Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-6-2022.pdf
PDF · 124.77 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/6/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu: MVDr. Martin Kuric s. r. o., so sídlom Mierové námestie 34, 911 01 Trenčín, IČO: 46 429 913, právne zastúpeného: JUDr. Peter Bódi, advokát so sídlom M. R. Štefánika 55/2, 957 01 Bánovce nad Bebravou, IČO: 42 279 798, proti žalovanej: Jana Janíková Obchodné činnosti, s miestom podnikania 956 36 Pečeňany 88, IČO: 34 481 711, právne zastúpenej: JUDr. Martina Kmeťová, advokátka so sídlom Moyzesova 1918/6A, 957 01 Bánovce nad Bebravou, IČO: 42 282 004, o zaplatenie 3.600 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č. k. 2Cb/7/2018-265 zo dňa 26. októbra 2021, takto
rozhodol:
Odvolací súd p o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I. a III.
Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.600 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 3.600 Eur od 15.03.2018 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 140,34 Eur, vo výroku II. žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku III. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, ktoré vydá súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.
1.2. Súd prvej inštancie tak rozhodol svojim v poradí druhým rozsudkom o nároku žalobcu na zaplatenie 3.600 Eur s príslušenstvom z titulu neuhradenej faktúry č. 1/2017 zo dňa 21.12.2017, splatnej dňa 01.02.2018, vystavenej na základe zmluvy o prevode databázy a odstúpení salónu pre zvieratá uzatvorenej medzi žalobcom ako prevodcom a žalovanou ako nadobúdateľkou (ďalej len „predmetná zmluva“). V predmetnej zmluve bolo dohodnuté, že žalobca ako prevodca, ktorý je výlučným vlastníkom salónu pre zvieratá a zároveň výlučným vlastníkom databázy zákazníkov využívajúcich služby súvisiace so starostlivosťou o zvieratá na adrese R. XX, XXX XX U. nad U., odpredá žalovanej ako nadobúdateľovi databázu opísanú v článku I bod 1 tejto zmluvy za dohodnutú odplatu vo výške 3.000,00 Eur (slovom: tritisíc Eur) bez DPH s tým, že k dohodnutej odplate sa pripočíta DPH vo výške 20 %, t. j. 600,00 Eur. Podľa článku II bod 2 predmetnej zmluvy v odplate uvedenej v bode 1 tohto článku zmluvy bola zahrnutá aj odplata za užívanie salónu pre zvieratá (s profi vybavením) nachádzajúceho sa na adrese R. XXX XX U. Q.G.ou a tiež odplata za poskytnutie telefónneho čísla XXXX XXX XXX, ktoré bola žalovaná ako nadobúdateľ oprávnená používať odo dňa uzatvorenia tejto zmluvy. Podľa článku II bod 3 predmetnej zmluvy
dohodnutú peňažnú odplatu sa nadobúdateľ zaviazal zaplatiť prevodcovi najneskôr do 12 mesiacov odo dňa uzatvorenia tejto zmluvy na bankový účet prevodcu. V opačnom prípade vznikne prevodcovi nárok na jednostranné odstúpenie od tejto zmluvy. Podľa článku II bod 4 predmetnej zmluvy prevodca mal odovzdať nadobúdateľovi databázu ako aj salón pre zvieratá v deň uzatvorenia tejto zmluvy s tým, že nadobúdateľ bol oprávnený využívať údaje z databázy ako aj priestory salónu pre zvieratá v súlade a v rozsahu svojho podnikateľského oprávnenia. V článku II bod 5 predmetnej zmluvy prevodca sa zaviazal nadobúdateľa zaškoliť v prevádzkovaní salóna pre zvieratá. Podľa článku II bod 6 predmetnej zmluvy nadobúdateľ sa zaviazal od 01.01.2018 pravidelne uhrádzať zálohové platby za dodávku elektrickej energie a vody, do 31.12.2017 mal tieto platby uhrádzať prevodca. Z článku III bodov 1, 2 a 3 predmetnej zmluvy vyplynulo, že vyhlásenie zmluvných strán, že túto zmluvu uzavreli slobodne a vážne, že sú oprávnení s predmetom zmluvy nakladať, zmluvné prejavy sú dostatočne zrozumiteľné a určité a zmluvná voľnosť nie je obmedzená. Zmluvné strany sa zaviazali poskytnúť si vzájomnú súčinnosť pri aktualizácii údajov databázy. Nadobúdateľ nesmie sprístupniť tretej osobe dôverné informácie, ktoré získal plnením na základe tejto zmluvy a bol voči tretím osobám povinný zachovávať mlčanlivosť o údajoch, ktoré sa dozvedel z poskytnutej databázy. Predmetná zmluva bola uzatvorená v U. nad U. bez uvedenia dátumu jej uzatvorenia.
1.3. Na základe dokazovania vykonaného výsluchmi konateľa žalobcu, žalovanej, svedkov, oboznámením listinných dôkazov a po právnom posúdení veci v zmysle ust. § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, § 269 ods. 1, 2, § 266 ods. 1-6, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 Obch. zák. ako aj podľa § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 121 ods. 3 Obč. zák. dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie 3.600 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedenej sumy od 15.03.2018 do zaplatenia je opodstatnený. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že do právneho vzťahu vstúpili ako podnikatelia. Vzhľadom na námietky vznesené žalovanou sa prioritne zaoberal otázkou platnosti predmetnej zmluvy a tiež skúmal, či z takto uzatvorenej zmluvy vznikli zmluvným stranám konkrétne práva a povinnosti. Predmetnú zmluvu posúdil z hľadiska jej obsahu ako tzv. nepomenovanú zmluvu v zmysle § 269 ods. 2 Obch. zák. a pri skúmaní, či žalobca a žalovaná ako účastníci tejto zmluvy splnili zákonnú požiadavku vymedzenú v § 269 ods. 2 Obch. zák., a teda či určili v predmetnej zmluve predmet svojich záväzkov dostatočne určito, dospel k záveru, že boli naplnené všetky zákonom vyžadované podmienky pre platnosť tohto právneho úkonu. Ako neopodstatnené vyhodnotil námietky žalovanej o neplatnosti predmetnej zmluvy z dôvodu, že zmluva nie je datovaná, že neobsahuje určitý predmet zmluvy a že k reálnemu odovzdaniu databázy a odstúpeniu salónu pre zvieratá zo strany žalobcu nikdy nedošlo, lebo tieto sú naďalej vo vlastníctve a dispozícii žalobcu.
1.4. Prvoinštančný súd na základe zisteného skutkového stavu dospel k názoru, že zmluvné strany vedeli akú zmluvu uzavreli, čo bolo jej predmetom, teda že za dohodnutú odplatu vo výške 3.600 Eur žalobca mal poskytnúť žalovanej na dobu jedného roka priestory a všetko vybavenie salónu pre zvieratá vrátane mobilného telefónu, a tiež zoznam zákazníkov využívajúcich služby súvisiace so starostlivosťou o zvieratá. Tiež z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluvné strany sa dojednaniami v zmysle predmetnej zmluvy o prevode databázy a odstúpenie salónu pre zvieratá riadili, teda, že žalovaná ako podnikateľka v nebytových priestoroch žalobcu vykonávala dohodnuté činnosti s technikou na to určenou patriacou žalobcovi, za využívanie ktorej mu neplatila žiadne nájomné a rovnako neplatila ani nájom za nebytové priestory, pričom zisk z podnikateľskej činnosti si ponechala pre seba. Strany mali za určené obdobie dohodnutú paušálnu odplatu za poskytnutie prístupu k zoznamu zákazníkov žalobcu, a tiež za užívanie nehnuteľných a hnuteľných vecí žalobcu, a to vo výške 3.600 Eur.
1.5. Prvoinštančný súd poukázal na ustálenú judikatúru súdov Slovenskej republiky, v zmysle ktorej právne úkony je vždy nutné vykladať s preferenciou v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu. Postupoval tiež v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu (ktorým bol zrušený jeho v poradí prvý zamietajúci rozsudok), podľa ktorého pri výklade predmetnej zmluvy uzavretej v zmysle § 269 odsek 2 Obch. zák. nemožno postupovať len čisto formalisticky. Zohľadnil v konaní preukázaný úmysel konajúcich strán vyplývajúci nielen z rokovania o uzavretí zmluvy, ale aj z následného správania zmluvných strán. Konštatoval, že z vykonaných dôkazov nepochybne vyplynulo, že žalovaná počas celého roka aktívne prevádzkovala svoju podnikateľskú činnosť v priestoroch žalobcu, aktívne a nerušene požívala plnenia a využívala práva plynúce jej z predmetnej zmluvy,
pričom znenie zmluvy, ani rozsah a kvalitu plnení zo zmluvy žiadnym spôsobom nenamietala. Žalovaná vystavenú faktúru č. 1/2017, ktorej prevzatie potvrdila svojim podpisom, do doručenia predžalobnej výzvy žalobcu nerozporovala, fakturovanú sumu nenamietala čo do dôvodu a ani výšky. Prvoinštančný súd poukázal tiež na zásadu pacta sunt servanda (zmluvy sa majú dodržiavať), ktorá zásada je základnou zásadou v súkromnom práve a zdôraznil, že zmluvná strana si musí byť vedomá svojej zodpovednosti v zmluvných vzťahoch. Pri výklade a posúdení predmetnej zmluvy ako platne uzatvorenej napokon prihliadol aj na skutočnosť, že návrh zmluvy predložila žalobcovi k podpisu sama žalovaná, pričom poukázal na to, že pojmy, slovné spojenia, či celé ustanovenia použité pri formulovaní zmluvy, je potrebné vykladať v neprospech tej zmluvnej strany, ktorá pojmy a ustanovenia použila po prvý raz. Zdôraznil, že neuvedenie dátumu uzatvorenia zmluvy v texte zmluvy nie je dôvodom na jej posúdenie ako neplatne uzatvorenej. Preto nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3.600 Eur titulom predmetnej zmluvy vyhodnotil ako dôvodný. Keďže žalovaná odplatu dojednanú v predmetnej zmluve, vyúčtovanej faktúry č. 1/2017 zo dňa 21.12.2017 neuhradila, k splneniu tejto povinnosti ju zaviazal svojim rozhodnutím a to spolu s úrokom z omeškania uplatneným v zákonnej výške z prisúdenej sumy od 15.03.2018 do zaplatenia, teda za obdobie od uplynutia lehoty uvedenej v predžalobnej výzve, tak ako to žalobca požadoval. Ďalej žalobcovi priznal aj nárok na náhradu vzniknutých nákladov spojených s uplatneným pohľadávky (ako príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) vo výške 140,34 Eur, ktoré náklady spočívali v jednom úkone právnej služby za predžalobnú výzvu zo dňa 20.02.2018 (131,13 Eur) spolu s režijným paušálom za rok 2018 (9,21 Eur), a to podľa § 13a ods. 1 písm. d) a § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Mal za preukázané, že žalobca v zastúpení advokátom predžalobnú výzvu zo dňa 20.02.2018 vypracoval a dňa 27.02.2018 doručil žalovanej, pričom sa jednalo o účelný úkon smerujúci k mimosúdnemu vyriešeniu veci. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky za ďalšiu poradu s klientom zo dňa 15.03.2018 vo výške 140,34 Eur (t. j. odmena 131,13 Eur a 9,21 Eur režijný paušál) súd žalobcovi nepriznal z dôvodu, že nemal žiadnym z vykonaných dôkazov preukázané vykonanie takejto ďalšej porady medzi právnym zástupcom a žalobcom, okrem toho by nešlo o účelný úkon.
1.6. Pokiaľ žalovaná v priebehu sporu žiadala, aby súd v prípade, ak by dospel k záveru o čo i len čiastočnej dôvodnosti nároku žalobcu, započítal so žalovanou sumou sumu vyplývajúcu z ňou predložených faktúr č. 2017/01 a č. 2018/01, ktorými vyúčtovala žalobcovi odmenu na základe ústne uzavretej zmluvy o poskytovaní služieb, súd prvej inštancie konštatoval, že neboli splnené podmienky pre započítanie jej nárokov, pretože žalovaná neuniesla dôkazné bremeno preukázania týchto ňou tvrdených skutočností, teda preukázania existencie takejto zmluvy uzatvorenej medzi ňou a žalobcom. K tomu prvoinštančný súd uviedol, že pokiaľ žalovaná tvrdila, že na základe takto uzatvorenej zmluvy vykonávala päť dní v týždni od 08:00 hod do 16:00 hod. prípadne aj do 18:00 hod. služby pre žalobcu spočívajúce v strihaní psov, upratovaní priestorov, predávaní výrobkov pre psy a tiež činnosti veterinárnej sestričky vrátane asistencie pri operáciách, za čo sa jej žalobca zaviazal zaplatiť dohodnutú odmenu 200 Eur mesačne, tieto tvrdenia žalovaná preukazovala vlastnou výpoveďou a ňou vystavenými faktúrami č. 2017/01 a č. 2018/01, pričom žalobca tieto skutkové tvrdenia o existencii takéhoto zmluvného vzťahu v rámci procesného útoku poprel.
1.7. Prvoinštančný súd zdôraznil, že splnenie dôkazného bremena žalovanej hodnotil posúdením výsledkov dokazovania o dokazovanej otázke z vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti. Za danej dôkaznej situácie podľa jeho názoru len samotná výpoveď žalovanej a ňou vystavené faktúry, ktoré dôkazy boli účinne spochybnené výpoveďou žalobcu, na unesenie dôkazného bremena preukázania platného uzatvorenia zmluvy, titulom ktorej žiadala započítať tvrdený nárok voči nároku žalobcu, nepostačovali. Právny základ vznesenej kompenzačnej námietky in eventum sa žalovanej v spore nepodarilo preukázať. Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno preukázania, že medzi ňou a žalobcom skutočne došlo k vzájomnej ústnej dohode, ktorej predmetom by bolo vymedzenie konkrétnych činností, ktoré bude pre žalobcu vykonávať, ich rozsah a stanovenie konkrétnej výšky zmluvnej odplaty za takúto činnosť. Obranu žalovanej posúdil ako nepreukázanú a aj ako účelovú s cieľom znížiť nárok žalobcu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalovaná na jeho výzvu uznesením, aby sa vyjadrila
k podanej žalobe a predložila dôkazy, nijakým spôsobom nereagovala. Až na pojednávaní konanom dňa 01.10.2018 žalovaná predložila faktúry č. 2017/01 a č. 2018/01, kde prvá mala byť vyhotovená dňa 31.01.2018 a druhá dňa 13.03.2018, obe so splatnosťou dňa 25.03.2018, pričom nijakým spôsobom nepreukázala, že by tieto boli do uvedeného pojednávania na súde doručené žalobcovi. Vo vyjadrení k predžalobnej výzve zo dňa 13.03.2018 žalovaná existenciu faktúry č. 2017/01 pritom neuvádzala. Vystavenie uvedených faktúr žalovanou preto posúdil ako účelovú reakciu na to, že žalobca pristúpil k vymáhaniu jeho nároku z predmetnej zmluvy a v tomto pokračoval aj pred súdom.
1.8. Zároveň súd prvej inštancie zamietol v celom rozsahu aj návrh žalovanej na doplnenie dokazovania zo dňa 26.01.2021 podľa § 185 ods. 1 CSP, keď dôkazné návrhy žalovanej vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu vyhodnotil ako neúčelné, nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Okrem toho, že žiadny z týchto dôkazov nebol žalovanou navrhnutý na účely preukázania ňou tvrdeného nároku, teda na preukázanie platného uzavretia ústnej zmluvy medzi ňou a žalobcom, žalovaná ani netvrdila, že by z výsluchov navrhnutých svedkov a z ďalších navrhnutých dôkazných prostriedkov bolo možné zistiť rozhodujúce okolnosti vzniku a obsahu takejto dohody, ktorej predmetom mal byť výkon konkrétnych činností v konkrétnom čase a rozsahu žalovanou pre žalobcu za dohodnutú konkrétnu odplatu v sume 200 Eur mesačne.
1.9. Prvoinštančný súd uzavrel, že navrhnuté dôkazy neboli objektívne spôsobilé preukázať základ tvrdeného nároku žalovanej. Z uvedených dôvodov žalobe o zaplatenie 3.600 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 15.03.2018 do zaplatenia a o zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 140,34 Eur vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f) CSP, nakoľko podľa jej názoru súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že pokiaľ prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odkázal okrem iného aj na ust. § 266 Obch. zák., a to v súvislosti s interpretáciou právnych úkonov, a dospel k záveru o platnosti zmluvy o prevode databázy a odstúpení salónu pre zvieratá a následne o jej povinnosti zaplatiť žalobcovi 3.600 Eur s príslušenstvom, a naproti tomu existenciu zmluvy o poskytovaní služieb, na základe ktorej ona vystavila žalobcovi faktúry č. 2017/01 a č. 2018/01, nemal z vykonaného dokazovania za preukázanú, pričom jej ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania ohľadne existencie tejto zmluvy odmietol vykonať z dôvodu ich neúčelnosti a nehospodárnosti, jeho postup pri hodnotení a vykonávaní dokazovania bol nesprávny, v dôsledku čoho bol nedostatočne zistený skutkový stav a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, úmyslom účastníkov zmluvy bol prevod databázy, v žiadnom prípade úmyslom nebol nájom priestorov, databázy a telefónneho čísla, ako tvrdí žalobca a aj súd prvej inštancie. Nie je pravdou, čo konštatuje prvoinštančný súd, že strany mali za určené obdobie dohodnutú paušálnu odplatu za poskytnutie prístupu k zoznamu zákazníkov žalobcu, a tiež za užívanie nehnuteľných a hnuteľných vecí. Žiadna takáto dohoda zo zmluvy nevyplýva, a to ani čo sa týka predmetu, ani časového obdobia. Pokiaľ ide o tvrdenie zo strany prvoinštančného súdu, že z vykonaných dôkazov nepochybne vyplynulo, že žalovaná počas celého roka aktívne prevádzkovala svoju podnikateľskú činnosť v priestoroch žalobcu, aktívne a nerušene požívala plnenia a využívala práva plynúce jej z predmetnej zmluvy, pričom znenie zmluvy, ani rozsah a kvalitu plnení zo zmluvy žiadnym spôsobom nenamietala, nie je zrejmé, z akých dôkazov toto malo súdu vyplynúť, nakoľko toto nie je pravdou. O tom, že takýto úmysel tu ani v čase uzatvárania zmluvy nebol, svedčia nielen tvrdenia jej, žalovanej, ale v priebehu konania sa aj tvrdenia žalobcu o tom, čo vlastne malo byť predmetom plnenia, vyvíjali. Najskôr žalobca tvrdil, že mala byť databáza odpredaná, neskôr použil výraz licencia. V podaní zo dňa 14.12.2018 žalobca začal tvrdiť, že má ísť v prípade zmluvy o prevode databázy o inominátny kontrakt a že žalobca poskytol žalovanej právo nakladať s jeho obchodným tajomstvom, teda znovu sám vyložil obsah predmetu zmluvy inak. Žalovaná uviedla, že jej rozhodne nebol známy úmysel, aby predmetom zmluvy bol nájom priestorov, databázy a telefónneho čísla, nakoľko tomu nesvedčí nielen jazyková forma (slovný výrazy v zmluve použité), a ani obsahové dojednania (odplata pri nájme nebýva v bežnej praxi
paušálna jednorazová, ale mesačná). Takýto prejav vôle by ona nikdy ani nevykonala, nakoľko 3.600 Eur je cena absolútne nezodpovedajúca predmetu údajného nájmu - v prepočte na mesiac toto znamená 300 Eur mesačne, pričom takúto sumu nikdy za mesiac žalovaná ani u žalobcu nezarobila. Sám žalobca potvrdil na pojednávaní 26.11.2018, že 80 % činnosti predstavuje veterinárna činnosť a 20 % predstavuje strihanie psov. Rozsah jej práce bol minimálny oproti rozsahu ostatných služieb, ktoré poskytovala pre žalobcu v rámci výkonu jeho veterinárnej činnosti. V maile, ktorý predložil samotný žalobca (adresovaný žalovanej dňa 05.02.2017), ten potvrdzuje, že nechcel prvý rok nič za vodu a elektrinu, zaškolenie. S týmito rozpormi sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal. Zákon vyžaduje, aby zmluva, pokiaľ ide o nebytové priestory, bola písomná, okrem toho zákon definuje podstatné náležitosti v § 3 ods. 3 zákona o najme a podnájme nebytových priestorov. V spornej zmluve však tieto náležitosti tak, ako ich vyžaduje zákon uvedene nie sú. V nadväznosti na závery odvolacieho súdu v uznesení Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 8Cob/3/2020-210 zo dňa 30.09.2020 o platnosti zmluvy, tak ako uviedol odvolací súd, mal súd prvej inštancie preskúmať opodstatnenosť žalobcom uplatnenej pohľadávky. Takémuto preskúmaniu však súd prvej inštancie nárok žalobcu nepodrobil, iba vyhodnotil zmluvu ako platnú a teda „automaticky“ priznal nárok na odmenu v nej uvedenú - bez toho, aby sa vysporiadal s tvrdeniami žalobkyne, aby skúmal, poskytnutie ktorých plnení bolo preukázané, v akom čase a rozsahu, a či zmluva obsahuje zákonom vyžadované náležitosti pri nájme nebytových priestorov. Čo sa týka záverov súdu prvej inštancie o kompenzačnej námietke a o jej spôsobe a čase uplatnenia, žalovaná uviedla, že nemá právne vzdelanie, a teda nemala vedomosť o možnosti vznesenia a uplatnenia kompenzačnej námietky voči žalobcovi, resp. o možnosti zápočtu v čase výzvy zo strany žalobcu. To, že až na prvom pojednávaní vo veci jej právny zástupca vzniesol kompenzačnú námietku, neznamená, že tento ňou uplatnený nárok je možné vyhodnotiť ako oneskorene uplatnený alebo účelovo uplatnený. Už na pojednávaní dňa 26.11.2018 žalovaná uviedla, že na jej otázku žalobcovi, kedy jej uhradí spomínanú odplatu za dané služby, žalobca jej odpovedal, že najskôr ona musí zaplatiť jemu a potom sa môžu o tom rozprávať, z čoho bolo evidentné, že žalobca jej nárok uhradiť nechce. To, že skutočne medzi ňou a žalobcom musela existovať ústna zmluva o poskytovaní služieb žalobcovi z jej strany a čo žalobca prirodzene popiera a že skutočne aj ona má voči žalobcovi oprávnený nárok na úhradu za ňou poskytované služby žalobcovi, mala snahu v súdnom konaní preukázať, za účelom čoho opakovane navrhovala vykonať rôzne dôkazy - oboznámenie s databázou zvierat vedenou žalobcom, výsluch J.. J. U., výsluch M.M. Y., oboznámenie knihy uzávierok registračnej pokladne, oboznámenie zdravotných kariet, výsluchy majiteľov zvierat atď. Súd prvej inštancie však žiadne z navrhovaných dôkazov nevykonal, pričom na základe týchto dôkazov by bolo jednoznačne možné dať za pravdu jej tvrdeniam o existencii zmluvného vzťahu medzi ňou a žalobcom založeného ústnou dohodou o poskytovaní služieb, ktoré ona skutočne aj žalobcovi poskytovala. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že aj J.. J. J. Y. potvrdil, že vykonával pre žalobcu činnosť po odchode žalovanej - strihal psov, tiež upratoval, asistoval pri zákrokoch, pričom tento aj dostával za toto odmenu. Ak teda súd prvej inštancie poukazoval na „prax účastníkov, ktorú medzi sebou zaviedli“, tak potom pre žalovanú z neznámych dôvodov neprihliadol a mal prihliadnuť na to, že súčasťou bežnej praxe u žalobcu bolo, že za služby poskytované mu treťou osobou spočívajúce vo výkone asistenčnej činnosti, upratovania a pod. žalobca platil odmenu. Rovnako aj to, že určitý čas strany plnili povinnosti, na čo poukázal aj súd prvej inštancie, je potrebné použiť nielen pri posúdení nároku žalobcu, ale aj pri posúdení nároku žalovanej uplatneného v konaní, avšak súd prvej inštancie vôbec ani nedal možnosť žalovanej tieto skutočnosti preukázať, nakoľko všetky ňou navrhnuté dôkazy zamietol. Žalovaná ďalej poukázala na to, že odvolací súd uložil prvoinštančnému súdu, že sa má vysporiadať s kompenzačnou námietkou, preto žalovaná za situácie, že prvoinštančný súd nevykonal navrhované dôkazy považovala jeho postup za porušenie jej práva na spravodlivý proces, lebo jej tým bola odňatá možnosť konať pred súdom. Napokon aj z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 30.09.2021 vyplynulo, že prvoinštančný súd mal vykonať ďalšie dokazovanie. Žalovaná preto navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo aby zmenil napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a jej prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 % vrátane trov odvolacieho konania.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 20.12.2021 k odvolaniu žalovanej navrhol, napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že argumentácia prezentovaná žalovanou v konaní pred súdom prvej inštancie, na ktorú odkazuje aj v podanom odvolaní, je evidentne tendenčná a účelová. Žalovaná vo svojom odvolaní totiž neuvidela žiadne nové prostriedky procesnej obrany, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení jeho rozhodnutia nevysporiadal. Uplatnené odvolacie námietky teda objektívne nie sú spôsobilé privodiť zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu veci alebo iné právne hodnotenie stavu veci. Žalobca poukázal na to, že žalovaná v podanom odvolaní namieta hodnotenie
dôkazov súdom prvej inštancie a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť zo súdom vykonaného dokazovania. Ich základom je pritom a priori popieranie nárokov uplatnených žalobcom v podanej žalobe, ktorý prístup žalovanej je založený najmä na špekulatívnej dezinterpretácii jednotlivých skutočností vyplývajúcich z relevantných dôkazov, ktoré boli vykonané súdom prvej inštancie. Podľa názoru žalobcu takýto prístup žalovanej má priamy súvis so skutočnosťou, že od počiatku si nevyhnutne uvedomovala, že žaloba je opodstatnená, avšak jej vnútorná motivácia pre nezaplatenie riadne dojednanej peňažnej odplaty bola (vzhľadom na množstvo exekúcii proti nej vedených) nevyhnutne vyššia ako zistený skutkový stav, resp. dôkazná situácia svedčiaca na jej ťarchu. Žalobca zdôraznil, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani to, aby bola strana pred súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, či právnymi názormi. Práva strany v konaní pritom nie sú porušené, ak si súd neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobca poukázal na dôvody uvedené v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 8Cob/3/2020-210 zo dňa 30.09.2020, v ktorom odvolací súd vyjadril jednoznačný právny názor ohľadne existencie záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovanou. Legitímne sa preto domnieval, že po vydaní uvedeného rozhodnutia citovaného súdu pochybné pohnútky žalovanej pominuli a nikto viac v danom ohľadne nemôže mať akékoľvek rozumné pochybnosti. Odmietol dezinterpretáciu právnych záverov vyslovených súdmi oboch stupňov a poukázal na to, že posúdenie toho, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu veci sú potrebné a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu. Súd nie je povinný vykonať účastníkom navrhované dôkazy, a to najmä ak skutočnosť, ktorá by mala byť zistená z navrhnutých dôkazov, bola v konaní vyvrátená, či relevantným spôsobom spochybnená inými skutočnosťami. V kontexte odvolacích dôvodov prezentovaných žalovanou, čo do nevykonania ňou navrhovaných dôkazov v časti kompenzačnej námietky sa žalobca plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý náležite a presvedčivo zdôvodnil, prečo návrhu žalovanej na doplnenie dokazovania nevyhovel. Takéto rozhodnutie súdu taktiež nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať limity zákonného rozhodnutia, pričom uvedené požiadavky rozsudok prvoinštančného súdu nepochybne spĺňa. Podľa názoru žalobcu je neakceptovateľné, aby žalovaná postupovala v súdnom konaní spôsobom, že najskôr, keď ju súd uznesením za súčasného poučenia vyzval, aby sa vyjadrila k podanej žalobe a zároveň predložila všetky dôkazy na preukázanie jej tvrdení, bola táto absolútne pasívna, a až v momente, keď sa nechala právne zastupovať, odrazu prišla s vytvorenou legendou o započítacej námietke a až v tomto momente na pojednávaní vôbec prvýkrát predložila faktúry za rozličné služby, ktoré nebola odborne (pozn. veterinárna sestrička), ale ani skúsenosťami spôsobilá vykonávať. Na účely unesenia dôkazného bremena pritom žalovaná nebola schopná predložiť jediný relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval dôvodnosť ňou tvrdených skutočností, ale naopak, celú dôkaznú mizériu na jej strane sa snažila prehodiť na súd prvej inštancie. Ak je za daného stavu veci žalovaná schopná tvrdiť, že súd prvej inštancie porušil jej práva, nemožno takéto jej tvrdenie vyhodnotiť inak, ako nekritické a nedôvodné. V podrobnostiach žalobca odkázal na jeho vyjadrenie zaslané súdu dňa 23.03.2021, v spojení s vyjadrením zo dňa 08.02.2019.
4. Ďalšie písomné podania strán odvolaciemu súdu neboli doručené.
5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch I. a III. ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd tak rozhodol podľa § 385 ods. 1 CSP, keď vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
6. Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) CSP, spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania predchádzajúceho jeho vydaniu, a tiež po vyhodnotení toho, čo uviedli strany sporu v rámci odvolacieho konania, skonštatoval, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistili skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyhodnotil ho v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a v napadnutom rozsudku sa riadne vysporiadal so skutkovou i právnou argumentáciou strán vznesenou v rámci prvoinštančného konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením.
8. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku postupoval jednak v intenciách právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v predmetnej veci, a tiež v intenciách právnych záverov rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúcich sa preferencie výkladu právneho úkonu v prospech jeho platnosti, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca a žalovaná ako účastníci zmluvy splnili zákonnú požiadavku vymedzenú v ust. § 269 ods. 2 Obch. zák. a určili v zmluve o prevode databázy a odstúpení salónu pre zvieratá predmet svojich záväzkov dostatočne určito, na základe čoho došlo medzi nimi k platnému uzatvoreniu nepomenovanej zmluvy, na základe ktorej žalovanej vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi dohodnutú odplatu vo výške 3.600 Eur za využívanie priestorov, zariadení a zoznamu zákazníkov požadujúcich starostlivosť o zvieratá, a to všetko po dobu jedného roka. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014, podľa ktorého „prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu. Súd prvej inštancie v predmetnej veci správne vychádzal zo zistenia, že zmluvné strany sa dojednaniami v zmysle zmluvy o prevode databázy a odstúpenia salónu pre zvieratá riadili, keď žalovaná ako podnikateľka v nebytových priestoroch žalobcu vykonávala dohodnuté činnosti s prístupom k databáze zákazníkov žalobcu, s technikou na to určenou patriacou žalobcovi (pričom zisk z tejto podnikateľskej činnosti si ponechávala pre seba), za čo sa zaviazala žalobcovi zaplatiť dohodnutú ročnú odplatu 3.600 Eur.
9. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej, podľa ktorej súd prvej inštancie v dôsledku nevykonania ňou navrhovaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o neexistencii započítania spôsobilej pohľadávky z ústne uzatvorenej zmluvy medzi ňou a žalobcom o poskytovaní služieb, na základe ktorej ona žalobcovi fakturovala odmenu 200 Eur mesačne, a to za strihanie psov, upratovanie priestorov, predávanie výrobkov pre psov a služby veterinárnej sestričky vrátane asistencie pri operáciách zvierat, odvolací súd uvádza, že táto námietka je založená na rovnakej argumentácii, ako ju žalovaná prezentovala v konaní pred súdom prvej inštancie. Tu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že s týmito tvrdeniami žalovanej sa prvoinštančný súd dôsledne vysporiadal v odsekoch 67 až 69, keď dospel k záveru o tom, že žalovaná neuniesla v spore dôkazné bremeno ňou tvrdených skutočností. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o tom, že zo žiadneho z dôkazov predložených žalovanou nevyplynula existencia zmluvného vzťahu, na podklade ktorého by žalobca bol povinný platiť žalovanej sumu 200 Eur mesačne. Popísané skutkové a právne závery súd prvej inštancie náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov predložených žalovanou a tiež z akých dôvodov nevykonal ďalšie ňou navrhované dokazovanie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť pri hodnotení dôkazov, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná vo svojom odvolaní v podstate len zopakovala a podrobnejšie rozviedla svoje námietky a argumenty prezentované pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa prvoinštančný súd dôsledne vysporiadal a uviedol, prečo na ne neprihliadol.
10. Žalovaná v odvolacom konaní neprodukovala žiadne skutkové ani právne argumenty, spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti v jej prospech. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I. a III. potvrdil ako vecne správny § 387 ods. 1 CSP, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP, s ktorým sa stotožňuje.
11. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, má nárok na ich náhradu proti žalovanej v rozsahu 100 %.
12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).