Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-136-2019.pdf
PDF · 144.75 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/136/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Ľuboslava Vanková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcov: 1/ E. Y., nar. X.X.XXXX, a 2/ Ing. V. Y., rod. T., nar. X.X.XXXX, obaja bytom C. XXXX/XXA, C., zastúpení advokátom: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD., so sídlom Mudroňova 7356/51, Piešťany, proti žalovanému: BA REAL s.r.o., so sídlom Rumančeková 24, Bratislava, IČO: 47598492, zastúpený advokátom: Mgr. Rastislav Munk, PhD., so sídlom Strojnícka 97, Bratislava - Ružinov, o zaplatenie 2.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného Piešťany č. k. 4C/29/2016-189 zo dňa 7.3.2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovia 1/ a 2/ majú nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne sumu 2.000,- eur spolu s 5,05% ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.000,- eur od 19.5.2015 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. súd priznal žalobcom 1/ a 2/ spoločný a nerozdielny nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu.
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 52 ods. 1- 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 853 ods. 1, § 774, § 775, § 776, § 777, § 50a ods. 1 - 3, § 544 ods. 1 a 2, § 48 ods. 1 a 2, § 35 ods. 1- 3, § 39, § 40 ods. 2, § 41, § 560, § 457, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., § 215 ods. 1 Civilného sporového poriadku, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1, § 257 Civilného sporového poriadku.
3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval, že strany sporu uzavreli dňa 1.12.2014 rezervačnú zmluvu, v ktorej sa žalovaný ako sprostredkovateľ zaviazal sprostredkovať žalobcom ako záujemcom uzavretie kúpnej zmluvy s vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz C. ako dom č. X v rodinnom dvojdome bez súpisného čísla, postavený na pozemku s parc. č. 201/24, ako aj spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach rodinného dvojdomu a k pozemku, na ktorom je dvojdom postavený, ako aj k pozemku o výmere 364 m2 patriacemu k domu. Žalobcovia sa zaviazali zaplatiť žalovanému rezervačný poplatok v sume 2.000,- eur do 3 pracovných dní od uzavretia zmluvy, a po zaplatení rezervačného poplatku sa žalovaný zaviazal rezervovať predmetné nehnuteľnosti k prevodu vlastníckeho práva pre žalobcov, t. j. po dobu trvania rezervačnej zmluvy nečiniť žiadne kroky smerujúce k prevodu predmetných nehnuteľností na tretiu osobu a ani uzavrieť rezervačnú zmluvu k týmto nehnuteľnostiam s treťou osobou, všetko po dobu trvania rezervačnej zmluvy, t. j. do 31.1.2015. Žalobcovia v zmluve prehlásili, že boli oboznámení s tým, že v prípade uzavretia Zmluvy o budúcej
zmluve o prevode vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam bude rezervačný poplatok započítaný do kúpnej ceny. Okrem povinnosti zaplatiť rezervačný poplatok, sa žalobcovia v rezervačnej zmluve zaviazali k povinnosti uzavrieť s vlastníkmi predmetných nehnuteľností Zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam najneskôr do doby trvania rezervačnej zmluvy, t. j. do 31.1.2015. Pre prípad, že nedôjde k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve z dôvodov na strane žalobcov sa zaviazali zaplatiť žalovanému zmluvnú pokutu v sume 2.000,- eur do 3 dní po uplynutí doby trvania zmluvy, pričom žalovaný bol podľa zmluvy oprávnený jednostranne si započítať nárok na zmluvnú pokutu oproti rezervačnému poplatku. Dojednanie o možnosti započítania nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty oproti nároku vrátenie rezervačného poplatku je nezrozumiteľné, vychádzajúc z obsahu celej zmluvy, keďže podľa zmluvy nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty žalovanému mal vzniknúť za predpokladu, kedy žalobcom nevznikne nárok na vrátenie rezervačného poplatku, a teda nešlo by o dva vzájomné nároky zmluvných strán, ale o dva kumulatívne nároky žalovaného proti žalobcom, a teda započítanie by bolo nemožné. Žalovaný sa v zmluve zaviazal vrátiť žalobcom zaplatený rezervačný poplatok pre prípad, že nedôjde k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve o prevode predmetných nehnuteľností z dôvodu na strane žalovaného alebo z dôvodu na strane vlastníkov nehnuteľností, ktorí ani neboli zmluvnou stranou tejto rezervačnej zmluvy. Rezervačnú zmluvu uzavreli strany sporu na dobu určitú, do 31.1.2015. Žalobcovia zaplatili žalovanému rezervačný poplatok v sume 2.000,- eur do 3 pracovných dní od uzavretia rezervačnej zmluvy, keďže táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Žalovaný pripravil pre žalobcov koncept kúpnej zmluvy, ktorý zaslal žalobcovi v 1. rade emailom dňa 21.12.2014, ku ktorému konceptu vznášal žalobca v 1. rade výhrady formou SMS-správ, nakoľko sa mu opakovane nepodarilo telefonicky skontaktovať so žalovaným, ktorý trval na komunikácii formou SMS-správ a trval aj na dojednaní hypotekárneho úveru žalobcami v spolupráci s p. K.. K uzavretiu kúpnej zmluvy, príp. zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nedošlo počas doby trvania písomnej rezervačnej zmluvy, t.j. do 31.1.2015. Strany sporu napriek tomu pokračovali v emailovej aj v SMS-komunikácii smerujúcej k uzavretiu kúpnej zmluvy k predmetným nehnuteľnostiam, pričom koncept kúpnej zmluvy strany priebežne dopĺňali o potrebné údaje. Dňa 1.4.2015 žalobca v 1. rade vycestoval do Bratislavy za účelom podpísania kúpnej zmluvy, pričom vychádzal z predchádzajúcich SMS-správ žalovaného utvrdzujúcich ho v presvedčení, že vlastníci nehnuteľností s týmto znením kúpnej zmluvy súhlasia, že ju stačí „iba“ podpísať. Počas cesty žalobcu v 1. rade do Bratislavy mu zatelefonoval vtedajší vlastník nehnuteľností, E. S., ktorý mu do telefónu povedal, že kúpnu zmluvu vo vtedajšom znení nepodpíše. Keďže žalobca v 1. rade už bol na ceste do Bratislavy, dohodol sa s vlastníkom nehnuteľnosti, že sa osobne stretnú, a vysvetlia si nezrovnalosti. Žalovaný sa tohto ich stretnutia nezúčastnil. Žalobcovia po tomto neúspešnom pokuse o uzavretie kúpnej zmluvy dňa 1.4.2015 stratili dôveru v žalovaného, keďže nadobudli dojem, že ich zavádzal, nebol schopný dodržať termíny, ktoré sám uviedol, pričom oni sami urobili vždy všetko tak, ako žalovaný sám požadoval, poskytovali mu všetku potrebnú súčinnosť, preto žalobca v 1. rade v SMS- správe zo dňa 7.4.2015 oznámil žalovanému, že žalobcovia odstupujú od spolupráce so žalovaným, že budú komunikovať iba s vlastníkom nehnuteľností, že bola porušená rezervačná zmluva zo strany žalovaného, a z tohto dôvodu žiadajú vrátiť rezervačný poplatok, čo žalovaný vo viacerých SMS- správach zo dňa 7.4.2015 výslovne odmietal. V odstúpení od zmluvy žalobcovia vyzvali žalovaného na vrátenie rezervačného poplatku v sume 2.000,- eur do 3 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy. Žalobcovia v priebehu sporu uzavreli s vlastníkmi predmetných nehnuteľností kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam dňa 29.4.2015, t. j. ešte pred podaním žaloby, avšak bez súčinnosti žalovaného, inej realitnej kancelárie, advokáta či notára. Z obsahu reálne uzavretej kúpnej zmluvy je nepochybné, že žalobcovia použili koncept kúpnej zmluvy pripravený pre nich žalovaným, a text zmluvy reálne uzavretej je na 90% až 95% totožný s textom konceptu zmluvy, ktorý im bol žalovaným zaslaný ešte dňa 21.12.2014. Preto neobstojí argumentácia žalobcu v 1. rade, že niektoré časti zmluvy sú totožné s inými vzormi voľne prístupnými na internete. Vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam žalobcovia nadobudli vkladom vlastníckeho práva na základe tejto kúpnej zmluvy až dňa 28.6.2016, t. j. viac než rok po uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy a priebehu tohto súdneho sporu. V súčasnosti sú predmetné nehnuteľnosti zapísané na inom liste vlastníctva, a to na LV č. XXXX pre kat. úz C., obec C., obec L. ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape - parc. č. 201/24
- orná pôda o výmere 277 m2, parc. č. 201/31- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 87 m2, rodinný dom súp. č. XXXX postavený na pozemku s parc. č. 201/31, pričom súpisné číslo bolo zapísané do KN dňa 21.10.2016 na základe oznámenia o určení súpisného čísla zo dňa 6.9.2016. Žalobcovia boli v rezervačnej zmluve označení identifikačnými údajmi typickými pre fyzické osoby - nepodnikateľov, ktorí pri uzatváraní a plnení z tejto zmluvy nekonali v rámci podnikateľskej činnosti, na druhej strane žalovaný uzavrel túto zmluvu v rámci predmetu jeho podnikania, preto predmetná zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. OZ, ktorú uzavreli žalobcovia ako spotrebitelia so žalovaným ako dodávateľom. Predmetná rezervačná zmluva je nepomenovanou zmluvou, ktorá je svojím obsahom a účelom najbližšie (§ 853 OZ) sprostredkovateľskej zmluve (§ 774 a nasl OZ), pričom obsahuje iba niektoré z obligatórnych náležitostí zmluvy o budúcej zmluve podľa § 50a OZ. Zmluvné strany sa odchýlili od ust. § 774 OZ v čl. III., 3. rezervačnej zmluvy tým spôsobom, že povinnosť vrátiť rezervačný poplatok (preddavok odmeny) je sprostredkovateľ (žalovaný) povinný vrátiť iba vtedy, ak predmetná zmluva nebola po dobu trvania zmluvy uzavretá z dôvodov na strane sprostredkovateľa (žalovaného) alebo z dôvodov vlastníkov predmetných nehnuteľností, ktorí nie sú zmluvnými stranami tejto rezervačnej zmluvy. Keďže predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, odchýlenie sa od § 774 OZ v časti, ktorá počíta s možnosťou pre sprostredkovateľa (žalovaného ako dodávateľa) ponechať si odmenu, ktorú už prevzal formou preddavku (rezervačný poplatok) aj v prípade, že zmluva nebude uzavretá, t. j. nenastane výsledok, ku ktorému smerovala vôľa zmluvných strán (§ 35 OZ), napriek tomu, že sa ponechanie odmeny sa viazalo na dôvody neuzavretia zmluvy, ktoré neboli ani na strane žalovaného, ani na strane vlastníkov predmetných nehnuteľností, dojednanie v tejto časti zmluvy bolo v danom prípade odchýlením sa od zákona v neprospech spotrebiteľa, a preto je neplatné podľa § 54 ods. 1 OZ, keďže spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie odchýlnym dojedaním od ustanovení Občianskeho zákonníka. Neobstojí argument žalovaného, že zmluva nemôže byť neplatná pre neprijateľné zmluvné podmienky, keďže všetky zmluvné podmienky boli v rezervačnej zmluve individuálne dojednané, nakoľko tento argument sa vzťahuje iba na neplatnosť neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 OZ, a nie na absolútnu neplatnosť dojednaní odchýlnych od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa podľa § 54 ods. 1 OZ, čo je daný prípad. Súd v súlade s ust. § 54 ods. 2 OZ zaujal výklad v prospech žalobcov ako spotrebiteľov, a dospel k zisteniu, že zmluva umožňuje žalovanému, t. j. dodávateľovi, ponechať si rezervačný poplatok pre prípad, že k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve nedôjde z iných dôvodov, než z dôvodu na strane žalovaného a na strane vlastníkov predmetných nehnuteľností, čo je odchýlením sa od § 744 OZ v neprospech žalobcov ako spotrebiteľov, keďže predmetné zmluvné dojednanie umožňuje žalovanému ponechať si odmenu prijatú vo forme rezervačného poplatku aj prípade, že nedôjde k uzavretiu zamýšľanej zmluvy. K zmluvnej povinnosti žalobcov uzavrieť zmluvu o budúcej kúpnej zmluve súd poznamenáva, že v tejto časti má rezervačná zmluva niektoré prvky zmluvy o budúcej zmluve podľa § 50a OZ, avšak k povinnosti uzavrieť budúcu zmluvu sa môžu platne písomne zmluvne zaviazať iba zmluvné strany budúcej zmluvy, čo nie je daný prípad, pretože o povinnosti uzavrieť budúcu zmluvu sa žalovaní písomne nedohodli s vlastníkmi predmetných nehnuteľností, ale so žalovaným, ktorý nebol, a ani nemohol byť, zmluvnou stranou zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ani kúpnej zmluvy. Predmetné ustanovenie je neplatné podľa § 54 ods. 1 OZ, pretože obsahuje dojedanie o povinnosti žalobcov ako spotrebiteľov odchýlne od § 50a OZ v neprospech spotrebiteľov, pričom ust. § 50a OZ neumožňuje uzavretie zmluvy o budúcej zmluve medzi subjektami, ktoré nemajú byť zmluvnými stranami budúcej zmluvy. Ak porušenie zmluvných povinností niektorej zmluvnej strany malo za následok neuzavretie predmetnej zmluvy, takéto zavinenie neuzavretia zmluvy možno postihnúť zmluvnou pokutou, avšak jedine za predpokladu, že zmluvná pokuta bola riadne a platne dojednaná, čo nebol daný prípad. Dojednanie o zmluvnej pokute v čl. III, ods. 4 predmetnej rezervačnej zmluvy, sa vzťahuje na jedinú zmluvnú povinnosť žalobcov, a to na povinnosť uzavrieť budúcu zmluvu o budúcej zmluve, avšak keďže táto zmluvná povinnosť nebola platne dojednaná pre odchýlenie sa od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1, § 50a, § 39 OZ), zmluvná pokuta nebola v danom prípade platne dojednaná, pretože medzi základné obsahové náležitosti dojednania o zmluvnej pokute patrí určenie zmluvnej povinnosti, na porušenie ktorej sa zmluvná pokuta vzťahuje. Bez platného dojednania o povinnosti žalovaného vrátiť prijatý rezervačný poplatok pre prípad, že počas doby trvania rezervačnej zmluvy nedôjde k uzavretiu zamýšľanej kúpnej zmluvy (alebo aj zmluvy o budúcej kúpnej zmluve), rezervačná zmluva je svojím obsahom a účelom odchýlením sa od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, preto je neplatnou celá zmluva (§ 54 ods. 1, § 41, § 39 OZ), vrátane dojedania o zmluvnej pokute. K odstúpeniu od predmetnej rezervačnej zmluvy súd poznamenáva, že odstúpiť možno iba od existujúcej zmluvy, v danom prípade ani jedna strana nemala žiadnu zákonnú ani zmluvnú možnosť odstúpiť od predmetnej zmluvy pre omeškanie druhej strany. Odstúpenie od zmluvy žalobcami po uplynutí doby, na ktorú bola písomná rezervačná zmluva uzavretá, nemá žiadne právne účinky vo vzťahu k tejto zmluve, keďže záväzkový právny vzťah z predmetnej písomnej rezervačnej zmluvy už neexistoval, preto
žalobcovia sa nemôžu domáhať vrátenia zaplateného rezervačného poplatku z dôvodu zániku zmluvy podľa § 48 OZ pre odstúpenie od zmluvy, ktorým sa zmluva zrušuje od začiatku. Samotná skutočnosť, že žalobcovia v konečnom dôsledku po necelých 2 rokoch od uzavretia rezervačnej zmluvy nadobudli do ich BSM predmetné nehnuteľnosti, čo bolo ich cieľom už pri uzavretí rezervačnej zmluvy, sama osebe nepostačuje pre zamietnutie žaloby, ktorú žalovaný z tohto dôvodu považuje za účelovú. Dôvodom pre zamietnutie žaloby nemôže byť ani súdom zistená skutočnosť, že kúpna zmluva, ktorú žalobcovia reálne uzavreli s vlastníkmi predmetných nehnuteľností, avšak bez súčinnosti so žalovaným, je na 90% až 95% totožná s textom konceptu kúpnej zmluvy pripraveným pre žalobcov žalovaným ešte dňa 21.12.2014, t. j. počas trvania rezervačnej zmluvy. Pre tento prípad si žalovaný ako dodávateľ mohol v zmluve upraviť dojednanie podľa § 776 OZ vo forme osobitného dojednania o náhrade nákladov, čo neurobil, alebo vo forme platného dojednania o zmluvnej pokute pre prípad „zneužitia“ konceptu zmluvy pripraveného žalovaným, čo žalovaný taktiež neurobil. Súd nemohol žalobu zamietnuť z týchto dôvodov predovšetkým preto, že k uzavretiu kúpnej zmluvy, príp. zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nedošlo počas doby trvania písomnej rezervačnej zmluvy, t. j. do 31.1.2015, a ani do 7.4.2015, kedy žalobca v 1. rade v SMS-správe oznámil žalovanému, že žalobcovia ukončujú s ním spoluprácu a žiadajú vrátiť zaplatený rezervačný poplatok. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že medzi stranami sporu musela existovať ústne dojednaná dohoda, keďže obe strany vyvíjali činnosť smerujúcu k uzavretiu kúpnej zmluvy, príp. zmluvy o budúcej zmluve s vlastníkmi nehnuteľností už od novembra 2014 až do apríla 2015, pretože v konaní nebolo preukázané, že by žalobcovia zaplatili žalovanému rezervačný poplatok z iného dôvodu než z dôvodu ich zmluvnej povinnosti dojednanej v písomnej rezervačnej zmluve zo dňa 1.12.2014. Použitie konceptu kúpnej zmluvy ako vzoru pre uzavretie kúpnej zmluvy reálne uzavretej medzi žalobcami a žalovanými, avšak už bez súčinnosti žalovaného, v danom prípade nemožno považovať za konanie žalobcov v rozpore s dobrými mravmi, keďže v tomto spore bolo preukázané, že žalobcovia už od uzavretia písomnej rezervačnej zmluvy vyvíjali maximálne úsilie smerujúce k uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy, príp. zmluvy o budúcej zmluve. Ďalej bolo preukázané, že komunikácia žalobcov so žalovaným bola komplikovaná, keďže bola obmedzená iba na SMS-správy a emaily. Skutočnosť, že žalovaný si sám do rezervačnej zmluvy uviedol krátku lehotu pre sprostredkovanie uzavretia sprostredkovávanej zmluvy, a túto lehotu nebol schopný sám dodržať, pričom zavinené zmarenie uzavretia sprostredkovávanej zmluvy žalobcami nebolo dokazovaním preukázané, a k uzavretiu sprostredkovanej zmluvy nedošlo ani v dodatočnej 2-mesačnej lehote po márnom uplynutí doby trvania písomnej rezervačnej zmluvy, nemôže byť na ťarchu žalobcov ako spotrebiteľov. Žalovaný bežne pripravuje a uzatvára rezervačné zmluvy aj s inými spotrebiteľmi, a preto ako dodávateľ sa mal správať viac obozretne a zodpovedne pri príprave a uzatváraní predmetnej písomnej rezervačnej zmluvy. Právne irelevantný je argument žalovaného, že žalobcovia žiadali vrátiť rezervačný poplatok až v liste zo dňa 12.5.2015 (pozn. hoci ho preukázateľne žiadali vrátiť už v SMS-správe zo dňa 7.5.2015), keďže povinnosť vrátiť rezervačný poplatok sa v danom prípade neviazala na výzvu žalobcov. Žalovaný prijal od žalobcov plnenie z neplatnej zmluvy, preto je povinný vrátiť ho podľa zásad o bezdôvodnom obohatení (§ 457 OZ), a keďže týmto plnením je rezervačný poplatok v sume 2.000,- eur, je povinný vrátiť ho žalobcom. Nakoľko bezdôvodné obohatenie žalovaného spočíva v peňažnom plnení, žalobcom popri nároku na vrátenie prijatého peňažného plnenia vznikol aj nárok na úroky z omeškania z prijatého peňažného plnenia od prvého dňa po márnom uplynutí lehoty na vrátenie rezervačného poplatku, určenej žalobcami žalovanému v liste zo dňa 12.5.2015, t. j. od 19.5.2015 až do zaplatenia. Napriek tomu, že list to dňa 12.5.2015 nemal právne účinky odstúpenia od zmluvy, svojím obsahom mal účinky výzvy na vrátenie zaplateného rezervačného poplatku. Keďže žalobcovia požadovali od žalovaného úroky z omeškania v zákonnej výške od prvého dňa omeškania žalovaného s vydaním bezdôvodného obohatenia, súd žalobe ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel, pričom prihliadol na nerozlučné procesné spoločenstvo žalobcov v 1. a v 2. rade (§ 77 CSP) tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku. Nakoľko žalobcovia boli v tomto spore plne úspešní, a v danom prípade neexistuje žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa na strane žalovaného, ktorý je právnickou osobou vykonávajúcou podnikateľskú činnosť, a neexistuje ani dôvod hodný osobitného zreteľa spočívajúci v povahe sporu, pre ktorý by súd mal výnimočne úspešným žalobcom nepriznať náhradu trov konania, súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP, a plne úspešným žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktorý postup je v súlade s § 262 ods. 2 CSP.
4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, napadol rozhodnutie v celom rozsahu, z odvolacích dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Žalobcovia mali možnosť riadne sa oboznámiť s obsahom rezervačnej zmluvy, zároveň mali možnosť uviesť pripomienky k rezervačnej zmluve, čo však neurobili a rezervačnú zmluvu uzatvorili v znení, ako navrhol žalovaný. Žalovaný svoju povinnosť sprostredkovať žalobcom uzavretie zmluvy o budúcej zmluve, resp. kúpnej zmluvy riadne splnil, čo je zrejmé, z toho, že žalobcovia sú k dnešnému dňu vlastníkmi predmetných nehnuteľností, ktoré boli predmetom sprostredkovania. Žalovaný zaslal žalobcom návrh kúpnej zmluvy počas platnosti a účinnosti zmluvy, pričom na tento návrh žalobcovia reagovali až po uplynutí platnosti a účinnosti zmluvy. Na základe tejto skutočnosti žalovaný preukázal svoju dobrú vôľu a aj po skončení platnosti a účinnosti rezervačnej zmluvy (čo nespôsobil žalovaný, ale žalobcovia tým, že počas platnosti a účinnosti rezervačnej zmluvy neboli schopní uzatvoriť kúpnu zmluvu) naďalej vykonával svoju činnosť smerujúcu k sprostredkovaniu predaja nehnuteľnosti. Žalobcovia bez akéhokoľvek skutkovo či právne relevantného dôvodu odstúpili listom zo dňa 12.5.2015 od rezervačnej zmluvy, a to napriek skutočnosti, že bez vedomia žalobcu uzatvorili kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sprostredkovania, a to už dňa 29.4.2015. Je tak zrejmé, že žalobcovia nekonali v dobrej viere, ale jednoznačne konali úmyselne v rozpore s dohodou medzi žalobcami a žalovaným s cieľom vyhnúť sa zaplateniu odmeny pre žalobcu. Takéto konanie zo strany žalobcov nemôže mať oporu v platnom práve. Rezervačná zmluva jednoznačne v ČI. 11 ods. 3 definuje, ako sa naloží s rezervačným poplatkom v prípade ak dôjde k uzavretiu zmluvy, čo v našom prípade bolo naplnené. Zároveň rezervačná zmluva počíta aj s možnosťou neuzavretia zmluvy v ČI. III ods. 3, pričom dôvodom na neuzavretie zmluvy môže byt' správanie žalobcov alebo žalovaného. Rezervačná zmluva tak počíta so všetkými možnosťami, ako môže byť naložené s rezervačným poplatkom, a to tak v prípade uzavretia alebo neuzavretia zmluvy. Vo vzťahu k zmluvnej pokute, v ČI. III ods. 2 rezervačnej zmluvy je vyjadrená povinnosť žalobcov uzavrieť zmluvu, a teda dojednanie v rezervačnej zmluve o zmluvnej pokute ČI. III ods. 4 sa vzťahuje na porušenie právnej povinnosti žalobcov neuzavrieť zmluvu. Z ustanovenia ČI. III ods. 4 jednoznačne vyplýva, cit: „V prípade, že počas doby trvania účinnosti tejto zmluvy, nebude uzatvorená Zmluva o budúcej zmluve o prevode vlastníctva k rodinnému domu a pozemku z dôvodu na strane záujemcov, zaväzujú sa Záujemcovia zaplatiť sprostredkovateľovi zmluvnú pokutu vo výške 2.000,- EUR..." Z citovaného ustanovenia je tak zrejmá jednoznačná dohoda o zmluvnej pokute, jednoznačné definovanie porušenia právnej povinnosti, pri ktorej sa uplatní nárok na zmluvnú pokutu. Nemôže obstáť právne posúdenie súdu v napadnutom rozhodnutí, že ponechanie si odmeny zo strany žalovaného je v danom prípade odchýlením sa v neprospech spotrebiteľa a preto je neplatné podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zo strany žalovaného nešlo o ponechanie si odmeny, ale išlo o uplatnenie zmluvnej pokuty, na ktorú mal jednoznačne nárok, a to z dôvodu porušenia právnej povinnosti zo strany žalobcov. Zmluva umožňuje žalovanému ponechať si rezervačný poplatok pre prípad, že k uzavretiu zmluvy nedôjde z iných dôvodov, než z dôvodu na strane žalovaného alebo na strane vlastníkov predmetných nehnuteľností. Takáto argumentácia vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je pravdivá a rezervačná zmluva toto neumožňuje a tento prípad ani nenastal, nakoľko išlo o uplatnenie zmluvnej pokuty z dôvodu porušenia právnej povinnosti uzavrieť zmluvu zo strany žalobcov. Žalovaný navrhuje, aby súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že vydá rozsudok, ktorým súd žalobu v celom rozsahu zamieta.
5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia, rozsudok prvoinštančného súdu považujú za správny, spravodlivý a podrobne odôvodnený. Žalobcovia žiadajú, aby apelačný súd potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny a priznal žalobcom náhradu trov odvolacieho konania. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Okresný súd zistil úplne skutkový stav na základe vykonaného dokazovania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatnených nárokov. Súd sa dôkladne zaoberal všetkými uvádzanými argumentmi a vyjadril sa k ich relevantnosti o čom svedčí nielen rozsah 20 strán textu rozhodnutia, ale aj jeho nesporná kvalita čo do precíznosti zodpovedania všetkých nastolených otázok počas súdneho konania. Žalobcovia predovšetkým predložili kompletnú sms komunikáciu so žalovaným. Dôvody prečo nedošlo k uzavretiu budúcej zmluvy, resp. riadnej kúpnej zmluvy v čase účinnosti rezervačnej zmluvy žalobcovia podrobne vysvetľovali. Žalovaný ako podnikateľ
- dodávateľ predložil žalovaným návrh rezervačnej zmluvy v ktorej určil konkrétnu lehotu na splnenie záväzku. To, že žalovaný nebol schopný lehotu dodržať a to ani nikdy neskôr nie je vinou žalobcov
- spotrebiteľov. Tí sa všemožne usilovali naplniť účel rezervačnej zmluvy. Dôvody neuzavretia boli v konaní dôsledne skúmané, neochota predávajúcich uzavrieť kúpnu zmluvu predloženú žalovaným, záložné právo na nehnuteľnostiach, veľmi komplikovaná ba priam až nemožná komunikácia so žalovaným obmedzená výlučne na sms a e-mail. Žalobcovia poukazujú na to, že žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal. Pokiaľ žalovaný uvádza, že ponechanie si sumy 2.000,- eur je v dôsledku uplatnenia zmluvnej pokuty za porušenie povinností žalobcami, tak treba uviesť, že žalovaný nikdy počas platnosti a účinnosti rezervačnej zmluvy žiadne výhrady k postupu žalobcov nevzniesol a ani neuviedol v čom by malo spočívať porušenie ich povinností.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
7. Predmetom konania je požiadavka žalobcov 1/ a 2/ na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť im sumu 2.000,- eur z titulu vrátenia rezervačného poplatku. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel.
8. Podľa § 387 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).
9. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.
10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Argumentáciu súdu prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku považuje odvolací súd za vecne správnu, objektívnu, presvedčivú a premisy zvolené v preskúmavanom rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
11. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcov. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní a dôsledne sa vysporiadal aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o preukázaní opodstatnenosti žalobcami uplatneného nároku. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalovaný nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie.
12. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, keďže žalovaný si splnil svoju povinnosť sprostredkovať žalobcom uzavretie zmluvy o budúcej zmluve, pričom žalovaný pri tomto tvrdení vychádzal zo skutočnosti, že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností, ktoré boli predmetom sprostredkovania. Táto odvolacia námietka nie je náležitá. V prvom rade tieto tvrdenia žalovaného vychádzajú z predpokladu, že rezervačná zmluva je platná, čo však nezodpovedá záverom súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania. Odhliadnuc od uvedeného, samotná skutočnosť, že žalobcovia sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností sama osobe ešte nemôže viesť k záveru, že sa tak stalo pričinením sprostredkovateľa, pretože vyhodnotenie vykonaného dokazovania takáto závery žalovaného nepotvrdilo. Podľa názoru odvolacieho súdu pripravenie konceptu kúpnej zmluvy žalovaným, jeho predloženie žalobcom nestačí pre záver o dosiahnutí výsledku sprostredkovania, pretože medzi činnosťou žalovaného a uzatvorením kúpnej zmluvy medzi žalobcami a vtedajšími vlastníkmi nehnuteľností resp. vznikom príležitostí zmluvu uzavrieť nebola priama príčinná súvislosť. Žalovaný tiež tvrdí, že na návrh kúpnej zmluvy reagovali žalobcovia až po uplynutí platnosti a účinnosti rezervačnej zmluvy. Rezervačná zmluva trvala od 1.12.2015 do 31.1.2015. Pokiaľ žalovaný mal na mysli koncept kúpnej zmluvy zaslaný žalobcom dňa 21.12.2014, tak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia pripomienky k návrhu kúpnej zmluvy oznámili počas trvania rezervačnej zmluvy viackrát. Preto uvedené tvrdenie žalovaného je v rozpore s vykonanými dôkazmi.
13. Právnym posúdením odstúpenia žalobcov od rezervačnej zmluvy sa súd prvej inštancie zaoberal v odseku 63. rozsudku, s ktorým odvolací súd súhlasí a závery považuje za správne, pretože odstúpenie žalobcov od rezervačnej zmluvy po uplynutí doby trvania rezervačnej zmluvy nevyvoláva žiadne právne účinky. Preto nebolo potrebné zaoberať sa so skutkovými a právnymi dôvodmi uvedenými v odstúpení žalobcov od rezervačnej zmluvy.
14. Žalovaný v odvolaní opakovane argumentuje, že žalobcovia nekonali v dobrej viere, ale konali jednoznačne úmyselne s cieľom vyhnúť sa zaplateniu odmeny a takéto konanie žalobcov nemôže mať oporu v platnom práve. Záver súdu prvej inštancie, že konanie žalobcov v danej veci nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi je možné považovať vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu za správny. Konanie žalobcov jednoznačne smerovalo k záujmu uzavrieť s vlastníkmi nehnuteľností kúpnu zmluvu, ktorej uzavretie malo byť dosiahnuté pričinením žalovaného. Žalovaným uvádzané tvrdenie o úmyselnom konaní žalobcov, ktorého cieľom malo byť nezaplatenie odmeny preukázané nebolo. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval na ust. čl. II ods. 3, čl. III ods. 3, čl. III ods. 2 rezervačnej zmluvy a dôvodil, že je zrejmá jednoznačná dohoda o zmluvnej pokute, keď zo strany žalovaného išlo o uplatnenie zmluvnej pokuty. Aj s týmto argumentom sa súd prvej inštancie zaoberal a odvolací súd odkazuje predovšetkým na bod 61. odôvodnenia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a dopĺňa. Odvolací súd poukazuje na čl. III ods. 4. zmluvy rezervačnej zmluvy, ktorý znie: „v prípade, že počas doby trvania účinnosti rezervačnej zmluvy nebude uzavretá Zmluva o budúcej zmluve o prevode vlastníctva k rodinnému domu a pozemku z dôvodu na strane záujemcov, zaväzujú sa záujemcovia zaplatiť žalovanému zmluvnú pokutu v sume 2.000,- eur a to najneskôr do 3 pracovných dní od márneho uplynutia posledného dňa účinnosti rezervačnej zmluvy. Zmluvné strany sa dohodli, že v prípade, ak vznikne sprostredkovateľovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, sprostredkovateľ je oprávnený jednostranne si započítať nárok na zmluvnú pokutu proti rezervačnému poplatku, s čím sú záujemcovia v plnom rozsahu oboznámení a podpisom tejto zmluvy s takýmto postupom výslovne súhlasia“. Aj v
prípade, že by išlo o platne dojednanú zmluvnú pokutu, k vzniku nároku na zmluvnú pokutu by došlo len v prípade, ak k uzavretiu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nedošlo z dôvodu na strane žalobcov, čo naplnené nebolo. Obrana žalovaného, že v danom prípade išlo o platnú zmluvnú pokutu nebola dôvodná.
15. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
16. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (ods. 2).
17. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
18. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
19. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Obrana žalovaného bola nedôvodná, ako precízne a vyčerpávajúco vysvetlil súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku. Odvolacia námietka žalovaného o nesprávnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.
20. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
21. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu hmotnoprávnych ustanovení citovaných v napadnutom rozhodnutí, keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 2.000,- eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil.
22. V súvislosti so žalovaným prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom vo vyhovujúcom výroku odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalovaný robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa nároku žalobcov na vrátenie rezervačného poplatku z dôvodu zodpovednostného vzťahu podľa zásad o bezdôvodnom obohatení. Odvolacie námietky žalovaného ohľadne nesprávnych skutkových a právnych záverov konštatovaných súdom prvej inštancie, vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.
23. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú naplnené.
24. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu odvolateľa nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
25. Vo vzťahu k výroku II. o nároku na náhradu trov konania žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne zdôvodnenie. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, keď žalovaný žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu a z princípu hospodárnosti konania nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.
26. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešným žalobcom 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
28. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).