Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obdo/29/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany

Zemaníkovej a členiek Mgr. Ľubomíry Kúdelovej a JUDr. Evy Hudobovej v právnej veci

žalobcu: B., spol. s r.o., C.X., N., IČO: X., proti žalovanému: A., spol. s r.o., N.X., B., IČO:

X., zast. JUDr. M.L., K.X., B., (pracovníčka žalovaného), o určenie neplatnosti zmlúv

o postúpení pohľadávok, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 28. februára 2007 č.k. -312, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

28. februára 2007 č.k. -312 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 26. januára 2006 č.k. -247

žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa domáhal určenia neplatnosti zmlúv

o postúpení pohľadávok voči dlžníkom (B., a.s., M.R. – M., P.S. N., a.s., N.), z dôvodu

absolútnej neplatnosti úkonov podľa § 39 Obč.Z. Naliehavosť právneho záujmu odôvodnil

pochybnosťou jeho aktívnej legitimácie v súdnych konaniach.

Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a zistil, že medzi účastníkmi konania

došlo k postúpeniu pohľadávok bezodplatne podľa § 524 a nasl. Obč.Z. Absolútne neplatný je

právny úkon, ktorý nie je dovolený, teda ktorý svojim obsahom a účelom odporuje zákonu,

alebo zákon obchádza. Skutočnosť, že žalobca uzavrel zmluvy o postúpení pohľadávok, nie je

možné z hľadiska obsahu považovať za neplatné, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by

tieto svojim obsahom a účelom odporovali zákonu, obchádzali ho, alebo sa priečili dobrým

mravom. Zákon umožňoval žalobcovi uzatvoriť zmluvy o postúpení pohľadávok

i bezodplatne.

Na základe uvedeného súd žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1

Žalobca podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie podaním zo dňa 26. apríla

2006 (na l.č. 250).

V odôvodnení uviedol, že odvolanie podáva v plnom rozsahu a odôvodnil ho

s poukazom na znenie § 524, § 527, § 20, § 13, § 3, § 39 Obč.Z. Poukázal na to, že právne

úkony právnickej osoby je oprávnený robiť jej štatutárny orgán, pričom toto konanie zaväzuje

právnickú osobu vo všeobecnosti, je však právnym úkonom, a ak takýto úkon je v rozpore

so zákonom, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, je takéto konanie podľa

§ 39 Obč.Z., neplatné. Poukázal i na to, že výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov, nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Obč.Z.). Obsah

dobrých mravov spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný

všeobecný záujem ich rešpektovania (Rc 88/98) a za dobré mravy treba považovať súhrn

spoločenských, kultúrnych a právnych noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú

nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných. Ide

o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktoré odpovedajú všeobecne

uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej

spoločnosti ( NS SR). Za právny úkon, priečiaci sa dobrým mravom, treba

považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti

prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi

().

Konať v súlade s dobrými mravmi, je treba chápať objektívne t.j. nevyžaduje sa, aby

konajúci si bol vedomý toho, že koná v rozpore s dobrými mravmi. K rozporu s dobrými

mravmi môže dôjsť aj nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo

povinnosť koná ().

Ďalej uviedol, že pri takomto posudzovaní nie je rozhodné, či daný právny úkon

je prípustný resp. v súlade s ostatnými predpismi, či inými ustanoveniami Obč.Z., ale je nutné

skúmať, či nie je potrebné odoprieť právnu ochranu takémuto úkonu, vzhľadom na konkrétne

okolnosti a v zmysle ust. § 3 ods. 1 a § 39 Obč.Z., je takýto úkon potrebné považovať

za neplatný. O neplatnosť právneho úkonu podľa § 39, ide potom v prípade, že obsah a účel

tohto úkonu, ktorý sledovali jeho účastníci, odporoval zákonu, obchádzal ho, alebo sa priečil

dobrým mravom (, Rc 30/2000).

Prvostupňový súd neposudzoval predmetné úkony v súlade s dobrými mravmi, teda

komplexne, len z hľadiska, že postúpenie pohľadávok je možné i bezodplatne.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť

z dôvodu, že žalobca nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy. Poukázal na to, že

bezodplatné postúpenie pohľadávok, nie je dôvodom nemravnosti a zaoberal sa tým, že

dohoda o cene, je obligatórnou náležitosťou len pri niektorých typoch zmlúv.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, prejednal vec a rozhodol rozsudkom zo dňa

28. februára 2007 č.k. -321 tak, že prvostupňový rozsudok zmenil a určil, že

zmluvy o postúpení pohľadávok uzavreté medzi žalobcom a žalovaným v dňoch 26.7.2000

a 25.7.2000, sú neplatné a priznal žalobcovi náhradu trov konania.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že postúpenie pohľadávky je občiansko-právnym

inštitútom, pri ktorom dochádza k zmene v osobe veriteľa pohľadávky, a preto súd prvého

stupňa bol podľa povinný skúmať dôkazy v ich vzájomnej súvislosti t.j. nie len

posudzovať skutočnosť, že bezodplatné postúpenie nie je v rozpore so zákonom, ani

s dobrými mravmi, ale hodnotiť i iný aspekt dôkazov s prihliadnutím na postavenie oboch

strán a so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. V danej veci bolo nesporne

zistené, že konateľ žalobcu Ing. F.L., ktorý dohody podpísal, bol väčšinovým spoločníkom

a tiež konateľom žalovaného a jeho konanie v spoločnosti vyústilo do jeho odvolania

z funkcie konateľa žalobcu dňa 28.7.2000. Pohľadávky na základe zmlúv o postúpení mali

prejsť na spoločnosť žalovaného, ktorá bola vo väčšinovom vlastníctve

Ing. F.L. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný pri uzatváraní dohôd o postúpení pohľadávok,

ťažil z existujúcich pomerov vo svoj prospech a situáciu využil na svoje obohatenie, o čom

svedčí skutočnosť, že spoločnosti žalobcu po uzavretí dohôd, ostali len povinnosti

z postúpených pohľadávok.

Takéto konanie je podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne v rozpore s dobrými

mravmi, pretože sa prieči všeobecne platným zásadám morálky, pri ktorých je daný

všeobecný záujem ich rešpektovania. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok

zmenil tak, ako vyplýva z jeho výroku.

K námietke prekážky rozhodnutej veci vyslovil názor, že nie je správna, pretože

predmetom konania vedeného pod sp. Zn. , nebolo určenie neplatnosti

predmetných zmlúv o postúpení pohľadávok.

O trovách konania rozhodol podľa v spojení s tak, ako

vyplýva z výroku rozsudku.

Žalovaný podal proti rozsudku dovolanie podaním zo dňa 25. mája 2007.

V odôvodnení dovolania uviedol, že dovolanie je podľa

prípustné, podané podľa a odôvodňuje ho i ustanovením

Odvolací súd zmenu rozsudku odôvodnil výlučne skutkovým zistením, že konateľ

žalobcu Ing. F.L., ktorý dohody podpísal, bol väčšinovým spoločníkom a tiež konateľom

žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na znenie § 136 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Obch.Z.,

v zmysle ktorého porušenie odseku 1, má dôsledky ustanovené v § 65 Obch.Z. Poukázal na

znenie § 65, najmä na so, že 2. Spoločnosť je oprávnená požadovať, aby osoba, ktorá tento

zákaz porušila, vydala v prospech z obchodu, pri ktorom porušila zákaz konkurencie, alebo

previedla tomu zodpovedajúce práva na spoločnosť. Tým nie je dotknuté právo na náhradu

škody. Poukázal na to, že konanie v rozpore so zákazom konkurencie, nikdy nemá za

následok neplatnosť právnych úkonov, pri ktorých k porušeniu uvedeného zákazu došlo.

Napriek tomu, že tieto úkony boli vykonané v rozpore so zákonom (porušenie ustanovení

o zákaze konkurencie je vo svojej podstate porušením zákona), spoločnosť sa nemôže

dovolávať, ani len relatívnej neplatnosti týchto právnych úkonov, pretože zákon pre uvedený

prípad upravuje osobitné sankcie (sankcie upravené v odseku 2 tohto paragrafu). Odsek 2

tohto paragrafu vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 39 Obč.Z. (ustanovenie absolútnej

neplatnosti právnych úkonov vykonaných kontra legem, t.j. v rozpore so zákonom, treba

chápať ako osobitné ustanovenie; z uvedého dôvodu k aplikácii § 39 Obč.Z., v tomto prípade

nedochádza (vzťah lex specialis k lex generalis, v zmysle ktorého vzťahy podliehajú režimu

, sa spravujú , len v tých otázkach, ktoré

neupravuje). Nároky vyplývajúce z porušenia zákazu konkurencie,

uplatňuje spoločnosť priamo voči osobe, ktorá porušila zákaz konkurencie, a nie voči

subjektom, s ktorými alebo v prospech, ktorých uvedená osoba konala. Pritom platí, že

na uplatnenie nárokov súvisiacich s porušením zákazu konkurencie, vzniká spoločnosti

právny nárok, spoločnosť však nie je povinná vymáhať ich, pokiaľ sama nemá záujem.

Ďalej uvádza, že odvolací súd sa v prejednávanej veci dopustil zásadného omylu, keď

uplatnil nepríslušnú právnu normu. Poukázal na znenie § 1 ods. 2, ako i na § 261 ods. 1

Obch.Z., nakoľko predmetom konania bol obchodno-právny spor medzi podnikateľmi.

Taktiež samotné skutkové zistenie súdu druhého stupňa o porušení zákazu

konkurencie Ing. F.L., je nepravdivé a z toho dôvodu žalobca svoj údajný nárok voči Ing.

F.L., ani nikdy nemal odvahu uplatniť, hoci zákon by ho k tomu inak oprávňoval. Toto

skutkové zistenie odvolací súd vyslovil v rozpore s nálezom súdu prvého stupňa. K tomuto

tvrdeniu súd nepripustil napriek návrhom žiadne dokazovanie. Zastáva názor, že pri skúmaní

tejto otázky ide o prekážku rozhodnutej veci

(). V tomto konaní si žalobca voči svojmu konateľovi porušenie zákazu

konkurencie uplatnil a súd žalobu zamietol právoplatným rozsudkom. Na túto skutočnosť

poukázal dovolateľ v podaní zo dňa 21. júna 2006.

Poukázal tiež na vo vzťahu

k Ing. L., pretože petit žaloby nesmeroval voči nemu, nebol účastníkom konania, pričom

o ňom boli vyslovené nepravdivé tvrdenia. V tejto súvislosti poukázal na publikované právne

názory ako i na nález ÚS SR 1/2004.

Odvolací súd ako kritérium nemravnosti našej spoločnosti vyslovil skutkové zistenie,

podľa ktorého spoločnosti žalobcu po uzavretí dohôd ostali len povinnosti z postúpených

pohľadávok. Takýto dôvod žaloby, ale žalobca v návrhu na začatie súdneho konania

neuplatnil a po celé konanie pred súdom ho nepoužil.

Odvolací súd, pokiaľ mal konať v nestrannom a spravodlivom súdnom konaní, bol

povinný vykonať dokazovanie k tým otázkam, ku ktorým vyslovil svoje skutkové zistenia.

Bol povinný tiež vysporiadať sa s tými dôkazmi, ktoré dovolateľ založil do spisu, a ktoré

skutkové zistenia odvolacieho súdu popierajú. Súd nie je v žiadnom prípade povinný vykonať

dokazovanie navrhované účastníkom konania, je ale povinný svoje tvrdenia doložiť dôkazmi,

pretože mu túto povinnosť predpisuje

Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že predmetné konanie je konaním

o neplatnosť dohôd o postúpení pohľadávok, ktorých účastníkmi boli žalobca a žalovaný.

Žalovaný nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by mali priniesť jasnú odpoveď k termínom

podpisovania dohôd o postúpení pohľadávok a oznámení o postúpení pohľadávok.

V zmysle svedeckej výpovede Ing. Š. Všetky dohody boli podpisované v jeden deň.

V zmysle predložených dôkazov oznámenia o postúpení pohľadávok boli zasielané dlžníkom

až 4.8.2000 (dlžníci B., a.s., P., a.s., N.) resp. len telefonickým oznámením.

Podstatou je potom posúdenie týchto úkonov s dobrými mravmi, nie zákazom

konkurencie. Žalobca si neuplatňoval nároky z porušenia zákazu konkurencie, ale ide

o určovaciu žalobu na určenie platnosti právneho úkonu, pričom dôvod neplatnosti nebol

uplatňovaný v porušení zákazu konkurencie.

Súdy v tomto prípade posudzovali tieto právne úkony podľa § 524 Obč.Z. (postúpenie

pohľadávky) a podľa (platnosť právneho úkonu), ktoré bolo nutné posudzovať podľa

, aj keby išlo o vzťah medzi osobami podľa Obch.Z.

K námietke prekážky rozhodnutej veci uviedol, že v konaní pred KS BA

išlo o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti, v ktorom nebolo určené, že žalovaný neporušil

zákaz konkurencie, ale bolo určené, že z tohto dôvodu, nemôže byť zo spoločnosti vylúčený,

pretože mu táto skutočnosť nebola písomne vytknutá, čo je hmotnoprávnou podmienkou pre

platné vylúčenie zo spoločnosti. Spoločník bol vylúčený z iných dôvodov – porušovanie

spoločenskej zmluvy a uznesení valného zhromaždenia.

K osobe Ing. L. uviedol, že súdne konanie bolo konaním o neplatnosť dohôd

o postúpení pohľadávok, ktorých účastníkmi boli žalobca a žalovaný.

Navrhol dovolanie zamietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania vo výške

34.867,-- Sk za dva úkony právnej pomoci vrátane 19% DPH (prevzatie veci a vyjadrenie)

a 356,– Sk paušálna náhrada.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1) preskúmal

dovolanie žalovaného a zistil, že je prípustné podľa v platnom znení

(ďalej len „“), bolo podané v zákonnej lehote a spĺňa ostatné náležitosti podľa

ods. 1 Dovolanie preskúmal v rozsahu podľa a dospel k záveru, že

je dôvodné.

Z ust. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania

a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného vymedzenia. V danom prípade

podľa obsahu dovolania, bol dovolacím dôvodom, ktorý bol v dovolaní uplatnený, že

rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,

ak o nich, alebo ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Dovolací dôvod spočívajúci v neprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom,

tak týmto dôvodom, sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

Na rozdiel od skutkového zistenia, ktoré je výsledkom činnosti súdu pri hodnotení dôkazov,

o nesprávne právne posúdenie ide vtedy, ak súd zistený skutkový stav nesprávne zhodnotil

po stránke právnej, teda chybne aplikoval právny predpis.

Základná otázka, ktorú dovolací súd posudzoval, či bolo dostatočne preukázané, že

žalobcov nárok na určenie neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok, je po práve.

Podľa § 524 ods. 1 Obč.Z., môže veriteľ svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka

postúpiť písomnou zmluvou inému.

Predmetom skúmania v predchádzajúcich konaniach bolo, či došlo k platnému

uzavretiu zmlúv o postúpení pohľadávok. Zmluvy boli uzavreté medzi žalobcom

a žalovaným, ktorí sú podnikateľskými subjektmi. Za právnickú osobu koná štatutárny orgán,

pričom jeho konanie vždy právnickú osobu zaväzuje. U právnických osôb treba vykonávanie

právnych úkonov odlišovať od rozhodovania o týchto úkonoch. Rozhodovanie totiž znamená

vytváranie vôle vo vnútri spoločnosti a právne konanie, je prejavom už takto vytvorenej vôle

navonok voči tretím osobám s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Úprava

právneho konania za právnickú osobu je obsiahnutá jednak v (,

až ) ale aj v ( až ), pokiaľ ide o podnikateľa.

V predmetnej veci sú účastníci podnikateľskými subjektmi, teda sa na ich konania vzťahujú

nesporne ustanovenia ako lex specialis a ustanovenia Občianskeho

zákonníka platia len v prípade, ak konkrétnu úpravu neupravuje. Z tohto

teda vyplýva, že ak podnikateľské subjekty majú úmysel uzavrieť dohodu o postúpení

pohľadávok, uzavrú ju podľa § 524 Obč.Z., inak však platí pre ich vzájomné vzťahy

aj naďalej režim .

Podľa § 39 Obč.Z. je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom, alebo účelom

odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Dôvody nedovolenosti

úkonu sú dané v znení citovaného ustanovenia. Dobré mravy sú merítkom hodnotenia

konkrétnych situácií, zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti

so všeobecnými morálnymi zásadami spoločnosti. Rozpor s dobrými mravmi podľa § 39

Obč.Z. v spojitosti s personálnym prepojením obchodných spoločností sa dobrým mravom

neprieči, avšak správanie sa osôb v obchodných vzťahoch musí byť obvyklé, poctivé

a spravodlivé, ktoré neodporuje základným morálnym zásadám prevládajúcim v spoločnosti,

ktoré vymedzujú konanie zodpovedajúce dobrým mravom, a to čo je za hranicami tohto

konania, za konanie priečiace sa dobrým mravom, tieto skutočnosti však musia byť

preukázané.

Podľa v zásade platí v právnom poriadku apelačný systém, ktorého

podstatou je princíp, že odvolací súd preskúmava rozhodnutie napadnuté odvolaním znovu.

Rozhodnúť o riadnom opravnom prostriedku, si spravidla vyžaduje vykonať, opakovať alebo

doplniť dokazovanie. Viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd

prvého stupňa znamená len to, že viazanosť existuje v rozsahu, v akom by sa odvolací súd

chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa bez toho, aby v rozpore so zásadou

priamosti a ústnosti odmietol opakovať, alebo doplniť dôkazy vykonané prvostupňovým

súdom. Z tohto tiež vyplýva, že viazanosť odvolacieho súdu sa vzťahuje na skutkové zistenia,

ktoré sú uvedené v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu s tým, že odvolací súd

ich môže zmeniť alebo doplniť, prípadne inak modifikovať iba po vykonaní dokazovania

t.j. po opakovaní alebo doplnení dokazovania. Podanie správy o priebehu doterajšieho

konania, oboznámenie sa s odvolaním a vyjadrením k odvolaniu, nie je však možné

považovať za doplnenie dokazovania tak, ako to predpokladá

V preskúmavanej veci dospel dovolací súd k záveru, že posúdenie nároku žalobcu

odvolacím súdom, bolo vyslovené bez vykonaného dokazovania resp. doplneného

dokazovania v odvolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného rozsudok odvolacieho súdu

podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude postupovať

v naznačenom smere.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je opravný prostriedok prípustný.

V Bratislave 23. septembra 2008

JUDr. Jana Zemaníková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková