Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20Co/11/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpenej: Mgr. Stanislav Fekete, advokát, so sídlom Nám. sv. Egídia 26/69, 058 01 Poprad proti žalovanému: F. C. G., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpený: JUDr. Svätoslav Vaško, advokát, so sídlom Baštová 5/A, 085 01 Bardejov, o zaplatenie 18.190,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp.zn. -194 zo dňa 16.8.2022 v spojení s opravným uznesením sp.zn. -327 zo dňa 18.1.2023, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalobkyňa je p o v i n n á nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobkyňa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní dňa 29.6.2021 žiadala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej 9.990,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 15.5.2021 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. (konanie začaté a vedené na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. ). Žalobu odôvodnila tým, že požičala žalovanému dňa 22.04.2020 spolu sumu 9.990,- eur. Ďalej tvrdila, že pôžičku vo výške 9.990,- eur žalobkyňa žalovanému poskytla formou bezhotovostných prevodov zo svojho účtu vedený vo H. E., IBAN: I. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX na účet žalovaného vedený vo H. E., IBAN: I. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX a to sumu 5.000,- eur (ID operácie: XXXXXXXXXXX) a sumu 4.990,- eur (ID operácie: XXXXXXXXXXX). Uvedené jednotlivé pôžičky žalobkyňa požičala žalovanému na zakúpenie tovaru, ktorý mal v tom čase ponúkať vo svojom internetovom obchode. Samotným pôžičkám predchádzala ústna žiadosť syna žalobkyne G. J. B., ktorý je dlhoročným známym žalovaného s tým, že tento ju oboznámil s účelom týchto pôžičiek, s tým, že žalobkyni poskytol aj identifikáciu účtu žalovaného, na ktorý majú byť tieto pôžičky bezhotovostne poskytnuté. Žalobkyňa dňa 03.03.2021 osobne ústne vyzvala žalovaného na vrátenie pôžičky vo výške 9.990,- eur, no nestalo sa tak. Dňa 12.05.2021 žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzvala žalovaného na vrátenie

pôžičky vo výške 19.190,- eur, ktorej súčasťou boli aj platby, ktorých úhradu si žalobkyňa uplatňuje voči žalovanému v tomto konaní. Žalovanému bolo doručené uvedené Oznámenie a Výzva dňa 14.05.2021. Žalobkyňa podala proti žalovanému na Okresný súd Banská Bystrica žalobu aj dňa 19.7.2021, pričom žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 8.200,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.200,- eur od 15.5.2021 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 22.4.2020 požičala žalovanému sumu 5.700,- eur a dňa 10.8.2020 sumu 2.500,- eur. Pôžičku vo výške 8.200,- eur žalovanému poskytla formou bezhotovostných prevodov zo svojho účtu na účet žalovaného a to dňa 22.4.2020 v sume 5.700,- eur a dňa 10.8.2020 na sumu 2.500,- eur. Uvedené pôžičky požičala žalovanému na zakúpenie tovaru, ktorý mal v tom čase ponúkať v internetovom obchode. Pôžičkám predchádzala ústna žiadosť syna žalobkyne G. J. B., ktorý je dlhoročným známym žalovaného s tým, že ju tento oboznámil s účelom pôžičiek, s tým, že žalobkyni poskytol aj identifikáciu účtu žalovaného, na ktorý majú byť tieto pôžičky poskytnuté. Žalobkyňa dňa 03.03.2021 osobne ústne vyzvala žalovaného na vrátenie pôžičky vo výške 8.200,- eur, no nestalo sa tak. Dňa 12.05.2021 žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzvala žalovaného na vrátenie pôžičky vo výške 19.190,- eur, ktorej súčasťou boli aj platby, ktorých úhradu si žalobkyňa uplatňuje voči žalovanému v tomto konaní. Žalovanému bolo doručené uvedené Oznámenie a Výzva dňa 14.05.2021. Vec vedená pôvodne Okresným súdom Bardejov pod sp.zn. . Následné vyjadrenia vo veci pôvodne vedenej Okresným súdom Bardejov pod sp.zn. boli obdobné ako vyjadrenia vo veci vedenej pod sp.zn. . Okresný súd Bardejov uznesením sp.zn. zo dňa 11.7.2022 spojil konanie vedené na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. s konaním vedeným na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. na spoločné konanie s tým, že spoločné konanie bude vedené na Okresnom súde Bardejov pod spoločnou značkou s odôvodnením, že sa jedná o skutkovo rovnaké veci tých istých strán sporu. Žalobkyňa sa v spojenom konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. domáha zaplatenia sumy 18.190,- eur. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa dňa 22.4.2020 o 16:22:37 hod. zaslala na účet žalovaného sumu 4.990,- eur (č.l. 8 spisu ), dňa 22.4.2020 o 16:36:37 hod. zaslala na účet žalovaného sumu 5.700,- eur (č.l. 12 spisu ), dňa 22.4.2020 o 16:38:39 hod. zaslala na účet žalovaného sumu 5.000,- eur (č.l. 8 spisu ), dňa 10.8.2020 o 11:18:15 hod. zaslala na účet žalovaného sumu 2.500,- eur (č.l. 12 spisu ). Výzvou zo dňa 12.5.2021 žalobkyňa vyzvala žalovaného na vrátenie sumy 19.190,- eur, pričom vo výzve je uvedené, že dňa 22.4.2020 mala požičať žalovanému 15.590,- eur, dňa 10.8.2020 25000 eur a dňa 5.2.2021 1.000,- eur. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 19.10.2017 bolo zistené, že žalovaný požičal G. J. B. 35.000,- eur v hotovosti, s lehotou splatnosti do 25.11.2017. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 9.11.2017 plynie, že žalovaný požičal G. J. B. sumu 50.000,- eur s lehotou splatnosti do 25.11.2017. Z Dodatku č. X zmluvy o pôžičke zo dňa 8.1.2020 vyplýva, že žalovaný a G. J. B. sa dohodli na predĺžení splatnosti záväzku vo výške 50.000,- eur do 8.1.2020. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 11.12.2020 vyplýva, že žalovaný požičal G. J. B. 20.000,- eur s lehotou splatnosti do 30.6.2021. Ďalej bolo preukázané, že žalovaný mal počas celého roka dostatok finančných prostriedkov na svojom súkromnom účte (v apríli 2020 vo výške 19.842,62 eur podľa výpisu č.l. 150 spisu ), ako aj z výpisu obchodnej spoločnosti eLED, s.r.o., v ktorej je spoločníkom a konateľom plynie, že v roku 2020 mala spoločnosť výrazne vyššie zostatky na účte ako mala byť poskytovaná výška pôžičky žalobkyňou (podľa výpisov z účtu k 31.3.2020 zostatok vo výške 78.882,13 eur na č.l. 152 sp.zn. ). Svedok J. B. uviedol vo svojej výpovedi, že on mal sprostredkovať pôžičku pre žalovaného od matky a zároveň mať pôžičku od žalovaného. Z hľadiska hodnotenia vierohodnosti svedka súd postupoval v súlade s tzv. doktrínou RAVEN a predovšetkým s ohľadom na „vested interest“,t.j. prípadný dopad výsledku sporu na záujem svedka (zníženie dlhu vo vzťahu k veriteľovi - žalovanému, prípadne konzekvencie plynúce z trestného konania) a predovšetkým „neutrality“, celkovú (ne)zaujatosť svedka, v ktorého prípade ide o zjavnú zaujatosť vo vzťahu k strane sporu (žalobkyni - blízka osoba v zmysle , matka), mal aj s ohľadom na inkonzistenciu výpovede za to, že výpoveď tohto svedka bola nevierohodná. Svedok v detailoch týkajúcich sa vrátenia sumy 500,- eur v zápisnici z trestného konania, ako aj lehote splatnosti mal presnú vedomosť, javiac sa ako koordinácia výpovede so žalobkyňou, na druhej strane „poskytnutie pôžičky“ uvádzal do roku 2021 a pri ďalších neočakávaných otázkach ohľadom detailov „pôžičky“, ktorej hlavným komponentom pri sprostredkovaní mal byť on sám, boli odpovede nesúrodé a nejasné. Rovnako tak vo vzťahu k ďalšej pôžičke, ktorú má mať od žalovaného.

Výpisy z účtu tiež potvrdzujú tvrdenia žalovaného, že nemal žiaden dôvod požičiavať si od žalobkyne peniaze. V tejto súvislosti iracionálne vyznieva skutkové tvrdenie žalobkyne o pôžičke na nákup tovaru do internetového obchodu, a to aj vzhľadom na časový rozostup jednotlivých pôžičiek, pri zasielaní súm v krátkom slede dňa 22.4.2020 a následne až 10.8.2020 a potom dňa 5.2.2021 (suma nežalovaná žalobami), čo utvrdilo súd v tom, že skutkové tvrdenia žalobkyne neboli pravdivými skutkovými tvrdeniami, ako to vyžaduje ustanovenie pojednávajúce o pravdivosti a úplnosti skutkových tvrdení. Významnou skutočnosťou, ktorá rozporuje tvrdenia žalobkyne je aj ňou samotnou tvrdená dohodnutá lehota splatnosti dlžnej sumy, keď na jednej strane tvrdila, že išlo o dve pôžičky (jedna na sumu 9.990 eur (dňa 22.4.2020 o 16:22:37 hod. 4.990,- eur a toho istého dňa 5.000,- eur o 16:38:39 hod.) a druhá na sumu 8.200,- eur (dňa 22.4.2020 o 16:36:37 hod. 5.700,- eur a dňa 10.8.2020 o 11:18:15 hod. 2.500,- eur), pričom sa rozchádzajú časy jednotlivých „pôžičiek“, pričom splatnosť mala byť 3 mesiace a zároveň ešte nebola ani poskytnutá suma 2.500,- eur, kedy už mala nastať splatnosť dlhu z pôžičky z 22.4.2020. Z výzvy zo dňa 12.5.2021 (č.l. 9 spisu ) plynie, že mala byť dokonca ešte poskytnutá ďalšia suma 1.000,- eur. O tom, že sa nejednalo o štandardné prevody a že sama žalobkyňa potvrdila, že uvedenými prevodmi sa „chránila“ pred bankovou kontrolou rozdeľovaním platieb, svedčia práve o tom, čo tvrdí žalovaný, a teda, že sa malo jednať o vrátenie dlhu syna žalobkyne žalovanému. Svedok J. B. pritom potvrdil, že má pôžičky od žalovaného. Vykonaným dokazovaním nebola preukázaná verzia žalobkyne o údajnej pôžičke, (ktorá od počiatku zdôrazniac, že podľa sú strany povinné uvádzať pravdivé skutkové tvrdenia), keďže je zrejmé, že žalovaný žiadnu vedomosť o pôžičke nemal. Pokiaľ sa jedná o námietku žalobkyne, že žalovaný mal krivo svedčiť na hlavnom pojednávaní dňa 9.9.2021 a na otázku splnomocnenca poškodeného, či mu G. J. B. z 80.000,- eur vrátil nejaké peniaze, mal uviesť, že „tuším, že jeho mama poslala 500,- eur, nevie to stopercentne, musel by pozrieť výpisy“, podľa názoru súdu nepotvrdzuje tvrdenia žalobkyne o pôžičke, keďže na tú z objektívnych okolností nemal žalovaný dôvod, resp. objektívne nevyvracia tvrdenia žalovaného o vrátení pôžičky od G. J. B. aj s poukazom na nejednoznačnosť výpovede v časti vrátenej sumy a jeho odkaz na výpisy z účtu. Vykonaným dokazovaním teda nebolo preukázané ani uzavretie sprostredkovateľskej zmluvy, ani inej obdobnej zmluvy, ktorou by sa J. B. zaviazal obstarať uzavretie zmluvy o pôžičke. Nebolo preukázané ani splnomocnenie žalovaným na uzavretie zmluvy o pôžičke v prospech žalovaného. Žalobkyňa konala na pokyn svojho syna G. J. B. (teda právny vzťah bol medzi žalobkyňou a J. B.) a na jeho základe zasielala sumy na účet žalovaného, pričom žalovaný uvedené považoval za úhrady dlhu G. J. B.. Bolo preukázané, že takáto prax medzi G. J. B. a žalovaným bola. Ak teda žalobkyňa plnila za G. J. B., mohla by sa so svojimi nárokmi obrátiť na G. J. B.. Aj skutkové tvrdenia žalobkyne, že mala ústne vyzvať žalovaného dňa 3.3.2021 na vrátenie pôžičky raz 9.990,- eur a raz vo výške 8.200,- eur, sú podľa názoru súdu nepreukázané a celkovo zapadajú podľa názoru súdu do mozaiky vykonštruovaných tvrdení žalobkyne o údajnej pôžičke, pričom ak mala byť vovedená do omylu o údajnej pôžičke, tak jedine svojím synom, za ktorého plnila. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 18.01.2012). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. K vzniku zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie je vždy potrebné splnenie všetkých predpokladov, a to získanie bezdôvodného obohatenia jedným subjektom, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma iného subjektu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia jedným subjektom a majetkovou ujmou druhého subjektu. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Právny zástupca žalobkyne, ktorá trvala na tom, že sa malo jednať o pôžičku, pri nepreukázaní uvedeného titulu, žiadal o právne posúdenie nároku titulom bezdôvodného obohatenia, pričom z vykonaného dokazovania pre súd vyplynulo, že peniaze boli posielané nie omylom, ale z určitého dôvodu, (buď titulom pôžičky žalobkyne žalovanému sprostredkovanej synom žalobkyne, čo tvrdila žalobkyňa, alebo titulom zaslania peňazí žalobkyňou žalovanému za svojho syna J. B.) a keďže z

vykonaného dokazovania vyplynulo, že jediný, kto mal preukázateľné pôžičky, resp. iné vzťahy so žalovaným bol syn žalobkyne J. B. a žalobkyňa dokázateľne nikdy nepožičala peniaze žalovanému (a ani v tomto prípade neboli preukázané okolnosti, ktoré by mali viesť k takto prezentovanej tvrdenej pôžičke žalobkyňou na nákup tovaru v internetovom obchode), pričom opakovane vracala peniaze za svojho syna žalovanému, aj táto verzia zapadá do preukázaného stavu, že medzi žalobkyňou a žalovaným zmluvný vzťah nevznikol. Zmluvný vzťah v danom prípade je len medzi žalobkyňou a jej synom (resp. pôžičky existovali len medzi žalovaným a synom žalobkyne), keďže tá posielala peniaze za syna J. B. a ak jej na základe tohto titulu vznikla pohľadávka, mohla by si nároky uplatňovať vo vzťahu k svojmu synovi ( ). Opakujúc sa aj v otázke prípadného právneho posúdenia titulom bezdôvodného obohatenia, má súd za to, že toto nevzniklo, lebo je podľa názoru súdu zrejmé, že k posielaniu peňazí dochádzalo so zrejmým úmyslom po dohode so synom, a teda že žalobkyňa posielala peniaze žalovanému za syna J. B., a ak bola uvedená do omylu, tak len svojím synom, nie žalovaným a keďže vykonané dokazovanie preukázalo, že to nebolo titulom pôžičky, ale platby za J. B. boli posielané na úhradu jeho dlhu. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súd ani na vyhovenie žalobe titulom bezdôvodného obohatenia dôvody nevzhliadol, keďže neboli preukázané základné predpoklady vzniku bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného a to protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia a ani príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia a majetkovou ujmou žalobkyne, keďže žalovaný len prijímal platby dlhu G. J. B. uhrádzané zaňho žalobkyňou, preto súd žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa .

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu a priznal jej náhradu trov konania vo výške 100 %, alternatívne aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré mali za následok, že predmetnú vec aj nesprávne právne posúdil. Z vykonaného dokazovania a s poukazom na uvedený právny stav, je nesporné, že právny vzťah medzi žalobkyňou a žalobcom vznikol v dôsledku toho, že žalobkyňa plnila svoj vlastný záväzok (poskytnutie pôžičky žalovanému) a teda, ak žalovaný poprel, že sa malo jednať o pôžičku zo strany žalobkyne, vznikol tak medzi právny vzťah žalobkyňou a žalobcom z plnenia bez právneho dôvodu a súčasne aj nárok na vrátenie tohto plnenia. V tomto prípade sa jednalo o majetkový prospech, ktorý bol získaný plnením bez právneho dôvodu. Takýto prípad môže nastať vtedy, keď sa účastníci napríklad domnievajú, že uzavreli zmluvu, hoci ju neuzavreli. Takýto postup je možný len vtedy, keď zmluvu možno uzatvoriť v akejkoľvek forme, aj neformálne, pričom zmluva o pôžičke je takouto zmluvou. Súd prvej inštancie pri svojej právnej úvahe, že ,,medzi žalobkyňou a žalovaným zmluvný vzťah nevznikol“ vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že žalobkyňa mala plniť za svojho syna, pričom sa malo jednať o splácanie dlhov svojho syna žalovanému. V tomto smere dôkazné bremeno zaťažuje práve žalovaného. Žalovaný v tomto smere (že sa malo jednať o splácanie dlhu za syna žalobkyne) dôkazné bremeno neuniesol. Naopak, žalobkyňa od začiatku konzistentne, určito a bez najmenších pochybností formulovala svoj nárok, ako nárok vlastný vo vzťahu ku žalovanému (viď listiny predložené žalobkyňou, jej výpoveď na pojednávaní 18.5.2022, ktorá je zaznamenaná aj na zvukovom zázname z tohto pojednávania) a teda, že uvedené peňažne prostriedky poukazovala žalovanému, jednoznačne ako pôžičku, o ktorú ju požiadal pre žalovaného jej syn a ktorý jej poskytol pre tento účel aj identifikáciu účtu, na ktorý žalobkyňa potom poukazovala fin. prostriedky. Žalobkyňa jasne, presne a určito preukázala skutočnosť, ktorými platbami, v akom čase a v akej výške uhrádzala dlh za svojho syna žalovanému. Tieto platby žalovanému boli uhrádzané na iný účet žalovaného, vždy s poznámkou pre prijímateľa, že sa jedná o splácanie dlhu za G. J. B., čo je napokon preukázané aj doloženými prevodnými príkazmi. V tomto poukazujem na výpoveď žalovaného zo dňa 9.9.2021 v procesnom postavení svedka na OS Bardejov v trestnom konaní, ktoré sa vedie voči G. J. B., a ktorá potvrdzuje uvedené tvrdenie žalobkyne. To, že sa zo strany žalobkyne nemohlo nejednať o splácanie dlhu za jej syna G. J. B., potvrdzuje aj skutočnosť, že žalobkyňa bola uzrozumená s tým, že keďže má jej syn viacero veriteľov, takýto plnením (ktoré by bolo zjavne v nepomere s plneniami v prípade ďalším z veriteľov), bola zo strany žalobkyne naplnená skutková podstave trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 trestného

zákona, pričom o tejto skutočnosti bola žalobkyňa oboznámená a upozornená na svojom výsluchu vyšetrovateľkou KR PZ Prešov. S týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie zrozumiteľne a určito nevysporiadal, pričom dôvody o ktoré sa vo svojich úvahách pri rozhodovaní opieral (bonita žalovaného, spôsob, akým žalobkyňa realizovala prevody jednotlivých súm na účet žalovaného resp. nevierohodnosť svedka J. B.) sami o sebe, ani v spojení nepreukazujú skutočnosť, že zo strany žalovanej sa malo jednať o plnenie za iného, teda za jej syna G. J. B.. S vyššie uvedenými skutkovými zisteniami súdu nesúhlasí. Súd prvej inštancie vôbec nezobral do úvahy skutočnosť, že svedka J. B. navrhol vypočuť aj žalovaný a tento svedok bol vypočutý na prvom pojednávaní, hneď potom ako boli vypočutý žalobkyňa a žalovaný, čim sa eliminovala „možnosť“ jeho prípadnej koordinácie výpovede. Žalobkyňa sa nestotožňuje úvahou súdu prvej inštancie, že výpoveď uvedeného svedka bola nekonzistentná, či dokonca účelová. V tomto poukazuje na zvukový záznam vyhotovený na predmetnom pojednávaní. Pokiaľ súd poukazuje na to, že výpoveď tohto svedka je nedôveryhodná, a teda ju nebral do úvahy pri svojom rozhodovaní vo veci, vyznieva nepresvedčivo, akými úvahami sa súd riadil, keď dospel pri svojom rozhodnutí k záveru, „že podľa názoru súdu je zrejmé, že k posielaniu peňazí dochádzalo so zrejmým úmyslom po dohode so synom, a teda že žalobkyňa posielala peniaze žalovanému za syna J. B., a ak bola uvedená do omylu, tak len svojim synom, nie žalovaným a keďže vykonané dokazovanie preukázalo, že to nebolo titulom pôžičky, ale platby za J. B. boli posielané na úhradu jeho dlhu“. V tomto vníma rozhodnutie súdu prvej inštancie ako neurčité, nejasné a nepreskúmateľné. S vyššie uvedenými skutkovými zisteniami súdu nesúhlasím. Mám za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil skutočnosť, že samotný žalovaný sa v procesnej pozícii svedka po zákonnom poučení krivej svedeckej výpovede v trestných konaniach vedených na Okresnom súde v Bardejove vyjadril, že vo vzťahu k J. B. eviduje, že došlo čiastočne k splateniu dlhu vo výške cca 80.000,- eur jeho matkou s tým, že malo mu byť splatené matkou J. B. asi 500,- eur, Uvedené svedecké výpovede žalovaného v cit. trestných konaniach boli realizované až po čase až po kedy zo strany žalobkyne boli poskytnuté finančné prostriedky na účet žalovaného, ktorých vrátenia sa domáha v tomto konaní. Keďže sa jednalo o nie zanedbateľné sumu (18.190,- eur, t.j. takmer 1 dlhu J. B.), je nepravdepodobné, že by túto skutočnosť žalovaný na cit. trestných konaniach navyše po zákonnom poučení krivej svedeckej výpovede opomenul. Týmto žalovaný potvrdil, že plnenie, kt.mu poskytla žalobkyňa a sú predmetom tohto konania, neboli vrátením dlhu za syna žalovanej G. J. B.. Tu je potrebné tiež zdôrazniť, že žalovaný síce súdu doložil ftk. Zmlúv o pôžičkách s G. J. B., no už sa nevyjadril, ktorá z uvedených pôžičiek mala byť žalobkyňou za G. J. B. vrátená, resp.ani nepredložil o tejto skutočnosti žiadny doklad, z ktorého bez akýchkoľvek pochybností táto skutočnosť vyplývala. Súd prvej inštancie vôbec nezobral do úvahy uvedené skutočnosti, a v tomto vnímam rozhodnutie súdu prvej inštancie ako neurčité, nejasné a nepreskúmateľné

3. Odvolateľka v samostatnom odvolaní okrem iného poukázala na to, že podľa jej názoru je rozsudok nepreskúmateľný. Podľa jej názoru na povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, teda súd prvej inštancie výpoveď žalovaného neaplikoval. Súd prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení nevyjadril k rozporu tvrdení žalovaného o tom, či prijal plnenie na úhradu dlhu G. B. od žalobkyne. Ako bolo v priebehu konania preukázané, žalovaný v trestnom konaní vedenom pred totožným súdom

- Okresným súdom Bardejov pod sp.zn. , kde si uplatňuje náhradu škody voči G. J. B. viac krát uviedol, že od žalobkyne mu na úhradu dlhu G. B. bolo poukázaných 500,- eur. Na túto skutočnosť poukázal na jedinom pojednávaní PZ žalobkyne a je to uvedené na str. 4 zápisnice z pojednávania. Je viac ako zrejmé, že ak by vôľa žalovaného smerovala ku poníženiu dlhu G. B. prostredníctvom platby od žalobkyne (o sumu takmer 20.000,- eur), túto skutočnosť žalovaný, by ako svedok vypovedajúci pod prísahou (a rizikom trestného stíhania pre t. č. krivej výpovede) bol uviedol. Právny zástupca žalobkyne zdôraznil, že žalovaný ako svedok vypovedal v danom trestnom konaní o úhradách dlhu za G. B. až PO tom, ako obdržal bezdôvodné obohatenie od žalobkyne. S poukazom na vyššie uvedenú zásadu nepreukazovania „notorieť' má žalobkyňa za to, že konanie trpí inou vadou a to vadou nedostatočného, resp. arbitrárneho odôvodnenia, čo zakladá odvolací dôvod v zmysle ust. . Z dôvodu, že výpoveď žalovaného v inom (súdu známom konaní), je rozhodujúca pre rozhodnutie súdu v tomto konaní, vyžaduje sa, aby sa súd v odôvodnení rozsudku vyjadril k tejto skutočnosti a vysvetlil dôvod rozhodnutia a prečo mal súd za to, že sa nejedná o bezdôvodné obohatenie sa na strane žalovaného. Žalobkyňa totiž na túto skutočnosť v priebehu konania dôsledne poukazovala.

V zmysle vyššie uvedeného žalobkyňa zdôrazňuje, že na jej pádne argumenty o bezdôvodnom obohatení sa žalovaného, ktoré v konaní pred konajúcom súde potvrdil sám žalovaný (v trestnom konaní ) nebolo zo strany súdu reagované a to ani len z časti. Žalobkyňa nedostala žiadnu odpoveď na otázku, prečo považuje konajúci súd totožnú úhradu raz za plnenie dlhu (civilné konanie) a v trestnom konaní na druhú stranu túto úhradu za zníženie škody nepovažuje. Konajúci súd poukázal žalobkyni na povinnosť pravdivo uviesť podstatné skutočnosti. Rovnaký prístup však súd neaplikoval voči žalovanému, kde súd nereflektoval na žalobkyňou preukázanú výpoveď žalovaného v trestnom konaní. Žalobkyňa má preto za to, že došlo zo strany súdu ku porušeniu zásady rovnosti strán v konaní. Obdobne má žalobkyňa za to, že súd neaplikoval doktrínu RAVEN rovnomerne na obe strany, pričom nezohľadnil motiváciu žalovaného docieliť to, aby bezdôvodné obohatenie sa na úkor žalobkyne nemusel započítať na náhradu škody uplatňovanú v civilnom konaní. Túto okolnosť súd vo vyhodnocovaní „vzájomných súvzťažností“ nevyhodnotil nestranne, čím došlo ku zvýhodneniu žalovaného, ktorý si peňažné prostriedky v zmysle rozhodnutia súdu môže ponechať. Napriek tomu súd nepremietol do popisu veci celkovú žalovanú sumu a teda sumu vo výške 18.190,- eur a rozhodol len o časti žalovanej sumy vo výške 9.990,- eur. Žalobkyňa má preto za to, že výrok je zmätočný, nakoľko nie je o sume prevyšujúcej 9.990,- eur rozhodnuté. Na základe uvedeného má žalobkyňa za to, že ak odvolací súd žalobe v celom rozsahu nevyhovie, je daný dôvod rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie z dôvodu jeho zmätočnosti. Z notoriety - konania vedenom pred konajúcim súdom vo veci je súdu známe, že žalovaný nezohľadnil pri svojich výpovediach úhradu žalovanej sumy a teda že dlh G. B. nezanikol v časti žalovanej sumy a teda nedošlo ku jeho poníženiu. V trestnom konaní vystupoval žalovaný ako svedok, ktorý vypovedal pod prísahou a rizikom spáchania trestného činu krivej výpovede. V tomto civilnom konaní teda vypovedal pravdu. Avšak v civilnom konaní, kde môže de facto na svoju obranu povedať „čokoľvek" už svoju výpoveď prispôsobil tak, aby si mohol cca 20.000,- eur ponechať. Žalobkyňa má zato, že súd tento pokus žalovaného „neodhalil“ a nepostupoval následne v súlade s . Následne poukázala na to, že súd nevysvetlil, prečo by sa G. J. B. vystavil riziku, že tak zásadná suma (20.000,- eur) by nebola zarátaná na úhradu jeho dlhu, ak by to bolo jeho cieľom. Prečo by žalobkyňa neuviedla rovnako ako v iných prípadoch v poznámke ku platbe, že sa jedná o úhradu dlhu za jej syna. Žalobkyňa nedostala odpoveď aký zmysel by malo takéto konanie jej syna. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že ak uhrádza dlh svojho syna, tak to vždy uvedie v poznámke a uhrádza vždy oveľa nižšie sumy. Má preto za to, že úhrada bez poznámky, v oveľa vyššom rozsahu nespadá do bežných a pravidelných úhrad, ktoré sú ako úhrada označené a preto nemožno zarátať žalovanú sumu na úhradu dlhu syna žalobkyne voči žalovanému. Tvrdenie žalovaného, ako aj súdu, že sa jednalo o úhradu dlhu svedka nevyplynula zo žiadneho dôkazu. Svedok túto úvahu poprel, rovnako tak žalobkyňa. V trestnom konaní ( pred OS BJ) poprel túto úhradu na dlh G. B. aj samotný žalovaný. V trestnom konaní ( pred OS BJ) by na svoju obranu a snahu uhradiť údajnú škodu G. B. ako obžalovaný logicky tento dôkaz predložil, pretože by mu to pomohlo v trestnom konaní. S ohľadom na uvedené má žalobkyňa preto za to, že ponechanie si žalovanej sumy predstavuje v ponímaní žalobcu sankciu voči jej synovi za údajný trestný čin, kde žalovaný vystupuje ako svedok poškodený. Z vykonaného dokazovania teda vyplynulo, že ani žalovaný nezarátal túto úhradu na dlh svedka - G. B., ale túto sumu si ponechal bez právneho dôvodu, ktorý je možné definovať ako pomstu. Žalobkyňa je názoru, že takýto druh sankcie slovenský právny poriadok nepozná a preto je potrebné definovať ponechanie si žalovanej čiastky zo strany žalovaného ako bezdôvodné obohatenie sa. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zakladá odvolací dôvod v zmysle ust. . Ak by tomu tak nemalo byt', žalovaný by opakovane neuvádzal, že došlo k úhrade jeho pohľadávky len vo výške 500,- eur. Ak by žalovaný vo vlastnom ponímaní „priradil" úhradu od žalobkyne na dlh jej syna, bol by to v trestnom konaní uviedol. Súdu boli tieto skutočnosti známe, napriek tomu, za porušenia zásady rovnosti strán a zbraní, dospel ku názoru, že takáto sankcia nie je bezdôvodným obohatením.

4. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal žalovanému trovy odvolacieho konania. Vo vyjadrení okrem iného uviedol, že súd prvej inštancie v súlade s ustanovením správne vyhodnotil, že k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovaným nedošlo ani nebola naplnená skutková podstata bezdôvodného obohatenia a žalovaný sa nemohol bezdôvodne obohatiť na úkor žalobkyne ani nedošlo k uzatvoreniu sprostredkovateľskej zmluvy alebo obdobnej zmluvy medzi žalovaným a svedkom G. J. B., ktorou by sa svedok G. J. B. zaviazal obstarať uzavretie zmluvy o pôžičke ani žalovaný nikdy nesplnomocnil svedka G. J. B. na uzavretie zmluvy o pôžičke v prospech žalovaného. Správne súd vyhodnotil, že jediný právny vzťah existoval medzi žalobkyňou a svedkom G. J. B., ktorý je zároveň jej synom, a preto žalovaný v konaní nemal pasívnu vecnú legitimáciu, a teda nebol nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. K doplneniu odvolania žalobkyne zo dňa 6.10.2022 žalovaný uvádza a navrhuje, aby v prvom rade bolo preskúmané, či doplnenie odvolania bolo podané včas v 15dňovej lehote na podanie odvolania. V opačnom prípade, ak táto podmienka splnená nebola, navrhujem, aby na toto doplnenie odvolací súd neprihliadal a v rozsahu jeho doplnenia odvolanie odmietol v súlade s .

5. Súd prvej inštancie opravným uznesením sp.zn. -327 zo dňa 18.1.2023 opravil úvodnú časť rozsudku v jeho záhlaví.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( ), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v spojení s opravným uznesením ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

7. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala predovšetkým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepresvedčivé. V odvolacom konaní pritom z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu a z dôvodov, z ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať (, ). Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov najmä v kontexte namietaných nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ).

8. Skutkový stav veci zisťuje súd na základe tvrdení sporových strán a výsledkov vykonaného dokazovania. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp.zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

9. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu

nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

10. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp.zn. )

11. Sporové strany majú povinnosť uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

12. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci by mal podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu.

13. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp.zn. ).

14. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov ( , resp. ) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci ).

15. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyznelo podľa názoru žalobkyne v jej neprospech, nemá automaticky za následok, že je nesprávne.

16. Na margo vyjadrenia žalovaného odvolací súd konštatuje, že samostatné odvolanie žalobkyne bolo podané včas a oprávnenou osobou.

17. Odvolací súd v súvislosti s uplatneným nárokom žalobkyne považuje za dôležité pripomenúť, že Zmluva o pôžičke je v zmysle tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobca. Neobstojí preto právny záver odvolacieho súdu, že nebolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k pôžičke (teda jej poskytnutiu) prišlo, ale bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že v danom prípade o uzavretie právneho úkonu – poskytnutie pôžičky nejde. Dovolací súd dáva do pozornosti, že sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou. (Najvyšší súd SR, sp.zn. ).

18. Podľa ustanovenia neoprávnený majetkový prospech má aj ten, za ktorého sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. K skutkovej podstate tohto neoprávneného majetkového prospechu sú potrebné dva zákonné predpoklady. Predovšetkým aby išlo o plnenie, ktoré bolo právnou povinnosťou iného občana. Tento pojmový znak by nebol daný, keby osoba, za ktorú sa plnilo, nebola sama povinná plniť. Ďalej je potrebné, aby ten, kto plní za iného, nemal sám právnu povinnosť na toto plnenie. Súdy správne vykladajú ustanovenie tak, že ten, kto plnil záväzok iného, má právo požadovať neoprávnený majetkový prospech iba od toho, za koho plnil, a nie od toho, komu plnil. (Najvyšší súd SSR, sp.zn. (R 1/1979).

19. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa dňa 22.4.2020 o 16:22:37 hod. zaslala na účet žalovaného sumu 4.990,- eur (čl. 8 spisu ), dňa 22.4.2020 o 16:36:37 hod. zaslala na účet žalovaného sumu 5.700,- eur (čl. 12 spisu ), dňa 22.4.2020 o 16:38:39 hod. zaslala na účet žalovaného sumu 5.000,- eur (čl. 8 spisu ), dňa 10.8.2020 o 11:18:15 hod. zaslala na účet žalovaného sumu 2.500,- eur (čl. 12 spisu ).

20. V prvom rade v súvislosti s odvolacími námietkami je dôležité pripomenúť, že prvostupňový súd uznesením sp.zn. spojil konanie vedené na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. s konaním vedeným na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. na spoločné konanie s tým, že spoločné konanie bude vedené na Okresnom súde Bardejov pod spoločnou sp.zn. (pozn. odvolacieho súdu ďalej len „predmetná prejednávaná vec“ pozri č.l. 181 spisu). Z uvedeného je teda zrejmé, že predmetom v prejednávanej veci bol uplatňovaný nárok žalobkyne tak na zaplatenie sumy 9.990,- eur ako aj sumy 8.200,- eur (pôvodne uplatňovaná už v spojenom konaní sp.zn. ), úhrnne spolu teda 18.190,- eur s príslušenstvom. So zreteľom na uvedené súd prvej inštancie preto rozhodol o celej prejednávanej veci, tak ako bola spojená uvedeným uznesením. Vo vzťahu k ďalším predostretým odvolacím námietkam dôležitých pre odvolateľku súd prvej inštancie podal špecifickú odpoveď vo svojom napadnutom rozhodnutí a to konkrétne v bodoch 36 a 37, podľa ktorých súd prvej inštancie uviedol: Pokiaľ sa jedná o námietku žalobkyne, že žalovaný mal krivo svedčiť na hlavnom pojednávaní dňa 9.9.2021 a na otázku splnomocnenca poškodeného, či mu G. J. B. z 80.000 Eur vrátil nejaké peniaze, mal uviesť, že „tuším, že jeho mama poslala 500 eur, nevie to stopercentne, musel by pozrieť výpisy“, podľa názoru súdu nepotvrdzuje tvrdenia žalobkyne o pôžičke, keďže na tú z objektívnych okolností nemal žalovaný dôvod, resp. objektívne nevyvracia tvrdenia žalovaného o vrátení pôžičky od G. J. B. aj s poukazom na nejednoznačnosť výpovede v časti vrátenej sumy a jeho odkaz na výpisy z účtu. Vykonaným dokazovaním teda nebolo preukázané ani uzavretie sprostredkovateľskej zmluvy, ani inej obdobnej zmluvy, ktorou by sa J. B. zaviazal obstarať uzavretie zmluvy o pôžičke. Nebolo preukázané ani splnomocnenie žalovaným na uzavretie zmluvy o pôžičke v prospech žalovaného. Žalobkyňa konala na pokyn svojho syna G. J. B. (teda právny vzťah bol medzi žalobkyňou a J. B.) a na jeho základe zasielala sumy na účet žalovaného, pričom žalovaný uvedené považoval za úhrady dlhu G. J. B.. Bolo preukázané, že takáto prax medzi G. J. B. a žalovaným bola. Ak teda žalobkyňa plnila za G. J. B., mohla by sa so svojimi nárokmi obrátiť na G. J. B.. Aj skutkové tvrdenia žalobkyne, že mala ústne vyzvať žalovaného dňa 3.3.2021 na vrátenie pôžičky raz 9.990 eur a raz vo výške 8.200 eur, sú podľa názoru súdu nepreukázané a celkovo zapadajú podľa názoru súdu do mozaiky vykonštruovaných

tvrdení žalobkyne o údajnej pôžičke, pričom ak mala byť vovedená do omylu o údajnej pôžičke, tak jedine svojím synom, za ktorého plnila. Z uvedeného je teda bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že žalobkyňa na základe pokynu svojho syna znižovala jeho dlh voči veriteľovi - žalovanému. Tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, žalobkyňa pre neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu existencie pôžičiek a napokon aj nepreukázanie existencie bezdôvodného obohatenia (pozri bod 46 napadnutého rozsudku) nemohla legitímne očakávať úspech žaloby a súčasne vyvodzovať aktívnu legitimáciu v tomto konaní.

21. Žalobkyňa teda neuniesla tzv. dôkazné bremeno, ktoré možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana sporu musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, t.j. kto tvrdí, dokazuje.

22. Strana sporu teda musí preukázať to, čo tvrdí, pretože len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Podľa judikatúry dôsledkom nesplnenia povinnosti tvrdiť všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť) je vynesenie nepriaznivého rozsudku pre stranu, ktorá ich nesplnila. Súd sám nie je povinný po významných skutočnostiach pátrať.

23. Tak ako už bolo uvedené skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyznelo v neprospech žalobkyne nemá automaticky za následok, že je nesprávne. K námietkam žalobkyne uvedenými v odvolaní odvolací súd dodáva, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v bodoch 30 až 48 napadnutého rozsudku, najmä však s odôvodnením v bodoch 34, 35, 36, 37a 46 vo vzťahu k neuneseniu dôkazného bremena a neexistencii jednak zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným (zmluva o pôžičke) a aj neexistencie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného. Nezvládnutie procesnej povinnosti nevyhnutnej pre úspech vo veci so zreteľom na zásadu kontradiktórnosti nemožno hodnotiť ako prekvapivý postup okresného súdu ani ako prekvapivý verdikt. Žalovaný naopak v konaní preukázal zmluvou o pôžičke (a zmenkou) medzi ním a pánom J. B. (synom žalobkyne) zo dňa 19.10.2017, že pánovi J. B. požičal 35.000,- eur, zmluvou o pôžičke zo dňa 9.11.2017 žalovaný rovnako preukázal, že pánovi J. B. požičal 50.000,- eur (č.l. 54 a nasl. spisu). Následne súd prvej inštancie správne vyhodnotil výpoveď žalovaného v trestnom konaní, ktorá nepotvrdzuje existenciu pôžičky ani bezdôvodného obohatenia (pozri bod 37 napadnutého rozsudku). Navyše svedok pán J. B. potvrdil existenciu dlhu voči žalovanému vo výške 80.000,- eur (č.l. 108 spisu) s tým, že aj z pôžičky žalovaného mala byť kúpená obchodná spoločnosť REGIONPRESS. V kontexte so všetkými relevantnými okolnosťami tvrdenými žalobkyňou a svedkom pánom J. B. a naopak preukázanou a nespornou existenciou dlhu pána J. B. voči žalovanému, bola doktrína „RAVEN“ aplikovaná súdom prvej inštancie správne a uplatnený nárok zo strany žalobkyne je aj pre odvolací súd neopodstatnený. Súdne konanie je pojmovo späté s dokazovaním minulých udalostí a dejov. Dokazovať pritom zároveň „znamená presviedčať a dokázať znamená presvedčiť“. Dokazovanie má okrem noetickej podstaty pre právne rozhodovanie aj funkciu ďalšiu, funkciu presviedčania: „V pragmatickom pohľade nejde o to, aby argumenty boli objektívne platné, ale hlavne o to, aby účastníci rozhovoru nadobudli presvedčenie o váhe argumentov.“ Dokazovanie má teda viacero stránok. Má svoju stránku noetickú a stránku argumentačnú (a s ňou úzko späté stránky eristickú i rétorickú). Z pohľadu noetického je základnou otázkou vzťahu dokazovania a pravdivosti poznateľnosť (miera poznateľnosti) minulých dejov a udalostí, inými slovami: otázka, či vôbec sme alebo nie sme schopní tieto deje a udalosti spoznávať v tej ich úplnosti, ktorá by oprávňovala pravdivostné hodnotenie výsledkov tohto poznania. Hoci sú v uvedenej právnej vete atribúty hodnotenia dôkazov vymenované vedľa seba, v skutočnosti svojím zmyslom smerujú k jedinému cieľu. Týmto cieľom je overenie pravdivosti určitej tézy. Vierohodnosť (napr. svedka, listiny) je faktorom zvyšujúcim mieru pravdepodobnosti overovanej tézy induktívnym úsudkom (ak ide o vierohodnú osobu, možno predpokladať, že aj jej svedectvo v danej veci je pravdivé, rovnako ako keď ide o verejnú listinu, spojenú nielen s verejnou autoritou, ale aj s určitou mierou overovania osvedčovaných skutočností, možno obdobne predpokladať, že jej obsah je pravdivý). Závažnosť potom znamená objasnenie skutočnosti, či dôkaz bezprostredne vypovedá o dokazovanej téze alebo či z neho možno na túto tézu iba sprostredkovane usudzovať (z tohto pohľadu triedime dôkazy na priame a nepriame, pričom priamym priraďujeme vyšší vypovedajúci potenciál pravdivosti).

Zákonnosť vykonania dôkazov má byť garantom pravdivosti dokazovanej tézy. Povedané inými slovami, férovým spôsobom vedené dôkazné konanie (v trestnom práve spojené s aplikáciou najmä zásad rovnosti zbraní, prezumpcie neviny, práva na obhajobu, in dubio pro reo) sleduje jednak nachádzanie pravdy v konflikte proti sebe stojacich strán, jednak snahu o minimalizáciu chýb dokazovania, justičných omylov a tým aj minimalizáciu prijímania nespravodlivých rozhodnutí. (prof. JUDr. Pavel Holländer, DrSc Dokazovanie, prednáška, 13.12.2016).

24. Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnenie nárokov a obranu proti takémuto uplatneniu ().

25. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. V kontradiktórnych konaniach sú súdy odkázané na aktivitu strán sporu a pokiaľ žalobkyňa nedokázala naplniť svoje dôkazné bremeno, nemohla ani legitímne očakávať úspech v konaní. Z uvedených dôvodov odvolanie bolo vyhodnotené ako neopodstatnené a rozsudok ako vecne správny.

26. Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad (princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi stranami sporu je pre neunesenie dôkazného bremena a výraznú mieru pochybností o existencii tvrdených skutočností zo strany žalobkyne opodstatnený neúspech žaloby.

27. Naviac odvolaciemu súdu sa javí, že aktivita vo vzťahu k plneniu žalobkyne za svojho syna v prospech žalovaného mala byť realizovaná najmä v trestnom konaní, čím by nepochybne takáto aktivita prispela k objasneniu skutočnej výšky škody a zohľadňovala by plnenia uskutočnené žalobkyňou za pána J. B..

28. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol; jeho rozhodnutie nemožno považovať za nepresvedčivé.

29. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. ). Pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne odvolací súd rozhodol postupom podľa , so stotožnením sa s dôvodmi prvoinštančného rozsudku a rozsudok ako vecne správny potvrdil. Plnému úspechu žalovaného vo veci samej zodpovedá výrok o priznaní náhrady trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, s ohľadom na zásadu úspechu podľa .

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. v spojení s . Odvolanie žalobkyne nebolo dôvodné, v dôsledku čoho nárok na náhradu trov odvolacieho konania patrí žalovanému v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).