Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Sa-37-2020.pdf
PDF · 142.78 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sa/37/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: J. J. K., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť O. X. W., cestovný doklad: bez cestovného dokladu, iný doklad totožnosti: IK žiadateľa o azyl vydaná Rumunskom č. XXXXXX/XX, toho času miesto pobytu Ú. N. U. N. P., D. XX, I., zastúpený Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Trieda SNP č. 35, 040 11 Košice, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 30.09.2020, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-P06-26-044/2020-AV zo dňa 24.09.2020, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Trieda SNP č. 35, 040 11 Košice č. PPZ-HCP-P06-26-044/2020-AV zo dňa 24.09.2020, týkajúce sa žalobcu J. J. K., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť O. X. W., bez cestovného dokladu.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca J. J. K., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 30.09.2020 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-P06-26-044/2020-AV zo dňa 24.09.2020, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) v zmysle § 88 ods. 4 tohto zákona rozhodol, že predlžuje zaistenie žalobcu na čas nevyhnutne potrebný najviac do 25.10.2020 a ponecháva ho umiestneného v Ú. N. U. N. P. C. I. (Ď. „. I.“).
2. Predchádzajúce zaistenie žalobcu nastalo na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC č. PPZ-HCP-P06-26-014/2020-AV zo dňa 15.07.2020 za účelom odsunu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej „Nariadenie Dublin III“) s určenou lehotou zaistenia do 26.08.2020. Následne dňa 26.08.2020 bolo žalobcovi predĺžené zaistenie rozhodnutím č. PPZ-HCP-P06-26-029/2020- AV s určenou lehotou zaistenia do 25.09.2020.
3. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že konanie vo veci zaistenia bolo začaté z dôvodu, že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunskej republike, keďže z informačného systému MIGRA, výstup EURODAC lustráciou odtlačkov prstov bolo zistené, že je subjektom dublinského konania. Túto skutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky (ďalej „Dublinské stredisko“), ktoré začalo konanie o návrat žalobcu na územie iného členského štátu žiadosťou o prevzatie naspäť. V rámci skúmania trvania účelu zaistenia žalovaný zistil, že Rumunská republika akceptovala žiadosť o prevzatie žalobcu naspäť, čo bolo vyznačené akceptáciou dňa 13.08.2020 v Informačnom systéme MIGRA v časti Dublinské konanie. Dňa 19.08.2020 bolo Dublinským strediskom vydané rozhodnutie o odovzdaní žalobcu na územie Rumunskej republiky pod č. MU-DS-188-13/2020-DŽ, ktoré bolo žalobcovi vyhlásené dňa 24.08.2020 a toho istého dňa bola vyznačená právoplatnosť uvedeného rozhodnutia.
4. Podľa názoru žalovaného bola dĺžka doby zaistenia stanovená v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov ako aj v zmysle čl. 28 Nariadenia Dublin III do 25.10.2020. Rozhodnutie Dublinského strediska nadobudlo právoplatnosť dňa 24.08.2020 a je možné voči nemu podať správnu žalobu v zmysle § 211 ods. 2 Správneho súdneho poriadku do 20 dní od jeho doručenia. Posledným dňom lehoty na podanie správnej žaloby bol deň 14.09.2020, a preto podľa názoru žalovaného môže byť tak žalobca zaistený šesť týždňov od 14.09.2020 a je možné predĺžiť jeho zaistenie do 25.10.2020.
5. S napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu nesúhlasil z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
6. Mal za to, že zaistenie žalobcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a v rozpore s čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III. Dňa 13.08.2020 došlo k akceptácii žalobcu Rumunskou republikou a zároveň začala plynúť 6-týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 24.09.2020. Túto lehotu nie je možné predĺžiť. V zmysle zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok. V zmysle Správneho súdneho poriadku môže žalobca spolu so správnou žalobou požiadať súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. O priznaní odkladného účinku rozhodne súd iba na žiadosť žalobcu, a to do 15 dní. Zdôraznil, že žalobca nepodal správnu žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do Rumunska, teda ani nežiadal o priznanie odkladného účinku. Nakoľko v predmetnej právnej veci nedošlo k odkladnému účinku rozhodnutiu o odovzdaní, 6-týždňová lehota v zmysle Nariadenia Dublin III jednoznačne začala plynúť od akceptácie a uplynula najneskôr dňa 15.09.2020. Druhú časť vety „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 21 ods. 3“ nie je možné na danú vec aplikovať. Právny názor žalovaného a počítanie lehoty, tak ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí (t. j. počítanie lehoty od posledného dňa, keď bolo možné podať správnu žalobu a žiadať o jej odkladný účinok) nemá absolútne žiadnu oporu v právnych predpisoch, ani nie je zrejmé, z čoho žalovaný odvodil tento svoj záver.
7. Na podporu svojho právneho názoru a svojich tvrdení s ohľadom na výklad lehoty v zmysle čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III poukazoval na právny názor kasačného súdu vysloveného v takmer totožnej právnej veci vedenej pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014 vo veci odvolania voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sp/20/2014: Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EU, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť. Konštatoval, že žalobca je zaistený nezákonne a arbitrárne. Držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu dublinského návratu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. Postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR.
8. Žalovaný rozhodnutím o predĺžení zaistenia č. PPZ-HCP-P06-26-044/2020-AV zo dňa 24.09.2020 v konaní o zaistení žalobcovi, ktorý bol zaistený dňa 15.07.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku predĺžil zaistenie podľa § 88 ods. 4 ZoPC od 26.09.2020 do dňa 25.10.2020 a ponechal ho umiestneného v M..
9. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozhodnutím č. PPZ-HCP-P06-26-014/2020-AV zo dňa 15.07.2020 zaistil účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac však do 26.08.2020. Dňa 19.08.2020 Dublinské stredisko vydalo rozhodnutie pod ČDK: MU-DS-188-13/2020-DŽ, ktorým rozhodlo o odovzdaní účastníka konania do
Rumunskej republiky v zmysle § 46a ods. 4 zákon o azyle, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.08.2020. Dňa 13.08.2020 Rumunská republika písomne akceptovala prijatie späť účastníka konania podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Nariadenia Dublin III s čím súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie. Následne žalovaný vydal dňa 26.08.2020 rozhodnutie o predĺžení zaistenia pod č. PPZ-HCP- P06-26-029/2020- AV, ktorým v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC predĺžil účastníkovi konania zaistenie do 25.09.2020.
10. Rovnako v odôvodnení uviedol, že požiadal Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ Bratislava o zaujatie stanoviska, resp. zaslanie podkladov k ďalšiemu postupu v konaní o zaistení účastníka konania. Z jeho stanoviska vyplýva, že Rumunská republika v súčasnosti prijíma len cudzincov, ktorí boli akceptovaní podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Nariadenia Dublin III. To znamená, že ostatné kategórie akceptovaných cudzincov podľa článku 18 ods. 1 psím. c) alebo d) nariadenia Rumunská republika momentálne neprijíma na svoje územie a to s odvolaním sa na stav pohotovosti v súvislosti s pandémiou COVID-19, ktorý sa v Rumunskej republike predĺžil do 15.10.2020. Za tejto situácie bude možné zrealizovať transfer len u tých cudzincov, ktorí boli Rumunskou republikou akceptovaní podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Nariadenia Dublin III, t.j. v čase realizácie transferu sú stále považovaní za žiadateľov o azyl v Rumunskej republike.
11. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 08.10.2020 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. Nesúhlasil s námietkou, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rovnako nesúhlasil s námietkou žalobcu, že je zaistený nezákonne arbitrárne, že držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu Dublinského nariadenia je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia a že postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu. Poukazoval na príslušné znenia Dublinského nariadenia, konkrétne článok 1, článok 7 ods. 2, článok 28 a článok 27 ods. 3) ako aj § 46c zákon o azyle a § 211 ods. 2 Správneho súdneho poriadku.
12. Uviedol, že rozhodnutím Dublinského strediska číslo ČDK: MU-DS-188-13/2020-DŽ zo dňa 19. 08. 2020 bolo rozhodnuté o odovzdaní žalobcu do Rumunskej republiky v zmysle § 46a ods. 4 zákona o azyle. Z jeho obsahu vyplýva, že na základe žiadosti o prijatie späť žalobcu zaslanej podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia dňa 13. 08. 2020 Rumunská republika, ako požiadaný štát, akceptovala prijatie späť žalobcu podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia a zároveň v súlade s článkom 4 nariadenia Komisie (EÚ) číslo 118/2014 súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie. Dané rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 08. 2020 v súlade s ustanovením § 46c zákona o azyle. Zároveň v zmysle ustanovenia § 211 ods. 2 SSP začala dňom 24. 08. 2020 plynúť proti rozhodnutiu Dublinského strediska 20-dňová lehota na podanie správnej žaloby, ktorá dňa 13.09.2020 zanikla a od tohto dňa žalovaný určil 6-týždňovú lehotu, v danom prípade do 25.10.2020. Na základe týchto skutočností sa žalovaný nestotožňoval s tvrdením žalobcu, že 6-týždňová lehota uplynula dňa 24.09.2020 a že druhú časť vety „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3“ nie je možné na danú vec aplikovať, naopak určenie 6- týždňovej lehoty, v danom prípade do 25.10.2020 považuje žalovaný v súlade s ustanovením čl. 28 ods. 3 pododsek 3 s poukázaním na ustanovenie čl. 27 ods. 3 písm. b) Dublinského nariadenia a § 46c zákona o azyle a § 211 ods. 2 SSP.
13. K tvrdeniam uvádzaným k rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16 žalovaný citoval z predmetného rozsudku: Ustanovenie článku 28 ods. 3 pododsek 3 Dublinského nariadenia v súvislosti so zaistením osoby nevylučuje vykonať jej odovzdanie do zodpovedného členského štátu najneskôr do šiestich týždňov od akceptovania dožiadania o prijatie späť dotknutej osoby alebo vykonať jej odovzdanie do zodpovedného členského štátu najneskôr do šiestich týždňov odvtedy, keď zanikol odkladný účinok preskúmania podľa článku 27 ods. 3 Dublinského nariadenia. Teda uvedené ustanovenie a ani ďalšie iné nevylučujú vykonať odovzdanie dotknutej osoby do zodpovedného členského štátu podľa prvej alternatívy a následne vykonať odovzdanie dotknutej osoby do zodpovedného členského štátu podľa druhej alternatívy. Zároveň Slovenská republika v zmysle článku 27 ods. 3 písm. b) Dublinského nariadenia vo svojom vnútroštátnom práve ustanovila v zmysle § 211 ods. 2 SSP, že proti rozhodnutiu o odovzdaní je možné podať správnu žalobu v lehote do 20 dní od jeho doručenia a teda odovzdanie sa automaticky odkladá a tento odklad zanikne po určitom primeranom období (u žalobcu 20 dní), počas ktorého má súd po podrobnom a prísnom preskúmaní
rozhodnúť o tom, či má odvolanie alebo preskúmanie odkladný účinok. Z výkladu Súdneho dvora EÚ vyplýva, že článok 28 ods. 3 Dublinského nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že od lehoty šesť týždňov počítanej od okamihu, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania zavedený týmto ustanovením, netreba odpočítať počet dní, počas ktorých už bola dotknutá osoba zaistená potom, čo členský štát akceptoval dožiadanie o prevzatie alebo prijatie späť a článok 28 ods. 3 Dublinského nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že od lehoty šesť týždňov počítanej od okamihu, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania zavedený týmto ustanovením, sa uplatní aj vtedy, keď dotknutá osoba výslovne o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní nepožiada. Pokiaľ ide o lehotu na vykonanie odovzdania, jedinú relevantnú v situácii, akou je situácia vo veci samej, keď dožiadanie o prevzatie už bolo prijaté predtým, ako bola dotknutá osoba zaistená, znenie článku 28 ods. 3 tretieho pododseku tohto nariadenia neumožňuje samo osebe určiť, či sa toto ustanovenie uplatňuje vo všetkých situáciách, v ktorých je osoba zaistená s cieľom jej odovzdania, alebo iba vtedy, keď osoba už je zaistená v okamihu, keď sa uskutočňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní. V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na účely výkladu určitého ustanovenia práva Únie treba zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.
14. V tomto ohľade zdôraznil, že postupy prevzatia alebo prijatia späť zavedené Dublinským nariadením majú v konečnom dôsledku za cieľ umožniť odovzdanie štátneho príslušníka tretej krajiny do členského štátu určeného podľa tohto nariadenia ako zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej týmto príslušníkom. V rámci týchto postupov má možnosť zaistiť za určitých podmienok dotknutú osobu za cieľ, ako spresňuje článok 28 ods. 2 tohto nariadenia, zaručiť postupy odovzdávania tým, že sa vyhne tomu, že táto osoba utečie alebo sa bude vyhýbať výkonu prípadného rozhodnutia o odovzdaní prijatého vo vzťahu k nej. V tomto kontexte voľba šesťtýždňovej lehoty tak, ako je upravená v článku 28 ods. 3 treťom pododseku toho istého nariadenia naznačuje, že normotvorca Únie sa domnieval, že takýto časový úsek by mohol byť potrebný na vykonanie odovzdania zaistenej osoby. V dôsledku toho ak k zaisteniu dotknutej osoby na účely jej odovzdania dôjde po tom, čo dožiadaný členský štát akceptoval dožiadanie o prevzatie, doba zaistenia bude obmedzená jednou z presne stanovených lehôt uvedených v článku 28 ods. 3 tohto nariadenia, počítanou prípadne až odo dňa, keď zanikne odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3 uvedeného nariadenia. V situácii, keď nie je maximálna doba zaistenia stanovená Dublinským nariadením, musí byť takéto zaistenie napriek tomu v súlade so zásadou uvedenou v článku 28 ods. 3 prvom pododseku tohto nariadenia, podľa ktorej zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania. Zo znenia článku 28 toho istého nariadenia vyplýva, že toto ustanovenie stanovuje dve odlišné šesťtýždňové lehoty bez toho, aby uviedlo, či musia byť tieto lehoty zameniteľné, ani či musí byť dĺžka druhej lehoty v určitých prípadoch skrátená. Tento výklad je podporený funkciou priznanou týmto lehotám normotvorcom Únie. Hoci totiž lehoty stanovené v článku 28 ods. 3 treťom pododseku Dublinského nariadenia majú za následok na základe článku 28 ods. 3 štvrtého pododseku tohto nariadenia obmedzenie maximálnej doby trvania zaistenia, nič to nemení na tom, že ich predmetom je určiť obdobie, v priebehu ktorého musí byť odovzdanie vykonané, a že tak v určitých prípadoch nahrádzajú základné lehoty zavedené na tento účel v článku 29 ods. 1 uvedeného nariadenia.
15. V takejto situácii musí každý z členských štátov čeliť v rámci organizácie odovzdania rovnakým praktickým ťažkostiam, ktorým by musel čeliť, ak by odovzdanie mohlo byť vykonané okamžite po vyhovení dožiadaniu o prevzatie alebo prijatie späť, a teda by mal mať k dispozícii rovnakú lehotu šesť týždňov na vyriešenie technických podmienok odovzdania a jeho vykonanie. Okolnosť, že dotknutá osoba už bola zaistená v čase, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania, nemôže sama osebe významne uľahčiť odovzdanie, keďže dotknuté členské štáty nemôžu riešiť technické podmienky odovzdania, pokiaľ sa o ňom vecne nerozhodlo a apriori sa nerozhodlo ani o jeho dátume. Okrem toho v prípadoch, keď dotknutá osoba podala odvolanie alebo návrh na preskúmanie až niekoľko týždňov po zaistení, by prípadné skrátenie druhej lehoty stanovenej v článku 28 ods. 3 treťom pododseku Dublinského nariadenia na počet dní zaistenia osoby mohlo príslušný orgán v praxi zbaviť akejkoľvek možnosti vykonať odovzdanie predtým, než skončí zaistenie, a mohlo by tak dotknutému orgánu zabrániť v účinnom využití možnosti upravenej normotvorcom Únie vykonať zaistenie dotknutej osoby s cieľom vyhnúť sa vážnemu nebezpečenstvu úteku tejto osoby.
16. Z článku 28 ods. 3 tretieho pododseku Dublinského nariadenia vyplýva, že druhá lehota na vykonanie odovzdania zavedená týmto ustanovením plynie od okamihu, keď zanikne odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3 tohto nariadenia. Toto pravidlo má za cieľ priznať príslušnému orgánu dostatočnú lehotu na vykonanie odovzdania zaistenej osoby s prihliadnutím na skutočnosť, že pokiaľ má odvolanie alebo preskúmanie podané proti rozhodnutiu o odovzdaní odkladný účinok, možno odovzdanie vykonať až po tom, čo zanikol tento odkladný účinok. Okrem toho treba konštatovať, že normotvorca Únie odkázal na zánik odkladného účinku „podľa článku 27 ods. 3“ Dublinského nariadenia bez toho, aby rozlišoval medzi členskými štátmi, ktoré sa rozhodli priznať odkladný účinok odvolaniu alebo preskúmaniu ex lege podľa článku 27 ods. 3 písm. a) a b) tohto nariadenia, a členskými štátmi, ktoré sa rozhodli, že priznanie tohto odkladného účinku podriadia súdnemu rozhodnutiu vydanému v tomto zmysle na žiadosť dotknutej osoby podľa článku 27 ods. 3 písm. c) uvedeného nariadenia. Napriek tomu sa v takom prípade dotknutá osoba nachádza v situácii úplne porovnateľnej so situáciou osoby, ktorej odvolaniu alebo preskúmaniu bol priznaný odkladný účinok na základe článku 27 ods. 3 uvedeného nariadenia.
17. Na základe uvedeného uviedol žalovaný zároveň záver Súdneho dvora k samotnému čl. 28 Dublinského nariadenia, nasledovne: Článok 28 Dublinského nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je úprava dotknutá vo veci samej, ktorá stanovuje, že v situácii, keď k zaisteniu žiadateľa o medzinárodnú ochranu došlo potom, čo dožiadaný členský štát akceptoval dožiadanie o prevzatie, toto zaistenie môže pokračovať počas maximálne dvoch mesiacov, pokiaľ na jednej strane dĺžka zaistenia nepresiahne čas nevyhnutný na účely konania o odovzdaní, posudzovaný s ohľadom na konkrétne požiadavky tohto konania v každom jednotlivom prípade, a na druhej strane, pokiaľ prípadne táto dĺžka nepresiahne šesť týždňov odo dňa, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania, a bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je úprava dotknutá vo veci samej, ktorá v takejto situácii umožňuje pokračovať v uvedenom zaistení počas troch alebo dvanástich mesiacov, v priebehu ktorých mohlo byť odovzdanie platne vykonané.
18. Článok 28 ods. 3 Dublinského nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že od lehoty šesť týždňov počítanej od okamihu, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania zavedený týmto ustanovením, netreba odpočítať počet dní, počas ktorých už bola dotknutá osoba zaistená potom, čo členský štát akceptoval dožiadanie o prevzatie alebo prijatie späť.
19. Článok 28 ods. 3 Dublinského nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že od lehoty šesť týždňov počítanej od okamihu, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania zavedený týmto ustanovením, sa uplatní aj vtedy, keď dotknutá osoba výslovne o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní nepožiada.
20. Žalovaný mal za to, že uvedené závery Súdneho dvora potvrdzujú správnosť postupu žalovaného pri zaistení žalobcu a určení lehoty na jeho zaistenie, nakoľko sa jedná o výklad ustanovenia čl. 28 Dublinského nariadenia ako takého, ktorý je záväzný a aplikovateľný v plnom rozsahu, teda aj pre konanie žalovaného a nie iba v jednom konkrétnom prípade, v danom prípade vo veci C-60/16.
21. Dodal, že žalobca na podporu svojich tvrdení taktiež uvádza právny názor kasačného súdu vysloveného v takmer totožnej právnej veci vedenej pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18. 06. 2014 vo veci odvolania voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sp/20/2014. Žalobca mal za to, že je zaistený nezákonne a arbitrárne. Držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu dublinského návratu je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. í) Dohovoru a článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia. Postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Držanie žalobcu v zaistení je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru aj z toho dôvodu, ktorý v napadnutom rozhodnutí naznačil samotný žalovaný, a to že aj zo stanoviska Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava vyplýva, že Rumunsko v súčasnosti neprijíma na svoje územie kategóriu akceptovaných cudzincov podľa článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia, čo je aj prípad žalobcu a preto podľa žalobcu neexistuje reálna možnosť jeho odovzdania, pretože stav pohotovosti bol v Rumunsku predĺžený do 15.10.2020 a po dobu 1 týždňa nie je ani najmenší predpoklad pripraviť technicky celý proces odovzdania cudzinca na územie iného členského štátu. Nadôvažok je potrebné uviesť, že Rumunsko opakovane núdzový stav predlžuje, a preto nie je vylúčené, že k tomu dôjde znova, nakoľko situácia epidémie COVID 19
sa zhoršuje. Žalobca sa nachádza v zaistení formálne, bez reálneho predpokladu zrealizovania jeho odovzdania v lehotách stanovených Dublinským nariadením.
22. Žalovaný sa s uvedenými tvrdeniami nestotožňoval a uviedol, že žalobca bol zaistený na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia, ak existuje značné riziko jeho úteku. Rumunská republika ako zodpovedný členský štát akceptovala prijatie späť žalobcu, na základe čoho Dublinské stredisko vydalo rozhodnutie o odovzdaní žalobcu do Rumunskej republiky. Značné riziko úteku žalobcu žalovaný náležíte odôvodnil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, kde uviedol že nepoužitím inštitútu zaistenia by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii žalovaného a preto je potrebné mať žalobcu k dispozícii počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia. Príslušným na rozhodovanie o návrate štátneho príslušníka tretej krajiny je v zmysle vyššie uvedených predpisov Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorý vzhľadom na vydané rozhodnutie zo dňa 19. 08. 2020 zabezpečuje potrebné administratívne úkony v súvislosti s odovzdaním žalobcu na územie Rumunskej republiky, ktorá prijatie späť žalobcu akceptovala a žalovaný proces návratu nemôže ovplyvniť. Taktiež žalovaný uviedol, že žalobca vstúpil a zdržiaval sa na území Slovenskej republiky neoprávnene bez potrebných dokladov totožnosti, u žalobcu existuje značné riziko úteku, ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke, je bez finančných prostriedkov, ako aj neschopnosť žalobcu za súčasnej situácie v Európe dostať sa do Rumunskej republiky vlastnými silami. K odôvodneniu značného rizika úteku žalovaný dodáva, že nakoľko sa žalobca nachádza na území Slovenskej republiky neoprávnene je zrejmé, že nedodržal azylovú procedúru Rumunskej republiky, teda z krajiny, v ktorej po prvýkrát požiadal o azyl, ušiel.
23. K skutočnostiam uvádzaným zástupcom žalobcu v žalobe uvádzame, že predĺženie zaistenia žalobcu v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov je zákonné a vzhľadom na dôvod odovzdania žalobcu do členského štátu, ktorý je zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú žalobcom, je tento dôvod pre žalovaného dostatočne závažným dôvodom k tomu, aby obmedzil osobnú slobodu žalobcu jeho zaistením. Zaistenie žalobcu bolo nevyhnutné v záujme odovzdania do Rumunskej republiky v zmysle Dublinského nariadenia a pritom sa mu zabráni ďalšiemu úteku. Zo strany žalovaného je preto možné konštatovať, že zaistenie žalobcu je účelné a efektívne.
24. K stanovisku Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava o tom, že Rumunská republika v súčasnosti neprijíma na svoje územie kategóriu akceptovaných cudzincov žalovaný uvádza, že toto je súčasťou administratívneho spisu a zdôvodňuje aktuálnu situáciu v Rumunskej republiky, nie nereálnosť zaistenia žalovaného v zmysle napadnutého rozhodnutia, ktoré žalovaný považuje za zaistenie v súlade s príslušnými uvedenými ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov a Dublinského nariadenia a dodáva, že v zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia má Rumunská republika povinnosť žalobcu prijať. Cieľom žalovaného je teda samotné odovzdanie žalobcu do zodpovedného členského štátu za účelom posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu žalobcu, pričom žalovaný v procese odovzdávania využil zákonný inštitút zaistenia z dôvodu existencie značného rizika úteku žalobcu.
25. K takmer totožnej právnej veci vedenej pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18. 06. 2014 vo veci odvolania voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sp/20/2014 žalovaný s poukázaním na obsah uvedeného rozsudku uviedol, že nezistil totožnosť oboch konaní, ktorá by odôvodňovala rovnaký postup a rovnaký záver aj v tomto konaní.
26. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.
27. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
28. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
29. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
30. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
31. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
32. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
33. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
34. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
35. Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.
36. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
37. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
38. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od
implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
39. Podľa § 46a ods. 1 zákona o azyle, Na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.
40. Podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle, Ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.
41. Podľa § 46c zákona o azyle, podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok.
42. Podľa § 211 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, Správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia.
43. Podľa§ 213 ods. 2 zákona o azyle, Ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať. Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 185 až 189. Správny súd rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania.
44. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
45. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
46. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
47. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
48. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
49. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
50. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
51. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného o predĺžení zaistenia č. PPZ-HCP-P06-26-044/2020-AV zo dňa 24.09.2020. Predmetným rozhodnutím žalovaný v konaní o zaistení žalobcovi, ktorý bol zaistený dňa 15.07.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, predĺžil zaistenie podľa § 88 ods. 4 ZoPC od 26.09.2020 do dňa 25.10.2020 a ponechal ho umiestneného v M..
52. Žalovaný predchádzajúcim rozhodnutím č. PPZ-HCP-P06-26-014/2020-AV zo dňa 15.07.2020 zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac však do 26.08.2020. Dňa 19.08.2020 Dublinské stredisko vydalo rozhodnutie pod ČDK: MU- DS-188-13/2020-DŽ, ktorým rozhodlo o odovzdaní žalobcu do Rumunskej republiky v zmysle § 46a ods. 4 zákon o azyle (právoplatné dňa 24.08.2020). Dňa 13.08.2020 Rumunská republika písomne akceptovala prijatie späť žalobcu podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Nariadenia Dublin III. Následne žalovaný vydal dňa 26.08.2020 rozhodnutie o predĺžení zaistenia pod č. PPZ-HCP-P06-26-029/2020- AV, ktorým v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC predĺžil žalobcovi zaistenie do 25.09.2020.
53. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
54. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin III - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má zato, že správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.
55. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení.
56. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune. vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).
57. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek správny súd poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve v odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní.
58. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu dublinského strediska vydaného žalobcovi podľa § 46a ods. 4 o jeho odovzdaní do iného členského štátu t.j. Rumunskej republiky, nemožno podať odvolanie, ale možno podať iba správnu žalobu, ktorá však nemá odkladný účinok (§ 213 ods. 2 SSP v spojení s §46c ZoA). O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia dublinského strediska (§211 ods. 2 SSP). Z právnej úpravy platnej na území SR je zrejme, že voči rozhodnutiu dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej republiky nemožno aplikovať znenie článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania“. Žalobca navyše nepodal voči rozhodnutiu dublinského strediska ani správnu žalobu v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú veci alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.“
59. Z daného vyplýva, že v prípade žalobcu nebola naplnená druhá udalosť, na ktorú poukazoval Súdny dvor EÚ t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov .... odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. V preskúmavanej veci teda prichádza do úvahy len prvá udalosť t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom.
60. V preskúmavanom prípade má správny súd za to, že možno aplikovať na preskúmavanú vec rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014 v ktorom kasačný súd uviedol, že: Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť.
61. Dňa 13.08.2020 došlo k akceptácii Rumunskou republikou o prevzatie späť žalobcu a zároveň týmto dňom začala plynúť 6-týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 24.09.2020. Preto predĺženie zaistenia žalobcu v zmysle preskúmavaného rozhodnutie nie je v súlade s Nariadením Dublin III v dôsledku čoho je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
62. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
63. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a zároveň nariadil žalovanému, aby žalobca bola bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.
64. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.