Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Co-40-2022.pdf
PDF · 150.52 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/40/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. E. F., zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Mesto Vranov nad Topľou, so sídlom Dr. C. Daxnera 87/1, 093 16 Vranov nad Topľou, IČO: 00 332933, zastúpeného: JUDr. Ing. Michalom Plentom, advokátom so sídlom Sídlisko Okulka 19/42, 093 01 Vranov nad Topľou, o zaplatenie 10.443,48 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 5C/15/2019-330 zo dňa 14.01.2022, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku osobitným rozhodnutím.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: ,,I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 10.443,48 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.443,48 eur od 01. 02. 2019 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 450,- eur, to všetko do 20 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na základe nájomnej zmluvy č. XXX/XXX/XXXX zo dňa 27.08.2008 uzavretej medzi žalobcom ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom bol žalobcovi prenechaný do užívania pozemok parcela G. H. č. XXX/XX o výmere 359 m2 v rozsahu cca 166 m2 za dohodnuté nájomné vo výške 1 euro ročne. Nájomný vzťah skončil uplynutím jednomesačnej výpovednej doby ku 30.09.2017 na základe výpovede nájomnej zmluvy zo dňa 07.08.2017 zo strany žalovaného. Tým podľa žalobcu malo dôjsť ku naplneniu podmienok pre vznik nároku žalobcu na úhradu ním ako nájomcom vložených finančných prostriedkov podľa čl. III. bod 3. predmetnej nájomnej zmluvy, keď v prípade skončenia nájomného vzťahu písomným odstúpením prenajímateľa od zmluvy, ak vznikne na strane prenajímateľa dodatočná nemožnosť plnenia alebo skončenia nájomného vzťahu výpoveďou prenajímateľa, prenajímateľ sa zaväzuje uhradiť nájomcovi vložené finančné prostriedky najneskôr do 60 dní odo dňa uplatnenia si tohto práva nájomcom. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v celom rozsahu. V prvom rade súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa zákona o obecnom zriadení a zákona o majetku obcí účinných ku dňu podpísania zmluvy, čo sa týka nájmu majetku vo
vlastníctve obce, tak ani jeden z týchto zákonov neukladá povinnosť obci, aby takýto úkon muselo schvaľovať obecné zastupiteľstvo. Vtedy účinný zákon o obecnom zriadení primárne ukladal obecnému zastupiteľstvu, aby prijalo zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce. Z uvedených prijatých zásad vyplýva, že nájom mestského pozemku nepodliehal schváleniu mestského zastupiteľstva, jedine ak by to požadovala aspoň 1/3 poslancov mestského zastupiteľstva, resp. primátor mesta. Keď si obecné zastupiteľstvo schválilo zásady hospodárenia, tak samé prejavilo vôľu ako chce v jednotlivých situáciách rozhodovať a kedy ponechá právomoc v rukách starostu. O uvedenom svedčí aj to, že v zásadách hospodárenia z neskorších rokov, mestskému zastupiteľstvu už patrilo viac právomocí ako v zásadách z roku 1995. Napriek tejto skutočnosti k schváleniu nájmu predmetného pozemku mestským zastupiteľstvom nad rámec došlo. K námietke žalovaného, že nájomná zmluva nebola predmetom schvaľovacieho procesu a mestské zastupiteľstvo o tejto zmluve nemalo vedomosť a z tohto dôvodu namieta absolútnu neplatnosť ustanovenia, ktorým primátor ako zástupca mesta zaviazal žalovaného na úhradu vložených finančných prostriedkov do predmetu nájmu, súd prvej inštancie odpovedal, že nakoľko má za to, že v tomto prípade mestské zastupiteľstvo nemalo povinnosť schvaľovať predmetný právny úkon, tak nevidí dôvod neplatnosti tohto ustanovenia. Napriek tomu vykonal dokazovanie aj ohľadom ustálenej praxe čo sa týka schvaľovacieho procesu na mestskom zastupiteľstve, a to výsluchom poslancov aj z predložených listinných dôkazov, z ktorých vyplynulo, že zaužívaná prax je taká, že vo väčšine prípadov mestské zastupiteľstvo neschvaľovalo konkrétne znenia zmlúv. Žalovaný síce vo vyjadrení označil pár zmlúv, kde zastupiteľstvo schvaľovalo konkrétne zmluvy, na druhej strane žalobca označil oveľa väčšie množstvo zmlúv, ktoré naopak schvaľované neboli. Preto dospel k záveru, že žalobca preukázal nad rámec aj to, že v uvedenom období bola taká prax, podľa ktorej mestské zastupiteľstvo schvaľovalo takmer vždy len určitý zámer a nie aj konkrétne znenia zmlúv. Výnimku tvorili investície veľkého rozsahu ako priemyselné parky a pod. Súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, že čl. III. ods. 3 nájomnej zmluvy č. XXX/XXX/XXXX uzatvorenej dňa 27.08.2008 medzi žalobcom a žalovaným je platný. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že ak by aj pripustil, že toto ustanovenie zmluvy je platné, tak žalobca má mať nárok iba na finančné prostriedky vložené do predmetu nájmu po uzatvorení zmluvy, tak ako sú aj rozčlenené v znaleckom posudku I. J., a nie na finančné prostriedky vložené do predmetu nájmu pred uzatvorením zmluvy, súd prvej inštancie konštatoval, že preskúmal zmluvu a zistil, že tá je vyvážená, žalobcovi prislúchala náhrada nákladov len v tom prípade, ak nastane v zmluve určená skutočnosť, a to výpoveď nájomnej zmluvy zo strany žalovaného. V opačnom prípade zafinancoval výstavbu cestnej komunikácie výmenou za nájomné vo výške 1 euro ročne po dobu 30 rokov. V prípade trvania nájomného vzťahu po celú dobu nájmu by žalovaný nebol povinný na žiadnu náhradu žalobcovi. Podľa názoru súdu prvej inštancie, v prospech žalobcu svedčia nasledujúce skutočnosti: Sám žalovaný vo vyjadrení tvrdil, že predmetom nájomnej zmluvy je pozemok a nie stavba. A práve to je jeden z dôvodov prečo by mali byť žalobcovi priznané komplet všetky finančné prostriedky vložené do predmetu nájmu. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že síce časť finančných prostriedkov už bola vložená do predmetu nájmu pred uzatvorením zmluvy, avšak dôvodom uzatvorenia zmluvy boli ďalšie skutočnosti, a to konkrétne spor žalovaného s vlastníčkou susediaceho pozemku o právo prechodu, kde u žalobcu nastala obava, že tento spor skončí v jeho neprospech a aby neutrpel ujmu, keďže výmenou za vložené prostriedky do predmetu nájmu, mal byť nájom po dobu 30 rokov za symbolické 1 euro, uzatvoril žalovaný s ním následne, keď už časť cesty na základe projektovej dokumentácie bola postavená, zmluvu, ktorou žalobcu uistil, aby v prípade, že z dôvodov na strane prenajímateľa dôjde k výpovedi, boli mu nahradené finančné prostriedky, ktoré do predmetu nájmu vložil. Poukázal na ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že vôľu zmluvných strán v zásade možno zistiť popri jazykovom vyjadrení v texte zmluvy aj z vonkajších zistiteľných okolností uzavretia zmluvy a tiež z následného správania zmluvných strán, teda z konkrétnej realizácie zmluvy. Zákonným limitom takejto interpretácie zmlúv je to, že takto zistená vôľa zmluvných strán nesmie byť v rozpore s jazykovým prejavom vôle vyjadreným v texte zmluvy. Vôľou žalovaného na základe vykonaného dokazovania bolo uhradiť žalobcovi všetky vložené finančné prostriedky do predmetu nájmu, teda do pozemku. Takúto interpretácia nepovažoval za takú, ktorá by bola v rozpore s jazykovým prejavom. Z ďalšiu skutočnosťou svedčiacu v prospech žalobcu považoval súd prvej inštancie to, že sám žalovaný už v stanovisku zo dňa 11.08.2005, t. j. pred uzavretím zmluvy zaviazal žalobcu vybudovať prístupovú cestu, inak by nemohol skolaudovať rodinný dom. Táto prístupová cesta bola vybudovaná na základe projektovej dokumentácie vypracovanej I. A. K.. Žalobca teda bol viazaný projektovou dokumentáciou a nemohol vybudovať cestu v rozpore s ňou. Prostriedky, ktoré vložil do predmetu nájmu pred uzavretím zmluvy tvorili so zvyškom jeden celok a asfaltová cesta, ktorá bola výsledkom by nemohla byť postavená, ak by niektorá zo spodných vrstiev realizovaných ešte pred uzatvorením nájomnej zmluvy, chýbala. Na
základe uvedených skutočnosti súd prvej inštancie vyhovel žalobe v celom rozsahu vrátane úrokov z omeškania, ktoré priznal od 01.02.2019, t. j. od uplynutia poslednej žalobcom poskytnutej lehoty na plnenie, napriek tomu, že pôvodná splatnosť uplynula už 15.08.2018 po uplynutí zmluvne dojednanej lehoty a taktiež vrátane nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktoré predstavovali 450 eur za vyhotovenie znaleckého posudku, ktorý dal žalobca vyhotoviť na vlastné náklady, nakoľko žalovaný na výzvu, aby vyhotovil posudok v súlade so zmluvou nereagoval. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) tak, že úspešný žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že to, že bol prenajatý pozemok a nie stavba ešte neznamená, že žalobcovi by mali byť priznané všetky finančné prostriedky vložené do nájmu. V danom prípade je potrebné rozlišovať dve rôzne skutočnosti, a to 1/ prijatie uznesenia o prenájme pozemku a 2/ uzatvorenie nájomnej zmluvy. Výkladom vôle Mestského zastupiteľstva (ďalej aj ako ,,MsZ“) je možné len dospieť len k jedinému záveru, a to že MsZ schválilo len prenájom pozemku pre žalobcu bez ďalších dojednaní. Iné vedľajšie dojednanie neboli v danom prípade prejednávané v MsZ a ani neboli schválené. MsZ v žiadnom prípade nerozhodlo o spôsobe vyporiadania vzájomných nárokov medzi zmluvnými stranami v prípade ukončenia nájomnej zmluvy. Kým mestské zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze mestského zastupiteľstva, nevznikol podľa žalovaného prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Primátor mesta nemôže urobiť bez prejavu vôle mesta majetkovoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie mestského zastupiteľstva a zaviazať ním mesto, pretože mu k tomu zákon o majetku obce s príslušnými predpismi nedáva oprávnenie, takže jeho právny úkon by ani nevyvolal právne účinky. Podľa názoru žalovaného je neprípustné vykladať vôľu spôsobom, ktorý nie je v súlade s tým, čo bolo sledované uznesením MsZ č. XXX/XXXX. Pokiaľ sa týka platnosti, resp. neplatnosti ustanovenie čl. III. ods. 3 Nájomnej zmluvy č. XXX/XXX/XXXX, tak žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že predmetné ustanovenie je absolútne neplatné. Poukázal na závery rozsudku NS SR sp.zn. 1 Sžo/283/2008, z ktorých vyplýva, že nie je možné dodatočne dopĺňať už raz prijatý text uznesenie MsZ prostredníctvom neskorších svedeckých výpovedí hoci aj samotných poslancov, ktorí sa zúčastňovali na hlasovaní o danom uznesení. Pre súd je vždy smerodajný len text schváleného uznesenia. Výpovede vtedajších poslanca J. I. A. a bývalej hlavnej kontrolórky I. J. F. paradoxne potvrdili fakt, že v texte uznesenia zo dňa 29.5.2008 č. XXX/ XXXX, časť A/2 sa nenachádza ani zmienka o spôsobe refundácie vložených investícii do výstavby cesty. Žalovaný zdôraznil, že v žiadnom ustanovení v Nájomnej zmluve č. XXX/XXX/XXXX nie je uvedené, že by mal žalobca nárok na komplet všetky finančné prostriedky vložené do predmetu nájmu. Žalovaný vylúčil možnosť, aby bol zaviazaný súdom na úhradu nákladov, ktoré vynaložil žalobca pred uzatvorením Nájomnej zmluvy č. XXX/XXX/XXXX zo dňa 27.08.2008. Žalobca nemá na tieto uhradené prostriedky nárok, pretože sa tak nerozhodlo na zasadnutí MsZ. Ustanovenie čl. III. ods. 3 Nájomnej zmluvy č. XXX/XXX/XXXX nekorešponduje s prijatým uznesením č. XXX/XXXX zo zasadnutia 25. mestského zastupiteľstva vo Vranove nad Topľou z 29.5.2008. Preto v konaní namietal aj neplatnosť ustanovenia čl. III. ods. 3 Nájomnej zmluvy č. XXX/XXX/XXXX. Poukázal na to, že počas konania sa žalobca niekoľkokrát odvoláva na skutočnosť, že samotný žalovaný mu v Záväznom stanovisku číslo XXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 11.08.2005 bod 4 uložil povinnosť vybudovať na vlastné náklady prístupovú komunikáciu vedenú cez parcely č. XXXX/X a XXXX/X k.ú. D. E. F., ktoré sú vo vlastníctve mesta. V tejto súvislosti je žalovaný poukázal na skutočnosť, že túto povinnosť mu uložilo mesto v rámci preneseného výkonu štátnej správy v postavení stavebného úradu. Nie je možné dať rovnatko medzi postavením mesta ako samosprávnej jednotky a postavením mesta ako stavebného úradu v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Z toho čo je uvedené v záväznom stanovisku, nie je možné vyvodzovať záver, že mu takúto povinnosť uložilo mesto ako samosprávna jednotka. Ďalej žalovaný uviedol, že nemá vedomosť, že by do spisu bola doložená projektová dokumentácia vypracovaná I. A. K.. V spise je založená Projektová dokumentácia na stavbu cesty, ktorá bola vyhotovená pred uzatvorením Nájomnej zmluvy, ale až v 05/2007, a ktorú vyhotovil L. I. L. A. D. E. F., E. M. N. XX, D. E. F.. Je zrejmé, že pri vypracovaní tejto projektovej dokumentácie projektant vychádzal zo skutkového stavu, ktorý existoval v 05/2007, kedy už bola vybudovaná prístupová cesta z betónových panelov. Uviedol, že projektant pri vypracovaní projektovej dokumentácia akceptoval stav, ktorý existoval v čase vyhotovenia projektovej dokumentácie. Podľa žalovaného je potrebné dôsledne rozlišovať čo bolo zhotovené pred uzatvorením nájomnej zmluvy a čo bolo zhotovené po jej uzatvorení. Z
logického výkladu vyplýva, že žalobca nemohol byť zaviazaný na niečo, čo existovalo pred vyhotovením projektovej dokumentácie. Projektová dokumentácia, aby sa podľa nej mohla vybudovať cesta, musí existovať v čase pred zahájením stavby. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že prostriedky, ktoré vložil do predmetu nájmu pred uzavretím zmluvy tvorili so zvyškom jeden celok a asfaltová cesta, ktorá bola výsledkom by nemohla byť postavená, ak by niektorá zo spodných vrstiev realizovaných ešte pred uzatvorením nájomnej zmluvy, chýbala. V žiadnom prípade nemohli vložené finančné prostriedky tvoriť jeden celok. Boli uhrádzané v rôznych časových obdobiach a rôznym podnikateľským subjektom na podklade dvoch rôznych fakturácii. Z logického sledu udalostí a ich časovej následnosti vyplýva, že prístupová cesta zhotovená z betónoch panelov k rodinnému domu žalobcu v IV. Q. 2006 bola plne spôsobilá zabezpečiť prístup k jeho rodinnému domu. Prístupová cesta v roku 2008 nebola stavaná na „zelenej lúke“, ale už tu existoval cesta zhotovená v roku 2006. Úhrada nákladov tak ako ju interpretuje súd by bola možná v prípade, ak by došlo k odstráneniu predchádzajúcej, zhotovenie celej cesty v roku 2008. Ďalej žalovaný mal za to, že sa súd sa jednostranne nekriticky priklonil k výpovediam svedkom ohľadom ustálenej praxe čo sa týka schvaľovacieho procesu na mestskom zastupiteľstve a naopak vôbec nevyhodnotil listinné dôkazy, ktoré popierajú výpovede svedkov. Tento rozpor súd nesprávne vyhodnotil. Záver súdu prvej inštancie je v protiklade s tým čo je výslovne uvedené v listinných dôkazoch. Bola to iniciatíva žalobcu, ktorý do súdneho spisu založil ucelený prehľad uznesení mestského zastupiteľstva z ním vybraného obdobia od januára 2008 do decembra 2009, t.j. od uznesenia č. XXX/ XXXX až po č. XXX/XXXX celkovo vyše 200 rôznych uznesení. Žalobca v stanovisku z dňa 02.03.2020 len paušalizovane poukázal na uznesenia MsZ a to bez toho, aby označil to ktoré konkrétne uznesenia. Namietal, že záver súdu je tobôž nepreskúmateľný, lebo prvoinštančný súd vôbec neoznačil, ktoré konkrétne uznesenia (zmluvy) mal zobrať do úvahy. Domnieva sa, že nepostačuje ak súd len stroho poukázal na citujeme: „žalobca označil oveľa väčšie množstvo zmlúv. V napadanom rozsudku nie je ani zmienka, aký to bol presný počet zmlúv, čo ho sa zmluvy týka, ktorej nájomnej alebo inej zmluvy, s akým subjektom práva. Naopak žalovaný v vyjadrení zo dňa 31.08.2021 označil a citoval úplne presne všetky relevantné uznesenia MsZ a konkrétne nájomné zmluvy. Žalovaný uviedol v odvolaní príklady, kedy MsZ schvaľovalo konkrétny text zmluvy, ako aj kedy samostatne schvaľovalo aj vedľajšie zmluvné dojednania zmlúv. Domnieva sa, že zo strany súdu je nepostačuje len stroho poukázať na citujeme: „Žalovaný síce vo vyjadrení označil pár zmlúv, kde zastupiteľstvo schvaľovalo konkrétne zmluvy“.Žalovaný taktiež rozporoval záver súdu prvej inštancie, že vraj v MsZ sa schvaľoval len všeobecný zámer a výnimku predstavovali len investície veľkého rozsahu. Uviedol príklady uznesení, ktoré sa týkajú schvaľovania investícii v podstatne nižšej sume, ba dokonca v zanedbateľnom rozsahu. Uznesenia sa týkali aj nájomných zmlúv. Žalovaný poukázal na nalez Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS389/08-22 z 01.04.2009, v ktorom ústavný súd zaujal jednoznačný záver, že § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení sa vykladá extenzívne, teda že mestského zastupiteľstvo má právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku mesta. Toto právo môže delegovať na iný orgán mesta a to výslovným splnomocnením uvedeným v Zásadách hospodárenia a nakladania s majetkom mesta. Ak takéto splnomocnenie absentuje v Zásadách, potom právo naďalej ostáva v právomoci mestského zastupiteľstva. Z ohľadom na závery ÚS SR vo veci II. ÚS 389/08-22 žalovaný konštatoval, že okrem vyššie odcitovaných explicitných ustanovení č.l. 6 ods. 3, čl. 9 ods. 2, čl. 10 ods. 3 a čl. 12 ods. 3 Zásad 1995/12 mestské zastupiteľstvo už nesplnomocnilo žiaden iný orgán mesta, resp. nepresunulo svoju originálnu právomoc na iný orgán mesta. Splnomocnenie iného orgánu musí byť v pozitívnom slova zmysle, je neprípustné ak sa vyvodzuje výkladom z negatívneho vymedzenia. Žalovaný tvrdí, že v rozhodnom období povinnosť prejednať nájomné zmluvy ako aj vedľajšie zmluvné dojednania vyplývala Mestskému zastupiteľstvu ex lege z ust.§ 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení. Právomoci mestského zastupiteľstva uvedené v čl. 5 ods. 4 Zásad č. 1995/12 treba považovať za demonštratívny výpočet a to s poukazom na závery ÚS SR II. ÚS 389/08-22 {....§ 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení, ktoré priznáva obecnému zastupiteľstvu právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce). Nato, aby boli odňaté právomoci mestskému zastupiteľstvu, musia byť tieto právomoci výslovne konkretizované a musí byť výslovne určené, ktorý mestský orgán ich získava, tzv. pozitívne vymedzenie. Poukázal, že primátorovi mesta bola výslovne zverená len jedná právomoc, podľa čl. 12 ods. 3 písm. a) Zásad č. 1995/12. Žiadna iná právomoc podľa týchto zásad nebola primátorovi pozitívne vymedzená a explicitne delegovaná. Za takého stavu žalovaný uzavrel, že na platné uzavretie zmluvného záväzku podľa čl. III ods. 3 Nájomnej zmluvy č. XXX/XXX/XXXX bol za účinnosti vtedajšieho právneho stavu potrebný súhlas MsZ. Primátor bez predošlého súhlasu MsZ nemohol platne dojednať záväzok uvedený v čl. III ods. 3 NZ a tento je neplatný, pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Na záver žalovaný dodal, že za predpokladu, ak súd posúdi ako neplatné ustanovenie čl. 111 ods. 3 Nájomnej zmluvy č. XXX/XXX/XXXX, bolo by potrebné podriadiť právny vzťah opísaný v žalobnom návrhu pod iný právny predpis - ust. § 667 OZ. Tento obsahuje skutkové podstaty odlišné od toho, či nájomca mal alebo nemal súhlas na vykonanie zmien na veci a či sa prenajímateľ (ne)zaviazal k úhrade nákladov. Následne od toho sa odvíja spôsob vyporiadania vzájomných vzťahov medzi prenajímateľom a nájomcom, od úhrady nákladov odpočítaním znehodnotenia zmien, cez požadovanie protihodnoty až po uvedenie veci do pôvodného stavu. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napádaný rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta. Zároveň priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
4. Vo vyjadrení k odvolaniu sa žalobca v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie. Podľa žalobcu tým, že žalovaný prijal zásady hospodárenia a nakladania s majetkom mesta Vranov nad Topľou, v ktorých špecifikoval, ktoré úkony podliehajú schváleniu MsZ (čl. 5 bod 4.), čím vymedzil aj kompetenciu MsZ a primátora na tomto úseku, je zrejmé, že schvaľovanie nájomných zmlúv či spôsob vyporiadania vzájomných práv a povinností z nájomnej zmluvy tam nespadali, ibaže by to požadoval primátor alebo 1/3 poslancov mestského zastupiteľstva (čl. 5 bod 4. písm. f), čo sa v tomto prípade nestalo. Tvrdenia žalovaného v odvolaní o (jeho vlastnom) výklade týchto zásad údajne v súlade s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 01.04.2009, nemá žiadne opodstatnenie a ide o jeho účelovú dezinterpretáciu záverov spomínaného nálezu ÚS SR. MsZ žalovaného v rozhodnom období (2008-2009) nikdy neschvaľovalo a nerozhodovalo samostatne v súvislosti s nájmom pozemkov o vzájomnom finančnom vyporiadaní s nájomcami (na tomto nepreukázanom tvrdení postavil žalovaný svoju argumentáciu o neplatnosti), rovnako nikdy neschvaľovalo nájomnú zmluvu na prenájom pozemku, o čom v prílohe predkladá žalobca zápisnice z MsZ konaných v priebehu rokov 2008 až 2009. Keďže každý jeden prípad schvaľovania nájmu pozemku v predložených uzneseniach MZ bol takýto, nemal žalobca potrebu ich bližšie vypisovať. Pokiaľ ide o uznesenia, na ktoré poukazuje v odvolaní žalovaný, tieto neobstoja. Aj vypočutí svedkovia - poslanci MsZ potvrdili, že nájomné zmluvy, okrem veľkých projektov a investícii (priemyselné parky, letné kúpalisko, odpadové hospodárstvo), nikdy neschvaľovali, resp. ich obsah – práva a povinnosti zmluvných strán a túto kompetenciu mal na starosti výkonný aparát žalovaného, zmluvy ako také vždy podpisoval len primátor. Poukázal na to, že vo vzťahu ku predmetnej problematike predložil žalobca konajúcemu súdu zásadné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 25CoKR/10/2014 zo dňa 15.06.2015, ktoré obsahuje aj pre toto konanie relevantné závery. Bez ohľadu na postavenie žalovaného ako stavebného úradu (prenesený výkon štátnej správy) – jeho postavenie je v tomto kontexte celkom bezvýznamné, tento uložil žalobcovi povinnosť na jeho náklady zriadiť prístupovú cestu (v záväznom stanovisku zo dňa 11.08.2005), a to v celom rozsahu na jeho náklady a nielen v nejakom čiastočnom rozsahu. Žalovaný odmietol odpredať žalobcovi predmetný pozemok a dokonca jeho komisia správy majetku dňa 24.09.2007 žiadala, aby túto vybudoval na svoje náklady práve samotný žalovaný, čo sa však nestalo. Žalobca bol ten, kto dal vypracovať projektovú dokumentáciu a kto uhradil všetky náklady na postavenie tejto verejnej cestnej komunikácie, a to bez vynaloženia akejkoľvek investície zo strany žalovaného (toto nie je sporná skutočnosť). Na podklade tejto projektovej dokumentácie predsa žalovaný cestu (pomenovanú ako C. ulica) skolaudoval, i keď na súde zavádzal, ak tvrdil, že túto líniovú stavbu neeviduje vo svojom hospodárstve a nemá ju zaradenú do jeho účtovníctva. Nájomná zmluva bola robená dodatočne potom, ako žalovaný bez vedomia a súhlasu žalobcu, ako aj bez refundácie vložených prostriedkov, umožnil po predmetnej ceste prechod I. L. O., ktorá si v tom čase na susediacom pozemku plánovala vybudovať rodinný dom, a to bez toho, aby sa aj ona podieľala na nákladoch spojených so zriadením cesty, čo samozrejme žalobca u žalovaného namietal. Žalobca poukázal na to, že ak malo byť predmetom schválenia MsZ aj finančné vyporiadanie medzi sporovými stranami, nech žalovaný predloží uznesenie MsZ o schválení vyplatenia sumy 4.110,- eur žalobcovi z titulu vzájomného vyrovnania podľa predmetnej nájomnej zmluvy dňa 05.12.2017, ktoré podľa jeho tvrdení v odvolaní by muselo byť tiež predmetom schválenia zo strany jeho MsZ. Žalovaný v celom konaní nič také nepredložil. Aj pokiaľ by odvolací súd hypoteticky riešil otázku neplatnosti predmetného ustanovenia nájomnej zmluvy, otázka vzájomného vyporiadania zmluvných strán sa v takom prípade už nemôže riadiť ustanoveniam OZ o nájomnej zmluve (§ 667 ods. 1, či § 669 ods. 1 – ako prvotne uvádzal právny zástupca žalovaného), ale ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení - § 457 a § 458 ods. 1 OZ.
5. K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný odvolaciu repliku. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, ktoré prezentoval počas celého konania, že je potrebné striktne rozlišovať medzi mestom ako samosprávou jednotkou a mestom v postavení stavebného úradu. Povinnosť vybudovať na vlastné náklady prístupovú komunikáciu vedenú cez parcely č. XXXX/X a XXXX/X k.ú. D. E. F., ktoré sú vo vlastníctve mesta mu uložil žalovaný v postavení stavebného úradu a nie ako samosprávne jednotka. Pokiaľ žalobca tvrdí, že ,,Účelom nájmu podľa nájomnej zmluvy bola úprava komunikácie na predmete nájmu, čím bol žalovaným vyslovil nepochybný súhlas s takýmito úpravami a zároveň zaviazal žalobu ako nájomcu, aby komunikáciu na predmete nájmu upravil na svoje náklady", tak toto tvrdenie je nutné korigovať v značnom rozsahu tak, že žalobca opomenul uviesť čo sa uvádza v či. I. ods. 1 nájomnej zmluvy: ,,Žalovaný prenecháva nájomcovi do nájmu časť pozemku o výmere cca 166,0 m2 špecifikovanú v čl. I. ods. 1 tejto zmluvy (ďalej predmet zmluvy) za účelom úpravy komunikácie a jej užívania nájomcom ako prístupovej komunikácie k rodinnému domu“. Žalovaný dal do pozornosti, že sa v danej zmluve uvádza slovné spojenie za účelom úpravy, nie vybudovania. Z toho vyplýva, že na uvedenom pozemku sa nachádzala už komunikácia. Žalovaný v tejto súvislosti podotkol, že žalovaný nepotreboval pre svoje potreby túto cestu. Cesta mala viesť len k jednému jedinému rodinnému domu a to k domu žalobcu. Žalovaný nikdy zo svojej „vôle“ neumožnil, aby I. L. O. mohla využívať cestu realizovanú žalobcom pri výstavbe svojho rodinného domu. Predmetnú cestu mohla I. L. O. využívať len až na základe právoplatného rozhodnutia súdu. O tejto skutočnosti je žalobca riadne oboznámený. Tvrdenie žalobcu, že „zmluva je vyvážená" -, je podľa žalovaného pravda len čiastočne. Žalovaný poskytol predmet nájmu za symbolickú cenu 1 euro po dobu 30 rokov a nie za trhové nájomné. Žalovaný vyšiel žalobcovi v ústrety stým, že mu prenajal pozemok cesty k jeho rodinnému domu. Žalovaný zotrval na to, že ustanovenie čl. III. ods. 3 Nájomnej zmluvy č. XXX/XXX/XXXX je neplatné. Žalovaný z opatrnosti uhradil žalovanému sumu 4.110,- eur na základe § 667 ods. 1 posledná veta Občianskeho zákonníka. Úhradu tejto sumy považoval žalovaný za spravodlivé vyporiadanie nárokov žalobcu voči žalovanému z titulu úpravy komunikácie. Zopakoval, že žalobca nemá na prostriedky uhradené v IV. Q 2006 nárok, pretože sa tak nerozhodlo na zasadnutí MsZ. Opätovne poukázal na to, že poslanci pri schvaľovaní prenájmu pre žalobcu mali preukázateľne plnú vedomosť o stav predmetu nájmu, pretože tento stav bol zdokumentovaný fotografickým materiálom poskytnutým žalobcom
6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o nedôvodnosti rozsiahleho odvolania žalobcu.
7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
8. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
9. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmať vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vyhovel žalobe o zaplatenie sumy 10.433,48 eura s príslušenstvom podanej titulom náhrady finančných prostriedkov, ktoré žalobca investoval do predmetu nájmu, t.j. pozemku formou úpravy prístupovej komunikácie k jeho rodinnému domu, v dôsledku skončenia nájomného vzťahu výpoveďou žalovaného. Súd prvej inštancie založil svoj vyhovujúci výrok na záveroch o platnosti ustanovenia čl. III. bod 3. nájomnej zmluvy č. XXX/XXX/XXXX zo dňa 27.08.2008 (ďalej len ,,nájomná zmluva“) umožňujúceho žalobcovi požadovať finančné nároky voči žalovanému bez potreby schválenia Mestským zastupiteľstvom žalovaného, ako aj na tom, že žalobcovi vznikol nárok na vrátenie finančných prostriedkov vložených do predmetu nájmu tak pred, ako aj po uzavretí nájomnej zmluvy vychádzajúc z vôle zmluvných strán a okolnosti uzavretia nájomnej zmluvy.
10. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie je zrejmé, že na základe nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom bol žalobcovi prenechaný do užívania pozemok parcela č. G. H. č. XXX/XX o výmere 359 m2 v rozsahu cca 166 m2 za účelom úpravy komunikácie a jej užívanie nájomcom ako prístupovej komunikácie k rodinnému domu za dohodnuté nájomné vo výške 1 euro ročne (čl. I. bod 2. a č.l. II bod 1 nájomnej zmluvy). Na základe tejto nájomnej zmluvy sa žalobca ako nájomca zaviazal na vlastné náklady upraviť komunikáciu na predmete nájmu (čl. III. bod 1. nájomnej zmluvy). Nájomca sa taktiež zaviazal, že v priebehu ani po skončení nájomného vzťahu založeného touto zmluvou nebude od prenajímateľa požadovať úhradu nákladov spojených s úpravami, resp. opravami komunikácie na predmete nájmu ani úhradu iných nákladov vynaložených na predmet nájmu ani protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetu nájmu. Výnimkou z tejto dohody bol prípad, ak došlo ku skončeniu nájomného vzťahu písomným odstúpením prenajímateľa od zmluvy, ak vznikne na strane prenajímateľa dodatočná nemožnosť plnenia alebo v prípade skončenia nájomného vzťahu výpoveďou prenajímateľa. Vtedy vznikne povinnosť prenajímateľa uhradiť nájomcovi vložené finančné prostriedky najneskôr do 60 dní odo dňa uplatnenia si tohto práva nájomcom, pričom výška vložených finančných prostriedkov bude určená znaleckým posudkom (čl. III. bod 3. nájomnej zmluvy).
11. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že žalovaný listom zo dňa 07.08.2017 vypovedal nájomnú zmluvu (č.l. 13 spisu), v dôsledku čoho došlo k zániku nájomného vzťahu uplynutím jednomesačnej lehoty ku 30.09.2017, a preto si žalobca listom zo dňa 15.08.2017 uplatnil voči žalovanému právo na úhradu vložených finančných prostriedkov do predmetu nájmu podľa č. III. bod 3. nájomnej zmluvy. Titulom tejto žiadosti žalovaný vyplatil žalobcovi sumu 4.110 eur s tým, že výšku požadovaných finančných prostriedkov vyčíslil znaleckým posudkom znalca z odvetvia Odhad hodnoty nehnuteľností, I. P. J. č. XX/XXXX zo dňa 14.10.2017 (č.l 15 spisu). Žalobca s výškou uhradenej sumy nesúhlasil s tým, že si dal vypracovať vlastný znalecký posudok znalcom z odvetvia Odhad hodnoty stavebných prác, I. J. J. č. XX/XXXX zo dňa 11.12.2018 (č.l. 22 spisu), v ktorom boli vyčíslené náklady vložené žalobcom do realizácie cesty na predmete nájmu sumu vo výške 14.553,48 eur. Žalovaný takto vyčíslený nárok žalobcu neuznal, a preto si tento žalobca (po odpočítaní už uhradenej sumy 4.110 eur) vo výške 10.433,48 eura uplatnil podanou žalobou na súde.
12. MsZ žalovaného na svojom zasadnutí 29.05.2008 schválilo prenájom pozemku, časť parcely G. č. XXX/XX, za účelom vybudovania miestnej komunikácie pre žalobcu na dobu určitú 30 rokov v cene 1 euro/rok (rub č.l. 68 a č.l. 154 spisu).
13. Súd prvej inštancie sa správne zaoberal platnosťou právneho úkonu (uzavretie č.l. III bod 3. nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným), z ktorého žalobca vyvodzoval práva a povinnosti sporových strán, keďže absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí ex offo.
14. Podľa ust. § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom k dátumu uzatvorenia nájomnej zmluvy, obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním.
15. Ustanovenie § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení nestanovuje výlučnú kompetenciu obecného zastupiteľstva pri rozhodovaní o nájmu obecného majetku, ba práve naopak, obci umožňuje, aby v rámci svojej vlastnej normotvorby a výkonu samosprávy stanovila zásady hospodárenia a nakladania s obecným majetkom. Samotný predpoklad/oprávnenie obce tieto jednotlivé otázky upraviť je fakultatívnou možnosťou obecného zastupiteľstva.
16. Podľa článku 5, ods. 4 Zásad hospodárenia a nakladania s majetkom mesta Vranov nad Topľou č. 1995/12 účinných k dátumu uzatvorenia zmluvy o nájme (č.l. 138 spisu), mestské zastupiteľstvo schvaľuje tieto úkony pri nakladaní s majetkom: a) zmluvný prevod vlastníctva nehnuteľného majetku b) zrušený dňa 14. 07. 1999 c) peňažné a nepeňažné vklady do obchodných spoločností d) odňatie práva správy majetku mestským podnikom
e) nakladanie s majetkovými právami (odklad, upustenie od vymáhania pohľadávky, resp. vzdanie sa maj. práv) f) všetky ďalšie úkony pri nakladaní s majetkom ak to požaduje aspoň 1/3 poslancov mestského zastupiteľstva, resp. primátor mesta
17. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že tým, že žalovaný prijal zásady hospodárenia a nakladania s majetkom mesta Vranov nad Topľou, v ktorých špecifikoval, ktoré úkony podliehajú schváleniu MsZ (čl. 5 bod 4. Zásad), vymedzil aj kompetenciu MsZ a primátora na tomto úseku. Z týchto Zásad je zrejmé, že schvaľovanie nájomných zmlúv či spôsob vyporiadania vzájomných práv a povinností z nájomnej zmluvy tam nespadali, ibaže by to požadoval primátor alebo 1/3 poslancov mestského zastupiteľstva (čl. 5 bod 4. písm. f Zásad), čo sa v tomto prípade nebolo preukázané.
18. V čase uzavretia nájomnej zmluvy platili zásady hospodárenia a nakladania s majetkom žalovaného, v ktorých bolo uvedené, ktoré úkony podliehajú schváleniu obecným zastupiteľstvom, no medzi nimi neboli uvedené nájomné zmluvy a preto sa neuplatní extenzívny výklad v tom smere, že každý úkon tykajúci sa nakladania s majetkom obce podlieha schváleniu obecným zastupiteľstvom, pretože zastupiteľstvo si zásadami vyhradilo okruh majetkovoprávnych úkonov, pri ktorých je platnosť závislá od rozhodnutia obecného zastupiteľstva.
19. Preto pokiaľ aj MsZ žalovaného na svojom zasadnutí 29.05.2008 schválilo prenájom pozemku pre žalobcu bez výslovného schválenia povinnosti prenajímateľa nahradiť vložené finančné prostriedky do predmetu nájmu pre prípad okrem iného skončenia nájomného vzťahu výpoveďou prenajímateľa (ktorá nastala v prejednávanom prípade), táto skutočnosť nemala vplyv na platnosť č. III. bod 3. nájomnej zmluvy.
20. Pokiaľ žalovaný opätovne v odvolaní poukazuje na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 389/08-22 z 01.04.2009, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v danej právnej veci jednalo o situáciu, kedy obec v tom čase nemala schválené zásady hospodárenia s majetkom obce a povinnosť schválenia uzavretia právneho úkonu, v danom prípade zmluvy o právnej pomoci obecným zastupiteľstvom nevyplývala explicitne ani z textu zákona o obecnom zriadení, ani z textu zákona o majetku obcí. Ústavný súd SR v náleze vyslovil právnu myšlienku, že legislatívna konštrukcia príslušných ustanovení § 8 ods. 1 a 2, § 11 ods. 4 písm. a), § 13 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 9 ods. 1 zákona o majetku obcí naznačuje, že rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce je rozdelené medzi orgány samosprávy obce, teda medzi starostu a obecné zastupiteľstvo. Spôsob tohto rozdelenia vystihol podľa názoru ústavného súdu správne najvyšší súd vychádzajúc z rozlišovania medzi tvorbou vôle a jej následným prejavom navonok. Ústavný súd však k tomu dodal, že takto ponímané rozdelenie rozhodovania o otázkach hospodárenia s majetkom obce možno uplatňovať v prípadoch, keď zákon alebo schválené zásady hospodárenia s majetkom obce ustanovujú povinné schvaľovanie niektorých právnych úkonov obecným zastupiteľstvom. Ako sám uviedol, Ústavný súd pristúpil k extenzívnemu výkladu ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, v rámci ktorého dospel k záveru, že samotná skutočnosť neschválenia zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce obecným zastupiteľstvom mu uvedené právo neodníma. Teda situácia, ktorou sa zaoberal Ústavný súd bola odlišná od v prejednávanej veci, kedy nakladanie s majetkom obce bolo obmedzené samotnou obcou, teda jeho MsZ prostredníctvom záväzného aktu obecného zastupiteľstva.
21. Uvedená rozhodovacia línia bola potvrdená aj v novšej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikovanej v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 90/2018 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Obo/1/2015 zo 17.02.2016), na ktorý poukázal súd prvej inštancie, podľa ktorého zastupiteľstvo má právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním aj v prípade, ak neboli schválené zásady hospodárenia. V prejednavanej veci však boli schválené Zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžr/4/2018 zo dňa z 12.12.2019).
22. Na základe vyššie uvedených skutočnosti sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že čl. III ods. 3 nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným je platný. Žalobca má tak nárok na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré vložil do predmetu nájmu. Otázne však je v akom rozsahu, keďže žalovaný v odvolaní namieta záver súdu prvej inštancie, že žalobca nárok na finančné prostriedky vložené do predmetu nájmu tak pred uzatvorením nájomnej zmluvy, ako aj po je uzatvorení.
Žalovaný v odvolaní odmieta možnosť, aby bol zaviazaný súdom na úhradu nákladov, ktoré vynaložil pred uzatvorením nájomnej zmluvy, či už tým, že tak nerozhodlo na zasadnutí MsZ, s čim sa už odvolací súd vyporiadal vyššie, ako aj tým, že vložené finančné prostriedky nemohli tvoriť jeden celok, keďže boli uhrádzané v rôznych časových obdobiach a rôznym podnikateľským subjektom na podklade dvoch rôznych fakturácii.
23. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
24. Základným východiskom pre výklad prejavu vôle je jeho slovné vyjadrenie. Spravidla platí, že prejav vôle zodpovedá tomu, čo konajúci skutočne zamýšľal. Konajúcim prejavená vôľa však nemôže byť v rozpore s jej jazykovým vyjadrením, čo znamená príklon k teórii vôle (pozri komentár k § 34). Na určenie rozhodujúceho okamihu pre výklad vonkajšieho prejavu podľa vôle konajúceho je moment urobenia právneho úkonu. Pri právnom úkone urobenom v inej ako písomnej forme (ústne alebo konkludentne) je v prípade sporu ťažko jednoznačne preukázateľné, akým spôsobom mali účastníci záujem upraviť svoje práva a povinnosti, teda aká bola nimi navonok prejavená vôľa. Vôľu zmluvných strán je možné posudzovať aj podľa ich predošlej praxe a vzájomného styku, ako aj následného správania, ak to pripúšťa povaha vecí.
Občiansky zákonník vykladá obsah právneho úkonu s prihliadnutím na obsah vôle zmluvných strán tak, ako bol prejavený navonok, spravidla písomne, čím dochádza k naplneniu pozitívneho formalizmu, ktorý však často pôsobí ako zásah do autonómie vôle zmluvných strán. Na základe rešpektovania princípu autonómie vôle a princípu spravodlivosti sa vytvorili výkladové pomôcky, z ktorých možno zistiť a priznať ochranu aj takým právnym vzťahom, ktorým by formálne priznaná byť nemala. Medzi tieto pravidlá patria:
- pravidlo prednosti prejavu vôle pred jeho jazykovým alebo iným vyjadrením – vychádza priamo z § 35 ods. 2 – ide o konkretizáciu princípu autonómie vôle;
- výklad právneho úkonu in favor negotii (contractus) – v prípade pochybností o platnosti právneho úkonu platí pravidlo preferencie platnosti zmluvy pred jej neplatnosťou;
- pravidlo in ambigus contra stipulatorem – v prípade pochybností o obsahu zmluvy sa tieto pripočítavajú na ťarchu toho, kto text zmluvy navrhol – toto pravidlo nadväzuje na nasledovné pravidlo výkladu contra proferentem. V prípade, ak o výklad definícií a pojmov, ktoré je možné vykladať rozdielne, analogicky podľa výslovnej úpravy v § 266 ods. 4 OBZ alebo § 54 ods. 2 je spravodlivé aj pri iných právnych úkonoch ako spotrebiteľských zmluvách v občianskom práve vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy použil (contra proferentem), k tomu pozri rozhodnutia Ústavného súdu SR, I. ÚS 243/07 a Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 M Obdo 4/2014 publikované v ZSP pod č. 46/2017) Zmyslom tohto pravidla je neumožniť zmluvnej strane naformulovať v zmluve ustanovenia pripúšťajúce rozdielny výklad a následne v zlej viere ich zneužiť v neprospech druhej strany. V takomto prípade musí tvorca zmluvy preukázať, že nekonal v zlej viere a medzi stranami nebola dosiahnutá zhoda o význame tohto výrazu, resp. zmluvné strany dosiahli zhodu v tvrdenom význame. Takýto výklad je v súlade so všeobecnou zásadou, že nejasnosť sa pripisuje na ťarchu toho, kto ju vyvolal;
- pravidlo výkladu in favor libertatis/ debitoris – v prípade určenia rozsahu plnenia sa presadzuje zásada, že povinný (dlžník) sa zaviazal plniť skôr menej ako viac;
- pravidlo výkladu v súlade s princípom dobrej viery (bona fidei) a zákazom zneužitia práva;
- pravidlo legitímneho očakávania – výklad v súlade s rozumným predpokladom pri bežnom chode vecí;
- pravidlo výkladu secundum et intra legem – výklad vôle v zmysle a v súlade s výkladom zákona
- pravidlo známeho úmyslu – uvedené v § 266 ods. 1 OBZ. (MITTERPACHOVÁ, Jana. § 35 [Realizácia a výklad právneho úkonu]. In: ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 240, marg. č. 5.)
25. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý v zmysle ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka interpretoval vôľu zmluvných strán nájomnej zmluvy na základe okolnosti jej uzavretia a správania zmluvných strán pri jej realizácii tak, že žalobcovi vznikol nárok na celu žalovanú sumu, teda zahrňujúcu všetky náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s úpravami komunikácie na predmete nájmu.
26. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX zo dňa 11.12.2018 (č.l. 22 spisu), ktorý vypracovala I. J. J., je zrejmé, že náklady na zemné prace a zriadenie panelovej cesty boli realizované v IV. Q 2006 a predstavovali sumu 184.808,-Sk (po prepočte 6.134,50 eura) a náklady na finálne vrstvy z betónu, obrubníky a z asfaltu boli realizované v IV. Q 2008 a predstavovali sumu 253.630,-Sk (po prepočte 8.418,97 eura).
27. Dohodnutý účel nájmu v nájomnej zmluve bola úprava komunikácie na predmete nájmu a jej užívanie nájomcom ako prístupovej komunikácie k jeho rodinnému domu, čo je možno nepochybne vykladať tak, že vôľou žalovaného bolo vysloviť súhlas s takýmito úpravami a zároveň zaviazať žalobcu ako nájomcu, aby komunikáciu na predmete nájmu upravil na svoje náklady. O uvedenom svedčí žalovaným už spomína súhlas mestského zastupiteľstva žalovaného s prenájmom predmetného pozemku na dobu 30 rokov za 1 euro ročne pre žalobcu za účelom vybudovania miestnej komunikácie.
28. Voľa zmluvných strán nebola len tá, že sa žalobcovi vrátia peňažné prostriedky investované po uzatvorení nájomnej zmluvy, keďže už v čase uzatvárania nájomnej zmluvy bolo zrejmé, že časť uprav na prístupovej komunikácii bola už vykonaná. Potvrdzuje to záväzné stanovisko žalovaného zo dňa 11.08.2005 o súhlase s navrhovanou investičnou činnosťou na stavbu ,,Rodinný dom – novostavba“, v rámci ktorého žalovaný uložil žalobcovi povinnosť na jeho náklady vybudovať prístupovú komunikáciu vedenú cez parcely č. XXXX/X a XXXX/X, k.ú D. E. F. (č.l. 80 spisu), a to v celom rozsahu a nielen v čiastočnom. V odvolaní žalovaným namietané postavenie žalovaného ako stavebného úradu (prenesený výkon štátnej správy) je v kontexte prejednávanej veci bezvýznamné, keďže v konečnom dôsledku pre žalobcu stále existovala povinnosť vybudovať prístupovú komunikáciu, či by mu to uložil žalovaný ako orgán miestnej štátnej správy alebo samosprávy a vznikli by mu tým náklady na jej vybudovanie pred uzavretím nájomnej zmluvy.
29. Potvrdzuje to taktiež spor žalovaného s vlastníčkou susediaceho pozemku, I. L. O. o právo prechodu cez prístupovú komunikáciu k rodinnému domu žalobcu, kedy žalovaný súhlasil s prechodom za účelom zabezpečenia prístupu bez vedomia žalobcu (súhlas na č.l. 82 spisu), s čim žalobca nesúhlasil, na ktorý poukázal súd prvej inštancie v bode 37. odôvodnenia a žalovaný ho nerozporoval vo svojom odvolaní, a aby žalobca neutrpel ujmu, keďže výmenou za vložené prostriedky do predmetu nájmu, mal byť nájom po dobu 30 rokov za symbolické 1 euro, uzatvoril žalovaný s ním následne, keď už časť cesty na základe projektovej dokumentácie bola postavená. Odvolaciemu súdu nedá nepoukázať na znenie ust. § 1 ods. 2 veta prvá zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení podľa ktorého základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov. Tiež zaujímavým pohľadom na prejednávanú vec vzhľadom na neopodstatnené odvolacie argumenty by bolo aj naviac posúdenie platnosti časti preskúmavanej zmluvy aj použitím výkladového pravidla contra proferentem, avšak pre stotožnenie sa s dôvodmi napadnutého rozsudku, nebolo nevyhnutne toto výkladové pravidlo aplikovať.
30. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie uznesenia súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
31. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
32. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).