Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1S/41/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členiek senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci SARA-R Slovakia, s.r.o. so sídlom Hasičská 52/25, Lučivná 059 31, IČO: 44 675 054, právne zastúpeného: Advokátska kancelária AMODOS s.r.o., Miletičova 5B, 821 08 Bratislava proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného pod č.: XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 13. decembra 2018 na základe podanej všeobecnej správnej žaloby takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad N. (ďalej len „správny orgán I. stupňa“) zaslal daňovému subjektu oznámenie o daňovej kontrole číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.06.2017, ktorým mu oznámil, že dňa 07.07.2017 začne u daňového subjektu SARA-R Slovakia, s.r.o. (ďalej len „žalobca“) výkon daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia 2. štvrťrok 2015, september 2015 a jún 2016. Oznámenie o daňovej kontrole bolo daňovému subjektu doručené dňa 08.06.2017. Žalobca dňa 08.06.2017 (telefonicky a aj elektronickým podaním) požiadal správcu dane o zmenu termínu začatia daňovej kontroly na 18.07.2017.

2. Z dôvodu, že v danom prípade boli splnené podmienky ustanovenia § 46 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane listom evidovaným pod číslom 101349278/2017 zo dňa 15.06.2017, žiadosti žalobcu o zmenu termínu začatia daňovej kontroly vyhovel a odsúhlasil začatie daňovej kontroly na deň 18.07.2017.

3. Správny orgán I. stupňa vykonal u žalobcu - SARA-R Slovakia, s.r.o., IČO 44675054, DIČ 2022776283, IČ DPH SK2022776283, Hasičská 52/25, 059 31 Lučivná, daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia 2. štvrťrok 2015, september 2015 a jún 2016, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.06.2018.

4. Dňa 09.07.2018 bol žalobcovi doručený protokol z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.06.2018 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v

protokole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.06.2018. Daňová kontrola bola ukončená dňom doručenia protokolu. Správny orgán I. stupňa nasledujúci deň po dni doručenia protokolu spolu s výzvou podľa ustanovenia § 46 ods. 8 Daňového poriadku začal dňa 10.07.2018 vyrubovacie konanie podľa ustanovenia § 68 ods. 6 Daňového poriadku.

5. Kontrolou predložených dokladov za zdaňovacie obdobie jún 2016 správny orgán I. stupňa zistil, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej sume 7.001,06 eur.

6. Žalobca oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane doložil s faktúrami, evidovanými pod číslami: XXXXXXX6 zo dňa 05.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 10.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 12.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 14.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 16.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 18.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 20.06.2016, XXXXXXXX/B zo dňa 20.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 21.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 23.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 25.06.2016, (predmetné faktúry správca dane presne špecifikoval v napadnutom rozhodnutí na strane 3), v celkovej sume 42.006,36 eur, základ dane v sume 35.005,30 eur a DPH v sume 7.001,06 eur, predmetom ktorých bolo dodanie živičná zmes AC a kladenie vegetačných dlaždíc, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť Q.., IČO 3XXXXXX0, DIČ XXXXXXXXXX, IČ DPH I. DO. 3, 0XX XX Košice mesto (od 13.09.2016 RV., 0XX XX Košice).

7. Správny orgán I. stupňa v Obchodnom registri preveroval údaje ohľadom spoločnosti L&L T. spol. s r.o., IČO XXXXXXXX a zistil, že spoločnosť s názvom L&L T. spol. s r.o. neexistuje, nie je zapísaná v Obchodnom registri. V Obchodnom registri Oddiel: Sro, Vložka číslo: XXXX/V, s údajom IČO XXXXXXXX je zapísaná spoločnosť L and L T. spol. s r.o., ktorá je registrovaná aj v IS správcu dane s DIČ XXXXXXXXXX a IČ DPH I (ďalej len „spoločnosť L and L T. spol. s r.o.").

8. Za účelom preverenia oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie DPH z uvedených faktúr v celkovej sume 7.001,06 eur, správca dane využil inštitút § 21 Daňového poriadku a zaslal Daňovému úradu J., ako miestne príslušnému správcovi dane daňového subjektu L O.l. s r. o. dožiadanie číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.10.2017.

9. Dňa 06.12.2017 bola správnemu orgánu I. stupňa doručená odpoveď (evidovaná pod číslo XXXXXXX/ XXXX), z ktorej vyplýva, že miestne príslušný správca dane požadované skutočnosti preveril pri ústnom pojednávaní, z ktorého spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.11.2016. Zo zápisnice vyplýva, že na základe preverenia účtovnej evidencie spoločnosti L and L T. spol. s r.o. miestne príslušný správca dane zistil, že preverované vyššie uvedené faktúry, ktoré predložil žalobca správnemu orgánu I. stupňa v priebehu výkonu daňovej kontrol sa v účtovníctve spoločnosti L and L T. spol. s r.o., nenachádzajú.

10. V priebehu ústneho pojednávania sa konateľ spoločnosti L and L T. spol. s r.o. Ing. X. Q. vyjadril k podnikateľskej činnosti spoločnosti L and L T. spol. s r.o. v roku 2015 a 2016. Miestne príslušný správca dane mu predložil k nahliadnutiu vyššie uvedené faktúry. Konateľ spoločnosti sa k obchodným vzťahom so žalobcom vyjadril nasledovne:

11. „Hlavnou činnosťou spoločnosti L and L T. spol. s r.o., IČO XXXXXXXX, DIČ XXXXXXXXXX, IČ DPH I W. X/B, J. bol v roku 2015 a v roku 2016 aj v súčasnosti je maloobchod a veľkoobchod so stavebným materiálom. Spoločnosť má prevádzky na RV.j X/B, J. a na S. 3, J.. Ide o maloobchodné prevádzky a tiež o prevádzky s veľkoobchodným predajom a skladovacími priestormi. Spoločnosť má cca 12 zamestnancov.

12. S odberateľom - žalobcom nikdy nespolupracovali a nepoznajú ho, spoločnosť L and L T. spol. s r.o. vyššie uvedené doklady, ktoré boli predložené k nahliadnutiu, nevyhotovila a nemá ich evidované v účtovníctve. Tovar a práce, ktoré sú predmetom fakturácie na uvedených faktúrach, spoločnosť L and L T. spol. s r.o. nevykonáva a uvedený tovar nepredáva, predmetom činnosti spoločnosti L and L T. spol. s r.o. je maloobchod a veľkoobchod so stavebným materiálom. S uvedeným odberateľom nikdy nespolupracovali a nepoznajú ho".

13. V priebehu ústneho pojednávania konateľ spoločnosti predložil vzor vystavených faktúr a pokladničných dokladov z ERP z roku 2015 a 2016, evidenciu vydaných faktúr za rok 2015 a 2016.

Predložil tiež vzory pečiatok, ktoré boli používané spoločnosťou L and L T. spol. s r.o. v roku 2015 a 2016. K zmene pečiatky došlo len v súvislosti so zmenou sídla spoločnosti v septembri 2016. Konateľ spoločnosti sa taktiež vyjadril, že „faktúry predložené k nahliadnutiu sa vôbec nezhodujú s faktúrami, ktoré vystavuje spoločnosť L and Q..o. Nezhoduje sa ani formát faktúry, ani náležitosti faktúry, číslo účtu, ani pečiatka. Na dokladoch predložených k nahliadnutiu podpis nie je nikoho z ich spoločnosti a tiež ani pečiatka nie je ich spoločnosti".

14. Konateľovi spoločnosti L and L T. spol. s r.o. miestne príslušný správca dane predložil k nahliadnutiu doklady z elektronickej registračnej pokladnice, na ktorých je uvedený daňový kód pokladnice č. XXXXXXXXXXXXXXXX o úhrade vyššie uvedených faktúr, ktoré boli spoločnosťou I.-R I., s.r.o. predložené ku kontrole, ku ktorým sa vyjadril, že „tieto doklady neboli vystavené ich spoločnosťou a ani ich registračnými pokladnicami. Nezhoduje sa formát, čísla daňových kódov pokladní". Taktiež sa vyjadril, že „spoločnosť L and L T. spol. s r.o. v roku 2015 a 2016 používala elektronické registračné pokladnice registrované na Daňovom úrade J. s daňovým kódom pokladnice DKP: XXXXXXXXXXXXXXXX (prevádzka I., W. 2, J.), DKP: XXXXXXXXXXXXXXXX z fiskálnej pokladne (prevádzka Stavebniny, W. 2, J.), DKP: XXXXXXXXXXXXXXXX z fiskálnej pokladne (prevádzka I., S. 3, J.)".

15. Ďalej uviedol, že „spoločnosť L and L T. spol. s r.o., IČO XXXXXXXX, DIČ XXXXXXXXXX, IČ DPH I W. X/B, XXX XX J. používa účtovný softvér O.".

16. Na otázku správneho orgánu I. stupňa, či spoločnosť L and L T. spol. s r.o. vystavuje faktúry a dodacie listy iba prostredníctvom tohto softvéru alebo aj bez použitia tohto softvéru sa konateľ vyjadril, že „spoločnosť L O. s r.o., W. X/B, XXX XX J. vystavuje účtovné doklady (faktúry, dodacie listy...) len s použitím účtovného softvéru O. Z

17. Správny orgán I. stupňa so zistenými skutočnosťami, ktoré získal na základe vydaného dožiadania, oboznámil dňa 08.01.2018 žalobcu, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX (zápisnica neobsahuje žiadne námietky a pripomienky zo strany žalobcu).

18. Pri ústnom pojednávaní sa konateľ žalobcu vyjadril, že z dôvodu, že nemal vedomosť o uvedených skutočnostiach vyplývajúcich zo zistení z daňovej kontroly, musí sa s nimi dostatočne oboznámiť a následne sa k veci vyjadrí.

19. Správny orgán I. stupňa pri ústnom pojednávaní požiadal žalobcu o predloženie zmlúv resp. objednávok s odberateľmi a dodávateľmi na zákazky, ktoré vykonával v kontrolovanom zdaňovacom období a taktiež o predloženie aktuálneho súpisu majetku - karty majetku. Po dohode so žalobcom bol termín na predloženie vyjadrenia, zmlúv resp. objednávok s odberateľmi a dodávateľmi a súpisu majetku stanovený do 31.01.2018.

20. Žalobca dňa 01.02.2018 doručil elektronicky správcovi dane vyjadrenie k zápisnici č. XXXXXXXXX/ XXXX z 08.01.2018, ktorej prílohu tvorili: zoznam prijatých faktúr so zaúčtovaním za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 a zoznam prijatých faktúr s úhradami za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 zaevidované pod č. X/XXXXXXXX/XXXX.

21. K zisteným skutočnostiam, ktoré súviseli s rozpornými vstupnými faktúrami sa žalobca vyjadril nasledovne:

22. ,,Prijaté faktúry spoločnosti Q.. boli riadne prijaté, zaevidované a zaúčtované podľa a ďalších daňových zákonov. Všetky fakturované služby súviseli a boli súčasťou diela pre spoločnosť I. - X. s.r.o., C. XXX, IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXX. I. práce - služby, ktoré súviseli súpravou svahu a jeho zatrávnením boli riadne vykonané, zrealizované, zdokumentované, zaznamenané. Odovzdanie diela sa uskutočnilo v plánovanom termíne. Spoločnosti L&L T. s.r.o. boli všetky fakturované služby uhradené v splatnom termíne. Doklad o úhrade faktúr bol zaznamenaný elektronickou registračnou pokladňou.

23. Vzájomná komunikácia prebiehala so zástupcom spoločnosti, ktorý sa preukázal zmluvou o zastupovaní, ktorá spĺňala všetky náležitosti - podpisy, pečiatka, žalobca nevidel preto dôvod, prečo predmetné faktúry neboli zaúčtované na strane dodávateľa.

24. Správny orgán I. stupňa v priebehu ústneho pojednávania oboznámil konateľa spoločnosti aj s nasledovnými zisteniami a to, že: • preverením daňového kódu pokladnice č. XXXXXXXXXXXXXXXX (uvedený na dokladoch z ERP o úhrade predmetných faktúr) v informačnom systéme správcu dane bolo zistené, že daňový subjekt L and L T. spol. s r.o. (L&L T. spol. s r.o.) nemá ERP s uvedeným daňovým kódom pokladnice, • správny orgán I. stupňa zaslal Slovenskej sporiteľni, a. s. výzvu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.01.2018, ktorou požiadal o preverenie účtu č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorý je na predmetných faktúrach (ktoré žalobca predložil správcovi dane) uvedený ako účet dodávateľa L&L T. spol. s r.o.

25. Správny orgán I. stupňa informoval žalobcu, že z odpovede na túto výzvu od Slovenskej sporiteľne, a.s., ktorá bola doručená dňa 16.01.2018 a zaevidovaná pod č. XXXXXXXXX/XXXX vyplynulo, že Slovenská sporiteľňa, a.s. účet číslo XXXXXXXXX/XXXX nevedie, ani od apríla 2015 neviedla, z čoho vyplýva, že na predmetných vstupných faktúrach je uvedené číslo neexistujúceho účtu.

26. Doklady, ktoré boli správnym orgánom, I. stupňa vyžiadané pri ústnom pojednávaní dňa 08.01.2018

- zmluvy, resp. objednávky s odberateľmi a dodávateľmi a súpis majetku žalobca nepredložil. Z administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán I. stupňa sa do zápisnice jasne vyjadril, že daňový subjekt nepreukázal skutočnosť, že materiál a služby na základe uvedených faktúr nadobudol od L&.,, ktorý je ako dodávateľ uvedený na týchto faktúrach.

27. Do zápisnice o ústnom pojednávaní číslo XXXXXXXXX/XXXX sa konateľ žalobcu bez predloženia dôkazov vyjadril, že „trvá na tom, že materiál a služby boli nadobudnuté od dodávateľa L&L T. spol. s r. o. a že bol podvedený dodávateľom a požiadal, aby bolo jeho vyjadrenie uvedené v protokole".

28. Správny orgán I. stupňa zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dokladov, dôkazov a poskytnutie informácií č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 22.03.2018 (doručená 11.04.2018), ktorou ho vyzval, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy, k obchodnému vzťahu deklarovanému na základe faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedený L&L T. spol. s r.o. poskytol informácie: ako došlo ku kontaktu s uvedeným dodávateľom, s kým konkrétne bol v kontakte zo spoločnosti L&L T. spol. s r.o.- meno, adresa, telefonický kontakt osoby, s ktorou bol dohodnutý obchodný vzťah, akým spôsobom bol dohodnutý obchodný vzťah

- zmluvy, objednávky, akým spôsobom a komu bolo odovzdané stavenisko, kde boli práce na základe uvedených faktúr vykonávané, kto objednával prepravu materiálu a kto ju hradil, kto vykonal prepravu materiálu - ŠPZ vozidiel, kto a od koho preberal materiál, potrebný k vykonaniu prác, kto vykonával práce

- či zamestnanci dodávateľa, resp. boli vykonané v subdodávke, kto riadil a kontroloval vykonávanie prác za dodávateľa - konkrétna osoba, kontakt, akým spôsobom boli preberané práce od dodávateľa L&L T. spol. s r. o. spoločnosťou I.-R I., s.r.o., akým spôsobom bol preverený dodávateľ pred dohodnutím zákazky. Správny orgán I. stupňa zároveň vyzval žalobcu, aby predložil doklady a dôkazy vo forme zmlúv, objednávok, zmluvu o zastupovaní predloženú zástupcom dodávateľa, protokol o odovzdaní staveniska, protokoly o odovzdám a prevzatí prác od dodávateľa.

29. Správny orgán I. stupňa dane k vyjadreniu žalobcu zaujal stanovisko v priebehu ústneho pojednávania dňa 27.02.2018, z ktorého bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní číslo XXXXXXXXX/XXXX.

30. Správny orgán I. stupňa pri ústnom pojednávaní k vyjadreniu žalobcu uviedol, že nenamieta vykonanie a dodanie stavebných prác žalobcom pre odberateľa I. - X. s.r.o., C. XXX, IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXX, avšak z vykonaného preverovania (odpoveď na dožiadanie doručená od príslušného správcu dane dňa 06.12.2017, zaevidovaná pod č. XXXXXXX/XXXX, s ktorou bol žalobca podrobne oboznámený pri ústnom pojednávaní dňa 08.01.2018) vyplynulo, že materiál a práce pre žalobcu neboli dodané spoločnosťou L&L T. s.r.o., ktorá je na predmetných faktúrach uvedená ako dodávateľ.

31. Dňa 30.4.2018 k uvedenej výzve žalobca elektronicky doručil vyjadrenie, v ktorom uviedol nasledovné: „vykonané práce na stavbe vo C. boli odovzdané za prítomnosti mojej a objednávateľa stavby spoločnosti I. - X. s.r.o., boli riadne skontrolované a prebraté, prepravu materiálu, ktorý bol použitý

na stavbe, objednával a hradil dodávateľ L&L T. spol. s r. o., prepravu materiálu vykonal dodávateľ, akým vozidlom si nepamätám, materiál bol dovezený priamo na stavbu, po kontrole bol prebratý a uhradený, práce na stavbe vykonávali nejakí ľudia, objednal si ich, osobne ich nepoznal, zadal, čo bolo potrebné spraviť a oni to robili, vždy sa rozprával s niekým iným z ich skupiny, mená si nepamätal, práce boli preberané osobne na stavenisku, po obhliadke stavby, dodávateľa L&L T. spol. s r.o. si preveroval prostredníctvom internetovej stránky obchodného registra, na ďalšie preverovanie nemal dôvod, pán zo spoločnosti vystupoval seriózne, dodávku služieb a tovaru zrealizoval načas, nakoľko spolupracuje s viacerými dodávateľmi nemôže kontrolovať každého, protokoly o odovzdaní a prebratí prác od dodávateľa nemal dôvod predkladať, nakoľko sa jednalo o bežné stavebné práce, ktoré boli vykonané, skontrolované, odovzdané a uhradené".

32. K vyjadreniu žalobcu správny orgán I. stupňa zaujal stanovisko pri ústnom pojednávaní dňa 08.06.2018 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX), do ktorej uviedol, že zotrváva na svojom stanovisku, že daňový subjekt nepreukázal skutočnosť, že materiál a služby na základe faktúr, z ktorých uplatnil v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach odpočítanie dane, nadobudol od spoločnosti L&L T. spol. s r. o, ktorá je ako dodávateľ uvedená na predložených faktúrach. Konateľ kontrolovaného daňového subjektu uviedol, že nesúhlasí s postojom daňového úradu a trvá naďalej na svojom postoji, že daňový subjekt L&L T. spol. s r.o. - dodávateľ mu dané obsahy faktúr riadne dodal na základe zjednodušených faktúr - dokladov z registračnej pokladnice, ktoré mu riadne uhradil. Ďalej mal za to, že všetky doklady z daných období boli v kompletných zložkách odovzdané pri začatí daňovej kontroly na daňovom úrade.

33. Následne správny orgán I. stupňa vydal protokol č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.06.2018, v ktorom za zdaňovacie obdobie jún 2016 spochybnil právo žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške 7.001,06 eur.

34. Následne dňa 10.07.2018 začalo vyrubovacie konanie, v ktorom správny orgán I. stupňa vydal dňa 16.08.2018 rozhodnutie pod č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým za zdaňovacie obdobie jún 2016 vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 7.001,06 eur žalobcovi, a to za dodávky materiálov a služieb od dodávateľa Q. s r. o..

35. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.

II.

Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

36. O podanom odvolaní rozhodol žalovaný, pričom na základe o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých o správe daní (ďalej len „“) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vydal rozhodnutie, ktorým podľa ustanovenia Daňového poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 16.08.2018, ktorým správny orgán I. stupňa podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobie jún 2016 vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 7.001,06 eur žalobcovi.

37. Podľa žalovaného už zo samotného písomného vyjadrenia zo dňa 30.4.2018 vyplýva, že konateľ žalobcu nevedel uviesť, akým vozidlom bol prepravovaný materiál, nevedel uviesť mená ľudí, ktorí mali fakturované práce realizovať, tvrdil, že dodávateľa si preveroval na internetovej stránke obchodného registra, ale ak by tak urobil, tak by vedel, že štatutárnym orgánom, ktorý bol oprávnený konať za uvedenú spoločnosť bol a je konateľ a to Ing. X. Q. a nie „nejaký pán", ktorého meno správcovi dane „nevedel" uviesť. Podľa žalovaného z uvedeného je zrejmé, že vyjadrenie konateľa žalobcu, nie je možné považovať za relevantný dôkaz, pretože nevedomosť žalobcu (na ktorú sa odvolával v predmetnom vyjadrení) nepreukazuje reálne prijatie deklarovaných zdaniteľných obchodov od spoločnosti L&L T. spol. s r.o.

38. Na základe uvedeného žalovaný dáva do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. , v ktorom najvyšší súd poukázal „na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania (viď ), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení oprávnené".

39. Žalobca vykonávajúci podnikateľskú činnosť podľa č. 513/1991 v znení neskorších predpisov musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu svojej podnikateľskej činnosti, ale aj o subjektoch, s ktorými spolupracuje pri svojej podnikateľskej činnosti. Je vecou daňového subjektu, ako a či si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov; ak ju však nepreverí, vystavuje sa v prípade dane z pridanej hodnoty riziku, že nesplní zákonné podmienky nároku na odpočítanie dane uvedené v ustanoveniach a zákona o DPH, t. j. žalobca mal prijať všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti.

40. Na základe vyššie uvedených zistení a ich posúdení v ich vzájomných súvislostiach podľa žalovaného správca dane správne právne dospel k záveru, že daňovému subjektu Q. nevznikla daňová povinnosť z dodania služby (z dôvodu, že tieto služby nedodal). Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 resp. ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

41. Základným predpokladom vzniku nároku na odpočítanie dane u platiteľa je podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť u dodávateľa (právo odpočítať daň z tovarov alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť). Z uvedeného je zrejmé, že ak nevznikla daňová povinnosť u dodávateľa, nemôže vzniknúť právo na odpočítanie dane. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Z dôvodu, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľa L and L T. spol. s r.o., nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane u kontrolovaného daňového subjektu.

42. Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

43. Podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

44. Žalobca uplatnením práva na odpočítanie dane z vyššie uvedených faktúr porušil ustanovenie § 51 v nadväznosti na ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o DPH, na základe čoho mu správny orgán I. stupňa správne právne neuznal právo na odpočítanie dane v sume 7.001,06 eur.

45. Z administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán I. stupňa nepriznal vznik práva na odpočítanie dane na základe zistení z dôvodu, že nedošlo k dodaniu tovarov a služieb spoločnosťou Q.. Pri hodnotení dôkazov vychádzal z informácií uvedených v odpovedi na dožiadanie zaevidovanej pod č. XXXXXXX/ XXXX dňa 06.12.2017, kde konateľ spoločnosti Q. nepotvrdil dodávky tovarov a služieb pre žalobcu - spoločnosť SARA-R I., s.r.o. na základe preverovaných faktúr. Okrem uvedeného bolo šetrením zistené, že dodávateľská spoločnosť nemá v daňovom systéme správcu dane registrovanú ERP s daňovým kódom pokladnice XXXXXXXXXXXXXXXX a účet uvedený na predmetných faktúrach príslušná banka nevedie ani neviedla.

46. Je nespochybniteľné, že s uvedeným zistením bol žalobca oboznámený pri ústnom pojednávaní, ale i napriek tomu v priebehu výkonu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správcovi dane

nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by potvrdili prijatie deklarovaných zdaniteľných obchodov od spoločnosti L and L T. spol. s r.o. a je zrejmé, že žalobca ani na výzvu správcu dane neuviedol, ako došlo ku kontaktu s deklarovaným dodávateľom L&L T. spol. s r.o., neuviedol s kým konkrétne mal byť v kontakte zo spoločnosti L&L T. spol. s r.o. - meno, adresa, telefonický kontakt osoby, s ktorou bol dohodnutý obchodný vzťah, čím nevyvrátil tvrdenia konateľa spoločnosti L and L T. spol. s r. o., ktorý miestne príslušnému správcovi dane sa k deklarovaným zdaniteľným obchodom o. i. vyjadril, že so žalobcom nikdy nespolupracoval a nepozná ju, spoločnosť L and L T. spol. s r.o. vyššie uvedené doklady, ktoré boli predložené k nahliadnutiu, nevyhotovila a nemá ich evidované v účtovníctve (uvedené tvrdenia preukázal aj predloženým účtovnými dokladmi). Tovar a práce, ktoré sú predmetom fakturácie na uvedených faktúrach, spoločnosť L and L T. spol. s r.o. nevykonáva a uvedený tovar nepredáva, predmetom činnosti spoločnosti L and L T. spol. s r.o. je maloobchod a veľkoobchod so stavebným materiálom. Faktúry predložené k nahliadnutiu sa vôbec nezhodujú s faktúrami, ktoré vystavuje spoločnosť L and L T. spol. s r.o. Nezhoduje sa ani formát faktúry, ani náležitosti faktúry, číslo účtu, ani pečiatka. Na dokladoch predložených k nahliadnutiu podpis nie je nikoho z ich spoločnosti a tiež ani pečiatka nie je ich spoločnosti, a preto tvrdenia konateľa žalobcu, že „správca dane odmietol vznik práva na odpočet uplatnenej dane z dôvodu, že predmetné faktúry vystavil subjekt, ktorý podľa správcu dane de facto neexistuje", sú podľa žalovaného nedôvodné.

47. Podľa žalovaného pre posúdenie veci je podstatné, aby bolo preukázané, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia osobou, uvedenou na faktúrach, ale žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní vierohodnými, správcom dane overiteľnými dôkazmi nepreukázal, že mu boli deklarované služby dodané tak, ako sú uvedené na dokladoch - faktúrach, ktoré predložil ku daňovej kontrole: a tým v daných obchodných transakciách nebolo preukázané, že pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočítanie dane.

48. Podľa žalovaného v danom prípade je evidentné, že žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly vierohodnými, správcom dane overiteľnými dôkazmi nepreukázal, že mu boli deklarované zdaniteľné obchody tak, ako sú uvedené na dokladoch - faktúrach predložených ku kontrole dodané a tým nebolo preukázané, že pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a daňovému subjektu právo na odpočítanie dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

49. Podľa žalovaného správny orgán I. stupňa pri posúdení práva na odpočítanie dane vychádzal z dikcie ustanovení zákona o DPH (vnútroštátny predpis), zohľadňujúc tiež závery rozsudkov Súdneho dvora ES obsahujúce výklad Šiestej Smernice DPH (od 01.01.2007 nahradenej smernicou Rady 2006/112/ ES) o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dani z obratu. Predmetné plnenia (deklarované na faktúrach) i napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu, vedú len k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. V danom prípade je možné upriamiť pozornosť na zneužitie práva, ktoré sa týka výlučne umelých konštrukcií (deklarovaných v rozporných faktúrach), kedy žalobca zámerne umelo vytvoril podmienky pre získanie výhody vyplývajúcej z daňového práva - uplatnenia práva na odpočítanie dane, čo je v rozpore s platnou legislatívou Slovenskej republiky, ako Smernicou Rady 2006/112/ES.

50. Dodanie stavebných prác a materiálu žalobcom pre odberateľa I. - X. s.r.o. správny orgán I. stupňa nespochybnil z dôvodu, že daňový subjekt za dodanie stavebných prác a materiálu vystavil faktúry pre odberateľa I. - X. s.r.o., ktoré mu boli odberateľom priebežne bezhotovostne uhrádzané.

51. Podľa žalovaného správny orgán I. stupňa v priebehu kontroly posudzoval zistenia v zmysle hmotnoprávneho predpisu z dôvodu, že nebolo preukázané dodanie tovarov a služieb deklarovaným dodávateľom uvedeným na faktúrach. Zo zistených skutočností je vysoko pravdepodobné, že práce boli „vykonané" formou „čiernej práce" napr.: fyzickými osobami, ktoré nie sú podnikateľskými subjektmi alebo osobami, ktoré neboli registrované na dani z pridanej hodnoty, ale správny orgán I. stupňa preukazne zistil, že neboli dodané osobou, ktorá je na rozporných faktúrach deklarovaná ako dodávateľ, a to spoločnosťou L and L T. spol. s r.o.

52. Správny orgán I. stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s ustanovením § 24 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého možno ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

53. Na základe uvedeného žalovaný poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v spojení s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých: „primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správneho orgánu I. stupňa slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -17 zo dňa 23.02.2011)".

54. K tvrdeniu žalobcu, že správny orgán I. stupňa nevykonal žiadne šetrenia smerujúce k zisteniu ďalších skutočností týkajúcich sa ERP, resp. bankového účtu, žalovaný poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (zdroj: rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 07.10.2014)".

55. Podľa žalovaného platná legislatíva neukladá správcovi dane z úradnej povinnosti vyhľadávať a získavať skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom k tomu, aby daňový subjekt mohol v konaní uplatniť svoje nároky na priznanie odpočítania dane. Povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené daňovým subjektom, je tieto prejednať a umožniť daňovému subjektu ich existenciu z právne významných hľadísk preukázať relevantnými dôkazmi. Žalovaný zastáva názor, že zo spisového materiálu vyplýva, že touto zásadou sa správca dane dôsledne riadil.

56. Splnenie formálnej stránky, a to predloženie faktúry, je síce jednou z podmienok pre uplatnenie odpočítania dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré preukazuje daňový subjekt. Uvedené žalobca nenaplnil. V prvom rade musí prísť k dodaniu služby a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Ak si daňový subjekt uplatní nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako ho deklaroval v daňovom priznaní alebo na predloženom doklade, a to aj osobou uvedenou na tomto doklade. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala službu odberateľovi, a túto skutočnosť musí preukázať žalobca, správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa zdaniteľný obchod uskutočnil.

57. Zároveň je potrebné poukázať na neštandardný vzťah konateľa žalobcu a konateľa dodávateľskej spoločnosti, ktorí sa nikdy nestretli a teda sa vôbec nepoznali (napriek tomu, že mali podľa žalobcu spolu obchodovať s deklarovanými zdaniteľnými obchodmi prostredníctvom osoby, ktorej meno, resp. kontakt na ňu, správcovi dane v procese dokazovania neuviedol). Tu je namieste si položiť otázku, či je vôbec možné realizovať takéto obchodovanie, pretože za štandardných okolností obchodného styku určite nie a to dáva aj odpoveď na otázku, že žalobca mal vedieť, že uvedené plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu.

58. Podľa žalovaného tu je potrebné uviesť, že v danom prípade je vysoko pravdepodobné, že žalobca vedel, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré sú súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a

preto sa v zmysle šiestej smernice považuje za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má z opätovného predaja tovaru prospech, alebo nie (zdroj: bod 56 v spojených veciach ESD C-439/04 a C-440/04). Preto vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť právo na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť ((zdroj: bod 56 v spojených veciach ESD C - 439/04 a C-440/04).

59. Žalobca v podanom odvolaní citoval z ESD (C-277/14 vo veci PPUH STEHCEMP a C-285/11 vo veci Bonik). K argumentáciám žalobcu, ktoré podporuje citáciami z uvedených rozsudkov žalovaný uviedol nasledovné stanovisko:

60. DPH je primárne upravená Smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá stanovuje jej účel, ciele a základné zásady. Smernica je priamo záväzná pre jednotlivé členské štáty, ktoré sú povinné ju transponovať do svojej vnútroštátnej právnej úpravy. Slovenská republika smernicu transponovala do svojho právneho poriadku zákonom o DPH. Tento zákon má byť vykladaný v zmysle účelu a cieľov smernice a nesmie byť v rozpore s jej ustanoveniami.

61. ESD vo viacerých rozsudkoch judikoval, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou. ESD v tejto súvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Európskej únie (ďalej len „EÚ"). Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Uvedené je judikované napr. v rozsudkoch C-255/02 Halifax plc, bod 85; C-504/10 Tanoarch s.r.o., bod 50; C-285/11 Bonik EOOD, bod 35; C-18/13 Maks Pen, bod 26; C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel, Recolta Recycling SPRL, bod 59.

62. Žalovaný poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie a uviedol, že danou problematikou sa v rámci rozhodcovskej činnosti zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. rozsudky: sp. zn. a , z ktorých vyplýva nasledovné: „Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať".

63. Podľa žalovaného správny orgán I. stupňa pri zisťovaní skutkového stavu postupoval v súlade s článkom 2 ods. 2 , v jeho medziach, v rozsahu a na zistený skutkový stav zákonným spôsobom aplikoval hmotnoprávny predpis - zákon o DPH a v priebehu výkonu daňovej kontroly a následne vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade s daňovým poriadkom. Je nesporné, že správny orgán I. stupňa pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s ustanovením až 47 Daňového poriadku a dokazovanie vo veci viedol podľa ustanovenia , a .

64. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

65. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

66. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

67. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

68. Podľa žalovaného správny orgán I. stupňa preukázal, že išlo o umelo vytvorené obchodné transakcie (podvodné konanie), o ktorých samotný odberateľ musel vedieť, pretože fyzicky žiaden tovar ani službu od deklarovaného dodávateľa neprijal, ale formálne si uplatňoval odpočítanie dane z fakturovaných služieb a tým si optimalizoval daň na výstupe v neprospech Slovenskej republiky.

69. K tvrdeniu žalobcu, že „sa stal potenciálne obeťou trestného činu podvodu" mal žalovaný za to, že žalobca mal túto skutočnosť oznámiť príslušným orgánom podľa , ale z administratívneho spisu nevyplýva žiadna skutočnosť, že by žalobca takto konal.

70. Na základe uvedených zistení žalovaný zastáva názor, že správny orgán I. stupňa dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu. Skutočným obsahom v daných fakturovaných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli žalobcom deklarované ako nákup od tuzemského dodávateľa (pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila) s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou.

71. Podľa žalovaného napadnuté rozhodnutie je vecne správne, bolo vydané zákonným spôsobom, obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, je preskúmateľné, dostatočne dôvodné a jeho relevantné zistenia v ňom uvedené boli preukázateľne správcom dane získané v súlade s platnou legislatívou a je nesporné, že žalobca neuviedol ani v rámci odvolacieho konania žiadne nové skutočnosti a taktiež nepredložil ani žiadne nové dôkazy, ktoré by preukázali jeho tvrdenia a je evidentné, že z predloženého spisového materiálu nevyplýva ani skutočnosť, že by správny orgán I. stupňa v danom prípade v rámci dokazovania preniesol zodpovednosť na žalobcu, ale práve naopak, správny orgán I. stupňa za účelom zistenia skutkového stavu, vykonal vo veci dokazovania, o výsledku ktorých následne informoval žalobcu v súlade so zákonom.

72. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

III.

Argumenty žalobcu v podanej žalobe

73. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia, ako aj zrušenia rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania voči žalovanému.

74. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom a žalobca ním bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, nakoľko žalovaný neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie ktoré mu predchádzalo je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. V kontexte uvedených skutočností preto ako právny zástupca žalobcu podávame v jeho mene túto žalobu, ktorú odôvodňujeme v jej nasledovných častiach.

75. Na základe dôkladne vykonanej analýzy rozhodnutia a súvisiacich dokumentov mal žalobca za to, že správny orgán I. stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, napadnuté rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi.

Napadnuté rozhodnutie, ako aj proces, ktorý mu predchádzal, sa preukázateľne javia ako nezákonné, nepreskúmateľné, diskriminačné a nedôvodné.

76. Predmetné rozhodnutie bolo vydané v rozpore so: 1. , o správe daní ; 2. o dani z pridanej hodnoty; 3. ; 4. o štátnej službe ; 5. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva; 6. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní a poplatkov; 7. a v rozpore s .

77. Žalobca mal za to, že správny orgán I. stupňa pri vydávaní rozhodnutia hrubo porušil zákon o správe daní, a to tým, že pri výkone daňovej kontroly nepostupoval v súlade so zákonom o správe daní a to najmä: a) riadil sa iba subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch; b) neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci; c) presunul rozsah dôkazného bremena subdodávateľa v obchodných transakciách na žalobcu, pričom ale súčasne žalobca bol zamestnancami správcu dane, účelovo zbavený možností v uplatnení svojich procesných práv; na základe čoho sa nielen rozhodnutie prvostupňového orgánu, rozhodnutie odvolacie orgánu, ale aj závery uvedené v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly, ako aj všetky súvisiace úkony vyššie uvedené javia ako nezákonné, nepreskúmateľné a nedôvodné.

78. Žalobca namietal rozhodnutie žalobného. Pokiaľ ide o určenie dane z pridanej hodnoty v sumu 7.001,06 eur za zdaňovacie obdobie jún 2016, s týmto sa nestotožnil. Podľa žalobcu predložil všetky relevantné doklady, vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Napriek tomu správny orgán I. stupňa ani žalovaný tieto skutočnosti nezohľadnili pri svojom rozhodovaní.

79. Žalobca uviedol , že daňový úrad rozporoval zistenia správcu dane, v zmysle ktorých kód registračnej pokladnice č. XXXXXXXXXXXXXXXX uvedený na dokladoch predložených žalobcom nepatrili subjektu, ktorý ich žalobcovi predložil a že použité číslo účtu príslušná banka neeviduje. Je absolútne nerozporovateľné, že overenie týchto údajov nie je objektívne v možnostiach daňového subjektu. Žalobca nemal mať dôvod na akékoľvek pochybnosti, keďže všetky dodávky materiálu a súvisiace plnenia boli vykonané riadne, včas a bez námietok odberateľa. O nesprávnosti údajov na predmetných faktúrach sa žalobca dozvedel až počas vykonávania predmetnej daňovej kontroly. Je zrejmé, čo nerozporuje ani daňový úrad, že pochybenia teda nastali na strane vystaviteľa predmetných faktúr, nie na strane žalobcu.

80. Žalobca doložil správnemu orgánu I. stupňa všetku evidenciu, ktorá preukázala dodávky materiálu a vykonanie prác. Uvedené v podstate potvrdili aj zamestnanci správcu dane, ktorí ale skonštatovali, že to nepovažujú za relevantné s prihliadnutím na skutočnosť, že boli doložené nesprávne ERP.

81. Závery správneho orgánu I. stupňa uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, ako aj závery uvedené v napadnutom rozhodnutí sú podľa názoru žalobcu diskriminačné, nedôvodné a zjavne nezákonné, čo odôvodňuje nasledovne.

82. Správny orgán I. stupňa v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia neuviedol jediný úkon, ktorý vykonal a ktorým by preukázal, že výroková časť rozhodnutia je v súlade so zákonom o správe daní a so zákonom o dani z pridanej hodnoty. Podľa názoru žalobcu nestačí všeobecné konštatovanie správcu dane, bez uvedenia konkrétnej písomnosti, konkrétnych vyjadrení dožiadaných daňových subjektov a pod.. Správny orgán I. stupňa v odvolaním napadnutom rozhodnutí v podstate tvrdil iba to, že žalobca síce uniesol dôkazné bremeno, preukázal uskutočnenie zdaniteľného obchodu a jeho dodanie, súčasne však uviedol, že podľa názoru správneho orgánu I. stupňa materiál a práce pre žalobcu neboli dodané spoločnosťou L&L T. s.r.o., ktorá je na predmetných faktúrach uvedená ako dodávateľ, čo je dôvod neuznania odpočítania DPH z uvedených faktúr.

83. Už z uvedeného vyjadrenia je zrejmé, že aj odvolací orgán ako žalovaný priamo potvrdili dodávku prác a materiálov odberateľovi žalobcu. Správny orgán I. stupňa, ako aj žalovaný sa však napriek tomu vyjadrujú iba v domnienkach a nezákonne odmietajú zabezpečenie akýchkoľvek objektívnych dôkazov v prospech žalobcu. Je evidentné, že takýto postup správcu dane a následný nezáujem žalovaného zamedziť porušovaniu práv žalobcu je v absolútnom rozpore so zásadami daňového konania, so zásadou zákonnosti, voľného hodnotenia dôkazov a so zásadou rovnosti a je v priamom rozpore s princípmi daňového konania. Takéto správanie správneho orgánu I. stupňa, žalovaného a ich zamestnancov nemôže byť v právnom štáte akceptovateľné.

84. Žalobca poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ.

85. Žalobca ďalej pripomenul, že výsledok daňového konania je postavený na vyjadrení konateľa spoločnosti Q., ktorý bol vypočutý úplne v inom prípade pred iným správcom dane. Žalobca nerozporoval, že by svedok mohol vypovedať účelovo, ale bolo potrebné uviesť, že ak má byť výpoveď považovaná za hlavný dôkaz neuznania nároku na odpočet dane, bolo potrebné, aby bol konateľ vypočutý pred správcom dane v rámci dotknutej daňovej kontroly, aby mohol žalobca svedka prípadne konfrontovať. V nadväznosti na uvedené mal žalobca za to, že správny orgán I. stupňa namiesto toho, aby riadne viedol dokazovanie v zmysle § 24 ods. 2 zákona o správe daní, jednoducho prevzal jeden poznatok od iného orgánu a na tomto poznatku urobil vo vzťahu k žalobcovi faktické závery.

86. Podľa žalobcu žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ako aj správny orgán I. stupňa v prvostupňovom rozhodnutí sa v odôvodneniach rozhodnutí len všeobecne, nesystematicky, vyjadrujú k zdaniteľným plneniam spoločnosti žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie, pričom v celom odôvodnení vyjadrujú len svoj vlastný, subjektívny názor. V konaní neuviedli žiadny priamy dôkaz, ktorý by potvrdzoval uvedené závery, práve naopak, v rozhodnutí iba stroho uviedli, že daňová povinnosť z deklarovaných dodávok nevznikla, pretože dodanie tovaru tak, ako to deklaroval žalobca predloženými faktúrami sa reálne neuskutočnilo prostredníctvom deklarovaného dodávateľa. Zamestnanci správneho orgánu I. stupňa sa vôbec nezaoberali faktami, ktorými dôvodil žalobca, a to, že žalobca sa stal obeťou podvodu, pričom objektívne nemohol disponovať informáciou, ktorá by ho oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane uvedeného vystaviteľa faktúry.

87. Žalobca pripomenul, že zamestnancom správneho orgánu I. stupňa dodal potvrdenia o dodaní materiálu a prác od dodávateľa, ďalej boli dodané doklady preukazujúce dodanie tovaru spoločnosti I.. Žalobca teda predložil správnemu orgánu I. stupňa všetky relevantné doklady ako dôkaz. Zamestnanci správneho orgánu I. stupňa sa však opakovane bezdôvodne týmito dokladmi preukazujúcimi riadne dodanie tovarov na sklad daňového subjektu nevysporiadali a ani bližšie neuviedli, z akého dôvodu tieto dôkazy neakceptovali.

88. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ani len čiastočne neuviedol, prečo sa touto dokumentáciou nezaoberal, prečo ju nepovažoval za dostatočnú, resp. prečo na základe dokumentácie nebolo preukázané dodanie deklarovaných materiálov a služieb. Podľa názoru žalobcu ide o zásadné porušenie povinnosti žalovaného riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, a teda porušenie práva žalobcu na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Tým, že tak žalovaný neurobil, je jeho rozhodnutie arbitrárne a vydané jednostranne. Takéto pochybenie má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

89. Žalobca opätovne upozornil na to, že ak správny orgán I. stupňa, vyššie uvedené dôkazy neakceptuje, nestačí len jeho všeobecné konštatovanie, vychádzajúce z vlastného nesprávneho a neobjektívneho názoru zamestnancov správneho orgánu I. stupňa, vykonávajúcich daňovú kontrolu, ale musí ísť o dokázanie takto tvrdeného výroku, čo jednoznačne správcovi dane ukladá zákon o správe daní, pri dodržaní zákonnosti. Žalobca preto trval na skutočnosti, že zamestnanci správneho orgánu I. stupňa nevykonali všetky také úkony, ktoré by smerovali k správnemu vyrubeniu dane a ktoré by boli v súlade so zákonom o správe daní.

90. Žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdneho dvora, a to konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 15.03.2011, ďalej na rozsudok sp. zn. a rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 vo

veci Mahagében Kft proti Nemzeti Adó-és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Foigazgatósága (C-80/11).

91. Súčasne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

92. Podľa žalobcu výsledný efekt vyplývajúci z rozhodnutia je nezrozumiteľný a neprehľadný. Rozhodnutie obsahuje veľmi malé množstvo zistení, evidentne chýba jednoznačný záver správcu dane, z ktorého je možné vyvodiť a urobiť si úsudok, že deklarovaný obchod sa medzi jednotlivými spoločnosťami neuskutočnil z presne zisteného a popísaného dôvodu. Správny orgán I. stupňa v konečnom dôsledku ani neskonštatoval, že by nemal preukázané dodanie tovaru dodávateľom, iba sa zmohol na skonštatovanie, že nebolo preukázané dodanie od deklarovaného dodávateľa.

93. Zo záverov vykonanej kontroly je teda zrejmé, že správca danie odmietol vznik práva na odpočet uplatnenej dane z dôvodu, že predmetné účtovné doklady vystavil subjekt, ktorý podľa správcu dane neexistuje. K takémuto názoru dospel správny orgán I. stupňa okrem iného na základe toho, že žalobca nepozná mená pracovníkov, ktorých si objednal na vykonanie predmetných prác. Ako už bolo viackrát uvedené, žalobca nemal mať dôvod na akékoľvek pochybnosti o správnosti vystavených účtovných dokladov a správnosti svojho postupu pri uplatnení príslušných odpočtov DPH, keďže mal k dispozícii riadne vystavené účtovné doklady a všetky súvisiace plnenia (dodávky tovarov a služieb) boli vykonané bez problémov (riadne a včas) a žalobca ich aj riadne uhradil. Z daňových priznaní, dokladov a dôkazov predložených daňovým subjektom v priebehu daňovej kontroly je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé a dostatočné, že predmetné plnenia boli pre žalobcu uskutočnené, že tieto žalobca ďalej použil na dodanie svojmu odberateľovi, teda že vznikla daňová povinnosť a správny orgán I. stupňa má dokázanú existenciu vecnej súvislosti medzi prijatými a uskutočnenými zdaniteľnými plneniami - z toho vyplýva pre žalobcu aj zákonné priznanie nároku na odpočítanie dane, ktoré je správnym orgánom I. stupňa spochybnené.

94. Správny orgán I. stupňa sa takmer vôbec nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní a bez ďalšieho zotrval na postihnutí žalobcu za ničím nepodložené nadobudnuté presvedčenie o nereálnosti príslušných obchodných vzťahov. Paradoxne pritom správny orgán I. stupňa výslovne nerozporoval existenciu dodaných stavebných materiálov a s ich použitím vykonaných stavebných prác voči konečnému odberateľovi, spoločnosti I.. V takejto situácii okrem toho správny orgán I. stupňa a žalovaný vedome konali v rozpore s vyššie uvedeným rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 22.10.2015, pričom správny orgán I. stupňa a ani žalovaný v napadnutom odvolaní bližšie nezdôvodnili, že by zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH. Práve naopak, v napadnutom rozhodnutí uvedené žalovaný žiadnym relevantným spôsobom neriešil, pričom žalovaný bol povinný zaujať stanovisko ku všetkým relevantným skutočnostiam, oboznámiť s nimi daňový subjekt a uviesť všetky skutočnosti, ktoré boli preukázané a sú podkladom na jeho vydanie, včítane jeho zákonného a zrozumiteľného odôvodnenia. Tým, že tak žalovaný neurobil, je jeho rozhodnutie arbitrárne, a takéto pochybenie má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

95. Na základe vyššie uvedených skutočností mal žalobca za to, že žalovaný, ako aj prvostupňový orgán v priebehu správneho konania nepostupovali v súlade so zákonom, na základe čoho nesprávne zistili skutkový stav veci, nesprávne právne vec posúdil a nesprávne právne rozhodol o vydaní prvostupňového rozhodnutia. Následkom konania správneho orgánu I. stupňa a následne jeho rozhodnutia je, že výsledok daňovej kontroly je vo vzťahu k žalobcovi diskriminačného charakteru.

96. Z uvedených dôvodov žalobca navrhoval zrušiť tak rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu I. stupňa.

V.

Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

97. K podanej žalobe sa žalovaný vyjadril listom zo dňa 24.07.2019, v ktorom uviedol, že žalovaný so všeobecným tvrdením žalobcu (uvedené v bode III.), že „napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore s

Daňovým poriadkom, o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „"), , , o štátnej službe, o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a v rozpore s ", nesúhlasil a k jeho tvrdeniam uviedol nasledovné relevantné skutočnosti.

98. S námietkami žalobcu, ktoré uviedol v žalobe (časť VI.), že „závery daňovej kontroly sú v rozpore so skutočnosťou, ako aj v rozpore so zákonom a daňovou kontrolou neboli zistené žiadne porušenia sa žalovaný nestotožnil a k jeho tvrdeniam uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

99. Kontrolou predložených dokladov za zdaňovacie obdobie jún 2016 správny orgán I. stupňa zistil, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej sume 7.001,06 eur.

100. Žalobca oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane doložil s faktúrami, evidovanými pod číslami: XXXXXXXX zo dňa 05.06.2016, 1XXXXXX6 zo dňa 10.06.2016, 1XXXXXX6 zo dňa 12.06.2016, 1XXXXXXX zo dňa 14.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 16.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 18.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 20.06.2016, XXXXXXXX/B zo dňa 20.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 21.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 23.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 25.06.2016, (predmetné faktúry správca dane presne špecifikoval v napadnutom rozhodnutí na strane 3), v celkovej sume 42.006,36 eur, základ dane v sume 35.005,30 eur a DPH v sume 7.001,06 eur, predmetom ktorých bolo dodanie živičná zmes AC a kladenie vegetačných dlaždíc, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť L&L T. spol. s r. o., IČO XXXXXXXX, DIČ XXXXXXXXXX, IČ DPH I A. 3, XXX 01 J. mesto (od 13.09.2016 W. X/B, 040 11 J.).

101. Správny orgán I. stupňa v Obchodnom registri preveroval údaje ohľadom spoločnosti L&L T. spol. s r.o., IČO XXXXXXXX a zistil, že spoločnosť s názvom L&L T. spol. s r.o. neexistuje, nie je zapísaná v Obchodnom registri.

102. V Obchodnom registri Oddiel: Sro, Vložka číslo: XXXX/V, s údajom IČO XXXXXXXX je zapísaná spoločnosť L and L T. spol. s r. o., ktorá je registrovaná aj v IS správcu dane s DIČ XXXXXXXXXX a IČ DPH I (ďalej len „spoločnosť L and L TRADING spol. s r.o.").

103. Žalovaný s námietkou žalobcu, že „v priebehu výkonu daňovej kontroly riadne preukázal, že došlo k skutočnej realizácii zdaniteľných obchodov tak, ako boli deklarované, preto akékoľvek názory správneho orgánu I. stupňa alebo žalovaného, že sa jednalo o neuskutočnenie zdaniteľného plnenia, resp. nepreukázania uskutočnenia zdaniteľného plnenia, nie sú podložené, sú len vo forme domnienok (aj to nepravdivých), čo však v žiadnom prípade nemôže byť na ujmu daňového subjektu", sa v plnom rozsahu nestotožnil, pretože z administratívneho spisu evidentne vyplýva, že správny orgán I. stupňa v priebehu výkonu daňovej kontroly nebol nečinný, pretože vykonal úkony v súlade s platnou legislatívou, ktoré boli zamerané na zistenie skutkového stavu veci, ktoré boli rozhodujúce pre správne určenie dane, a preto tvrdenia žalobcu v danom smere sú podľa žalovaného nedôvodné až zavádzajúce.

104. Žalovaný sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že „správca dane neúplne zistil skutkový stav veci a mal za to, že rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi", a preto chronologicky uviedol vykonané úkony, ktoré správny orgán I. stupňa realizoval v priebehu výkonu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania v súlade s platnou legislatívou a ktoré žalobca v podanej žalobe zámerne neguje:

105. Za účelom preverenia oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie DPH z uvedených faktúr v celkovej sume 7.001,06 eur, správca dane využil inštitút ustanovenia § 21 Daňového poriadku a zaslal Daňovému úradu J., ako miestne príslušnému správcovi dane daňového subjektu Q. o. dožiadanie číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.10.2017.

106. Tu bolo potrebné uviesť, že tvrdenie žalobcu, že „konateľ spoločnosti Q. bol vypočutý úplne v inom prípade pred iným správcom dane", nie je podľa žalovaného pravdivé, pretože v predmetnom dožiadaní, ktoré bolo adresované miestne príslušnému správcovi dane deklarovaného dodávateľa. Správny orgán I. stupňa konkrétne uviedol, že v danom prípade ide preverenie skutočností v súvislosti

s vykonávanou daňového kontrolou u žalobcu, a preto tvrdenie žalobcu v danom smere považoval žalovaný za nedôvodné (predmetné dožiadanie je súčasťou žurnalizovaného spisu pod poradovým číslom 9).

107. V danom prípade žalovaný dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.07.2014, s ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky k danej problematike (kladenie otázok svedkom) prijal nasledovný právny záver: ,,K tvrdeniu žalobcu, ..., že daňový subjekt (žalobca) nemohol klásť svedkom otázky, najvyšší súd uvádza, že konatelia dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali ako účastníci daňového konania, ktoré vykonávali miestne príslušné daňové úrady. Svedkom môže byť len osoba, ktorá v prejednávanej veci nie je v pozícii daňového subjektu. Daňové úrady, ktoré preverovali a zisťovali skutkový stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch v postavení miestne príslušných správcov dane týchto spoločností a daňové subjekty (dodávatelia) boli v predmetných konaniach (v daňových kontrolách, resp. miestnych zisťovaniach) v postavení miestne príslušných daňových subjektov a nie v postavení svedka".

108. Dňa 06.12.2017 bola správnemu orgánu I. stupňa doručená odpoveď (evidovaná pod číslo XXXXXXX/XXXX), z ktorej vyplýva, že miestne príslušný správca dane požadované skutočnosti preveril pri ústnom pojednávaní, z ktorého spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.11.2016. Zo zápisnice vyplýva, že na základe preverenia účtovnej evidencie spoločnosti L and L T. spol. s r.o. miestne príslušný správca dane zistil, že preverované vyššie uvedené faktúry, ktoré predložil žalobca správnemu orgán I. stupňa v priebehu výkonu daňovej kontrol sa v účtovníctve spoločnosti L and L T. spol. s r. o., nenachádzajú.

109. V priebehu ústneho pojednávania sa konateľ spoločnosti L and L T. spol. s r.o. Ing. X. Q. vyjadril k podnikateľskej činnosti spoločnosti Q.. v roku 2015 a 2016. Miestne príslušný správca dane mu predložil k nahliadnutiu vyššie uvedené faktúry. Konateľ spoločnosti sa k obchodným vzťahom so žalobcom vyjadril nasledovne:

110. „Hlavnou činnosťou spoločnosti L and L T. spol. s r.o., IČO XXXXXXXX, DIČ XXXXXXXXXX, IČ DPH I Rozvojová X/B, J. bol v roku 2015 a v roku 2016 aj v súčasnosti je maloobchod a veľkoobchod so stavebným materiálom. Spoločnosť má prevádzky na W. 2/B, J. a na S. 3, J.. Ide o maloobchodné prevádzky a tiež o prevádzky s veľkoobchodným predajom a skladovacími priestormi. Spoločnosť má cca 12 zamestnancov.

111. S odberateľom - žalobcom nikdy nespolupracovali a nepoznajú ho, spoločnosť L and L T. spol. s r.o. vyššie uvedené doklady, ktoré boli predložené k nahliadnutiu, nevyhotovila a nemá ich evidované v účtovníctve. Tovar a práce, ktoré sú predmetom fakturácie na uvedených faktúrach, spoločnosť L and L T. spol. s r.o. nevykonáva a uvedený tovar nepredáva, predmetom činnosti spoločnosti L and L T. spol. s r.o. je maloobchod a veľkoobchod so stavebným materiálom. S uvedeným odberateľom nikdy nespolupracovali a nepoznajú ho".

112. V priebehu ústneho pojednávania konateľ spoločnosti L and L T. spol. s r.o. predložil vzor vystavených faktúr a pokladničných dokladov z ERP z roku 2015 a 2016, evidenciu vydaných faktúr za rok 2015 a 2016. Predložil tiež vzory pečiatok, ktoré boli používané spoločnosťou L and L T. spol. s r.o. v roku 2015 a 2016. K zmene pečiatky došlo len v súvislosti so zmenou sídla spoločnosti v septembri 2016. Konateľ spoločnosti sa taktiež vyjadril, že „faktúry predložené k nahliadnutiu sa vôbec nezhodujú s faktúrami, ktoré vystavuje spoločnosť L and L T. spol. s r.o. Nezhoduje sa ani formát faktúry, ani náležitosti faktúry, číslo účtu, ani pečiatka. Na dokladoch predložených k nahliadnutiu podpis nie je nikoho z ich spoločnosti, a tiež ani pečiatka nie je ich spoločnosti".

113. Konateľovi spoločnosti L and L T. spol. s r.o. miestne príslušný správca dane predložil k nahliadnutiu doklady z elektronickej registračnej pokladnice, na ktorých je uvedený daňový kód pokladnice č. XXXXXXXXXXXXXXXX o úhrade vyššie uvedených faktúr, ktoré boli žalobcom predložené ku kontrole, ku ktorým sa vyjadril, že „tieto doklady neboli vystavené ich spoločnosťou a ani ich registračnými pokladnicami. Nezhoduje sa formát, čísla daňových kódov pokladní". Taktiež sa vyjadril, že „spoločnosť L and L T. spol. s r.o. v roku 2015 a 2016 používala elektronické registračné pokladnice registrované na Daňovom úrade J. s daňovým kódom pokladnice DKP: XXXXXXXXXXXXXXXX (prevádzka I.,

W. 2, J.), DKP: XXXXXXXXXXXXXXXX z fiskálnej pokladne (prevádzka Stavebniny, W. 2, J.), DKP: XXXXXXXXXXXXXXXX z fiskálnej pokladne (prevádzka Stavebniny, S. 3, J.)".

114. Ďalej uviedol, že „spoločnosť L and L T. spol. s r.o., IČO XXXXXXXX, DIČ XXXXXXXXXX, IČ DPH I W. X/B, XXX 11 J. používa účtovný softvér O. Z

115. Na otázku správneho orgánu I. stupňa, či spoločnosť L and L T. spol. s r.o. vystavuje faktúry a dodacie listy iba prostredníctvom tohto softvéru alebo aj bez použitia tohto softvéru sa konateľ vyjadril, že „spoločnosť Q., W. X/B, XXX 11 J. vystavuje účtovné doklady (faktúry, dodacie listy ...) len s použitím účtovného softvéru O. G3.

116. Správny orgán I. stupňa so zistenými skutočnosťami, ktoré získal na základe vydaného dožiadania, rozsiahlo oboznámil dňa 08.01.2018 žalobcu, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 1XXXXXXXX/XXXX (v prílohe pod poradovým číslom 14). Predmetná zápisnica neobsahuje zo strany žalobcu žiadne návrhy na vypočutie konateľa spoločnosti L and L T. spol. s r.o., ako svedka, neobsahuje ani žiadne námietky a ani pripomienky k skutkovému stavu zisteného miestne príslušným správcom dane u spoločnosti L and L T. spol. s r.o., a preto tvrdenia žalobcu, ktoré súvisia s vydaným dožiadaním, považuje žalovaný za nedôvodné.

117. Pri ústnom pojednávaní sa žalobca vyjadril, že z dôvodu, že nemal vedomosť o uvedených skutočnostiach vyplývajúcich zo zistení z daňovej kontroly, musí sa s nimi dostatočne oboznámiť a následne sa k veci vyjadrí.

118. Správny orgán I. stupňa pri ústnom pojednávaní požiadal žalobcu o predloženie zmlúv resp. objednávok s odberateľmi a dodávateľmi na zákazky, ktoré vykonával v kontrolovanom zdaňovacom období a taktiež o predloženie aktuálneho súpisu majetku - karty majetku. Po dohode so žalobcom bol termín na predloženie vyjadrenia, zmlúv resp. objednávok s odberateľmi a dodávateľmi a súpisu majetku stanovený do 31.01.2018.

119. Žalobca dňa 01.02.2018 doručil elektronicky správcovi dane vyjadrenie k zápisnici č. XXXXXXXXX/ XXXX z 08.01.2018, ktorej prílohu tvorili: zoznam prijatých faktúr so zaúčtovaním za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 a zoznam prijatých faktúr s úhradami za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016, zaevidované pod č. X/XXXXXXXX/XXXX.

120. K zisteným skutočnostiam, ktoré súviseli s rozpornými vstupnými faktúrami sa žalobca vyjadril nasledovne:

121. „Prijaté faktúry spoločnosti Q.. boli riadne prijaté, zaevidované a zaúčtované podľa a ďalších daňových zákonov. Všetky fakturované služby súviseli a boli súčasťou diela pre spoločnosť I. - X. s.r.o., C. XXX, IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXX. Stavebné práce - služby, ktoré súviseli s úpravou svahu a jeho zatrávnením boli riadne vykonané, zrealizované, zdokumentované, zaznamenané. Odovzdanie diela sa uskutočnilo v plánovanom termíne. Spoločnosti L&L T. s.r.o. boli všetky fakturované služby uhradené v splatnom termíne. Doklad o úhrade faktúr bol zaznamenaný elektronickou registračnou pokladňou."

122. Vzájomná komunikácia prebiehala so zástupcom spoločnosti, ktorý sa preukázal zmluvou o zastupovaní, ktorá spĺňala všetky náležitosti - podpisy, pečiatka, žalobca nevidel preto dôvod, prečo predmetné faktúry neboli zaúčtované na strane dodávateľa. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca ani v písomnom vyjadrení nenavrhol správnemu orgánu I. stupňa vypočutie konateľa dodávateľskej spoločnosti, aby ho mohol prípadne konfrontovať, a preto jeho tvrdenia v danom smere tak, ako už bolo uvedené sú nedôvodné.

123. Správny orgán I. stupňa k vyjadreniu žalobcu zaujal stanovisko v priebehu ústneho pojednávania dňa 27.02.2018, z ktorého bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní číslo XXXXXXXXX/XXXX (zápisnica je v žurnalizovanom spise daňového úradu pod poradovým číslom 19).

124. Správny orgán I. stupňa pri ústnom pojednávaní k vyjadreniu žalobcu uviedol, že „nenamieta vykonanie a dodanie stavebných prác žalobcom pre odberateľa I. - Invest s.r.o., C. XXX, IČO:

XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXX, avšak z vykonaného preverovania (odpoveď na dožiadanie doručená od príslušného správcu dane dňa 06.12.2017, zaevidovaná pod č. XXXXXXX/XXXX, s ktorou bol daňový subjekt podrobne oboznámený pri ústnom pojednávaní dňa 08.01.2018) vyplynulo, že materiál a práce pre žalobcu neboli dodané spoločnosťou L&.., ktorá je na predmetných faktúrach uvedená ako dodávateľ!.

125. Správny orgán I. stupňa v priebehu ústneho pojednávania oboznámil žalobcu aj s nasledovnými zisteniami a to, že: · preverením daňového kódu pokladnice č. XXXXXXXXXXXXXXXX (uvedený na dokladoch z ERP o úhrade predmetných faktúr) v informačnom systéme správneho orgánu I. stupňa bolo zistené, že daňový subjekt L and L T. spol. s r.o. ( podľa žalobcu: L&L T. spol. s r.o.) nemá ERP s uvedeným daňovým kódom pokladnice, · správny orgán I. stupňa zaslal Slovenskej sporiteľni, a. s. výzvu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.01.2018, ktorou požiadal o preverenie účtu č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorý je na predmetných faktúrach (ktoré žalobca predložil správcovi dane) uvedený ako účet dodávateľa L&L TRADING spol. s r.o. · správny orgán I. stupňa informoval daňový subjekt, že z odpovede na výzvu od Slovenskej sporiteľne, a.s., ktorá bola doručená dňa 16.01.2018 a zaevidovaná pod číslom XXXXXXXXX/XXXX vyplynulo, že Slovenská sporiteľňa, a.s. účet číslo XXXXXXXXX/XXXX nevedie, ani od apríla 2015 neviedla, z čoho vyplýva, že na predmetných vstupných faktúrach je uvedené číslo neexistujúceho účtu. · Doklady, ktoré boli správcom dane vyžiadané pri ústnom pojednávaní dňa 08.01.2018 - zmluvy, resp. objednávky s odberateľmi a dodávateľmi a súpis majetku kontrolovaný žalobca nepredložil.

126. Z administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán I. stupňa sa do zápisnice jasne vyjadril, že žalobca nepreukázal skutočnosť, že materiál a služby na základe uvedených faktúr nadobudol od L&L T. spol. s r. o., ktorý je ako dodávateľ uvedený na týchto faktúrach.

127. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní číslo XXXXXXXXX/XXXX vyplýva, že žalobca ani v rámci druhého pojednávania k zisteným skutočnostiam nepodal žiadne návrhy ani námietky smerujúce proti obsahu zápisnice, ale bez predloženia dôkazov sa len vyjadril, že „trvá na tom, že materiál a služby boli nadobudnuté od dodávateľa L&. a že bol podvedený dodávateľom a požiadal, aby bolo jeho vyjadrenie uvedené v protokole"

128. Správny orgán I. stupňa zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dokladov, dôkazov a poskytnutie informácií č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 22.03.2018 (doručená 11.04.2018), ktorou ho vyzval, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy, k obchodnému vzťahu deklarovanému na základe faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedený L&L T. spol. s r.o. poskytol informácie: ako došlo ku kontaktu s uvedeným dodávateľom, s kým konkrétne bol v kontakte zo spoločnosti L&L T. spol. s r.o.- meno, adresa, telefonický kontakt osoby, s ktorou bol dohodnutý obchodný vzťah, akým spôsobom bol dohodnutý obchodný vzťah

- zmluvy, objednávky, akým spôsobom a komu bolo odovzdané stavenisko, kde boli práce na základe uvedených faktúr vykonávané, kto objednával prepravu materiálu a kto ju hradil, kto vykonal prepravu materiálu - ŠPZ vozidiel, kto a od koho preberal materiál, potrebný k vykonaniu prác, kto vykonával práce

- či zamestnanci dodávateľa, resp. či boli vykonané v subdodávke, kto riadil a kontroloval vykonávanie prác za dodávateľa - konkrétna osoba, kontakt, akým spôsobom boli preberané práce od dodávateľa L&L T. spol. s r. o. žalobcom, akým spôsobom bol preverený dodávateľ pred dohodnutím zákazky. Správny orgán I. stupňa zároveň vyzval žalobcu, aby predložil doklady a dôkazy vo forme zmlúv, objednávok, zmluvu o zastupovaní predloženú zástupcom dodávateľa, protokol o odovzdaní staveniska, protokoly o odovzdaní a prevzatí prác od dodávateľa.

129. Dňa 30.4.2018 k uvedenej výzve žalobca elektronicky doručil vyjadrenie, v ktorom uviedol nasledovné: „vykonané práce na stavbe vo C., boli odovzdané za prítomnosti mojej a objednávateľa stavby spoločnosti Salmotherm - X..r.o., boli riadne skontrolované a prebraté, prepravu materiálu, ktorý bol použitý na stavbe, objednával a hradil dodávateľ L&L T. spol. s r. o., prepravu materiálu vykonal dodávateľ, akým vozidlom si nepamätám, materiál bol dovezený priamo na stavbu, po kontrole bol prebratý a uhradený, práce na stavbe vykonávali nejakí ľudia, objednal si ich, osobne ich nepoznal, zadal, čo bolo potrebné spraviť a oni to robili, vždy sa rozprával s niekým iným z ich skupiny, mená si nepamätal, práce boli preberané osobne na stavenisku, po obhliadke stavby, dodávateľa L&L T. spol. s r.o. si preveroval prostredníctvom internetovej stránky obchodného registra, na ďalšie preverovanie nemal dôvod, pán zo spoločnosti vystupoval seriózne, dodávku služieb a tovaru zrealizoval načas,

nakoľko spolupracuje s viacerými dodávateľmi nemôže kontrolovať každého, protokoly o odovzdaní a prebratí prác od dodávateľa nemal dôvod predkladať, nakoľko sa jednalo o bežné stavebné práce, ktoré boli vykonané, skontrolované, odovzdané a uhradené".

130. K vyjadreniu žalobcu správny orgán I. stupňa zaujal stanovisko pri ústnom pojednávaní dňa 08.06.2018 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX), do ktorej uviedol, že zotrváva na svojom stanovisku, že žalobca nepreukázal skutočnosť, že materiál a služby na základe faktúr, z ktorých si uplatnil v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach odpočítanie dane, nadobudol od spoločnosti L&L T. spol. s r. o, ktorá je ako dodávateľ uvedená na predložených faktúrach. Konateľ žalobcu uviedol, že nesúhlasí s postojom daňového úradu a trval naďalej na svojom postoji, že daňový subjekt L&L T. spol. s r.o. - dodávateľ mu dané obsahy faktúr riadne dodal na základe zjednodušených faktúr - dokladov z registračnej pokladnice, ktoré mu riadne uhradil. Ďalej mal za to, že všetky doklady z daných období boli v kompletných zložkách odovzdané pri začatí daňovej kontroly na daňovom úrade".

131. Podľa žalovaného už zo samotného písomného vyjadrenia zo dňa 30.4.2018 vyplýva, že konateľ žalobcu nevedel uviesť, akým vozidlom bol prepravovaný materiál, nevedel uviesť mená ľudí, ktorí mali fakturované práce realizovať, tvrdil, že dodávateľa si preveroval na internetovej stránke obchodného registra, podľa žalovaného, ak by tak urobil, tak by vedel, že štatutárnym orgánom, ktorý bol oprávnený konať za uvedenú spoločnosť sú konateľmi Ing. X. Q. a Mgr. X. Q. a nie „nejaký pán", ktorého meno správcovi dane „nevedel" uviesť. Zároveň by vedel, že dodávateľská spoločnosti má v obchodnom registri zapísané obchodné meno L and L T. spol. s r.o. a nie tak, ako je uvedené v preverovaných faktúrach L&L T. spol. s r.o., a preto jeho tvrdenie, že si dodávateľa preveroval na internetovej stránke Obchodného registra, je podľa žalovaného v danom prípade irelevantné.

132. Podľa žalovaného z uvedeného je zrejmé, že vyjadrenie žalobcu, nie je možné považovať za relevantný dôkaz, pretože nevedomosť žalobcu (na ktorú sa odvolával v predmetnom vyjadrení) nepreukazuje reálne prijatie deklarovaných zdaniteľných obchodov od spoločnosti L&L T. 133. Na základe uvedeného žalovaný dal do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej repuboky č. , v ktorom najvyšší súd poukázal „na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania (viď ods. l ), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení oprávnené".

134. Podľa žalovaného je vecou žalobcu, ako a či si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov; ak ju však nepreverí, vystavuje sa v prípade dane z pridanej hodnoty riziku, že nesplní zákonné podmienky nároku na odpočítanie dane uvedené v ustanoveniach a , t. j. žalobca mal prijať všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti. Na základe vyššie uvedených zistení a ich posúdení v ich vzájomných súvislostiach podľa žalovaného správca dane správne právne dospel k záveru, že dodávateľovi - daňovému subjektu Q. nevznikla daňová povinnosť z dodania služby a z tovaru, z dôvodu, že tieto služby a tovar žalobcovi nedodal.

135. Základným predpokladom vzniku nároku na odpočítanie dane u platiteľa je podľa skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť u dodávateľa (právo odpočítať daň z tovarov alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť). Z uvedeného je zrejmé, že ak nevznikla daňová povinnosť u dodávateľa, nemôže vzniknúť právo na odpočítanie dane. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Z dôvodu, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľa L and L T. spol. s r.o., nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane u žalobcu. Posúdenie vzniku práva na odpočítanie dane a jeho uplatnenia v súlade so , je podmienené zohľadnením všetkých súvisiacich skutočností, preverením podmienok splnenia odpočítania dane viažuceho sa na predmet plnenia, preverením ekonomickej činnosti platiteľa dane, aj väzieb medzi kontrolovaným platiteľom dane a jeho obchodným partnerom.

136. V zmysle ustanovenia právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia . Moment vzniku práva na odpočítanie dane je teda spojený so vznikom daňovej povinnosti.

137. V zmysle ustanovenia , daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

138. V zmysle ustanovenia , daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

139. Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

140. Podľa ustanovenia právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

141. Daňový subjekt uplatnením práva na odpočítanie dane z vyššie uvedených faktúr porušil ustanovenie v nadväznosti na ustanovenie , na základe čoho mu správca dane správne právne neuznal právo na odpočítanie dane v sume 7 001,06 eur.

142. Z administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán I. stupňa nepriznal vznik práva na odpočítanie dane na základe zistení z dôvodu, že nedošlo k dodaniu tovarov a služieb spoločnosťou L and L T. spol. s r. o. Pri hodnotení dôkazov vychádzal z informácií uvedených v odpovedi na dožiadanie zaevidovanej pod č. XXXXXXX/XXXX dňa 06.12.2017, kde konateľ spoločnosti L and L T. spol. s r. o. nepotvrdil dodávky tovarov a služieb pre žalobcu na základe preverovaných faktúr. Okrem uvedeného bolo šetrením zistené, že dodávateľská spoločnosť nemá v daňovom systéme správcu dane registrovanú ERP s daňovým kódom pokladnice XXXXXXXXXXXXXXXX a účet uvedený na predmetných faktúrach príslušná banka nevedie ani neviedla.

143. Je nespochybniteľné, že s uvedeným zistením bol daňový subjekt oboznámený pri ústnom pojednávaní, ale i napriek tomu v priebehu výkonu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správcovi dane nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by potvrdili prijatie deklarovaných zdaniteľných obchodov od spoločnosti L and L T. spol. s r. o. a je zrejmé, že daňový subjekt ani na výzvu správcu dane neuviedol, ako došlo ku kontaktu s deklarovaným dodávateľom L&L T. spol. s r.o., neuviedol s kým konkrétne mal byť v kontakte zo spoločnosti L&L T. spol. s r.o. - meno, adresa, telefonický kontakt osoby, s ktorou bol dohodnutý obchodný vzťah, čím nevyvrátil tvrdenia konateľa spoločnosti L and L T. spol. s r. o., ktorý miestne príslušnému správcovi dane sa k deklarovaným zdaniteľným obchodom o. i. vyjadril, že s daňovým subjektom - žalobcom nikdy nespolupracoval a nepozná ju, spoločnosť L and L T. spol. s r.o. vyššie uvedené doklady, ktoré boli predložené k nahliadnutiu, nevyhotovila a nemá ich evidované v účtovníctve (uvedené tvrdenia preukázal aj predloženým účtovnými dokladmi). Tovar a práce, ktoré sú predmetom fakturácie na uvedených faktúrach, spoločnosť L and L T. spol. s r.o. nevykonáva a uvedený tovar nepredáva, predmetom činnosti spoločnosti Q.ol. s r.o. je maloobchod a veľkoobchod so stavebným materiálom. Faktúry predložené k nahliadnutiu sa vôbec nezhodujú s faktúrami, ktoré vystavuje spoločnosť L and L T. spol. s r.o. Nezhoduje sa ani formát faktúry, ani náležitosti faktúry, číslo účtu, ani pečiatka. Na dokladoch predložených k nahliadnutiu podpis nie je nikoho z ich spoločnosti, a tiež ani pečiatka nie je ich spoločnosti, a preto tvrdenia žalobcu, že „správca dane odmietol vznik práva na odpočet uplatnenej dane z dôvodu, že predmetné faktúry vystavil subjekt, ktorý podľa správcu dane de facto neexistuje", sú podľa žalovaného nedôvodné.

144. Podľa žalovaného pre posúdenie veci je podstatné, aby bolo preukázané, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia osobou, uvedenou na faktúrach, ale žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní vierohodnými, správcom dane overiteľnými dôkazmi nepreukázal, že mu boli deklarované služby dodané tak, ako sú uvedené na dokladoch - faktúrach, ktoré predložil ku daňovej

kontrole a tým v daných obchodných transakciách nebolo preukázané, že pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočítanie dane.

145. Žalovaný sa stotožnil s prijatým záverom správneho orgánu I. stupňa v danej veci, ktorý po zhodnotení všetkých získaných dôkazov súvisiacich s rozpornými zdaniteľnými obchodmi deklarovanými na dodávateľských faktúrach, na ktorých je deklarovaný dodávateľ Q..., neuznal žalobcovi uplatnené právo na odpočítanie dane v celkovej sume 7.001,06 eur z dôvodu, že žalobca porušil ustanovenia v nadväznosti na ustanovenie , pretože v daných obchodných transakciách nebolo preukázané, že došlo ku skutočnému dodaniu fakturovaného tovaru od deklarovaného dodávateľa, čím dodávateľovi nevznikla z predmetu fakturácie daňová povinnosť, a tým nevzniklo ani žalobcovi právo na odpočítanie dane.

146. Žalovaný zároveň poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -18, v ktorom ústavný súd k dôkaznému bremenu v daňovom konaní uvádza nasledovné: Ústavný súd Slovenskej republiky už v uznesení sp. zn. z 23. februára 2011 konštatoval, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený".

147. Pri uplatnení odpočítania dane dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku je jednoznačne na daňovom subjekte, ktorý odpočítanie dane uplatňuje, preto musí mať na zreteli, že pre prípadnú kontrolu oprávnenosti odpočítania dane je povinný zabezpečiť dostatočné množstvo relevantných dôkazov, ktoré bez akýchkoľvek pochybností preukázali, že faktúry, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane, vyhotovil daňový subjekt, ktorý zdaniteľné obchody realizoval, a že pri tomto zdaniteľnom obchode došlo k vzniku daňovej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia , čo v danom prípade nebolo zo strany žalobcu preukázané.

148. Požiadavka dodržiavania povinnej miery opatrnosti v obchodovaní podnikateľských subjektov; ak sa daňový subjekt nespráva pri obchodovaní obozretne, je nutné vychádzať z toho, že akceptoval aj možnosť, že sa stane súčasťou podvodu na DPH, a preto musí znášať toto svoje podnikateľské riziko sám, napríklad aj v tom, že mu nebude uznaný uplatňovaný nárok na odpočet dane.

149. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. uviedol: „V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov ( ), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej-ktorej zmluvnej strany (pozri napríklad uznesenie Ústavného súdu SR č. k. -89 z 1. marca 2012, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. októbra 2011 a sp. zn. z 13. septembra 2011)."

150. Podľa žalovaného v danom prípade je evidentné, že žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly vierohodnými, správcom dane overiteľnými dôkazmi nepreukázal, že mu boli deklarované zdaniteľné obchody tak, ako sú uvedené na dokladoch - faktúrach predložených ku kontrole dodané a tým nebolo preukázané, že pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočítanie dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle .

151. Podľa žalovaného správny orgán I. stupňa pri posúdení práva na odpočítanie dane vychádzal z dikcie ustanovení (vnútroštátny predpis), zohľadňujúc tiež závery rozsudkov Súdneho dvora ES obsahujúce výklad Šiestej Smernice DPH (od 01.01.2007 nahradenej Smernicou Rady 2006/112/ES) o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dani z obratu. Predmetné plnenia (deklarované na faktúrach) i napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu, vedú len k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. V danom prípade je možné upriamiť pozornosť na zneužitie práva, ktoré sa týka výlučne umelých konštrukcií (deklarovaných v rozporných faktúrach), kedy žalobca zámerne umelo vytvoril podmienky pre získanie výhody vyplývajúcej z daňového práva - uplatnenia práva na odpočítanie dane, čo je v rozpore s platnou legislatívou Slovenskej republiky, ako Smernicou Rady 2006/112/ES.

152. Dodanie stavebných prác a materiálu žalobcom pre odberateľa SALMOTHERM - Invests.r.o. správny orgán I. stupňa nespochybnil z dôvodu, že žalobca za dodanie stavebných prác a materiálu vystavil faktúry pre odberateľa SALMOTHERM - Invests.r.o., ktoré mu boli odberateľom priebežne bezhotovostne uhrádzané.

153. Podľa žalovaného správny orgán I. stupňa v priebehu kontroly posudzoval zistenia v zmysle hmotnoprávneho predpisu z dôvodu, že nebolo preukázané dodanie tovarov a služieb deklarovaným dodávateľom uvedeným na faktúrach. Zo zistených skutočností je vysoko pravdepodobné, že práce boli „vykonané" formou „čiernej práce" napr.: fyzickými osobami, ktoré nie sú podnikateľskými subjektmi alebo osobami, ktoré neboli registrované na dani z pridanej hodnoty, ale správny orgán I. stupňa preukazne zistil, že neboli dodané osobou, ktorá je na rozporných faktúrach deklarovaná ako dodávateľ a to spoločnosťou Q. 154. Žalovaný zastáva názor, že správny orgán I. stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s ustanovením § 24 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého možno ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

155. K tvrdeniu žalobcu, že správny orgán I. stupňa nevykonal žiadne šetrenia smerujúce k zisteniu ďalších skutočností týkajúcich sa ERP, resp. bankového účtu, žalovaný poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (zdroj: rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 07.10.2014)".

156. Podľa žalovaného platná legislatíva neukladá správcovi dane z úradnej povinnosti vyhľadávať a získavať skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom k tomu, aby daňový subjekt mohol v konaní uplatniť svoje nároky na priznanie odpočítania dane. Povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené daňovým subjektom, je tieto prejednať a umožniť daňovému subjektu ich existenciu z právne významných hľadísk preukázať relevantnými dôkazmi. Žalovaný zastáva názor, že zo spisového materiálu vyplýva, že touto zásadou sa správny orgán I. stupňa dôsledne riadil.

157. Splnenie formálnej stránky, a to predloženie faktúry, je síce jednou z podmienok pre uplatnenie odpočítania dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré preukázal žalobca. Uvedené žalobca nenaplnil. V prvom rade musí prísť k dodaniu tovaru a služby a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Ak si daňový subjekt uplatní nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako ho deklaroval v daňovom priznaní alebo na predloženom doklade, a to aj osobou uvedenou na tomto doklade. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala službu odberateľovi

a túto skutočnosť musí preukázať žalobca a správny orgán I. stupňa je oprávnený preveriť, kým a ako sa zdaniteľný obchod uskutočnil. Tu je potrebné uviesť, že sám priamy dodávateľ spoločnosť L and L T. spol. s r.o. nepotvrdil dodanie deklarovaných zdaniteľných obchodov a je fakt, že jeho tvrdenia žalobca nevyvrátil žiadnymi relevantnými dôkazmi, ktoré by potvrdili reálne dodanie fakturovaných zdaniteľných obchodov od deklarovaného dodávateľa.

158. Žalobca na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Podľa žalovaného z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi: daňovým subjektom ako platiteľom DPH a správcom dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, respektíve, ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. Avšak v tomto prípade týkajúcom sa žalobcu bola spochybnená existencia deklarovaných zdaniteľných obchodov samotným priamym dodávateľom a žalobca zistené pochybnosti žiadnym spôsobom nevyvrátil. Takéto obchody, o ktorých svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami obchodného reťazca.

159. Zároveň bolo potrebné uviesť, že z administratívneho spisu správneho orgánu I. stupňa nevyplýva, že by správca dane od žalobcu požadoval doklady (t.j. pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze). Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadania správnym orgánom I. stupňa preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom a službami, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať, ale v danom prípade je potrebné uviesť, že správca dane mal právo preveriť pôvod deklarovaných zdaniteľných obchodov. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu od deklarovaného dodávateľa reálne prijal. Žalovaný zastáva názor, že v danom prípade bolo dôkazné bremeno primerane rozložené medzi žalobcom a správnym orgánom I. stupňa

160. Žalovaný upriamil pozornosť na skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už opakovane judikoval, že podmienky uvedené v ustanovení a a v ustanovení sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, zákon to neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (z dôvodu rizika ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet DPH), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré zákon pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre, čo sa v rozporných obchodných transakciách nepotvrdilo.

161. Žalobca poukázal na rozsudky Súdneho dvore Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (FulcrumElectronic), C-484/03 (BondHouse), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet dane nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť a že každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo nasledujúcimi udalosťami. Podľa žalovaného v danom prípade nie je možné aplikovať tento rozsudok, pretože Súdny dvor Európskej únie v týchto spojených prípadoch vychádzal z toho, že plnenie, o ktoré ide vo veci samej, predstavuje dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a ide o hospodársku činnosť ako ju definuje šiesta Smernica, ak spĺňajú objektívne kritériá na to, aby plnenie, o ktoré ide vo veci samej, bolo posúdené ako dodávky tovarov. V danom prípade sa jedná o dodanie tovaru a služieb, ktoré neboli dodané deklarovaným dodávateľom, čiže nebola splnená podmienka podľa a , a preto odvolávanie sa na uvedené rozsudky považoval žalovaný za nedôvodné.

162. Podľa žalovaného správny orgán I. stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého možno ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim Zároveň je potrebné poukázať na neštandardný vzťah konateľa žalobcu a konateľa dodávateľskej spoločnosti, ktorí sa nikdy nestretli a teda sa vôbec nepoznali (napriek tomu, že mali podľa žalobcu spolu obchodovať s deklarovanými zdaniteľnými obchodmi prostredníctvom osoby, ktorej meno, resp. kontakt na ňu, správcovi dane v procese dokazovania neuviedol). Tu je namieste si položiť otázku, či je vôbec možné realizovať takéto obchodovanie, pretože za štandardných okolností obchodného styku určite nie a to dáva aj odpoveď na otázku, že žalobca mal vedieť, že uvedené plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu.

163. Podľa žalovaného tu je potrebné uviesť, že v danom prípade je vysoko pravdepodobné, že žalobca vedel, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré sú súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a preto sa v zmysle šiestej smernice považuje za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má z opätovného predaja tovaru prospech, alebo nie (zdroj: bod 56 v spojených veciach ESD C - 439/04 a C- 440/04). Preto vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť právo na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť ((zdroj: bod 56 v spojených veciach ESD C - 439/04 a C-440/04).

164. Žalobca v podanom odvolaní cituje z ESD (C - 277/14 vo veci PPUH STEHCEMP a C-285/11 vo veci Bonik). K argumentáciám daňového subjektu, ktoré podporuje citáciami z uvedených rozsudkov žalovaný uviedol nasledovné stanovisko:

165. DPH je primárne upravená smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá stanovuje jej účel, ciele a základné zásady. Smernica je priamo záväzná pre jednotlivé členské štáty, ktoré sú povinné ju transponovať do svojej vnútroštátnej právnej úpravy. Slovenská republika smernicu transponovala do svojho právneho poriadku . Tento zákon má byť vykladaný v zmysle účelu a cieľov smernice a nesmie byť v rozpore s jej ustanoveniami.

166. ESD vo viacerých rozsudkoch judikoval, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou. ESD v tejto súvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Európskej únie (ďalej len „EÚ"). Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Uvedené je judikované napr. v rozsudkoch C-255/02 Halifaxplc, bod 85; C-504/10 Tanoarchs.r.o., bod 50; C-285/11 Bonik EOOD, bod 35; C-18/13 MaksPen, bod 26; C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel, Recolta Recycling SPRL, bod 59.

167. Žalovaný zároveň poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie a uviedol, že danou problematikou sa v rámci rozhodcovskej činnosti zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. rozsudky: sp. zn. a , z ktorých vyplýva nasledovné: „Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať".

168. Podľa žalovaného správny orgán I. stupňa pri zisťovaní skutkového stavu postupoval v súlade s článkom 2 ods. 2 , v jeho medziach, v rozsahu a na zistený skutkový stav zákonným spôsobom aplikoval hmotnoprávny predpis - a v priebehu výkonu daňovej kontroly a následne vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade s Daňovým poriadkom.

169. Je nesporné, že správny orgán I. stupňa pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s ustanovením § 44 až 47 Daňového poriadku a dokazovanie vo veci viedol podľa ustanovenia § 24 ods. 2, ods. 3 a ods. 4. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

170. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

171. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

172. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa žalovaného správny orgán I. stupňa preukázal, že išlo o umelo vytvorené obchodné transakcie (podvodné konanie), o ktorých samotný žalobca musel vedieť, pretože fyzicky žiaden tovar ani službu od deklarovaného dodávateľa neprijal, ale formálne si uplatňoval odpočítanie dane z fakturovaných služieb a tým si optimalizoval daň na výstupe v neprospech Slovenskej republiky.

173. K tvrdeniu žalobcu, že „sa stal potenciálne obeťou trestného činu podvodu" mal žalovaný za to, že žalobca mal túto skutočnosť oznámiť príslušným orgánom podľa , ale z administratívneho spisu nevyplýva žiadna skutočnosť, že by žalobca takto konal, čiže je to len jeho verbálne a písomné tvrdenie bez predloženia vierohodných dôkazov.

174. Na základe uvedených zistení žalovaný zastáva názor, že správny orgán I. stupňa dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu. Skutočným obsahom v daných fakturovaných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako nákup od tuzemského dodávateľa (pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila) s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou.

175. Žalovaný dospel k názoru, že záver správneho orgánu I. stupňa zodpovedá zásadám správneho uváženia. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly a ani v rámci vyrubovacieho konania nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, čo znamená, že neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať reálne prijatie zdaniteľných obchodov od deklarovaných dodávateľských spoločností.

176. Žalovaný po vyhodnotení žalobných dôvodov vo vzťahu k obsahu napadnutých rozhodnutí v nadväznosti na ustanovenia nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania - ktorá je implementovaná v hmotnoprávnom predpise - v ustanovení až 51 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

V.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

177. Na základe správnej žaloby mal správny súd preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane, na základe ktorého príslušný správny orgán I. stupňa žalobcovi podľa vyrubil za zdaňovacie obdobie jún 2016 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 7.001,06 eur, keďže zo zistených skutočností žalobcovi ako daňovému subjektu

nepriznal právo na odpočítanie dane z fiktívnych faktúr vystavených na obchodné meno Q.178. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správny orgán I. stupňa hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

179. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

180. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správny orgán I. stupňa vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

181. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

182. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správny orgán I. stupňa zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

183. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať' náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byt' vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

184. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

185. Podľa (prvá veta) dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným tovarom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

186. Podľa (prvá veta) daňová povinnosť' vzniká dňom dodania tovaru.

187. Podľa právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť'.

188. Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť', daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

189. Podľa právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

190. Podľa každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

191. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu

splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. (V tejto veci zo skutkových okolností súd konštatoval zistenie o priamom prevzatí tovaru daňovým subjektom vo vlastnej prevádzkarni od dodávateľa v zmysle faktúr, uistenie sa o kvalite - bod 20 rozhodnutia).

192. V rozhodnutí C-277/14 Súdny dvor EÚ uviedol, že „Ustanovenia šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2002/38/ES zo 7. mája 2002, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá zdaniteľnej osobe zamieta právo na odpočet dane z pridanej hodnoty splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné z hľadiska kritérií upravených touto právnou úpravou považovať za neexistujúci subjekt, a že je nemožné určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru, okrem prípadu, že sa vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overovania, ktoré jej neprináležia, preukáže, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“ (V tejto veci k skutkovým okolnostiam súdny dvor uviedol, že daňový subjekt tovar a daňové doklady prevzal od subjektu, ktorý bol zistený ako neexistujúci).

193. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. konštatoval, že „Nemožno sa preto stotožniť so záverom žalovaného, ako i krajského súdu v tom, že odvolateľ neuniesol dôkazné bremeno, pričom takýto záver je vyvodzovaný z toho, že odvolateľ nepreukázal skutočnosti ohľadne samotného plnenia subdodávateľov jeho dodávateľov, teda osôb, s ktorými on sám žiadne zmluvy neuzatváral“, tiež uviedol, že „Skutočnosti vymedzené v a v tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami“. Najvyšší súd preto dospel k záveru, „ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správny orgán I. stupňa“. Tento právny názor najvyššej súdnej autority však možno označiť za ojedinelý a bol prekonaný neskoršou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky.

194. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18.06.2015, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, žalobcu, ktorý zodpovedá aj za to, že vo svojom účtovníctve má doklady vystavené v súlade s ustanovením a .

195. Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 27.06.2017 uviedol, že „daňovo účtovné doklady ako sú faktúry, dodacie a príjmové listy, potvrdené protokoly o vykonaní prác, či zhotovení diela, prepravné dokumenty, potvrdenia z mýtneho systému a iné, sú na jednej strane významnými dôkaznými prostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom, ktoré vytvárali a formovali obsah a charakter toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácií ktorého správny orgán I. stupňa absentoval. Preto ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nezrealizovala, potom je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v hore uvedenej zásade poctivého

obchodného styku v spojení s pravidlom obozretného podnikania, žalobca ako daňový subjekt v súlade s preukázať, že nielen v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval, ale aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ...“

196. Správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14.1.2014 v obdobnej právnej veci, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov (subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Preukázanie zdaniteľných plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočet dane.“

197. Ďalej poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. z 23.11.2016, publikovaný v Zbierke S a R NS SR pod R 29/2017, kde najvyššia súdna autorita v identickej veci uviedla: Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy dane z pridanej hodnoty zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich dani z pridanej hodnoty. Daň z pridanej hodnoty je súčasťou ceny, a preto je ňou zdaňovaný predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie okrem oslobodených transakcií. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. Uvedený princíp sa však uplatní iba vtedy, ak platiteľ preukáže, že deklarovaný tovar nadobudol od konkrétneho žalobcu dani z pridanej hodnoty a že mu daň z pridanej hodnoty aj v cene tovaru zaplatil. „.

198. Obdobne v Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. apríla 2017, sp. zn. , publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdov a súdov Slovenskej republiky č. 1/20184 najvyšší súd uviedol: „I. Pre prípad preukázania vzniku práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru je žalobca zaťažený dôkazným bremenom, že v zdaniteľnom obchode došlo od dodávateľa tovaru na žalobcu k prevodu práva reálne nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. II. Pri určení toho, či bolo uskutočnené dodanie tovaru, nie je rozhodujúce nadobudnutie právneho vlastníctva v zmysle k tovaru žalobcom ako kupujúcim, napríklad tvrdením o odovzdaní a prevzatí tovaru podloženým príslušnými protokolmi, ale pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce, aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník.

199. Rozhodujúce žalobné námietky žalobcu poukazovali na nesprávne právne posúdenie veci žalovaným a správnym orgánom I. stupňa, pokiaľ žalobcovi vyrubili rozdiel na dani z pridanej hodnoty za jún 2016. S tým súvisela otázka rozloženia dôkazného bremena, otázka, čo preukázal žalobca a čo správny orgán I. stupňa, otázka povinnosti správcu dane dokazovať pri neexistencii plnenia priamu vedomú účasť žalobcu na daňovom podvode, pritom nepostačuje odmietnuť priznanie práva na odpočet len s odkazom na zistenia v reťazi dodávateľov, ktoré viedli k daňovému podvodu, na ktoré žalobca nemal žiadny dosah. Pritom žalobca namietol rozpor záverov správcu dane (žalovaného) s pravidlami formálnej a právnej logiky.

200. Ďalej žalobca namietol nedostatočné vysporiadanie sa s jeho odvolacími námietkami, s judikatúrou, na ktorú odkazoval.

201. Správny súd vychádzal zo skutkového stavu ako bol zachytený v napadnutom rozhodnutí, nedospel k pochybnostiam o takto zistenom skutkovom stave , odkazuje naň a len v detailoch poukáže na konkrétne skutočnosti.

202. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je jasné, zrozumiteľné, vydané v medziach logickej správnej úvahy, pričom žalovaný sa v dostatočnej miere vysporiadal s námietkami žalobcu, skutkový stav bol zistený v rozsahu dostatočnom pre vykonanie správnych úvah a na základe nich žalovaný dospel podľa správneho súdu k správnym právnym záverom. Správny súd konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane. V tomto smere poukazuje na vyššie citované rozsudky najvyšších súdnych autorít, v intenciách ktorých žalovaný postupoval.

203. Pokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ v uvedenej veci, resp. žiadal o predloženie veci na konanie pred tento súdny orgán, správny súd uvádza, že vo veci poukazoval na rozhodnutia , ktoré na posudzovaný prípad nedopadajú. V tomto smere správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25. januára 2012, z ktorého vyplýva :“ Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní, alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať.“. Ako bolo vyššie citované, jednalo sa o posudzované prípady s rozdielnym skutkovým stavom. Súčasne je potrebné uviesť, že správny orgán I. stupňa v konaní nesubsumoval konanie žalobcu pod daňový podvod resp. podvodné konanie , ako to namieta žalobca, ale spochybnil reálne dodanie tovaru podľa deklarovaných dodávateľských faktúr v júni 2016.

204. Je nevyhnutné uviesť, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencia faktúry, prípadne preukázanie zaplatenia týchto súm nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa .

205. v ustanovení upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho konania), na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, a úplnosť, vierohodnosť a správnosť záznamov a evidencií, ktoré je povinný viesť. Toto ustanovenie zakotvuje, že zákonné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.04.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -17 zo dňa 23.02.2011).

206. Vyššie už bolo konštatované, že pre záver o splnení zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočet DPH sú kumulatívne nevyhnutné reálna fyzická existencia tovaru, ale aj „fakturačná, listinná“ prítomnosť toho istého tovaru. Správny súd zdôrazňuje, že má ísť o ten istý (identický) tovar, nie iba rovnaký tovar. Pritom obchodný osud tohto jedného tovaru - reálny aj fakturačný - sa musí zhodovať v pôvode, subjektoch obchodovania, subjektoch skladovania, totožnosti medzičlánkov transakčnej, sprostredkovateľskej reťaze. Bez tohto „splynutia“ fakturačnej a reálnej existencie tovaru, nie je možné hovoriť o existencii tovaru v zmysle a o následnej možnosti uplatniť si právo v zmysle .

207. Evidentne zákonu odporujúci je stav, kedy listinné dôkazy sa týkajú iného tovaru (tu už skutočne bez ohľadu na jeho existenciu), než toho, ktorý sa hoci aj reálne, fyzicky ocitol v moci žalobcu.

208. Správny súd zastáva názor nezhodujúci sa s názorom žalobcu, že postačuje fakturačná existencia tovaru. V tomto prípade žalovaný správne zistil, že to tak nie je, a samotné preukázanie fakturačnej existencie tovaru žalobcom nebolo postačujúce.

209. Žalobca pre účely uplatnenie práva na odpočítania dane predložil faktúry evidované pod č. XXXXXXXX zo dňa 05.06.2016, 1XXXXXXX zo dňa 10.06.2016, 1XXXXXXX zo dňa 12.06.2016, 1XXXXXXX zo dňa 14.06.2016, 1XXXXXXX zo dňa 16.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 18.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 20.06.2016, XXXXXXXX/B zo dňa 20.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 21.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 23.06.2016, XXXXXXXX zo dňa 25.06.2016, v celkovej sume 42.006,36 eur, základ dane v sume 35.005,30 eur a DPH v sume 7.001,06 eur, predmetom ktorých bolo dodanie živičnej zmesi AC a kladenie vegetačných dlaždíc. Na faktúrach je uvedený ako dodávateľ spoločnosť L&Q.l. s r.o., IČO 3X XXX XXX, DIČ 2XXXXXXXX1, IČ DPH SJ. mesto. K tomuto však správny orgán I. stupňa po preverení na základe poznatkov Kriminálneho úradu finančnej správy a po preverení v Obchodnom registri zistil, že spoločnosť Q. neexistuje. V Obchodnom registri s IČO XX XXX XXX je zapísaná obchodná spoločnosť L O.G spol. s r.o., ktorá je registrovaná v informačnom systéme správcu dane s DIČ XXXXXXXXXX a IČ DPH I Pre účely preverenia deklarovaných obchodov a preverenia oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie DPH z uvedených faktúr v celkovej sume 7.001,06 eur, správny orgán I. stupňa zaslal dožiadanie Daňovému úradu J. ako miestne príslušnému správcovi dane daňového subjektu L and L T. spol. s r. o. pod číslom dožiadania XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.10.2017.

210. Konateľ uvedenej obchodnej spoločnosti uviedol, že sa so žalobcom nepozná, nikdy s ním nerokoval, nevstúpil s ním do žiadneho obchodného vzťahu. Faktúry, na základe ktorých žalobca uplatnil právo na odpočítanie DPH nie sú faktúrami, ktoré vystavila táto obchodná spoločnosť, použila úplne iný účtovný softvér a úplne iné pečiatky. Podpisy sa takisto nezhodujú s podpismi oprávnených osôb.

211. Pokiaľ žalobca namietal, že zástupca spoločnosti L and L T. spol s r.o. bol vypočutý v úplne inom konaní iným daňovým úradom, k tomuto správny súd uvádza, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde. V danom prípade správny orgán I. stupňa využil inštitút dožiadania podľa § 21 Daňového poriadku a jednalo sa o procesný úkon, ktorý bol vykonaný v rámci daňovej kontroly prebiehajúcej u žalobcu v tomto posudzovanom konaní, nejednalo sa o využitie dôkazného prostriedku z iného daňového konania. Pokiaľ žalobca namietal, že nemohol byť pri tomto úkone prítomný, k tomuto správny súd poukazuje, že so zistenými skutočnosťami z tohto úkonu zrealizovanou formou dožiadania bol žalobca riadne oboznámený správcom dane ako správnym orgánom I. stupňa pri jednotlivých ústnych pojednávaniach a bol mu daný priestor k tomu, aby sa vyjadril, predložil dôkazy na podporu svojich tvrdení, resp. zistené skutočnosti vyvrátil, čo sa však v posudzovanom prípade nestalo. Správny súd nemá za to, že by takýmto postupom správneho orgánu I. stupňa došlo k zásahu do subjektívnych práv žalobcu. Správca dane s týmito zistenými skutočnosťami oboznámil žalobcu dňa 08.01.2018, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní pod č. 1XXXXXXXX/XXXX. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu predmetná zápisnica neobsahuje zo strany žalobcu žiadne návrhy na vypočutie konateľa spoločnosti L and L T. spol. s r.o., ako svedka, rovnako neobsahuje ani žiadne námietky a ani pripomienky k skutkovému stavu, ktorý bol zistený miestnym príslušným správcom dane u spoločnosti L and L T. spol. s r.o..

212. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že on riadne dodal fakturované služby pre spoločnosť I. - X. s.r.o., C. XXX, ktoré stavebné práce, služby súviseli s úpravou svahu jeho zatrávnením, pričom ich realizácia je zdokumentovaná a zaznamenávaná, k tomuto správny uvádza, že predmetná dodávka služieb zo strany žalobcu pre jeho odberateľa neboli daňovým úradom spochybnená. Teda správny orgán I. stupňa nemal pochybnosti o dodávke tovarov a služieb pre spoločnosť I. - X. s.r.o., ale nadobudol pochybnosti o tom, odkiaľ boli práce a materiál pre žalobcu dodávateľsky dodané, pretože pre účely uplatnenia odpočtu DPH predložil fiktívne faktúry od spoločnosti L&Q. r.o... K tomuto správny orgán I. stupňa žiadal pri ústnom pojednávaní dňa 08.01.2018 od žalobcu predloženie listinných dôkazov, a to zmluvu, resp. objednávok s odberateľmi a dodávateľmi a súpis majetku, ktorý však kontrolovaný žalobca nepredložil. Na základe uvedeného správny orgán I. stupňa nadobudol pochybnosť, že materiál a služby na základe uvedených faktúr nenadobudol od L&. o.,, ktorý je ako dodávateľ uvedený na spochybnených faktúrach. K tomuto obchodného vzťahu správny orgán I. stupňa vyzval žalobcu, aby poskytol informácie, ako došlo ku kontaktu s uvedeným dodávateľom, s kým konkrétne bol v kontakte z uvedenej spoločnosti, meno, adresa, telefonický kontakt osoby, s ktorou bol dohodnutý obchodný vzťah, akým spôsobom bol dohodnutý obchodný vzťah, aké zmluvy, objednávky, akým spôsobom

a komu bolo odovzdané stavenisko, kde boli práce na základe uvedených faktúr vykonávané, kto objednával prepravu materiálu a kto ju uhradil, kto vykonal prepravu materiálu ŠPZ vozidiel, kto a od koho preberal materiál, potrebný k vykonaniu prác, kto vykonával práce - či zamestnanci dodávateľa, resp. či boli vykonané v subdodávke, kto riadil a kontroloval vykonávanie prác za dodávateľa - konkrétna osoba, kontakt, akým spôsobom boli preberané práce od dodávateľa L&L TRADING spol. s r. o. žalobcom, teda spoločnosťou I.-R I., s.r.o., akým spôsobom bol preverený dodávateľ pred dohodnutím zákazky. Správny orgán I. stupňa dane súčasne vyzval žalobcu, aby predložil doklady a dôkazy vo forme zmlúv, objednávok, zmluvu o zastupovaní, protokoly o odovzdaní a prevzatí prác od dodávateľa, protokol o odovzdaní staveniska. K tomuto žalobca dňa 30.04.2018 predložil vyjadrenie, ktoré obsahuje len veľmi všeobecné konštatovania o tom, že prepravu materiálu vykonal, akým vozidlom si žalobca nepamätal, aké práce na stavbe vykonávali nejakí ľudia, ktorých si nepamätal presne, osobne ich nepoznal, mená si nepamätal. Domnelého dodávateľa služieb si preveroval prostredníctvom internetovej stránky, na ďalšie preverovanie nemal dôvod. Protokoly o odovzdaní a prebratí prác od dodávateľa nemal dôvod predkladať, jednalo sa bežné stavebné práce. Správny orgán I. stupňa do zápisnice o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX uviedol, že zotrváva na stanovisku, podľa ktorého daňový subjekt - žalobca nepreukázal skutočnosť, že materiál a služby na základe faktúr, z ktorých si uplatnil v kontrolovanom zdaňovacom období odpočítanie dane, nadobudol od spoločnosti L&Q.o., ktorá je ako dodávateľ uvedená na predložených faktúrach. Žalobca zotrval na svojich tvrdeniach, nevedel však uviesť, akým vozidlom bol prepravovaný materiál, nevedel uviesť mená ľudí, ktorí mali fakturované práce realizovať, tvrdil, že dodávateľa si preveroval na internetovej stránke Obchodného registra, čo však je podľa správneho súdu otázne, pretože ak by to tak skutočne urobil, zistil by, kto je oprávnený za uvedenú obchodnú spoločnosť konať a súčasne by zistil aj správne obchodné meno spoločnosti, ktoré je L and L T., spol s r.o., nie L&Q.. s r.o.

213. Námietka žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami, nebola opodstatnená. Odvolacím námietkam sa žalovaný venoval veľmi podrobne , v rozsiahlej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia a dal na ne odpovede. Reagoval aj na námietky žalobcu majúce oporu v rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ.

214. V súvislosti s tvrdením žalobcu o dôkaznom bremene zaťažujúcom v tejto veci správcu dane (žalovaného), keďže žalobca svoju povinnosť splnil predložením dôkazov (dokladov), správny súd uvádza, že daňovým orgánom sa podarilo okolnosti, o ktorých predložené dôkazy svedčili, zásadne spochybniť (prípadne až vylúčiť), a tak pre odstránenie zistených pochybností mal ďalšie dôkazy predkladať opäť žalobca. Žalobca totiž má v súlade s povinnosť preukázať vierohodnosť evidencií a záznamov a táto povinnosť sa nevyčerpáva prostým predložením listín, ktorých vierohodnosť momentom predloženia ešte správny orgán I. stupňa nemal ako spochybniť, pretože pochybnosti vznikli až na základe realizovaných zistení správcu dane. Preto tento spätný prechod dôkazného bremena na žalobcu neodporuje ani zákonu, ani rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora EÚ. Daňový orgán v takej situácii nie je zaťažený povinnosťou, pri zistených pochybnostiach, dokazovať k čomu v obchodnom reťazci reálne došlo, pre účely uplatnenia práva na odpočet dane postačovalo jeho zistenie, že predloženými dôkazmi nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre odpočet dane. Správny súd sa nedomnieva, že by v takejto situácii bolo zákonnou povinnosťou žalovaného (resp. správcu dane) preukazovať úmyselnú účasť žalobcu na daňovom podvode, ako to interpretoval žalobca s oporou v rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Príčinou stavu, aký bol v tomto konaní zistený, nemusí byť automaticky úmyselné (a z podstaty veci potom už trestnoprávne postihnuteľné) konanie žalobcu, jeho úmyselná účasť v daňovom podvode.

215. Napokon v porovnaní so závermi v niektorých vyššie uvedených rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré pracujú s tézou, že k podvodu, chybe došlo medzi subjektmi zoradenými v reťazci s odstupom od daňového subjektu (žalobcu), pričom na tie vzťahy prirodzene daňový subjekt nemá, resp. nemusí mať dosah ani vedomosť o nich, uvádza správny súd, že v skúmanom prípade k určitému defektu došlo aj v poslednom vzťahu, pretože z dôkazov bolo zistené objektívne, že tento zmluvný a tovarový vzťah nemohol existovať v podobe, akú žalobca listinami prezentoval.

216. Podľa názoru správneho súdu jednanie žalobcu v obchodno-právnych vzťahoch nebolo štandardné. Jednal podľa jeho tvrdenia len so zástupcom jeho dodávateľa, štatutárov spoločnosti

osobne nikdy nestretol, nevedel uviesť presné mená s kým za spoločnosť prišiel do styku resp. kto práce vykonal. Platby prebiehali výlučne hotovostne, pokiaľ by platil bezhotovostným stykom na údaje uvedené vo faktúrach (neexistujúce čísla účtov), sám by dospel k záveru o neexistencii domnelého dodávateľa. V tomto smere konanie žalobcu a jeho procesná obrana nevyznieva pre správny súd dôveryhodne.

217. Správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 18.04.2013, kde najvyšší súd uviedol: „ V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov ( ), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej-ktorej zmluvnej strany (pozri napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -89 z 1. marca 2012, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. októbra 2011 a sp. zn. z 13. septembra 2011).

218. Podobne v rozsudku sp. zn. zo dňa 6.7.2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol:“ Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď ), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení oprávnené.“.

219. Preto bola nedostatočná obrana žalobcu spočívajúca v tom, že nemal alebo nemohol mať vedomosť o obsahu činnosti svojho dodávateľa , lebo nemal právne prostriedky na jeho bližšie skúmanie. V tejto konkrétnej veci ani nebolo rozhodujúce, či žalobca vedel o úmysle niektorého z prvkov obchodného reťazca získať len daňovú výhodu, keďže bolo spochybnené, že tovar resp. služby mali osud tovaru resp. služieb uvedených na predložených faktúrach.

220. Správny súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa , nakoľko dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov boli vydané v súlade so zákonom, na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, z ktorého daňové orgány vyvodili správny právny záver, ktorý v rozhodnutiach náležite zdôvodnili.

221. S poukazom na ustanovenie , správny súd rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal vzhľadom k tomu, že žalobca nemal v konaní úspech a žalovaný na náhradu trov konania zo zákona nemá nárok, keďže v danom prípade neboli splnené podmienky podľa .

222. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.) a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body

možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).