Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/123/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu K. D., IČO : X.,

zastúpenému JUDr. E. Ž., proti žalovanej A. H., zastúpenej JUDr. Ľ. B., o zaplatenie 3

143,46 € (94 700 Sk ) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 6

C 213/2007 o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. januára

2009, sp. zn. rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 26. januára

2009, sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné rozsudkom zo 7. októbra 2008 č.k. -93 zaviazal

žalovanú zaplatiť žalobcovi 47 350 Sk s 9% úrokom z omeškania z dlžnej sumy ročne

od 13. apríla 2007 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Zastavil konanie

o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,5 % ročne zo sumy 94 700 Sk od 13. apríla 2007

do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden

z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Mal za preukázané, že podaná žaloba bola čiastočne

dôvodná. Žalobca, ktorý sa domáhal náhrady za schodok na zverených hodnotách, ktoré je

zamestnanec povinný vyúčtovať, preukázal, že mal so žalovanou uzatvorený platný pracovný

pomer na dobu neurčitú, že bola uzatvorená písomná dohoda o hmotnej zodpovednosti a že

došlo ku schodku. Schodok a jeho výška boli preukázané výsledkami inventúry voči priebehu

a záverom ktorej žalovaná nemala žiadne výhrady. Výška schodku medzi účastníkmi preto

nebola sporná. Súd prvého stupňa mal za to, že sa žalovaná zbavila sčasti zodpovednosti a to

tým, že preukázala že žalobca nevytvoril na pracovisku také podmienky, ktoré by jej

umožňovali mať zverené hodnoty neustále vo svojej moci. Jednou zo základných podmienok

naplnenia dohody o hmotnej zodpovednosti je to, aby k veciam a iným zvereným hodnotám

mal prístup len hmotne zodpovedný zamestnanec, a teda mohol so zverenými hodnotami

nakladať. Je na zamestnávateľovi, aby vytvoril takéto podmienky, napr. oddelením priestoru,

vybavením predajne trezorom a pod. V danom prípade žalobca také podmienky vytvoril až

po udalosti, pri ktorej došlo ku krádeži telefónnych kariet. Podľa názoru súdu sa žalovanej

nepodarilo zbaviť sa zodpovednosti celkom, aj keď bolo preukázané, že k odcudzeniu

telefónnych kariet došlo tretou osobou, zrejme neznámym páchateľom. Tento páchateľ

neprekonal žiadnu prekážku, nepoužil voči žalobkyni žiadne násilie, a využil len skutočnosť,

že žalobkyňa bola zaujatá obsluhovaním ďalšieho zákazníka. Tým že pri práci bola neopatrná,

a nechala sa zaujať zákazníkom natoľko, že umožnila páchateľovi krádež telefónnych kariet,

nemôže sa zbaviť zodpovednosti, ktorá jej vyplýva z uzatvorenej dohody o hmotnej

zodpovednosti. Súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy tak, že ku schodku došlo

z dvoch dôvodov. Jednak neopatrnosťou žalovanej a jednak nevytvorením primeraných

podmienok zo strany žalobcu. Mal za to, že tieto dva dôvody sú rovnocenné a preto

zodpovednosť za schodok rozdelil rovnakým dielom pre zamestnávateľa i zamestnanca

a zaviazal žalovanú na náhradu schodku vo výške 47 350,Sk, čo predstavuje polovicu

z celkovo uplatňovanej sumy. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Žalobca pôvodne

v žalobe uplatňoval úrok z omeškania vo výške 9,5% z dlžnej sumy ročne od 13. apríla 2007.

Pred začiatkom prvého pojednávania zobral žalobu späť z časti a to o zaplatenie úroku

z omeškania vo výške 0,5% ročne zo sumy 94 700,- Sk za čas od 13. apríla 2007

do zaplatenia. V tejto časti súd konanie zastavil v súlade s ustanovením

Podľa priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úroku

z omeškania, pričom výšku určil v súlade s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR 87/95 Z.z.

a to 9% z dlžnej sumy ročne. O trovách konania rozhodol súd podľa

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovanej rozsudkom z 26. januára 2009 sp. zn.

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo vyhovené žalobe

tak, že žalobu zamietol. Žalovanej priznal náhradu trov konania vo výške 1 069,58 €, ktoré

zaviazal zaplatiť žalobcu k rukám právneho zástupcu žalovanej do troch dní. Na rozdiel

od súdu prvého stupňa, odvolací súd na základe doplneného dokazovania (výsluchom

žalovanej na odvolacom pojednávaní a oboznámení sa s predloženými fotografiami

prevádzkových priestorov), mal za to že, boli splnené všetky podmienky pre zbavenie sa

zodpovednosti žalovanej za vzniknutý schodok práve so zreteľom na to, že neboli vytvorené

podmienky pre náležitú starostlivosť o zverené hodnoty. Všetky bezpečnostné opatrenia,

ktoré žalobca vykonal, boli realizované až po predmetnej krádeži a vzniku schodku. Ako

vyplynulo z výpovede žalovanej, telefónne karty, ktoré boli predmetom schodku nemohli byť

umiestnené alebo skladované inde, so zreteľom na to, že takéto priestory v podmienkach

predmetnej prevádzkovej jednotky neexistovali, podmienky v tomto smere vytvorené neboli

a umiestnenie telefónnych kariet v šatni, ktorá súčasne slúžila aj ako sklad hygienických

a čistiacich potrieb nebolo možné so zreteľom na to, že hmotne zodpovedný zamestnanec by

pri odchádzaní do tejto miestnosti po tovar stratil kontrolu nad ostatnými časťami

prevádzkovej jednotky, ktoré zabezpečené neboli. Všetky tieto okolnosti potvrdzovalo aj

následné konanie zo strany organizácie – žalobcu, ktorý priestor za pultom oddelil dvierkami

a namontoval reťaz, avšak to všetko až po krádeži. Druhou významnou okolnosťou, ktorá

svedčila v prospech záveru, že žalovaná sa zbavila svojej zodpovednosti za vzniknutý

schodok bola samotná okolnosť, že ku tomuto schodku došlo krádežou, pri ktorej boli

odcudzené predmetné telefónne karty, ktoré, ako bolo zistené, predstavovali schodok

v žalovanej výške, ale aj vo fyzickom vyjadrení. To znamená, že išlo o schodok vzniknutý

odcudzením práve daných telefónnych kariet. Podľa ustálenej predchádzajúcej súdnej praxe

odcudzenie tovaru iným páchateľom (tak ako to bolo bezpečne zistené v tomto konaní) je

vždy dôvodom, ktorý oslobodzuje hmotne zodpovedného zamestnanca zo zodpovednosti

za vzniknutý schodok. So zreteľom na právnu kvalifikáciu predmetnej veci, o ktorú sa

opierala žaloba i rozhodnutie súdu prvého stupňa, t.j. o kvalifikáciu vzniknutej škody titulu

schodku na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, bolo podľa

odvolacieho súdu nadbytočné uvažovať o neopatrnosti žalovanej vo vzťahu ku vzniknutej

škode. Bolo potrebné sa však zaoberať tým, že pokiaľ sa žaloba opierala o hmotnú

zodpovednosť (a taktiež aj rozhodnutie súdu prvého stupňa), takáto žaloba bola nesprávne

konštruovaná so zreteľom na to, že v predmetnej veci sa jednalo o tzv. spoločnú hmotnú

zodpovednosť viacerých spoločne hmotne zodpovedných zamestnankýň, tak ako to vyplynulo

z dokazovania na súde prvého stupňa, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že okrem žalovanej

na predmetnej prevádzkovej jednotke pracovali ešte ďalšie dve pracovníčky s uzavretou

dohodou o hmotnej zodpovednosti. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žaloba vo vzťahu

k žalovanej nie je dôvodná so zreteľom na vyššie uvedené okolnosti, ktoré zbavujú žalovanú

zodpovednosti za vzniknutý schodok, ako aj so zreteľom na chybnú konštrukciu žaloby, ktorá

neuvažovala so spoločnou hmotnou zodpovednosťou, t.j. s účasťou ďalších hmotne

zodpovedných zamestnankýň pri úhrade vyčísleného schodku. O trovách celého konania

rozhodol podľa a

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý ho žiadal zrušiť a vec

vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Namietal, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd sa podľa dovolateľa vyhol

v odôvodnení svojho rozsudku vyhodnoteniu tej skutočnosti, že žalovaná si nesplnila svoje

povinnosti pri ochrane majetku, keď v priebehu súdneho konania presne vedela, čo mal

zamestnávateľ urobiť, pred vznikom škody však tieto opatrenia nepokladala za dôležité,

nakoľko na ne neupozornila. Žalobca ďalej uviedol, že nemôže súhlasiť s právnym názorom

odvolacieho súdu, že pri každej krádeži automaticky odpadá povinnosť hmotne

zodpovedného zamestnanca uhradiť škodu, záleží vždy na konkrétnych okolnostiach prípadu.

Poukázal na to, že o krádeži neexistovali žiadne dôkazy, okrem tvrdenia žalovanej, pričom

taký istý stupeň pravdepodobnosti má i verzia, že žalovaná si telefonické karty privlastnila

a krádež nahlásila, podobné prípady žalobca vo svojej firme evidoval. Nesúhlasil i so záverom

odvolacieho súdu, že žaloba mala byť uplatnená voči ostatným hmotne zodpovedným

osobám, pri podaní žaloby vychádzal z pôvodného prehlásenia žalovanej, že je jediná

zainteresovaná na vzniku škody.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho navrhla zamietnuť, poukázala na to, že

to, že rozhodnutie spočívala na nesprávnom posúdení veci je len možnosťou odôvodnenia

dovolania, ale nie je to žiadna z podmienok, ktoré by dovolanie pripúšťali v zmysle § 237

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

(t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo.

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Zodpovednosť zamestnanca za škodu spôsobenú pri plnení pracovných úloh alebo

v priamej súvislosti je upravená v ôsmej časti ,

v znení noviel. Je v ňom upravená všeobecná zodpovednosť zamestnanca (§ 179), ako aj

zvláštne (osobitné) druhy zodpovednosti (§ 182, § 185). Rozdiel medzi osobitnými druhmi

zodpovednosti a všeobecnou zodpovednosťou spočíva najmä v predpokladoch vzniku

zodpovednosti za škodu a tiež v stanovenom rozsahu náhrady škody. So zreteľom na obsah

žaloby, obranu žalovanej, a obsah dovolania je zrejmé, že ťažisko dovolacieho konania

v prejednávanej veci spočíva v riešení otázky, či boli splnené predpoklady vzniku

zodpovednosti žalovanej podľa ustanovenia , . Konštrukcia

tejto osobitnej zodpovednosti je založená na tom, že zamestnanec, s ktorým sa uzavrela

dohoda o hmotnej zodpovednosti, nevyúčtoval hodnoty mu zverené na základe tejto dohody,

hoci ich bol povinný vyúčtovať, takže vznikol schodok. Je to zodpovednosť za predpokladané

zavinenie, spočívajúce v tom, že zamestnanec nesplnil povinnosť vyúčtovať zverené hodnoty.

Základnou právnou charakteristikou schodku je, že zamestnancovi zverené hodnoty, ktoré je

povinný vyúčtovať, chýbajú. Inventarizačný rozdiel medzi vyšším stavom majetku

a záväzkov v účtovníctve zamestnávateľa a zistenou skutočnosťou je schodkom aj vtedy, ak

existencia škody vzniknutej odcudzením zverených hodnôt bola zrejmá už pred vykonaním

inventarizácie.

Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmanej veci zistené (správnosť skutkových

zistení v tomto smere žalobca v dovolaní nenapadá), že žalovanej, ktorá mala so žalobcom

uzavretú platnú dohodu o hmotnej zodpovednosti, ktorou žalovaná „prijala“ zodpovednosť

i za prevzaté telefónne karty, ako i hodnoty, ktoré prevezme v priebehu svojej práce

a za prípadný rozdiel na týchto hodnotách, pokiaľ nepreukáže, že rozdiel nezavinila,

boli 1. marca 2007 dosiaľ neznámym páchateľom odcudzené jej zverené telefónne karty.

Telefónne karty mali byť neznámym páchateľom odcudzené z prevádzky, v ktorej boli voľne

uložené vedľa pokladnice.

Keďže základnou právnou charakteristikou schodku je, že chýba hodnota, ktorú je

zamestnanec povinný vyúčtovať, schodkom je i účtovný rozdiel vzniknutý tým, že chýba

hodnota, o ktorej zamestnanec tvrdí, že mu bola odcudzená. Zamestnanec sa pravda zbaví

zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti

bez jeho zavinenia ( ), dôvodom zbavenia sa zodpovednosti

bez ďalšieho ale nie je zásah inej osoby, ktorý znemožní zamestnancovi strať sa o zverené

hodnoty. Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnanca nie je „vynachádzavosť zlodejov

pri odcudzovaní telefónnych kariet, a spôsob, akým odpútavajú pozornosť predavačky“. Ak

tretia osoba odcudzí zamestnancovi zverené hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať, nemá

zavinenie tretej osoby samo osebe za následok zánik hmotnej zodpovednosti zamestnanca

(porovnaj napr. zhodnotenie rozhodovania súdov Slovenskej socialistickej republiky

vo veciach týkajúcich sa zodpovednosti podľa ustanovenia , zákona

č. , prerokovaného a schváleného občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu

SSR 6. novembra 1975, , uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,

ročník 1976, pod č. 12), ibaže by zamestnanec preukázal, že schodok vznikol celkom alebo

sčasti bez jeho zavinenia. V prípade stretu zodpovedností neznámeho páchateľa

za protiprávny zásah do majetkových práv zamestnávateľa a zodpovednosti zamestnanca

za schodok na zverených hodnotách treba skúmať najmä to, či zamestnanec konanie

páchateľa neumožnil (neuľahčil) porušením svojej pracovnej povinnosti napr. tým,

že zverené hodnoty riadne nezabezpečil, či sa o ne riadne nestaral. Zamestnanec sa nemôže

zbaviť zodpovednosti, ak nesplnením svojich povinností riadne hospodáriť s jemu zverenými

prostriedkami a počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu majetku zamestnávateľa

alebo k jeho zničeniu ( ) vznik schodku umožnil. Ak je

nedbanlivostné porušenie povinnosti hmotne zodpovedným zamestnancom takého rozsahu,

že bez neho by k vzniku schodku úmyselným konaním tretej osoby vôbec nemohlo dôjsť,

potom neprichádza do úvahy ani čiastočné zbavenie sa zodpovednosti podľa § 182 ods. 3

. Názor odvolacieho súdu, že odcudzenie tovaru iným páchateľom (tak ako to

bolo podľa jeho záveru, bezpečne zistené v konaní ) je vždy dôvodom, ktorý oslobodzuje

hmotne zodpovedného zamestnanca zo zodpovednosti za vzniknutý schodok, preto nie je

správny.

V danej veci došlo ku krádeži tak, že dosiaľ neznámy páchateľ využil situáciu, že

žalovaná obsluhovala iného zákazníka v časti predajne a odcudzil, bez prekonania prekážky

telefónne karty, ku ktorým mal zrejme voľný prístup. Je preto zrejmé, že žalovaná čiastočne

porušila svoju povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu majetku

zamestnávateľa alebo k jeho zničeniu ( ). V tomto smere nebolo

dostatočne preukázané, že žalovaná vyvinula všetko potrebné úsilie, aby na takýto nedostatok

v prevádzke upozornila a žiadala o jeho odstránenie, prípadne i vo vzťahu k odstúpeniu

dohody o hmotnej zodpovednosti za zverené hodnoty ( ods. ).

Konštatovanie odvolacieho súdu, že zamestnávateľom boli vytvorené podmienky

na zabezpečenie prevádzky až po krádeži, z ktorého usúdil, že tieto podmienky neboli

vytvorené, môže viesť len k úvahám o čiastočnom zbavení sa zodpovednosti, nie však

k záveru o úplnom jej zbavení sa.

Pokiaľ odvolací súd uviedol, že „so zreteľom na právnu kvalifikáciu predmetnej veci,

o ktorú sa opierala žaloba i rozhodnutie súdu prvého stupňa, t.j. o kvalifikáciu vzniknutej

škody z titulu schodku na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, je

nadbytočné uvažovať o neopatrnosti žalovanej vo vzťahu k vzniknutej škody“, tento jeho

záver nie je v súlade so skutkovým stavom a je úplne v rozpore s právnym posúdením

predmetnej veci. Dovolací súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že pokiaľ žalobca uplatnil

žalobou náhradu škody „iba„ voči žalovanej a nie i ďalším hmotne zodpovedným

zamestnancom, je to jeho procesné rozhodnutie, ale nemôže mať vplyv na úplne zbavenie sa

zodpovednosti žalovanej za vzniknutý schodok, tak ako to uzavrel odvolací súd.

Z dôvodov uvedených vyššie je zrejmé, že dovolanie žalobcu bolo opodstatnené, lebo

smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol založený na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto tento

rozsudok zrušil podľa ustanovenia , a vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie, pričom právny názor dovolacieho súdu je pre odvolací súd záväzný

( veta druhá ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. septembra 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová