Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/16/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Eva Behranová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v sporovej veci žalobcu: LAND HOLD, s.r.o., IČO: 46407456, Labutia 2167/16, Veľký Meder, zastúpený advokátom: JUDr. Mgr. Peter Rochovský, Dunajská Streda, Korzo Bélu Bartóka 789/3, proti žalovanému: NÉMETH I + J, spol. s r.o., IČO: 36548731, Mlynský rad 14/113, Zemianska Olča, zastúpený splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., Šaľa, P. Pázmaňa 2367/17A, o určenie vlastníckeho práva a o vzájomnej žalobe o 91.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu vo výroku III. a IV. a o odvolaní žalovaného vo výroku I. a II. rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. -347 zo dňa 27. septembra 2019, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu z konania o žalobe.

III. Žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu z konania o vzájomnej žalobe.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví výrokom I. určil, že vlastníkom spoluvlastníckych podielov o veľkosti 1/3 a 70000/613315 z pozemku - parcely reg. „C“ č. 1687/1, ornej pôdy o výmere 613.315 m2 v katastrálnom území C. U., je žalobca. Výrokom II. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu 100% trov konania o žalobe. Výrokom III. rozhodol, že vzájomný žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť vzájomnému žalobcovi 91.000 € s 2%-ným mesačným úrokom zo sumy 25.000 € od 23.12.2014 do 20.06.2015 a 9%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 91.000 € od 15.10.2018 do zaplatenia. Výrokom IV. vzájomnému žalobcovi priznal voči vzájomnému žalovanému nárok na náhradu 100% trov konania o vzájomnej žalobe.

2. Rozsudok označený v záhlaví súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení , , , odkazom na , , , a , , , , , , , , , , , , , ods. 9, , a .

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca a žalovaný podpísali 17.12.2014 zmluvu o pôžičke (ďalej len „zmluva o pôžičke 1“), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi bezúročnú pôžičku 66.000 € s tým, že žalobca sa ju zaviazal vrátiť do 30.01.2015. Peňažné prostriedky

podľa zmluvy poukázal žalovaný na účet žalobcu dňa 17.12.2014. V rovnaký deň podpísali strany kúpnu zmluvu (ďalej len „kúpna zmluva 1“), ktorou žalobca predal žalovanému spoluvlastnícky podiel 1/3 na dotknutom pozemku za cenu 66.000 €, ktorá mala byť v zmysle čl. IV zaplatená započítaním s pôžičkou poskytnutou na základe zmluvy o pôžičke z rovnakého dňa. Účinnosť kúpnej zmluvy bola dohodnutá v čl. VII na 31.01.2015. Žalobca a žalovaný podpísali 22.12.2014 zmluvu o pôžičke (ďalej len „zmluva o pôžičke 2“), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi sumu 25.000 € s tým, že žalobca sa ju zaviazal vrátiť do 30.06.2015 s 2%-ným mesačným úrokom. Peňažné prostriedky podľa zmluvy poukázal žalovaný na účet žalobcu dňa 22.12.2014. V rovnaký deň podpísali strany záložnú zmluvu (ďalej len „záložná zmluva“), ktorou žalobca založil v prospech žalovaného spoluvlastnícky podiel 70000/613315 na dotknutom pozemku s cieľom zabezpečiť svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke 2. Žalobca nevrátil včas žalovanému sumu, ktorú mu žalovaný poskytol na základe zmluvy o pôžičke 1. Dňa 27.02.2015 bol potom povolený vklad vlastníckeho práva podľa kúpnej zmluvy 1 (výpis z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. C. U., č. l. 18 a 19). Dňa 09.04.2015 podpísali strany kúpnu zmluvu (ďalej len „kúpna zmluva 2“ č. l. 48 až 53), ktorou žalobca predal žalovanému spoluvlastnícky podiel 70000/613315 na dotknutom pozemku za cenu 27.000 €, ktorá mala byť podľa čl. IV zaplatená započítaním s pôžičkou poskytnutou na základe zmluvy o pôžičke 2 (25.000 € istina + 2.000 € úroky). Dňa 14.05.2015 bol povolený vklad vlastníckeho práva podľa kúpnej zmluvy 2 (výpis z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. C. U., č. l. 18 a 19).

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že kúpna zmluva 1 bola uzavretá v nadväznosti na záväzok žalobcu vrátiť žalovanému pôžičku v sume 66.000 €, ktorú od neho dostal na svoj bankový účet na základe zmluvy o pôžičke 1. Z čl. II zmluvy o pôžičke je zrejmé, že strany mali v úmysle zabezpečiť tento záväzok tým, že „dlžník poskytne do zálohu veriteľovi svoju nehnuteľnosť“, teda spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3 na pozemku - parcele reg. „C“ č. 1687/1 orná pôda o výmere 613.315 m2 nachádzajúcom sa v katastrálnom území C. U. (ďalej len „spoluvlastnícky podiel 1“). Zároveň sa v závere tohto článku dohodli na tom, že na tento účel dlžník uzatvorí s veriteľom kúpnu zmluvu, ktorou prevedie vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu 1 s tým, že kúpna zmluva nadobudne účinnosť až 31.01.2015, ak dlžník pôžičku nevráti do 30.01.2015. V podstate rovnaké ustanovenie obsahovala kúpna zmluva 1 vo svojom čl. VII. Záväzok vrátiť pôžičku sa stal podľa čl. II zmluvy o pôžičke 1 splatným 30.01.2015, no žalovaný ho nesplnil, a preto sa dostal do omeškania 31.01.2015. Týmto prvým dňom omeškania však nadobudla účinnosť kúpna zmluva 1 (pozri jej čl. VII) vrátane jej ustanovenia obsiahnutého v čl. IV, ktoré malo spôsobiť započítanie sumy 66.000 € na kúpnu cenu dohodnutú v rovnakej výške. Tým sa mal zjavne docieliť stav, že záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému sumu pôžičky a záväzok žalovaného zaplatiť kúpnu cenu za prevádzaný spoluvlastnícky podiel 1 zanikne započítaním podľa a 581 ods. 3 , čo napokon potvrdil aj výsluch strán sporu. Táto okolnosť v spojení s tým, že kúpna zmluva 1 bola uzatvorená 17.12.2014, teda pred splatnosťou pohľadávky zo zmluvy o pôžičke 1, vypovedá o skutočnom úmysle zmluvných strán, ktorým bolo uspokojiť pohľadávku žalovaného. Podľa názoru súdu kúpnou zmluvou 1 sa nesledoval bezpodmienečný prevod vlastníckeho práva žalobcu na žalovaného v tom zmysle, že by tento prevod nijako nezávisel od stavu splácania pôžičky zo zmluvy o pôžičke 1 a omeškania žalobcu ako dlžníka z tejto zmluvy. Dôkazom toho sú nielen ustanovenia kúpnej zmluvy 1, ktoré odkazujú na zmluvu o pôžičke 1, ale predovšetkým článok II zmluvy o pôžičke 1, z ktorého je jasné, že kúpna zmluva 1 bola len prostriedkom na zabezpečenie pôžičky. Kúpnu zmluvu 1 preto súd vyhodnotil ako simulovaný právny úkon, ktorý sa v zmysle považuje za neplatný. Zo súvislostí medzi zmluvou o pôžičke 1 a kúpnou zmluvou 1 v spojení s úmyslom strán zisteným v rámci vykonaného dokazovania mal súd za dostatočne preukázané, že kúpnou zmluvou 1 sa mali dosiahnuť účinky obdobné účinkom, aké by strany dosiahli uzavretím zmluvy o zabezpečovacom prevode práva podľa a nasl. . Zmluvu o pôžičke 1 a kúpnu zmluvu 1 tak súd vzhľadom na ich obsah a čas uzatvorenia (rovnaký deň) vyhodnotil práve ako zahŕňajúcu dohodu, ktorá umožňuje veriteľovi (žalovanému) bez ďalšieho zmocniť sa vlastníctva dlžníka (žalobcu) okamihom, keď sa dlžník dostane do omeškania. Tým sa v konečnom dôsledku dosahuje zabezpečenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi a v tom istom kroku aj výkon tohto zabezpečenia. Simulácia sama o sebe ešte nespôsobuje neplatnosť zastretého právneho úkonu, pretože ten je podľa platný, ak zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. V danom prípade bolo zistené, že zastretým úkonom je zmluva o zabezpečovacom prevode práva. Na to, aby bola platná, sa však vyžaduje, aby spĺňala náležitosti podľa . Pretože zmluva o zabezpečovacom práve musí byť podľa písomná, museli by byť tieto náležitosti zachytené písomne, teda v danom prípade buď v kúpnej zmluve 1 alebo v zmluve o pôžičke 1. Kúpna zmluva 1 v spojení so zmluvou o pôžičke 1 však nevyhovuje , pretože tieto listiny neobsahujú vymedzenie práv a povinností účastníkov zmluvy k prevedenému právu počas trvania zabezpečovacieho prevodu práva, jeho ocenenie v peniazoch a ani spôsob výkonu

zabezpečovacieho prevodu práva. V dôsledku toho je neplatná aj zastretá zmluva o zabezpečovacom prevode práva. V danej veci sa pritom neuplatní posledná veta , pretože aj samotný žalovaný viackrát tvrdil, že medzi stranami išlo o zabezpečovací prevod práva. Neplatná kúpna zmluva 1 ako simulovaný právny úkon a neplatná zmluva o zabezpečovacom prevode práva ako disimulovaný právny úkon tak nemohli spôsobiť prevod vlastníckeho práva žalobcu k spoluvlastníckemu podielu 1 na žalovaného. Kúpna zmluva 2 bola uzavretá v súvislosti so záväzkom žalobcu vrátiť žalovanému pôžičku v sume 25.000 € s 2%-ným mesačným úrokom, ktorú od neho dostal na svoj bankový účet na základe zmluvy o pôžičke 2. Z čl. II zmluvy o pôžičke je zrejmé, že strany mali v úmysle zabezpečiť tento záväzok opäť tým, že „dlžník poskytne do zálohu veriteľovi svoju nehnuteľnosť“, teda spoluvlastnícky podiel o veľkosti 70000/613315 na pozemku - parcele reg. „C“ č. 1687/1 orná pôda o výmere 613.315 m2 nachádzajúcom sa v katastrálnom území C. U. (ďalej len „spoluvlastnícky podiel 2“). Zároveň sa v závere tohto článku dohodli na tom, že na tento účel dlžník uzatvorí s veriteľom záložnú zmluvu, ktorú strany napokon aj v ten istý deň podpísali. Záväzok vrátiť pôžičku zo zmluvy o pôžičke 2 sa mal podľa čl. II zmluvy stať splatným 20.06.2015. Žalobca však žalovanému pred splatnosťou pôžičky oznámil, že ju nebude vedieť splatiť, a preto sa strany dohodli na uzavretí kúpnej zmluvy 2. Táto súvislosť je zjavná aj z čl. IV kúpnej zmluvy 2, v ktorom sa strany s odkazom na zmluvu o pôžičke 2 dohodli na úhrade kúpnej ceny vo výške istiny pôžičky (25.000 €) a úroku za štyri mesiace (2.000 €) formou započítania voči pohľadávke žalovaného na vrátenie pôžičky. Aj v tomto prípade sa tak strany snažili dosiahnuť stav, že záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému sumu pôžičky s úrokom a záväzok žalovaného zaplatiť kúpnu cenu za prevádzaný spoluvlastnícky podiel 2 zanikne započítaním podľa a 581 ods. 3 . Táto okolnosť v spojení s dátumom uzavretia kúpnej zmluvy 2 (09.04.2015), ktorý predchádza splatnosti pohľadávky zo zmluvy o pôžičke 2 (20.06.2015), vypovedá o skutočnom úmysle zmluvných strán, ktorým bolo uspokojiť pohľadávku žalovaného zo zmluvy o pôžičke 2 ešte pred jej splatnosťou. Kúpnu zmluvu 2 preto súd vyhodnotil ako simulovaný právny úkon, ktorý sa v zmysle považuje za neplatný. Zo súvislostí medzi zmluvou o pôžičke 2, záložnou zmluvou a kúpnou zmluvou 2 v spojení s úmyslom strán zisteným v rámci vykonaného dokazovania mal súd za dostatočne preukázané, že kúpnou zmluvou 2 sa mali dosiahnuť účinky obdobné účinkom, aké by strany dosiahli uzavretím dohody o prepadnom zálohu. Kúpnu zmluvu 1 tak súd vzhľadom na jej obsah a čas uzatvorenia (pred splatnosťou pohľadávky z pôžičky, na uspokojenie ktorej sa mala kúpna cena použiť) vyhodnotil práve ako zahŕňajúcu dohodu, ktorá umožňuje veriteľovi (žalovanému) nadobudnúť spoluvlastnícky podiel 2 patriaci dlžníkovi (žalobcovi) už na základe kúpnej zmluvy 2 a vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, teda bez osobitného výkonu záložného práva po tom, ako sa dlžník dostane do omeškania. Tým sa zároveň dosahuje stav, keď sa záložné právo podpisom kúpnej zmluvy 2 priamo vykoná. Aj tu však platí, že simulácia nespôsobuje neplatnosť zastretého právneho úkonu, ak ten zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. V danom prípade bolo ale zistené, že žalovaný si kúpnou zmluvou 2 uspokojil svoju pohľadávku z pôžičky tým, že sa stal vlastníkom zálohu, čo znamená, že zastretým úkonom je nedovolená dohoda o prepadnom zálohu. Vzhľadom na tieto úvahy je zastretá dohoda o prepadnom zálohu podľa neplatná. Keďže takúto dohodu zákon postihuje absolútnou neplatnosťou, nemožno uvažovať ani o uplatnení vrátane jej poslednej vety. Neplatná kúpna zmluva 2 ako simulovaný právny úkon a neplatná dohoda o prepadnom zálohu ako disimulovaný právny úkon tak nemohli spôsobiť prevod vlastníckeho práva žalobcu k spoluvlastníckemu podielu 2 na žalovaného. Nemôže obstáť námietka žalovaného, že žalobca koná v rozpore s dobrými mravmi, ak napáda neplatnosť týchto zmlúv a právo spätnej kúpy nevyužil. Predovšetkým je dôležité, že návrh zmlúv pripravil žalovaný (jeho vtedajší advokát) a žalobca ich prijal bez pripomienok, pretože v danom čase potreboval peniaze. Ustanovenie chráni účastníka zmluvného vzťah pred šikanóznym konaním, ktorého jediným cieľom má byť poškodenie druhého účastníka. Pokiaľ sa účastník domáha určenia vlastníckeho práva pre neplatnosť právnych úkonov, ktoré vznikli na základe návrhov pripravených druhým účastníkom, za takýchto okolností nie je namieste použitie . Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že sporný zmluvný mechanizmus bol zvolený z dôvodu, že podľa o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku, by to bol opäť iba žalovaný, ktorý by mohol pozemky nadobudnúť v rámci výkonu či už záložného práva alebo zabezpečovacieho práva, pretože podľa tohto zákona ich môže nadobudnúť iba osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výroku podľa predmetného zákona, ktorou v danom katastrálnom území je žalovaný. Ústavný súd SR nálezom z 14.11.2018, , rozhodol, že ustanovenie z. č. nie je v súlade s . Ustanovenie z. č. stratilo účinnosť

ex tunc a treba na neho nazerať, ako keby nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku (porov. stanovisko pléna ÚS SR, PLz. z 11.10.2006). Návrh, na základe ktorého Ústavný súd rozhodoval, bol podaný už 02.07.2014, teda niekoľko mesiacov pred uzavretím oboch kúpnych zmlúv. Podľa názoru súdu dôvod uvádzaný žalobcom nemôže mať nijaký vplyv na neplatnosť právneho úkonu uskutočneného v rozpore s alebo 151j ods. 3 , tobôž nie vtedy, ak ho zastrešovala a pripravovala v právnej profesii odborne spôsobilá osoba (advokát), ktorej vedomosť o možnej protiústavnosti možno predpokladať. O nároku na náhradu trov konania o žalobe ( ) súd rozhodol vzhľadom na celkový úspechu žalobcu v konaní o žalobe tak, že mu priznal podľa voči žalovanému nárok na náhradu 100% trov konania o žalobe (výrok II).

5. Vzájomnou žalobou podanou 15.10.2018 sa vzájomný žalobca (žalovaný) domáhal voči vzájomnému žalovanému (žalobcovi) vrátenia pôžičiek, ktoré mu poskytol, vrátane príslušenstva. Vzájomný žalovaný vo svojom záverečnom prednese namietol, že vzájomná žaloba nevyhovuje požiadavkám a 132 , pretože neobsahuje označenie strán, ani dôkazy a skutočnosti uvádza len s odkazom na prebiehajúci spor. Súd sa nestotožnil s touto námietkou žalovaného. Vzájomná žaloba je obsiahnutá v podaní vzájomného žalobcu datovaného 12.10.2018 a doručeného súdu 15.10.2018, ktoré hneď v úvode označuje strany konania s uvedením ich obchodného mena, identifikačných čísiel a adresy sídla. Nie je podstatné, že ich označuje pojmami „žalobca“ a „žalovaný“ z pohľadu žaloby o určenie vlastníckeho práva, pretože tieto pojmy používa rovnako v celom vyjadrení a v súlade s jeho skutkovými tvrdeniami je zrejmé, ktorý subjekt v akom postavení vystupuje tak na účely žaloby o určenie vlastníckeho práva, ako aj vzájomnej žaloby o zaplatenie pôžičiek. V tomto podaní sú obsiahnuté aj skutkové tvrdenia vzájomného žalobcu, ktorý v ňom napríklad výslovne vysvetľuje, že sa týka „pôžičky zo dňa 17.12.2014 na sumu 66.000,- [€]…, splatn[ej] dňa 30.01.2015“ a „pôžičky zo dňa 22.12.2014 na sumu 25.000,- [€] s úrokom 2% mesačne (t. j. 500,- [€] mesačne), splatn[ej] dňa 20.06.2015“. Hoci konanie o vzájomnej žalobe je z procesného hľadiska konaním o protinároku protistrany, ide stále o konanie, ktoré prebieha súbežne s konaním o samotnej žalobe, a ktorú súd podľa v zásade prejednáva ako jednu vec. Ide o pretavenie princípu hospodárnosti konania ( ), ktorého účelom je zabezpečiť, aby sa vec čo najrýchlejšie prejednala a rozhodla. Preto treba aj vzájomnú žalobu vnímať v kontexte žaloby, ktorá ako prvá spôsobila začatie konania voči vzájomnému žalobcovi. V dôsledku toho nemožno abstrahovať od podaní (vrátane podaní vzájomného žalovaného), ktoré predchádzali podaniu vzájomnej žaloby a tváriť sa, ako keby vôbec neexistovali. Bolo by prejavom prílišného formalizmu narúšajúceho právo strany na spravodlivý súdny proces, keby súd odmietol odkazy strán na podania priamo súvisiace so žalobou, či vzájomnou žalobou, len preto, že tieto predchádzajú podaniu vzájomnej žaloby. Nemožno tak preto urobiť ani v prípade odkazu vzájomného žalobcu na „pôžičky, ktorých poskytnutie nie je medzi stranami sporu sporné, nakoľko sám žalobca ich poskytnutie v žalobe uvádza a nesporuje“ a požadovať od vzájomného žalobcu, aby namiesto takéhoto zrozumiteľného odkazu umožňujúceho presné vymedzenie uplatneného nároku a prináležiacich dôkazov, mechanicky zopakoval vo vzájomnej žalobe to, čo je medzi stranami nesporné. Napokon, aj samotnému vzájomnému žalovanému bol predmet vzájomnej žaloby od počiatku zrejmý, keď vo svojom vyjadrení obsahujúcom námietku premlčania bez ťažkostí zopakoval, na základe akých listín mu dlh z pôžičiek vznikol, ako boli poskytnuté a kedy stali splatnými. Z týchto hľadísk považoval súd vzájomnú žalobu za vyhovujúcu ustanoveniu a 132 , a preto nebol na mieste postup smerujúci k odstraňovaniu vád vzájomnej žaloby. Medzi vzájomným žalobcom ako veriteľom a vzájomným žalovaným ako dlžníkom došlo podpisom zmlúv o pôžičke a poskytnutím peňažných prostriedkov na účet vzájomného žalovaného k vzniku zmluvného vzťahu spravujúceho sa . Na tom nič nemení skutočnosť, že strany sú podnikateľmi, pretože zmluva o pôžičke je ako zmluvný typ síce upravená v , no ustanovenie odkazuje na jeho použitie aj v takýchto prípadoch. Cit. ustanovenie zakladá režim pre všetky typy zmlúv upravených v , ak boli uzavreté medzi podnikateľmi (tzv. absolútne neobchody). Podľa je pritom podnikateľom každá osoba zapísaná v obchodnom registri, čo je aj prípad strán tohto sporu. Nie je preto podstatné, či má vzájomný žalobca ako predmet podnikania zapísanú činnosť v podobe poskytovania pôžičiek, ale postačí, ak je ako osoba zapísaná v obchodnom registri. Okrem toho, sám žalobca tvrdil (zápisnica, č. l. 291), že žalovaný poskytuje pôžičky na krytie pozemkov „rád, lebo to bolo pre neho výhodné“ z čoho je zrejmé, že nejde o jednorazovú činnosť, ktorá by vylučovala, že by išlo o podnikanie v zmysle . Vzájomnému žalovanému tak vznikol na základe zmluvy o pôžičke 1 záväzok vrátiť vzájomnému žalobcovi pôžičku 66.000 €. Splatnosť tohto záväzku nastala 30.01.2015, no zo zisteného skutkového

stavu je zrejmé, že vzájomný žalovaný svoju povinnosť nesplnil ani čiastočne. Nestalo sa tak ani plnením v peňažnej podobe, ani započítaním kúpnej ceny na základe čl. IV kúpnej zmluvy 1. Tento článok totiž tvoril neoddeliteľnú súčasť kúpnej zmluvy 1, ktorú súd v bode 20 vyššie vyhodnotil ako neplatnú. Preto čl. IV kúpnej zmluvy nemohol zostať v zmysle platný ako oddeliteľná časť inak neplatného právneho úkonu. Vzájomný žalovaný sa tak dostal v zmysle do omeškania 31.01.2015 a od tohto dňa je povinný podľa a nariadenia vlády č. platiť úrok z omeškania v sadzbe 9% ročne, pretože dohoda medzi stranami neurčovala inak. Vzájomnému žalovanému tiež vznikol na základe zmluvy o pôžičke 2 záväzok vrátiť vzájomnému žalobcovi pôžičku 25.000 € s mesačným úrokom z omeškania v sadzbe 2% (t.j. 24% ročne), ktorá je vzhľadom na svoju výšku vo vzťahoch medzi podnikateľmi nepochybne prípustná. Vzájomný žalovaný bol povinný pôžičku vrátiť spolu s úrokmi do 30.06.2015, no zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že vzájomný žalovaný svoju povinnosť nesplnil ani čiastočne. Ani tu nedošlo k plneniu v peňažnej podobe a záväzok nezanikol ani započítaním kúpnej ceny na základe čl. IV kúpnej zmluvy 2. Rovnako totiž platí, že tento článok tvoril neoddeliteľnú súčasť kúpnej zmluvy 2, ktorú súd v bode 25 vyššie vyhodnotil ako neplatnú. Preto ani čl. IV kúpnej zmluvy nemohol zostať v zmysle platný ako oddeliteľná časť inak neplatného právneho úkonu. Vzájomný žalovaný sa tak dostal v zmysle do omeškania 21.06.2015 a od tohto dňa je povinný podľa a nariadenia vlády č. platiť úrok z omeškania v sadzbe 9% ročne, pretože dohoda medzi stranami ani tu neurčovala inak. Celkový dlh vzájomného žalovaného tak na istine predstavuje 91.000 € a v časti príslušenstva ho tvorí 2%-ný mesačný úrok zo sumy 25.000 € od 23.12.2014 do 20.06.2015 a 9%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 91.000 €, ktorý si vzájomný žalobca uplatnil až od 15.10.2018. Vzájomný žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku na vrátenie pôžičiek z dôvodu, že vzťah medzi stranami sa riadi , podľa ktorého je premlčacia doba 3 roky. V dôsledku toho je aj podľa neho nesprávna sadzba 9%-ného ročného úroku z omeškania. S týmito námietkami sa súd nestotožnil. V tomto smere je opäť smerodajné ustanovenie , ktoré konkrétne stanovuje, že zmluvy medzi osobami uvedenými v a , ktoré nie sú upravené v hlave II , a sú upravené ako zmluvný typ v , sa spravujú príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v a týmto zákonom. Podľa sa teda aj absolútny neobchod, akým je aj zmluva o pôžičke, riadi ustanoveniami len v rozsahu, v ktorom upravujú tento typ zmluvy a vo zvyšku sa spravuje „týmto zákonom“, teda aj . To znamená, že na všetky ostatné otázky súvisiace so zmluvným vzťahom patriacim do kategórie absolútnych neobchodov sa uplatnia aj ustanovenia , teda aj ustanovenie , ktoré zakotvuje štvorročnú premlčaciu dobu a , ktorý rieši následky omeškania dlžníka. Tento záver podporuje aj , ktorý neumožňuje odklon od . Všeobecné ustanovenia vrátane ustanovenia o dĺžke premlčacej doby preto nemožno dohodou vylúčiť a nahradiť ich napríklad ustanoveniami Občianskeho práva. Úprava premlčania v je vo vzťahu lex specialis k úprave premlčania v (v súdnej praxi je napríklad už ustálené, že sa uplatní aj na obchodné záväzkové vzťahy). Pokiaľ by sa mal presadiť názor vzájomného žalovaného, viedlo by to k nezmyselnej dvojkoľajnosti v úprave premlčania aj v prípade kúpnych zmlúv, keď nárok na zaplatenie kúpnej ceny za tovar na základe kúpnej zmluvy spravujúcej sa ( a nasl. ) by sa premlčiaval v štvorročnej premlčacej dobe, kým nárok na zaplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy spravujúcej sa ( a nasl. ) by sa premlčiaval v trojročnej premlčacej dobe. Napokon, ak by sa absolútne neobchody mali spravovať výlučne , bol by zbytočný. Na vzťah medzi stranami v rozsahu premlčania a dôsledkov omeškania treba preto uplatniť . Pôžička na základe zmluvy o pôžičke 1 bola splatná 20.06.2015, takže premlčacia doba by uplynula 20.06.2019. Pôžička na základe zmluvy o pôžičke 2 bola splatná 30.01.2015, takže premlčacia doba by uplynula 30.01.2019. Vzájomná žaloba bola súdu doručená už 15.10.2018, teda v rámci premlčacej doby. Uplatnený nárok vzájomného žalobcu preto nie je premlčaný. Na dôvažok sa žiada poznamenať, že aj keby súd na premlčanie uplatnil úpravu obsiahnutú v , námietka vzájomného žalovaného by narazila na . O nároku na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe ( ) súd rozhodol vzhľadom na celkový úspech vzájomného žalobcu v konaní o vzájomnej žalobe tak, že mu priznal podľa voči vzájomnému žalovanému nárok na náhradu 100% trov konania o vzájomnej žalobe (výrok IV).

6. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný voči výroku I. a II. podľa ust. , , teda z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych skutkových záverov. Nesprávnosť výroku I. žalovaný vzhliada v tom, že sa súd nedostatočne vysporiadal, s tým, že to bol sám žalobca (konateľ spoločnosti LAND HOLD s.r.o.), ktorý žiadal, aby boli právne úkony vyhotovené v tom smere, že predmetné právne úkony mali byť vypracované ako kúpne zmluvy, nakoľko mu bolo zrejmé, že pôžičky nevráti. Sám teda žiadal, aby došlo k zániku jeho záväzkov voči žalovanému predajom nehnuteľností, a sám teda tento stav spôsobil. Uvedené však súd nepremietol ani do výroku II. teda do výroku o trovách konania, nakoľko bol to žalovaný, ktorý „benevolentne“ a bez akejkoľvek odbornosti konal a zavinil vznik celej situácie, a teda aj vznik trov konania, pričom jeho úmysel bol zrejmý aj v konaní, keď tvrdil, že žalovanému by sa nemali vrátiť ani pôžičky, ktorých poskytnutie medzi stranami nebolo ani sporné, a ani to, že neboli žalobcom v lehote splatnosti vrátené. Žalovaný žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výroku I. rozsudku a žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol.

7. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca proti III. a IV. výroku podľa , lebo konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. f) , lebo súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a písm. h) , lebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný (vzájomný žalobca) vo vyjadrení zo dňa 12.10.2018 uplatnil voči žalobcovi (vzájomne žalovanému) vzájomný návrh na zaplatenie pôžičiek. Urobil tak v rozpore s ustanoveniami , 132 a 147 . Vo vzájomnej žalobe absentuje uvedenie, ktorému súdu je určené, keďže v časti III. vyjadrenia, ktorým bola vzájomná žaloba uplatnená, nie je uvedený žiaden súd. Ďalej v časti III. tohto vyjadrenia absentuje uvedenie, kto ho robí, lebo strany sporu nie sú identifikované. Je tam uvedené len žalobca - žalovaný, avšak bez špecifikácie, ktorú vyžaduje na označenie strán. V tomto smere je označenie aj zmätočné, lebo vo vzájomnej žalobe sa žalovaný musí označiť ako vzájomný žalobca a žalobca ako vzájomne žalovaný. V časti III. vyjadrenia rovnako absentuje aj označenie, ktorej veci sa týka, čo je ďalšou nevyhnutnou náležitosťou podľa . Podľa v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Podľa opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. V bode III. vyjadrenia, ktorým bola vzájomná žaloba uplatnená, však predloženie dôkazov a pravdivé a rozhodujúce opísanie skutočností absentuje. Podľa názoru žalobcu nepostačuje odkaz na dôkazy a skutkové tvrdenia predložené v pôvodnej žalobe, keďže tieto boli síce uvedené v prvotnom spore, avšak nie vo vzájomnej žalobe. Toto je zásadný rozdiel vzájomnej žaloby upravenej v od vzájomného návrhu, ktorý kedysi upravoval . Rovnako vykladá vzájomnú žalobu aj právna teória, podľa ktorej sa vzájomná žaloba líši od žaloby jedine procesnými okolnosťami, ktoré bezprostredne súvisia s jej uplatnením. Podáva ju strana v prebiehajúcom spore, v ktorom doteraz vystupovala ako žalovaná. Na vzájomnú žalobu sa v tejto súvislosti primerane použijú ustanovenia o žalobe. Vzájomná žaloba je podaním vo veci samej v zmysle , pričom musí spĺňať všeobecné náležitosti podľa a osobitné náležitosti žaloby podľa a nasl. . Na odstraňovanie jej vád sa použijú ustanovenia , pričom aj vzájomnú žalobu môže súd odmietnuť podľa . Žalobca zastáva názor, že v slovách a vetách vyššie citovaných ustanoví je jasne a nepochybne uvedené, aké sú a majú byť náležitosti vzájomnej žaloby, a bolo preto povinnosťou súdu vyzvať na odstránenie vád podania, a pokiaľ by tieto odstránené neboli, mal vzájomnú žalobu odmietnuť. Pokiaľ súd prvej inštancie má za to, že takto podaná vzájomná žaloba obstojí a môže o nej konať, lebo sa žalobca bez chýb vyjadroval k jej obsahu, má za to, že sa z jeho strany jedná o konanie „ultra petit“. Súd prvej inštancie pri posudzovaní otázky premlčania postupoval podľa , pričom dôkazy vyhodnotil takým spôsobom, že žalovaným poskytnuté pôžičky nie sú premlčané, keďže boli poskytnuté v režime , a tam je premlčacia doba štvorročná. S takýmto záverom a odôvodnením žalobca nemôže súhlasiť. Má za to, že konaním žalovaného došlo k porušeniu obchodnoprávnych predpisov. Podľa zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v , spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v a týmto zákonom. Podľa táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Poukázal

na písmeno a) , podnikaním, písmeno c) , , . To, že čo kto je podnikateľ a čo je podnikateľská činnosť upravuje , teda je to osoba zapísaná v obchodnom registri, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku. Uvedenie predmetu podnikateľskej činnosti patrí medzi obligatórne znaky spoločenskej zmluvy podľa . Spoločenská zmluva je v prenesenom zmysle slova rodným listom spoločnosti, ňou nadobúda spoločnosť spôsobilosť na právne úkony, stáva sa samostatným subjektom práva. Zápis do obchodného registra je len vyjadrením navonok vo forme verejného registra, aby si mohli aj tretie strany jednoducho overiť, na čo je daná právnická osoba spôsobilá - a to vo forme predmetov činnosti. Nesúhlasí preto so záverom súdu prvej inštancie vysloveným v bode 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde uvádza, že „sám žalobca tvrdil (zápisnica, č. l. 291), že žalovaný poskytuje pôžičky na krytie pozemkov rád, lebo je to pre neho výhodné, z čoho je zrejmé, že nejde o jednorazovú činnosť, ktorá by vylučovala, že by išlo o podnikanie v zmysle .“ S týmto záverom nesúhlasí z dvoch dôvodov. Na prvom mieste považuje za potrebné uviesť, že v zápisnice o pojednávaní zo dňa 25.07.2019 nie je uvedené všetko, čo na pojednávaní odznelo. Bol to aj samotný žalovaný (konateľ a jediný spoločník v jednej osobe), ktorý na otázku môjho právneho zástupcu odpovedal, že pôžičky poskytuje pravidelne ako fyzická a aj ako právnická osoba, a to rôznym iným fyzickým a právnickým osobám. Taktiež sa žalovaný priznal, že pravidelne za ne nadobúda od dlžníkov ich pozemky. Na nahrávke z pojednávania je to zaiste zachytené, len pri tempe pojednávania nebolo ani ľudsky možné všetko zachytiť do zápisnice. Na druhom mieste zastáva názor, že túto výpoveď súd prvej inštancie vyhodnotil nielen v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami , ale aj presne naopak. Keďže sa jedná o opakovanú činnosť žalovaného, za účelom zisku (či už vo forme úrokov, alebo vo forme protiprávneho nadobudnutia pozemkov oveľa vyššej hodnoty), je to práveže potvrdením, že sa jedná o jeho podnikateľskú činnosť. Túto však vykonáva v rozpore so spoločenskou zmluvou - bez toho, aby mal poskytovanie finančných pôžičiek uvedenú v predmete činnosti. V predmetnom konaní nepochybne preukázané, bol to sám žalovaný, ktorý zmluvy o pôžičkách dal pripraviť, a to zrejme s vedomím, že nemôžu existovať v režime . Z výpisu z Obchodného registra žalovaného je zrejmé, že u neho absentuje predmet činnosti, ktorý by ho oprávňoval na poskytovanie pôžičiek a branie úrokov z nich. Na základe vyššie uvedených skutočností preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti postupom podľa zmenil tak, že vzájomnú žalobu odmietne. Alternatívne navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti postupom podľa zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. K odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že výroky I. a II. považuje za vecne správne, a s ich odôvodnením sa plne stotožňuje. Nestotožňuje sa s odvolacími dôvodmi prezentovanými žalovaným, keďže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov vo výroku k správnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Výroky I. a II. žalovaným napadnutého rozsudku sú v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a sú pretavením princípu právnej istoty do bežného života. Popiera skutkové tvrdenia žalovaného, že to mal byť žalobca, ktorý mal požiadať, aby boli právne úkony vyhotovené v tom smere, ako boli, a že malo byť od začiatku zrejmé, že pôžičky nevráti. Toto tvrdenie žalovaného nemá oporu jednak ani v skutočných udalostiach, a jednak ani vo vykonanom dokazovaní. Popiera skutkové tvrdenia žalovaného, že by som bol žiadal, aby došlo k zániku mojich záväzkov voči nemu predajom nehnuteľností. Takéto konanie z jeho strany by bolo odporovalo zdravému rozumu, keďže ako bolo v konaní vďaka znaleckému posudku dokázané, žalovaný získal pozemky neporovnateľne vyššej hodnoty, ako bol záväzok voči nemu. Popiera skutkové tvrdenia žalovaného, že mal svojou benevolentnosťou a neodbornosťou zaviniť vznik celej situácie. Bol to žalovaný, ktorý prepletením rôznych pôžičiek za často prehnané (ba až úžernícke) úroky vo výške až 4% mesačne (t.j. 48% ročne) dostal do finančných ťažkostí, a ktorý sa potom v rozpore s ustanoveniami ohľadom výkonu záložného práva zmocnil pozemkov žalobcu. Navrhuje, aby odvolací súd postupom podľa rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. potvrdil, lebo sú vecne správne. Zároveň navrhuje, aby odvolací súd priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.

9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vzájomnej žalobe má žalovaný za to, že súd správne posúdil vec keď ju vyhodnotil tým spôsobom, že podstatné náležitosti ktoré má vzájomná žaloba obsahovať sú zachované. Zo vzájomnej žaloby bolo zrejmé, voči komu smeruje, čoho sa týka, a čoho sa žalovaný ako vzájomný žalobca domáha (teda bolo zrejmé, kto je strana sporu, skutkové okolnosti sporu, ako aj petit sporu). Také chápanie vzájomnej žaloby, ako ho predkladá žalobca ako vzájomný žalovaný, je výlučne formalistický výklad procesných predpisov, ktorý nemôže obstáť. V zmysle ustálenej súdnej praxe účelom inštitútu vzájomnej žaloby je to, aby súd konajúci o žalobe v sporovom konaní v súlade so zásadou hospodárnosti konania prejednal v rovnakom konaní i vzájomnú žalobu žalovaného, a to vždy okrem prípadov, v ktorých to právna úprava nepripúšťa, napr. z dôvodov odlišnej vecnej príslušnosti, z dôvodov osobitnej miestnej príslušnosti atď. Doručením vzájomnej žaloby je začaté žalovaným konanie v postavení žalobcu proti žalobcovi v postavení žalovaného. Je vecou konajúceho súdu, či vzájomnú žalobu vylúči na samostatné konanie alebo nie, po posúdení toho, či by tu boli, alebo neboli podmienky spojenia vecí. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.09.2011). Tak ako aj súd prvej inštancie bez akýchkoľvek problémov identifikoval vzájomnú žalobu a jej náležitosti (ust. § 127 a ust. § 131 a ust. § 132 Civilného sporového priadku) urobil tak, aj sám žalobca ako vzájomný žalovaný, ktorý bez problémov identifikoval predmet vzájomného sporu, čo vyplýva aj z jeho následných vyjadrení v spore. Vo vzťahu k druhej namietanej skutočnosti, a to k otázke premlčania má žalovaný za to, že zmluva o pôžičke zo dňa 22.12.2014 na sumu 25.000 eur, tak aj zmluva o pôžičke zo dňa 17.12.2014 na sumu 66.000 eur boli uzavreté výlučne medzi právnickými osobami, pričom uvedené má za následok aplikáciu ust. a ust. , podľa ktorého je zrejmé, že ust. sa spravujú vzťahy medzi podnikateľmi, ktoré vznikli pri ich podnikateľskej činnosti, čo nebolo v spore ani sporným. Nakoľko však nemá osobitné ust. o zmluve o pôžičke je zrejmé, že samotná zmluva a jej podstatné náležitosti sa spravujú ust. , ostatné právne inštitúty ako úroky, úroky z omeškania, premlčanie a pod. sa spravujú ust. , nakoľko ich úpravu pozná a zodpovedá to aj zákonnému zneniu ust. . S ohľadom na uvedené sa na plynutie premlčacej doby sa aplikuje , čo znamená, že premlčacia doba je 4 roky podľa ust. , a plynie odo dňa kedy sa právo mohlo vykonať po prvý krát (ust. ). Žalobca odmieta aplikáciu ust. z dôvodu, že podľa jeho názoru, v danom prípade nejde o záväzkový vzťah medzi právnickými osobami. Tento názor je však podľa žalovaného nesprávny, nakoľko z obsahu jednotlivých zmlúv o pôžičkách vyplýva, že boli uzavreté medzi podnikateľmi (právnickými osobami), pričom tvrdenie, žalobcu, že nejde o obchodnoprávny vzťah iba z dôvodu, že strany sporu nemajú v predmete podnikania poskytnutie pôžičiek, neobstojí, nakoľko záväzkový vzťah sa týka podnikania, čo vyplýva aj z vyhlásenia žalobcu pred súdom, že poskytnuté pôžičky potreboval pre svoje podnikanie, pričom nie je sporným, že žalovaný pôžičky poskytoval z svojich príjmov vytvorených z podnikania. Samotný charakter plnenia tak určuje, že povaha právneho vzťahu titulom poskytnutých pôžičiek, je obchodnoprávna, a je spojená a vyplýva z ich podnikania. Nie je preto rozhodné, či majú alebo nemajú strany sporu v predmete podnikania poskytovanie pôžičiek. Žalovaný má za to, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní zo dňa 18.11.2019 sú neodôvodnené.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolania boli podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti ( ) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , ), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ( ).

11. Podľa ustanovenia , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

13. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na určenie vlastníctva k spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1/3 a 70000/613315 na pozemku - parcele reg. „C“ č. 1687/1 orná pôda o výmere 613.315 m2 nachádzajúcom sa v katastrálnom území C. U. a vzájomná žaloba, ktorou sa žalovaný domáhal voči žalobcovi zaplatenia sumy 91.000 eur s 2% mesačným úrokom zo sumy 25.000 eur od 23.12.2014 do 20.06.2015 a 9%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 91.000 eur od 15.10.2018 do zaplatenia z titulu vrátenia pôžičiek, ktoré mu poskytol, vrátane príslušenstva. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania dospel k záveru, že v súdenom spore je požiadavka žalobcu opodstatnená, keďže neplatná kúpna zmluva 1 ako simulovaný právny úkon a neplatná zmluva o zabezpečovacom prevode práva ako disimulovaný právny úkon tak nemohli spôsobiť prevod vlastníckeho práva žalobcu k spoluvlastníckemu podielu na žalovaného zároveň neplatná kúpna zmluva 2 ako simulovaný právny úkon a neplatná dohoda o prepadnom zálohu ako disimulovaný právny úkon tak nemohli spôsobiť prevod vlastníckeho práva žalobcu k spoluvlastníckemu podielu na žalovaného. Súd prvej inštancie vyhovel aj vzájomnej žalobe o zaplatenie istiny pôžičiek s príslušenstvom v podobe zmluvného úroku a úroku z omeškania. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolaní žalobcu a žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil uplatnený nárok zo žaloby a aj zo vzájomnej žaloby.

14. Odvolací súd v zmysle ustanovení a viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola vecne správna, objektívna, presvedčivá. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré odvolatelia uvádzali v odvolaniach, vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok.

15. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia viazaný aj dôvodmi odvolania, t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku

predstavuje podľa ustanovenia oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku ako aj žalovaným uplatneného nároku vzájomnou žalobou, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

17. Žalobca aj žalovaný podali odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia , a .

18. Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia sa považuje procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

19. Inú vadu konania žalobca videl v tom, že súd prvej inštancie konal o vzájomnej žalobe bez procesného postupu spočívajúcom v odstraňovaní vád vzájomnej žaloby. Touto námietkou sa zaoberal súd prvej inštancie, nakoľko žalobca namietal, že vzájomná žaloba nevyhovuje požiadavkám uvedeným v a , pretože neobsahoval označenie strán sporu, ani dôkazy a skutočnosti uvádza len s odkazom na prebiehajúci spor. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie táto námietka je nedôvodná.

20. Podľa žalovaný môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou.

21. Podľa na vzájomnú žalobu sa primerane použijú ustanovenia o žalobe.

22. Podľa ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis.

23. Podľa v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

24. Vzájomná žaloba sa líši od žaloby jedine procesnými okolnosťami, ktoré bezprostredne súvisia s jej uplatnením. Podáva ju strana v prebiehajúcom spore, v ktorom doteraz vystupovala ako žalovaná. Na vzájomnú žalobu sa v tejto súvislosti primerane použijú ustanovenia o žalobe. Vzájomná žaloba je podaním vo veci samej v zmysle ; musí spĺňať všeobecné náležitosti podľa a osobitné náležitosti podľa a nasl. . Na odstraňovanie jej vád sa použijú ustanovenia , pričom aj vzájomnú žalobu môže súd odmietnuť podľa .

25. Z podania žalovaného zo dňa 12.10.2018 doručeného súdu prvej inštancie 15.10.2018 vyplýva riadne označenie strán konania, skutkové tvrdenia žalobcu ako aj predmet žaloby, teda z podania je zrejmé čoho sa týka, čo sa ním sleduje, ide o úplné podanie a aj zrozumiteľné. Súd prvej inštancie

teda nezistil vady vzájomnej žaloby, o vzájomnej žalobe konal a rozhodol. Podľa žalobcu vo vzájomnej žalobe absentuje uvedenie ktorému súdu je určené. V danom prípade je nepochybné, že vzájomná žaloba bola adresovaná prvoinštančnému súdu, pretože obsahuje spisovú značku už prebiehajúceho konania o žalobe. Žalobca tiež tvrdí, že vo vzájomnej žalobe chýba uvedenie kto podanie robí, pretože strany nie sú identifikované, pričom označenie žalobca - žalovaný, bez špecifikácie, nie je postačujúce. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že pokiaľ vo vzájomnej žalobe strany boli označené pojmami „žalobca a žalovaný“, teda z pohľadu žaloby, tieto pojmy žalovaný uvádza rovnako v celom podaní a s poukazom na skutkové okolnosti je nepochybné ktorá strana vystupuje pre účely žaloby o určenie vlastníckeho práva a vzájomnej žaloby o zaplatenie žalovanej sumy, teda zmätočnosť označenia strán vzájomnej žaloby nebola zistená. Napokon podľa žalobcu absentuje vo vzájomnej žalobe predloženie dôkazov a rozhodujúce opísanie skutočností, pretože nepostačuje odkaz na dôkazy a skutkové tvrdenia uvedené v žalobe. Vo vzájomnej žalobe podľa názoru súdu sú obsiahnuté skutkové tvrdenia žalovaného ako uviedol konkrétne súd prvej inštancie v bode 33. rozsudku. Prístup súdu prvej inštancie k vzájomnej žalobe bol správny, účelný a účinný, v súlade s právom strany sporu na spravodlivý proces, právom na súdnu ochranu porušeného subjektívneho práva a s princípom hospodárnosti. Súd prvej inštancie posudzoval vzájomnú žalobu v kontexte už podanej žaloby, prihliadol aj na skutočnosť, že aj žalobcovi bol predmet vzájomnej žaloby od začiatku zrejmý, vecne sa k nemu vyjadril. Vzhľadom na uvedené okolnosti súd prvej inštancie postupoval správne, ak nezistil dôvody pre odstraňovanie vád vzájomnej žaloby. Žalobcom uvádzaný odvolací dôvod, nebol naplnený.

26. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku ktorých dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Tiež žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dokazovanie za účelom zistenia, kto je nositeľom majetkového práva zo strany žalovaného vybratých predmetov ochrany.

27. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení . Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, resp. na neobjektívne zhodnotenie skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.

28. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

29. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení , pričom súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané v odvolaniach nemajú za následok úvahu

odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

30. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia , podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia ods. písm. f) je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

31. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe a aj vzájomnej žalobe v celom rozsahu vyhovel. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu v napadnutom rozhodnutí uvedených hmotnoprávnych ustanovení, keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že je neplatná kúpna zmluva 1 ako simulovaný právny úkon a neplatná je zmluva o zabezpečovacom prevode práva ako disimulovaný právny úkon tak nemohli spôsobiť prevod vlastníckeho práva žalobcu k spoluvlastníckemu podielu na žalovaného zároveň je neplatná kúpna zmluva 2 ako simulovaný právny úkon a je neplatná dohoda o prepadnom zálohu ako disimulovaný právny úkon tak nemohli spôsobiť prevod vlastníckeho práva žalobcu k spoluvlastníckemu podielu na žalovaného a vzhľadom na uvedené je potrebné vysporiadať aj vrátenie istiny pôžičiek s príslušenstvom v podobe zmluvného úroku a úroku z omeškania. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované odvolateľmi, nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.

32. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie týkajúci sa premlčania, ktorý viedol k záveru, že žalovaným poskytnuté pôžičky nie sú premlčané, pretože boli poskytnuté v režime , kde je premlčacia doba štvorročná.

33. Ustanovenie vymedzuje vzťah medzi a resp. ich aplikovateľnosť v prípade zmlúv, ktoré nie sú upravené v hlave II štvrtej časti , ale ako zmluvné typy sú upravené len v . Z uvedeného potom vyplýva, že sa spravuje len zmluva, použijú sa len ustanovenia o tom - ktorom zmluvnom type a všetko ostatné t.j. všeobecné otázky záväzkov sa spravujú ustanoveniami . Takýto výklad rešpektuje povahu príslušných záväzkových vzťahov ako obchodných vzťahov a je plne so subsidiárnym vzťahom k .

34. Podľa názoru žalobcu ust. s odkazom na upravuje vzťahy medzi podnikateľmi, ak sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie vysloveným v bode 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde uvádza, že „sám žalobca tvrdil (zápisnica, č. l. 291), že žalovaný poskytuje pôžičky na krytie pozemkov rád, lebo je to pre neho výhodné, z čoho je zrejmé, že nejde o jednorazovú činnosť, ktorá by vylučovala, že by išlo o podnikanie v zmysle .“ Súd prvej inštancie správne nepovažoval za podstatné či má žalobca ako predmet podnikania zapísanú činnosť v podobe poskytovania pôžičiek, pretože postačí, ak je ako osoba zapísaná v obchodnom registri. Teda žalobca vzťah z poskytovania pôžičiek žalovaným nepovažoval za obchodnoprávny vzťah, pretože sa netýkal podnikateľskej činnosti žalovaného.

35. Pokiaľ ide o povahu subjektov upravené v základnou podmienkou je, že musí ísť o záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, teda subjektami záväzkového vzťahu musia byť na oboch stranách podnikatelia a vzťahy sa musia týkať ich podnikateľskej činnosti. Táto súvislosť musí byť zrejmá s prihliadnutím na všetky okolnosti. Zákon nevyžaduje, aby išlo o vzťahy, ktorými sa bezprostredne realizuje predmet podnikania. Ide o voľnejšiu dikciu umožňujúcu sem začleniť aj záväzkové vzťahy, ktoré voľnejšie súvisia s predmetom podnikania.

36. Aj odvolací súd je názoru, že s prihliadnutím na všetky okolnosti uvedené súdom prvej inštancie v bode 34. rozsudku ako aj výklad pojmu „podnikateľská činnosť“, vyplýva z nich záver, že zmluvy o pôžičke boli uzavreté medzi podnikateľmi a pokiaľ žalobca túto skutočnosť sporoval, išlo z vyššie uvedených dôvodov o nedôvodnú námietku a ani odvolacie argumenty žalobcu týkajúce sa obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 25.07.2019 a vyhodnotenie výpovede žalovaného na tomto závere nemohli nič zmeniť. Správnym bol aj záver súdu prvej inštancie z toho vyplývajúci, že premlčanie nároku na zaplatenie poskytnutých pôžičiek sa riadi .

37. K odvolaciemu argumentu žalovaného vo vzťahu k výroku I. rozsudku, že konateľ žalobcu žiadal, aby boli právne úkony vyhotovené v tom smere, že malo ísť o kúpne zmluvy, teda sám žiadal, aby došlo k zániku jeho záväzkov z pôžičiek predajom nehnuteľností, teda sám tento stav spôsobil, odvolací súd uvádza, že takéto skutkové tvrdenie odvolateľa nemajú vo vzťahu k právnym záverom žiadnu relevanciu a nemohli na právnych záveroch nič zmeniť.

38. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu a nárokom žalovaného. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o preukázaní nároku uplatneného žalobcom a vzájomného nároku uplatneného žalovaným.

39. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané odvolateľmi nie sú naplnené.

40. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľov odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniam, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

41. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania odvolatelia v odvolaní uviedli, že podávajú odvolanie i proti týmto výrokom. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch vo veci samej za vecne správny a odvolatelia žiadnym relevantným spôsobom

správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie, vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnili (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je odvolacia námietka opodstatnená.

42. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení , v spojení s ustanovením , pričom v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu z konania o žalobe a zároveň v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov z konania o vzájomnej žalobe. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

44. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).