Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/269/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Sandry Veľkej v spore žalobcu: Ing. T. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. X, Y., zastúpený JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom so sídlom Rázusova 1, Košice, proti žalovanej: Ing. E. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, V.K., zastúpená JUDr. Gabrielou Jablonskou, advokátkou so sídlom Letná 45, Košice, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 1. marca 2019, č. k. - 92

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zamietol žalobu a žalobkyni (poznámka odvolacieho súdu - žalovanej) priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v Košiciach, vedené Katastrálnym odborom Okresného úradu Košice na LV č. XXXXX pre k. ú. M., a to rodinný dom so súp. č. XXX na prac. č. XXXX/XX a pozemok registra „C-KN“ č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 373 m2 (ďalej len ako „predmetná nehnuteľnosť“) a nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, ktorú žalovaná bezodplatne užíva bez toho, aby k tomu mala akýkoľvek právny titul, resp. súhlas žalobcu. Žalovanú písomne vyzval 19. januára 2017 na vypratanie a odovzdanie nehnuteľnosti žalobcovi do 31. januára 2017. Žalovaná nehnuteľnosť odmieta vypratať s odôvodnením, že bývala vlastníčka nehnuteľnosti, Ing. R. M., s ňou mala uzatvorenú dohodu, na základe ktorej bola oprávnená na doživotné a bezplatné bývanie v rodinnom dome, resp. užívanie nehnuteľnosti. Žalobca poukázal na LV č. XXXXX pre k ú. M., z ktorého je zrejmé, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené žiadnymi ťarchami, t. j. žiadnym vecným bremenom. Dohoda, na ktorú poukazuje žalovaná, nie je právom vecným, ale záväzkovým, preto platí len medzi uvedenými konkrétnymi subjektmi a nepôsobí proti všetkým, pričom žalobca uvedený záväzok predchádzajúcej vlastníčky nehnuteľnosti zmluvne neprevzal a nevyplýva mu ani zo zákona, preto nie je možné, aby taký záväzok bol povinný plniť. Poukázal na právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II z 25. marca 2009, sp. zn. , z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dohoda, na ktorú poukazuje žalovaná, nie je dohodou o zriadení vecného bremena k nehnuteľnostiam. Má zato, že záväzok bývalej vlastníčky nehnuteľnosti (Ing. R. M.) bol záväzkom osobným a v dôsledku prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam došlo k zániku predmetného záväzku z dôvodu dodatočnej nemožnosti jeho plnenia.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vec po právnej stránke posúdil podľa , , (ďalej len „“), ďalej podľa , , zca ods. 1. písm. c) a , (ďalej len „“), účinného v znení do 17.6.1998, poukázal tiež na relevantnú judikatúru (, ) a teoretické východiská, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal a mal za preukázané, že žalovaná s nebohým manželom I. T., zomr. dňa XX.X.XXXX, boli vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti v podiele 1/2 - iny a dcéra žalovanej, Ing. R. M., rod. T. s manželom v 1/2 - ine. Žalovaná v dedičskom konaní po nebohom manželovi (vzdala sa vlastníckeho práva) previedla vlastnícke právo na svoju dcéru dohodou, ktorej súčasťou bolo aj právo žalovanej na doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľnosti. Dcéra žalovanej predmetnú nehnuteľnosť s manželom v celosti previedli na žalobcu. Podľa vyjadrenia žalovanej v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. , nikdy by sa nevzdala svojho dedičského podielu a vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti bez zriadenia vecného bremena. Uvedené právo žalovanej na doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľnosti bolo súdmi v doterajších konaniach posúdené ako záväzkové právo, a nie vecné (rozsudkom Okresného súdu Košice II z 25. marca 2009, č. k. -147 bola zamietnutá žaloba, ktorou sa rozhodovalo o tom, či uvedené právo žalovanej je vecné právo a rozsudkom z 31. októbra 2012, č. k. -137 o vypratanie nehnuteľnosti). Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovanej vzniklo právo na doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo užívania predmetnej nehnuteľnosti právoplatným rozhodnutím súdu 22. apríla 1998, kedy nadobudlo právoplatnosť Osvedčenie o dedičstve, keďže voči nemu nebola podaná žiadosť o pokračovanie v konaní o dedičstve [ a a ods. 1 písm. c) a ods. 4 , účinného v znení do 17.6.1998]. Vzhľadom na uvedené je v rozpore s dobrými mravmi podľa výkon práv terajšieho vlastníka nehnuteľnosti na vypratanie nehnuteľnosti žalovanou v tej časti, ktorú užíva, lebo žalovaná ju užíva v dobrej viere, že jej vzniklo právo doživotného bezplatného bývania právoplatným rozhodnutím súdu (osvedčením o dedičstve), pričom inak by sa nevzdala vlastníctva k uvedenej časti nehnuteľnosti a neuzavrela by dedičskú dohodu. Uvedené vyplýva aj z konania vedeného na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. , kde sa domáhala proti Katastrálnemu úradu v Košiciach opravy chýb v LV č. XXXXX k. ú. M. v časti „B vlastníci“ tak, že je vlastníčkou nehnuteľnosti v podiele 1/4-iny, pričom v uvedenom konaní existencia a platnosť dohody o zriadení vecného bremena nemohla byť riešená, lebo išlo o správne konanie. Ďalej prvoinštančný súd zdôraznil, že v rozpore s dobrými mravmi je vypratanie nehnuteľnosti aj vzhľadom na vyslovený právny názor súdov vo vyššie uvedených konaniach, kedy z odôvodnení rozsudkov (aj keď nie je záväzný ako výrok, avšak ovplyvňuje žalovanú) vyplýva, že nebolo preukázané užívanie nehnuteľnosti žalovanou bez právneho titulu, lebo vyplýval z dohody z osvedčenia o dedičstve, z ktorého je zrejmé, že vôľou účastníčok dohody bolo umožniť žalovanej bezplatné a doživotné právo bývania (rozsudok Okresného súdu Košice II z 31. októbra 2012, č. k. -137), pričom ide o trojdohodu, ktorú možno zmeniť len so súhlasom všetkých strán a ak by vlastníčka predala nehnuteľnosť, aj tak je povinná svoj osobný záväzok voči žalovanej splniť (-147 z 25. marca 2009). Aj keď žalobca nebol účastníkom tejto dohody a neprevzal ani záväzok voči žalovanej, súd prvej inštancie má za to, že žalovaná nemohla ovplyvniť dispozičné právo predchádzajúcej vlastníčky (dcéry) na predaj nehnuteľnosti, pričom sa dôvodne domnievala, že jej právo vyplývajúce z osvedčenia o dedičstve bude pretrvávať aj po nakladaní s nehnuteľnosťou, keďže dohoda dedičov v osvedčení bola súdmi posúdená ako záväzkový vzťah (trojdohoda), ktorý možno zmeniť len so súhlasom všetkých strán (uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 12. októbra 2009, č. k. -36) a žalovaná taký súhlas doposiaľ nedala. Vzhľadom na uvedené, je v rozpore s dobrými mravmi nariadiť žalovanej vypratať nehnuteľnosť, ak mala zato, že uvedený záväzkový vzťah, na základe ktorého jej vzniklo právo bezplatného doživotného bývania v nehnuteľnosti, nemôže byť zmenené bez jej súhlasu, resp. ak vlastníčka predá nehnuteľnosť, aj tak je povinná svoj osobný záväzok voči žalovanej splniť (-147 z 25. marca 2009). Za nezanedbateľná považoval súd prvej inštancie tiež skutočnosť, že dcéra žalovanej, ktorej vznikol osobný záväzok zabezpečiť žalovanej (svojej matke) bezplatné doživotné bývanie v uvedenej nehnuteľnosti, naďalej býva v uvedenej nehnuteľnosti, napriek prevodu vlastníckeho práva na žalobcu, ktorý tam nebýva. Okrem toho žalobca, aj keď uvedený stav nezavinil, čo sa pri posúdení výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi ani nepredpokladá, musel mať vedomosť o uvedenej skutočnosti minimálne pri obhliadke nehnuteľnosti, keďže žalovaná obýva samostatnú bytovú jednotku danej nehnuteľnosti. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. , (ďalej len „“) a plne úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v rozsahu 100 %.

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa , , a . Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná mu náhradu trov prvostinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %, alebo aby odvolaním rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní namieta, že súd prvej inštancie sa v priebehu konania, ako aj v odôvodnení rozsudku nezaoberal žiadnymi tvrdeniami žalobou, ktoré boli podľa jeho názoru dôležité pre rozhodnutie vo veci, čím odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a tým porušil jeho práva na spravodlivý proces. Nesúhlasil s postupom a závermi súdu, ktorými posúdil otázku rozporu s dobrými mravmi ( ). Dal do pozornosti, že súd prvej inštancie založil údajný rozpor s dobrými mravmi výlučne len na subjektívnych pocitoch, dojmoch a očakávaniach žalovanej, čo nezodpovedá požiadavke objektívneho posudzovania „mravnosti“ výkonu práva. Podľa odbornej publikácie (Fekete, I.: 1. Veľký komentár, Bratislava: Euro-kódex 2011, s. 53): „Dobré mravy sú objektívnou hodnotovou kategóriou. O tom, čo je a čo nie je v súlade s dobrými mravmi, nerozhoduje názor jednotlivca, ale objektívne hľadisko, ktoré sa vyvodzuje z konkrétnych okolností. Skutočnosť, či sa určitý právny úkon prieči dobrým mravom, musí byť preto zisťovaná vždy nezávisle od vôle konkrétneho súdu (sudcu) a nezávisle od vôle účastníkov daného právneho úkonu.“ Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že pre posúdenie rozporu s dobrými mravmi je nevyhnutné objektívne hľadisko, a nie subjektívne pocity. Vzhľadom však na neustále poukazovanie na údajnú dobrú vieru žalovanej zo strany súdu prvej inštancie, resp. na jej subjektívne vnímanie situácie ohľadom dohody dedičov, na základe ktorej jej malo vzniknúť osobné právo na doživotné užívanie nehnuteľnosti) je zrejmé, že akákoľvek objektívne hľadisko pri posudzovaní rozporu s dobrými mravmi zo strany súdu prvej inštancie úplne absentuje. V súvislosti so závermi súdu prvej inštancie v bod 20. odôvodnenia rozsudku zdôraznil, že prípadná dobrá viera ako taká nemá žiaden vplyv pri posudzovaní toho, či úkon je v rozpore s dobrými mravmi alebo nie je. Podľa odbornej publikácie (Fekete, I.: 1. Veľký komentár, Bratislava: Euro-kódex 2011, s. 54): „Súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný bez ohľadu na to, či bol obsah právneho úkonu výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi ... a tiež bez ohľadu na to, kto zavinil prípadný rozpor s dobrými mravmi alebo či niektorá zo strán bola pri uzatváraní zmluvy v dobrej viere.“ Nakoľko súd prvej inštancie pri posudzovaní súladu vypratania žalovanej z nehnuteľnosti prihliadal na údajnú dobrú vieru žalovanej, resp. to považoval za hlavný dôvod toho, prečo podľa jeho názoru má byť vypratanie nehnuteľnosti v rozpore s dobrými mravmi, rozsudok nie je možné považovať za správny. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. , z ktorého je zrejmé, že aplikácia ust. , t.j. ingerencia všeobecných súdov do systému písaného práva, resp. jeho dodržiavania, by mala byť len vo výnimočných prípadoch. V opačnom prípade totiž takýto zásah všeobecných súdov môže mať negatívny vplyv na zachovanie právnej istoty v dodržiavanie zákona, resp. v poskytnutí ochrany práva, ktoré vlastníkovi priznáva zákon. Z vykonaného dokazovania je podľa názoru odvolateľa zrejmé, že žalobca sa voči žalovanej nedopustil žiadneho úkonu, ktorý by mohol byť sám o sebe považovaný za úkon v rozpore s dobrými mravmi. Zdôraznil, že žalobcovi je právo na vypratanie nehnuteľnosti dané priamo zo zákona a nie je samo o sebe konaním v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie nerozlišuje medzi konaním dcéry žalovanej (porušenie osobného záväzku vyplývajúceho z dohody dedičov), ktoré by teoreticky bolo možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, a konaním žalobcu (ochrana vlastníckeho práva). Naopak, úplne nelogicky považuje súd prvej inštancie konanie žalobcu za údajne v rozpore s dobrými mravmi, a to z dôvodu, že dcéra žalovanej mala podľa dohody dedičov žalovanej zabezpečiť doživotné užívanie nehnuteľnosti, avšak tak neurobila. To, že dcéra žalovanej mala žalovanej zabezpečiť doživotné právo užívania nehnuteľnosti a neurobila tak (z vykonaného dokazovania však jednoznačne vyplýva, že dcéra žalovanej ponúkla žalovanej zabezpečenie bytovej náhrady), nemôže byť v súčasnosti na neprospech žalobcu, ktorý nemá a nikdy ani nemal so žalovanou žiaden zmluvný vzťah. Zároveň to nemôže byť dôvodom, pre ktorý by mal byť výkon ochrany vlastníckeho práva žalobcu považovaný za konanie v rozpore s dobrými mravmi (absencia vzájomnej súvislosti). Žalobca sa nestotožňuje ani so záverom súdu prvej inštancie v bode 21. odôvodnenia rozsudku, z ktorého je zrejmé, že súd (i) nerozlišuje medzi vecným a osobným charakterom záväzku, (ii) ignoruje skutočnosť, že žalovaná vo vzťahu k žalobcovi nedisponuje žiadnym titulom k užívaniu nehnuteľnosti a tiež (iii) priamo spochybňuje právnu istotu a ochranu dobrej viery v právo. V súvislosti s uvedeným dáva do pozornosti, že súd prvej inštancie síce poukazuje na súdne rozhodnutia, z obsahu ktorých podľa neho má vyplývať, že žalovaná užíva nehnuteľnosť na základe údajne existujúceho titulu (dohoda z osvedčenia o dedičstve), avšak neberie do úvahy skutočnosť, že žalobca (i) nebol účastníkom predmetnej dohody, (ii) neprevzal na seba nikdy žiaden záväzok, na základe ktorého by mal akokoľvek strpieť užívanie svojej nehnuteľnosti žalovanou, a to, že (iii) právo žalovanej na užívanie nehnuteľnosti bolo právo osobného charakteru (nie vecného) a smerovalo

výlučne len vo vzťahu k dcére žalovanej. Odvolateľ preto tvrdí, že žalovaná vo vzťahu k žalobcovi ako výlučnému vlastníkovi nehnuteľnosti nedisponuje žiadnym titulom, ktorý by ju oprávňoval užívať nehnuteľnosť, teda, na základe ktorého by žalobca musel takéto užívanie nehnuteľnosti zo strany žalovanej strpieť. Skutočnosť, že podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaná má údajne právo užívať nehnuteľnosť až do svojej smrti, resp. dovtedy, kým medzi účastníkmi dedičskej dohody nedôjde k zmene tejto dohody, nasvedčuje jednoznačne tomu, že súd prvej inštancie nerozlišuje medzi osobnými právami (záväzkami) a vecnými právami (záväzkami) a tieto považuje za totožné (s rovnakými právnymi účinkami), a to aj napriek tomu, že pre existenciu vecného práva (záväzku) zákon vyžaduje splnenie viacerých podmienok, ktoré v prípade osobného práva (záväzku) nie sú požadované. Žalobca v plnom rozsahu odkázal na písomné podania - okrem samotnej žaloby tiež na písomné podania z 12. júna 2017, z 21. augusta 2017 a z 8. júna 2018. Žalobca opätovne zdôraznil, že osobný záväzok dcéry žalovanej (zodpovedajúci osobnému právu žalovanej) prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam neprešiel na žalobcu. Prípadné nezabezpečenie doživotného a bezplatného užívania nehnuteľností zo strany dcéry žalovanej v prospech žalovanej je možné považovať výlučne za nesplnenie si osobného záväzku zo strany dcéry žalovanej a vzhľadom na súčasnú právnu úpravu v to ani nie je možné. V opačnom prípade by osobné práva (záväzky) nadobudli charakter vecných práv (záväzkov), čo je neprijateľné. Nakoľko právo žalovanej bolo od počiatku osobného charakteru, a nie charakteru vecného, nebolo objektívne možné, aby žalovaná bola v dobrej viere, že jej právo užívať nehnuteľnosť má účinky vecného práva. Vzhľadom na skutočnosť, že nevedomosť zákona neospravedlňuje, nie je možné akceptovať názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaná bola údajne v dobrej viere, že nehnuteľnosť bude môcť užívať bez ohľadu na to, kto bude vlastníkom tejto nehnuteľnosti. V opačnom prípade by to malo za následok, že v akomkoľvek zmluvnom vzťahu postačuje, ak si jedna zo zmluvných strán bude vykladať svoje práva a povinnosti „v dobrej viere“ tak, ako to tejto zmluvnej strane bude vyhovovať, a druhá zmluvná strana sa nebude môcť úspešne domáhať ochrany svojich práv. Záver súdu prvej inštancie, že dcéra žalovanej je povinná splniť svoj osobný záväzok aj po tom, čo scudzila nehnuteľnosť, považuje žalobca za nepatričný s tým, že nevyplýva ani z platných právnych predpisov, čo svedčí o arbitrárnosti rozsudku. Odvolateľ zastáva názor, že súd prvej inštancie odmietol poskytnúť ochranu vlastníckeho práva žalobcovi bez akéhokoľvek relevantného dôvodu. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie v bode 22. odôvodnenia rozsudku, že žalobca musel mať údajne ešte pred nadobudnutím vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedomosť o tom, že žalovaná sa zdržiava v nehnuteľnosti a užíva ju, odvolateľ zastáva názor, že samo o sebe táto skutočnosť nemôže mať za následok to, že sa žalobca v súčasnosti domáha vypratania žalovanej z nehnuteľnosti v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený názor súdu prvej inštancie nielenže postráda akúkoľvek elementárnu logiku, nemá žiadnu oporu v zákone, ale čo je najdôležitejšie, priamo popiera charakter vlastníckeho práva a jeho ochranu ( ). Ak by došlo k akceptovaniu uvedeného názoru súdu prvej inštancie, malo by to podľa názoru žalobcu za následok vytvorenie neprijateľného stavu, kedy by sa vlastník nehnuteľnosti nemohol domáhať na súde vypratania nehnuteľnosti od osôb, ktoré ju užívajú (z dôvodu údajného rozporu s dobrými mravmi), a to len z toho dôvodu, že o tom, že tieto osoby nehnuteľnosť užívajú, mal vedomosť už pred nadobudnutím predmetnej nehnuteľnosti. V takomto prípade by napríklad nemohla byť poskytnutá súdna ochrana ani tým vlastníkom, ktorí nadobudli nehnuteľnosti prostredníctvom dražieb. Aj v tomto prípade totiž vlastníci už v čase nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti mali vedomosť, že nehnuteľnosti užívajú iné osoby. V závere zdôraznil povinnosť súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia s poukázaním na ustálenú prax Ústavného súdu SR (; ). Postup a rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa názoru žalobcu zaťažené viacerými vadami, ktoré spôsobujú, že rozsudok vydaný vo veci nie je zákonný.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s tým, prečo nezaviazal žalovanú vypratať ňou užívané nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Opakovane zdôraznila, že žalovaná užíva nehnuteľnosti na základe Osvedčenia o dedičstve po poručiteľovi I. T. č. , , kde bolo dedičkami Ing. M., Ing. S. Ing. T. dohodnuté, že Ing. T., ako manželka poručiteľa, má doživotné a bezplatné právo užívania predmetných nehnuteľností. Toto právo bolo najmä v odôvodnení rozhodnutí Okresného súdu Košice II z 25. marca 2009, č. k. , v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach z 12. októbra 2009, č. k. , v rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. a v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach č. k. , interpretované tak, že Ing. T. vzniklo podľa Dohody obsiahnutej v Osvedčení o dedičstve osobné právo a Ing. M. a Ing. S. osobný záväzok umožniť svojej matke doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľností, pričom Ing. M.Á. je povinná tento svoj osobný záväzok splniť, a to aj v tom prípade, že by s predmetnými nehnuteľnosťami akýmkoľvek spôsobom nakladala. Toto právo Ing. T.

vyplývajúce z Osvedčenia o dedičstve má účinky právoplatného súdneho rozhodnutia a trvá až do doby, pokiaľ Ing. T. žije. Zmeniť súdne rozhodnutie spôsobom, akým sa ho dožadoval žalobca, nemožno, lebo navyše predchádzajúci vlastník nehnuteľností zmenil vlastnícke právo len účelovo, do dnešného dňa v tejto nehnuteľnosti býva a uskutočňuje v nich úpravy zodpovedajúce výslovne právam vlastníckym. Navyše, všetky úkony súvisiace s prevodom vlastníckeho práva sa diali za asistencie právneho zástupcu žalobcu, ktorý hľadal možnosť, ako zabrániť žalovanej v realizovaní si práva vyplývajúceho zo súdneho rozhodnutia, t.j. osvedčenia o dedičstve. Ak by aj dohoda o užívaní nehnuteľnosti žalovanou nemala charakter súdneho rozhodnutia, bola by táto dohoda osobným záväzkom dvoch osôb, dedičov po nebohom otcovi a zmeniť by ju jednostranne nebolo možné, lebo vlastne išlo o trojdohodu, kde na strane oprávnenej z tejto dohody by sa vyžadoval aj súhlas Ing. S.. Podľa dedičia dedičstvo nadobúdajú smrťou poručiteľa a dohoda o vysporiadaní dedičstva medzi dedičmi má prednosť, pokiaľ nie je v rozpore so zákonom. Dedičky sa dohodli, že nehnuteľnosť po nebohom poručiteľovi nadobudne Ing. M.Á. a žalovanej svedčí právo bezplatného a doživotného užívania nehnuteľnosti. Je pravdou, že účastníkom tejto dohody nebol manžel Ing. M., ako bezpodielový spoluvlastník 1 sporných nehnuteľností, ale on sa neplatnosti tejto dohody v zákonom stanovenej trojročnej dohode nedovoláva a rešpektoval ju. Táto dohoda nezanikne ani predajom nehnuteľností, tak ako to urobili manželia M., lebo ide o záväzok, ktorého plnenie sa vzťahuje k nehnuteľnosti a k osobe Ing. T.. Nový vlastník tejto nehnuteľnosti kúpil nehnuteľnosti, zaťažené právom tretej osoby, a preto sa nemôže dovolávať zrušenia trvalého pobytu podľa ani súdnou cestou. Pokiaľ žalobca tvrdí, že z doteraz vykonaného dokazovania nevyplýva, že by sa žalobca správal k žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, tak podľa žalovanej uvedenú skutočnosť ani netreba preukazovať. Žalobca umožňuje predchádzajúcim vlastníkom nehnuteľnosť riadne užívať, dokonca im dal aj súhlas s rekonštrukčnými prácami, resp. opravami presahujúcimi charakter bežnej údržby a títo nikým nerušene nehnuteľnosť aj užívajú. Žalobca bol uzrozumený s tým, že sa nehnuteľnosť užíva aj treťou osobou, nakoľko jeho právny zástupca zastupoval predchádzajúcich vlastníkov v žalobe o vypratanie bytu. Mal teda vedomosti, že predávaná nehnuteľnosť je zaťažená právom tretej osoby. Ak by o tejto skutočnosti žalobcu neinformoval, mal by tento možnosť postihu práve voči tejto osobe. Je pravdou aj to, že k užívaným nehnuteľnostiam nie je zriadené vecné bremeno v prospech žalovanej, ale záväzok Ing. M. má vyššiu právnu silu, nakoľko vecné bremeno možno zrušiť v prípade, ak by toto neprimerane obťažovalo vlastníka nehnuteľnosti. Táto nehnuteľnosť má dve bytové jednotky a predchádzajúci vlastník, ako aj žalovaná, užívajú nehnuteľnosti od samého začiatku, nezmeneným spôsobom dodnes. Žalobca ani nepreukázal, že by v prípadnej nájomnej zmluvy s M., títo mali bránené v poskytovaní užívania nehnuteľnosti tretej osobe, t.j. tej, voči ktorej mali nájomcovia povinnosť zabezpečiť užívanie nehnuteľnosti žalovanej na dobu určitú. Žalovaná sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že právo žalovanej užívať nehnuteľnosti bolo len právom osobným, a nie vecným, a preto jeho účinky sa nemôžu vzťahovať na žalobcu. Keďže medzi stranami nebola uzatvorená nájomná zmluva, lebo išlo o bezplatné užívanie, treba tento záväzkový právny vzťah posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákona, ktoré sú mu najbližšie, a týmito ustanoveniami sú práve ustanovenia zmluvy o výpožičke ( a nasl. ). Veď žalobca ani nepreukázal, že by o tejto skutočnosti nebol informovaný a celý prevod vlastníckeho práva nebol fingovaný len za účelom dosiahnutia vypratania nehnuteľností žalovanou. Z vyššie uvedeného vyplýva, že Zmluva o výpožičke je zmluvou, ktorou požičiavateľ (Ing. M.) prenecháva vec vypožičiavateľovi (Ing. T.) na dočasné a bezplatné užívanie. Podstatnými náležitosťami dohody je dohoda o prenechaní veci. Hnuteľnou vecou sú aj práva, t.j. právo užívania nehnuteľností špecifikovaných Dohodou o dedičstve a o určení doby užívania (podľa osvedčenia o dedičstve - doživotne) bezplatnosti užívania (podľa Osvedčenia o dedičstve - bezplatne). Pri tejto zmluve ide o vec individuálne určenú vôľou účastníkov zmluvného vzťahu prejavenej v Osvedčení o dedičstve po nebohom I. T. a na rozdiel od nájomnej zmluvy sa za toto právo neplatí. Toto právo nezanikne ani zmenou vlastníka, môže zaniknúť len na základe Dohody požičiavateľa a vypožičiavateľa, resp. smrťou vypožičiavateľa. Podľa je žalovaný povinný vec vrátiť, len čo ju nepotrebuje, najneskôr však do konca určenej lehoty (t.j. do doby dohodnutej v osvedčení o dedičstve). Predajom nehnuteľnosti teda záväzok nezanikol, ale automaticky prešiel na nového vlastníka nehnuteľnosti, ktorým v súčasnej dobe je žalobca. Stanovisko žalobcu, že záväzok zanikol nemožnosťou plnenia predávajúceho, neobstojí, nakoľko vec existuje, je upotrebiteľnou a vie splniť aj podmienku doby trvania tohto užívania. Žalobca kúpil vec zaťaženú právom tretej osoby, a tak má len dôvod na odstúpenie, aj to len v prípade, keby o tejto skutočnosti nemal vedomosti. Neuplatnil si v tomto konaní ani práva procesnej obrany, ktorými by bol preukazoval, že bol uvedený do omylu, resp. že mu boli zatajené niektoré ťarchy, že užívaním nehnuteľností žalovanou je neprimerane obťažovaný, čo však v prípade, keď nie je zriadené vecné

bremeno, ani nie je potrebné.| Na základe uvedeného žalovaná navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a žalovanej priznať náhradu trov konania vo výške 100%.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. a a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. .

7. V odvolaní žalobcom formálne označené odvolacie dôvody podľa ust. a neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo na nesprávnosť skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody žalobcom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené.

8. Odvolateľ, okrem iného, svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania práva na riadne odôvodnenie rozsudku.

9. Odvolací dôvod podľa je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv, a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Po posúdení dospel odvolací súd k záveru, že tento žalobcom uplatnený odvolací dôvod nebol naplnený, pretože súd prvej inštancie svojím postupom neodňal stranám možnosť konať pred súdom.

10. V prvom rade je z pohľadu odvolacieho súdu nutné uviesť, že účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ( ). Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Nie je sporné, že nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá zásah do práva na súdnu ochranu podľa a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Otázne však zostáva, či zároveň ide o nesprávny procesný postup, ktorým súd prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Podľa výkladu Najvyššieho súdu SR nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania. V rámci tohto výkladu možno poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5. decembra 2013, sp. zn. , v ktorom najvyšší súd odkazuje na judikát R 111/1998, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie je tzv. inou vadou v zmysle . Môže teda založiť dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle “, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. [z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. , do 30. júna 2016 ust. ] len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. [ v spojení s ust. ] teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 25.10.2017). Podobne Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že „ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa “.

12. Zároveň je však potrebné mať na zreteli to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2011, sp. zn. )

13. V tejto súvislosti možno upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. apríla 2006, sp. zn. -11, v zmysle ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka, vrátane jeho dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.

14. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za dostatočné a presvedčivé, preto uvedená odvolacia námietka žalobcu nemôže obstáť; túto odvolací súd chápe ako subjektívny prejav nespokojnosti žalobcu s výsledkom v spore, ktorá skutočnosť však nemôže žalobcovi privodiť priaznivejší výsledok v spore v odvolacom konaní. Právo na spravodlivý súdny proces totiž neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ani Ústavný súd Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

15. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu, to zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávne právne posúdenie veci [odvolací dôvod v zmysle ust. ] je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo aplikoval na zistený skutkový stav (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

16. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo výroku o zamietnutí žaloby o vypratanie nehnuteľnosti žalovanou založil, okrem iného, na hodnotení, či výkon práv v predmetnej veci nie je v rozpore s dobrými mravmi, pričom vychádzal z toho, že

- nie je podstatné, ktorá zo strán sporu rozpor s dobrými mravmi zapríčinila;

- je v rozpore s dobrými mravmi podľa výkon práv terajšieho vlastníka nehnuteľnosti na vypratanie nehnuteľnosti žalovanou v tej časti, ktorú užíva, lebo žalovaná ju užíva v dobrej viere, že jej vzniklo právo doživotného bezplatného bývania právoplatným rozhodnutím súdu (osvedčením o dedičstve), pričom inak by sa nevzdala vlastníctva k uvedenej časti nehnuteľnosti a neuzavrela by dedičskú dohodu, ktorú skutočnosť uviedla žalovaná aj v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. ;

- v rozpore s dobrými mravmi je vypratanie nehnuteľnosti aj vzhľadom na právny názor vyslovený v odôvodneniach rozhodnutí súdov, a to v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II z 25. marca 2009, č. k. , Krajskom súde v Košiciach z 12. októbra 2009, č. k. , Okresnom súde Košice II č. k. a Krajskom súde v Košiciach č. k. , v zmysle ktorých z dohody z osvedčenia o dedičstve je zrejmé, že vôľou účastníčok dohody bolo umožniť žalovanej bezplatné a doživotné právo bývania, pričom ide o trojdohodu, ktorú možno zmeniť len so súhlasom všetkých strán a ak by vlastníčka predala nehnuteľnosť, aj tak je povinná svoj osobný záväzok voči žalovanej splniť;

- dcéra žalovanej, ktorej vznikol osobný záväzok zabezpečiť žalovanej (svojej matke) bezplatné doživotné bývanie v uvedenej nehnuteľnosti, naďalej v nehnuteľnosti býva, napriek prevodu vlastníckeho práva na žalobcu, ktorý tam nebýva;

- žalobca musel mať vedomosť o uvedenej skutočnosti minimálne pri obhliadke nehnuteľnosti, keďže žalovaná obýva samostatnú bytovú jednotku danej nehnuteľnosti.

17. Žalobca v odvolaní namieta, že neporušil žiadne ustanovenie právneho predpisu a nekonal v rozpore s dobrými mravmi. Zásady, ktorými sa riadil súd prvej inštancie pri hodnotení, či konanie žalobcu nie je v rozpore s dobrými mravmi, žalobca považuje za nesprávne, pretože prípadná dobrá viera žalovanej ako taká nemá žiaden vplyv pri posudzovaní toho, či úkon je v rozpore s dobrými mravmi alebo nie je. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nerozlišuje medzi konaním dcéry žalovanej (porušenie osobného záväzku vyplývajúceho z dohody dedičov), ktoré by teoreticky bolo možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, a konaním žalobcu (ochrana vlastníckeho práva). V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca musel mať ešte pred nadobudnutím vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedomosť o tom, že žalovaná časť nehnuteľnosti užíva, odvolateľ namieta, že samo o sebe táto skutočnosť nemôže mať za následok to, že sa žalobca v súčasnosti domáha vypratania žalovanej z nehnuteľnosti v rozpore s dobrými mravmi. Akceptovanie takého názoru by podľa žalobcu malo za následok vytvorenie neprijateľného stavu, kedy by sa vlastník nehnuteľnosti nemohol domáhať na súde vypratania nehnuteľnosti od osôb, ktoré ju užívajú (z dôvodu údajného rozporu s dobrými mravmi), a to len z toho dôvodu, že o tom, že tieto osoby nehnuteľnosť užívajú, mal vedomosť už pred nadobudnutím predmetnej nehnuteľnosti (napríklad aj pri nadobudnutí nehnuteľnosti prostredníctvom dražieb).

18. Uvedené odvolacie námietky žalobcu považuje odvolací súd za neopodstatnené. Naopak, so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými vyššie sa odvolací súd stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a k odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd dodáva:

19. Ústavný súd SR v uznesení z 24. februára 2011, č. k. -19 definoval dobré mravy ako pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. V náleze z 8. decembra 2010, sp. zn. Ústavný súd SR uviedol, že považuje za samozrejmé a určujúce pri hľadaní práva, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti.

20. Inšpiratívnym v danej otázke je aj názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 26. septembra 2007, sp. zn. a , podľa ktorého dobré mravy netvoria uzatvorený a petrifikovaný normatívny systém, sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií a ich súladu so všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a poctivého konania. Rozpor konania s dobrými mravmi je potrebné posudzovať v každom prípade individuálne, s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam konania účastníkov v príslušnom období a k ich vtedajšiemu postaveniu.

21. Súdna prax teda používa ust. nielen ako interpretačné ustanovenie, ale aj vo význame normatívu pre tú oblasť, ktorú potrebuje dostať do idey spravodlivosti

pri rozhodovaní, nachádzajúc maximum sociálnej etiky, ktorej prisudzuje regulatívny princíp. Následkom výkonu práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi, ktorý má sankčnú povahu, je neposkytnutie ochrany právu, resp. odopretie autoritatívneho rozhodnutia súdu potrebného k vzniku právneho vzťahu medzi oprávnenou a povinnou osobou. Súd preto zisťuje, či sa výkon práva prieči dobrým mravom v danom čase a na danom mieste podľa objektívneho kritéria, nezávisle od vedomia a vôle toho, kto právo vykonáva (nezávisle od zavinení). Ako bolo uvedené vyššie, dobré mravy sú totiž meradlom hodnotenia konkrétnej situácie, zodpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti.

22. Po posúdení dospel odvolací súd k záveru, že zistenia, úvahy i argumentácia súdu prvej inštancie, ktoré vyústili do záveru, že výkon práv a povinností je v prejednávanej veci v rozpore s dobrými mravmi, je podložený konkrétnymi zisteniami v konaní, ako ich náležite a správne prvoinštančný súd skutkovo vyhodnotil i právne odôvodnil v bodoch 18 nasl. odôvodnenia napadnutého rozsudku (zhrnuté tiež v bode 18 tohto odôvodnenia), s ktorými závermi sa odvolací súd bezo zvyšku stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje v súlade s ust. . Súd prvej inštancie celkom správne neposudzoval oddelene iba konanie dcéry žalovanej, ktorá predajom predmetnej nehnuteľnosti žalobcovi konala vo vzťahu k žalovanej (ako svojej matke) celkom zjavne v rozpore s dobrými mravmi, ak v dedičskom konaní po neb. manželovi žalovanej sa žalovaná vzdala svojho dedičského podielu a v zmysle trojdohody nadobudla nehnuteľnosť v podiele 1/2 do vlastníctva žalovaná (vlastníkom 1/2 nehnuteľnosti bol manžel dcéry žalovanej), pričom v zmysle tejto trojdohody dedičov (Ing. M., Ing. S. a Ing. T.) žalovaná, ako manželka poručiteľa, má doživotné a bezplatné právo užívania predmetných nehnuteľností. Žalovaná v odvolacom konaní akcentovala, že táto nehnuteľnosť má dve bytové jednotky a predchádzajúci vlastník, ako aj žalovaná, užívajú nehnuteľnosti od samého začiatku nezmeneným spôsobom dodnes, pričom žalobca umožňuje predchádzajúcim vlastníkom nehnuteľnosť riadne užívať, dokonca im dal aj súhlas s rekonštrukčnými prácami, resp. opravami presahujúcimi charakter bežnej údržby a títo nikým nerušene nehnuteľnosť aj užívajú. Žalobca bol uzrozumený s tým, že sa nehnuteľnosť užíva aj treťou osobou, nakoľko jeho právny zástupca zastupoval predchádzajúcich vlastníkov v žalobe o vypratanie bytu. S ohľadom na uvedené žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zdôraznila, že všetky úkony súvisiace s prevodom vlastníckeho práva sa diali za asistencie právneho zástupcu žalobcu, ktorý hľadal možnosť, ako zabrániť žalovanej v realizovaní práva vyplývajúceho pre ňu z osvedčenia o dedičstve.

23. Preto aj podľa úvahy odvolacieho súdu nemožno tieto okolnosti vytrhávať z kontextu, ale posudzovať ich vo vzájomnej súvislosti, vrátane konzekvencií, ktoré jednoznačne vyplývajú z vedomosti žalobcu o okolnostiach prípadu už pred prevodom predmetnej nehnuteľnosti, teda jeho vedomosti o neúcte predávajúcej vo vzťahu k jej matke (v pokročilom veku, narodenej v r. 1938), ktorá v spornej nehnuteľnosti žila do smrti manžela, a podľa dohody dedičov aj po jeho smrti, a navyše s vedomím, že v rodinnom dome zotrvá do svojej smrti.

24. Celkom správne pritom súd prvej inštancie poukázal aj na názory v odôvodneniach rozhodnutí Okresného súdu Košice II z 25. marca 2009, č. k. , Krajského súdu v Košiciach z 12. októbra 2009, č. k. , ako aj v rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. a Krajského súdu v Košiciach č. k. , v ktorých je vyššie uvedené právo žalovanej interpretované tak, že Ing. T. vzniklo podľa Dohody obsiahnutej v Osvedčení o dedičstve osobné právo a Ing. M. a Ing. S. osobný záväzok umožniť svojej matke doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľností, pričom Ing. M. je povinná tento svoj osobný záväzok splniť, a to aj v tom prípade, že by s predmetnými nehnuteľnosťami akýmkoľvek spôsobom nakladala.

25. V nadväznosti na uvedené úvahy a argumentáciu považuje odvolací súd za nepodstatnú pre rozhodnutie ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie nerozlišuje medzi osobnými a vecnými právami (záväzkami), pretože podstatou a základom rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo posudzovanie výkonu práva vo svetle jeho rozporu s dobrými mravmi, a z tohto pohľadu je potom nepodstatné, či sa jednalo o výkon práv súvisiacich s osobnými právami (záväzkami), alebo o výkon práv súvisiaci s právami vecnými.

26. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa ust. , potvrdil rozsudok ako vecne správny.

27. Žalobca ako odvolateľ nemal úspech v odvolacom konaní a žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná, preto odvolací súd podľa ust. v spojení s priznal v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí ( ).

28. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania ( ).