Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10CoPr-5-2019.pdf
PDF · 117.88 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoPr/5/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu - sudcov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobcu - FORTUNA SK, a.s., IČO: 00 684 881, so sídlom 851 01 Bratislava, Einsteinova 23, v zastúpení právne - LEGAL ART, s.r.o., IČO: 36 289 302 so sídlom 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Námestie SNP 19, proti žalovanej - B. I., nar. XX.X.L., bytom XXX XX G., Q. XXX, v zastúpení právne - JUDr. Peter Svrček, advokát so sídlom XXX XX Y., P. XXXX/X, o náhradu škody vo výške 3.367,68 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 10Cpr/13/2018-159 zo dňa 21. marca 2019, takto
rozhodol:
M e n í rozsudok vo výroku I., v ktorom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.122,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.122,56 eur od 22.6.2018 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku tak, že z a m i e t a žalobu v tejto časti.
N e d o t k n u t ý m ostáva výrok II., v ktorom súd prvej inštancie v ostatnej časti žalobu zamietol.
P r i z n á v a žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej iba „okresný súd“) uložil (vo výroku I.) žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.122,56 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 22.6.2018 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku (výrok II.) žalobu zamietol. Vo výroku III. priznal žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 33,34%, ktoré je povinnosťou žalobcu žalovanej zaplatiť v lehote určenej v uznesení, ktorým bude rozhodované o výške trov.
2. Okresný súd z vykonaného dokazovania nesporne zistil, že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnancom dňa 29.1.2016 bola v zmysle § 42 a nasl. Zákonníka práce uzatvorená pracovná zmluva číslo 2886 ( a Dodatky k nej zo dňa 28.6.2016, 9.11.2016, 30.12.2016, 17.1.2017, 31.1.2017, 3.5.2017, 13.11.2017). Podľa pracovnej zmluvy žalovaná vykonávala druh práce: pracovník pobočky, jej pracovná náplň spočívala v riadení, prijímaní, výplatách a evidencii kurzových stávok a predaji produktov a služieb zmluvných partnerov žalobcu ako zamestnávateľa. Miestom výkonu práce zamestnanca je - Žilina. Nespornou skutočnosťou bolo aj uzatvorenie dňa 29.1.2016 Dohody o hmotnej zodpovednosti medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnancom, na základe ktorej prebrala žalovaná dňom 1.2.2016 o 08.00 hod. individuálnu hmotnú zodpovednosť za všetky zverené predmety a peňažné prostriedky v hotovosti podľa záznamov v pokladničnej knihe pobočky žalobcu a podľa záznamov v ostatných určených pokladničných a účtovných dokladoch pobočky na evidenciu ostatných tržieb, podľa záznamov evidovaných výpočtovou technikou na pobočke v čase
preberania hmotnej zodpovednosti a podľa zoznamu inventáru pobočky, ktoré bola žalovaná povinná žalobcovi vyúčtovať, vrátane všetkých finančných obnosov, prijatých či vydaných, cenných papierov, ako aj za následky chybnej manipulácie s predmetnými hodnotami.
3. V noci zo dňa 6.12.2017 na 7.12.2017 násilne vnikol na pobočku žalobcu - spoločnosti FORTUNA SK, a.s., na adrese A. Bernoláka 2203, Žilina, kde bola žalovaná v danom čase pridelená za účelom plnenia pracovných povinností pre žalobcu, neznámy páchateľ, ktorý odcudzil finančnú hotovosť vo výške 3.367,68 eur a zapečatenú obálku s náhradnými kľúčmi od pobočky a trezoru, ktorá bola uschovaná v trezore. Do predmetného trezoru sa páchateľ dostal bez prekonania prekážky, pretože od neho našiel kľúč uložený na pobočke. Žalovaná mala práve dňa 6.12.2017, t.j. bezprostredne pred odcudzením predmetnej finančnej hotovosti a zapečatenej obálky, na uvedenej pobočke pracovnú zmenu. V súvislosti s uvedenou udalosťou sa začalo dňa 7.12.2017 aj trestné stíhanie pre zločin krádeže, ktorého sa dopustil nezistený páchateľ tým, že v rozhodnej dobe nezisteným predmetom prekonal uzamykací mechanizmus vstupných dverí do pobočky, vošiel dnu a z vnútorných priestorov odcudzil finančnú hotovosť vo výške 3.367,68 eur. Trestné stíhanie ale bolo prerušené uznesením z dôvodu, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Listom zo dňa 8.1.2018 žalobca upozornil žalovanú na závažné porušenie pracovnej disciplíny, pracovného poriadku a interných predpisov spoločnosti, zároveň aj na možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Napokon žalobca a žalovaná v zmysle § 60 Zákonníka práce ukončili pracovný pomer dohodou dňom 31.1.2018 bez uvedenia dôvodu.
4. Žalobca sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 3.367,68 eur titulom náhrady škody za schodok, ktorý vznikol na zverených hodnotách, ktoré bola žalovaná povinná vyúčtovať a ktoré nevyúčtovala ako hmotne zodpovedná osoba na základe dohody o hmotnej zodpovednosti.
5. Žalovaná sa voči nároku žalobcu bránila, vyhodnotiac obsah jej obrany okresný súd ustálil, že spornou skutočnosťou vo veci zostalo, či žalovaná zodpovedá za vzniknutý schodok a akou mierou zodpovednosti sa podieľala na vzniknutom schodku.
6. Na základe vykonaného dokazovania a pri právnom posúdení veci postupujúc podľa § 182, § 183 Zákonníka práce okresný súd dospel k záveru, že skutkové tvrdenia žalovanej boli čiastočne potvrdené výsluchmi svedkov a táto sa čiastočne zbavila zodpovednosti za vzniknutý schodok. Žalobcovi sa ním navrhnutými svedkami nepodarilo preukázať absolútnu zodpovednosť žalovanej za protiprávny zásah tretej osoby do jeho majetkovej sféry. Za nesporné vyhodnotil súd, že v noci zo dňa 6.12.2017 na 7.12.2017 násilne vnikol na pobočku žalobcu, kde bola žalovaná v danom čase pridelená za účelom plnenia pracovných povinností pre žalobcu, neznámy páchateľ, ktorý odcudzil finančnú hotovosť vo výške 3.367,68 eur a zapečatenú obálku s náhradnými kľúčmi od pobočky a trezoru, ktorá bola uschovaná v trezore. Túto udalosť vyšetrovala aj polícia, avšak uznesením policajného orgánu bolo trestné stíhanie voči neznámemu páchateľovi prerušené, nepodarilo sa totiž zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe.
7. Žalovaná pracovnú zmenu ukončila o 18.00 hod. dňa 6.12.2017 a kľúče od trezoru, do ktorého uložila finančnú hotovosť (ktorú neodviedla na účet žalobcu v bankovej inštitúcii), ponechala v prevádzkových priestoroch pod kotúčikmi od pokladne a neodovzdala ich pracovníčke p. F., ktorá mala nasledujúcu zmenu. Žalobca tvrdil, že týmto žalovaná hrubo porušila svoje pracovné povinnosti, keďže interná smernica SOP č. 02/2015, ods. 6 a ods. 7 čl. 2 (s ktorou bola oboznámená), takýto postup neumožňoval. Súd však vyhodnotiac výpoveď žalovanej ( čo žalobca nerozporoval ) konštatoval, že takýto spôsob odovzdania kľúča od trezoru bol zrejme tolerovaný zamestnávateľom. Navyše, takýto spôsob odovzdávania kľúča od trezoru zrejme zamestnávateľom tolerovaný potvrdil vo svojej výpovedi aj svedok Q. B., pôsobiaci u žalobcu istý čas v pozícii oblastného riaditeľa. Žalovaná tiež preukázala výpisom SMS správ, že aj jej nadriadená ( vedúca prevádzky ) F. používala tento spôsob odovzdávania kľúča od prevádzky, čo pri svojom výsluchu ani nepoprela. Nebolo možné prisvedčiť žalobcovi, že za schodok zodpovedá jedine žalovaná, keď aj jej priama nadriadená takýto „zaužívaný spôsob odovzdávania kľúča“ tolerovaný zamestnávateľom využívala. Svedkyňa pri svojej svedeckej výpovedi nedokázala konkretizovať v deň 7.12.2017 keď mala pracovnú zmenu, o ktorej hodine boli dohodnuté so žalovanou na odovzdaní kľúča od trezoru, naviac svedkyňa F., priama nadriadená žalovanej nikdy nesignalizovala žalobcovi/zamestnávateľovi skutočnosť o porušovaní pracovných povinností žalovanou.
8. Jediné zavinenie žalovanej okresný súd videl len v tom, že dostatočne nechránila hodnoty zverené jej zamestnávateľom, nezodpovedne nakladala s kľúčom od trezoru, hoc vedela, že v tomto je uložená finančná hotovosť, zamestnávateľovi nesignalizovala spôsob odovzdávania a preberania kľúča od trezoru medzi zamestnancami a svojim nedbanlivostným konaním uľahčila prístup neznámemu páchateľovi k majetku žalobcu. V tejto súvislosti okresný súd poukázal aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 244/2007 (77/2008), podľa ktorého v prípade stretu zodpovednosti neznámeho páchateľa za protiprávny zásah do majetkových práv zamestnávateľa a zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách treba skúmať najmä to, či zamestnanec konanie páchateľa neumožnil (neuľahčil) porušením svojej pracovnej povinnosti, napríklad tým, že zverené hodnoty riadne nezabezpečil alebo či sa o ne riadne nestaral.
9. Napokon okresný súd konštatoval čiastočnú zodpovednosť za vzniknutú škodu aj na strane zamestnávateľa/ žalobcu, ktorý nenamietal tvrdenie svedkyne F., vedúcej prevádzky, že táto signalizovala zamestnávateľovi nedostatočné zabezpečenie zadného vchodu do prevádzky (v konečnom dôsledku sa páchateľ do tejto dostal práve zadným vchodom) ktorá bola zabezpečená iba starými drevenými dverami s „ fabkou“ a tiež nedostatočné zabezpečenie prevádzky, keď signalizačné zariadenie bolo len „nefunkčnou atrapou“, pričom v tejto súvislosti nevykonal žiadnu nápravu. Tiež bolo preukázané, že toleroval a to aj prostredníctvom vedúcej prevádzky F. ponechávanie kľúča od trezoru na rôznych miestach prevádzky a v tejto súvislosti nevykonal žiadne opatrenia. Nevykonal kontrolu odovzdávania kľúča medzi zamestnancami, z prevádzkovej knihy, ktorú má na každej prevádzke k dispozícii vyplývajú záznamy ktoré vzbudzujú pochybnosti o spôsobe odovzdávania kľúča od trezoru. Z internej smernice SOP č.02/2015 zo dňa 1.4.2015 nevyplýva spôsob odovzdávania kľúčov medzi zamestnancami, v bode 6 je zdôraznená zodpovednosť za kľúče a v bode 7 sa uvádza, že zamestnanec obálku s kľúčmi uschová na jemu známom mieste. Tak isto v internej správe č. 38/2017 zo dňa 5.12.2017 účinnej od 8.12.2017 sa pod písm. f) uvádza, že „ kľúč od trezoru je potrebné uložiť na iba Vám známom mieste tak, aby nebol voľne prístupný a viditeľný „. Z uvedených listín nevyplýva spôsob nakladania s kľúčom po skončení pracovnej zmeny. Žalobca tak sám svojim neurčitým pokynom umožnil nedbanlivostné správanie sa zamestnancov, teda aj žalovanej.
10. Na základe zisteného skutkového stavu, keď žalovaná výšku škody nenamietala, okresný súd ustálil mieru zodpovednosti žalovanej a žalobcu v pomere 1/3 ku 2/3 tretinám a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi iba časť - jednu tretinu žalovanej istiny s úrokmi z omeškania a vo zvyšku žalobu zamietol.
11. Pri posudzovaní úrokov z omeškania okresný súd vychádzal z ust. § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods.1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., aj § 1 ods. 4 Zákonníka práce .
12. Vzhľadom na čiastočný úspech každej sporovej strany okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval podľa § 255 ods. 1, ods. 2 CSP. Žalobcov úspech v spore bol iba v rozsahu 33,33 % (z uplatnenej sumy 3.367,68 eur bola žalobcovi priznaná suma 1.122,56 eur), žalovaná bola úspešná v rozsahu 66,67%, následne jej čistý úspech v spore bol 33,34%, zodpovedajúco rozsahu tohto čistého úspechu jej súd priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi.
13. Proti rozsudku sa odvolala žalovaná. Prioritne zdôraznila, že v súdenej veci sa stretli zodpovednosť zamestnanca za schodok, zodpovednosť zamestnávateľa za ochranu vlastného majetku a zodpovednosť páchateľa krádeže, ktorý úmyselným protiprávnym konaním odcudzil žalobcovi hotovostné peniaze. Zákonník práce zodpovednosť zamestnanca za schodok predpokladá, ale právnou normou obsiahnutou v § 182 ods. 3 Zákonníka práce mu dáva možnosť zbaviť sa tejto zodpovednosti, pokiaľ preukáže zavinenie inej osoby ako príčinu vzniku schodku.
14. Pokiaľ okresný súd oprel svoje rozhodnutie aj o názor NS SR v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 244/2007 podľa ktorého v prípade stretu zodpovednosti neznámeho páchateľa za protiprávny zásah do majetkových práv zamestnávateľa a zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách treba skúmať najmä to, či zamestnanec konanie páchateľa neumožnil/neuľahčil porušením svojej pracovnej povinnosti, napríklad tým, že zverené hodnoty riadne nezabezpečil alebo sa o ne riadne nestaral (obdobne konštatované aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. 5 Cdo 123/2009 zo 7.9.2010) - , ohľadom stretu zodpovednosti zamestnanca a páchateľa krádeže za vzniknutý schodok najvyšší súd v obidvoch rozhodnutiach uviedol, že ak tretia osoba odcudzí zamestnancovi zverené hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať, nemá zavinenie tretej osoby samo osebe za následok zánik hmotnej
zodpovednosti zamestnanca. Z formulácie „samo osebe“ však vyplýva, že najvyšší súd pripúšťa zbavenie sa zodpovednosti zamestnanca za schodok spôsobený trestným činom tretej osoby. V oboch prípadoch riešených v rozhodnutiach NS SR bol podľa názoru odvolateľky skutkový stav iný ako v súdenom prípade, keďže v obidvoch rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sa vychádzalo z tej skutkovej okolnosti, že páchatelia neprekonali žiadnu prekážku, voči zamestnancovi nepoužili žiadne násilie, aby ukradli zverené hodnoty.
15. Odvolateľka zdôrazňuje, že ona neporušila nijakú svoju pracovnú povinnosť a zverené hodnoty riadne zabezpečila, preto súd nesprávne uvádza v rozhodnutí, že medzi stranami je nesporné, že do trezoru sa páchateľ dostal bez prekonania prekážky. Práve naopak, páchateľ prekážku prekonať musel, pretože ona pobočku zamkla spredu i zozadu a páchateľ musel visiaci zámok pravdepodobne rozrezať (podľa vyjadrenia svedkyne Q. F. sa zámok nenašiel) a dvere v zadnom vchode do pobočky vypáčiť, teda musel prekážku prekonať. Kľúč od trezoru páchateľ musel dlhšie hľadať, keďže bol neporiadok v celej pobočke, nešiel na istotu na presné miesto a jedine absencia funkčného signalizačného zariadenia (alarmu) a kamerového systému mu umožnila hľadať kľúč od trezoru dostatočne dlho. V prípade spustenia alarmu by nebol mohol kľúč dlho hľadať a ku krádeži by pravdepodobne nebolo došlo.
16. Za porušenie pracovnej povinnosti ňou nemožno považovať ani ukrytie kľúča od trezoru. Sám súd skonštatoval, že žalobca toleroval spôsob odovzdávania tohto kľúča, čo vyplynulo aj z výpovede svedkov Q. F. a Q. B.. Aj záznamy z prevádzkového zošita preukázali túto toleranciu, t.j., že vo viacerých prípadoch si zamestnanci na pobočke, vrátane aj na ulici Antona Bernoláka, neodovzdávali kľúč od trezoru osobne. Žalobca o spôsobe odovzdávania kľúčov vedomosť mal, toleroval ho. Jej nadriadená tento spôsob odovzdávania kľúča od trezoru používala. Potom neobstojí názor súdu, že ona nesignalizovala žalobcovi spôsob odovzdávania a preberania kľúča od trezoru medzi zamestnancami. Nie je zrejmé, prečo by to mala robiť, keď vyplynulo z dokazovania, že o tom zamestnávateľ vedel. Možno sa stotožniť s názorom okresného súdu o konštatovanej neurčitosti pokynov žalobcu v interných predpisoch ohľadom uschovávania kľúča od trezoru. Ona urobila všetko čo mala a nie je jej zrejmé, čo viac ešte mala spraviť, aby ochránila majetok žalobcu. Nie je od nej možné požadovať, aby ohľadom odovzdávania kľúča od trezoru urobila niečo viac ako toleroval žalobca.
17. Ona neporušila žiadnu svoju pracovnú povinnosť a ak aj došlo k uľahčeniu konania páchateľa, nebolo to v dôsledku porušenia pracovnej povinnosti ňou. Zavinenie páchateľa je navyše úmyselné a preto musí mať pri prípadnom rozdelení zodpovednosti za škodu výrazne vyšší podiel na vzniknutej škode ako subjekty, ktorých zavinenie spočíva v nedbanlivosti. S čiastočnou zodpovednosťou žalobcu za škodu, ako ju súd vyargumentoval v bodoch č. 22 a 23 odôvodnenia súhlasí, avšak táto zodpovednosť žalobcu má nastúpiť popri zodpovednosti páchateľa a nie pri zodpovednosti jej. Okresný súd ustálil správne aj tú okolnosť, že žalobca nedostatočne zabezpečil svoju prevádzku, keď ju nevybavil alarmom a kamerovým systémom a dvere do pobočky zozadu boli v nevyhovujúcom stave - čo potvrdila aj Q. F.. Práve v dôsledku týchto pochybení žalobcu mohol podľa názoru odvolateľky vojsť páchateľ do prevádzky, dlho hľadať kľúč od trezoru a napokon ho aj nájsť. Keby sa spustil alarm a aspoň chvíľu by bola kamera páchateľa snímala, nebol by mal dostatok času na hľadanie kľúča, identifikácia páchateľa by bola bývala pravdepodobnejšia a v prípade identifikácie páchateľa by si mohol žalobca celú škodu uplatňovať voči nemu. Ona neuľahčila nijakým spôsobom konanie páchateľa, bol to práve naopak žalobca kto svojím nedbanlivostným prístupom k ochrane svojho vlastného majetku umožnil páchateľovi spôsobenie škody, preto mal okresný súd žalobu žalobcu zamietnuť v celom rozsahu.
18. V súhrne všetkých dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku I. rozsudku zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne aj v tejto časti a jej prizná nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania ( vrátane odvolacieho ) v rozsahu 100%.
19. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiada potvrdenie rozsudku pre vecnú správnosť. Vzhľadom na obsah výpovede svedkov : Q. F., Q. B., aj výpoveď žalobkyne pripúšťa, že po výmene pracovných zmien mohli zamestnanci ponechať kľúče od trezoru na pobočke, vždy ale konali s vedomím, že týmto porušujú svoje povinnosti a v prípade vzniku škody na hodnotách, ktoré im ako zamestnankyniam on/žalobca zveril, bude z nich niesť zodpovednosť tá, ktorá nechala fyzicky kľúče na pobočke.
20. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/44/2007, 5Cdo/123/2009 je zrejmé podľa žalobcu, že aj v prípade keď vznikne zamestnávateľovi škoda pričinením tretej osoby, páchateľa trestného činu, je možné, aby sa zamestnanec zbavil svojej zodpovednosti. K uvedenému sa však vyžaduje posúdenie otázky, či zamestnanec porušením svojich povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy a iných interných predpisov zamestnávateľa konanie tretej osoby neumožnil, resp. neuľahčil. Žalovaná v súdenej veci porušila svoju povinnosť a to najmä, nie však výlučne, vyplývajúcu z článku II. ods. 6 a ods. 7 internej Smernice č. SOP 02/2015, teda povinnosť disponovať s kľúčami od trezoru spôsobom ako to vyplýva z predmetnej smernice, ale porušila aj povinnosť vyplývajúcu z internej smernice č. SOP 07/2014, vykonať odvod hotovosti, čím mohla ovplyvniť rozsah vzniknutej škody. Ide aj o základnú povinnosť zamestnancov v zmysle § 178 ods. 1 Zákonníka práce a splnenie prevenčnej povinnosti, podstata ktorej spočíva v konaní zamestnanca, ktorý je povinný si počínať tak, aby nedochádzalo k poškodeniu majetku alebo k jeho zničeniu. Ponechanie kľúčov od trezoru na pobočke v rozpore so Smernicami je zároveň porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti zamestnanca. Žalovanej sa nepodarilo preukázať, že by upozornila zamestnávateľa na porušovanie ustanovenia upravujúceho spôsob odovzdávania kľúčov od trezoru, uvedeným nekonaním žalovaná porušila aj § 178 ods. 2 Zákonníka práce. Pri výkone práce žalovaná porušila podľa žalobcu minimálne 4 povinnosti, preto neobstojí ani jej tvrdenie, že ukrytie kľúča od trezoru nemožno považovať za porušenie povinnosti ňou. On jednoznačne preukázal, že zabezpečenie prevádzky bolo adekvátne tomu čo sa nachádzalo na danej pobočke, bolo adekvátne aj výške finančnej hotovosti, ktorá mala byť uložená v zamurovanom trezore. V súdenej veci považuje za podstatné práve ponechanie kľúčov od trezoru na pobočke žalovanou, ak by totiž splnila svoju povinnosť a kľúče od trezoru odovzdala svojej kolegyni Q. F., darmo by došlo k prekonaniu prekážky páchateľom a vniknutiu do pobočky a darmo by vyhľadával kľúče od trezoru ak by tie neboli ponechané na pobočke, poslednú, zároveň najťažšie prekonateľnú prekážku by páchateľ neprekonal tak ľahko ako tomu bolo v súdenom prípade. V predmetnej pobočke totiž išlo o zamurovaný trezor vážiaci niekoľko desiatok kilogramov a je vysoko pravdepodobné, že by páchateľ túto prekážku neprekonal vôbec a k odcudzeniu finančnej hotovosti v žalovanej výške by vôbec nedošlo, teda žiadna škoda by mu nevznikla.
21. Podľa žalobcu sa žalovanej nepodarilo v spore preukázať akúkoľvek toleranciu zamestnávateľa voči porušovaniu povinnosti jeho zamestnancami v súvislosti s odovzdávaním a nakladaním s kľúčmi od trezoru, ktorý bol bez akýchkoľvek pochýb hlavným predmetom útoku neznámeho páchateľa. Jemu/ žalobcovi vznikla škoda práve v priamej príčinnej súvislosti a konaním žalovanej. Ku argumentácii žalovanej, že práve v dôsledku pochybení zamestnávateľa mohol páchateľ vojsť do prevádzky, dlho hľadať kľúč od trezoru a napokon ho nájsť - žalobca zvýraznil , že najzávažnejšou skutočnosťou nie je prekonanie vonkajších prekážok v prevádzke, ale bezproblémové prekonanie najťažšej prekážky - otvorenie zamurovaného trezoru kľúčmi ponechanými voľne na pobočke. Preto nie je možné mu pričítať skutočnosť, že žalovaná si riadne neplnila povinnosti a ponechala kľúče od trezoru na pobočke. K nájdeniu týchto kľúčov došlo práve v dôsledku (ne)konania žalovanej. Ak by nebola nechala kľúče od trezoru na pobočke, páchateľ by nemal čo nájsť a aj napriek nefunkčnosti zabezpečovacieho systému na prevádzke, by sa mohol v priestoroch prevádzky zdržiavať akokoľvek dlho, poslednú prekážku v podobe trezoru by so 100% istotou nebol prekonal. Vo väčšine prípadov vlámania sú páchatelia zamaskovaní práve z dôvodu, aby nebolo možné ich identifikovať a ich trestnú činnosť objasniť, teda ani v prípade funkčnosti zabezpečovacieho systému nemožno v žiadnom prípade hovoriť o 100% úspešnosti pri objasňovaní trestnej činnosti a odhalení páchateľa.
22. S poukazom na súhrn uvádzaných skutočností žalobca má za to, že okresný súd mieru zodpovednosti žalovanej a mieru zodpovednosti jeho/ žalobcu v pomere 1/3 - 2/3 ustálil správne a obdobne správne zaviazal žalovanú ku náhrade škody vo výške 1.122,56 eur.
23. Žalovaná v písomnom vyjadrení k predchádzajúcej písomnej reakcii žalobcu zotrvala na dôvodoch svojho odvolania a na návrhoch v ňom obsiahnutých. Prioritne zdôraznila, že žalobcom tolerovaný spôsob odovzdania kľúčov od trezoru a dodržiavanie tohto spôsobu ňou nemožno považovať za porušenie jej povinnosti vyplývajúcich z pracovného pomeru. Že išlo o bežný spôsob odovzdávania kľúčov preukazuje aj interná správa z 5.12.2017, v ktorej sa v bode pod písmenom f/ uvádza „kľúč od trezoru nikdy neponechať vložený v zámku v trezore, ale uložiť ho iba na vám známom mieste na pobočke tak, aby nebol voľne prístupný a viditeľný. Z toho vyplýva aj pokyn zamestnávateľa, aby kľúče od trezoru ukrývali na pobočke, pričom požaduje sa iba to, aby nebol kľúč voľne prístupný a viditeľný. Za prípadnú nejasnosť interného pokynu žalobcu ona nemôže niesť zodpovednosť, práve naopak takýto pokyn ju iba utvrdil v tom, že žalobca daný spôsob odovzdávania kľúčov toleruje a dodržiavaním týchto
pokynov neporušila nijakú svoju povinnosť vyplývajúcu z pracovného pomeru. Žalobca považuje za podstatné v celej veci práve ponechanie kľúčov na pobočke. Nie je jej ale zrejmé, ako mala tieto kľúče kolegyni F. odovzdať, keď tá si večer po ne neprišla a ona nebola povinná jej ich na druhý deň doniesť. Žalobca nemôže od svojich zamestnancov požadovať, aby nosili kľúče do práce počas pracovného voľna, keďže tým by porušoval ustanovenie Zákonníka práce o nepretržitom odpočinku. Ohľadom odovzdávania kľúčov od trezora vo svojich interných predpisoch žalobca vytvoril nefunkčný systém, ktorého dodržiavanie by si vyžadovalo porušovanie Zákonníka práce. Nepripúšťa, že by zavinila vznik schodku, zotrváva na svojich argumentáciách v odvolaní uvedených.
24. Ďalšie písomné reakcie strany sporu už nepredložili.
25. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej iba „CSP“) po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote na to oprávnená strana sporu, proti rozsudku ktorému je odvolanie prípustné, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupujúc podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku I. podľa § 388 CSP zmenil. Nedotýkal sa odvolaním nenapadnutého výroku II.
26. Krajský súd vyhodnotil odvolanie žalovanej za dôvodné.
27. Skutkové zistenia okresného súdu vychádzajú z rozsiahleho dokazovania, z nich aj odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovanej vychádzal. Hodnotí tiež za nesporne preukázanú existenciu pracovného pomeru žalovanej so žalobcom v rozhodnej dobe, aj zo dňa 6.12. na 7.12. 2017 keď došlo k udalosti, z ktorej žalobca si podanou žalobou vyvodil nárok na náhradu škody voči žalovanej. Bez akýchkoľvek pochýb žalovaná v rozhodný deň v predmetnej prevádzke pracovala, pracovnú zmenu ukončila o 18.00 hod. Ani jedna strana sporu nenamietala uzatvorenie individuálnej dohody o hmotnej zodpovednosti, ktorou sa žalovaná zaviazala ku zodpovednosti voči žalobcovi/zamestnávateľovi za zverené hodnoty, ktoré je povinná vyúčtovať.
28. Násilné vniknutie do prevádzky pobočky žalobcu z noci zo 6.12. na 7.12.2017 dokazovanie jednoznačne preukázalo, ďalej aj odcudzenie finančnej hotovosti neznámym páchateľom vo výške žalovanej sumy zo zabudovaného trezoru z pobočky.
29. Krajský súd pri právnom posúdení veci vychádzal z totožných ustanovení Zákonníka práce ako okresný súd, avšak vychádzajúc z výsledkov dokazovania ich vyložil v prospech žalovanej.
30. Žalobca/zamestnávateľ za prvotnú/primárnu príčinu považuje ponechanie si kľúčov od trezoru žalovanou na pobočke, v súvislosti s porušením pracovnej povinnosti žalovanou túto skutočnosť označuje za rozhodnú a podstatnú pri odcudzení finančnej hotovosti zo zabudovaného trezoru argumentujúc konkrétnymi ustanoveniami interných pracovno-právnych smerníc upravujúcich postup/ spôsob odovzdávania kľúčov po ukončení zmeny v prevádzke. Podľa obsahu žalobcom uvádzaných ustanovení interného predpisu zamestnávateľ svojej zamestnankyni/zamestnancom neukladá povinnosť odovzdávania kľúčov od trezoru „ z rúk do rúk “ teda neukladá zamestnancovi ukončujúcemu pracovnú zmenu povinnosť odovzdávať fyzicky do rúk kľúče od trezoru zamestnancovi, ktorý nastupuje pracovnú zmenu následný deň. Práve naopak, predmetné ustanovenie zakotvilo síce zodpovednosť zamestnanca za kľúče, ktoré obdŕžal, avšak vzhľadom na zaužívaný spôsob odovzdávania kľúčov po ukončení zmeny správanie sa žalovanej, keď kľúče od trezoru nechala na mieste neviditeľnom, prípadne na mieste nie viditeľnom, treba hodnotiť ako zaužívaný spôsob ponechávania kľúčov na pobočke po ukončení pracovnej zmeny ako bolo aj preukázané tolerovaný samotným zamestnávateľom. Tento zaužívaný spôsob ponechávania kľúčov od pobočky a od trezoru na pobočke medzi zamestnancom, ktorý ukončil pracovnú zmenu a striedajúcim zamestnancom nastupujúcim na ďalšiu zmenu, tolerovaný zamestnávateľom potvrdili aj vo veci vypočutí svedkovia, napokon aj bezprostredne nadriadená žalovanej a aj bývalý zamestnanec žalobcu vypočutý ako svedok, pôsobiaci na pracovisku žalobcu. Spôsob odovzdávania kľúčov na prevádzke bol štandardne praktizovaný zamestnancami, bežne zaužívaný, v rozhodný deň sa nejednalo o ojedinelý/ výnimočný prípad odovzdávania kľúčov a nejednalo sa ani o vybočenie z uložených pokynov zamestnávateľa, práve naopak sa jednalo o také pokyny podľa ktorých samotná žalovaná po ukončení zmeny sa aj správala a správali sa tak aj ostatní ( na prevádzke pracujúci ) zamestnanci. Dokazovanie totiž
nepreukázalo, že by žalovaná kľúče od trezoru nechala napríklad v trezore, prípadne že by kľúče boli ponechané na viditeľnom mieste, teda že by páchateľ mal uľahčený prístup ku kľúčom, práve naopak bolo nepopretou skutočnosťou, že všetky veci boli rozhádzané na danej prevádzke, čo svedčí o tom, že páchateľ strávil dosť času tým, že kľúč od trezoru, kde sa nachádzala finančná hotovosť hľadal.
31. Vzhľadom na obsahové znenie článku II ods.6 a ods.7 internej Smernice č. SOP 02/2015 na ktoré žalobca odkázal, žalovaná podľa názoru odvolacieho súdu sa správala presne tak ako sa v predmetnej vnútornej smernici zamestnávateľa uvádza. Po ukončení zmeny kľúče odovzdala tým spôsobom ako to jednak bolo zaužívané a jednak, vymedzenie v jednotlivých článkoch o odovzdaní kľúčov prakticky si vysvetlila žalovaná spôsobom akým konala a akým spôsobom konali aj ostatní zamestnanci. Žalobca si bol vedomý toho, že na predmetnej prevádzke sa necháva finančná hotovosť v zabudovanom trezore. Neurobil ale nič pre to, aby pokyny nejasného charakteru v otázke odovzdávania kľúčov napravil, prípadne vymedzil presne tak, aby nebol možný nejasný výklad. Nemožno súhlasiť so žalobcom/zamestnávateľom, že v predmetnom vnútro pracovnom predpise vymedzil presne pokyny pre zamestnancov z hľadiska ich povinnosti pri odovzdávaní kľúčov. Na jednej strane zamestnávateľ požadoval od svojich zamestnancov zodpovednosť za zverené hodnoty, avšak túto zodpovednosť viazal iba ku zodpovednosti za prevzaté kľúče. Spôsob odovzdávania kľúčov po ukončení zmien vo svojich pracovnoprávnych ustanoveniach interného charakteru neupravil takým spôsobom, aby jasným pokynom zabránil takému prípadu k akému došlo v súdenej veci. Napokon odvolací súd považuje za významnú aj skutočnosť ochrany, zabezpečenia prevádzky zamestnávateľa pred násilným vniknutím. Prevádzka nebola chránená dostatočne ochrannými mechanizmami, ako by sa to na takýto charakter prevádzky požadovalo. Chýbalo signalizačné zariadenie, kamerový systém, prevádzka, kde sa pracovalo s finančnou hotovosťou, kde sa vyberala finančná hotovosť, nebola náležite zabezpečená, resp. žalobca nepreukázal, že by svoj majetok zabezpečil takým spôsobom proti krádeži a vlámaniu, aký spôsob by sa od neho aj očakával v záujme ochrany svojho majetku a predchádzania škode. Žalobca poukazuje aj na porušenie prevenčnej povinnosti zamestnancom, avšak prevenčnú povinnosť urobiť všetky bezpečnostné opatrenia v záujme ochrany svojho majetku, nadväzne vytvoriť pracovné podmienky svojim zamestnancom, aby mohli jeho majetok chrániť, - práve žalobca dôsledne nesplnil. Zodpovednosť zamestnávateľa za uvádzané nedôslednosti nie je možné prenášať na zamestnanca. Žalovaná preukázala v súdenej veci, že na jej strane existujú tak silné liberačné dôvody na základe ktorých odvolací súd dospel k záveru, že podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce sa zbavila zodpovednosti za schodok v celom rozsahu.
32. Súhrn konštatovaných súvislostí viedol odvolací súd k tomu, že rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku podľa § 388 CSP zmenil, v rámci nej žalobu žalobcu v tejto časti zamietol.
33. Odvolaním nenapadnutého výroku II. rozsudku sa krajský súd nedotýkal.
34. V dôsledku zmeny rozsudku okresného súdu odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 2 CSP o trovách celého konania (prvoinštančné a odvolacie), vychádzal z princípu úspechu/neúspechu strán v spore a podľa § 255 ods. 1 CSP žalovanej plne úspešnej priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 100% voči žalobcovi, ktorý v spore úspešný vôbec nebol. Dodáva zároveň, že o výške trov konania rozhodne okresný súd postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
35. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.