Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)126/377724.cc889a.pdf
PDF · 138.74 KB
No categories available
4Obdo/29/2007
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Obdo 29/2007
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany
Zemaníkovej a členiek Mgr. Ľubomíry Kúdelovej a JUDr. Evy Hudobovej v právnej veci
žalobcu: B., spol. s r.o., C.X., N., IČO: X., proti žalovanému: A., spol. s r.o., N.X., B., IČO:
X., zast. JUDr. M.L., K.X., B., (pracovníčka žalovaného), o určenie neplatnosti zmlúv
o postúpení pohľadávok, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 28. februára 2007 č.k. 3 Cob 148/2006-312, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
28. februára 2007 č.k. 3 Cob 148/2006-312 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 26. januára 2006 č.k. 26 Cb 8/03-247
žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa domáhal určenia neplatnosti zmlúv
o postúpení pohľadávok voči dlžníkom (B., a.s., M.R. – M., P.S. N., a.s., N.), z dôvodu
absolútnej neplatnosti úkonov podľa § 39 Obč.Z. Naliehavosť právneho záujmu odôvodnil
pochybnosťou jeho aktívnej legitimácie v súdnych konaniach.
Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a zistil, že medzi účastníkmi konania
došlo k postúpeniu pohľadávok bezodplatne podľa § 524 a nasl. Obč.Z. Absolútne neplatný je
právny úkon, ktorý nie je dovolený, teda ktorý svojim obsahom a účelom odporuje zákonu,
alebo zákon obchádza. Skutočnosť, že žalobca uzavrel zmluvy o postúpení pohľadávok, nie je
možné z hľadiska obsahu považovať za neplatné, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by
tieto svojim obsahom a účelom odporovali zákonu, obchádzali ho, alebo sa priečili dobrým
mravom. Zákon umožňoval žalobcovi uzatvoriť zmluvy o postúpení pohľadávok
i bezodplatne.
Na základe uvedeného súd žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.
Žalobca podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie podaním zo dňa 26. apríla
2006 (na l.č. 250).
V odôvodnení uviedol, že odvolanie podáva v plnom rozsahu a odôvodnil ho
s poukazom na znenie § 524, § 527, § 20, § 13, § 3, § 39 Obč.Z. Poukázal na to, že právne
úkony právnickej osoby je oprávnený robiť jej štatutárny orgán, pričom toto konanie zaväzuje
právnickú osobu vo všeobecnosti, je však právnym úkonom, a ak takýto úkon je v rozpore
so zákonom, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, je takéto konanie podľa
§ 39 Obč.Z., neplatné. Poukázal i na to, že výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov, nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Obč.Z.). Obsah
dobrých mravov spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný
všeobecný záujem ich rešpektovania (Rc 88/98) a za dobré mravy treba považovať súhrn
spoločenských, kultúrnych a právnych noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú
nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných. Ide
o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktoré odpovedajú všeobecne
uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej
spoločnosti (3 Cdo 137/2003 NS SR). Za právny úkon, priečiaci sa dobrým mravom, treba
považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti
prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi
Konať v súlade s dobrými mravmi, je treba chápať objektívne t.j. nevyžaduje sa, aby
konajúci si bol vedomý toho, že koná v rozpore s dobrými mravmi. K rozporu s dobrými
mravmi môže dôjsť aj nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo
povinnosť koná (3 Cdo 137/2003).
Ďalej uviedol, že pri takomto posudzovaní nie je rozhodné, či daný právny úkon
je prípustný resp. v súlade s ostatnými predpismi, či inými ustanoveniami Obč.Z., ale je nutné
skúmať, či nie je potrebné odoprieť právnu ochranu takémuto úkonu, vzhľadom na konkrétne
okolnosti a v zmysle ust. § 3 ods. 1 a § 39 Obč.Z., je takýto úkon potrebné považovať
za neplatný. O neplatnosť právneho úkonu podľa § 39, ide potom v prípade, že obsah a účel
tohto úkonu, ktorý sledovali jeho účastníci, odporoval zákonu, obchádzal ho, alebo sa priečil
dobrým mravom (3 Cdo 137/2003, Rc 30/2000).
Prvostupňový súd neposudzoval predmetné úkony v súlade s dobrými mravmi, teda
komplexne, len z hľadiska, že postúpenie pohľadávok je možné i bezodplatne.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť
z dôvodu, že žalobca nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy. Poukázal na to, že
bezodplatné postúpenie pohľadávok, nie je dôvodom nemravnosti a zaoberal sa tým, že
dohoda o cene, je obligatórnou náležitosťou len pri niektorých typoch zmlúv.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, prejednal vec a rozhodol rozsudkom zo dňa
28. februára 2007 č.k. 3 Cob 148/2006-321 tak, že prvostupňový rozsudok zmenil a určil, že
zmluvy o postúpení pohľadávok uzavreté medzi žalobcom a žalovaným v dňoch 26.7.2000
a 25.7.2000, sú neplatné a priznal žalobcovi náhradu trov konania.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že postúpenie pohľadávky je občiansko-právnym
inštitútom, pri ktorom dochádza k zmene v osobe veriteľa pohľadávky, a preto súd prvého
stupňa bol podľa § 132 O.s.p. povinný skúmať dôkazy v ich vzájomnej súvislosti t.j. nie len
posudzovať skutočnosť, že bezodplatné postúpenie nie je v rozpore so zákonom, ani
s dobrými mravmi, ale hodnotiť i iný aspekt dôkazov s prihliadnutím na postavenie oboch
strán a so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. V danej veci bolo nesporne
zistené, že konateľ žalobcu Ing. F.L., ktorý dohody podpísal, bol väčšinovým spoločníkom
a tiež konateľom žalovaného a jeho konanie v spoločnosti vyústilo do jeho odvolania
z funkcie konateľa žalobcu dňa 28.7.2000. Pohľadávky na základe zmlúv o postúpení mali
prejsť na spoločnosť žalovaného, ktorá bola vo väčšinovom vlastníctve
Ing. F.L. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný pri uzatváraní dohôd o postúpení pohľadávok,
ťažil z existujúcich pomerov vo svoj prospech a situáciu využil na svoje obohatenie, o čom
svedčí skutočnosť, že spoločnosti žalobcu po uzavretí dohôd, ostali len povinnosti
z postúpených pohľadávok.
Takéto konanie je podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne v rozpore s dobrými
mravmi, pretože sa prieči všeobecne platným zásadám morálky, pri ktorých je daný
všeobecný záujem ich rešpektovania. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, ako vyplýva z jeho výroku.
K námietke prekážky rozhodnutej veci vyslovil názor, že nie je správna, pretože
predmetom konania vedeného pod sp. Zn. 28 Cb 83/00, nebolo určenie neplatnosti
predmetných zmlúv o postúpení pohľadávok.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p. tak, ako
vyplýva z výroku rozsudku.
Žalovaný podal proti rozsudku dovolanie podaním zo dňa 25. mája 2007.
V odôvodnení dovolania uviedol, že dovolanie je podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
prípustné, podané podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a odôvodňuje ho i ustanovením § 237
Odvolací súd zmenu rozsudku odôvodnil výlučne skutkovým zistením, že konateľ
žalobcu Ing. F.L., ktorý dohody podpísal, bol väčšinovým spoločníkom a tiež konateľom
žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na znenie § 136 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Obch.Z.,
v zmysle ktorého porušenie odseku 1, má dôsledky ustanovené v § 65 Obch.Z. Poukázal na
znenie § 65, najmä na so, že 2. Spoločnosť je oprávnená požadovať, aby osoba, ktorá tento
zákaz porušila, vydala v prospech z obchodu, pri ktorom porušila zákaz konkurencie, alebo
previedla tomu zodpovedajúce práva na spoločnosť. Tým nie je dotknuté právo na náhradu
škody. Poukázal na to, že konanie v rozpore so zákazom konkurencie, nikdy nemá za
následok neplatnosť právnych úkonov, pri ktorých k porušeniu uvedeného zákazu došlo.
Napriek tomu, že tieto úkony boli vykonané v rozpore so zákonom (porušenie ustanovení
o zákaze konkurencie je vo svojej podstate porušením zákona), spoločnosť sa nemôže
dovolávať, ani len relatívnej neplatnosti týchto právnych úkonov, pretože zákon pre uvedený
prípad upravuje osobitné sankcie (sankcie upravené v odseku 2 tohto paragrafu). Odsek 2
tohto paragrafu vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 39 Obč.Z. (ustanovenie absolútnej
neplatnosti právnych úkonov vykonaných kontra legem, t.j. v rozpore so zákonom, treba
chápať ako osobitné ustanovenie; z uvedého dôvodu k aplikácii § 39 Obč.Z., v tomto prípade
nedochádza (vzťah lex specialis k lex generalis, v zmysle ktorého vzťahy podliehajú režimu
Obchodného zákonníka, sa spravujú Občianskym zákonníkom, len v tých otázkach, ktoré
Obchodný zákonník neupravuje). Nároky vyplývajúce z porušenia zákazu konkurencie,
uplatňuje spoločnosť priamo voči osobe, ktorá porušila zákaz konkurencie, a nie voči
subjektom, s ktorými alebo v prospech, ktorých uvedená osoba konala. Pritom platí, že
na uplatnenie nárokov súvisiacich s porušením zákazu konkurencie, vzniká spoločnosti
právny nárok, spoločnosť však nie je povinná vymáhať ich, pokiaľ sama nemá záujem.
Ďalej uvádza, že odvolací súd sa v prejednávanej veci dopustil zásadného omylu, keď
uplatnil nepríslušnú právnu normu. Poukázal na znenie § 1 ods. 2, ako i na § 261 ods. 1
Obch.Z., nakoľko predmetom konania bol obchodno-právny spor medzi podnikateľmi.
Taktiež samotné skutkové zistenie súdu druhého stupňa o porušení zákazu
konkurencie Ing. F.L., je nepravdivé a z toho dôvodu žalobca svoj údajný nárok voči Ing.
F.L., ani nikdy nemal odvahu uplatniť, hoci zákon by ho k tomu inak oprávňoval. Toto
skutkové zistenie odvolací súd vyslovil v rozpore s nálezom súdu prvého stupňa. K tomuto
tvrdeniu súd nepripustil napriek návrhom žiadne dokazovanie. Zastáva názor, že pri skúmaní
tejto otázky ide o prekážku rozhodnutej veci
(28 Cb 83/00). V tomto konaní si žalobca voči svojmu konateľovi porušenie zákazu
konkurencie uplatnil a súd žalobu zamietol právoplatným rozsudkom. Na túto skutočnosť
poukázal dovolateľ v podaní zo dňa 21. júna 2006.
Poukázal tiež na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vo vzťahu
k Ing. L., pretože petit žaloby nesmeroval voči nemu, nebol účastníkom konania, pričom
o ňom boli vyslovené nepravdivé tvrdenia. V tejto súvislosti poukázal na publikované právne
názory ako i na nález ÚS SR 1/2004.
Odvolací súd ako kritérium nemravnosti našej spoločnosti vyslovil skutkové zistenie,
podľa ktorého spoločnosti žalobcu po uzavretí dohôd ostali len povinnosti z postúpených
pohľadávok. Takýto dôvod žaloby, ale žalobca v návrhu na začatie súdneho konania
neuplatnil a po celé konanie pred súdom ho nepoužil.
Odvolací súd, pokiaľ mal konať v nestrannom a spravodlivom súdnom konaní, bol
povinný vykonať dokazovanie k tým otázkam, ku ktorým vyslovil svoje skutkové zistenia.
Bol povinný tiež vysporiadať sa s tými dôkazmi, ktoré dovolateľ založil do spisu, a ktoré
skutkové zistenia odvolacieho súdu popierajú. Súd nie je v žiadnom prípade povinný vykonať
dokazovanie navrhované účastníkom konania, je ale povinný svoje tvrdenia doložiť dôkazmi,
pretože mu túto povinnosť predpisuje § 153 O.s.p.
Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že predmetné konanie je konaním
o neplatnosť dohôd o postúpení pohľadávok, ktorých účastníkmi boli žalobca a žalovaný.
Žalovaný nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by mali priniesť jasnú odpoveď k termínom
podpisovania dohôd o postúpení pohľadávok a oznámení o postúpení pohľadávok.
V zmysle svedeckej výpovede Ing. Š. Všetky dohody boli podpisované v jeden deň.
V zmysle predložených dôkazov oznámenia o postúpení pohľadávok boli zasielané dlžníkom
až 4.8.2000 (dlžníci B., a.s., P., a.s., N.) resp. len telefonickým oznámením.
Podstatou je potom posúdenie týchto úkonov s dobrými mravmi, nie zákazom
konkurencie. Žalobca si neuplatňoval nároky z porušenia zákazu konkurencie, ale ide
o určovaciu žalobu na určenie platnosti právneho úkonu, pričom dôvod neplatnosti nebol
uplatňovaný v porušení zákazu konkurencie.
Súdy v tomto prípade posudzovali tieto právne úkony podľa § 524 Obč.Z. (postúpenie
pohľadávky) a podľa § 39 OZ (platnosť právneho úkonu), ktoré bolo nutné posudzovať podľa
Občianskeho zákonníka, aj keby išlo o vzťah medzi osobami podľa § 261 Obch.Z.
K námietke prekážky rozhodnutej veci uviedol, že v konaní pred KS BA 28Cb 83/00
išlo o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti, v ktorom nebolo určené, že žalovaný neporušil
zákaz konkurencie, ale bolo určené, že z tohto dôvodu, nemôže byť zo spoločnosti vylúčený,
pretože mu táto skutočnosť nebola písomne vytknutá, čo je hmotnoprávnou podmienkou pre
platné vylúčenie zo spoločnosti. Spoločník bol vylúčený z iných dôvodov – porušovanie
spoločenskej zmluvy a uznesení valného zhromaždenia.
K osobe Ing. L. uviedol, že súdne konanie bolo konaním o neplatnosť dohôd
o postúpení pohľadávok, ktorých účastníkmi boli žalobca a žalovaný.
Navrhol dovolanie zamietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania vo výške
34.867,-- Sk za dva úkony právnej pomoci vrátane 19% DPH (prevzatie veci a vyjadrenie)
a 356,– Sk paušálna náhrada.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1) preskúmal
dovolanie žalovaného a zistil, že je prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p. v platnom znení
(ďalej len „O.s.p.“), bolo podané v zákonnej lehote a spĺňa ostatné náležitosti podľa § 241
ods. 1 O.s.p. Dovolanie preskúmal v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že
je dôvodné.
Z ust. § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania
a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného vymedzenia. V danom prípade
podľa obsahu dovolania, bol dovolacím dôvodom, ktorý bol v dovolaní uplatnený, že
rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich, alebo ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Dovolací dôvod spočívajúci v neprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom,
tak týmto dôvodom, sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
Na rozdiel od skutkového zistenia, ktoré je výsledkom činnosti súdu pri hodnotení dôkazov,
o nesprávne právne posúdenie ide vtedy, ak súd zistený skutkový stav nesprávne zhodnotil
po stránke právnej, teda chybne aplikoval právny predpis.
Základná otázka, ktorú dovolací súd posudzoval, či bolo dostatočne preukázané, že
žalobcov nárok na určenie neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok, je po práve.
Podľa § 524 ods. 1 Obč.Z., môže veriteľ svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.
Predmetom skúmania v predchádzajúcich konaniach bolo, či došlo k platnému
uzavretiu zmlúv o postúpení pohľadávok. Zmluvy boli uzavreté medzi žalobcom
a žalovaným, ktorí sú podnikateľskými subjektmi. Za právnickú osobu koná štatutárny orgán,
pričom jeho konanie vždy právnickú osobu zaväzuje. U právnických osôb treba vykonávanie
právnych úkonov odlišovať od rozhodovania o týchto úkonoch. Rozhodovanie totiž znamená
vytváranie vôle vo vnútri spoločnosti a právne konanie, je prejavom už takto vytvorenej vôle
navonok voči tretím osobám s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Úprava
právneho konania za právnickú osobu je obsiahnutá jednak v Občianskom zákonníku (§ 20,
§ 22 až § 33b) ale aj v Obchodnom zákonníku (§ 13 až § 16), pokiaľ ide o podnikateľa.
V predmetnej veci sú účastníci podnikateľskými subjektmi, teda sa na ich konania vzťahujú
nesporne ustanovenia Obchodného zákonníka ako lex specialis a ustanovenia Občianskeho
zákonníka platia len v prípade, ak konkrétnu úpravu Obchodný zákonník neupravuje. Z tohto
teda vyplýva, že ak podnikateľské subjekty majú úmysel uzavrieť dohodu o postúpení
pohľadávok, uzavrú ju podľa § 524 Obč.Z., inak však platí pre ich vzájomné vzťahy
aj naďalej režim Obchodného zákonníka.
Podľa § 39 Obč.Z. je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom, alebo účelom
odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Dôvody nedovolenosti
úkonu sú dané v znení citovaného ustanovenia. Dobré mravy sú merítkom hodnotenia
konkrétnych situácií, zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti
so všeobecnými morálnymi zásadami spoločnosti. Rozpor s dobrými mravmi podľa § 39
Obč.Z. v spojitosti s personálnym prepojením obchodných spoločností sa dobrým mravom
neprieči, avšak správanie sa osôb v obchodných vzťahoch musí byť obvyklé, poctivé
a spravodlivé, ktoré neodporuje základným morálnym zásadám prevládajúcim v spoločnosti,
ktoré vymedzujú konanie zodpovedajúce dobrým mravom, a to čo je za hranicami tohto
konania, za konanie priečiace sa dobrým mravom, tieto skutočnosti však musia byť
preukázané.
Podľa § 213 O.s.p. v zásade platí v právnom poriadku apelačný systém, ktorého
podstatou je princíp, že odvolací súd preskúmava rozhodnutie napadnuté odvolaním znovu.
Rozhodnúť o riadnom opravnom prostriedku, si spravidla vyžaduje vykonať, opakovať alebo
doplniť dokazovanie. Viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvého stupňa znamená len to, že viazanosť existuje v rozsahu, v akom by sa odvolací súd
chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa bez toho, aby v rozpore so zásadou
priamosti a ústnosti odmietol opakovať, alebo doplniť dôkazy vykonané prvostupňovým
súdom. Z tohto tiež vyplýva, že viazanosť odvolacieho súdu sa vzťahuje na skutkové zistenia,
ktoré sú uvedené v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu s tým, že odvolací súd
ich môže zmeniť alebo doplniť, prípadne inak modifikovať iba po vykonaní dokazovania
t.j. po opakovaní alebo doplnení dokazovania. Podanie správy o priebehu doterajšieho
konania, oboznámenie sa s odvolaním a vyjadrením k odvolaniu, nie je však možné
považovať za doplnenie dokazovania tak, ako to predpokladá § 220 O.s.p.
V preskúmavanej veci dospel dovolací súd k záveru, že posúdenie nároku žalobcu
odvolacím súdom, bolo vyslovené bez vykonaného dokazovania resp. doplneného
dokazovania v odvolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného rozsudok odvolacieho súdu
podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude postupovať
v naznačenom smere.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je opravný prostriedok prípustný.
V Bratislave 23. septembra 2008
JUDr. Jana Zemaníková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková