Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

30S/5/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a JUDr. Veroniky Poláčkovej, v právnej veci žalobcu: NeoTec Martin, s.r.o., so sídlom Brezová 13, Martin, IČO: 31 595 375, právne zast.: advokátskou kanceláriou Hronček & Partners, s.r.o., so sídlom Kálov č. 1, Žilina, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102447654/2019 zo dňa 28.10.2019, takto

rozhodol:

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Námestovo prvostupňovým rozhodnutím č. 101344417/2019 zo dňa 04.06.2019 podľa v znení neskorších predpisov (ďalej „“) vyrubil daňovému subjektu NeoTec Martin, s.r.o. rozdiel dane v sume 3 590,00 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014. Daň vyrubená podaným dodatočným daňovým priznaním doručeným 25.06.2014 bola 28 135,76 €, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní 31 725,76 € a rozdiel dane je 3 590,00 €. V odôvodnení uviedol, že daňový subjekt si v záznamoch na účely odpočítania dane uplatnil odpočítanie dane od spoločnosti MMBC Alfa s.r.o., so sídlom v Bratislave, a to z faktúr zo dňa 02.05.2014, 09.05.2014, 21.05.2014, 23.05.2014 s textom: Tovar 28 - NT-Durkop a zo dňa 19.05.2014 s textom Tovar 14-Fortuna. Prílohou faktúr sú príjemky na sklad. Správca dane vykonal dokazovanie k preukázaniu uskutočnenia zdaniteľných obchodov dodávateľom MMBC Alfa s.r.o.. Táto spoločnosť správcovi dane požadované doklady (záznamy DPH, kniha vystavených faktúr, účtovný denník a hlavná kniha za zdaňovacie obdobie rokov 2014 a 2015) nepredložila, a to ani na opakovanú výzvu zo dňa 23.04.2018. Konateľ daňového subjektu predložil rámcovú zmluvu zo dňa 14.02.2014 ohľadne obchodnej spoločnosti s dodávateľom, podľa ktorej kúpa a predaj sa uskutočňuje na základe samostatných objednávok. Dožiadaný Daňový úrad Bratislava nevykonal ohľadne dodávateľa žiadne šetrenie, pretože tento má na adrese Jelenia č. 1, Bratislava iba virtuálne sídlo. Súčasný konateľ (v čase vykonania dožiadania) Ľubomír Bučko so správcom dane nespolupracuje. Daňový úrad zistil, že súčasným konateľom je od 04.06.2018 Wingrove Nathaniel James, Federácia Svätého Krištofa a Nevisu. I. O. bol vyzvaný správcom dane na predloženie konkrétnych dokladov dodávateľa, avšak tento predmetné doklady nepredložil. V období, keď boli vystavené predmetné faktúry od 23.03.2011 do 17.10.2016, bola konateľom Ivana Junasová Maťková. Táto konateľka na pojednávaní dňa 04.09.2018 sa vyjadrovala len všeobecne, uviedla, že odberateľa NeoTec Martin, s.r.o. „ani moc nepozná“, nespomína si, v akom období s touto spoločnosťou spoločnosť MMBC Alfa s.r.o. spolupracovala. V podstate len podpísala obchodnú zmluvu. S novým konateľom dodávateľa, ktorý má adresu vo Federácii Svätého Krištofa a Nevisu, sa správcovi dane nepodarilo

skontaktovať s poznámkou „nedoručiteľné adresátovi“. Ďalej vypočutý svedok V. X., ktorý však na termín pojednávania neprišiel a musel byť predvedený OR PZ v Martine tvrdil, že za dodávateľa konal ako konateľ, a tiež mu bola vystavená generálna plná moc vtedy, keď bola konateľkou jeho manželka. Splnomocnenie nevedel predložiť. Nevie, kde sa v súčasnosti nachádza účtovníctvo dodávateľa. Obchodnú spoluprácu s odberateľom NeoTec Martin, s.r.o. odvodzoval od rámcovej zmluvy, ktorú podpísal on. Boli to náhradné diely na šijacie stroje a pre textilný a kožiarsky priemysel. Všetky účtovné doklady vystavil pán Z.. Samotných svojich dodávateľov si už nepamätá. Ako možného dodávateľa uviedol IZOSELL. Spoločnosť IZOSELL, s.r.o. je od 04.04.2016 zrušená a zanikla v dôsledku zlúčenia s právnym nástupcom QUATRO MONT, s.r.o., ktorý taktiež bol vymazaný z obchodného registra a jeho právnym nástupcom sa stala spoločnosť METROPOL SERVIS, s.r.o, ktorej konateľom bol Ľubomír Bučko. Ten istý, ktorý bol aj konateľom spoločnosti MMBC Alfa s.r.o.. Súčasným konateľom METROPOL SERVIS, s.r.o. je občan Bulharskej republiky. Správca dane požiadal METROPOL SERVIS, s.r.o., aby mu predložil konkrétne listiny (záznamy DPH, kniha záväzkov a kniha pohľadávok, atď.), avšak adresát je neznámy. Z dokumentov v informačnom systéme finančnej správy vyplýva, že dodávateľ nie je opakovane zastihnuteľný na adrese sídla Jelenia č. 1, Bratislava. Všetky doporučené listové zásielky sa vrátili na Daňový úrad Bratislava späť s uvedením poznámky „zásielka nevyzdvihnutá v odbernej lehote“. Dodávateľ je nekontaktný, na sídle sa fyzicky nenachádza, so správcom dane nespolupracuje. Na adrese jeho sídla sa nachádza uzamknutý bytový dom, pričom na budove názov tejto spoločnosti uvedený nebol. Daňový úrad Bratislava dodávateľovi zrušil registráciu pre daň z pridanej hodnoty dňom 31.08.2018. K subdodávateľovi dodávateľa IZOSELL, so sídlom Jelenia č. 1, Bratislava z informačného systému finančnej správy bolo zistené, že 25.11.2015 zamestnanci správcu dane vykonali miestne zisťovanie na tejto adrese sídla spoločnosti. Jedná sa o ten istý bytový dom Jelenia č. 1, Bratislava ako pri dodávateľovi MMBC Alfa s.r.o.. Tejto spoločnosti poskytuje registračné sídlo spoločnosť Next Level Service s.r.o., ako to vyplýva z Podnájomnej zmluvy zo dňa 30.12.2014, podľa ktorej pod poskytovaním služieb sa chápe iba poskytnutie registračného sídla a korešpondenčnej adresy na ulici Jelenia č. 1, Bratislava. Vtedajší konateľ IZOSELL, s.r.o. Ivan Kucian bytom v O. O. nepredložil požadované doklady, ani sa nedostavil na ústne pojednávanie v roku 2016. Z informačného systému finančnej správy k daňovému subjektu METROPOL SERVIS, s.r.o. bolo zistené, že na jeho sídle Mickiewiczova 18, Bratislava sa nachádza poschodový polyfunkčný obytný dom, na ktorom uvedená firma nemá označenie, rovnako ani na schránkach. Zo spisu z inej daňovej kontroly (za zdaňovacie obdobie roku 2016 a január a február 2017 na DPH a dani z príjmov za obdobie roku 2016) u daňového subjektu NeoTec Martin, s.r.o. boli zistené aj skutočnosti ohľadne Ľubomíra Bučka, ktorý bol konateľom dodávateľa v období od 17.10.2016 do 04.06.2018 a konateľom spoločnosti METROPOL SERVIS, s.r.o. v období od 10.11.2011 do 09.02.2017. Zistilo sa, že na adrese jeho pobytu H. XX, O. O. už 14 rokov nebýva. Ďalej bol vypočutý ako svedok Ing. V. Z.. Tento uviedol, že dodávateľovi viedol účtovníctvo. Uviedol, že na činnosti spoločnosti sa nijako nepodieľal a nevie, kedy a kde boli podpísané zmluvy o prevode obchodných podielov konateľky Ivany Junasovej Maťkovej. Účtovníctvo odovzdal začiatkom roku 2017 pánovi O., ktorému fyzicky odovzdal viaceré šanóny. Netuší, kde sa účtovníctvo nachádza. Spoločnosť mala zamestnanca V. X.. Priamo pri dodávaní tovaru firme NeoTec Martin nebol. Faktúry boli vystavované na základe objednávky. Faktúry boli uhrádzané v hotovosti. Kto objednával tovar, nevie. Firma IZOSELL bol jediný dodávateľ tovaru, ktorý následne predával. Správca dane zhrnul, že súčasný konateľ dodávateľa so správcom dane nespolupracuje, na adrese sídla sa nenachádza, doklady k prevereniu nepredložil, a to ani predchádzajúci konateľ Ľubomír Bučko ani súčasný konateľ Wingrove Nathaniel James. Konateľka dodávateľa v čase vystavenia faktúry Ivana Junasová Maťková sa nevedela konkrétne vyjadriť k činnosti dodávateľa, nevedela, s kým dodávateľ obchodoval, akých mal dodávateľov a odberateľov, nevedela, komu boli predané jej obchodné podiely, komu boli odovzdané doklady spoločnosti MMBC Alfa s.r.o., a tiež sa nevedela konkrétne vyjadriť k predmetným faktúram. Nevedela sa vyjadriť k spolupráci so spoločnosťou NeoTec Martin, s.r.o.. V. X. uviedol, že predpokladá, že bol splnomocnený na konanie za dodávateľa, doklady spoločnosti boli odovzdané novému majiteľovi a jediného odberateľa spomenul IZOSELL, s.r.o.. Táto spoločnosť je zrušená od 04.04.2016 a jej právnym nástupcom je METROPOL SERVIS, s.r.o., ktorá so správcom dane nespolupracuje a na adrese sídla spoločnosti sa nenachádza. Nepodarilo sa teda preveriť účtovníctvo daňového subjektu, a preto nie je možné faktúru považovať za vierohodnú a preukazujúcu skutočnosť, pretože nie je možné zistiť, či má daňový subjekt vôbec takýto doklad vo svojom účtovníctve zaúčtovaný a daň odvedenú. V prípade, keď správca dane zistil, že daňový subjekt (dodávateľ) je nekontaktný, a preto nie je možné overiť tvrdenie kontrolovaného daňového subjektu, preukázal správca dane skutočnosti vyvracajúce vierohodnosť, preukázateľnosť, správnosť a aj úplnosť predložených dokladov. Ďalej poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku a

aj na skutočnosť, že podnikateľský subjekt musí mať vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje. Na základe uvedeného dospel k záveru, že k dodaniu tovaru nedošlo tak, ako je to uvedené na predmetných faktúrach, nakoľko nebolo preukázané, že predmetný tovar bol spoločnosti NeoTec Martin, s.r.o. dodaný dodávateľskou spoločnosťou MMBC Alfa s.r.o.. Dôkazné bremeno tak prešlo na daňový subjekt. Zástupca daňového subjektu S. Y. na pojednávaní 15.01.2019 nevedel špecifikovať osobu, s ktorou jednal pri obchodnej spolupráci s dodávateľom MMBC Alfa s.r.o.. Všetky získané informácie a podklady súvisiace s preverovaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia dodávateľom. Preto daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z predmetných faktúr, čím došlo k porušeniu , a .

2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 102447654/2019 zo dňa 28.10.2019 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa so zisteným skutkovým stavom správcu dane, z ktorého vyplýva, že nebolo preukázané, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je to deklarované na predmetných faktúrach, nakoľko sa nepreukázalo, že predmetný tovar bol spoločnosti NeoTec Martin, s.r.o. dodaný spoločnosťou MMBC Alfa s.r.o.. Rozsiahle dokazovanie preukázalo, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo, predložené dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné, vystavené bez reálneho podkladu. Deklarované dodanie tovaru sa ukázalo len ako formálne, pričom k vecnému plneniu nedošlo. K námietke ohľadne vyhotovenia dvoch protokolov uviedol, že predmetom daňovej kontroly boli viaceré dane aj viaceré zdaňovacie obdobia, pričom pri niektorých zdaňovacích obdobiach týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty neboli zistené porušenia zákona. Vzhľadom k uvedenému správca dane postupoval v zmysle platnej legislatívy a vyhotovil a zasielal dva protokoly, t. j. jeden protokol bez zistení a jeden protokol so zisteniami, pričom za zdaňovacie obdobia, v ktorých neboli zistené porušenia zákona, vyhotovil Protokol bez zistení zo dňa 04.02.2019 č. 100355486/2019 a zároveň vyhotovil Protokol so zisteniami č. 100335487/2019 z toho istého dňa, ktorý bol odvolávajúcemu sa zaslaný spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole. Odvolací orgán ďalej konštatoval, že správca dane vykonal viaceré úkony k preukázaniu uskutočnenia zdaniteľných obchodov dodávateľom uvedeným na preverovaných faktúrach. Dodávateľ so správcom dane nespolupracoval, na adrese sídla sa nenachádzal, konateľ v čase doručovania výzvy Ľubomír Bučko žiadne doklady správcovi dane nepredložil, so správcom dane nespolupracoval a súčasný konateľ má pobyt vo Federácii Svätého Krištofa a Nevisu, ktorý taktiež doklady na základe výzvy nepredložil. Preverenie dodávky tovaru správca dane preveroval aj výsluchom svedkov. H. X. Q. sa k činnosti spoločnosti MMBC Alfa s.r.o. nevedela vyjadriť, nepoznala ani jej odberateľa - daňový subjekt. V. X. konal za dodávateľa, avšak splnomocnenie nepredložil, sám uviedol, že predpokladá, že bol splnomocnený, doklady spoločnosti boli odovzdané novému majiteľovi, spomenul si len na jedného odberateľa, a to spoločnosť NeoTec Martin, s.r.o. a jedného dodávateľa spoločnosť IZOSELL, s.r.o.. Vyjadroval sa len všeobecne, že tovar mal dodávateľ nakúpiť od dodávateľov a nevie, či jeden z nich nebol aj IZOSELL, s.r.o.. Táto spoločnosť je od 04.04.2016 zrušená a dňom 22.06.2016 vymazaná, právnym nástupcom je METROPOL SERVIS, s.r.o., ktorá so správcom dane nespolupracuje a na adrese sídla sa nenachádza. Samotné vyjadrenie svedka X. o dodaní tovaru spoločnosti NeoTec Martin, s.r.o. bez konkrétnych dôkazov o uskutočnených obchodoch nie je splnením dôkaznej povinnosti o existencii zdaniteľných obchodov. Uvedenú skutočnosť nepreukázal ani svedok Ing. V. Z., ktorý sa k obchodnej činnosti dodávateľa nevedel vyjadriť. V spoločnosti dodávateľa viedol účtovníctvo. Že NeoTec Martin, s.r.o. bol odberateľom a IZOSELL, s.r.o. bol dodávateľom, vie len z účtovníctva, pretože účtoval faktúry. Pri dodaní tovaru nikdy nebol a s nikým z firmy NeoTec Martin, s.r.o. sa nestretol. Správca dane nepreveroval kontrolné výkazy, nakoľko údaje v kontrolnom výkaze nie sú dôkazom o tom, že dodanie služieb a tovaru bolo uskutočnené spôsobom a dodávateľom uvedeným na faktúrach. Správca dane nespochybnil, že daňový subjekt dodal tovar pre svojich odberateľov v takom rozsahu, ako je to deklarované na odberateľských faktúrach. Táto skutočnosť však nepreukazuje, že na tomto dodaní tovaru sa podieľala reálne aj spoločnosť MMBC Alfa s.r.o., ako je to deklarované na dodávateľských faktúrach, pretože zistenia a dôkazy vykonané správcom dane z preverovania popierajú túto skutočnosť. Nie je povinnosťou správcu dane, ak vzniknú pochybnosti o osobe, ktorá je uvedená na faktúre ako dodávateľ, zisťovať, ktorý iný dodávateľ tovar dodal. Predloženie dokladov je len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane, ale nie je tým preukázaná reálnosť obchodnej transakcie, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo aj reálne uskutočnené alebo nie. Daňový subjekt teda má byť schopný preukázať, že deklarované transakcie boli reálne uskutočnené tak, ako boli deklarované, čo však odvolávajúci sa nepreukázal. Poukázal na to, že správca dane predmetnú vec neposudzoval ako zneužitie práva

alebo daňový podvod, ale neuznal odpočítanie dane z dôvodu porušenia zákona o DPH v súvislosti s priamym dodávateľom odvolávajúceho sa, t. j. uviedol, že došlo k porušeniu § 49 ods. 1 zákona o DPH. Poukazovanie na rozsudky NS SR a Ústavného súdu SR je neopodstatnené z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutkový stav v danej veci má prvky rovnaké ako v poukazovaných prípadoch rozsudkov. Odvolávajúci sa len cituje všeobecné právne závery v týchto rozsudkoch uvedené.

3. V zákonnej lehote podal voči tomuto rozhodnutiu správnu žalobu žalobca. Ako žalobné body uviedol. Na strane 2, 3 a 4 uviedol všeobecné postuláty týkajúce sa . Prvou konkrétnou námietkou bolo, že správca dane k odvolacej námietke, že z jednej daňovej kontroly boli vydané dva protokoly, nezaujal žiadne stanovisko a ani sa k nej žiadnym spôsobom nevyjadril, čím napadnuté rozhodnutie je v rozpore s Daňového poriadku. Ďalej namietal, že protokol neobsahuje podstatnú zákonnú náležitosť, ktorou je uvedenie kontrolných zistení a vyhodnotenie dôkazov. Za dôkaz, že u jeho dodávateľov došlo k vzniku daňovej povinnosti, považuje žalobca kontrolné výkazy, ktoré dodávatelia podávajú správcovi dane. Ak správca dane nadobudol pochybnosti o reálnom uskutočnení obchodov žalobcu s jeho dodávateľmi, potom bolo jeho povinnosťou presne špecifikovať dôkazy, ktoré nad rámec zákona požaduje od žalobcu na preukázanie realizácie deklarovaných obchodov. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. , ktorého právny názor sa vzťahuje aj na konkrétny prípad žalobcu. Ďalej poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 03.09.2019, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že nie je možné od odberateľa požadovať, aby preukazoval vznik daňovej povinnosti u svojho dodávateľa inými prostriedkami než tými, ktoré sú uvedené v zákone. Či si svoju daňovú povinnosť dodávateľ splnil, nemôže odberateľ takmer žiadnym spôsobom ovplyvniť. Ak dodávateľ preukáže, že vznik svojej daňovej povinnosti priznal vo svojej účtovnej evidencii, daň zaúčtoval a odviedol a aj napriek tomu má správca dane pochybnosti o vzniku daňovej povinnosti na strane dodávateľa, v žiadnom prípade nemôže neuznať nárok na odpočítanie dane odberateľovi s poukazom na neosobné konštatovanie, že sa dodanie tovaru nepreukázalo, pokiaľ sám nepredloží dôkazy, ktoré musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené kontrolovaným daňovým subjektom. Ďalej žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-270/14, pričom poukázal na to, že prípadná absencia právomoci dodávateľa právne disponovať s tovarom nemôže vylúčiť dodanie tovaru, keďže uvedený tovar bol skutočne odovzdaný odberateľovi, ktorý ho použil na potreby svojich zdaniteľných plnení. Z tohto žalobca vyvodil právny záver, že aj keby dodávateľ nemal právo disponovať s tovarom, nemožno vylúčiť dodanie tohto tovaru, keďže fakturovaný tovar bol žalobcovi ako odberateľovi skutočne dodaný a on ho preukázateľne použil pre potreby svojich zdaniteľných plnení. Žalobca splnil všetky náležitosti, ktoré od neho príslušné právne predpisy vyžadujú a podoprel tieto skutočnosti svedeckou výpoveďou V. X.. K tejto právnej argumentácii žalovaný nezaujal žiadne stanovisko. Žalobca poukázal ďalej na rozsudky NS SR sp. zn. a , ktoré vychádzajú z eurokonformného výkladu nároku na odpočítanie dane, keď najvyšší súd zdôraznil, že v prípade, kedy sa správca dane rozhodne neuznať odberateľovi nárok na odpočítanie dane, je jeho povinnosťou preukázať, že sa v danom prípade jednalo o daňový podvod alebo zneužitie práva. Podmienky na odpočítanie dane sú v rámci Európskej únie jednotné a spoločné. Judikatúra Súdneho dvora EÚ má povahu prameňa európskeho práva. Jedným z týchto prameňov práva je prípad Costa v. Enel - vyplynula z neho zásada nadradenosti európskeho práva nad právo vnútroštátne. Z uvedeného vyplýva, že ak správca dane tvrdí, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákona o DPH, potom je jeho zákonnou povinnosťou presne špecifikovať, akým spôsobom žalobca toto zákonné ustanovenie porušil a ak ho porušil, či jeho porušením došlo k daňovému úniku, daňovému podvodu alebo zneužitiu práva. Nemôže sa obmedziť len na všeobecné konštatovanie, že nebolo preukázané dodanie tovaru či služby. Žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil daňovému úradu na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 08.04.2020. Zopakoval skutkové zistenia a právne posúdenie veci tak, ako ich uviedol v napadnutom rozhodnutí. Žiadal žalobu zamietnuť.

5. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou zo dňa 22.05.2020, ktorú podal jeho nový právny zástupca advokátska kancelária Hronček & Partners, s.r.o., ktorý bol splnomocnený na jeho zastupovanie až po podaní žaloby. V replike uviedol, že objednal vypracovanie znaleckého posudku, predmetom ktorého má byť odborné posúdenie a znalecký prieskum účtovnej a daňovej evidencie žalobcu za zdaňovacie obdobie rokov 2014 - 2017 vrátane prieskumu naplnenia hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, ktoré sú predmetom prieskumu v tomto správnom súdnom konaní. Znalecké dokazovanie navrhol vykonať v súlade s a

. Ďalej žalobca zopakoval, ktoré konkrétne žalobné námietky boli súčasťou žaloby. Ďalej žalobca prostredníctvom právneho zástupcu uviedol ďalšie rozpory so zákonom, resp. uviedol ďalšie porušenie žalobcových práv, čím rozšíril rozsah žaloby v rozpore s , pretože k rozšíreniu došlo po uplynutí lehoty na podanie žaloby. Konkrétne uviedol, že v prejednávanom prípade mal správca dane a žalovaný založiť stav založený na objektívnych skutočnostiach, z ktorého by bolo nepochybne jasné, či k nejakej daňovej strate došlo alebo nie, pričom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. -44 zo dňa 10.11.2015. Namietal, že ak finančné orgány neskúmali, či dodávateľ daňového subjektu priznal a odviedol daň na výstupe, potom je odôvodnenie záverov o neuznaní práva na odpočítanie nedostatočné. Existencia daňovej straty je základným predpokladom pre to, aby žalobca mohol byť zodpovedný za účasť na daňovom podvode. Ďalšou novou námietkou bolo, že žalovaný a správca dane pochybili pri vyhodnotení vykonaných výsluchov svedkov, ktoré navyše len podporili relevanciu vyššie uvedených dokladov. Všetky svedecké výpovede vo vzájomnej súvislosti potvrdili dodanie tovaru v zmysle faktúr. Ďalšou novou námietkou bolo, že žalovaný ani správca dane sa nijako pri vedení dokazovania v daňovom konaní nevysporiadali s dokladmi, ktoré žalobca k prijatým dodávkam evidoval a predložil. Ide najmä o faktúru slúžiacu ako dodací list, jej prijatie, úhrada, zaúčtovanie, vystavenie príjemky na sklad a podobne, čo žalobca splnil. Ďalej žalobca ako nóvum namietal, že ďalšie zásadné porušenie správcu dane a žalovaného spočíva v tom, že finančné orgány nevykonali preverenie ďalšieho toku tovaru, ktorý bol predmetom skúmaných dodávok. Keďže to správca dane a žalovaný nevykonali a ani sa touto otázkou nezaoberali, bol nútený žalobca zadať vypracovanie znaleckého posudku nezávislému znalcovi. Ďalej žalobca ako novú námietku uviedol, že je nesprávny postup správcu dane a žalovaného, keď v správnom konaní došlo k nesprávnemu rozloženiu dôkazného bremena, kedy správca dane neoprávnene preniesol na žalobcu dôkazné bremeno skutočností, ktoré však nemohlo zaťažovať žalobcu. Poukázal na rozsudky NS SR a , z ktorých vyplýva, že pokiaľ ide o dôkazné bremeno v daňovom konaní, tak vykonanie dokazovania je primerane rozložené medzi daňovníka a správcu dane. Ďalej poukázal na rozsudky SD EÚ - C-80/11 a C-142/11. Ďalej namietal právne posúdenie žalovaného, ktorý poukázal na zásadu poctivého obchodného styku a na potrebu mať vedomosť o subjektoch, s ktorými daňový subjekt spolupracuje. Tento záver považoval za nelogický a bez relevancie ku skutkovému stavu v prejednávanej veci. Ďalej žalobca v replike rozšíril právnu argumentáciu k žalobnej námietke týkajúcej sa aplikácie rozsudku SD EÚ C-277/2014. Zopakoval, ako už bolo uvedené v žalobe, že žalovaný sa k tomuto rozsudku nevyjadril. Rovnako k žalobnej námietke týkajúce sa aplikácie rozsudkov NS SR a uviedol, že je povinnosťou správcu dane preukázať, že sa jednalo o daňový podvod alebo o zneužitie práva. Opätovne poukázal na rozsudky SD EÚ C-80/11 a C-142/11 týkajúce sa daňového podvodu. Ak správca dane neposudzoval predmetnú vec ako daňový podvod, ale len ako porušenie zákona o DPH, potom tohto zákona nie je ani prikazujúcou ani zakazujúcou právnou normou. Je to oprávňujúca právna norma a ustanovuje len možnosť a jej konkrétne využitie ponecháva na rozhodnutí či vôli platiteľa. Žalobca ďalej formuloval novú žalobnú námietku, keď uviedol, že bolo povinnosťou žalovaného uviesť, kto ust. zákona o DPH porušil (dodávateľ či žalobca), a tiež akým spôsobom ho niekto z týchto dvoch porušil. Ďalšia nová námietka tkvela v tom, že zbavenie žalobcu práva na odpočet je v rozpore so zásadou neutrality DPH. Ak správca dane neuznal právo žalobcu na odpočet na vstupe, tak potom nemal uznať ani vznik daňovej povinnosti na výstupe. Správca dane mal teda zrušiť aj žalobcom vykázanú daňovú povinnosť v príslušných obdobiach. Jedine vtedy by mohla byť zásada neutrality DPH zachovaná. Ak žalovaný a správca dane odpočet neuznal, tak postupoval v rozpore s judikatúrou SD EÚ, keď súčasne nevrátil daň z plnení, ktorých sa neuznaný odpočet priamo týkal. Žalobca ďalej ako nóvum vytkol správcovi dane a žalovanému, že už od začatia kontroly rezonovali porušenia žalobcu, ktoré zakladali na subjektívnych domnienkach a domyslených záveroch, ako aj z toho, že dokazovanie je vzhľadom na ostatné okolnosti týkajúce sa dodávateľa pre žalobcu nepriaznivé. Ako poslednú novú námietku v replike uviedol, že správca dane uvádzal len všeobecné závery, ktoré nemožno považovať za riadne odôvodnenie rozhodnutia, čím je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

6. Žalovaný k replike žalobcu dupliku nepodal.

7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa a nasl. (ďalej ) v rozsahu vymedzenom v a , pričom zistil, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, a preto ju podľa zamietol z nasledovných dôvodov:

8. Z administratívneho spisu súd zistil, že predmetom neuznania odpočítania dane z pridanej hodnoty boli faktúry od dodávateľa MMBC Alfa s.r.o., so sídlom Jelenia č. 1, Bratislava z mája 2014 s predmetom dodania strojov a spotrebných a náhradných dielov pre stroje na spracovanie koží celkovo v sume 21 540,00 €, z toho DPH 3 590,00 €, ktorých prílohou boli príjemky. Dodávateľ žalobcu nepredložil správcovi dane účtovnú evidenciu a žiadne doklady týkajúce sa obchodných prípadov dodávateľa. Dodávateľ je nekontaktný, jeho súčasný konateľ má evidovaný pobyt vo Federácii Svätého Krištofa a Nevisu (od 04.06.2018), predchádzajúci konateľ Ľubomír Bučko (konateľ v období od 17.10.2016 do 04.06.2018) so správcom dane nespolupracuje, na jeho označenej adrese Internátna č. 3513/12, Banská Bystrica viac ako 14 rokov nebýva a iná adresa polícii ani správcovi dane nie je známa. Konateľka dodávateľa Ivana Junasová Maťková (konateľka v období od 23.03.2011 do 17.10.2016) sa ku konkrétnym obchodným prípadom podľa jednotlivých faktúr nevedela vyjadriť. Jej výpoveď bola všeobecná, uviedla, že vzhľadom na zdravotné problémy a materskú dovolenku a s tým súvisiaci pobyt v Rakúsku sa nevenovala podnikaniu, a toto zanechala. Čo sa týka konkrétne odberateľa NeoTec Martin, s.r.o., s touto spoločnosťou nekomunikovala, spolupracovala s ňou, avšak nevie, v akom období. Ďalší svedok V. X. uviedol, že bol zrejme splnomocnený konať za dodávateľa a so žalobcom podpísal rámcovú zmluvu, na základe ktorej sa realizovali objednávky. Na svojich dodávateľov si nevedel spomenúť, mal pocit, že jedným z nich bola spoločnosť IZOSELL, s.r.o.. Nevedel, kde sa nachádza účtovníctvo dodávateľa. Svedok Ing. V. Z. uviedol, že bol účtovníkom dodávateľa na živnosť a že začiatkom roku 2017 doklady dodávateľa odovzdal I. O.. Netuší, kde sa účtovníctvo nachádza. Samotnej obchodnej činnosti firmy sa nezúčastňoval. Kto objednával tovar nevie, kde a akým spôsobom bol tovar odovzdaný, taktiež nevie. Firma IZOSELL, s.r.o. bola jediným dodávateľom tovaru uvedeného na faktúrach. Ďalej bolo zistené, že dodávateľ sa v registrovanom sídle fyzicky nenachádza, na adrese Jelenia č. 1, Bratislava sa nachádza uzamknutý bytový dom. Na tejto istej adrese, t. j. Jelenia č. 1, Bratislava sídlila aj firma IZOSELL, s.r.o., kde v roku 2015 správca dane vykonal miestne zisťovanie, z ktorého bolo zistené, že táto firma má na tejto adrese len registračné sídlo a korešpondenčnú adresu. Vo vzťahu k tejto firme bolo zistené, že bola dňa 04.04.2016 zrušená a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť METROPOL SERVIS, s.r.o., kde konateľom bol opäť Ľubomír Bučko (od 10.11.2011 do 09.02.2017). Súčasným konateľom METROPOL SERVIS, s.r.o. je občan Bulharskej republiky s tým, že na svojom sídle je táto firma neznáma. Žalobca, ako daňový subjekt, k uplatneniu odpočítania dane predložil jednotlivé dodávateľské faktúry, ktorých prílohou boli príjemky na sklad. Tiež predložil rámcovú zmluvu o dodávkach tovaru zo dňa 14.02.2014. Iné dôkazy nepredložil.

9. Podľa žalobca môže meniť rozsah a dôvody žaloby len do uplynutia lehoty určenej zákonom na podanie žaloby na správny súd.

Podľa správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.

Podľa v znení účinnom ku dňu 31.05.2014 daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov

3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 2) Napríklad o účtovníctve v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov.

Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

10. Správny súd po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom konštatuje, že podstatou žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka, či na základe podkladov predložených žalobcom počas daňovej kontroly boli dostatočne preukázané skutočnosti nasvedčujúce záveru, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo dodávateľom uvedeným na faktúrach tak, aby bolo možné priznať žalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa predložených dokladov. Podľa názoru správneho súdu žalobca, ktorý má na túto otázku dôkazné bremeno v zmysle § 24 Daňového poriadku, neuniesol toto dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie materiálnych podmienok na odpočet DPH. V danom prípade totiž správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a aj úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, ktoré následne samé o sebe neboli spôsobilé preukázať plnenie uvedené na faktúrach dodávateľom uvedeným na týchto faktúrach. Žalobca k svojej žiadosti o odpočet pripojil dodávateľské faktúry, príjemky na sklad a rámcovú zmluvu. Následne však v rámci ďalšieho šetrenia boli preukázané také skutkové okolnosti, ktoré tieto listinné dôkazy spochybňujú, pretože bola spochybnené samotné obchodovanie medzi žalobcom a označeným dodávateľom. Najmä dodávateľ nepotvrdil konkrétne dodanie tovaru podľa predmetných dodávateľských faktúr. Bolo preukázané, že dodávateľ žalobcu je nekontaktný, na mieste jeho konateľa sa vystriedali viaceré fyzické osoby s tým, že Ľubomír Bučko (konateľ dodávateľa) bol personálne prepojený s firmou IZOSELL, s.r.o., ktorá podľa tvrdenia manžela konateľky dodávateľa Ivany Junasovej Maťkovej Petra Junasa mohla byť (nevedel to s určitosťou) subdodávateľom dodávateľa. Samotná Ivana Junasová Maťková (konateľka v čase realizovania zdaniteľných obchodov) sa ku konkrétnej obchodnej spolupráci medzi dodávateľom a žalobcom sa nevedela vyjadriť. Svedok V. X., ktorý podľa jej tvrdenia bol splnomocnený konať za dodávateľa, sa taktiež vyjadroval len vo všeobecnosti a ku konkrétnym obchodným prípadom podľa dodávateľských faktúr sa nevyjadril. Jednalo sa pritom o vysoko špeciálne tovary, ktorými podľa tvrdenia Ing. Jaroslava Kološtu (konateľ žalobcu) na pojednávaní dňa 22.05.2018 boli spotrebné a náhradné diely na ďalší predaj pre stroje na spracovanie koží. Ani svedok

Ing. Z. sa k obchodovaniu medzi dodávateľom a žalobcom vyjadriť nevedel, ten uviedol, že len viedol účtovníctvo dodávateľa. Rozhodnou skutkovou okolnosťou v danej veci bolo tiež to, že nebol predložený žiaden objektívny dôkaz o skutočnej realizácii obchodných prípadov medzi dodávateľom a žalobcom v rozhodnom zdaňovacom období. Nebola predložená účtovná evidencia dodávateľa, hoci správca dane vyvinul enormné úsilie na jej získanie, a to či už od súčasného konateľa dodávateľa sídliaceho vo Federácii Svätého Krištofa a Nevisu alebo od predchádzajúceho konateľa Ľubomíra Bučka. Nebolo tak možné objektívnym dôkazom podporiť všeobecné tvrdenia H. X. Q. a V. X.. Ani obchodovanie na ďalšom stupni dodávateľského reťazca, a to medzi spoločnosťou IZOSELL, s.r.o. a dodávateľom nebolo preukázané. Spoločnosť IZOSELL, s.r.o. totiž zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou METROPOL SERVIS, s.r.o., ktorej konateľom bol v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia občan Bulharskej republiky a na svojom sídle je neznáma. Za týchto skutkových okolností potom predloženie len formálnych dokladov na preukázanie nároku na odpočet DPH zo strany žalobcu je nedostatočné.

11. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na presúvanie dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane a naopak. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 10. februára 2016 ak správca dane preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (). Tak tomu bolo aj v danom prípade. Na jednej strane daňový subjekt predložil listinné dôkazy, ktoré však správca dane preukázateľne spochybnil, čím došlo k presunu dôkazného bremena zo správcu dane späť na daňový subjekt, ktorý mal opätovne predložiť nové dôkazy, ktoré by jeho tvrdenia podporili. To sa však nestalo, a preto žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

12. Čo sa týka vyhodnotenia konkrétnych žalobných bodov, súd k nim uvádza nasledovné. Žalobca namieta, že žalovaný sa nevyjadril k jeho odvolacej námietke, že boli vydané dva protokoly, čo podľa neho je v rozpore s Daňovým poriadkom. Správny súd konštatuje, že táto námietka je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Na strane 12 napadnutého rozhodnutia je uvedené vyhodnotenie tejto odvolacej námietky. Žalovaný uviedol, že bol vydaný jeden protokol bez zistení a jeden protokol so zisteniami, keďže predmetom daňovej kontroly boli viaceré dane aj viaceré zdaňovacie obdobia, pričom pri niektorých zdaňovacích obdobiach neboli zistené porušenia zákona a pri niektorých porušenia zistené boli. Ten protokol, kde zistenia boli uvedené, bol potom odvolávajúcemu sa zaslaný spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole.

13. V súvislosti s touto námietkou správny súd konštatuje, že žalobca uviedol priamo nepravdu, keď konštatoval, že žalovaný túto k tejto odvolacej námietke nezaujal žiadne stanovisko a ani sa k nej žiadnym spôsobom nevyjadril. Súd pritom poukazuje na , ktorý sa aplikuje v spojení s , podľa ktorého v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na preukázanie a žalobný návrh. Správny súd nemôže rezignovať na podmienku pravdivého opísania rozhodujúcich skutočností, ktorá vyplýva priamo zo zákona, a ktorá v danom prípade zo strany žalobcu bola porušená.

14. Ďalšia námietka tkvela v tom, že protokol neobsahuje uvedenie kontrolných zistení a vyhodnotení dôkazov. Aj táto námietka je v rozpore so skutočnosťou, konkrétne s obsahom Protokolu č. 100355487/2019 zo dňa 04.02.2019. Čo sa týka kontrolných zistení, tieto sú uvedené od strany 4 ako „výsledok kontroly“ a čo sa týka kontrolovaného obdobia máj 2014, od strany 41 až po stranu 59. V tejto časti je vždy aj konkrétne vyhodnotenie dôkazov, ako to vyplýva z rubriky „1.2 Preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov“ uvedenej na strane 5 protokolu, a to vždy ku konkrétnemu zdaňovaciemu obdobiu. Aj k tejto námietke je potrebné konštatovať, že je v priamom rozpore s obsahom protokolu a obsahuje nepravdivé opísanie rozhodujúcej skutočnosti, ktorá podľa žalobcu mala byť porušená.

15. Ďalšou námietkou je, že správca dane a žalovaný mali prihliadať na dôkaz, že u jeho dodávateľov došlo k vzniku daňovej povinnosti, ktorým sú kontrolné výkazy, ktoré dodávatelia podávajú správcovi

dane. Táto námietka je všeobecná. Nevyplýva z nej, že by sa malo jednať o konkrétneho dodávateľa žalobcu o firmu MMBC Alfa, s.r.o., keďže žalobca uvádza kontrolné výkazy dodávateľov, t. j. nie je zrejmé, ktorých dodávateľov. Pokiaľ mal žalobca aj na mysli konkrétneho dodávateľa za kontrolované zdaňovacie obdobie, tak samotný kontrolný výkaz, kedy bol dodávateľom predložený, nie je dôkazom o reálnom dodaní tovaru uvedeného na faktúrach, pretože ako správne uvádza aj žalobca v žalobe, v kontrolnom výkaze sa uvádzajú len formálne náležitosti ako identifikačné číslo pre DPH, čísla vystavených faktúr, dátumy dodania tovaru, základ dane a daň, ktoré údaje vyplývajú priamo aj z dodávateľských faktúr a nepreukazujú vecné dodanie tovaru.

16. V súvislosti s tohto námietkou žalobca zastáva názor, že ak správca dane nadobudol pochybnosti o reálnom uskutočnení obchodov, potom bolo jeho povinnosťou presne špecifikovať dôkazy, ktoré nad rámec zákona požaduje od žalobcu na preukázanie realizácie deklarovaných obchodov. Tento právny názor je nesprávny. Zákon o DPH nestanovuje, aké konkrétne dôkazné prostriedky majú byť použité na to, aby bol nárok daňového subjektu na odpočet DPH preukázaný. Dôkazné prostriedky, príkladmo uvedené v § 24 ods. 1 Daňového poriadku, preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného obchodu deklarovaného predloženou faktúrou osobou uvedenou na faktúre závisia od charakteru tovaru alebo služby, teda od konkrétneho prípadu. V prípade dodania konkrétnych spotrebných a náhradných dielov pre stroje na spracovanie koží je namieste požadovať od daňového subjektu napríklad dokumentáciu ohľadne týchto pracovných nástrojov, záručné listy, návody na použitie, resp. akúkoľvek dokumentáciu týkajúcu sa týchto strojov a strojových dielov, a to aj vzhľadom na ich vysokú obstarávaciu hodnotu (napríklad štiepací stroj ATOM 520 podľa faktúry č. 2014017 stál 4 800 € s DPH). Pri takejto obstarávacej cene stroja sa predpokladá dostatočná starostlivosť a ostražitosť zo strany odberateľa, aby mal v dispozičnej sfére doklady ohľadne tohto tovaru s príslušnou dokumentáciou od daného výrobku, a to aj z dôvodu žalobcom deklarovaného následného predaja jeho odberateľovi. Nebolo teda povinnosťou správcu dane presne špecifikovať, ktorý dôkaz požaduje od daňového subjektu na preukázanie jeho nároku na odpočet.

17. Ďalšia námietka sa týkala aplikácie rozsudku NS SR sp. zn. . V súlade s názorom žalovaného správny súd konštatuje, že poukazovanie na tento rozsudok je nedôvodné, lebo nebolo preukázané, že skutkový stav v danej veci má prvky rovnaké ako v tomto rozsudku. Vo veci posudzovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky totiž bolo napadnuté rozhodnutie zrušené správnym súdom z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a z dôvodu nedostatku zistenia skutkového stavu veci, keď správca dane nevyhovel návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov. Nebolo teda z vykonaného dokazovania možné spoľahlivo a bez akýchkoľvek pochybností prijať záver, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru. V danom prípade tomu tak nebolo. Žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania žalobcovi neboli zamietnuté, žalobca žiadne ďalšie listinné ani iné dôkazy nepredložil a správca dane jasne vyjadril pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. Dôkazné bremeno v danom prípade zaťažovalo žalobcu len vo vzťahu k svojmu dodávateľovi a nie vo vzťahu k ďalším stupňom reťazca, teda k jeho subdodávateľom. Napriek tomu žalobca nebol schopný preukázať ani dodanie tovaru od svojho dodávateľa ako bezprostredne predchádzajúceho stupňa. Správny súd konštatuje, že dôkazné bremeno daňového subjektu sa vzťahovalo výlučne k preukázaniu skutočností viažucich sa k jeho daňovej povinnosti, a to len ku skutočnostiam ním tvrdeným, konkrétne na predložených dodávateľských faktúrach. V tomto bode je napadnuté rozhodnutie práve v súlade s citovaným rozsudkom NS SR sp. zn. .

18. Túto námietku žalobca doplnil v replike, keď uviedol, že došlo k nesprávnemu rozloženiu dôkazného bremena, kedy správca dane neoprávnene preniesol na žalobcu dôkazné bremeno skutočností, ktoré však nemohlo zaťažovať žalobcu a ktoré nastali u jeho dodávateľa. Správny súd sa s týmto doplnením nestotožnil. Správca dane jasne popísal, ktoré zistené skutočnosti ho viedli k tomu, že spochybnil preukaznosť listinných dokladov predložených žalobcom a nešlo len o skutočnosť, že dodávateľ bol v čase daňovej kontroly nekontaktný, ale napríklad aj o to, že žalobca nepredložil jediný dôkaz o reálnom dodaní tovaru uvedeného na dodávateľských faktúrach. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok NS SR sp. zn. , ktorý uvádza, že práve vystavením dodávateľskej faktúry s hodnovernými údajmi dodávateľ nielenže na seba preberá daňovú povinnosť, ale aj signalizuje svojmu zmluvnému partnerovi, že môže začať proces smerujúci k uplatneniu práva na odpočítanie DPH. Avšak iba splnenie formálnych podmienok prostredníctvom predloženia listinných dôkazov (najmä faktúry a dodacieho listu) na záver o vzniku práva na odpočítanie DPH vo veci samej nepostačuje. Podnikateľ znáša svoje povinnosti preukázať hodnovernosť údajov faktúry dodávateľa (t.j. „cudzej“ listiny). Tiež

poukaz žalobcu na rozsudok NS SR sp. zn. je nenáležitý. V tomto rozsudku nešlo o dôkazné bremeno daňového subjektu na preukázanie dodania od bezprostredne predchádzajúceho dodávateľa, ako tomu bolo v prejednávanej veci. Vo vzťahu k rozsudku najvyšší súd v rozsudku sp. zn. zároveň uviedol, že bol prekonaný vývojom rozhodovacej činnosti NS so zdôraznením zodpovednosti daňového subjektu za výkon práva s primeranou odbornou starostlivosťou.

19. Ani ďalší žalobcom uvádzaný rozsudok NS SR sp. zn. sa nevzťahuje na daný prípad, pretože skutkové okolnosti rozsudku najvyššieho súdu sú iné. Správca dane právo na odpočítanie dane žalobcovi neuznal na základe skutočností, že bola preukázaná existencia zneužívajúcich okolností smerujúcich k získaniu daňovej výhody. Najvyšší súd toto právne posúdenie vyhodnotil ako predčasné, nakoľko nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. V danom prípade však takýto skutkový stav nebol zistený. Správca dane jasne spochybnil reálne dodanie tovarov podľa dodávateľských faktúr, čo bolo dôvodom neuznania nároku na odpočet, a nie zistenie zneužitia práva. Skutkový stav v danom prípade nebol zistený nedôsledne, resp. neúplne a rozhodnutie nie je predčasné ako v prípade posudzovanom Najvyšším súdom SR.

20. Žalobca v tejto súvislosti v ďalšej námietke uvádza, že či si daňovú povinnosť dodávateľ splnil, nemôže odberateľ ovplyvniť a ak dodávateľ preukáže, že vznik svojej daňovej povinnosti priznal vo svojej účtovnej evidencii, daň zaúčtoval a odviedol, v žiadnom prípade správca dane nemôže neuznať nárok na odpočítanie dane. S týmto právnym názorom správny súd čiastočne súhlasí v tom smere, že daňový subjekt skutočne nemôže ovplyvniť splnenie daňovej povinnosti (priznanie dane a jej odvedenie do štátneho rozpočtu) u svojho dodávateľa, avšak vznik nároku na odpočítanie dane v žiadnom prípade nesúvisí so splnením daňovej povinnosti u dodávateľa. Právo na odpočítanie DPH vzniká odberateľovi vtedy, keď jeho dodávateľovi vznikne daňová povinnosť, a to bez ohľadu na to, či si ju dodávateľ následne splní alebo nie, t.j. či daň skutočné reálne zaplatí. Vznik daňovej povinnosti teda nemožno dať na roveň splneniu daňovej povinnosti, teda samotnému odvedeniu dane. Či dodávateľ daň zaplatí alebo nie, nemá na vznik práva na odpočítanie dane žiaden vplyv. Napríklad podľa rozsudku Súdneho dvora (ďalej aj SD) z 12.01.2006 Optigen, spojené veci sp. zn. C-354/03, C-355/03 a C-484/03 alebo rozsudku z 29.03.2012 C-414/2010 právo na odpočítanie dane štandardne vzniká v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť zdaniteľnej osobe ako dodávateľovi bez ohľadu na jej reálne splnenie. Naopak, pokiaľ by aj dodávateľ reálne daň odviedol bez toho, aby mu v zmysle § 19 zákona o DPH vznikla daňová povinnosť, právo na odpočítanie dane jeho odberateľovi nevznikne. Preto je nesprávny názor žalobcu, že pokiaľ dodávateľ vznik daňovej povinnosti priznal vo svojom účtovníctve, daň zaúčtoval a odviedol, že mu správca dane nemôže neuznať nárok na odpočítanie dane.

21. Ďalej žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-277/14. Týmto rozsudkom chcel žalobca podporiť jeho právny názor, že došlo k dodaniu tovaru, aj keby dodávateľ nemal právo disponovať s tovarom, za dodanie ktorého mu vystavil faktúry, keďže fakturovaný tovar bol žalobcovi skutočne dodaný a žalobca ho použil pre potrebu svojich zdaniteľných plnení. Správny súd sa stotožňuje s právnym názorom, že daňová povinnosť zdaniteľnej osobe ako dodávateľovi vzniká bez ohľadu na prevod vlastníctva, pretože je tu rozhodujúci prevod držby majetku zo strany dodávateľa, ktorá oprávňuje odberateľa fakticky s ním nakladať, ako by bol vlastníkom tohto majetku (napríklad rozsudok NS SR č. k. zo dňa 28. apríla 2020). V tom prípade však dodávateľ musí byť preukázané, že je dodávateľom tohto tovaru on a nie tretia osoba. Práve táto skutočnosť bola však v danom prípade správcom dane odôvodnene spochybnená. Správny súd teda označuje právny názor, že k dodaniu tohto tovaru došlo aj vtedy, ak by dodávateľ nemal právo disponovať s týmto tovarom, za nesprávny. Podľa žalobcom citovaného rozsudku SD, takýto záver z neho nevyplýva. Dodávateľ nemusí byť vlastníkom tovaru podľa hmotnoprávnych ustanovení o vlastníctve, avšak musí previesť na odberateľa aspoň držbu, ktorá bude oprávňovať odberateľa fakticky s tovarom nakladať, akoby bol vlastníkom tohto majetku, resp. mu musí tovar odovzdať (napr. rozsudok SD C-324/11).

22. V tejto súvislosti žalobca tiež namieta, že správca dane nemôže od neho chcieť, aby mu predložil ešte nejaké ďalšie dôkazy, že tovar od dodávateľa skutočne nakúpil, pretože splnil všetky náležitosti, ktoré od neho príslušné právne predpisy vyžadujú a podoprel ich svedeckou výpoveďou V. X.. Táto námietka vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu je nedôvodná. Naopak, žalobca svoj nárok na odpočítanie dane podoprel len formálnymi listinami, a to dodávateľskými faktúrami, ktoré sami o sebe nie sú materiálnym dôkazom o dodaní tovaru, príjemkami na sklad, ktoré žalobca sám aj vystavil a ktoré preukazujú len to, že určitý tovar bol prijatý na sklad žalobcu a rámcovou zmluvou, ktorá však jednotlivé obchodné prípady

podľa predložených faktúr vôbec nepreukazuje. Jedná sa o zmluvu, ktorá - ako jej názov naznačuje, len zakotvuje určitý rámec obchodnej spolupráce medzi dodávateľom a daňovým subjektom, pričom nezakotvuje konkrétne obchodné prípady podľa dodávateľských faktúr (predmet dodávok, ceny a ďalšie podmienky dodania). Ďalej poukazovanie na svedeckú výpoveď V. X. je neadekvátne, pretože tento svedok poskytol len všeobecnú výpoveď o tom, že všetky plnenia deklarované na vystavených faktúrach boli skutočne dodané žalobcovi a ním zaplatené v hotovosti, čo s ohľadom na vymedzený druh a rozsah fakturovaných tovarov, bez predložených objednávok pre dodávateľa a bez doloženia ďalších dokladov špecifikujúcich tieto tovary, je dôkazným prostriedkom, ktorý sám o sebe nemá prakticky žiadnu dôkaznú hodnotu. Bolo potrebné predložiť také dôkazy, ktoré pochádzajú z prostredia mimo dispozičnej sféry platiteľov zúčastnených na obchode a ktoré v čo najväčšej miere objektivizujú skutočnosti deklarované dotknutými platiteľmi. Napríklad žalobca podľa dodávateľských faktúr mal nadobudnúť spotrebné a náhradné diely pre stroje na spracovanie koží, t.j. tovar zameraný na špecifickú odbornú oblasť, preto nepochybne bolo žiaduce až nevyhnutné, aby boli k tovaru dodané aj doklady, ktoré by umožňovali obsluhu alebo montáž týchto strojov a dielov, napríklad návody na použitie, fotodokumentácia, záručné listy, atď.. Žalobca však žiadne takéto listiny správcovi dane nepredložil.

23. Vo vzťahu k tejto námietke je tiež v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia tvrdenie žalobcu, že žalovaný nezaujal žiadne stanovisko k aplikácii rozsudku C-277/14, pretože v napadnutom rozhodnutí sa jeho vyhodnotenie (ako aj ďalších žalobcom uvádzaných rozhodnutí vnútroštátnych súdov a Súdneho dvora EÚ) nachádza, aj keď v stručnom rozsahu.

24. Žalobca v žalobe ďalej poukazuje na rozsudky NS SR sp. zn. a . Čo sa týka vyššie uvedených rozsudkov, správny súd opätovne konštatuje, že tieto sa nevzťahujú na daný prípad, pretože skutkový stav je iný. Čo sa týka rozsudku , správne orgány tu vychádzali zo zistení, že v danom prípade sa jednalo o podvodné konanie, ktoré podľa názoru správneho a kasačného súdu nebolo v správnom konaní dostatočne preukázané. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu SR však nevyplýva tvrdenie žalobcu v žalobe, že v prípadoch, kedy sa správca dane rozhodne neuznať odberateľovi nárok na odpočítanie dane, je jeho povinnosťou preukázať, že sa v danom prípade jedná o daňový podvod alebo zneužitie práva. Naopak, najvyšší súd konštatoval, že ak sa preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje daňový subjekt, môžu orgány finančnej správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode. Iba toto v zmysle hore citovanej judikatúry SD prelamuje zásadu neutrality dane (bod 28 rozsudku). Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ žalobca uniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku, teda ak sú preukázané všetky vecné a aj formálne podmienky na odpočítanie dane, na preukázanie ktorých má prioritne dôkazné bremeno daňový subjekt, potom je možné neuznať právo na odpočítanie dane len vtedy, ak bude preukázané zneužitie práva alebo daňový podvod, na čo má v plnom rozsahu dôkazné bremeno naopak správca dane. V danom prípade však takáto situácia nenastala. Tu žalobca nepreukázal základný predpoklad vzniku nároku na odpočet, a to splnenie vecných podmienok na odpočítanie dane, najmä vznik daňovej povinnosti dodávateľa, teda dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre. Preto nie je splnená základná premisa, aby bolo možné hovoriť o dôkaznom bremene na strane správcu dane pri preukazovaní podvodu alebo zneužitia práva. Inak povedané, pokiaľ daňový subjekt neunesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení ohľadne splnenia podmienok na odpočítanie dane, už toto samo o sebe je dôvodom pre neuznanie odpočítania dane. Je nesprávny názor žalobcu uvedený v žalobe, že správca dane môže neuznať nárok na odpočítanie dane len v prípade, ak preukáže, že sa v danom prípade jednalo o podvod alebo zneužitie práva. Naopak, pokiaľ nebudú preukázané hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane podľa zákona o DPH, t. j. vecné a formálne, potom nie je možné odpočítanie dane práve z dôvodov porušenia ust. § 49 ods. 1 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 zákona o DPH. Následne, ak by žalobca uniesol dôkazné bremeno a všetky tieto podmienky preukázal, teda k porušeniu zákona o DPH by nedošlo, vtedy by mohol správca dane neuznať odpočítanie len v prípade, ak by preukázal, že žalobca je zapojený do zneužitia právnej regulácie spoločného systému DPH alebo na podvodnom reťazci zdaniteľných obchodov. K takejto situácii však v danom prípade nedošlo.

25. V tejto súvislosti žalobca v replike argumentoval aplikáciou rozsudkov SD C-80/11 a C-142/11. Správny súd uvádza, že právne názory uvádzané žalobcom sa týkajú situácie, keď osoba, ktorá vystavila faktúru alebo jeden z jej poskytovateľov sa dopustili daňového podvodu. Vtedy podľa tejto judikatúry je možné zamietnuť právo odpočítať daň len vtedy, keď správca dane objektívne preukáže, že samotná

zdaniteľná osoba je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho dodávateľského subjektu. Podmienkou však je, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli splnené. Ako bolo už uvedené v predchádzajúcom bode, táto situácia v danom prípade nenastala. Neboli splnené vecné podmienky vzniku nároku na odpočet, keď žalobca nepreukázal dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre a nebol tiež zistený daňový podvod na strane dodávateľa alebo jeho subdodávateľov. Tieto rozsudky teda nie sú v danej veci aplikovateľné.

26. Nedôvodná je preto aj posledná žalobná námietka, že bolo povinnosťou správcu dane presne špecifikovať, akým spôsobom žalobca porušil § 49 ods. 1 zákona o DPH a ak ho porušil, či jeho porušením došlo k daňovému úniku, daňovému podvodu alebo zneužitiu práva a že sa nemôže obmedziť len na konštatovanie, že „nebolo preukázané dodanie tovaru či služby“. Uvedená námietka súvisí so žalobcovým nepochopením, že správca dane môže neuznať odpočet dane v prípade, pokiaľ daňový subjekt jednoducho nesplní podmienky dané vnútroštátnou právnou úpravou zákonom o DPH a že na druhej strane k neuznaniu práva na odpočítanie môže dôjsť aj v prípade splnenia týchto zákonných podmienok v prípade preukázania zneužitia práva alebo účasti na daňovom podvode. Je teda regulárnym postupom žalovaného, keď potom, ako dôvodne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť listinných dôkazov predložených k odpočítaniu dane, ktoré neboli následne žiadnymi ďalšími dôkazmi preukázané, odmietol odpočítať daň s poukazom na porušenie § 49 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane výslovne uviedol, že daňový subjekt nepreukázal, že zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane, boli reálne dodané deklarovaným dodávateľom, teda že by tomuto platiteľovi vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, ktorá po splnení ďalších zákonných podmienok zakladá nárok na odpočítanie dane u odberateľa v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Na argumentáciu uvedenú v replike, že v prípade § 49 ods. 1 zákona o DPH nejde o prikazujúcu ani zakazujúcu právnu normu, ale o normu oprávňujúcu, správny súd uvádza, že v danom prípade sa nejedná sa o porušenie kogentného ustanovenia zákona v zmysle spáchania správneho deliktu s následkom uloženia sankcie, ale vo svojej podstate ide o nesplnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane, čoho zákonným dôsledkom je neuznanie práva na odpočítanie dane.

27. Na záver sa správny súd vyjadruje k námietkam žalobcu uvedeným v replike zo dňa 22.05.2020, ktorá bola elektronicky prijatá do podateľne MS SR dňa 25.05.2020. V replike žalobca uviedol jednak doplňujúce vyjadrenia k niektorým námietkam už uplatneným v žalobe a jednak nové žalobné body. Čo sa týka doplnení k žalobným bodom uvedeným v žalobe, jedná sa o námietku ohľadom vyhotovenia dvoch protokolov, obsahu samotného protokolu so zisteniami, že došlo k nesprávnemu rozloženiu dôkazného bremena, kedy správca dane neoprávnene preniesol na žalobcu dôkazné bremeno skutočností, ktoré nemohlo zaťažovať žalobcu, aplikácie rozsudku SD C-277/14 a rozsudkov NS SR a , nesprávneho vyhodnotenia § 49 ods. 1 zákona o DPH ako prikazujúcej právnej normy, keďže nie je prikazujúca ani zakazujúca, ale oprávňujúca a k povinnosti žalovaného preukázať žalobcovi daňový únik, zneužitie práva či daňový podvod. Tieto doplnenia súd vyhodnotil v rámci jednotlivých vyhodnotení žalobných bodov.

28. Ďalej žalobca v replike vzniesol nové žalobné dôvody. Rozšírením rozsahu žaloby v zmysle v spojení s a sa chápe aj rozšírenie žalobných dôvodov, t. j. vytknutie ďalšieho rozporu so zákonom alebo uvedenie ďalšieho porušenia žalobcových práv (Števček M. a kol., , Komentár, H. C. BECK 2016, strana 919). Žalobca v replike zo dňa 22.05.2020 uviedol viaceré porušenia žalobcových práv, ktoré v žalobe nenamietal, a taktiež uviedol podľa neho ďalšie rozpory so zákonom v napadnutom rozhodnutí, resp. v postupe správcu dane. Jednalo sa najmä o námietky, že správne orgány nemali jasné, či došlo k nejakej daňovej strate alebo nie (podporené rozsudkom NS ČR ), že správca dane a žalovaný pochybili pri vyhodnotení vykonaných výsluchov svedkov (ktorých, to žalobca nešpecifikoval), že žalovaný ani správca dane sa nevysporiadali s dokladmi, ktoré žalobca k prijatým dodávkam evidoval a predložil, že finančné orgány nevykonali preverenie ďalšieho toku tovaru, ktorý bol predmetom skúmaných dodávok, teda že tovar žalobca ďalej predal, a preto ho musel aj nadobudnúť (preto žalobca bol nútený zadať vypracovanie znaleckého posudku nezávislému znalcovi), že žalovaný nesprávne poukázal na zásadu poctivého obchodného styku a povinnosť mať vedomosť o subjektoch, s ktorými daňový subjekt spolupracuje a že rozhodnutie žalovaného je v rozpore so zásadou neutrality DPH (ktorá zásada sa mala prejaviť v tom, že pokiaľ žalovaný odpočet neuznal, tak mal súčasne vrátiť daň z plnení, ktorých sa neuznaný odpočet

priamo týkal, a teda mal zrušiť žalobcom vykázanú daňovú povinnosť). Tiež novou námietkami bolo, že správne orgány od začatia kontroly prezumovali porušenia žalobcu, ktoré zakladali na subjektívnych domnienkach a domyslených záveroch, a taktiež námietka, že rozhodnutie správcu dane nie je riadne odôvodnené a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

29. K tomu správny súd uvádza, že v zmysle je viazaný dôvodmi žaloby, okrem prípadov stanovených v . Novo uplatnené námietky však nie je možné zahrnúť do žiadnej kategórie uvedenej v tomto ustanovení. Nejedná sa o teda vady, na ktoré by súd musel prihliadnuť ex offo, preto je viazaný dôvodmi žaloby a prihliada len na námietky uplatnené v lehote na jej podanie. Napadnuté rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 06.11.2019. Posledný deň lehoty na rozširovanie žalobných bodov (dôvodov) v zmysle pripadol na deň 07.01.2020, keďže deň 06.01.2020 bol štátny sviatok. Správny súd zdôrazňuje, že rozšírenie žalobných bodov v replike bolo podané po zákonom stanovenej lehote a preto sa nimi správny súd nemohol zaoberať. Očakávanie žalobcu, že sa súd bude zaoberať a vyhodnocovať tieto nové žalobné námietky podané po zákonom stanovenej lehote, nie je legitímne a to ani za situácie, keď žalobca v priebehu súdneho konania zmenil právneho zástupcu a nový právny zástupca, ktorý nepodával žalobu, mal potrebu uviesť ďalšie námietky, t. j. rozšíriť žalobu o ďalšie žalobné body, ktoré pôvodný právny zástupca do žaloby nezahrnul. Takéto očakávanie nie je podporené právnou úpravou , ktorá výslovne neumožňuje rozširovať žalobu po uplynutí lehoty na jej podanie. Právna úprava tak reflektuje na jednu zo základných zásad správneho súdneho konania - zákonná koncentračná zásada, ktorá znamená, že všetky námietky, ktoré žalobca má voči napadnutému rozhodnutiu, prípadne postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, musí uplatniť v zákonom stanovenej lehote, ktorá je dva mesiace od oznámenia napadnutého rozhodnutia a na ďalšie námietky súd nemôže prihliadnuť. Tomu zodpovedá aj úprava , podľa ktorého v správnej žalobe sa musia uviesť aj dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body).

30. Ďalej sa správny súd vyjadruje k predloženému dôkazu - znaleckému posudku znalca Ing. Jozefa Fedora č. 03/2020 zo dňa 25.09.2020, ktorý došiel správnemu súd deň pred pojednávaním, t.j. 28.09.2020. V správnom súdnom procese (rovnako ako v civilnom procese) platí zásada, že vec sa má rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní ( ). Tomu zodpovedá aj samotný postup súdu, a preto aj všetky úkony, ktoré správny súd realizuje v rámci prípravy pojednávania, je povinný uskutočniť tak, aby bola vec rozhodnutá na prvom pojednávaní. Inštitút odročenia pojednávania je potrebné z uvedeného dôvodu potom vnímať ako niečo výnimočné. V nadväznosti na uvedené podľa sa môže pojednávanie odročiť len z dôležitých dôvodov. Podľa SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Preto sa správny súd oboznámil s obsahom znaleckého posudku priamo na nariadenom pojednávaní a z tohto dôvodu pojednávanie neodročil. Zároveň súd konštatuje, že s obsahom posudku žalobca ako jeho predkladateľ musel byť oboznámený a žalovaný bol s jeho závermi súdom oboznámený priamo na pojednávaní.

31. Správny súd konštatuje, že vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy ( ). Avšak aj znalecký posudok, ktorý nebol vyhotovený v rámci správneho konania, ale predložený až v súdnom konaní, môže byť relevantným dôkazom, pokiaľ by spochybnil odborné skutkové závery správneho orgánu, z ktorých tento vychádzal pri právnom posúdení veci v administratívnom konaní, napr. v prípade, keď by samotný správny orgán dal vypracovať znalecký posudok a posudok predložený pred súdom by zaujal odlišné odborné skutkové závery (napr. pri zisťovaní, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá „lege artis“). Musí však ísť o znalecký posudok, ktorý spĺňa zákonné atribúty .

32. Podľa v spojení s ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa , súd na návrh nariadi znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých znalcov, môžu vypracovať spoločný posudok.

Podľa v písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu posúdeniu veci.

Podľa súkromný znalecký posudok je znalecký posudok predložený stranou bez toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd.

Podľa ak je spolu so žalobou predložený súkromný znalecký posudok, ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, postupuje sa pri vykonávaní tohto dôkazu akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.

33. Súkromný znalecký posudok v zmysle (rovnako ako znalecký posudok v zmysle ) je ako dôkaz relevantný len vtedy, ak sa v ňom posudzujú skutočnosti založené na vedeckých poznatkoch a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje odborné vyjadrenie. Podmienkou teda je, že sa majú posúdiť skutkové okolnosti, a nie právne posúdenie veci.

34. V posudzovanej veci podľa objednávky znaleckého posudku zo dňa 22.05.2020 (č. l. 55 súdneho spisu) bolo znalcovi zadané odpovedať výsostne len na právne otázky - hmotnoprávne podmienky odpočtu dane z pridanej hodnoty podľa Smernice 2006/112/ES a zákona o DPH a stanoviť správnu výšku DPH. Na túto otázku znalec v posudku aj odpovedal, a to v časti III. Záver na str. 44, kde uviedol, že znalec relevantne a preukázateľne stanovil celkový oprávnený nárok platiteľa DPH na odpočítanie DPH v súhrnnej výške 96 855,85 EUR a na str. 45, kde prijal záver, že hmotnoprávne zákonné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH boli splnené, tak ako sú hmotnoprávne odôvodnené v časti 2.2.1 znaleckého posudku. Znalecký posudok sa tak nevyjadroval k skutkovým otázkam, na ktoré treba vedecké poznatky, ako to má na mysli , ale právne posúdil vec, čo je v rozpore so zákonnou úpravou v spojení s , podľa ktorého v písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu posúdeniu veci. Právne posúdenie veci totiž prináleží jedine súdu. Zároveň žalobca v konaní pred súdom neuviedol, k akým konkrétnym skutkovým okolnostiam má byť znalecký posudok podaný, len všeobecne konštatoval, že dôkladné a správne posúdenie všetkých relevantných skutočností je nevyhnutné pre dosiahnutie účelu správneho súdneho konania a má ísť o odborné otázky z oblasti daňovníctva a účtovníctva žalobcu. Keďže znalecký posudok, ktorý predložil žalobca, t. j. súkromný posudok znalca Ing. Jozefa Fedora, rieši výslovne právne posúdenie veci prejednávanej pred správnym súdom, nemôže mať žiaden vplyv na zistenie skutkového stavu v danej veci a teda je právne irelevantný.

35. Napokon sa správny súd vyjadruje k námietke vznesenej na pojednávaní dňa 29.09.2020, v ktorej žalobca uviedol, že má pochybnosti, či poverená pracovníčka žalovaného Ing. X., PhD. nezasahovala do daňového konania v štádiu, kedy bolo vedené u správcu dane na prvom stupni a k súvisiacemu návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom Ing. X., PhD. ako svedkyne. Poukazuje pritom na bod 29. tohto odôvodnenia, pretože aj v tomto prípade bola námietka podaná po zákonom stanovenej lehote. výslovne neumožňuje rozširovať žalobu po uplynutí lehoty na jej podanie, čo je vyjadrením zákonnej koncentračnej zásady, ktorá znamená, že všetky námietky, ktoré žalobca má voči napadnutému rozhodnutiu, prípadne postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, musí uplatniť v zákonom stanovenej lehote, ktorá je dva mesiace od oznámenia napadnutého rozhodnutia a na ďalšie námietky súd nemôže prihliadnuť. Nejedná sa pritom ani o vadu, na ktorú by súd musel prihliadnuť ex offo v zmysle a , ktorá by bola dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa alebo b) a preto je súd viazaný dôvodmi žaloby. Z tohto dôvodu súd zamietol aj návrh na doplnenie dokazovania, ktorý mal preukázať dôvodnosť tejto námietky.

36. Vzhľadom na to, že žalobné námietky správny súd vyhodnotil v plnom rozsahu ako nedôvodné a námietkami uvedenými v replike uplatnenými po stanovenej lehote sa nemohol zaoberať, žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

37. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi rozhodol súd podľa a contrario tak, že mu náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému podľa a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu

- výnimočnosť situácie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 ) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci.