Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-33-2020.pdf
PDF · 156.94 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/33/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a Mgr. Miroslava Šeptáka, v sporovej právnej veci žalobcu: ELViP, s.r.o., so sídlom Pezinská 1100/60, 901 01 Malacky, IČO: 35 892 676, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Jurajom Czirfuszom, advokátom, so sídlom U. XX, XXX XX C. J., proti žalovanému: Ľubomír Kozaňák, s miestom podnikania Novoť 122, 029 55 Novoť, IČO: 35 096 276, (podnikateľský subjekt má pozastavenú činnosť od 18.12.2019 do 18.12.2022), zastúpenému právnym zástupcom Mgr. Igorom Paliderom, advokátom, so sídlom P. O. XXX XX W., v konaní o zaplatenie 1.518,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/20/2018-131 zo dňa 11. septembra 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/20/2018-131 zo dňa 11. septembra 2019 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.518,60 Eur spolu s 9,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.134,- Eur od 16.07.2015 do zaplatenia a zo sumy 384,60 Eur od 04.08.2015 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Žalobou podanou na (upomínací) súd dňa 31.01.2018 sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia istiny 1.518,60 Eur spolu s úrokom z omeškania 9,05 % zo sumy 1.134,- Eur od 16.07.2015 do zaplatenia, zo sumy 384,60 Eur od 04.08.2015 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Upomínací súd v uvedenej veci vydal dňa 14.02.2018 platobný rozkaz pod č.k. 18Up/81/2018, proti ktorému podal žalovaný odpor.
3. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 638 a nasl. Občianskeho zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“), § 16 OBZ, § 15 OBZ okresný súd žalobe vyhovel. Okresný súd ustálil skutkový stav veci, v zmysle ktorého sa žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia ním prevedených výkonov prostredníctvom ťažkých mechanizmov na stavbe Moravský svätý Ján, vyfakturovaných faktúrou č. 2015325 vystavenou 20.07.2015 v sume 1.134,- Eur splatnou 15.07.2015 a faktúrou č.2015367 vystavenou 01.07. 2015 v sume 384,- Eur splatnou 03.08.2015. Žalovaný sa bránil tým, že v žiadanom (sledovanom) období nebolo potrebné vykonávať výkopové práce, z ktorého dôvodu ich žalovaný neobjednal a aj z dôvodu, že na záznamoch o prevádzke vozidla sa nenachádza podpis žalovaného a ani ním poverenej osoby pána D., ktorý jedine mohol výkony za žalovaného objednávať
a preberať a pán E. A. nebol oprávnený výkony preberať. V podstate nebolo ani sporným, že žalobca dodával pre žalovaného na stavbe v Moravskom Svätom Jáne výkony ťažkých mechanizmov (prenájom dopravných prostriedkov) aj v inom než žalovanom období, a to aj tie, ktoré nasledovali po splatnosti sporných faktúr, za ktoré výkony žalovaný faktúry uhradil. Spornými sa stali práve dve žalované faktúry vystavené za výkony uskutočnené dňa 07.07.2015 a v dňoch 17.06.2015 až 19.06.2015.
4. Okresný súd zistil, že záznam o prevádzke vozidla nákladnej dopravy zo dňa 07.07.2015, svedčiaci o výkone stroja Takeuschi a Huyndai je podpísaný za žalovaného osobou označenou priezviskom pán D., pričom na pravej strane záznamu pod rozpisom výkonov strojov je jeho podpis. Z výpovede svedka mal okresný súd preukázané, že on objednával aj podpisoval výkony a vykonávali sa aj výkopové práce. Svedok pán B. vypovedal, že výkopové práce sa vykonávali aj vo vnútri objektu vzhľadom na to, že sa jedná o historický objekt. Výkony strojov, ktoré boli dodané 07.07.2015, a ktoré boli fakturované faktúru č. 2015367 vystavenou 20.07.2015 v sume 384,60 Eur splatnou 03.08.2015, boli účtované dôvodne. Výpovede svedkov potvrdili zaznamenané výkony prenajatých nákladných dopravných prostriedkov, ktoré za žalovaného prevzal pán E. D. ako ním poverená osoba oprávnená konať v jeho mene - § 15 OBZ. V tejto časti - o zaplatenie istiny 384,- Eur je žaloba dôvodná podľa § 638 a nasl. v spojení s § 15 OBZ. Žalovaný vo vzťahu k tejto žalovanej istine nevyvrátil dôkazmi, že výkony ťažkých mechanizmov neobjednal, resp. že ich v jeho mene neobjednával pán D. a že k reálnemu výkonu ťažkých mechanizmov vôbec nedošlo.
5. Vo vzťahu k výkonu strojov - (ťažkých výkopových mechanizmov), ktorých výkony mali byť dodané v dňoch 17.06.2015, 18.06.2015, 19.06.2015 (2x) okresný súd zistil, že na zázname o prevádzke vozidla nákladnej dopravy, ktorými boli zaznamenané výkony strojov Takeuschi, Man, Makita, je za žalovaného označený a podpísaný E. A.. Z výsluchu žalovaného okresný súd zistil, že v spornom období všetky záležitosti za žalovaného (z dôvodu jeho zdravotnej indispozície) vykonával pán D., ktorý bol zamestnancom žalovaného a na stavbe vykonával funkciu stavbyvedúceho, dozeral na všetky záležitosti, podpisoval prevzatie tovaru. Pán E. A. nebol podľa žalovaného ním poverenou osobou, preto nemohol konať v jeho mene a objednať a podpisovať záznamy o prevádzke vozidla nákladnej dopravy. Z výsluchu svedka p. D. okresný súd zistil, že bol poverený žalovaným, pričom výkopové práce sa vykonávali na základe objednávok (hoci ich dátum si nepamätal), keď ďalej uviedol, že iba oni (firma žalovaného) objednávali stroje. Tento svedok zároveň potvrdil, že v tom čase pôsobil aj na iných stavbách - v Rakúsku, v Parndorfe, Podkozince-Stará Turá a Moravský sv. Ján. Obdobne aj svedok p. H. B. potvrdil, že pán D. konajúci v mene žalovaného mal na starosti viac stavieb a nebol vždy prítomný na predmetnej stavbe - Ciglad Moravský sv. Ján, preto keď pán D. objednal výkon mechanizmov a nebol prítomný na stavbe, skutočný výkon potvrdil p. E. A.. Skutočnosť, že p. E. A. je oprávnený prevziať výkony stroja mu povedal pán D. a keďže pracoval na stavbe, nemal dôvod pochybovať o tom a pýtať si poverenie, pretože všetci ho oslovovali majster, ktorý zadával pokyny. Všetky výkony strojov, ktoré sú uvedené na záznamoch sa vykonávali v období tam uvedenom a objednal ich pán D. a týmito strojmi sa pracovalo na stavbe (historickom objekte), pričom sa vykonávali výkopové práce aj vnútri tohto objektu a na to boli potrebné ťažké mechanizmy. Zamestnanci žalobcu nikdy nepracovali sami, ale vždy prišli (pracovali) na dobu, na ktorú ich objednal pán D. kedy tam boli 4-5 ďalší ľudia, medzi nimi aj p. E. A..
6. Z uvedeného podľa okresného súdu vyplývalo, že výkopové práce na stavbe Ciglad Moravský Svätý Ján objednával výlučne žalovaný (v jeho mene pán D.), ktorý výkony ťažkých mechanizmov (záznamy o prevádzke nákladného vozidla) preberal vyjmuc čas, keď bol činný na inej stavbe žalovaného, kedy tak z jeho poverenia vykonal p. E. A., o ktorého poverení konať v mene žalovaného, žalobca nemal dôvod pochybovať vzhľadom na pracovné zaradenie D. - pracujúceho v pozícií stavbyvedúceho zadávajúceho pokyny pre ostatných na stavbe pracujúcich. Okresný súd mal potom za to, že žalovaného zaväzuje aj konanie E. A. pracujúceho na stavbe v Moravskom Svätom Jáne (aj) na pokyn E. D., keďže žalobca nemohol vedieť, že takto konajúca osoba nie je na to oprávnená. O to viac, ak iná firma na danom objekte (stavbe) výkopové práce neobjednávala a tieto objednával výlučne žalovaný prostredníctvom p. E. D.. Skutočnosť, že výkopové práce bolo potrebné vykonať aj v žalovanom období nepriamo preukazuje výpoveď svedka p. E. D. a výpoveď svedka p. H. B.. Na základe uvedeného s poukazom na § 638 a nasl. OBZ v spojení s § 16 OBZ okresný súd zaviazal žalovaného aj na zaplatenie istiny podľa faktúry č. 20125325 v sume 1.134,- Eur vystavenej za výkony strojov - prevádzku nákladného dopravného prostriedku v dňoch 17.06.2015 až 19.06.2015.
7. Pre úplnosť okresný súd uviedol, že ak aj strana žalovaného namietala neobjektívnosť svedka p. H. B., tak okresný súd nezistil, že by tento svedok mal hovoriť nepravdu o nim tvrdených okolnostiach, pretože jeho výpoveď dáva súlad s ostatnými v konaní získanými dôkazmi a aj výsluchom svedka p. D., pracujúceho pre žalovaného. Okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 1.518,60 Eur. Úrok z omeškania bol určený dňom nasledujúcim po splatnosti faktúr vo výške podľa § 369 ods. 2 OBZ. Výška nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bola prisúdená podľa § 369c ods. 1 OBZ. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP.
8. Proti tomuto rozsudku, proti výroku I. a II., podal odvolanie žalovaný. Namietal, že svoje rozhodnutie oprel okresný súd o záver, že žalovaného zaväzuje aj konanie inej osoby, v tom prípade p. E. A. pracujúceho na stavbe v Moravskom Svätom Jáne, ktorú realizoval žalovaný, pretože žalobca nemohol vedieť, že táto osoba nie je na takýto úkon oprávnená. Odvolanie podal s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Žalovaný vytýkal okresnému súdu, že tento nesprávne pri rozhodovaní o žalobe žalobcu vyhodnotil získané skutkové dôkazy a jednotlivé svedecké výpovede, a to úplne v neprospech žalovaného, čím súd nerešpektoval princípy všeobecnej spravodlivosti zakotvené v § 265 Obchodného zákonníka ako aj v čl. 4 ods. 2 CSP. Zároveň súd porušil základný princíp čl. 15 bod 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy a tvrdenia strán sporu súd hodnotí podľa svojej úvahy v súlade s princípmi na ktorých spočíva tento zákon ako aj § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
9. V odvolaní žalovaný uviedol, že napadnutý rozsudok trpí rozporuplnosťou a nedostatkom presvedčivých dôvodov, čim okresný súd pripravil žalovaného o jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia v kontexte jeho práva na spravodlivý súdny proces, pretože okresný súd vyhovel žalobe žalobcu, keď tento sa domáhal zaplatenia výkonov stavebných mechanizmov aj keď v konaní neuniesol dôkazné bremeno o tom, kto predmetné mechanizmy na stavbu Ciglád v Moravskom Svätom Jáne v mesiaci júl 2015 objednal a kto potvrdil zrealizované výkony.
10. Zdôraznil v odvolaní žalovaný, že potvrdil, že všetky výkony, ktoré pre neho žalobca zrealizoval stavebnými mechanizmami na predmetnej stavbe a fakturoval viacerými faktúrami riadne uhradil, avšak u žalovaných výkonov za prácu stavebných mechanizmov zo dňa 18.6.2015, 19.6.2015 a 7.7.2015 mu žalobca nepreukázal, o aký druh práce s mechanizmami išlo a či vôbec tieto práce boli objednané a prevzaté ním jedinou poverenou osobou - stavbyvedúcim p. E. D.. „Javil sa totiž sporný tvar podpisu D. na zázname zo 7.7.2015 (D. sa podpisoval inak) a už úplne nedôvodný a neoprávnený podpis na troch záznamoch s uvedením podpisujúceho - E. A..“ „Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočnosti tiež tvrdí.“Žalobca mal takto povinnosť preukázať, pre úspešnosť svojej žaloby, že výkony objednala a prevzala oprávnená osoba. Touto osobou mohol byť jedine žalovaným poverená osoba - E. D..“
11. Žalovaný v odvolaní uviedol, že okresný súd nesprávne vyhodnotil účelovú výpoveď svedka p. H. B., keď tento potvrdil, že je stále v pracovnom pomere so žalobcom, teda mal dôvod vypovedať v prospech žalobcu, pričom na jednej strane tvrdil, že všetky práce v ich firme objednával p. D., že vedel o ňom, že je jediným zodpovedným zástupcom žalovaného na preberanie výkonov a na druhej strane uviedol, že ak nebol na stavbe p. D., tak skutočný výkon mechanizmov mu preto potvrdil p. E. A.. Tento svedok uviedol, že „ Ja som na záznamoch uvedený ako posádka vozidla a skutočnosť, že pán E. A. je oprávnený prevziať výkony stroja mi povedal pán D..“
12. V odvolaní žalovaný uviedol, že „Vypočutý svedok D. potvrdil v odpovedi na otázku č.3 : Áno, ja som objednával a podpisoval výkony ..... A. pracoval pre subdodávateľskú firmu... Musí odpovedať pán P., či poveril A. alebo nie, to ja neviem.“ Svedok D. takto jednoznačne vylúčil, že by poveril A. na podpisovanie a preberanie stavebných výkonov a teda ani nemohol povedať, svedkovi žalobcu, H. B., že A. mu môže podpísať zrealizované výkony pre žalovaného. Podobne žalovaný Q. P. vo svojej výpovedi vylúčil akékoľvek poverenie inej osoby na preberanie a podpisovanie výkonov ako stavbyvedúceho E. D..“ Výsledkom porovnania oboch výpovedí bola podľa žalovaného zjavná nepravdivosť výpovede svedka B. o tom, že E. A. bol ďalším povereným na preberanie výkonov. Okresný súd rozpor vo výpovediach svedka p. D. a p. B. vyhodnotil podľa žalovaného nelogicky v neprospech žalovaného aj keď dôkazné bremeno zaväzovalo žalobcu.
13. Odvolateľ zdôraznil, že dôkazná povinnosť, preukázať skutkové tvrdenia o riadnom objednaní a prevzatí zrealizovaných prác stavebných mechanizmov žalovaným zaväzovala žalobcu. V konaní bolo preukázané, že osoba p. E. A. nikdy nebol v pracovnom a ani inom obdobnom vzťahu so žalovaným. Táto osoba nikdy doteraz počas dlhodobého obchodného vzťahu medzi sporovými stranami nepodpísala a neprevzala za žalovaného žiadne stavebné výkony. P. „E. A. pracoval pre inú subdodávateľskú firmu, avšak v konaní nebolo ustálené v akom období na tejto stavbe pracoval a nebolo možné ani porovnať alebo z iného dôkazu ustáliť, či podpisy na záznamoch o prevádzke vozidla osoby E. A. sú vôbec podpisy patriace tejto osobe. Túto skutočnosť nebolo možné v konaní nijako verifikovať z inej vzorky podpisu osoby E. A., že je to podpis tejto osoby. V danom konaní tak žalobca ani nepreukázal žiadnym iným dôkazom, že dňa 17.6.2015, 18.6.2015 a 19.6.2015 sa na stavbe Ciglád v Moravskom Svätom Jáne E. A. fyzicky nachádzal . Takto si mohol žalobca a jeho zamestnanec sám vystaviť a podpísať akýkoľvek záznam o prevádzke vozidla a podpis na zázname nemusí ani patriť E. A..“
14. Pokiaľ okresný súd prijal záver, že žalovaný nemohol vedieť, že podpisujúca osoba, na záznamoch o prevádzke vozidla E. A., nie je oprávnená na preberanie výkonov a že jej konanie za danej situácie malo vo vzťahu k žalobcovi zaväzovať žalovaného pri preberaní výkonov aj konanie pracovníkov, ktorí pracovali na stavbe, kde sa výkony realizovali, tak tento záver bol podľa žalovaného nesprávny a odporujúci úprave § 16 ObZ. V zmysle § 16 Obchodného zákonníka je daná fikcia zákonného zástupcu, za ktorého je považovaná každá osoba, ktorá koná v prevádzkarni podnikateľa, ak je druhý konajúci v dobrej viere, že ide o podnikateľa, to znamená, že nevie, že tam konajúca osoba nie je k takémuto konaniu oprávnená (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2008, sp.zn. 1 Obdo 35/2006). Žalovaný je presvedčený, že aj vzhľadom na vyššie uvedený judikovaný záver o fikcii zastúpenia, v jeho prípade, ktorý je skutkovo úplne iný, nebol namieste opierať súdne rozhodnutie o túto argumentáciu. Pri zohľadnení všetkých súvislosti a zaužívanej praxe medzi žalobcom a žalovaným na strane žalobcu absentovala od začiatku existencia dobrej viery pri bežnej opatrnosti, že p. E. A. je oprávnený podpisovať a preberať výkony stavebných mechanizmov za žalovaného, lebo nikdy doteraz táto osoba nič za žalovaného nepodpisovala. Ako potvrdil vo výpovedi aj svedok p. B., ten mal vedomosť, že žalovaného zastupoval vždy len p. E. D.. „Žalovanému nič nebránilo, aby bežne uplatňovanou mailovou formou alebo inak, napr. formou SMS správy požiadal E. D. o dodatočné podpísanie záznamov o prevádzke vozidla alebo iné obdobné prevzatie výkonov.“ V danom prípade by sa hneď preukázalo, či išlo o reálne vykonané výkony v prospech žalovaného a zároveň by sa prišlo na to, že tieto záznamy sú vypísané pracovníkom žalobcu neúplne a zmätočne, lebo neobsahujú presný popis výkonov, aké mali na stavbe mechanizmy žalobcu vykonávať. V súčasnosti už ani svedok p. B. nevedel pri svojom výsluchu uviesť, aké konkrétne stavebné práce v dňoch 17.6.2015, 18.6.2015 a 19.6.2015 mal pre žalovaného vykonávať. V tomto smere sa takto nepodarilo odstrániť ani výpoveďou svedka, čo sa vlastne v daných dňoch malo pre žalovaného danými mechanizmami robiť. Žalovaný bol presvedčený, že okresný súd mal prihliadať na úpravu § 264 Obchodného zákonníka o zaužívanej obchodnej zvyklosti a praxi, teda že všetky výkony doteraz mohol preberať od žalobcu len ním riadne splnomocnená osoba - p. E. D.. Žalovaný bol názoru, „...že je aj v rozpore s poctivým obchodným stykom také správanie žalobcu, keď jeho pracovník dáva svojvoľne podpisovať záznamy o prevádzke vozidla nedôveryhodným osobám, ktoré zjavne nemajú žiadne oprávnenie na takéto preberanie výkonov. Zo strany žalobcu a jeho pracovníka ide o zjavne neodborný postup, keď si neverifikuje, kto za koho môže konať.“ Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne čo do výroku I. a výroku II. a zaviaže žalobcu k plnej náhrade trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania. 15. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplývalo, že sporné výkony mohol objednať a prevziať aj pán E. A.. „Na základe svedeckej výpovede pána B. sa táto skutočnosť potvrdila, pričom strana žalovaného na vyvrátenie tejto skutočnosti žiaden dôkaz nepredložila ani nenavrhla. V kontexte udalostí (o.i.: každý na stavbe pána A. oslovila ako „majster“, ktorý zároveň aj zadával pokyny pracovníkom) strana žalobcu mohla odôvodnene predpokladať, že pán A. koná za žalovaného, nemala dôvod o tejto skutočnosti pochybovať. Žalobca teda nemohol vedieť, že označená osoba nemôže (ak vôbec nemohla) konať za žalovaného. Žalobca teda naďalej má za to, že konanie pána A. žalovaného zaväzuje, teda aplikácia ustanovenia § 16 Obchodného zákonníka je na mieste. Žalobca má za to, že sa súd prvej inštancie s touto otázkou riadne vysporiadal, napadnutý rozsudok aj v tejto otázke je riadne a presvedčivo odôvodnený, myšlienkový chod súdu sa opiera o vykonané dôkazy. Svedecké výpovede do seba zapadajú, rozpory nie sú.“
16. K údajnej spornosti podpisu pánov D. a A. vo svojom vyjadrení žalobca uviedol, že žalovaný v základnom konaní vo vzťahu k podpisovaniu označených osôb nič nenamietal, hoci na to mal možnosť. Z uvedeného dôvodu predmetná argumentácia v odvolacom konaní nie je na mieste, súd prvej inštancie nemal dôvod spochybňovať pravosť podpisu pána D. a pána A.. Nad rámec uvedeného žalobca ešte uviedol, že žiadna osoba vypočutá v konaní na súde prvej inštancie nespochybňovala pravosť podpisov pána D. a pána A. na záznamoch o prevádzke stavebných mechanizmov. „Čo sa týka výpovede pána B., strana žalovaného žiadny dôkaz nepredložila (ani nenavrhla vykonať), s cieľom, aby preukázala, že výpoveď pána B. bola účelová. Samo o sebe skutočnosť, že svedok je alebo nie je v pracovnom pomere so stranou v konaní, nie je dôvodom, aby jeho výpoveď mohla byť považovaná za účelovú. Túto argumentáciu žalovaného žalobca považuje za špekulatívnu a navrhuje, aby súd druhej inštancie naň neprihliadol.“
17. K bodu 2 odvolania žalovaného žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že svedok p. D. nevedel uviesť iba to, či sám žalovaný, teda pán P., poveril pána A. alebo nie na objedanie a preberanie stavebných mechanizmov v mene žalovaného (otázka č. 3 a odpoveď na túto otázku zo zápisnice o výsluchu na Okresnom súde Bratislava I zo dňa 27.6.2019). V kontexte výsluchu svedka p. B. sa preukázala skutočnosť, že sa strana žalobcu mohla opierať práve o vyhlásenie pána D., že v prípade jeho neprítomnosti prevziať výkony stavebných mechanizmov mohol pán A.. Nebol teda daný žiaden rozpor vo výpovediach svedkov p. D. a p. B., ktorý by teda mohol byť vyhodnotený nelogicky. „Žalovaný zároveň nepreukázal ani tvrdenie uvedené v odvolaní, že svedok A. nikdy nič za žalovaného nepodpisoval (okrem záznamov predložených v tomto konaní), nehovoriac o tom, že toto tvrdenie v konaní pred súdom ani neprezentoval. Súd prvej inštancie teda konal správne, keď vychádzal z toho, že konanie pána A. v predmetnej veci zaväzuje žalovaného. Podstatné je aj to, že v prejednávanom prípade iné výkony mechanizmami sú irelevantné.“ Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
18. K stanovisku žalobcu k odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca vychádzal z presvedčenia a dôvodil, že akékoľvek výkony na stavbe žalovaného bol oprávnený podpisovať a preberať aj p. E. A.. Toto účelové skutkové tvrdenie predniesol v svojom výsluchu svedok p. B., (zamestnanec žalobcu). P. E. A. pracoval na danej stavbe pre úplne inú subdodávateľskú firmu ako bežný stavebný robotník a „nikdy ho nikto na stavbe neoznačoval za majiteľa ako to uvádza žalobca v svojom vyjadrení. Jeho pozícia ako stavebného robotníka bola zrejmá hneď na prvý pohľad po príchode na stavenisko, (montérky, pracovné náradie robotníka, vykonávané pomocné práce na stavbe a podobne).“ „Takto žalobca ani vo svojom vyjadrení k nášmu odvolaniu neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla a mala pri úplne bežnej opatrnosti vyvolať dobrú vieru jeho pracovníka B., že E. A. má oprávnenie na preberanie a podpisovanie výkonov. Tento bol napokon na danej stavbe pracovne činný pre iného subdodávateľa najviac v trvaní 3 týždne.“ V konaní bolo preukázané, že za dobu obchodnej spolupráce účastníkov, t.j. od roku 2012 až do roku 2015 okrem p. E. D. žiadna iná osoba za žalovaného neobjednávala a nepreberala a nepodpisovala záznamy o prevádzke mechanizmov, ktoré poskytoval žalobca. Táto spolupráca bola úplne bezproblémová a žalobca mal vždy všetko riadne a včas od žalovaného uhradené. Tvrdenie žalobcu, že p. E. A., ktorý pracoval na uvedenej stavbe krátkodobo pre cudziu subdodávateľskú firmu mal vystupovať ako oprávnená osoba žalovaného takto nie je podložené žiadnym reálnym dôkazom. „Nie je daný takto na strane žalovaného žiadny náznak dôkazu o získaní dobrej viery na strane žalobcu, aby mohol p. E. A. podpisovať a preberať výkony stavebných mechanizmov. Aj keď strany okrem telefonickej forme komunikovali často v mailovej forme, žalobca nepreukázal žiadnym dôkazom, že sa zmenila doterajšia viac ako dvojročná zavedená obchodná zvyklosť a E. A. bol žalovaným novo poverený ako osoba na preberanie a podpisovanie výkonov stavebných mechanizmov vykonaných žalobcom.“ Naproti tomu žalovaný od začiatku spochybňoval akékoľvek oprávnenie inej osoby ako p. M. D. na podpisovanie a preberanie vykonaných prác jednotlivými stavebnými mechanizmami. Žalovaný preukázal, že všetky doterajšie výkony objednával, preberal a podpisoval za žalovaného výlučne p. M. D. a následne tieto výkony žalovaný vždy aj riadne uhradil. „Takéto jeho tvrdenie a záver by mohlo byť opodstatnené len za predpokladu, že by neprebehla medzi žalobcom a žalovaným žiadna obchodná spolupráca. V rámci tejto spolupráce od roku 2012 do roku 2015 bolo v konaní preukázané, že žalobca opakovane poskytoval v prospech žalovaného výkony so stavebnými mechanizmami, ktoré vždy objednal, preberal a podpisoval jedine M. D.. Žalovaný takto trvá v celom rozsahu na dôvodoch svojho odvolania a spochybňuje oprávnenosť uplatneného nároku žalobcu a celý obsah jeho žaloby a vyjadrení. Žalovaný navrhuje vyhovieť jeho odvolaniu.“
19. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca už písomne k momentu rozhodovania odvolacieho súdu nevyjadril.
20. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací prejednal vec v medziach podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
21. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/33/2020-185 zo dňa 21.10.2020 s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
22. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného, odvolací súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, a to zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať, ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 sp.zn. II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 sp.zn. II. ÚS 132/02, sp.zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
23. Po vykonaní odvolacieho prieskumu vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného sa primárne uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu napriek odvolacím námietkam žalovaného potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť, odôvodniť rozhodnutie, vyplýva, že z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
24. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomne podanom odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní, odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaným.
25. Z aplikácie § 379, § 380 ods. 1 CSP, krajský súd posudzoval napadnutý rozsudok okresného súdu a v ňom vyjadrené závery a zhodnotenia len v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalovaného. Ak žalovaný nepoužil v rámci podaného odvolania iné argumenty, než len tie, ktoré boli obsiahnuté v ním podanom odvolaní, tak následne Krajský súd v Žiline ako súd odvolací mal zákonný priestor sa zaoberať len tými argumentmi, ktoré mali charakter kvalifikovaného odvolacieho dôvodu, čo nebolo predmetom odvolania žalovaného, t.j. čo žalovaný v odvolaní nenamietal, sa zákonite potom ani nemohlo stať predmetom konania a posudzovania krajským súdom ako súdom odvolacím.
26. Krajský súd v týchto súvislostiach a vo väzbe na odvolacie dôvody žalovaného, len pripomína skutočnosti vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 50/2004 z 3. marca 2004, podľa ktorého „...právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, Ústavný súd Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať“. Ďalej sa poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 218/2002 zo dňa 13. novembra 2002, v zmysle ktorého „...obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania“. Rovnako aj v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19. marca 1997 vyplýva, že „...právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe nezahŕňa záruku na úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia ústavného práva“. V podanom odvolaní žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Primárne žalovaný vytýkal okresnému súdu, že nesprávne vychádzal pri rozhodovaní o žalobe žalobcu pri vyhodnotení svedeckej výpovede, a to v neprospech žalovaného, čím nerešpektoval princípy všeobecnej spravodlivosti zakotvené v § 265 Obchodného zákonníka a v Čl. 4. Primárne žalovaný spochybnil závery okresného súdu a tvrdil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom „kto predmetné mechanizmy na stavbu Ciglád v Moravskom Svätom Jáne v mesiaci júl 2015 objednal a kto potvrdil zrealizované výkony“. V odvolaní žalobca ďalej namietal, že u „žalovaných výkonov za prácu stavebných mechanizmov zo dňa 18.6.2015, 19.6.2015 a 7.7.2015 mu žalobca nepreukázal o aký druh práce s mechanizmami išlo a či vôbec tieto práce boli objednané a prevzaté ním jedinou poverenou osobou - stavbyvedúcim E. D. Javil sa totiž sporný tvar podpisu D. na zázname zo 7.7.2015 (D. sa podpisoval inak) a už úplne nedôvodný a neoprávnený podpis na troch záznamoch s uvedením podpisujúceho
- E. A.“ (č.l. 139 rub spisu), vo vzťahu k týmto tvrdeniam vyhodnotil svedeckú výpoveď svedka p. H. B. ako účelovú s tým, že poukázal, že je stále v pracovnom pomere so žalobcom, a teda mal dôvod vypovedať v prospech žalobcu. V súvislosti s týmito závermi poukázal žalovaný i na výpovede p. E.a A. a p. D.. Osobitne zdôraznil výpoveď p. D., ktorý podľa zistení odvolacieho súdu bol vypočutý dožiadaným súdom dňa 27.6.2019 a odvolateľ zvýraznil najmä odpovede vypočutého svedka na otázku č. 3. Odvolací súd vo vzťahu k tejto argumentácii poukazuje vo vzťahu k výpovedi svedka p. H. B. na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu najmä v bodoch 9, 10, 11 a 13, ktoré považuje za dostatočné cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP.
27. Len primerane a podporne a z eurokonformného prístupu poukazuje odvolací súd na závery, s ktorými sa stotožnil a v zmysle ktorých „…..Důkazy soud hodnotí podle své úvahy, a to každý důkaz jednotlivě a všechny důkazy v jejich vzájemné souvislosti; přitom pečlivě přihlíží ke všemu, co vyšlo za řízení najevo, včetně toho, co uvedli účastníci (§ 132 o.s.ř.). Hodnocením důkazů se rozumí myšlenková činnost soudu, kterou je provedeným důkazům přisuzována hodnota závažnosti (důležitosti) pro rozhodnutí, hodnota zákonnosti a posléze hodnota pravdivosti. Pro hodnocení důkazů z hlediska jejich pravdivosti (věrohodnosti) zákon nepředepisuje formální postup a ani neurčuje váhu jednotlivých důkazů tím, že by některým důkazům přiznával vyšší pravdivostní hodnotu nebo naopak určitým důkazním prostředkům důkazní sílu zcela nebo zčásti odpíral. Na rozdíl od tzv. legální (formální) důkazní teorie, která - důsledně vzato - znamenala zmechanizování procesu hodnocení důkazů, neboť předem stanovila jejich hierarchii a způsob hodnocení, ponechává ustanovení § 132 o.s.ř. postup při hodnocení důkazů úvaze soudu. Zásadě volného hodnocení důkazů, která je v tomto ustanovení vyjádřena, proto neodpovídá takový způsob hodnocení, kdy je (předem) označena za nezpůsobilý důkazní prostředek svědecká výpověď jen proto, že svědek náleží k určité sociální nebo profesní skupině. K námitce žalobce, že odvolací soud přihlédl ke svědeckým výpovědím svědků Ing. S. a Ing. A., ač byli zaměstnanci žalovaného, dovolací soud odkazuje na rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 9.12.1998, sp. zn. 2 Cdon 1751/97, publikovaný v časopise Soudní Judikatura, 1999, č. 2, ve kterém soud konstatoval, že skutečnost, že svědek je zaměstnancem účastníka řízení, sama o sobě nevede k závěru, že jeho výpověď není pravdivá (věrohodná)“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 28 Cdo 2329/2006 z 19.08.2008).
28. Je zrejmé, že žalovaný vo vzťahu k výpovedi svedka p. H. B., ktorú nosne spochybnil cez pracovný pomer svedka so žalobcom, neuviedol v odvolaní žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by vyvracali
dôveryhodnosť tohto svedka. K pracovnému pomeru svedka ako dôvodu jeho nedôveryhodnosti, odvolací súd akcentuje závery z vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 28 Cdo 2329/2006 z 19.08.2008, v zmysle ktorých „K námitce žalobce, že odvolací soud přihlédl ke svědeckým výpovědím svědků Ing. S. a Ing. A., ač byli zaměstnanci žalovaného, dovolací soud odkazuje na rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 9.12.1998, sp. zn. 2 Cdon 1751/97, publikovaný v časopise Soudní Judikatura, 1999, č. 2, ve kterém soud konstatoval, že skutečnost, že svědek je zaměstnancem účastníka řízení, sama o sobě nevede k závěru, že jeho výpověď není pravdivá (věrohodná)“. Je potrebné podľa zistení odvolacieho súdu zvýrazniť skutočnosti vyplývajúce z výsluchu vypočutého svedka p. E. D. dožiadaným súdom Bratislava 2 dňa 27.6.2019 podľa obsahu celej zápisnice č.k. 30Cb/3/2019-121, v ktorej svedok okrem iného vypovedal: „Áno, ja som objednával aj podpisoval výkony“ a tiež sa zvýrazňujú skutočnosti tak ako vyplývajú z odpovede svedka na otázku č. 6 „Je to veľmi dlhá doba od kedy sa to udialo. Viem povedať, že vystavila sa objednávka, dodali sa práce čo sa vyfakturovali, prišiel sumár, p. P. pozrel kto to objednal. Videl že som to bol ja skontroloval a zaplatil. Bolo mi povedané, že neboli k týmto výkonom dodané podpisy, ktoré nespoznal tak nezaplatil faktúru. Firmu čo nám kopala poznáme, mali sme dobré vzťahy“ (č.l. 123 spisu). Pokiaľ žalovaný spochybňoval prevzatie predmetných prác ako ustálil okresný súd, s poukazom na jeho argumentáciu pod bodom 1/ a 2/ odvolania, v ktorých konštatoval žalovaný, že „Svedok D. takto jednoznačne vylúčil, že by poveril A. na podpisovanie a preberanie stavebných výkonov a teda ani nemohol povedať, svedkovi žalobcu, H. B., že A. mu môže podpísať zrealizované výkony pre žalovaného“ (č.l. 139 rub spisu), tak odvolací súd uvádza, že svedok p. E. D. v zápisnici o výsluchu zo dňa 27.6.2019 (č.l. 121 spisu) konštatoval, že „Musí odpovedať p. P. či p. A. poveril alebo nie, to ja neviem. Iba my sme objednávali stroje“, z ktorého nie je možné prijať jednoznačný záver, že by svedok p. D. jednoznačne vylúčil, že poveril p. A. na podpisovanie a preberanie stavebných výkonov, keď odpovedal, že „to ja neviem povedať“. Pokiaľ žalovaný vo svojej výpovedi vylúčil akékoľvek poverenie inej osoby na preberanie a podpisovanie výkonov ako stavbyvedúceho p. E. D., ide o výpoveď žalovaného, proti ktorej stojí výpoveď svedka p. H. B.. Žalovaný v odvolaní konštatoval, že okresný súd „vyhodnotil nelogicky v neprospech žalovaného aj keď dôkazné bremeno zaväzovalo žalobcu“. S uvedenou skutočnosťou sa odvolací súd nemohol stotožniť, keďže žalobcove tvrdenia boli podporené svedeckou výpoveďou B., svedok D. len konštatoval, že „to ja neviem“ (č.l. 122 spisu) žalovaný tvrdil, že nepoveril, avšak v konečnom dôsledku nebolo žalovaným vyvrátené, že došlo k objednaniu uvedených prác, k vykonaniu uvedených prác, čo v konečnom dôsledku potvrdzuje aj skutočnosť výpovede svedka p. D., podľa zápisnice z výsluchu zo dňa 27.6.2019, kde uviedol „Bolo mi povedané, že neboli k týmto výkonom dodané podpisy, ktoré nepoznal tak nezaplatil faktúru. Firmu čo nám kopala poznáme, mali sme dobré vzťahy“ (č.l. 123 spisu). Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa potom nemohol odvolací súd stotožniť s tvrdením žalovaného v odvolaní, že porovnaním oboch výpovedí je zjavná nepravdivosť výpovedí svedka p. B. o tom, že p. E. A. bol ďalším povereným na preberanie výkonov pričom sa odkazuje najmä na bod 10., 11. napadnutého rozsudku cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP. 29. Pod bodom 3/ odvolania žalovaný zdôraznil, že p. E. A. ako osoba „nikdy doteraz počas dlhodobého obchodného vzťahu medzi sporovými stranami nepodpísala a neprevzala za žalovaného žiadne stavebné výkony. E. A. pracoval pre inú subdodávateľskú firmu a nebolo možné porovnať ani z iného dôkazu ustáliť, či na záznamoch o prevádzke vozidla osoby E. A. sú vôbec podpisy patriace tejto osobe.“ V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného zameral primárne odvolací súd pozornosť na obsah spisového materiálu a tvrdení z vyjadrení žalovaného pred súdom prvého stupňa, a to vo vzťahu k tvrdeniu v odvolaní „či podpisy na záznamoch o prevádzke vozidla osoby E. A. sú vôbec podpisy patriace tejto osobe“. Po vykonanom odvolacom prieskume odvolací súd uvádza, že tvrdenie žalovaného v odvolaní nie je zhodné s argumentáciou žalovaného pred súdom prvého stupňa, poukazuje sa v tomto smere na skutočnosti uvádzané žalovaným v odpore (č.l. 23 rub spisu) a obsah zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 18.9.2018, kde upriamuje pozornosť odvolací súd na vyjadrenie samotného žalovaného „Tieto záznamy sú podpísané osobou E. A.“ (č.l. 66 rub spisu), zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. októbra 2018 (č.l. 73 spisu) spísanej Okresným súdom Námestovo vyplýva tvrdenie žalovaného „Ja neviem ako sa podpisoval E. D., a preto sa neviem vyjadriť, či podpis na zázname o prevádzke vozidla zo dňa 7.7.2015 je jeho podpisom“. Ani zo zápisnice z ústneho pojednávania, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku dňa 11. septembra 2019 (č.l. 127 a nasl. spisu) nie je možné prijať záver uvádzaný žalovaným v odvolaní v rovine pochybností, či podpisy na záznamoch o prevádzke vozidla osoby E. A. sú vôbec podpismi patriacimi jeho osobe (odvolanie č.l. 140 spisu), keď na pojednávaní uviedol v záverečnej reči „to, že E. A. mal niečo podpisovať, čo by malo zaväzovať niečo žalovaného“, z ktorého nevyplýva žiadna pochybnosť o identite osoby, ktorá uvedené predmetné listiny podpísala. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že tvrdenie v rovine pochybnosti, že uvedené záznamy
o prevádzke vozidla tak, ako boli formulované žalovaným v odvolaní, teda pochybnosti o podpisoch osoby E.a A. bez ďalšieho nemohli byť relevantnými dôvodmi odvolacieho konania. V súvislosti s touto argumentáciu žalovaného poukazuje odvolací súd i na tvrdenie v odvolaní žalovaného na č.l. 140 spisu „Takto si mohol žalobca a jeho zamestnanec sám vystaviť a podpísať akýkoľvek záznam o prevádzke vozidla a podpis na zázname nemusí ani patriť E. A.“, ktoré bolo vyhodnotené odvolacím súdom ako tvrdenie bez právnej aj skutkovej relevancie s poukazom i na argumentáciu už uvedenú v tomto odseku rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k žalovaným vzneseným pochybnostiam o totožnosti osoby, ktorá predmetné záznamy o prevádzke vozidla podpísala. Ani tieto tvrdenia nenašli odzrkadlenie v argumentácii žalovaného v relevantnom štádiu konania, teda v konaní pred súdom prvej inštancie a vzhľadom na ich obsah ich nemohol odvolací súd vyhodnotiť ako také, ktoré by mohli mať vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu „ Z uvedeného vyplýva, že výkopové práce na stavbe Ciglad Moravský sv. Ján objednával výlučne žalovaný (v jeho mene pán D.), ktorý výkony ťažkých mechanizmov (záznamy o prevádzke nákladného vozidla) preberal vyjmuc čas, keď bol činný na inej stavbe žalovaného, kedy tak z jeho poverenia vykonal E. A., o ktorého poverení konať v mene žalovaného, žalobca nemal dôvod pochybovať vzhľadom na pracovné zaradenie D. - pracujúceho v pozícií stavbyvedúceho zadávajúceho pokyny pre ostatných na stavbe pracujúcich. Súd je preto názoru, že žalovaného zaväzuje aj konanie E.a A. pracujúceho na stavbe v Moravskom sv. Jáne (aj) na pokyn E. D., keďže žalobca nemohol vedieť, že takto konajúca osoba nie je na to oprávnená. O to viac, ak iná firma na danom objekte (stavbe) výkopové práce neobjednávala a tieto objednával výlučne žalovaný prostredníctvom E. D.. Skutočnosť, že výkopové práce bolo potrebné vykonať aj v žalovanom období nepriamo preukazuje výpoveď svedka E. D. a výpoveď svedka H. B..“
30. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu pod bodom 4/, v ktorom žalovaný považoval právny záver okresného súdu za nesprávny a odporujúci úprave § 16 Obchodného zákonníka, pričom svoju argumentáciu žalovaný dotvrdzoval citovaním § 16 Obchodného zákonníka, ale zároveň i poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2008 sp.zn. 1Obdo 35/2006, v zmysle ktorého „V zmysle ustanovenia § 16 Obchodného zákonníka je daná fikcia zákonného zástupcu, za ktorého je považovaná každá osoba, ktorá koná v prevádzkarni podnikateľa, ak je druhý konajúci v dobrej viere, že ide o podnikateľa, to znamená, že nevie, že tam konajúca osoba nie je k takémuto konaniu oprávnená. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. apríla 2008, sp.zn. 1Obdo 35/2006). Žalovaný je presvedčený, že aj vzhľadom na vyššie uvedený judikovaný záver o fikcii zastúpenia, v jeho prípade, ktorý je skutkovo úplne iný, nie je namieste opierať súdne rozhodnutie o túto argumentáciu“. Vo vzťahu k tejto argumentácii k prejednávanej veci odvolací súd považuje za podstatné uviesť, že sa dôsledne oboznámil s touto argumentáciou žalovaného, nemohol ju však vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu. Pokiaľ poukazoval žalovaný na to, že svedok p. B. mal vedomosť, že žalovaného vždy zastupoval len p. E. D., tak z výpovede svedka, (ktorý bol po zákonnom poučení), odvolací súd dospel k rovnakému záveru, ako okresný súd, navyše žalovaný tieto skutočnosti v odvolacom konaní nevyvrátil, ak svedok p. B. uviedol, že „skutočnosť, že E. A. je oprávnený prevziať výkony záznamov oznámil pán D. a ja som nemal dôvod pochybovať o tom, preto som si nepýtal ani písomné poverenie keďže ho každý oslovil majster na stavbe zadával pokyny. Stroje som ja osobne priviezol na stavenisko pričom pracovné stroje sú ťahané na prívesnom vozíku za dopravným prostriedkom. Man. Vždy je strojník aj šofér. Je to jeden tandem. Ja som neskúmal, či E. A. je zamestnanec pána D., a keď vždy keď sme na stavbu prišli tam boli a pracovali. Nemal som dôvod to skúmať“. K uvedeným skutočnostiam pristupujú i ďalšie vyplývajúce z uplatneného nároku žalobcu, ako i z výpovede samotného svedka p. D., ktorý pred Okresným súdom Bratislava 2 dňa 27.6.2019 po zákonnom poučení uviedol, „bolo mi povedané, že neboli k týmto výkonom dodané podpisy, ktoré nepoznal tak nezaplatil faktúru. Firmu čo nám kopala poznáme, mali sme dobré vzťahy“ (č.l. 123 spisu), takže neboli dané pochybnosti zo strany žalovaného o skutočnosti, že tie práce objednané a vykonané boli, ale nespoznal podpis, z ktorého dôvodu nezaplatil uvedenú faktúru žalovaný. Zvýrazňuje odvolací súd, že v priebehu konania nebolo ani relevantne spochybnené a ani vyvrátené, že k objednaniu žalovaným a k výkonu uvedených prác skutočne došlo. Ak poukázal žalovaný v odvolaní na to, že v súčasnosti už ani svedok p. B. nevedel pri svojom výsluchu uviesť, aké konkrétne práce v dňoch 17.6.2015, 18.6.2015 a 19.6.2015, mal vykonávať, tak táto skutočnosť sama o sebe nebola takouto skutočnosťou (a to i vzhľadom na odstup času), ktorá by vyvrátila predmetné záznamy o prevádzke vozidla, ako i samotný fakt, že s uvedenou technikou v prospech žalovaného boli vykonávané činnosti na predmetnej stavbe. Ak žalovaný tvrdil v rámci podaného odvolania, že správanie žalobcu je v rozpore s poctivým obchodným stykom, keď jeho pracovník dáva svojvoľne podpisovať záznamy o prevádzke vozidla nedôveryhodným osobám, ktoré zjavne nemajú žiadne oprávnenie na takéto
preberanie výkonov, tak uvedené tvrdenie bolo práve vo vzťahu k záverom okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožnil, a to k právnemu hodnoteniu ako i ku skutkovým otázkam, zostalo len v rovine všeobecných tvrdení a námietok, čím nebol vytvorený odvolaciemu súdu dostatočný priestor na prijatie odlišných záverov od tých, ktoré boli prijaté okresným súdom. Ak tvrdil žalovaný, že zo strany žalobcu a jeho pracovníka ide o zjavne neodborný prístup, keď si neverifikuje, kto za koho môže konať, tak v tejto rovine sú proti sebe podľa žalovaného postavené dve skupiny dôkazov, a to tvrdenie svedka p. B. a tvrdenie svedka p. E. D., pričom však tvrdenie svedka p. E. D. nemožno vykladať podľa odvolacieho súdu tak, ako ho vykladal žalovaný, keďže ani svedok p. D. s určitosťou neprejavil vedomosť o tom, či pán P. poveril alebo nepoveril pána A., ku ktorej skutočnosti uviedol „to ja neviem“ (č.l. 122 spisu), k čomu pristupujú i skutočnosti v rovine objednania strojov p. D.om (č.l. 121 spisu) a skutočnosti z rozhodnutia okresného súdu najmä bodov 10., 11., 12. a 13., s dôrazom na skutočnosť reálneho výkonu žalobcom objednaných prác, ktoré predstavovali priestor tak pre okresný ako i odvolací súd, aby vyhodnotil nárok žalobcu ako dôvodný.
31. Vo vzťahu ku svojím záverom a záverom okresného súdu pripomína odvolací súd, že „...základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností by mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad zásadu vylúčenia tretieho podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené...“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010).
32. V rovine záverov okresného súdu krajský súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu s vykonanými dôkazmi konštatuje, že sa stotožnil s uvedenými závermi okresného súdu. Z tohto dôvodu nemal krajský súd priestor na iné konštatovanie, než že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine uplatnenej obrany tak, ako bola žalovaným označená pred súdom prvého stupňa, pričom nie je možné neprihliadať na to, že to bola práve zodpovednosť žalovaného ako sporovej strany za výsledok ním uplatnenej obrany, ktorý výsledok nepochybne závisel od zistení z ním navrhnutých a vykonaných dôkazov. Podľa krajského súdu je namieste pripomenúť, že „podľa § 101 ods. 1 OSP sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 OSP). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásady. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy“.
33. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti, právne rozhodné pre posúdenie žalobcom a žalovaným tvrdených skutočností, pričom podľa odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam, zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď dospel k vecne správnemu záveru, v zmysle ktorého žalobe vyhovel, keď vec správne právne posúdil s poukazom na § 387 ods. 1, 2 CSP.
34. Krajský súd teda uvádza, že ani jeden z odvolacích dôvodov žalovaného neposúdil ako relevantný. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov strán sporu dostatočné dokazovanie, z ktorého vyvodil správne skutkové závery a tieto rovnako správne právne posúdil. Zo strany odvolacieho súdu nebol dôvod, aby sa od logických a racionálnych záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku odchýlil, a preto bolo dôvodné rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie.
35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému voči žalovanému bol
priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne okresný súd samostatným uznesením za aplikácie § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.