Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-42-2020.pdf
PDF · 182.73 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/42/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu: OTK GROUP, a.s., so sídlom Plynárenská 233, Kolín IV, 280 02 Kolín, Česká republika, IČO: 276 28 116, zastúpeného právnou zástupkyňou Mgr. Kateřinou Chocholovou, so sídlom E. N. XXXX, XXX XX E., Česká republika, proti žalovanému: B & K - SK spol. s r.o., so sídlom Kubačova 7536/1A, 831 06 Bratislava, IČO: 36 321 729, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Pred poľom 1652, 911 01 Trenčín, IČO: 36 857 882, v konaní o zaplatenie 159.045,54 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/229/2015-1810 zo dňa 24. mája 2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/229/2015-1872 zo dňa 23. decembra 2019 a v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/229/2015-1878 zo dňa 3. marca 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/229/2015-1810 zo dňa 24. mája 2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/229/2015-1872 zo dňa 23. decembra 2019 a v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/229/2015-1878 zo dňa 3. marca 2020 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravnými uzneseniami uložil okresný súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 159.045,54 Eur s denným úrokom z omeškania vo výške 0,05 % počítaným zo sumy 159.045,54 Eur od 29.1.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal uloženia povinnosti zaplatiť sumu 159.045,54 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05% denne od 29.1.2014 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že ako právny nástupca spoločnosti Obchodní tiskárny, a.s., IČO: 00 013 790, ktorá zanikla bez likvidácie v dôsledku fúzie zlúčením so žalobcom, prešlo na žalobcu základné imanie obchodnej spoločnosti, všetky práva, povinnosti a záväzky zaniknutej spoločnosti Obchodní tiskárny, a.s. Žalobca je právnickou osobou, ktorá podniká v oblasti polygrafickej výroby, výroby vlákniny papiera a lepenky a tovaru z tohto materiálu. Žalovaný doručil žalobcovi dňa 10.02.2014 jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok zo dňa 07.02.2014, ktorým žalovaný jednostranne započítava pohľadávky vzniknuté zo vzájomného obchodného styku medzi žalobcom a žalovaným v celkovej sume 159.045,54 eur. Predmetom zápočtu zo dňa 07.02.2014 sú pohľadávky žalobcu voči žalovanému z titulu neuhradených faktúr za riadne dodaný tovar v celkovej sume 159.045,54 eur a na druhej strane žalovaným tvrdená pohľadávka žalovaného voči žalobcovi vzniknutá z titulu neuhradenej faktúry, ktorou žalovaný vyúčtoval žalobcovi zmluvnú pokutu podľa Rámcovej zmluvy o
obchodnej spolupráci zo dňa 17.04.2003 (ďalej len „Zmluva“ v príslušnom gramatickom tvare), vo výške 195.876,- eur. Žalobca nesúhlasí s jednostranným zápočtom žalovaného zo dňa 07.02.2014 z dôvodu tvrdenej neexistencie pohľadávky žalovaného. Žalobca uviedol, že spolu s jednostranným zápočtom žalovaný doručil žalobcovi štyri faktúry vystavené žalovaným, a to faktúru č. P112013 zo dňa 01.12.2013, ktorou žalovaný fakturuje žalobcovi pokutu na základe Rámcovej zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 17.04.2003 za obdobie od 01.01. do 31.12.2010 v sume 167.892,- eur, faktúru č. P122013 zo dňa 01.12.2013, ktorou žalovaný fakturuje žalobcovi pokutu na základe Rámcovej zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 17.04.2003 za obdobie od 01.01. do 31.12.2011 v sume 195.876,- eur, s tým, že táto faktúra je predmetom vyššie označeného jednostranného zápočtu žalovaného, faktúru č. P132013 zo dňa 01.12.2013, ktorou žalovaný fakturuje žalobcovi pokutu na základe Rámcovej zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 17.04.2003 za obdobie od 01.01. do 31.12.2012 v sume 187.542,- eur, a faktúru č. P142013 zo dňa 01.12.2013, ktorou žalovaný fakturuje žalobcovi pokutu na základe Rámcovej zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 17.04.2003 za obdobie od 01.01. do 31.12.2013 v sume 68.738,- eur. Žalobca žalovanému všetky štyri faktúry obratom vrátil z dôvodu, že Rámcová zmluva o obchodnej spolupráci zo dňa 17.04.2003, na ktorej základe žalovaný faktúry vystavil, nikdy nenadobudla účinnosť. Žalobca má za to, že na základe takejto Zmluvy nie je možné domáhať sa zaplatenia akýchkoľvek pokút v Zmluve dojednaných a vystavenie faktúr na takéto pokuty zo strany žalovaného je nedôvodné. Spolu s originálmi štyroch faktúr žalobca zaslal žalovanému späť aj originál jednostranného zápočtu vzájomných pohľadávok zo dňa 07.02.2014, ktorý z dôvodu neexistencie pohľadávky žalovaného voči žalobcovi nemohol žalobca akceptovať. Žalobca je presvedčený, že Rámcová zmluva o obchodnej spolupráci uzatvorená medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným ako odberateľom/distribútorom dňa 17.04.2003, na ktorej základe bola vystavená faktúra č. P122013, ktorá mala byť predmetom jednostranného zápočtu pohľadávok žalovaného, nikdy nenadobudla účinnosť s ohľadom na skutočnosť, že v zmysle predmetnej Zmluvy mala prebiehať medzi účastníkmi Zmluvy obchodná spolupráca pri realizácii obchodov s kompletným sortimentom polygrafických výrobkov žalobcu. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú s tým, že žalovaný mal byť na základe čl. I Zmluvy výhradným distribútorom na území Slovenskej republiky pre vybrané produkty žalobcu označené v Zmluve. Pre prípad, že by žalobca v čase platnosti Zmluvy dodal uvedené vybrané produkty priamo iným subjektom so sídlom na území Slovenskej republiky s miestom dodania týchto výrobkov na území SR bez toho, že by tomu predchádzala vzájomná dohoda so žalovaným, bola v čl. VI Zmluvy dojednaná zmluvná pokuta vo výške 100% z ceny takto zisteného tovaru. Avšak v čl. IV Zmluvy si žalobca so žalovaným dojednali, že zmluvné podmienky podľa tejto Zmluvy budú účinné len v prípade minimálnych mesačných odberov uskutočnených žalovaným v objeme 3 milióny Kč. Podľa čl. VIII Zmluvy sa Zmluva a všetky právne vzťahy z nej vzniknuté riadia právnym poriadkom Českej republiky, najmä zákonom č. 513/1991 Zb. v platnom znení. Žalobca ďalej uviedol, že faktúrami č. P112013, P122013, P132013 a P142013 si pravdepodobne žalovaný účtuje voči žalobcovi zmluvnú pokutu v zmysle čl. VI Zmluvy, teda žalobca predpokladá, že sa jedná o sumy zodpovedajúce cene tovaru, ktorý mal žalobca dodať iným subjektom so sídlom na území SR, či s miestom dodania na území SR. Žalobca v podanej žalobe namietol, že z doručených faktúr nevyplýva, za aké konkrétne porušenie Zmluvy žalovaný žalobcovi pokuty účtuje, akým spôsobom žalovaný k účtovaným sumám dospel a z akých podkladov bola výška týchto pokút vyčíslená. Vzhľadom na to, že hneď v druhom mesiaci platnosti Zmluvy, t. j. v mesiaci jún 2003 žalovaný porušil povinnosť odoberať od žalobcu tovar v objeme minimálne 3 milióny Kč mesačne a neodobral od žalobcu tovar v tejto sume ani v žiadnom z nasledujúcich ďalších mesiacov, s výnimkou mesiaca november 2005, má žalobca za to, že podmienky dojednané Zmluvou v súlade s jej čl. IV nie sú účinné. Žalobca je presvedčený, že čl. VI Zmluvy, v ktorom bola dojednaná zmluvná pokuta, je neúčinný a túto zmluvnú pokutu teda žalovaný nemôže voči žalobcovi vymáhať, resp. nie je oprávnený domáhať sa plnenia akýchkoľvek povinností plynúcich z tejto Zmluvy. Skutočnosť, že žalovaný v priebehu platnosti Zmluvy neodoberal od žalobcu tovar v minimálnom objeme 3 milióny Kč mesačne, čím bola podmienená účinnosť podmienok Zmluvy, žalobca dokladá kópiami faktúr za všetok tovar, ktorý žalovaný od žalobcu odobral od mesiaca apríl 2003 do mesiaca december 2013. Faktúry žalobca chronologicky usporiadal podľa jednotlivých rokov a mesiacov s prehľadovou tabuľkou obsahujúcou špecifikáciu jednotlivých faktúr vystavených v danom mesiaci a súčet fakturovaných súm. Žalobca vyhlásil, že sa jedná o úplný a kompletný súbor faktúr vystavených za všetok tovar, ktorý žalobca žalovanému za uvedené obdobie dodal. Pokiaľ ide o pohľadávky žalobcu voči žalovanému vzniknuté z titulu neuhradených faktúr za riadne dodaný tovar v celkovej sume 159.045,54 eur, ktoré sú predmetom jednostranného zápočtu, ich existenciu, dôvodnosť a legitímnosť, ako aj výšku fakturovanej sumy žalovaný uznal v Dodatku k Rámcovej zmluve o obchodnej spolupráci zo dňa 17.04.2003 (ďalej len „Dodatok“ v príslušnom gramatickom tvare) vrátane Dohody o uznaní záväzku a Dohody o
jeho vyrovnaní postupným splácaním (ďalej len „Dohoda“), ktorú uzavrel žalovaný so žalobcom dňa 02.05.2013. Vzhľadom na to, že žalovaný dlhodobo svoje záväzky vyplývajúce z Dohody neplnil, keď aj napriek opakovaným upomienkam zo strany žalobcu neuhradil dojednané mesačné splátky, čím porušil Dohodu podstatným spôsobom, žalobca listom zo dňa 13.01.2014 od Dohody odstúpil. Odstúpenie od Dohody bolo žalovanému doručené dňa 28.01.2014. Uznanie záväzku žalovaného, ktoré bolo v Dohode obsiahnuté, však ako jednostranný právny úkon žalovaného ostáva v platnosti aj po odstúpení od Dohody. Ostatné faktúry za tovar dodaný na základe Zmluvy žalovaný žalobcovi riadne uhradil. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že od momentu uzavretia Zmluvy nebola zo strany žalovaného uplatnená voči žalobcovi akákoľvek námietka. Žalovaný si neuplatňoval voči žalobcovi žiaden nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Vyúčtovanie zmluvných pokút žalobca označil za účelové, keďže k uplatneniu zmluvnej pokuty žalovaný pristúpil po viac ako 10 rokoch od uzavretia Zmluvy v čase, keď prestal byť schopný plniť svoj záväzok voči žalobcovi plynúci z Dohody.
2. Žalovaný v písomných vyjadreniach poprel dôvodnosť uplatneného nároku s poukazom na vykonaný zápočet zo dňa 7.2.2014 a skutočnosť, že záväzok voči žalobcovi neeviduje a naopak má voči žalobcovi pohľadávku v sume 491.002,50 Eur. Žalovaný ako prílohy svojho vyjadrenia označil Rámcovú zmluvu o obchodnej spolupráci zo dňa 17.4.2003, faktúry č. P112013, č. P122013, č. P132013 a č. P142013, jednostranný zápočet zo dňa 7.2.2014 a doručenku.
3. Okresný súd s ohľadom na skutočnosť, že na strane žalobcu vystupuje subjekt so sídlom na území Českej republiky, primárne posudzoval právomoc na prejednanie veci, a to podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1215/2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj len „Nariadenie“). S poukazom na čl. 4 bod 1 Nariadenia a s prihliadnutím na sídlo žalovaného na území Slovenskej republiky na adrese Žilina, Oravská cesta 11, konštatoval okresný súd právomoc na prejednanie veci. Pri posúdení rozhodného práva, ktoré je potrebné na daný vzťah aplikovať, vychádzal okresný súd z obsahu Rámcovej zmluvy o obchodnej spolupráci uzatvorenej medzi zmluvnými stranami dňa 17.4.2003, v ktorej čl. XIII sa strany dohodli, že Zmluva ako aj všetky právne vzťahy z tejto Zmluvy vzniknuté sa riadia právnym poriadkom Českej republiky.
4. Okresný súd konštatoval, že žalobca založil dôvodnosť nároku z titulu zaplatenia ceny riadne dodaného tovaru v celkovej sume 159.045,54 Eur, ktorého existenciu, dôvodnosť a výšku žalovaný uznal dňa 2.5.2013 v Dodatku k Rámcovej zmluve o obchodnej spolupráci. Žalovaný sa súčasne zaviazal svoj záväzok podľa dohodnutých podmienok postupne splácať. Ťažiskom obrany žalovaného bola hmotnoprávna námietka zániku žalovanej pohľadávky žalobcu v dôsledku jednostranného právneho úkonu započítania pohľadávok žalovaného vyúčtovaných z titulu zmluvnej pokuty úkonom zo dňa 7.2.2014 a následne z dôvodu určitosti a právnej opatrnosti opakovane jednostranným právnym úkonom zo dňa 29.03.2017. Žalovaný v rámci jednostranného započítania špecifikoval prípady porušenia záväzku žalobcom vo väzbe na dodanie výrobkov označeným odberateľom s vyčíslením ceny uskutočnených dodávok a s poukazom na vyčíslenie zmluvných pokút za porušenie záväzkov podľa časových období rokov 2010-2014.
5. Okresný súd mal za nesporné uskutočnenie dodávky tovaru žalobcom žalovanému na základe objednávok žalovaného tak, ako boli tieto žalobcom fakturované v celkovej výške žalovanej pohľadávky 159.045,54 Eur. Rovnako bolo nesporné, že žalovaný doručil žalobcovi dva jednostranné právne úkony započítania s dátumom 7.2.2014 a 29.3.2017, na ktoré žalobca reagoval ich odmietnutím. Rovnako mal okresný súd za nesporné uzatvorenie Dohody o vyrovnaní žalovaným uznaného záväzku v dohodnutých splátkach zo dňa 2.5.2013, od ktorej žalobca po opakovanom márnom uplynutí lehoty na dodatočné splnenie všetkých dlžných splátok dňa 13.1.2014 odstúpil, a to s účinkami odstúpenia dňa 28.1.2014 (okamih doručenia odstúpenia žalovanému). Spornou medzi procesnými stranami bola otázka účinnosti Rámcovej zmluvy o obchodnej spolupráci a platnosť jednostranných právnych úkonov započítania.
6. Rámcovú zmluvu o obchodnej spolupráci uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 17.4.2003 posúdil okresný súd ako zmluvu o výhradnom predaji podľa § 745 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej aj len „OBZ“). Táto zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti predpokladané uvedeným ustanovením, t.j. záväzok dodávateľa nedodávať tovar v určenej oblasti inému ako v zmluve určenému subjektu, určenie tovaru, na ktorý sa výhradný predaj vzťahuje, a územie, na ktoré sa záväzok z tejto zmluvy vzťahuje. Okresný súd po vykonaní dokazovania obsahom listiny rámcovej zmluvy, výsluchom bývalého generálneho riaditeľa právneho predchodcu žalobcu Ing. Z. D. a
prečítaním Čestného prehlásenia M. K., bývalého zamestnanca právneho predchodcu žalobcu, dospel k záveru o platnosti a účinnosti rámcovej zmluvy, čomu korešponduje aj následné správanie sa zmluvných strán, keď žalobca dňa 2.5.2013 pristúpil k uzatvoreniu Dodatku k Rámcovej zmluve a v spoločnom prehlásení, ktoré je obsahom Dodatku k Zmluve, strany uviedli výšku a rozsah nesplateného záväzku v časti istiny a príslušenstva vo výške 0,05% z dlžnej čiastky za každý začatý deň omeškania.
7. V ďalšej časti posudzoval okresný súd platnosť a účinnosť jednostranných právnych úkonov započítania pohľadávok žalovaného ako zmluvnej pokuty voči pohľadávke žalobcu. Okresný súd s poukazom na ust. § 580 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“), ktoré ustanovenie je aplikovateľné aj na obchodné záväzkové vzťahy, konštatoval, že účinky započítania jednostranným právnym úkonom v prípade jeho platnosti nastávajú k okamihu stretu pohľadávok spôsobilých na započítanie. Žalovaný tvrdil, že žalobca počas platnosti Rámcovej zmluvy porušil zmluvné ustanovenie čl. VI Zmluvy, keď dodával tovar, ktorého výhradným distribútorom na území SR bol žalovaný, aj iným podnikateľom na území SR, ktorých žalovaný vymedzil obchodným menom a cenou dodaného tovaru. Žalobca skutočnosť, že dodával tovar aj iným odberateľom na území SR, nečinil spornou. Od podania žaloby však namietal neurčitosť započítania pohľadávky žalovaného, keď z obsahu právnych úkonov nevyplýva, za aké konkrétne porušenie zmluvy žalobca pokutu uplatňuje a z akých podkladov pri vyčíslení pokuty žalovaný vychádzal. V rámci záverečného prednesu žalobca tiež namietol, že medzi odberateľmi žalobcu uviedol žalovaný aj podnikateľa so sídlom na území Českej republiky - Z. D., a to pri cene dodaného tovaru 5.486.763,- Kč. Žalobca prioritne vychádzal z predpokladu neúčinnosti zmluvného ustanovenia o porušení jeho zmluvnej povinnosti, a to vo väzbe na nedodržané mesačné objemy tovaru, ktoré mal podľa zmluvy žalovaný od žalobcu odoberať.
8. K samotnému započítaciemu prejavu okresný súd uviedol, že tento môže mať buď povahu hmotnoprávneho alebo procesného úkonu, ktorý zásadne nie je viazaný na predpísanú právnu formu, avšak musí byť dostatočne určitý v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ, to znamená, že z neho musí vyplývať, akej pohľadávky sa týka a v akej výške sa na započítanie uplatňuje a proti akej pohľadávke veriteľa smeruje, prípadne v akej výške tieto pohľadávky zanikajú. K jednostrannému započítaniu zo dňa 7.2.2014 okresný súd uviedol, že ním žalovaný započítal voči žalovanej pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku v celkovej výške 159.045,54 Eur bližšie označenú faktúrou č. P122013 na sumu 195.876,- Eur. Spolu s jednostranným započítaním pohľadávok žalovaný doručil žalobcovi štyri faktúry, z ktorých predmetom započítania mala byť len časť pohľadávky žalovaného na podklade faktúry č. P122013. Touto faktúrou žalovaný vyúčtoval pokutu s odkazom na Rámcovú zmluvu za obdobie od 1.1. do 31.12.2011 bez toho, že by vo faktúre, prípadne v jednostrannom právnom úkone započítania, žalovaný bližšie špecifikoval konkrétne porušenie právnej povinnosti žalobcu v jeho vecnej a časovej rovine, t.j. vo vzťahu ku konkrétnemu odberateľovi, v presne vymedzenom čase, a bez toho, že by z tohto právneho úkonu vyplývali iné skutočnosti, ktoré by protiprávne konanie žalobcu vymedzili dostatočným, s iným konaním nezameniteľným spôsobom. Okresný súd tiež poznamenal, že k započítaniu zo strany žalovaného došlo dňa 7.2.2014, t.j. v čase, kedy pohľadávka z titulu zaplatenia zmluvnej pokuty nemohla byť splatnou, nakoľko faktúry, ktorými žalovaný vyúčtoval zmluvnú pokutu, žalovaný doručil žalobcovi nesporne spolu s jednostranným započítaním pohľadávok, a teda splatnosť zmluvnej pokuty mohla nastať najskôr deň nasledujúci po doručení výzvy na zaplatenie. Splatnosť zmluvnej pokuty tak napriek údajom uvedeným na faktúre nemohla nastať skôr ako sa vyúčtovanie zmluvnej pokuty dostalo do dispozičnej sféry žalobcu. V čase započítania preto žalovaný nedisponoval pohľadávkou spôsobilou na jednostranné započítanie z dôvodu nedostatku splatnosti týchto pohľadávok.
9. K jednostrannému započítaniu žalovaného zo dňa 29.3.2017 konštatoval okresný súd, že ani v prípade tohto započítania nie je možné právny úkon započítania vyhodnotiť ako určitý a platný. Napriek tomu, že žalobca už v podanej žalobe a opakovane v rámci písomného vyjadrenia a v priebehu celého konania namietal, že zo zaslaných faktúr žalovaného nevyplýva, za aké konkrétne porušenie zmluvy žalovaný pokuty účtuje, akým spôsobom žalovaný k účtovaným čiastkam dospel a či a z akých podkladov boli tieto pokuty vyčíslené, žalovaný neurčitosť právneho úkonu neodstránil ani v súdnom konaní. Pokiaľ žalovaný započítaním zo dňa 29.3.2017 označil viacerých odberateľov, ktorým mal žalobca dodávať tovar, na ktorý sa vzťahovala exkluzivita odberu žalovaného, a súčasne uviedol cenu im dodaného tovaru, konštatoval okresný súd, že z takto vymedzených pohľadávok žalovaného, ktoré žalovaný učinil predmetom započítania, nie je možné určiť, za ktoré konkrétne porušenie povinnosti žalobcu v tom ktorom období, vo vzťahu ku ktorému z odberateľov tovaru, v konkrétnej cene jemu dodaného tovaru, zmluvnú pokutu žalovaný žalobcovi vyčíslil, v akom rozsahu je táto predmetom vzájomného
započítania a v akom rozsahu tá ktorá z pohľadávok žalovaného zanikla vzájomným zápočtom. Úspech obrany žalovaného v konaní závisel na preukázaní existencie platného prejavu vôle o započítaní a na preukázaní existencie pohľadávky žalovaného spôsobilej na započítanie, pričom tieto podmienky musí žalovaný preukázať kumulatívne. Podľa okresného súdu žalovaný nepreukázal platnosť jednostranného právneho úkonu započítania z dôvodu jeho neurčitosti. Z obsahu tohto právneho úkonu nebolo zrejmé a určité, ktorá pohľadávka žalovaného, jej identifikácia, sa započítava s pohľadávkou žalobcu, a to tak, aby bolo možné vyvodiť záver, ktoré zo vzájomne započítavaných pohľadávok zanikajú a ku ktorému momentu a tiež vyhodnotiť žalobcom uplatnenú námietku premlčania pohľadávky žalovaného, a to vrátane kompenzačného prejavu žalovaného, ktorý žalovaný učinil v rámci záverečného prednesu k veci, keď opakovane z dôvodu právnej opatrnosti po tretí raz započítal celú sumu svojich pohľadávok z titulu zmluvnej pokuty vo výške takmer 450.000,- Eur s nárokom žalobcu. Tvrdenie žalovaného, že žalobca nespochybňoval obsahovú časť žalovaným vystavených faktúr ani nárok na zmluvnú pokutu, okresný súd vyhodnotil ako nezodpovedajúce skutočnosti, keď žalobca už v podanej žalobe namietol absenciu vymedzenia konkrétneho porušenia Zmluvy, z ktorého žalovaný pokuty účtuje, a tiež podkladov, na základe ktorých bola určená výška pokuty. Žalobca svoju námietku uplatnil aj v rámci vyjadrenia k obrane žalovaného zo dňa 20.9.2016, keď opakovane namietol nepreskúmateľnosť pohľadávky žalovaného.
10. Okresný súd pri úvahe o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov zo strany žalovaného vykoná, bral do úvahy skutočnosť, k preukázaniu ktorej je dôkaz žalovaným navrhovaný. Vo všeobecnosti súd nevykonáva dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné. Okresný súd vyhodnotením obsahových náležitostí jednostranného právneho úkonu započítania dospel k záveru, že nedostatok určitosti tohto úkonu nie je možné odstrániť vykonaním žalovaným navrhnutých dôkazov, ktorými mienil žalovaný preukazovať samotné porušenie povinnosti žalobcu a výšku nároku, ktorý mal žalovanému vzniknúť. Aj v prípade, že by žalovaný preukázal vznik práva na zaplatenie zmluvnej pokuty, pre prijatie záveru, že pohľadávka žalobcu zanikla jednostranným úkonom započítania, je predpokladom takéhoto záveru preukázanie platnosti právneho úkonu z hľadiska jeho určitosti ako požiadavky vyplývajúcej z ust. § 37 ods. 1 OZ. Právny úkon je neurčitý, ak je vyjadrenie prejavu vôle síce po jazykovej stránke zrozumiteľné, avšak nejednoznačné a tým je neurčitý aj jeho vecný obsah, pričom neurčitosť obsahu nemožno odstrániť a preklenúť ani výkladom. Ust. § 266 OBZ vyjadruje základný princíp interpretácie právnych úkonov, pričom akcentuje význam vôle, ktorú uprednostňuje pred jazykovým prejavom, pričom sa vyžaduje, aby úmysel bol strane, ktorej je určený, známy alebo jej musel byť známy. Ani pri aplikácii interpretačných pravidiel nebolo možné odstrániť neurčitosť prejavenej vôle žalovaného, a to identifikovať vyčíslenú zmluvnú pokutu s konkrétnym porušením právnej povinnosti žalobcu. Pokiaľ mal jednostranný právny úkon započítania spôsobiť zánik pohľadávok žalobcu, je nevyhnutné, aby vôľa žalovaného bola sprístupnená a určitá nielen adresátovi tohto právneho úkonu, ale aj súdu, ktorý posudzuje, či nastali účinky hmotnoprávneho úkonu dlžníka. Žalovaným navrhované dôkazy nesmerovali k preukázaniu prvej podmienky úspešného započítania, a to k preukázaniu existencie platného prejavu vôle o započítaní, a preto okresný súd dôkazné návrhy na výsluch jednotlivých odberateľov a oboznámenie účtovných dokladov žalobcu zamietol. Podľa okresného súdu nemožno nedostatok určitosti právneho úkonu opierať o informačný deficit žalovaného, pokiaľ sám žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 18.4.2017 poukázal na skutočnosť, že až s určitým časovým odstupom zistil, že na strane právneho predchodcu žalobcu došlo ku konaniu v rozpore s jeho zmluvnou povinnosťou. Pri vymedzení vymáhateľného nároku či už v podobe vzájomnej žaloby alebo námietky započítania je nevyhnutné, aby žalovaný špecifikoval uplatnený nárok v jeho vecnej rovine tak, aby bol nárok preskúmateľný a aby z obsahu skutkových tvrdení bolo zrejmé, na akom skutkovom a právnom základe a v akej výške je nárok uplatňovaný. Pokiaľ žalovaný nárok z titulu zmluvnej pokuty uplatňoval viacerými samostatnými faktúrami, znejúcimi na rôzne sumy pohľadávok a za rozdielne časové obdobia, musí žalovaný disponovať podkladmi, čo aj sám v konaní vo vyjadrení zo dňa 18.4.2017 potvrdil, ktoré podklady žalovanému umožňujú bližšie individualizovať svoj nárok a na druhej strane poskytnú žalobcovi priestor adekvátne na procesnú obranu žalovaného reagovať. Len v prípade medzi účastníkmi sporných skutočností, relevantných pre rozhodnutie súdu, je namieste priestor pre navrhovanie a vykonávanie dôkazov súdom. Pokiaľ takéto tvrdenia absentujú, hoci ich znalosť žalovaný výslovne potvrdil, nie je dôvod nedostatok tvrdení žalovaného suplovať vykonávaním navrhovaných dôkazov a následne zistenými skutočnosťami konvalidovať nedostatok určitosti prejavenej vôle žalovaného. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pritom pôsobí priamo zo zákona, bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal a súd na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada z úradnej povinnosti. Nedostatok určitosti právneho úkonu jednostranného započítania pohľadávok nie je možné dodatočne odstrániť osvojením si skutkových zistení zo žalovaným navrhovaných dôkazov, a preto
okresný súd dôkazné návrhy žalovaného zamietol. Okresný súd následne hmotno-právnu námietku jednostranného započítania vzájomných pohľadávok žalovaného proti pohľadávkam žalobcu z dôvodu neurčitosti právneho úkonu vyhodnotil ako nedôvodnú.
11. K odstúpeniu žalobcu od Dohody o vyrovnaní záväzku postupným splácaním zo dňa 2.5.2013 okresný súd s odkazom na ust. § 344 OBZ uviedol, že v prípade, ak dlžník plnil len čiastočne, tak v časti plnenia, ktorú neposkytol, sa dostáva do omeškania a veriteľ je oprávnený odstúpiť od zmluvy v rozsahu nesplneného plnenia. V prípade splátok sa dlžník dostáva do omeškania vo vzťahu k jednotlivým čiastkovým plneniam postupne. Žalobca dôvodnosť svojho nároku založil na tvrdení, že žalovaný nedodržal podmienky úhrady dlhu a od siedmej splátky splatnej dňa 30.11.2013 svoje záväzky neplnil, a to napriek opakovaným upomienkam, čím porušil dohodu podstatným spôsobom. Platnosť jednostranného právneho úkonu odstúpenia od dohody žalovaný nerozporoval. Analogicky ako v prípade úverovej zmluvy s povinnosťou dlžníka uhradiť veriteľovi dlh v splátkach, je dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy o úhrade dlhu v splátkach oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie celej dlžnej sumy, pričom vo vzťahu k úrokom z omeškania platí všeobecná úprava podľa § 369 ods. 1 OBZ, podľa ktorého majú prioritu úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Dohodou o vyrovnaní záväzku jeho splácaním, od ktorej žalobca odstúpil, zmenili zmluvné strany iba podmienky, za ktorých bol dlžník povinný ním uznaný záväzok veriteľovi splniť. Po odstúpení od zmluvy nie je dlžník povinný ďalej plniť dlh v splátkach, ale v rozsahu nesplneného záväzku sa obnovuje právny stav, ktorý existoval pred uzatvorením Dohody o vyrovnaní, a týmto momentom je žalobca oprávnený domáhať sa splnenia svojej pohľadávky v uznanom a doposiaľ žalovaným nezaplatenom rozsahu. S ohľadom na výslovné vzdanie sa práva žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z uznaných faktúr k momentu uzatvorenia Dohody o vyrovnaní záväzku a zákonnú limitáciu vzdania sa práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania v časti nesplneného záväzku do momentu odstúpenia od Dohody podľa splatnosti jednotlivých splátok a po odstúpení od Dohody o vyrovnaní vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie dohodnutého úroku z omeškania z celej doposiaľ neuhradenej pohľadávky, ktorej splatnosť nastala ešte pred uzatvorením Dohody o vyrovnaní tak, ako vyplýva zo súpisu dlžných faktúr, ktorý tvorí prílohu Dohody o vyrovnaní. Žalobca uplatnil úrok z omeškania podľa Rámcovej zmluvy o obchodnom zastúpení vo výške 0,05% z dlžnej čiastky za každý začatý deň omeškania od 29.1.2014 do zaplatenia, teda za obdobie, na ktoré sa nevzťahuje dohoda strán o vzdaní sa práva, a súčasne za obdobie, kedy žalovaný bol nesporne v omeškaní s úhradou svojho záväzku v sume 159.045,54 Eur. Okresný súd preto uplatnený nárok vyhodnotil ako v celom rozsahu skutkovo a právne dôvodný, a preto žalobe vyhovel. O trovách konania okresný súd rozhodol s prihliadnutím na úspech žalobcu v celom rozsahu, a preto žalobcovi voči žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný cestou právneho zástupcu, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Žalovaný nespochybnil závery okresného súdu ohľadom jeho právomoci a zistenia rozhodného práva. Okresný súd v konaní posudzoval účinnosť Rámcovej zmluvy a platnosť jednostranných právnych úkonov započítania. Žalobca v konaní skutočnosť, že rámcovú zmluvu porušoval tým, že tovar dodával aj iným odberateľom na území SR, nečinil spornou. Žalobca však namietal započítanie pohľadávky žalovaného. Žalovaný je pritom názoru, že v danom prípade objektívne nemôže existovať spornosť, z ktorej zo zmluvných pokút dojednaných v Rámcovej zmluve žalovaný svoj peňažný nárok odvodzuje. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že zo zaslaných faktúr nevyplýva, za aké konkrétne porušenie Rámcovej zmluvy žalovaný pokuty účtuje. V jednostrannom zápočte zo dňa 29.3.2017 je výslovne vyznačený zmluvný článok, ktorý bol porušený, t.j. čl. VI. Rámcovej zmluvy, s uvedením zmluvnej povinnosti, ktorú žalobca porušil a so skutkovým opisom vzniknutého porušenia v podobe dodania výrobkov označeným odberateľom. Žalobca namietal tiež premlčanie, avšak táto námietka je právne irelevantná, keďže právo žalovaného vzniesť kompenzačnú námietku sa nepremlčuje. V rámci záverečného prednesu žalobca spochybnil uplatnenú pohľadávku tiež z dôvodu dodávky pre podnikateľa so sídlom na území Českej republiky Miroslava Hromádku, k čomu žalovaný uviedol, že tento podnikateľ je síce usadený v ČR, avšak tovar od žalobcu dodal na územie SR, čím nepriamym spôsobom obchádzal a porušil čl. VI. Rámcovej zmluvy. Žalobca tak spochybňoval pohľadávky žalovaného pri postupnom nachádzaní nových dôvodov a tieto predkladal okresnému súdu. Žalobca však ani raz nepoprel tvrdenie o protiprávnom konaní žalobcu. Názor okresného súdu o dôvode, pre ktorý žalobca nečinil porušenie Rámcovej zmluvy sporným, keď dôvodom malo byť presvedčenie o neúčinnosti Rámcovej zmluvy, je podľa žalovaného arbitrárny, keď okresný súd neozrejmil, aké pohnútky a myšlienkové postupy ho priviedli k presvedčeniu o takomto závere.
13. K záverom okresného súdu o neplatnosti právnych úkonov započítania žalovaný uviedol, že označil konkrétne protiprávne konanie, vymedzil ho skutkovo vo vzťahu ku konkrétnym odberateľom s vymedzením doby trvania protiprávneho správania sa žalobcu a vyčíslil tiež škodu spôsobom dohodnutým v rámcovej zmluve. Ak okresný súd spochybnil započítanie z dôvodu, že nie je možné zistiť, v akom rozsahu sú pohľadávky predmetom započítania a v akom rozsahu tá ktorá z pohľadávok zanikla vzájomným zápočtom, tak podľa ust. § 1982 Občianskeho zákonníka sa započítaním pohľadávky rušia v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú a ak sa úplne nekryjú, tak sa započíta pohľadávka obdobne ako pri splnení. Podľa § 1933 Občianskeho zákonníka, ak dlžník neurčí pri plnení, na ktorý dlh plní, tak sa plnenie započíta najprv na záväzok, na ktorého splnenie veriteľ dlžníka už vyzval, inak na záväzok najmenej zaistený a pri rovnakej miere zabezpečenia sa plnenie započíta najprv na záväzok najskôr splatný. Keďže žalovaný vymedzil pohľadávky určené k započítaniu a neurčil žiadne špecifické požiadavky započítania, tak sa subsidiárne uplatní ust. § 1982 v spojení s § 1933 Občianskeho zákonníka. V zápočte zo dňa 29.3.2017 boli pohľadávky žalovaného uvedené od najskôr splatnej po najneskôr splatnú a žalovaný určil tiež racionálne poradie, keď ako prvú uviedol faktúru na sumu 68.738,- Eur, ktorá po započítaní v celom rozsahu zanikla, a zvyšok sa započítal z faktúry na sumu 195.876,- Eur. V predmetnom konaní žalovaný od počiatku poukazoval na existenciu svojej pohľadávky voči žalobcovi, ktorá prevyšuje žalovanú sumu a navrhoval dôkazné prostriedky k preukázaniu ďalších podrobností tvrdeného skutkového stavu. Ak aj okresný súd vyhodnotil úkon žalovaného ako absolútne neplatný, je tu stále zachovaná a existujúca prejavená vôľa žalovaného poukázať na neoprávnenosť vymáhania nároku žalobcu. Žalovaný uskutočnil viacero procesných úkonov, z ktorých je zrejmý jeho prejav, ktorým proti žalobcovi uplatnil svoju pohľadávku na započítanie, a preto mal okresný súd aplikovať ust. § 147 ods. 2 CSP a započítacie prejavy posúdiť aj podľa procesných noriem. Žalovaný mal v konaní jedinečnú príležitosť preukázať svoju pohľadávku v procese dokazovania výsluchom svedka F. U., výsluchom odberateľov, predložením komplexného účtovníctva žalobcu a vyžiadaním údajov o pohybe tovaru žalobcu zo systému „Intrastat“, čím by žalovaný mal možnosť nadobudnúť presné a konkrétne informácie a údaje vyťažené zo súčinnosti, ktorú by bol nútený žalobca poskytnúť. Aj keď mal žalovaný pohľadávku vo vyššej sume, nežiadal prisúdiť rozdiel zistený po započítaní všetkých existujúcich vzájomných pohľadávok, ale v konaní uplatňoval iba nárok, rovnajúci sa vymáhaným peňažným nárokom žalobcu, a preto ide o kompenzačnú námietku a nie o vzájomný návrh. Okresný súd aplikáciou prepätého formalizmu, bez prihliadnutia na osobitosti prejednávaného prípadu a na nemožnosť žalobcu zdokladovať jednotlivé prípady a objemy dodávok pri porušovaní rámcovej zmluvy žalobcom v neprospech žalovaného, porušil práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Okresný súd priznal ochranu strane žalobcu, ktorý preukázateľne porušoval Rámcovú zmluvu v neprospech žalovaného, čím de facto odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. S prihliadnutím na význam vôle, ktorý je dôležitý pri výklade právneho úkonu, spochybňuje žalovaný presvedčenie o nevedomosti žalobcu o skutočnom úmysle žalovaného v spojenom s jednostranným zápočtom. Žalobca si je najlepšie vedomý svojho protiprávneho konania, ktoré počas súdneho sporu ani raz nepoprel. Posúdenie platnosti jednostranného zápočtu tak nebolo vykonané v súlade s obsahom príslušných na vec sa vzťahujúcich právnych noriem a nebola rešpektovaná zásada, že pri výklade právnych úkonov sa má favorizovať platnosť právneho úkonu pred jeho neplatnosťou. Ak okresným súdom požadovaný formalizmus pri hodnotení jednostranného zápočtu zo dňa 29.3.2017 bol príčinou konštatácie neplatnosti označeného právneho úkonu, bolo povinnosťou okresného súdu následne sa zaoberať kompenzačnou námietkou ako procesnou obranou žalovaného. Keďže okresný súd tento postup nedodržal, je výsledkom konania na prvom stupni priznanie súdnej ochrany porušiteľovi práva pri ignorovaní požiadavky žalovaného zaoberať sa súdnym prieskumom a analýzou protipohľadávky žalovaného spôsobilej kompenzovať žalobcom vymáhaný nárok. Žalovaný tak žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že podľa Rámcovej zmluvy bolo dojednané právo žalovaného vystupovať ako výhradný distribútor žalobcu na území SR len pre vymedzené produkty, pričom zmluva upravovala spoluprácu v omnoho širšom rozsahu, a to pri realizácii obchodov s kompletným sortimentom výrobkov. Rámcová zmluva tak môže byť posudzovaná ako zmluva o výhradnom predaji len v časti týkajúcej sa vybraného sortimentu a aj zmluvná pokuta sa vzťahuje len na porušenie príslušných článkov Rámcovej zmluvy. Ani z jedného právneho úkonu započítania nevyplýva, za aké konkrétne porušenie povinnosti žalobcu žalovaný pokuty účtoval, akým spôsobom žalovaný k účtovaným sumám dospel a z akých podkladov boli tieto zmluvné pokuty vyčíslené. Argument žalovaného, že žalobcovi muselo byť zrejmé, o akú pokutu sa na základe vystavených faktúr jedná, žalobca rozporuje práve s ohľadom na čl. IX. Rámcovej zmluvy, kde sa hovorí o pokutách za nedodržanie
akosti tovaru, termínu dodávok, úniku informácií a cien tovaru a tiež z dôvodu, že žalovaný nenaplnil v Rámcovej zmluve dojednané mesačné objemy dodávok s výnimkou mesiaca november 2005. Žalobca namietal neplatnosť jednostranného úkonu započítania už vo svojom liste zo dňa 10.2.2014, z čoho bolo zrejmé, že rozporuje, že by sa dopustil akéhokoľvek protiprávneho konania. To isté vykonal žalobca aj vo vzťahu k zápočtu zo dňa 29.3.2017 jeho odmietnutím zo dňa 4.4.2017 a tiež opakovane v žalobe a v písomnom vyjadrení zo dňa 29.9.2016. Žalovaný sa so svojím nárokom ozval až vo februári 2014, teda po tom, ako žalobca listom zo dňa 13.1.2014 odstúpil od Dohody o uznaní záväzku. Žalobca považuje tvrdenie žalovaného o jeho nevedomosti o protiprávnom konaní žalobcu do tohto času za účelové. Námietky ohľadom premlčania započítania a ohľadom jedného z odberateľov, ktorý je českým subjektom, uskutočnil žalobca z opatrnosti, a nie z dôvodu, ako to tvrdí žalovaný, že by si bol vedomý svojho protiprávneho konania. Žalobca sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa ohľadom neplatnosti právnych úkonov započítania zo dňa 7.2.2014 a zo dňa 29.3.2017. Žalobca nepovažuje za vadný ani postup okresného súdu, ktorý nevykonal žalovaným navrhované dôkazy, pretože takéto dokazovanie by bolo nadbytočné, keďže skutkové tvrdenia žalovaného boli nedostatočné a v jednostranných zápočtoch neurčité. Žalobca tak navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil.
15. Na doručené vyjadrenie k odvolaniu žalovaný písomne nereagoval.
16. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
17. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/42/2020-1897 zo dňa 14.9.2020 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.
18. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
19. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
21. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích dôvodov, ktoré v podanom odvolaní vymedzil žalovaný okrem iného odkazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Žalovaný tak namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. K tejto námietke krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že ak odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.
22. Žalovaný v podanom odvolaní predovšetkým spochybnil závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k zápočtom vykonaným zo strany žalovaného s tým, že podľa žalovaného v danom prípade objektívne nemôže existovať spornosť, z ktorej zo zmluvných pokút dojednaných v Rámcovej zmluve odvodzuje žalovaný svoj peňažný nárok. Žalovaný argumentoval, že v zmluve boli dojednané dve pokuty, a to pre prípad porušenia povinnosti žalovaného zdržať sa reexportu tovaru odobraného od žalobcu na územie Českej republiky a pre zabezpečenie záväzku žalobcu nekontaktovať iné subjekty so sídlom na území SR ohľadom dodávok dohodnutého sortimentu tovaru. Žalovaný tak spochybnil tvrdenie žalobcu, že zo zaslaných faktúr, ktorých obsahom bolo vyúčtovanie zmluvných pokút, nevyplýva, za aké konkrétne porušenie Rámcovej zmluvy žalovaný žalobcovi zmluvné pokuty účtoval. Žalovaný v tomto kontexte nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého žalovaný nepreukázal platnosť jednostranného právneho úkonu započítania pohľadávok z dôvodu jeho neurčitosti.
23. Za účelom posúdenia týchto odvolacích námietok žalovaného sa krajský súd v potrebnom rozsahu oboznámil so spisovým materiálom. Z tohto vyplýva, že zo strany žalovaného došlo k jednostrannému započítaniu vzájomných pohľadávok právnym úkonom zo dňa 7.2.2014 (č.l. 12, 13 spisu), podľa ktorého žalovaný jednostranne započítava pohľadávky, ktoré vznikli zo vzájomného obchodného styku medzi žalobcom a žalovaným, a uvádza existenciu svojej pohľadávky podľa faktúry č. P122013 v sume 195.876,- Eur, z čoho suma k postúpeniu je 159.045,54 Eur, a ďalej v rovnakej výške uvádza v súhrne faktúry uplatnené žalobcom proti žalovanému. Na č.l. 14-17 sú súčasťou spisového materiálu faktúry vystavené žalovaným voči žalobcovi, ktorých predmetom je fakturácia pokuty na základe Rámcovej zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 17.4.2003 za obdobie od 1.1. do 31.12.2010 (faktúra č. P112013 v sume 167.892,- Eur), za obdobie od 1.1. do 31.12.2011 (faktúra č. P122013 v sume 195.876,- Eur), za obdobie od 1.1. do 31.12.2012 (faktúra č. P132013 na sumu 187.542,- Eur) a za obdobie od 1.1. do 31.12.2013 (faktúra č. P142013 na sumu 68.738,- Eur). Súčasťou spisového materiálu je tiež ďalší úkon označený ako Započítanie vzájomných pohľadávok datovaný dňa 29.3.2017 (č.l. 1648, 1649 spisu), v ktorom žalovaný s odkazom na čl. VI. uzatvorenej Rámcovej zmluvy uviedol, že žalobca porušil svoju povinnosť dodávaním výrobkov iným subjektom so sídlom na území SR bez dohody so žalovaným, čím žalovanému vznikol nárok na zaplatenie zmluvných pokút vo výške 100 % z ceny takto zistených výrobkov. Ďalej žalovaný uviedol zistené prípady porušenia záväzku, a to dodávky odberateľovi Steamboat v cene 4.000.000,- Kč, odberateľovi Z. D. v cene 5.486.763,- Kč, odberateľovi KRPA Slovakia v cene 4.808.860,- Kč a odberateľovi Kika Nábytok Slovensko v cene 368.650,- Kč s tým, že žalovaný tak eviduje zmluvné pokuty, ktoré vyčíslil vyššie uvedenými faktúrami, a z opatrnosti opätovne jednostranne započítava splatnú pohľadávku podľa faktúry č. P142013 a faktúry č. P122013 so splatnými peňažnými pohľadávkami žalobcu vo výške, v ktorej sa kryjú, teda 159.045,54 Eur.
24. Krajský súd vo vzťahu k týmto zápočtom v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že napriek námietkam žalobcu, ktorý už v podanej žalobe a tiež v priebehu konania pred súdom prvej inštancie namietal, že z vystavených faktúr žalovaného nie je možné zistiť, za aké konkrétne porušenie zmluvy boli zmluvné pokuty žalovaným žalobcovi vyúčtované, neboli tieto nedostatky žalovaným v konaní odstránené. Z uvedených právnych úkonov započítania uskutočnených žalovaným v spojení s ním vystavenými faktúrami, ktorými voči žalobcovi uplatnil právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, nie je možné zistiť, za aké konkrétne porušenie povinnosti stanovenej v bode VI. Rámcovej zmluvy boli predmetné zmluvné pokuty žalovaným vyúčtované. V úkone jednostranného započítania zo dňa 7.2.2014 akákoľvek identifikácia tvrdeného porušenia povinností žalobcu absentuje. V ďalšom započítaní zo dňa 29.3.2017 žalovaný bez bližšej špecifikácie a preukázania poukázal na dodávky, ktoré mali byť žalobcom realizované pre subjekty so sídlom na území SR, pričom tieto dodávky vymedzil len označením dotknutých subjektov a uvedením ceny dodávky. Z takéhoto vymedzenia tak nie je možné zistiť, v ktorom období malo dôjsť k žalovaným tvrdenému porušeniu zmluvných povinností žalobcu, čím nie je špecifikované žiadne konkrétne porušenie povinností žalobcu vo vzťahu k žalovaným uvedeným odberateľom tovaru na území SR a nie je možné zistiť odraz tohto žalovaným tvrdeného porušenia povinností žalobcu v konkrétnych faktúrach, ktorými žalovaný vyúčtoval zmluvnú pokutu za obdobie jednotlivých kalendárnych rokov 2010 až 2013. Z dokladov predložených žalovaným nie je možné zistiť a ustáliť, v ktorom z kalendárnych rokov, za ktoré žalovaný vyúčtoval zmluvnú pokutu, malo dôjsť k niektorému z tvrdených porušení povinností žalobcu, v ktorých kalendárnych rokoch mali byť jednotlivé dodávky odberateľom na území SR uskutočnené a z predmetných dokladov nie je možné zistiť ani spôsob určenia výšky žalovaným za jednotlivé kalendárne roky vyúčtovaných zmluvných pokút v kontexte k tvrdeným dodávkam na územie SR. Za situácie, kedy pohľadávka žalobcu uplatnená v konaní nebola sporná, bolo namieste, aby sa okresný súd zaoberal predovšetkým otázkou, či zo strany žalovaného bola preukázaná existencia započítateľnej pohľadávky a právneho úkonu, na základe ktorého by započítaním takejto pohľadávky žalovaného došlo k zániku uplatnenej nespornej pohľadávky žalobcu. Na dôvodnosť obrany žalovaného započítaním jeho pohľadávok musí byť v konaní preukázané, že žalovaný je nositeľom započítateľnej pohľadávky, ktorú by mohol jednostranným právnym úkonom započítať voči žalobcovi. Na preukázanie existencie takejto pohľadávky je nevyhnutné, aby žalovaný nielen tvrdil, ale aj preukázal konkrétne porušenie právnej povinnosti žalobcom, v danom prípade s vymedzením časového obdobia, v ktorom malo dôjsť k jednotlivým porušeniam, s vymedzením jednotlivých konkrétnych dodávok, ktoré mal žalobca realizovať v rozpore s dohodou so žalovaným pre iné subjekty na území SR tak, aby bolo možné posúdiť existenciu, dôvodnosť a výšku pohľadávky uplatnenej žalovaným na započítanie titulom zmluvnej pokuty. Z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, však vyplýva, že žalovaný uplatnil voči žalobcovi zmluvnú pokutu faktúrami, v ktorých nijakým spôsobom bližšie nešpecifikoval konkrétne porušenie zmluvnej povinnosti, za ktoré zmluvnú pokutu vyúčtoval. Z faktúr nie je možné zistiť, za ktoré konkrétne porušenie, za ktorú konkrétnu dodávku subjektu na území SR je zmluvná pokuta vyúčtovaná, ani posúdiť výšku vyúčtovanej zmluvnej pokuty. Žalovaný ani v jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 29.3.2017 neuviedol žiadne časové súvislosti ním vyúčtovaných zmluvných pokút, teda nešpecifikoval, v ktorom konkrétnom kalendárnom roku malo dôjsť k dodávkam tovaru na území SR subjektom, ktoré sú v tomto jednostrannom započítaní uvedené. Ak žalovaný bližšie zmluvnú pokutu vyúčtovanú voči žalobcovi nešpecifikoval, tak zároveň znemožnil žalobcovi, aby v súdnom konaní prostredníctvom svojich skutkových a právnych tvrdení namietal dôvodnosť vyúčtovanej zmluvnej pokuty. V prípade akceptovania takéhoto vymedzenia započítavanej pohľadávky by nebolo zrejmé, za aké konkrétne žalovaným tvrdené porušenie povinností žalobcu malo dôjsť k zániku prípadnej pohľadávky žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty a ktoré z prípadných porušení povinností žalobcu a im zodpovedajúci nárok na zmluvnú pokutu by zostali medzi stranami navysporiadané.
25. Zvýrazňuje krajský súd, že vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré žalovaný v konaní uplatnil v rámci svojej procesnej obrany, je žalovaný obdobne ako žalobca vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré uplatnil v rámci svojho procesného útoku, nositeľom dôkazného bremena. Žalovaný pritom existenciu, dôvodnosť a výšku pohľadávky žalobcu uplatnenej v konaní nespochybnil a svoju procesnú obranu koncentroval do námietky zániku uplatnenej pohľadávky jednostranným zápočtom, ktorý žalovaný uskutočnil voči žalobcovi. Ak žalovaný v konaní tvrdil existenciu takejto pohľadávky voči žalobcovi, tak bol nositeľom dôkazného bremena ohľadom jej preukázania. Úprava civilného sporového konania viaže iniciatívu pri zhromažďovaní dôkazov predovšetkým na sporové strany. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie jej tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú
i sporovú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť jej skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je tento určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by bol nositeľom pohľadávky, ktorej započítaním by došlo k zániku dôvodne uplatnenej pohľadávky žalobcu.
26. V kontexte uvedeného nemôžu obstáť odvolacie námietky žalovaného, v zmysle ktorých mal žalovaný dostatočne označiť konkrétne protiprávne konanie žalobcu, vymedziť ho skutkovo vo vzťahu ku konkrétnym odberateľom s vymedzením doby protiprávneho správania sa žalobcu a taktiež s vyčíslením škody spôsobom dojednaným v rámcovej zmluve. Žalovaný protiprávne konanie žalobcu vymedzil len všeobecným odkazom na porušenie jeho povinnosti dodávať tovar na územie SR výlučne prostredníctvom žalovaného, avšak nevymedzil žiadne konkrétne protiprávne konanie, ktoré by bolo možné identifikovať jeho časovým vymedzením, rozsahom a odberateľom, ktorému mal byť tento tovar na území SR dodávaný, tak, aby tieto okolnosti bolo možné posúdiť vo vzťahu k žalovaným vyúčtovaným zmluvným pokutám. Keďže okresný súd vecne správne konštatoval neurčitosť a nepreukázanie započítavaných pohľadávok žalovaného, nepovažuje krajský súd za relevantné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami žalovaného, ktorými žalovaný spochybnil závery okresného súdu ohľadom nemožnosti zistiť, v akom rozsahu sú pohľadávky predmetom vzájomného započítania a v akom rozsahu tá ktorá z pohľadávok žalovaného vzájomným zápočtom zanikla, kde žalovaný poukázal na úpravu ust. § 1982 Občianskeho zákonníka Českej republiky. Keďže v konaní vecne správne nebola ustálená existencia započítateľnej pohľadávky žalovaného pre jej neurčité vymedzenie, tak otázka, či a v akom rozsahu mali vyúčtované pohľadávky žalovaného započítaním zaniknúť v kontexte úpravy českého Občianskeho zákonníka nemôže byť relevantná. Na to, aby bolo možné hodnotiť právne účinky započítania v rámci žalovaným namietanej úpravy českého Občianskeho zákonníka, by predovšetkým v konaní musela byť ustálená existencia, výška a dôvodnosť uplatnených pohľadávok žalovaného.
27. Ak žalovaný namietal, že zo strany okresného súdu neboli vykonané dôkazy, ktoré žalovaný navrhoval (odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP), uvádza krajský súd, že sa v tomto smere s procesným postupom súdu prvej inštancie stotožnil a v tejto časti na jeho zhodnotenia odkazuje. Okresný súd vecne správne uzavrel, že za situácie neurčitého vymedzenia započítavanej pohľadávky žalovaného nie je namieste odstraňovať túto neurčitosť dôkazmi, ktoré žalovaný v konaní navrhol vykonať, ak sa týmito dôkazmi malo preukazovať samotné žalovaným tvrdené porušenie povinnosti žalobcu. Uvádza krajský súd, že v prejednávanom prípade zo strany žalovaného v rámci vymedzenia skutkových tvrdení, ktoré sú súčasťou jeho prostriedkov procesnej obrany, neboli uvedené žiadne tvrdenia ohľadom bližšej špecifikácie porušenia zmluvných povinností zo strany žalobcu. Zo strany žalovaného absentovali tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné zasadiť jednotlivé žalovaným tvrdené porušenia zmluvných povinností žalobcu do časových rámcov vymedzenia zmluvných pokút za jednotlivé kalendárne roky 2010-2013 tak, ako boli žalovaným za tieto kalendárne roky vyúčtované zmluvné pokuty žalobcovi. Zo strany žalovaného absentovali skutkové tvrdenia ohľadom vymedzenia jeho pohľadávky na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktoré tvrdenia by následne mohli byť v konaní verifikované navrhovaným dokazovaním. Samotný žalovaný v podanom odvolaní uvádza, že okresný súd mal na jeho procesnú obranu aplikovať ust. § 147 ods. 2 CSP, teda úpravu, týkajúcu sa vzájomnej žaloby žalovaného s tým, že po obsahovej stránke aj v priebehu súdneho konania v rámci procesných úkonov bol zrejmý prejav žalovaného, ktorým uplatňoval pohľadávku na započítanie, pričom tieto započítacie prejavy mal podľa žalovaného okresný súd posúdiť aj podľa procesných noriem.
28. Vo vzťahu k tejto námietke žalovaného krajský súd zvýrazňuje svoje vyššie uvedené závery s tým, že vo vzťahu k pohľadávke žalovaného uplatnenej na započítanie absentovali v konaní tvrdenia, ktorými by žalovaný opísal rozhodujúce skutočnosti ohľadom vzniku tohto svojho nároku, teda za aké konkrétne porušenie vo vzťahu k tomu ktorému odberateľovi a v ktorom konkrétnom časovom období boli zo strany žalovaného vyúčtované zmluvné pokuty. Z analogickej úpravy ust. § 132 ods. 2 CSP krajský súd zvýrazňuje, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy, preto za situácie, kedy zo strany žalovaného neboli opísané rozhodujúce skutočnosti, týkajúce sa ním uplatneného nároku formou započítacieho prejavu, teda skutočnosti, opisujúce vznik jeho nároku na zmluvnú pokutu, nebolo namieste tieto rozhodujúce skutočnosti nahrádzať odkazom
na označené dôkazy, z ktorých dôkazov by mali byť tieto skutočnosti tvoriace procesnú obranu žalovaného ustálené. Je zrejmé, že žalovaný nedostatky skutkového vymedzenia svojej procesnej obrany spočívajúcej v uplatnenom nároku na započítanie zmluvnej pokuty mienil odstraňovať až v konaní pred súdom prvej inštancie označením dôkazov, po vykonaní ktorých by zrejme z jeho strany mali byť uvedené presné a konkrétne informácie a údaje ohľadom porušenia povinností, za ktoré uplatnil zmluvnú pokutu. V prejednávanom prípade zo strany žalovaného absentovali tvrdenia ohľadom jeho uplatneného nároku na zmluvnú pokutu, a preto nebol namieste postup súdu prvej inštancie, ktorý by absenciu týchto tvrdení nahrádzal dôkazmi vykonanými na návrh žalovaného. Je pritom nepochybné, že dôkaznej povinnosti musí predchádzať povinnosť tvrdenia. Vyplýva to z toho, že v sporovom civilnom konaní musí byť zrejmé, čo sa má navrhnutým dôkazom preukázať, t.j., či sporovou stranou poskytnuté tvrdenie, ku ktorému sa označí dôkaz, je tvrdením, ktoré smeruje k podstatnosti sporovej veci, teda v danom prípade k tomu, aby žalovaný preukázal opodstatnenosť ním tvrdenej námietky zániku uplatnenej pohľadávky žalobcu započítaním. Za situácie absencie konkrétnych a určitých tvrdení vymedzujúcich nárok žalovaného na zmluvnú pokutu, ktoré tvrdenia majú vždy predchádzať označenému dôkazu, vecne správne okresný súd konštatoval, že aj pri uplatnenej námietke započítania v rámci procesnej obrany bolo nevyhnutné žalovaným špecifikovať uplatnený nárok v jeho vecnej rovine tak, aby bol tento nárok preskúmateľný a aby z obsahu skutkových tvrdení bolo zrejmé, na akom skutkovom a právnom základe a v akej výške je nárok uplatňovaný. Uvedené povinnosti žalovaného v rámci jeho procesnej obrany majú dopad aj na možnosť žalobcu ako protistrany relevantne na takéto tvrdenia žalovaného reagovať v rámci prostriedkov jeho procesného útoku a možnosti takéto tvrdenia žalovaného poprieť. V zhode so súdom prvej inštancie tak krajský súd uzaviera, že pokiaľ takéto tvrdenia rozhodujúcich skutočností zo strany žalovaného absentovali, nebol dôvod nedostatok tvrdení žalovaného nahrádzať vykonávaním ním navrhovaných dôkazov a následne z takýchto dôkazov prípadne zistenými skutočnosťami nedostatok tvrdení žalovaného konvalidovať. Zvýrazňuje krajský súd, že v konaní bola výlučne relevantnou otázka, či žalovaný preukázal existenciu takej pohľadávky voči žalobcovi, ktorá by následne mohla byť započítaná voči nespornej pohľadávke žalobcu uplatnenej v konaní. Zo strany žalovaného však absentovalo splnenie jeho povinnosti v rámci svojej procesnej obrany relevantnými skutkovými tvrdeniami takúto pohľadávku vymedziť, čím následne nebol daný ani priestor na vykonávanie dôkazov navrhovaných žalovaným.
29. Ak žalovaný namietal závery okresného súdu ohľadom výkladu vôle s tým, že sám žalobca si je najlepšie vedomý svojho protiprávneho konania, je namieste zvýrazniť, že žalobca od počiatku vystavené faktúry žalovaného na zmluvnú pokutu považoval za nedôvodné, tieto faktúry žalovanému vrátil, pričom už v podanej žalobe uviedol, že z týchto faktúr nevyplýva, za aké konkrétne porušenie zmluvy žalovaný žalobcovi pokutu vyúčtoval, akým spôsobom žalovaný k vyúčtovaným čiastkam dospel a z akých podkladov boli tieto pokuty vyčíslené. Žalobca na tejto obrane zotrval aj v konaní pred súdom prvej inštancie. Ako už bolo krajským súdom konštatované, ak žalovaný v konaní bližším spôsobom nevymedzil konkrétne porušenie povinnosti, ktorého sa mal žalobca dopustiť a za ktoré následne žalovaný vyúčtoval zmluvnú pokutu, tak pre žalobcu zo strany žalovaného ani nebol vytvorený priestor relevantným spôsobom reagovať na tvrdenia o porušení jeho zmluvných povinností.
30. V zmysle uvedených záverov nemôžu obstáť námietky žalovaného odkazom na odvolací dôvod podľa úpravy ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, teda že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že by zo strany okresného súdu došlo k aplikácii prepätého formalizmu bez prihliadnutia na osobnosti prejednávaného prípadu. Je potrebné zvýrazniť, že v rámci civilného sporového konania je každá zo sporových strán povinná tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré uplatňuje v rámci svojho procesného útoku, resp. svojej procesnej obrany. Okresný súd sa tak vecne správne za situácie, kedy uplatnená pohľadávka žalobcu nebola žalovaným spochybňovaná, zameral na posúdenie okolnosti, či na základe jednostranných úkonov započítania realizovaných žalovaným došlo k zániku tejto nespornej pohľadávky žalobcu. Nie je možné hodnotiť ako formalistický postup súdu prvej inštancie, ktorý sa zaoberal existenciou žalovaným tvrdenej pohľadávky na zmluvnú pokutu so záverom, že zo strany žalovaného nedošlo k určitému vymedzeniu časových okolností vzniku, dôvodu a výšky tejto pohľadávky. Okresný súd sa zaoberal všetkými v konaní relevantnými okolnosťami, keď zohľadnil tak tvrdenia žalobcu, ako aj tvrdenia žalovaného. V zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP možno za porušenie práva na spravodlivý proces označiť taký procesný postup súdu, ktorý znemožňuje strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Krajský súd uvádza, že žalovaný mal v konaní pred súdom prvej inštancie zabezpečenú možnosť na realizáciu jeho
procesných práv a bola mu vytvorená možnosť obhájenia jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je aj princíp rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každá sporová strana mala primeranú možnosť predložiť svoje návrhy, uplatňujúc svoje práva za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje protistrana. Zásada rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach súd rozhoduje (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením strán možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno- právnych princípov súdneho konania spočíva v tom, že všetky strany sporu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý súdny proces“ je spojená s nutnosťou rovnakých „pravidiel hry“, ale tiež aj s princípom „rovnosti zbraní“ pre všetky strany súdneho konania. Súdy sú preto povinné túto zásadu aplikovať vo vzťahu ku všetkým stranám, tzn. bez ohľadu na to, aké majú procesné postavenie, a to nielen proti sporovej strane, v danom prípade žalovanému, ktorý podal odvolanie, ale aj vo vzťahu k žalobcovi, a zároveň postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Okresný súd svojím procesným postupom vytvoril sporovým stranám rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných povinností, a preto námietka žalovaného o porušení práva na spravodlivý proces nemôže obstáť.
31. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd uzaviera, že napadnutý rozsudok okresného súdu je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania, než aby rozsudok okresného súdu potvrdil. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
32. Na základe uvedeného nevyhodnotil krajský súd odvolacie dôvody žalovaného ako relevantné. Krajským súdom bolo preto pristúpené k potvrdeniu rozsudku okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 159.045,54 Eur spolu s úrokom z omeškania, ako aj vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, ako vecne správneho rozhodnutia podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie nebol odvolaním žalovaného osobitne napadnutý a ako výrok závislý od výroku v merite veci bol preto pri potvrdení rozsudku okresného súdu rovnako potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.