Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Sa-35-2020.pdf
PDF · 120.01 KB
Case nature
Area
Subarea
10Sa/35/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: A. Q., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S. Š., bez dokladov totožnosti, toho času miesto pobytu Ú. B. E. B. H., Z. XX, M., zastúpený Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8, Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 25.09.2020, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA12-38-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8, Nové Zámky č. PPZ-HCP-BA12-38-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020, týkajúce sa žalobcu A. Q., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S. Š., bez dokladov totožnosti.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca A. Q., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 25.09.2020 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA12-38-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) podľa § 88 ods. 1 písm. b) tohto zákona rozhodol o zaistení žalobcu dňom 09.09.2020 na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 09.12.2020 na účel výkonu administratívneho vyhostenia a zároveň ho umiestnil do Ú. B. E. B. H. M. (Ď. „. M.).
2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že žalobca bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“) na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA12-38-008/2020-AV zo dňa 09.09.2020 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu neoprávneného pobytu na území SR. Keďže žalobca nemá dostatok finančných prostriedkov, ani platný cestovný doklad k vycestovaniu, rozhodol žalovaný o jeho zaistení.
3. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie.
4. Uviedol, že limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Poukazoval na to, že v krajine pôvodu žalobcu, v Eritrei, je bezpečnostná
situácia stále zlá, čo vyplýva z viacerých všeobecne dostupných zdrojov (Ministerstvo zahraničných vecí Českej republiky, Európsky azylový podporný úrad a Human Rights Watch).
5. Žalovaný napriek zlej bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu žalobcu sa v konaní o zaistení, ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu, nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, nezaoberal sa skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia žalobcu, vzhľadom na potrebu dodržania čl. 3 Európskeho dohovoru a v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov a rozhodovacou praxou všeobecných súdov, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu neuviedol krajinu, do ktorej má byť vyhostený, čo je taktiež nevyhnutné pre možnosť vyhodnotenia účelnosti zaistenia toho ktorého cudzinca. Rovnako ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o zaistení neuviedol, kam konkrétne mieni vyhostiť žalobcu a v tomto smere ani nerozvinul správnu úvahu týkajúcu sa účelnosti zaistenia žalobcu a možnosti reálneho zrealizovania vyhostenia žalobcu. Napadnuté rozhodnutie je z tohto dôvodu nepreskúmateľné a nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Z dôvodu absencie určenia krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený, vo výrokovej časti rozhodnutia o administratívnom vyhostení je rozhodnutie zároveň nevykonateľné, pretože iba výrok je zaväzujúcou časťou všetkých rozhodnutí správnych orgánov. Účelom a zmyslom ustanovenia § 77 ods. I zákona o pobyte cudzincov (povinnosti určenia krajiny vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti, či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny, či už domovskej alebo napr. krajiny tranzitu. Povinnosti uviesť krajinu vyhostenia sa nemôže správny orgán zbaviť ani zovšeobecneným tvrdením uvedeným v rozhodnutí o vyhostení žalobcu, že žalobca svoju identitu ničím nepreukázal, nakoľko samotný žalovaný ustálil vo veci žalobcu jeho osobné údaje tak, ako ich uviedol v záhlaví rozhodnutí o zaistení a vyhostení. Žalovaný má povinnosť zaoberať sa v konaní skúmaním prekážok vyhostenia, a to aj za situácie, že ich účastník konania priamo nenamieta, právne neklasifikuje a pod. (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku). Zistené prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle §61a zákona o pobyte cudzincov, a teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť, ktorá je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
6. Mal za to, že z napadnutého rozhodnutia, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení, však nie je zrejmé, ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi. V tejto súvislosti poukazoval žalobca na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v jeho rozsudku sp. zn. lSža/31/2014 zo dňa 02.09.2014, kedy uviedol, že odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. V súlade so zásadou materiálnej pravdy správneho konania je správny orgán povinný dôsledne zistiť všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, a tak doplniť podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Tejto povinnosti nie je správny orgán zbavený ani ustanovením § 34 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého je účastník konania povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Keďže napadnuté rozhodnutie závažným spôsobom zasahuje do právnych pomerov účastníka konania, najmä do základných práv a slobôd chránených nielen vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj medzinárodnými dohovormi, musí byť vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci. Žalovaný bol povinný vykonať zisťovania z úradnej povinnosti a nemôže byť preto viazaný len na podklady, resp. vyjadrenia, ktoré mu poskytnú účastníci konania. Správny orgán má byť pri zhromažďovaní dôkazov aktívny, a to v každom správnom konaní.(cit. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/34/2010).
7. Pre formálne nedostatky rozhodnutia o zaistení aj rozhodnutia o vyhostení (absencia stanovenia krajiny vyhostenia a skúmania prekážok vyhostenia), žalobca nie je schopný reálnej obrany voči budúcim postupom policajných orgánov voči nemu, keďže nevie, voči vyhosteniu do akej konkrétnej krajiny sa má brániť. Zároveň logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia žalobcu, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia, ako sú efektívnosť, včasnosť a pod.. Ústavný súd SR, aj kasačný súd, už viackrát zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t. j. konaním o odsune, vyhostení a pod.), je nepopierateľná nadväznosť a
v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov. Poukazoval pritom na rozhodnutia kasačného súdu a Ústavného súdu SR (sp. zn. lSZa/7/2016, sp. zn. 10Szak/11/2016 z 17.10.2016 a sp. zn. 9Sža/23/2010) a Ústavného súdu SR (nález sp. zn II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).
8. Vyhostením žalobcu do S. dôjde k porušeniu čl. 3 Európskeho dohovoru. Vyhostenie žalobcu do inej tretej krajiny nie je realizovateľné, nakoľko žalobca prechádzal územím iných krajín bez oprávnenia k pobytu a aj bez zadržania a preto neexistuje ani najmenší predpoklad pre zrealizovanie účelu zaistenia. Preto žalobca považoval jeho zaistenie za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
9. Žalovaný napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu. Nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.
10. Rovnako namietal, že napadnuté rozhodnutie trpí taktiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Keďže žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ani zaistení, neuviedol konkrétnu krajinu, kam má byť žalobca vyhostený, nie je vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia žalobcu. Žalovaný neuviedol dostatočne dôkazné prostriedky, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia a ktorými odôvodňuje svoje právne závery, iba nanajvýš blankytne a formálne uvádza, že bude vo veci vykonávať úkony a zabezpečovať materiálne proces vyhostenia. Žalovaný neuviedol, ktorý zastupiteľský úrad požiada o vystavenie náhradného cestovného dokladu, či je vystavenie náhradného cestovného dokladu vôbec možné a či je zrealizovanie cesty v prvom rade bezpečné a prípustné. Teda žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovej doby zaistenia žalobcu, pričom v zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných súdov je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. lSp/20/2012 a sp. zn. lSp/36/2014 Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012 a sp. zn. lSZa/7/2016).
11. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-BA12-38-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020 na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného dňa 09.09.2020 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky pod číslom PPZ-HCP-BA12-38-008/2020-AV podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil žalobcu dňom 09.09.2020 a umiestnil ho v Ú. M.. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby jeho zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 09.12.2020.
12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 02.10.2020 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobca bol dňa 09.09.2020 zaistený napadnutým rozhodnutím na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení. V predmetnom rozhodnutí o zaistení bola stanovená doba zaistenia do 09.12.2020. Na základe uvedeného je jasne preukázané, že zaistením cudzinca žalovaný smeruje k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobcu z územia SR.
13. K osobe žalobcu uviedol, že žalobca - cudzinec bol zadržaný vo vozidle prevádzačov. Týmto svojím úmyselným konaním žalobca porušil hneď niekoľko zákonných noriem platných na území Slovenskej republiky /Zákon o pobyte cudzincov, Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9.marca 2016/. Na základe uvedeného v žiadnom prípade nemohlo ísť o nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho orgánu. Skutkový stav veci bol dostatočne zistený a voči konaniu cudzinca boli uplatnené legitímne, zákonom stanovené sankcie. Žalobca - cudzinec, ako právne spôsobilý subjekt, je povinný na území SR dodržiavať právne predpisy platné na jej území, medzinárodné zmluvy a dohovory, ktorými je Slovenská republika viazaná, vychádzať z nich vo svojom konaní a rešpektovať ich. V prípade, že nerešpektuje zákony, musí niesť za porušenie zákona, zákonom stanovené opatrenia a sankcie.
14. K námietke týkajúcej sa doby zaistenia uviedol, že táto bola stanovená do 09.12.2020. Dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu. Správny orgán vychádzal zo skutočnosti všeobecnej známej z jeho praxe, pričom jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko táto doba závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. V danom prípade ide o hraničný termín doby zaistenia, pričom ako vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov, ako aj napadnutého rozhodnutia, je dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný. Taktiež má žalovaný povinnosť podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov po celý čas doby zaistenia skúmať, či trvá účel zaistenia, z čoho je povinnosť priamo na pleciach žalovaného, aby po celý čas zaistenia skúmal, či účel zaistenia trvá. Žalobca chce zrejme danými vyjadreniami docieliť, aby žalovaný v prípade zaistenia vydával väčšie množstvo rozhodnutí o zaistení s určením kratšej doby zaistenia. Takéto konanie by viedlo k nadmernému zaťažovaniu správnych orgánov, ako aj súdov, ktoré rozhodujú v danej veci.
15. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
16. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
17. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
18. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
19. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
20. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
21. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
22. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
23. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
24. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
25. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
26. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
27. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
28. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
29. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
30. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
31. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
32. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA12-38-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020, ktorým žalovaný na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného žalovaným pod číslom PPZ-HCP-BA12-38-008/2020-AV dňa 09.09.2020 zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 09.12.2020 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v Ú. M..
33. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP- BA12-38-008/2020-AV dňa 09.09.2020 žalovaný podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostil žalobcu a zároveň podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC mu uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu 1 rok. V zmysle § 83 ods. 2 písm. b) ZoPC policajný útvar neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z dôvodu, že účastníka konania možno zaistiť podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC. Podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Krajina, kam má byť žalobca administratívne vyhostený, určená nebola.
34. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenia žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 09.09.2020. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je realizácia administratívneho vyhostenia.
35. Žalobca bola teda zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, v zmysle ktorého policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia.
36. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
37. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (napr. rozsudok sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011). Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR, vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.
38. V zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení je preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.
39. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/7/2016 zo dňa 05.04.2016 v zmysle ktorého: „ Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné . ... Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.“
40. Takisto v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 zo dňa 19.10.2010 je limitom zaistenia práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie, či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. (...) Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver, týkajúci sa vyhostenia, padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave a Dohovore.
41. Rovnako v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 09.10.2013 správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V zmysle § 40 Správneho poriadku je povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potencionálne možný.
42. Správny súd dodáva, že pri posudzovaní reálnosti vyhostenia nič nemení na tom, že v samotnom rozhodnutí, ktorým bolo žalobcovi uložené administratívne vyhostenie, nie je uvedená krajina, kam má byť žalobca vyhostený. Žalovaný však vôbec nezisťoval, aké sú podmienky v krajine pôvodu žalobcu, resp. aké sú tieto podmienky v ktorejkoľvek inej krajine, ktorá by bola vôbec ochotná ho prijať, resp. ako sa v danej krajine aplikuje princíp non-refoulement. Možno preto akceptovať žalobnú námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, keďže v nej absentuje správna úvaha naplnenia účelu jeho zaistenia z tohto pohľadu, nakoľko jeho vyhostením do krajiny pôvodu, resp. do krajiny, v ktorej dochádza k porušeniu medzinárodného princípu non-refoulement, by mohlo dôjsť aj k porušeniu článku 3 Dohovoru.
43. Pokiaľ ide o námietku, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia, súd má za to, že daná námietka je dôvodná. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ani zaistení, neuviedol konkrétnu krajinu, kam má byť žalobca vyhostený, nie je vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov dospel k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia, pričom neuviedol dostatočne dôkazné prostriedky, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia a ktorými odôvodňuje svoje právne závery a iba nanajvýš blankytne a formálne uvádza, že bude vo veci vykonávať úkony a zabezpečovať materiálne proces vyhostenia. Rovnako neuviedol, ktorý zastupiteľský úrad požiada o vystavenie náhradného cestovného dokladu, či je vystavenie náhradného cestovného dokladu vôbec možné a či je zrealizovanie cesty v prvom rade bezpečné a prípustné.
44. Ohľadne stanovenia dĺžky doby zaistenia žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC, najviac do 09.12.2020. Počas tejto doby správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k jeho vyhosteniu. Presná doba zaistenia sa nedá presne určiť a závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, pričom správny orgán v spolupráci s Ú. M. bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k jeho vyhosteniu. Dôležitým faktorom, od ktorého sa bude dĺžka vyvíjať, je aj jeho spolupráca pri overovaní skutočnej totožnosti a štátnej príslušnosti. Bude potrebné zabezpečovať materiálne, ako aj personálne zabezpečenie prepravy a táto doba bude priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu z územia SR.
45. Správny súd ohľadne danej námietky poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, v zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia. Podľa názoru kasačného súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sza/4/2012).
46. Správny súd rovnako aj pri tejto námietke dáva do pozornosti rozsudok kasačného súdu sp. zn. lSZa/7/2016 zo dňa 05.04.2016. Nakoľko v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu, absentuje uvedenie krajiny, kam má byť žalobca vyhostený, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia žalobcu, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia.
47. Stanovená doba zaistenia teda nebola náležite zo strany správneho orgánu odôvodnená na individuálnom princípe. Správna úvaha žalovaného, týkajúca sa stanovenia doby zaistenia, vybočuje z medzí zákonných požiadaviek a nespĺňa podmienku zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný“. Možno teda uzavrieť, že žalovaný pri zdôvodnení dĺžky doby zaistenia žalobcu neuviedol žiadne individuálne skutočnosti opierajúce sa o konkrétne fakty vyplývajúce priamo z konania, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia.
48. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
49. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v
§ 191 ods. 1 písm. c) a d) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
50. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.