 a oznámil žalobcovi, že vzhľadom na žalobcom uvedený právny dôvod uplatnenej pohľadávky poukazuje na ust. § 100 ods. 2 písm. a/ ZKR, v zmysle ktorého sú z uspokojenia v konkurze vylúčené aj trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním, ak tento zákon neustanovuje inak.
33. Podľa § 87 ods. 2 písm. a/ ZKR v znení účinnom do 31.12.2014 pohľadávky proti všeobecnej podstate sú a uspokojujú sa zo všeobecnej podstaty v tomto poradí: náklady speňaženia všeobecnej podstaty, rozvrhu a odmena správcu.
34. Podľa § 87 ods. 2 písm. e) ZKR v znení účinnom do 31. 12. 2014, pohľadávky proti všeobecnej podstate sú a uspokojujú sa zo všeobecnej podstaty v tomto poradí: náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty a pohľadávky, ktoré vznikli v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, vrátane pohľadávok zo zmlúv uzavretých správcom, ak nie sú uvedené v horšom poradí.
35. Podľa § 86 ods. 2 ZKR v znení účinnom do 31. 12. 2014, správca je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu a vymáhanie majetkových práv podliehajúcich konkurzu vrátane uplatňovania odporovacieho práva podľa tohto zákona.
36. Podľa § 91 ods. 1 ZKR v znení účinnom do 31. 12. 2014, speňažovaním sa rozumie prevedenie všetkého majetku, ktorý podlieha konkurzu, na peňažné prostriedky v eurách na účel uspokojenia veriteľov. Za speňažovanie sa považuje aj zabezpečenie peňažnej hotovosti úpadcu, prijímanie plnení z úpadcových peňažných pohľadávok a odplatný prevod úpadcovho podniku alebo jeho časti.
37. Podľa § 100 ods. 2 písm. a/ ZKR z uspokojenia v konkurze sú vylúčené aj trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním, ak tento zákon neustanovuje inak.
38. Okresný súd sa ako spornými skutočnosťami medzi stranami sporu zaoberal jednak posúdením, či zo strany žalobcu sa nejedná o predčasne podanú žalobu, keď podľa názoru žalovaného je žaloba podaná predčasne. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že to bol práve žalovaný, ktorý odkázal žalobcu v oznámení zo dňa 29.3.2018, aby podal žalobu v lehote 15 dní od doručenia predmetného oznámenia na príslušný súd s odôvodnením naliehavého právneho záujmu na určení pohľadávky proti podstate s poučením, že v prípade zmeškania lehoty na podanie žaloby nebude na pohľadávku žalobcu prihliadať. Následne sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že v zákone o konkurze a reštrukturalizácii neexistuje ustanovenie, ktoré by žalobcovi bránilo takúto žalobu podať a je primárnou úlohou súdu poskytovať stranám sporu rovnaké právo na súdnu ochranu. Keďže žalovaný pohľadávku žalobcu neuznal je zrejmé, že pohľadávku proti podstate nezaradil do aktuálneho priebežného zoznamu pohľadávok proti podstate a nebola by zaradená ani do konečného zoznamu pohľadávok proti podstate.
39. Ďalšou spornou skutočnosťou medzi sporovými stranami podľa názoru súdu prvej inštancie bolo posúdenie otázky, či sa v prípade pohľadávky žalobcu - priznané právo na náhradu trov právneho zastúpenia nejedná o pohľadávku podľa § 100 ods. 2 písm. a/ ZKR, t. j. o pohľadávku ex lege vylúčenú z uspokojenia v konkurze.
40. Žalovaný v konaní od počiatku zastával názor, že konanie vedené na Okresnom súde Považská Bystrica o zaplatenie kúpnej ceny bolo konaním, ktoré súvisí s konkurzom a preto je v zmysle § 100 ods. 2 ZKR vylúčené uspokojenie trov konania z uspokojenia v konkurze. Uviedol, že konanie, ktoré súvisí so správou konkurznej podstaty (akým je nepochybne aj konanie, predmetom ktorého je vymáhanie majetku v prospech konkurznej podstaty), musí logicky súvisieť so samotným konkurzným konaním s tým, že súvislosť takého konania, vrátane konania vedeného na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 14Cb/255/2015 s konkurzným konaním vyplýva z viacerých skutočností, ktoré podrobne rozviedol vo svojom odvolaní.
42. Výklad pojmov „konania vyvolané konkurzom“ a „konania súvisiace s konkurzom“ sa v našej judikatúre postupne vyvíjal. Žalovaný v konaní poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Ndob/36/2010, 1Ndob/10/2010, 5Ndob/19/2010 a 3Ndob/17/2008, z ktorých vyplýva, že správcom konkurznej podstaty uplatnený nárok na zaplatenie peňažnej sumy voči dlžníkovi je konaním súvisiacim s konkurzom. Zaradenie konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky medzi konania súvisiace s konkurzom odôvodnil Najvyšší súd SR tým, že z dôvodu postavenia žalobcu ako správcu konkurznej podstaty sa dané konanie spravuje ZKV, jeho účasťou v konaní je daná súvislosť s konkurzom. Neskôr sa judikatúra Najvyššieho súdu SR od takéhoto vymedzenia konaní súvisiacich s konkurzom odklonila. V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Ndc/3/2012 zo dňa 29.02.2012 Najvyšší súd uviedol, že za
konania vyvolané konkurzom sa považujú v zmysle ZKV konania o určenie pravosti, výšky a poradia popretej pohľadávky, resp. ZKR konanie o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky, konanie o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty, konanie o vylúčenie majetku zo súpisu, osobitne aj konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a prípadne aj konanie o žalobe na určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu. Za konania súvisiace s konkurzom možno považovať sporové konania, v ktorých sa rozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach vyplývajúcich zo ZKV resp. ZKR, prípadne tiež iných právnych predpisov, ktoré osobitným spôsobom upravujú práva a povinnosti účastníkov týchto právnych vzťahov pre prípad konkurzu, príp. úpadku. To je napríklad konanie o náhradu škody vzniknutej porušením povinností správcu prípadne iné konania o náhradu škody v zmysle ZKR. Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora č. 2009 C-292/08, z ktorého vyplýva, že ak žaloba predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania, samotná skutočnosť, že správca konkurznej podstaty je účastníkom konania nepostačuje na to, aby toto konanie mohlo byť kvalifikované ako konanie vyplývajúce priamo z konkurzu alebo ako konanie s ním súvisiace. Z uvedeného posunu rozhodovania Najvyššieho súdu SR vyplýva, že súčasná judikatúra Slovenskej republiky vykladá pojem konaní „súvisiacich s konkurzom“ reštriktívne iba ako konaní, v ktorých hmotnoprávny základ nároku vyplýva z konkurzu, napríklad nárok na náhradu škody voči správcovi. V prebiehajúcom konaní bolo konanie vedené na Okresnom súde Považská Bystrica konaním o zaplatenie kúpnej ceny. Ak by tento nárok bol dôvodný, išlo by o nárok, ktorý nemá pôvod v konkurznom konaní, keďže právnym titulom na základe ktorého by sa uplatňoval voči úpadcovmu dlžníkovi (žalobcovi) by bolo nezaplatenie kúpnej ceny vzniknuté pred vyhlásením konkurzu a teda bez súvislosti s vyhlásením konkurzu. Je pritom irelevantné, na základe čoho zistil správca konkurznej podstaty, že by úpadcovi mohol voči niekomu vzniknúť nárok na vydanie peňažného plnenia (v tomto prípade z titulu nezaplatenej kúpnej ceny). Samotné konanie by mohlo prebiehať aj bez vyhlásenia konkurzu na úpadcu, teda, vyhlásenie konkurzu nie je podmienkou na vedenie konania o zaplatenie kúpnej ceny (na rozdiel od tých konaní, ktoré majú charakter konaní vyvolaných a súvisiacich s konkurzom).
42. Ako bolo uvedené vyššie, judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa vyvíjala a okresný súd správne prihliadol k rozhodnutiam, ktoré boli prijaté už po odklone od pôvodného širokého výkladu pojmu „konania vyvolané a súvisiace s konkurzom“. K rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR predloženým žalovaným už z tohto dôvodu nie je možné prihliadnuť. Okresný súd naopak správne prihliadol k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR vydaným neskôr, reflektujúcim už aj rozhodnutie Európskeho súdneho dvora.
43. Správca konkurznej podstaty je v zmysle Zákona o konkurze a reštrukturalizácii povinný postupovať s odbornou starostlivosťou tak, aby maximalizoval výnos zo speňaženia konkurznej podstaty a zabezpečil pomerné uspokojenie peňažných nárokov veriteľov v čo najvyššej miere. Konkrétny postup si správca volí sám, vzhľadom na okolnosti daného konkurzu. Ak sa správca žalobu rozhodne podať mimo konkurzného konania na všeobecnom súde odporcu, znáša riziko že v prípade neúspechu súd musí rozhodnúť o nároku na trovy konania v zmysle zásady úspešnosti. Samotné priznanie trov konania pritom ešte neznamená, že tieto budú reálne žalobcovi vyplatené, výška uspokojenia žalobcu ako veriteľa úpadcu závisí od množstva peňažných prostriedkov ktoré budú určené na rozdelenie medzi veriteľov. Rovnako námietka, že by správcovia boli limitovaní pri vedení prípadných sporov na všeobecných súdom množstvom financií v konkurznej podstate a že by ich nedostatok obmedzil prístup správcu k vedeniu súdneho sporu nie je dôvodná, keďže prípadné trovy súdneho konania budú pohľadávkou proti podstate a rozsah uspokojenia tejto pohľadávky bude daný množstvom peňazí v konkurznej podstate, teda nie je nevyhnutné aby správca disponoval hotovosťou vo výške náhrady trov súdneho konania na to, aby súdne konania viedol.
44. Poslednou spornou skutočnosťou podľa názoru súdu prvej inštancie bolo posúdenie, či sa v prípade pohľadávky žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia jedná o pohľadávku proti podstate a zakladá tak tejto pohľadávke status prioritného postavenia s prednostným uspokojením pred ostatnými prihlásenými a zistenými pohľadávkami nezabezpečených veriteľov.
45. Súd správne poukázal na ust. § 86 ods. 2 ZKR, ktorý v prvej vete vymedzuje činnosť správcu (teda správu majetku podliehajúceho konkurzu) tak, že správca je povinný využívať všetky právne
prostriedky na ochranu a vymáhanie majetkových práv podliehajúcich konkurzu vrátane uplatňovania odporovacieho práva podľa tohto zákona. Vymáhanie majetkových práv podliehajúcich konkurzu sa tak považuje za správu majetku podliehajúceho konkurzu. Preto ak vznikla žalobcovi pohľadávka na trovy súdneho konania po vyhlásení konkurzu v súvislosti s tým, že správca voči nemu v danom súdnom konaní vymáhal majetkové právo podliehajúce konkurzu, tak takáto pohľadávka je v zmysle § 87 ods. 2 písm. e/ ZKR pohľadávkou, ktorá vznikla v súvislosti so správou majetku podliehajúceho konkurzu, a preto je pohľadávkou proti podstate.
46. Výklad pojmu speňažovanie majetku podliehajúceho konkurzu už nie je také jednoznačné. Legálna definícia pojmu speňažovanie majetku podliehajúceho konkurzu je vymedzená v ust. § 91 ods. 1 ZKR tak, že speňažovaním sa rozumie prevedenie všetkého majetku, ktorý podlieha konkurzu, na peňažné prostriedky v eurách na účel uspokojenia veriteľov. Za speňažovanie sa považuje aj zabezpečenie peňažnej hotovosti úpadcu, prijímanie plnení z úpadcových peňažných pohľadávok a odplatný prevod úpadcovho podniku alebo jeho časti. Z uvedeného je zrejmé, že prijatie protihodnoty za pohľadávku uplatnenú v súdnom konaní nie je súčasťou demonštratívneho výpočtu foriem speňaženia, uvedených v druhej vete citovaného ustanovenia. Napriek tomu všeobecné vymedzenie speňaženia ako „prevedenia majetku podliehajúceho konkurzu na peňažné prostriedky“ zahŕňa aj situáciu, kedy správca konkurznej podstaty zrealizuje prevedenie hmotného nároku úpadcu (v prejednávanom prípade nároku na zaplatenie kúpnej ceny, všeobecne môže ísť aj o konanie s iným predmetom sporu) na finančnú hotovosť, zodpovedajúcu hodnote uplatneného nároku tým, že získa voči úpadcovmu dlžníkovi exekučný titul v konaní a ten následne voči nemu vymôže.
47. Z uvedeného vyplýva, že súdne konania, ktoré vedie správca konkurznej podstaty za účelom vymoženia pohľadávok úpadcu je možné vymedziť ako konania, ktoré sú správou úpadcovho majetku. Preto správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak vznikla žalobcovi pohľadávka na trovy súdneho konania po vyhlásení konkurzu v súvislosti s tým, že správca voči nemu v danom spore vymáhal majetkové právo podliehajúce konkurzu, je potrebné túto pohľadávku považovať za pohľadávku, ktorá vznikla v súvislosti so správou konkurznej podstaty, a preto je pohľadávkou proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm. e/ ZKR.
48. Na základe uvedeného má odvolací súd za preukázané, že námietky žalovaného uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.
49. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil.
50. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.
51. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).