Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7CoCsp-39-2020.pdf
PDF · 112.02 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoCsp/39/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Amálie Paulerovej, v právnej veci žalobkyne: I. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, XXX XX W., právne zastúpená: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 2.091,29 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 25Csp/107/2017-130 zo dňa 17.12.2019, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým v zbytku žalobu zamietol a vo výroku o nároku na náhradu trov konania, p o t v r d z u j e .
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni istinu 1.607,40 € spolu s príslušenstvom, zostáva n e d o t k n u t ý .
Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 1.607,40 € spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy od 23.05.2017 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,72 %.
2. Mal za preukázané, že dňa 11.7.2013 žalobkyňa podala žiadosť o revolvingový úver a zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500028086, v zmysle ktorej žiadala poskytnúť úver vo výške 1.500 €, ktorého splatnosť bola (počet splátok/splatnosť - deň v mesiaci) 42/19, mesačná splátka vrátane úrokov 80,37 €, celková čiastka, ktorú dlžník zaplatí (úver + úroky) 3.375,54 €, predpokladaná RPMN 70,03 %, ročná úverová sadzba úveru 70,01 %, priemerná RPMN 48,52 %. Poskytnutá čiastka revolvingového úveru 790,84 €, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí zaplatiť (revolving + úroky) 1.928,88 €, predpokladaná RPMN po poskytnutí revolvingu 63,32 %, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 %. V ďalšej časti boli údaje o schválenom revolvingovom úvere zhodne ako žalobkyňa žiadala s tým rozdielom, že pri úvere RPMN bola 68,53 % a pri revolvingovom úvere predpokladaná RPMN bola 70,01 %. Následne žalobca vydal oznámenie obsahujúce podrobné údaje o schválenom úvere, ktoré bolo podpísané iba žalobcom. Mal za to, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., termín splátok istiny v zmysle písm. k) citovaného ustanovenia, nakoľko označenie, že sa jedná o mesačnú splátku nie je jednoznačné a takýto údaj je nutné považovať za absentujúci. Napokon, zmluva neobsahuje výšku úrokovej sadzby v zmysle
písm. i) citovaného ustanovenia, keď určená úroková sadzba vo výške 70,01 % je neprimerane vysoká oproti úrokovej sadzbe poskytovanej peňažnými ústavmi v čase uzatvárania zmluvy vo výške 10,99 %, čo možno považovať za nesúlad s § 39 Občianskeho zákonníka a z uvedeného dôvodu o absenciu takéhoto údaja. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že zmluva obsahuje neprimeranú výšku RPMN, a to vzhľadom na údaje a charakter revolvingového úveru a taktiež nie je možné súhlasiť s absenciou náležitosti, a to adresy veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti, nakoľko sa jedná o revolvingový úver, obsahom ktorého nie je nákup žiadnej konkrétnej veci. Absencia, nezrozumiteľnosť, nesprávne určenie, určenie v rozpore s § 37, § 39 Občianskeho zákonníka z týchto určujúcich údajov má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľskej zmluvy. Ak by tieto náležitosti obsahovalo až neskôr doručené oznámenie veriteľa o schválení úveru, nejedná sa o dvojstranný právny úkon a nie je ho možné považovať za zmluvu alebo za súčasť zmluvy, uzatvorenej medzi stranami sporu. Z predloženého prehľadu platieb žalovaným je možné zistiť, že žalobkyňa prijala na úvere celkovo sumu 1.284,25 € a v prospech žalovaného uhradila celkovo 3.375,54 € a pokiaľ bola zmluva bezúročná a bezpoplatková, z titulu bezdôvodného obohatenia by mal žalovaný žalobkyni vyplatiť rozdiel v sume 2.091,29 €. Vzhľadom však na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného, boli žalobkyni priznané iba platby vyplatené od 19.6.2015, t.j. dva roky spätne od podania žaloby dňa 23.5.2017 a to v počte 20 splátok po 80,37 €, čo spolu predstavuje sumu 1.607,40 €. Výška takto vyplatených splátok vyplýva z predloženého prehľadu splátok, ktorý predložil žalovaný a tento nebol spochybnený žalobkyňou. Vo zvyšnej časti splátky, ktoré boli uhradené pred dátumom 19.6.2015 (v rozsahu 483,89 €) žalobu zamietol z dôvodu premlčania. Zároveň priznal žalobkyni i úrok z omeškania vo výške 5% ročne z priznanej sumy od podania žaloby 23.5.2017 až do zaplatenia, nakoľko nepreukázala omeškanie žalovaného od 25.4.2017. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP).
3. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku vo výroku, ktorým súd zamietol vo zvyšku žalobu a proti výroku o nároku na náhradu trov konania, podala odvolanie žalobkyňa. Namietala, že súd nevydal rozsudok pre zmeškanie, hoci tak urobiť mal, ďalej, že nesprávne právne posúdil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby a prihliadol na námietku premlčania, hoci nespĺňala náležitosti hmotnoprávnej námietky. Poukázala na to, že žalovaný sa pojednávania pred súdom nezúčastnil a svoju neúčasť ospravedlnil pre pracovnú zaneprázdnenosť, čo nie je možné považovať za vážne okolnosti, a preto na pojednávaní pred súdom navrhli vydať rozsudok pre zmeškanie, ktorý súd prvej inštancie nevydal, hoci boli splnené podmienky na jeho vydanie. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, nesúhlasí, ako ju posúdil súd prvej inštancie, keď v zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je nutné začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby zhodnotiť tak, kedy sa žalobkyňa reálne dozvedela, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kedy sa dozvedela, kto sa na jej úkor obohatil. Teda jednou z podstatných skutočností pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je moment, keď sa oprávnený skutočne dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Nie je možné teda prihliadnuť iba na teoreticky predpokladanú vedomosť žalobkyne a iba stotožniť začiatok plynutia subjektívnej a objektívnej doby s odkazom na to, že v tom čase už žalobkyňa mala zmluvu a poznala okolnosti, na koho účet plnila, teda nesprávne vytvoriť predpoklad, že žalobkyňa v tom čase už aj vedela o bezdôvodnom obohatení. Nie je správne pri posúdení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby prihliadať len na objektívne skutočnosti, t.j. že žalobkyňa mala k dispozícii zmluvu o úvere, mala k dispozícii informácie o plnení na účet žalovaného a celospoločensky, t.j. mediálne, vznikom občianskych združení, súdnou kontrolou sa spotrebiteľská ochrana prezentuje minimálne tri roky. Ak by platilo uvedené, potom (pravdepodobne) je zároveň každá zmluva o úvere v rozpore so zákonom - každý spotrebiteľ by teda pri každej zmluve o úvere mal vedieť, že je v rozpore so zákonom a že nemusí plniť nič iné ako istinu úveru. Existuje početná judikatúra, kde začiatok plynutia subjektívnej doby je viazaný na skutočnú vedomosť oprávnenej strany, t.j. nie je postačujúca ani predpokladaná vedomosť, ani skutočnosť, že sa oprávnený subjekt mohol skutočne dozvedieť o obohatení už skôr. Poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013, uznesenie NS ČR sp. zn. 30 Cdo 4366/2007. Bez vedomosti spotrebiteľa o tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov nie je možné konštatovať, že spotrebiteľ sa dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Vedomosť o tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je tá okolnosť, ktorá musí pristúpiť k vedomosti o zmluve o spotrebiteľskom úvere a vedomosti o tom, že spotrebiteľ platil splátky povinnej osobe z bezdôvodného obohatenia, aby tieto skutočnosti mohli byť spoločne posúdené ako bezdôvodné obohatenie bez ohľadu na skutočnosť, či sa spotrebiteľ dozvedel, ako tento jeho právny nárok možno právne kvalifikovať. Spotrebiteľ sa teda dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu momentom, kedy sa dozvie, že príslušná zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov. Tento deň nemusí byť totožný s
momentom, kedy spotrebiteľ platí nad rozsah poskytnutej istiny a môže nastať aj potom, ako spotrebiteľ uhradí všetky splátky podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, dokonca zastáva názor, že by bolo v rozpore s logickým uvažovaním, aby spotrebiteľ vedel, že sa niekto na jeho úkor bezdôvodne obohacuje a napriek tomu by platil splátky žalovanému na, ak by vedel, že na tieto žalovaný nemá právny nárok. Práva povinnej osoby z bezdôvodného obohatenia sú vyvážené a spravodlivo chránené objektívnou premlčacou dobou. Zhrnula, že dňa 12.7.2013 uzavrel žalovaný so žalobkyňou zmluvu o spotrebiteľskom úvere, 19.8.2013 žalobkyňa uhradila prvú splátku z predmetného úveru, 19.12.2014 žalobkyňa hradila prvú splátku, ktorou splatila istinu poskytnutého plnenia a zároveň zaplatila prvú časť bezdôvodného obohatenia, to je teda moment, ktorým bolo žalovanému poskytnuté plnenie, na ktoré neexistoval právny dôvod a od tohto obdobia začala plynúť objektívna premlčacia doba ku každej splátke individuálne. Dňa 21.3.2017 žalobkyňa plnenie dohodnuté v splátkach v plnej miere doplatila, čo jej písomne potvrdil aj žalovaný listom. Dňa 24.4.2017 zaslala žalobkyňa žalovanému výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia a až od tohto momentu preukázateľne možno hovoriť, že sa dozvedela o bezdôvodnom obohatení a teda až od tohto momentu môže sa počítať subjektívna premlčacia doba, pričom žaloba bola podaná 23.5.2017. Zároveň namietala, že žalovaný v konaní vniesol nedostatočnú námietku premlčania, keď tento iba stroho vzniesol námietku premlčania, ktorú nijako bližšie nešpecifikoval. Súd prvej inštancie nie je povinný sa zaoberať nekonkretizovanou a všeobecnou námietkou premlčania, nakoľko v opačnom prípade by bol súd tým subjektom, ktorý by suploval skutkové tvrdenia a ich odôvodnenie za sporovú stranu. Navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť vo výroku II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 483,89 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy od 25.4.2017 až do zaplatenia a priznať mu nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.
4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, pokiaľ ide o námietku, že vo veci nebol vydaný rozsudok pre zmeškanie, poukázal na to, že uvedený návrh bol zamietnutý uznesením, pričom v zmysle ustanovenia § 355 ods. 2 a s poukazom na § 357 CSP, voči takémuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Pokiaľ ide o premlčanie, odvolanie považuje za absurdné, nakoľko námietku premlčania uplatnil písomne, žalobkyňa bola o nej dostatočne informovaná a mala možnosť sa k nej vyjadriť, či už písomne alebo ústne na pojednávaní. Argumentáciu žalobkyne považuje za účelovú z dôvodu, že sa snaží dodatočne zhojiť svoju pasivitu ohľadom tejto námietky premlčania. Námietka bola vznesená dostatočne zrozumiteľne a tvrdenia žalobcu, že súd nie je povinný sa zaoberať nekonkretizovanou a všeobecnou námietkou premlčania, neznamená, že je takéto konanie vylúčené. Pokiaľ by ju považoval za nedostatočnú, mohol vyzvať žalovaného na jej doplnenie. V ostatnom sa pridržiava svojich tvrdení a napadnutý rozsudok navrhuje potvrdiť.
5. Žalobkyňa v replike uvádza, že pokiaľ ide o nedostatočne špecifikovanú námietku premlčania, cituje z judikatúry, že „každá strana musí mať zásadne možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné pre úspech jej požiadaviek, ale musí mať i možnosť zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim“. Žalovaný vzniesol námietku premlčania bez bližšej špecifikácie, a to konkrétne, kedy začala premlčacia doba plynúť, kedy uplynula a z akého dôvodu sa nárok považuje premlčaný. Zdôraznila, že subjektívna premlčacia doba pri bezdôvodnom obohatení v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka začína plynúť dňom, kedy sa oprávnená osoba z bezdôvodného obohatenia dozvedela o zmluve o spotrebiteľskom úvere, plnení splátok nad rámec poskytnutej istiny a o tej skutočnosti, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov. Tento deň sa nemusí stotožňovať s momentom, kedy spotrebiteľ plní nad rámec poskytnutej istiny a plynutie tejto doby je viazané na skutočnú vedomosť a nie na predpokladanú vedomosť, čo potvrdila aj judikatúra NS SR a Ústavného súdu SR. Dňa 19.12.2014 uhradila prvú splátku, ktorou splatila istinu a zaplatila prvú časť bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu a od tohto dňa začala plynúť objektívna premlčacia doba. Dňa 21.3.2017 doplatila v plnej miere, čo jej žalovaný potvrdil listom a 24.4.2017 zaslala žalovanému výzvu na vrátenie bezdôvodného obohatenia, a teda týmto dňom začala plynúť subjektívna premlčacia dobu. Preto žaloba 23.5.2017 bola podaná v rámci premlčacej lehoty. Zotrvala na svojom odvolacom návrhu.
6. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku o nároku na náhradu
trov konania) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a vo zvyšku zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
7. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní, a to či boli splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného, posúdenie námietky premlčania a samotnou námietkou premlčania žalovaným, ako aj procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcom vydaniu rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
8. K odvolacej námietke, že vo veci nebolo rozhodnuté rozsudkom pre zmeškanie na strane žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že obsahu spisu je evidentné, že bola dodržaná podmienka upravená v § 274 písm. a) CSP, t.j. že v rámci predvolania na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie. Zároveň je nepochybné, že bol predvolaný riadne a včas, predvolanie bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 23.11.2019, žalovanému dňa 28.11.2019 a pojednávanie bolo dňa 17.12.2019. V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že právny zástupca žalovaného zaslal súdu dňa 28.11.2019 (č.l. 110 a nasl.) ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní 17.12.2019 z dôvodu hospodárnosti konania žalovaného a aj právneho zástupcu. Zároveň uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, pridržiava sa svojich písomných vyjadrení a vyjadril súhlas s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Uvedené ospravedlnenie súd prvej inštancie oboznamoval pred začatím pojednávania, čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania (č.l. 124). Takéto ospravedlnenie je možné považovať za včasné ospravedlnenie (18 dní pred pojednávaním).
9. Inštitút rozsudku pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 CSP slúži ako procesná sankcia za pasivitu žalovaného, ale i nemožnosť vykladať ustanovenia Civilného sporového poriadku formalisticky. Odvolací súd považuje za nutné podotknúť, že vyjadrenie žalovaného k žalobe (č.l. 28-34) obsahuje argumentáciu popierajúcu uplatnený nárok, teda nie je možné konštatovať, že by žalovaný bol v konaní pasívny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 233/2019-22 zo dňa 4. júna 2019, v ktorom konštatoval, že „považuje za potrebné dať do pozornosti, že formalistický výklad ustanovenia § 274 CSP, a to, že súd vždy za kumulatívneho splnenia v tomto ustanovení zakotvených zákonných podmienok rozsudkom pre zmeškanie „žalobe vyhovie“, skutočne nie je žiaduci, najmä, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo veci sa uskutočnilo viac pojednávaní, na ktoré sa žalovaný riadne dostavil, nebol v konaní nečinný a súd na návrh obidvoch strán vykonal rozsiahle dokazovanie. Návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie a splnenie ďalších zákonných podmienok podľa § 274 CSP treba posudzovať vždy aj podľa okolností prejednávanej veci. Napriek kogentnosti ustanovenia § 274 CSP by pri čisto gramatickom výklade a lipnutím na formálnych znakoch vydanie rozsudku pre zmeškanie mohlo znamenať porušenie práva na spravodlivý proces, v neposlednom rade v tom, že pri takomto formalistickom postupe by bolo odopreté strane sporu možnosť podať riadny opravný prostriedok (odvolanie vo veci samej)“. Navyše žalovaný v ospravedlnení uviedol, že súhlasí s rozhodnutím vo svojej neprítomnosti, čo by v opačnom prípade fakticky smerovalo k povinnej účasti žalovaného na pojednávaní „za každých podmienok“, inak mu totiž hrozí kontumačná strata procesu, čo presahuje rámec požiadaviek princípu kontradiktórnosti súdneho konania a nezodpovedá relevantnej procesnej úprave v zmysle základného princípu v článku 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
10. Vzhľadom na konštatované odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie procesne nepochybil, keď na návrh žalobkyne nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 CSP.
11. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že žalovaný vo veci vzniesol nešpecifikovanú námietku premlčania, odvolací súd sa s uvedeným nestotožňuje a poukazuje na vyjadrenie žalovaného k žalobe zo dňa 10.8.2017 (č.l. 28-34), kde vzniesol námietku premlčania, a to uplynutie subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby, keď mal za to, že podaná žaloba bola 23.5.2017, preto by mal byť nepremlčaný nárok iba za obdobie od 23.5.2015 do podania žaloby. Za uvedené obdobie bola uhradená suma 1.612,82 € a nárok nad uvedenú čiastku je premlčaným nárokom. Ďalej poukázal na to, že nebolo úmyslom žalovaného bezdôvodne sa obohatiť, čo sa týka objektívnej premlčacej doby a v tejto súvislosti poukázal i na rôzne rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici. Z takto vymedzenej námietky premlčania žalovaným nie je možné konštatovať, že by táto bola iba všeobecná, nekonkretizovaná, keď uviedol kedy
začala podľa jeho názoru plynúť premlčacia doba, aká čiastka je nepremlčaná a že zvyšok žalovanej sumy je preto premlčaný.
12. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
13. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
14. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje 2-ročnú subjektívnu a 3-ročnú, resp. 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Z uvedeného vyplýva, že dĺžka objektívnej premlčacej doby nemôže byť nikdy prekročená, a to ani v prípade, ak by subjektívna doba mala ešte plynúť, prípadne ak plynúť nezačala. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné (rozhodnutie NS SR 1Cdo 67/2011).
15. Žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňom 24.04.2017, kedy zaslala žalovanému výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná takýto dôkaz vo veci neprodukovala, avšak predložila predsporovú výzvu adresovanú žalovanému zo dňa 10.04.2017, spísanú v mene žalobkyne spoločnosťou AK-KRUPA s.r.o. so sídlom v Novom Mesto nad Váhom. Z tohto listinného dôkazu nevyplýva, že žalobkyňa uvedenú výzvu aj skutočne žalovanému zaslala. Uvedená výzva však nepreukazuje, že žalobkyňa sa práve v deň spísania tejto výzvy dozvedela o bezdôvodnom obohatení žalovaného na jej úkor. Okolnosti, za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov sú uvedené priamo v zákone (vo vzťahu k prejednávanému prípadu Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Vedomosť žalobkyne ako spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jej úveru je potrebné preto spájať s touto skutočnosťou, t.j. vedomosťou o existencii citovaného zákona. Žalobkyňa netvrdila žiadne skutočnosti o tom, kedy sa mala dozvedieť o bezdôvodnom obohatení, okrem poukazovania na výzvu žalovanému, spísanú advokátskou kanceláriou. Vychádzajúc z kontextu tohto tvrdenia nemožno začiatok plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby viazať k spísaniu výzvy právnym zástupcom. Takéto tvrdenie žalobkyne nie je presvedčivé. Podľa názoru odvolacieho súdu, subjektívna 2-ročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala žalobkyni plynúť dva roky spätne od podania žaloby t.j. od 23.5.2015 pri každej splátke jednotlivo, preto súd prvej inštancie v bode 32. napadnutého rozsudku správne ustálil, že žalovaný je povinný vrátiť 20 splátok po 80,37 Eur, teda splátky uhradené po dátume 19.6.2015 v zmysle rozpisu uskutočnených splátok žalobkyňou na účet žalovaného (č.l. 79, 95) predloženého žalovaným. Viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby od dňa, kedy žalobkyňa zaslala výzvu žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu, aj za situácie, že v osobe žalobkyne nejde o právne znalú osobu, je neprimeranou ochranou práva, vybočujúcou z účelu a právneho významu ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Možno konštatovať, že poradou u advokáta sa žalobkyňa
dozvedela, ako jej nárok, vyplývajúci z existujúcich skutkových okolností, možno "právne kvalifikovať", čo nie je pri posudzovaní okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.
16. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10. januára 2018, v ktorom bola riešená subjektívna premlčacia doba pri bezdôvodnom obohatení v spotrebiteľskom vzťahu, v ktorom uviedol, že „pre účely preskúmavaného prípadu treba osobitne poukázať na tú časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 67/2011, v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (poznámka dovolacieho súdu: teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie)“.
17. Vychádzajúc z vyššie konštatovaného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, ako aj závislý výrok o trovách konania, keď súd prvej inštancie aplikoval správne zásadu čistého úspechu v konaní. V časti nenapadnutej odvolaním zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
18. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že žalovanému proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech. Pri ich rozhodovaní vychádzal z ust. § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú primerane aj na odvolacie konanie), § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí).
19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)