Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Cob-100-2020.pdf
PDF · 152.96 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/100/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: ZDROJ MT, spol. s r.o., so sídlom Sučianska cesta 31, 036 08 Martin - Priekopa, IČO: 31 602 444, zastúpeného právnou zástupkyňou Mgr. Stanislavou Tichou, advokátkou, so sídlom K. XXXX/XX, XXX XX P. V., proti žalovanému: REX LEASING, spol. s r.o., so sídlom Sučianska 31, 036 08 Martin - Priekopa, IČO: 36 007 901, zastúpenému zástupcom AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 25, 036 01 Martin, IČO: 50 711 776, v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/31/2019-147 zo dňa 12. februára 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/31/2019-147 zo dňa 12. februára 2020 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). Podľa výroku II. rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne Okresný súd Martin samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že právny úkon - predaj osobného motorového vozidla značky MERCEDES BENZ S 500 4MATIC je neplatný a žalobcovi priznal náhradu trov konania.
2. Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie, aplikoval ust. § 409 ods. 1, § 133 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 135, § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka, ust. § 137 CSP, § 39 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nebola opodstatnená. Okresný súd podľa výpisu z obchodného registra zistil, že spoločníkmi žalobcu sú Ing. Vladimír Markovič, Ing. Miroslav Stacho a štatutárnym orgánom sú štyria konatelia, ktorí konajú za spoločnosť každý samostatne. Zhodnými vyjadreniami sporových strán (§ 151 ods. 1 CSP) mal okresný súd za zistené, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy, ktorej neplatnosť žalobca žiadal určiť, bol jedným z konateľov žalobcu, oprávneným konať za spoločnosť samostatne, tiež Ing. Vladimír Markovič. Podľa výpisu z obchodného registra žalovaného spoločníkmi žalovaného sú Ing. Vladimír Markovič, Rudolf Gregor, štatutárnym orgánom je päť konateľov s oprávnením zastupovať a podpisovať za spoločnosť každý samostatne, o.i. aj Ing. Vladimír Markovič od 8.8.1996, Ing. Zuzana Klocháňová od 23.7.2013. Súd prvej inštancie podľa žaloby zistil, že medzi stranami sporu nebolo rozporované to, že žalobca a žalovaný uzavreli v ústnej forme kúpnu zmluvu. Predmetom bolo osobné motorové vozidlo značky MERCEDES BENZ S 500 4MATIC. Kúpna cena bola vyúčtovaná faktúrou č. 90308090 zo dňa 26.03.2019 vo výške 1.560,- Eur spolu s DPH. Splatnosť faktúry bola 31.03.2019. Podľa príjmového pokladničného dokladu žalobcu č. 90303019 bola prijatá od žalovaného suma 1.560,- Eur, podpísaný príjemca Ing. Markovič,
účel - úhrada faktúry č. 90308090. Žalovaný predložil faktúru č. 14038054 dodávateľa - žalobcu, vyúčtovanie žalovanému za odpredaj motorového vozidla značky MERCEDES BENZ S 450 4MATIC zo dňa 20.03.2014, vyúčtovaná suma 4.800,- Eur, so splatnosťou 20.04.2014 (č.l. 49 spisu).
3. Okresný súd poukázal na to, že žalobca žiadal určiť neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel žalobca a žalovaný v ústnej forme v zmysle ust. § 409 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka, pričom podľa ust. § 137 písm. c) CSP pre požadované určenie je potrebné preukázať naliehavý právny záujem, pokiaľ tento nevyplýva z osobitného predpisu. Okresný súd pri vyhodnotení, či na požadovanom určení má žalobca naliehavý právny záujem, vychádzal z toho, ako tento žalobca odôvodnil v žalobe a právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 12.02.2020, a to pre neisté právne postavenie žalobcu vo vzťahu ku skutočnosti, či je alebo nie je vlastníkom motorového vozidla.
4. Okresný súd ďalej mal za zistené, že žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu podľa ust. § 409 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka v ústnej forme. Predmetom kúpnej zmluvy bolo osobné motorové vozidlo značky MERCEDES BENZ S 500 4MATIC. Faktúrou č. 90308090 zo dňa 26.03.2019 mal okresný súd preukázané, že medzi predávajúcim a kupujúcim bola dohodnutá kúpna cena 1.560,- Eur spolu s DPH, ktorú žalovaný zaplatil podľa príjmového pokladničného dokladu č. 90303019 dňa 26.03.2019 žalobcovi.
5. Súd prvej inštancie uviedol, že podstatné bolo, že kúpna zmluva mala všetky náležitosti ako vyžaduje ust. § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. vymedzené zmluvné strany - predávajúcim bol žalobca, žalovaný ako kupujúci, predmet kúpnej zmluvy a kúpna cena vyplývajúca z faktúry č. 90308090.
6. V konaní pred okresným súdom bolo nesporné, že v čase vzniku kúpnej zmluvy bol konateľom žalobcu aj konateľom žalovaného Ing. Vladimír Markovič, s oprávnením konať za každú spoločnosť samostatne. Pokiaľ aj právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 12.02.2020 uviedol, že za žalovaného pri vzniku kúpnej zmluvy konala druhá konateľka Ing. Zuzana Klocháňová, tak toto zostalo len v rovine tvrdenia, rovnako ako tvrdenie žalovaného, že Ing. Markovič konal za žalobcu ako výkonný riaditeľ. Okresný súd uviedol, že predloženie len jednej faktúry na preukázanie obchodných zvyklostí v súvislosti s predajom ojazdených motorových vozidiel medzi žalobcom a žalovaným, nebolo možné vyhodnotiť ako preukázanie obchodných zvyklostí, ani zavedenú prax medzi týmito zmluvnými stranami. Okresný súd vychádzal z nespornej skutočnosti, že za zmluvné strany kúpnej zmluvy, ktorej predmet bol vyúčtovaný žalobcom žalovanému vo faktúre č. 90308090, konal Ing. Vladimír Markovič ako konateľ žalobcu a súčasne konateľ žalovaného. Pri vzniku kúpnej zmluvy konal tak za predávajúceho ako aj kupujúceho konateľ, oprávnený konať za každú zmluvnú stranu samostatne spôsobom, ako to predpokladá ust. § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka.
7. Okresný súd zistil, že pri vzniku kúpnej zmluvy bol dodržaný spôsob konania v mene spoločnosti tak predávajúceho, ako aj kupujúceho a ich vôľa bola prejavená navonok určeným spôsobom konania. Pokiaľ aj žalobca argumentoval obmedzeniami v konaní konateľa, tak okresný súd v zmysle ust. § 133 ods. 3 Obchodného zákonníka uviedol, že obmedziť konateľské oprávnenie môže iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie, pričom takéto obmedzenie je voči tretím osobám neúčinné. To znamená, že spoločnosť zaväzujú aj také úkony konateľov, ktoré boli urobené v rozpore s internými pravidlami. V danom prípade však potom za takejto situácie spoločnosť je oprávnená uplatniť svoje práva, a to prípadné regresné nároky alebo nárok na náhradu škody voči konateľom, ktorí porušili svoje povinnosti a konali v rozpore s ustanoveniami spoločenskej zmluvy alebo rozhodnutí valného zhromaždenia. Porušenie konateľských oprávnení zakladá zodpovednosť konateľa voči spoločnosti v zmysle ust. § 135a Obchodného zákonníka, pôsobí teda vo vnútornom vzťahu a zakladá vznik regresných nárokov spoločnosti voči konateľom.
8. Okresný súd v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku skonštatoval, že pre danú sporovú vec nebola aplikovateľná úprava ust. § 134 Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie rieši rozhodovanie o obchodnom vedení spoločnosti. Takýmto obchodným vedením nie je samotné konanie v mene spoločnosti pri uskutočňovaní právnych úkonov a tým toto zákonné ustanovenie nebolo použiteľné na danú situáciu, t.j. na konanie konateľov pri uskutočňovaní právneho úkonu. Pokiaľ aj zákon nedefinuje obchodné vedenie spoločnosti, ide o súhrn rozhodovacích činností k otázkam podnikateľskej a obchodnej činnosti, vrátane rozhodovania o tom, do akých záväzkových vzťahov spoločnosť vstúpi, tiež organizačného charakteru, k technickým záležitostiam, vo vzťahu k veciam vnútornej prevádzky,
obchodnej stratégie, príprave a uzatváraniu obchodných zmlúv, či personálnej politike spoločnosti, avšak obchodným vedením podľa názoru okresného súdu už nie je samotné konanie v mene spoločnosti pri uskutočňovaní právnych úkonov, konkrétneho záväzkového vzťahu navonok.
9. Okresný súd neprijal záver o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor so zákonom v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Okresný súd vychádzal z ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka a z právneho názoru Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 4Cdo 177/2009 zo dňa 30.6.2010, ktorý sa zaoberal rovnako skutočnosťou, kedy stret záujmov medzi konateľom a spoločnosťou pre nevýhodnosť zmluvy pre spoločnosť je stavom, ktorý treba považovať za porušenie povinnosti konateľa pri výkone jeho pôsobnosti, s následkom jeho zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka, teda nie s následkom neplatnosti dotknutého právneho úkonu. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že v každom konkrétnom prípade treba skúmať, či nedochádza k stretu záujmov medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom a či tento stret je riešiteľný podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Pri strete záujmov konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je špeciálnym predpisom riešiacim túto otázku Obchodný zákonník, a to predovšetkým v ust. § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, v ktorom o.i. ukladá konateľovi povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou v súlade so záujmami spoločnosti a neuprednostňovať svoje záujmy. V odseku 2 ustanovenia § 135a Obchodného zákonníka sa spája porušenie tejto povinnosti so zodpovednosťou konateľa za škodu.
10. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo 39/2015 zo dňa 20. júna 2016 a sp. zn. 2MCdo 9/2014 zo dňa 29.9.2015, ktoré predložil právny zástupca žalobcu, okresný súd uviedol, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 9/2014 zo dňa 29.9.2015 rieši otázku neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka aj z dôvodu neprimeranej nízkej kúpnej ceny. V tam súdenej veci bolo preukázané, že predávané nehnuteľnosti boli predané za 8x nižšiu cenu ako bola ich reálna hodnota. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecne platí a je samozrejmosťou, že účastníci kúpnej zmluvy nie sú v zásade viazaní či obmedzovaní dohodnutím si výšky kúpnej ceny, ktorá nie je upravená cenovým predpisom, čo je aj daný prípad. Môžu si tak dojednať aj cenu, ktorá sa odchyľuje od ceny obvyklej (trhovej). Nemožno však vylúčiť, že okolnosť hrubého nepomeru plnenia jednej zo strán k tomu, čo poskytla druhá strana, môže v spojitosti s ďalšími okolnosťami daného prípadu, ale nie však sama osebe napĺňať znaky konania priečiaceho sa dobrým mravom.
11. Okresný súd z tohto dôvodu potom k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, ktorým argumentoval právny zástupca žalobcu v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy pre dojednanie neprimerane nízkej sumy uviedol, že nebolo aplikovateľné na súdenú vec, pretože záver súdov nižšieho stupňa o neplatnosti zmluvy vo veci, ktorá bola predmetom preskúmavania Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 2MCdo 9/2014 zo dňa 29.9.2015, bol záverom súdov nižšieho stupňa o neplatnosti zmluvy podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi založený nielen na tom, že kúpna cena v nej uvedená bola dohodnutá 8x nižšia, než za akú by sa predmetné nehnuteľnosti dali predať v danom mieste a čase, ale aj na ďalších, tam uvedených zistených okolnostiach predaja a prevodu žalovaných nehnuteľností, ktoré vo svojom súhrne spolu s nízkou dohodnutou kúpnou cenou robia zmluvu rozpornú s dobrými mravmi. Okresný súd uviedol, že v danej veci neboli zistené ďalšie také okolnosti, ktoré by v spojitosti s prípadným preukázaním, že dohodnutá cena bola neprimerane nízka, napĺňali znaky konania priečiaceho sa dobrým mravom. K uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo 39/2015 okresný súd uviedol, že najvyšší súd sa nezaoberal vecou samou a právny názor, ktorý právny zástupca žalobcu tlmočil na pojednávaní dňa 12.02.2020, bol právnym názorom odvolacieho súdu, nie Najvyššieho súdu SR, že dojednanie kúpnej ceny v čase realizácie právneho úkonu bolo v rozpore so zákonom, morálkou i pravidlami slušnosti. Najvyšší súd SR k tomuto nezaujal stanovisko, pretože dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v ustanovení v tom čase účinného § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p., ani nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou procesnou vadou, taxatívne vymenovanou v ust. § 237 O.s.p., preto dovolanie žalovaného odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p., ktorý bol účinný v čase rozhodovania Najvyššieho súdu SR. K právnemu názoru odvolacieho súdu okresný súd poukázal na ust. § 193 CSP, ktoré upravuje viazanosť súdu inými rozhodnutiami. Na základe tohto okresný súd vychádzal z právneho názoru v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 177/2009 zo dňa 30.6.2009, keď toto rozhodnutie nebolo prekonané ani rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/9/2014 zo dňa 29.9.2015.
12. Okresný súd dodal, že ak boli dané návrhy na dokazovanie ohľadne výšky škody, ktorá podľa žalobcu mu mala vzniknúť, s ohľadom na vyslovený právny záver tieto nebolo dôvodné vykonať. V súvislosti s predmetom sporu by bolo nadbytočné takéto dokazovanie, lebo nebolo potrebné preukazovať či a v akej výške žalobcovi vznikla škoda.
13. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalovanému, ktorý mal úspech, bol priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
14. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Nesúhlasil s názorom okresného súdu, ktorý neakceptoval absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy pre rozpor so zákonom v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Okresný súd vychádzal z ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka a z právneho názoru Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 4Cdo 177/2009 zo dňa 30.06.2010, ktorý sa zaoberal rovnakou skutočnosťou, kedy bol daný stret záujmov medzi konateľom a spoločnosťou pre nevýhodnosť zmluvy pre spoločnosť. Stret záujmov treba považovať za porušenie povinnosti konateľa pri výkone jeho pôsobnosti s následkom jeho zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka, teda nie s následkom neplatnosti dotknutého právneho úkonu. Žalobca v odvolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 29/2007, ako aj na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17/Co/6/2011. Žalobca uviedol, že konateľ spoločnosti žalobcu Ing. Vladimír Markovič bol v čase uzatvorenia právneho úkonu spoločníkom a konateľom žalovaného, a teda žalobca a žalovaný sú ekonomicky a personálne prepojené, resp. závislé osoby. V prípade prevodu majetku medzi závislými osobami platí, že pokiaľ je predajná cena nižšia ako cena obvyklá, do základu dane z príjmov vstupuje výška obvyklej ceny a predávajúci je preto povinný upraviť základ dane tak, že ho umelo zvýši, a teda je povinný uhradiť daň z príjmu, ktorý v skutočnosti ani nemal. V prejednávanom prípade bola kúpna cena za automobil určená na sumu 1.300,- Eur bez DPH, spolu s DPH 1.560,- Eur. Skutočná cena automobilu však predstavuje 42.000,- Eur, t.j. skutočná cena bola neprimerane nízka. Ďalej bolo podľa žalobcu preukázané, že v zmysle § 12 ods. 2 písm. q) spoločenskej zmluvy žalobcu, rozhodovanie o predaji hmotného investičného majetku nad 1.660,- Eur patrí do právomoci valného zhromaždenia. Na tieto skutočnosti okresný súd neprihliadol a s týmito sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal.
15. Žalobca mal za to, že konanie bývalého konateľa žalobcu Ing. Vladimíra Markoviča nebolo obvyklé, poctivé a ani spravodlivé. Predaj motorového vozidla, ktorého skutočná hodnota predstavuje sumu 42.000,- Eur za kúpnu cenu vo výške 1.560,- Eur bola v značnom nepomere poskytnutých plnení. Zároveň dojednanie ceny na hranici sumy 1.660,- Eur, kedy o prevode HIM rozhoduje už valné zhromaždenie, zodpovedá snahe bývalého konateľa vyhnúť sa schváleniu predaja automobilu valným zhromaždením. Vzhľadom k uvedenému, ako aj s prihliadnutím na ust. zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, ukladajúce predávajúcemu povinnosť umelo zvýšiť základ dane, ako aj na ekonomické a personálne prepojenie účastníkov dotknutého právneho úkonu bolo nepochybné, že v danom prípade ide o konanie odporujúce morálnym zásadám a priečiace sa dobrým mravom. Dôsledkom je nielen poškodenie žalobcu na jeho majetku, ale aj vznik následnej škody v súvislosti s navýšením daňového základu a prípadných ďalších sankcií zo strany daňového úradu. Konateľ spoločnosti Ing. Vladimír Markovič pri predaji automobilu nekonal v prospech spoločnosti žalobcu, ale vo svoj prospech, resp. v prospech svojej obchodnej spoločnosti žalovaného ako kupujúceho, a preto takýto absolútne neplatný právny úkon nemôže požívať žiadnu právnu ochranu.
16. Žalobca v odvolacom konaní sa domáhal prihliadnutia na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo 39/2015, z ktorého okrem iného vyplýva, že nie je možné vylúčiť, že okolnosť hrubého nepomeru plnenia jednej zo strán k tomu, čo poskytla druhá strana, môže v spojitosti s ďalšími okolnosťami toho konkrétneho prípadu napĺňať znaky konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca mal za to, že vzhľadom k uvádzaným skutočnostiam, ktoré tu sú, tak napĺňajú znaky konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
17. Žalobca v ďalšej časti odvolania poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 3864/2008 a sp. zn. 29 Cdo/910/2009. Z rozhodnutia vyplýva, že pri vzniku konfliktu záujmu žalobcu so záujmami žalovaného je potrebné nepriznať právne účinky takémuto právnemu úkonu. Podľa žalobcu okresný súd nedostatočne posúdil konanie Ing. Markoviča ako konateľa žalobcu vo vzťahu k
žalovanému, kde je tiež konateľom a súčasne majoritným spoločníkom, keď konanie posúdil len vo vzťahu k ust. § 135a Obchodného zákonníka, pričom žalobca poukázal na konanie konateľa, ktoré je v rozpore so záujmami spoločnosti, ktorú zastupoval. Aj keď štatutárny orgán právnickej osoby nie je jej zástupcom, pretože konanie štatutárneho orgánu je konaním samotnej právnickej osoby, žalobca mal za to, že vzhľadom na uvedené možno analogicky použiť ustanovenia § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré je použiteľné aj v prípadoch, v ktorých záujmy štatutárneho orgánu právnickej osoby sú v rozpore so záujmami tejto právnickej osoby.
18. V závere odvolania žalobca zdôraznil, že predajom automobilu za neprimerane nízku cenu na hranici, kedy už o prevode rozhoduje valné zhromaždenie, došlo k významnému zníženiu majetku žalobcu, ktorý predaj je výrazne v prospech osoby blízkej konateľovi žalobcu Ing. Vladimíra Markoviča. Právny úkon konateľa žalobcu nesledoval záujmy spoločnosti, ale naopak jeho vlastný záujem a záujem jeho obchodnej spoločnosti - žalovaného, ktorý právny úkon treba považovať za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi. S ohľadom aj na rozhodnutie krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17/Co/6/2011 nemôže jeden z konateľov zneužívať konanie v prospech seba a v rozpore so záujmami spoločnosti. Žalobca navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
19. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Žalovaný sa stotožnil so závermi rozhodnutia okresného súdu a naopak nesúhlasil s právnou argumentáciou žalobcu. Podľa žalovaného úkon, a to kúpna zmluva, podľa ktorej kúpna cena bola zaplatená, má všetky náležitosti vyžadované ust. § 409 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka. Predmet predaja bol odovzdaný žalovanému, kúpna cena zaplatená žalobcovi. S ohľadom na takto uskutočnený perfektný úkon, podľa žalovaného ostatná argumentácia žalobcu v odvolaní vo vzťahu k žalovanému je neopodstatnená, lebo tvrdenia o tom, že sa jednalo o ekonomicky a personálne prepojenú osobu a že je potrebné v takomto prípade osobitný postup vo vzťahu k daňovým predpisom, nie je možné akceptovať. Rovnako podľa žalovaného nebolo možné prihliadnuť na tvrdenia žalobcu o prekročení právomoci zástupcu žalobcu pri danom úkone, pretože úkon bol zrealizovaný oprávnenou osobou a žiadne obmedzenia v tomto smere vyplývajúce z interných predpisov žalobcu nemôžu mať vplyv na platnosť alebo neplatnosť realizovaného úkonu. Prípadné dôsledky takéhoto konania zástupcu žalobcu môžu viesť iba k uplatneniu si iných nárokov ako sú opísané v podanej žalobe.
20. Pokiaľ žalobca odkazoval na porušenie ustanovení zákona č. 595/2003 Z.z., tak nebolo preukázané, že by ním poukazovaný postup žalobca uskutočnil. Nebol produkovaný dôkaz o tom, že tvrdenie o navýšení základu dane a odvode DPH dodržal. Základ dane nenavýšil, daň z DPH ním konštatovanej údajne „obvyklej ceny“ nezaplatil, preto svojím postojom iba potvrdzuje, že s náležitosťami uzavretej kúpnej zmluvy súhlasí, čo znamená, že inak tvrdí v žalobe a inak sa správa v skutočnosti. Žalovaný zotrval na tom, že predaj hmotného majetku spoločnosti je možný za akúkoľvek cenu. Žalovaný sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že stanovenie ceny za odpredaj automobilu Mercedes Benz musí vychádzať z kalkulačky ojazdených vozidiel. Práve naopak, stanovenie výšky ceny musí vychádzať z obvyklých podmienok spoločnosti a tiež aj zo zaužívaných praktík spoločnosti, ktoré rešpektujú spoločníci a konatelia spoločnosti, čo je možné dokumentovať účtovníctvom žalobcu, z ktorého vyplynie, že takto sa dialo dlhodobo. Stanovenie obvyklej ceny poukázaním na „kalkulačku cien ojazdených automobilov“ je nedostatočné, nezohľadňujúce skutočný stav vozidla, osobitné podmienky užívania a financovania prevádzky tohto vozidla. Práve osobité podmienky v tejto spoločnosti žalobcu, dohodnuté konateľmi a spoločníkmi viedli k praktike zaužívanej pri odpredaji vozidiel po nadobudnutí nulovej účtovnej hodnoty. Práve tento spôsob vypočítania obvyklej ceny zo strany žalobcu neobstojí a má za následok neopodstatnenosť jeho argumentácie, ktorú uvádza v odvolaní. Argumentácia o ekonomickej a personálnej prepojenosti osoby konateľa žalobcu a žalovaného by prichádzala v úvahu pri obvyklom financovaní vozidla spoločnosťou žalobcu. Takýto stav uplatňovania nákladov na obstaranie vozidla a jeho prevádzkovanie spoločnosťou žalobcu nebol, pretože všetky finančné vstupy týkajúce sa vozidla boli z podielov na zisku spoločníkov, čo ovplyvňuje aj neopodstatnenosť žalobcu vychádzať z kalkulačky ojazdených vozidiel.
21. Žalovaný vozidlo kúpil a reagujúc na tvrdenia žalobcu, že bolo predané za neprimerane nízku cenu, tak v tomto smere žalovaný uviedol, že vozidlo malo nulovú účtovnú hodnotu a bolo financované uvedeným spôsobom, a preto postup predaja neodporuje zákonu, pretože podľa platných právnych predpisov môže podnikateľ vozidlo predať za hocijakú cenu. Ak aj žalobca uviedol, že pri cene, ktorá sa líši o viac ako 50% je potrebné zmluvu považovať za neplatnú, žalovaný uviedol, že tak ako aj uvádzal žalobca odkazom na rozhodnutie, museli by tu byť ďalšie okolnosti daného prípadu, ale tieto pri kúpnej
zmluve neboli, pretože práve zhodné uskutočňovanie obdobných úkonov u obdobných predmetoch predaja, bolo dlhodobo žalobcom rešpektované a toto potom nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi a už vôbec nie v rozpore s obvyklou praxou v spoločnosti žalobcu. Žalovaný poukazoval na osobitný režim užívania a dispozície s vozidlami počas niekoľkých desaťročí spoločného podnikania spoločníkov a konateľov spoločnosti žalobcu, čo dokumentoval aj dôkazom vo forme faktúry č. 14038054 za vozidlo Mercedes, ktorým dôkazom preukazoval tento osobitný a dohodnutý režim pri užívaných vozidlách zo strany obidvoch konateľov a ich následnom odpredaji. Ostatné dôkazy za odpredaj ďalších troch vozidiel za spoločného fungovania spoločnosti žalobcu, a to za odpredaj dvoch VW PASSAT a troch Mercedesov žalovaný nemohol predložiť, pretože týmito dôkazmi disponuje iba žalobca. Z dokladov vyplýva, že vždy bol realizovaný odpredaj vozidiel v prospech toho, ktorého konateľa, alebo na tretí subjekt za spoločne dohodnutých podmienok s poukázaním na to, že financovanie vozidla a jeho prevádzky neprebiehalo na náklady žalobcu, ale zo zisku spoločníkov žalobcu, čo sa dialo aj v danom prípade. Za takéhoto stavu obchodných zvyklostí je potrebné podľa žalovaného nájsť motív konania žalobcu, ktorý žalovaný vidí v pomste druhého konateľa a spoločníka vo vzťahu k jeho spoločníkovi, konateľovi a výkonnému riaditeľovi uskutočniť tento návrh ako odozvu na skutočnosť, že Ing. Markovič sa vzdal funkcie výkonného riaditeľa v spoločnosti po podpise kúpnej zmluvy a vedenie daného subjektu žalobcu postráda výkonného riaditeľa. Práve tieto obchodné zvyklosti a fungovanie žalobcu priamo vplývajú na hodnotenie otázky, či právny úkon kúpnej zmluvy bol alebo nebol v rozpore s dobrými mravmi a zaužívanými obchodnými zvyklosťami spoločnosti. Hoci sa žalovaný odvoláva na tieto postupy a riadenie spoločnosti v obdobných prípadoch, nemohol tieto tvrdenia podložiť dôkazmi, okrem jednej faktúry, pretože tieto dôkazy má v držbe žalobca. Žalovaný žiadal, aby bolo prihliadnuté na tento obvyklý, dohodnutý a spravodlivý postup, ako aj zavedenú prax, ktorá bola akceptovaná druhým spoločníkom spoločnosti žalobcu, a preto nie je možné hovoriť o rozpore s ust. § 39 Občianskeho zákonníka a o tom, že jeden z konateľov konal nedobromyseľne a zneužíval konanie vo svoj prospech. Ak žalobca použil argumentáciu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o tejto zaužívanej praxi, tak len preto, lebo žalobca vie, že všetkými dôkazmi disponuje iba on a žalovaný je v dôkaznej núdzi. Žalovaný navrhol na túto skutočnosť vypočuť pracovníčky učtárne žalobcu a druhého konateľa, okresný súd však k týmto dôkazom nepristúpil, nakoľko mal za to, že konanie Ing. Markoviča nevykazovalo žiadnu vadu úkonu, z dôvodu ktorej by bol úkon absolútne neplatný. Žalovaný sa s týmto názorom okresného súdu stotožňuje, ako aj s tým, že obmedzenia konateľských oprávnení v spoločenskej zmluve nemôžu smerovať voči tretím subjektom, obmedzenia smerujú iba do vnútra spoločnosti a právny úkon je perfektný.
22. Pokiaľ ide o námietku rozporu s dobrými mravmi, tak opätovne je potrebné posúdiť správanie sa subjektov v obchodných vzťahoch, ktoré bolo obvyklé, poctivé a spravodlivé. V tomto smere je podľa žalovaného potrebné poukázať na obvyklé, zaužívané a spravodlivé správania sa spoločníkov a konateľov žalobcu v obdobných obchodných vzťahoch predaja vozidiel v minulosti. Ak by bola posúdená aj otázka obvyklých postupov a zaužívanej obchodnej praxe, tak i v tomto je možné nepochybne preukázať za asistencie žalobcu, že tento postup sa v minulosti opakoval niekoľkokrát na strane obidvoch konateľov, preto nie je namieste aplikácia žalobcom požadovaná, a to aplikácia ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Bolo zaužívané a praktizované disponovanie s vozidlami konateľov spoločnosti, toto bolo vzájomne dlhodobo odsúhlasené a niekoľkokrát praktizované. Takéto zaužívané správanie preto nebolo možné v jedinom prípade, ktorý napáda žalobca, vyhlasovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi a obchodnými zvyklosťami. Z tohto dôvodu preto nie je možné sa domôcť neplatnosti právneho úkonu. Ak aj žalobca poukázal na rozhodnutie iného súdu, že nemôže jeden z konateľov zneužívať konanie v prospech seba a v rozpore so záujmami spoločnosti, tak opätovne žalovaný poukázal na zaužívanú prax, a to, že nemohol byť poškodený žalobca, ak sa vozidla financovali z podielu na zisku. Žalovaný preto mal za to, že úkon kúpy motorového vozidla Mercedes je platný, spĺňa všetky predpísané náležitosti, týmto konaním nebola poškodená spoločnosť žalobcu a ani nebol obídený zákon. Ak by malo platiť tvrdenie žalobcu, že daný systém nebol zaužívaný v spoločnosti, tak potom by mala byť odvedená DPH zo žalobcom vypočítanej ceny, mal by navýšiť základ dane z príjmu žalobcu a odviesť daň. Do dnešného dňa Ing. Markovičovi ako spoločníkovi v rozsahu 49% nie je táto skutočnosť známa, čo svedčí o tom, že žalobca tieto argumenty uvádza, ale v skutočnosti odvod dane a dane z príjmu nečiní. Žalovaný považoval žalobu za neopodstatnenú s návrhom na potvrdenie rozsudku okresného súdu.
23. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 28.05.2020. Žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, že žalobca svojim postojom, t.j. že nenavýšil základ dane, daň z DPH z „obvyklej ceny“ nezaplatil, má potvrdzovať, že s náležitosťami kúpnej zmluvy žalobca súhlasí. Žalobca netvrdil,
že navýšil základ dane a zaplatil daň z DPH. Žalobca namieta od počiatku platnosť zmluvy, zmluvu neuznáva a ani neprijal plnenie z kúpnej zmluvy. Je pravdou, že platné právo nezakazuje uzavrieť takú zmluvu, kde kúpna cena medzi zmluvnými stranami je dohodnutá vo výške, ktorá nereflektuje reálnu trhovú hodnotu, ako aj, že k neprimeranému protiplneniu musia v zmluvnom procese pristúpiť ešte ďalšie vady, teda ak by právnym úkonom sledovali účastníci nemravný cieľ alebo tento úkon mal nemravné následky. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 29/2007. Podľa tohto rozhodnutia rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka v spojitosti s personálnym prepojením obchodných spoločností sa dobrým mravom neprieči, avšak správanie sa osôb v obchodných vzťahoch musí byť obvyklé, poctivé a spravodlivé, ktoré neodporuje základným morálnym zásadám prevládajúcim v spoločnosti, ktoré vymedzujú konanie zodpovedajúce dobrým mravom, a to čo je za hranicami tohto konania, je konanie priečiace sa dobrým mravom. Tieto skutočnosti však musia byť preukázané. Žalovaný síce poukazuje na zaužívané obchodné zvyklosti v spoločnosti, t.j. na odpredaj motorových vozidiel s nulovou účtovnou hodnotou a uvádza, že postup bol obvyklý a dohodnutý, avšak neuviedol, akým spôsobom sa v takýchto prípadoch stanovovala výška kúpnej ceny. Skutočnosť, že predaj motorových vozidiel s nulovou účtovnou hodnotu bol zaužívaný, však nepreukázala to, že výška kúpnej ceny bola dohodnutá v súlade so zaužívanou praxou. Prihliadnuc na žalovaným predloženú faktúru, ktorou má snahu preukázať zaužívanú prax je zrejmé, že v roku 2014, kedy došlo k prevodu porovnateľného vozidla bola kúpna cena stanovená na sumu 4.800,- Eur, cca 3 x vyššia ako v prejednávanom prípade, ktorá bola odsúhlasená predsedom valného zhromaždenia tak, ako aj v ostatných prípadoch, pretože prevod HIM nad sumu 1.660,- Eur podliehal schváleniu valným zhromaždením. Uvedené tvrdenie žalobcu o schvaľovacom postupe žalovaný doteraz nerozporoval. Tvrdenie žalovaného, že podanie žaloby má byť prejavom pomsty druhého konateľa a spoločníka žalobcu, pretože Ing. Markovič odišiel z postu výkonného riaditeľa, považoval žalobca za účelové a ničím nepodložené tvrdenie. Žalobca ako obchodná spoločnosť má prostredníctvom tretej osoby zmluvne zabezpečené manažérske riadenie spoločnosti, preto tvrdenie Ing. Markoviča, že žalobca postráda výkonného riaditeľa považoval žalobca len za jeho želanie, ktoré sa nezakladá na preukázateľných dôvodoch. Žalobca zotrval na tom, že dojednaná výška kúpnej ceny v súvislosti s ostatnými namietanými skutočnosťami spôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka pre preukázateľný rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný svoje tvrdenia nepreukázal, a to, že išlo o zaužívanú prax v spoločnosti pri prevode motorových vozidiel s nulovou účtovnou hodnotou za neprimerane nízku cenu, a to bez súhlasu valného zhromaždenia, preto žalobca zotrval na odvolacom návrhu, a to na zrušení rozsudku okresného súdu a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
24. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 4.6.2020 (č.l. 196 spisu) bolo vyjadrenie žalobcu doručené žalovanému prostredníctvom zvoleného zástupcu s možnosťou vyjadrenia sa k nemu v lehote 10 dní od jeho doručenia, ktorú možnosť žalovaný do momentu konania a rozhodovania krajským súdom nevyužil.
25. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP postupom bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
26. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/100/2020-203 zo dňa 07.10.2020, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 13.10.2020 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
27. Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho konania a rozhodovania bola dôsledná aplikácia ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, keď pri posudzovaní napadnutého rozsudku okresného súdu a vyvodených záverov vychádzal z rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu vyjadrených v ním podanom odvolaní datovanom zo dňa 20.03.2020. Podstatou odvolania žalobcu bola námietka voči skutkovým, ale hlavne právnym záverom vysloveným okresným súdom v napadnutom rozsudku, ktorý neprijal záver o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor so zákonom v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, pretože súd prvej inštancie pri rozhodnutí o zamietnutí žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu
vychádzal z ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka a z právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 177/2009 z 30.06.2010.
28. Predmetom podanej žaloby bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej bol uskutočnený predaj osobného motorového vozidla značky MERCEDES BENZ S 500 4MATIC. V odvolacom konaní krajský súd za aplikácie ust. § 383 CSP bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keďže neboli dôvody na zopakovanie a ani na doplnenie dokazovania vykonaného pred okresným súdom. Medzi sporovými stranami nebolo rozporu v tom, že žalobca a žalovaný v ústnej forme uzavreli kúpnu zmluvu na predaj osobného motorového vozidla, ktorá kúpna cena bola vyúčtovaná faktúrou č. 90308090 zo dňa 26.03.2019 vo výške 1.560,- Eur spolu s DPH. Podľa výsledkov dokazovania bolo zistené, že z príjmového pokladničného dokladu žalobcu č. 90303019 vyplynula platba prijatá od žalovaného v sume 1.560,- Eur, ktorá bola podpísaná príjemcom Ing. Markovič, účel - úhrada faktúry č. 90308090. Ďalej z výsledkov dokazovania vykonaného pred okresným súdom vyplynulo, že za obe zmluvné strany, t.j. tak za predávajúceho, ako aj za kupujúceho, konal Ing. Vladimír Markovič, ktorý v čase vzniku kúpnej zmluvy bol konateľom žalobcu a aj konateľom žalovaného s oprávnením konať za každú spoločnosť samostatne. Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu uvádza, že pokiaľ u žalobcu ako obchodnej spoločnosti existovali obmedzenia pri konaní konateľa podľa spoločenskej zmluvy alebo na základe rozhodnutia valného zhromaždenia, tak v zmysle ust. § 133 ods. 1, ods. 3 Obchodného zákonníka takéto obmedzenia sú voči tretím osobám neúčinné a majú svoj dopad len do vnútra spoločnosti, a to tej, za ktorú vystupoval konateľ. Nemožno preto súhlasiť s odvolacím dôvodom žalobcu vyjadreným pod bodom 3., že by sa okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s obmedzeniami v konaní konateľa za žalobcu, ktoré malo vyplývať zo spoločenskej zmluvy žalobcu.
29. Pri zistení súdom prvej inštancie, že kúpnu zmluvu na predaj osobného motorového vozidla tak za žalobcu, ako aj za žalovaného uzatváral konateľ Ing. Vladimír Markovič, súd prvej inštancie uzavrel, že stret záujmov medzi konateľom a spoločnosťou pre nevýhodnosť zmluvy pre spoločnosť treba považovať za porušenie povinnosti konateľa pri výkone jeho pôsobnosti s následkom jeho zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka, teda nie s následkom neplatnosti dotknutého právneho úkonu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na vyslovený záver Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 4Cdo 177/2009 z 30.6.2010, z ktorého vychádzal a u ktorého rozhodnutia vyslovil, že toto nebolo prekonané žiadnym iným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Vo vzťahu k vyslovenému názoru okresným súdom v spojení s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd uvádza, že z ustanovenia § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Žalobca sa pred okresným súdom a rovnako aj v zmysle podaného odvolania dovolával neplatnosti právneho úkonu aj z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, keď podľa žalobcu právny úkon kúpnej zmluvy, ktorou bolo predané osobné motorové vozidlo žalovanému, nesledoval záujmy žalobcu ako spoločnosti, ale záujem vlastný, t.j. záujem Ing. Vladimíra Markoviča, resp. záujem jeho obchodnej spoločnosti - žalovaného, v ktorej je Ing. Vladimír Markovič konateľ a spoločník, ak na ujmu žalobcu a na prospech žalovaného dohodol neprimerane nízku cenu vozidla.
30. Bolo nepochybné, že Ing. Vladimír Markovič bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy konateľom žalobcu a jeho spoločníkom a rovnako u žalovaného bol konateľom a súčasne spoločníkom s 80% obchodným podielom.
31. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 177/2009 zo dňa 30. júna 2010 vyplýva, ...„Pri strete záujmov konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je špeciálnym predpisom riešiacim túto otázku Obchodný zákonník, a to predovšetkým v ustanovení § 135a ods. 1, v ktorom okrem iného ukladá konateľovi povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami spoločnosti a neuprednostňovať svoje záujmy. V odseku 2. tohto ustanovenia spája s porušením uvedenej povinnosti zodpovednosť konateľa za škodu. V prípadoch, v ktorých konateľ ako štatutárny orgán spoločnosti s ručením obmedzeným uzatvára zmluvu so „svojou“ obchodnou spoločnosťou, je však potrebné v prvom rade riešiť otázku, či vôbec ide o stret záujmov. Obchodný zákonník totiž napríklad v ustanovení § 132 ods. 2 výslovne počíta so situáciou, keď konateľ (ak je zároveň jediným spoločníkom) uzavrie zmluvu, pri ktorej je druhou zmluvnou stranou on sám. V každom konkrétnom prípade treba vždy skúmať, či nedochádza k stretu záujmov medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom a či tento stret
je riešiteľný podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Len ak výsledkom tohto skúmania bude záver, že právna úprava Obchodného zákonníka na kolíziu záujmov obchodnej spoločnosti a jej štatutárneho orgánu na konkrétnu situáciu nedopadá, bude prichádzať do úvahy analogické použitie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka“.
32. Okresný súd prihliadol na toto rozhodnutie najvyššieho súdu, hoci uvedené rozhodnutie riešilo prípad uzavretia zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorú uzavrel konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (vykonávajúci zároveň advokáciu) so „svojou“ obchodnou spoločnosťou, avšak bolo konštatované, že v prípade uzavretej zmluvy, ktorá je nevýhodnou pre spoločnosť, je nevyhnutné takéto konanie (stret záujmov) považovať za porušenie povinnosti konateľa pri výkone pôsobnosti s následkom jeho zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka. Za akceptovania tohto názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potom okresný súd skonštatoval, že nebola priechodná žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu, ak pri tvrdení žalobcu o nevýhodnosti uzavretej kúpnej zmluvy pre žalobcu ako spoločnosť je tu riešená ochrana spoločnosti, resp. možnosť uplatňovania nárokov spoločnosti práve aplikovaním ustanovenia § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka.
33. Žalobca v konaní pred okresným súdom a opätovne aj v odvolacom konaní zdôraznil, že predajom automobilu žalovanému za neprimerane nízku cenu došlo k zníženiu majetku žalobcu, pričom konateľ žalobcu Ing. Vladimír Markovič pri tomto úkone kúpnej zmluvy nesledoval záujmy spoločnosti - žalobcu, ale svoj vlastný záujem a záujem jeho obchodnej spoločnosti - žalovaného, kde je konateľom a spoločníkom, a preto je nevyhnutné takýto právny úkon považovať za neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi.
34. Krajský súd v komplexnosti danej súdenej veci má za to, že je potrebné skúmať, či napádaný stret záujmov medzi spoločnosťou a štatutárnym orgánom je možné riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, jeho osobitných ustanovení. Pokiaľ tomuto postupu v danej súdenej veci dal prednosť okresný súd, a to primárne v zmysle ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka, tak tomuto záveru nie je možné bez ďalšieho odoprieť jeho odôvodnenosť.
35. Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal aj s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukazoval žalobca prostredníctvom svojho zvoleného právneho zástupcu, a to v odsekoch 41., 42., 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu. Žalobca v odvolacom konaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo 29/2007, rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/6/2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo 39/2015 (poznámka krajského súdu, s ktorým rozhodnutím okresný súd sa v odseku 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku vysporiadal pokiaľ uviedol, že pri dojednaní ceny podstatne nižšej pri právnom úkone, môže táto okolnosť, avšak v spojitosti s ďalšími okolnosťami konkrétneho prípadu, napĺňať znaky konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, t.j. nepostačuje len sama osebe okolnosť dojednania podstatne nižšej ceny), ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 3864/2008, sp. zn. 29 Cdo/910/2009. Žalobca v odvolaní kládol dôraz na to, že žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy nie je možné posúdiť len vo vzťahu k ust. § 135a Obchodného zákonníka, ako to podľa žalobcu nesprávne urobil okresný súd, ale je potrebné pri predaji osobného motorového vozidla za neprimerane nízku cenu prihliadnuť k okolnostiam danej sporovej veci, keď došlo k významnému zníženiu majetku žalobcu, pričom išlo o predaj v prospech osoby blízkej konateľovi žalobcu Ing. Vladimíra Markoviča, ktorý úkon nesledoval záujmy žalobcu ako obchodnej spoločnosti, ale záujem Ing. Vladimíra Markoviča a záujem jeho obchodnej spoločnosti - žalovaného, čo v súhrnnosti je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi. Žalobca v odvolacom konaní kládol dôraz na dobré mravy, v rozpore s ktorými je úkon kúpnej zmluvy.
36. Krajský súd na základe viazanosti skutkovým stavom zisteným okresným súdom (§ 383 CSP) v rozsahu vykonaného dokazovania konštatuje, že neboli okrem žalobcom tvrdenej dohodnutej podstatne nižšej kúpnej ceny pri predaji osobného motorového vozidla preukázané ďalšie okolnosti v danej sporovej veci, ktoré by mohli napĺňať znaky rozporu s dobrými mravmi, o potrebe ktorých ďalších okolností sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Obdo 39/2015, ak nepostačuje len sama osebe skutočnosť dohodnutej, žalobcom tvrdenej podstatne nižšej kúpnej ceny, za vzatia do úvahy rešpektovania aj princípu zmluvnej voľnosti, ktorá je aj v rovine dojednávania kúpnej ceny. Vo všeobecnosti k poukazu žalobcu na ust. § 39 Občianskeho zákonníka, aplikácie ktorého sa
v danej sporovej veci domáhal, krajský súd uvádza, že k neplatnosti právneho úkonu dôjde v prípade, ak právny úkon svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza. K obchádzaniu zákona dôjde v prípade, kedy síce právny úkon nie je priamo v rozpore so zákonom, ale svojimi účinkami a predovšetkým svojim účelom zákon, jeho ciele a zmysel obchádza. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak je jeho obsah alebo účel v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi subjektmi práva určuje, aký má byť obsah ich konania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Pokiaľ ide o dobré mravy, ich výpočet nie je možné vzhľadom k ich mnohotvárnosti určiť. Dobré mravy patria k zásadám súkromného práva a používajú sa ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo v ich výkone. Ide o súhrn všeobecne platných noriem morálky, na ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Výkon funkcie konateľa s odbornou starostlivosťou sa vzťahuje na všetky povinnosti uložené konateľovi zákonom, spoločenskou zmluvou alebo rozhodnutím valného zhromaždenia. Vzhľadom k prevažujúcej profesionalite v obchodno-právnych vzťahoch je možné vo všeobecnej rovine konštatovať, že citlivosť k aspektom sociálnej spravodlivosti je v režime obchodného práva o niečo slabšia, čo môže viesť k tomu, že za poctivé sa v obchodnoprávnej rovine považuje aj to, čo by vo sfére všeobecného občianskeho práva mohlo byť považované za rozporné s dobrými mravmi. Pokiaľ okresný súd sporový prípad vyhodnotil na základe ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka, keď ide o osobitnú právnu úpravu, cez ktorú je primárne potrebné uplatňovať nároky v prípade stretu záujmov medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom, tak následne nekonštatoval, že by tu mali nastať následky neplatnosti dotknutého právneho úkonu (odsek 40. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu). Práve cez tento postup okresného súdu potom ani v odvolacom konaní nebolo možné konštatovať, že by žalobca preukázal, že pri realizácii (vzniku) kúpnej zmluvy nastali také okolnosti, ktoré by zakladali rozpor s dobrými mravmi.
37. Krajský súd zdôrazňuje, že v danej konkrétnej sporovej veci vyjadrená postupnosť osobitnej špeciálnej úpravy k všeobecnej úprave pri zistenom dôkaznom stave bola zachovaná, ak okresný súd apeloval na aplikáciu ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka, pokiaľ neboli zistené a žalobcom preukázané okolnosti použitia ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 39 Občianskeho zákonníka pri podanej žalobe o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Krajský súd práve ku konkrétnosti danej súdenej veci nemohol bez ďalšieho vychádzať z rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica, naviac tiež v pozícii odvolacieho súdu, vo veci jeho rozhodnutia sp. zn. 17Co/6/2011, keďže v tomto žalobcom poukazovanom rozhodnutí išlo o inú skutkovú vec, a to v tom, že nájomná zmluva nebola uzavretá v súlade so zákonom, došlo k porušeniu zákonných ustanovení o zastupovaní a obchodnom vedení spoločnosti tým, že nebol dosiahnutý súhlas väčšiny konateľov, čo nie je daná sporová vec, pretože okresný súd v odseku 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že ust. § 134 Obchodného zákonníka (obchodné vedenie) nie je na danú vec aplikovateľné (naviac vo veci sp. zn. 17Co/6/2011 Krajského súdu Banská Bystrica, na ktoré rozhodnutie poukázal žalobca v odvolaní, sa riešila žaloba o plnenie, t.j. nešlo o určovaciu žalobu, ako v danom konaní, keď krajský súd konštatoval, že nebola priechodná). Postup za použitia ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorého sa domáhal žalobca, prichádza do úvahy ak nie je možné zodpovednosť uplatňovať v zmysle ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka pri konaní konateľa a strete záujmov medzi konateľom a spoločnosťou a rovnako uplatňovanie neplatnosti právneho úkonu cez aplikáciu ust. § 39 Občianskeho zákonníka je možné len ak sú uvádzané aj ďalšie okolnosti ohľadom namietaného právneho úkonu a tieto aj preukázané, pokiaľ sa tvrdí pri takomto strete dojednanie podstatne nižšej ceny.
38. Vzhľadom k uvedeným zhodnoteniam vyjadreným odvolacím súdom v spojení so závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu, neboli zistené dôvody na zmenu napadnutého rozsudku okresného súdu, ani na jeho zrušenie a vrátenie okresnému súdu na ďalšie konanie, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie. Krajský súd ako súd odvolací považuje za potrebné dodať, že za primeranej aplikácie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2011 zo dňa 25.04.2012 ako odvolací súd neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia pri potvrdení rozsudku okresného súdu rozviedol aj vlastnú argumentáciu.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému voči žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov
konania rozhodne okresný súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia za aplikácie ust. § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.