Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31Cbi-4-2018.pdf
PDF · 134.9 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cbi/4/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica, konajúc sudkyňou JUDr. Dominikou Rejdovianovou, v právnej veci žalobcu IMAO electric, s. r. o., so sídlom 017 01 Považská Bystrica, Mládežnícka 108, IČO: 44 007 841, zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Trenčín, oddiel Sro, vložka č.: 19842/R, v zastúpení JUDr. Marián Karásek, advokát, so sídlom 017 01 Považská Bystrica, M. R. Štefánika 136, IČO: 37 922 556, proti žalovanému Crossdefault Management Group, k. s., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingová 56, IČO: 45 462 801, značka správcu S1433, správca konkurznej podstaty úpadcu ETOP - TRADING, a.s. „v konkurze", so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Skuteckého 17, IČO: 36 300 314, zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel Sa, vložka č.: 1074/S, v zastúpení JUDr. Róbert Šimko, advokát, so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingová 56, o určenie pohľadávky proti podstate, takto
rozhodol:
I. Žalobu o určenie, že pohľadávka žalobcu uplatnená u žalovaného v konkurze vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2R/4/2013 úpadcu ETOP - TRADING, a.s. „v konkurze“, so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 300 314, vyplývajúca z rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/255/2015 - 161 zo dňa 04. 05. 2016 vo výške 36.483,37 Eur je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii z a m i e t a .
II. U r č u j e, že pohľadávka žalobcu uplatnená u žalovaného v konkurze vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2R/4/2013 úpadcu ETOP - TRADING, a.s. „v konkurze“, so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 300 314, vyplývajúca z rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/255/2015 - 161 zo dňa 04. 05. 2016 vo výške 36.483,37 Eur je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. e) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii.
III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 24. 04. 2018 domáhal určenia, že pohľadávka žalobcu uplatnená v konkurze vedenom na úpadcu ako priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vyplývajúca z rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 14Cb/255/2015 - 161 zo dňa 04. 05. 2016 vo výške 36.483,37 Eur, je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov /ďalej len „ZoKR“/, in eventum podľa § 87 ods. 2 písm. e) ZoKR. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu sa pri správe majetku úpadcu domáhal z dôvodu potreby speňaženia tohto majetku, v konaní vedenom pred Okresným súdom Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/255/2015 voči žalobcovi zaplatenia sumy 1.683.449,76 Eur s príslušenstvom, z titulu nezaplatenia kúpnej ceny. Okresný súd
Považská Bystrica rozsudkom č.k. 14Cb/255/2015 - 161 zo dňa 04. 05. 2016 žalobu zamietol a žalovaného (v konaní sp. zn. 14Cb/255/2015 v postavení žalobcu) zaviazal na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 36.483,37 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu (v konaní sp. zn. 14Cb/255/2015 v postavení žalovaného) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 8Cob/120/2016 - 189 zo dňa 07. 02. 2018 rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Na základe rozsudkov súdov, si žalobca listom zo dňa 23. 03. 2018 uplatnil u žalovaného náhradu trov priznaných rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica ako pohľadávku proti podstate úpadcu. Žalovaný odpoveďou zo dňa 29. 03. 2018 zaujal vo veci odmietavé stanovisko a žalobcom uplatnený nárok nepovažoval za pohľadávku proti podstate. Podľa názoru žalovaného, zákon taxatívne špecifikuje jednotlivé druhy pohľadávok proti podstate a žalobcom uplatnenú pohľadávku nie je možné subsumovať pod žiadnu z nich. Žalovaný neuznal právny dôvod a výšku pohľadávky proti podstate a žalobcu vyzval na podanie žaloby o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti podstate, v lehote 15 dní na príslušný súd. Žalovaný zároveň poukázal na ustanovenie § 100 ods. 2 písm. a) ZoKR, v zmysle ktorého sú z uspokojenia v konkurze vylúčene trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním.
2. S dôvodmi neuznania pohľadávky ako pohľadávky proti podstate sa žalobca nestotožnil a v žalobe uviedol, že právny dôvod a výška jeho pohľadávky je určená rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica a potvrdená rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne. Rovnako poprel tvrdenie žalovaného, že by sa malo jednať o pohľadávku vylúčenú z uspokojenia v konkurze podľa § 100 ods. 2 písm. a) ZoKR, ako trovy ktoré vznikli účastníkovi konania účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s konkurzným konaním. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/255/2015, kde súd skonštatoval, že konanie sp. zn. 14Cb/255/2015 nie je konanie, ktoré súvisí s konkurzným konaním (viď napr. aj uznesenie NS SR sp. zn. 6 Ndc 33/2015). V zmysle uznesenia NS SR sp. zn. 6 Ndc 25/2011 zo dňa 13. 09. 2011, kde Najvyšší súd opiera svoju argumentáciu o rozsudok Európskeho súdneho dvora z 10. septembra 2009 C-292/08 vo veci German Graphics Graphische Maschinen GmbH proti Alice van der Schee, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu Holland Binding BV, kde súd konštatuje, že ak žaloba predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania, samotná skutočnosť, že správca konkurznej podstaty je účastníkom konania, nepostačuje na to, aby toto konanie mohlo byť kvalifikované ako konanie vyplývajúce priamo z konkurzu alebo ako konanie s ním súvisiace. Je nesporné, že žalovaný sa v konaní sp. zn. 14Cb/255/2015, domáhal zaplatenia istiny a rovnako je nesporné, že táto predstavovala autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania. Žalobca má za to, že ak by bol žalovaný v konaní sp. zn. 14Cb/255/2015 úspešný, súd by mu okrem nároku, priznal aj nárok na náhradu trov konania. Takto vzniknutá pohľadávka by nebola osobným príjmom žalovaného ako správcu konkurznej podstaty úpadcu ale príjmom konkurznej podstaty úpadcu. Tak potom a contrario musí platiť zásada, že ak žalovaný spor prehral, priznaná náhrada trov konania sa má žalobcovi hradiť z konkurznej podstaty úpadcu. Keďže pohľadávku vo výške 1.683.449,76 Eur, evidoval úpadca vo svojom účtovníctve, čo potvrdil sám žalovaný v ním podanej žalobe v konaní sp. zn. 14Cb/255/2015 a žalobca pohľadávku úpadcu dobrovoľne nesplnil (z dôvodu, že táto pohľadávka podľa jeho názoru zanikla, čo potvrdil de facto i de iure OS Považská Bystrica), podal žalovaný voči žalobcovi žalobu. Z dôvodu, že žalobca pohľadávku zaevidovanú v účtovníctve úpadcu dobrovoľne neplnil, žalovaný ako správca konkurznej podstaty, bol povinný využiť všetky zákonné prostriedky na speňažovanie pohľadávky úpadcu, t.j. domáhať sa vydania exekučného titulu na súde a po jeho vydaní viesť voči žalobcovi exekúciu a tak nútene zabezpečiť speňaženie pohľadávky úpadcu z jeho účtovníctva. Týmto postupom vznikli žalovanému na úkor podstaty úpadcu náklady speňaženia všeobecnej podstaty, spočívajúce v súdom uloženej povinnosti na náhradu trov právneho zastúpenia žalobcovi. Je preto nepochybné, že práve náhrada trov právneho zastúpenia tvoriaca pohľadávku žalobcu je nákladom speňaženia všeobecnej podstaty, resp. nákladom súvisiacim so správou konkurznej podstaty a táto je pohľadávkou proti všeobecnej podstate. Žalobca v ďalšom vyjadril názor, že o jeho pohľadávke proti podstate sa v zmysle § 87 ods. 8 ZoKR, právoplatne rozhodlo po vyhlásení konkurzu, preto jeho pohľadávka nie je sporná. Nakoľko však žalovaný odmieta priznať, že žalobcom uplatnená pohľadávka je pohľadávkou proti podstate a odkazuje žalobcu, aby si uplatnil svoju pohľadávku len ako bežnú pohľadávku prihláškou, má žalobca za to, že disponuje naliehavým právnym záujmom na určení, že jeho pohľadávka je pohľadávkou proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm. a) alebo písm. e) ZoKR.
3. Súd doručoval žalobu spolu s prílohami a poučením v zmysle § 167 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „CSP“/ žalovanému, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 21. 08. 2018 zotrval na neuznaní žalobcovej pohľadávky ako pohľadávky proti podstate. Podľa jeho názoru zákon o konkurze a reštrukturalizácii jednoznačne definuje a špecifikuje jednotlivé druhy pohľadávok proti podstate v rámci ich taxatívneho výpočtu v ustanovení § 87 ZoKR. Pohľadávku uplatnenú žalobcom nemožno subsumovať pod žiadnu z nich. Žalovaný poukázal na komentár k ZoKR dostupný na ASPI, v zmysle ktorého pohľadávka, ktorá hmotnoprávne vznikla počas konkurzu, nie je však označená zákonom za pohľadávku proti podstate, t.j. nie je pohľadávkou proti podstate, sa uplatňuje v konkurze prihláškou. Pohľadávka žalobcu, predstavuje náklady vzniknuté v súdnom konaní žalobcovi za právne zastupovanie za účelom procesnej obrany proti žalobe žalovaného. Takéto náklady nie je možné podľa názoru žalovaného označiť ani ako náklady na speňaženie konkurznej podstaty a rovnako ani ako náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty. Správa a speňažovanie konkurznej podstaty sú podľa ustanovenia § 40 ods. 2 ZoKR, typickými činnosťami, ktoré počas konkurzu vykonáva správca a v súvislosti s ktorými vznikajú správcovi určité náklady. Náklady žalobcu na právne služby vynaložené za účelom svojej procesnej obrany však takými nákladmi nie sú. Žalovaný v ďalšom uviedol, že prípadný nárok správcu konkurznej podstaty na náhradu trov konania priznaný správcovi v konaniach súvisiacich s konkurzom, nepredstavuje príjem konkurznej podstaty, ale slúži ako kompenzácia nákladov vynaložených správcom. Žalovaný nerozporuje samotný právny dôvod a výšku pohľadávky žalobcu, ale právny dôvod a výšku pohľadávky žalobcu ako pohľadávky proti podstate, teda samotný charakter pohľadávky žalobcu ako pohľadávky proti podstate. Poradie pohľadávok proti podstate (teda aj skutočnosť, či pohľadávka je alebo nie zaradená do zoznamu pohľadávok proti podstate) sa podľa § 96 ZoKR, rieši až podaním námietok proti zostavenému zoznamu pohľadávok proti podstate. Z toho hľadiska sa javí žaloba ako podaná predčasne. Na druhej strane je však zrejmé, že nakoľko žalovaný neuznáva pohľadávku žalobcu ako pohľadávku proti podstate, tá nebude ani zaradená do konečného zoznamu pohľadávok proti podstate v neskoršom štádiu konania, je preto na právnom posúdení súdu, či žalobu pripustí, alebo ju zamietne ako podanú predčasne. Okrem skutočností, že pohľadávka žalobcu podľa posúdenia žalovaného nespĺňa definičné znaky pohľadávky proti podstate, jej ďalším dôvodom neuznania je aj skutočnosť, že sa jedná o pohľadávku, ktoré je ex lege vylúčená z uspokojenia v konkurze. Žalovaný sa v konaní pred Okresným súdom Považská Bystrica domáhal ako správca konkurznej podstaty úpadcu zaplatenia pohľadávky úpadcu v prospech konkurznej podstaty, teda vymáhal peňažnú pohľadávku úpadcu tvoriacu majetok podliehajúci konkurzu. Nakoľko správca vyhlásením konkurzu vstúpil namiesto úpadcu do všetkých právnych vzťahov, počas konkurzu je oprávnený, ako i povinný vykonávať úkony za úpadcu, vrátane podávania žalôb na zachovanie, resp. zvyšovanie majetkovej podstaty úpadcu. Rovnako možno konštatovať, že žalovaný si ako správca konkurznej podstaty vymáhaním úpadcovej pohľadávky v predmetnom súdnom spore plnil zákonné povinnosti vyplývajúce mu priamo zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Z dôvodu postavenia žalovaného ako správcu konkurznej podstaty sa predmetné súdne konanie spravovalo zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Účasťou správcu v konaní bola daná súvislosť tohto konania s konkurzom. Takýto záver zaujal Najvyšší súd SR napr. v rozhodnutí sp. zn. 1 Ndob 10/2010, 2 Ndob 36/2010, 5 Ndob 39/2010 a 3 Ndob 17/2008. S odvolaním sa na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR možno konštatovať, že za spory vyvolané konkurzom alebo súvisiace s konkurzom sa považujú aj spory začaté na návrh správcu konkurznej podstaty, ktorých predmetom je domáhanie sa zaplatenia dlžnej pohľadávky voči dlžníkovi. Takýmto sporom bol nepochybne aj predmetný spor.
4. Podaním zo dňa 10. 12. 2018 (§ 167 ods. 3 CSP) žalobca poprel skutkové tvrdenia žalovaného vo vyjadrení zo dňa 08. 08. 2018 a uviedol, že jeho pohľadávku je možné považovať za pohľadávku proti podstate. Sám žalovaný vo vyjadrení cituje komentár k ustanoveniu § 87 ods. 2 písm. e) ZoKR z ktorého je zrejmé, že pohľadávkou proti podstate sú náklady na právne služby, ako náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty, čím žalovaný de facto potvrdil vyjadrenia žalobcu. Žalobcom uplatnená pohľadávka vznikla titulom priznania náhrady trov právneho zastúpenia (teda náklady za poskytnuté právne služby právnym zástupcom žalobcu žalobcovi) v konaní sp. zn. 14Cb/255/2015 vedenou pred Okresným súdom Považská Bystrica. Podľa názoru tohto súdu, tento spor nebol konaním, ktoré súvisí s konkurzným konaním. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazuje vo svojom vyjadrení žalovaný a ktoré daný spor považujú za konanie súvisiace s konkurzným konaním, boli podľa tvrdenia žalobcu prekonané rozhodnutiami NS SR sp. zn. 6 Ndc 25/2011 zo dňa 13. 09. 2011 a sp. zn. 3 Ndob 4/2015 zo dňa 29. 04. 2015. Tvrdenie žalovaného o predčasnosti podanej žaloby, žalobca poprel. Žaloba nebola podaná predčasne, nakoľko ako aj sám žalovaný uviedol, žalobcom uplatnená pohľadávka nebola zahrnutá do aktuálneho priebežného zoznamu pohľadávok proti podstate. Vzhľadom
na doterajšie vyjadrenia žalovaného v súdnom konaní, ako aj v mimosúdnych konaniach je viac ako isté, že žalovaný by žalobcovu pohľadávku nezahrnul ani do konečného zoznamu pohľadávok proti podstate a preto podľa názoru žalobcu, nie je potrebné čakať, či žalovaný pohľadávku do rozvrhu proti podstate zaradí alebo nezaradí. Naviac žalobca poukazuje na skutočnosť, že sám žalovaný vyzval žalobcu na podanie žaloby v zmysle § 87 ods. 8 ZoKR, v lehote 15 dní od doručenia jeho odpovede s poučením, že v prípade nepodania tejto žaloby sa nebude na pohľadávku v konkurze prihliadať. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že sa jedná o pohľadávku, ktorá je ex lege vylúčená z uspokojenia v konkurze. Tvrdenie žalobcu, že jeho pohľadávka je pohľadávkou proti podstate možno oprieť o uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4Er/3060/2013 - 12 zo dňa 25. 11. 2013, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoE/55/2014 zo dňa 27. 01. 2015. V zmysle záverov vyššie uvedených rozhodnutí, z konštrukcie zákona o konkurze a reštrukturalizácii najmä právnej úpravy konkurznej podstaty je zrejmé, že konkurznú podstatu tvorí nielen majetok úpadcu reálne vlastnený v čase vyhlásenia konkurzu, ale i taký majetok, ktorý v tom čase existuje ešte len v potencionálnej rovine (napr. majetkové právo, o ktorého existenciu môže byť vedený spor), alebo bude nadobudnutý až počas konkurzu (teda v čase po vyhlásení konkurzu, kedy spravidla takéto navýšenie podstaty je závislé na aktivite správcu konkurznej podstaty). Z logiky tejto právnej úpravy a najmä zo samotnej zákonom stanovenej povinnosti správcu konkurznej podstaty zúčastňovať sa namiesto úpadcu konaní vedených podľa § 47 ods. 4 ZoKR potom vyplýva, že tak ako sa môže konkurzná podstata vedením prípadného súdneho sporu začatého po vyhlásení konkurzu zvýšiť (napr. prisúdením náhrady trov konania úspešnému správcovi konkurznej podstaty), rovnako sa môže i znížiť (napr. takým spôsobom, ako v predmetnej exekučnej veci, kedy v dôsledku uloženia povinnosti správcovi konkurznej podstaty neúspešnému v spore zaplatiť náhradu trov konania druhej strane sporu, tu vznikne pohľadávka proti podstate, ktorá majetok do podstaty zmenšuje). Z uvedeného preto vyplýva, že ak je v konaní začatom po vyhlásení konkurzu správcovi uložená povinnosť niečo uhradiť, nejedná sa o pohľadávku voči správcovi (ktorú by bolo možné uspokojiť exekúciou na majetok správcu), ale ide o pohľadávku voči úpadcovi (pohľadávku proti podstate), ktorá má byť veriteľovi uhradená v rámci konkurzu.
5. Dňa 28. 01. 2019 súd žalovanému doručoval vyjadrenie žalobcu zo dňa 10. 12. 2019 a umožnil mu, aby sa v lehote 15 dní od doručenia písomne vyjadril a uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na svoju obranu (§ 167 ods. 4 CSP). Podaním zo dňa 01. 02. 2019 žalovaný uviedol, že nie akékoľvek náklady na právne služby sú pohľadávkou proti podstate v zmysle ustanovenia § 87 ods. 2 písm. e) ZoKR. Za pohľadávku proti podstate možno považovať iba náklady, ktoré pri tejto činnosti, t.j. pri spravovaní majetku úpadcu vynaložil správca. Náklady, ktoré vynaložil žalobca za účelom svojej procesnej obrany proti žalobe správcu, nemožno považovať za náklady vynaložené na správu majetku úpadcu. Pohľadávky proti podstate majú v rámci pravidiel uspokojovania pohľadávok v konkurze zvýhodnené postavenie, nakoľko sa uspokojujú z výťažku zo speňaženia majetku úpadcu prednostne pred inými pohľadávkami uplatnenými prihláškami. Takéto osobitné prioritné postavenie zákon priznáva len striktne a úzko špecifikovanému okruhu pohľadávok. Zo zákonného vymedzenia pohľadávok proti podstate (§ 87 ods. 2 písm. a) a e) ZoKR) je zrejmé, že zákonodarca priznáva uvedený status iba takým pohľadávkam, ktoré vznikli za účelom zachovania hodnoty majetku úpadcu (t.j. správy majetku) a získania výťažku z tohto majetku (t.j. speňaženia majetku). Práve tento osobitný účel odôvodňuje ich prednostné postavenie, t.j. právo ich uspokojenia z výťažku pred inými pohľadávkami. Nakoľko pohľadávka žalobcu takouto pohľadávkou nie je, nemôže byť uspokojovaná v konkurze úpadcu prednostne. Takýto postup by bol v rozpore nielen s výslovným znením zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ale aj s jeho zmyslom a účelom (dosiahnutie čo najvyššej miery uspokojenia veriteľov prihlásených pohľadávok). Priznaním prioritného postavenia pohľadávke žalobcu v rozpore so zákonom, by došlo k ukráteniu uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu. Vo zvyšnej časti žalovaný zotrval na svojom vyjadrení a argumentácii súdu predloženej dňa 08. 08. 2018. K rozhodnutiu exekučného súdu sp. zn. 4Er/3060/2013 zo dňa 25. 11. 2013 žalovaný uviedol, že z jeho obsahu je zrejmé, že predmetom nie je otázka určenia pohľadávky proti podstate, ale otázka, či možno voči správcovi konkurznej podstaty viesť exekúciu, t.j. otázka pasívnej vecnej legitimácie správcu konkurznej podstaty v exekučnom konaní. Rovnako negatívne stanovisko zaujal žalovaný aj voči rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR, na ktoré odkázal žalobca, nakoľko podľa jeho názoru sú neaplikovateľné na daný prípad.
6. Žalobca v podaní zo dňa 10. 12. 2018 a rovnako aj žalovaný vo vyjadrení zo dňa 01. 02. 2019 súhlasili s postupom súdu podľa § 177 ods. 2 písm. b) CSP, t.j. s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania.
Na deň 24. 09. 2019 súd určil termín verejného vyhlásenia rozsudku, ktorý zverejnil v súlade so zásadou verejnosti (čl. 14 základných princípom CSP) na úradnej tabuli súdu a internetovej stránke Okresného súdu Banská Bystrica. Na verejné vyhlásenie rozsudku sa žiadna zo sporových strán nedostavila.
7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s žalobcom predloženými listinnými dôkazmi, a to: rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 14Cb/255/2015 - 161 zo dňa 04. 05. 2016, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 12. 03. 2018 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č.k. 8Cob/120/2016 - 189 zo dňa 07. 02. 2018. Podaním žalobcu u žalovaného zo dňa 23. 03. 2018, ktorým si uplatnil súdom priznané trovy právneho zastúpenia ako pohľadávku proti podstate úpadcu; odpoveď žalovaného zo dňa 29. 03. 2018, ktorou neuznal pohľadávku žalobcu a žalobcu vyzval na podanie žaloby podľa § 87 ods. 8 ZoKR. Žalovaný zhodne so žalobcom, súdu predložil podanie žalobcu zo dňa 23. 03. 2018 a odpoveď žalovaného zo dňa 29. 03. 2018. Navyše súdu doložil stanovisko žalobcu zo dňa 24. 04. 2018, ktorým si žalobca opätovne uplatnil pohľadávku proti podstate a opätovné zamietavé stanovisko žalovaného zo dňa 04. 05. 2018 s príslušnými poštovými doručenkami.
8. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil tento, pre rozhodnutie o žalobe podstatný skutkový stav.
9. Z údajov zverejnených v Obchodnom vestníku č. 30/2014 zo dňa 13. 02. 2014, súd považoval za zistené, že Okresný súd Banská Bystrica ako konkurzný súd uznesením sp. zn. 2R/4/2013 zo dňa 07. 02. 2014, vyhlásil konkurz na majetok úpadcu ETOP - TRADING, a.s. a za správcu konkurznej podstaty ustanovil spoločnosť Crossdefault Management Group, k.s.
10. Pred Okresným súdom Považská Bystrica prebiehalo súdne konanie pod sp. zn. 14Cb/255/2015, v ktorom správca konkurznej úpadcu uplatnil voči žalobcovi právo na zaplatenie sumy 1.405.049,76 Eur s príslušenstvom, z titulu nezaplatenia kúpnej ceny. Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom č.k. 14Cb/255/2015 - 161 zo dňa 04. 05. 2016, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 8Cob/120/2016 - 189 zo dňa 07. 02. 2018 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 12. 03. 2018, žalobu zamietol z dôvodu, že pohľadávku žalobcu považoval za premlčanú v zmysle § 388 Obchodného zákonníka. Druhým výrokom rozsudku, súd priznal úspešnému žalovanému (v tomto spore v postavení žalobcu) právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 36.483,37 Eur, ktoré bol povinný žalobca (správca konkurznej podstaty úpadcu) zaplatiť do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
11. Žalobca si prostredníctvom právneho zástupcu písomne dňa 26. 03. 2018 uplatnil u žalovaného správcu právo na úhradu pohľadávky proti podstate v súdom priznanej výške 36.483,37 Eur ako právo na náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu bolo priznané vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov.
12. Žalovaný reagoval na uplatnenie pohľadávky proti podstate žalobcom, zamietavým stanoviskom a listom zo dňa 29. 03. 2018, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 09. 04. 2018 uviedol, že právo na náhradu trov právneho zastúpenia nemožno považovať za pohľadávku proti podstate, nakoľko nespadá do taxatívneho výpočtu pohľadávok proti podstate v zmysle § 87 ZoKR. Žalovaný v ďalšom upriamil pozornosť žalobcu na znenie § 100 ods. 2 písm. a) ZoKR a vyzval žalobcu na podanie žaloby o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti podstate v zmysle § 87 ods. 8 ZoKR.
13. Súd právny stav posúdil podľa príslušných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. 12. 2014.
Podľa § 87 ods. 1 ZoKR v znení účinnom do 31. 12. 2014, pohľadávky proti podstate sú pohľadávky proti všeobecnej podstate a pohľadávky proti oddelenej podstate.
Podľa § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR v znení účinnom do 31. 12. 2014, pohľadávky proti všeobecnej podstate sú a uspokojujú sa zo všeobecnej podstaty v tomto poradí: náklady speňaženia všeobecnej podstaty, rozvrhu a odmena správcu.
Podľa § 87 ods. 2 písm. e) ZoKR v znení účinnom do 31. 12. 2014, pohľadávky proti všeobecnej podstate sú a uspokojujú sa zo všeobecnej podstaty v tomto poradí: náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty a pohľadávky, ktoré vznikli v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, vrátane pohľadávok zo zmlúv uzavretých správcom, ak nie sú uvedené v horšom poradí.
Podľa § 87 ods. 8 ZoKR v znení účinnom do 31. 12. 2014, ak správca neuznáva právny dôvod alebo výšku pohľadávky proti podstate, bez zbytočného odkladu vyzve veriteľa, aby sa najneskôr v lehote 15 dní od doručenia výzvy žalobou podanou voči správcovi domáhal, aby súd určil právny dôvod alebo výšku pohľadávky proti podstate s poučením o následkoch zmeškania tejto lehoty. Ak veriteľ žalobu včas nepodá, na pohľadávku proti podstate sa v rozsahu, v ktorom ju správca neuznal, v konkurze neprihliada. Ak sa už o právnom dôvode alebo výške pohľadávky proti podstate právoplatne rozhodlo po vyhlásení konkurzu, o určení jej právneho dôvodu alebo výšky už nie je možné rozhodovať podľa tohto ustanovenia.
Podľa § 86 ods. 2 ZoKR v znení účinnom do 31. 12. 2014, správca je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu a vymáhanie majetkových práv podliehajúcich konkurzu vrátane uplatňovania odporovacieho práva podľa tohto zákona.
Podľa § 91 ods. 1 ZoKR v znení účinnom do 31. 12. 2014, speňažovaním sa rozumie prevedenie všetkého majetku, ktorý podlieha konkurzu, na peňažné prostriedky v eurách na účel uspokojenia veriteľov. Za speňažovanie sa považuje aj zabezpečenie peňažnej hotovosti úpadcu, prijímanie plnení z úpadcových peňažných pohľadávok a odplatný prevod úpadcovho podniku alebo jeho časti.
14. Na základe vyššie uvedeného skutkového stavu veci a príslušných zákonných ustanovení, súd daný spor právne posúdil nasledovne.
15. Prvou spornou skutočnosťou medzi stranami sporu bolo posúdenie, či sa zo strany žalobcu nejedná o predčasne podanú žalobu nakoľko skutočnosť, či pohľadávka je alebo nie je zaradená do zoznamu pohľadávok proti podstate a otázka určenia poradia pohľadávky proti podstate, sa rieši až podaním námietok veriteľa pohľadávky do 30 dní, odkedy správca zverejní oznam o zostavení zoznamu pohľadávok proti podstate, postupom v zmysle § 96 ods. 3, 4, a 6 ZoKR. O určení poradia pohľadávky proti podstate rozhodne súd uznesením, teda postupom odlišným ako je postup v zmysle § 87 ods. 8 ZoKR. Podľa názoru žalovaného, je žaloba podaná predčasne, ale posúdenie spadá do kompetencie súdu. Žalovaný sa bránil tým, že na podanie žaloby v zmysle § 87 ods. 8 ZoKR, odkázal žalobcu práve žalovaný v oznámení zo dňa 29. 03. 2018 s poučením, že v prípade zmeškania lehoty na podanie žaloby nebude na pohľadávku žalobcu prihliadať. Z tohto dôvodu, žalobca podal žalobu v lehote 15 dní od doručenia oznámenia na príslušný súd, s odôvodneným naliehavého právneho záujmu na určení pohľadávky proti podstate.
16. Súd dospel k názoru, že je právom žalobcu domáhať sa určenia pohľadávky proti podstate, už v tomto štádiu konkurzného konania, t.j. pred zverejnením konečného zoznamu pohľadávok proti podstate. V zákone o konkurze a reštrukturalizácii neexistuje ustanovenie, ktoré by žalobcovi bránilo takúto žalobu podať a je primárnou úlohou súdu poskytovať stranám sporu rovnaké právo na súdnu ochranu. Súd sa stotožnil s procesným útokom žalobcu v tom smere, že z negatívneho stanoviska žalovaného je viac ako zrejmé, že pohľadávku proti podstate nezaradil do aktuálneho priebežného zoznamu pohľadávok proti podstate a je jasné, že jeho pohľadávka by nebola zaradená ani do konečného zoznamu pohľadávok proti podstate. Súd preto nevidí dôvod na to, aby aj naďalej zostával žalobca v stave právnej neistoty a riskoval by tak zmarenie uspokojenia jeho pohľadávky. Na základe skonštatovaných skutočností, dal súd za pravdu žalobcovi, v tomto spore ho považoval za osobu s aktívnou legitimáciou, nakoľko jeho pohľadávka proti podstate nebola správcom konkurznej podstaty uznaná. Za splnenú súd považoval aj lehotu na podanie žaloby podľa § 87 ods. 8 ZoKR, t.j. podanie žaloby do 15 dní od doručenia výzvy správcu na podanie žaloby. Žalobca si pohľadávku proti podstate uplatnil podaním žalovanému doručeným dňa 26. 03. 2018 (č.l. 28 obsahu spisu). Žalovaný odpoveďou doručenou žalobcovi dňa 09. 04. 2018 (č.l. 29 obsahu spisu) jeho pohľadávku proti podstate neuznal a odkázal ho na postup podľa § 87 ods. 8 ZoKR. Z prezenčnej pečiatky súdu na podanej žalobe je zrejmé, že žaloba bola podaná na tunajší súd dňa 24. 04. 2018, t.j. v posledný deň na jej podanie. Vzhľadom k tomu, že žaloba smeruje voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu, ktorý pohľadávku proti podstate neuznal, je zachovaná aj pasívna legitimácia žalovaného.
17. Ďalšou spornou skutočnosťou medzi sporovými stranami bolo posúdenie otázky, či sa v prípade pohľadávky žalobcu - priznané právo na náhradu trov právneho zastúpenia, nejedná o pohľadávku podľa § 100 ods. 2 písm. a) ZoKR, t.j. o pohľadávku ex lege vylúčenú z uspokojenia v konkurze. Podľa
vyššie uvedeného zákonného ustanovenia, sú z uspokojenia v konkurze vylúčené trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním, ak zákon neustanovuje inak. Podľa procesného útoku žalobcu, sa nejedná trovy strany, ktoré jej vznikli účasťou v konkurznom konaní alebo v konaniach s týmto súvisiacich. Konanie pred Okresným súdom Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/255/2015, nemožno v žiadnom prípade považovať za konanie súvisiace s konkurzným konaním, nakoľko žalovaný v postavení žalobcu sa tam domáhal zaplatenia istiny a rovnako je nesporné, že táto žaloba predstavovala autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania. Okresný súd Považská Bystrica v poslednom odseku odôvodneniu rozsudku konštatoval, že konanie sp. zn. 14Cb/255/2015 nie je konaním ktoré súvisí s konkurzným konaním. Na podporu svojho tvrdenia, súdu citoval uznesenie NS SR sp. zn. 6 Ndc 25/2011 zo dňa 13. 09. 2011, ktorý svoju argumentáciu oprel o rozsudok Európskeho súdneho dvora z 10. septembra 2009 C-292/08 vo veci German Graphics Graphische Maschinen GmbH proti Alice van der Schee, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu Holland Binding BV. Žalovaný vyššie uvedené skutkové tvrdenie žalobcu poprel a konanie vedené pred Okresným súdom Považská Bystrica považoval za konanie súvisiace s konkurzným konaním, čo vyplýva z toho, že v pozícii žalobcu vystupoval správca, ktorý v prospech konkurznej podstaty vymáhal peňažnú pohľadávku úpadcu tvoriacu majetok podliehajúci konkurzu. Nakoľko správca vyhlásením konkurzu vstúpil namiesto úpadcu do všetkých právnych vzťahov počas konkurzu je oprávnený, ako i povinný vykonávať úkony za úpadcu, vrátane podávania žalôb na zachovanie, resp. zvyšovanie majetkovej podstaty úpadcu. Táto povinnosť mu vyplýva priamo zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Žalovaný odkázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Ndob 10/2010, 2 Ndob 36/2010, 5 Ndob 39/2010 a 3 Ndob 17/2008, v zmysle ktorých sa za spory vyvolané konkurzom alebo s konkurzom súvisiace, považujú aj spory začaté na návrh správcu konkurznej podstaty, ktorých predmetom je domáhanie sa zaplatenia dlžnej pohľadávky voči dlžníkovi.
18. Úlohou súdu bolo posúdenie, či možno konanie vedené pred Okresným súdom Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/255/2015 o zaplatenie 1.405.049,76 Eur s príslušenstvom považovať za konanie, ktoré súvisí s konkurzom vedenom na úpadcu a tým pádom, či je žalobcovi priznané právo na náhradu trov právneho zastúpenia, pohľadávkou zo zákona vylúčenou z uspokojovania v konkurze. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nepochybné, že výklad pojmov „konania vyvolané konkurzom“ a „konania súvisiace s konkurzom“ sa postupne vyvíjal a neustále vyvíja (viď napr. nález ÚS SR III. ÚS 20/2018 zo dňa 23. 01. 2018). Názory prezentované v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, na ktoré odkazoval žalovaný v konaniach sp. zn. 1 Ndob 10/2010, 2 Ndob 36/2010, 5 Ndob 39/2010 a 3 Ndob 17/2008, boli prekonané práve uzneseniami NS SR sp. zn. 6 Ndc 33/2011 zo dňa 09. 11. 2011, sp. zn. 2 Ndc 3/2012 zo dňa 29. 02. 2012, ale aj uznesením na ktoré odkazoval žalobca sp. zn. 6 Ndc 25/2011 zo dňa 13. 09. 2011. V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd za konania vyvolané konkurzom považuje konanie o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky (§ 32 ods. 6 ZoKR), konanie o vylúčenie majetku zo súpisu (§ 78 ods. 3 ZoKR), konanie o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (§ 53 a nasl. ZoKR), prípadne aj konanie o žalobe na určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu. Za konania súvisiace s konkurzom možno považovať sporové konania, v ktorých sa rozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach vyplývajúcich zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii, prípadne tiež z iných právnych predpisov, ktoré osobitným spôsobom upravujú práva a povinnosti účastníkov týchto právnych vzťahov pre prípad konkurzu, prípadne úpadku. To je napr. konanie o náhradu škody vzniknutej porušením povinnosti správcu, prípadne iné konania o náhradu škody v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí odkazuje na rozsudok Európskeho súdneho dvora veci German Graphics Graphische Maschinen GmbH proti Alice van der Schee, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu Holland Binding BV. V zmysle záverov rozhodnutia, ak žaloba predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania, samotná skutočnosť, že správca konkurznej podstaty je účastníkom konania, nepostačuje na to, aby toto konanie mohlo byť kvalifikované ako konanie vyplývajúce priamo z konkurzu alebo ako konanie s ním súvisiace. Z uvedeného teda možno skonštatovať, že súčasná judikatúra Slovenskej republiky vykladá pojem „konania súvisiace s konkurzom“ skôr reštriktívnym spôsobom iba v konaní, v ktorom hmotnoprávny základ nároku vyplýva priamo z konkurzu.
19. Prihliadajúc na aktuálnu judikatúru, súd konanie, ktoré bolo vedené pred Okresným súdom Považská Bystrica sp. zn. 14Cb/255/2015 nepovažoval za konanie, ktoré by súviselo s konkurzom vyhláseným na majetok úpadcu. Samotné konanie o zaplatenie pohľadávky by mohlo prebiehať aj bez vyhlásenia
konkurzu na majetok úpadcu, nakoľko sa jednalo o žalobu na zaplatenie kúpnej ceny z uzatvorenej kúpnej zmluvy podľa § 137 písm. a) CSP a vyhlásenie konkurzu nie je podmienkou na vedenie konania o splnenie povinnosti. Súd rozhodoval o hmotnoprávnych právach a povinnostiach strán sporu, ktoré vyplývajú z Občianskeho a Obchodného zákonníka, nie zo Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Len samotná skutočnosť, že na strane žalobcu vystupoval správca konkurznej podstaty nepostačuje na to, aby bolo toto konanie kvalifikované ako konanie súvisiace s konkurzom. Na podporu svojho tvrdenia súd poukazuje aj na samotné rozhodnutie súdu v danej veci, kde Okresný súd Považská Bystrica konštatoval, že konanie nie je konaním súvisiacim s konkurzom. Túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že konanie bolo vedené v súdnom registri „Cb“ a nie v registri „Cbi“, do ktorého sa v zmysle vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy zapisujú podľa bodu C (súdny register obchodných vecí), odsek 8 - spory vyvolané konkurzom alebo súvisiace s konkurzom. Vzhľadom na uvedené, nemožno súdom priznanú pohľadávku žalobcu ako právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 36.483,37 Eur považovať za pohľadávku vylúčenú z uspokojenia v konkurze v zmysle § 100 ods. 2 písm. a) ZoKR, pretože nevznikla ako trovy účastníka v konaní súvisiacom s konkurzom.
20. Poslednou spornou skutočnosť bolo posúdenie, či sa v prípade pohľadávky žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia jedná o pohľadávku proti podstate a zakladá tak tejto pohľadávke status prioritného postavenia s prednostným uspokojením pred ostatnými prihlásenými a zistenými pohľadávkami nezabezpečených veriteľov. Žalobca zastával názor, že žalovaný inicioval konanie sp. zn. 14Cb/255/2015 za účelom speňaženia pohľadávok úpadcu. Je nepochybné, že práve náhrada trov právneho zastúpenia tvoriaca pohľadávku žalobcu je nákladom speňaženia všeobecnej podstaty (§ 91 ZoKR), resp. nákladom súvisiacim so správou konkurznej podstaty (§ 86 ZoKR) a táto je pohľadávkou proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm. a) in evetum písm. e) ZoKR. Žalovaný sa bránil tvrdením, že § 87 ZoKR, definuje a presne špecifikuje jednotlivé druhy pohľadávok proti podstate a pohľadávku žalobcu nie je možné priradiť k žiadnej z nich. Náklady na právne služby patria tiež medzi náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty, ale sú to len tie náklady právnej služby, ktoré pri tejto činnosti, pri správe majetku úpadcu, vynaložil správca a nie ktoré vynaložil žalobca za účelom procesnej obrany proti žalobe správcu.
21. Pod „správou majetku úpadcu“, je potrebné v zmysle § 86 ods. 2 ZoKR rozumieť, činnosť správcu, ktorý je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu a vymáhanie majetkových práv podliehajúcich konkurzu vrátane uplatňovania odporovacieho práva podľa tohto zákona. Právnym účinkom vyhlásenia konkurzu o. i. je, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty prechádza na správcu konkurznej podstaty Na to nadväzuje oprávnenie správcu, ktorý po vyhlásení konkurzu môže začať súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do konkurznej podstaty, alebo konania o nárokoch, ktoré majú byť uspokojené z tohto majetku. Činnosť správcu má predovšetkým smerovať k naplneniu konečného cieľa konkurzu, ktorým je speňaženie majetku patriaceho do podstaty a pomerné uspokojenie pohľadávok konkurzných veriteľov, pričom pri výkone svojej funkcie je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou. To však neznamená, že pri výkone funkcie správca robí len úkony, ktoré sú priamo úkonmi speňaženia (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 04. 08. 2011, sp. zn. 2Ndob 36/2010). Vymáhanie majetkových práv podliehajúcich konkurzu, je tak potrebné chápať ako správu majetku podliehajúceho konkurzu. Preto podľa názoru súdu, v prípade ak by v takomto spore bol správca úspešný, okrem prisúdeného nároku by mu ako úspešnej strane sporu vznikol nárok na náhradu trov konania, o ktoré by sa konkurzná podstata navýšila. V opačnom prípade, teda neúspechu správcu, vzniká právo na náhradu trov konania protistrane a preto logickým dôsledkom je aj zníženie konkurznej podstaty úpadcu o trovy priznané protistrane. Preto ak vznikla žalobcovi pohľadávka na trovy súdneho konania po vyhlásení konkurzu v súvislosti s tým, že správca voči nemu v danom spore vymáhal majetkové právo podliehajúce konkurzu, tak túto pohľadávku je potrebné v zmysle § 87 ods. 2 ZoKR považovať za pohľadávku, ktorá vznikla v súvislosti so správou konkurznej podstaty a preto je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. e) ZoKR.
22. Žalobca sa eventuálne domáhal určenia, že jeho pohľadávka na náhradu trov právneho zastúpenia je pohľadávkou proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR, t.j. súvisí so speňažovaním všeobecnej podstaty. Pojem „speňažovanie majetku“, je definovaný zákonodarcom ako prevedenie všetkého majetku, ktorý podlieha konkurzu, na peňažné prostriedky v eurách na účel uspokojenia veriteľov. Za speňažovanie sa považuje aj zabezpečenie peňažnej hotovosti úpadcu, prijímanie plnení
z úpadcových peňažných pohľadávok a odplatný prevod úpadcovho podniku alebo jeho časti (§ 91 ods. 1 ZoKR). Podľa názoru súdu, je pod speňažením potrebné chápať už skôr situáciu, kedy správca zrealizuje prevedenie majetkového nároku úpadcu na finančnú hotovosť, ktorá zodpovedá hodnote úspešne uplatneného nároku tým, že získa exekučný titul, ktorý následne vymáha v exekučnom konaní. A práve trovy, ktoré by vznikli správcovi napr. v exekučnom konaní, pri vymožení súdom priznanej pohľadávky úpadcu, by podľa názoru súdu predstavovali pohľadávku proti podstate, ktorá súvisia so speňažovaním majetku podľa § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR.
23. Na základe uvedeného, nakoľko pohľadávka proti podstate nemôže súčasne napĺňať definičné znaky podľa § 87 ods. 2 písm. a) a aj e) ZoKR, sa súd priklonil skôr k názoru, že súdne konania, ktoré vedie správca konkurznej podstaty za účelom vymoženia pohľadávok úpadcu, je možné vymedziť ako konanie, ktoré je správou úpadcovho majetku, pretože je spojené s účasťou správcu v súdnych sporoch za účelom vymoženia majetkových práv, ktoré nemožno považovať za bezprostredne úkony speňažovania a so speňažovaním len súvisia tým, že vytvárajú podmienky na speňažovanie, alebo ich zlepšujú.
24. Súd po zhodnotení skutočností zistených z obsahu spisu dospel k názoru, že žaloba žalobcu je dôvodná v časti o určenie, že pohľadávka žalobcu je pohľadávkou proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm. e) ZoKR. Súdne konania, ktoré vedie správca konkurznej podstaty za účelom vymoženia pohľadávok úpadcu je možné vymedziť ako konania, ktoré súvisia so správou úpadcovho majetku. Ak úspešnej strane sporu v súvislosti s týmto konaním, ktorého účelom je správa majetku úpadcu vzniknú náklady v podobe trov súdneho konania, ide o pohľadávku v súvislosti so správou majetku a preto o pohľadávku proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. e) ZoKR v znení účinnom do 31. 12. 2014.
25. Vzhľadom k tomu, že súd dospel k názoru o existencií okolností, ktoré opodstatňovali žalobcov petit v druhej navrhovanej eventualite, súd prvý petit žaloby o určenie, že žalobcova pohľadávka je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR, zamietol.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
26. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V zmysle § 262 ods. 1 CSP, súd v tomto rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodol o nároku na náhradu trov konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP, poverený vyšší súdny úradník, voči rozhodnutiu ktorého je prípustná sťažnosť.
Poučenie:
Proti tomuto súdnemu rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia na Okresnom súde Banská Bystrica vo vyhotovení dvojmo (2).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).