Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5CoCsp-17-2020.pdf
PDF · 115.29 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/17/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobkyne R. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/X, XXX XX T., štátna občianka SR, zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzska republika, reg. č. 542 097 902, konajúcemu na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava 811 09, IČO: 42 258 713, právne zastúpenému SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 799,41 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 8Csp/44/2016 - 84 zo dňa 15.októbra 2019, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 799,41 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobkyni priznal proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Napokon III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 47,50 Eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému - Slovenská pošta, a.s., IČO: 36 631 124, so sídlom Partizánska cesta 9, 975 99 Banská Bystrica, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie ustanovením § 3 ods. 5, § 4 ods. 2 písm. b/, a zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej sporovej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie Zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy,
pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia súčasne pôsobí preventívne.
4. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie jednoznačne za preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 7C/277/2014 žalobkyňa si úspešne uplatnila svoje právo ako spotrebiteľ a žaloba o zaplatenie sumy 799,41 Eur bola v celom rozsahu zamietnutá. Súd vychádzal z toho, že sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, zmluva neobsahovala náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa úver považoval za bezúročný a bez poplatkov.
5. Žalobkyni jednoznačne vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keďže konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť jej ujmu vo sfére jej rodinného, súkromného a spoločenského života. Žalobkyňa na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá nespĺňala požiadavky vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, uhradila sumu 2.559,85 eura, pričom čerpala 1.991,64 Eur. Tým žalobkyňa bola vystavená a bola povinná iniciovať súdne konanie na ochranu svojich spotrebiteľských práv (konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 568,21 Eur, vedené na súde pod sp. zn. 5Csp/9/2016), pričom samotné súdne konanie je stresujúcim faktorom, odôvodňujúcim priznanie finančného zadosťučinenia.
6. Pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na okolnosti prípadu. Súd prvej inštancie mal za to, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak podľa názoru súdu prvej inštancie ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona č. 250/2007 Z.z., či už v pôvodnom alebo terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie Zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. V prejednávanom prípade však možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru a teda k strate finančných prostriedkov. Bol to žalovaný, kto nepostupoval s odbornou starostlivosťou, použil nekalé obchodné praktiky, predostrel žalobkyni formulárovú zmluvu, ktorá neobsahovala všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch.
7. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie konštatuje, že za daného stavu s ohľadom na závažné a viacnásobné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domáhala na súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Výška nemajetkovej ujmy v prípadoch podľa § 3 ods. 5 citovaného zákona môže zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila. Ak má mať primerané finančné zadosťučinenie dostatočne satisfakčný účinok pre spotrebiteľa a zároveň výchovný a odstrašujúci účinok pre dodávateľa, možno prijať argumentáciu, že primerané finančné zadosťučinenie sa môže rovnať majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľovi hrozila alebo mu, ako je to v prejednávanej veci, do skutočného vydania bezdôvodného obohatenia dodávateľom bola aj spôsobená. Pri určení výšky priznaného zadosťučinenia bol súd prvej inštancie toho názoru, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne je suma, ktorej zaplatenia sa žalovaný bezdôvodne domáhal v základnom konaní. Uplatňovanie si svojich nárokov vyvolalo u žalobkyne stresové situácie a psychické vypätie, v dôsledku ktorého pretrvával u nej stav neistoty. Suma 799,41 Eur podľa názoru súdu prvej inštancie predstavuje primeranú satisfakciu za stav, ktorý musela žalobkyňa v súvislosti s porušením jej práv ako spotrebiteľky strpieť. Na základe uvedeného súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaného na zaplatenie finančného zadosťučinenia tak, ako je uvedené vo výroku I. rozsudku.
8. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p). Konštatoval, že žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Výrok o súdnom poplatku odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, pretože žalobkyňa bola podľa § 4 ods. 2 písm. u) tohto zákona od poplatku oslobodená a súd jej žalobe vyhovel. Preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného vo výroku III. rozsudku zaplatiť súdny poplatok v sume 47,50 Eur podľa položky č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov prostredníctvom prevádzkovateľa systému do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
9. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý ho napadol v celom rozsahu. Uviedol, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pre priznanie nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia musia byť splnené podmienky, ktoré vyplývajú priamo z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Prvým základným predpokladom pre priznanie predpokladu na primerané finančné zadosťučinenie je spotrebiteľom úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitných predpisov na súde. Následne žalovaný citoval ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa s tým, že Občiansky zákonník inštitút primeraného finančného zadosťučinenia neupravuje. Najbližšie sa primerané finančné zadosťučinenie svojim charakterom nemajetkovej ujmy podobá právu na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý v tomto ustanovení priznáva práva fyzickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, že zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 by sa nezdalo postačujúce z dôvodu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť spoločnosti. Z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, nie je možné jednoznačne odvodiť všetky podmienky za ktorých právo na primerané finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať, avšak využitím analógie je možné uvedený problém vyriešiť. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na ustanovenie § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého citoval a poukázal na ustanovenia § 11 a § 16 Občianskeho zákonníka. Zároveň konštatoval, že ustanovenia o všeobecnej zodpovednosti za škodu sú systematicky zaradené v prvom oddiely druhej hlavy Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 442 a nasledujúce Občianskeho zákonníka upravujú spôsob a rozsah náhrady škody a v zmysle ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, či to poškodenému ušlo (ušlý zisk). Zodpovednosť dodávateľa za porušenie ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitných predpisov je konštruovaná ako zodpovednosť objektívna. Právo na primerané finančné zadosťučinenie vyplývajúce z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné posudzovať ako právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Uplatnením analógie je možné vyvodiť záver, že právo na primerané finančné zadosťučinenie je potrebné posudzovať podľa ustanovení upravujúcich právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Na základe analógie je možné určiť všetky predpoklady pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie. Spotrebiteľ má právo na primerané finančné zadosťučinenie za predpokladu, že na strane dodávateľa boli naplnené predpoklady zodpovednosti, ktoré sú nasledujúce: a) porušenie práv a povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitných predpisov, b) vznik ujmy, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Pod nemajetkovou ujmou sa rozumie taká ujma, ktorá sa premietla do psychickej sféry človeka a do jej postavenie v spoločnosti. Ide teda o ujmu, ktorá sa bezprostredne premieta do fyzickej integrity a nie do majetkovej sféry postihnutej osoby. Túto nemajetkovú ujmu je potrebné odlišovať od nemajetkovej ujmy. Na základe analógie možno vyvodiť záver, že primerané finančné zadosťučinenie má v 1/ rade plniť funkciu satisfakčnú a preventívnu, avšak nie funkciu reparačnú. V prípade, že spotrebiteľovi vznikla majetková ujmy môže tento využiť inštitút zodpovednosti za škodu alebo inštitút zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Následne žalovaný citoval znenie ustanovenia § 298 ods. 2 C.s.p., z ktorého vyvodil, že platí, že ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú, z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto zmluvnej podmienky alebo mu na základe takejto zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Dodávateľ je na základe právoplatného rozhodnutia súdu vo vyššie uvedených veciach povinný odstrániť zo svojich všeobecných podmienok neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to do tej doby je povinný zdržať sa dojednávania ďalších zmlúv so spotrebiteľmi, ak ide o dotknuté obchodné podmienky. Keďže súd prvej inštancie v rozsudku sp.zn. 5Csp/9/2016 zo dňa 19.05.2017, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22Co/68/2017 zo dňa 19.04.2018, v ktorom súd uložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 568,21 Eur, výslovne neuviedol znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky tak, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve, nemožno tento rozsudok považovať v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa za rozsudok, ktorým spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti vyplývajúce zo zákona o ochrane spotrebiteľa. A tak nie je možné jednoznačne určiť, aké konkrétne predpisy o ochrane spotrebiteľa boli zo strany dodávateľa porušené. Žalovaná navyše namietala aj výšku priznanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa si uplatňuje v konaní nárok na zaplatenie vo výške 799,41 Eur, čo odvodzuje od úspechu v konaní, ktoré bolo vedené pod sp.zn. 7C/277/2014. V konaní označenom v predchádzajúcej vete si žalovaná uplatňovala zaplatenie dlžnej sumy vo výške 799,41 Eur, avšak súd túto žalobu zamietol s odôvodnením, že zmluva neobsahuje sumu, počet a termíny splátok, istiny úrokov a iných poplatkov, a konečnú splatnosť úveru. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne tak, ako to uviedol v bode 12 odôvodnenie, ktoré považuje žalovaný za vágne, a čo je najzásadnejšie neopiera sa o žiadne zákonné ustanovenie. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy z dôvodu, že postačuje, že táto tu je, je nelogické. Ak súdu nie sú predložené dôkazy o existencii ujmy, ako potom môže sud ustáliť, že táto ujma tu je. Postačí súdu vyjadrenie jednej strany, že pociťuje ujmu? Je zrejmé, že súd prvej inštancie v tejto časti svoje odôvodnenie neoprel o žiadne zákonné ustanovenie, pričom navyše je uvedené odôvodnenie vnútorne rozporné, čím vykazuje zároveň znaky arbitrárnosti. Žalovaný znova poukázal na znenie ustanovenie § 298 ods. 2 C.s.p. Zároveň uviedol, že pokiaľ by žalovaný aj hypoteticky pripustil, že toto súdne rozhodnutie je možné považovať za úspešné uplatnenie práva za účelom uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenie, nemožno akceptovať výklad súdu prvej inštancie, podľa ktorého primerané finančné zadosťučinenie plní funkciu sankčnú aj odmeňovaciu tak, ako to uviedol v bode 15. odôvodnenia rozsudku. Uvedený názor súdu nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení pričom súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevysvetlil, akými výkladovými postupmi sa k uvedenému dopracoval. Preto je možné považovať rozsudok za arbitrárny. Znova poukázal žalovaný na znenie ustanovenia § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že uplatnením analógie je možné vyvodiť záver, že právo na primerané finančné zadosťučinenie je potrebné posudzovať podľa ustanovení upravujúcich právo na náhradu nemajetkovej ujmy. V prípade, že spotrebiteľovi vznikla majetková ujma, môže tento využiť inštitút zodpovednosti za škodu alebo inštitút zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, ktorý aj žalobkyňa využila, pričom zo strany žalovanej už bolo toto bezdôvodné obohatenie žalobkyni vydané. Preto žalovaný považuje výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia za neprimeranú. Pokiaľ by súd postupoval správne musel by dospieť k záveru, že primeraná výška finančného zadosťučinenia predstavuje sumu cca 568,21 Eur, teda vo výške priznaného bezdôvodného obohatenia, čo v konečnom dôsledku potvrdzuje aj rozhodovacia prax. Preto žalovaný navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie alebo ho zmeniť a priznať žalobkyni nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 568,- Eur a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania s prihliadnutím na pomer úspechu strán vo veci.
10. Odvolanie žalovaného bolo zaslané na vyjadrenie žalobkyni prostredníctvom jej právneho zástupcu. Vyjadrenie do spisu predložené nebolo.
11. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a jeho webovej stránke dňa 28.09.2020 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
12. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Svidník sp.zn. 7C/277/2014 bola zamietnutá žaloba žalobcu BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA (v tomto konaní žalovaný) proti žalovanej R. K. (v tomto konaní žalobkyňa). Z tohto rozsudku vyplýva, že medzi právnym predchodcom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA a R. K. bola dňa 17.06.2008 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 60.000,- Sk (1.991,64 Eur) na zakúpenie spotrebného tovaru.
13. Súd skúmal, či predmetná úverová zmluva má všetky esenciálne náležitosti vyžadované v ustanovení § 4 zákona o spotrebiteľských úverov platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy a dospel k záveru, že zmluva má nedostatky. Konštatoval, že zmluva neobsahuje sumu, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ďalej neobsahuje konečnú splatnosť úveru, a preto s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Úroky predstavujú dôležitý údaj pre spotrebiteľa, aby sa vedel zorientovať pri posudzovaní ceny úveru, pričom zákonnú požiadavku uvedenia sumy, počtu a termínu splátok úrokov nespĺňa matematická možnosť ich výpočtu z celkovej splátky, ale musia byť v zmluve výslovne uvedené. Podľa potvrdenia o odfinancovaní zo dňa 07.04.2015 žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 1.991,64 Eur. Podľa potvrdenia o prijatých splátkach zo dňa 07.04.2015 žalovaná doposiaľ zaplatila žalobcovi sumu 2.559,85 Eur, teda viac ako získala, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
14. Z rozsudku Okresného súdu Svidník sp.zn. 5Csp/9/2016 zo dňa 19.05.2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 22Co/68/2017 - 58 zo dňa 19.04.2018 vyplýva, že žalobkyňa voči žalovanému úspešne uplatnila na Okresnom súde Svidník porušenie svojho práva ako spotrebiteľa a v predmetnom rozsudku súd vo výroku I. určil, že žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 568,21 Eur. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 568,21 Eur (2.559,85 Eur - 1.991,64 Eur), ktorú prijal bez právneho dôvodu. Žalovaný túto sumu žalobkyni doposiaľ nezaplatil. Z uvedených dôvodov súd čo sa týka istiny žalobe vyhovel.
15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil aj správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na uvedenom nič nezmenilo. Odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie na ktoré v plnom rozsahu v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje.
16. Žalovaný namietal splnenie podmienok na priznanie finančného zadosťučinenia. K tomu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu opierajúci sa o ust. § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho. kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.
17. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinností ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.06.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinností ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi.
18. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa ako spotrebiteľka má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve a tiež má právo domáhať sa, aby sa dodávateľ zdržal protiprávneho konania, odstránil protiprávny stav a za podmienky, že si na súde úspešne uplatní porušenie práva, alebo povinnosti stanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa má právo aj na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva, alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom zodpovedá.
19. Preto odvolací súd konštatuje, že za daného stavu vzhľadom na závažné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na všeobecnom súde sa priznanie finančného zadosťučinenia javí ako plne dôvodné. Aj podľa názoru odvolacieho súdu priznaná výška finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne a zodpovedá účelu, teda poskytnúť satisfakciu spotrebiteľovi a odradí dodávateľa od porušenia práv
spotrebiteľov. Odvolací súd má za to, že finančné zadosťučinenie vo výške 799,41 Eur vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľke nepredstavuje neopodstatnené a neprimerané obohacovanie sa.
20. Hodnotiaca úvaha súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu nebola ľubovoľná. Súd prvej inštancie v bode 16 odôvodnenia rozsudku uviedol, že za daného stavu s ohľadom na závažné a viacnásobné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domáhala na súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Výška nemajetkovej ujmy v prípadoch podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., môže zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila. Ak má mať primerané finančné zadosťučinenie dostatočne satisfakčný účinok pre spotrebiteľa a zároveň výchovný a odstrašujúci účinok pre dodávateľa možno prijať argumentáciu, že primerané finančné zadosťučinenie sa môže rovnať majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľovi hrozila alebo ako je tomu v prejednávanej veci, do skutočného vydania bezdôvodného obohatenia dodávateľom aj bola spôsobená. Pri určení výšky primeraného zadosťučinenia bol súd prvej inštancie toho názoru, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne je suma, ktorej zaplatenia sa žalovaný bezdôvodne domáhal v základnom konaní. Uplatňovanie svojich práv vyvolalo u žalobkyne stresové situácie a psychické vypätie v dôsledku ktorého pretrvával u nej stav právnej neistoty. Suma 799,141 Eur podľa názoru súdu prvej inštancie predstavuje primeranú satisfakciu za stav, ktorý musela žalobkyňa v súvislosti s porušením jeho práv ako spotrebiteľky strpieť.
21. Preto odvolacia námietka žalovaného o neprimeranosti výšky primeraného finančného zadosťučinenia nie je relevantná. Výška primeraného finančného zadosťučinenia nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s jednou zo všeobecných právnych zásad vlastných európskej právnej kultúre medzi ktoré patrí princíp primeranosti, a to vzhľadom na žalobkyňou tvrdené aj prezentované dôkazy, ktoré v konaní predložila. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že v danom prípade je potrebné uplatniť analógiu, a že právo na primerané finančné zadosťučinenie je potrebné posudzovať podľa ustanovení upravujúcich právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Ide o špeciálne ustanovenie, ktoré je potrebné vykladať v súlade s normami spotrebiteľského práva.
22. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou žalovaného, že ide o rozhodnutie arbitrárne. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne určil vzájomný vzťah jednotlivých dôkazov a správne v súlade s pravidlami formálnej logiky ich aj vyhodnotil. Z hľadiska logiky argumentačnej súvislosti nemožno odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdom prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/163/2015 zo 17. marca 2016).
23. Správne rozhodol súd prvej inštancie i keď vyrubil žalovanému súdny poplatok, ktorý však bude splatný až do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Správne rozhodol súd prvej inštancie i čo do trov konania. Preto odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1,2 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 251 a § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania z dôvodu, že jej preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania zo spisu nevyplývajú. Neúspešný žalovaný nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. Preto odvolací súd v súlade so zásadou hospodárnosti vyslovil, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takéhoto rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/544/2015.
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.