Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8Cob-3-2020.pdf
PDF · 199.93 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/3/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu: MVDr. Martin Kuric s. r. o., so sídlom Mierové námestie 34, 911 01 Trenčín, IČO: 46 429 913, právne zastúpeného JUDr. Petrom Bódim, advokátom so sídlom M. R. Štefánika 55/2, 957 01 Bánovce nad Bebravou, proti žalovanej: Jana Janíková Obchodné činnosti, s miestom podnikania 956 36 Pečeňany 88, IČO: 34 481 711, právne zastúpenej JUDr. Martinou Kmeťovou, advokátkou so sídlom Moyzesova 1918/6A, 957 01 Bánovce nad Bebravou, o zaplatenie 3.600,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 2Cb/7/2018-152 zo dňa 30. októbra 2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom o nároku žalobcu na zaplatenie 3 600 Eur s príslušenstvom tak, že výrokom I. konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania prevyšujúceho 9,00 % ročne zo sumy 3.740,34 Eur od 15.03.2018 do zaplatenia zastavil, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v celom rozsahu, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, ktoré vydá súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie o čiastočnom zastavení konania ustanoveniami § 144, § 145 ods. 1, 2 a § 146 ods. 1, 2 CSP, keď žalobca vzal žalobu o zaplatenie úroku z omeškania v časti prevyšujúcej 9 % ročne zo sumy 3 740,34 Eur od 15.03.2018 do zaplatenia späť a žalovaná s týmto čiastočným späťvzatím súhlasila. Pri rozhodovaní o zvyšku žalobou uplatneného nároku prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci dospel k záveru o nedôvodnosti tohto nároku. Vychádzal zo zistenia, že žalobca si voči žalovanej uplatnil nárok na zaplatenie sumy v celkovej výške 3.880,68 Eur, ktorá suma pozostáva zo sumy 3.600,00 Eur titulom zmluvnej odplaty na základe zmluvy o prevode databázy a odstúpení salónu pre zvieratá (ďalej len zmluva), ktorá mala byť medzi žalobcom a žalovanou uzatvorená dňa 07.02.2017 a sumy 280,68 Eur titulom nákladov na odmenu za právnu službu poskytnutú mimo súdneho konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky. Procesná obrana žalovanej spočívala najmä v tom, že predmetná zmluva je neplatná z dôvodu, že táto nie je datovaná, a je tak neurčitý dátum plnenia, a taktiež z dôvodu neurčitého predmetu zmluvy. Žalovaná ďalej namietala, že k reálnemu odovzdaniu databázy a odstúpeniu salónu pre zvieratá žalobcom nikdy nedošlo, žalovaná nemá k databáze žiadny prístup a taktiež ani do salónu, tieto sú naďalej vo vlastníctve a v dispozícii žalobcu. Žalovaná zároveň v rámci svojej procesnej obrany predložila súdu dve faktúry, ktorými vyfakturovala žalobcovi spolu sumu 1.000,00 Eur a žiadala v prípade, že by mal súd za to, že je nárok žalobcu čo i len čiastočne dôvodný, započítať so žalovanou sumou sumu vyplývajúcu z predložených faktúr. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní
nebolo medzi stranami sporné, že žalobca vstupoval do právneho vzťahu so žalovanou ako právnická osoba podnikateľ, pričom konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane žalovaná konala ako osoba podnikajúca na základe živnostenského oprávnenia v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade je právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou na základe ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka vzťahom obchodno-právnym a na tento je potrebné aplikovať predovšetkým príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. V nadväznosti na námietky vznesené žalovanou stranou sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal otázkou, či došlo medzi stranami k platnému uzatvoreniu zmluvy a či z takto uzatvorenej zmluvy vznikli zmluvným stranám konkrétne práva a povinnosti. Po oboznámení sa obsahom predmetnej zmluvy dospel k záveru, že v danom prípade nejde o žiadny z konkrétnych zmluvných typov upravených v Obchodnom zákonníku, prípadne v Občianskom zákonníku, resp. inom zákone, ale jedná sa o tzv. nepomenovanú zmluvu v zmysle ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. V súlade so zásadou zmluvnej voľnosti zákon uzatvorenie takejto zmluvy pripúšťa, na jej platné uzatvorenie sa však vyžaduje, aby účastníci zmluvy dostatočným spôsobom určili predmet svojich záväzkov. Ďalej prvoinštančný súd poukázal na to, že všeobecná právna úprava právnych úkonov, uvedená v Občianskom zákonníku v ustanoveniach § 34 až § 51, je pre obchodné záväzkové vzťahy doplnená v Obchodnom zákonníku niektorými ustanoveniami o právnych úkonoch (§ 266 až § 268). Podmienkou platnosti každého právneho úkonu, teda aj právnych úkonov, ku ktorým dochádza v rámci obchodných záväzkových vzťahov, je, že musí ísť o prejav vôle urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Ak dôjde k situácii, že súd musí vykladať prejav vôle účastníka obchodného záväzkového vzťahu, súd postupuje podľa výkladových pravidiel upravených v ustanoveniach § 266 ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka. Preto súd prvej inštancie posudzoval, akým spôsobom boli v predmetnej zmluve vymedzené práva a povinnosti zmluvných strán a najmä, či tieto boli určené dostatočne určito, zrozumiteľne a jednoznačne. Z obsahu zmluvy vyplynulo, že žalobca označený ako prevodca sa v zmluve zaviazal "odpredať" žalovanej označenej ako nadobúdateľ databázu, ktorá bola v predmetnej zmluve vymedzená tak, že "ide o databázu zákazníkov využívajúcich služby súvisiace so starostlivosťou o zvieratá na adrese PG., XXX XX U. nad U.. Databáza je v elektronickej podobe a obsahuje údaje o 481 zákazníkoch". Žalobca sa zároveň zaviazal dať žalovanej do "užívania salón pre zvieratá (s profi vybavením) nachádzajúci sa na adrese R. XX, XXX XX U. nad U." a tiež "poskytnúť telefónne číslo XXXX XXX XXX, ktoré je žalovaná oprávnená používať odo dňa uzatvorenia tejto zmluvy". Za splnenia vyššie uvedených povinností malo žalobcovi voči žalovanej podľa predmetnej zmluvy vzniknúť právo na zaplatenie zmluvnej odplaty vo výške 3.600,00 Eur s DPH. Podľa predmetnej zmluvy sa žalobca zaviazal odovzdať žalovanej databázu ako aj salón pre zvieratá v deň uzatvorenia tejto zmluvy. Žalovaná je oprávnená využívať údaje z databázy ako aj priestory salónu pre zvieratá v súlade a v rozsahu svojho podnikateľského oprávnenia. Zároveň sa žalobca zaviazal zaškoliť žalovanú v prevádzkovaní salóna pre zvieratá a do 31.12.2017 uhrádzať zálohové platby za dodávku elektrickej energie a vody. Žalovaná sa zaviazala uhradiť žalobcovi dohodnutú peňažnú odplatu najneskôr do 12 mesiacov odo dňa uzatvorenia tejto zmluvy na bankový účet prevodcu a zároveň sa zaviazala od 01.01.2018 pravidelne uhrádzať zálohové platby za dodávku elektrickej energie a vody. V nadväznosti na vykonané dokazovanie súd prvej inštancie dospel k záveru, že účastníci zmluvy nesplnili zákonnú požiadavku vymedzenú v ustanovení § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a v posudzovanom prípade neurčili v predmetnej zmluve predmet svojich záväzkov dostatočne určito, na základe čoho k uzatvoreniu zmluvy nedošlo. S poukazom na predloženú emailovú komunikáciu skonštatoval, že obidve strany mali rovnakú možnosť, aby zhmotnili do dohody vlastné predstavy o obsahu ich práv a povinností a aby tieto vymedzili nepochybným spôsobom, obzvlášť za situácie, keď mala byť uzatvorená taká špecifická zmluva, ktorá nie je ako zmluvný typ výslovne v zákone upravená. Nedostatočné vymedzenie konkrétnych práv a povinností strán v danom prípade pritom nebolo možné odstrániť ani výkladom predmetnej zmluvy. Pokiaľ ide o záväzok žalobcu "odpredať databázu", z použitej terminológie v predmetnej zmluve, ako aj úmyslu konajúcich strán, ktorý bol zistený predovšetkým z ich výpovedí na pojednávaní, vyplynulo, že obsahom tohto záväzku mal byť predaj databázy, a teda prevod vlastníckeho práva k databáze zákazníkov, ktorú viedol žalobca v elektronickej forme, zo žalobcu na žalovanú. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že predmetná databáza predstavovala zoznam zákazníkov zapísaných do elektronického tabuľkového súboru. Vzhľadom na uvedený charakter predmetu prevodu, bolo podľa názoru prvoinštančného súdu potrebné v zmluve jednoznačne a jasne
vymedziť spôsob, akým má dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k databáze z prevodcu na nadobúdateľa, teda zo žalobcu na žalovanú, čo však v predmetnej zmluve absentovalo. V predmetnej zmluve je v tejto súvislosti len uvedené, že žalobca odovzdá databázu žalovanej v deň uzatvorenia zmluvy. Keďže sa jednalo o elektronický zoznam vedený v elektronickom súbore, bolo nepochybne potrebné vymedziť, aký spôsobom má, resp. malo k tomuto "odovzdaniu" dôjsť. Zároveň súd prvej inštancie skonštatoval, že v predloženej predmetnej zmluve absentuje dátum jej uzatvorenia, pričom ani z vykonaného dokazovania tento nebolo možné jednoznačne ustáliť, čo za následok nejednoznačnosť aj pokiaľ ide o čas plnenia povinnosti žalobcu. Keďže uvedené nebolo v predmetnej zmluve jednoznačne vymedzené, nebolo možné následne posudzovať ani to, či k odovzdaniu databázy riadne a včas došlo, a teda, či si žalobca základnú povinnosť podľa zmluvy splnil. Ďalej poukázal na to, že napriek tomu, že na základe predmetnej zmluvy malo dôjsť k odpredaju databázy, táto je nesporne doposiaľ v dispozícii žalobcu. Ako účelové následné vyhodnotil tvrdenie žalobcu počas sporu, že žalovaná mala podľa predmetnej zmluvy nadobudnúť len právo "využívať údaje z databázy", čo však nevyplýva ani z gramatického výkladu predmetnej zmluvy, ani z výpovedí samotných účastníkov zmluvy. Okrem toho predmet prevodu nebol určený dostatočným spôsobom. Databáza zákazníkov využívajúcich služby súvisiace so starostlivosťou o zvieratá na adrese R., XXX XX U. nad U. bola bližšie v predmetnej zmluve špecifikovaná len číslom počtu zákazníkov, čo nemožno považovať za dostačujúce. Nebolo v nej uvedené, čo je konkrétnym obsahom takéhoto elektronického zoznamu, o akých zákazníkov sa jedná, teda, či ide o všetkých zákazníkov, ktorí niekedy navštívili priestory žalobcu, teda aj tých, ktorí už služby žalobcu nevyužívajú alebo len aktívnych zákazníkov a zároveň v stave k akému konkrétnemu dňu je tento elektronický zoznam zákazníkov vyhotovený, keďže tento bol priebežne dopĺňaný. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že aj pokiaľ ide o záväzok žalobcu dať žalovanej do "užívania salón pre zvieratá (s profi vybavením) nachádzajúci sa na adrese R. U. nad U." a "poskytnúť telefónne číslo XXXX XXX XXX, ktoré je žalovaná oprávnená používať odo dňa uzatvorenia tejto zmluvy", tento je opätovne v predmetnej zmluve vymedzený spôsobom, ktorý nie je dostatočne určitý. Z predmetnej zmluvy nie je možné ani v tejto časti ustáliť konkrétny rozsah a obsah práv a povinností jednak žalobcu a tiež žalovanej. Použité pojmy nie sú nijakým spôsobom bližšie v zmluve špecifikované. Výkladom právneho úkonu na základe vykonaného dokazovania bolo možné ustáliť, že predmetom tohto záväzku bol nájom nebytového priestoru vo vlastníctve žalobcu a nájom hnuteľných vecí žalovanou na účely výkonu jej podnikateľskej činnosti. Z predmetnej zmluvy ani výkladom však nebolo možné zistiť jednoznačné vymedzenie nebytového priestoru a hnuteľných vecí, ktoré majú byť predmetom nájmu, konkrétne práva a povinnosti strán v súvislosti s užívaním predmetu nájmu, rozsah užívania a konkrétnu dobu nájmu, prípadne, či sa malo jednať o užívanie na dobu neurčitú. Zároveň v predmetnej zmluve nebola určená výška a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia. Konkrétne práva a povinnosti strán neboli v predmetnej zmluve uvedené ani pokiaľ išlo o "poskytnutie telefónneho čísla", ktoré mala podľa predmetnej zmluvy žalovaná oprávnenie používať odo dňa uzatvorenia tejto zmluvy. Absentovalo tu vymedzenie obsahu uvedeného oprávnenia žalovanej, jeho rozsahu a trvania a tiež úprava otázky úhrady nákladov, ktoré pri tom vzniknú, pričom predmetná zmluva bola dojednaná ako zmluva odplatná. Cena za odpredaj databázy bola dohodnutá vo výške 3.600,00 Eur s DPH, pričom podľa predmetnej zmluvy je v tejto sume zahrnutá aj odplata za užívanie salónu pre zvieratá s profi vybavením a odplata za poskytnutie telefónneho čísla. V konkrétnom prípade tak nebolo možné zistiť a posúdiť, z akých konkrétnych súm sa uvedená odplata skladá, teda aká konkrétna odplata sa viaže ku konkrétnemu splneniu povinnosti, čo v spojení s nedostatočným, resp. žiadnym vymedzením práv a povinností zmluvných strán spôsobilo neurčitosť predloženej predmetnej zmluvy. Prvoinštančný súd tiež poukázal na to, že dohodnutú odplatu sa žalovaná zaviazala zaplatiť žalobcovi do 12 mesiacov odo dňa uzatvorenia zmluvy tejto zmluvy, pričom však zmluva nebola datovaná a konkrétny dátum uzatvorenia zmluvy nebol jednoznačne zistený ani vykonaným dokazovaním. Konštatoval, že v posudzovanom prípade ani výkladom nebolo možné odstrániť uvedené nedostatky v určitosti právneho úkonu. V tomto smere zároveň z judikatúry nepochybne vyplýva, že výkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom nemôže znamenať nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel musí smerovať iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nakoľko
účastníci predmetnej zmluvy dostatočne neurčili predmet svojich záväzkov, zmluvu nemožno považovať za uzatvorenú a nárok uplatnený na základe tejto zmluvy preto nebolo možné v tomto spore priznať. Procesnú obranu žalovanej v tejto časti súd považoval za dôvodnú. Titulom predmetnej zmluvy nebolo potom možné priznať ani odplatu, resp. cenu za zaškolenie, ktorého vykonanie v priebehu sporu žalovaná nerozporovala. Cena samotného zaškolenia navyše nebola podľa predmetnej zmluvy zahrnutá v odplate v zmysle článku II bod 1, bod 2, ktorej priznania sa žalobca podanou žalobou domáhal. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že voči žalovanej sú vedené viaceré exekučné konania, uvedená skutočnosť nemala právnu relevanciu vo vzťahu k žalobou uplatňovanému nároku. Výrok o nároku žalovanej na náhradu trov konania proti žalobcovi odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku v časti výroku II., III. podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania (ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti nedôvodný a arbitrárny, nakoľko tento pri rozhodovaní nepostupoval v súlade s Čl. 2 a čl. 16 ods. 1 CSP a ust. § 191 a ust. § 220 ods. 2 CSP. Napadnutý rozsudok nie je výsledkom kritického a objektívneho posúdenia vykonaných dôkazov a rovnako tak ani výsledkom korektného výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov. Rozsudok obsahuje vnútorné protirečenia a nelogické závery, pričom súd prvej inštancie tento riadne neodôvodnil. Žalobca vyjadril presvedčenie, že zmluva titulom ktorej si voči žalovanej v konaní uplatňuje nárok na zaplatenie peňažnej odplaty, má dostatočne určený predmet záväzkov, a teda vznikla a zaväzuje jej účastníkov. To, že žalovaná prostredníctvom právnej zástupkyne až na pojednávaní prezentovala zjavne účelovú procesnú obranu, že zmluva by mala byť neplatná aj "z dôvodu neurčitého predmetu zmluvy", je zrejmá účelová procesná obrana. Žalobca uviedol, z výpovede samotnej žalovanej však takéto závery nevyplývajú, práve naopak, táto v rámci výpovede na pojednávaní dňa 26.11.2018 na otázky uviedla, že jej zmluva nebola nejasná a ani nepožiadala advokáta, ktorý jej zmluvu vypracoval, aby jej túto upravil, resp. aby jej vysvetlil akékoľvek hoci aj hypotetické nejasnosti. O to viac je potom nepochopiteľné, že si túto nekriticky osvojil súd prvej inštancie. Pokiaľ súd prvej inštancie na účely zamietnutia žaloby pod bodom 43. odôvodnenia rozsudku tvrdí, že zmluva je neurčitá, tak je absurdné, aby pod bodom 42. jasne definoval, aký bol konkrétny obsah predmetu záväzkov (práva a povinnosti), pričom v rámci neho dokonca uviedol, že práve za daných podmienok by mal žalobca nárok na zmluvne dojednanú odplatu . Obsah bodu 42. odôvodnenia rozsudku teda potvrdzuje, že zmluva má dostatočne určený predmet vzájomných záväzkov. To, že sa v danom prípade nejedná len o akúsi ojedinelú zhodu náhod preukazuje aj obsah bodu 44. odôvodnenia rozsudku, v ktorého úvode sa súd prvej inštancie opätovne vyjadroval k samotnému predmetu zmluvného záväzku: .Pokiaľ ide o záväzok žalobcu "odpredať databázu", z použitej terminológie v predmetnej zmluve, ako aj úmyslu konajúcich strán, ktorý súd zistil predovšetkým z ich výpovedí na pojednávaní, vyplynulo, že obsahom tohto záväzku mal byť predaj databázy, a teda prevod vlastníckeho práva k databáze zákazníkov, ktorú viedol žalobca v elektronickej forme zo žalobcu na žalovanú." Rovnako aj obsah bodu 45. odôvodnenia rozsudku potvrdzuje, že zmluva má dostatočne vymedzený predmet vzájomných záväzkov. Je tiež logické, že nevyhnutným predpokladom toho, aby sa súd prvej inštancie mohol vyjadrovať citovaným spôsobom, a teda zaujímať stanoviská k samotnému predmetu záväzkov (právam a povinnostiam) je to, že tieto musia byť, resp. sú dostatočne určité. O tom, že závery súdu prvej inštancie sú rozpore s objektívnou realitou, svedčí aj dlhodobý stav veci, resp. faktické konanie účastníkov zmluvy, v rámci ktorého žalobca rok aktívne poskytoval zmluvné plnenia žalovanej v súvislosti s jej podnikaním, ktoré táto nerušene prijímala za účelom dosiahnutia zisku, čo vyplýva z výpovede žalobcu i žalovanej, ale napríklad aj z obsahu čestného vyhlásenia na č.1. 91 súdneho spisu. Bez povšimnutia nemožno ponechať skutočnosť, že žalovaná v rozhodnom čase nijako nenamietala vlastnosti predmetu plnenia, osobitne elektronickej databázy zákazníkov kozmetického salóna pre zvieratá (pozn. žalobcu: z vykonaného dokazovania, a to najmä z e-mailovej komunikácie strán sporu na č.1. 65 - 70 súdneho spisu vyplýva, že žalovaná si nevymienila žiadne osobitné vlastnosti
databázy, o ktorej parametroch mala vedomosť, pričom v rámci výsluchu na pojednávaní dňa 26.11.2018 na položenú otázku priznala, že u žalobcu nenamietala, že by táto nezodpovedala jej predstavám), ktorá ako sama priznala, jej bola žalobcom na účely výkonu jej podnikateľskej činnosti odovzdaná, a v ktorej sa nachádzal zoznam celkom 481 zvierat, ktoré po jej opakovane poskytnutom zaškolení strihala v priestoroch kozmetického salóna pre zvieratá zariadeného proti vybavením (strihacie nástroje, strihací stôl a iné ...) na adrese R. XX, U. nad U., pričom tiež aktívne za účelom dosahovania zisku využívala mobilné telefónne číslo XXXX XXXXXX, na ktorom sa u žalobcu dlhoročne telefonicky objednávali kozmetické služby pre zvieratá, ktoré telefónne číslo si tiež dala aj na vizitku a takto dosiahnutý zisk si celý ponechala pre seba. Už na základe uvedeného je nadovšetky pochybnosti zrejmé, že žalobca a žalovaná ako zmluvné strany nevyhnutne dostatočne vedeli, čo je predmetom zmluvných záväzkov, keď počas obdobia takmer jedného roka sa daným zmluvným vzťahom spravovali až do momentu, keď pre jej finančné problémy sprevádzané proti nej neúspešne vedenými exekúciami táto svoj záväzok voči žalobcovi v podobe povinnosti zaplatiť mu peňažnú odplatu nesplnila, pričom po rozbehu jej podnikania u žalobcu aj ďalej pokračuje v danom predmete činnosti. Tvrdenie o údajnom nedostatočne určitom predmete zmluvy s víziou dosiahnutia jej "neplatnosti", ktoré bolo ako jedna z foriem procesnej obrany prezentované len právnou zástupkyňou žalovanej na pojednávaní 01.10.2018, keď žalovaná sa nemala ani k tomu, aby si splnila uznesením súdu jej výslovne uloženú povinnosť vyjadriť sa k žalobe a predložiť dôkazy, potom nemožno posúdiť inak ako tendenčné. Napokon z výpovede samotnej žalovanej takýto záver o neurčitosti predmetu zmluvy ani nevyplýva, keď táto naopak v rámci výpovede na pojednávaní dňa 26.11.2018 na položené otázky výslovne uviedla, že jej nebol nejasný žiadny z bodov predmetnej zmluvy a ani nepožiadala advokáta, ktorého zmocnila jej vypracovaním, aby jej túto upravil, prípadne, aby jej vysvetlil akékoľvek hoci aj hypotetické nejasnosti zmluvy. Takéto stanovisko žalovanej je uvedené aj pod bodom 12. odôvodnenia rozsudku: "Uviedla, že jej nebol nejasný žiadny z bodov predmetnej zmluvy." Žalobca poukázal na to, že obchodné vzťahy sú založené na princípe zmluvnej voľnosti medzi zmluvnými stranami, t.j. že zmluvné strany sú oprávnené dohodnúť medzi sebou akýkoľvek zmluvný vzťah, resp. zmluvnú podmienku, ktorá neodporuje zákonu, nie je v rozpore so zákonom a nejde o nedovolené plnenie. Predmetná zmluva vychádza z vôle zmluvných strán túto uzavrieť. Zmluva vyjadruje ich vôľu, ktorú prejavili dobrovoľne, dobrovoľne vzali na seba záväzky zo zmluvy vyplývajúce. Zmluvné strany pri uzatváraní zmluvy sledovali dovolený účel dovolenými prostriedkami, predmet zmluvy realizovali, resp. zo strany žalobcu boli riadne poskytované a žalovanou v záujme dosahovania jej zisku prijímané dojednané plnenia až do 31.01.2018, t.j. po hranicu, kedy žalovaná mala povinnosti uhradiť žalobcov! celú dojednanú odplatu vo výške 3.600,- Eur, ktorú povinnosť si však ani len čiastočne nesplnila. Vymýšľať teórie o tom, prečo žalovaná po aktívnom ročnom prijímaní plnenia nemá povinnosť zaplatiť dojednanú odplatu sa dá donekonečna. Jedna vec je však v tejto súvislosti subjektívne stanovisko žalovanej prezentované prostredníctvom jej právnej zástupkyne prečo žalobcovi nezaplatila jediné euro a druhá objektívna pravda, ktorú dokresľujú aj dlhoročné neúspešne vedené exekučné konania proti žalovanej, v ktorých si voči nej veritelia uplatňujú svoje peňažné nároky. Práve chronologické výpisy z LV č. XXX pre kat. úz. R., ktoré v konaní predložil žalobca, svedčia záveru, že konanie žalovanej má podvodný charakter. Hoci sa žalovaná vo vzťahu k súdu snažila význam takýchto dlhoročných početných exekúcii prekryť a zľahčovať tvrdením, že tieto si vysporiada do pár mesiacov, či emotívnymi tvrdeniami, že tieto majú údajne pôvod v náhradnom výživnom, je zrejmé, že takéto jej tvrdenia nie sú pravdivé. Preto žalobca nepovažuje za správne konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 47. odôvodnenia rozsudku, že to, že voči žalovanej sú vedené viaceré exekučné konania, je skutočnosť, ktorá nemala právnu relevanciu vo vzťahu k žalobou uplatňovanému nároku. Ak súd prvej inštancie za daného skutkového stavu prijal záver (tento si zrejme posúdil ako predbežnú otázku), že zmluva nikdy nevznikla, došlo týmto k závažnému zásahu do zmluvnej voľnosti účastníkov obchodnoprávneho vzťahu. Takýto závažný zásah si pritom vyžadoval jednak jeho dôvodnosť, ale aj náležité odôvodnenie, a to z hľadiska skutkového i právneho. Takéto predpoklady však rozsudok nespĺňa. V jeho odôvodnení pritom absentuje odôvodnenie, ako sa súd v kontexte ním prijatých záverov o dostatočnej neurčitosti predmetu záväzkov vysporiadal so skutočnosťou, že zmluvné strany sa touto v rozhodnom čase fakticky cca rok riadili, čo umocňuje aj zistenie súdu, že žalovanej "nebol nejasný žiadny z bodov predmetnej zmluvy." Súd prvej inštancie na účely jeho rozsudku súčasne nijako nerozlišoval medzi dostatočným určením predmetu záväzkov
v zmysle ust. § 269 ods. 2 OBZ a kvalitatívnymi parametrami predmetu záväzkov, resp. zmluvného plnenia. V predmetnej veci tak absentujú závery súdu prvej inštancie z výsledkov vykonaného dokazovania a rovnako tak z odôvodnenia jeho rozsudku nie je vôbec zrejmé, z akého konkrétneho dôvodu má byť tá ktorá skutočnosť považovaná za tú, ktorá má spôsobovať následok v podobe zákonnej sankcie, že zmluva nie je uzavretá. Takéto hodnotenie v predmetnom odôvodnení rozsudku absentuje. Rozsudok súdu prvej inštancie preto nezodpovedá požiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu. Uvedené platí o to viac, že v rámci obchodných záväzkových vzťahov sa uplatňuje princíp bezformálnosti zmlúv. Zákonná požiadavka dostatočného určenia predmetu záväzkov pritom predstavuje akési minimum viažuce sa na vznik záväzku, ktoré vyplýva z požiadavky na určitosť právneho úkonu. Žalobca je toho názoru, že v predmetnej právnej veci bola takáto požiadavka súdom prvej inštancie nelogicky (v rozpore so skutkovým stavom veci) a súčasne v rozpore s princípmi, na ktorých sú budované obchodné záväzkové vzťahy vykladaná neprimerane extenzívne. Ústavný súd SR už v náleze sp. zn. l. ÚS 242/2007 uviedol, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zakladá, ak sú možné obidva výklady. Nie je teda ústavne konformná a v súlade s princípom právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy SR taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim. Na základe toho právny formalizmus súdu prvej inštancie a ním vznášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahuje do zmluvnej slobody vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR ("Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.") Záver súdu prvej inštancie o nedostatočnom určení predmetu záväzku však okrem už vyššie uvedených skutočností vylučujú aj ďalšie skutočnosti, ktoré vyšli najavo na základe vykonaného dokazovania, a to aj z e-mailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovanou v období od 03.02.2017 do 05.02.2017, t.j. z obdobia pred uzatvorením zmluvy, ktorá sa nachádza na č.1. 65 - 70 súdneho spisu. Z označených listinných dôkazov vyplýva, že žalovaná si na vypracovanie zmluvy zmocnila JUDr. Petra Ďurmeka, advokáta, ktorému poskytla vstupné informácie, pričom mu uviedla, že "databáza je v počítači, nie v šanónoch". "V databáze je cca 700 zákazníkov, nevedel to presne, lebo sa musí spojiť s tou pani čo u neho pracovala. Možno mi zavolá, ak nie, tak necháme tak, že cca 700." JUDr. Peter Ďurmek, advokát, žalovanej dňa 04.02.2017 zaslal e-mail s obsahom: "Posielam návrh zmluvy. Riešil som to jednoduchšou formou (žiadnu komplikovanú licenčnú zmluvu a pod.). Pre Vaše potreby by to malo postačovať." Je potrebné uviesť, že v kontakte s menovaným advokátom bola výlučne žalovaná, pričom v rámci procesu kreovania zmluvy žalobca uviedol e-mailom zo dňa 05.02.2017 žalovanej iba nasledovné: "Tá zmluva je písaná, ako keby sa jednalo iba o prevod databázy. To, že budete v mojich priestoroch, to že Vám poskytnem na začiatok podporu a za učím Vás do odvetvia, o ktorom moc neviete ... To, že budete u mňa strihal' a nechcel som nič prvý rok za vodu, elektriku. To, že máte k dispozícii plné profi vybavenie salónu ... Bolo by lepšie si sadnúť a ukážem Vám nejaké čísla ... Jana bola piatok u mňa, otvorila mi počítač a súhlasí aj so zaškolením .... " Žalobca je toho názoru, že už samotná skutočnosť, že zmluva bola vypracovaná právne erudovaným advokátom zásadným spôsobom eliminuje možné riziko, že by táto nemala dostatočne určený predmet záväzkov, a teda nevznikla. JUDr. Peter Ďurmek, advokát pritom v rámci procesu vypracovania zmluvy na základe požiadavky žalovanej a informácii od nej ("databáza je v počítači, nie v šanónoch") zohľadnil konkrétny druh (databáza zákazníkov, užívanie priestorov s proti vybavením ...) aj charakter (elektronická databáza ...) predmetu zmluvného záväzku, v ktorej súvislosti uviedol: Riešil som to jednoduchšou formou (žiadnu komplikovanú licenčnú zmluvu a pod.). Pre Vaše potreby by to malo postačovať." Uvedené je relevantné z hľadiska prílišného právneho formalizmu, ktorý od zmluvy vyžadoval súd prvej inštancie. V rámci bodov 44. a 45. odôvodnenia rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie vymedzil v čom má spočívať údajné "nedostatočné určenie predmetu záväzkov", totiž vyžadoval prítomnosť takých špecifických ujednaní, ktoré nie sú vyžadované ani v prípade tzv. pomenovaných zmlúv (" ... bolo podľa názoru súdu potrebné v zmluve jednoznačne a jasne vymedziť spôsob, akým má dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k databáze z prevodcu na nadobúdateľa, teda zo žalobcu na žalovanú."), prípadne vyžadoval prítomnosť ujednaní, ktoré spadajú pod kvalitatívne parametre plnenia zmluvného záväzku. Neprehliadnuteľný je tiež charakter argumentácie obsiahnutý v bodoch 44. a 45., ktorý sa nesie v duchu posudzovania splnenia zmluvného záväzku zo strany žalobcu ("Zároveň súd konštatuje, že v predloženej predmetnej
zmluve absentuje dátum jej uzatvorenia, čo má za následok nejednoznačnosť aj pokiaľ ide o čas plnenia povinností žalobcu. Keďže uvedené nebolo v predmetnej zmluve jednoznačne vymedzené, nebolo možné následne posudzovať ani to, či k odovzdaniu databázy riadne a včas došlo, a teda, či si žalobca základnú povinnosť podľa zmluvy splnil."), Takýto charakter argumentácie vyznieva, akoby súd prvej inštancie zmluvu považoval za vzniknutú. Rovnako nedôvodný je záver súdu prvej inštancie, že "ani predmet prevodu nebol určený dostatočným spôsobom." Medzi účastníkmi zmluvy, ale ani z obsahu čl. l. ods. 1 zmluvy totiž nebolo sporné o akú databázu sa malo jednať, a teda, že sa jedná o databázu zákazníkov salóna využívajúcich služby súvisiace so starostlivosťou o zvieratá na adrese R. XX, XXXXX U. nad U., ktorá je v elektronickej podobe a obsahuje údaje o 481 zákazníkoch. Ak súd prvej inštancie na podklade tvrdenia o potrebe "dostatočného určenia predmetu záväzkov" vyžadoval v zmluve vymedzenie takých parametrov databázy, ktoré však majú jednoznačne kvalitatívny charakter ("o akých zákazníkov sa jedná, teda či ide o všetkých zákazníkov, ktorý niekedy navštívili priestory žalobcu, teda aj tých, ktorí už služby žalobcu nevyužívajú alebo len aktívnych zákazníkov."), nemožno takúto jeho požiadavku vyhodnotiť inak ako arbitrárnu. Súd prvej inštancie tak totiž na prospech žalovanej navodil stav, akoby táto ako podnikateľský subjekt v čase uzatvorenia zmluvy nebola spôsobilá na jej vyhodnotenie, či uzatvorenie. Na margo toho, že takýto prístup súdu prvej inštancie nebol legitímny, len príkladmo žalobca odkazuje na Čl. 11 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého aj pri posudzovaní obsahu úkonov strán sporu sa predpokladá, že každá fyzická osoba konajúca ako strana sporu alebo za stranu sporu má rozumové schopnosti na úrovni priemerne spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť v styku so súdom zmysel a účel konania, ako i jazykové vyjadrenie právnych noriem obsiahnutých v tomto zákone. Kvalitatívna požiadavka na databázu, ktorú súd vyžadoval, je však neopodstatnená aj s poukazom na výpoveď žalovanej na pojednávaní dňa 26.11.2018, keď v rámci odpovede priznala, že v rozhodnom období u žalobcu nenamietala vlastnosti databázy, čo napokon potvrdzuje aj jej e-mail zo dňa 03.02.2017: "V databáze je cca 700 zákazníkov, nevedel to presne, lebo sa musí spojiť s tou pani čo u neho pracovala. Možno mi zavolá, ak nie, tak necháme tak, že cca 700." Ak si teda žalovaná v čase uzatvorenia zmluvy nevymienila žiadne osobitné vlastnosti databázy (pozn. žalobcu: bol to práve žalobca, ktorý žalovanej e-mailom z 05.02.2017 navrhol, že by lepšie si sadnúť a prebrať nejaké čísla), je právne neakceptovateľné, aby to dodatočne a v jej prospech robil súd prvej inštancie. Súčasne ani vzhľadom na formu samotnej databázy ako elektronického dokumentu programu Microsoft Excel, nachádzajúceho sa v počítači v priestoroch kozmetického salóna pre zvieratá na adrese R. XX, U. nad U. (pozn. žalobcu: o uvedenom mala žalovaná od počiatku vedomosť, keď aj e-mailom zo dňa 03.02.2017 oznámila JUDr. P. Ďurmekovi, advokátovi, že: "databáza je v počítači, nie v šanónoch"), nie je opodstatnená striktná požiadavka súdu prvej inštancie: .podľa názoru súdu bolo nepochybne potrebné vymedziť, akým spôsobom má, resp. malo k tomuto odovzdaniu dôjsť." Napokon tým, že žalovanej boli na účely výkonu podnikateľskej činnosti odovzdané priestory kozmetického salóna pre zvieratá na adrese R. XX, XXX XX U. nad U. s profi vybavením, v ktorom sa tiež nachádzal počítač so samotnou databázou jej bola táto reálne odovzdaná. V danom smere sú napokon významné vyjadrenia samotnej žalovanej, ktorá na pojednávaní dňa 26.11.2018 uviedla: "Na otázku právneho zástupcu žalobcu, bola Vám teda predmetná databáza sprístupnená, žalovaná uvádza: Áno, ja som nikdy nepovedala, že som databázu nevidela, ja som tam priebežne dopisovala zákazníkov, priebežne strihania a vtedy som si aj všimla, že ktorý zo zákazníkov je s poznámkou uhynul a ktorí tam kedy boli naposledy na strihanie. Na otázku PZ žalobou, akým spôsobom bola predmetná databáza vedená, kde bola uložená, či ju bolo možné vytlačiť, skopírovať a podobne, žalovaná uvádza: Databáza bola v tabuľke v Exceli, nachádzala sa v dokumentoch a v počítači bolo potrebné nájsť cestu do dokumentov a tam sa táto databáza nachádzala. Na otázku PZ žalobcu, bolo by vzhľadom na Vami uvedený charakter databázy túto možné z technického hľadiska preniesť na iné zariadenie, resp. vytlačiť, žalovaná uvádza: Myslím, že áno." Vychádzajúc z charakteru databázy ako elektronického zoznamu zákazníkov, ktorá ako právny inštitút spadá do rámca obchodného tajomstva v zmysle ust. § 17 a násl. OBZ je pritom osobitne významný čl. III.. ods. 2) zmluvy, v zmysle ktorého: "zmluvné strany sa zaväzujú poskytnúť si vzájomnú súčinnosť pri aktualizácii údajov databázy", ale predovšetkým tiež čl. III. ods. 3) zmluvy: nadobúdateľ nesmie sprístupniť tretej osobe dôverné informácie, ktoré získal plnením na základe tejto zmluvy a je voči tretím osobám povinný zachovávať mlčanlivosť o údajoch, ktoré sa dozvedel z poskytnutej databázy." Žalobca uvádza, že v prípade citovaných odsekov sa jedná o ujednania, ktoré do zmluvy vložila žalovaná, resp. ňou zmocnený advokát JUDr. Peter Ďurmek. Napokon aj v bode 42. odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie definoval predmet zmluvného záväzku, explicitne uviedol jeho
zistenie: "Žalovaná je oprávnená využívať údaje z tejto databázy, ako aj priestory salónu pre zvieratá v súlade a v rozsahu svojho podnikateľského oprávnenia." Vzhľadom na uvedené je potom zjavne nesprávny záver súdu prvej inštancie prezentovaný v bode 44. odôvodnenia rozsudku, že sa javí ako účelové tvrdenie žalobcu, že databáza mala charakter obchodného tajomstva, pričom len právo "využívať údaje z databázy" nevyplýva ani z gramatického výkladu zmluvy. Taktiež nedôvodný je záver súdu prvej inštancie v rámci bodu 45. odôvodnenia rozsudku, že: .Pokiaľ ide záväzok žalobcu dať žalovanej do "užívania salón pre zvieratá (s profi vybavením) nachádzajúci sa na adrese R., XXXXX U. nad U." a poskytnúť telefónne číslo XXXX XXXXXX, ktoré je žalovaná oprávnená používať odo dňa uzatvorenia tejto zmluvy", tento je opätovne v predmetnej zmluve vymedzený spôsobom, ktorý nie je dostatočne určitý." Aj v danom prípade súd prvej inštancie, hoci mu bolo známe, čo bolo v danom konkrétnom prípade predmetom záväzku, teda že predmetom tohto záväzku bol nájom nebytového priestoru vo vlastníctve žalobcu a nájom hnuteľných vecí žalovanou na účely výkonu jej podnikateľskej činnosti, vyžadoval v zmluve kvalitatívne vymedzenie takéhoto dostatočne určeného predmetu záväzkov. Dostatočné určenie predmetu záväzkov tiež potvrdzuje faktické konanie účastníkov zmluvy, kde žalobca žalovanej odovzdal kľúče od daných priestorov, pričom tieto žalovaná nerušene užívala aj s profi vybavením na účely výkonu jej podnikania. Neopodstatnené je taktiež konštatovanie súdu prvej inštancie: "Konkrétne práva a povinnosti strán neboli v predmetnej zmluve uvedené ani pokiaľ išlo o "poskytnutie telefónneho čísla", ktoré mala podľa predmetnej zmluvy žalovaná oprávnenie používať odo dňa uzatvorenia tejto zmluvy." Sám súd prvej inštancie aj v danom prípade jasne určil a zadefinoval predmet záväzku, ktorý nebol medzi účastníkmi nijako sporný, s tým, že k tomuto žalovaná na pojednávaní dňa 26.11.2018 uviedla: .Pokiaľ ide o telefón, dohodli sme sa, že telefónne číslo ostane s tým, že na toto budú môcť volať aj doterajší zákazníci. Išlo o mobilné číslo, kde volali zákazníci a títo sa objednávali na strihanie ... " Pre úplnosť je potrebné uviesť, že žalobca aj žalovaná v rámci výsluchu zhodne potvrdili, že ich vôľa bola zmluvu uzavrieť na obdobie roka, pričom zhodne potvrdili, že odplata vo výške 3.600,- Eur s DPH bola dojednaná ako celok za plnenia poskytované žalovanej žalobcom. Zároveň je v tejto súvislosti bez právneho významu argumentácia prvoinštančného súdu prezentovaná v bode 44. a 45. odôvodnenia rozsudku, že zmluva neobsahuje dátum, kedy bola táto účastníkmi podpísaná. V danom prípade sa totiž nejedná o typ zmluvy (pozn. žalobcu: napríklad zmluvu o prevode nehnuteľnosti), pre platnosť ktorej by sa obligatórne vyžadovalo aj uvedenie dátumu jej podpisu. Naopak, konkrétny dátum uzatvorenia zmluvy by bol v prípade predmetného typu zmluvy (tzv. nepomenovaná zmluva) významný v prípade, ak by súd prvej inštancie v skutočnosti túto považoval za uzavretú, v nadväznosti na čo by následne posudzoval otázku dĺžky jej trvania vo vzťahu k povinnosti žalovanej uhradiť žalobcovi dojednanú zmluvnú odplatu. Keďže súd prvej inštancie považoval zmluvu za nevzniknutú, je zvláštne, že za daného stavu absencii dátumu jej podpisu prikladal neúmerný význam. Žalobca je súčasne toho názoru, že súdom vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zmluva bola uzatvorená dňa 07.02.2019. Na podporu správnosti takéhoto tvrdenia žalobca odkazuje na jeho vyjadrenia na pojednávaní dňa 26.11.2018 (str. 22 a 23 zápisnice o pojednávaní) v spojení s ním v tejto súvislosti predloženými listinnými dôkazmi (výpis z kalendára na č.1. 64, e-mailová komunikácia medzi stranami v období od 03.02.2017 do 05.02.2017 na č.l. 65 - 70, výpis zo ŽR SR žalovanej). Okrem toho, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil jednotlivé skutočnosti v časti (ne) dostatočného určenia predmetu záväzkov, súčasne nevysvetlil, ako sa vysporiadal s jednotlivými konkrétnymi výkladovými pravidlami výkladu prejavu vôle v zmysle ust. § 266 ods. 1 až 4 OBZ, ktoré iba formálne odcitoval pod bodom 26. odôvodnenia jeho rozsudku bez toho, aby sa k týmto vôbec vyjadril. Zákonnú požiadavku na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku pritom v danom prípade nemožno považovať za naplnenú, nakoľko súd prvej inštancie pokiaľ ide o aplikáciu jednotlivých konkrétnych výkladových pravidiel v zmysle ust. § 266 ods. 1 až 4 OBZ v bode 46. odôvodnenia rozsudku iba skonštatoval, že: "V posudzovanom prípade však ani výkladom nebolo možné odstrániť uvedené nedostatky v určitosti právneho úkonu." Odôvodnenie rozsudku však už neobsahuje výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti takéhoto vo veci prijatého záveru zásadného významu, z ktorého dôvodu je v tomto smere absolútne nepreskúmateľné. Pravidlá pre interpretáciu výkladu právnych úkonov v obchodnoprávnych vzťahoch sú osobitnými pravidlami (Iex specialis), ktoré sú hierarchicky usporiadané, pričom vychádzajú z odlišných kritérií, ako je to v prípade Občianskeho zákonníka. Ust. § 269 ods. 1 OBZ pri interpretácii na rozdiel od Občianskeho zákonníka uprednostňuje význam vôle pred jazykovým významom. Zákon preto prikazuje, pokiaľ to pripúšťa povaha veci, brať náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle a na správanie účastníkov právneho úkonu. Zákon výslovne
akcentuje tri skutočnosti, a to rokovania o uzavretí zmluvy, prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli a následné správanie strán. Tým, že sa súd prvej inštancie na účely rozsudku s jednotlivými vyššie rozvedenými osobitnými výkladovými pravidlami vôbec nevysporiadal, zaťažil svoje rozhodnutie vadou, ktorá má za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba pritom považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/98/2018 zo dňa 31.01.2019). Ďalej poukázal na to, že závery prvoinštančného súdu prezentované v bode 46. odôvodnenia rozsudku sú však nesprávne aj z ďalšieho dôvodu. Nesúhlasil s tým, že výkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle dopĺňať. To, že súd rešpektuje uvedenú zásadu však neznamená, že ignoruje povinnosť aplikovať jednotlivé konkrétne výkladové pravidlá zakotvené v ust. § 266 ods. 1 až 4 OBZ. Aj uvedeným spôsobom, resp. nečinnosťou súdu prvej inštancie pokiaľ ide o jeho výslovnú povinnosť aplikovať zákonné výkladové pravidlá došlo k zásadnému porušeniu práv žalobcu na súdnu ochranu. Žalobca poukázal na konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej interpretácia obsahu právneho úkonu súdom nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel (ust. § 266 ods. 1 až 4 OBZ) smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o ich vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase zmluvného dojednanie. Konštantná judikatúra súčasne vychádza z názoru, že záver o obsahu a teda najmä o (ne) určitosti a (ne) zrozumiteľnosti právneho úkonu musí predchádzať jeho výklad za použitia interpretačných pravidiel podľa ust. § 266 OBZ. Súd prvej inštancie porušil základné právo žalobou na súdnu ochranu, pretože hmotnoprávnym výkladom a procesnoprávnym smerovaním veci si nezastal rolu arbitra, ktorý má poskytovať ustálenie právnych vzťahov - zistiť vôľu strán, pochopiť podstatu veci a rozumne, zákonne rozhodnúť a nevytvoriť nový právny problém. Žalobca poukázal na ust. § 451 ods. 1 OZ, z ktorého vyplýva, že kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Z ust. § 451 ods. 2 OZ súčasne vyplýva, že bezdôvodným obohatením je tiež majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. V tejto súvislosti uviedol, že ak teda súd prvej inštancie v rámci posúdenia veci dospel k záveru, že zmluva nevznikla, mal sa zaoberať uplatneným nárokom s poukazom na označené zákonné ustanovenia. Je nesporné, že právna kvalifikácia nároku uplatneného žalobou je výhradne vecou súdu a nie je rozhodujúce, ako jednotlivé tvrdené skutočnosti kvalifikuje účastník konania. Ak súd dospeje k záveru, že skutkové zistenia urobené v konaní možno subsumovať pod inú hypotézu právnej normy, než tú, ktorej naplnenia sa dovoláva účastník konania, je povinný túto aplikovať. Ak súd prvej inštancie potom, čo dospel k právnemu záveru, že zmluva nevznikla, takýmto spôsobom nepostupoval, v konečnom dôsledku zasiahol do podstaty základného práva žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie s účinkami odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae), ale tiež aj do práva žalobcu vlastniť majetok garantovaného čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Uvedené platí o to viac, že sám súd prvej inštancie považoval za osobitne potrebné v rámci bodu 45. odôvodnenia rozsudku uviesť: "Súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že predmetná zmluva bola dojednaná ako zmluva odplatná." Neprehliadnuteľná je v tejto súvislosti tiež tá skutočnosť, že žalovaná v súvislosti so zmluvou pre úspešný rozbeh jej podnikateľskej činnosti, ktorú nepretržite prevádzkuje aj v súčasnosti (poskytovanie služieb súvisiacich so starostlivosťou o zvieratá), po dobu jedného roka od žalobcu aktívne, nerušene prijímala zmluvne dojednané plnenia, ktorých kvalitu, ale ani kvantitu v rozhodnom čase vôbec nenamietala. Naopak, v tejto súvislosti dosahovaný zisk použila výlučne pre vlastnú potrebu. Samotná žalovaná pritom na pojednávaní dňa 26.11.2018 uviedla: "Na otázku PZ žalobcu, bola by ste bez podpory zo strany žalobcu schopná vykonávať činnosti, ktoré prevádzkujete aj dnes, žalovaná uvádza: Bez toho zaškolenia nie." Vskutku bizarné bolo vyjadrenie žalovanej na pojednávaní dňa 26.11.2018, ktoré o jej špekulatívnych vnútorných pohnútkach v kontexte prezentovaných dôvodov neuhradenia peňažnej odplaty, sprevádzaných tiež početnými proti nej roky neúspešne vedenými exekučnými konaniami mnohé napovedá: "Na otázku PZ žalobou, finančné prostriedky za strihanie zvierat ste si ponechala, žalovaná uvádza: Áno, toto som si nechala a bola to odmena za to, že zákazníci od žalobcu neodchádzali
a vracali sa naspäť." Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd s rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a súčasne mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to vrátane náhrady trov odvolacieho konania, alebo podľa ust. § 389 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, že súd prvej inštancie dospel po vykonanom dokazovaní k správnemu záveru, že medzi stranami nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy. Bola názoru, že v rozpore s poctivým obchodným stykom si cestou súdu uplatňoval žalobca z titulu predmetnej zmluvy plnenie, nakoľko táto nekonkrétne a nedostatočne špecifikovala vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán, pričom tieto pochybnosti existujúce od údajného uzavretia zmluvy
- nakoľko dátum absentuje, trvajú doposiaľ a ani súdom vykonané dokazovanie neodstránilo rozpory. Súd prvej inštancie správne uviedol, že aj uzatvorenie inominátnej zmluvy zákon pripúšťa, na jej platné uzatvorenie sa však vyžaduje, aby účastníci zmluvy dostatočným spôsobom určili predmet svojich záväzkov. Poukázala na skutočnosť, že akokoľvek bola zmluva označená, ide v tomto prípade o reálny kontrakt, k naplneniu ktorého odovzdaním plnenia nikdy nedošlo, čo síce žalobca tvrdí, ale nepreukázal a toto nie je pravdou. Zmluva a jej obsah neboli čo sa týka predmetu, práva povinností, dátumu uzavretia t.j. aj plnenia atď. dostatočne konkrétne, jednoznačné, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že aj v priebehu konania sa tvrdenia žalobcu o tom, čo vlastne malo byť predmetom plnenia, vyvíjali, nakoľko najskôr tvrdil že mala byť databáza odovzdaná t.j. predaná, neskôr už hovoril iba o nejakej licencii, ktorej charakter vzhľadom na plnenie by bol bezpredmetný. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, aby nad všetky pochybnosti preukázal, že z jeho strany došlo k poskytnutiu takého zmluvného plnenia, ktoré by malo odplatný charakter. Samotný predmet zmluvy nebol ani medzi účastníkmi konania tak vymedzený, a to ani počas súdneho konania, že by nevzbudzovalo dôvodné pochybnosti, čo vlastne malo byť žalovanej poskytnuté za odplatu 3.600,- Eur. Toto nevedel na pojednávaní vysvetliť ani samotný žalobca pri výsluchu, kedy na otázku PZ žalovanej, v prípade, ak by nedošlo po Vami spomínanom jednom roku k dohode, bolo dohodnuté, že predmetná databáza zostane ktorej zmluvnej strane, žalobca uviedol: "Neviem na toto odpovedať, iba by som v tomto špekuloval. Ja neviem strihať psov ani ich kozmeticky upravovať“. Pritom z podaného odvolania (strana 10) ako aj z výpovede žalobcu na pojednávaní ("Nie, jednalo sa o paušál za všetky uvedené položky. Nemalo to význam jeden bez druhého riešiť. Dohodli sme sa na jednom roku, následne sa malo posúdiť, či je dotyčná spokojná, či bude naďalej vykonávať predmetnú činnosť, mali sme si sadnúť a dohodnúť sa čo ďalej, k čomu následne nedošlo.") vyplýva, že si žalobca dokonca zrejme myslel, že odplata bude každoročná, nakoľko nie je možné zo zmluvy nijako zistiť. ako bola suma zamýšľaná, či v celku, alebo na jednotlivé položky, či išlo o jednorazovú odplatu a pod. Nielenže nie je zrejmé a ani sa v konaní nepodarilo spoľahlivo zistiť, akú formu malo mať "odovzdanie databázy" a ako si predstavovali zmluvné strany prevod vlastníckeho práva a či vôbec, toto sa týka aj údajného odovzdania salónu s vybavením do užívania, kedy nie je ustálené, čo si pod pojmom užívanie predstavovali zmluvné strany, pričom v maile, ktorý predložil samotný žalobca (adresovaný žalovanej dňa 05.02.2017) potvrdzuje, že tento nechcel I prvý rok nič za vodu a elektrinu, zaškolenie. Tiež nie je pravdou, že by nemohol znenie zmluvy žalobca ovplyvniť, lebo ako vyplýva z mailov, mal takúto reálnu možnosť a aj sa jej domáhal, pričom napokon je nutné poznamenať, že nikto tohto nenútil predmetnú zmluvu v znení ako bola podpísať. Na strane 5 odvolania právny zástupca žalobcu uvádza, že databáza bola žalovanej, ako sama priznala, žalobcom odovzdaná. Toto tvrdenie je nepravdivé a od počiatku ho v konaní popierali, hoci sa snaží právny zástupca žalobcu vyvolať dojem, že mala toto v konaní žalovaná priznať. Toto ani nemohla urobiť, nakoľko databáza je naďalej výlučne v dispozícii žalobcu. I Ďalej k námietke žalobcu, ktorý poukazuje na tvrdenie žalovanej, že "uviedla, že jej nebol nejasný žiadny z bodov predmetnej zmluvy", uviedla, že skutočnosť, že mala za to, že zmluve a jej bodom rozumie, ešte neznamená, že tieto spĺňajú zákonnú požiadavku zrozumiteľnosti a určitosti. Napokon z výpovedí účastníkov a teda z odlišností ich výpovedí je zrejmé, že konsenzus účastníkov zmluvy dosiahnutý nebol ani len sčasti. K poukazu právneho zástupcu žalobcu na článok III. ods. 3 zmluvy uviedla, že ani toto ustanovenie žiadnym spôsobom nepreukazuje poskytnutie plnenia zo strany žalobcu, za ktoré by mu mal vzniknúť akýkoľvek nárok voči nej, žalovanej, ustanovenie o mlčanlivosti vyplýva z požiadavky ochrany osobných údajov o fyzických osobách - vlastníkoch zvierat, preto nie je zrejmé, ako má byť toto "osobitne významné", ako tvrdí žalobca. Nie je tiež zrejmé, ako jej mal dať žalobca kľúče do budovy v jeho vlastníctve, keďže mu vypomáhala upratovaním, predajom a prácou veterinárnej sestry, z titulu čoho mala v dispozícii
kľúče. Žalovaná označila za štandardný a zákonný postup súdu, ktorý po tom, ako definoval uzavretú zmluvu ako neurčitú a I teda neplatnú, vyjadril sa k jej jednotlivým častiam, nakoľko ako vyplýva z veľmi podrobného a detailného odôvodnenia súdu, súd iba vysvetľoval, prečo na základe čiastkových zistení o konkrétnych ustanoveniach zmluvy dospel ku konečnému právnemu záveru. Práve to, že takto vyčerpávajúco sa zaoberal zmluvou ako celkom a následne aj jej jednotlivými časťami, napĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a práva na spravodlivý proces. Pokiaľ má žalobca namietať porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, žalovaná uvádza, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Žalovaná vyjadrila presvedčenie, že odvolanie napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje riadne odôvodnenie a odpovedá na podstatné argumenty ako žalobcu tak aj žalovanej. Podľa konštantnej judikatúry (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/S2/2017), pokiaľ žalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, treba prisvedčiť jeho základnej argumentácii, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, l. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu. .
4. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 30.12.2019 k vyjadreniu žalovanej uviedol, že žalovaná vo svojom vyjadrení v podstate nereaguje na podstatné námietky, ktoré žalobca uviedol v podanom odvolaní, a ak, tak len popisným spôsobom bez toho, aby sa s týmito náležite vysporiadala. Namiesto toho sa v závere jej vyjadrenia odvoláva na z jej pohľadu: "veľmi podrobné a detailné odôvodnenie súdu", pričom cituje vybrané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, či Ústavného súdu SR. Žalovaná v rámci jej vyjadrenia nadväzuje na evidentne účelovú procesnú obranu, keď sa snaží odvolací súd presvedčiť o tom, že jej nevznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvne dojednanú odplatu. Žalobca nepovažuje za náhodu, že žalovaná prostredníctvom jej právnej zástupkyne pokladá za osobitne potrebné zdôrazniť a presvedčiť súd o tom, že šlo o reálny kontrakt bez poskytnutia plnenia, a táto jej snaha zodpovedá tomu, že si sama plne uvedomuje dôvodnosť žalobou uplatňovaného nároku. Snahy žalovanej pritom smerujú k umelému a neprirodzenému vyhľadávaniu dôvodov, aby sa tak špekulatívne vyhla splneniu jej zmluvne dojednanej povinnosti zaplatiť mu peňažnú odplatu. Takýto prístup žalovanej je však v hrubom rozpore so zásadou záväznosti zmlúv, resp. zmluvy sa musia dodržiavať ("pacta sunt servanda"), ktorá je jednou z hlavných zásad vyplývajúcich z čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a je považovaná za najvyššiu prirodzenú normu, od ktorej je odvodzované všetko právo. Žalovaná de facto tvrdí, že v právnom štáte, ktorým je aj Slovenská republika, je legálne rok aktívne, nerušene prijímať zmluvné plnenia poskytované jej žalobcom, ktorých kvalitu ani kvantitu v rozhodnom čase nijako nenamietala, a ktoré preukázateľne viedli k jej zisku, a v čase konečného termínu povinnosti zaplatiť za tieto peňažnú odplatu sa jednoducho účelovo vyhovoriť na to, že nebude nič platiť, nakoľko údajne nič nenadobudla. Takýto prístup svedčí o veľmi zvláštnej optike žalovanej, ktorá je podľa názoru žalobcu za hranou zákona. Procesnej obrane žalovanej pritom preukázateľne chýba elementárna logika aj v širších súvislostiach. Ak totiž žalovaná na jednej strane tvrdí, že údajne nič nenadobudla, a teda nemá za čo platiť a na strane druhej sama priznáva, že v súvislosti so zmluvnými plnením zo strany žalobcu rok dosahovala zisk, ktorý si ponechala pre seba, je namieste položiť si nasledovnú otázku, na základe akých nevyhnutných kapitálových vstupov (komerčné priestory kozmetického salóna pre zvieratá aj s proti vybavením, portfólio klientov kozmetického salóna pre zvieratá, mobilné telefónne číslo, na ktorom sa dlhé roky objednávali klienti na kozmetické úpravy zvierat...) pre výkon daného predmetu podnikania žalovaná rok dosahovala zisk, ktorý si ako priznala ponechala? Alebo chce žalovaná presviedčať aj odvolací súd o pravdivosti ňou vymysleného príbehu, že jej ako úplne cudziemu subjektu boli žalobcom (jeho cieľom je dosahovanie zisku) až na obdobie roka len tak nezištne
poskytnuté priestory kozmetického salóna pre zvieratá s proti vybavením, opakovane poskytnuté viac než potrebné kvalifikované zaškolenia, sprístupnená databáza klientov kozmetického salóna pre zvieratá (túto si každý podnikateľ chráni ako obchodné tajomstvo, ktoré sprístupní vybranému subjektu výlučne za odmenu), či mobilné telefónne číslo dlhoročne žalobcom používané pre účely prijímania objednávok kozmetických služieb pre zvieratá? V prípade tvrdení žalovanej musí ísť "rácio" bokom, pričom je udivujúce s akými špekulatívnymi tvrdeniami je žalovaná schopná prísť v záujme toho, aby dosiahla ňou sledovaný cieľ, t.j. vyhnúť sa povinnosti platiť. Žalovaná (predtým zamestnaná ako predavačka v zelovoci...) tvrdí, že žalobca má byť vôbec rád, že sa po opakovane jej poskytnutých zaškoleniach vôbec unúvala započať jej podnikateľskú činnosť (túto vykonáva aj k dnešnému dňu, avšak v iných priestoroch, prenajímaných ako ináč za odplatu) v jemu patriacich priestoroch kozmetického salóna pre zvieratá s profi vybavením v lukratívnej časti mesta a využívať jeho obchodné tajomstvo v podobe portfólia klientov. Dnes už je zrejmé, že žalovaná, toho času ako zamestnankyňa dlhé roky "prenasledovaná" exekútormi, sama vyhľadala žalobcu (podnikanie a úhrady na priamu platbu za služby jej zjavne umožnili vyhnúť sa priamej exekúcii zrážkami zo mzdy), pričom žalobcu ľstivo využila, resp. skôr zneužila v záujme jej majetkového obohatenia. Mohlo by sa zdať, že procesná obrana žalovanej je svojim spôsobom zvrátene obdivuhodná, keď touto neprávoplatne unikla povinnosti splniť si jej peňažný záväzok. Opak je však pravdou, keďže táto je z pohľadu princípov demokratického a právneho štátu neobhájiteľná a neudržateľná. O veci súčasne mnohé napovedajú aj početné dlhoročne neúspešne vedené exekúcie voči žalovanej, ktoré v kontexte jej účelovej procesnej obrany evidentne svedčia tomu záveru, že akýsi jej zaužívaný "modus operandi" zrejme spočíva v obohacovaní sa na škodu cudzieho majetku. Napokon, ak sa u strany sporu (žalovanej) ako účastníka zmluvy dokazovaním zistilo, že jej ekonomický kredit je zjavne pochybný, tak to v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky môže mať a poväčšinou aj má priamy vplyv na charakter, resp. štýl jej procesnej obrany. Vo vyjadrení žalovanej je ďalej badateľné, že táto sa snaží prekryť "dátový" charakter elektronickej databázy klientov kozmetického salóna pre zvieratá, ktorý bol stranám sporu ako zmluvným stranám zmluvy o prevod databázy a odstúpení kozmetického salóna pre zvieratá známy už od samého počiatku (e-mailom zo dňa 03.02.2017 žalovaná výslovne oznámila JUDr. P. Ďurmekovi, advokátovi, ktorý pre ňu na základe jej objednávky označenú zmluvu vypracoval: "databáza je v počítači, nie v šanónoch ), ktorý charakter bol taktiež zohľadnený aj v obsahu predmetnej zmluvy. Je zrejmé, prečo tak žalovaná činí, keď týmito sa snaží súdu účelovo podsunúť úvahy, že ona v podstate nič nenadobudla. Takéto jej snahy však nemôžu prekryť skutočnosť, že po právnej stránke má databáza charakter obchodného tajomstva v zmysle ust. § 17 OBZ. Súčasne neobstoja ani tvrdenia právnej zástupkyne žalovanej, že databáza žalovanej nebola odovzdaná. Sama žalovaná sa totiž v rámci výpovede na pojednávaní dňa 26.11.2018 paradoxne priznala k tomu, že jej databáza bola žalobcom poskytnutá a túto v priebehu roka nerušene užívala za účelom dosiahnutia zisku, pričom tiež podotkla, že jej počet postupne navýšila o ďalších cca 50 zákazníkov salóna. To samo o seba preukazuje, že jej databáza, ako elektronický dokument programu Microsoft Excel, nachádzajúci sa v počítači v priestoroch kozmetického salóna pre zvieratá na adrese R. XX, U. nad U., bola žalobcom riadne poskytnutá. Na dôvažok sa žiada uviesť, že sama žalovaná na pojednávaní dňa 26.11.2018 priznala, že databázu bolo poľahky možné preniesť na iné záznamové zariadenie (USB kľúč) , či vytlačiť do papierovej podoby. Žalovaná súčasne sama seba usvedčila z klamlivosti jej tvrdení, keď v snahe presvedčiť súd, že ona nič nenadobudla, na pojednávaní 26.11.2018 tvrdila, že údajne v súčasnosti neposkytuje kozmetické služby klientom, ktorí boli súčasťou databázy, ale iným. Žalovaná by však nevedela vykonať takúto komparáciu klientov, ak nedisponovala, resp. i naďalej nedisponuje predmetnou databázou. Žalovaná tiež vedome potláča skutočnosť, že sa fakticky rok spravovala zmluvou o prevode databázy a odstúpení salónu pre zvieratá, keďže plnenie zo strany žalobcu jej bolo v danom čase objektívne majetkovo na prospech a čerpala z neho finančný zisk. Pritom nemala žiadne pochybnosti, čo má kto na jej základe plniť. Až prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žalovaná teraz vyhlasuje, že predmetná zmluva nevznikla, a to z dôvodu jej neurčitosti. Je absolútne zrejmé, prečo sa takéto údajné pochybnosti na strane žalovanej z ničoho nič prejavili až v čase splatnosti jej záväzku, resp. v čase, keď jej právne zastúpenie prevzala právny zástupkyňa. Vierohodnosť takýchto tvrdení právnej zástupkyne žalovanej však vyvracia výpoveď samotnej žalovanej, ktorá v rámci pojednávania dňa 26.11.2018 výslovne uviedla, že jej zmluva nebola nejasná a ani nepožiadala advokáta, ktorý jej zmluvu vypracoval, aby jej túto upravil, resp. aby jej vysvetlil hoci aj hypotetické nejasnosti. Rovnako pochybne sa až na prvom pojednávaní dňa 01.10.2018 objavili faktúry žalovanej č. 2017/01 a 2018/01, predložené jej právnou zástupkyňou s tvrdením, že sa má jednať o faktúry za údajné služby žalovanej pre žalobcu.
V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že žalovaná uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým jej súd explicitne uložil povinnosť vyjadriť sa k žalobe a predložiť všetky dostupné dôkazy (napr. sporné faktúry č. 2017/01 a 2017/01) celkom odignorovala. Rovnako neobstoja odvolávky žalovanej na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, či Ústavného súdu SR, keďže týmto odvolávkam chýba vnútornú logická nadväznosť v kontexte konkrétnych odvolacích dôvodov a nemožno ich na ne z tohto dôvodu aplikovať. Žalovaná totiž voči konkrétnym relevantným právnym námietkam podrobne rozvedeným v odvolaní žalobcu, pre ktoré tento označil rozsudok za arbitrárny a nepreskúmateľný, použila všeobecné odvolávky na judikatúru bez toho, aby sa k odvolacím námietkam vôbec vyjadrila. Niet pochýb o tom, že v odôvodnení rozhodnutia súdu nie je potrebné zo spisu vypisovať všetky dôkazy, ktoré boli v konaní účastníkmi predkladané a uvádzať presne citáciu výpovedí účastníkov konania. To však neznamená, že súd nie je povinný vykonať vnútorne logické hodnotenie vykonaných dôkazov a rovnako ani to, že nie je povinný relevantným spôsobom vysporiadať sa s právnou stránkou veci o ktorú opiera svoje rozhodnutie (napríklad absolútna absencia vysporiadania sa s jednotlivými osobitnými výkladovými pravidlami pre interpretáciu právnych úkonov z pohľadu prijatých záverov). Takéto hodnotenie však v rozsudku súdu prvej inštancie absentuje. Žalobca uviedol, že na odvolacie námietky ním uvedené v celom rozsahu odkazuje s tým, že pokiaľ by aj súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, ktorým žalobu zamietol, odôvodnil preskúmateľným spôsobom, bolo by nesprávne, keďže takéto jeho rozhodnutie neodráža dôkazmi zistený skutkový stav.
5. Žalovaná na vyjadrenie žalobcu k jej vyjadreniu písomne nereagovala.
6. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené a že rozsudok v časti napadnutej odvolaním je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP.
7. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
8. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetom sporu je nárok žalobcu proti žalovanej na zaplatenie 3 880 Eur s 8 % ročným úrokom z omeškania ročne z uvedenej sumy od 15.03.2018 do zaplatenia z titulu neuhradenej faktúry č. 1/2017 zo dňa 21.12.2017 splatnej dňa 01.02.2018, vystavenej na základe Zmluvy o prevode databázy a odstúpení salónu pre zvieratá. Zo zmluvy o prevode databázy a odstúpení salónu pre zvieratá (ďalej len „zmluva“) vyplynulo, že prevodca je výlučným vlastníkom databázy zákazníkov využívajúcich služby súvisiace so starostlivosťou o zvieratá na adrese R. XX, XXX XX U. nad U.. Databáza je v elektronickej podobe a obsahuje údaje o 481 zákazníkoch. Prevodca je tiež výlučným vlastníkom salónu pre zvieratá nachádzajúceho sa na adrese R. XX, XXX XX U. nad U.. Nadobúdateľ je živnostníkom, ktorý má v predmete podnikania voľnú živnosť: "Poskytovanie služieb súvisiacich so starostlivosťou o zvieratá". Podľa článku II bod 1 predmetnej zmluvy prevodca odpredáva nadobúdateľovi databázu opísanú v článku I bod 1 tejto zmluvy za dohodnutú odplatu vo výške 3.000,00 Eur (slovom: tritisíc Eur) bez DPH. K dohodnutej odplate sa pripočíta DPH vo výške 20 %, t. j. 600,00 Eur. Podľa článku II bod 2 predmetnej zmluvy v odplate uvedenej v bode 1 tohto článku zmluvy je zahrnutá aj odplata za užívanie salónu pre zvieratá (s profi vybavením) nachádzajúceho sa na adrese R. XX, XXX XX U. nad U. a tiež odplata za poskytnutie telefónneho čísla XXXX XXX XXX, ktoré je nadobúdateľ oprávnený používať odo dňa uzatvorenia tejto zmluvy. Podľa článku II bod 3 predmetnej zmluvy dohodnutú peňažnú odplatu sa nadobúdateľ zaväzuje zaplatiť prevodcovi najneskôr do 12 mesiacov odo dňa uzatvorenia tejto zmluvy na bankový účet prevodcu. V opačnom prípade vznikne prevodcovi nárok na jednostranné odstúpenie od tejto zmluvy. Podľa článku II bod 4 predmetnej zmluvy prevodca odovzdá nadobúdateľovi databázu ako aj salón pre zvieratá v deň uzatvorenia tejto zmluvy. Nadobúdateľ je oprávnený využívať údaje z databázy ako aj priestory salónu pre zvieratá v súlade a v rozsahu svojho podnikateľského oprávnenia. Podľa článku II bod 5 predmetnej zmluvy prevodca sa zaväzuje nadobúdateľa zaškoliť v prevádzkovaní salóna pre zvieratá. Podľa článku II bod 6 predmetnej
zmluvy nadobúdateľ sa zaväzuje od 01. 01. 2018 pravidelne uhrádzať zálohové platby za dodávku elektrickej energie a vody. Do 31.12.2017 bude tieto platby uhrádzať prevodca. Z článku III bodov 1, 2 a 3 predmetnej zmluvy vyplýva, že zmluvné strany vyhlasujú, že túto zmluvu uzavreli slobodne a vážne, že sú oprávnení s predmetom zmluvy nakladať, zmluvné prejavy sú dostatočne zrozumiteľné a určité a zmluvná voľnosť nie je obmedzená. Zmluvné strany sa zaväzujú poskytnúť si vzájomnú súčinnosť pri aktualizácii údajov databázy. Nadobúdateľ nesmie sprístupniť tretej osobe dôverné informácie, ktoré získal plnením na základe tejto zmluvy a je voči tretím osobám povinný zachovávať mlčanlivosť o údajoch, ktoré sa dozvedel z poskytnutej databázy. Predmetná zmluva bola uzatvorená v U. a nie je v nej uvedený dátum jej uzatvorenia. Z emailovej komunikácie zo dňa 03.02. až 05.02. 2017 predloženej žalobcom týkajúcej sa procesu dojednávania predmetnej zmluvy vyplynulo, že obsah zmluvy pripravila žalovaná prostredníctvom jej právnika a poslala ho na odsúhlasenie a prípadné doplnenie žalobcovi. Z výpovedí strán sporu tiež vyplynulo, že žalovaná začala vykonávať podnikateľskú činnosť v priestoroch salónu pre zvieratá dňom 09.02.2017 a túto činnosť tak vykonávala až do 31.01.2018, kedy ju žalobca z dôvodov nezaplatenia dohodnutej odplaty za užívanie salónu požiadal o vrátenie kľúčov od priestorov. Faktúru č. 1/2017 zo dňa 21.12.2017 s vyúčtovaním odplaty za užívanie priestorov zvieracieho salónu žalovaná žalobcovi doposiaľ neuhradila, a to ani sčasti. Zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaná sa úhrade vyššie uvedenej faktúry bránila tvrdením o neplatnosti predmetnej zmluvy, a tiež existenciou započítateľnej pohľadávky vo výške 1 000 Eur z titulu nároku na zaplatenie odplaty za 5 mesiacov po 200 Eur na základe ústnej uzatvorenej zmluvy o poskytovaní služieb spočívajúcich v činnosti veterinárnej sestry, za upratovanie priestorov, za predávanie výrobkov pre psov a za asistenciu žalobcovi pri veterinárnych operáciách. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že hoci zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou sa nepochybne riadi v zmysle § 261 ods. 1 Obch. zák. ustanoveniami Obchodného zákonníka, zmluvné strany, teda žalobca a žalovaná, nesplnili zákonnú požiadavku vymedzenú v ustanovení § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a v posudzovanom prípade neurčili v predmetnej zmluve predmet svojich záväzkov dostatočne určito, na základe čoho k uzatvoreniu zmluvy nedošlo. S poukazom na predloženú e-mailovú komunikáciu súd prvej inštancie poukázal na to, že obidve strany mali rovnakú možnosť, aby zhmotnili do dohody vlastné predstavy o obsahu ich práv a povinností a aby tieto vymedzili nepochybným spôsobom, obzvlášť za situácie, keď mala byť uzatvorená taká špecifická zmluva, ktorá nie je ako zmluvný typ výslovne v zákone upravená. Nedostatočné vymedzenie konkrétnych práv a povinností strán v danom prípade pritom nebolo možné odstrániť ani výkladom predmetnej zmluvy.
9. Z ust. § 269 ods. 2 Obch. zák. vyplýva, že účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. Z výkladu k citovanému ustanoveniu je zrejmé, že právna úprava obchodno-záväzkových vzťahov poskytuje ich účastníkom širokú zmluvnú voľnosť, pretože hospodársky život a podnikateľská sféra reálne nemôžu byť viazané možnosťou použiť len zmluvné typy upravené Obch. zák., Obč. zák. alebo v inom zákone. Preto Obch. zák. v rámci uplatnenia princípu bezformálnosti zmlúv umožňuje uzavrieť aj zmluvy nepomenované, teda zmluvy, ktoré nezodpovedajú jednotlivým typom zmlúv upravených zákonom. Citované ustanovenie stanovuje podmienku, ktorá musí byť splnená, aby inominantná zmluva bola uzavretá, a to dostatočné určenie predmetu záväzkov. Označenie zmluvy resp. jej názov teda nie je rozhodujúci, ale vždy rozhoduje obsah samotnej zmluvy.
10. Podľa § 266 ods. 1 Obch. zák., prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. Podľa odseku 2 cit. ust., v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. Podľa odseku 3 cit. ust., pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí. Podľa odseku 4 cit. ust., prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila. Podľa odseku 5 cit. ust., pri pochybnostiach o obsahu právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré sa spravujú týmto zákonom, sa použije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa odseku 6 cit. ust., ak podľa tejto časti zákona je rozhodné sídlo, miesto podnikania, miesto závodu alebo prevádzkárne alebo bydlisko strany zmluvy, je rozhodné miesto, ktoré je v zmluve uvedené, dokiaľ nie je zmena oznámená druhej strane.
11. Z vyššie citovaného ustanovenia § 266 Obch. zák. vyplýva, že Obchodný zákonník pri úprave interpretácie právnych úkonov ako rozhodujúci akcentuje význam vôle, ktorú uprednostňuje pred jazykovým prejavom. Ide o subjektívne kritérium spočívajúce v úmysle konajúceho, čo má prvoradý význam. Pritom sa vyžaduje, aby úmysel bol strane, ktorej je určený, známy alebo jej musel byť známy. V odseku 3 citovaného ustanovenia je upravené osobitné interpretačné pravidlo, ktoré treba použiť pri výklade vôle podľa odseku 1 alebo odseku 2. Ide tu o snahu prihliadať pri výklade prejavu vôle na také skutočnosti, ktoré môžu čo najpresnejšie rozšifrovať úmysel strán pri robení právneho úkonu. Zákon preto prikazuje, pokiaľ to povaha veci pripúšťa, brať náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle a správanie účastníkov právneho úkonu. Pokiaľ ide o všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, zákon výslovne akcentuje tri skutočnosti, a to rokovania o uzavretí zmluvy, prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli a následné správanie strán. Obchodný zákonník teda aj pri interpretácii právnych úkonov priznáva právny význam rokovaniam, ktoré sa uskutočnili pri uzavieraní zmluvy, lebo je nepochybné, že práve tieto rokovania môžu napomôcť objasneniu pravého úmyslu strán. Tak isto následné správanie strán je dôležitým interpretačným prostriedkom. Ak strany určitý čas plnili povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a niektorá zo strán neskôr začne namietať neplatnosť zmluvy, takéto následné správanie strán je významnou skutočnosťou objasňujúcou úmysel strán.
12. Je potrebné zdôrazniť, že obchodné záväzkové vzťahy sú v Obchodnom zákonníku upravené na princípe dispozitívnosti, resp. na princípe zmluvnej voľnosti, pričom zásada dispozitívnosti je obmedzená taxatívnym výpočtom kogentných ustanovení v § 263, od ktorých sa zmluvné strany nemôžu odchýliť.
13. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu podaného odvolania dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dokazovanie, keď bez ďalšieho vyvodil záver o neurčitosti predmetu záväzkov, v dôsledku čoho dospel k záveru, že k uzavretiu zmluvy medzi stranami nedošlo.
14. Z doposiaľ zisteného skutkového stavu podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, že obe zmluvné strany vedeli, akú zmluvu uzavreli, čo bolo predmetom tejto zmluvy, teda že za dohodnutú odplatu vo výške 3 600 Eur žalobca poskytne žalovanej na dobu 1 roka priestory a všetko vybavenie salónu pre zvieratá vrátane mobilného telefónu, a tiež zoznam zákazníkov využívajúcich služby súvisiace so starostlivosťou o zvieratá. Tiež z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že zmluvné strany sa dojednaniami v zmysle zmluvy o prevode databázy a odstúpenie salónu pre zvieratá riadili, teda že žalovaná ako podnikateľka v nebytových priestoroch žalobcu vykonávala dohodnuté činnosti s technikou na to určenou patriacou žalobcovi, za využívanie ktorej mu neplatila žiadne nájomné a rovnako neplatila ani nájom za nebytové priestory, pričom zisk z podnikateľskej činnosti si ponechala pre seba. Strany mali za určené obdobie dohodnutú paušálnu odplatu za poskytnutie prístupu k zoznamu zákazníkov žalobcu, a tiež za užívanie nehnuteľných a hnuteľných vecí, a to vo výške 3 600 Eur. Podľa názoru odvolacieho súdu právny záver prvoinštančného súdu o neurčitosti predmetu zmluvy je nesprávny. Súd prvej inštancie pri výklade zmluvy uzavretej v zmysle § 269 ods. 2 Obch. zák. postupoval príliš formalisticky, nezohľadnil úmysel konajúcich strán vyplývajúci nielen z rokovania o uzavretí zmluvy, ale aj z následného správania zmluvných strán.
15. Žalobca opodstatnene argumentoval tým, že ak mu sama žalovaná predložila návrh zmluvy, nemôže sa dovolávať jej neurčitosti resp. neplatnosti. Opodstatnene tiež argumentoval tým, že je v rozpore s jeho základným Ústavou SR garantovaným právom na súdnu ochranu a právom vlastniť majetok, ako aj v rozpore s princípom spravodlivosti, aby žalovaná ako podnikateľka takmer jeden rok využívala jeho nebytové priestory a hnuteľné veci bez toho, aby za ich užívanie zaplatila akúkoľvek odplatu.
16. Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II., III. podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP a podľa § 391 ods. 2 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiada s nárokom uplatneným v žalobe, preskúma opodstatnenosť žalobcom uplatnenej pohľadávky, a tiež sa vysporiada s kompenzačnou námietkou žalovanej uplatnenou na započítanie proti pohľadávke žalobcu. Po doplnení dokazovania vec opätovne právne posúdi a svoje rozhodnutie jasne a najmä presvedčivo odôvodní podľa § 220 ods. 2 CSP, pričom
v novom rozhodnutí bude vychádzať zo skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Podľa § 391 ods. 2 CSP je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. O náhrade trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 396 ods. 3 CSP v novom rozhodnutí o veci.
17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.
Poučenie:
: Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).