Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-106-2019.pdf
PDF · 180.71 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/106/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Zuzany Slušnej v právnej veci žalobcu A. s.r.o. so sídlom J. 2, J., X. XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou Weis & Partners s.r.o. so sídlom Ivánska cesta 30/B, Bratislava, IČO 47 234 776 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05. apríla 2019, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia v záhlaví tohto rozsudku označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 03.10.2017, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume 59 386,08 eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2013, nadmerný odpočet v sume 56 905,69 eur nebol žalobcovi priznaný a žalobcovi bola vyrubená daň v sume 2 480,39 eur.
2. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
3. Žalobca v žalobe ďalej namietal nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly a tým aj nezákonnosť celej daňovej kontroly. Daňová kontrola trvala celkovo 1195 dní, z čoho bola prerušená 853 dní. K prerušeniu daňovej kontroly došlo z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len MVI) do zahraničia v zmysle Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len nariadenie). Žalobca poukázal na články 10 až 12 Nariadenia, podľa ktorých žiadaný (zahraničný) orgán poskytne vyžiadané informácie tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný (zahraničný) orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na 1 mesiac. Pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite písomne informuje žiadajúci orgán (slovenského správcu dane) o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať. Žalobca tiež poukázal na ustanovenie článku 7 smernice Rady č. 2011/16/EÚ o administratívnej spolupráci v oblasti daní (ďalej len ako „Smernica“), podľa ktorého dožiadaný orgán poskytne informácie čo najrýchlejšie, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Ak
však dožiadaný orgán už tieto informácie má, je potrebné ich zaslať do dvoch mesiacov od uvedeného dňa. Žalobca skonštatoval, že stav, kedy daňová kontrola u žalobcu bola prerušená na dobu viac ako 3 mesiace (v zmysle Nariadenia), resp. na dobu viac ako 6 mesiacov (v zmysle Smernice), je stavom nezákonným. Pri prerušení kontroly na 2 roky a 4 mesiace správca dane výrazne prekročil maximálne lehoty stanovené Nariadením, resp. Smernicou, po ktorých márnom uplynutí automaticky pominuli dôvody, pre ktoré bola kontrola prerušená. Správca dane tak mal vo výkone daňovej kontroly pokračovať, čo však neučinil. Na uvedenom nič nemení ani fakt, že správca dane posielal urgencie dožiadanému zahraničnému orgánu. Žalobca vyslovil právny záver, že na prerušenie daňovej kontroly dlhšie ako 3 mesiace, resp. dlhšie ako 6 mesiacov, nie je možné prihliadať, t.j. nemôže spôsobiť právny účinok predpokladaný zákonom, ktorým je spočívanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Keďže podľa žalobcu došlo k nezákonnému prerušeniu daňovej kontroly, tak o tento čas nemohlo a ani nedošlo k predĺženiu zákonom stanovenej ročnej lehoty na ukončenie daňovej kontroly. Následkom nezákonného prerušenia daňovej kontroly a z toho vyplývajúceho jej výkonu nad zákonom maximálne povolenú dobu je to, že protokol z predmetnej daňovej kontroly nadobudol charakter nezákonne získaného dôkazu, ktorý v daňovom (vyrubovacom) konaní nemohol byť použitý. Protokol bol podľa žalobcu získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, preto ho v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku nebolo možné použiť ako dôkaz. Keďže však v predmetnom daňovom konaní použitý bol, došlo k naplneniu dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP. V tomto ohľade poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 24/2010 zo dňa 29.06.2010 a rozhodnutia Krajského súdu v Trnave vo veciach 14S/34/2014, 14S/32/2014 a 14S/38/2014.
4. Žalobca ďalej v žalobe prezentoval názor, že dôkazy zabezpečené správcom dane (svedecké výpovede, odpovede na MVI dožiadania, vnútroštátne dožiadania) preukazujú oprávnenosť jeho nároku, t.j. preukazujú, že obchod sa realizoval tak, ako bolo deklarované a preukazujú aj reálnu existenciu tovaru - cukru. Poukázal pritom na konkrétne dôkazy, ktoré podľa jeho názoru svedčia v jeho prospech. Schéma jednotlivých dodávateľov a odberateľov tovaru je nasledovná: GJ X. Z. (Rakúsko) ------ P. F. J. (HU) resp. D. Q. J. GmbH (DE) ----- I.-SK s.r.o. (SR) ----- G. s.r.o. (SR) ----- A. s.r.o. (SR) ----- NO Q. F. Q. (UK) ----- K.-J.-T. Kft. (HU). K fyzickej preprave tovaru došlo len medzi GJ X. Z. - I.-SK s.r.o.
- K.-J.-T. J.. (HU). Ostatní dodávatelia a odberatelia boli v pozícii sprostredkujúceho predávajúceho, resp. kupujúceho, kedy dochádzalo k trojstranným obchodom v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH). Cukor sa na území Slovenskej republiky v kontrolovanom zdaňovacom období (december 2013) skladoval v skladoch prenajatých spoločnosťou I.-SK s.r.o. v H. N.. Majiteľ skladov T. I. potvrdil prenájom skladovacích priestorov spoločnosti I.-SK s.r.o. Odpovede na MVI dožiadania taktiež podľa žalobcu potvrdili realizáciu predmetných obchodov, vrátane trojstranných obchodov. V odpovedi na MVI dožiadanie je síce uvedené, že spoločnosť K.-J.-T. J.. (HU) bola založená na účely daňových únikov, uvedené je však ničím neodôvodnená domnienka.
5. Žalobca taktiež v žalobe poukázal na to, že prepravu tovaru - cukru potvrdili všetci prepravcovia.
6. Žalobca ďalej v žalobe poukázal na to, že správcovi dane predložil fotodokumentáciu týkajúcu sa všetkých kontrolovaných zdaňovacích období, pričom na fotkách je zachytený tovar pri nakládke, pri vykládke, odfotené sú aj kamióny s jasne viditeľným EČV. Na predloženie fotodokumentácie pritom poukázal aj vo svojich pripomienkach k protokolu a aj odvolaní podanom proti rozhodnutiu správca dane. Predložil správcovi dane predmetnú fotodokumentáciu iba raz, a to na prenosnom USB flash disku v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2013, avšak dôvodne predpokladal, že zamestnanci správcu dane si tieto fotky rozdistribuovali medzi sebou, keďže kontrolu za júl 2013 aj október 2013 vykonáva ten istý správca dane.
7. Žalobca v správnej žalobe vytkol žalovanému, že v napadnutom rozhodnutí poukazoval na zistenia správcu dane, vyznievajúce na prvý pohľad v neprospech žalobcu, pritom však ide o skutočnosti, ktoré nastali u niektorého zo žalobcových subdodávateľov, odberateľov alebo prepravcov, na ktoré subjekty žalobca nemal žiadny dosah. O týchto správcom dane zistených skutočnostiach žalobca nemal vedomosť a ani pri vynaložení maximálnej obozretnosti takúto vedomosť nemohol získať, a preto za ne nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca si nielenže splnil všetky formálne povinnosti (predložením dokladov), ale reálne vynaložil maximálnu snahu na to, aby si preventívne zabezpečil čo najviac dôkazov o tom, že ním vykonávané obchodné transakcie s cukrom majú reálny základ (svedecké výpovede,
fotodokumentácia). Žalobca poukazoval na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora, Najvyššieho súde SR ako i Nejvyššího správního soudu ČR a Ústaveného súdu Slovenskej republiky.
8. Žalobca v žalobe tvrdí, že žalovaný podľa jeho názoru v zmysle judikatúry Súdneho dvora nepreukázal, že žalobca mal alebo mal mať vedomosť o prípadných podvodných konaniach v rámci preverovaného obchodného reťazca a už vôbec nepreukázal, že žalobca by bol priamym úmyselným účastníkom takýchto potenciálne podvodných konaní. Vychádzajúc z judikatúry, ktorej aplikáciu žalovaný odmietol, nemôže byť žalobca sankcionovaný nepriznaním uplatneného nároku na odpočet DPH.
9. Záverom správnej žaloby žalobca odcitoval judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá by sa mala aplikovať na jeho prípad. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012, ohľadne dôkazného bremena kontrolovaného subjektu. Súčasne odkazoval na judikatúru SDEÚ, konkrétne na rozhodnutie zo dňa 03.03.2014 vo veci C-395/02 (Transport Service), podľa ktorého otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na práva platiteľa dane odpočítať DPH zaplatenú na vstupe. Taktiež poukazoval na rozsudky vo veci C-285/11 zo dňa 06.12.2012 (Bonik EOOD), C-354/03 (Optigen Ltd.), C-353/03 (Fulcrum Electronics Ltd.) a C-484/03 (Bond House Systems Ltd). Mal za to, že v jeho veci správca dane považuje konanie obchodných partnerov žalobcu evidentne za podvodné, alebo aspoň vzbudzujúce jeho veľké pochybnosti, čo bolo dôvodom na nepriznanie odpočtu dane žalobcovi. To je však v rozpore s vyššie citovanými rozsudkami.
10. Vo vzťahu k dodávateľovi I. s.r.o., ktorý mal žalobcovi sprostredkovať dodávku guľatiny sa žalobca nestotožnil s pochybnosťami správcu dane, ktoré správca dane založil na skutočnosti, že k uzatváraniu obchodov medzi žalobcom a Q. SR, š.p. dochádzalo priamo, keď ich vzájomná spolupráca trvala už od roku 2000.
11. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K žalobnej námietke smerujúcej k nedodržaniu zákonnej ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly uviedol, že daňová kontrola začala dňa 21.03.2014 a bola ukončená dňa 27.06.2017 doručením Protokolu z daňovej kontroly. Daňová kontrola bola prerušená z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, ktorým je Nariadenie rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010. K prerušeniu došlo od 08.08.2014 do 07.12.2016. V tomto ohľade žalovaný poukázal na závery vyslovené Ústavným súdom Slovenskej republiky v uznesení č. IV. ÚS 116/2013-11 zo dňa 28.02.2013.
12. Žalovaný vo vyjadrení zdôraznil, že v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2013 bolo potrebné získať informácie z daňových správ viacerých členských Štátov EÚ (boli zaslané žiadosti o MVI do Maďarska, Veľkej Británie, Nemecka, Českej republiky), z čoho potom vyplynula zložitosť daného prípadu, pokiaľ ide o rozsah vykonaného dokazovania. V prípadoch, keď požiadaný orgán nepostupoval podľa tohto nariadenia o spolupráci, nemožno túto skutočnosť pripísať na ťarchu správcovi dane a vytýkať mu porušenie právnej povinnosti. Správca dane bol činný, priebežne zasielal urgencie na žiadosti, na ktoré požiadaný orgán neodpovedal v stanovenej lehote, pričom až po zaslaní niekoľkých urgencií došla konečná odpoveď. Dĺžka daňovej kontroly nebola zo strany správcu dane umelo predlžovaná zneužitím inštitútu prerušenia daňovej kontroly.
13. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na to, že podľa neho z vykonaného dokazovania správcu dane a vyhodnotenia všetkých skutočností zistených v rámci celého obchodného reťazca tuzemských, ako aj zahraničných spoločností (podrobne uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí, ako aj rozhodnutí správcu dane), správca dane oprávnene dospel k záveru, že bol vytvorený umelý reťazec, ktorého zámerom bolo zneužitie princípu neutrality DPH pri obchodovaní s komoditou kryštálový cukor. Všetky zistenia nasvedčujú tomu, že sa jedná o typický obchodný reťazec, ktorý má všetky znaky karuselového obchodu. Žalovaný mal za to, že v rámci daňovej kontroly správca dane zistil objektívne skutočnosti, ktoré preukazujú zneužitie práva v oblasti DPH. Plnenia deklarované zo strany dodávateľa pre žalobcu a zároveň plnenia deklarované na faktúrach, na ktorých sú uvedené tuzemské a zahraničné spoločnosti
ako dodávatelia tovaru majú čisto umelý charakter s cieľom získať odpočítanie dane. Právo na odpočítanie dane je ale možné uplatniť len v prípade, ak neexistuje zneužívajúce konanie.
14. Žalovaný vo vyjadrení zotrval na tom, že daňový únik vznikol v umelom obchodnom reťazci už u obchodnej spoločnosti I.-SK s.r.o., ktorá v podanom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2013 nepriznala žiadne nadobudnutia tovaru z iného členského štátu, hoci podľa predložených faktúr mala tovar - kryštálový cukor nadobudnúť od nemeckej spoločnosti D. Q. J. Z. a hoci na výstupe v daňovom priznaní za 4. štvrťrok 2013 uviedla daňovú povinnosť len 23 750 eur, nasledujúca spoločnosť G. s.r.o. si na základe faktúr od spoločnosti I.-SK s.r.o. uplatnila v zdaňovacom období december 2013 odpočítanie dane v sume 54 000 eur. Spoločnosť G. s.r.o., ktorá si v podanom daňovom priznaní uplatnila odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti I.-SK s.r.o, zároveň priznala DPH z faktúr vystavených pre žalobcu, pri vysokom obrate (cca 118 750 eur) vykázala len nízku daňovú povinnosť (103,50 eur). Táto spoločnosť v mesiaci december 2013 všetok cukor, ktorý mala obstarať od spoločnosti I.-SK s.r.o. v ten istý deň fakturovala žalobcovi, ktorý bol v reťazci konečným odberateľom na území Slovenskej republiky. Žalobca získal neoprávnenú výhodu tým, že si uplatnil odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa G. s.r.o. v sume 31 786,08 eur a následne uplatnil oslobodenie od dane z intrakomunitárneho dodania predmetného tovaru do iného členského štátu podľa § 43 zákona o DPH britskej spoločnosti NO Q. F. Q.., pričom tovar mal byť prepravený priamo maďarskej spoločnosti K.-J.-T. J.. (HU), ktorá však prevzatie cukru nepotvrdila a ani nepriznala nadobudnutie tovaru z iného členského štátu (zmiznutý obchodník).
15. Žalovaný ďalej vo vyjadrení k sprostredkovaniu dodania guľatiny poukázal na vyjadrenie X.. S. D., ktorý potvrdil, že so žalobcom spoločnosť Q. SR, š.p. spolupracovali dlhodobo od roku XXXX a obchodná spolupráca nikdy nebola sprostredkovaná treťou osobou ani treťou spoločnosťou, spolupráca bola v každom prípade nadviazaná priamo. Spoločnosť I. s.r.o. nebola obchodným partnerom spoločnosti Q. SR, š.p.
16. K vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe podal žalobca repliku, v ktorej sa v plnej miere pridržiaval svojich predchádzajúcich písomných podaní a žaloby.
17. Žalovaný v duplike zotrval na svojich pôvodných vyjadreniach.
18. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným na žiadosť súdu vyplýva:
19. Rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 03.10.2017 bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume 59 386,08 eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2013, nadmerný odpočet v sume 56 905,69 eur nebol žalobcovi priznaný a žalobcovi bola vyrubená daň v sume 2 480,39 eur, keď správca dane neuznal žalobcovi nárok na odpočet DPH z faktúry č. 131210 od dodávateľa I. s.r.o. za sprostredkovanie dodávky guľatiny (27 600 eur) a z faktúr č. 563/2013, č 564/2013, č. 572/2013, č. 574/2013 až č. 581/2013 od dodávateľa G. s.r.o. za dodanie kryštálového cukru (31 786,08 eur). K odvolaniu žalobcu rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím tak, že napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 03.10.2017 potvrdil s odôvodnením, že v prípade dodania kryštálového cukru sa žalobca zapojil do reťazca spoločností, v ktorom dochádzalo k nedovolenému úniku DPH, k neoprávnenému odpočítaniu dane, resp. k znižovaniu daňovej povinnosti, čiže ich plnenia boli poznačené podvodným konaním, pričom z výsledkov vykonaného dokazovania možno uzavrieť, že o tomto podvodnom konaní žalobca vzhľadom na všetky okolnosti vedel, resp. mohol vedieť. V prípade dodávky drevenej hmoty žalovaný uzavrel, že dodávka pre žalobcu bola realizovaná bez účasti sprostredkovateľa I. s.r.o. Žalovaný skonštatoval, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Správca dane a žalovaný pri svojom rozhodovaní vyšli zo zistenia, že žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa zameriavala na obchodovanie s drevom, avšak v kontrolovanom zdaňovacom období sa žalobca zaoberal aj obchodovaním s kryštálovým cukrom. Správca dane preveroval obchodný reťazec v rámci ktorého došlo k obchodovaniu s predmetným tovarom - kryštálovým cukrom a dospel k záveru, že v zdaňovacom období december 2013 išlo o reťazec spoločností 1.) GJ X. Z. (Rakúsko) - 2.) P. F. J. (HU), resp. D. Q. J. Z. (DE) - 3.) I.-SK s.r.o. (SR)
- 4.) G. s.r.o. (SR) - 5.) A. s.r.o. (SR) - 6.) NO Q. F. Q. (UK) - K.-J.-T. J.. (HU). K dodaniu (preprave) tovaru došlo od rakúskej spoločnosti uvedenej v reťazci ako 1) priamo slovenskej spoločnosti I.-SK s.r.o. do skladu v H. N.. V ten istý deň ako malo prísť k doručeniu tovaru do skladu v H. N., prebehli
ďalšie obchody v reťazci, konkrétne došlo k predaju tovaru spoločnosti G. s.r.o. a následnému predaju žalobcovi, ktorý obratom tovar predal spoločnosti NO Q. F. Q. (Veľká Británia), ktorá žiadala tovar doručiť svojmu maďarskému odberateľovi K.-J.-T. Kft. (HU). Taktiež bolo zistené, že spoločnosť I.-SK, s.r.o. nakupovala tovar za XXX eur, resp. 665 eur za tonu, ale ten istý cukor predala spoločnosti G. s.r.o. za 577 eur, resp. 597 eur a tá ho predala žalobcovi za sumu v rozpätí 592 eur až 612 eur za tonu. Žalobca cukor predal (fakturoval) spoločnosti NO Q. F. Q. (Veľká Británia) v cene 640 eur, resp. 660 eur za tonu. Hoci môže byť cena cukru pohyblivá, je ale nepravdepodobné, že v obchodnom reťazci sa predávala za nižšiu cenu ako ju spoločnosť I.-SK, s.r.o. nakupovala a aká bola v tom čase bežná na trhu 688 eur za tonu. Fakturácia medzi spoločnosťami I.-SK s.r.o., G. s.r.o., žalobcom a NO Q. F. Q. prebehla v ten istý deň, pričom všetky spoločnosti majú zriadený účet v tej istej bankovej inštitúcii. Okrem toho nebol zistený pôvod tovaru - kryštálového cukru, keď už spoločnosť I.-SK s.r.o. nemala žiadne doklady o pôvode cukru, a teda ich nemohla odovzdať svojmu odberateľovi G. s.r.o. Žalobca si nesplnil zákonnú povinnosť v zmysle zákona č. 152/1995 Z.z. a neoznámil príslušnému orgánu kontroly obchodovanie s potravinárskou komoditou. Uvedenú povinnosť si nesplnil ani jeho dodávateľ spoločnosť G. s.r.o. a ani spoločnosť I.-SK s.r.o. Súčasne bolo zistené, že ani jedna zo slovenských spoločností zapojená v obchodnom reťazci nepredložila skladovú evidenciu. Správne orgány poukázali aj na skutočnosť, že spoločnosť I.-SK s.r.o. v podanom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2013 nepriznala žiadne nadobudnutia tovaru z iného členského štátu, hoci podľa predložených faktúr mala tovar - kryštálový cukor nadobudnúť od spoločnosti D. Q. J. Z.. Spoločnosť I.-SK s.r.o. vo februári 2014 zmenila spoločníka a konateľa pričom bolo odovzdané aj účtovníctvo spoločnosti. Novým konateľom a spoločníkom spoločnosti I.-SK s.r.o. sa mal stať W. K. z obce A.. Všetky účtovné a daňové doklady mali byť odovzdané novému konateľovi na základe odovzdávajúceho protokolu, ktorý taktiež nebol predložený. Z odpovede nemeckej finančnej správy na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií k spoločnosti D. Q. J. Z., D. XX, XXXXX D., IČ DPH: A. XXXXXXXX, vyplýva, že súčasťou zaslanej odpovede bola schéma zobrazujúca obchodné vzťahy spoločnosti D. Q. J. Z. so svojimi dodávateľmi a odberateľmi (zákazníkmi). Podľa predmetnej schémy nemecká spoločnosť nakupovala potraviny (kryštálový cukor, dlhozrnnú ryžu, mlieko) od dodávateľov z Českej republiky, Slovenska a Maďarska. Nakúpený tovar nikdy neskladovala, ale bol prepravený priamo od jej dodávateľa k odberateľovi. Odberateľmi spoločnosti D. Q. J. Z. boli prevažne spoločnosti zo Slovenska, pri ktorých sa ďalším šetrením zistilo, že sú nekontaktné, na adrese sídla sa nenachádzajú, so správcom dane nekomunikujú, nepodávajú daňové priznania. Zo zaslanej schémy správca dane zistil, že všetok cukor, ktorý spoločnosť D. Q. J. Z. fakturovala v roku 2013 spoločnosti I.-SK s.r.o., bol nakúpený od českej spoločnosti S. T. s.r.o., I. XXX, K.. Spoločnosť D. Q. J. Z. uskutočňovala dodávky cukru v rámci trojstranného obchodu. Cukor bol prepravovaný priamo z Českej republiky zo spoločnosti S. T. s.r.o. na Slovensko do spoločnosti I.-SK s.r.o. Správca dane sa ďalej vo svojom rozhodnutí zameral aj na vyhodnotenie obsahu svedeckých výpovedí. Svedkyňa O. J. pred správcom dane uviedla, že bývala prítomná pri preberaní tovaru, no iba na adrese A. P., R. U.. Ani raz počas ústneho pojednávania nespomenula sklady na adrese H. N. XXXX a neuviedla, že by bývala prítomná pri preberaní tovaru aj v týchto skladoch. Vo svojich pripomienkach žalobca tiež uviedol, že pani O. J. skontrolovala množstvo, kvalitu, druh tovaru a kontaktovala spoločnosť A. s.r.o. - konkrétne pána X.. S. D., ktorý tento tovar v skladových priestoroch prebral. Počas svedeckej výpovede pani J. uviedla, že pána S. D. ani pána A. I. nepozná. X.. S. D. sa tiež vyjadril, že pani J. nepozná, pričom prítomný pri preberaní cukru mal byť iba raz, aj to len skladoch v H. N.. Svedok A. I. uviedol, že býval prítomný pri nakladaní tovaru v R. U., no nevedel si spomenúť ako sa to tam volalo a neskôr v H. N.. Podľa jeho vyjadrenia v H. N. býval pri nakládkach prítomný ešte jeden starší pán v okuliaroch a traja skladníci. Toto vyjadrenie svedka je v rozpore s vyjadrením vlastníka skladov v H. N., ktorý uviedol, že pri nakladaní a vykladaní tovaru bol prítomný on, vodič kamiónu, v niektorých prípadoch pán J. a pani, ktorej meno si nepamätá. Z uvedeného podľa správcu dane vyplýva, že vyjadrenia jednotlivých svedkov ohľadom vykladania a nakladania kryštálového cukru si navzájom odporujú, pričom sú aj v rozpore s tvrdeniami žalobcu. V súvislosti s tvrdeniami X.. S. D. a A. I., ktorí na záver svojich výpovedí uviedli, že v H. N. sa nachádzalo viac materiálu ako sa nakladalo, resp. že v H. N. boli veľké haly plné cukru a v živote toľko cukru nevideli, správca dane poukázal na to, že z verejne dostupných informácií možno zistiť, že na adrese H. N. XXXX má svoje sídlo aj spoločnosť N. P. s.r.o., ktorá deklaruje, že hlavným predmetom jej podnikania je veľkoobchod s cukrom a s čokoládou. Podľa vyjadrenia majiteľa skladov pána T. I., sklady majú rozlohu 12x30 m, no spoločnosť I.-SK s.r.o. mala mať prenajatú len časť (80 m2). Z uvedeného je zrejmé, že zvyšné sklady boli prenajaté iným spoločnostiam, ktoré sa tiež zaoberali obchodom s cukrom, a preto sa v H. N. mohli nachádzať „veľké haly plné cukru“, tak ako to uvádzali svedkovia vo svojich výpovediach. K uvedeným záverom dospeli správne orgány na základe vykonaných výsluchov,
vykonaných dopytov a výsledkov MVI. Uvedené tvorilo základ pre rozhodovanie správcu dane ako aj žalovaného, ktorý na odvolanie žalobcu, žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Správca dane z vykonaného dokazovania vyvodil záver, že bol vytvorený umelý reťazec, ktorého cieľom bolo zneužitie princípu neutrality DPH pri obchodovaní s komoditou kryštálový cukor. Zistenia nasvedčujú tomu, že sa jedná o typický obchodný reťazec, ktorý má všetky znaky karuselového obchodu. Boli zistené objektívne skutočnosti, ktoré preukazujú zneužitie práva v oblasti DPH. Plnenia deklarované zo strany dodávateľa pre žalobcu a zároveň plnenia deklarované na faktúrach, na ktorých sú uvedené tuzemské a zahraničné spoločnosti ako dodávatelia tovaru, majú čisto umelý charakter s cieľom získať odpočítanie dane. Jediným cieľom deklarovaných plnení na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov, ako sú objednávky, dodacie listy, výpisy z účtu alebo prepravné doklady, bolo získanie daňovej výhody. Z predložených dokladov a zo skutočností zistených správcom dane ohľadom dodávok kryštálového cukru vyplýva, že pri obchodovanom tovare nebol v priebehu daňovej kontroly hodnoverne preukázaný jeho skutočný pôvod, existencia v deklarovaných množstvách a ani jeho pohyb v reťazci tuzemských a zahraničných spoločností. Predmetný obchod bol zo strany kontrolovaného daňového subjektu objektívne preukázaný len po formálnej stránke. Taktiež, aj pokiaľ išlo o spoločnosť I. s.r.o., aj táto bola umelo vložená do obchodného reťazca, keď správca dane a žalovaný dospeli k záveru, že pre žalobcu reálne nevykonala žiadne sprostredkovanie. Výpoveďou bývalého štatutárneho zástupcu Q. SR, š.p. X.. S. D. bolo preukázané, že obchodovanie so žalobcom bolo dlhodobé a vždy bola spolupráca nadviazaná na priamo, bez akéhokoľvek sprostredkovateľa s tým, že spoločnosť I. s.r.o. nebola obchodným partnerom spoločnosti Q. SR, š.p. Keďže dodávky drevnej hmoty pre žalobcu boli realizované bez účasti sprostredkovateľa I. s.r.o., žalobca nemal nárok na odpočet DPH zo spornej faktúry vystavenej spoločnosťou I. s.r.o.
20. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec prejednal a rozhodol na pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a/ S.s.p.) a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel správny súd jednomyseľne (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a keďže v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil správny súd ani takú vadu, na ktorú má povinnosť prihliadať ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech a teda žaloba nie je dôvodná, preto verejne vyhláseným rozsudkom (§137 ods. 2 v spojení s § 116 S.s.p.) vyslovil, že sa žaloba zamieta (§ 190 S.s.p.).
21. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
22. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), b), c) Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
23. Podľa § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
24. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.
25. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.
26. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať.
27. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
28. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
29. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
30. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
31. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44 ). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepoužíva právnu ochranu,
tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
32. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
33. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10).
34. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
35. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
36. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
37. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu.
38. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že dodávateľ I. s.r.o. a dodávateľ G. s.r.o. dodali žalobcovi tovar a služby uvedené na sporných faktúrach je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Tak konateľ žalobcu, ako aj konatelia spoločností G. s.r.o. (dodávateľ) a I.-SK s.r.o. (subdodávateľ) ako aj vypočutí svedkovia, ktorí sa mali na nakládke, vykládke, kontrole tovaru podieľať sa vyjadrovali nejasne a rozporuplne. Aj žalobcom navrhovaní svedkovia, ktorí sa mali zúčastňovať odovzdávania a preberania tovaru, ako aj kontroly kvality, si vo svojich výpovediach navzájom odporovali a ich vyjadrenie sú aj v rozpore s tvrdeniami žalobcu a s vyjadrením vlastníka skladov v H. N.. Nebol preukázaný pôvod tovaru, spoločnosť I.-SK s.r.o. a ani žalobca nevlastnili a ani nepredložili žiadne doklady o pôvode cukru a ani žiadne certifikáty. Spoločnosť I.-SK s.r.o., G. s.r.o. a ani žalobca si nesplnili zákonnú povinnosť oznámiť príslušnému orgánu kontroly potravín svoju činnosť v oblasti obchodovania s kryštálovým cukrom. Hoci spoločnosť I.-SK s.r.o. nakúpila kryštálový cukor od spoločnosti D. Q. J. Z. v cene 665 eur za tonu cukru, ten istý cukor predala spoločnosti G. s.r.o. za 577 eur a tá ho predala žalobcovi v cenovom rozpätí 592 eur až 612 eur za tonu. Žalobca ho ďalej fakturoval spoločnosti NO Q. F. Q.. v cene 640 resp. 660 eur za tonu. Je nanajvýš nepravdepodobné, že sa v reťazci spoločností I.-SK s.r.o., G. s.r.o., A. s.r.o. a NO Q. F. Q. predával za nižšiu cenu, než za akú ju spoločnosť I.-SK s.r.o. nakupovala, resp. aká bola v tom čase bežná na trhu, pričom k tejto cene bolo treba prirátať aj náklady za dopravu, balenie, skladovanie, zisk obchodníka, aby sa dosiahla celková cena za tonu cukru. Žalobca sa zúčastnil reťazového obchodu, z ktorého získal daňovú výhodu tým, že si uplatnil odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa G. s.r.o., pričom daň na predchádzajúcich stupňoch nebola odvedená do štátneho rozpočtu, pričom on deklaroval intrakomunitárne dodania s oslobodením od dane. Spoločnosť I.-SK s.r.o. v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie december 2013 nepriznala žiadne nadobudnutia tovaru z iného členského štátu. Na riadkoch 03 a 04 daňového priznania uviedla základ dane 118 750 eur a DPH 23 750 eur, čo sú omnoho nižšie sumy, než aké boli uvedené na faktúrach, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane ďalší článok v reťazci. Spoločnosť G. s.r.o. si uplatnila z faktúr od tejto spoločnosti odpočítanie DPH, a aj keď priznala daň z faktúr vystavených pre žalobcu, pri vysokom obrate (cca 118 750 eur) vykázala v daňovom priznaní len nízku daňovú povinnosť (103,50 eur). Spoločnosť G. s.r.o. bola v pozícii sprostredkujúceho kupujúceho. Cukor neskladovala, nemanipulovala s ním. Tovar následne fakturovala žalobcovi, ktorý si uplatnil odpočítanie DPH z faktúr od tohto dodávateľa v sume 31 786,08 eur a v ten istý deň si uplatnil aj oslobodenie od dane z intrakomunitárneho dodania do iného členského štátu podľa § 43 zákona o DPH. Nebol preukázaný trojstranný obchod medzi žalobcom, spoločnosťou NO Q. F. Q.. a maďarským odberateľom ako aj dodanie tovaru maďarskému odberateľovi, keď jednak nebola predložená žiadna zmluva, z ktorej by bolo možné dovodiť dojednanie takéhoto trojstranného obchodu, nebolo zrejmé na akom základe žalobca uskutočnil prepravu maďarskej spoločnosti a v konečnom dôsledku komu a či vôbec bol tovar do Maďarska skutočne prepravený. Bol zistený obchodný reťazec 1.) GJ X. Z. (Rakúsko)
- 2.) D. Q. J. Z. (DE) - 3.) I.-SK s.r.o. (SR) - 4.) G. s.r.o. (SR) - 5.) A. s.r.o. (SR) - 6.) NO Q. F. Q. (UK) - K.- J.-T. J.. (HU). Špecifikom tohto reťazca je, že k dodaniu tovaru došlo od rakúskej spoločnosti uvedenej v reťazci ako 1) priamo slovenskej spoločnosti I.-SK s.r.o. do skladu v H. N.. V ten istý deň ako malo prísť k doručeniu tovaru do skladu v H. N., prebehli ďalšie obchody v reťazci, konkrétne došlo k predaju tovaru spoločnosti G. s.r.o. a následnému predaju žalobcovi, ktorý obratom tovar predal spoločnosti NO Q. F. Ltd (Veľká Británia), ktorá žiadala tovar doručiť svojmu maďarskému odberateľovi. S poukazom na uvedené mal byť tovar prepravený od rakúskeho dodávateľa priamo na Slovensko (H. N.) a v ten istý deň ďalej predaný a prepravovaný do Maďarska. K fakturácii medzi spoločnosťami I. s.r.o., G. s.r.o., žalobcom a spoločnosťou NO Q. F. Q.. došlo v ten istý deň, pričom všetky tieto spoločnosti majú zriadené svoje bankové účty v tej istej bankovej inštitúcii. Nemecká spoločnosť D. Q. J. Z. s cukrom nikdy nemanipulovala, neskladovala ho, nenakladala, nevykladala, len vystavovala faktúry ako sprostredkujúci kupujúci. Zo zistení nemeckej finančnej správy vyplynulo, že obchodovala so spoločnosťami zo Slovenska, Českej republiky a Maďarska a jej odberateľmi boli najmä slovenské obchodné spoločnosti, ktoré nepodávajú daňové priznania, so správcom dane nekomunikujú, resp. nepriznávajú daň. Správca
dane napriek rozsiahlemu dokazovaniu nezistil fyzickú existenciu tovaru v takých množstvách, aké boli deklarované vo vyššie uvedenom reťazci spoločností. Taktiež nebolo možné preveriť nielen pôvod tovaru, ale ani jeho konečnú spotrebu, nakoľko maďarské spoločnosti sú nekontaktné, so správcom dane nespolupracujú. Na základe vyššie uvedeného správne orgány zhodne dospeli k záveru, že sa jedná o typický obchodný reťazec, ktorý má znaky karuselového obchodu. Žalovaný uviedol, že dôvodom neuznania sporných faktúr je skutočnosť, že nemajú základ v reálnom plnení. Opakovane konštatoval, že preverovaním celého obchodného reťazca bolo zistené, že u jednotlivých článkoch nebol hodnoverne preukázaný skutočný pôvod tovaru, jeho existencia v deklarovaných množstvách a ani fyzický pohyb v reťazci tuzemských a zahraničných spoločností. Vyslovil podozrenie, že išlo len o fakturačné obchody, pri ktorých pridaná hodnota nevzniká. S uvedenými závermi sa správny súd vzhľadom na výsledky dokazovania v administratívnom konaní plne stotožňuje. Rovnako sa správny súd stotožňuje so závermi žalovaného, že žalobca, ktorý je primárne obchodníkom s drevom, si pri obchodovaní s novou komoditou
- kryštálovým cukrom riadne nepreveril svojich obchodných partnerov, nesplnil si svoje povinnosti, ktoré pre neho vyplývali z dôvodu obchodovania s potravinárskou komoditou, nevenoval dostatočnú, resp. nijakú pozornosť preukázaniu pôvodu tohto tovaru. Správny súd pritom poukazuje na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Sžk/30/2017 zo dňa 31.01.2018 v zmysle ktorého „v prípade, že daňové orgány oprávnene a dôvodne spochybnia existenciu a pôvod tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania, je dôvodne namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou daňový subjekt pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím, čo neexistovalo. Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania, naopak, dá sa hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami v obchodnom reťazci“. Pokiaľ išlo o spoločnosť I. s.r.o., aj táto bola umelo vložená do obchodného reťazca, keď správca dane a žalovaný dospeli k záveru, že pre žalobcu reálne nevykonala žiadne sprostredkovanie. Výpoveďou bývalého štatutárneho zástupcu Q. SR, š.p. X.. S. D. bolo preukázané, že obchodovanie so žalobcom bolo dlhodobé a vždy bola spolupráca nadviazaná na priamo, bez akéhokoľvek sprostredkovateľa s tým, že spoločnosť I. s.r.o. nebola obchodným partnerom spoločnosti Q. SR, š.p. Keďže dodávky drevnej hmoty pre žalobcu boli realizované bez účasti sprostredkovateľa I. s.r.o., žalobca nemal nárok na odpočet DPH zo spornej faktúry vystavenej spoločnosťou I. s.r.o. Na základe týchto skutočností sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovarov a služieb práve dodávateľom I. s.r.o. a dodávateľom G. s.r.o. uvedenými na sporných faktúrach oprávnené. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie december 2013 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. pre odpočet DPH.
39. Podľa názoru krajského súdu žalobné námietky žalobcu nie sú dôvodné. Žalobca v prvom rade namietal nezákonnosť daňovej kontroly, keď daňová kontrola trvala celkovo 1195 dní, z čoho bola prerušená 853 dní. Poukazoval pritom na lehoty stanovené pre poskytnutie takejto informácie v článkoch 10 až 12 Nariadenia Rady EU č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010, podľa ktorých žiadaný (zahraničný) orgán poskytne vyžiadané informácie tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti, ako aj na ustanovenie článku 7 smernice Rady č. 2011/16/EÚ o administratívnej spolupráci v oblasti daní (ďalej len ako "Smernica"), podľa ktorého dožiadaný orgán poskytne informácie čo najrýchlejšie, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti.
40. Pri posudzovaní otázky zákonnosti trvania daňovej kontroly správny súd vo všeobecnosti konštatuje, že daňová kontrola bez pochybností priamo zasahuje do právnej sféry daňového subjektu. Práve s poukazom na uvedené je zákonom stanovená maximálna dĺžka trvania daňovej kontroly, a to na jeden rok s tým, že sa táto doba fakticky predlžuje o dobu prerušenia daňovej kontroly podľa § 61 Daňového poriadku. Keďže takýmto postupom dochádza reálne k predĺženiu daňovej kontroly je potrebné, aby k nemu dochádzalo v súlade so zákonom, a na nevyhnutne dlhý čas tak. Okrem toho ďalším účelom stanovenia lehoty pre realizáciu daňovej kontroly je stimulácia správcu dane k včasnému výkonu jeho práv a povinností. Uvedené potom súvisí aj s povinnosťou správcu dane postupovať pri daňovej kontrole účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil v primeranej lehote.
41. Na druhej strane je však potrebné uviesť, že v prejednávanej veci bol vecou preverovania obchodný reťazec, ktorého sa zúčastnili okrem obchodných spoločností so sídlom v Slovenskej republike aj ďalšie subjekty so sídlami v Rakúsku, Nemecku, Maďarsku, Veľkej Británii, pričom tu existovala objektívna
potreba tieto jednotlivé články obchodu preveriť a zistiť informácie za účelom preverenia uplatneného nároku žalobcu v zdaňovacom období december 2013. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod č. 60 v Zbierke č. 7/2016, v ktorom bolo okrem iného uvedené, že „..ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií... ide o legitímnu činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa do jeho dispozičnej sféry dostanú informácie o odberateľovi žalobcu a prepravcovi tovaru“. V skutkovej situácii ako je v prejednávanej veci je podľa názoru správneho súdu legitímne, ak správca dane využije inštitút MVI a preverí skutočnosti podstatné a rozhodujúce pre posúdenie veci žalobcu.
42. V prejednávanej veci správca dane pristúpil k prerušeniu daňovej kontroly pričom z dôvodu oneskoreného poskytnutia informácie zo strany zahraničného (dožiadaného) orgánu trvalo prerušenie daňového konania až 853 dní. Skutočnosť, že tieto potrebné a požadované informácie neboli správcovi dane doručené rýchlejšie, resp. v lehotách určených v nariadení alebo smernici, nemôže ísť na ťarchu správcu dane. Uvedené lehoty majú vo svojej podstate procesný charakter, ich uplynutím nezaniká dožiadanému orgánu povinnosť informáciu poskytnúť a na druhej strane žiadajúcej strane právo sa informácie domáhať. Ich stanovenie má síce motivovať orgány konať v primeranej lehote, ak však nie sú tieto lehoty dodržané, neznamená to automaticky pre správcu dane povinnosť pokračovať v daňovej kontrole, a to aj bez takýchto informácií. Podľa názoru súdu správca dane postupoval v prejednávanej veci v súlade so zákonom. Daňová kontrola bola podľa názoru správneho súdu prerušená v súlade s § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. Súčasne je dôvodný názor žalovaného, že ak dožiadané orgány nepostupovali podľa príslušných predpisov, nemožno túto skutočnosť pripísať na ťarchu správcovi dane. Správca dane bol v procese vybavovania dožiadaní vo vzťahu k dožiadaným zahraničným orgánom primerane aktívny. V prípadoch, keď dožiadaný orgán neodpovedal v stanovenej lehote, zasielal priebežne urgencie. Podľa názoru správneho súdu daňová kontrola nebola zo strany správcu dane umelo predlžovaná a nie sú tu skutočnosti umožňujúce vysloviť záver, že by došlo k zneužitiu inštitútu prerušenia daňovej kontroly. Uvedený záver správny súd vyslovil aj v inej právnej veci žalobcu vedenej na tunajšom súde pod sp. 13S/34/2017.
43. Súčasne žalobca tvrdil, že z vykonaného dokazovania vyplynula reálnosť obchodov a jeho nárok na odpočet dane. Poukazoval pritom na jednotlivé dôkazy, z ktorých podľa jeho názoru vyplynulo, že obchody boli realizované tak, ako bolo deklarované na faktúrach. V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav, vyvodil z neho správne skutkové závery a vec následne aj správne právne posúdil.
44. Správny súd sa stotožňuje so závermi žalovaného, že žalobca, ktorý je primárne obchodníkom s drevom, si pri obchodovaní s novou komoditou - kryštálovým cukrom riadne nepreveril svojich obchodných partnerov, nesplnil si svoje povinnosti, ktoré pre neho vyplývali z dôvodu obchodovania s potravinárskou komoditou, nevenoval dostatočnú, resp. nijakú pozornosť preukázaniu pôvodu tohto tovaru. Správny súd pritom poukazuje na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Sžk/30/2017 zo dňa 31.01.2018 v zmysle ktorého v prípade, že daňové orgány oprávnene a dôvodne spochybnia existenciu a pôvod tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania, je dôvodne namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou daňový subjekt pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím, čo neexistovalo. Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania, naopak, dá sa hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami v obchodnom reťazci.
45. Najvyšší súd Slovenskej republiky opakovane vo svojich rozhodnutiach poukazuje na to, že Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť na daňovom podvode. Okrem toho sám poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť (napríklad aj rozsudky 5Sžf/97/2010, 2Sžf/4/2009, 3Sžfk 42/2017) v ktorých poukazuje nielen na zásadu poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že podnikateľ má mať vedomosť o subjektoch v spolupráci s ktorými realizuje svoju podnikateľskú činnosť. Ak takéto vedomosti nemá, ide o podnikanie, ktoré nepoužíva ochranu.
46. Správny súd ďalej poukazuje na to, že platca dane má nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty za predpokladu, že splní zákonné podmienky pre úspešné uplatnenie tohto nároku, medzi ktoré patrí práve preukázanie jeho oprávnenosti. Ak správca dane určeným spôsobom vyjadrí pochybnosť o tvrdení daňového subjektu, je tento povinný tvrdené skutočnosti preukázať a pokiaľ tak neučiní a nevyvráti pochybnosti správcu dane, neunesie dôkazné bremeno a správca dane je oprávnený daň stanoviť alebo uplatnený daňový odpočet neuznať. Daňový subjekt pritom preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení alebo vyúčtovaní. Dôkazné bremeno unesie daňový subjekt iba vtedy, ak ním predložené dôkazy zapadajú do rámca objektívne zisteného skutkového stavu veci. Pokiaľ však voči takto zistenému skutkovému stavu takéto dôkazy neobstoja, je na daňovom subjekte, aby predložil iné dôkazy. Pokiaľ tak neučiní, znamená to neunesenie dôkazného bremena so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi.
47. V rozsudku Európskeho súdneho dvora zo dňa 12.01.2006, Optigen Ltd., v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03, [2006] ECR I-483, a následne aj v rozsudku Európskeho súdneho dvora zo dňa 06.07.2006, Kittel, v spojených veciach C- 439/04 a C-440/04, [2006] ECR I-6161, bolo konštatované, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu na DPH, a to aj vtedy ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Správny súd konštatuje, že boj proti podvodom, daňovým únikom a pred prípadným zneužitím systému dane z pridanej hodnoty, je cieľom uznaným a podporovaným smernicou 2006/2012. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudok Súdneho dvora EÚ Bonik, C-285/11). Predpokladom aplikácie vyššie uvedených rozhodnutí Súdneho dvora je však nespochybnenie existencie daňového plnenia. V predmetnej právnej veci však správne orgány uvedené kvalifikovaným spôsobom spochybnili, pričom ich úvahy vznikli na základe logickým spôsobom vyhodnotených zistení, ktoré už boli označené vyššie.
48. Ak by aj nedošlo k takémuto kvalifikovanému spochybneniu existencie daňového plnenia tak je potrebné uviesť, že vyššie uvedené rozsudky umožňujú platcom, ktorí sa bez vlastnej viny stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, kedy svoje daňové povinnosti sami riadne plnili. Avšak akýkoľvek i nedbalostný podiel pre obchodníkov zakladá negatívne účinky. Pre podnikateľov závery Európskeho súdneho dvora neznamenajú iba bezbrehú ochranu nároku na odpočet dane, ale znamenajú okrem iného aj povinnosť venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia podvodného konania nevznikli pochybnosti, či o podvode vedeli, resp. či so zreteľom ku všetkým okolnostiam vedieť mohli. Je totiž vecou podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobil svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri dojednávaní obchodných kontraktov sa v rámci možností snažil dbať na bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. V prejednávanej veci sa však žalobca nesprával v žiadnom ohľade obozretne. Predovšetkým začal podnikať s potravinárskou komoditou, pričom sám odignoroval svoje povinnosti, ktoré mu ako obchodníkovi z uvedeného vyplývali. Sám porušil zákon, keď si nesplnil svoje povinnosti súvisiace s obchodovaním s potravinárskou komoditou. Jeho obchodní partneri pritom taktiež uvedené nesplnili. Odhliadnuc od toho, čo ukladal žalobcovi zákon, je všeobecne rozumné od podnikateľa obchodujúceho s potravinárskou komoditou požadovať, aby sa zaujímal o pôvod tovaru, s ktorým obchoduje, aby vyžadoval predloženie príslušných certifikátov a dokladov preukazujúcich pôvod, kvalitu a podobne. Uvedené však žalobca neučinil, a ani správnym orgánom sa nepodarilo preveriť pôvod tohto tovaru. Nie je zrejmé ako si žalobca preveroval svojich obchodných partnerov, nepostupoval však obozretne ani v tom smere, že so svojim zahraničným odberateľom nemal riadne uzavretú zmluvu, z ktorej by vyplývala realizácia trojstranného obchodu, ktorý následne tvrdil. Predložil len rámcovú zmluvu, ktorá však odhliadnuc od toho, že neobsahuje nič, čo by preukazovalo dojednanie trojstranného obchodu, nie je sama o sebe kúpnou zmluvou, na základe ktorej sa realizujú obchody. Rámcová zmluva je vo všeobecnosti len vymedzením rámcových podmienok realizácie jednotlivých obchodov, ktoré sú zvyčajne realizované vo forme objednávok. V prípade, že sa medzi podnikateľmi realizuje pravidelný obchod určuje podmienky, ktoré potom nie je potrebné dojednávať pri každom jednotlivom obchode. Vždy však predpokladá existenciu objednávky a jej akceptáciu. Uvedené úkony potom predstavujú právny základ (jednotlivú kúpnu zmluvu) pre daný obchodný prípad. Takáto objednávka však predložená nebola. Žalobcu mohlo nabádať k určitej opatrnosti a k prevereniu obchodného partnera aj to, že cukor
kupoval za cenu nižšiu ako bola v danom období bežná na trhu (sám ju predával pod túto cenu). Napriek uvedenému sa nielenže bližšie nezaoberal svojim obchodným partnerom ale ani pôvodom cukru.
49. Ak žalobca tvrdil a žiadal, aby sa správne orgány zaoberali dokumentáciou - fotografiami cukru zo skladu v H. N., tak správny súd uvádza, že správny súd nie je schopný preveriť, či (resp. v akom rozsahu) ju žalobca predložil na USB flash disku v rámci daňovej kontroly za iné zdaňovacie obdobie. Odhliadnuc od skutočnosti, že správny súd nevie zistiť, či v rámci daňovej kontroly za mesiac júl 2013 žalobca skutočne predložil dôkaz týkajúci sa zdaňovacieho obdobia december 2013, bolo primárne povinnosťou samotného daňového subjektu, aby predložil dôkaz, ktorý chce vykonať priamo v tej právnej veci, ktorej sa týka. Nesplnenie tejto povinnosti z jeho strany nemôže byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného.
50. Ak žalobca poukazoval na výpovede svedkov X.. S. D. a A. I. s tým, že tieto potvrdzujú existenciu tovaru tak správny súd uvádza, že uvedené výpovede je potrebné posudzovať v celosti, v súvislostiach aj s inými výpoveďami a zistenými skutočnosťami. Správny súd sa v tomto ohľade plne stotožňuje so závermi správnych orgánov, ktoré sú uvedené v bode 19 tohto rozsudku, a preto na ne odkazuje. V neposlednom rade nie je dôvod pre zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia ani to, že neboli zo strany dožiadaného orgánu maďarskej správy reálne predložené doklady, ktoré mali byť súčasťou odpovede na dožiadanie. Predovšetkým je potrebné uviesť, že správne orgány majú za to, že obchod prebehol formálne, teda formálne doklady na tomto stupni ani nespochybňoval, a preto ich predloženie nemá vplyv na jeho závery, s ktorými sa správny súd stotožnil.
51. Správny súd konštatuje, že správne orgány v predmetnej právnej veci dostatočne zistili skutkový stav, z ktorého vyvodili správne skutkové závery, ktoré boli následne aj správne právne posúdené. Nič nemožno vyčítať postupu žalovaného ako aj správcu dane pri ktorom uzavreli, že z vykonaného dokazovania a všetkých skutočností zistených v rámci celého obchodného reťazca tuzemských, ako aj zahraničných spoločností, že bol vytvorený umelý reťazec, ktorého zámerom bolo zneužitie princípu neutrality DPH pri obchodovaní s komoditou kryštálový cukor. Všetky zistenia nasvedčujú tomu, že sa jedná o typický obchodný reťazec, ktorý má všetky znaky karuselového obchodu. Rovnako sa správny súd stotožnil s tým, že v rámci daňovej kontroly správca dane zistil objektívne skutočnosti, ktoré preukazujú zneužitie práva v oblasti DPH. Vzhľadom na skutočnosť, že bola spochybnená existencia tovaru na vec nedopadá judikatúra Súdneho dvora, na ktoré poukazoval žalobca v podanej správnej žalobe. Napriek uvedenému sa žalovaný otázkou vedomosti žalobcu o zneužití vo svojom rozhodnutí, ktoré je predmetom súdneho prieskumu vysporiadal.
52. Vo vzťahu k dodávateľovi I. s.r.o., ktorý mal žalobcovi sprostredkovať dodávku guľatiny žalobca namietal pochybnosti správcu dane o sprostredkovateľskej činnosti dodávateľa I. s.r.o., ktoré správca dane založil na skutočnosti, že k uzatváraniu obchodov medzi žalobcom a Q. SR, š.p. dochádzalo priamo, keď ich vzájomná spolupráca trvala už od roku 2000. Vychádzajúc z administratívneho spisu a odôvodnenia rozhodnutia správcu dane a žalovaného je nadovšetko podľa názoru správneho súdu zrejmé, že spoločnosť I. s.r.o. neposkytla žalobcovi žiadnu sprostredkovateľskú činnosť a bola len umelo vložená do reťazca. Šetrením totiž bolo bezpochyby preukázané, že žalobca so spoločnosťou Q. SR, š.p. spolupracuje dlhodobo a táto spolupráca sa realizovala vždy bez potreby sprostredkovateľa, pričom bolo taktiež preukázané, že spoločnosť Q. SR, š.p. nikdy nespolupracovala so spoločnosťou I., s.r.o.
53. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
54. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i konanie mu predchádzajúce sú v súlade so zákonom a pretože žalobné námietky (žalobu) vyhodnotil ako nedôvodné, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 190 S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a žalobu zamietol.
55. Záverom krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v predmetnej veci ide o skutkovo obdobný prípad ako vo veci vedenej na tunajšom krajskom súde pod sp. zn. 13S/26/2018, v ktorej krajský súd dňa 16.01.2019 rozhodol tak, že správnu žalobu zamietol. Skutková súvislosť týchto druhovo rovnakých vecí je daná totožnosťou žalobcu, totožnosťou komodity a jej pohybu ako i totožnosťou viacerých subjektov predmetného obchodného reťazca. Rozdielne je len posudzované daňové obdobie, keď vo
veci sp. zn. 13S/26/2019 je predmetom súdneho prieskumu zdaňovacie obdobie november 2013 a v tejto veci zdaňovacie obdobie december 2013. Krajský súd ako správny súd je dôležitým zjednocovateľom administratívnej praxe správnych orgánov, preto ústavná konformnosť vyžaduje, aby krajský súd v týchto prípadoch postupoval procesne rovnako. Krajský súd sa teda v obdobných veciach nesmie dostať do zásadného rozporu v procesnom postupe a pri rozhodovaní.
56. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v danej veci nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať priznanie náhrady trov konania žalovanému, preto správny súd rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva (§ 168 S.s.p.).
57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).